Lorien

* Svetlofialová žiara, ktorá prenikala cez hlavnú pozorovateľňu pilota mu mäkko dopadala na profil tváre no tvár vedkyne pohltila celkom avšak bez toho, aby jej črty stratili na svojich predchádzajúcich výrazných kontúrach. Bolo to zvláštne pretože na krátku chvíľu, dobu možno desiatich sekúnd, sa mu zdalo akoby sa svetlo absorbovalo do jej pokožky a tá sa matne briliantovo zaleskla či zatrblietala ako perleť na vnútornej strane morskej mušle. Ale všetko bol pravdepodobne len očný klam vyvolaný zvláštnosťou celej planéty. Bez ďalších slov sa obrátil na sedadle pilota dopredu, prevzal správu od sprievodnej stíhačky a pomaly zvyšoval rýchlosť s akou stroj začal prerážať cez priestor vzduchoprázdna k sľubne vyzerajúcej planéte. Ruka sa mu ani raz nezakolísala ako držal riadiacu páku aj keď sa asi po 15 sekundách dostali do pásma menšieho planetárneho prachu. Pri tom s akou rýchlosťou ho stroj prerážal a tiež v reakcii s plynmi motorov začal prach fosforeskovať premenlivými modrasto fialovými farbami. Bol to však bežný jav aj keď nie vždy s rovnakou farebnou škálou takže aj vzhľadom na to zostala jeho tvár rovnako pokojná ako ešte na palube Thanatosu. Vo vnútri však pociťoval napätie aké ho nútilo na všetko sústredene hľadieť a premeriavať opatrným pohľadom. Pulznú zbraň mal spoľahlivo pri boku aj keď nevedel akému nebezpečenstvu budú musieť na planéte čeliť a či sa v boji proti nemu naozaj osvedčí. Vývoj na každej planéte prebiehal vždy iným a predsa sebe jedinečným spôsobom. Takéto myšlienky ho zaviedli až k úvahám aká irónia sa skrýva v osudoch všetkého živého vo vesmíre. Všetkého čo nemuselo vedieť o existencii toho druhého a predsa ich bytie bolo zvláštnym spôsobom prepojené. Presne ako to bolo možné vidieť na príklade Zeme. Poznal jej históriu natoľko dobre, aby vedel koľko letov do vesmíru už ľudia podnikli vždy s cieľom nájsť niečo čo predtým nepoznali. Ich túžba po vedomostiach ich v jednom období priviedla takmer až k zániku, s ktorým však Telarion ešte nemal nič spoločného. Ľudia nikdy neobjavili ich planétu, tak dobre ukrytú v sústave niekoľkých podvojných hviezd Dekadonu. Dokonca ani Gyro či Enesian. Pri pozorovaní na zemskej oblohe boli tieto živé sústavy len jednými z nekonečného množstva žiariacich telies, ktoré mohli vidieť a ani vo sne by ich nebolo napadlo, že všetky ich snahy, všetky ich ciele a túžby sústredené v jednu otázku . „ Sme vo vesmíre skutočne sami?“ má aj jedinú odpoveď. „ Nie.“ Celé veky úspešných aj neúspešných mimozemských misií pátrali snáď po jedinej planéte s podobnými podmienkami pre život aký mali aj na Zemi. A teraz? K svojmu cieľu sa ani zďaleka nepribližovali zatiaľ čo oni, mimozemšťania ( ako ich ľudia nazývajú ) už pre nich jednu z týchto planét snáď objavili. Prečo? Aby ňou nahradili ich prvý Domov, Modrý drahokam, ktorý mal byť zasadený do koruny telarionskej moci. Odrazu videl vždy nové a nové úskalia aj keď stíhačka sa priebojne zarezávala stále bližšie k planéte. Budú na nej vhodné podmienky pre existenciu ľudskej rasy? Ak áno, prečo tu už inteligentný život dávno nepulzuje? Alebo ak sa mýli ... prečo doposiaľ ten život o sebe nedal vedieť a nebráni sa pred približujúcim sa neznámym? Farba atmosféry, prispôsobivosť ľudského organizmu, nové prostredie a mikroorganizmy, ktorým dosial nečelil , a tak pre ne nemal vybudovanú imunitu. Hoci mal byť ich prvý výlet krátky, bol to naozaj len zlomok, kúsoček mravčej práce akú budú musieť vynaložiť vedci, bádatelia, biológovia či dokonca samotní vojaci na to, aby planétu sprístupnili novým obyvateľom. Takéto myšlienky ho však len odvádzali od sústredenia, a tak sa rozhodol vytesniť ich za tú hranicu mysle kde sa nebezpečenstvo úzko snúbilo s nepozornosťou. Kontrolka na ľavom ovládacom panely začala blikať žltým prerušovaným svetlom, ktoré v približujúcej sa žiare planéty takmer zanikalo. Bol to znak toho, že o niekoľko sekúnd prenikne stíhačka prvými vrstvami atmosféry. Vonkajšie čidlá na plášti začali po chvíli hlásiť zvyšovanie teploty, pretože ich stroj prerážal cez vrstvy plynov ohrievajúcich jeho povrch pri takej ohromnej rýchlosti s akou napredovali takmer kolmo nadol. Merítko telepocelzu ručičkou neustále behalo po hranici 16 telepov čo v prevedení na stupne predstavovalo približne 700, teda nič neobvyklého, ale ani príjemného. Na hranici vrchnej detroséry sa plameňová kapsula obklopujúca stíhačku začala pomaly stenčovať až sa odrazu za oknami hlavnej pozorovateľne a bočných vyhliadkových okienok ukázali plné fialovkasté mraky a krajina štruktúrou pohorí, návrší a celej biotraktúry veľmi blízko pripomínajúca Modrú planétu. Teraz však nemal veľmi čas premýšľať o tejto ohromujúcej skutočnosti, možno aj z dôvodu, že sa pripravoval na posledné manévre pred pristátím. Zapol spätné presávanie atmosféry cez dýzy brzdných spojív a začal stroj navádzať na vopred vybraný sektor zosadnutia. Uvedomil si svoj výdych až v okamihu keď sa podvozkové klapky stíhačky dotkli pevného povrchu a všade na okamih zavládli ticho, v ktorom počul len búšenie vlastnej krvi v sluchách. Bol ohlušený utíchajúcim revom motorov takže skoro ani nepočul vlastný zvýšený hlas.* Hlásenie!* jeden z vojakov, veliteľ skupiny, prebehol po ohromených tvárach svojich mužov a pobúchaním po ramene si od nich musel vyžiadať aspoň malé prikývnutie. Nakoniec odvetil.* u nás všetko v poriadku pane, ale bola to čertovská jazda.* veliteľ sa snažil nasadiť si na tvár vyjadrujúcu rovnaké nepochopenie aké mali aj tváre jeho podriadených masku chladnej disciplíny, ale očividne sa mu to nedarilo. Teraz snáď každý visel pohľadom na vedkyni akoby od nej čakal nielen potvrdenie toho, že je v poriadku, ale aj akési potvrdenie toho, že to čo videli za oknom stíhačky je skutočné.*

Jack

* V prvom rade bol najskôr vojak a až potom všetko ostatné. Jediné čo v živote poznal bola prísna disciplína, proti ktorej sa začal búriť až v posledných rokoch ako prestúpil na Thanatos. Dalo by sa to možno nazvať oneskorenou vojenskou pubertou. V porovnaní s tým, s čím sa už stretol bola táto hubatá Krasotinka ako závan sviežeho vetríka v inak nudnom ovzduší poslušnosti. Nečudo preto, že sa jej vyhrážok vôbec nezľakol aj keď si dala takú námahu, aby ho vydesila tými urážlivými slovami, ktoré mu však ako inak neprekážali. Dokázal sa na nich baviť aj z toho dôvodu, lebo Krasotinku považoval za namyslené malé škvŕňa, ktoré okrem každodenného nákupu v Alantrois nerobilo nijaké závažné rozhodnutia, ktoré by s ňou súviseli len okrajovo. Videl však, že ani ona sa ho nebála takže ju možno prestal trošku podceňovať. Namiesto toho sa takmer priateľsky usmial čo bolo v dokonalom kontraste so slovami, ktoré od nej utŕžil. Po údere obratne chytil obe jej ruky za zápästia a trhnutím si ju k sebe pritiahol tak, že ak nechcela stratiť rovnováhu musela sa oprieť o jeho hruď. Ruky jej popritom vykrútil za chrbát, dávajúc si však pozor aby nijako neublížil jej krehkej telesnej konštrukcii. Iba ak jej pýche. S rovnakým priateľským úškrnom, v ktorom sa však predsa len zračilo to málo vzdoru a chladného pobavenia jej odvetil celkom neutrálnym hlasom.* Pozor na sľuby Krasotinka, pretože ak ste na tejto lodi z dôvodu z akého si myslím, že tu ste tak potom bude najlepšie hlavne pre vás nevyhrážať sa. Mohol by som poprosiť kapitána, aby mi zveril úlohu dohliadať na vašu prevýchovu...* pri tomto geniálnom nápade, ktorý sa ho zmocnil práve v okamihu ako začal rozprávať mu hruďou začal otriasať zadržiavaný smiech. Bolo by to úžasné. Mohol by si vyskúšať celú plejádu svojich výmyslov.. Pre začiatok možno kliky v poriadne špinavom a vôbec nie liečivom bahne. Ach, ako len miluje simulátory výcviku na druhom poschodí paluby.* A môžete si byť istá, že si to budem vedieť zariadiť.

* Tušil to. Bolo to hlúpe. Naozaj hlúpe. Takúto žiadosť nemal vyťahovať pred Tessou, vlastne už vôbec nie pred ňou, ale bola jednou z mála žien, ktoré poznal ako priateľ pozná priateľa a to doslova aj v mužskom rode. Odrazu sa zarazil a takmer by sa bol zapotácal s ústami prekvapene otvorenými dokorán keby nebol tak pevne rozkročený na podlahe a tvár nemal zmeravenú náhlym poznaním. Jesson Carter. Mladý muž, ktorý tak dlho dráždil Rowaninu predstavivosť a jeho žiarlivosť akú v tej dobe ešte za žiarlivosť ani nepokladal, pretože si ani nechcel priznať to, čo k Rowan začal cítiť. Jesson Carter, z ktorého sa vykľula práve Tessa. Nemal jej tú malú lož za zlé a prijal jej priateľstvo tak ako prijímal Jessonovo, ale dosiaľ si pamätal aký rozruch spôsobila tá správa u Rowan.* Prepáč nie...to nie je dobrý nápad* odrazu sklonil hlavu, tuho zažmúril oči a stlačil si prstami pravej ruky koreň nosa tak akoby nad niečím úporne premýšľal. Zostal bez pohybu možno niekoľko krátkych sekúnd keď odrazu prudko nadvihol hlavu a uprel na Tessu trochu nesmelý ako aj dúfajúci pohľad. Bolo vidno, že teraz mu zakotvil v mysli iný možný nápad a aj to bolo znakom toho ako rýchlo dokázal premýšľať o veciach, ktorým venoval celú svoju pozornosť.* Ale možno by si mi mohla poradiť...* odrazu pristúpil bližšie k Tesse, prisadol si k nej zboku a tichým šeptavým hlasom tak, aby ho nemohli počuť ostatní členovia riadiacej posádky , začal rozvíjať svoje úvahy.* Povedzme, že by si prichytila Cassa v prítomnosti inej ženy a vyzeralo by to tak, že spolu trocha nezáväzne flirtujú aj keď tebe si sa to možno javilo inak. Horšie. . Pohádala by si sa s ním tvrdiac, že ho už nikdy nechceš vidieť ani s ním mať niečo spoločné, ale on by sa chcel s tebou zmieriť. * teraz mu už takmer nebolo možné rozumieť a preto po odkašľaní trochu zvýšil hlas.* Čo by musel urobiť preto, aby si mu odpustila? * konečne tá otázka bola vonku. Otázka, na ktorú stále nevedel nájsť odpoveď pre seba a Rowan. *

* Po tých slovách vyslal k Lexie nežný nezbedný úsmev a naposledy skontroloval pohľadom to, či je dobre pripútaná k sedadlu. Takéto prelety atmosférou neboli pri neprebádanom území žiadnou slasťou ani pre skúsených pilotov, a tak nechcel riskovať viac ako už beztak riskoval. Len čo sa kapitánova stíhačka začala predierať dopredu a naberať rýchlosť zvesil sa niekoľko dĺžok stroja priamo za ňu. Bol to bežný postup ak mala na planéte pristáť väčšia letka. Jeho stíhačka sa stala súčasťou ohnivej kapsuly rovnako rýchlo ako vedúci stroj takže boli akoby dvoma oddelnými časťami tej istej kométy. Všetky prístroje sa išli zblázniť a rev motorov, chladiacich trubiek so špeciálnym roztokom prehlušoval všetky zvuky v kokpite. S vypätým sústredením len dotykom či občasným ťuknutím do riadiacej páky korigoval zostup v závese za prvou stíhačkou pričom si však bytostne uvedomoval, že v tomto pekle nie je sám. Bez toho, aby o tom predtým vedela, sa doň musela ponoriť aj Lexie. Mohol len tušiť aké pocity teraz prežíva a čo sa jej prvé vynorilo v hlave keď zbadala ten celkom nepochopiteľný obraz pod fialovými mračnami či keď stíhačka takmer mäkko zosadla do zvláštne sa vlniacej tmavej trávi len niekoľko metrov za kapitánom a jeho posádkou...*

*pristávanie bolo približne podľa jej očakávaní.. aj keď nevedela ako je to možné, ale vedela to.. neriešila viacej túto nezodpovedanú otázku odkiaľ niektoré veci vie.. bolo to pre ňu úžasné vidieť ako idú rôznymi vrstvami a blížia sa k tej najfascinujúcejšej planéte akú videla.. zdala sa jej tak povedomá a predsa ju ešte nevidela.. bola si istá tým, že ju určite nikde nevidela na žiadnom obrázku... možno som tu už niekedy bola pomyslela si so zvláštnym pocitom v žalúdku.. ale viacej ju trápilo ako je možné, že si na nič nepamätá... a ako sa potom dostala na Telarion? tak veľa nezodpovedaných otázok.. rozčušovalo ju to a strašne, ale rozhodla sa, že týmito otázkami sa bude zapodievať až neskôr keď budú aktuálne.. teraz bolo pre ňu dôležité aby ju konečne preskúmala... svetlo ktoré z nej vyžarovalo jej dodávalo perfektný pocit pokoja, tak ako už dlho nič... bol to krásny pocit pri ktorom spokoje zavrela oči a naplno si ho vychutnávala.. bolo to síce zvláštne pristátie, ale ju to nevyviedlo z miery... už sa tešila až sa rukou dotkne tej strávy čo viala pokojne vo vzduchu a až sa poprechádza po tejto ružovej planéte.. voda, ktorá zahaľovala veľa územia planéty bola ďalším faktorom jej zvedavosti.. už sa nevedela dočkať, až sa dotkne jej pokojnej hladiny, ktorú rozčeril prílet ich lode.. no akonáhle pocítila že už pristáli, takmer ju šlo roztrhať od vzrušenia, ale jej profesionálny postoj jej hovoril, že sa musí ovládať.. odopla si pás a trochu sa pootočila ku kapitánovi..*ak sa nenahneváte, rada by som niečo posádke povedala* šepla potichšie a nechcela ani čakať na odpoveď, ale nakoniec sa rozhodla, aby sa opäť nedostali do konflitku, že predsa len počká na jeho slová*

*Odpoveďou teda bola Rowan. Aj Lee si musel uvedomiť aký vzťah medzi sebou mali. Neosobný a istým spôsobom napätý. Keď bola prezlečená za Jessona, často mala výčitky pre to čo robí, ako ich zavádza a dozvedá sa veci ktoré by nemala. Za ten čas čo bola Jessonom ju najviac mrzelo klamstvo voči Bryanovi a Jackovi, aj keď Jack to nebral vôbec vážne. O nich dvoch vedela veľa, bývali spolu a mnohé by si odpustili keby vedeli pravdu. Potom tam bol Lee a Cass. Cass do ktorého sa zamilovala a o to ťažšie bolo klamať a Lee, ktorý jej veril a dovolil jej chodiť do jeho pracovne, do jeho svätyne. No a Rowan. Tá ju mrzela z iného dôvodu, nie preto že by o nej vedela niečo čo nemala, ale preto, aký „vzťah“ sa s ňou snažila nadviazať. Vyhýbala sa jej ako Jesson a teraz mala taký istý pocit. Koniec koncov to tak bolo asi lepšie, nevedela si predstaviť že by sa s ňou mala o niečom zhovárať, minulosť sa nedá zamknúť do truhličky. * tak spusti... * usmiala sa na, no keď začal rozprávať to čo si mala predstaviť, úsmev jej pomaly zliezal z tváre. Keby sa jej to nezdalo nevhodné, pokrútila by hlavou, no šetrila si slová na neskôr, keď jej prenechá slovo. Nečakala dlho, no on chvíľu musel počkať na jej reakciu. * Lee vieš že ťa mám rada že? * začala otázkou, pretože jej ďalšie slová vyjadrovali postoj k tomu čo vyparatil* Mám ťa rada ale si totálny truľo. Ako môžeš...hmm...nezáväzne flirtovať ak je tam Rowan? * neveriacky pokrútila hlavou. * chlapi... * zamrmlala si skôr pre seba a potom si ho pozorne premerala. Až po chvíli premýšľania začala rozprávať* Pozri, neviem odpovedať a poradiť ti na tvoj problém nejako konkrétne, s Rowan toho nemáme veľa spoločného. Neviem si predstaviť že by Cass predo mnou flirtoval s nejakou ženou, vie že som žiarlivá, ale dúfam že neflirtuje ani keď sa nepozerám* slabo sa usmiala* ale keby sa tak stalo, asi by som nedokázala tresnúť dverami a povedať mu že ho už nechcem vidieť. Nejde o to že čakáme bábätká alebo sme už manželia, ale preto že ho milujem a neviem si svoj život predstaviť bez jeho prítomnosti. Vieš, aj teraz keď sme boli pohádaní, viem že dbal o to aby mi tu bolo čo najlepšie. Ťažko som mohla prehliadnuť že mám iný obed než zvyšok posádky, kuchárovi musel dať nejaké inštrukcie...ale nejde len o to, bol by schopný vydržať celých deväť mesiacov držať sa odo mňa...hmm...v posteli ďalej, aj s tým že by musel byť zavretý v kúpeľni častejšie než zvyčajne a to len preto aby mi neublížil, nedajbože našim malým... *Lee určite nechápal k čomu vedie toto jej rozprávanie, ktoré s ním vlastne nemalo nič spoločné, no chcela sa k tomu dostať postupne* a v tomto to je Lee. V tých maličkostiach ktoré pre ňu môžeš urobiť, často krát bez toho aby o tom skutočne vedela, lenže ona to bude cítiť, bude cítiť že ti na nej záleží a v prvom rade myslíš na jej šťastie. V tom je to čaro, v pocitoch nie v nejakých darčekoch či slovách prosiacich o odpustenie. Pripomínaj jej že na ňu myslíš, keď aj obyčajným kvietkom ktorý jej zastokneš na kľučku dverí, aby na teba musela myslieť. To že s tebou nie je ochotná hovoriť svedčí len o tom, že ťa stále miluje. Ak by sa cez to preniesla, bola by ochotná s tebou komunikovať, aj keď by to už nebolo také ako predtým. Nesmieš jej dovoliť aby si okolo srdca voči tebe postavila ohradu, pretože potom sa cez ňu už nedostaneš. * stíchla napokon, priateľsky mu chytiac ruku. * neviem ti poradiť nič iné, len aby si jej ukazoval že ti na nej záleží...ale vždy môžeš ešte napísať do rádia po radu* žmurkla s jemným úsmevom. *

*Blížil sa zostup a ona zostala potichu sedieť. Keď nastupovala do stíhačky, nečakala že s jedného obyčajného letu sa vykľuje výprava, ktorá môže tak veľa zmeniť. Predtým sa jej to naozaj páčilo, tá rýchlosť, otočky, každou sekundou sa meniaci vesmír, no teraz sa Bryan tváril vážne. Všimla si ako kontroloval či je naozaj pripútaná a čakala. Čakala na začiatok tej menej pokojnej časti letu. Všetko čo sa začalo diať sledovala s prižmúrenými očami, nie však zo strachu či nevoľnosti, ale tie nepríjemné zvuky jej prišli najhoršie. Rýchlosť, krútiaci sa svet pred očami považovala za niečo úžasné, priam neuveriteľné, niečo čo považovala za naozaj krásnu súčasť Brynovej práce. A ten pohľad, keď prešli cez fialové mračná a ona zbadala planétu, krásnu a lákavú, tú ktorú bude môcť spolu s ostatnými za chvíľu objavovať. Len tie zvuky boli hrozné, trhali jej uši, no ani necekla. Nechcela aby Bryan ľutoval že je tam, alebo ju považoval za cintľavku. Trošku ňou pohodilo keď sa dotkli trávi, no očakávala že to bude horšie. Hlavou ihneď točila do strán, snažila sa zachytiť čo najviac, no niečo pocítila. Zvláštny pocit, niečo čo jej našepkávalo že je tu toho viac než si uvedomuje. Akoby ju niečo volalo a ťahalo von. Po rukách jej prešli zimomriavky, to bol len ďalší znak toho že je niečo iné ako normálne. Nemávala často zimomriavky, aspoň nie pre strach či iné. Mávala ich iba ak pri Bryanovi, no teraz to bolo iné, len nevedela aké. * máš úžasnú prácu* zašepkala, odopínajúc svoj pás. Chcela už ísť von, aj keď vedela že tam ju ešte čaká vysvetľovanie, ktoré nechcela zhodiť na Bryana, hlavne ak za to nemohol. * všetko je také rýchle a zvláštne... * pokračovala zasnene, no to už stála a naprávala si košielku, aby nevyzerala nejako zvláštne, nechcela aby sa za ňu musel Bryan hanbiť. Upravila si golierik, oprášila nohavice a pozrela s očakávaním na Bryana* Môžeme?

(Poprosím, nech príspevky ktoré sa akože hrajú na lodi nech sú aj na lodi, lebo tu vznikne chaos, keď sa začne hrať na Loriene )

* Stlačil gombík, ktorý mu okamžite uvoľnil bezpečnostné popruhy omotané pevne okolo tela a ešte chvíľu len tak zostal sedieť s nepreniknuteľným pohľadom upretým za okno pozorovacieho skla. Všade navôkol nich stíhačku začali obklopovať takmer priesvitné fialové obláčiky akoby nad neznámu krajinu práve začala sadať hmla. Nikdy sa príliš nespoliehal na prvý dojem no tentoraz cítil akési nevysvetliteľné napätie, ktoré panovala v ovzduší za niekoľkými vrstvami zliatiyn na stíhačke. Ešte sa ani nohou nedotkol tej tmavej pôdy a už mal chuť vrátiť sa na Telarion. Krása planéty bola očividná na prvý pohľad, ale to nevypovedané a nevidené vládlo silnejším dojmom. Keď sa však postavil a odrazu sa oproti nemu ukázala Lexiena vzrušená tvár nahradil zamyselný výraz úsmevom. Bolo to už dlho čo sa naposledy ocitla na nejakej planéte a teraz to bolo navyše aj dobrodružstvo. Nechcel jej kaziť radosť a pri pohľade do jej očí sa úsmev na eho tvári stával čoraz úprimnejší, zvláštny nepokoj čoraz viac bledol akoby ani nikdy neexistoval. Aspon nie dovtedy kým sa bude musieť opäť pozrieť niekam inam ako na Lexie.* V tom s tebou súhlasím. Aj podľa mňa je táto práca úžasná a nikdy sa pri nej nenudím.* chytil Lexie za ruku a skôr ako stihla vykročiť k vystupnemu mostiku trochu neisto prehovoril.* Lexie možno bude najlepšie ak vystpim najskor iba ja a medzi štyrmi ocami kapitana o tebe poinformujem. Neviem ako by zareagoval keby si sa hned objavila pri mojom boku a v poslednom case... sa mi nezdal vo svojej kozi...* bolo to samozrejme len mierne vyjadrenie kapitánovej skutocnej nalady. Nebol na Thantose uz niekolko hodin ako robil prieskum takze ani nemohol tusit čo vsetko sa na lodi za ten čas odohralo. Dokonale si vsak pamatal na noc ked sa Lee s Jackom skor pozabijali a na kapitánov chladny pohlad. Samozrejme neskor sa to ukazalo ako najucinnejsi liek na schladenie horucich hlav.*

*Takmer poskakovala od radosti. Bola zvedavá a veselá, tešila sa na to, kedy sa už dostanú von. Samozrejme vedela že nejde o nijaký výlet, aspoň nie pre ostatných, aj keď v jej prípade sa to tak dalo brať. Samozrejme nemienila zavadzať, vedela že to môže byť aj nebezpečné a nikdy by ich nechcela ohroziť. Keď ju oslovil, prikývla na súhlas, aj keď sa bála že ho bude hrešiť* Dobre, ale keby bol na teba zlý, zavolaj ma dobre? Nechcem aby ťa hrešil kvôli mne, nezaslúžiš si to...veď za to ani nemôžeš* premerala si to, no akosi neverila tomu, že by ju zavolal, aj keby na neho kapitán kričal. * počkám ťa tu* dodala napokon s úsmevom, aby vedel že naozaj počká na jeho zavolanie. Prešla k nemu a jemne ho objala, jemne ho pri tom pobozkajúc na pery. Chcela to urobiť už predtým, no situácia jej nedovolila.* veľa šťastia* popriala ešte a usadila sa na jeho miesto, pozerajúc von* budem počúvať či na teba nekričí...*dodala ešte, mysliac to smrteľne vážne*

Čo to hovoríte?!*vykríkol Leffay Nero D´boa na muža, ktorý mu prišiel zvestovať správy o prilietajúcich vesmírnych lodiach na Lorien. Nič také nebolo plánované a on teraz netušil, do akej miery to všetko ovplyvní ich plány. Museli ešte toľko veľa roboty vykonať, aby konečný účel bol dokonalý a zrazu sa vyskytla táto nečakaná návšteva*Kto je to?! Čo sú zač?!*vrieskal ako najatý až mu pomaly sliny odlietavali od úst. Takto moc nahnevaný už nebol strašne dlho. Ba ani nevedel, či vlastne vôbec niekedy bol takto moc nahnevaný. Veď doteraz sa im perfektne darilo a teraz by im mali pokaziť všetku tú námahu nejakí hlúpi návštevníci, čo zaiste ani nevedia čo je toto za planétu?! Rukami si zahrabol do vlasov, ktoré mal strapaté a neposlušné pramene mu strieľali na všetky strany a potom si ešte pošúchal svoje strnisko na tvári, ktoré mu pridávalo minimálne o desať rokov naviac. Musel sa ukľudniť a vedel, že v prvom rade musí vydať chlapom rozkazy* Jason!*vykríkola počkal, kým k nemu dobehne jeho priateľ a zároveň pomocník a potom pokračoval*Vezmi si piatich chlapov a choďte pozrieť ako sa vyvíja situácia. Držte si odstup a hlavne nijako nezasahujte. Spolieham na teba*povedal miernejšie a priateľa potľapkal po pleci*Jasné, kamoško. Seby, Niko,...* volal mužov k sebe do skupiny Jason a už šli po zbrane a všetko potrebné vybavenie čo im bolo treba.*Raffael, ty si vezmeš ďalších piatich a Ginger, ty si vezmi ďalších piatich. Pre všetkých platia tie isté pravidlá. Nezasahujte!*povedal, pričom posledné slovo zdôraznil. Otočil sa k pracovnému stolu kde mal rozložené mapy a plány všetkých akcií, ktoré ich ešte čakali. Do ucha si zastrčil vysielačku, ktorú používala ich skupina. Bola to špeciálne upravená vysielačka na vysoký dosaj a bez možnosti zachytenia vysielania cudzími jednotkami, ktoré nepatrili k nim a bez akéjkoľvek možnosti vysledovania. Túto skvelú vecičku a ešte mnoho ďalších pre nich upravil Jason a Leffay mu bol zato nesmierne vďačný, lebo mnohokrát sa stalo, že vďaka jeho vynálezom vyliezli z hociktorej kaše v ktorej sa ocitli. Avšak dávali si pozor. Ako organizácia fungovali už niekoľko rokov a založil ju ešte Leffayov otec, avšak s tým rozdielom, že kedysi to bola organizácia na chránenie Lorienu a kráľovskú rodinu Lanchestrovcov. Leffay sa osobne poznal s princeznou Szaniou a mohol dokonca tvrdiť, že boli priateľmi. Boli si takí blízky. Szania vedela všetko o ňom a on zase vedel všetko o Szanii. Avšak ona jednu vec nevedela a to, že on sa do nej zamiloval. Lenže už od začiatku si uvedomoval, že by všetko pokazil, keby jej niečo povedal a tak mlčal a potom to aj všetko oľutoval. Možno by bolo všetko ináč. vždy mu chodilo po mysli, keď si na celú tú tragédiu spomenul. Kráľ a kráľovná vybrali Szanii za ženícha z bohatej rodiny menom Adrian Joshua de la Carso. Szanii sa najskôr pozdával ako ženích, spomínala Lefaayovi, že by si vedela predstaviť život po jeho boku, ale časom prišla na trpkú skutočnosť. Adrianovi šlo len o moc. Chcel sa zmocniť Lorienu a preto potreboval ruku Szanie. Ona sa snažila s ním bojovať, pokúšala sa to kráľovi a kráľovnej vysvetliť, ale nepočúvali ju. Vtedy Leffay s tým šiel za otcom a povedal mu všetko čo vedel od Szanie a jeho otec preto sprísnil stráže. Avšak to ešte nebolo všetko. Jedného dňa, našli kráľa a kráľovnú mŕtvych a Szania záhadne zmizla. Hľadalo ju celé kráľovstvo, keď Leffay uvidel že im chýba jedna vesmírna loď. Vedel, že za tým je Szania a že uteká pred Adrianom. V teň deň sa ponáhľal povedať to otcovi, avšak čakali ho dve zlé správy. Prvá bola, že jeho otca našli mŕtveho, tak ubodaného na smrť, že ho ani nemohli spoznať. Táto správa ho načisto položila a keď si vypočul druhú, ešte horšiu správu, takmer od zlosti vybuchol. Dostali správy o tom, že Szaniina loď havarovala a princezná hávariu neprežila. teraz už bol Lorien bez panovníkov a moci sa kľudne mohol ujať, a aj to urobil, Adrian. Jeho krutovláda bola pre lorienov ako úder pod pás, avšak Leffay vedel čo bude následovať. Vedel, že Adrian pôjde ešte po ňom a tak organizácia, ktorá kedysi chránila Lorien proti votrelcom, začala chrániť Lorien pred Adrianom. Mali správy o tom, že unáša deti a nikto nevedel, načo im to je. A tak sa rozhodli, že unesené deti budú zase oni unášať a dobre sa im darilo ich všetky schovávať pred Adrianom. Ten strašne penil, lebo vedel, že za všetkým stojí Leffay a preto, lebo sa im darilo kaziť mu plány, ale ich bolo málo a Adrian mal nato vždy veľa pomocníkov a tak sa im nedarilo všetky deti zachraňovať. Niektoré zo zachránených detí boli cvičené, aby organizácii pomáhali, ale niektoré boli premiestňované na iné planéty. Boli to väčšinou dievčatá, ktoré boli ešte príliš malé aby mohli bojovať. Leffay nazval túto organizáciu, ako Organizácia ruže Szanie, lebo týmto chcel pomstiť hlavne jej smrť. Ale teraz im mala pokaziť ich plány nejaká loď, o ktorej nevedeli nič? Ani to, či návštevníci nestoja na Adrianovej strane. Od Szaniinej smrti sa ničoho nebál, ale dnes ho opäť strach zasiahol na tom nesprávnom mieste. Denne prosil v duchu Szaniu o odpustenie, že dovolil, aby ju Adrian zabil a touto organizáciou chcel jej smrť aspoň nejako odčiniť. Obyčajní Lorienskí obyvatelia nevedeli o nich, jediní ktorí o nich vedeli, boli tí čo mali prsty v únosoch. A takto to pre nich bolo vlastne aj lepšie. Organizácia zostávala na utajenom mieste a ani o ich členoch sa nevedelo. Mali dokonca aj zveda v paláci a doteraz im nato nikto neprišiel. Bolo pre nich také jednoduché preniknúť na tie najtajnejšie miesta, ale zatiaľ ešte s útokom vyčkávali. Vedeli, že majú len jednu šancu a tú nesmeli prepásť. Leffay si ťažko nad tými plánmi vzdychol a zotrel si rukou pot z čela, ktorý sa mu zastavil nad jednou hlbokou vráskou, ktorá sa mu vytvorila na čele z toľkého zamyslenia.*Šéfe?*prišiel mladý chlapec menom Frank, ale všetci ho tam volali Fancy. Leffay bez toho aby sa musel pozerať, vedel, že je to on*Koľkokrá ti mám ešte opakovať, Fancy, že ma nemáš volať šéfe, ale Leffay?*povedal už zničene, predsa len s chabým úsmevom na perách, ale pritom stále hľadel do máp a prehrabával sa nimi.*Jasné, šéfe*povedal vzrušene Fancy a bez povšimnutia pokračoval vo svojom*ale chcel som vám povedať, že je tu niečo čo by ste mali vidieť*začal trošku neohrabane a tak rýchlo, že Leffay mal problém aby mu neunikla podstata vety, ktorú Fancy tak rýchlo zo seba vysypal. Zvedavo zdvihol zrak od máp a v celej svojej výške sa narovnal. Pozrel skúmavo na chlapca pred sebou, ktorý vzrušene prekračoval z nohy na nohu.*No hovor.*povedal trochu prísnejšie, lebo vedel, že chlapča asi zase niečo vyviedlo, lebo zakaždým, keď niečo urobil sa správal presne takto.*Viete šéfe, bol som vonku, schovával som sa v bažinách, keď práve pristáli tie vesmírne lode...*zakoktal sa a na chvíľu zahanbene stíchol. Leffay sa už prísne nadychoval, že chlapcovi poriadne vynadá a prinajlepšom odíde bez vyzauškovania, ale Fancy sa rozhodol rýchlo pokračovať*.. viete, náhodou som mal so sebou tie okuliare, čo upravil pán Jason po mojej mame na určenie aury a čo s nimi vidíte cez všetky materiály a tak som si ich nasadil. A teraz sa podržte..*nadýchol sa, aby dodal vete ten správny podtón*.. zistil som, že na dvoch lodian sú dve ženy a obe sú Lorienky.*dodal a počkal na reakciu Leffay. ten chvíľu na neho civel,a koby úplne nerozumel čo mu práve chlapec povedal, ale po chvíli z neho len vypadlo*Vezmi ma tam rýchlo!* a okamžite sa pohol za chlapcom, ktorý vyštartoval ako raketa a viedol Leffaya tou najkratšou cestou k miestu kde so doteraz schovával a pozoroval dve vesmírne lode. Tak, aby si to nikto nevšimol, vyliezli z vody a plaziac sa v tej vysokej čiernej tráve sa priblížili k lodiam na taký päťdesiat metrov. Leffay vzal do rúk okuliare a nasadil si ich na nos. V jednej, menšej lodi, naozaj bola žena, ktorej aura svietila na tmavomodro, presne tak ako všetkým Lorienom. Ale takto sa nedalo rozoznať tvár a tým pádom ani kto je to. Avšak čo videl v druhej lodi, ho zarazilo. Bolo tam kopec mužov, boli ozbrojení a jedna žena. Ale jej aura, nebola docela tak Lorienska. Jej aura bol tyrkysovo modrá. Zložil si okuliare a pozrel na Fancyho, ktorý očakával čo vyjde z pier Leffaya.*Prečo tá žena, v tej veľkej transportnej lodi má tyrkysovomodrú auru?! Je to Lorienka?* čudoval sa, lebo nevedel o tom, že by Lorieni mali inú, než tmavomodrú auru. Chlapec sa záhadne usmial a potom pozrel smerom k lodi. Na perách mu žiaril úsmev, ktorý u neho ešte nikdy nebolo vidieť. Dal si načas, kým odpovie Leffayovi.*Moja mama bola vedkyňa, kým ju Adrian nedal zabiť a keď v práci vymysleli tieto okuliare na auru, skúšali ich na každom Lorienovi, ale samozrejme, tak aby to nikto nevedel. Tým zistili, že všetci Lorieni majú tmavomodrú auru, avšak až na jedných. Členovia kráľovskej rodiny mali tyrkysovo modrú auru. Bolo to v ich krvi, lebo patrili do dlhej lýnie panovníkov čo viedli tento svet. Nikdy nato neprišli ako a prečo sa ich aura zmenila.* vysvetlil a opäť pozrel na Leffaya, ktorý an neho hľadel teraz s výrazom úplným nepochopenia a prekvapenia. Opäť si nasadil trasúcimi rukami okuliare a pozrel na ženu, ktorá bola v tej veľkej lodi.*Chceš mi povedať..*začalváhavo a ani sa neodvážil pokračovať. Szania? prebleslo mu mysľou. Ale veď ona je mŕtva! okamžite oponovala jeho myseľ.*Áno, chcem tým povedať, že na palube je niekto z kráľovskej rodiny, ich zosnulých veličenstiev. Niekto musel prežiť!*povedal vážne aposlednú vetu povedal hrdo s pyšným pozdvihnutím hlavy. Leffay tomu nemohol uveriť. Aj keby žila, tak prečo prišla až teraz a ešte k tomu s takým malým množstvom vojakov? Ale predsa Szania a obidvaja jej rodičia umreli a všetkých mal na svedomí Adrian, tak ako bolo potom možné, že tá žena mala Lorienskú a ešte aj kráľovskú krv? Vari mali ich zosnulí panovníci ešte jednu dcéru a o nej nikto nevedel? A ak by aj, tak prečo? Však to nemalo žiadny význam, utajiť dieťa. Možno ju chceli chrániť, ale ako keď nevedeli o Adrianových úmysloch. Bolo to celé zvláštne a zároveň plné domnienok. Rozhodol sa zostať nech uvidí kto je tá záhadná žena, ale nemal so sebou žiadne zbrane. V tej rýchlosti aj na všetko zabudol a tak poslal chlapca nech mu donesie jeho vybavenie. Nemusel mu vysvetľovať čo presne, lebo Fancy mu vždy nosil zbrane a tak už aj presne vedel, ktoré Leffay práve potrebuje. Zatiaľ čo chlapec zmizol vo vode, bez toho aby hladinu nejako zčeril, Leffay sa pritisol k zemi, s okuliarmi stále na očiach nespúšťajúc oči zo ženy, ktorá ho teraz zaujímala viacej ako všetci návštevníci dokopy. Podľa ich aury vedel, že sú to obyvatelia inej planéty, ale nevedel povedať ktorej, no teraz ho naozaj nezaujímali. Musel počkať až kým vystúpia z lode, aby mohol žene uvidieť tvár. Posledná myšlienka, ktorá ho ešte napadla bola Čo ak je to naozaj Szania?*

* Pohľadom skúmavo prechádzal po tvárach svojich mužov a hneď sa zas vracal k Szaniinej. Zdala sa mu v celkovom výraze odlišná, tak záhadne zaujatá a rozochvená akoby táto planéta pre vedkyňu predstavovala miesto pokoja po dlhých rokoch hľadania. Hľadania, ale čoho to netušil. Zatiaľ čo tváre vojakov prezrádzali len zvýšenú opatrnosť a ostražitosť premiešanú s primeranou dávkou záujmu... Szaniina tvár... zahrabol si rukou do vlasov, ktoré sa mu spotené prilepili na čelo v niekoľkých pramienkoch a takmer nebadane potriasol hlavou akoby sa snažil urobiť si v nej viac miesta pre podobné úvahy. Nezaoberal sa však nimi dlho pretože vedkyňa sa na neho obrátila s tichou žiadosťou. Bol zvedavý na jej slová, a tak isto sa tiež chcel nechať poučiť pred vstupom na túto neznámu pôdu, aby sa ich prieskum neskončil podobným fiaskom ako ten poslednýkrát. Síce mu „slnečná horúčka“ dopomohla k uzmiereniu s Tessou, ale nechcel by znova zažiť ten pocit, pri ktorom si vôbec nebol istý sám sebou a tým čo vidí. Aj preto súhlasne prikývol, odopol si bezpečnostné popruhy a sám sa postavil k vojakom takže sa Szaniina postava črtala v prítmí stíhačky pred nimi.*

*vďačne sa usmiala na kapitána a potom sa vzpriamene postavila pred mužov.. bola útlej a malej postavy a preto keď chcela mužom hľadieť priamo do očí, musela sa zrakom pozerať vyššie než v úrovni svojich očí.. bolo tam mnoho neznámych mužov, ktorí boli ozbrojení od hlavy až po päty a ani jedného z nich nepoznala.. No nato, aby vedela, že v každom je kus strachu ich poznať nemusela... Jimmy stál obďaleč a bolo vidieť že aj on sa bojí.. Vedela že isto nie je ozbrojený, lebo sa príliš bál aby mal u seba niečo ostré.. A kapitán, ten sa snažil tváriť kľudne a vyrovnane, ale vedela, že tiež hlboko kdesi vo vnútri ho súžia obavy.. Nebol jediný.. Aj ona sa cítila vystrašená, ale vzrušenie ktoré cítila bolo predsa len silnejšie. A zároveň táto planéta na ňu pôsobila strašne upokojujúco.*Viem, že všetci čo ste tu, ste už ostrieľaní profíci*začala a pritom sa na mužov milo usmiala. Nechcela ich strašiť svojimi desivými predstavami, ktoré boli po väčšine len určite domnienkami*Ale chcem aby ste vedeli, že o tejto planéte máme minimum informácii, ktoré potrebujeme. Je to neznámy uzavretý ekosystém a nemôžeme si byť istý že na jeho vrchole sme my. Preto by sme mali mať úctu voči tejto planéte. Ničoho sa nedotýkajte. Ak vás niečo zaujme, zavolejte mňa, alebo Jimmyho*povedala a ukázala na svojho spoločníka, ktorý stál v kúte a počúval jej slová*Nech sa by čokoľvek dialo, snažte sa prst nechať na spúšti, ale nestrieľať pokiaľ to pôjde. Nevieme naozaj čo nás čaká a preto by nebolo dobré dlho sa zdržiavať. Rýchlo vezmeme ďalšie vzorky, preskúmame terén porobíme snímky a čo najskôr vypadneme. Neviem aké má plány kapitán, ale myslím že bude dobre, ak sa budeme držať pokope. Spolu sme silnejší*ukončila svoju krátku reč. Nikdy nebola dobrým rečníkom a ak možno aj niekedy áno, tak to akosi z nej vyfučalo. Mala radšej činy, než reči. Po tom ako dohovorila, prešla rozhodne k dverám, ktorými mali loď opustiť, vytiahla spoza opasku zbraň, ktorú jej predtým dal kapitán, nabila ju a odistila a do druhej ruky chytila kufrík. Vyzývavo pozrela na mužov a čakala kým sa teda pôjde*

* Keď sa mu Lexiene štíhle krehké ramená ovinuli okolo krku a na ústach zacítil ľahký dotyk jej pier mimovoľne sa mu v mysli vynorila dávno zabudnutá spomienka z detstva. Bol vtedy ešte veľmi mladý, nepoznal svet ani vesmír tak ako ho pozná dnes, ale v tom sladkom období na tom vôbec nezáležalo. Raz počas večerného súmraku sa dlhšie zdržal v záhrade za rodičovským domom. Ležiac na drevenej lavičke pod strechou neveľkej no útulnej besiedky pozoroval rozvité kvety gamariol, ktoré mu nad hlavou tvorili belostný veniec z voňavých lupeňov. Odrazu zavial vzduchom ľahký vánok, pohol kvetinovým vencom a oddelil od neho jeden lupienok. Ten ešte chvíľu tancoval medzi nebom a zemou a nakoniec sa kolísavo zniesol rovno na jeho pery. Pamätal sa ešte akú radosť v ňom tento nečakaný dotyk vyvolal no nedala sa vôbec porovnať s radosťou akú cítil teraz v rovnako nežnom dotyku, ktorého sa mu ušlo. Pousmial sa a ten úsmev v ňom vyvolala aj predstava Lexie ako sa stavia na jeho obranu pred Cassom. V srdci sa mu rozliala nežná vlna, pretože ak mu aj Lexie nepovedala, že ho miluje, tak z týchto jej slov cítil skutočnú hĺbku jej lásky k nemu.* Bude to v poriadku uvidíš. O chvíľu sa po teba vrátim.* odvetil len krátko a s úsmevom vyšiel von zo stíhačky. Len čo sa jeho nohy dotkli tmavej zeme a do pľúc nabral prvý dúšok tunajšieho vzduchu pocítil zvláštny údiv, v ktorom sa miešalo veľa nevypovedaného. Nadvihol hlavu a zahľadel sa na oblohu, po ktorej lenivo plávali fialovkasté mračná a ich nehmotné telá hádzali tmavé tiene na zrkadlovú hladinu blízkeho jazera uzavretého z troch strán vysokými štítmi hôr a z poslednej, štvrtej strany, otvárajúceho sa do ďalekého mora. Trsy trávy vo vánku ticho šumeli a predsa okrem toho nepočul už nijaký iný zvuk. Striaslo ho. Rýchlo položil dlaň pravej ruky na puzdro zbrane, ktoré mu viselo po boku a vykročil k veliteľskej stíhačke s novými dojmami aké ho na jednej strany fascinovali a na strane druhej zvláštne desili. Len čo sa dostal do vnútra stroja našiel kapitána, vojakov aj vedkyňu zhŕknutých do dvoch skupín. Z tej prvej sa však kapitán oddelil a presunul na opačnú stranu akoby v očakávaní nejakého prehovoru. Pripojil sa teda k nemu s pokojným pokývnutím hlavy a zrak presunul ako väčšina na mladú vedkyňu. Rozhodol sa, že si najskôr vypočuje to čo chce povedať a až potom oboznámi kapitána s novými skutočnosťami.*

*Verila tomu že sa po ňu vráti, no aj tak si plne uvedomovala, že akýkoľvek problém ktorý medzi kapitánom a Bryanom vznikne bude jej chybou. S napätím zostala sedieť, no tak ako povedala, pozorne počúvala šum vetra, ktorý by jej mohol do uší doniesť prípadný krik a výčitky kapitána. Kapitána vídavala väčšinou len v kuchyni, nevyzeral na nijakého zlého chlapíka, no väčšina zlých ľudí vyzerala dobre a tak to nevedela objektívne posúdiť. Pohľadom skĺzla cez sklo von, na tmavé mračná oblohy a bez toho aby si uvedomovala čo sa robí, pocítila príval minulosti. Minulosti ktorá sa s týmto miestom nemohla spájať. No niečo jej však našepkávalo do uška, ako veľmi sa mýli. Takmer vykročila von, no nechcela robiť viac problémov než už možno spôsobila. Pôjde von, keď sa Bryan vráti, tak ako sa dohodli. Zostala teda sedieť, zmätená no zároveň pozorná, vnímajúc každučký jeden zvuk mimo stíhačky*

* Tesne predtým ako Szania začala rozprávať všimol si prítomnosť druhého člena ich výpravy. Priateľsky sa na Bryana usmial čím ho, zdá sa, dokonale vyviedol z miery pretože jeho mladý priateľ sa v jednu chvílu prekvapene zarazil no v druhu už aj na jeho perach zasvietil priznačný úsmev. Bryanove pery sa bezhlasne stiahli aby vyslovili Tessino meno so spytavo nadvihnutym obocim na co Cass, ktorý si to vsimol, len spokojne prikývol a ked priatel presiel až k jeho boku uvolnene ho potlapkal po pleci. Zdalo sa mu to alebo si Bryan naozaj vydychol? Akoby ho niečo velke tazilo na srdci a teraz bol rad, že ma dobru naladu. Nech vsak bolo akokolvek obaja sa cochvila zahlbili do pocuvania Szaniiných slov rovnako ako vsetci ostatni muzi na palube. Nikto nechcel zameskat prilezitost nechat sa poucit aby sa predsa len na neznamom uzemi mohol citit bezpečnejsi. Len co Szania dohovorila Cass sa spokojne usmial a uznanlivo jej kyvol hlavou.* Ani ja by som to nepovedal lepsie.* prehovoril k nej s usmevom, v ktorom len tazko tajil vzrusenie z nadchádzajucich chvil. No v momente ako sa zberal prejst k Szanninmu boku aby ju mohol sprevadzat a aj vojaci za jeho chrbtom sa nastupili vytvoriac obrannu líniu, dopadla mu na plece ťažka ruka. Bryanova ruka. Vyraz na jeho tvari naznacoval, že sa mu chce s niecim zverit takže sa zacal mimovolne obavat čo by to mohlo byt kedze jeho priatel sa takto netvaril velmi casto. Len vted yked islo naozaj o nieco vazne. Aj preto chvilu bez pohybu stal hladiac mu do oci akoby sa z nich snazil vycitat pravdu no kedze sa mu to nedarilo a Byranov pohlad bol rovnako zastrety a tajomny ako pred chvilou vydal prikaz vojakom aby presli k Szanii a riadili sa pri pochode novym uzemim jej pokynmi.* O chvilu sa k vam pripojim.* dolozil este smerom k vedkyni aby sa ich pobyt na planete zbytocne nepretahoval. Aj tak by nestihli zajst daleko. Navyse aj v stihacke ich bude mat stale na ociach. Vedel vsak že velitel je rovnako dobre trenovany a zodpovedny ako každy muž ktoremu by sa neobaval zverit do ruk ochranu zivota. Aj to bol dovod prečo Byrana neodmietol. Ale neodmietol by ho ani za inych okolnosti. Bol to predsa jeho priatel a teraz viac ako inokedy si zasluzil jeho pozornosť a vdaku.*
- Co sa stalo Byran?- opytal sa len co sa za poslednym vojakom zatvoril priechod na volne priestranstvo planety. Nato len Bryan chvilu postaval pred nim akoby sa snazil pozbierat si v mysli tie správne slova až to prinutilo Cassa zazartovat aby celu situaciu odlahcil.
- Ak si pri zostupe oškrel nový plášť na Leeho prieskumenj stíhačke neviem či si s tebou ešte bude chcieť niekedy zahrať ka...
- Nie som tu sam.- skočil mu do reči Byran tak rychlo akoby slova z neho same vyleteli. V tej istej chvíli sa zarazil aj Cass.
- Nie si tu sam...- zopakoval akoby zle pocul hoci mu vyznam jeho slov zacal dochadzat privelmi jasne a hrozivo. - To znamena že si viezol čierneho pasažiera? - hlas mu necakane stvrdol v istej predtuche, ktoru mohol potvrdit len Byran.
- Nevedela, že sa pripojím k vám a ani ja som som to netusil kym neprisiel rozkaz. Vracat sa by znamenalo stratu casu a povedal som si...- Bryan takmer bezmocne rozhodil rukami ked videl ako sa Cass nespokojne mraci.
- Je to to mlade dievča, ktore sa skoro stále drži pri tebe?-
- Ano, ale nechapem...- snazil sa protestovat Bryan znepokojeny necitatelnym vyrazom kapitanovej tvare.
- Caka na teba v stihacke? -
Na to Byran len prikyvol ale ked sa Cass zvrtol s celkom jasnym umyslom opat mu polozil ruku na plece aby ho zadržal.
- Postaram sa o nu to ti slubujem kapitan.- presiel na formalne oslovenie a hodnosti v zufalej snahe zadrzať priatela a pokusit sa este raz mu vsetko poriadne vysvetlit. Chcel povedat že vsetko je len velke nedorzumenie a že vina nelezi na Lexiených pleciach a že sa len ocitla v nesprávny cas na nesprávnom mieste. Určite to pochopi. Musi to pochopit. Nejako si nevedel predstavit že by Cass dokazal byt na Lexie prílis tvrdy. Ktokolvek videl tie jej hlboke obavou a nevinnostou rozsirene oci nemohol jej urobit ani povedat nic zleho. Nijaky bezcitny clovek... a tym kapitan nebol. To Byran vedel.
- Tebe verím Bryan a dokonca to od teba aj očakávam aj ked to nie je nepochybne tvoja vina a nemohol si to čakať, ale rad by som sa s nou porozprával ak mi to dovolis...- pri tychto slovach Cass len uprel pohlad na svoje plece a spat do priatelovych oci v jasnom geste, ktorým ho ziadal o uvolnenie.
- Chcela len vidiet ako pracujem Cass...nedovolim nikomu aby jej ublizil...- Byran stisol pevnejsie Cassovo plece a este stale sa ho krcovito drzal. Necitil sa vobec prijemne pretoze v takomto konflikte sa este dosial neocitol. No vedel že keby sa historia opakovala tiez by sa kvoli Lexie postavil Cassovi aj bez ohladu na to že bol jeho kapitanom a az potom samotnym priatelom čo pre oboch vela znamenalo.
- Poznam pohnutky, ktore ta nutia na taketo slova ale ak ich naozaj dokazes vyslovit potom ti laska privelmi zatemnila zdravy usudok a predovsetkym moj odpor k comukolvek takemu barbarskemu co mi prisudzujes...- napriek sile s akou ho Byran držal za plece striasol zo seba jeho ruku a bez dalsich slov zamieril k vychodu. Vedel že ho Byran terz nebude nasledovat pretoze v nom tusil hlbku zahanbenia aku u neho vyvolali jeho slova. Naozaj by Lexie neublizil aj ked sa s nou potreboval stretnut. Nikdy sa prilis dlho nerozprávali. Za posledne tri mesiace na to bola len zrieka prilezitost a tak sa rozhodol teraz dohnat vsetko tom čo tak lahkovazne zameskal. Vazny rozhovor. Takmer Lexie nepoznal aj ked dokonale poznal crty jej tvare, ktore mu prisla tak detsky nevinne až sa podobali na ajela ale bol by v tom čert keby zakaždym vo svojom zivote uveril nevinnemu vyrazu bez toho aby poznal ci je rovnako anjelska aj dusa. Par krokmi sa ocitol vo vnuri druhej stiahacky a szastal rovno zoci voci tej, o ktrej za poslednych niekolko minut uporne premyslal. Predsa vask teraz nedal na sebe poznat skutocne pocity ale celkom pokojne presiel blizsie k Lexie a zahladel sa jej priamo do oci.* lexie...* ozval sa takmer s otcovskym tonom hlasu hoci bol ostrazity a striehol na kazdy poryv citu na dievcenskej tvari.* ...nemusite sa ma bat a nemusite sa bat ani o Byrana. Chcel som sa len s vami v pokoji porozprávat. O tom či si uvedomujete do akej nezavideniahodnej situcie ste dostali nielen seba ale aj svojho priatela. Co mi na to poviete?

*Zo zvukov tam vonku nedokázala rozpoznať, či sa deje niečo vážne. Ticho planéty nenarúšal nijaký krik kapitána, no aj tak nedokázala byť pokojná. Nepokojne sa mrvila na sedadle pilota a striedavo pozerala von a na zem. Začula kroky, Bryan sa po ňu už asi vracal. * Bryan? * ozvala sa do ticha, no keď zbadala kapitánovú tvár, oči sa jej rozšírili prekvapením. Bryan nebol nikde, nevidela ho ani pri stíhačke ani za kapitánovým chrbtom a to ju viac vyplašilo. Práve keď sa chcela spýtať, kde je, kapitán jej odpovedal aj bez otázky. S nedôverou prešla po jeho tvári a chvíľu jej trvalo než prehovorila. Bola ne svoja z toho ako jej hľadí do očí, hanbila sa a často krát tými svojimi uhla. Keď jej však položil priamu otázku, zošuchla sa z kresla, pripravená odpykať si svojvoľné nastúpenie do stíhačky* Bryan za to nemôže... * prehovorila rýchlo, konečne mu pozrúc do očí. * nevedel že som vnútri, ozvala som sa až keď sme už boli blízko...a...o chvíľu ste sa ozvali vy, takže už nemohol nič robiť... * hlas sa jej trochu triasol, nezniesla by, ak by kapitán potrestal za jej vinu práve Bryana. * myslela som si že išiel znovu lietať, Bryan lieta často, chcela som sa tam len schovať a potom sa vrátiť, keby som vedela že pôjdete sem, nerobila by som vám problémy... * vždy keď bola nervózna, rozprávala rýchlo ako aj teraz. Iba tak pred kapitánom stála a sypala zo seba všetko čo jej prišlo na rozum* ...ale ja budem počúvať, nebudem vám tu zavadzať, ak mi niečo poviete poslúchnem... * konečne trochu spomaľovala vo svojom tempe* nebude mať problémy však? * hlas jej na počutie stíchol, hnedé oči sa naplnili tichou prosbou. *

*trošku ju znepokojilo, keď kapitán povedal, že sa k nim pripojí o chvíľu, ale potom len so zamračeným výrazom prikývla a dlaňou stlačila červené tlačidlo na otvorenie dverí.. Ruku v ktorej držala zbraň prudko vystrela pred seba a vzpriamene vyšla z vesmírnej lode... Možno by niekto povedal, že je to prehnaná reakcia, ale ona nechcela riskovať... Jediný kto ozbrojený v skupine nebol bol Jimmy a tak mužom prikázala, aby ho držali v strede, aspoň nateraz.. Bolo to trošku nevhodné a nepraktické, ale dohodla sa s ním, že ona mu bude hovoriť čo má robiť a on vykoná všetkú prácu.. Bola to aj príležitosť ako ho vyškoliť na takéto situácie.. Skupina chvíľu zostala stáť pred vesmírnou loďou, ale potom im naznačila, že pôjdu trochu doľava, kde je voda.. Bola od nich vzdialená asi len na 100 metrov a považovala to za celkom dobrý objekt, keďže vo vode je viacej informácií, než si normálny človek dokáže predstaviť.. Pohli sa teda tým smerom kam ona ukázala.. Pevne k sebe zomknutí sa pomalými krokmi blížili k vode.. Tráva sa v jemnom vetre hýbala a jemne hladila ich nohy.. Szania šla stále v čele, pričom po pravej aj ľavej ruke boli dvaja vojaci, ktorí ju strážili.. Celá skupina šla v takom malom kruhu a postupovali veľmi pomaly.. Sem-tam, na chvíľu zastali a vojaci po jednom dávali Szanii hlásenie.. Zatiaľ šlo všetko hladko... Až príliš hladko, čo Szaniu nesmierne znervózňovalo..*Jimmy, vezmi kus tej trávy aj s koreňom prosím.. Vy traja*ukázala na troch vojakov čo boli v strede s Jimmym*chodte s ním a kryte mu chrbát, naša skupina sa pohne trochu dalej*povedala a pockala chvilu kym sa zacali pohybovat.. Šli chvíľu rovno za svojím cieľom, ale potom uvidela v tráve nepatrné zvyšky trusu, ktoré tam zanechalo nejaké zviera.. Obzrela sa, či už Jimmy skončil, ale videla, že sa tam s tou rastlinou pasuje a tak si zasunula zbran za chrbat a vybrala skumavky a odobrala do nich vzorku...*Jimmy.. *Ozvala sa do malej vysielacky, ktoru mali vsetci vlozenu v uchu*nasla som trus.. co znamena ze su tu aj nejake bytosti.. Pohni si s tou rastlinou a co najskor sa k nam pripojte.. Hlavne majte oči na stopkách*dokončila a opäť sa postavila, pričom vytiahla zbran.. *zostaneme tu, kym sa k nam druha skupina nepripoji*oznamila muzom, pricom sa vsetci prikrcili do travy cakajuc na Jimmyho a troch vojakov čo s ním boli*

*akonáhle uvidel, že žena na ktorú sa tak nevedel dočkať a vinadívať je Szania, takmer sa prezradil. Chcel sa postaviť a utekať k nej. Povedať jej ako moc mu chýbala a aký je rád, že je nažive. Čo všetko sa udialo kým ona bola preč. Mal toľko otázok a toľko slov na srdci, ktoré jej túžil povedať. Stále mu chodilo po rozume ako je možné že je vôbec nažive, ale to bola teraz naozaj vedľajšia vec, ktorá ho zaujímala. Mal také nutkanie dvihnúť sa a dokonca už aj telo dvíhal k tomuto úkonu....*

*Povyk, ktory nastal vo vedlajsej miestnosti, ju trocha prekvapil. Steny rezonovali akonahle Leffay zvysil hlas. Krical, rozkazoval, pobehoval sem a tam a ak dobre pocula, v niecom sa pravdepodobne aj prehrabaval vdaka suchotu. Naruzivemu, rychlemu. Ako keby sa snazil najst rodinny drahokam, aby ho mohol darovat zene, ktoru miluje. Lenze ho stale nie a nie najst pod tou hrbou nepotrebneho papiera, ktory by viac posluzil ako predlzenie nozicky k staremu stolu v jej byte, ktory je uz dlho, velmi dlho opusteny. Nebola v nom odkedy sa pridala k Organizacii... Vlastne cely predosly zivot, ktory jej tak dokonale isiel, ktory mala tak perfektne naplanovany, sa zrutil ako domcek z karat jedinym fuknutim, co bolo zabitie slachty - kralovskej rodiny, pre Lorien tak podstatnej, uznavanej a dolezitej... Jej otec bol senator. Tu je podstatna jedna cast vety. A to, ze bol. Uz nim nie je. Je mrtvy. Tak ako vacsina osob, ktora bola pre Adriana velmi nepohodlnym spasom. Musel sa ho zbavit. Nebude predsa preskakovat prekazky, ktore moze jednoducho odstranit...
Okolo prebehol Jason, ktory mal na tvari trocha panicky, ale sustredeny vyraz. Raffael. Dalsi ludia. Ale pre nu ziaden rozkaz. Ziadne "Nemesis, kde do certa trcis?! A kde mas zbran?!" alebo "Nemesis, ty si zober troch, potrebujem ta ako zalohu."
Ak by este kralovska rodina zila, teraz by sedela niekde v skole, ucila sa ustavu Lorienu, aby mohla prevziat stafetu senatora po otcovi. Lenze nie, ona tu stoji, vo svojom vojenskom obleku, vlastne priliehavej kombineze, ktora bola akymsi Jasonovym vtipom - vraj cim viac sa niekto bude snazit znicit ju, tym bude odolnejsia. Prakticky neznicitelna. Mohol to kludne urobit aj vo volnejsej verzii, lenze tito renegati su sexisticke svine. Vsetci. Do jedneho. Ale pravda, je aj prakticky. Da sa v nom pohybovat bez problemov, prisposobuje sa telu. Okolo pasu ma opasok, v nom najpotebnejsie veci a zakladna vybava, od noza po ampulky s protijedmi. Okolo stehna paska s pripnutou zbranou. Sikovna vecicka s nazvom Glock. Presna, spolahliva. A trajektoriu lucu neprerusi dokonca ani voda....
Mlcky, trocha sklamane, ze ani ona sa nemoze podujat na akcii, stala opreta o stenu koridoru, pocuvajuc, ako zo seba Leffay chrli slova ako storocna vodna chimera, ked zrazu zacula Fancyho, ktoreho s radostou prezyvala Krpec. Kralovska rodina? Prezila? Niekto prezil? Nie... Szania umrela. Musela umriet. Nikto by taku nehodu neprezil. To nie je mozne. Preco sa vsak potom zbabelo skryvala a neprisla si vydobyt spat to, co jej pravom patrilo? Preco je taka sebecka, aby neprisla a neskoncila tu tyraniu a despociu, ktoru nastolil Adrian? Kto to moze byt, ak nie ona? Ked uz chcela vstupi za dvojicou, boli prec. A ona velmi dobre vie, kam sli, preto ich tam aj nasledovala. Stale v patach, ale nebadana. V tom strese a rychlosti by si ju aj tak nevsimli. Akonahle ich konecne dostihla, len nacuvala vsetkemu, co hovoria. Ak to bude Szania... nevie, ci ju bude mat skor zabit, ze si dala sakramentsky nacas, alebo nechat, aby tu opat nastolila poriadok. Do frasa.
Krciac sa len par metrov od nich s dobrym vyhladom na lod, ktora urcite nepatrila ani jednej z planet, ktore poznala, sledovala, kto sa vynoril z utrob lode. Prve, co pocitila, boli zmiesane pocity. Nadej, ze mozno sa sny, ktore si vytvorila za mlada, raz vyplnia, ale zaroven aj vycitka. Radost, ale zaroven smutok. A kustik ziarlivosti. Zavisti. Mozno viac, nez len kustik...*

*bolo to také zvláštne.. také zmiešané pocity aké v tom momente zažil ešte doposiaľ nikdy nezažill. Bolo to také úžasn opäť ju vidieť a v tom momente ho ani nenapadlo ako sa asi bude cítiť Nemesis až to uvidí. Vedel, že to dievča k nemu niečo cíti,ale nikdy tomu neprikladal veľkú váhu. Len sa zaľúbila, ale bol si istý, že ju to po čase prejde. No čím šiel čas ďalej a ďalej, zdalo sa mu, že ju to neprechádza. No čo,raz sa s ňou vyspal a ona sa mu hneď šla hodiť okolo krku. Veď si nato ani nepamätali! Boli obaja takí opití, že si ani nebol istý, či sa vôbec trafil. Ale bol pesvedčený o tom, že keby chcel, tak by si isto spomenul, no týmto smerom sa nikdy nezameral. A keď aj áno, vždy si spomenul aká bola tesná a jeho to nesmierne vzrušovalo. Ale Szania.... Proti svojej vôli sa od Szanie vzdialil. Prikázal ešte Fancymu aby ju sledoval pokiaľ to bude možné a šiel opäť do organizácie.*

Leff, len sa za nou nerozbehni ako cviceny psik. Nemame ani tusenia, co tu robi, preco je tu a vlastne na koho strane stoji... Co ked si nic nepamata? A co ak si nepamata... teba? Nevieme, co sa stalo... po nehode. *Tlmeny ton, rychle slova, hlas zamatovy, ako keby to septali len stromy. Ozvala sa prave v momente, ked sa konecne dostali do organizacie, ona niekolko par sekund po nom... Co vsetko sa zmeni, ked sa Szania vratila? Alebo skor - ak sa vratila preto, aby prevzala vladu s pomocou inej planety, s ktorou pravdepodobne uzavrela nejaky pakt, co sa zmeni pre nu? Organizácia sa rozpadne, Leffay dostane XY vyznameni, ba sa možno dokonca stane rytierom a pravou rukou kralovnej, ak zhodia Adriana z trónu. Velmi dobre vie o jeho naklonnosti k Szanii... Nech si kazdy hovori co chce, je to jednoducho verejne tajomstvo, o ktorom vie kazdy, az na Leffaya, ze o nom vedia ostatni. Moze byt oddany psik kolko chce. Nieco take by z loajalnosti niekto neurobil. Iba z lasky... Velmi dobre vie, co to znamena. Pretoze na tom nie je nijako inak, nez Leffay. Najprv sa pridala len kvoli tomu, aby sa mohla pomstit. Cista vengeancia. Nic viac, nic menej. Dokonale vychladena, chladne dokonala. Lenze potom, ked spoznala Leffa... sa ciel rychlo, velmi rychlo zmenil a ona, ledva dvadsat rocna, to vsetko nerobila len kvoli pomste. Trening, drina, snaha,... Len preto, aby sa mohla dostat blizsie k Nemu. To vsetko sa mohlo teraz vyparit. Kvoli minulosti. Trpka chut ju ovalila ako studena vlna... Stoji tam, ako socha, zrak uprety nanho, ruky v bok, cakajuc na jeho odpoved. Posledne steblo nadeje pomaly pohlcuju plamene...*

/počujte ja že akože Adrian sa hra na vzorneho panovnika a odstranuje len nenapadne tak aby lud netušil čo sa deje. lebo on bude pred Szaniou hrať dobreho chlapca, ako ta vaša organizacia to asi vie, ale lud nie či hej? /

(( lud nie vsak to by uz bola "francuzska revolucia"... co mi mimochodom pripomina tvoj avatar, heh ))

/Dobre, len aby mi to bolo jasne v blizkej buducnosti sa už Adrian zapoji, len počkam, kym sa Cass prida k Szanii a Bryan s Lexie sa oddelia /