Domov kráľovskej rodiny Yagami na Telarione

/ a klávesnica to prežila? dufam, že ano /

(( Jj, je vodotesná xD Ale ked som sa smiala nad tým zúfalým NOO, tak som vyliala, do puče, idem odpísať? XD Alebo radšej nie? Nech ťa moc nezaťažujem ))

/ To by som aj ja bral taku vodotesnu klavesnicu, pretože na našej už skončil aj višnovy kompot Jasne že odpíš /

*Poznanie ju zasiahlo ako blesk. Tušila to, ale... nechcela tomu uveriť. Že niečo také môže byť naozaj skutočné a reálne, že stratí jednú z osôb, ktorú na svete najviac miluje a nedokáže si bez nej predstaviť svoj život. Prvá otázka, ktorá sa vynorila z jej mysle bola "Prečo?". Prečo práve Raito? Prečo jej berú ten najmilovanejší drahokam, ktorý mala? Prečo...? Na túto otázku odpovede niet... Asi len jediná: život je krutý boj. Boj o prežitie, o veci milé, o pekné chvíle, o všetko, čo je nám drahé. O nádych, o úsmev, o sekundu s najbližšími. A teraz jej hovoria, že tento boj jej manžel prehráva? Chvíľu len s prázdnym pohľadom pozerala do vydesených a prekvapených očí Marka. Zrazu jej ho aj prišlo ľúto - takým zvláštnym spôsobom... Možno naňho nemala natoľko tlačiť... Možno by bolo lepšie, ak by sa to nedozvedela, aj keď na to mala právo. Que sera, sera. Čo bolo, bolo. Už sa to nedalo odčiniť. Príchuť sladkej nevedomsti bol v tomto prípade až príliš sladký na to, aby bol od nej vzaný. Trhane vydýchla a ustúpila niekoľko krokov do zadu, aby si mohla sadnúť na kreslo. Cítila, že už viac sa na nohách neudrží. Telo mala ako z olova, ledva došla ku koženému kusu nábytku, do ktorého sa opatrne posadila, snažiac sa potlačiť slzy, ktoré sa hromadili v jej očiach. Všetká tá bolesť zo zistenia sa drala von. Buď slzami, alebo zúfalým výkrikom. Pozrela sa na trasúcu sa ruku, na ktorej sa ligotal Raitov prsteň, čo spečatil ich lásku. Na prázdno prehltla, snažiac sa udupať tú úzkosť v hrudi, ktorú pociťovala. Akoby na ňu hodili tonové závažie a ona nemohla takmer vôbec dýchať, len plytko, nedostatočne. Bude Dorian naozaj vyrastať bez otca...?* Povedzte mi... *Začala trasľavým hlasom. Musela sa ukľudniť.* ...ako je to možné. *Dokončila, už pokojnejšie, upierajúc otupený pohľad plný zúfalstva, ktoré sa hromadilo ako sivasté mračná búrky.*

((Dnes som vygumen >>" Pardon. Mňam, višňový kompot xD ))

/ Pošlem ti jeden expresnou poštou ? Je fakt dobrý /

* Nebolo možné prirovnať vyraz na kralovninej tvari ked jej povedal pravdu k nijakému utrpeniu co ako hlbokému a nezvratnému. Bol to vyraz bytosti, ktora milovala inu bytosť natolko, že za nu nevahala položiť aj vlastný život a predsa ju jej láska oklamala, pretože jej sľubovala pokoj a šťastie namiesto ktorých jej teraz pohodila len biedu a žiaľ zo svojich ruk. POznal ten pocit a predsa pri pohlade na kralovnu nepochyboval, že jemu nebolo tak ubližene a ani tak netrpel pri pohlade na Amacaraku v naruci ineho muza ako prave trpela kralovna, ktora nemusela o laske svojho manžela pochybovať a predsa jej ju nakoniec mala ukradnuť Smrť. Narovnal sa v kresle a vobec si neuvedomil, že mu trochu aj odlahlo ked si kralovna opat sadla do kresla oproti nemu. Ked pored chvilou otvoril usta nebol velmi jemny no tentoraz sa pokusil napravit svoj omyl jemnejsim vyberom slov. Sam nevedel ako by na jej mieste reagoval na taku zradu lásky, ktora ju vsak v konecnom dolesdku mala len chraniť, a tak začal jemnym hlasom rozprávať.* Pred niekoľkými rokmi ma vas manžel vyhladal ako najlepsieho vedca vo svojom odbore. Hned zo zaciatku som ani ja nevedel ako bude vyzerať moja praca pre neho, ale postupne som sa dozvedal coraz viac skutočností, ktorym teraz už bez predsudkov chapem. Na to aby ste pochopili vsetko co sa vam teraz budem snaziť vysvetliť musite vedieť, že už na začitaku svojej vedeckej kariery som sa zaujimal o udalosti, ktore predchadzali povstaniu na Gyro, pri ktorom zahynuli rodicia princeznej Melian Smang Fu a jej brata Thomasa Lerma. Na planete sa vtedy začala širiť choroba, ktoru vsak moderna medicína ešte vobec nepoznala a tak na nu neexistoval liek. Zomrelo na nu vela ludí a bolo by sa to skončilo este ovela horšie keby sa ta choroba zrazu sama od seba nebola stratila. Vsetky zaznamy o obetiach sa v zaujme upokojenia verejnosti nikdy nedostali na svetlo. Viem to, pretože ja sam som sa snažil niektorym nakazenym pomocť...* tu sa na chvilu odmlcal akoby bludil vo vlastnych spomienkach, ktore vobec neboli radostne no potom pokracoval.* ...no všetci nakoniec zomreli bez ohľadu na to ako som sa snažil v ukrutnych bolestiach, ktore boli na celej chorobe tie najhorsie. Dospelo to do takeho stadia, že smrť bola potom pre tychto ludi už iba vykupením. No ako som už povedal choroba sa odrazu prestala šíriť a ja som mal dlhy cas aby som sa vyrovnal s tym co vsetko som pocas tych niekolkych mesiacov videl. Ked vsak prisiel vas manžel a ukazal mi vzorky z planety Soriel, ktora sa nachadza daleko za hranicou Equlibria vedel som, že choroba len spala a teraz sa vratila. Vas manžel bol nakazeny tiež aj ked sa s tym spajala určita zahada...

*Mlčky počúvala jeho slová a sama sa presviedčala, že všetko je len zlý sen, že sa o chvíľu prebudí vďaka vôni teplých raňajok do nového dňa a že Raito bude v úplnom poriadku. Šťastná rodinka- ako z reklamy na pomarančový džús. Keď však pokračoval, všetko sa zdalo jasnejšie a dôveryhodnejšie, aj napriek tomu, že celej situácii, v ktorej sa ocitla, nechcela ani najmenším náznakom veriť. Doteraz mala pocit, že bola na kolotoči šťastia. Na vstupenku si šetrila skoro celý život, tichými slzami, modlitbami, vírom myšlienok, množstvom nepríjemných situácií, všetkým... A potom prišlo niečo, čo to tenké lano, ktoré držalo jej sedačku, niekto jednoducho prerezal, hovoriac jej, že jej jazda skončila a že nech si počká na ďalšie kolo, ak vôbec nejaké bude. Chcela, aby jej to Raito povedal skôr, aj napriek drtivej pravde, ktorá ju teraz ubíjala k zemi, ako starenu nesúcu množstvo dreva do svojej polorozpadlej chatrče, ktorá si prežila v živote viac než dosť. Bolo by to oveľa lahšie. A hlavne, ak by to počula od neho. Jednoducho povedané, bol sebec a egoista. Možno si myslel, že to tak bude lepšie, ak jej o tom jednoducho nepovie, ale tým to len zhoršil.* Musí existovať nejaký liek. Jednoducho musí. Už len pre ďalšie obete, ktoré sa infikujú touto chorobou. *Zúfalo prehovorila, upriamujúc svoje oči, ktoré teraz odrážali stav jej duše, na Marka. Dala by život len pre to, aby sa mohol Raito vyliečiť. Aby sa všetko mohlo konečne kladne vyriešiť a tak skončiť utrpenie. Nielen jeho, jej, ale všetkých v Equilibriu a na Soriele.* Prosím, pán Aladron... Mark, povedzte mi, že už viete, ako vyliečiť Raita... Prosím... *Sklonila hlavu, opäť sa dívajúc na dar od jej manžela, s ktorým sa pohrávala. Vždy, keď sa ho dotkla, mala pocit, že dokáže byť silnejšia a odhodlanejšia, než kedykoľvek predtým, akoby jeho prítomnosť cítila aj napriek tomu, že bol tisícky kilometrov ďaleko. Po bledom líci jej stiekla slza a ona pocítila jej slanú chuť na svojich perách. Druhý krát v živote sa prestala ovládať.*

* Sklonil hlavu pretože ľutosť, ktora ho vzapatí zaplavila nemohla čeliť žiaľu, ktory sa odrážal v kráľovninych očiach a ktorý si v slzách našiel cestu von cez jej nadherne oči. * Viem a vie to aj on.* povie po chvíli a jeho hlas nemožno obviniť z predstierania ci klamstva lebo je uprimny rovnako ako slova, ktoré nim vyslovil.* Liek sa nachadza na Zemi, ale ak by sme ho chceli získať Zem by sme celkom zničili...Chapete čo to vsetko znamena? Nezavidím postavenie vasmu muzovi. Musel sa totiz rozhodnuť medzi Sorielom a Zemou a on si vybral...

*Obrátila sa smerom k nemu a vzala si od neho vreckovku ktorou si utrela slzy* Nepoznáte ma a ja nepoznám vás, zabudnite na všetko čo som vám povedala a čo som spravila *začne sa jej krútiť hlava a obráti sa na odchod do svojej izby.* Vlastne zabudnite že vôbec exzistujem, ignorujte ma *povie nakoniec a po týchto slovách jej príde tak príšerne zle ako ešte nikdy predtým. Žalúdok sa jej napína a rukou si chytá ústa. Vie že už nestihne ísť do izby a tak rýchlo vyberie kvetinu so sklenej vázy a hodí to rovno tam. Ako sa váza naplna je jej trápne že to urobila pred zrakom neznámeho muža.*

*Zničiť Zem znamenalo zničiť aj takmer 10 miliárd obyvateľov na Zemi. Zobrať na seba vinu za 10 miliárd vyhaslých životov bola naozaj ťažké. Ani v zlom sne by si nechcela predstaviť, čo musel Raito prežívať. Neuveriteľnú dilemu.* Preto práve zúri vojna na podiely. Ak nad ním vyhrá, celá Zem bude jeho, tým pádom pod Telarionské kolonizačné planéty bude patriť aj Modrá planéta. Potrebné antidotum sa nachádza niekde v jadre Zeme, je tak? Inak by sa nemusela zničiť. Nie je možné evakuovať obyvateľov na iné planéty? Gyro, Enesian. Možno dokonca aj Soriel. Ale... Je tu stále ten súboj... Čo ak Raito prehrá? Ak zomrie? *Zdalo sa, že hovorí len a len pre seba, aj keď slová boli adresované Markovi. Chcela, aby Raito prežil, ale aby aj Zem nebola takou strátou. Jej hlas sa zachvel a v nádeji upriamila zrak na vedca, ktorému pravdepodobne bude dakovať za Raitov život - ak prekoná všetky prekážky, ktoré mu budu pod nohy hodené.*

* Len čo sa k nemu Miyuine boky vyklenuli a jej ruka mu sklzla po chrbte smerom nadol až k miestu, do ktoreho sa tak tuzil ponoriť pochopil to ako neme pozvanie doplnene o lahodne znejuce stony, ktore jej vychdzali z ust. Odtiahol teda svoju ruku spomedzi ich nedockavych tuzbou rozpalenych tiel a posunul ju k Miyuinmu krku kde ju palcom zacal nežne hladiť po hodvabnej puzujucej pokožke. Prerusil na okamih bozk aby sa mohol Miyu ozrieť do oci a cital v nich vsetko čo aj sam citil a co sa aj jemu zracilo v ociach ako v zrkadle. Ten odraz nemohol klamať a ani neklamal, skutočne Miyu miloval už davno predtym nez si tuto skutočnost sam uvedomil. Spomenul si ako raz vkročil do jej izby ked spala a vnutro mu zaplavil hrejivy pocit. Už vtedy to bola laska len ho mrzelo co vsetko musela prekonať kym si vobec uvedomil, že ju ma. Prudko dychajuc hladel Miyu do očí a s jednou rukou stale prepletenou s jej prstami začal ju pomaly vyplnať svojou prabudenou tužbou. Musel si od namahy prudko vydychnuť, pretože vovnutri bola Miyu tak krasne horuca a vlhka a tak krasne sa prisposobila jeho telu, že ho to skoro pripravilo o rozum. Prebudzali sa v nom chute divocha no on chcel byť nežnym milencom a pomaly si vychutnavať tu prekrasnu chvilu spojenia ich tiel. Sklonil hlavu na Miyuin krka až na pokožke mohla zacitit jeho prudky horuci dych, ktory striedal s laskaním nežnymi bozkami. Volnu ruku posunul po Miyuinom tele až ku krivke stehien, ktore mu teraz zvierali boky a tisli sa k nemu. Len, čo jeho pery opat nasli Miyuine usta zacal sa zvolna pohybovať udrziavajuc nežne nenahlive tempo, ktore sa ale každoi sekundou stavala čoraz nastojcivejsie.*

*BOl zarazený, ked hladen na mladú ženu. BOla priam histerická a to sa mu práve nepáčilo, no zjavne zasiahol časť jej života ktorá bola až priveľmi bolestná. Sledoval ako vracala do vázy a nehybne zostal stáť.* pamäť sa nedá vymazať tak ľahko akoby ste si možno prila* povedal pokojne, tak aby si nemyslela že je znechutený alebo niečo podobné. Natiahol sa k skrinke na ktorom bol jemný obrus a podal jej ho* servítky tu asi nenájdem* povedal pokojne a prešiel bližšie k nej* asi by ste si mali sadnúť...vyzeráte nejako bledo...*jemne ju chytil okolo pása a potiahol k blízkym stoličkám*

*Keď už sedela na stoličke a utrela si špinavé ústa do obrusu pozrela na muža.* Aj tak stále neviem vaše meno *to bolo prvé čo ju napadlo povedat po tej trápnej udalosti ktorá sa stala. Neverila tomu že niečo také urobila v živote vela nepila a dnes sa položila. Ani sama nevedela prečo tak pila.* Pomozete my prosim do mojej izby? *Opyta sa ho aj ked asi nemala, no zrejme mu nevadil tento trapas alebo to len nedal najavo?* Prepáčte velmi sa hanbim *povie napokon*.

* ženy...pomyslel si no nedal to najavo.* ja ked sa ožeriem tak vraciam tiež, takže to nevidím nijako vážne...* mykol plecami akoby nič a bez varovania ju zdvihol na ruky* a kde to máte izbu?* spýtal sa pokojne, kráčajúc si dopredu akoby ani neniesol nijaká záťaž. Napnuté svaly sa mu črtali cez košelu, spolu s vytetovanou ružou na lavom ramene* a som Gabriel* dodá ešte*

*Už znovu ju to chytalo, ďalšie napnutie no teraz to zadržala len bohvie na ako dlho* lave krídlo poschodie dva a ponáhlajte sa prosím nehcem vás ovracať *Počas toho ako ju niesol si všimla jeho tetovanie, prípominalo jej kvety ktoré mala tak strašne rada a ktoré už veľmi dlho od nikoho nedostala.* teší ma Gabriel, Ja som Torry *preglgne*.

práčky zatial nezanikli*pokričl plecami a pokojne ju niesol po schodoch do jej izby, pobavene sa ušknranajuc* ale odporúčam vám začať s pitím pomalšie...lebo sa priotrávite* dal jej krátku radu.* viete čo je ale zaujímave?*uvedomil si náhle jeden nepatrný fakt* že na to že nejete ste toho vyvrtáli až až...rozmýšlam čo všetko by som našiel potom v žalúdku ja* začal sa pobavene smiať a stále kráčal*

Vy si myslíte že ste vtipný ? *To hadam nie je pravda ešte aj v tejto situácii bude žartovať.* Verte my *uškrnie sa trošku* že si vaše rady určite uschovám do pämati. Pravdaže ak sa my do zajtra rána nevynuluje. *povie pobavene. Už boli pri jej dverách keď to na ňu znovu prišlo ale tentoraz to už neudržala a celého ho ovracala. Celú košelu a s košele mu to tieklo na nohavice. Pozrie sa mu do očí.* Hmm.. mali ste pravdu práčky exzistujú. *pousmeje sa*.

hádam nebudem stále zamračený akoby všetko okolo bolo nanič*mykol plecami a pokojne ju niesol až k jej izbe. Tam mu však zničila úsmev, a to len pre to, že vypila viac alkoholu než by jej bolo treba.* ehm....teraz by som vám to mal dať aby ste mi to umyli* pozrie na svoje oblečenie a zloží ju na zem* vlastne to asi aj urobím* rozopne košelu a celú špinávú jej ju podá* nemyslite si že takýto....zašpitnený pôjdem cez celý palác....dúfam že viete ako sa čistí oblečnie* povedal takmer posmešne* nohavice si radšje nechám aby som vás náhodu nepriviedol do rozpakov* zaškeril sa*

*Pozrie sa na jeho odhalenu hrud a chytí do ruk jeho košelu* Mrzí ma to oblečenie *pozrie sa aj na nohavice* ale ak mám pravdu povedat už my je lepšie *zavtipkuje a otovri dvere na svojej izbe, podíde k nočnemu stolíku a vyberie si zopár tabletiek* Myslíte si že je niekto koho by ste zaujímali keby ste sa prechádzali po paláci zašpinený *rýpne do neho a pozrie sa ako tam stojí medzi dverami* Pokial ide o tu košelu operiem vam ju ked budem mat čas *preglgne zo dve tabletky.*

služka Clair

*rýchlimi krokmi hladala královnu. V jej izbe nebola a tak jej nezostalo nič iné len ju pohladať v zámku. Prešla kuchynou kde stretla len chovankynu krála, na chodbe nejakého muža a ženu, no královnej nebolo. až ked začula hlasy zo salona zaklopala a vošla* prepáčte že vás vyrušujem, ale prilši správi z bojiska*zlboka sa nadýchla a potom opatrne pokračovala* Váš manžel už podstúpil boj s princom de Cruer...* na chvílu sa odmlčalala a sklopila zrak až k svojim topánkam* no a lekárka poslala správu, že obaja sa navzájom prebodli...a...ale už su stabilizovaný...* dokončila napokon*

*Skôr než vedec stihol odpovedať na jej otázku sa salónom ozvalo klopanie. Vo dverách sa zjavila Clair, ktorá vyzerala dosť nervózne, čo často nebola. Vždy ju videla s úsmevom na perách, teda, ak v okolí nebol Raito, ktorý okolo seba nešíril autoritatívnu auru. Už len to samotné ju donútilo, aby premýšľala nad najhorším, ale nechcela robiť unáhlené závery. Aj napriek napätiu nechala slúžku pomaly dohovoriť. Dovolila si povedať, že toto boli naozaj jej najhoršie sekundy života. Sekundy, kedy človek balansuje pre ňu pre samotnej hrane života a smrti, pretože Raita milovala a nevedela si bez neho predstaviť ani jedinú chvíľu bez jeho, bez vedomia, že žije, aj napriek tomu, že je ďaleko. Ak by mohla, aj vlastné srdce na dlaň vyloží, len aby jej manžel žil ďalej. Tak veľmi ho milovala, ba ešte väčšmi ako život svoj... Vari človek tak rýchlo ochorie? Krásnou chorobou zvanou láska, na ktorá sa nedala vyliečiť žiadnym liekom, len bozky a dotyky milovaného sú útechou chorého. Ak by zomrel on, zomrela by aj ona, aj keď by jej telesná schránka vždy jestvovala a odolávala by prichádzajúcim rokom prázdneho života, v ktorom by jediné svetlo bol ich syn. Pri Clairiných prvých slovách prestala dýchať, no potom sa slzy smútku zmenili v slzy šťastia a ju zaplavilo neuveriteľné teplo. Takýto príval šťastia takmer ešte nikdy nezažila, preto to bola pre ňu nová a fascinujúca skúsenosť. Mala chuť skákať, spievať, tancovať, utrhnúť sa z reťaze, keďže Raito prežil... Zaborila tvár do dlaní a nevedela, komu má dakovať... Bohu? Nejakej vyššej sile za to, že ju vyslyšala? Ďakovala všetkému... No bolo tu ešte niekoľko prekážok... Ak nevyhral, nebude mať Zem, tým pádom nie je možné získať antidotum. To však teraz je vedľajšia vec, to sa vyrieši. Teraz je hlavné, že Raito žije. Trocha sa pozviechala a upriamila pohľad na Clair.* Ideme na bojisko. Pripravte všetko potrebné, aj pre Doriana. Chcem, aby videl svojho syna. *Neoblomnosť sa vrátila do jej hlasu a mohla povedať, že jedna smrteľná prekážka je už za nimi. Kútikom oka pozrela na Marka, ktorý tam ešte stále sedel a venovala mu krátky mierny úsmev.*

*Ževraj, ak hovorí žena o láske, nemusí to byť ešte prejav lásky. Aký hlupák len mohol niečo také povedať. O ničom nikdy nemohla tvrdiť, že to je láska. Nikomu nikdy nepovedala, že ho ľubi. Až doteraz. Kým si neuvedomila, že to všetko má priamo pred nosom. Možno, že slepý človek by to videl lepšie a tiež omnoho skôr. Ale tú dobu svojej slepoty neľutovala. O to viac si teraz vážila to, čo mala.* Dylan *zašepkala potichu. Oddala sa všetkým jeho príjemným hrejivým dotykom a vzrušujúcim bozkom. Jeho prítomnosť pociťovala stále viac, nechávajúc sa unášať na divokej vlne vášne, ktorá jej prebiehala celým telom. Až sa jej viac nedalo vzdorovať. Celá sa striasla a s prudkým výdychom vnímala tú slastnú rozkoš.*




//a potooom mu hodila do hlavy vazu, zato, co jej vcera spravil, vrrr//

*Vošiel za nou do izby a rozhladol sa* neviem či by som niekoho zaujímal, ale asi by to cítili, teda by sa asi aj otočili* sledoval ako si dávala tabletky a pobavene sa zasmial* nechystám sa s vami spať, antykoncepcia vám je na nič...a ak čakáte inú návštevu, neodporúčam vám aby ste sa dnes ešte bozkávali* žmurkol a usadil sa na sotličku* no dúfam že to očistíte čo najksôr, nechce sa mi tu dlho sedieť...* povedal stále vysmiaty*

Vy si myslíte že vam to operem ešte dnes, na to zabudnite. *odloží zvyšne tabletky naspäť do stolíka.* Snad vidite v akom som stave nie, takze na pranie zabudnite. *Antikoncepcia, pomysli si mala veľkú chuť po nom niečo hodiť no neurobila to. Myslí si že mu spravím radosť a rozčulim sa to určite nie.* Ak sa tak ponahlate hodte si ju do práčky sám *ukáže na dvere ktore vedu do kúpelne.*

a nie?*spýtal sa pokojne a pohodlneješie sa usadil* to aby ste mi nachystali gauč na spanie...*navrhol jej a rozhladol sa po miestnosti* ale varujem vás že si v tom prípade vyzlečniem aj nohaveice aby som ich dal oprať...* zasmial sa a začal si rozopinať opasok*

Vyzlečte si čo chcete, no nedonutite ma aby som to išla teraz prať *otvorila si skrinu na veci a začne si v nej hladať čiste pyžamo lebo tiež je trochu špinavá* gauč je tam v rohu *ukaže rukou* ale nahodou svoju izbu nemate co ?? *ked najde potrebne veci hodi si ich na postel, zobere jeho košelu a svoj župan do kupelne a hodi mu ju do práčky no nezapne ju.*