Sen
„No tak, poď.“ To Kristínu pobádala tá takzvaná „túlavá duša“. Uchopila za ruku hnedovlásku, ktorá na ňu hľadela, a potiahla. Kristína sa pohla a vykročila. Dievčatko zvieralo jej, asi o polovicu väčšiu, dlaň a napredovalo chodbami. Zastavili sa pred mohutnými dverami. Kristína reflexívne potiahla kľučku. Bolo zamknuté.
„Môžeme sa vrátiť, je to zamknuté.“ pozrela na svoju spoločníčku. Tá sa len letmo usmiala a natiahla svoju drobnú ruku ku dverám. Odkiaľsi sa ozvalo slabé prasknutie a malá bez problémov dvere otvorila. Pôsobilo až strašidelne, že nevyriekli jediné vŕzgavé slovo, no s tým si nepomohla. Vkročila do miestnosti za svojou vodkyňou.
„Čo je to za miesto?“ položila Kristína nedôverčivú otázku.
„Komnata princeznej.“ odpovedalo dievča bez náznaku vzrušenia, či niečoho podobného v hlase. „Ideme ti pre šaty.“
Tá veta Kristínu zarazila. Pre šaty? V komnate princeznej? Čo sa tam deje? Pokrútila hlavou. Nemohla si predsa vziať cudzie veci bez dovolenia. A určite nie princeznine.
„Poďme! Teraz!“ ozval sa rozkazovačne ten drobec.
„Nie!“ vykríkla dievčina.
Vystrašene sa posadila na posteli. Čo to malo znamenať? Nerozumela myšlienke toho sna, čo za šaty a ako sa tam dostalo to dievča. Obzrela sa po izbe. Vtom sa naľakala. „Túlavá duša“ stála kúsok od jej postele a pozerala sa na ňu.
„Čo… čo tu… ako si sa sem dostala?“ horúčkovito zo seba sypala Kristína. Dievča pokrčilo ramenami a mlčky vytiahla čerstvo zobudenú hnedovlásku z postele. Ona si zatiaľ urovnávala myšlienky. Nerozumela, ako je možné, že tú malú vždy počúva. Akoby ju mala v moci. Zanechala tie úvahy. Pozrela sa dole na seba. Bola oblečená.
„Ako? Si to urobila?“ vytreštene pozerala na dievča upierajúce zrak na okno. „Tak vysvetlíš mi vôbec, čo sa deje?“
„Buď trpezlivá dozvieš sa to.“
„Chcem to vedieť teraz.“
„Nenaliehaj, nemôžem ti to povedať teraz. Neskôr.“ tón jej hlasu dával najavo, že to je koniec debaty. Potiahla Kristínu za ruku a nasmerovala ju k tomu oknu.
„Dotkni sa ho.“
Kristína sa nevedela vzoprieť. Poslúchla a dotkla sa chladného skla okna. Potom ruku odtiahla, akoby vedela, že to bude ďalšie, čo bude chcieť.
„A teraz cez to okno prejdi. Akoby tam to sklo nebolo.“ Dávala jej ďalej pokyny. Tu sa však zarazila Kristína.
„Ale veď to je nemožné.“
„Nie, nemáš pravdu.“
„To sklo tam predsa JE! Nemôžem cezeň prejsť rukou.“ Vyvalila na dievča oči.
„Nie je tam! Len si to navrávaš! Pretože každé okno má sklo a nie je tu prievan. Jednoducho nechceš vidieť, že tam v skutočnosti nie je. Poďme. Sprav, čo som povedala.“
Kristína na ňu nechápavo pozerala. Tento raz sa ale neubránila. Znovu natiahla ruku k oknu. No narazila na sklo.
„Tak vidíš! Je tam!“ pozrela na to dievča.
„NIE JE!“ vykríkla na ňu malá. „Prečo tomu stále veríš?! Veď tam nie je! Opakujem: NIE JE tam!“ na dôvažok sama prešla rukou cez to sklo- nesklo. Kristína na to vykoľajene hľadela. Odrazu ju pochytila akási súťaživosť. Chcela to tiež. Nechcela byť pozadu. Veď tá sklená tabuľa tam nie je, presne ako povedala. Švihla rukou k oknu. Nič ju nezastavilo, nič sa nerozbila. Prešla cez sklo. Lepšie povedané, dokázala si, že tam nič také nie je.
Št apríl 19 2007, 17:04