ASALA- časť Mare Imbrium

Vanille

*Po jeho otázke sa usmeje a len pohodlnejšie na posteli usadí.* Nemysli si, že ti budem dávať podrobný popis ty lenivec. Len čo sa ti dajú oči do poriadku, vytiahnem ťa na slnko aby opálilo i teba a ozbrieš si to tu pekne po vlastných. Nech sa i ty spotíš. *Vie, že keby je to naopak, on by ju tiež zbytočne neľutoval a rýpal by, až by sa jej nálada nezlepšila. Musela sa snažiť o to isté, vniesť do jeho života opäť smiech a radosť a tým pádom i rýpanie.* Ale inak je to tu pekné. Len tu chýba dážď, inak majú podľa mňa krajšie jaskyne než my. *Bola možno princezná, no vždy úprimná, tak prečo by nevyjadrila čo si myslela. A možno to cítila hlavne pre ten pokoj a neprítomnosť Uretana, obáv z jeho chlapov. Cítila sa voľná.* Myslím že sa ti tu bude páčiť. *Niečo ju odrazu napadne a zrak jej padne na jeho nohy a zase na tvár.* Ak budeš vládať, niekam ťa zoberiem, kde nebude veľa svetla a poteší ťa to. *Tajomne sa usmiala, nemienila mu nič prezradiť. Aj tak to možno nejako zariadi aby nevyšiel ani z izby, no mala pocit, že skôr či neskôr bude chcieť z tejto kobky vypadnúť. Oči neoči, on nebol žiadna hnilá hruška čo si len šunky chcela válať. Otázky o Leovi sa jej moc nepozdávali, bolo asi lepšie keď o niektorých veciach nevedel, no klamať mu nechcela.* Áno, preto.



Bezmenný

*Všimol si jej nie nadšenie pre zakryté oči a nemohol sa jej ani čudovať. Asi by sa sám netešil, no teraz mu s tým vlastne skrsol v hlave nápad. Rukami zdrapil plášť znovu a prudko škblnúc odtrhol ešte jeden kus látky.* Aby sme na tom boli rovnako. *Dostal zo seba popri bozkoch. Zaviazal si oči a ocitol sa v tme. Bolo to zvláštne, no o to viac vnímal ostatnými zmyslami. No i tak sa cítil mierne dezorientovane a zvláštne, nevedel si predstaviť, že takto by nevidel stále.* Ak ťa náhodou buchnem, dúfam že mi to odpustíš. *Zasmial sa potichu, no potom sa jendoducho sústredil na zostávajúce zmysli a bozkával ju. Ako si na neho obkročmo sadla, mal chuť stiahnuť z nej i seba tie deky, spaľovala ho túžba ktorá no nabádala aby tak urobil, no nechcel sa náhliť, vydesiť ju ani jej ublížiť. Mali predsa čas. Preto namiesto toho aby jej deku strhol, len ju trochu povolil a začal ju hladiť po chrbte jednou rukou popri bozku, druhou jej vošiel do vlasov tak ako ona a jemne ju palcom hladil.*

Sofi

*Zahľadela sa na neho. Áno, bol mocný, určite mal moc sily. No určite nebol zlí ako oni. Zachránil ju, mohol jej tam urobiť veľa nepekných vecí ako to robili oni u nich v dedine, no doniesol ju sem, cudzie dievča a ešte jej i dal ten prívesok. Možno bol bojovník a bojoval, no určite nerobil ženám také veci ani nebil deti. Neverila tomu.* Nemyslím si že si zlí. *Odvetila potíšku úprimným hlasom a pevne držala jeho zub. Vedela že naň dá pozor, nemienila ho dať dole z krku kým sa nevráti aby mu ho vrátila. Ako sa nehol, pery sa jej roztiahli do úsmevu a prikývla.* Bude to tajomstvo. *Pritakala a ešte dodala.* Máš zaujímavé meno. *Ešte nikdy o takom nepočula, no zaujímalo by ju, prečo ho volali len Z. Nechcel im povedať meno lebo sa mu zaň niekto smial? Aj ten druhý, ktorého spomenul V-čko, aj toho volali len písmenkom?* Dávaj na seba pozor. *Zaželala mu ako odchádzal a potom trochu ostražitejšie pozrela na ich náčelníka. Stále držala zub v ruke, nemala si ho ako zaviazať, lebo jedna ruka jej neslúžila.* Mohli by ste mi to zaviazať prosím? *Ukázala na zub a trochu sa pootočila, aby jej ho mohol zaviazať. Nevedela čo chcela, bála sa zaspať, aj keď bola unavená. Bála sa ostať sama, no zároveň sa bála toho kto by prišiel.*

Sally Cooper

Och a ja som dúfal, že sa konečne niečo dozviem ľahkou cestou. *Povedal naoko sklamane, že ho chcela vytiahnuť z postele, aby mu ukázala i ostatné. Moc sa mu veru postaviť nechcelo, keďže bol taký unavený, že ho ešte stále bolel celý človek a úľava jednoducho neprichádzala. Zatiaľ ešte nie. No vedel, že raz príde, no nato si jednoducho bude musieť trochu dlhšie poležať.* Celkom som zabudol.. Ty a ten tvoj dážď. Azda mi chceš povedať, že ti chýba mokrá Asala? Tvoj otec a všetko to, čo sa tam deje? Ak je tu pokoj a pekné počasie, dobrá atmosféra, nebolo by ľahšie dažďa sa vzdať? *Síce ju poznal ako svoje topánky a vedel, že dážď bol pre ňu naozaj dôležitý, jednoducho vďaka tomu čo prežil mal možnosť si veci premyslieť a naozaj mu už i napadlo, aké by bolo asi ostať. I tak nemal dôvod vracať sa do mokrej časti Asaly. Kráska by prišli aj s malou za ním, prípadne by im dal voľnosť, ony dve boli asi jediné čo by ho dokázalo zastaviť, alebo by aspoň zvažoval pre a proti keby sa už vážne nato podujal. Možno predtým by to bola práve Vanille, ibaže ona nebola jeho, mala sa vydať za Lea a vedel, že pre neho už nebola žiadna šanca, žiadna nádej. A bol ochotný len tak sa prizerať niečomu, čo by mu bolo spôsobovalo len trápenie a muky?* Prepáč, Vanille, ale nechcem ísť teraz nikam. Som unavený nato, aby som opustil posteľ. *Možno to bola čiastočná výhovorka, lebo by to bol celkom iste zašiel, no neodvážil sa a posteľ mu dodávala nie pocit bezpečia, no možnosť utápať sa vo svojej bolesti a sebaľútosti.* Som rád, že sa Leo o teba stará. *Dodal pokojným hlasom, možno viac suchým a nevýrazným..*



Yunna

*Pod prstami pocítila látku, ktorou si zaviazal aj on oči.* Nie, nechcem aby si mal zakryté oči. *Nikdy nevedel, čo by sa mohlo stať. Čo ak by sa k nim niekto blížil? Potrebovali jeho zrak. Preto mu prsty zakvačila o látku na očiach a potiahla za ňu.* Aspoň jeden z nás musí vidieť. Navyše, verím ti. *Perami našla jeho bradu a pobozkala ho na dolnú stranu sánky a jazýčkom mu nezbedne prešla po hladkej pokožke. Cítila jeho ruku na svojej pokožke a pri tom dotyku ju príjemne striaslo. Jej ručičky mu opatrne vošli pod okraj plášťa na hrudi. Nie však moc, len tak na okraji. Horúce dlane mu pritisla k hrudi a cítiac jeho dotyky a bozky mala pocit akoby sa vznášala. Bolo to príjemné a pekné, keď ho tak cítila blízko pri sebe a znova ju striasli príjemné zimomriavky. Vtedy pocítila ako sa jej uvoľnila deka, ktorú mala opásanú okolo tela a pomaly jej padla na boky. No v tom všetkom čo sa dialo si to vôbec nevšimla a aj keby, nezáležalo by jej na tom.*



Necro

*Len prikývol, nebolo to ťažké a už vonkoncom nie nejaká závažná žiadosť, ktorú by mal problém splniť. Jednoducho sa k nej naklonil a prívesok, ktorý jej zanechal Z, jej priviazal na krk.* Chceš aby pri tebe niekto ostal, alebo radšej chceš byť sama? *On si asi nemohol dovoliť ostať pri nej. Potreboval si pripraviť mužov a prideliť im prísnejšie tréningy, no keby moc chcela, aby tam ostal, jednoducho by to urobil. Len netušil o čom sa s ňou rozprávať. Už vyšiel z cviku, kedy sa mal starať o Yunnu. Toto dievča bolo v jej veku kedy prechádzala tiež neľahkým obdobím, no mala pri sebe Gabriela a Bratov, ktorí sa už v tom veku motali okolo jeho detí.* Sofi, viem že je to pre teba ťažké, no ak si nepovieš čo chceš a čo by ti mohlo pomôcť, ja si to ťažko domyslím. Úprimne neviem si predstaviť ako sa asi tak cítiš, takže neviem ani čo by ti mohlo pomôcť a uľaviť. *Úprimne sa s ňou rozprával s ako dospelou ženou, lebo už i tak dospievala, bola veľká slečna a keď teraz zažila to čo zažila, určite to dopomohlo k tomu, aby sa cítila staršia.*

Vanille


*Ona a jej dážď. Áno, nemohla zato že to tak milovala. Bola do toho prostredia stvorená a bolo to možno naozaj jediné, čo na mokrej časti Asaly mala rada. Či by nestálo zato sa dažďa vzdať? Niektorí ľudia boli z dažďa v depresii, boli ospalí a nešťasní, mala pocit že to by sa dialo s ňou, ak by mala dlho žiť mimo neho. Okrem toho, ona nebola slobodná bytosť ako obyvatelia, žeby sa len tak rozhodla zobrať sa a žiť niekde inde. Otec by to nedovolil, dal by ju hľadať, poslal by po ňu a boli by len problémy.* Vieš aký je môj život. Nemám slobodu, aj keď si to niekedy skúšam navrávať, že je to môj život. No v skutočnosti nie je. * Môže vzdorovať koľko chce, no čo s tým zmôže? Má utiecť? Zradiť celú rodinu ktorá viedla ich kmeň predtým než sa stál vodcom Uretan? Oni za to aký bol nemohli. Vlastne to bola jej vina, ona ho pripravila o mamu a on sa stal tým čím bol. Chcela sa ho spýtať, či on uvažoval nad tým, že ostane. No nedokázala to vysloviť, pretože sa bála odpovede. Že jej povie, že o tom uvažuje a nikdy sa nevráti domov. Vedela že strach z toho že tak urobí v nej bude stále, či sa spýta alebo nie, no napriek to zo seba nevytisla.* No to aby keď nejde Mohamed k hore išla hora k nemu. Alebo aspoň kúsok z nej. *Zošuchla sa z postele a kráčala k dverám.* Nie že mi ujdeš. *A už jej nebolo. Nekráčala, bežala von, vediac že poruší niečo čo Necro nedovolil. Dúfala ale, že v rámci tejto situácie jej to odpustí, nerobila to pre seba a bolo to len na chvíľku. Vyšla na slnko k ohrade, zavolala na Nalu a s ňou zobrala ešte jednu najmladšiu šelmu, hravú ako také mača, aj keď od mačaťa mala ďaleko. Potom sa s nimi pobrala späť, uvažjúc nad Sallym. Bola rada že nemusela už k Leovi nič hovoriť, aj keď, aj tak to nič nemenilo. Cítila že medzi nimi už nebude nič také ako predtým. Nie preto čo sa stalo v jaskyniach, ale preto že ona sa mala vydať. A on nebol ten koho si brala. Otvorila dvere do izby, pustila najprv mačky, zhlboka sa nadýchla a až potom vošla dnu. Nala bola šťastná ako blška v kožuchu keď uvidela a zacítila Sallyho, hneď bola pri ňom a drobec ju nasledoval.*



Bezmenný


*Nechcela aby mal zakryté oči? Mala pravdu, jeden by vidieť mal, no nechcel byť ten čo jej zakrýva oči a sám seba nechá vidieť. No ako mu ju stiahla, nedal si ju znovu, vedel že mala pravdu. Mohlo sa niečo zomlieť a obaja nevidiaci by boli príliš zraniteľní. Ona mu pripadala zraniteľná beztak, neboj si istý, či sa nebála, nie jeho ale jednoducho toho všetkého. Správala sa ale prirodzene, jej ruky na jeho pokožke, bozky.* Už nie si ako kocka ľadu...*Zašepkal, jej rúčky už nechladili, boli hádam horúcejšie než tie jeho. Cítil ich na pokožke, rovnakoa ko ju cítil sediacu na sebe. Telom mu prechádzali zimomriavky a vzrušenie, ktoré len pridalo na intenzite, keď sa jej zošuchla deka na boky a odhalila tak prsia. Sťažka vzdychol, bol to skoro zmučený ston, mať ju takto na sebe a...opatrne jednou rukou ktorou ju hľadil po chrbte prešiel z chrbta práve k jej prsiam, zobral jedno do ruky a palcom jej prešiel po bradavke, zároveň sa odtaihol od pier aby jej videl do tváre, či sa jej to páčilo alebo mal prestať.*


Sofi

*Akonáhle bol prívesok na jej krku, opäť sa oprela chrbtom o vankúš a zamyslela sa nad jeho otázkou. Nebola si istá, naozaj nie, v samote i prítomnosti videla pre a proti. Nechcela počúvať nijaké ľútostivé slová, pretože jej sa chcelo len kričať. Ani nie plakať, ako kričať na plné hrdlo, dostať zo seba všetky tie vnútorné emócie, ktoré v nej bublali ako horúca polievka.* Myslíte žeby som smela ísť von? *Spýtala sa napokon, ošetrovanie nevnímala a bolelo ju celé telo, preto ani nevedela posúdiť ako na tom bola. Vedela o ruke, spomínala si na ranu na chrbte a vedela, že kôň jej padol na nohu. Cítila v nej bolesť, no netušila aké to malo pre ňu následky, ako dlho tá bolesť ostane. No vonku bolo slnko, so slnkom energia a niekde kde nebolo priveľa ľudí a bolo by tam bezpečno by jej možno bolo lepšie než vo vnútri osamote. Keby tam i zaspí, niekde v chládku by to ani nevadilo.*

Sally Cooper

*Poznal jej život lepšie ako ten svoj, takže presne vedel, že si nemohla dovoliť niečo, čo spomínal. Ostať tu a zabudnúť nato kde žila. On by to veru dokázal. Keby neboli veci, ktoré ho držali v mokrej časti, okamžite by bol požiadal Necra o zvolenie ostať. Ibaže nemohol. Aspoň teraz bol o tom presvedčený, ale mal pocit, že jednoducho ešte bude nad tým uvažovať. Veru áno. S prekvapeným výrazom v tvári ju sledoval ako začala okolo neho obskakovať a napokon zmizla za dverami izby. Kam by už len išiel? Zotrval na posteli, pokojný, oddychujúci a len vyčkávajúci na jej prekvapenie. Naozaj netušil čo chcela, no tušil, že to bude poriadne bláznovstvo. Ak sa rozhodla utešiť ho, či rozveseliť, mohol čakať len jediné. Poriadnu šialenosť. A tá veruže prišla v podobe ôsmich nôh, ktoré niesli niečo chlpaté a vrčiace od radosti. Len sa musel pousmiať, lebo bol rád, že videl Nalu a dokonca aj Bronz, mladý samec geparda, ktorý patril jeden z mŕtvych strážnikov.* Ahojte vy dvaja. *šepol potichu dvihnúc ruky k dvom veľkým šelmám, ktoré okamžite vyskočili na posteľ a pritúlili sa k nemu. Nala mu privalila bok, takmer sa pod ňou celkom stratil, no cítil ako mu tvár drsným jazykom oblizovala. Bronz mu zase lízal ruku a hánky, či hrýzol do prstov.*

Vanille


*Vedela, že sa nič nemohlo vyrovnať jeho Kráske a jej mláďatku, no tí boli doma a tunajšie prostredie asi nebolo nič moc pre také tvory. Pre Krásku možno, no čo maličké? Možno by mu poň aj išla, keby sa chcel tváriť smutne priveľmi dlho, no o to malé by sa naozaj bála. Vošla späť dnu, zavrela za sebou aby nikto nevidel že mačičky boli vnútri a usmiala sa pri pohľade na šelmy, ako sa k nemu vyštverali a robili mu ihneď spoločnosť. Nevedela si Sallyho bez nich ani predstaviť, jednoducho k nemu patrili. Vyliezla na posteľ tiež, no nechala mačičky nech sa mu pekne venujú, oblizujú ho a dobiedzajú.* Dnes ti už pokoj nedajú. Vonku ich je viac, len obávam sa, že Necro by si už všimol keby pašujem dnu viac mačiek ako dve. *Ušknula sa a sledovala Nalyn švihajúci chvostík.* Dve chýbajúce si nikto nevšimne. *V duchu doplnila ešte slovíčko hádam, no keby aj áno, nejako by to už hádam vykecala. Účel svetí prostriedky no nie?*

Yunna

*Páčilo sa jej čo cítila, keď bola s ním. Bolo to také pozorné a iné. Nežné a vôbec nie o pudoch. Cítila, že dával na ňu pozor a chvíľami ju pozoroval ako na neho reagovala a či sa nebála. Nemusela to vidieť, aby o tom vedela, aby to cítila.* Bolo by zvláštne, keby som bola teraz chladná.. *Zašepkala tichým, možno trochu chrapľavým hlasom a prstíkmi mu rozhalila plášť ešte viac až kým mu neskĺzol z pliec rovnako ako jej predtým deka. Jeho veľkú a príjemnú dlaň pocítila priamo na svojom prsníku a zahryzla si do pery, aby nezastonala. V jej tvári však nebolo žiadne utrpenie, ani nič podobné. Len číra slasť, ktorú pocítila pri tom intímnom dotyku.* Keby si urobil niečo, čo sa mi nebude páčiť, alebo ma vydesí, poviem ti. *Prehovorila s perami pri jeho perách, keď sa k nemu sklonila a povzbudivo sa k nemu ešte viac pritlačila. Nemohla uveriť tomu aký bol pozorný a dobrý k nej. Ako jej bolo príjemne pri jeho dotykoch, ktoré sa ani trochu nepodobali Uretanovým dotykom, ktorými ju len viac
trestal a nie ju láskal ako to robil práve Neeley.*

Necro

*Ona chcela ísť von a on nebol kompetentný vysloviť, či bola toho schopná. Môcť mohla ak to malo závisieť len od neho, ale či naozaj smela, netušil. Nepoznal jej zranenia a stihol si všimnúť aj jej zranenú rúčku, ktorú mala odviazanú, len ju nemohla používať. Domyslel si, že bola asi zlomená, no mohla mať ďaleko viac zranení a neodvažoval sa odhadovať aké mohli byť. Preto sa rozhodol, že o tomto bude musieť rozhodnúť niekto iný.* Spýtam sa, dobre? *Pousmial sa na ňu a odišiel z izby. Pred dverami čakala Arriane.
„Sofi sa pýta či smie ísť von a keďže netuším ako je na tom po jej zdravotnom stave, toto rozhodnutie nechám na tebe.“
„Pošlite po V a ja ju zatiaľ nachystám nato aby mohla ísť von.“ Pousmiala sa Arriane a prešla ona do izby k dievčaťu. Ako veľká voda prešla k jej posteli a rýchlo ju chytila za zdravú ruku.* Ja som Arriane, som miestna šamanka, čo si si asi už domyslela podľa toho môjho bláznivého zjavu. Teraz skúsime, či je tvoja noha natoľko v poriadku, aby si šla po svojich von, dobre? *Jediným prudkým trhnutím z nej strhla prikrývku, ktorú mala cez seba prehodenú a stále ju držiac za ruku a zároveň ju tak aj podopierajúc si čakala, či sa Sofi odváži postaviť a či jej to dovolí zranenie.*

Sally Cooper

*Bolo to príjemné mať ich pri sebe a cítiť pri tom ich kožúšky ako voňali a tisli sa k nemu, no Nala si nemusela ľahnúť priamo na neho. Ledva pod ňou dýchal.* Nala, trochu sa posuň, lebo ma načisto dokaličíš. *Zakňučal spod nej a keď zacítil ako sa posunula o kúsok vedľa, zase pocítil ako sa Bronz k nemu pritlačil. Spokojne sa v celej svojej úctyhodnej dĺžke vyvalil vedľa neho a zložil si hlavu na jeho ramene a privrel oči. Len Nala sebou obšmietala tak ako to zvykla aj jej panička, jednostaj si vyžadovala jeho pozornosť, taktiež rovnako ako jej panička a zabrala mu celý jeho obzor, aj schopnosť vnímať a to tiež robila jej panička. Musel sa uškrnúť popod nos pri tých myšlienkach.* Dúfam, že nebudeš mať preto problémy. *Povedal potichu k Vanille, keď mu Nala dala konečne dýchať a prestala ho oblizovať ako svoje mača. Už bol vyumývaný, že ani mastičky mu nebolo treba, keď všetko čo mal na sebe pozorne zlízala Nala.* Som rád, aj za takúto spoločnosť. O to radšej som, keď viem, že sú v poriadku. Ako sa tu o ne starajú? Sú k nim dobrí? *Teraz sa presne objavila vec pre ktorú ich nesmel opustiť. Šelmy. I kvôli nim existoval a nemohol ich nechať len tak.*

Bezmenný


*Držal jej prsník a maznal sa s ním, trochu neisto, no ona sa k nemu pritláčala akoby ho pozdbudzovala nech sa nebojí a pokračuje, o čom boli i jej ďalšie slová. Asi nebol taký nenápadný so svojimi obavami, prekukla ho ako malého chlapca. No i tak rád počul jej slová, pretože on nebol Uretan aby jej chcel ublížiť na úkor vlasného potešenia, ktoré mu jej blízkosť naozaj spôsobovala. Ako ho pobozkala, ešte viac sa k nemu pritlačila a on len slasnte vzdychol. Bozkával ju, hral sa s jej jazykom a zároveň skĺzol i druhou rukou k jej prsiam, pohrával sa palcami s jej bradavkami a bozkami sa presúval z jej pier na krk, ochutnával jej pokožku, kreslil jazykom neviditeľné obrazce. Jeho vzrušenie a spokojnosť musela cítiť aj cez deku ktorú našťastie mal stále cez lono.*

Sofi

*Prikývla a sledovala ako odchádzal. Neisto si na seba pritiahla prikrývku ešte viac, cítila sa istejšie. Odrazu bola sama a mala čas uvažovať, keď nemusela na nič odpovedať, nikto sa jej na nič nepýtal. Sťažka dýchala, akoby potrebovala čerstvý vzduch, no namiesto toho sa ponárala pod prikrývku ešte viac. Zavrela oči, snažila sa nemyslieť, nespomínať, nie teraz, keď sa mal každú chvíľu niekto objaviť vo dverách. Nechcela aby ju ľutovali, pretože vždy keď ju niekto pre niečo ľutoval, akoby ju len nabádal k tomu, aby viac plakala. Chcelo sa jej teraz plakať, no chcela si to nechať pre seba, aj keď, bolo to len jej zbožné prianie. Vedela, že len čo jej city prejdú určitú hranicu, nezastaví ju nič. No dvere sa opäť otvorili a dnu vošlal žena, ktorá ju ošetrovala. Sledovala ju ako si k nej sadla a po jej slovách len pokrútila hlavou. Kútikmi pier jej ešte trošku pošklbávalo, no pár nádychov to spravilo a ona prehovorila.* Nevyzeráte zle. *Nevedela zo seba dostať pridlhé vety, radšej preto robila to, prečo za ňou prišla. Chytila sa jej a pomaly sa posunula na posteli. Bolelo ju telo, musela sa posúvať na zadku lebo do zlomenej ruky sa zaprieť nemohla. Opatrne sa postavila na zdravú nohu a potom sa ovážila i na tú, ktorú jej privalil kôň. Sykla bolesťou a prižmúrila oči. Neisto spravila krok, krívala ako taký mrzák, no s pomocou mohla ísť i na vlastných, aj keď si silno hrýla do pery, snažiac sa potlačiť bolesť.*

Vanille


*Pozorovala mačky i jeho, svoju Nalu ako sa ho nemohla nabažiť a čistila ho, akoby bol jej mláďatko a ona ho chcela dať doporiadku. Vedela, že jej mačička ho mala rada, rovnako ako ostatné šelmy, no Nala bola zvyknutá že býval často s nimi a i jej veru chýbal. Možno si neuvedomovala prečo pri nich nebol, no cítila to, jeho neprítomnosť.* Nemyslím, neboj sa. *Nechcela aby sa obával, možno jej niekto niečo povie, no doteraz to nikdy neporušila a nemala pocit, žeby ju zato mali zahlušiť, pre ten jeden raz, keď to ani nerobila pre seba. Ona si len spokojne sedela na druhej strane postele a tešila sa z pohľadu na neho a šelmy.* Sú v ohrade kde je i Kirin, majú sa dobre, myslím že u väčšiny nevzbudzujú práve dôveru, no nebojím sa, žeby im ublížili alebo žeby im bolo zle. Napríklad šamanka sa s nimi bez obávav hrá. Ale tak dobre ako pri tebe sa nemajú. *Nikto ich nemohol rozmaznávať tak ako to vedel on a nikto by im určite nestrčil hlavu do papule, aby obzrel zuby či iné problémy, ktoré sa mohli vyskytnúť. Nikto s nimi nebol jedna duša ako on, to bolo tým.*

Yunna

*Netušila čo robí, bolo to celé jedno veľké bláznovstvo, ale krásne, neskutočne krásne. Páčila sa jej jeho blízkosť a v tej chvíli sa jej páčilo naozaj všetko a len dúfala, že im to nič neprekvapí. Pri jeho dotykoch zvrátila hlavu dozadu, nechajúc ho nech urobí, poslúži si tak ako len on túžil a cítiac pod sebou jeho vzrušenie, musela sa len pousmiať. Naklonila tvár smerom k nemu a s diabolským úsmevom na perách prehovorila.* Myslím, že teraz je ten správny čas, aby si mi povedal, že prekračujem hranicu, lebo ten tvoj šupák zase otravuje. *So smiechom si neodpustila toto malé zabŕdnutie a na chvíľu sa zamyslela čo by asi tak urobila, keby bol povedal, že dobre, koniec. On by to neurobil, bola si tým istá. Obaja boli priveľmi vzrušení, aby to len tak zabalili a tvárili sa, že sa nič nestalo, hoci sa stalo a možno aj priveľa.*

Bezmenný

*Vybuchol v smiech, nemohol uveriť že to povedala. Viditeľne sa pomenovanie šupák na jeho kamoša uchytilo. Vlastne, nemalo by ho to vôbec prekvapovať, veď kto si nazve penis šupák ak nie on? Len sa tak natriasal od smiechu a potom nevinne pokrčil ramenami, čo mohla len cítiť, nie vidieť.* Vy ženy máte veľké šťastie. Nemáte nijakých šupákov čo vás prezrádzajú a vaše šupáčky veľmi veľavravné navonok nie sú. *Toto už len bola konverzácia ako vyšitá. No i tak sa v tej chvíli chvel, nielen od vzrušenia ale i smiechu.* Ale Princeznička, prekračuješ hranicu. Čo s tým chceš spraviť? *Ako si tak rozprával, ani nepúšťal jej prsia a maznal sa s jej pokožkou.* Lebo ja nič. *Dodal so smiechom a sklonil sa k jej prsníku. Bradavku vzal medzi pery, jazýčkom ju láskal a maznal sa s ňou. Veru, on chcel akurát tak pokračovať a prekračovať hranicu ešte viac, otázne ale bolo, či niečo také chcela i ona. Mal pocit že áno a to ho povzbudzovalo.*

„ V “

*Arriane pokojne a hlavne trpezlivo hľadela na Sofi, ako skúšala a pomaly sa odhodlávala aby sa postavila z postele. Nakoniec to predsa len išlo, hoci trochu krívala, no jednoznačne to bolo fajn a mohla ísť na vzduch. Potvrdilo to aj jej spokojné kývnutie hlavy.* Toto je fajn. Takže oficiálne ti povoľujem sa tu poflakovať. *Vtedy akoby lusknutím prsta sa zjavil vyškerený V a pozrel najskôr na Arriane, potom na dievča, o ktorom len počul, ale to bolo všetko.* Tak! Komu to tu mám zase robiť sprievodcu? *Položil si jednoduchú rečnícku otázku a automaticky akoby bol na podporných látkach prešiel k Sofi, vzal ju na ruky a so spokojným úsmevom zamieril preč.* Čau, Arriane. Vonku máš metlu prichystanú na odlet. *Zavtipkoval skôr než sa pokojným vychádzkovým, možno trochu rezkejším krokom vybral preč. Toto mu jasne niečo pripomínalo. Na jednej strane to bolo ako nosil Vanille po jaskyniach a na druhej zase ako jej tam všetko ukazoval a zoznamoval ju s ich okolím.* Slečna, moje meno je V a dnes budem vašim sprievodcom. Je niečo čím by som vás potešil a nebolo by to, aby som svoju existenciu vymazal, či opustil vás? *Pobavene k nej prehovoril keď na pokožke pocítil slnečné lúče a vystúpil z tieňa jaskýň von.*

Sally Cooper

*Zistenie, že niekto cudzí, ako napríklad šamanka sa nebála hrať s ich mačkami. To ho pomerne dosť prekvapilo, lebo s ničím takým sa doposiaľ nestretol a úprimne ani by to nebol očakával. Každý aspoň trochu normálny človek by sa ich bol bál, takže ostávali dve otázky. Buď ich šamanka nebola normálna, alebo mala zvieratá tak rada, že aj mačky si ju pustili k sebe. No netušil ktorá z odpovedí bola správna, či ktorá sa viac približovala k skutočnosti.* Som rád, že sú v poriadku. Ak to nebude zlé, tak by tie mačky, ktoré prišli o majiteľov mohli zostať aj tu. Doma im tak nebude lepšie a ak by ostali tu, možno si nájdu nové miesto pre spokojný život, keď už hovoríš, že šamanka sa s nimi hrá. *Možno to ani taký zlý nápad nebol. Napríklad taký Bronz. Bol čisto mačka pre toto teplé ovzdušie. Nič by mu tu nemuselo chýbať, len keby si aj ľud vedel na neho zvyknúť. No to bolo otázne. Všetko bolo otázne a Sally potreboval rozhľad aby vedel určiť či by naozaj niečo také bolo možné.*



Yunna

*Ten ich rozhovor bol pomaly rovnaká hlúposť ako poďme nato! Tiež sa pri tom poriadne smiala a tak isto aj nazývanie jeho pomocníka šupákom sa jej zdalo šialené a neprimerané. No nevadilo jej to. Aspoň sa zabávali a cítila jeho chvejúce sa telo pod rukami. Smial sa aj on. A zároveň bol vzrušený. Veľmi. Bolo to príjemné cítiť, že po nej túžil a nebolo v tom nič zlé a vonkoncom nie nič zvrátené. Tá jeho otázka jej na perách vyvolala mierny úsmev a neubránila sa mu ani keď mu prstami prešla na bruško a pohladila ho po pokožke tela.* Čo s tým chcem spraviť? Asi len jediné... *Záhadne sa usmiala a koketne mu prešla ukazováčikom okolo pupka.* Oslobodiť ťa.. *Dopovedala jasne narážajúc na deku, ktorá bola medzi nimi ako v tej chvíli najlepšia možná ochrana.*

Sofi

*Po súhlase a povolení ísť von sa usmiala, no úsmev nahradila zvedavosť, len čo sa dvere opäť otvorili a dnu vošiel ďalší muž. Bol veľký ako Z, tiež trošku strašidelný, zjavne jeden z jeho bratov. Hodil by sa na to. Prekvapila ju ale jeho poznámka o tom že zase robil sprievodcu, žeby to bolo bežné? Nič sa ale nespýtala, len ho zvedavo pozorovala svojimi modrastými očami. Mieril priamo k nej a ona nevedela čo spraviť. Poľahky ju zdvihol na ruky, len tak potichu sykla od bolesti, ktorá prešla jej telom, aj keď, nedalo sa tomu vyhnúť, bolel ju skoro každý pohyb a niekoľko dní sa to asi nemalo ani zmeniť. Zakývala Arriane a ako kráčal, mlčala, len si ho obzerala. Ani sa to nesnažila zakryť, len zvedavo blúdila očami po jeho tvári a ako prehovoril, až vtedy sa ozvala i ona.* Som Sofi. *Nevedela či vedel ako sa volala, no zdalo sa jej slušné predstaviť sa. Jej sa neraz stalo, že nevedela niekoho meno aj keď sa zhovárali a potom sa hanbila už spýtať, lebo to bolo blbé.* Voláte sa všetci písmenkami? Prečo to robíte? *Napadlo ju to už pri Z, no vtedy mala pocit, že sa možno hanbil za svoje meno keď si ho mala nechať pre seba, no i on sa predstavil písmenkom a ona nerozumela prečo.* Sú vaše mená tajné? *Dodala zvedavo, nespúšťajúc z neho zrak.*

Vanille

*Počúvala ho, no obávala sa, že to čo hovoril nebolo možné. Aspoň si spomínala na rozhovor, v ktorom niekto jasne narážal na ich mačky, ktoré nemali pánov. Netušila s kým ten rozhovor bol, no výsledok bol, že mačky museli odísť spolu s nimi, lebo u nich ostať nemohli. Netušila či to bolo preto, že im nedôverovali, alebo či sa ich báli, alebo sa o ne nechceli starať, lebo toho veľa pojedli. Boli to poriadne mäsožravce a ona naozaj netušila, od čoho závisel ich názor.* Neviem Sally, keď som sem prišla, boli k nim reči, že čo s nimi chceme spraviť keď nemajú majiteľa. Možno teraz keď vidia že sú krotké a nikomu neublížia bez príčiny názor zmenia, no naozaj neviem. *Možno keby sa ich skutočne ujme niekto konkrétny, žeby si niektoré z nich chceli nechať, možno tak by to prešlo i u Necra, no nebola si istá. Nevedela čo si o ňom myslieť, prišiel jej vlastne vporiadku, napriek tomu že bola dcéra jeho nepriateľa sa k nej správal slušne a ešte jej i pomoc núkal. To ju vtedy naozaj prekvapilo, jej drahý otecko by nikdy nič také nespravil. Ani pre ňu vlastnú dcéru a nieto pre niekoho od nich.* No možno sa ich šamanka ujme, myslím že niektorým šelmám sa tu naozaj pozdáva. Aj Nale to teplo nevadí, aj keď jej je niekedy poriadne teplo.




Bezmenný

*No, čo s tým chcela urobiť? Keď položila tajomne túto rečnícku otázku, na ktorú si viditeľne mienila i odpovedať, len zvedavo hľadel na jej zaviazanú tvár a čakal. Obával sa, že povie niečo také, že zlezie a nechá ho nech si užije chvíľku samoty, po ktorej vôbec netúžil. Túžil po nej a neskrýval to. Bola v tom viac ako fyzická túžba, túžba ktorú cítil no nemohol nijako prejaviť. Ako prišla odpoveď, spokojne sa usmial, zároveň sa mu uľavilo a on sklonil zrak k jej pršteku, ktorým si krúžila okolo jeho pupku.* V tom prípade sa myslím nebudem vôbec brániť. *Asi ju to neprekvapovalo, takáto odpoveď. Sám nespravil nič aby z nej či seba dal dole deku, zdalo sa mu rozumnejšie nechať to na ňu keď bude chcieť, na nič netlačiť aj keď mu povedala, že by sa ozvala, keby jej bolo niečo vadilo. No i tak mal takto väčšiu istotu, že nič nepokazí.*

„ V “

*Na tom slnku sa musel chvíľu porozhliadať kam by ju mohol vziať. Mal začať tak isto ako s Vanille a vziať ju za Bratmi? Niečo mu nahováralo, že ona asi nechcela do takej veľkej spoločnosti, preto ju vzal do tieňa stromov, aby si tam mohla sadnúť, byť na čerstvom vzduchu a sledovať celkom nerušene okolie a tamojších ľudí.* Teší ma, Sofi. *Pokojne sa na ňu usmial ako ju uložil do trávy a sám sa vedľa nej vyvalil. Ľahol si na chrbát, založil ruky za hlavou a pohľad uprel do korún stromov.* Nie všetci, iba my Bratia. Sme skupinka mužov, sme bojovníci a ako naše spoznávacie znamenie, okrem podobného zjavu je, že sa voláme po písmenách a nie po celých menách. Je to zvyk, vôbec si neviem predstaviť, že by mal niekto na mňa zavolať po mene. *Zvyk je železná košeľa a oni si už veru zvykli. Aj ich okolie.* No naše mená vieme medzi sebou len my. Ostatní, ak ich vedeli, už aj zabudli. *Usmial sa a obrátil hlavu jej smerom. Skúmavo sa na ňu zadíval. Ako asi každý v tejto osade mal otázky a síce sa nevedel k ženám správať, vedel, že opýtať sa jej nato čo sa stalo by od neho vôbec nebolo pekné.*



Sally Cooper

*Vanille lepšie vedela ako sa ostatní správali k šelmám, preto nemal ani chuť odporovať, ani skúšať, či naozaj nie je možné, aby si na nich zvykli. Po pravom boku cítil ako mu Bronz pokojne zaspal, akoby celý ten čas nenašiel pokoj, až teraz a i Nala sa upokojila a sklonila hlavu k mohutným labám. Len Sally sa necítil ani trochu lepšie. Možno len na ten moment kedy ich uvidel a konečne pohladil, zaboril prsty do ich kožúškov a spomenul si na dôvod svojho žitia.* Uvidíme čo sa s nimi stane. Keď tak, vrátia sa domov, na tom nič nebude. *Možno schválne nepoužil slovo, že „vrátia sa s nami domov“, lebo myšlienka pobudnutia tu bola natoľko vtieravá, že nemal silu sa jej vzpierať. Jednoducho to nechával len tak, plávať. Veď mal ešte dostatok času zotrvať a premyslieť si. Určite sa ich návrat naplánuje až na čas kedy bude celkom v poriadku, takže nebol čas na robenie paniky.* A čo ostatní? Yunna? Blake? Ako im je? *Netušil či prišli ešte o niekoho v jaskyniach, s Leom sa po ceste nerozprávali. *



Yunna

*Tak on sa nebude brániť, inú odpoveď ani nečakala. Preto sa spokojne nadvihla na kolenách a opatrne nahmatala rukami kraje jeho deky, ktorá ho zakrývala. Tá jej už úplne spadla na zem a keď sa jej podarilo rozhaliť aj tú jeho, vrchom ruky sa mu náhodne dotkla toho jeho šupáka. Bola opatrná, aby sa jej nepodarilo ublížiť mu, hlavne keď mala zakryté oči, musela sa spoliehať celkom len na dotyky a tak keď si sadala späť na neho, nežne ho chytila a dala tak, aby mu nielen neblížila a bolo to pre oboch najpohodlnejšie. I keď si vedela predstaviť celkom krajšie usadenie, ako by to obom lepšie vyhovovalo. Ruky mu nechala na páse, pomaly mu prechádzala po pokožke tela, hladila ho a pod prstíkmi cítila jemné chĺpky. Musela sa usmiať a nepodarilo sa jej úsmev zakryť. Preto, aby náhodou nenavodila dojem, že jej bolo niečo smiešne, rýchlo prehovorila* Nikdy som si ťa nepredstavovala, no netušila som, že si taký chlpatučký. *Možno trošku preháňala, keď povedala, že je chlpatučký, ale tá myšlienka, že cítila jeho jemné chĺpky, ktorých až tak moc nebolo, ju rozveselila. Asi to bolo tým, že nikdy neuvažovala nad tým, ako vyzerá pod oblečením a keď bola predtým nahá pri ňom, akosi si to ani neuvedomila.*

Sofi

*Ako ju niesol, pomaly z neho spustila zrak a začala sa rozhliadať i po okolí. Cítila cudzie pohľady a nevedela ako sa správať. Radšej teda uprela oči späť na neho a najradšej by sa niekde i skryla. Uvažovala či sa ho spýtať kam ju niesol a či by sa niekde nemohli tak trošku zašiť, no nemusela, pretože on akoby to cítil. Spokojne teda skončila na tráve, sledovala ako sa vyvalil aj keď ona zostala sedieť a hodnú chvíľu sa len tak dívala po okoloidúcich ľuďoch. Ako sa rozhovoril, zahľadela sa späť k nemu a pozorne počúvala.* A to koho napadlo že sa budete volať písmenkami? *Mala veľa zvedavých otázok, zdalo sa jej to zaujímavé, ten ich zvyk. Naozaj to bol taký poznávací znak, ktovie ako k niečomu takému prišli. Asi nie z lenivosti nazývať sa celými menami.* Keby ste sa dvaja volali na rovnaké začiatočné písmeno, asi by sa vám to dosť mýlilo. *Poznamenala zamyslene a zase stíchla, pretože pohľad uprela na okoloidúcu skupinku.* Aké to tu je? *Spýtala sa zamyslene. V jednej susednej dedine to vždy bolo zlé, vládol tam strach a jej mama jej zakázala sa tam priblížiť. Tu to vyzeralo pekne, bolo tu ešte o čoši teplejšie než u nich, no vo vzduchu akoby sa neniesol strach, aj keď, všimla si určité pohľady a šum šepkania.*

Vanille

*Obe šelmy sa upokojili, aj keď ona necítila ich pokoj. Tvárila sa síce prirodzene, dokonca sa i usmiala či zasmiala ak bolo na čom, no vo vnútri cítila napätie a obavy, ktoré sa jej darilo držať na uzde a nepustiť na povrch. K mačkám sa už nevyjadrovala, času bolo dosť, odchod bol ešte ďaleko, vlastne v nedohľadne keďže sa o ňom nehovorilo a nikto nerozoberal kedy sa pôjde domov.* Yunna je niekde preč, oddišla hneď v prvý deň a Blake, toho som tiež nevidela, zjavne si trápi svoju makovicu. *To bol asi slabý výraz, jej brat, taký „romantik“, určite ešte stále dumal čo má urobiť ako dar lásky.* Necro mu dal úlohu, musí doniesť dar lásky pre Yunnu, aby posúdil, či jej bol hodný a či akceptuje ich manželstvo. A vieš aký je môj brat...*Okrem toho, dať dar lásky bez lásky, bolo to vôbec možné? Asi áno, keby boli aspoň dlhší priatelia či sa dobre poznali, lebo i priateľ poznal priateľa, nemusli v tom byť práve romantické city.*

Bezmenný

*Pozoroval ju, ako sa pridvihla a ako sa jej zošuchla deka na zem úplne. Či chcel alebo nechcel, zrak mu padol na jej odhalené telo. Nemohla ho vidieť, no mal pocit, že beztak si mohla poľahky domyslieť, kam mu v tej chvíli padol zrak. O deku prišiel aj on, trochu sa pridvihol aby mu ju mohla ľahko dať preč. Vtedy však pocítil prvý letmý dotyk na svojom neposlušnom šupákovi a len tak zastonal. Mal chuť zobrať jej ruku a vložiť jej ho do dlane so slovami, že je celý jej. Bolestne po nej túžil, no ovládal sa, ako to najviac išlo. Aj keď ten ston jednoducho ovládnuť nedokázal. Prerývane dýchal a nechal ju blúdiť ručičkami po jeho tele, keď sa začala usmievať. Neurčito nadvihol obočie, čo jej tak mohlo blúdiť hlavou, keď mu to sama od seba vysvetlila.* To vieš, je u nás zima tak musím mať kožuch aby som nenachladol. *Ušknul sa, nepripadal si zrovna veľmi chlpatučký, no prečo by sa nechytil jej slov?* Ale riťku mám ako miminko, veď si videla. *Podpichol ju obľúbeným rýpaním na ten jej pohľad, ktorý v tedy tak krásne chcela popierať. No on vedel svoje.*

„V“

*Dievčinka mala veru veľa otázok, on tiež, ale ohľadne inej témy. No bol pripravený odpovedať jej a potom sa sám pýtať nato čo ho zaujímalo. Jeho a ostatok dediny po ktorej sa rozkríklo, že Arenejci sú blízko. Veru, táto správa sa šírila rýchlo, ako požiar a nebolo dobré vzbudzovať zbytočne paniku ak bola ešte nádej na záchranu.* Vzniklo to ešte v detstve, kedy sme boli ako taká skupinka dobrých kamarátov. Jednému z nás sa jeho meno nepáčilo a z lojality, sme si všetci začali hovoriť prvými písmenami našich mien. Dohodli sme sa, že nikdy viac ich nespomenieme. *Zasmial sa sám nad sebou. Mladosť pochabosť.* Boli sme mladí a pochabí a ako vidíš, niektoré zvyky ostávajú až do dospelosti. No a keby mali dvaja rovnaké začiatočné písmeno, tak by si ten mladší vyberal z iného písmena vo svojom mene. Jeden z nás sa tak volá, ale ktorý ti teraz nepoviem. *Záhadne na ňu žmurkol a keď si uvedomil jej otázku o tom aké to tam malo byť, hlboko sa zamyslel.* Obvikle je tu pokoj. Sme dobre oddelení od Uretanových ľudí, medzi nami sú jaskyne Tmy, ktoré sa postarajú o kohokoľvek kto by chcel od nich k nám prísť, síce teraz tu máme dokopy štyroch ľudí od nich. Jeho dve deti, Blakea a Vanille a dvoch mužov, Sallyho ktorý ušiel hrobárovi z lopaty, keďže strávil niekoľko dní v jaskyniach Tmy a nikto nemal ani poňatia o tom, že ešte žije a potom snúbenec princezny Vanille, Leo to on zachránil Sallyho. Mimo takýchto výnimočných stavov tu je relatívny pokoj. *Na okamih stíchol, kedy si váhavo zahryzol do spodnej pery.* No a teraz si tu ty a postarala si sa svojim príchodom o ďalšie vzrušenie a výnimočnosť.



Sally Cooper

*Mlčky počúval o tom ako na tom boli Yunna a Blake a bol viac ako prekvapený.* Yunna odišla? *Šokovane hlesol. To ich tu úplne nechala samých? Cítil sa trochu nervózny. On jej otca vôbec nepoznal, no u Uretana sa musel každý báť o svoju pokojnú existenciu, ktorá pokojnou veru dlho nebola. No prekvapilo ho, že Yunna mala toľkú dôveru, že by im nebol ublížil. To bolo prekvapivé. Nerozumel tomu ani jedno slovo. No jeho jediná, prvotná reakcia na slová o Blakeovi a jeho dare z lásky boli dosť výstižné.* Ou. *Tvár sa mu skrivila nepokojom. Veru, nebolo to nič dobré, keď jej mal dať dar z lásky a pritom sa o láske hovoriť nedalo. Netušil ako sa asi tak oni dvaja mohli cítiť. Ani Yunna a už vonkoncom nie Blake.* Čo sa stane ak skúškou neprejde? *Spýtal sa otázku na ktorú asi ani nechcel odpoveď. Nebol si tým istý. Čo ak by odpoveď neznela moc dobre? Blake a on síce neboli moc kamaráti, ale zase nemali spolu ani žiadne hádky tak ako s Leom. A predsa sa Leo po neho vrátil. To bolo pre neho najväčšou záhadou na ktorú odpoveď asi nikdy nedostane. Aj z toho dôvodu, že on sa ho pýtať nebude.*



Yunna

Ach, v tom prípade dúfam, že nezačnem chlpatieť tak ako ty, keď u vás nejaký ten čas pobudnem *Nedala sa so smiechom a trochu sa na ňom zahniezdila. Vďaka tomu ako sa tam rozprávali a smiali začínala strácať i posledné zábrany, ktoré jej mohli brániť v tom aby sa uvoľnila, ale aj zabudla a hlavne nesústreďovala sa na myšlienky a spomienky, ktoré ju ničili. I preto si dovolila to nezbedné zavrtenie bokmi na ňom.* A vedz, že ten tvoj zadoček.. vrúúú... *Zapriadla ako mačička obtrúc sa mu o hruď.* Každú noc o ňom snívam a keby teraz nesedíš... *Ručičkou prešla pomaly od jeho bruška medzi nich.* ..určite by som sa ti doň schuti zahryzla! *Zúbkami ho jemne kusla do pleca a rukou chytila jeho „šupáka“ a spokojne sa usmiala.*

„ Z “

*Povedal si, že vyrazí o hodinu. Mal najvyšší čas vyraziť. Pobalil si pár vecí, len to potrebné a keď si na teraz už konečne prázdnej posteli zložil tých pár vecí, začul klopanie na dvere. Otvoril ich.
„Prečo si mi nepovedal, že ideš preč?“ spýtal sa pokojným hlasom Gabriel, i keď vonkoncom nebol pokojný. Nepáčilo sa mu, že jeden z jeho najlepších chlapov chcel odísť tam kde boli práve tí, ktorých tak nenávidel.
„Chcel som za tebou zájsť až sa pobalím.“
„Mal si sa so mnou o tom poradiť, Z. Určite vieš, že s tým nesúhlasím.“
„Viem a práve preto som sa s tebou neradil, ale som sa rozhodol sám.“
„Prečo, Z? Nedôveruješ mi už?“ Z sa zarazil. Netušil, že Gabriel by jeho svojvoľné rozhodnutie mohol prijať práve takýmto štýlom. Nepáčilo sa mu to.
„Ale to nie je pravda! Len som vedel, že nebudeš súhlasiť a vieš, že stretnúť sa s Arenejcami je pre mňa osobné a nerád do toho ťahám druhých ľudí.“ Presne to Gabriel vedel, ale i tak sa mu to nepáčilo.
„Veď ja viem. No nechcem stratiť najlepšieho bojovníka čo mám..“
„O mňa neprídete.“ Z si bol tým istý. Stopercentne a ani brvou nemihol, keď to vyslovil. Gabriel si len vzdychol.
„V to dúfam.“ Zmierlivým hlasom prehovoril a obaja muži k sebe pristúpili. Chytili sa za predlaktia a opreli sa čelami. Dlho sa takto lúčili a pevne si stískali predlaktia, akoby sa už nikdy nemali vidieť. A veru, Gabriel sa aj o neho bál. Lúčil sa s priateľom, ktorého poznal odmalička. Keď sa konečne pustili, obidvaja si pozreli do očí a poslednýkrát si stisli predlaktia.
„Musím ísť.“ Povedal Z a vzal si veci. A jednoducho odišiel.

Vonku ho čakal nachystaný kôň, ktorý bol statný aby uniesol aj jeho, ale aj aby zašiel takú dlhú trasu a zvládol ju. Cez široký zadok mu prehodil brašne, plné potrebných vecí a sám nasadol na neho. Zviera spokojne a podupkávalo na mieste, pripravené ísť a veľmi ďaleko. Už dlho stál a tak ho len potľapkal.* Už to bude, už, len sa upokoj. Máme pred sebou ďalekú cestu. *Prihováral sa mu, hladiac koňa po líci a pohol sa s ním vpred. Len neďaleko seba si všimol dvojicu pod stromami a tak na chvíľu ešte popchol koňa smerom k Sofi a V.
„Vidím, že už ti je lepšie. To som veľmi rád. Nemusíš sa báť. V je pes , ktorý šteká, ale nehryzie. I keď bude mať zvrhlé nápady a bude dotieravý, zbavíš sa ho ľahko. Povedz mu, že máš snúbenca.“ Pobavene sa začal smiať, cítil ako ho V prepaľoval pohľadom pripravený niečo hnusné povedať, no Z nečakal ani chvíľu na jeho možné protesty.
„Idem. Majte sa, uvidíme sa o skôr než sa nazdáš.“ Nemusel ani čakať na reakciu. Nemal rád lúčenia a so ženami sa lúčiť vôbec nevedel. Keď už videl ako sa ženy lúčili, nebolo to nič po čom by mohol túžiť. Slzy a plač a hystéria, nič z toho nechcel a Sofi už vonkoncom nepoznal, takže nemal páru o tom ako by dievča mohlo reagovať na jeho neprítomnosť a odchod na miesto, kde prežila peklo.
„Bratku...“ Kývol k V a prudko strhol koňa opačným smerom a za sebou zanechal už len zeminu vylietavajúcu spod konských kopýt.*

Vanille

Áno odišla. Odkedy sme tu som ju ani nevidela ak mám pravdu povedať. Ževraj odišla krátko po tom, ako zadal jej otec tú úlohu. *Ani ju veru nevidela. V tom čase by to aj tak nebol moc pekný pohľad, akurát by ju priviedla do stavu smútku s jej náladou. Bratom náladu pokaziť asi ani nemohla, to len oni pekne nakazili ju tou ich, vždy keď sa dalo. Yunna tu mala beztak určite dosť problémov, ktovie kde sa trápila v tej chvíli.* Veru ou. Dúfam že ho niečo napadne, niečo aspoň trochu k svetu. *Sťažka si vzdychla. Možno bol na ňu odporný vždy keď sa dalo, no aj tak nechcela zistiť čo sa stane keď to nesplní a čo sa stane im. Ak by sa prezradilo ako to bolo v skutočnosti, dopadlo by to zle, veľmi. Pravdepodobne vojnou, len pre jej nechutného otca. Páčilo sa jej tu, a určite by sa jej i doma páčilo nebyť tých v hlavných jaskyniach, nechcela aby vznikla vojna.* No neviem presne a dúfam že na to ani neprídem. Bratia mi to nejako neprezradili, ono je to vždy iné myslím, no príjemné teda nikdy. A v prípade Princeznej...*Neisto pokrčila ramenami, určite si vedel predstaviť, že by to bol poriadny problém.* ...no ale verím, že jeho pud sebazáchovy ho vzchopí a nájde v ňom nejaké romantické cítenie.

Sofi

*Náhodou jej to vôbec neprišlo také pochabé. Podľa nej to bolo milé, že tak držali spolu a stal sa z toho ich poznávací znak. Alebo išlo len o to, že ona bola teraz mladá a pochabosť patrila k veciam, ktoré jej robili niečo takéto suprové? Nebola si v danej chvíli istá, no s istotou vedela, že sa jej to veľmi pozdávalo. A ešte viac to, že im to vydržalo, svedčilo to i o tom, aké bolo ich priateľstvo.* Podľa mňa je to super. *Zhodnotila no viac sa k tomu nevyjadrovala, lebo to bolo také ich tajomstvo a ona nechcela teraz vyzvedať. Preto sa radšej započúvala do rozprávania o tom aké to tam bolo, pretože teraz bola tu. Nevedela či vôbec mohla ostať keď sa vylieči, veď nemala rodinu, nemala ani dosť rokov a nevedela, ako sa tu uživí aby mohla ostať a všetko ostatné. Dospelácky život bol zložitý a ona sa naň nikdy moc netešila, veľa veciam z neho nerozumela a neraz jej mnohé veci naháňali i hrôzu.* Myslím že návšteva princeznej a princa z inej osady je veselšia než to, prečo som tu ja. *Povedala potichu. Príchod tých dvoch a tých zvyšných mužov bolo určite pre nejaké podporovanie dobrých vzťahov, zatiaľ čo ona im priniesla zlé správy. Otvárala už aj ústa, že ešte niečo povie, no aj zabudla čo to bolo, keď sa pri nich zjavil Z. Usmiala sa, myslela si že už odišiel.* Zvrhlé nápady? *Zopakovala prekvapene a otočila zrak k V, premeriavajúc si ho očami, ktoré sa v tej chvíli zdali väčšie, akoby naozaj dokázali čítať z vnútra.* Snúbenca? *Nevychádzala z údivu čo to hovoril a vôbec tomu ani nerozumela.* Ahoj Z. *Zmohla sa napokon, zakývala mu zdravou rúčkou a pozrela neisto na V.* Nemám snúbenca ale ja ešte nerobím žiadne zvrhlé veci. Mama povedala že nato musím ešte vyrásť trochu. Ty také veci robíš?