planéta Excelia

[b]Carter Green[b]

*Bol slnečný deň, keď sa so svojou ženou, Liamy, prechádzali po krásnom parku hlavného mesta planéty Excelia, Aldiss. Bolo to ich obľúbené miesto, miesto ich prvého stretnutia. Ten deň sa niečím líšil od ostatných, no nevedel čím. Máva zlé predtuchy, ale tentokrát ho žiadna netrápila. Snažil sa na to nemyslieť.
Navrhla kŕmenie veveričiek, jedných z mnoho tvorov ktoré sa s ľudstvom priatelili už od pradávna. Zdalo sa mu, že počul čudný zvuk, ako keď šíp zasiahne svoj cieľ, v duchu si povedal že to nič nie je.* Sú také pokojné. *Pripomenul.* Liamy, chcel by som mať jednu doma. *Povedal s úsmevom. Ticho.* Liamy? *Oslovil ju, a odrazu si všimol zvláštny pach. Akoby niekomu prihorelo mäso. Ale veď sme predsa v parku - pomyslel si a v duchu sa usmial.* Liamy, niekto tu griluje, cítiš to? *Pobavene, žartovne sa opýtal.* Liamy? *Prečo sa s ním nerozpráva? Čím je taká zaneprázdnená? Odpovede sa dočkal keď na ňu uprel láskyplný pohľad, ktorý sa v rozpätí niekoľkých stotiniek zmenil na zhrozený výraz pochopenia. Ale čo sa stalo? Prečo sa to stalo? Kto je vinníkom?! Stála pre ním jeho milovaná žena, namiesto brucha mala dieru, ktorá sa hrozivou rýchlosťou šírila, vypaľovala v nej stále väčšiu a väčšiu priepasť. Nemohol z nej odtrhnúť oči. Nemohol nič robiť. Pochopil čo sa stalo. Dobre to poznal. Nestalo sa to síce už veľmi dávno, až niekoľko storočí, ale učil sa o tom vo vojenskej škole. Volá sa to Aruk - spôsob zabíjania, ktorý zničil polku obyvateľov Excelie pred mnohými rokmi, iba preto, že niekto túžil po nadvláde. No, nemohol pochopiť, prečo sa to deje zase, a hlavne, prečo sa to stalo práve jemu? Prečo práve jej? Chcel jej nejako pomôcť, no nemohol sa pohnúť. Niečo ho držalo na mieste, a aj keď vedel, že tomu, kto je obeťou Aruk, sa pomôcť už nedá, odmietal to vzdať.* Pusti ma! *Začal kričať* Pusti ma, chcem jej pomôcť!
*Prebudil ho budík. Každé ráno ho prebúdza budík s nastaveným rádiom, no vždy ho vypne bez toho aby si vypočul čo i len predpoveď počasia. Už to vedel dobre. Bude čiernobiele. Každý deň je čiernobiely, po tom čo sa stalo.
Posadil sa na okraj postele, a z okien veľkých ako sama budova Crunaxu, firmy v ktorej pracuje, alebo skôr, ktorá ho zamestnáva, sa pozeral na mesto pod ním. Aldiss je krásne mesto, vždy ním aj bolo.
Na nočné mory bol už imúnny, stačila dávka Prognanolu. Rozbalil si striekačku s ihlou pre intravenózne podávanie lieku, najprv prepichol fľaštičku s Prognanolom, potom svoju žilu. Vyvrátil hlavu ako keď si skoro predávkovaný narkoman pichne heroín, a vypustil zvuk hlbokého uspokojenia* - mmmmmmm. *Následne vstal a šiel ku kuchynskému košu, odhodiť použitú striekačku. Nasledovala cesta do kúpelne, rutínne ranné umytie sa. Pri umýváku, v sklenej nádobe, ležal malý, strieborný, lesklý čip. Jeho ruky to už vedeli naspamäť, robia to predsa už 4 roky. Zasunúť ho do lebky, poza ucho, nepredstavoval pre ne problém.
Zostalo obliecť sa a vyraziť. Klasický čierny oblek, kožené topánky, ktoré mu boli vždy nepohodlné, a sivá kravata, neprezrádzali nič. Dokonca ani elegantná čierna aktovka. Celé mesto je predsa čiernobiele, nijako nevytŕča z davu.
Už vedel kam má ísť. Čip mu to povedal sám, hneď ako si ho položil to hlavy. Naštartoval svoje BMW, a vyrazil do mesta. Čakal na neho ďalší deň vo firme Crunax.*
Prepáčte že meškám, šéfe. *Ospravedlnil sa za pár zmeškaných sekúnd, a sadol si na svoje miesto v konferenčnej sále. Bolo ich tam šesť, so šéfom siedmi. Každý rovnako oblečený ako ten pri ňom, ako študenti Oxfordu. Vynikal jedine svojimi stredne dlhými blond vlasmi. Už od malička bol iný. Modré oči a blond vlasy v iných vzbudzovali dojem neistoty. Vypadal skôr ako mimozemšťan. Keby mal klasické tmavé vlasy, bledú pokožku a zelené oči, ako ostatní obyvatelia Excelie, nikto by mu to nebol zazlieval. A práve preto si ma Liamy všimla - pomyslel si. Z hlbokých spomienok ho vytrhol šéfov nahnevaný tón. Vraj zmizol jeden z agentov, zo sekcie L. Podozrievajú ho z úteku, a vydali rozkazy nájsť ho, aj keby ich to malo stáť život. No jasné, ale sám si ho hľadať nepôjdeš, že nie, ty zbabelec! - v duchu sa šéfovi vysmial, vstal zo stoličky, a odišiel.
Má jasné rozkazy - nájsť ho a zlikvidovať. Je hrozbou pre Crunax a celé Aldiss.*

Zane Brown

*Ubehlo štyridsaťosem hodín odvtedy ako skener vo vstupnej hale budovy Crunaxu zaregistroval jeho čip. Dva dni sa v práci neukázal a pretože nepatril k zamestnancom, ktorí by počas svojej pracovnej kariéry vynechali čo i len jeden deň, mohol predpokladať, že na neho skôr či neskôr niekoho nasadia.
Bolo 10:35, bežný pracovný deň veľkej väčšiny obyvateľov Aldissu a on, Zane Brown, kráčal pešo po takmer vyľudnenej ulici. Vedel, že musí prejsť ešte dva bloky, aby sa dostal na miesto stretnutia, ktoré vybral Priekupník, ale čím bližšie bol k svojmu cieľu, tým väčšiu neistotu cítil. Pochybnosti naleptávali jeho odhodlanie ako kyselina. Urobil dobre, keď sa rozhodol z Crunaxu odísť? Vo firme začínal pred šiestimi rokmi a vtedy si myslel, že je to pre neho to pravé miesto, kde sa môže nerušene venovať výskumu. Posledné tri mesiace ale jeho názor postupne zmenili a sekcia L sa stala synonymom jeho nočných môr a paranoje. Videl veci, ktoré vidieť nemal, a preto sa už nemohol vrátiť späť. Posledný most si za sebou spálil v okamihu, keď z centrálneho počítača sekcie L stiahol dáta o projekte Dove3 a zvyšok zničil. Nemohol dovoliť, aby výsledky jeho šesťročnej práce boli zneužité takým spôsobom na aký sa Crunax chystal. Bez neho nemali nič, chýbal im posledný vzorec, ktorý Zane nosil v hlave, a preto už pre neho Aldiss nebol bezpečný. Nemohol používať verejnú dopravu, pretože skener by okamžite zaregistroval jeho identitu cez čip. Z toho istého dôvodu si už dva dni nekúpil čerstvé potraviny a žil len na zvyškoch, ktoré mu ostali v chladničke. Mesto, kde každý jeden krok človeka, 24 hodín denne registrovali a riadili čipy, nebolo viac stvorené pre neho. Musel sa dostať na opačnú stranu barikády, do Aldiss 2. Ale na to potreboval pomoc Priekupníka.
Napriek tomu, že zvykol cestovať počas dňa rýchlovlakmi, prešiel dva bloky ulíc v pomerne krátkom čase. Zabočil do úzkej uličky v obchodnej štvrti a tam presne na dohovorenom mieste a čase čakal Priekupník. Ničím sa nelíšil od ostatných obyvateľov Aldissu. Mal čierne vlasy, zelené oči a na sebe rovnakú sivú uniformu ako Zane. Prezrádzal ho len malý cíp červenej vreckovky, ktorá mu nenápadne trčala z vrecka na saku. Zane si to všimol, ale výraz jeho tváre sa nijako nezmenil, prešiel okolo Priekupníka a ten do neho cestou zľahka vrazil.
"Prepáčte," ozval sa a Zanovi nenápadne strčil do vrecka malú hnedú obálku.
"Nič sa nestalo." odpovedal Zane a venoval mužovi krátky suchý úsmev. Z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa išlo len o nevinnú zrážku dvoch zaneprázdnených ľudí na ulici, ale s tým rozdielom, že teraz mal Zane vo vrecku vstupenku do svojho nového života. Ostávalo mu už len jediné, zbaviť sa svojho starého čipu...


Budova Crunax

*Nízky tmavovlasý mladík ráznym krokom kráčal smerom ku konferenčnej sále, kde sa odohrávalo stretnutie šéfa sekcie s agentmi. Mal najnovšie správy k prípadu agenta Browna, a tak sa nezdržiaval etiketou. Zaklopal na dvere raz, aby na svoj príchod všetkých upozornil a len čo vstúpil a zavrel za sebou dvere, oznámil prítomným správu.* Systém pred piatimi minútami zaregistroval použtie Brownovho čipu na stanici Turron, zrejme sa chystá utiecť z mesta.

Carter Green

*Cestou von si všimol na oznamovacej stene fotku muža s tmavými vlasmi. Mal na sebe čierne sako, takže, vyzeral ako každý iný. No, pod ňou bolo zvýraznenými veľkými písmenami napísané:
Meno: Zane Brown
Predmet: podozrievaný z úteku
Cieľ: nájsť a zlikvidovať
Carter má fotografickú pamäť, a k tomu aj čip na ukladanie informácií ktoré jeho oči a uši zaregistrujú behom dňa. Škoda že čipy neexistovali aj keď sa to stalo, bol by som vedel kto to urobil - pomyslel si. Zabočil doľava, k východu z budovy Crunax.
Keď sa konečne dostal von; nikdy firmu nemal v láske, a ani ľudí ktorý v nej robia; nadýchol sa čerstvého vzduchu, a rozhliadol sa po okolí. Nachádzal sa v tej časti mesta, v ktorej ste na každom kroku mohli naraziť na nejakú firemnú budovu - Business District. Vyrušila ho jemná bolesť hlavy, na mieste kde mal vsadený čip, a odrazu pred sebou, akoby presne pred očami, videl jasne zelenými písmenami napísané:
- ZANE BROWN
- STANICA TURRON
- PRED PIATIMI MINÚTAMI
A odrazu zase videl normálne. Ani po toľkých rokoch si na to nezvykol. Závidel ľuďom ktorým sa to nestávalo. Čipy neboli iba súčasťou Crunexu. Mali ich už všetci pracovníci veľkých firiem Aldissu, a niektorý obyvatelia mesta, ako napríklad starosta, doktori, policajti a všetci politici.
S návrhom čipu prišiel pred asi deviatimi rokmi vtedy vedúci firmy Crunex, doktor Quinton Weyer. Teraz je už na vozíku a jeho prácou je viezť sa po chodbách a zavadzať agentom pri práci, a jeho jedinou námahou je presunúť sa z vozíka na toaletu, a späť. Dôvodom prečo je ešte stále vo firme, aj keď im ako paralizovaný osemdesiatnik nijako nemôže pomôcť, je iba fakt že má zásluhu v úspešnosti Crunexu.
Green sa hnal do svojej pracovnej garáže, no nie do tej, v ktorej mal zaparkované svoje BMW. Keď vošiel dnu, čakal na neho nový, málo používaný stroj, a čakal na neho vo vzduchu. Tú vec, ktorú volali enCam, používalo len málo privilegovaných ľudí. Vlastne iba tí ktorí vlastnili čip, alebo teda ktorých vlastnil Crunex, ak sa to môže nazvať privilégiou.



Nasadol do svojho vozidla, ruky položil na volant, ktorý vypadal ako riadiace ručičky v lietadle, a v momente keď tak urobil, celé enCam sa rozsvietilo, a ozval sa naprogramovaný ženský hlas: zdravím pán Green, kam to bude?
enCam funguje tak, že keď si do neho niekto sadne prvý krát, a chytí sa jeho volantu, vozidlo zaregistruje elektrický prúd z jeho nervov, v ktorých nájde aj informácie z čipu, teda informácie o vodičovi. Od tej chvíle enCam patrí tomu vodičovi. Green dostal svoje pred štyrmi rokmi, keď nastúpil do Crunexu. Odvtedy je to jediná osoba, ak sa to dá nazvať osobou, s ktorou sa rozpráva, okrem zamestnancov firmy.*
Ahoj, Inani. Pôjdeme na stanicu Turron. *priateľsky rozkázal, a stlačil tlačidlo na pripútanie sa.
enCam jazdilo rýchlosťou 240 km/h, a tak tam boli celkom rýchlo. Green vystúpil z vozidla, a rozhliadol sa po okolí. Všimol si ešte jedno enCam, zaparkované pár desiatok metrov od vchodu do stanice. Takže, niekto ma predbehol - pomyslel si.
Stanica Turron je stará, už nepoužívaná stanica podzemnej železnice. enCami a super autá ju vytlačili z miesta najpoužívanejšej dopravy v Aldisse. Vchod do stanice Turron vyzeral akoby ste šli vstúpiť do čiernej diery. Dolu ste už mohli stretnúť iba potkana.
Vybral sa schodmi dolu do temnoty...*

Zane Brown



*Vedel, že prídu. Bol si tým viac než istý, ale tentokrát ho nemohli nachytať nepripraveného. Možno bol len obyčajný vedec zo sekcie L, ale prešiel rovnakým výcvikovým programom ako väčšina zamestnancov Crunexu, ktorí mali čo dočinenia s prísne tajnými projektmi.
Využil prázdnu stanicu Turron na to, aby zrealizoval svoj plán a keď videl, ako pred vchodom zastavil ďalší enCam, spokojne sa uškrnul. Len poď, prihovoril sa v duchu neznámemu agentovi a stiahol sa hlbšie do podzemia. Vedľa perónu bol odstavený starý model rýchlovlaku, ktorý vyzeral rovnako zanedbane a opustene, ako zvyšok priestranstva. Zane nezaváhal ani na chvíľu, vstúpil dnu a cestou náročky aktivoval vonkajšie osvetlenie. Stačila sekunda, kým elektrický impulz prešiel vodičmi a následne temnotu zaplavilo prudké svetlo zo svetlometov. Vnútrajšok však ostával desivo temný.
Zane sa opatrne presunul k postave muža, ktorá ležala v bezvedomí na podlahe. Bol to agent, ktorý jeho signál z čipu zachytil ako prvý, iba mal tú smolu, že Zanea podcenil. Ruky a nohy mal zviazané, do úst mu Zane napchal látkovú vreckovku, ktorá mala síce pre neho senimentálnu hodnotu, ale nič iné vtedy nemal v poruke. Niekoľkými údermi do tváre agenta prebral a potom ho násilím postavil na nohy pred seba ako štít. Muž sa síce vzpieral, ale znehybnený nemal veľmi na výber. Zane mu priložil k spánku jeho vlastnú zbraň a bruško ukazováka položil na spúšť. Čakal už len na to, kedy si ho njde druhý agent. Nemienil sa skrývať. Nemienil sa vzdať. Poistka na zbrani ticho šťukla a jeho rukojemník tlmene zastonal. Presne tak, presne tak.*

*Cesta dolu bola zdĺhavá a neistá. Celý čas mal pred sebou vystreté ruky, ako slepec bez palice, ale keď sa konečne dostal dolu, oslepilo ho náhle biele svetlo. Trvalo chvíľku kým si na to zvykol, a pomaly sa pred ním začali črtať obrysy niečoho vysokého asi ako on sám. Keď si jeho oči zvykli na silné osvetlenie, a obrysy pred ním nadobudli tvar človeka, reflexne siahol po svojej zbrani. Namieril ju na postavu oproti. Vedel kto to je, tú tvár poznal. Videl ju dnes na oznamovacej stene v Crunexe. Stál pred ním agent Zane Brown, presne ten koho hľadal, no neplánoval že bude mať so sebou rukojemníka. Agenta Randyho Coxa si pred sebou držal ako štít, takže si uvedomil že zbraň mu nepomôže, aj keď je veľmi zdatným strelcom. Nemal na výber... Musel vyjednávať...*
Na to že som iba pred necelou hodinou dostal rozkaz zatknúť Vás, agent Brown, ste sa vzdali celkom rýchlo. Nekomplikujte to, a poďte so mnou. O pár minút tu aj tak pristanú ďalšie enCami.
*Vložil si zbraň späť do puzdra a čakal na jeho odpoveď, s nádejou že mu to Brown nebude zbytočne sťažovať. Už začínal pociťovať potrebu po ďalšej dávke Prognanolonu, no musel sa ovládnuť. Nesmiem zlyhať, povedal si v duchu.*

Zane Brown

/ hudba na atmosféru: https://www.youtube.com/watch?v=3pK4FSE8trM /

*Nakoniec sa druhý agent predsa len ukázal, ale jeho tvár nebola Zaneovi známa. Bol si istý, že toho človeka nikdy predtým nevidel, aj keď on poznal jeho meno. Správne, informácie sa očividne šíria rýchlo a zvlášť, keď ide o záujmy Crunexu.
Zane venoval agentovi chladný úsmev a nenechal sa vyviesť z miery ani vtedy, keď muž zložil svoju zbraň, zrejme, aby mu dodal falošný pocit bezpečia.* Práve preto, že tu čochvíľa budú ďalší vaši kolegovia, potrebujem vašu pomoc. Nemôžem používať svoj čip a takto sa nikam nedostanem. Vy ale áno, preto ma vezmete k bráne Aldiss 2. To nie je prosba, agent. A aby som vám dokázal, že svoje slová myslím vážne...* Zane zložil ruku so zbraňou a v sekunde vystrelil. Výkrik agenta Randyho Coxa, keď mu guľka prešla stehenným svalom, stlmila len vreckovka, ktorú mu predtým Zane napchal do úst.* Nezabúdajte, že som prešiel rovnakým výcvikom ako vy. Dokážem pokračovať celé hodiny bez toho, aby som zasiahol životne dôležitý orgán alebo tepnu, ale to by pán Cox zrejme neocenil. Dajte mi vašu zbraň a potom láskavo aktivujte svoj enCam.* Dodal Zane s chladnokrvným výrazom tváre, na ktorej sa mu nepohol ani sval. Podľa toho, ako pevne stál na nohách bez toho, aby sa mu triasli a tiež toho, že neuhýbal pred agentom pohľadom, bolo možné poznať, že nežartuje. Bol odhodlaný urobiť všetko preto, aby sa dostal z Aldiss do Aldiss 2, kde sa vytvorila spoločenská komunita ľudí žijúcich bez neustálej kontroly pomocou čipov a Crunexu. To, ako rýchlo sa tam dostane však v tej chvíli záležalo len od agenta, ktorý sa mu postavil do cesty.*

https://www.youtube.com/watch?v=3pK4FSE8trM

Carter Green

*Carter počul presne to čo čakal. Musí použíť svoj čip na to aby mu pomohol. Nemal to dopredu naplánované, ale neprekvapilo ho to. Čo ho naopak veľmi prekvapilo je to, že mal zrazu zmiešané pocity. Uvedomil si čo sa práve stalo, dostal šancu, po toľkých rokoch, konečne odísť z Crunexu. Vedel že by to nebolo správne, ale nevedel si pomôcť, tá myšlienka mu zaplavovala celý rozum. Nejako sa vzchopil a podarilo sa mu narýchlo sa presvedčiť že to asi bude len nedostatkom Prognanolonu. Bral ho podľa potreby, a triaška rúk mu veľmi jasne naznačovala že je čas na ďalšiu dávku. No, musel to vydržať. Nikto nevie že je závislý na liekoch, znamenalo by to koniec jeho kariéry, a to nie iba v Crunexe. Od roku 3010 sa lieky nepodávajú nikomu. Obyvatelia už veľmi dobre poznali aký následok to môže mať na ich mysle, a tak sú lieky od vtedy zakázané. Samozrejme že v tom má prsty aj Crunex, vyradenie liekov z trhu bolo jedným z dôležitých krokov ku zavedeniu čipov. Jediný nedostatok čipu, ktorý Crunex stále nevedel vyriešiť, ale naopak, prospieval Carterovi, bol ten, že čip nevedel robiť krvné analýzy. Nikto nemohol vedieť, že Carter má tajné zásoby liekov, ani že je na nich fyzicky závislý. Výstrel a tlmený výkrik agenta Coxa ho vytrhol z myšlienok o Prognanolone.
Vedel o Aldiss 2, ale nikdy tam nebol, a nebol ani pri bráne. Nevedel kde to je. Nevedel či mu to uverí, ale musel ich odviesť Brown.
*Dobre, prijímam to, no mám dve podmienky. Agenta Coxa necháme tu, potrebuje ošetrenie, a predpokladám že Vy sa tým zaoberať nechcete. Druhá podmienka je že svoju zbraň tu necháte tiež. Viem že hlavné slovo tu máte vy, a že sa nenecháte oblbnúť, takže ani ja si svoju zbraň samozrejme nezoberiem so sebou. A ešte poznámka - neviem kde sa nachádza brána, ani ako vyzerá. *To je jediné na čo sa v tej chvíli zmohol, zoslabnutý nedostatkom liekov.* Takže buď s tým súhlasíte a pôjdeme k môjmu enCamu, alebo s tým súhlasiť nebudete, a môžete si ma odtiaľto odniesť iba na pleciach. Predpokladám že to by Vám trochu skomplikovalo plány.

Zane Brown

*Dýchal pomaly a zhlboka. Nechcel dovoliť, aby mu adrenalín zastrel úsudok, pretože pred sebou nemal len tak nejakého vojačika, ale agenta Crunexu. Uveriť mu by znamenalo ísť proti vlastným inštinktom, ale práve v tej chvíli čas nebol komoditou, s ktorou by mohol kupčiť podľa ľubovôle. Za každú cenu sa musel dostať do Aldiss 2, pretože to bolo jediné miesto, kde mohol nájsť človeka menom Jack Black. Zane to vnímal ako svoje poslanie a o neúspechu odmietal premýšľať. Namiesto toho zameral svoju pozornosť na agenta pred sebou a pevnejšie zovrel rameno Randyho Coxa, ktorého totožnosť poznal len vďaka náhode.* Myslím, že sme sa dostali do bezvýchodiskovej situácie, agent. Vy neveríte mne a ja zase vám, ale v tejto chvíli jeden od druhého niečo potrebujeme. Podrazíte ma a ja vás stiahnem so sebou, aj keby to mala byť posledná prekliata vec, ktorú v tomto živote urobím.* S pohľadom upretým na agenta pred sebou pomaly zložil zbraň a bez obzretia ju odhodil za seba. Potom uvoľnil zovretie a Cox sa zosunul k jeho nohám ako podťatý. Stále sa zvíjal od bolesti a horúčkovitým pohľadom v lesklých zelených očiach, akoby chcel agentovi niečo povedať alebo naznačiť aj cez šatku, ktorou mal zapchaté ústa. Zane si to všimol a venoval agentovi pred sebou chladnokrvný úsmev.* Och, áno, tuším, čo vám chce pán Cox naznačiť, ale to vás nemusí trápiť, pretože akonáhle vám zadám súradnice k Aldiss 2, nebudem toto vôbec potrebovať.* Roztvoril dlaň pravej ruky a v jej strede mal upevnenú malú krabičku, ktorá na prvý pohľad vyzerala ako detonátor. Bola by hlúposť nasadnúť s agentom do jeho enCamu, aj keď by ani jeden z nich nemal zbraň. Musel sa poistiť. Bež ďalších slov prekročil Coxa ležiaceho na zemi a prešiel okolo agenta smerom k východu. Riskoval tak síce guľku do chrbta, ale to bola cenu, ktorú bol ochotný zaplatiť. Ak sa nedostane do Aldiss 2, zomrel by tak či tak.*


Vzdušný priestor nad stanicou Turron



*Čepele rotorov krájali vzduch v rýchlom slede otáčok a držali štíhly trup heliopu vysoko nad zemou. Na tmavej bočnej stene stroja bol znak Crunexu jasne viditeľný aj z diaľky, čierne ostré C prekrížené červeným X. Rovnaký symbol mali na svojich ochranných pancieroch aj droidi, jednotka zložená výlučne z vojakov najnovšej generácie umelej inteligencie. Droidi nikdy nezaváhali, keď dostali príkaz, nikdy sa nepýtali prečo ani ako im bola úloha pridelená a takmer nikdy nezlyhali. Autopilotom riadený heliop zmenil kurz k stanici Turron a len čo sa dostal do vzdialenosti sto metrov, systém vnútorného riadenia aktivoval droidom čipy. Jeden po druhom začali dvíhať hlavy a zoraďovať sa do jednej línie. Ako na povel siahli za seba a z puzdra na chrbte vytiahli svoje zbrane, ktoré s tichým cvaknutím skončili odistené a pripravené v ich rukách.*