Bežný deň...

*Odbilo práve päť hofín s ona tak ako každý deň kráčala ku stanici nadzemného metra čakať na spoj, ktorý ju má zaviesť domov. Dnes bola už od rána tmavá a zatiahnutá obloha. Čakala, že sa každú chvíľku spustí dážď a to hlavne preto, lebo si zabudla doma dáždnik. Bolo aj dosť chladno a vietor jej rozcuchával dlhé svetlohnedé kučeravé vlasy. Na pleci mala ruksak čiernej farby, tak aby ladil s ostatným tmavým oblečením čo mala na sebe. Keď dorazila na stanicu začala sa obzerať po nejakom občerstvení. Pohľadom našla stánok, vytiahla kartu z peňaženky a kúpila si niečo malé pod zub. Potom sa už ponáhľala hore po schodoch, aby stihla metro. Zrazu sa odkiaľsi vynorilo množstvo ľudí a obkolesilo jej útlu a pomenšiu postavičku. Z diaľky sa blýžilo metro a ľudua sa tlačili a sácali, aby si našli miesto na sedenie. Keď metro zastalo nahrnuli sa všetci čo najrýchlejšie dovnútra a ona pristúpila ako posledná. Mala skrúšený pocit z tohto chovania ľudí. Aj keď si v metre našla aspoň malý priestor na státie, aj tak do nej občas niekto vrazil. Pripadala si absolútne neviditeľná. Metro uháňalo a míňalo stanice, občas na niektorej zastalo aby mohli vystúpiť a nastúpiť nový ľudia. Cesta netrvala veľmi dlho, lebo metro bolo rýchle. Zastavilo na jej stanici a ona sa ponáhľala vystúpiť, aby ju nezvalcovalo to množstvo ľudí ktoré pristupovalo. Vystúpila a zastala na stanici. Pozrela sa smerom k oblohe kalným, smutným a zamysleným pohľadom. Bol to ten jej typický ľadovo modrý pohľad jej svetlomodrých očí. V tej chvíli si želala, aby sa to už skončilo... Zrazu do nej vrazil nejaký chlapec a ona padla na zem. Obzrel sa, ale nesnažil sa jej pomôcť iba sa na ňu zadíval chladným pohľadom a precedil pomedzi zuby* Kam čumíš, nevieš uhnúť krpaňa? *Povedal odkráčal svojím smerom. Chcela sa rozbehnúť a kričať, ale uvedomila si že by jej to bolo na nič. Zvesila len hlavu a kráčala k domovu. Prišla k hlavnému vchodu bytovky, vytiahla identifikačnú vstupnú kartu a priložila ju ku skeneru. Dvere sa otvorili a ona vošla dnu.*

(( S kým hráš? : ) Ak sama, môžem ti poskytnúť postavu ))

*V zakliatí prítomnosti a minulosti sa
prechádza po temných uličkách tmavých miest. Cíti sa sama ako ešte nikdy a predsa to
nie je tak úplná pravda. Na spojovateľovi jej pípa nová hlasová správa,
pravdepodobne od jej dušičky, no
nevládze vypočuť si ju. Nevládze prijať ju a zaradiť, vnímať a nie to
ešte odpovedať. S hlavou sklonenou nízko k zemi zostúpi pár schodov,
keď si uvedomí, že práve kráča do Jesenných záhrad. Najkrajšie miesto o akom
sa jej môže iba snívať. Presne to, kde vtáci liečia, kde príroda načúva a celá
atmosféra mení pesimizmus v optimizmus. Miesto, kde nikdy líšky nejdú spať,
lebo Ony vedia, že tam nie je miesto pre koniec. Tam sú iba začiatky. Nové a krásne.
Šance do života, kde doteraz vždy našla odvahu aby si povedala, budem ďalej
žiť! No dnes, akoby zabili to pozitívum, akoby umrela aj posledná nádej sveta a na
ňu doliahol des. Tma, ťaživá a dusiaca aj tie najsilnejšie pľúca, ako keď
pevnú ruka zviera hrdlo, aby už nedýchalo. Ako keď sa povestná hrča usadí v hrdle,
kedy nie a nie dýchať, vonkoncom hovoriť a už vôbec nie reálne
uvažovať. Presne tak sa cíti, keď v momente jej noha vstupuje na kedysi
tak zelenú trávu, ktorá teraz zelene má naozaj málo. Nikdy nemala rada žltú
farbu, lebo jej pripomína slnko a slnko nemá rada, lebo jej pripomína
život a jej život je obyčajným prekliatím. Tak prečo tá zelená tráva nie
je zelená, ale je žltá? Prečo lampy nesvietia, tak ako kedysi a prečo je
všade tma, keď potrebuje svetlo? Ale nie to na konci tunela. Vlastne aj to by
sa zišlo, ak by malo pomôcť. Ak by mohlo. V zamyslení, v snení, rukou
prechádzajúc po obschnutých kroch, si uvedomí ako o veľa prišla, čo všetko
ju zranilo a prečo už nie je dôvod preto, aby sa namáhala s akýmkoľvek
životom. Vo vrecku nohavíc jej zaznie ďalší signál hlasovej správy. Určite sa
už po nej zháňa. Možno jej chýbam, pomyslí si, no jej myšlienky opäť akúkoľvek
nádej vytisnú von. Lebo tu nie je miesto pre nádej. Určite jej nechýba, ako by
mohla? Veď nie je nikým, je obyčajnou smeťou v oku, ktorá sa už dlho
neudrží. Je tá, na ktorú svet čoskoro zabudne lebo každý je nahraditeľný a o chvíľu
neostanú už ani spomienky. Ani si nevybaví ako vyzerala. Sotva si niekto
spomenie na jej materské znamienko na líci, či pehy, ktoré jej vďaka slnku
vyskákali po tvári. Už nebude žiadna.. Nie nie, už to nebude ona. Ostane po nej
iba vzduch. Viacej vzduchu pre niekoho iného. Možno sa premení v peľ a preletí
svet. Možno konečne spočinie. Sama, v temnote. A nakoniec? Sneh
prikryje jej stopy a to bude posledná bodka za celou jej existenciou,
ktorá ju aj tak iba trápila. Načo tu vlastne bola, keď existencia jej života
niekam zmizla? Načo má zaberať miesto niekomu, kto by mohol byť pre svet
prospešnejší, lepší? Toto je pravá tvár sebeckosti a ona sebecká nie je.
Aspoň jedno malé pozitívum jej osobnosti, keď už nič iné. Stále lepšie ako nič,
či sa to tak nehovorí? Už ani sama nevie. Preto ruka ktorá tak pokojne
spočívala na kríkoch sa znesie dole, k vrecku, kde je jej skutočná
priateľka. Tá, ktorá jej dá slobodu a chuť lietať. Sloboda, tak krásne
pomenovanie a lákavé. Cíti ako sa zachveje a prejde ňou slabá triaška.
Od strachu? Od vzrušenia? Nevie. Sadne si na lavičku, uvoľnene si preloží nohu
cez nohu a vytiahne dlhú injekčnú striekačku z vrecka. Jej priateľka.
Plná, nabratá vzduchom, pripravená vziať ju na posledný výlet. Iba ony dve. S úsmevom
na perách, vediac že konečne to bude mať všetko za sebou si vyhrnie rukáv a zadíva
sa na svoje bledé ruky. Budú bledé aj potom? A bude ich vôbec mať? Je jej
to nakoniec jedno. Však keby niečo, naučí sa aj bez nich existovať. Naďalej
usmievajúc sa si pichne ihlu priamo do žily a s ľadovým pokojom
stlačí piest. Ihlu vytiahne a položí na koleno. Aby spolu mohli sledovať
vychádzajúce svetlo na konci tunela. A čo ak tam nebude žiadne svetlo a iba
samotná temno? Na krátky okamih, zaujímavé že to ešte stíha ju ovládne strach.
Ale nie, dáko bolo, dáko bude. Už nie je cesty späť a ona si zvolila. Už
nebude horšie než je. Tým si je istá. Ďalšie plus. Na konci cesty. Škoda, že
tie plusy nevidela už prv a nebolo ich trochu viacej.*