Beznádej
Po návrate do ich väzenia sa Kristína nechcela sústrediť na to, čo sa udialo v horách. Dokonca to takmer úplne vytesnila z hlavy, až na zopár detailov. Nevedela, prečo tak robí, ale nebránila tomu. Už zase sa sústredila na veci, ktoré sa budú diať a dejú tam, medzi stenami budovy, v ktorej boli nútení ostávať. Vedela, že boli vonku a vedela, že tam bola zeleň, ktorá jej tak chýbala napriek tomu, že mali prístup na dvor. To bolo však iné. Ohraničené. Vedela, že za stromami, trávou, kvetmi, číhajú vysoké múry brániace im v úniku.
Odrazu ju pochytila neuveriteľná chtivosť oslobodiť sa odtiaľ.
To dávalo jasne najavo aj niekoľko márnych pokusov o útek. Lepšie povedané polopokusy. Vždy sa zastavila pri pohľade na sústredených strážnikov a odišla. Pre nich však nie bez povšimnutia. Videli, ako sa obšmieta okolo nich. Všade, kam odvtedy vošla, na ňu každú chvíľu strážnici pokukovali, aby ju skontrolovali. Už sa nepokúšala ujsť. Vzdala sa tej nádeje a po chodbách chodila so sklonenou hlavou a stále opuchnutými a červenými očami.
„Raz…“ zamrmlala si čas od času mysliac si, že to hovorí len vo svojej hlave. Sama netušila prečo sa to s ňou stalo. Čo sa v nej odrazu zlomilo a prečo už to neznáša tak dobre ako pred tým. Darilo sa jej, bola v poriadku. Navyše stretala to dievča s ktorým sa vždy stalo niečo zaujímavé. Po dlho čase prvýkrát zodvihla hlavu. Na chodbe okrem nej nebolo nikoho, len okien. V tom rozpoložení jej ani na um nezišlo, že tam je sklo. Nekládla si prekážku, ako keď jej to malá ukazovala a prinútila ju urobiť to.
Prešla dlaňou cez sklo, ktoré im vsugerovali a pritom tam nikdy nebolo. Alebo bolo? Neriešila to. Pre ňu už neexistovalo. V tom momente bolo pre ňu jediné- ten pocit, kedy časť jej ruky bola o niečo slobodnejšia. Dodalo jej to nádej, že niekedy sa to zlepší a nebude tam musieť tak trpieť. V tej chvíli si to ani neuvedomila, ale časť jej duše ovládol pokoj.
Tíško si posedávala v knižnici zahĺbená do knihy o vesmíre. V poslednom čase hľadievala často na nočnú oblohu. Pripomínala jej chvíle, kedy ešte bola doma a tak sa rozhodla tú knihu si prezrieť. Páčila sa jej. Odpútavala ju od tých hlúpych myšlienok na väzenie.
Škoda, že sa tam nemôžem ísť pozrieť… prebehlo jej mysľou, keď si čítala niečo o hviezdach.
„Môžeš ísť, kam si zmyslíš.“
Opäť to dievča. Tento raz ale nič nevysvetľovalo a okamžite odkráčalo. Kým sa stihla Kristína otočiť k nemu, videla už len vzdialený chrbát a hneď na to zatvárajúce sa dvere knižnice. Strážnici na Kristínu upreli podozrievavý pohľad, načo sa od dverí odvrátila a z hlavy dostala otázku, či to videli aj oni.
„Museli…“ zašomrala si ako poistku a opäť pozrela do knihy. Zavrela ju až o hodinu a, stále so sklonenou hlavou, sa vydala na dvor, nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Keď tam dorazila, len sa zosunula na kolená a oprela sa o strom neuvažujúc nad možnosťou, že nie je sama.
St jún 27 2007, 15:14