Lorien

*hlas ktorým ho oslovila Nemesis ho celkom prekvapil. Podľa tónu jej hlasu si uvedomil, že už to vie, ale...*Odkiaľ to vieš, Nemesis?!*zavrčal na ňu pomedzi zuby a zahľadel sa jej autoritatívne do očí. Bola dosť vysoká, ale predsa bola o pár centimetrvo nižšia než on. Nebezpečne, s pohybmi šelmy, sa k nej priblížil, tak že sa jej takmer dotýkal a predsa nepocítil jej dotyk na svojom tele. Do nosa s mu dostala jej vôňa. Mal zrazu také zvláštne nutkanie priložiť pery na jej krčnú tepnu, ale nie tak ako to urobil tej noci, lačno a bezcitne, ale teraz to chcel urobiť nežne a pomaly. Uvedomil si, že trochu sa k nej naklonil a tak sa opäť trochu stiahola opäť sa jej pozrel do očí tým hrozivým hnevlivým pohľadom.*

((jjj ľud to nevie, keby drahý Adrian si prečítal ten dlhý príspevok čo som napísal, tak by sa to nepýtal, lebo tam som to napísal, že ľud o tom našťastie nevie o tej organizáci čiže tým pádom ani o Adrianových zámeroch ))

Vacsina ludi nie je slepa ako ty, Leff. Bije to do oci viac nez to, ze Adrian je podradny bastard. Vzdy, ked o nej hovoris, vzdy ked na nu spominas... Je to vidno. Kazdy z nas je vsak natolko ohladuplny, ze ti to nepovedal. Nechceli, aby si sa trapil. A hlavne ze vieme o tvojej najvacsej slabosti. *Nemienila sa zlaknut toho hroziveho postoja, s ktorym na nu vystartoval, ako dravec, co sa vsak v polke svojho skoku na obet rozmyslel, ked nezacala utekat, ba dokonca sa ani vzpierat, aby sa jeho pazury nezabodli do makkeho tkaniva. Naopak - korist zostala stat, dovolila si aj trocha vycerit zubky. Ked sa dostal do jej bezprostrednej blizkosti, citila, ako jej cez cely chrbat presli zimomriavky. Bolo to prvy krat po tom nocnom incidente, kedy sa opili pod obraz bozi, z ktoreho si nic nepamatala, co sa k nej natolko priblizil. Cely cas, aj napriek jeho rozculenosti, sa mu pozerala do oci. Odhodlane. Nikdy nebola trasoritka. Vzdy ju pohanala ta zbabela odvaha optimistov s ruzovymi okuliarmi. Hned zacitila jeho prijemnu vonu. Ziadna sladkasta, ako pouziva vacsina renegatov. Ale inteligentna. Bergamont. Mozno citron, kvety hlohu. Jantar, cedrove drevo, santal a koza. Prenikava, no napriek tomu elegantna. Z jej vychutnavania ju prebudil az jeho teply dych, ktory sa dotkol jej obnazenej pokozky a uvedomila si, ze sa k nej mierne naklonil, akoby si ju chcel vziat, no potom hned zaspatkoval. Vydychla, snaziac sa nadopodbnut stratenu rovnovahu.* A nepozeraj sa tak na mna. *Odveti, venujuc mu trocha karhavy pohlad.*

*Drzá tak ako vždy, zúrivo si pomyslel keď uvidel že sa ho Nemesis vôbec nebojí. Ale mala by, prebleslo mu mysľou a už sa k nej nebezpečne priblížil tak aby ju pritlačil o stenu. Rukami sa oprel o stenu tak aby boli v úrovni jej hlavy. Boli dosť naboku a tým pádom mali aj isté súkromie, lebo uličkou v ktorej sa nachádzali nechodil takmer nič. Bola to chodba ktorou sa chodio do Leffayovej kancelárie a tam nemal nikto prístup.*Nezahrávaj sa so mnou.*zavrčal potichu pričom sa takmer nosom dotýkal toho jej a na perách cítil jej zrýchlený dych*

*Dobre, musi uznat, ze toto uz bolo viac nebezpecne a neocakavanejsie, ako predpokladala, ze zareaguje. Leff je dobry vodca, priam skvely. Ziskal si respekt, doveru, vernost vsetkych v Organizacii. Ako velka rodina, ktora mala jediny ciel, o ktoreho dosiahnutie sa snazili uz velmi dlho a to ich spajalo najvacsmi. A prave on bol najlepsim a najprihodnejsim na tento post. Kludny, racionalny, privetivy... Taktika mu nikdy nerobila najmensi problem. Vzdy vie poradit, usmiat sa vtedy, ked treba a byt na spravnom mieste v spravnom case. Preto vsetko tak dobre fungovalo. Lenze nieco tak impulzivne a sponatnne necakala. Mozno to bude tym, ze zasiahla jeho slabe miesto. Pravdepodobne take slabe, ze sa vo vnutri zrutil ako domcek z karat.... Nie, to by nebol Leffay. Veri v to.* To by som si nedovolila. Som len uprimna. Nebodaj ti to vadi... sefe? * Vyznela seriozne. Dufa v to. Ak by mala dostatok odvahy, urcite by sa uskrnula. Lenze teraz je viac-menej paralyzovana, dych ma aj napriek tomu rychly. Neuhne vsak pohladom, nesklopi ho k topankam, akoby bola karhana ci pocitovala lutost. O nie, to nie, na to ma prilis velku hrdost.*

*Nikdy tomu nechápal, ako toto prekliate dievčisko v ňom vzbudzovalo toľké neovládanie sa. Vždy uvažoval racionálne, ibaže ona ho vždy tak vytočila až tomu sám neveril.*Nie nevadi mi to, ale mala by si si davat pozor na jazyk, lebo by si nato mohla doplatit.*zavrčal varovne a už sa prestával ovládať. Szaniu ľúbil, ale táto jazyčnica v ňom prebúdzala takú silnú vášeň zmiešanú so zlosťou. Doteraz sa tomu dokonale vyhýbal a ovládal, ale dnes vedel že pretiekla posledná kvapka a ak ešte nejako do neho rýpne vezme si ju kľudne aj priamo tu*

A to uz ako? Mozem snad on prist? *Mierne nadvihne obocie v otazke, pozorujuc jeho reakciu. Ma pocit, ako keby toho "velkeho sefa" niekto vymenil v nejakom nepatrnom zlomku sekundy, kedy to nepostrehla, alebo ma Leffay viac tajnych stranok, ktore nestihla precitat a odhalit dokonca ani za ten dlhy cas, co s nim pracuje. Takmer az od sameho zaciatku. Celkom ju bavi takto niekoho natahovat a potom sledovat ako kto odpovie. Je ako macka v obchodnom dome s hojdacimi kreslami a je len otazkou casu, kedy zoskoci zo stolicky a nepride o svoj ubohy chvost. Lenze to tiche vrcanie jej jednoducho stoji za to... Prvy krat za cely ten cas uhne pohladom len na par kratkych sekund, aby si ho mohla pekne z blizka prezriet. Vznesene crty tvare sa zdaju byt este vyraznejsie, pery srdcovito vykrojene, stale trocha vlhke a za tymi satami telo boha, po ktorom by sa otocila kazda zena v Organizacii. V tom momente si uvedomi, ze uz len tato jedina sekunda je hodna celeho toho namahaveho treningu. Svihne pohladom spat do Leffovych oci, v ktorych sa miha zlost, no aj nieco, co sama nemoze definovat, pretoze ju este nikdy unho nevidela... Vsetko, co staci... nie, nesmie byt hlupa. Mozno straca rozum. Presne tak. A moze za to len a len on.*

drzaňa*zavrčí potichu a v tom momente sa vrhne po jej perách, pričom silno pritisne svoje pery na tie jej. Tlak nezmenší, chce aby cítila aký je nahnevaný a zároveň vzrušený. Prekliate dievčisko! Nazúrene si pomyslí a prudko ju strhne do svojej náruče, pričom si ju silno pritlačí o driek, tak aby na tej svojej kombinéze pekne cítila jeho vzrušený úd. Otočí sa s ňou, trochu ju nadvihne a odpochoduje s ňou do svojej kancelárie. Trošku silnejšie než plánoval s ňou pristane na stole. Na malú chvíľu sa zatvári ospravedlňujúco, ale potom opäť jeho tvári zachmúri vážny pohľad v ktorom je vidieť vzrušenie a stratu sebaovládania sa.*

*Ked sa na nu tak dravo vrhol, prestala verit, ze ta osoba, ktora pred nou stoji je Leff. Mozno mohol byt taky, ked sa opil a oni skoncili v posteli ale teraz nema dovod. Miluje predsa Szaniu, nie? To, ze si uzival, ked si myslel, ze je mrtva... v tom nevidela absolutne nic zle. Vlastne, celkom dobre. Tymto sa mohol prestat obhliadat za minulostou a nechat ju jednoducho tam, kde ma byt. Nezabudnut, ale odputat sa od nej. Ale teraz, ked vie, ze zije. Ze je v poriadku. A ze ma s velkou pravdepodobnostou obrovsku sancu u nej zabodovat... Preco to robi? Organizacia je velka. Ak sa dozvie o jej existencii, urcite Szaniini neznami kamarati pomozu so zvrhnutim Adriana a nastolenim poriadku. Leffay sa moze stat jej rytierom. Pravou rukou. Milencom. Muzom. Ba dokonca kralom. Odhadzuje to kvoli chvilkovemu zapalu. Z toho jej vychdza jedine: Kazdy muz je svina. Niekto mensia. Niekto vacsia. Zalezi len od toho, kedy sa plne prejavia. Potom ci to lutuju. A ak lutuju, je otazne na kolko, aby im mohli zeny, alebo ktokolvek odpustit. Amen.* Leff... *Riekne polohlasne v tej sekunde, kedy sa na odtiahne. Ano, po tomto tuzila. Velmi, velmi dlho... Aby jej prechdzal dlanou po chrbte, az by z toho nakoniec boli len konceky prstov, co miluje najvacsmi. Aby pocula jeho chraplavy hlas, ked jej povie, ze ju chce... Do certa, preco nie je kompletny sebec? Nemala by problem sa mu celkom oddat, bez toho, aby vedela, pre teraz Leffay podvadza prakticky sameho seba. Je totizto rozdiel ziskat si niekoho telo a niekoho dusu... Ak niekoho milujete, netuzite len po tele, vedeni pudom a chticom, tuzbou, co spaluje vsetko vo svojom dosahu, ale aj to, ze sa on odda vam. Vsetko so zvodnou lenivostou, usmevmi, tazkym dychom... S vedomim, ze z toho sice nemusite ziskat nic, ale aj napriek tomu chcete tomu druhemu urobit radost. Pozitok z toho, ze pre dotycneho to bude nezabudnitelny zazitok... Ma sto chuti z neho strhnut tu koselu, co ukryvala jeho hrud a nohavice, ktore obopinali boky. Tak malo prekazok... Hmotnych.... Este jedna vec, ktora existuje pri laske - obetovat sa pre stastie druheho. Aj ked to ma byt to, ze sa musi z dialky prizerat, ako by odchdzal so Szaniou. Vedomie, ze ma to, co chcel, by pre nu bolo postacujuce. Nikto nevie, co bude v buducnosti... Leff ocividne stratil kontrolu nad sebou samym. Takmer aj ona sama. Stacilo povolit uzdu, nechat sa viezt na vlne, uzivat si zivot. Nie, ona musi byt sakramentska poctivka. Do frasa aj s vychovou a svedomim! Nechce, aby si potom Leff nieco ako toto vycital. Aby nebol schopny pozriet sa jej do oci, ked bude stat po boku Szanie. Sprosta. Ty si fakt kvalitne sprosta.* Mame najvyssiu pohotovost. *Ruky, ktore v reflexe a pude stihla obmotat okolo jeho krku klesnu popri telu. Oblize si pery aby sa zbavila nutkania dokoncit to, co zacali. Nadobudnut rovnovahu. Kontrola. Pohlad vazny, hlas v sebe, dufala, nenechadzal ani stipku roztrasenia a vasne.* Szania je spat. *To hovori za vsetko. Zbohom vysnivana buducnost. Vitaj trpkost. Das si kavu, caj, alebo dusu? Miesanu, suchu, najlepsie praskovu?*

*Náhle vzplanutie, ktoré táto malá žabka spôsobila ho desilo. Natoľko, že stratil kontrolu nad vlastným rozumom, telo a...Do pekla, aj srdcom! Zrazu, na malú chvíľu, pocítil nejaký cit k tejto rozkošnej žabke a jasne sa mu v mysli vybavilo ako tej noci mu zaryla prsty do chrbta ked sa predieral jej úzkou jaskynkou. Po chrbte mu prebehli zimomriavky a on sa musel hlavou o ňu bezvládne oprieť. Keby sa ho niekto opýtal, prečo si ju chcel práve vziať, nevedel by odpovedať. Hlava mu bezvládne klesla na jej plece, pričom sa jej dychom v pravidelných intervaloch dvíhalo a klesalo. Musel zavrieť oči aby sa ovládol, ale nedokázal to.*Szania. Szania. Do pekla s ňou?*zavrčal nevrlo. Teraz chcel ju, nie Szaniu. Nedal sa hneď odradiť, tak ako Nemesis dúfala, že ho odradí. Perami jej opäť začal blúdiť po tvári, ale teraz už jemne a nežne. Obdarovával ju sladkými bozkami po tvári. Kopíroval líniu jej sánky a potom krku. Voňala tak krásne a sviežo, tak ako tej osudnej noci, keď ochutnal jej telo. A opäť ďalší záblesk spomienok na tú noc. Vzdychy, stony, výkriky. A nebola to len ona, z ktorej tieto zvuky vychádzali.*

=ospravedlnujem sa za tie kratke prispevky, ale nemam akosi svoje dni v poslednom case=

(( no prob mate ))

=thank you honney=

* Len málokedy sa mu stalo aby stretol ludí, ktorých tváre boli ako otvorene knihy prístupne k nazretiu pre tych, ktorý z nich vedeli citat. No Lexiena tvar bola naplnena takou starostou a oci jej ziarili nefalsovanymi obavami že aj keby zostala ticho a neprehovorila trasucim sa hlasom hned by poznal že jeho podozrenia voci nej su nesprávne. Preto ked sa ozval znova bolo na nom poznat že pociatocna prisnost pomaly vyprchava a nahradza ju priatelsky ton aj ked na Lexienu poslednu otazku este neodpovedal.* Co vas to vlastne napadlo schovat sa do stihacky? Co keby sa niečo stalo? Len tak by ste z rozmaru hadzardovali so svojim zivotom?* hoci to mohlo vyzniet ako obvinenie skor sa to podobalo starostlivemu vyzvedaniu brata obavajuceho sa o bezpecnost svojej mladsej sestry. Uvolnene si zlozil ruky pozdlz tela aby nevyzeral tak nepristupne a cakal na odpoved.*

*Nechala by ho pokracovat, a ako. Velmi rada. Viac nez rada. Ba dokonca nasla samu seba, ako zaklonila hlavu do zadu, privrela viecka, akonahle klzal v retazi bozkov po krivke jej krku a kazdy dotyk tych perfektne krojenych pier na pokozke sposoboval neviditelne iskricky. Nevedela, ci ma zrazu dychat preryvane, pretoze akoby na jej hrudnik dopadlo nieco tazke a ona, s kazdym dostanim kyslika do pluc mala neprekonatelnu chut sa oddat momentu, alebo ci dovolit telu, aby ziskalo vzduchu co najviac s nadejou, ze sa ovladne a trocha prebudi, dovolujuc nervovej sustave fungovat na plne obratky. Ako keby tomu tak nebolo. S tym rozdielom, ze racionalne rozmyslanie pravdepodobne islo s rozumom niekde na kavu, ako ich pozna s velkym mnozstvom kofeinu a k tomu nejaku loriensku sladku specialitu, nad ktorej slozenim a zdravym budu polemizovat minimalne najblizsie dve hodiny, kedy sa konecne uracia dostavit sa tam, kde je ich treba. Lepsie najprv k Leffovi, ktoremu zaborila prsty do hustych, tmavohnedych vlasov a nezne sa s nimi hrala. Preco si len z tej noci nic nepamata... Aspon by vedela, ako ho ukludnit. Uplne. Papa, Nemesis. Uz odchdzame. Donesieme ti sisky. Do frasa, nikam sa nejde.* Leff, chces zahodit cely ten cas prace len kvoli tvojmu... libidu? *Snazila sa to vyslovit co najhlasnejsie, no nech sa snazila, ako chcela, aby to vyznelo razne, vydral sa z nej len tlmeny hlas, ba az sepot.*

*Hrala sa so svojimi prstami, čo bol len ďalší očividný prejav nervozity. Dokonca ani nerozmýšľala nad tým, ako zvláštne vyznieva, keď jej kapitán vyká. V tej chvíli ju to netrápilo, neodpovedal jej na otázku ktorá ju zaujímala najviac, zato jej kládol ďalšie. Bol síce kapitán, no ona potrebovala vedieť odpoveď nech by bola akákoľvek. * Bryan sa o mňa bojí a tak skoro by mi asi nedovolil ísť do stíhačky, myslela som si, že kým bude robiť prieskum, nebudem mu tam zavadzať. Vyliezla som až neskôr aby sa to nerozhodol otočiť späť, no potom ste sa ozvali vy a z obhliadkového letu nezostalo nič. * vysvetľovala, očami preskakujúc zo svojich stále sa hýbajúcich prstov, k jeho tvári* Neodpovedali ste mi na otázku... * dodala, nie drzo, skôr z jej poznámky bolo cítiť očakávanie v odpoveď. Ak by vyhodil ju, nejako by to zvládla, alebo si to aspoň nahovárala, no Bryan si to nezaslúžil, nielenže za to nemohol, ale miloval svoju prácu*

*jej tichý šepot, ktorým sa snažila rozprávať si prestal absolútne všímať. Jej pokožka bola taká hebká. Telom a hlavne driekom sa pritisol k jej telu, pričom jeho pery postupovali k ušnému laloku. Jemne ho vzal do pier. Slabunko ju bozkal na ucho a potom jej ušný lalok vzal do zubov a slabunko potiahol, tak aby jej neublížil. Hnev, ktorý ho predtým ovládal, šiel bokom a teraz tu bolo niečo iné. Niečo neidentifikovateľné, čo nemal chuť rozoberať do detailov. Šlo jednoducho o ňu a o jeho vzdurený úd, ktorý ho tak moc tlačil v nohaviciach. *

* Len čo utíchlo posledné slovo z Lexiených úst rozhostil sa mu na perách nečakane spokojný úsmev, ktorý však mal svoj dôvod. Dokonale zbavený pochybností videl, že mladej žene záleží na tom čo sa stane s jej priateľom rovnako ako jemu záležalo na nej. To, že bol v poslednom čase obklopený vlastnými problemami vo vztahu s Tessou neznamenalo že by bol slepy voci trapeniu priatela. Bryan bol niekedy bezmala rovnako mlklvy a zahlbeny do myslienok akoby uvazoval nad niečim co mu nedalo spávat vo dne v noci. A jedine taketo trpkosladke trapenie mohla muzovi pripravit len zana. To vsetko predpokladal až do vtedy ked sa mu Bryan zdvoveril. Neurobil to vlastne priamo len sa ho spytal dost jasnu otazku, z ktorej si vsetko odvodil. Ta otazka znela.. " Nerozmyslal si niekedy nad tym že tvoja laska k Tesse by mohla byt ina ako ta jej k tebe? "
" Ako ina?" opytal sa logicky. Bryan len sklonil hlavu a akoby z velkej dialky prehovoril
" Ze by si ju lubil viac ako by ona niekedy dokazala lubit teba."
Tie slova v nom vtedy vyvolali vela spomienok a tiez usmev naplneni poznanim. Po chvili sa ticho ozval aby nevyrusil priatela v hlbokej uvahe prilis hlasnou vravou. Len mu polozil ruku na plece a mierne mu ho stisol.
" Ja viem že ju lubim viac ale ak by si sa isiel spytat jej povedala by ti to iste o sebe a to je to Bryan comu sa hovori milovať druheho nad cokolvek ine, viac ako svoj zivot pretoze si ho cely zasvätil len jej a viac ako zivot uz nic nemas preto si myslis že tvoja laska je ta najvacsia..." * Ano prepacte mi iba som vam chcel polozit tu uplne poslednu otazku.* usmev mu zahral na perach lahko, tak lahko az sa takmer zdalo ze nema dovod mracit sa ako pred chvilou pretoze boli na neznamom uzemi a on bol ostrazity.* Kedze sa zda že z Bryanovho pohladu to nie j evasa vina a z vasich slov to nie je ani Bryanova vina nemozem nikoho obvinit...iba..* a tu sa k nemu opat vratila predchadzajuca prisnost.*...ziadam aby st eboli opatrna a nevzdalovali sa prilis od lode ani od Bryana a nasej skupiny aj keby st evideli niečo zaujimave a samozrejme ak sa budete chciet opat raz previest v stihacke voper na to niekoho upozornite. Nemusite sa bat že by vam to nedovolili ak sa nebude jednat o vojensku akciu...

*Kapitán mohol len tušiť, aký obrovský balvan jej spadol zo srdca. Tá úľava ktorá naplnila jej vnútro a šírila sa telom ako omamný jed, ktorý tentoraz ale nezabíjal, ale prinášal pokoj. V prvom momente ani nevnímala význam všetkých kapitánových slov, len to hlavné, to čo jej dušu a výčitky trápilo posledné minúty najviac – vina či nevina. Bryanovi nič nehrozilo a ona akoby sa mohla znovu po dlhej dobe nadýchnuť. * Ďakujem kapitán* vyšlo jej z úst, keď sa prebrala konečne z toho bezslovného zízania, v ktorom skôr lietala v myšlienkach, ako sledovala kapitána či okolie. Pomaly jej dochádzali aj zvyšné slová, takže Bryan to skúšal zobrať na seba? Tušila že to tak bude, nenechal by ju trpieť, vedela to s istotou, akú mala len v málo veciach. Istota k jej životu moc nepatrila, no odkedy ju Bryan zachránil a to doslova, pomaly to slovo aj význam tých pár písmen začínala spoznávať. * Aj keby ste mi to dovolili ísť do stíhačky, Bryan by nebol rád a mračil by, teda by som nešla. * pokrčila ramenami, to čo hovorila bola pravda. Nerobila by mu napriek, chcela ho vidieť šťastného a nie zamračeného, nehovoriac o tom, ak bola práve ona príčinou jeho mračenia. * budem sa držať pri Bryanovi* sľúbila, pretože nič iné ani v pláne nemala. *

* Doslova cítil Lexienu úľavu ako sa jej šíri z tela zbaveného napatia a co býva vzdy najzaujimavejsie dokazali to sposobit len kratke slova skrývajuce v sebe taky velky vyznam pre zamilovaneho cloveka.* V tom prípade už nie je nijaky dovod na to aby sme sa zdrziavali. Mali by ste teraz vyuzit prilezitost a preskumat to tu spolu s nami...* usmial sa pokojne uz bez hnevu pretoze by nim nepotretsal nikoho ineho nez seba. Mal moznost spoznat tuto tvrdu pravdu na vlastnej kozi a nebolo tomu ani tak davno co sa z nej poucil. Teraz by uz aj tak boli akekolvek rozumy zbytocne. A tak zamieril k dveram stihacky, zastavil sa tesne pred vychodom a pockal ako sa Lexie rozhodne. *

*Áno, teraz mala tú príležitosť preskúmať planétu s nimi, aj keď viac menej nevidela nijaké s nimi, ale iba s ním. Nenechala sa presviedčať nech už idú, aj napriek zmierlivým kapitánovým slovám už chcela byť vonku, vidieť kde je Bryan a povedať mu, že všetko je v poriadku a nemusí sa obávať. Ani o ňu, ani o seba. * Ešte raz ďakujem... * prehovorila skôr, než vyšla zo stíhačky von. Pľúca sa jej naplnili čerstvým, trochu studeným vzduchom planéty, oči prechádzali po fialkastých oblakoch a krajine okolo nich. No hľadala aj niečo konkrétne, nečakajúc na kapitána. Možno to bolo neslušné, no len čo zazrela Bryana len kúsok od stíhačky, nadšene sa za ním rozbehla, ani sa len neotočiac dozadu. Objala ho bez slov zozadu okolo chrbta a na pery jej vystúpil jemnú úsmev. V prvom momente ju ani nenapadlo, že kapitána by počas ich práce mohlo jej správanie pohoršovať, no jednoducho mala radosť zmiešanú s úľavou* myslím že sa už nehnevá* zašepkala mu do ucha, akoby ju mohol počuť samotný kapitán. Vtisla Bryanovi na krk bozk, pretože inam spoza jeho chrbta nedosiahla, bola pri ňom príliš nízka, maličká*

Axolotl Mates

* Nohy ho tak trochu neposlúchali. Trochu? Pozrel dolu, presne tam kde mal svoje pomocné chodiace barličky obalené svalstvom a kožou presne ako tie zvláštne suchozemské individuá a pri tom ho striaslo. Neznášal tie chlpaté predlžene články ale miloval svoju hladku modrastu pokozku, ktorá na vnutornej strane stehien prechádzala az do fialovkasta. Rudy Morty sa mu vsak zakazdym smial že to má len preto lebo v poslednom čase stupla teplota vody v zalive kde zil takže je skor akymsi exmeplarnym prikladom klimatickych zmien. Rudy Morty bol smiešna kopa. Prorokoval mu dokonca aj to, že pri teplote zvysenej o dalsi stupen uz bude vyzerat ako pochoden alebo morsky konik v plnom prude obdobia párenia. Axolotl sa len ticho zachichotal pri tej myslienke že by jeho koza mohla nabat taky vyrazny odtien co sa mu naozaj velmi pacilo. Ale spat k chlpatym noham. Práve tych bolo teraz na susi viac ako dost. Viac ako dokazal akceptovat jeho zdravy rozum. Zase sa ticho zachichotal. Mozno pretto že Rudy Morty povedal ze jeho hlava postrada absenciu akehokolvek mozgoveho nervoveho clanku. Veru veru Rudy Morty je znamenity chlapik. Ale koncentracia Chlpatych noh na pobrezi ho desila bezmala ako krehkost morskych bitopv ked sa budil zo spanku a nemohol sa nadychnut pretoze sa mu zdalo , že vsetka ich potrava zmizla. Koraly zmizli, morske agámaje zmizli...s kym sa bude hrat?
A nikto mu neveril ked prorokoval, že sny sa mozu vypplnit. Len Rudy Morty mu tvrdil, že ma pravdu a že ostatní su blazni aj ked na neho, na Axolotla, sa pozeraju ako na blazna. Ktovie čo tym Rudy Morty myslel. No skoda. Rudy uz bol niekolko dni celkom strateny. Ale naozaj celkom celkom strateny. Nie iba ukryty ale nacisto vypareni z povrchu morskeho co bola samozrejme ta najvacsia hlupost aku si mohol Axolotl pomysliet ale zaroven ta najmudrejsia vec aku vo svojej mudrosti pokladal za inteligentnu. Ved ako sa mohlo niečo vyparit z vody ak to bolo pod vodou a nie na vode?
Citil sa byt stasne zmateny. Straze organizacieb ho spoznali ihned co bolo poznat na ich vyznamnych usklabkoch, ktore si vymenili akonahle presiel okolo nich a predsa si to vo svojej hlbokej zamyslenosti nevsimol alebo nechcel vsimnut. Mohol sa po usadlosti pohybovat takmer bez obmedzenia ved postavenie blazna je pre pohyb velmi vyhodne. A odrazu dosiel tam kam povodne dojst chcel predtym nez zacal rozmyslat o vypareni sa Rudyho Mortyho. Rozrazil dvere akoby sa ani nechumelilo a takmer hystericky zvolal na dvojicu na sebe nalepenych Lorienčanov v ktorych spoznal Leffa a Nemesis.* Je to tu! Prišiel náš koniec! Ja som to hovoril!* zacal lamentovat akoby sa isiel zrutit po jeho slovach cely koralovy utes. Akoby vnutorne slepy nad tym co za scena sa odohravala v izbe predtym nez prisiel prebehol horuckovito tych park krokov k tomu istemu stolu kde dvojica pololezala polosedela a posadil sa na opacny koniec.* Prišli Chlpaté nohy hrozní príživníci a suchozemské príšeri! Co s tym chcete robit?* zaznela jeho typicky otazka.*

=hah pekné prekvapenie, ale muži sa nikdy nevzdávajú a tým pádom ani ja, budeš to mať trochu ťažšie =

*Nechcel sa ani za svet odlepiť od Nemesis a predsa len nakoniec musel. Akonáhle vošiel Axolotl takto drzo do jeho kanelárie, takmer ho roztrhalo od zlosti. Tváriac sa pokojne, sa odtiahol od Nemesis. Uhladil si košeľu a strapaté vlasy si prehrabol rukou. Potom sa však so zúrivým pohľadom odtočil k mužovi, ktorý si dovolil vôjsť do jeho kancelárie a z jeho očí lietali blesky, no naďalej mohol povedať, že sa ovládal, nie ako pred malou chvíľou pred ňou. Pomaly a hrozivo sa priblížil k mužovi a zasyčal*Nepamätáš si, že do mojej pracovne nemá NIKTO prístup?!*Bol trochu agresívny a tým chcel naznačiť mužovi, aby sa nijako nepokúšal nahnevať ho ešte viacej než bol.*A navyše ja viem, že sú tu. A čo?! Musíme počkať aby sme videli, či nie sú s Adrianom..*naschvál zamlčal informáciu o tom, že na palube sú dve Lorienky a jedna z nich je ešte k tomu aj Szania.*Až potom budeme konať. A teraz nás prosím ťa ospravedlň*Keď mu tak hovoril všetky tie informácie, Leffay kráčal pomalými krokmi dopredu, aby Axolotla vytlačil z miestnosti. Pri poslednej vete mu zabuchol dvere pred nosom a zamkol ich. Potom sa opäť otočil k Nemesis. V očiach už nebolo ani jednej známky po zlosti, ktorú pred tým cítil, ba naopak. Jeho oči boli plné nehy a túžby po tejto žene. Momentálne mu bolo jedno či je pohotovosť, alebo nie. Mali ešte čas, lebo podľa údajov, ktoré boli hlásené do rozhlasu od chlapov v teréne, sa tam ešte nič neudialo. Cítil v kostiach, že sa tam na 100% objaví Adrian. Či už v zlom, alebo dobrom, tak to nevedel, ale už ho nejaký ten čas poznal a niekedy sa Leffayovi darilo byť o krok popredu. No teraz vypol a chcel vypnúť. Vedel, že Nemesis ho chce tiež, ale bolo tu jej malé ALE. Stále váhala, čo jej videl na očiach.*Ty ma chceš, Nemesis*povedal a naschvál ju oslovil menom, pričom jej hypnotizujúco hľadel do očí.*A ja chcem teba, tak sa tomu nebráň*šepol a opäť sa k nej postavil tak ako predtým a nežne ju objal, pričom ju pobozkal na pery čakajúc či mu bozk opätuje*

(( godmoding ))

/Presne presne podotýkam že šialenca nehrám ja, takže nepomáham sebe /