Mnohí z tých, čo žijú, by si zaslúžili smrť. A mnohí z tých,
čo zomreli, by si zaslúžili žiť. Desiatky nôh, šuchotajúcich sa po studenej zemi sprevádzal zvuk praskajúcich konárikov. Jemný vánok povieval koruny opadaných stromov, ktoré sa ešte nestihli prebudiť zo zimného spánku. Spolu s ním občas preletela vzduchom osamelá biela snehová vločka, spadla na zem a tam sa rozplynula, akoby nikdy ani nebola. Nemala šancu udržať sa, nie taká opustená a sama, akoby bola jediná na celom svete.
Ako tá malá nevinná vločka, ktorá zanikala s okolím, stálo v skupinke vysokých ľudí drobné dievčatko v čiernych šatočkách, dívalo sa na dve diery v zemi a stále nechápalo, prečo tam stojí s cudzím pánom, ktorý ju celú cestu nútil držať sa za jeho horúcu ruku, aj napriek tomu ako vzdorovito kráčala sama a potkýnala sa.
Detstvo, ktoré by malo byť jedným z najkrajších období života, sa menilo dievčatku priamo pred očami na peklo. Plamene hltali všetko, na čom mu záležalo, alebo len záležať mohlo. Dlhé horúce plamene si vzali jej rodičov, práve, keď ich najviac potrebovalo. Šesťročné dievčatko, ktoré zostalo tápať v nikdy nekončiacej tme, bez baterky či zápalky, ktorou by si posvietilo na cestu pred sebou. Bolo odsúdené zakopávať na každom kroku, netušiac, prečo rodičia odišli preč a ju tam nechali samú. Prečo už neuvidí ich tváre, netušiac, prečo nepocíti ich objatie, lásku a nehu. Netušiac, prečo sa nevrátia a nezotrú jej slzy z líc...
Zelené očká blúdili po prítomných ľuďoch, no detská rúčka nemala na koho zakývať, nebol tu hádam nik, koho by poznala. Aj ten muž, ktorý rozprával o jej rodičoch akoby ich poznal roky jej bol neznámi. Tváril sa smutne, rozhadzoval rukami, no slová nenašli cestu do jej uší.
„Tessa, muž stojaci na kraji tamtej skupinky ťa bude vychovávať,“ pošepol jej muž. Konečne pochopil, že nijakým nátlakom nedonúti svetlovlasé dievčatko k poslušnosti, aby ho chytila za ruku a držala sa, ako si to prial. Zdvihla bledú hlávku, v očiach sa jej odrazila zvedavosť i pochybnosti zároveň.
„Budú tam aj rodičia?“ spýtala sa nevinnú otázku, pretože v jej mysli niečo také ako definitívny koniec ešte neexistoval. Tie vety ktoré počúvala od dospelých, ako jej rodičia sú na krásnom mieste, neverila im, oni by ju tam nenechali, nikdy by neodišli bez nej niekam preč, aj keby tam bolo krajšie než tu. Lenže nikde nebolo krajšie, mamička jej vždy hovorievala, ako ich dom miluje. Vtom sa v detskej hlávke vynorila spomienka, na ich krásny rozprávkový dom, ktorý už nebol. Odišli preto?
„Tessa...Tessa počúvaš ma?“
Opäť zdvihlo zelené oči dohora, no neodpovedalo. V jej detskej duši sa zmrákalo, pochybnosti sa na ňu rútili zo všetkých strán.
Muž, ktorý jej pripadal otravný znovu začal rozprávať, vôbec si nevážil chvíľu úcty, ktorú ostatný preukazovali svojím mlčaním. „Po pohrebe pôjdeme za princom Yagamim, musíš sa s ním zoznámiť. Mysli však na jeho postavenie, správaj sa slušne a....“
Už pri tom mene prestala počúvať jeho príkazy, prezerala si muža, ktorý ju mal odviesť preč. Oproti ostatným bol mladý, možno druhý najmladší, hneď po nej, no aj tak vyzeral dospelo. Stál vzpriamene, oči upieral na nesúce drevené nádoby, ktoré sa jej nezdali zaujímavé a ani nechápala, čo v nich je. No niečo vedela. Jej ocko raz mamičke vravel, že ak by sa niečo niekedy stalo, princ Yagami jej pomôže a môže mu veriť. Bez varovania prekĺzla pomedzi smútiacich, začujúc šepotavý krik za svojim chrbtom, no neotáčala sa. Zastavila až pri mužovi, o ktorom pred pár minútami zistila kto je a chytila ho za ruku. Bez varovania, či vysvetlenia. Veľkými zelenými očami hľadelo vysoko dohora, obzerajúc si jeho tvár. Trvalo len pár sekúnd, napočítala presne tri, než sklopil zrak k nej. Výraz tváre sa začal meniť, to prekvapenie na niečo, prečo nepoznala výraz ani správne slovíčko. No cítila, že to nie je zlé. Usmial sa a jej sa ten úsmev páčil. Tiež sa usmiala, cítila, že bude všetko v poriadku. Jej drobná rúčka v jeho veľkej, ktorá ju chránila, ako on potom chránil ju...