Mesto

*povzdychne si a zdvihne znovu hlavu*nebudem sa pred ním hrať na mrtvu, teda nie nadlho. povedz mu že som mrtva no pošli ho na zem, po nejaké moje veci, ja ho tu počkám*povedala nakoniec*ak by som si to rozmyslela tak by som sa mu neukázala...

**Pozrie na Alex skumavym pohladom no nic nepovie iba pokyva hlavou na znak toho ze jej rozumela. * Dobre* doplni a obrati pohlad na Toma. * Myslim, že by sme už mali ist lebo nas bude hladat cela garda a o taku pozornost nestojim... * zodvihne sa a podide k Alex. Vedela ze toto je mozno poslednykrat co ju vidi. Na chvilu nechala volnost spomienkam, ktore sa snazila tak dlho potlacit a opat videla ich dve. Prezili spolu toho tolko vela až sa jej nechcelo verit ze teraz sa ich cesty rozchadzaju. Bola jej jedinou priatelkou ktorej mohla bezvyhradne verit a teraz ju straca. Bolo to naozaj. Teraz už naozaj. Alex videla aj tu cast jej osobnosti, ktoru sa snazila pred ostatnymi skryt za chladnu masku nezaujmu a vyrovnanosti. Podisla ešte o krok blizsie a na chvilu zavahala no bola to skutocne len chvila. Objala priatelku a tuho ju stisla. * Davaj si na seba pozor. Zbohom* pustila ja ju a o krok odstupila dozadu. Chcela jej toho povedat viac ale slova jej zaviazli v hrdle a keby sa ich snazila dostat zo seba von dala by tak priechod aj slzam, ktore sa jej leskli v kutikoch oci. Odvratila tvar a pozrela smerom k brane na cintorin* Tom tu blizko mam lod... *

*mlčky zostala stáť a po líci jej stekala slza*zbhom*zašepkala takmer nečujne a otočila sa. hodila si cez tvár tmavú kapucňu a rýchlo kráčala k druhej bráne. nechcela sa dalej lúčiť, nechcela aby sa rozplakala, aspon nie tu. teraz mohla začasť skutočne žiť, ako slobodný človek, no zároveň toho veľa strácala. bezmyšlienkovite vyšla preč z cintorína a čo najrýchlejšie sa vzdalovala preč. nevedela čo chce urobiť ako prvé. nájsť si byt? nájsť si prácu? z niečoho musela žiť. nájsť rodinu? čo mala robiť, kde začať žiť?...*

*V rýchlej chôdzi ho prerušil zvuk, ktorý preťal relatívny kľud v uličke. Pomaly zdvihol zrak, upierajúc ho na sivastú oblohu, kde sa začali zhŕňať ťažké mraky plné dažďa. Skvelé, nič iné mu nechýbalo a naozaj len toto mu chýbalo ku šťastiu - premoknúť do najtenšej nitky a v takomto biednom stave sa dostať až domov, čo mu bude trvať určite viac než pol hodinu svižnej energickej chôdze, ak mu samozrejme niečo opäť nevojde do cesty. Vergilla stretlo šťastie len raz a povedalo mu "Uhni!". Mal chuť do niečoho kopnúť, ale ovládol sa. Všetci, akoby prichádzal mor, sa ukryli do svojich príbytkov, aby nepocítili následky kvapiek, ktoré sa čo chvíľa mali dotknúť suchého betónu. Akonáhle sa dostal k jednej z brán, obloha spustila svoj nárek, doprevádzaný kvílením a vzlykmy v podobe hrmenia. Hneď sa ukryl pod krátku striešku, ktorá sa tiahla popri vysokých múroch cintorína. Z vrecka nohavíc vytiahol vyklápací telefón a vytočil už zaužívané číslo.* Kaede? Mám problém. Nie si náhodou v meste autom?.....Dobre, potrebujem zviesť, pretože som na druhej strane mesta a začalo liať.....Pri Starom cintoríne...Fajn, ďakujem, počkám ťa pri južnej bráne. *Odvetil nakoniec a s úsmevom uložil prístroj na pôvodné miesto. Za takých 15 minút príde, pretože má ešte jednanie. Stále lepšie, ako by sa mal vláčiť uličkami. Pod strieškou aspoň natoľko nezmokne a nemusí sa trmácať. Ticho stál,ťahajúc k sebe svoj krvavo červený plášť bližšie, aby si udržal teplo, ktoré bolo teraz drahocenné. Začul kroky, ktoré sa blížili k bráne. Kto tu môže byť v takomto nečase? Zubatá?*

*keď sa šuchtavým krokom konečne dostala k brane, tvár mala zaliatu slzami, ktoré tak dlho potláčala. už dávno sa jej z očjí neliali takéto potoky slz. prudko potiahla kľučkov a brana hlasno zavrzgala. neunuvala sa ju ani len zavieť len si sadla pod strom a rozplakala sa, tam kde ju už nemohli vidieť*

*Najprv žene, ktorá sa vynorila ako prízrak, nedával nejakú väčšiu pozornosť, no akonáhle sa usadila ku koreňom stromu, zbadal, že slzy oblohy nie sú jediné, ktoré stekajú po jej bledej pokožke. Neznášal niekoho vidieť plakať, trápiť sa a trpieť, práve preto ucítil potrebu urobiť tých pár krokov a ak by sa dalo, neznámu nejako ukľudniť. Síce často neprejavoval navonok, že vôbec s niekym súcití, že má o niekoho starosť, okrem svojej sestry a Kaeda, ale priatelia, ktorými bol obklopený, aj keĎ ich bolo málo, ho poznali. Vedeli, že za tou maskou "zlého chlapíka" sa skrýva niekto, na koho sa môžu spoľahnúť. Pomaly k nej podišiel, čupnúc s k nej, s hrejivým úsmevom na perách.* Nemali by ste tu tak sedieť, prechladnete. *Riekol s pokojným hlasom, berúc si zo seba plášť, ktorý odhalil čiernu košeľu a nohavice, ktoré k tomu ladili. Ťažký kus látky prehodil cez plecia neznámej, nestarajúc sa o to, že ju nepozná, pretože očividne potrebovala pomocnú ruku. Kvapky ťažko padali, spoločne s tenkými pramienkami jej sĺz, na už vlhkú zem.*

*vôbec sa nestrhla. za posledné dni toho prežila toľko, že ju už nič nemohlo šokovať. pomaly zdvihla hlavu a pozrela na neznameho muža. otovirila ústa no nevidala ani hláska. rukou si utrela slzy a potiahla nosom*je to jedno, ja sa z toho nejako dostanem*povedala slabým hlasom, a slzy jej neprestali tiecť po tvári*

*Začínal mať pocit, že táto žena, ktorá pred ním sedí a je očividné, že sa dotkla dna, to len tak ľahko neprekusne. Zvuk dažďa prekryl zvuk prichádzajúceho auta, teraz jediného, ktoré sa v tejto ulici nachádzalo. Pozrel sa smerom, odkiaľ začul svoju spásu a možno aj spásu neznámej. Áno, prichádzal.* Kde bývate? Prišli po mňa, odvezieme Vás domov, ak potrebujete. Nemôžem Vás len tak nechať. *Teraz už bolo zreteľne vidno hrejivý, povzbudivý úsmev na jeho tvári, kedže ho už nezakrýval golier plášťa.*

*váhavo pozrela na muža. nevedela kto to je, aký mala dôvod veriť mu*nemám dom, práve som sem prišla*povedala čiastočnú pravdu*

*Menšie auto v čiernej farbe zastalo hneď za jeho chrbtom. Z okna sa vystrčila striebrovlasá hlava, ktorá sa pozerala priamo na Vergilla.* Verg, čo sa deje? *Ozval sa Kaede, prechádzajúc pohľadom zo svojho priateľa na ženu, ležiacu pod korunou stromu.* Nemá domov a potrebuje pomôcť... *Ani neskončil dopovedať a striebrovlasý mladík ho prerušil svojou vetou.* Nech zostane u nás, na čas, dokým si niečo nenájde. Poď, musím ešte vybaviť pár vecí. *Vergill prikývol, obracajúc pohľad späť na ženu pred ním. Narovnal sa, nedbajúc na to, že je už prakticky do nitky spremáčaný a že tričko sa mu lepí na hruď, spoločne s havraními vlasami, ktoré mu siahali po plecia. Natiahol k neznámej ruku, ponúkajúc jej tak svoju pomoc. Bolo mu jej ľúto, i keď nevedel, čo sa vlastne udialo.* Som Vergill Valentine a to je môj priateľ Kaede. Bývame blízko centra mesta v jednom byte a máme kuriérsku firmu. Môžete u nás zostať, dokým na tom nebudete lepšie, čo Vy na to, slečna bezmenná? *Spýtal sa, nespúšťajúc oči z tej ich a neoblomne držal ruku, v geste pomoci-*

*váhavo no predsa sa chytila jeho ruky. necítila skoro nijaký strach z toho že musí isť z dvomi neznámimi mužmi, skôr z budúcnosti ako takej. ked sa jej predstavil, rýchlo rozmýšľať či povedať skutočné meno. nikdy nežila na zemi, ak by ju chceli vypátrať, na zemi by jej meno nenašli*Som Alex*povedala nakoniec len krsné meno, rozhodnutá zostať len pri krstnom mene*prečo mi chcete pomôcť?*spýtala sa a utrela si slzy a zadržala zvyšné, aby sa nejako ukľudnila*

*Pevne zovrel jej krehkú dlaň vo svojej ruke a jemne ju potiahol k dverám auta, aby vstala, otvárajúc vstup k zadným sedadlám. Keade zostal mlčky sedieť na mieste šoféra, čakajúc, dokým obaja nenastúpia.* Teší ma, Alex. Nech sa páči, nastúpte si. *Pokynul jej rukou na interiér auta potiahnutého tmavou kožou. Vo vozidle ticho hučalo vykurovanie, preto z neho sálalo príjemné teplo, na ktoré sa už on sám tešil, pretože sa spoločne s daždom zdvihol aj studený vánok, ktorý mu privádzal nepríjemné zimomriavky po celom tele.* Viete... Poznám tú situáciu, v ktorej sa teraz nachádzate vy. Nemal som domov a bol som sám, potom, čo ma istí ľudia...opustili. Ale Kaede ma zachránil aj keď s menšími problémami, žijem. *Apeloval na svoju ľavú ruku, ktorá bola stále čiastočne ochromená. Zlaté pláty, ktoré zakrývali prístroj, čo pomáhal v pohybe končatiny, sa zaleskol vo svetle pouličnej lampy, ktoré stihli za ten čas posvietiť zatúlaným ľudom v meste. Touto však neznámu nedržal, nechel ju vydesiť, alebo nejako postrašiť, práve preto s ňou radšej otvoril dvere a ponúkol jej teplý prístrešok.*

*nastúpila do auta a mlčky ho počúvala*dakujem vám, no nerada by som vám zavadzala*povedala pozerajúc do zeme. nechcela nikde zavadzať, na chvíľu jej preblesklo myslou že možno by im aj pomohla keby bolo treba, vždy bola ešte vyštudovaná doktorka*

*Akonáhle nastúpila, zabuchol za ňou dvere a sám prešiel okolo auta, aby mohol nastúpiť na miesto spolujazdca, hneď vedľa Kaeda, ktorý sa už prihovoril Alex sediacej za jeho chrbtom.* To je úplne v poriadku. Veď ja som si už navykol, už keď som dotiahol Vergilla polomŕtveho do nemocnice tu v meste. Našiel som ho pri púšti, neďaleko odtiaľ, ako tam len tak ležal a potom mi všetko vyrozprával. *Jeho striebristé vlasy boli kratšie, než Vergillove, ale stále mu padali do tváre, preto pohodil hlavou a pozrel sa dozadu na hnedovlásku.* Nemajte strach, za chvíľku tam budeme. *Motor sa ešte viac rozhučal a Vergill bol rád, že konečne sedí v teple a nemusí trčať vonku. K tomu ešte pomohol jednej neznámej, ale premočené auto si bude musieť u Kaeda odpracovať. Zapol si pás a jeho priateľ naštartoval auto, vydávajúc sa tak na cestu v sprievode rádia a monotónneho zvuku stieračov.*

*premočené vlasy si hodila cez plece a voda kvapkala na sedačku.*dobre*povedala krátko, nevedieac čo robiť. nechcela sa moc opierať, stačilo že už aj tak robila neporiadok. rozmýšľala ako ju teraz nájde chris, no tieto myšienky rýchlo zahnala a mlčky sa sústredila na cestu*

*Po niekoľkých minútach jazdy, ktorú prežili v úplnej tichosti, zastavili pred veľkým obytným domom, ktorý mal 3 poschodia. Bol celý obohnaný vysokým plotom z kameňa, ktorý bránil nazrieť cudzím ľuďom na dvor 4 rodín, ktoré bývali v tejto celkom desivej stavbe. Vergill prešiel popri auta, aby mohol otvoriť dvere Alex. Striebrovlasý však nevystupoval, len kývol hlavou na rozlúčku, pripravený odísť.* Tu je náš byt, na treťom poschodí. *Ukázal na okná, ktoré lemovali neo-gotické klenby.*

*vystúpila a prezrela si dom. mlčky kývla mužovi ktorý zostal sedieť v aute, na znak vdaky a pozdravu*chodte prosím prvý*povedala vergillovi*

*Mlčky prikývol, hľadajúc v nohaviciach kľúče. Keď ich konečne vylovil, zamieril k železnej bráne, za ktorou sa tiahol chodníček až k veľkým vstupným dverám, veľkým a masívny z mahagónového dreva. Za nimi sa nachádzali schody, ktoré viedli až do tretieho poschodia, kde bol len jediný vstup, a to do bytu Kaeda a Vergilla. Pomalým krokom sa vydal už dobre známou cestou. Každých pár sekúnd sa díval cez plece, či tam ešte stále uvidí Alex, ako ho následuje. Vonku bolo chladno a dážd stále neustávala a pravdepodobne by nemal ustať ani do skorého rána, ktoré znepríjemní bytie väčšine obyvateľom, či už mrholením, alebo takýmto lejakom. Lenže vo vnútri bolo príjemne teplo a kúrenie bolo rozpálené, ako sa len dalo. Zasunul kľúč do dverí od bytu a otvoril ich, vstupujúc tak do predsiene. Všetko bolo zariadené v modernom štýle, ktorý bol presným opakom vonkajška.* Toto je náš domov. *Prehlásil, vstupujúc dnu.*

*vonku si ešte vyžmíkala vlasy aby zbytočne nekvapkala aj vo vnútri a potom kráčala za ním k ich bytu. ked otovoril dvere pohľadom preskúmala moderný byt a konečne sa usmiala*máte to tu pekné*povedala a vošla za ním dnu*

Ďakujeme... Donesiem Vám niečo suché a uteráky. Jedna kúpeľňa je hneď vedľa vstupu, druhá na poschodí. *Potichu odvetil na znak vďaky, zatiaľ čo svižným, energickým krokom vyšiel na druhé poschodie bytu. Bolo takmer nemožné, aby tu našiel niečo, čo by sa dalo považovať za ženské ošatenie, preto musel improvizovať. Hlavne zo svojho šatníka, lebo Kaede by nemal príliš veľkú radosť, ak by našiel svoje šaty na niekom inom. Pri predstave jeho reakcie sa musel uškrnúť. Nie, taký zákerný nebude. Vošiel do svojej pomerne veľkej izby, kde bolo zariadené poskromne a zamieril rovno k veľkej skrini. Pár minút sa prehrabával a konečne našiel to, čo hľadal. Najmenšie svetlé rifle, aké mohol vyhrabať, keďže Alex bola naozaj štíhla. A ešte sivú košeľu, ktorú už dávno nenosil a bola mu už úzka. Cestou naspäť schmatol pár uterákov, nedbajúc na to, že čím robí trhavejšie pohyby, tým viac bude zamočený byt. Podávajúc Alex kôpku šiat a uterákov sa na ňu ospravedlňujúco pousmial.* Prepáčte, ale... Nemáme tu ženské oblečenie, tak toto je provizorné.

*na tvári sa jej zjavil úškrn*to je vporiadku, nemám problém nosiť mužské oblečenie*pousmiala sa ešte viac a zmizla v kúpeľni. poumývala sa, uterákom usušila vlasy a prečesala si ich. navliekla sa do nohavíc. boli jej voľné no nerobila si z toho ťažkú hlavu, dlhá košela jej padala skoro po zadok a teda ked sa aj zohla, zakrívala všetko čo mala. mlčky vyšla von a pozrela na Vergilla*

*Keď Alex zmizla za dverami kúpeľne, vydal sa aj on upraviť, pretože pobehovať v mokrých nohaviciach sa mu naozaj nechcelo. Zobral si na seba prakticky tie isté veci, lenže tentoraz mi vlasy voľne padali do tváre, lebo čelenka, ktorá ich držala pokope, ležala na poličke v jeho izbe. Kedˇzišiel dole Alex ešte stále bola v kúpeľni. Ženy... Pomyslel si pre seba s úsmevom na tvári a postupne začal upratovať všetky mláčky vody, ktoré boli rozmiestnené všade po byte. Akonáhle zmýval poslednú, návšteva vyšla z kúpeľne.* Všetko v pohode? Nie ste hladná? *Spýtal sa s úsmevom, zatiaľ čo žmýkal mokrú handru do vedra, ktoré stálo na šachovnicovej podlahe celého dolného poschodia.*

*uvedomila si, že už dávno nejedla no nechcela to tak priamo povedať.*tak trošku áno*povedala a začervenala sa. prešla k oknu a pozrela sa von. mala dobrý výhľad naokolie, no dlho pri okne nepostavala a vrátila sa za ním*

*Mlčky prikývol a spratal ako aj vedro, tak aj všetko ostatné predtým, než zdvihol mobil, ktorý mal v nohaviciach a naťukal číslo.* Ako vždy... Dobre, o pol hodinu som dole. *Prikývol, keď sa ozval známy hlas z druhej strany linky. Telefón položil na kuchynskú linku, obracajúc sa na Alex.* Bohužiaľ, tu nemáme nič, čo by Vás mohlo zasýtiť. Vždy jeme vonku, alebo si niečo objednáme. O chvíľu by to tu malo byť. Zatiaľ sa tu kľudne cíťte ako doma, Alex. *Odvetil vľúdnym hlasom.*

*sadla si na sedačku a nevedela čo robiť*čo vlastne robíte ak sa môžem spýtať? *dospela k záveru že najlebšie bude, ak o nom niečo bude vedieť*