Lorien

(( taky pekny sialenec... skoda je ho :/ ))

* Dosiaľ nepoznal tú hĺbku trpkej hanby, do ktorej ho uvrhla v priateľových očiach jasne čitateľná bolesť z jeho nedôvery voči nemu. Zadržal ho. Bola to pravda. Ale Cass nebol mužom, ktorý si vybíja svoj hnev na nevinných a rád sa pýtal a dozvedal odpovede na svoje otázky skôr ako niečo vôbec podnikol. Nemohol si však pomôcť a vedený náhlym strachom o Lexie nedôveroval by nikomu...a predsa ho to mrzelo. Nemohol už dlhšie ostať vo vnútri stíhačky, pretože mu jej vnútorné steny pripomínali väzenie a napätie mu kolovalo v žilách ako čistá krv. Takmer vybehol na vzduch no držal sa pri stroji každú chvíľu vrhnúc úzkostlivý pohľad na stíhačku oproti. Len v jeden jediný okamih sa otočil pritiahnutý pohybom v jeho zornom poli no nebolo to nič viac než len ďalšie zavlnenie trávy pár metrov od neho. Chystal sa otočiť naspäť keď odrazu zacítil na svojom páse objatie rúk a na krku nežný dotyk mäkkých pier. Citeľne si vydýchol, na pár sekúnd tuho zažmúril oči a pery sa mu takmer nečujne pohli keď zašepkal vďačné ďakujem. Tušil, že to Cass počul. To bola zase jeho výhoda, jeho schopnosť a keby sa v nasledujúcich sekundách nebol obrátil a neobjal pevne Lexie v náručí na znak radosti, že je opäť v jej upokojujúcej blízkosti isto by mu priateľ rovnako pohľadom ako Lexie slovami, naznačil, že je všetko v poriadku.* Za to môžeme vďačiť tebe Lexie...je zrejmé, že si na neho urobila veľký dojem. Keď som s ním bol ja nevyzeral veľmi nadšene, ale teraz...je to celkom iné.* v tých slovách sa skrýval veľký význam. Poznal ho už sám. Spoznal ho vtedy keď netrpezlivo čakal v napätí aký bude rozsudok kapitána nad novým členom misie. Teraz už vedel, že ani jeho práca ani to čo predtým vo svojom živote pokladal za významné a dôležité nemajú nad jeho srdcom a hlavne činmi takú moc ako láska k tejto nevinnej hanblivej dievčine, ktorú si práve túlil na prsia.*

* Vietor, ktorý tu bol nesmierne tichý, tichý a mĺkvy bez vtáčieho spevu, však oplýval pomerne rovnakými rozmarmi ako ten na Zemi. Vial mierny vetrík a okrem tajomného šumenia trávy nebolo počuť nič iné čo by sa dalo zaradiť do prirodzených zvukov prostredia. Aj preto k nemu Bryanove ticho zašeptané slová, ba vlastne len dych povievajúci pomedzi pery, prenikol do uší tak rýchlo. Usmial sa hoci vedel, že priateľ si ho teraz príliš nevšíma. Musel však prerušiť túto ich chvíľku aj keď by to za iných okolností neurobil. Pristúpil k dvojici ešte o pár krokov bližšie opäť s nič nehovoriacim výrazom na tvári aj keď jeho oči boli preplnené priateľským svitom. * Tak hrdličky, skupina na nás čaká v blízkosti juhovychodneho cípu jazera. * zodvihol ruku, ohol ju v lakti a priblížil Bryanovi obraz na malom plazmovom displeji kde bez zmeny polohy čupelo pri sebe niekoľko zelených pulzujúcich bodiek.* Mali by sme sa čo najrýchlejšie dostať k nim , urobiť všetky potrebné veci a vratiť sa späť na Thanatos.* k predchádzajucej teme sa už nijako nevyjadril pretoz eju povazoval za ukoncenu. Bolo jasne z jeho správania, že Byrana naozaj necakal nijaky trest. Ved ako uz Lexie povedala on za to nemohol a tiež ako povedal Bryan ona tiež za to nemohla.* Dúfam, že aj napriek tomu, že láske sa rozkázať nedá budete teraz pocuvat vsetky dolezite prikazy a varovania..* ozval sa este polovazne polozartom, obisiel dvojicu a s ostrazitostou vojaka sa prikradol az k cakajucej skupinke.* Ako postupuje prvy vyskum. Zistili ste zatial niečo zaujimave?* prihovoril sa Szanii klaknuc si na koleno do travy vedla nej a oastatnyhc vojakov s pohladom stale patravo sledujucim krajinu vsade navokol.*

Axolotl Mates

• Takmer ani nevnímal čo sa deje v miestnosti pretože vlastné myšlienky mu zahlcovali všetok čas a priestor akým sa obklopoval takmer polovicu svojho života. Veru Rudy Morty by vedel čo má robiť... pomyslel si s nevôľou Axolotl len čo na neho dopadol tmavý tieň Leffaových očí, ktorým ako by ho chcel ugrilovať ako morskú uhorku. Dovtedy len hĺbavo vyklepkával takt koncami chodidiel búchajúc nimi o drevenú nohu stola, ale nakoniec bol prinútený zoskočiť a pred Leffayom zaspätkovať von z jeho kancelárie. Chcel ešte niečo povedať, zadržať ho...veď otvoril aj ústa a dokonca zodvihol ruku so vztýčeným ukazovákom ako na upozornenie, ale tvár mu ovial závan slaného vzduchu. To sa pred ním dvere načisto zatvorili vytvoriac miniatúrny prievan a on odrazu zostal stáť celkom sám na chodbe.* Toto je otázka života a smrti!* zvolal po prekonaní prvotného šoku tak hlasno ako len mohol pretože ho odmietnutie v takej pálčivej záležitosti týkajúcej sa bezpečnosti hlboko rozrušilo.* Otázka našej bezpečnosti!* zahromžil ešte hlasnejšie a nedbal nič keď sa začal pred dverami prechádzať ako uväznená rybka v sasankii. Veru, veru... pred chvíľou mal ešte dobrú náladu. * Toto sa nemôže nechať len tak! Zavolám niekoho!* pri poslednom obrate sprava doľava nechtiac zavadil gestikulujúcimi rukami o ucho veľmi vzácnej nádoby intarzovanej morskou perleťou a jej obrovitánske vyduté brucho akoby vzdychlo, ešte viac sa vydulo a nádoba sa nebezpečne zakolísala na svojom podstavci no bezpečne opäť zakotvila na pôvodom mieste. Axolotl si to však vôbec nevšímal a ďalej nahlas kričal svoje sťažnosti.* Zavolám Rudyho Mortyho!* napadlo mu zrazu takže sa víťazoslávne zachichotal a udrel dlaňami po stehnách. Ale kde by ho zohnal? Keď sa vyparil? Možno by sa mohol pokúsiť ho zase skvapalniť, ale to by sa Rudy Morty musel skrývať rozplynutý v atmosfére. Pochytilo ho nesmierne zúfalstvo. Také veľké zúfalstvo a žiaľ až sa hodil k zamknutým dverám pracovne a začal na ne horúčkovito búchať päsťami.* Nedýchajte!* hlas sa mu chvel strachom a obavami.* Nedýchajte, Rudy je vo vzduchu!* Čo to vlastne predtým chcel? Zúfalo sa nadýchol no hneď takmer pieskovo zbledol. Nie! Čo ak práve vdýchol Rudyho mozog? Rudy by nebol rád, že sa s ním delí o mozog. Veď mu predsa raz povedal, že jeho mozog patrí výsostne jemu, a tak sa dosť hneval keď sa Axolotl začal pohrávať s myšlienkou, že by si ho mohli rozdeliť. Kde je písané, že jeden mozog musí mať jeden Lorienčan? Taký Leff mal určite dva mozgy. Jeden pracuje keď druhý vypne a naopak. Ktovie, ktorý mozog u neho pracoval teraz. Bol to ten prvý alebo ten druhý? Alebo si práve menili miesta z prvého na druhý alebo z druhého na prvý? Odrazu sa začal chichotať pretože si na niečo spomenul. Musí sa na to bezpodmienečne spýtať Nemesis. Bola to otázka života a smrti! Zvláštne. Nepovedal tú istú vetu v ten istý deň už niekoľkokrát?* začal škrabať po dreve ako opustený krab po preplnenej ulite a oči sa mu zmenili na prosebné výrazom nevinnej langusty.* Prosím! Je to otázka...* zasekol sa. Otázka? Chcel sa vôbec niečo spýtať? Mal silný pocit, že chcel, ale...aha... * ...Je to otázka jedla a chuti! * Bolo to takto? Rudy Morty by vedel či áno alebo nie.*

(( ´the fuck is going on here? ))

*Protestne zavrtela hlavou, keby nebolo jej, problém by vôbec nenastal. Na krátku chvíľu zostala skrytá v jeho náručí, vychutnávajúc si to hrejivé teplo, vlievajúce do jej tela pokoj a pocit bezpečia. * má ťa rád, to preto* zašepkala potichučky, no na hlas kapitána trochu ustúpila. Sľúbila že nebude zavadzať a nemohla Bryana zabávať, aj keď sa od neho nemienila nikam pohnúť. Kráčala hneď vedľa neho, vlastne ani netušila čo presne tam budú hľadať, no očami obzerala všetko navôkol. Jedna jej časť jej šepkala do ucha, nech beží preč a ju to trochu desilo. Niečo na tej planéte v nej vyvolávalo pocit strachu, strach ktorý bol iný od obyčajných obáv či spomienok na bolestivé detstvo. Bolo v tom čosi viac, čosi, na čo nevedela prísť. No druhá jej časť túžila dotýkať sa stromov, prezerať planétu, objavovať, akoby tu bolo čosi, čo stálo za ten risk. Akoby sa vrátila čase, akoby na týchto už miestach bola, aj keď si sama jasne hovorila, aké je to nemožné. Život prežila za vysokými múrmi, skrývala sa na povale a nikdy necestovala. Bol to len pocit ktorý ju klamal, vlastne ani sama nevedela čomu má teraz dôverovať. Pocity ju klamali, rozum nepoznal odpoveď. Jediná istota ktorú mala bol Bryan... *

(inaaak Liluša nedala Elvisovi chudak chlapec )

//what the hell..???? neviem ako vy, ale ten cvok ma privádza do rozpakov, že nechápem //

*keď sa k nim po nejakej chvíli pripojil kapitán, Szania mu venovala krátky pohľad a potom sa opäť dívala Jimmyho smerom*nie sme tu samy*šepla ticho a pritom ani nevedela, kde brala tú istotu.. ale cítila to v kostiach.. mala pocit, akoby ich niekto sledoval, ale nikoho pritom nevidela.. vari to spúsobil ten trus, čo našla, alebo??? Jimmy stále nechodil a ona videla, že sa pasuje s rastlinou.. začínala byť nervózna.. príliš dlho mu to trvalo.. a nevedela prečo.. čo je predsa na tom také ťažké vziať nejakú rastlinu aj s koreňmi?.. odtiaľ kde sa ona a ostatní muži s kapitánom zdržiavali, videla iba ako sa stále nakláňa nad ratlinou a na tvári mu videla ako sa mračí.. niečo sa tam dialo?.. zrazu začula šušťanie trávy napravo.. zbystrela a otočila sa tým smerom.. avšak nič nevidela.. hľadela neustále tým smerom a zvuk ktorý začula jej bol záhadou.. keď sa otočila spať, uvidela že Jimmy a traja vojaci čo boli s ním sa už idú k nim pripojiť.. kúsok nervozity čo sa jej držal opadol.. skupinka sa k nim pripojila* čo ti to tak dlho trvalo?!* zavrčala na svojho pomocníka, ktorý prišiel celý spotený a predsa s úsmevom na tvári*predstav si Szanny*začal nevšímajúc si jej nervoznu reakciu*ale tá rastlina.. sa nechcela koreňmi pustiť.. vôbec som s ňou ani nepohol.. veď vidíš, že som spotený ako prasa*povedal so smiechom a utrel si čelo rukou.. Szania len nechápavo civela na neho a bola ticho.. trochu jej uchádzala pointa*no a takto som sa utrel na čele*povedal a ukázal to ešte raz*a kvapky potu na ňu padli a vtedy sa to stalo.. všimol som si, že rastlina povolila jeden koreň.. skúsil som teda na ňu vyliať trochu vody.. a ona?.. * nestihol dopovedať, lebo Szanii z úst vyleteli slová, ktorým nerozumela a hlavne ani prečo ich vyslovila a odkiaľ tú informáciu vedela*ona sa koreňmi pustila zeme* Jimmy zostal šokovaný, pričom ústa mal otvorené dokorán*odkiaľ to do pekla vieš?*opýtal sa prekvapujúco, no odpoveď už nedostal*

*Lorienské mesto, najdokonalejšie z najdokonalejších. Adrian si nevedel ani len predstaviť krajšie miesto, než to v ktorom žil. Obrovská bublina meniaca farbu podľa pohybu vody, občasných lúčoch svetla prenikajúcich len zriedkavo na dno jazera, či ročného obdobia. Bublina, cez ktorú by neprenikli ľudské zbrane, chrániaca ich pred vodou i inými rasami. Rasami o ktorých nevedeli nič. Aspoň nie obyčajní ľudia. Tí žili v ilúzii, aký je svet tam vonku zlý, ako si majú dávať pozor na ľudí, mimozemšťanov a iné rasy, kŕmili ich vecami, ktoré s realitou nijako nesúviseli. Adrian sa o to poctivo staral, kým tomu verili, nevznikali konflikty, nikto sa nepokúšal ísť von ani objavovať vesmír. Vesmír ktorý by sa im určite zapáčil. V knihách nenašli nič čo by nebolo schválené, akokoľvek informácie boli skreslené a upravené. Iné rasy neboli milé ani priateľské, akýkoľvek nevraživcov a návštevníkov treba umlčať, zbaviť sa ich. Nenašiel sa nikto, kto by o jeho slovách pochyboval, bol predsa ten sladký vyvolený, budúci manžel ich zbožňovanej princeznej Szanie. Niekto, koho si vybrala a nebol dôvod vôbec len pochybovať o jeho mravnej čistote. Vždy sa na tom dobre bavil, všetci tí hlupáci navôkol boli naivní, nevzdelaní a uverili akémukoľvek divadielku. Stačilo sa usmiať, dať princezničke kvet a každý v tom videl rozprávkovú lásku, ktorá nevädne, len kvitne a kvitne. No tak to v prírode nikdy nefungovalo, všetko začalo klíčiť, postupne rozkvitlo a zvädlo. Niečo pomalšie, iné rýchlo. Taká bola príroda, on sa ňou len riadil. Venoval princezničke dostatočnú pozornosť, len aby ona sama neprišla na to, čo za chlapa k sebe pustila. Musel byť ten pán dokonalý, pripravený ju vždy rozosmiať, rozveseliť a utešiť, aj keď ho nikdy netrápili jej problémy. Mal jasné priority a ona k nim nepatrila, práve naopak, bola prekážkou. Prekážkou, ktorú bolo treba odstrániť z cesty alebo preskočiť.
Podarilo sa mu to, len čo odhalila jeho pravú tvár, zhodila mu tú dlhotrvajúcu masku z tváre, bol čas zbaviť sa jej. Nemusel ju zabiť, stačilo ju dostať preč z planéty, tak aby netušila z kade je, ani ako sa dostať späť. Veď keby sa aj pýta na fialovú planétu plnú vodných lorienských ľudí, kto by jej povedal kadiaľ sa ide späť? Koľkí ľudia by vôbec uverili jej táraninám o nejakých modrastých bytostiach? Keď zmizla z jeho života, neobával sa jej návratu, príliš sa spoliehal na šťastie. No to nehralo v jeho prospech, ale jej. Len čo sa dozvedel správu o príchode skupinky mimozemšťanov, medzi ktorými majú byť aj lorienčanky, vedel že je zle. Princezná sa vrátila a ak niekomu povie čo o ňom zistila, jeho život je v ťahu. Mal jednoduchý život, obchod s deťmi ktoré buď nemali domov, alebo jednoducho neboli potrebné. Samozrejme sa našli aj také, ktoré sa dostali preč nešťastnou náhodou, jednoducho boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Nikdy neunášali deti z významných rodín, toto by sa nemuselo vyplatiť, stačil jeden chybný krok a ich úsilie by stroskotalo na mŕtvom bode. Tak ako v prípade malej dcéry de Santrinových. Decko ktoré malo byť vo vode sa dostalo na pláž, priplietlo sa do cesty únoscom a dostalo sa tam kde ani nemalo byť. Rodina de Santrin bola jedna zo sedmičky významných šľachticov, zmiznutie ich jedinej dcéry bol tvrdý úder, ktorý sa vyšetroval dlhé roky. No teraz, keď už všetci prišli o nádej v akúkoľvek jej záchranu mohol byť pokoj, nijaké následky ani otázky. No čo čert nechcel, museli sa tu zjaviť naraz, milovaná princezná Szania a ten krpatý smrd ktorý utiekol Darii z komplexu. Mladá Lexie de Santrin. Samozrejme že netušila kde je, o tom nepochyboval, Daria a Trinity ho oboznámili s výchovou mladých dievčatok. Nijaká minulosť, iba život v klietke bez jasnej budúcnosti. Keď im tá krpaňa ušla, ani len netušil aký problém z toho raz bude. Dievča, ktoré nechcelo poslúchať príkazy vychovávateliek, priečilo sa rozkazom a zákazom, čítalo knihy a hralo sa s potkanmi a myšami no hlavne, HLAVNE netušilo nič o skutočnom svete, teraz pristálo z najznámejšou Telarionskou loďou práve tu. Prečo práve u nich? Taká šanca bola jedna k miliardám, vesmír bol nekonečný, plný planét obývaných aj neobývaných tak prečo pristáli u nich? Osud? Náhoda? Prišiel jeho trest? Odhadoval to skôr na tú náhodu, neveril na nijaký osud, ani na trest ktorý by si mal odpykať. Kým ho neodhalia, nebude trpieť a to samozrejme ani nemienil dovoliť. Szanie aj tej krpane sa zbaví, raz a navždy.* Ideme* kývol na pár svojich poskokov, ktorým bolo jedno čo robí, teda aspoň kým mali plné vrecká a žili si tak ako žili. Peniaze robili svoje, každý mal istú hranicu, stačilo dať viac ako bola ich pomyselná čiara a podplatil každého.*

* Bolo by to naozaj zvláštne ak by celá ich návšteva tejto planéty prebiehala tak hladko a bez zjavných komplikácií. Už aj to bolo dosť a zarážajúco mätúce, že v prostredí, v ktorom sa vyskytovala hojnosť kyslíka a iných, pre život dôležitých, organických zložiek, zdá sa neprejavila vyššia forma im podobného života. Aj preto ho Szaniine slová na jednej strane zachmúrili na strane druhej ani veľmi neprekvapili. Presne také isté pocity sa mu odrážali aj v črtách tváre. Predsa sa však spýtal, aby získal potrebnú istotu ako postupovať ďalej.* Videli ste tie bytosti alebo tak usudzujete z iných dôkazov?* zvedavo nadvihol obočie až sa mu čelo nad nimi pokrčilo v niekoľkých tenkých pásikoch opálenej kože- pamiatka na Slnečnú planétu. No práve vtedy sa k ich skupine vrátil Szaniin pomocník a začal svoje zaujímavé rozprávanie. Mimovoľne ho to upútalo. Až natoľko, že keď sa konečne dočkal Szaniinej odpovede nebola ani na tú otázku, ktorú jej položil ..odvetila jednoducho bez toho, aby sa jej niekto niečo spýtal a tak jasne a presvedčivo akoby nový druh rastliny poznala od malička. Nemohol odtrhnúť pohľad od tváre mladej ženy a nevedno prečo sa mu v mysli opäť vynoril obraz na jej črty ožiarené svetlom planéty, ktoré sa tak tajomne rysovali v ligotavej pokožke akoby potiahnutej perleťou. Zvláštny úkaz lomu svetelných lúčov. Chcel práve niečo podotknúť keď asi na dvadsať krokov od ich malej skupinky ticho zašuchotali v lístí neviditeľné kroky neznámeho tvora. Podľa ťažkopádnej chôdze musel byť mohutne stavaný a v pohybe neohrabaný. Vetvičky i hrubšie konáre padnuté zo stromov pod ním praskali a lámali sa ako suché spráchnivené kosti. Bola to len sekunda čo zatajil dych a hneď zreagoval na možné približujúce sa ohrozenie. Rukou siahol na svoju zbraň, vytiahol ju ľahko z puzdra a odistil k streľbe zároveň sa posunúc viac pred Szaniu, aby pred ňu postavil hradnu vlastného tela. A kroky sa zatiaľ približovali... Po brblavom ryku a zvuku chôdze to muselo byť zviera. Ale aké zviera? Bude ich chcieť napadnúť alebo je dobromyseľné ako pozemské bylinožravce? Je to len „ prieskumník“ vyslaný väčšou skupinou teda stádom alebo samotár? Nedalo sa robiť nič iné len čakať bez pohybu a nedať tvoru ani najmenší dôvod na znepokojenie, aby nezaútočilo ak tu teda platili podobné prírodné zákony ako na väčšine planét kde pulzoval život. Zachytil výraz tváre veliteľa vojakov a mihu sekundy si dali nemé znamenie len rýchlym pohybom očí a takmer nebadaným pokývnutím hlavy. Čakali... aké bude nové prekvapenie planéty?*

* Viedol Lexie za ruku rovno ku skupine, ktorá na nich už čakala niekoľko metrov od hladiny jazera. Tá sa pokojne čerila akoby ju vietor rozhŕňal neviditeľnými dlaňami v oboch smeroch rovno zo stredu no všetko bol len optický klam. Alebo mohol byť. Pretože tá najzákladnejšia vec platiaca na všetkých planétach vo vesmíre bolá tá, že síce mohli byť niektoré vesmírne telesá podobné no nikdy nie rovnaké. Lepšie povedané vo svete, v ktorom už od mala učia vnímavú bytosť prispôsobovať sa daným aspektom prostredia naučia ju tie vnímať presne tie črty a charakter prispôsobujúci sa jeho vnímaniu Existencie. Tá je v určitom období života neotrasiteľná. Ako napríklad fakt, že sa vždy ráno zobudí. Že vstane a vykročí po zemi priťahovaný gravitačným poľom. Síce ho nevidí, ale cíti ho a cíti ho celkom prirodzene a nepremýšľavo. Ale ak by sa tá istá bytosť navyknutá na istý štandard prostredia ocitla v prostredí nezvyklom jeho obyčaju čo by sa stalo? Ako by dokázala pochopiť veci a deje, ktoré nikdy predtým nepoznala? Môže si človek predstaviť jedenásťrozmerný obraz ak predtým poznal len trojrozmerný? Jeho myseľ by nemusela a vo veľkej väčšine pravdepodobne ani nebola schopný niečoho takého. Hoci pre obyvateľa jedenásťrozmerného systému ako kompaktnej a nedeliteľnej skutočnosti by to nebol nijaký problém. Tomu sa hovorí prispôsobivosť životným podmienkam a vlastnému rámca chápania. Vždy tu bude niečo viac než len fakty. Holé skutočnosti na potvrdenie toho čo bytosť nevidí, čo je nehmatateľné a predsa citeľné ako gravitácia. Jednotlivci robia spoločnosť. Jednotlivci ju učia. Každý jednotlivec má v sebe isté proporčné a psychické možnosti ako dosiahnuť istú úroveň poznania, s ktorou môže oboznámiť celok. Vlastne je to fascinujúce, ale život bytostí sa podobá životu organizmu ako takého pretože ak Newton bol hlavou, Magalieš nohami a Mikelandželo rukami tak potom torzo pozostávalo z ostatných nemenej významných jedincov ak sa vezme príklad ľudskej histórie. A teraz.. vezmite telu hlavu... zapotáca sa a spadne nevidomé, slepé... vezmite telu nohy a bude stagnovať odsúdené na milosrdenstvo okolia, ktoré sa raz vyčerpá.. vezmite telu ruky a všetka fantázia ten dar od Boha bude skrytý bez radosti, ktorú by mohla vyvolať v iných...a vezmite hlave, rukám a nohám torzo....potom nebude už nič. Základný stavebný kameň, ktorému vedomosť, dobrodružnosť a fantázia dávajú tvar sa stratí. Preto sa tu cítil tak neisto. Nevidel kde sa začína hlava ani čo ju tvorí nevidel základný kameň ani ruky ani nohy. Videl len to čo poznal. Organizmus vlastného druhu. Ten cudzí mu zostával skrytý. Pevnejšie chytil Lexie za ruku keď sa ozvali nové zvuky a rýchlo ju stiahol za seba. V krátkom pohľade zachytil zmätok, ktorý aj jej pulzoval viditeľne telom. Ako si tuto planetu zaradit? Je známa alebo nie? Boli tak na pár krokov od skupiny ked sa ozvali tie zvuky. Nezavahal. Objal Lexie okolo pása a snazil sa ju stiahnut na zem skor ako by jej niečo hrozilo v snahe ochranit ju vlastnym telom.*

*Hrejivá Bryanova ruka ju viedla neznámymi miestami, ktoré v nej z nejakého dosiaľ nepoznaného dôvodu vyvolávali pocity, ktoré si nevedela vysvetliť. Hlava sa jej stále krútila do všetkých strán, len vďaka vedeniu Bryana nestihla naraziť do stromu, či zakopnúť. Mal nad ňou strážne krídla, zatiaľ čo ona vlastne nerobila nič užitočné. No napriek tomu, teraz keď vedela že kapitán mu nebude robiť problémy, bola spokojná a šťastná že je tam. Nepotrebná, ale aj tak šťastná. Možno to bolo tým, že Bryan sa nesprával nikdy zle a už vôbec by ju nenazval nepotrebnou. Dôverovala mu, nech sa dialo čokoľvek a on ani len netušil, čím si ju získal a prečo vtedy prvý raz vošla do jeho izby. Po tom všetkom zlom sa usmialo Slnko aj na ňu a odvtedy svietilo. Aj teraz, mohla kráčať ruka v ruke s mužom, ktorý pre ňu znamenal svetlo v jej živote a všetko čo potrebovala k svojmu šťastiu. Mala na jazyku nejaké slová, no vyšumeli jej tak rýchlo, ako sa ozvali zvuky spoza stromov. V očiach sa jej odrazil strach, neurobila však nič, nebola hysterická ani nechcela prepadnúť panike. Pevne chytila Bryanovu ruku, aj keď rozmýšľala že možno bude potrebovať strieľať. Bryan všetko vyriešil. Keď ju objal a pod tlakom stihol na zem, ani nepípla, aj keď cítila ako sa chveje. Aj jeho srdce hlasno búchalo o steny, cítila to na svojom tele, boli k sebe veľmi blízko. Vlastne nikdy pri sebe takto neboli, no pri strachu nerozmýšľala nad nijakou hanblivosťou ani nad ničím iným. Ak by sa tam niečo zjavilo, schytal by to prvý a až toto v nej začínalo vyvolávať skutočnú paniku.* Bryan nechcem ťa stratiť...* zašepkala potichúčky, rukami sa ovinúc okolo jeho pása, aby ho slabunko objala*

*akonáhle si uvedomila čo povedala, zostala zahanbene ticho.. v tom zmätku čo pocítila, ani nemala v pláne odpovedať kapitánovi na jeho otázku..bola vďačná neznámemu tvorovi, že ich na malú chvíľu vyrušil.. aj keď sa ju kapitán pokúšal chrániť vlastným telom, vystrela pravú ruku so zbraňou, ktorú mal tera pod pravou pažou..bola zmätená, lebo takmer všetko sa jej zdalo podozrivo známe.. dokonca si nebola istá či aj tvora, ktorý smeroval k nim, nebude poznať.. v takýchto okamihoch konala akoby sa nepoznala..odpovede z nej lietali pritom ani nevedel, že ich pozná.. a rovnaká situácia sa stala aj teraz.. zviera, ktorého dupavé a malé krochkavé až kvílivé zvuky doliehali, jej neprišli ako zvuky ktoré by ich mali ohroziť..pomaly, ignorujúc šokované pohľady vojakov prešla pred kapitána a vtedy sa spoza trávy vynorila malá hlava pokrytá sivými šupinami akoby pancierom a guľatými očkami, ktoré vystrašene hľadeli na návštevníkov, pričom drobnému stvoreniu z ňufáku vyšiel skormútený vzlyk.. Szania sa milo usmiala a pomaly, aby ho nevyľakala si čupla a vystrela k nemu ľavú ruku..*to je obyčajný protinožec, tento názov dostal, lebo nožkami pohybuje opačne než....*opäť sa zasekla nevšímajúc si, že zviera ktoré jej spokojne olízlo ruku a rozhodlo sa nerušene pokračovať v ceste, uvedomujúc si, že hovorí veci, ktoré ani nevie že pozná*

* Skutočne nečakal to čo sa stane. Samozrejme veď keby to aj dokázal pravdepodobne by podnikol príslušné kroky, ktoré zdalo sa aj tak nemali nijaký účinok pretože mladá vedkyňa ho prekvapovala čoraz viac a viac. Ak si aj predtým nahováral, že všetko je len náhoda a Szania má akýsi šiesty zmysel, ktorý jej napovedal odpovede skôr ako stihla zaznieť otázka teraz začínal byť na pochybách. Ako tak pololežal polosedel na tráve, ešte stále prekvapený a vyvedený z miery, so zbraňou odistenou no pokojne mu spočívajúcou na stehne , čelo sa mu stiahlo do zamyslených ostražitých brázd, ktoré robili celý jeho výzor nepreniknuteľný a takmer prísny. Pohľadom si premeral neškodného malého tvorčeka, ktorý by ho za iných okolností bol zaujal viac, ale teraz tu išlo o niečo dôležitejšie. Postavil sa, narovnal a zastal len pár krokov za Szaniiným chrbtom. Pokojným no neústupčivým hlasom ju vyzval.* Opačne než ? Ak je tu niečo čo viete a my nie myslím, že teraz je ten najvhodnejší čas povedať všetko pretože sa zdá akoby vám tu bolo veľa vecí povedomých.

* Zdalo sa mu, že musí čakať celú večnosť na to, aby poznal výzor svojho nepriateľa. Alebo tak to aspoň zo začiatku vyzeralo. Pud sebazáchovy je niekedy silnejší než zvedavosť a to je dobre. Bez neho by všetko bolo vystavené väčšiemu nebezpečenstvu. Jeho pud sebazáchovy do seba aj pojal aj lásku k Lexie, ktorá bola pre neho dôležitejšia než on sám. Bez neho mohlo všetko ostatné existovať, ale bez nej... by to bolo akoby sa všetky hviezdy utopili v tmavých zrkadlách, tmavých hlbinách oceánov kam by sa k nim nemohol dostať skrz svoje smrteľné telo. Aj preto bol dvojnásobne ostražitejší a cítiac Lexieno srdce na svojom pohľadom prehľadával okolie na pár sekúnd sa ním pristaviac na Lexienej tvári.* Nestratíš ma pretože kdekoľvek by si bola ty išiel by som tam aj ja. * Všimol si Cassa, vedkyňu aj ostatných členov výpravy. Vyzeralo to tak akoby ich niečo nesmierne prekvapilo, ale nebol to ten neznámy tvor, ale samotná vedkyňa. Skrčení sa na ňu pozerali a nevychádzali z údivu. On s Lexie bol ešte stále dosť ďaleko od hlavnej skupinky, aby počul čo sa hovorí, ale tráva pred ním odrazu zašuchotala, a tak namieril svoju zbraň tým smerom. Ešte jedno zašuchotanie a vtedy... spoza stebiel trávy vykukla malá holohlavá hlávka , očividne celkom bezbranného tvora. Tak si v tej chvíli vydýchol od úľavy až sa mu z hrdla začal drať tlmený smiech. Maličký tvorček, ktorý vedel narobiť toľko hluku a vystrašiť ich bezmála k smrti tu pred nimi stál a pozeral na nich veľkými nevinnými očami akoby mu nešlo do hlavy ako je možné, že už druhýkrát sa mu niekto stavia do cesty. Opäť začul ten mrnkavý zvuk akoby tlmený povzdych. Pomaly stiahol ruku so zbraňou aby tvora nevystrašil a pozrel sa na Lexie ležiacu bezpečne pod ním. Upokojujúco sa usmial v snahe celú situáciu a všetok predchádzajúci strach a napätie obrátiť na žart.* Ešte šťastie, že tu teraz s nami nie je Jack. Viem si živo predstaviť ako by celú vec nafúkol. My krčiaci sa pred malým neškodným tvorčekom, my čo sme toho spolu toľko prežili...* úsmev mu rozšíril črty tváre a vlial do nich kus tepla takže aj jazva, ktorá mu pretínala tvár akoby do nej prirodzene zapadla a nevzbudzovala toľkú hrôzu.*

*prudko so zlosťou šibajúcou z očí sa postavila, pričom sa postavila tesne k nemu*dopekla, keby som to vedela!*zavrčala zlostne a potom sa opäť otočila k nemu chrbtom... pozerajúc kam zvieratko odišlo... hnevala sa, lebo bola bezradná... a moc dobre vedela, že odpovede na otázky jej kapitán nedá*neviem odkiaľ všetky tie veci viem..*vzychla si napokon zničene... nebola povinná vysvetľovať kapitánovi svoj život, na ktorý si či už pamätala, alebo nie... a rozhodla sa, že mu to ani nebude vysvetľovať.. nikomu o tom nepovedala, ani Jimmymu.. a s tým bola priateľka odkedy jej Mark Aladron sa dostať do labáku, kde mohla ukázať svoje široké dovednosti.. nikto sa jej nepýtal, odkiaľ je a odkiaľ toľko vecí vedela.. proste to vedela a vedela, že nemôže na svoju pamäť naliehať v spomínaní... ibaže za ten rok si nič nespomenula.. bolo to pre ňu zvláštne.. ocitla sa na telarionskej ošetrovni z ktorej neskôr zmätená utiekla... bolo zvláštne, že nikto sa ´dalej o ňu nezaujímal, ale jej to vyhovovalo... meno... to bolo jediné, ktoré vedela... vďaka svojej identifikančej karte... vraj pochádza z Lorienu, ale kde je tá planéta a ako vyzerá? podľa údajov, čo hľadala, žiadny Lorien nebol nájdený a ona teraz nevdela čo si o tom myslieť.. a zrazu je tu na neznámej planéte, kde jej je takmer všetko povedomé a všetko tak známe.. už pri pristávaní jej napadlo, že možno toto je jej rodná planéta, Lorien... ibaže nikde tu nesvietila obrovská svetelná tabuľa s blikajúcim nápisom a vľkou šípkou, ktorá smerovala na zem planéty : VITAJTE NA LORIENE... sakrasticky sa pre seba zasmiala a plná rozhorčenia povedala*proste odpovede na otázky sa vynárajú z mojej hlavy a neviem ako je to možné a máte pravdu kapitán..*zastavila sa na chvíľu pričom sa opäť otočila aby mu pevne pozrela do očí*táto planéta mi príde strašne známa.. a vôbec by ma už neprekvapilo, keby som vám mohla pomenovať každú z týchto rastlín čo tu rastú*dodala kyslo s miernym znechutením nad celou siutáciou v ktorej sa ocitli*

*Ležala potichučky, čakajúc na tvora, ktorý vydáva také hlasné zvuky. Neotáčala hlavou, nesnažila sa tvora vyhľadať, mlčky hľadela buď na Bryanovu tvár, ktorá pozorne striehla, alebo len hľadela na fialové mraky nad ich hlavami. Po neuveriteľne dlhom čase si znovu uvedomila, aký je to pocit byť bezmocná. Ako by Brynovi mohla pomôcť? Nemala zbraň. A keby aj mala, akú pomoc by im poskytla? Skôr by ublížila so svojou „muškou“ niekomu z nich, než nepriateľovi. Pritiahla si k sebe tašku čo mala prevesenú cez plece, v ktorej sa skrývala malá drobná myška Laisha a čakala. No len čo z Bryanovho hrdla vyšiel výdych nasledovaný tichým smiechom, prekvapene sledovala jeho pobavenú tvár. Trošku sa pootočila, zahliadnuc len kúskom periférneho videnia akési malé stvorenie. Nevenovala mu ale pozornosť, bola príliš rada že sú v priadku a nič nehrozí. * Jack by sa schoval určite tiež, takže jeho bublina by rýchlo sfúkla* usmiala sa širokým úsmevom, konečne pozrúc poriadne na toho tvora behajúceho neďaleko nich. Ten pohľad jej však do tela vlial oveľa viac strachu a zmätku, než by v nej vyvolala mieriaca hlaveň priamo na jej hlavu. Nie preto že by bol nebezpečný, nie preto že by im mal šancu ublížiť alebo by to mohlo byť len mláďa nejakého veľkého tvora, ale preto, že presne vedela čo to je* protinožec... * zašepkala. Nie však hneď, v jej hlave sa odrazil záblesk niečoho, čo v jej tvári odrazilo ten strach.
„No tak! Nebuď sraľo a chyť ho!“ kričal akýsi zafúľaný malý chlapček, mohol mať päť rokov, rovnako ako zvyšných osem detí behajúcich po okraji jazera.
„Je to len protinožec!“ pridalo sa dievčatko s vybitými zúbkami, ukazujúc na tvora s šupinami a vyplašenými očami.
Dievčatko s čiernymi vlasmi, v ktorom spoznala samú seba nesúhlasne pokrútilo hlavou a bežalo k veľkému mohutnému stromu. Ostatné stromy popri ňom vyzerali ako trpaslíci, aj keď boli dosť vysoké. Pod lístkami ktorými bol pokrytý boli vyrezané rôzne mená zamilovaných párov, ktoré trávili čas pri jazere.
Ani nevedela ako sa prebrala do reality a zašepkala to meno, tvora ktorého ani nepoznala. Teda do tejto chvíle si to myslela. Kde sa v nej zobrala ta spomienka? Nikdy nežila inde ako v komplexe. Ako sa jej to dostalo do hlavy? Uprela pohľad na Bryana, tentoraz sa už neusmievala a znovu pozrela na okolie. Pohľad na najvyšší strom ju prebral konečne k životu. Vyliezla spod Bryana a bez varovania sa k nemu pohla* to nie je možné... * mrmlala si a čím bližšie bola, tým viac sa bála toho čo sa dozvie. Nemohol to byť ten strom. Bol to len výplod jej fantázie...určite len niečo z knihy...rukou odhrnula listy a akoby ju niečo bodlo do brucha, ustúpila dozadu, krútiac hlavou. * nie... * zašepkala a nechápavo hľadela na strom, akoby jej mohol poskytnúť odpovede*

/Bryan trošku som pozmenila naš pôvodný plan, nech ide najpv adrian na ich skupinu, Lexie si musi spomenuť ešte na par veci a ešte dake veci sa mierne pozmenili, dufam že nevadi /

*Nemohli si ho všimnúť. Bol tichý ako rybička skrývajúca sa pred silnejším predátorom, aj keď on tentoraz nebol ten slabší, aj keď bol sám. Boli iba kúsok od vody, tá bola jeho mocou, bolo to jeho prostredie, poznal tu každý kúsok zeme a ešte lepšie poznal svet pod hladinou vody. No čím dlhšie tam potichu striehol a načúval, tým viac si uvedomoval, že nebude treba boj. Aspoň nie na Szaniu. Tá malá potvora bola živá a zdravá, no viditeľne nemala ani tušenia o tom kde je. Mohol by sa ponoriť a zmiznúť pod hladinou, nechať ich nech si poberú vzorky a odracú sa preč. No bol tu problém. Nielen otázka, prečo berú vzorky, ale hlavne, ak ju neodvedie do mesta on, určite sa tam o chvíľu zjaví jej verný pes Leffay. Ten cvok do nej bol zamilovaný, alebo Adrian si to aspoň domýšľal, podľa toho čo videl. Ak ju však dovedie do mesta Leffay, riskuje tým obnovenie jej pamäti, stačilo by jej vyrozprávať pekný príbeh o tom čo všetko robil za jej chrbtom. To nemienil dovoliť, radšej ju odvedie sám a zahrá jej drobné divadielko, než si narobí viac starostí než má teraz. Chvíľu ešte čakal na zvyšok lorienských vojakov, ktorí pracovali pre neho za slušnú hŕbku peňazí a dal im jasný rozkaz* neukazujte sa, zoberiem princeznú preč a vy ich potom zajmite. Odveďte ich do sektoru „K“, nepustite nikoho nepovolaného. Prídem len čo chytím aj tých zvyšných dvoch, dohliadnite na Leffay Nera D´boa, nech sa k princeznej počas mojej neprítomnosti nedostane.* kývol im nech sa ponoria a on sám sa vynoril. Zostal chvíľu za vysokým mohutným stromom, potreboval nadobudnúť ľudskú farbu, zbytočne ich plašiť nebolo rozumné. To nechá na vojakov, on potrebuje princeznú. * Szania? * ozval sa nahlas. Do hlasu vložil všetko prekvapenie, aké zo seba mohol dostať, zároveň si dával pozor aby vyznieval šťastne a neveriacky* si to ty? * konečne k nim spoza kríkov vyskočil, suchým, akoby sa vody ani len nedotkol, výhoda ich oblečenia* nechcel som im veriť...ty si sa vrátila... * gratuloval si k tomu, aký herecký výkon práve podával. Vyzeral dojato, v jeho normálnom správaní sa taký výraz nenachádzal, no teraz to bolo na mieste. Všímal si ako vojaci namierili zbrane, no ignoroval to a kráčal priamo k Szanii* myslel som si že som ťa naveky stratil...zlatko...ty žiješ... * zastavil pred ňou, zdvihol ruku na ktorej sa napli svaly a pohladil ju po líci. Vedel že ho nespoznáva, no dobrý a prekvapený Adrián ktorý by neodpočúval by to netušil a tak pokračoval. Bez varovania ju objal a potom pritisol chladné pery na tie jej. Pobozkal ju nežne, neoblo by rozumné schytať hneď facku, jazykom jej iba prechádzal po sladkých perách, no nepokúšal sa bozk prehĺbiť, aspoň zatiaľ nie.*

*jedno prekvapenie za druhým... Szania už ani nevedela či sa roztrhlo vrece s prekvapeniami.. nielenže toho bolo na ňu priveľa, ale zrazu aj toto.. muž, ktorý sa len tak z ničoho nič vynoril spoza stromu a oslovil ju menom.. takmer sa jej nohy podlomili od prekvapenia...na chvíľu taktiež ako vojaci zdvihla svoju zbraň a mierila ňou mužovi priamo na hruď, kde malo byť jeho srdce.. Ako je možné že ju pozná? Približoval sa k nim tak sebaisto s pohybmi dravca.. bola ním fascinovaná.. jeho pokožka bola akoby harmónii s planétou a ona len s údivom hľadela na neho... bol vysoký... asi rovnako ako kapitán, čiže o hlavu vyšší než ona.. vlasy mu jemne v slabom vetrie viali a on vyzeral ako anjel.. aj keď v jeho pohľade sa jej zdaloniečo podozrivé.. nemohla od neho odtrhnúť oči a zo seba vydať ani hláska... len tak stále nemo na neho hľadela.. a ako sa k nej približoval, nesklonila ruku so zbraňou, iba sa mu podarilo hravo sa jej vyhnúť a keď stál tesne pri nej, ona naďalej mierila za jeho chrbát.. šokovaná zaklonila hlavu aby sa pozrela do tých zlatých očí, ktoré ju hypnotizovali... zlatko?? ďalší šok... s vyvalenými očami hľadela ako ju objal a skláňal sa k nej v bozku.. akonáhle sa jeho pery dotkli jej, ruka ktorú mala vystretú so zbraňou, bezvladne padla a ona so šokovaným výrazom hľadela na Adriana.. jeho pery boli chladné, ale bozk bol nežný.. dovolila mu, aby ju pobozkal, ale rozhodla sa, bozk mu neopätovať*

* Podľa jedného starého shinyjského príslovia je tma len predzvesťou hlbšej temnoty. Stál na trávou porastenej lúke a nič čo predtým počul sa mu nezdalo v tej chvíli tak hmatateľne pravdivé ako práve tie slová a význam v nich obsiahnutý. Táto planéta bola vzdialenejšia od ostatných obežných sústav viac než kde kedy predtým bol so svojou posádkou. A odrazu... pred ním stál človek, ktorý na prvý pohľad vedel o tomto mieste len to čo vedeli oni a teda nič...ale pravda bola nakoniec predsa len iná ako zdanie. Ako to bolo možné? Niet divu, že začal byť podozrievavý. V každom prípade však nemienil vynášať rozsudky skôr ako si vypočuje Szaniino vysvetlenie. Avšak skôr než by mohol čokoľvek dodať on sám.... planéta plná záhad im opäť raz ukázala svoju fascinujúcu schopnosť prekvapovať. Ruka, v ktorej držal zbraň mu prudko vyletela nahor a on ostražitý sledoval ako sa neznámy muž pomaly blíži k ich malej skupinke. Takže to tu nebolo mŕtve. Predsa len tu existoval život na vyššej, im podobnej, úrovni vývoja. Držiac prst na spúšti premeral si pohľadom obyvateľa neznámej planéty. Hlavou mu vírilo na tisíce nezodpovedaných otázok, ktoré s naliehavosťou zvedavosti a opatrnosti vlastnou narážali do jeho vedomia neodbytne sa pripomínajúc ako prvé jarné dažde strhávajúce so sebou celé pásy nepohyblivej zeme. Kto to bol? Ku komu patril? Kde boli ďalší? Akí sú? Aké sú ich zákony pre život? Ich potreby? Ich túžby? Ich strach? Ich sila? Ich slabosť? A najmä... prečo sa im neozvali na signál, ktorý na Thanatose vyslali k planéte? Prečo tu tento muž stojí nebojácne tak sám?
Nič si nenahováral. Toto bol iný svet, ktorý nepoznal. Rástli tu rastliny, ktoré sa vedeli udržať v zemi za každú cenu až kým na ne nedopadli kvapky vody, žili tu takzvané protinožce, maličké stvory pohybujúce sa s ohromujúcim lomozom akoby válal v lese stromy s koreňmi. Tak ako mal vedieť kto je tento cudzinec a čo môžu od neho čakať? Každučká črta jeho tváre bola akoby dokonale vytesaná z neznámeho drahokamu, pokožka sa mu na svetle zaleskla slabou perleťou. Anjelská jemnosť, bytosť možno naozaj z druhého sveta keby odrazu neprehovoril a nepristúpil bližšie. Teraz už mohol v cudzincovej tvári rozoznať výraz prekvapeného potešenia akoby pred neho predstúpil niekto známy. A naozaj. Szania. Z hrdla sa mu vydralo nesúhlasné zamrmlanie, ktoré akoby na okamih prerástlo až do zavrčania. Nespochybniteľná vznešenosť oslepovala ich zrak, ale jeho vnútro mu našepkávalo, aby bol pozorný. Veď len blázon by sa sám postavil pred ozbrojených a na všetko odhodlaných mužov, nevnímajúc ten zarážajúci bozk na privítanie Szanii. Len blázon alebo ten, kto si je sebou a svojím bezpečím natoľko istý že sa odváži riskovať. Z toho vyplývalo, že v nebezpečenstve sú teda oni. Neváhal už ani na sekundu a dvoma dlhými krokmi pristúpil z boku k dvojici položiac pritom svoju veľkú dlaň na Szaniino plece. Zbraň nezložil, ale zväčšil ňou priestor medzi mladou vedkyňou a jej neznámym priateľom. Aspoň tak sa zdalo, že by mohol byť. Prehovoril pokojným hlasom, v ktorom však bolo vybadať chlad a ostražitosť.* Snáď mi odpustíte tieto opatrenia ...* kútikom očí naznačil smer k svojej dlani na Szaniinom pleci a zbrani v druhej ruke*..., ale možno by bolo najlepšie pre obe strany najskôr sa predstaviť. * pomaly zložil ruku zo zbraňou no tú zo Szaniinho pleca ponechal na mieste. So štipkou opatrnej zmierlivosti natiahol voľnú ruku k cudzincovi na znak dobrej vôle a predstavil sa.* Moje meno je Cassian Scrad. Som kapitánom Thanatosu, bojovej lode jeho Veličenstva, panovníka Telarionu, ale na vašu planétu sme prišli v mieri. Zbrane sú len pre našu bezpečnosť keďže sme nevedeli akého privítania sa nám tu dostane* významne nadvihol obočie akoby odpoveď na svoju úvahu očakával práve od cudzinca.*

*Neodtiahla sa. Prvý krok k tomu, aby dosiahol to čo chcel. Potreboval jej vysvetliť čo sa deje, no takým spôsobom, aký vyhovoval jemu. Vznešenú princezničku potreboval po svojom boku, bolo to oveľa jednoduchšie ako odstraňovať ju sústavne z cesty, aj tak mala viditeľne aspoň sedem životov ako mačky. Neprekvapil ho ani postoj kapitána lode, no musel sa tak aspoň tváriť. Pozrel na jeho zbraň a vytvoril dostatočný priestor na to, aby nemali pocit ohrozenia či nejakého jeho nepredvídateľného ťahu. Nemohol si dovoliť útočiť, v tejto chvíli vyzeral ako milý počestný obyvateľ Lorienu, ktorý len našiel stratenú lásku. V žiadnom prípade nemienil vyvolávať spor, aspoň nie pred Szaniou. * vitaj doma princezná... * povedal tichým a predsa jasným hlasom. Predpokladal množstvo otázok, no nemienil sa im brániť. Otázky boli potrebné, ak si na nič nepamätala, zjavne ani nepochopí o čom hovoril, no na to tu bol. Vyslal k nej nežný pohľad, taký, ktorým jej balamutil hlavu už aj predtým a ktorému verila, kým ho jedného pekného dňa neodhalila. No teraz si bude dávať pozor na to čo hovorí, dva krát neurobí tú istú chybu. Odtrhol sa od Szaniinych očí a pozrel na kapitána, ktorý mal možno skoro toľko otázok čo princezná* som Adrian Joshua de la Carso, člen šľachtického rodu Armijskej časti našeho mesta, snúbenec princeznej Szanie Lanchestrovej* natiahol k nemu studenú ruku, potom sa odmlčal a očami prebehol po princezninej tvári, jemne sa usmial hľadiac jej do očí. Potreboval v nej vzbudiť pocit záujmu, lásky a nehy, ktorú by jej mal poskytovať. Každý jeden pohľad ktorý jej adresoval preto musel vysielať práve tieto signály* vaše obavy sú pochopiteľné, no z našej strany vám nič nehrozí. Nie som ozbrojený a pokiaľ na mňa nezačnete strieľať, vaše opatrenia si kľudne ponechajte pri sebe. * mal na sebe len pár kusov oblečenia, už na prvý pohľad muselo byť zjavné, že nie je ozbrojený, aspoň nie ich typom zbraní. No o jeho moci nemohli ani tušiť, bez Szaniinej pamäte nemali šancu poznať ich planétu ani obyvateľstvo* vašej planéte Telarion budeme do smrti vďačný za ochotu doviesť princeznú späť domov, bál som sa toho najhoršieho... * zámerne zmenil intonáciu svojho hlasu, vyzeral ako zbitý pes ktorému zobrali ešte aj jeho obľúbenú hračku. Kým mu Szania neoznámi že netuší kto je, musí sa hrať na hlupáka a tváriť sa, že ich návšteva súvisí s dovezením princeznej domov* ...prijmite prosím pozvanie do nášho mesta, aj keď je to len malá vďaka za to čo ste pre náš ľud a planétu urobili. *voči kapitánovi sa nesnažil byť nijaký slizký, vyzeral na rozumného a podozrievavého muža, preto aj jeho výraz bol pokojný a dostatočne presvedčivý. Vedel ako sa tváriť aby nevyzeral nápadne, keby vyvolával otázky, dlho by si pri moci v Lorienskom meste nepobudol. * Miláčik? * otočil sa k Szanii* ...tvoji priatelia by si asi mali odýchnuť a určite sú aj zvedavý na našu kultúru* usmial sa, zámerne použijúc slovo „našu“. Boli to už jeho posledné slová, teraz bol pripravený čeliť nespočetnému množstvu otázok, prekvapených tvári alebo nesúhlasných a neveriacich gest. *

* Tak sa zdalo, že je všetko v najlepšom poriadku. Lexie sa usmievala a jej úsmev mu opäť pripomenul ten okamih keď ešte ako chlapec ležal pod altánkom v záhrade a opájal sa krásou okolo neho. Nežnou, krehkou a predsa v sebe ukrývajúcou toľko sily a neskrotného života. No ako keď slnko pláva po oblohe spolu s belostnými plachtami oblakov, tak aj teraz zbadal na Lexienej tvári ako nejasné spomienky priviali slnku do cesty tieto čisté úskalia a celkom ju zachmúrili. Veselé plamienky na oblúčikoch zreníc vyhasli a nahradilo ich ohromenie. Prestala ho vnímať. Akoby ani neexistoval a zatiaľ sa jemu strácal úsmev z tváre. Cítil akoby mu kútiky úst ťahala nadol nevypovedaná, neznáma, a predsa zreteľne jasná ťažoba. * Protinožec?* zopakoval Lexiene slová, ktoré akoby jej len nevedomky vykĺzli spomedzi pootvorených pier. Akoby si spomínala na niečo... niečo čo jemu ostávalo skryté no čo ho desilo o to viac, že k tomu skrz Lexienin nepreniknuteľný výraz tváre nemal prístup.Mráz mu prešiel po chrbte keď sa pohľadom nemo vrátil k miestu kde sa poslednýkrát ukázal šupinatý chrbát toho neznámeho tvora. No jemný tlak na hrudi vrátil všetko jeho pozornosť Lexie. Chcela spod neho vymaniť. Nebránil jej. Len ju prekvapený nasledoval akonáhle sa pohla opačným smerom od skupinky, ku ktorej predtým kráčalii. Teraz sa dostávali čoraz ďalej až kým sa im kapitán a ostatní nestratili z dohľadu za hustou bariérou tmavnúceho lístia. Ten jav však mohol byť len následkom zvláštne sfarbenej atmosféry planéty. S akýmsi nepríjemným tušením nadvihol konár, ktorý Lexie ohúrene spustila nadol a zrak mu spočinul na vráskavej kôre stromu ako prikovaný.* Kde sme to Lexie?* opýtal sa ticho, takmer nečujne.* Ako si vedela, čo máš hľadať? * možno si myslel, že toto celé je len žart, ale nie. Čo ak Lexie práve našla svoj domov? Na pár strašných sekúnd, ktoré jemu samotnému prišli ako večnosť pomyslel na následky tohto objavu. Telo sa mu naplo, svala na rukách sa mu napli...no hlas mal stále rovnako poakojnýa vyrovnaný. Akoby s aprihováril rozrušenému dietaťu.

*Len matne si uvedomovala otázky, ktoré k nej Bryan vysielal. Bola mu vďačná že na ňu nenalieha, narúšal to nepríjemné ticho len potichúčky, nechal ju blúdiť vo vlastnej hlave, hlave ktorej nerozumela. Nemala tušenie ako mu odpovedať na to čo sa pýta, nepoznala odpovede na jeho otázky, nech sa snažila akokoľvek, netušila čo sa to deje. Toto nebolo miesto kde žila, to miesto bolo hnusné, špinavé a skoro bez rastlín, no táto planéta bola krásna...ako to vedela? * ja neviem... * zašepkala a zaborila ruky do vlastných dlaní, snažiac sa utriediť si to všetko v hlave, nejako si to vysvetliť, no odpovede neprichádzali. Zablúdila do spomienok na vychovávateľku, ako často utekala pred jej remeňom na povalu z ktorej bol výhľad na okolie, no skutočne toto nebolo miestom kde prežila svoj život. A predsa teraz vedela čo hľadať. Niečo ju tam ťahalo a zároveň desilo* niečo je zlé... * zašepkala potichu, jednu zo svojich posledných myšlienok, lebo to bolo to čo cítila. V mysli sa jej snažilo niečo oživiť, tak veľmi si chcela spomenúť na niečo o čom nevedela čím je, no nešlo to. Znovu sa rozhliadla, hľadala niečo známe, potrebovala poznať pravdu. No nič sa nestalo, nič známe nevidela. Rukami zablúdila späť k rastlinkám, odhrnula ich a mĺkvo hľadela na vyryté mená. Možno to bola náhoda, možno podvedomie, no oči jej zablúdili k vyrytej dvojici – Pierre & Caroline a jej myseľ sa znovu zahmlila.
„Lexie neposkakuj tak,“ ozvala sa pekná žena, tak neuveriteľne podobná jej samej.
„Už ma čakajú...“ nedalo sa drobné dievčatko, stále sa hýbuc a obzerajúc.
„Kde máš Lorienskú perlu?“ hlas matky sa naplnil drobnou výčitkou a starosťou, no dievčatko prívesok šikovne vytiahlo spod trička. Modrastý kamienok v ktorom bola ružovkastá perla...lorienská perla...
Dej ktorý sa jej premietal v hlave pomaly mizol a ona nemo hľadela na tie mená. Bruškom prsta prešla po ženinom mene a do očí sa jej nahrnuli horúce slzy. Od detstva jej tvrdili že je sirota, niktoré z dievčat namalo mať rodičov, no tá žena z jej hlavy bola jej mama. Nehybne stála a podvedome prešla rukou po krku, akoby hľadala prívesok, no ten tam nebol. * Lorienská perla... * zašepkala do ticha, neuvedomujúc si nič navôkol seba. Pri tom názve sa znovu a znovu strácala, myseľ letela ďaleko do minulosti.
Osem drobných detí lietalo po mokrastej tráve, väčšina boli malé dievčatká zbierajúce kvietky pre svoje mami. Lexie bola medzi nimi tiež, v rukách držala pár kvetov, no inak si len tak poskakovala a na niečom sa veselo smiala. Dlhú chvíľu sledovala tento obraz, skupinu šťastných detí, no tú narušilo niečo zvláštne. Krik...hrôza...Lexiine spomienky boli zahmlené, vnímala ich skôr cez pocity než cez obraz, jej telo sa zošuchlo na zem, no aj keby jej niekto kričí do ucha, nevnímala by to, nepočula by ani drobný šepot.
„Nechajte nás!“ kričala svetlovláska, no ju a zvyšné dievčatká už držala v šachu skupinka vysokých žien. Malá Lexie sa vzpierala spolu so svojou kamarátkou, no ich drobné telíčka nemali šancu.
„Ale ale...čože to tu máme...lorienská perla...tá ti bude na nič...“ zasmiala sa vedúca skupiny...jej budúca vychovávateľka. Surovo jej prívesok strhla z krku, zanechajúc jej v krku vyrytú čiarku od prudkého pohybu a vyhodila perlu dohora. Tá sa len zaligotala zachytená na konári pri prívale slnka...no to už Lexie necítila nič...ženy im niečo dali a jej telo upadalo do bezvedomia... * Nie! * vykríkla odrazu, konečne sa vrátiac do reality, no jej telo bolo stále naplnené pocitmi z destva. Ten strach, tá histéria, tá bolesť. Všetko bolo iné než si myslela a ona nevedela čo robiť. Musela varovať Bryana! Prudko sa k nemu otočila s očami plnými hrôzy, no slová sa jej strácali z jazyka* je to tu zlé...veľmi zlé...musíme ísť preč... * mrmlala nesúvisle, stále držiac ruku na mieste, kde mala byť perla lorienu. * mama...perla...strom...Daria... * šepkala, pripomínajúc pomätenú ženu, ktorou v tej chvíli trochu aj bola. Vykročila znovu preč, ten strom...mal mať oranžové listy, voňal...nespomínala si ako, no pamätala si že voňal... nohy ju viedli dopredu a ani sama nevedela ako sa vlastne ocitla tam kde chcela prísť. Strom bol taký istý aký býval. Mohutný, oranžové listy a prenikavá vôňa vnárajúca sa až pod kožu. No prívesok nevidela. Zobral ho niekto? Niečo jej našepkávalo že nie. Musel tam byť...niekde....stála a len sa tak dívala. Keď sa pár slnečných lúčov predolovalo cez množstvo listov, zazrela ten lesk. Natiahla ruku, no nedotiahla. Jej nízke telo nemohlo dosiahnuť ani na ten najspodnejší konár...no lorienská perla na ňu priam kričala*

* Dlho stál pod vetvami rozložitého stromu a mlčky hľadel na Lexienu tvár. Neodvážil sa pohnúť ani nič povedať pretože akýsi šiesty zmysle mu našepkával, aby ju ponechal v spomienkach. Ak si doteraz na nič nepamätala, tak potom teraz prišla chvíľa odkryť minulosť, veľkú neznámu. Minulosť takú záhadnú, tak neočakávane spájajúcu sa s týmto miestom, s touto vzdialenou planétou, že by nikdy nepredpokladal aj takúto možnosť. Kútikom oka prebehol po stíchnutom okolí. Nemohol mu uprieť nezvyčajnú krásu, ale spolu s krásou cítil aj tajomný chlad. Rozhodne tu bolo niečo nevypovedané. Každé stebielko trávi ako sa ohýbalo vo vetre, vlnenie na hladine jazera, kôra stromu zbrázdená jazvami času a číchsi rúk... to všetko akoby v sebe malo Tajomstvo.
Lexieno bolestivé skríknutie ho vrátilo pohľadom späť k jej tvári. Zdrojom utrpenia však nebolo nič vonkajšie. Prúdilo to zvnútra. Zo samotných spomienok a čo bolo horšie nemal tak nijakú možnosť poskytnúť jej úľavu... nemohol ju ochrániť pred vlastnou prebúdzajúcou sa mysľou aj keď telo sa mu naplo akoby zbadal za Lexieným chrbtom zlomyseľného vraha a nôž v jeho rukách pripravený zobrať život. Dvoma rýchlymi krokmi sa ocitol pri jej boku, natiahol ruku no po chvíli ju opäť stiahol... Lexie ho nevnímala, nevnímala nič skutočné okolo seba. Slovám, ktoré hovorila nerozumel. Nemal najmenšie tušenie o tom čo mohli a čo mali znamenať. Iba ju nasledoval.. o áno cítil sa tak zmätene no vedel, že jeho zmätok nie je ničím v porovnaní s tým Lexieným. Preto ju iba ticho nasledoval no jeho tvár prezrádzala napätie a zvedavosť. Plánoval počkať na vhodný čas, pretože aj pre kladenie otázok sa niekedy musí vybrať vhodná chvíľa, ktorá teraz ešte nenastala.
Lexie sa po niečo naťahovala. Bolo to vysoko, niekde medzi vetvami, jemu neviditeľné. Strom, pod ktorým stáli teraz bol zvláštny. Nikdy taký predtým nevidel. Veľký Oranžový strom. A Lexiena ruka naťahujúca sa k jeho korune... prešiel pomaly za jej chrbát, položil ruky na jej plecia.* Pomôžem ti.* zašepkal ticho. Nechcel vyrušiť nijakú krehkú spomienku v Lexienej mysli, tým, že by od nej nateraz žiadal akékoľvek vysvetlenie či rozhovor. Sám videl, že to nie sú pekné spomienky, ale životne dôležité. Vedel, že keby bol on na Lexienom mieste chcel by tiež spoznať svoju minulosť. Toto bolo dôležité. Skĺzol rukami na jej driek a zodvihol ju tak ľahko akoby v rukách držal len samotný vzduch.*

*Začula Bryanov hlas, akoby na ňu volal z nekonečnej diaľky, no predsa bol pri nej. Jej myseľ bola úplne inde, množstvo rokov dozadu v jej minulosti, no jej telo a srdce ho cítilo pri sebe, jeho tichú podporu, ktorou jej poskytoval viac než si myslel. Potrebovala to ticho a zároveň pocit že tam nie je sama a nech sa stane čokoľvek, má pri sebe niekoho kto pri nej stojí a nemá zahmlený úsudok. Neodvetila mu nič, no vo vnútri pocítila vďačnosť. No slovám niečo bránilo, nedokázala prehovoriť, iba sa rukou natiahla k Lorienskej perle a pevne ju uchopila v dlani. Akoby to bol kľúčik od jej spomienok, v hlave sa jej vynoril krátky záblesk, v ktorom znovu videla svoju mamu.
„Lexie...kde máš zase lorienskú perlu?“
„V izbe, bola som sa hrať a...“
„Zlatko, už som ti hovorila že perla je kus teba a musíš si ju chrániť.“
„Je to len perla mami,“ pokrútila malá Lexie hlavou, nesúhlasiac s mamou.
„Nie, je to časť ktorá k tebe patrí, musíš si ju strážiť až do dňa kedy sa jej rozhodneš vzdať, no pamätaj, kým sa jej nevzdáš, je kus teba...“
Lexie pomaly precitla do prítomnosti, zreničky očí sa jej vracali do normálu a konečne pozrela na Bryana* ďakujem* zašepkala, konečne sa zmôžuc na nejaké slová. Pohľadom prešla ku kamienku v ktorom bola ružovkastá perla, a pozorne sa naň dívala. Nemala pocit že je to kus z nej, netušila akú to ma hodnotu ani čo ten kameň s perlou znamená, no cítila v tom bremeno svojich neodhalených spomienok. *

*To čo sa všetko dialo okolo Szanie sa zrazu zmenilo na sen. Muž, ktorý ju tak dôverne objímal a tváril sa ako jej snúbenec, jej vôbec nebol známy a nepamätala si na neho. Táto planéta jej veľmi veľa hovorila, ale tento muž nie. Nepoznala ho a nevedela čo si o všetkom má myslieť. Tváril sa tak milo a predsa si tým nebola istá. Veď by si ho pamätala, alebo nie? Nezdal by sa jej povedome známy? Nezačalo by jej srdce plesať? Rýchlejšie byť? Alebo azda niečo iné? Ibaže... Nič. No naraz bola taká zmätená, že bola vďačná kapitánovi, keď cudzinca prinútil od nej odstúpiť. Potrebovala trochu nadhľadu a takto ho isto nemohla získať, keď sa na ňu takto vrhol. Ako by aj mohla?! Stále sa na ňu tak zvodne usmieval a ona už potom mala problém racionálne uvažovať. *PRINCEZNÁ?!* Vyšlo z jej úst prekvapene. To je hádam zlý žart, pomyslela si trpko. *Prepáčte, Adrian, ale musíte si ma s niekým mýliť. Ja... ja... ja nie som.. princezná...* Zdesenie, ktoré cítila ňou začalo lomcovať. Nemohla byť predsa princezná! Veď ona vždy bol LEN Szania, nikdy nie princezná Szania! A zrazu sa na ňu toľko informácii valilo. „Naša“ kultúra??? To nie je možné! Ako sa všetko mohlo takto zmeniť? V jednom okamihu bola ešte stále „normálna“ , no ale teraz už nebola ani to. Preboha, princezná! Rozhodla sa ukľudniť a konečne upokojiť. Zhlboka sa nadýchla a potom diplomaticky začala hovoriť s istotou, ktorú našla hlboko v sebe.*Prepáčte, ale mám amnéziu a nepamätám sa na nič čo mi tu hovoríte. Budem rada, ak by ste mi mohli vaše tvrdenia nejako podložiť. Máte nejaké dôkazy o tom, že som vaša stratená princezná, nemôže to byť len zhoda mien?* Snažila sa nájsť nejaké dobré argumenty nato, aby nemusela prijať skutočnosť, že možno je naozaj princezná tejto planéty. Na jednej strane to bola pekná predstava, lebo táto planéta bola dokonale krásna, ale zase prijať tú zodpovednosť, ktorá sa od nej čakala? Bola vedkyňa, ale nemala skúsenosti s panovaním ani ničím čo je s tým spoločné. A možno aj mala, ale o tom nevedela.*