Hlavná nemocnica planéty Telarion

*“Kto vlastne som?“ Túto otázku si Yuki kládla za posledný rok viac než priveľa krát. Pridlho na túto otázku hľadala odpoveď. Na túto a na kopec ďalších, ktoré sa tiahli spolu s ňou, ale i na také, ktoré s jej pôvodom nemali nič spoločné. Toto obdobie bolo ťažké. Veľmi ťažké. Trápenia, nedostatok spánku, mimoplanetárne cestovanie, úrady, matriky a iné všemožné papierovačky. Yuki bola z tohto všetkého unavená. Nie každá správa, ktorú dostala ju potešila. Nie všetky informácie o jej otcovi boli kladné, i keď ich moc nebolo. Nie každý deň bol jasný, i keď svietilo slnko. Sama by to určite nezvládla. Bola viac než len vďačná Hizumimu a Kazuovi za tú pomoc, čo je za celý ten rok poskytovali. Ani jeden sa za ten čas, odkedy ich posledný krát videla na Zemi nezmenil. A ona bola šťastná, že tu našla konečne niekoho, kto jej nahrádzal rodinu. Svojho milovaného strýka Hizumiho, ktorý ani nebol jej strýko a najlepšieho priateľa Kazua a prvú lásku z detstva. Jej pevné puto s domovom, na ktorý chcela zabudnúť a po ktorom sa jej i napriek tomu tak neskutočne cnelo. V tomto období jej chýbala len jedna bytosť, na ktorú chcela tiež zabudnúť a napriek tomu si ju chcela uchovať v spomienkach v tom najlepšom svetle. Thomas ju oklamal, zradil a sklamal. No ona i napriek tomu k nemu stále niečo cítila. Možno to boli len ozveny minulosti. Ozveny toho krásneho, čo spolu zažili. A možno to bola len jej naivnosť, ktorú v nej prebudil práve on. Kto vie, čo za ten dlhý čas robil on. Ako sa má, čo je s Natom a s jeho matkou. Bola by taká šťastná, keby ju toto všetko nezaujímalo. Keby ju to netrápilo. Keby len jednoducho zabudla. Bola by šťastná, keby bola opäť tou chladnou Yuki, ktorou sa stala počas tých rokov, čo tu žila. Prečo len nedala na Raitove rady? Prečo sa musela zasnívať? Prečo dovolila Thomasovi, aby do nej nahliadol? Vedel o nej príliš veľa a pritom skoro nič. A to isté môže povedať aj ona o ňom. Celý jej život je tvrdá irónia. Tvrdá irónia, ktorej musí ona čeliť a na ktorú si stále tak celkom nezvykla. Avšak tou najväčšou iróniou bol jej otec. Jej MIMOZEMSKÝ otec. Človek, ktorý celý ten čas klamal jej matke. Určite nemohla vedieť, že je mimozemšťan. Nemohla vedieť, že jej manžel je z inej planéty, z inej galaxie, z iného vesmíru... A on s ňou pokojne žil v tomto poznatku. V tom klamstve. Jej matka milovala niekoho, koho vôbec nepoznala. Ironické, že jej sa stalo to isté. Na druhej strane, žiť v klamstve je krásne. Pretože len klamstvo môže byť tak krásne prepracované, že v ňom nevidíte žiadne chyby. Tak ako ona nevidela žiadnu chybu v klamstve, do ktorého ju zatiahol Thomas. Jej otcovi to však vydržalo omnoho dlhšie. A možno by ich všetkých klamal aj doteraz, keby ešte jej rodičia žili. Vraj agent udržiavajúci medziplanetárny mier. Iste. Preto si vzal ľudskú ženu. A možno bolo vždy jeho snom splodiť miešanca. Keď o svojom otcovi nevedela nič, milovala ho. Teraz, keď vie o ňom už všetko, nevie, ako sa má k nemu postaviť. Nevie, či ho má nenávidieť, alebo mu odpustiť. Nevie absolútne nič. Avšak toto pátranie ju donútilo zamyslieť sa i nad jej bývalým životom na Zemi. Patrila predsa k bohatému šľachtičnému rodu. Jej otec vlastnil s matkou kopu akcii, ktoré vynášali veľké peniaze. Na Zemi ju čaká majetok neskutočnej veľkosti. A pokiaľ nedosiahla vek dospelosti, tento majetok spravovala tá beštia Otama, ktorá si nezaslúži žiaden titul. Nezaslúži si nič, len pykať za to, čo učinila Yuki a jej rodine. Jej syn už zaplatil a zaplatil tou najvyššou cenou. Teraz je rad na nej. Avšak než smrť bude pre ňu horší trest potupa. Pre osobu, ako je Otama nie je nič horšie. To, čo potrebovala vedieť o otcovi už vie. Bol verný svojej vlasti, bol to dobrý muž, ktorý však klamal celý život svojej rodine. Teraz, keď už Yuki vie, kto vlastne je, treba pozmeniť nejaké veci v jej zdravotnej správe. To je dôvod, prečo bola teraz na ceste do Telarionskej nemocnice. Pamätá si na deň, keď ju sem doviedli násilím. Vzali niekoľko všemožný vzoriek a zhotovili jej správu. Únosy ľudí boli vtedy na bežnom poriadku. Ako to, že vtedy neprišli na to, že nie je čistý človek? V podstate sa ani nemusí čudovať. V Tejto prekliatej galaxii sa dele všeličo. Podvody a klamstvá sú tú pravidelnosťou. Pomaly ich každý berie ako samozrejmosť, tak prečo opäť nehrať hlúpeho, ako to robil doteraz každý? Ako keby to nebolo jedno. Prišla sem ako otrok, má šťastie že skončila tak, ako skončila. Raito jej dal novú šancu za život a ona mu nemôže nič vyčítať. Za všetko si môže sama...
Rýchlym krokom sa presunie k dverám nemocnice, ktoré sa automaticky otvoria. Molekulárne steny. Nerada cez ne prechádza. Stalo sa pri nich už toľko nehôd. Áno, technika sa stále vylepšuje, ale čo ak? Vojde dnu a molekulárna hmota sa opäť zastaví a stvrdne. Vždy má pri tom nepríjemný pocit. Avšak teraz tomu nevenuje žiadnu pozornosť, len pokračuje v ceste. Túto budovu pozná celú naspamäť. Vie presne kde má ísť. Oddelenie ľudskej rasy. Jednoducho potrebuje len pozmeniť pár údajom týkajúcich sa jej pôvodu a predeliť na oddelenie... je tu vlastne oddelenie miešancov? Vlastne ani nevie. Z ničoho tu nie je nadšená, hlavne z toho zistenia, že jej krv nie je čistá. Je veľa problémov, ktoré si tým môže narobiť.*

*Konečne prišiel čas skoncovať s výpadkami pamäte.Dlhú dobu čakala na tento deň a keď je tu,nevie čo urobiť.Vo vrecku má lieky.Ubezpečovali ju,že sa jej pamäť stopercentne vráti.Nervózne prešlapuje pred dverami oddelenia,s ktorého práve prišla.Je príliš nervózna aby si pamätala názov.Na tom aj tak nezáleží.Stačí si dať lieky a zistí čo bolo pred piatimi rokmi a z akého dôvodu si nemôže na nič spomenúť.Chce si spomenúť?Čo ak sa dozvie niečo, o čom radšej nechce vedieť?Má čas.Nemusí sa na to odhodlať hneď.Jedného dňa možno zatúži po minulosti.Pre tento krát si vystačí s prítomnosťou.*

*Netrvalo dlho, kým sa dostala na rad. Predsa len, toľko krát tu bola. Hlavne kvôli Raitovi. Vziať lieky jemu, či niektorej z jeho mileniek, než si vzal Shiroi. Pri spomienke na ňu sa ironicky usmeje. Och áno, drahá Shiroi. Vesmír je naozaj malý. Pracovníci ju tu už poznajú. Asistentka ich kráľa. Jasné, že sa vybavila rýchlo. Jasné, že sa hrali na hlúpych, keď im oznámila, že potrebuje pozmeniť informácie o jej pôvode. Jasné, že to všetko vedeli. Nejakú chvíľu mala v hlave i plán, že po nich nakričí, urobí tam mierny prievan, ale načo jej to bude? Svoju zlosť si môže vybiť aj inde. Navyše, ešte by jej to mohlo narušiť jej dobré kontakty, ktoré tu má. Spokojná s tým, že už má po všetkom a posledné, čo má teraz v pláne je návšteva Zeme a prevzatie majetku, a zároveň rozčúlená z tohto úžasného systému si kráča z oddelenia, ktoré snáď navštívila posledný krát za život. Od dnešného dňa už nie je človek. Je čosi menej, je prekliaty miešanec. Bastard. Nájdu sa mimozemšťania, ktorí si na svoju rasu potrpia. Neznášajú ľudskú rasu. A o to viac neznášajú ich krížencov. Miešancov. Niekoho, kto poškvrňuje ich krv. Je naozaj veľmi rada, že sa práve ona zaradila do tejto skupiny. Nič lepšie jej otec nemohol nechať. Od všetkých tých nervov ju začínala bolieť hlava. Ľavou rukou si chytí čelo a trochu pomasíruje spánky. Strieborný náramok jej na zápästí zacengá. Zahladila sa na jeho lesknúci sa povrch. Kedysi ho dostala od Raita. Má ho rada. Je to jedna z tých vzácnych vecí, na ktorých jej záleží. Pripomína jej náramok z kvetov, ktorý dal Raito jej a Tesse na plese, kde sa spoznala s Thomasom. Možno preto je pre ňu ten náramok taký vzácny. Pri spomienka na Thomasa ňou opäť prejde ďalšia vlna nechute. Už aby bola z tejto prekliatej nemocnice preč. Prečo sem museli ísť práve v čase, keď je tu toľko ľudí? S nechuťou sa začne predierať davom smerom k východu.*

*Náhlivo kráča k východu.Chce byť čo najskôr sama so svojimi myšlienkami.Prechádza pomedzi ľudí.Tesne pred východom jej pohľad upúta žiara.Uprie zrak pohádom odkiaľ záblesk vyšiel.Všimne si nádherný náramok na ruke akejsi ženy.Pozrie jej do tváre.Nič jej nehovorí.Určite bude ľahkým terčom.Keď sa pre niečo rouhodne,musí to mať.A ona chce ten náramok!Vykročí k žene a prejde tesne popri nej.Jej ruka zopakuje pohyb ženinej ruky pri chodzi.Ani sa nenazdá a už si pchá náramok do vrecka.Šiel jemne,ani sa nedotkol jej pokožky.Všimne si že jej chýba?Určite nie.V duchu sa zasmeje.Ďalej sa snaží ísť pomaly.K východu jej stačí pár krokov.*

S hlavou plnou všemožných myšlienok, výčitiek, nadávok a s množstvom iných vecí sa ponáhľa k východu. Ešte ani myšlienka, že musí prechádzať cez tú prekliatu molekulárnu stenu ju neteší. ono to nie je práve najpríjemnejší pocit, keď sa na pár stotín vaše telo rozloží na molekuly a hneď aj opäť zloží v rýchlosti, že si tento proces ani nevšimnete. V podstate o nič nejde, len tá nechutná predstava. Jednoducho na pár stotín proste nie ste. Ani si nevšíma ľudí v okolí. Všetci sú jej ukradnutí. Chce byť už v kráľovskej rezidencii a mať od všetkého pokoj. Navyše teraz, keď tam je i Viktor. Najradšej by bola niekde zalezená a nikomu sa neukazovala na oči. Keby to len bolo také ľahké. No vec, ktorá ju trápi najviac a nedá jej pokoj už dlhšiu domu je Raitov sa neustále zhoršujúci stav. Trápi sa preňho a najviac ju mrzí fakt, že jediné, čo môže preňho spraviť je ponúknuť mu tie najsilnejšie sedatíva a podobné lieky v aliancii. Okrem toho ju vôbec neteší fakt, že sa chystá zahubiť Zem. Tá planéta pomaly, ale isto umiera i bez jeho pomoci. Navyše... predsa len to je jej skutočný domov. I keď to je úplne iný svet v ktorom je už pravdepodobne vyhlásená za mŕtvu, ale o to väčšie prekvapenie by bolo, keby sa tam ukáže a presadí si svoje dlhoročné plány. Ako sa má asi cisárovná? Možno už ani nežije. I keď, čo ju videla naposledy, jej zdravotný stav bol viac než len dobrý. Ave japonské gény. Aspoň niečo dobré v jej živote. Neznáša veľké budovy ako je táto. Trvá vám pomaly polhodinu, kým sa dostanete von. Obzvlášť ak tu je toľko ľudí. Nenávidí ani davy. Keď sa tak nad tým zamyslí, v poslednej dobe nenávidí všetko. Začína byť neskutočne mrzutá. Čím to asi bude? Žeby jej životu vôbec nepanovala irónia? Ale kdeže, všetko to je len ten prekliaty osud. Všetko sa rúca. Úplne všetko. Keby sa aspoň ten dav na ňu tak nelepil. Jedná vec sa však musí uznať. Keď uvažovala o svojom pôvode, počas toho roku prišla na jednu obzvlášť zaujímavú vec. Konečne pochopila, prečo má taký talent na veci ako sú napríklad origami, či podobné činnosti, pri ktorých je potrebná citlivosť a trpezlivosť. Áno, trpezlivá bola vždy a bola si toho vedomá, no o to viac ju prekvapilo, keď prišla na to, že rovnako ako mimozemšťania, i ona v niečom vyniká. U nej to je hmat. Citlivosť. Preto si vždy dokázala vychutnať každý jemný vánok. Preto bola vždy v siedmom nebi keď... Nie, na toho muža už nechce viac myslieť. Všetko by bolo iba horšie. A ten prekliaty dav... i to ju znepríjemňuje. Každý náhodný dotyk, každé náhodné šuchnutie. Stále nevie, ako sa s tým naučí žiť. Opäť zvláštny dotyk a potom... niečo nesedí. Trochu spomalí a zamračí sa. Pozrie na ruky. Áno, ruky... tá ľavá. Odrazu na nej necíti váhu strieborného náramku.* Do čerta! *Zanadáva si potichu sama pre seba. Nie nemohol jej spadnúť. Náramok má pevné zapínanie a celková jeho kvalita je dosť vysoká. Poobzerá sa po ľuďoch okolo. Kto popri nej prechádzal? Bolo ich veľa, všetkých ich zaregistrovala no ani jednému nevenovala väčšiu pozornosť. Mala si dávať väčší pozor. V tomto dave a v nemocnici, kde stretnete všetky vrstvy. I tie, ktoré sa živia vreckovým zlodejkárstvom. Najviac jej však na to sedí... do čerta, kto? Stále pokračuje v chôdzi, snaží sa držať tempo so všetkými, čo pred chvíľkou kráčali vedľa nej. A v tom... zrak jej padne na akúsi mladú ženu. V živote ju nevidela, ale to je v celku normálne. Tu nepozná takmer nikto nikoho. Obzvlášť ak je každý z inej tej vrstvy. Zrýchli krok, až sa dostane k jej chrbtu.* Slečna, boli by ste taká láskavá a vrátili mi môj náramok? Viete, má pre mňa až príliš veľkú cenu na to, aby som si ho mohla dovoliť stratiť. *Povie tichým prívetivým hláskom. Irónia. Okrem toho, že ovláda jej život, naučila sa ju aj ona. Nijako na ženu nezaútočí. Má svoje metódy a tak isto aj výcvik. Kedysi a v podstate stále žije v podmienkach, kde nie vždy je šanca na prežitie vysoká. Navyše... i keby chcela utiecť, davom by sa jej bežalo až príliš zle. Skôr by jej iba razila rýchlejšiu cestu k nej. A navyše, stráže pri vchode by dostatočne rýchlo stihli uzatvoriť molekulárne prechody.*

*Zastane.Telom jej prejde šok pri ženinom hlase.Stojí ako zhypnotizovaná a mysľou jej prichádzajú možnosti.Útek nie je najlepší nápad.Bolo by to priznanie.Jediným pohybom by jej ľakho zmizla v dave,no von by sa nedostala.Ak je pre ňu taký cenný tak hneď dá strážcov do pozoru.Taký zmätok na dnes nepotrebuje.Vrátiť jej ho tiež nechce.Takže sa s ňoup ohrá a možno to nakoniec obráti na žart.Nabudúce si bude dávať väčší pozor pri výbere obete.Nie,že by nebola dobrá,kradne aj omnoho väčšie veci ako sú náramky,len nechápe ako si to mohla žena všimnúť tak skoro?Vybere si drzosť a bezočivosť.Rýchlym pohybom ruky sa náramok z vrecka ocitne na jej pravej ruke.Otočí sa k žene.Dá hlavu na bok a prezrie si jej tvár.Na tvár nasadí úškrn mieśaní s ľahkým úsmevom.Rukou s náramkom si prejde po vlasoch aby žena dobre videla vec o ktorú prišla.Potom sa k nej prihovorí sladkým tónom s ktorého sa občas derie aj drzosť.* Neviem o čom to hovoríte.Tento náramok mám už dlho.Nie vždy dostanete taký originál,žeby bol iba jeden.Navyše nemáte dôkaz,že je váš.*
Zhltne jej to alebo nie?S napätím očakáva jej reakciu.*

*Celkom ju prekvapilo, že nezačala utekať. To väčšinou tí ako ona robia. Možno to pôjde celkom ľahko. Ak nebude robiť problémy, vezme si svoj náramok a rozídu sa. Dovi dopo. Načo zbytočné formality. Ani si nevšimne kedy si ho stihla dať na ruku. Tá ženská je vážne rýchla. Musí byť vo svojom obore fakt dobrá. To ju však neoslobodzuje od faktu, že ho nemohla ukradnúť. Tým, že si ho dala na ruku ju práveže ešte v tom uistila. A navyše sa chce hrať, že jej náramok už odjakživa patrí. Aké smiešne. Neubráni sa posmešnému úškrnku.* Drahá, ten náramok je drahší než čokoľvek vo vašom vlastníctve. Navyše... *Zopakuje jej gesto a i ona nakloní hlavu na bok, aby vyzerala mierumilovnejšie, avšak jej pohľad a tón hovoria pravý opak.* Pochybujem, že máte dostatok prostriedkov na to, aby ste si mohli dovoliť niečo od kráľovského šperkára a že on má dostatok odvahy na to, aby urobil dva rovnaké kusy, z ktorého jeden vyhotovil špecialne na kráľovskú žiadosť. *Nie, nepýši sa s kráľovským náramkom, len uvádza holé fakty. Faktom je, že Raito by nedával nič na starosť niekomu, koho nemá prevereného do posledného vlásku a že svojim ľuďom, nech už to je čo i len ten obyčajný šperkár plne dôveruje.* Dôkaz by sa dokázal nájsť rýchlejšie, než by ste očakávala. *To je taktiež pravda. Má kontakty na všetkých Raitovych ľudí. Teda skoro na všetkých, ale kráľovský šperkár medzi nimi je na sto percent. Nemá zmysel sa o to hádať. Svoj náramok dostane späť. A ak nie... dievča za to zaplatí, skôr či neskôr.* Nechcem vyvolávať zbytočné problémy. Obe vieme, že náramok je môj, takže mi ho jednoducho dajte a každá si pôjdeme svojou cestou. *Pravdou je, že nemá zrovna náladu sa s niekym dohadovať, ale radšej si vyberie kľudnejší spôsob, než ako by tu mala narobiť rozruch.*

*Tak kráľovský šperkár.Ďalší šok.Musí sa veľmi prekonať,aby jej nespadla sánka.No raz sa už do toho namočila a nikto ju z toho nevytiahne.Rozhodne sa pokračovať vo svojej malej hre.Ak ju bude chcieť niekam odviesť,lepšie pre ňu.Stačí aby vyšli von a ona sa stratí takou istou rýchlosťou,aká jej z ruky stiahla náramok.Úprimne ju zaboleli slovážeby na to nemala.Síce nie je bohatá ako Raito,ale chudoba to zas nie je.Bola by veľmi prekvapená aký majetok si nakradla.Od podobných náramkov až po byt.Dobre nemá ho.Len čo sa zbavila majiteľa výhodne ho predala.S peniazmi si vystačí o to sa tádo žena nemusí báť.Bohužiaľ Sierra ide rada hlavou proti múru a nevzdáva sa kým veci nedotiahne do konca.Usmeje sa na ženu.* Dobre teda.Chcem dôkaz,že je náramok váš.Nepripravíte ma o môj dnesný úlovok.*

*Nemohla si nevšimnúť jej prekvapený výraz, keď jej rozprávala o šperku. Ach bohovia, to dievča sa prezrádza samo čím ďalej, tým viac. Ale keď inak nedá. Chce dôkaz? Keby si to aspoň nepriznala, na zlodeja nie je až taká prefíkaná, ako si o nej zo začiatku myslela.* Fajn... *Povie otrávene. Už sa chystá vytiahnuť mobil, keď tu zrazu... Výborne Yuki, skvelý nápad, aspoň niečo inteligentné, na čo ti táto prekliata nemocnica poslúži. Pochváli samu seba a jej úžasný nápad. Konečne využije túto nemocnicu aj na niečo iné ako len predpis liekov a výmeny údajov. Mobil nechá na svojom mieste vo vrecku plášťa a ruku spustí voľne popi telu.* Poďte za mnou. *Povie, no i tieto slová si rýchlo rozmyslí. Nehľadiac na okolnosti, silno uchytí dievča za zápästie, na ktorom jej visí náramok, tak aby s bola i s ním v kontakte, no zároveň aby sa ho nedotkla. Tejto žene nemôže veriť.* Nemocnica je veľká, ľahko by ste sa tu stratili. *Povie len tak mimo reč a ťahá ženu hlbšie do interiéru nemocnice smerom k výťahom.* Prinajhoršom... majú tu i kamery

*V duchu víťazoslávne zapradie.Vyhádza jej rola pomýleného dievčatka,alebo teda skôr nie veľmi prefíkanej zlodejky.Vie,že to funguje.Všimla si výraz ženiných očí.Takto to robí vždy.Koľko ráz ju prichytili a ona vždy ušla s korisťou?!Viac než dosť.Ukáźe tejto žene kto je a že by sa s ňou nemala zahrávať.Prinajhoršom prejde na plán B.Bez odporu sa nechá viesť.Myslela aj na kamery.Čo si o nej tá žena myslí?No ale ako chce.Len sa na ňu usmieva ako spokojný mesiačik.*

*Prečo musí byť práve dnešný deň taký otravný? A prečo jej ten náramok jednoducho nedá? Za normálnych okolností by už bola niekde v polovici cesty do kráľovskej rezidencie a rozčuľovala sa nad niečim úplne iným. Nie,tá ženská sa musí hrať na hrdinku a pretvarovať sa, že jej náramok patrí už odjakživa. Aké smiešne. Keby sa aspoň tak prihlúplo neusmievala. Ešte nič nemá vyhraté. A ani nebude mať. Keby jej na tom náramku tak nezáležalo, nemusela sa tu teraz s ňou zaťažovať. Keby len nedávala veciam ich osobnú cenu. Nemala by teraz pri sebe Odovú dýku, nebabrala by sa s Raitovým náramkom a v poličke pri posteli v obľúbenej knihe by neschovávala usušený kvet od Thomasa. Prečo len nedokáže vymazať minulosť a venovať sa prítomnosti? Aj tak už nič z toho nezmení. Aspoň tá dýka sa občas hodí. I keď len na postrašenie, či dotvorenie dojmu.
Dovedie ženu až k jednému z mnohých výťahov, ktorý akurát stoji dole a vtlačí ju dnu. Všade kopa ľudí. Aspoň si môže byť istá, že jej tak ľahko neutečie. Navyše na dvanáste poschodie ich vyvezie behom pár sekúnd. Molekulárne dvere výťahu sa uvoľnia a ona ju spomedzi ostatných ľudí vytlačí von z výťahu na takmer prázdnu rovnú chodbu. Jediní príslušníci ktorý po nej kráčajú majú dlhé biele plášte a radia sa do odborov vedcov či laborantov. Drvivú väčšinu z nich pozná. I keď len po mene. A oni poznajú ju. Sláva Raitovej chorobe, aspoň na niečo sú jej teraz známosti dobré. Medzi množstvom tvári zahliadne tú, ktorú hľadá. Zrýchli krok a donúti tak k tomu i jej drahú nechcenú spoločníčku. Počas celej tejto cesty dáva pozor, či je jej náramok stále na ženinej ruke. * Hej, Sayrus! *Zavolá na vysokého muža s chudou postavou a strapatými vlasmi. Hej, Esman bol vždy tak trochu viac šialený a navyše na totálneho blázna aj vyzerá. Avak vo svojom obore viac než len dobrý. Všetko by bolo fajn, keby Sayrus aj na jej volanie reagoval, čo sa bohužiaľ nestalo a pár metrov od nich vošiel do dverí jedného z labáku. V duchu prekrúti očami a vyberie sa k dverám, za ktorými sa im Sayrus stratil. Ani sa neunúva zaklopať a čakať na vyzvanie. Jednoducho tam vtrhne. Jej trpezlivosť už začína naberať minimálnu hodnotu. Vtiahne za sebou do labáku i ženu, ktorú stále pevne drží za ruku aby sa jej nevytrhla. Zavrie za nimi dvere a zaistí ich, aby sa dali otvoriť len na kód, ktorý žiaľ ona nevie a môže len dúfať, že Sayrus ho vie. Istota nadovšetko. Jednoducho sa len bojí, aby sa tá mladá potvora nevytratila aj s jej náramkom. Až keď si je istá, že dvere sú pevne uzatvorené uvoľní jej ruku a pozrie na Sayrusa.* Prepáč, že som sem tak vtrhla, no mám na teba nezvyčajnú prosbu. *Povie v rýchlosti, pričom pohľadom opäť prejde na ženu. Nepýta sa na Davidov názor. Musí si nájsť čas či chce, alebo nie. *Zlož si ho. Ani som sa ho nedotkla, dávala som si na to priveľký pozor. Avšak o tom ty určite vieš. *Povie viac menej posmešne.* Poznáš pozemské príbehy o čarodejníkoch? Tu Sayrus by sa dal s nimi rovnať. Dokáže totižto zistiť i nemožné. *Dodá so sladkým úsmevom.*

((šibnutá foto, ja viem, ale milujem ho xD))

Doktor Sayrus Esman

*Well I woke up today and your on the other side
Our time will never come again
But if you can still dream
Close your eyes it will seem
That you can see me now and then

Tá pieseň mu behá po mysli už celý deň. Nemôže si pomôcť. Nemôže si ju nepohmkávať. I keď niektorým kolegom s tým už fakt pekne lezie na nervy. No a čo. Ich chyba. Musia si zvyknúť. Každý má nejaké tie muchy. Môže za to, že on ich má celé stádo?

I wish today was just like every other day...
'Cause today has been the best day
Everything I ever dreamed

Tá pieseň je pekná. Vážne pekná. Práve si pospevuje finálnu časť a tanečným krokom si kráča po laboratórnej chodbe maximálne nevnímajúc okolie vôkol seba. Tu si každý žije svoj život. Každý tu má svoju prácu, svoj projekt, svoj labák. A on práve otvoril dvere do toho svojho a vojde dnu. Až keď sa dvere zatvoria, začne si spievať na plné hrdlo a tancovať po celom voľnom priestranstve miestnosti. Vďaka dnešné vymoženosti za zvuk odolné steny. Škoda, že tú figurínu, čo tu mal včera už odniesol, bola by z nej úžasná tanečná partnerka. Pribehne k obrovskému stroju na výrobu umelej ektoplazmy a chce ho použiť ako odrazový mostík na finálnu scénku so zoskokom, keď sa zrazu otvoria dvere. Aspoň, že sa pri svojich zvláštnych praktikách naučil rýchlym reakciám, preto sa v okamžiku vystrie a prekvapene so zdvihnutým jedným obočím pozrie k dverám hľadiac akoby sa nič nedialo. Toto je totiž jeho normálny zaujatý pohľad.* Yuki, som rád, že ťa vidím. Čo ťa sem po tak dlhej dobe privádza? *Povie so svojou zvyčajnou hyperaktivitou a naznačí niečo ako poklonu na pozdrav. Potom si cez rozopnutý doktorský plášť zastrčí ruky do vreciek hnedých nohavíc. Súčasť jeho komického hnedého obleku. Zvláštne, ale má ho rád. Podľa neho mu hnedá farba svedčí. Navyše sa ostatným zdá v obleku ako tak normálny. To si on nemyslí, to mu povedali druhí. Na chvíľu sa zamyslí, prečo miestnosť uzamkla, keď sama nevie kód, ale ihneď myšlienku vypustí. Jediný, kto ich odtiaľto môže dostať je on a Yuki s tým určite ráta. Možno chce mať súkromie. Zvláštne. Pohľad mu padne na ženu, s ktorou Yuki prišla.* Chceš namiešať nejaký špeciálny liek tuto pre dámu? *Spýta sa vážne, no potom sa na jeho perách objaví úškrnok.* Yagami si nedá pokoj ani keď je ženatý? *Povie poznámku narážajúcu na princove niekdajšie milenky, vďaka ktorým sem Yuki chodievala pomerne často. No keď Yuki spustí niečo o náramku, ktorý má druhá žena na ruke, začne mu dochádzať koľká bije.* Ach, áno, asi už chápem. *Dodá s afektovaným zaklonením hlavy. Avšak nasledujúce Yukine slová ho pobavia.* To nie, nie som Harry Potter, i keď siedma kniha ma rozplakala. Ja viem len veľmi dobre využívať všetky tieto čarovné stroje. *Zasmeje sa na vlastnom humore, keďže väčšinou je to aj tak iba on, čo sa na ňom smeje. Následne na to sa jeho úsmev skoriguje na optimálny.* Tak, čo pre vás môžem urobiť? *Spýta sa prejde k jednému z laboratórnych stolov so všemožnými šikovnými vecičkami a oprie sa oň.* Máte šťastie, že momentálne nemám nič na práci.

*Uškrnie sa nad mužovým výzorom.Určite by sa dokonale hodil do príbehov o Harrym Potterovi.Skúma miestnosť.Dostala sa do vážneho problému ako vźdy.Dnes zašla priďaleko.Myślienkami zabehne do dávnych dní,kedy ľudom odcudzila nanajvýš pár mincí.Postupom ćasu jej ti nestačilo a zdokonalila sa.Vďaka svojej schopnosti sú jej krádeźe rýchle a nepovšimnuté.Avšak táto žena vie dokonale čo sa okolo nej deje.To jej nevadí.Ak by prešla nap lán B. všetko by sa vysvetlilo a neuša by sa trestu ajkeď nevie,aký trest mala žena na mysli.Spomenula to pred hodnou chvíľou,ale ona si podobné slová dokáže zapamätať.Skloní sa k čižme.Keď sa vyrovná. má na ruke čierny bavlnený náramok do ktorého sú vplietané zlaté nite.Prejde k Davidovi a vystrie ruku.* Tuto slečna si myslí,že tento náramok je jej.*
Sladko sa usmeje.Potrasie hlavou a tvár jej zastrú plvé vlasy.Oči vykúkajú spod ofiny.Nasadí nevinný výraz.Potichu utrúsi nijakú poznámku.* Hups to nie je on.*
Otočí sa k žene.Namiesto nej si predstavuje svojich rodičov stojacich na terase ich domu.Ona pripravená na zábradlí skočiť dolu.Matka so smrteľným výrazom na tvári kričala slová na ktoré nikdy nezabudne.Ako nás mohla okradnúť vlastná dcéra?
Oni síce tvrdili,že je ich dcéra,no ona si nespomínala.Po výpadku pamäte pre ňu ostali všetci cudzí.Rodičia ju našli.Ona ich ale nedokázala brať ako rodičov.Znovu zatrasie hlavou.Vráti sa do reality.Sleduje ženinu reakciu aby mohla prejsť k poslednej fáze svojho plánu.*

*Pomaly stráca aj tú poslednú štipku nálady, ktorá jej za dnešný deň ostala a jej trpezlivosť vyprší v okamihu, keď tá prekliata zlodejka spraví niečo, čím vymení náramky.* Nie, to nie je on... *Povie tvrdo a opäť chytí žene zápästie. Tento krát ju ťahá do stredu miestnosti.* Sayrus, kde máš defabrikátor? Dúfam, že nastavenie nemáš zas v Judoončine... *Poobzerá sa a v pravom zadnom rohu miestnosti zbadá stredne veľký biely prístroj na kolieskach podobný stavanej laserovej zbrani. Nadvihne obočie a premýšľa, čo zatiaľ so ženou. Nakoniec ju predsa len sotí k Sayrusovi.* Podrž mi ju, prosím. *Hneď na to sa vyberie k defabrikátoru a potiahne ho k Sayrusovi so ženou. Prečo ho nevyužiť, keď ho tu Sayrus má? Síce niekedy fakt nechce vedieť, načo ho on používa, ale Esman bol vždy tak trochu divný, takže sa nemá čomu čudovať. Zapne ho a s úľavou zistí, že jeho nastavenie je v jazyku, ktorému rozumie. Keď ešte Raito nepoznal Shiroi, chodievala sem pomerne často. Vždy ju zaujímala moderná technológia. Sayrus jej poukazoval veľa šikovných vecičiek a naučil ju ich ovládať, preto vie narábať aj s týmto tu. Nastaví ho na textilný materiál a pobavene sa usmeje. Nie, že by potrebovala obkukávať jej telo, ale snáď ju to presvedčí. Navyše, pochybuje, že Sayrus tu má nejaké ženské oblečenie, ale to už jej problém nie je. Keď dokončí všetky potrebné nastavenia zdvihne zrak k žene.* Toto je defabrikátor, je to pomerne užitočná vecička, ak vieš, na čo ju využiť. *Povie s ľúbezným úsmevom. Je naozaj veľmi malá pravdepodobnosť, že by tá zlodejka niečo také poznala. Defabrikátor má jedine Sayrus a ako jej kedysi on sám povedal, tieto mašinky sa budú používať až v sedemdesiatom siedmom storočí, a tento prototyp je jediný svojho druhu. A už sa nejeden krát presvedčila, že čo povedal Sayrus, tak to bola minimálne vždy pravda. Možno je to trochu detinské, ale tá žena ju vážne štve, ten náramok má od Raita, nenechá si ho ukradnúť niekým takým úbohým, ako je táto prekliata zlodejka.* Prepáč, ale nemám na výber. *Natočí defabrikátor na ženu a stlačí čierny tlačidlo na bielom lesklom povrchu stroja.*

*Zamračene sleduje, ako sa tieto dve ženy hádajú a dokazujú si každá tú svoju vlastnú nadriadenosť. Keď toto zažil naposledy, tak Martha skoro zabila Rose pohľadom. Isteže, vtedy to však bola úplne iná situácia než teraz a vtedy to boli dve ženy, ktoré mu boli bližšie, než mu je milé. Ešteže ľudia a ani mimozemšťania tejto galaxie nedokážu zničiť svet kýchnutím. Krátko sa na Yuki zamračí, keď sa ho spýta na defabrikátor. Samozrejme, že ho nemá v judoončine. Taký jazyk v nastavení ani nie je. Avšak až neskoršie mu úplne dôjde, o čo tu vlastne ide. Mal by si dávať na Yuki väčší pozor. Možno nie je až taká neškodná, ako sa na prvý pohľad zdá. Predsa len, pracuje pre Raita a to už hovorí samo o sebe dosť veľa.* Yuki, myslíš, že je to dobrý nápad? *Spýta sa neisto so zdvihnutým obočím a s rukami stále založenými vo vreckách nohavíc. Osobne mu nikdy nenapadlo defabrikátor použiť práve na toto. Na krátku chvíľu sa v mysli zasmial nad spomienkou, keď s Rose a Jackom pricestovali do roku dvesto tisíc a každý sa dostal do inej smrtiacej hry. Rose do kybernetickej "Najslabší máte padáka", on do Big Brother a Jack do akejsi zmenárne, kde mu dve kyberženy chceli motorovou pílou upraviť sánku a s pomocou defabrikátora ho pred miliónmi divákov vyzliekli donaha. Samozrejme kapitán Jack Harkness si i vtedy zachoval chladnú hlavu a dokonca s vražednými robotkami flirtoval. To by predsa nebol Jack. Teda použiť defabrikátor na niečo takéto mohlo napadnúť jedine vraždiacimi robotkam a Yuki. Je milé spojovať si ju práve s touto príhodou. Nehľadiac na to, že sa Yuki momentálne správa dosť hlúpo, ale čo očakávať od impulzívnych ľudí v tak mladom veku? Zachytí mladú ženu, keď ju Yuki sotí jej smerom, uvažujúc o tom, či sa pridať na stranu Yuki, potencionálnej zlodejky, alebo to len sledovať ako divák. Pozná Yuki dostatočne dlho na to, aby vedel, že by len tak niekoho za zlodeja neoznačila, no na druhej strane, nikdy nepatril k tým, čo prechovávajú zákernosť k druhým.* Yuki, ono sa to dá riešiť aj inak. Bez defabrikátora. Nechcem zasahovať do tvojich problémov, ale vážne si nemyslím, že to je dobrý nápad. *Povie stále držiac ženu tak ako ju chytil pred chvíľou aby nespadla. Stále sa mračiac sleduje čo sa bude diať, no i tak sa nezdá, že by si Yuki svoje rozhodnutie rozmyslela. Preto keď zbadá, že sa defabrikátor vážne chystá použiť, odskočí a potiahne so sebou i ženu a len o pár milimetrov sa vyhnú lúču, ktorý vystrelí zo stroja. Keď sa opäť pozrie na Yuki, prekvapenie na jeho tvári už snáď nemôže byť väčšie. Ona ho naozaj chcela použiť len na to, aby získala späť akýsi náramok. Pustí ženu a rozhorčene sa vyberie k Yuki s defabrikátorom. Vytrhne jej stroj z rúk a presunie ho naspäť do rohu miestnosti. Za normálnych okolností by jej povedal čosi uštipačné, no radšej si zahryzol do jazyka. Yuki zrejme nie je páve v duševnom rozpoložení, v ktorom by ju mohol rozčuľovať, preto jej len venuje jeden zo svojich veľavýznamných pohľadov.* Nedovolím ti ho použiť na živej bytosti! Keď som to robil naposledy, nezhodli sa molekuly a toho tvora to celého rozložilo. *Povie nervózne a postaví sa medzi ženu a Yuki.* Takže... *Začne hľadiac striedavo na jedno a potom na druhú ženu.* Dámy, neviem síce, čo medzi vami je, ale ak som to správne pochopil, *Pohľad zastaví na cudzej žene.* odcudzili ste Yuki niečo, čo je jej, preto ak nechcete, aby som na vás zavolal strážnikov, a verte mi, nie sú zrovna príjemní, keď im pridávame prácu navyše, bol by som nesmierne rád, keby sa to vyriešilo bez zbytočných sporov a jednoducho jej ten náramok vrátili. V inom prípade, je veľa iných spôsobov, ako to od vás získať bez vášho súhlasu. Nie sú síce také nebezpečné a efektívne ako defabrikátor, ale zato rovnako účinné, čo je vlastne hlavným základom tohto problému. *Povie takmer na jeden nádych, pričom vystrie k žene ruku očakávajúc, že mu do nej vloží náramok, kvôli ktorému sa ocitol v tejto situácii.* Bol by som rád, ak by sa tento problém vyriešil čo najskôr, neplatia ma za hru na detektíva, mám svoje vlastné povinnosti. *Dodá na záver svojho prejavu, i keď je fakt, že posledný rok nerobí nič iné, len čaká na niečo veľké, ale to už je iný príbeh.*

*Možno keď zavrie oči. Bude niekde inde. Tuho preto spojila viečka a otvorila ich až po chvíli. Prudké rozrazenie ju vrátilo do reality. Toto bohužiaľ sen nebol. Ale opäť len výjav jej každodenného života. Podobné situácie zažívala denne. Bola táto hádam niečím iná? Nie nebola. Tak prečo jej tu niečo nesedí? Proste sa odtiaĺto dostane bez ujmy a bude. Nedovolí tým dvom pokaziť celý deň. Aj keď ten údajný doktor sa zdá byť situáciou zaskočený. A keď žena zamietne náramok, automaticky sa napojí na niť myšlienok, ktorú stratila tak ľahko. Ani si neuvedomí ženiun ruku na jej ťahajúc ju do stredu miestnosti. Pri zmienke o akomsi defabrikátore jej nedá nenadvihnúť obočie. Nikdy o takom čosi nepočula. Čo to asi dokáže? Určite nič v jej prospech. To je jasné. Vzápätí je odstrčená do neznáma a môže byť vďaćná doktorovej prítomnosti, pretoźe ju zachytenímuchránil pred zlým pádom. Žena to už znaćne začína preháňať. Možno je aź príliš zaťažená na ten náramok. Čo jej v podstate môže byť jedno. Len aby si neublížila. Vlastne to by jej mohlo byť tiež jedno. Mala by pozmeniť vetu na:hlavne aby neublížila mne. Zachytí ženine slová obsahujúce niečo o tom čudesnom prístroji. Veľa sa z toho nedozvedela. Fanatická zapálenosť na ženinej tvári ju však trochu viac odpudzovala. Čokoľvek sa s tým hodlá vykonať, nach si poslúži. Nebojácne sleduje lúč. No vyhne sa mu. Jej telom znovu niečo pohne a tento raz je to doktor a nie tá prekliata beštia. Ak ju odtiahol, to znamená, že to nie je až také keškodné ako si myslela. Možno by mu mohlap oďakovať bez toho, aby si všimol, že je to po´dakovanie. Lenže potom by to už nebolo poďakovanie, ale len mrhanie slov. Pustí ju a to ju vytrhne z úvah. Nezúcastnene sleduje ich výmenu názorov, aź do chvíle čo sa postaví medzi ne. A potom prehovorí k nej. Uškrnie sa. Ochranka? Len nach si ju zavolajú. Ona sa uź o všetko postarala. Odkaśle si. Jej tvárou prejde nevinný výraz.* Prepáčte. strašne rada by som vám dala ten náramok, ktorý som údajne ukradla, lenže ja ho nemám. Môžete ma prehladať, aj si tých ochrankárov zavolať. U mňa nie je. *To je pravda. S kľudným svedomím by sa dala prečeśat od hora až po spodok. Nič by tí hlupáci nenašli. Nič.*

Saolin


https://www.youtube.com/watch?v=g-C5lJRj2gU

Thein

*Pozadím vrtela v rytme piesne, čo sa jej vynárala z podvedomia. Ani nevedela ći ju náhodou nevymyslela. Pokojne by bolo možné, aby cez trip s LSD vymyslela pokojne aj tri celovečerné filmy, no ona sa nerada iným miešala do kapusty, keď sama by k svojej miešačke Hully-Dully 5000 nepustila žiadneho amatéra. Vlastne nikoho. Otáčať gombíkmi smela len ona. A ako vážne sa pri tom tvárila. Ako keby objavila nový druh plesne, požierajúci domáce zvieratá. Síce na sebe mala plášť, no pod ním jedine vyťahaný sveter, ktorý zakrýval podprsenku a džínsové gate na traky. Tie jej zas odkrývali nohy, nemala sa však za čo hanbiť, veď ich mala práve dve.
,,Doktorka Ber..."
Odkašlala si. Mala pod palcom labák, to veru, no nijakovsky si nepripadala ako doktorka. Skôr ako cukrárka s pipetou v ruke. Vlastne ňou aj bola, no osobne by to radšej nazývala miešačka medicíniek.
,,Thein?"
Pri správnom zvolení oslovenia od jednej praktikantky si vzala vzorky, ktoré bolo treba pozrieť. Mala celkom rada túto prácu, hoc ju stále napádali nové príchute do jej koláčikov. Naposledy orgovánková. V ten deň dobehla domov a poď ho do tvorenia, no tu prišiel drvivý dopad, jakživ nejedla žiaden orgován, smela si preto iba z prsta vycucať, ako to mohlo chutiť. Nevadilo, však si ona vždy domov doniesla nejakú zásobu liekov, čo sa dali zohnať iba v nemocnici. Pre lekárske účely samozrejme. Keďže labák viedla, nebolo problém objednať aj trocha viac a potom v správe vysvetľovať, kde sa to minulo. Bosými chodidlami stále hladila dlážku, čakajúc, pokým prvé vzorku zreagujú s farbivom.*

Saolin

Doktorka Theowin? Heroin? Bože... Ako to bolo? *Dumal zatiaľ čo kráčal smerom k vchodovým dverám, ktoré sa na senzor otvorili a jeho okamžite ovanul nemocničný vzduch plný čistoty, dezinfekcie a sava. Nemal moc rád tieto pachy. Pripomínali mu prehnane čisté prostredie, ktoré navštívil iba raz a nepovedal o tom ani len Jej. Bola to jeho minulosť, ktorú si plánoval odniesť do hrobu.
"Prosím vás... Idem za doktorkou... Nie Heorín, nepovedz Heroín.... Thein?" prihovoril sa na recepcii nejakej obstarožnej rárohe, ktorá na neho gánila ako teľa na nové vráta a isto to nebolo pre jeho pekný, príťažlivý a podmanivý vzhľad.
"Vie o vás?" zahučala na neho spoza skla. Chránila sa pred ním, akoby mohol na ňu napľuť extra toxické a vysoko leptavé sliny, ktoré by jej urobili v nose ešte väčšie krátery než tie, ktoré jej tam svietili.
"Isteže." Menšia lož ešte nikomu neublížila a z tej recepčnej by rozhodne v takomto prípade ani neubudlo.
"Pôjdete rovno, na konci druhých dverí obočíte vpravo, potom zase vpravo, po schodoch vyjdete vľavo, obídete okolo dverí číslo 215 a keď nájdete dveje 302, ste tam." odverklíkovala ako naučenú frázu a dokonca sa na neho aj usmiala. Až sa zháčil pri tých zuboch ako hviezdy. Žlté a ďaleko od seba. A bolo mu to hrozne podozrivé.
"Hm.. Vďaka." Mohla mu priložiť mapku, alebo to napísať, lebo mal pocit, že ešte zložitejšie to povedať asi nemohla.
Vykročil teda smerom okolo výťahu a hor sa chodbou rovno vpravo vľavo a ktovie ako ešte ďaleko. Len čo nakoniec vyšiel na spomínané poschodie a prešiel aj okolo dverí, ktoré mu spomenula, pokračoval podľa zvyšujúcich sa čísiel ďalej. Pri dverách 302 sa zastavil a pozorne si ich obzrel. Boli presklenené a dnu videl nejakú blondínu a ešte ďalšiu ženštinu. Na chodbe sa ozvalo hlasne "Cink" a Saolin obrátil tvár k zvuku. Otvorili sa tam dvere výťahu a dobreže ho neporantalo. Tá stará vysušená striga!! Zámerne ho poslala blúdiť po celej nemocnici, hoci mohol ísť výťahom! Kiežby jej vagína zarástla a plodová voda jej nosom tiekla!!!
Dvere na labáku, či čo to bolo, sa otvorili a mladá žena sa trochu rozpačito na neho usmiala.* Doktorka Thein? *Nesúhlasne kývla hlavou a ukázala k blondínke. Vošiel teda dnu.* Doktorka Thein? *Pripadal si už ako opakovací papagáj, čo sa dobre napapal...*

Thein

*Akonáhle senzor zapípal, uzatvorila vzorky, aby sa cestou nevyliali, keďže sa šupla na kreslo a nohami sa odrazila vpred. Doplachtila k pracovnému stolu, kde bol položený mikroskop. Vzorky vybrala, kvapkajúc trocha po sklíčku. Následne strčila všetko na svetlo sveta, krútiac ešte koliečkami, veď potrebovala dostať to správne rozlíšenie. Po chvíli sa pred ňou zjavil hologram. Zaujato sledovala fliačiky na jednotlivých bunkách. Ešte to rozhodne nemali hotové. Avšak nemuseli sa báť, ďaleko taktiež nie. Prstom ťukla na uloženie záznamov a priloženie k predchádzajúcim vzorkám. Chystala sa tento úkon ešte niekoľko ráz zopakovať, no to už pri nej stál nejaký chlap a pýtal sa na meno. Aspoń tak usúdila podľa hlasu, nuž sa k nemu otočila. To by nebola ona, keby si ho neprezrela dôrazne od hlavy po päty dovedna ti razy. Bol predsa súci k obkukávaniu.* Pomôžem vám?

Saolin

Taká retardovaná otázka, kontaktovala ju Ona??????? *To bola otázka! Ako byť, či nebyť! A skutočne pre ňu ostával chvíľu zmätený a pomýlený. A tak gánil na ňu s pootvorenými ústami.* Neviem či je ako mi pomôcť a či by si chcela práve tak ako mi napadá... *Pomyslel si zvláštne zvrhlo, lebo on obyčajne nemával hlúpe myšlienky, ale od návratu na pevnú zem akoby mu vymyli mozog. Nezaspal na palube na chvíľu? Musí si spomínať. Možno predsa len zažmúril jeden a pol očka. A čo ak???.... Nie, to isto nie.* Hm... No asi áno. *Zamumlal a poškrabal sa vo vlasoch. Svaly na ruke sa mu nepatrne v košeli napli, keď trochu rozpačito pozrel všade navôkol.* Hovorí vám niečo meno Ona? *Už vedel, že ak mu odpovie nie, tak bude v takých hlbokých ritkárovciach až to pekné nebude. Ako by jej mal povedať, že si prišiel po niečo, o čom vlastne ani nemal presne poňatia? Dobre, že si nešľahol dlaňou do čela.* List v priehradke auta od Nej pre Thein. *Asi si načisto sedel na vedení. Alebo stál. Alebo ho niekde zabudol. Len stískal zadok, aby slečna vedela o čom melie, lebo to pre neho potom znamenalo iba jediné. Cupkať znova do auta.*

Thein

*Očkom si ho stále hriešne prezerala, pokiaľ sa v jeho mozgu prevracali kolieska, v snahe nájsť presný žliabok zapadnutia. Nuž čo, ona bola zhovievavá v tomto smere. Nemusela mu ani do hlavy vŕtať, muži boli zväčša takí istí. A výnimky potvrdzovali pravidlo, tak tým ponúkala drogy, aby nebočili z rady. Koho už zajímala originalita. náhle prižmúrila oči. Ona* Hm...nie je to náhodou zámeno? Ja, ty, on, ona? *Vážnou tvárou mu dávala najavo, čo si myslí o takejto neznalosti jazyka, však to oblo jasné. No o pár sekúnd ju už krčilo od smiechu. Trafila ho priateľsky do ramena päsťou. Tak akurát na zblíženie.* Žartujem, hovorí. Ale toto nie je vhodné miesto na rozhovor o tejto veci. Pôjdeme ku mne. Hádam tu máte nejaký dopravný prostriedok, ktorí nás tam hodí. Nepamätám sa,k de som zaparkovala auto. Na mojom mieste v garáži vraj nie je. *Nevinne pokrčila ramenami, ako keby bol denne zvyknutí na jej pomätenosť. Ona si z toho však nerobila ťažkú hlavu, hodlala ho naučiť. Pozrela na praktikantku, ktorá sa okolo nich obšmietala.* Ty, dorob to, ja musím ísť. *Viac ju nepotrebovala počúvať, schytila muža za ruku, ťahajúc ho za sebou von. Tak ako bola, pekne v plášti. Ani trocha jej to nevadilo, pravidelne si ho na sebe nosila domov.*

Saolin

*Kým si ona rapotala a uťahovala z neho, tak sa stihol asi len dvakrát naprázdno nadýchnuť a prvá zmusluplná myšlienka, ktorá mu napadla bola či sa zbláznila! To čo za ženskú mal vyhľadať? V momente mal sto chutí začať preklínať Ju! Znova sa nadýchol, aby jej odpovedal, ale u nej aj medzera na nadýchnutie bola tak krátka, že nestihol nič povedať. Až keď ho ťahala smerom na chodbu, konečne dokázal zo seba vytisnúť aspoň hlásku, hoci to nebolo ktoviečo.* V aute mám list, ktorý vám Ona posiela. *Nespomenul, že naň zabudol, to by vyznelo naozaj nedobre, takto to aspoň pôsobilo dojmom, že si zámerne list nechával pre ňu v aute, hoci jedna vec ho zmiatla. A mátala mu v mysli celý čas čo kráčal smerom k výťahu, dokonca aj keď sa zviezli na prízemie a on prechádzal okolo tej hnusnej bosorky....
* A počujte, nemali by ste si dať to auto na vodítko, aby sa vám takto nestrácalo? *Spýtal sa nakoniec Thein, keď sa ocitli vonku a on uvidel svoju lásku. Začínal sa o ňu skutočne obávať, ale on si ju nedovolí stratiť a tejto žene ju stratiť ani nedá. No čo... Aspoň nebol jediný komu čosi chýbalo, vyzerala dosť rovnako. Pomätene. Možno sa jej tiež zabudol mozog vo vesmíre a ostal v časopriestore.* Cestovali ste už mimoplanetárne?

Thein

*Prikývla. Vlastne nevedela či si ho prečíta, alebo použije iba jeho zadnú stranu na poznačenie nového receptu. Niekedy jednoducho na zdvorilosti nemala čas. Aj tak zhruba vedela, čo Ona chcela a to jej stačilo. Ak túžila nejako okoreniť svoju požiadavku, mala pravdepodobne smolu. Celý čas, čo kráčali von bola akási neprítomná a mozog jej zapol až vtedy, keď vyšli von. Mávla rukou.* Však ono sa nájde. Nie je samo vonku prvý raz, ale vždy sa pekne vráti domov. Môj automechanik vraví, že je to vďaka tomu vyhľadávaniu, čo mi tam namontoval, ja hovorím, je to láska. Keby ma neľúbilo, ostane tam kde je, prípadne pojme nového majiteľa a ten mu bude robiť hocčo možné na poťahoch. *Na jeho ďalšiu otázku zvolila príznačnú reakciu. Iba pokrčila ramenami.* Nepamätám si. Avšak život ma naučil, že ak si niečo nepamätáte, nemusí to nutne znamenať, že sa to nestalo. Zvlášť, keď jestvujú kamerové záznamy. *Zasmeje sa. To bola noc. A materiálu na niekoľko dokumentárnych filmov na výchovu mládeže. Našťastie sa to spálilo, lebo usvedčujúce dôkazy nemala v obľube. Keby chcela, mohla pokojne čosi vyparatiť znovu, keby jej bolo clivo za opletačkami so zákonom.*