Wargan Nathrin, Koniec detsva

- Už si sa rozhodol, ktorý z tvojich synov bude nový vodca môj pane? – Évamove slová ticho no dôrazne zazvonili v Teomarových ušiach takže k svojmu služobníkovi rýchlo obrátil tvár a prevŕtal ho pohľadom. Obaja poznali pravdu o legende arkanského kmeňa a Évam vedel aj o Teomarovej blížiacej sa smrti. Veď bol jediný kto sa o svojho vládcu staral počas dlhých nocí, keď Teomar striedavo strácal a naberal vedomie. Bola to neznáma choroba, ktorú nevedel liečiť a pozvať iných liečiteľov znamenalo zničiť legendu o Teomarovej nesmrteľnosti. No keďže ani jeden z nich nevedel koľko času mu ešte ostáva bolo treba vybrať nástupcu, syna, ktorý by najlepšie dokázal viesť arkanský kmeň a nemal by nijaké zľutovanie s nepriateľom.
- Sú ešte príliš mladí. – namietol Teomar v duchu si pripamätávjúc obrazy svojich synov, ktorí ešte nevyrástli z chlapčenských hier. Boli traja a každého mal s inou ženou. Najstarší Wargan mohol mať sedem rokov a aj on sa preháňal púšťou na svojom nimnugovi bez toho, aby pomyslel na dôstojnosť dospievajúceho mladého muža, budúceho arkanského bojovníka a možno aj vodcu. Prostredný, Grin, bol príliš cintľavý a chudorľavý a Teomar si už dlho myslel, že je to kvôli sihareiskej krvi jeho matky, ktorú mal v háreme ako zajatkyňu. Iba najmladší Enari sa ukazoval byť vhodnou konkurenciou pre najstaršieho brata.
- To je najvhodnejší čas na to, aby podstúpili výcvik. Nevieme ako dlho vás budem môcť liečiť môj pane než sa choroba naplno prejaví a mladé mysle môžete vyformovať ako len budete chcieť... –
Zdalo sa, že posledné slová Teomara predsa len zaujali no ešte váhal. Výcviku sa podrobovali oveľa starší arkanskí chlapci a nie deti ibaže Évam mal pravdu. Už dlho ich kmeň bojoval o to, aby získal späť územie predkov a teraz mal možnosť stvoriť dokonalého vodcu zo svojej krvi, vodcu, ktorí by nebol slaboch ani by sa nedal podplatiť peknými slovami..
- Postaraj sa o to Évam. -



Évamova ruka pokrytá hrčavými výstupkami začínajúcej sa staroby mi spočinula na pleci a ja som sa cítil akoby mi niekto na plecia položil ťažký kameň. Ibaže jeho neústupčivý pohľad ma ešte viac tlačil k zemi ako váha jeho dlane, nemohol som uhnúť očami pretože potom by si mohol myslieť, že sa ho bojím. Bál som sa, ale nechcel som svoj strach ukázať pred sebou ani pred matkou, ktorá plakala kľačiac v prachu pod Évamovimi nohami a ja som vôbec netušil čo sa to deje. Výcvik? Bude zo mňa bojovník? Ale veď to je dobrá správa. Otočil som sa k matke a orámoval jej peknú tvár ešte slabými detskými dlaňami, ktoré by neudržali meč.
- Neboj sa matka, On to tak chce a zo mňa bude bojovník.- Odrazu sa predo mnou otvorili nové možnosti, ktoré som predtým nevnímal. Už sa nebudem musieť prizerať ako matku prehliadajú, ale postarám sa, aby mala medzi ženami postavenie, ktoré jej patrí. Aj preto som odišiel s Évamom....



Odišli sme ďaleko do púšte kde som nikdy predtým nebol dokonca ani so svojím nimnugom. Pridali sa k nám ešte dvaja mladší chlapci, ktorých som nikdy predtým nevidel. Volali sa Grin a Enari, mali podstúpiť ten istý výcvik ako ja. Vedel som to hoci sme medzi sebou prehovorili len málo slov. Grin bol už od začiatku cesty príliš zamĺnutý a očividne mu vadilo horúce púštne slnko, ktoré znášal s oveľa väčšími problémami ako my ostatní. Enari, hoci najmladší, sa držal zarovno so mnou aj keď som ho upodozrieval z toho, že najväčšou motiváciou pre neho nie je súperenie so mnou, ale dlhý tieň, ktorý vrhalo Évamovo telo kráčajúce pár krokov pred nami. Z tých dvoch sa mi zdal najpríjemnejší a preto keď počas dlhého pochodu zakopol a zaboril sa tvárou do rozpáleného piesku chcel som mu pomôcť postaviť sa a dať trochu vody, ktorú som si tak prezieravo šetril pretože som nevedel aká dlhá bude cesta. Ibaže vo chvíli keď som Enariho dvíhal na nohy Évám akoby to vycítil v okamihu sa otočil a dlhou drevenou palicou nám udrel po rukách až sme jeden druhého pustili a bolestivo si schovali oškreté ruky na hrudi.
- Nijaká pomoc! Musíte sa spoliehať len sami na seba!- po týchto slovách Évam párkrát tvrdo zazrel raz na mňa, raz na Enariho a vykročilnapred akoby sa nič nestalo.
Úkosom som pozrel na profil Enariho tváre a trochu sa uškrnul pretože odkedy som mal možnosť poznať nášho sprievodcu lepšie začal sa mi hnusiť už len pach, ktorý ho obostieral všade kde sa len pomohol. Enari si ešte stále držal zranenú ruku na hrudi a upreto hľadel dopredu aj keď musel vycítiť, že na neho pozerám. Takže si Évamove slová vzal k srdcu, pomaly som sa prestal usmievať. Strach v Enariho očiach bolo jasne vidieť aj cez závoj sĺz, nechcel riskovať ďalší úder, rýchlo vstal a pohol sa za Évamom takže ma nakoniec predbehol aj Grin. Pozrel som zo zeme hore k nemu, ale vôbec sa nezastavil ani sa ma na nič nespýtal. Určite videl to ako nás Évam potrestal a netúžil pykať za to isté....

- Povedzte, chcel by jeden z vás trochu vody?-
Takmer som nevidel od únavy, ale Évamov hlas sa nedal nepočuť, hovoril o vode a tú ani jeden z nás troch už dávno nemal v mechu. Šli sme bez prestávky takmer tri hodiny a teraz sme všetci ležali v prachu ťažko dýchajúc. Začínalo sa stmievať, piesok bol ešte stále horúci, ale vzduch sa začínal ochladzovať. Všetko mi bolo jedno, viečka som mal ťažké a pery spuchnuté popraskané a lepšie na tom neboli ani moji dvaja spoločníci. Iba keď zaznelo to čarovné slovo voda akoby zázrakom sme sa prebrali z mdlôb a natiahli k usmievajúcemu sa Évami ruky. Ten sa prechádzal pomedzi nás, prekračoval naše ležiace vysilené telá a akoby nás chcel ešte viac mučiť potriasol plným mechom až sa ozval žblnkot vody, ktorá nám tak chýbala. Jasne sa však dalo rozoznať, že jej nie je dosť pre všetkých.. iba na pár hltov, ktoré tak ešte stačili osviežiť. A na krátky okamih po tom ako Évam hodil mech medzi nás som pocítil ako vo mne začína rásť a stúpať niečo silné. Bola to nenávisť a zároveň veľká túžba prežiť. Enari a Grin sa už váľali v prachu a bili sa o mech. Chvíľu som na nich hľadel spoza privretých očí akoby sa nikdy predtým nepoznali...
- Tebe sa odnechcelo žiť šteňa, čo odtrhli od matky? Tu ti nikto nepomôže! Ak teraz zdchoneš nebudeš nikomu chýbať, tak bojuj! Zachráň si ten svoj biedny život! -
Pod rebrami som odrazu pocítil špicu Évamovej nohy a bolesť mnou prešla ako zrnká piesku pomedzi prsty. Hovoril, že nestojím za nič, hovoril o mne ako o psovi , tu nebolo miesto na hrdosť... vlastne mi pomohol... a tak som sa doplazil k Enarimu a Grinovi... udrieť prvýkrát bolo najťažšie...

Enari a Grin na mňa hľadeli s nenávisťou. Enariho oko bolo napuchnuté a Grinova pera rozbitá, predsa len sa ukázala výhoda veku a sily. Ešte chvíľu som sa vyhýbal ich pohľadu a sledoval ako sa Évam ukladá na spánok. Obrátil sa nám chrbtom a palicu vklinil medzi nohy akoby sa bál, že ho okradneme. Aj tak som tušil, že by to bolo zbytočné pretože Teomarov služobník bol príliš úlisný, aby niečo nechal na náhodu. Čakal som kým sa súhvezdie Danei neposunie bližšie k západu a potom som ešte raz skontroloval nehybné Évamovo telo. Položil som sa na piesok a začal sa opatrne pomaly plaziť ku skupinke, ktorá by ma teraz najradšej videla mŕtveho. Zdalo sa, že už dlhšie nevydržia a len ich rozpálené oči svietili v tme, mladé telá sa nehýbali. Otvoril som mech a rozlial im do hrdiel posledné zvyšky tekutiny. Už podľa vône bolo jasné, že to nie je iba obyčajná voda. Musela obsahovať bylinky pretože by nepomohlo iba pár hltov, aby som sa začal cítiť lepšie. Pohľady v Enariho a Grinových očiach sa zmenili. Netušili, že som všetku vodu nevypil sám...

********************************************************************************************


- Wargan! Vieš, čo ťa čaká ak to nedokončíš! -
Évamov hlas sa ozýval spoza môjho chrbta akoby bol neviditeľným duchom, ktorého prítomnosť som si však uvedomoval každým kúskom svojej mysle a svojho tela. Bol som zadýchaný, v ústach sa mi pomaly začala hromadiť krv z prerazenej pery a do rany na ramene vietor vtláčal zrnká rozvíreného piesku. Pozrel som najskôr na svoje ruky, ktoré zvierali rukoväť krátkej dýky a jej hrot pritláčali na hrdlo mladíka. Mohol byť v mojom veku, silný... vysoký... svetlovlasý... bojovým svitom v očiach mi ešte donedávna pripomínal mňa samého ako sa naše zbrane prvýkrát začali krížiť. Potom som využil chvíľu jeho nepozornosti a zvalil ho na zem. Teraz podomnou ležal a v jeho očiach nebolo už nič iné len strach, ktorý sa snažil zakryť hlúpu hrdosťou takmer akoby ma prosil, aby som to skončil rýchlo.
- Zabi ho! -
Keď som vzdal život prvýkrát, ruka sa mi triasla a niekoľko dní som neprehovoril mysliac len na tú tvár a potoky krvi, ktoré sa spustili z podrezaného hrdla. Obraz matky sa mi začal v spomienkach rozplývať už dávno, odvtedy som vzal veľa životov a ak som odmietol Évam sa postaral, aby som to hneď oľutoval. Zmena v mojom vnútri neprebehla zo dňa na deň, ale jasne som pocítil kedy som prestal byť dieťaťom a začal byť mužom, bojovníkom. Obrazy z predchádzajúceho života som zatratil pretože boli príliš čisté, príliš vzdialené, aby ešte mohli patriť môjmu terajšiemu ja, a tak postupne umĺkli aj výčitky svedomia pretože už nebolo nič na čom by mi naozaj záležalo a pred čím by som sa mal hanbiť alebo dokonca ľutovať svoje činy. Moja viera nikdy nebola veľmi silná a nepútala sa k tomu, čo som nikdy neokúsil na vlastnej koži. Jediné, čo pre mňa malo zvuk boli výkriky tých, ktorých som mučil, jedinou vôňou bol sladkastý pach mŕtvol, ktoré zostávali za mnou a jedinou chuťou už dávno nebola voda či jedlo, ale krv, ktorú som deň čo deň zmýval zo svojich rúk a tváre. Stal som sa prekliatym...