Poviem vám, Axel je jedna z mojich najobľúbenejších postáv. Rozhodol som sa že si napíšem poviedku, ktorá bude v podstate jeho "životopis", ako už je uvedený v tomto topicu, ale prerobený do poviedkovejšej formy. Je dosť možné že sa k nemu ako k postave ešte vrátim. Ak ste aj čítali prvý príbeh tu, je dosť možné že tento vám bude pripadať ako niečo úplne iné, zmenil som totiž asi tak všetko. Snáď sa vám bude páčiť, a enjoy
Troje šípky >>> označujú nový odstavec, nevedel som ako ináč sem vložiť na začiatok riadku nejakú rozumne dlhú medzeru.
>>> „Vám naozaj nestačilo? Posledne som rozprával čosi cez hodinu. Dozvedeli ste sa o mne veci, ktoré som doteraz neprezradil nikomu.“
>>> Bez akéhokoľvek varovania jeden z nich vymrští päsť a tá mi dopadne na lícnu kosť. Rana ako od továrenského kladiva. Bodaj by nie keď ten skurvysyn má namiesto rúk neo-steelové protézy vojnovej triedy. Zasiahnuté miesto sa začne rýchlo podlievať krvou.
>>> Po niekoľkých sekundách otočím hlavu späť k nim. „Tak teda ešte raz. A chcete to počuť všetko a bez prikrášlenia. Dúfam že máte v tých plechových ritiach zatavené hadičky.“
>>> Planéta Telarion bola jedno z tých príjemnejších miest v našom prebádanom vesmíre. Narozdiel od mnohých iných planét ste sa tu mohli pohybovať po ulici bez ochrany a bez toho aby vás uškvarilo slnko alebo otrávil plyn. Dokonca bolo dosť pravdepodobné, že vás nikto neschmatne, nezatiahne do tmavého kúta, a neurobí vám všetky tie veci čo sa zvyknú ľuďom robiť v tmavých kútoch. Hlavný dôvod pre to bol, že na tejto planéte sa rozhodol usídliť Galaktický Parlament. Proste, oni sa pomenujú Galaktický Parlament aj keď náš známy vesmír momentálne pozostáva z hŕstky sústav a pár tuctov viac či menej obývateľných planét.
>>> Ale tak ako aj ten najviac navoňaný a napudrovaný politik má riť, tak aj planétka ako bol Telarion mala mesto s krásnym názvom Corlon City. Dokonca sa aj volá ako riť, ak prehliadnete to R. Corlon City bola naprostá diera. Hnisavý vred. Ak ste si chceli kúpiť byt, museli ste sa vo väčšine prípadov najprv postarať o telo bývalého majiteľa.
>>> Do tejto krásy som sa narodil. Pôrodná baba mala ruky špinavé od motorového oleja, ktorým si ich čistila po tom ako ich použila namiesto toho čo na tejto planéte voláte toaletný papier. Oukej, možno preháňam. Nikto mi o mojom narodení nikdy nerozprával, keďže moja matka ho neprežila a snažiť sa skontaktovať so svojou pôrodnou babou by bolo asi také zmysluplné ako hľadať tranzistor v Chiba City.
>>> Z mladosti strávenej v Corlon City si pamätám málo, bol som špunt a je to už dávno. Mal som staršiu sestru, čo bol zázrak, lebo matky tu málokedy prežívajú svoj prvý pôrod, a mal som otca. Skutočného otca, ktorý mal záujem o výchovu detí, ktoré splodil. Všade inde na Telarione by toto ľudia prijali bez pozdvihnutia obočia, ale v Corlon City to bolo ako stretnúť hovoriaceho jednorožca. Ktorý vie zaspievať komplet diskografiu od Beattles. A žonglovať. Bol to čestný človek, a dokonca inteligentný. Pracoval ako opravár biotech hardwaru. Ak vám neposlúchala vaša umelá ruka alebo noha, stačilo vám navštíviť toho útleho chlapíka z križovatky desiatej a trinástej, toho ktorý mal vždy zreničky malé ako špendlíkové hlavičky a rukami pohyboval o trošičku rýchlejšie než by sa patrilo, a ten vás dal zaručene do poriadku. Corlon City bolo plné rôznych mrzákov, takže otec mal práce celkom dosť, aj keď o peniazoch sa tak povedať nedá. Pamätám si ako niektorí zákazníci dokázali platiť iba fľašami vody ktorá smrdela po chlóre, a otec ich napriek tomu prijal. Z toho mála čo zarobil minul väčšinu na fet, ktorý mu pomáhal žiť a sústrediť sa na prácu. Aj tak to bol fajn chlap. Dokonca nás naučil čítať, mňa a Angelu.
>>> Tak sa volala moja staršia sestra. Angela. Keď náš otec umrel, ja som mal deväť a Angela mala trinásť. Starala sa o mňa. Zarábala pre nás peniaze, aby sme neumreli od hladu. Maličká Angela, vchádza do bytu, na stôl pokladá kôpku chleba a tubu so šunkovou pastou, a odoberá sa do kúpeľne aby si vytrela krv z rozkroku a vyplakala sa po ďalšom dni práce. Mali sme sa radi. Bola moje prvé dievča. Mala na krku prívesok, s fotkou nášho otca. Dodnes si dobre pamätám tie noci ktoré sa jej hojdal medzi pomaly rastúcimi prsiami a cvrnkal mi o nos. Tiež po tom zvykla vždy plakať. Možno preto lebo vedela že som prvý a posledný človek ktorého stretne a po ktorom si nebude musieť utierať krv.
>>> Prežívali sme, pretĺkali sme sa, milovali sme sa. V porovnaní s tým ako v Corlon City prežívali iné siroty sme mali šťastie. Ale šťastie nikdy netrvá večne, a to naše skončilo keď som mal trinásť. Bol som s Angelou na skládke odpadu, ktorú sme mali veľmi radi, pretože na nej bolo množstvo predmetov v ktorých sa dalo schovať. Lepšie miesto na schovávačku by ste v celom meste nenašli. Napriek všetkým tým útrapám sme ešte stále boli deti. A zďaleka nie jediné, ten večer sa s nami na skládke hrala ešte hŕstka sirôt z okolia. Trpezlivosť, hneď vám objasním prečo vám tu rozprávam o pojebanej schovávačke. Bol to deň, ktorý som videl Angelu poslednýkrát, a tiež deň kedy som prvýkrát zabil.
>>> Keď som sa dostal na radu s hľadaním, Angela sa asi rozhodla že mi dá zabrať, a schovala sa oveľa ďalej než bolo obvyklé. Našiel som všetky decká, ale Angely stále nebolo. Potom som začul jej krik. Nebol som dosť rýchly. Tú scénu mám doteraz vypálenú v pamäti živo ako litograf. Vysoký chlap s maskou ktorý Angelu surovo hádže na zadné sedadlo auta. Razantne zabuchne dvere napriek tomu že Angela nemá nohy úplne v aute a vystrašený krik sa zmení na panický vreskot. Nasadá dopredu, šliape na plyn, a páli preč. Angelin hlas pomaly zaniká v diaľke. Na chodníku, niekoľko metrov od miesta kde stálo auto, sedí polonahý muž, žobrák. Nijak sa nepokúsil Angele pomôcť.
>>> Rozbil som mu lebku oceľovou tyčou.
>>> Decká sa rozpŕchli ako splašená zver. Zostal som sám. Keby počasie malo zmysel pre úchylnú romantiku, tak by v ten moment začal padať kyslý dážď a naleptal mi pokožku, ale nemalo.
>>> Z nejakého zázračného dôvodu, snáď z rešpektu, sa o vražde ktorú som spáchal nikdy nehovorilo. To isté ale nemôžem povedať o Angelinom únose. Ľudia nezavreli huby, mleli o tom od rána do večera. Vyšlo najavo že to nebolo poprvýkrát, čo sa niečo také stalo, ale bolo to poprvýkrát čo sa to stalo v Corlon City. Viete čo to znamená? Že všetky predošlé zločiny podobného rázu sa odohrali v civilizovanejších mestách Telarionu. Nebudem vás naťahovať, jednoducho jedného špinavého rána som sa zobudil na buchot na dvere. Bol čisto formálny pretože dvere neboli nijak upevnené a dali sa ľahko pretlačiť dovnútra. Boli to fízli. Dvaja. Nikdy predtým som nevidel živého policajta. Keď ma zbadali stáť vo dverách, vymenili si pohľady, jeden kývol plecom, a ten druhý odišiel preč.
>>> Volal sa Ralph. Alebo Rudolph? Jedno z toho. Vypočúval ma. Chodieval za mnou celkom často. Občas mi priniesol nejaké jedlo. Občas sa na mňa pozeral. Občas keď som bol nešťastný tak ma chytil za plece, a držal ma trochu dlhšie než sa mi zdalo normálne. Ponúkol mi, že ma zoberie preč z Corlon City. Do hlavného mesta Telarionu, na policajnú akadémiu. Do hlavného (nadavaj si inde) mesta Telarionu kde tečie čistá voda z kohútikov a netreba za ňu platiť do piči. Ale nebolo to zadarmo. Niečo za to chcel. Ja som mu vyhovel.
>>> Jebával ma kým mi nebolo asi pätnásť. Zo začiatku som pri tom trpel ako pes, ale človek si dokáže zvyknúť na všetko, obzvlášť keď ho vytrhnú z tej najhnisavejšej diery a hodia na čistý vankúš.
Moje roky na policajnej akadémii boli celkom kľudné. S ostatnými kadetmi som si veľmi nerozumel. Ich hlavné záujmy boli drogy, alkohol a pichanie, a keďže na škole by ste kozy nenašli v inej forme ako umelo vymodelované na mužskej hrudi, viete si predstaviť ako to vyzeralo. Boli takí... bezstarostní. To bol pre mňa nový pojem. Na akadémii som prvýkrát spal s takmer stopercentnou istotou že sa ráno prebudím. Nebol som zvyknutý na život bez neustáleho strachu a núdze. Chorobná paranoja bola v Corlon City predpokladom pre prežitie. Na akadémii bola pozvoľna rozleptávaná relatívnou pohodou, pravideľným cvičením a výukou.
>>> Ináč čo sa týka učenia tak to mi celkom šlo. Človek mal kopu času keď sa nevenoval pravidelným orgiám, a aj keď väčšinu som ho strávil v posilňovni alebo na plavárni, knihy som nezanedbával.
>>> Ušlo to ako voda, ten čas medzi mojim príchodom na Akadémiu a mojím nástupom do aktívnej služby u polície. Nie je toho veľa, čo by som zo svojich časov čo som strávil šliapaním chodníka vypichol. Pamätám si prípad za ktorý ma povýšili. Zavolal mi ktosi z technického že majú podozrenie na hackera v mojej blízkosti. Mal som urobiť rutinnú raziu. Postrašiť, zhabať harddisky.
>>> Už dvere do jeho bytu boli zvláštne. Nemali bežný kartový zámok, nemali vlastne vôbec žiadny zámok. Žiadny priezor. Žiadna mikrokamera v hornej zárubni. Klopal som, pretože keď slušne zaklopete je oveľa väčšia šanca že ľudia predtým než vám otvoria nenaformátujú disky a nezoberú do ruky nôž. Týpek čo otvoril dvere mal na sebe oblečený iba župan, ale nedokázal ho zakryť natoľko aby som si nevšimol že celá jeho postava je v podstate kostra na ktorej je navlečená koža. Klasický postup pri prípade s podozrením na hackera, vtlačiť sa do bytu, nájsť Stroj. Kostlivcovi som ukázal ID kartu s preukazom a povolením prehliadky. Nepáčilo sa mu to. Odniekiaľ vyhrabal starý samopal, čo pálil namiesto lúčov projektily. Netrafil ma ani jednou guľkou, bol som odrazu pri ňom a potom už iba ležal na zemi a držal sa za svoju zlomenú ruku. Samopalu som poškodil spúšť a viac som sa oň nezaujímal, šiel som ďalej hľadať mašinu. Takú počítačovú výbavu akú som našiel uňho som nevidel ani na policajnej centrále. Šanca že nájdem disk bola nulová. Zavolal som si technika. Kostlivec na mňa skočil počas telefonátu s nožom v ruke. Naozaj veľmi sa snažil byť potichu, ale tesne pred tým než na mňa skočil sa odrážal a došliapol pri tom príliš nahlas. Švihol som rukou dozadu a odhodil som ho preč, silnejšie než by bolo treba. Odletel niekam preč, do niečoho vrazil, čosi naňho spadlo. Kosti pukali.
>>> Vyšlo najavo že nebol iba taký obyčajný hacker. Bol to profík, ktorý zhromažďoval tajné spisy o vláde. Svoj život zasvätil hľadaniu špiny ktorú vedenie tejto malej časti vesmíru napáchalo. Mal zo všetkého toho svinstva ušúľanú riadne veľkú guľku, už len zverejniť na správnych miestach a pomôcť ľuďom k ďalšej revolúcii. Ale to mu nevyšlo, lebo som prišiel ja, a zabil som ho. Len preto lebo urobil drobnú chybu v základnom kódovaní svojej prítomnosti na nete. Jeden detekčný program u nás bol aktualizovaný a jeden kódovací program uňho bol príslušne aktualizovaný o sekundu neskôr. Dosť na presnú lokalizáciu.
>>> Príkaz na moje povýšenie prišiel odniekiaľ zhora. Z takej výšky do akej som nedokázal dovidieť. Aj bez doktorátu z jasnovidectva mi bolo jasné, že niekto bol vďačný za to, že niektoré veci sa nedostali na verejnosť. Celkom ma zaujímalo, ako veľmi bol ten človek tam hore špinavý... Po relatívne krátkom výcviku, v porovnaní s akadémiou, ma dali do zásahovky.
>>> Odrazu sa tí dvaja magori čo sedeli celú dobu predo mnou postavia, otvoria si dvere, a idú preč. Ich chôdzu sprevádza jemný syčivý zvuk ktorý vydávajú polymérové svaly v ich umelých končatinách. Som v miestnosti sám. Na stole plastový pohár a fľaša vody. Všetko zariadenie bolo vyrobené z nanosúčiastok, naprogramovaných tak aby prestali držať tvar a formu ak by sa niekto pokúsil niečo použiť ako improvizovanú zbraň, či už na vraždu, alebo na samovraždu.
>>> Vedel som že tu aj tak nesedím pre nich, ale pre toho kto počúva. A nahráva. Ten nesedel v tejto miestnosti s nami. Von sa dokážem dostať jediným spôsobom. Rozprávaním...
>>> Povýšenie do zásahovky neznamenalo iba tuhšiu prácu. Dostal som nový byt ktorý bol o niekoľko cenových kategórií lepší než môj predošlý a mal som z neho výhľad na Telarionský kozmodróm. Gigantický komplex budov postavených v modernom, nudnom štýle. Tiež som už nemusel v práci dlhé hodiny šliapať chodník a voziť sa po meste v aute, a dokonca som mal voľné dni. Odrazu som mal množstvo času nazvyš. Mal som k nemu dosť rozpačitý postoj, nevedel som čo s ním. Navštevoval som jednu posilňovňu, aby som sa držal vo forme. Bol v nej aj bar, nič veľkého, občas som si tam sadol keď som docvičil a niečoho som sa napil. Občas si ku mne prisadli zvedavé samičky na love a pokúšali sa zo mňa urobiť svoju korisť. Zistil som že som úplne nemožný čo sa týka voľnej konverzácie s ľuďmi. Priraziť niekoho o stenu a položiť mu niekoľko pripravených otázok? To mi šlo. Kecanie len tak o ničom? Veľmi nie. Jediné čo som zvládal bolo rozprávanie historiek. Keď boli zvedavé na príhody z práce, tak som ich vedel pobaviť. O svojej minulosti z Corlon City som samozrejme nikdy nehovoril. Neprekvapilo by ma keby ani nevedeli že také mesto na tejto planéte existuje. Asi ani nemusím dodávať že niektoré z nich skončili u mňa v byte. Žiadna z nich nestála o viac než pár hodín v mojej spoločnosti.
>>> No a potom v práci nadišiel jeden z tých dní kedy sa proste všetko pojebe. Občas mám pocit, že by som radšej pracoval niekde kde „pojebe“ znamená napríklad, že sa vám rozsypú kancelárske spinky a papiere. Alebo že vám niekto čajzne z poličky tovar. To by nebolo také zlé. Nestálo by to toľko životov.
>>> Zavolali nás na naliehavý zásah. Jeden zo senátorov mal prejav niekde v okrajových štvrtiach mesta, samozrejme s ochrankou. Podľa správ čo sme dostali sa do davu zamiešala skupina extrémistov. Pozabíjali väčšinu policajtov ktorí senátora chránili, a zvyšok zatlačili do kúta v mrakodrape mestskej ambasády. Obrnené vznášadlo nás malo vykopnúť na streche, a našou úlohou bolo, samozrejme, zachrániť senátora.
>>> Pristáli sme, vyskákali na strechu, vystrelili dvere na schody, a utekali sme dolu. Šiesti po zuby ozbrojení a vycvičení členovia špeciálnej jednotky. Aby nemali žiadnu šancu, boli sme dodatočne vybavení štítmi, ktoré dokázali zbrzdiť väčšinu bežných projektilov tak, že nedokázali spôsobiť škodu na našich opancierovaných kombinézach. S laserovou zbraňou, alebo dokonca s nožom by sa nám ale stále na kobylku dostať mohli. Aj tak na priamy stret došlo iba keď sa nám nechcelo míňať plyn, alebo keď niekto z extrémistov mal plynovú masku. Dostali sme povolenie iba na paralyzujúci. Postupne sme sa prebíjali budovou podľa toho ako nás viedli malé mapky, ktoré nám všetkým svietili v rohu zorného poľa. Pamätám si na akéhosi chlapíka ktorý priamo predo mnou vykopol dvere a strelil mi z dvojmetrovej vzdialenosti do hrude starou brokovnicou. Slabučko to zašumelo, keď sa drobné železné úlomky odrážali o lesklú plochu mojich chráničov. Kým vypálil druhú ranu, vytrhol som mu zbraň z rúk a rozbil som mu ňou hlavu. Keď padal na zem, mal už väčšinu tela chromú od plynu ktorý sme okolo seba automaticky šírili.
>>> Bez akýchkoľvek strát sme dorazili do miestnosti v ktorej bol uväznený senátor. Na zemi ležali traja mŕtvi ľudia v uniformách, zvyšní dvaja kľačali za prevráteným stolom ktorý bol zo strany otočenej k nám pokrytý priehlbinami. Žiadna streľba medzi nami neprebehla, očakávali nás odkedy sme sa im zobrazili na mapách. Vzadu, za kopou nábytku, sedel on. Jeho pohľad dával človeku tušiť že vnútri prebieha čosi temné. Dovtedy mi nikdy neprebehli zimomriavky po chrbte, keď som niekoho zbadal.
>>> Zúril. Obvinil celú svoju gardu z neschopnosti. Prikázal nášmu veliteľovi na mieste popraviť zvyšných dvoch policajtov, ktorí boli s nami v miestnosti. Náš veliteľ rozsah vykonal. Dali sme mu pancierovú vestu so štítom a plynovú masku, rozostúpili sme sa okolo neho ako živé štíty, a tak sme sa vydali naspäť na strechu. Rozkázal nám prepnúť na smrtiaci plyn. Ochromení muži a ženy cez ktorých sme prechádzali cestou dolu sa zo svojho spánku už nikdy neprebudili. Ich posledným vnemom predtým než im začali telá vypovedať službu bol ťažký mandľový pach. Keď sme dorazili na strechu, odmietol ihneď nastúpiť do vznášadla. Prešiel k okraju plošiny, a zadíval sa dolu. Obrovská masa ľudí, zmätená tým, čo sa práve stalo. Na pódiu stála skupinka extrémistov a niečo vykrikovala na ľudí. Vypýtal si od nášho veliteľa jeho pás s granátmi. Všetky nastavil na smrtiace, výbuch pri dopade, a maximálny rozsah. A potom začal hádzať.
>>> Nad mestom zapadalo slnko, a poskytovalo nám romantický výhľad na veľkomesto, ježiace sa výškovými budovami. Vytváralo okolo nich červenú korónu. A pod nami, medzi ľuďmi, začali blýskať výbuchy. Civilisti vrešťali a boli trhaní na kašu. V dave sa vytvárali veľké diery s desivo pravidelným tvarom. Zo všetkých zvukov v okolí som dokázal vnímať iba dva. Vreskot, a senátorov radostný smiech. Niečo vo mne sa strašne nasralo, naplo, a ozvalo sa prasknutie. Namieril som pušku na jeho hlavu. Všimol si to, no napriek tomu ešte odistil a hodil dva ďalšie granáty. Potom sa otočil ku mne, stále sa smial.
>>> „Tak na čo čakáš. Vystreľ,“ povedal.
>>> Stlačil som spúšť. Teda... aspoň som vydal svojmu prstu rozkaz aby stlačil spúšť. Odpoveďou mi ale nebol tlak na ukazováku a viditeľný výstrel, ale náhle bodnutie bolesti, priamo do mozgu. Zaklonil som hlavu a zaťal zuby. Uvedomil som si, že na senátora nedokážem priamo vystreliť, čosi v mojej hlave mi to nedovolí. Namieril som pušku pod jeho nohy, stál predsa na samom okraji strechy. Nevyšlo. Druhý záchvat bolesti so mnou otriasol natoľko, že som padol na kolená. Opäť sa rozosmial. Prikázal ostatným aby ma spútali. Pri tom ako sa na mňa vrhli som skúsil jednému vraziť lakťom. Dostal takú ranu až mu puklo plexisklo na maske a spadol na zem v bezvedomí. Pokladali to za klasickú sebaobranu pri zatýkaní, ja som ale len chcel zistiť koho dokážem zraniť, a koho nie. Moji... bývalí kolegovia imunitu nemali. Senátor zatknutie nezabudol okomentovať slovami: „Aj tak bol tvoj odpor zbytočný. Celá táto štvrť bude uvrhnutá do karantény a dezintegrovaná.“ Pozrel som mu do očí. Neklamal.
>>> Po návrate na stanicu ma vrhli do dočasnej cely, kde som si musel počkať na odvoz do basy pre politických väzňov. Mal som dosť času na to aby som sa zamyslel nad svojou situáciou. Chcem dostať toho skurveného bastarda. Celkom rád by som nejak pomohol ľuďom z tej mestskej štvrti... po tom čo som sa ich zastal som s nimi cítil akúsi súdržnosť, aj keď iba slabú. Mám v hlave nejaký čip ktorý má nejaký stupeň kontroly nad mojimi telesnými funkciami. Je dosť možné, že vie odhaliť moju polohu komukoľvek čo by ju rád vedel a čo má správne mašinky. Nemal som ani tušenia kedy mi ho voperovali. Keď som vstupoval ku špeciálom tak som prechádzal niekoľkými procedúrami ktoré mi spevnili kosti a svalstvo, znížili prah bolesti a vylepšili mi celkový zdravotný stav a imunitu... asi vtedy. Bolo dosť momentov kedy som bol v narkóze.
>>> Občas sa nám v práci stalo, že niekto utiekol po ceste do basy. Takmer vždy keď sme odvádzali nejakého poriadne silného a technicky zdatného týpka, tak postrehol, že prepážka medzi zadnou a prednou časťou auta má pár slabých miest. Keďže takýchto útekov sa vyskytlo asi iba päť, alebo menej, nikto sa veľmi neponáhľal do financovania nového dizajnu pre väzenský voz. Šofér toho môjho sa volal Charlie, mal to napísané na preukaze ktorý som mu zobral po tom ako som mu zozadu diskrétne zlomil väzy. Nevedel som presne čo si mám počať s čipom v mojej hlave. Jediné čo ma napadlo, bolo, že v mestskej kanalizácii bude možno jeho signál trochu slabší. Na jednom z parkovísk hlavného mesta Telarionu sa odrazu otvorili dvere na špeciálnom transporte pre väzňov, vystúpil z nich chlap v uniforme, odvalil najbližšie veko do kanalizácie, a skočil dnu.
>>> Potreboval som pomoc, z tohto som sa nedokázal vydriapať sám. Nemal som žiadnych dobrých priateľov na ktorých by som sa mohol spoľahnúť. Vybral som sa do štvrti, kde sa iba pred pár hodinami odohralo peklo...
>>> Dvere v miestnosti sa otvoria a prerušia moje rozprávanie. Vstúpi akási štíhla postava v čiernom obleku. Chvíľu ju pozorujem a skúšam rozoznať, či je to kyborg, alebo android, ale po chvíľke to vzdávam. Položí mi na stôl tácku s jedlom, obráti sa, a odíde preč. Aj keď z dverí nie je počuť zvuk zapadnutia mnohých zámkov, nepochybujem o tom, že tam sú.
>>> Jedlo je prosté, akási polievková zmes so syntetickým mäsom, biely chlieb, a pomaranč. Zoberiem ho do ruky a zaborím doň prst. Prejde cez šupku až príliš ľahko. Bolo by naivné myslieť si, že by mi priniesli zdravý pomaranč z biofarmy. Také si mohli dovoliť iba vo vyššej vrstve. Položil som oranžovú guľku mdlo voňajúcu po pomarančoch naspäť na tácku.
>>> „Kde som to skončil...“
>>> Členovia extrémistickej skupiny na ktorých som narazil mi veľmi nechceli dôverovať. Ani sa im nečudujem, bol som oblečený ako skurvený bachár. Nenechal som sa ale odbiť ich búchačkami, namierenými na moju hlavu, a stále dokola som opakoval že mám naliehavú správu pre ich šéfa. Ešte dobre, že nikto z nich nespoznal moju tvár zo záchrany ambasádora, ale vtedy som mal na sebe plynovú masku... a všetci čo ju mohli vidieť sú mŕtvi. Po dlhom presviedčaní sa rozhodli že ma privedú k niekomu kto má v ich skupine vyššiu funkciu. Chlapík bol bývalý vojak, pokrytý jazvami. Pohľad ako dravec. Keď som mu vylíčil vážnosť situácie, na môj podiv mi uveril. Povedal, že to nie je prvýkrát čo vláda takýmto spôsobom potlačuje vzburu. Pripadalo mi to neuveriteľné, že mohli len tak vyzabíjať ľudí z riadne veľkej oblasti husto zastavaného mesta, a prešlo im to. Tunajší obyvatelia predsa mali rôzne záväzky a vzťahy k ľuďom ktorí boli z iných štvrtí. Zdá sa že akýkoľvek počet nahnevaných príbuzných nie je pre vesmírny parlament ohrozením.
>>> Ponúkol som mu obchod. Zneškodním jedno z dezintegračných zariadení, čím dám ľuďom v štvrti jeden alebo dva dni naviac. Nemôžu to tu zničiť keď im vypadne zo siete jeden článok, a oprava chybného generátora im dá nejaký čas zabrať. Za odmenu som chcel neurochirurga, ktorý by mi z hlavy vybral čip. Poukázal som na to že s čipom v hlave sa nemôžem ku generátorom ani priblížiť, pretože by som mal na hlave vznášadlá plné vojakov ešte kým by som položil prst na mainframe. Ešte nikdy som nevidel nikoho tak kmitať. Za pár hodín za mnou prišli s niečím čo vyzeralo ako sluchátko, napojené káblom na krabičku. Rušička a batérie. Nepoznali žiadneho chirurga ktorý by bol na planéte Telarion a ktorý by nebol ostro sledovaný vládou. Jediné čo pre mňa vedeli v tento moment zariadiť bol tento šmejd do ucha. Dokáže eliminovať všetky funkcie akýchkoľvek čipov v mojom mozgu, takže nebudem vysielať... a môžem strieľať do koho sa mi zachce. Až kým mi niekto neodstrelí ucho, alebo sa nevybije poondiata batéria. Budem si na to musieť dávať pozor. Ak by mi vraj rušička nebola dosť dobrá, vedia o jednom chlapíkovi ktorý by bol dosť dobrý na to aby mi čip z hlavy vybral, ale s tou informáciou sa boli ochotní rozlúčiť až po tom čo zneškodním generátor.
>>> S tým nebol žiadny problém. Musel som sa dostať do podzemných priestorov jednej z rozvodných staníc, ktoré všetky slúžili dvojitému účelu ako generátory dezintegračných polí. Keby ste sa pozreli na mapu mesta zhora, a vyznačili si na nej rozvodné stanice, všimli by ste si že sú rovnomerne rozmiestnené v šesťuholníkových tvaroch. Stanice boli síce strážené a zabezpečené, ale nijak veľmi efektívne. Stačilo omráčiť jedného zo strážnikov na povrchu, prekĺznuť nepozorovane k výťahu do podzemia, od ďalšieho strážnika získať identifikačnú kartu, a vďaka nej po mne nestrieľali nastražení roboti hlbšie pod zemou. Tiež som si z údržbárskych šatní zobral jednu masku a dve bomby s kyslíkom, pretože poschodia s robotmi sú zamorené plynmi. Hlavný panel dezintegrátora ma sklamal. Čakal som grandióznu sálu plnú obrovských cievok a sklenených gulí a elektrické výboje preskakujúce medzi tým. Bol to iba obyčajný počítačový panel. Pánom teroristom som povedal že zneškodnenie tohto zariadenia je veľmi zložitý proces na ktorý treba mať kódy od špeciálnych jednotiek, prístupové karty, a pokročilé hackerské znalosti. Ani jedno z toho som bohužiaľ nemal, a tiež som nemal tušenie ako sa také niečo dá normálne zneškodniť. Ale bol som ochotný to vyskúšať s piatimi tehličkami C4. Hodinu po tom, čo som opustil budovu, sa zem otriasla mohutnou explóziou, a elektrické vedenie nad nami zapraskalo. Pred mojimi krátkodobými spojencami som to vysvetlil ako samo-deštrukčný protokol, ktorý som samozrejme normálne spustil.
>>> Stanica bola na dostatočne dlhý čas vyradená, a ja som dostal odmenu v podobe informácie. Bastian Haas bolo meno prvého dôstojníka na nezávislej vesmírnej lodi Žltá Ponorka, a tento chlapík bol okrem iného špičkový neurochirurg. Nebol pod dozorom vlády. Žltá Ponorka mala pristávať na Telarione o dva týždne, a bola známa tým, že drsných chlapov do posádky hľadá vždy, a tiež tým že sa málokedy zvyknú vrátiť. Ostávalo mi pár dní. Vedel som presne ako ich stráviť.
>>> Starý panelák, postavený v jednej z okrajových štvrtí hlavného mesta. Pred ním zaparkované auto. Skontroloval som adresu s tou čo som dostal od obchodníka s informáciami. Bol som tu správne. Zvláštne miesto pre trávenie voľného času. Auto bolo nové. Vo vchode neboli žiadne kamery. Žiadne zabezpečenie. Vytiahol som zbraň, a pustil som sa hore schodmi. Tma, špina, pach moču. Na každom prestupnom poschodí ležal matrac posiaty škvrnami rôznych farieb, všetky ale vyzerali dávno opustené. Správne dvere som rozoznal okamžite. Boli tu totiž iba jedny, zasadené do rámu. Ostatné boli vytrhané, alebo viseli polámané v rámoch ako drevení obesenci. Chvíľu som zvažoval či ich vykopnem, alebo odomknem. Nechcem robiť rachot, ešte nie. Vytiahol som odomykacie zariadenie, ilegálny hardvér. Dvere štukli a pootvorili sa.
>>> Smrad. Tmavá vstupná hala. Svetlo z miestnosti na druhej strane chodby, prichádzajúce zpoza rohu. Niekoľko tichých krokov a stál som vo dverách. V rohu bolo niekoľko klietok, pripadali mi dosť malé. Boli pri nich špinavé misky. Všetky prázdne. Uprostred miestnosti robustný oceľový stôl. Na stole ležalo drobné útle telo, mladučké dievča. Rozrezané v tvare písmena ypsilón. Niektoré časti z nej ležali na stole alebo na zemi. Čosi držal v ruke on. V druhej ruke jasno červený skalpel. Bol úplne nahý. Vták mu stál. V očiach nepríčetný výraz. Pán senátor. Pozrel na mňa svojimi prasačími očami, podliatymi krvou ktorá nebola jeho. Usmial sa na mňa. Strelil som mu medzi nohy, zo stoporeného penisu zostala krvavá kaša a jeden zo semenníkov dopadol na zem, iba o sekundu skôr ako sa na zem zviezol celý a začal vydávať vysoký piskot. Prestrelil som mu koleno. Intenzita piskotu sa na moment zvýšila keď vytlačil z pľúc o trochu viac vzduchu. Ktosi utekal za mnou po chodbe. Šofér, vedel som že je v budove, bol som zvedavý kedy ho stretnem. Otočil som sa k dverám. Umrel hneď ako jeho hlava začala vytŕčať spoza rámu, jeho telo sa zrútilo na zem a zotrvačnosťou narazilo o stenu. Trochu som sa okolo seba poobzeral, kdesi v miestnosti som predtým totiž postrehol prechod niekam ďalej. Za klietkami. Tiež tam bolo rozsvietené.
>>> Akoby si v tej miestnosti robil výstavku, alebo zbierku. Na stenách viseli vytlačené fotografie, a na klincoch boli pod fotkami povešané rôzne maličkosti. Našiel som to, čo som dúfal, že nenájdem.
>>> Angelin prívesok. S fotkou nášho otca.
>>> Pri odchode som strelil senátora do hlavy, ale až keď som ho mal za sebou. Mal som tejto chorej planéty plné zuby. Chcel som ísť preč, niekam kurevsky ďaleko.
>>> Žltá Ponorka bola vyradená bojová vesmírna loď, ktorú si niekto za lacný peniaz kúpil a zrekonštruoval pre vlastné účely... a nafarbil na žlto. Jej výzbroj bola zredukovaná na počet kanónov ktorý povoľoval zákon proti pirátom. Prijímací pohovor prebiehal tak, že si ma chlapík v prístave premeral od hlavy až po päty, nechal ma podpísať niekoľko papierov, medzi ktorými bolo napríklad tlačivo ktoré zbavovalo kapitána mojej lode akejkoľvek zodpovednosti za moju prípadnú smrť, a ukázal mi na náklad, ktorý bolo treba dostať na loď. Práce som sa chopil bez námietok. Na svojho doktora určite eventuálne narazím.
>>> Keď sme odlietali, díval som sa z okna na planétu Telarion, ktorá sa pri reve motorov pomaly zmenšovala. Necítil som nič.
>>> Od momentu čo som nastúpil mi bolo jasné, že Žltá Ponorka je pirátska loď. Posádka bola po zuby ozbrojená, a výbava lode bola vysoko nad bežný obchodnícky štandard. Centrum pre kybernetický boj, únikové moduly prerobené na útočné dróny ovládané mainframom lode, a predovšetkým sme neviezli žiadny náklad. Obchodné lode štartujú iba keď idú plné tam aj naspäť. Pirátske lode štartujú prázdne, a vracajú sa plné. Medzi papiermi čo som podpisoval bolo určite niečo, čo ma zaväzovalo k vykonávaniu všetkých rozkazov, vrátane tých špinavých. A ak by som nepočúvol, môžu ma kľudne zabiť a nebudú z toho mať nič okrem výčitiek svedomia. Heh.
>>> Prepady väčšinou prebiehali kľudne. Hackerský útok od nás vyradil z prevádzky väčšinu systémov nejakej lode, takže sa nemohli brániť ani utiecť. Bez pomoci lode ktorú sme okrádali sme si utvorili niekoľko spojovacích tunelov. Posádka mala prikázané vydať nám všetko čo sme chceli pod hrozbou vypnutia systémov pre podporu života. My z Ponorky sme už iba pobrali náklad a preniesli späť na našu loď. Nebrali sme všetko, aby sme nenaplnili loď pri prvom prepade. Každý mal za úlohu zobrať tie najcennejšie veci pre kapitána, a čokoľvek s nižšou hodnotou sme mohli vziať pre seba. Ak bol niekto prichytený ako hrabe viac pre seba a kapitánovi dáva podradný lup, bol posádkou ubitý na smrť. Väčšina chlapov, vrátane mňa, si na cudzích lodiach kradla jedlo.
>>> Bol som na Žltej Ponorke celý rok, kým som začul prvú zmienku o Bastianovi Haasovi. Vedel som, že veliteľská kajuta je permanentne uzavretá, a že do nej nosíme jedlo približne pre dvoch ľudí, takže som odhadoval, že bude tam. Tá zmienka padla vo vyhlásení ktoré sa ozývalo celou loďou. Máme byť všetci na špičkách a pripravení brániť sa pred útokom. Ktosi by údajne rád uniesol pána Haasa z mostíka. Jeden chlap z posádky navrhol aby sme Haasa vydali, že prvého dôstojníka môže robiť ktokoľvek. Kapitán ho na mieste zastrelil. Zvyšok posádky rozkaz pochopil. Útok na seba nenechal dlho čakať, ale prišiel v podobe, akú sme naozaj nečakali. Loď ktorá nás napadla bola tiež schopná podnikať kybernetické útoky, a podarilo sa im prehrýzť cez firewally našej lode. Motory sa váhavo vypli, akoby ich do toho niekto musel tlačiť. Svetlá kolísavo zhasínali a opäť sa začínali. Loďou sa ozval piskot a šum zo všetkých reproduktorov interkomu. Bolo to ako keby samotná loď cítila bolesť. Na loď vniklo niekoľko ozbrojených mužov. Uľavilo sa mi keď som nezacítil žiadny bojový plyn. Akonáhle vošli do lode, spustil sa boj. Ja som sa mu vyhol. Útočníci mali štíty, chránené telá a laserové zbrane. Naša posádka boli iba chlapi s rôznymi starými puškami. Prekĺzol som cez tunel na ich loď, a trochu som si to tam obzrel. Malá, rýchla, stavaná tak aby sa maskovala proti bežným detekčným zariadeniam. Toto bol drahší špás než Ponorka. Ktokoľvek šiel po Haasovi ho chcel naozaj veľmi. Posádku ale veľmi početnú nemali, spolu s tými čo nabehli na našu loď som napočítal štrnásť ľudí.
>>> Keď sa úderná jednotka s jačiacim doktorom Haasom vrátila na svoju loď, všetci čo sa útoku nezúčastnili už boli mŕtvi. Ich počet sa zmenšil na polovicu. Všetky hackerské terminály ktoré boli na lodi boli roztrieštené. Osamelé súčiastky voľne poletovali vo vákuu. Kdesi v lodi, vzadu, sa ozval zvuk. Rozbehli sa za ním. S Haasom zostal jeden chlap. Načiahol som sa zo svojho úkrytu na strope, chytil som mu prilbu, a prudko ňou otočil do strany, ktorou by sa bežne nemala pohybovať. Zapukal, a zmalátnel. Chytil som Haasa okolo pliec, čerstvej mŕtvole som zobral laserovú pušku, a skočil som späť cez spojovací tunel. Akonáhle sme sa ocitli v pretlakovej komore Ponorky, pevne som sa chytil zábradlia, doktora som zaistil aby mi neuletel, a narobil som v spojovacom tuneli niekoľko poriadnych dier. Podtlak začal robiť bordel, a celý tunel bol zakrátko roztrhaný na kusy. Poklop pretlakovej komory sa predo mnou zavrel, a miestnosť sa začala prispôsobovať prostrediu v lodi. Jeden z kanónov Ponorky, ktorá už nebola spútaná nepriateľským vírusom, sa obrátil a vypálil. Drobné plavidlo zaniklo v guli plazmy.
>>> Bol mi nesmierne vďačný, Haas aj náš pilot, ktorého Haas volal Ponorka. Žltá Ponorka bol Haasov opus magnum. Perfektné spojenie človeka so strojom. Zostávala mu tvár a nahá hruď, zadná časť hlavy, chrbát. Všetko od pása dolu mu ale chýbalo, a bolo nahradené rôznymi súčiastkami a káblami. Ponorka bol v dokonalom spojení s loďou. Príjmy z otrasových senzorov vnímal ako dotyky, bezpečnostné kamery boli jeho ďalšie oči, ventilačný systém jeho dýchanie. Všetky rutinné úkony ktoré loď vykonávala robil on, vedome. Nepustil si do mozgu žiadnu automatiku, aj keď softwér na tu už bol. Bol to génius, aj Ponorka, aj Haas.
>>> S operáciou nebol žiadny problém. Dva dni po útoku som držal čip špeciálnych jednotiek Telarionu v svojej dlani, pravdaže deaktivovaný. Prvýkrát po roku som v uchu nemal rušičku.
>>> Najbližšia planéta na ktorej sme sa zastavili sa volala Iluwian. Bola na samom okraji prebádaného vesmíru, čiže vplyv parlamentu tu bol slabý, ale rôzne zločinné spoločnosti si tu žili vo veľkom. Rozhodol som sa, že vystúpim. Slobodný, a s plným báglom nakradnutého hardvéru z pirátskej plavby vesmírom, som vkráčal do hustej džungle veľkomesta. Premýšľal som, čo budem robiť. Mohol som začať odznova, akokoľvek chcem. Sledoval som ľudí, ako si bežne nažívajú, chodia do práce, do obchodov, stretávajú sa s priateľmi, majú kľud a pokoj. Čím dlhšie som nad tým uvažoval, tým mi bolo jasnejšie, že to nie je nič pre mňa. Celý môj život bol adrenalínová jazda, a nasadzoval som ho na dennom poriadku. Adrenalín je moja droga. Mal som zbraň.
>>> Zašiel som na Iluwianský web, a pozrel som sa aká prácička by sa našla pre nebezpečného chlapa so zbraňou.
>>> Pozrel som sa do oka kamery. „Tak, tu to máte. Všetky udalosti na ktoré ste boli zvedaví, od malička až po môj príchod na Iluwian. Plus rôzne informácie o ktoré ste ma nežiadali, ako bonus.“
>>> Nechcel som žiadať o prepustenie. Každého z tých ľudí čo za touto celou stáli by som najradšej zabil. Môj príbeh do dnes patril iba mne, no s tým je koniec. Pred týmito ľuďmi sa nikto neschová, obzvlášť keď nosí v hlave to, čo ja.
>>> Môj prúd myšlienok prerušil elektrický šok. Stratil som vedomie. Prebudil som sa v inom prostredí. Prvé veci čo som si uvedomil boli dotyk trávy na líci a jemný vánok. Potom som zacítil ako do mňa ktosi šťuchá palicou. „Ste v poriadku ujo?“ ozvalo sa. Otvoril som oči. Dievčatko ktoré stálo vedľa mňa sa zľaklo a urobilo krok dozadu. Pustilo paličku na zem. „Prepáčte,“ utrúsila, a rozbehla sa preč. Posadil som sa. Vystrel som si končatiny, až mi drôty implantované do šliach zavŕzgali. Park. Na obzore sa črtala monumentálna budova Iluwian Skygate, s číslom alebo 2, alebo 3. Iba kúsok dolu z kopca bola lavička. Napadlo ma, že sa posadím. Cestou som si skontroloval vrecká svojho dlhého kabáta. Šesť zo siedmych nožov bolo na svojich miestach. Obe laserové pištole boli na svojich miestach. PDA s extrémne vzácnym programom Infiltrator bolo stále v mojom zadnom vrecku, to ma prekvapilo. Vytiahol som ho a nahral som si najnovšie číslo Iluwian daily. Nový akčný film od Galaxy International, ktorý vás zaručene pripúta k vašim kreslám. O kom to asi bude. Heh.
St júl 14 2010, 22:27
Človeka to zahĺbi poriadne 
