Lorien

/ teším sa zlatko, dúfam že pekné sexi prádlo budeš mať /

* Zdevastované mestá bez ľudí. Snažil sa priradiť obraz k tomuto slovnému spojeniu a okamžite začal v mysli prechádzať mená všetkých planét, o ktorých vedel, že sú dlhodobo neobývané pretože práve takéto zrúcaniny niekdajšej slávy a bohatej minulosti lákali tmavé tiene a prízraky. Ak to bolo nejaké výchovné centrum potom existovala veľká pravdepodobnosť toho, že tento ústav hrôzy nezmizol, ale stále väzní nevinné malé deti vo svojich pazúroch. Snažil sa prísť aj na dôvod, ktorý by mali títo kupliari so životmi, ale jednako tu tušil ešte ďalšiu veľkú neznámu. Osirelých detí bolo všade, na každej jednej planéte veľmi veľa. Až príliš veľa na to, aby sa dal prehliadnuť fakt, že deti unášali práve z tejto záhadnej planéty. Nie. Určite tu muselo byť ešte aj niečo iné. Nanešťastie alebo skôr našťastie už nemal čas zaoberať sa týmito a podobnými úvahami. Pustil Lexienu bradu možno viac prudšie a ráznejšie ju postrčil za svoj chrbát pretože v tej chvíli vycítil nebezpečenstvo. Na zápästí, ktoré mu obopínal digitálny signalizátor si až teraz všimol blikať malé výstražné svetielko, ale nemal príležitosť prečítať si správu. Tušil však, že je od kapitána. Hnev mu prešiel žilami ako nebezpečný pálivý jed a prinútil ho zaťať zuby až mu na lícach poskočili napäté svaly. Hlupák! Obvinil sám seba. Bol príliš zaujatý Lexieným rozprávaním, aby dával pozor na okolie. Taká školácka chyba! Vyrútil by sa s tým hnevom voči sebe sammu priamo na nepriateľa keby ho netušil všade okolo seba. Tráva sa pohla.. takmer nečujne ale čo bolo dosť ticho pre neho? Čo bolo dosť pomaly a príliš rozmazané? Jeho schopnosti sa ukázali spoľahlivé až v poslednej chvíli. To si už premeriaval postavu vysoké muža stojaceho pred ním akoby sa zhmotnil z vodnej pary a v tej chvíli zmrzol na ľadový cencúľ. V ruke už zvieral pevne svoju zbraň a bez váania ňou mieril na hruď neznámeho.* Toto asi nebude priateľské stretnutie..* skonštatoval s krivým úsmevom a snažil sa ovládať výraz svojej tváre natoľko, aby na nej nebola jasne badať zvedavosť čo sa asi stalo s ostatnými keˇnepočul nijaké výstrely ani žiadne ďaľšie zvuky boja.*

//samozejme, ty môj diabol vrrrrr //

*Len čo kapitánova skupina zmizla pod vodnou hladinou, vybral sa za dvomi hrdličkami, ktoré mienil vziať so sebou. Lexie by mu možno aj ušla, stačilo by, aby skočila do vody, no tá krpaňa by istotne neopustila kapitánovho vojaka. Hlúpa láska...láska ktorá vyprší a oni kvôli nej márnia životy a schopnosti. Kvôli pár chvíľkam, akoby si nemohli užiť život aj bez takýchto zbytočností.* záleží od vášho postoja...* odvetil s ľadovým úškrnom, ktorý mu nezmizol počas cesty z pier. Dlhými krokmi skracoval vzdialenosť, očami prezeral každý kúsok okolia a zbrane ktorou ho vojak ohrozoval, no nebál sa.* odporúčam vám zložiť zbraň, bude to oveľa rozumnejšie než sa vzpierať. Pre Lexie, vás aj kapitánovu skupinu.* pozrel smerom k jazeru a pridvihol ruku, akoby niečo zdvíhal, no jediný odpor mu mohol spôsobovať vzduch. No vojak si mohol všimnúť ako sa voda v jazere pomaly pridvihla a pomaly začala formovať do telesa. Adrian pokojne stál, toto bolo niečo čo ho už nedokázalo vyčerpať, boli oveľa komplikovanejšie veci, ktoré sa za života dokázal s vodou urobiť. Potreboval byť mocný a preto venoval tréningu oveľa viac času než loriančania akéhokoľvek postavenia či druhu.* odložte zbraň* zopakoval a teleso, ktoré sa sformovalo do konských obrysov k nim pomaly vykročilo. Trblietavý kôň poskladaný z molekúl vody stúpal po tráve tak potichu, akoby tam ani nebol.* vytvárať telesá z vody nie je iba príjemné spestrenie popoludnia, voda je oveľa silnejšia zbraň než si viete predstaviť...a myslím že Lexie nechce byť mokrá...však maličká?* pohľadom prešiel po vykúkajúcej hlave drobnej lorienčanky*

*Lexie sa pomaly rozhodovala, či je toto vhodná chvíľa povedať mu pravdu. Pravdu o tom že je odporná bytosť modrej farby. Aj tak na to raz príde a bude to len horšie. Chcela otvoriť ústa, no Bryan ju rýchlo schoval za svoj chrbát, no tentoraz sa nezjavila ďalšia drobná bytosť ale nejaký muž. Jej rozhodnutie priznať sa Bryanovi sa rozplynulo a neostalo jej čakať na to čo sa bude diať. Stačil jej jediný pohľad aby pochopila že toto je bytosť ako ona. Aj napriek strachu fascinovane sledovala čo dokáže, ako z vody vytvára čo len chce. Dokázala by to keby tu žila? Keby ju neuniesli? Možno, ale aj tak by tu už nechcela byť. Chcela odísť čo najskôr preč, ak ju teda Bryan po odhalení jej tajomstva nepošle preč. No a teraz tu stál chlapík ktorý ju mohol odhaliť, skôr než mu to povie sama. Telom jej prešla vlna strachu a neistoty čo urobiť. Postavila sa tesne za Bryana, rukami ho hladkala cez oblečenie po spodku chrbta, bol to však len akýsi tik, akoby sa snažila upokojiť seba aj jeho tým, že si zamestná ruky.*

* Ako by mohol veriť niekomu kto reagoval tak chladnokrvne a kto zahral také veľkolepé divadlo, že mu uverili všetci keď sa vítal so Szaniu? Aj sám diabol by mu bol uveril, pretože nič tak dokonale nemení tvár a neprispôsobuje ju prostrediu ako voda. A Adrian pochádzal z národa žijúceho v jej hlbinách kým on a všetci ostatní členovia posádky boli tak úzko spätí so súšou. Na výsmech ani na pochybnosti ohľadom schopnosti princa Telarionu postaviť sa do čela armády nijako nereagoval. Keď sa mu v sebe už raz podarilo prebudiť chladnokrvnosť nezbavoval sa jej tak ľahko ako sa vysloví myšlienka rozhodujúca o všetkom, o ich osude. Nepovedal nič dokonca ani vtedy keď sa Adrian rozhodol odviesť ich do mesta no predtým ešte zajať aj Lexie a Byrana. Nechával si svoje myšlienky pre seba, ale už teraz vedel, že akékoľvek má s nimi Adrian plány aj keď im sľúbil prepustenie neodíde dovtedy kým sa neporozpráva so Szanoiu. Nechať ju tu bez toho, aby poznal jej želanie by bolo zradou. Stál na čele Thanatosu nielen, aby dobýval nové svety, ale predovšetkým, aby ich spoznával a hľadal výhodnú cestu pre obe strany. Bez mihnutia oka či odporu chytil Adrianovho veliteľa za mohutné zápästie a nasledovaní svojimi mužmi, ktorí urobili to isté sa nechal zaviesť až k okraju jazera. Akonáhle doň vstúpil chladivá vody mu obmyla najskôr členky a potom k nemu prilepila mokrú uniformu ako druhú kožu. Nebol to príjemný pocit aj keď vedel čo ho čaká. Že bude môcť dýchať. Prirodzený inštinkt ho varoval, aby sa bránil, aby zadržiaval dych inak sa utopí a pľúca mu zaplaví voda. Držal sa tak dlho ako mohol. Špina a kal rozbahneného brehu mu zastierali zrak a pôsobili rušivo na jeho orientáciu až kým sa voda postupne v zväčšujúcej hĺbke nevyčistila. A oni klesali stále nižšie a nižšie pričom sa stále bránil až mu pľúca bolestivo stonali za čerstvým dúškom vzduchu. Pri tomto uvažovaní si ani nestačil všimnúť ako veľmi sa priestor okolo nich mení. Až keď zostúpili ešte nižšie šklblo mu telom v jedinej túžbe až skoro pustil veliteľovo zápästie. No ten na neho len zavrčal, zvuk sa odrážal pod vodou zosilnený a zvláštne chrapľavo zafarbený.... akoby mu hovoril „ Tak sa už nadýchni alebo sa pusti a ušetri mi námahu. Tieto nevypovedané slová nakoniec pomohli. Prekonať zábrany mysle, ktorá napriek tomu stále kričala Never mu! A ešte hlasnejšie keď ju prestával počúvať. Aj ona už ticho pohrebne spievala Zomri! Utop sa ty blázon keď ma nechceš počúvať! A on sa nadýchol. Bolo to zvláštne... krk a j pľúca mu okamžite zaplavila voda až ju chladnú cítil hlboko v sebe ako bezfarebnú tekutinu prúdiacu v uzavretom okruhu. No stále dýchal. Tá červená, vlastná krv mu stále roznášala kyslík v tele, ku všetkým životne dôležitým orgánom. Srdce sa nezastavilo a ani on neprestával vnímať aj keď pľúca sa mu už nehýbali naplnené hlbinnou vodou. Tento nový zážitok bol taký prekvapujúci, že ho to na okamih celkom ohromilo. Pozrel na veliteľovo zápästie tam kde sa ho držal a všimol si medzi svojimi prstami akoby husté pavúčie sieťky spájajúce ho s veliteľom. Takže takto to fungovalo. Napriek svojej ostražitosti a nedôverčivosti to bol veľmi zaujímavý až fascinujúci poznatok. Ale o nové fascinujúce zážitky v podmorskom kráľovstve nebola núdza. Ani v tom najbláznivejšom sne by jeho fantázia nedokázala vytvoriť také vodné kreatúry a bytosti aké v húfoch videl tu. Ostrý zrak mu stále zastierala a rozmazávala voda, ale krásu a uchvacujúcu tajomnosť okolo seba by si všimol aj keby bol čiastočne slepý. Farby prerážali hustnúcou tmou a podmorské bytosti na ne zvedavo pozerali svojimi veľkými lesklými očami alebo sa im oblúkom vyhli. Raz sa mu dokonca zdalo, že zahliadol obrovský tieň lenivo sa plaziaci k mohutným koralovým útesom po jeho pravici no keďže sa zdal byť veliteľ celkom pokojný ani on nad tým dlhšie neuvažoval aj keď mu chrbtom v chladnej vode prešiel mráz. Namiesto znepokojujúcich myšlienok sa radšej venoval pozorovaniu bližšieho okolia. Stále len klesali... veľkou rýchlosťou akoby padali na samé morské dno a svetlo prichádzajúce od hladiny stále slablo až sa v jeden jediný okamih ocitli v hustej tme. Tu si však všimol, ž ejeho pokožka svieti matným svitom. Prekvapene pozrel na svoju ruku a vtedy zbadal aj to, že voda a krv v ňom sa hýbu.. videl ich prúdiť malými žilami a cievami akoby ich presvetlil. To svetlo držiace sa niekoľko nezmerateľných milimetrov od neho akoby vytváralo štít, ktorý o to ľahšie prerážal vodu. Muselo to byť tak pretože inak by už bol dávno mŕtvy. Čím hlbšia je voda tým väčší je tu tlak a chlad. Síce mu stále bola zima, ale nepociťoval ju tak ako by sa na túto hĺbku patrilo. Samozrejme Lorienčania boli týmto podmienkam dokonale prispôsobení. Len ich suchozemské telá nie. Aj to sa však vyriešilo...
Rovnako ako svetlo. Nevedel by opísať jeho zdroj, ale jasne videl, že prichádza zdola. Minúty sa mu premenili v tme na hodiny a hodiny na celú večnosť kým sa svetlo nerozrástlo až tak, že zbadal pod sebou mesto. Ale bolo to skutočne mesto? Niečo také krásne, na prvý pohľad krehké a pritom odolné nikdy predtým nevidel. Áno bolo to skutočné podmorské mesto uzavreté v polkruhu obrovskej bubliny, ktorá ho celá pohlcovala. A tie svetlá vychádzali zvnútra. Natiahol ruku, aby sa dotkol tej vodnej steny, bol ako omámený, celkom dezorientovaný a bez akéhokoľvek iného pocitu okrem ohromeného obdivu. Ten bol taký silný, že dokonca ani keď prešli ochrannou stenou a , teraz už v celkom obyčajnom prostredí so vzduchom, lapal dych vykašliavajúc z pľúc vodu ... ani vtedy sa o nič nezmenšil. Nemal však čas porozhliadať sa lepšie okolo seba pretože veliteľ ho postrčil a on musel vykročiť pred ním. Voda z neho kvapkala a sem tam ju ešte vypľúval v dúškoch aj z úst, ale jediné čo vnímal viac ako ten nepríjemný pocit bol uprený pohľad obyvateľov Lorienu. Cítil ho na sebe až kým sa nestratili v jednej z moderných výškových budov vystavaných z neidentifikovateľného materiálu. Akoby sklo a oceľ spolu, len s nádychom a farbou pripomínajúcou podmorské dno keď naň zasvieti slnko skrz hladinu. Veliteľ si dobre odvádzal svoju prácu. Odviedol ho kam mal. Chcel protestovať a nesúhlasne sa zamračil vtedy keď zvyšok jeho posádky viedli inou chodbou ako jeho, ale Adrianov veliteľ mu len strčil zbraňou do chrbta a posotil ho dopredu tak tvrdo až sa zapotácal a skoro narazil do vysokých pevných dvier, za ktorými sa možno ukrývala práve pracovňa. Nepáčilo sa mu to a okamžite zavrčal na veliteľa keď sa ho chystal posotiť znovu. V očiach sa mu odhodlane zalesklo... Veliteľ zostal na okamih stáť no výraz na tvári sa mu vôbec nezmenil akoby všetky pohyby vykonával mechanicky. * Choď!* znel úsečný rozkaz, po ktorom ho už viac veliteľ nestrčil no ani mu už nič iné nepovedal.

Axolotl Mates

* Tu tvár už niekde videl. Ale kde... len úchytkom ju zazrel keď k nemu vystúpila na balkón odkiaľ len pred malou chvíľou uvidel ducha princeznej Szanie. Nepáčila sa mu. „ Nebuď blázon! „ dohováral si Axolotl v duchu a ešte raz kútikom oka zahliadol nevinnú ženskú tvár. Pery sa mu vykrivili do pochybovačnej grimasy pretože Rudy Morty nebol rád ak sa rozprával s niekým cudzím. Odtiahol sa trochu od mladej ženy, ruky si trucovito založil na hrudi a odul spodnú peru ako to robil vždy keď tuho uvažoval – tak ako by to urobil aj Rudy Morty keby tu bol. Axolotlove však lietali v druhom svete. Videl už ducha princeznej Szanie a ten sa mu zdal oveľa zaujímavejší ako nejaký obyčajný duch. Obyčajného ducha si mohol vyvolať hocikedy sa mu len zachce a ten mu povie aj tisíc príbehov o tisícich svojich životoch medzi tisícami a tisícami ďalších. A ktovie... keď sa mu bude chcieť tak si možno nechá porozprávať aj tých tisíc k tisícom a bez tisícich ani jeden ak sa mu zase chcieť nebude. Ako každý veľký veštec a kúzelník, aj on už začínal byť unavený. Ako sa sem vlastne dostal? Prekvapene sa pozrel na mladú ženu akoby sama pred neho spadla rovno z druhého sveta. Musela byť nehmotná. Veď predsa povedala, že s duchmi sa nevie rozprávať nik iný ako on a ona mu teraz rozprávala, že jeden duch potrebuje pomoc. Čo ak je to ona? Vypäl hruď až sa pred ňou týčil v celej svojej výške a krivý pochybovačný úškľabok sa zmenil na ľútostivý.* Ako sa môže niekto stratiť z raja? * vŕtalo mu v hlave.* Nie je raj ako peklo? Veď aj princezná Szania prišla radšej sem akoby mala zostať na druhom svete. Poznáš Rudyho babku Kalaju ? Vedela piecť veľmi dobré morské uhorky.... * vzdychol si zasnene a opäť raz zabudol na ducha vo svojej prítomnosti. Namiesto toho ho zaujalo dejisko priamo na ulici. Už si videla niekoho tak smiešneho? Koľko majú na sebe vecí... a tečie z nich ako z deravého suda... * vzápätí sa zhrozil-* Prišli z pekla!* skríkol a smrteľne perleťovosivo zbledol akoby zjedol päť pečených morských uhoriek babky Mortyovej.*

* Požiadavka Neznámeho bola jasná. Zložiť zbraň. Tú však ignoroval a pár krokmi ustúpil až dozadu k stromu. Možno to bola tá najvhodnejšia pozícia akú mohol získať no stále nevedel čo ho čaká. Jediná upokojujúca myšlienka bolá tá, že Lexie stojí za jeho chrbtom. Vôbec sa mu nepáčil tón ani slová, ktoré jej Neznámy adresoval akoby sa poznali roky. A možno sa aj poznali predtým ako Lexie stratila pamäť, ale akýsi šiesty zmysel mu našepkával aj bez jej odpovede že toto nebude jej priateľ ani známy. Zbraň nezložil, ani ruka sa mu nezachvela keď sa začala chvieť hladina jazera a stúpať nahor formujúc sa bez zákonov do nejasného telesa. Chcel sa opýtať čo sa stalo s kapitánom, Szaniou a ostatnými mužmi, ale vtedy sa teleso vyformovalo do konečnej podoby. Bol to kôň a blížil sa k nim. S každým jeho krokom skláňal zbraň o niečo nižšie a ohromene pozeral na tú neživú bytosť. Napadlo ho, že si nevie predstaviť ako by im mohla ublížiť, ale nechcel ohroziť Lexie. Aj ke´d zbraň sklonil stále ju neodložil a pochybovačne hľadel na Neznámeho.* Čo ste urobili s kapitánom?

*Suchozemšťania viditeľne nedokázali počúvnuť hneď na prvý raz. Adrian s hlbokým povzdychom pokrútil hlavou, akoby naozaj nedokázal pochopiť jeho postoj.* Kapitán je na návšteve v našom meste, viditeľne mal problém s rozhodovaní...* pokrčil ledabo plecami, akoby tam boli na príjemnej návšteve, popíjali si kávičku či obdivovali krásy nepoznaného.* aby ste nepovedali, môžem dať aj vám rovnaký návrh aký som dal kapitánovi...môžete opustiť planétu a už sa sem nevracať, samozrejme bez Lexie* ľadovým výrazom si premeral to čo z čiernovlasej sopľane vykúkalo spoza vojakovho chrbta a potom pokračoval* ja viem, máte chuť mi napľuť do ksichtu, že bez nej nikam nejdete, ale zamyslite sa. Nie je ničím výnimočná tak ako si myslíte...je to len nič netušiace dievčisko, akých je tam kde vyrastala plno, však Lexie? Rovnako nič netušiace o skutočnom svete, nepoznajú mužov a sú nepoškvrnené ako táto...aj keď možno ste jej už nohy roztiahli....* v hlase mu zaznel kus posmešnosti, no nezastavil sa* ...každé z tých dievčisiek je rovnaké, nemusíte zúfať...*spustil ruku a nechal teleso v tvare koňa spadnúť späť na hladinu jazera* ...rád by som vám ju tu nechal, ale Daria mi o nej veľa rozprávala a pokiaľ viem, s Lexie majú ešte nevyriadené účty, útek nebol práve najlepší útek...Lexie Lexie...Daria sem už smeruje...

*Mlčky stála a nevenovala ničomu pozornosť, iba tomu čo vychádzalo z úst muža, na ktorého si nespomínala. Netušila kto to je, nijaká spomienka sa jej nevracala, netušila z kade ju môže poznať.* Neviem kto to je...* zašepkala potichu Bryanovi, no pri mene „Daria“ ňou trhlo. Ona sa viazala k všetkému na čo si pamätala. Nespočetné množstvo rán a modrín na tele, neustále bitky a krik, urážky...celé detstvo, odkedy si na niečo spomínala. Príde sem...vedela že tým sa všetko skončí. Všetko to krásne čo prežila za posledné mesiace. Daria musela zúriť keď ušla a k tomu skôr než ušla jej zničila jej obľúbený prostriedok na mlátenie dievčat, to bol ten nevyrovnaný účet.* Bryan musíš odísť * povedala, ledva počuteľne pri množstve slín ktoré pregĺgala.* Daria je zlá...veľmi...ona ťa zabije...bude mi ťa chcieť vziať...* rukou siahla dozadu, ako tak sa oprela o strom a snažila sa zhlboka nadychovať. No bála sa. Nič jej nedokázalo nahnať strach tak ako Daria.* je horšia než celé peklo...* zašepkala vyplašene* nesmie ťa nájsť...

* Čo môže byť nestabilnejšie než sama, práve prebiehajúca realita? Človek sa stále za niečím ženie, stále po niečom pátra a pritom všetko to, čo potrebuje k nevyhnutnému životu má v jedinej jednej sekunde nádychu a výdychu. Minulosť aj budúcnosť sa v ňom rozložili na nepodstatné kúsky mozaiky tvoriacej predtým súvislé či menej súvislé obrazy, slová Neznámeho aj Lexie splynuli do jednej rieky, ktorá sa ho ani zďaleka nedotýkala. Zostal v ňom len jeden nekontrolovateľný pocit. Ovládol jeho myseľ a cítil, že to staré ja, ktoré kedysi prekonal v ňom dosiaľ len spalo. Lee urobil všetko pre to, aby mu pomohol opäť získať kontrolu nad svojimi emóciami, ale implantát v jeho tele sa zdal byť celkom neúčinný voči Tejto hrozbe. To, čo žilo v ňom sa prebudilo a začalo ovládať jeho telo cez jediný možný pocit, ktorý vedelo kontrolovať. Prebudilo sa To vďaka hrôzyplnému obrazu keď si predstavil budúcnosť v Neznámeho podaní a uvedomil si Lexienu bezbrannú prítomnosť za svojím chrbtom. Dosiaľ bolo všetko v poriadku lebo nikdy predtým nezažil taký silný pocit teraz o to viac zosilnený láskou. Pustil zbraň z ruky akoby v nej náhle oťažela, privrel oči a dlhú chvíľu tam len tak stál v prvotnej myšlienke budiac dojem zamyslenosti aj keď v skutočnosti nepremýšľal nad ničím. Odrazu zodvihol tvár a na nej niečo nečakané... priateľský úsmev, za ktorým sa neskrývalo nič. Jeho myseľ bola stále bezmyšlienkovitá alebo naopak uvažujúca tak rýchlo že nebolo možné badať stopy tých myšlienok v jeho črtách. * Viete, že máte pravdu?* prehovoril smerom k Adrianovi a aj v tóne jeho hlasu zaznela ... srdečnosť. V jedinom okamihu to, čo robilo Bryana Byranom bolo len jeho meno a výzor. Prekonal tú krátku vzdialenosť medzi ním a Neznámym niekoľkými pomalými krokmi, bez strachu mu položil ruku na rameno ako starému priateľovi a párkrát ho tak potľapkal. To bolo všetko. Otočil sa s úmyslom odísť, púšťal ruku z Neznámeho pleca no tu ho v poslednej chvíli schmatol pevne za plece a druhou rukou sa v novej otočke späť k nemu zahnal zaťatou päsťou rovno k jeho lícu. Cítil, že To nebude spokojné až kým nepotečie krv. Zúrivosť by bola len slabým prirovnaním k jeho chladnokrvnej nálade. Neznámy mal pravdu.. o áno mal... v skutočnosti však mal chuť nielen napľuť mu do ksichtu, ale rozmlátiť jeho ksicht na kašu. Ten ďalší život v ňom, To, sa len spokojne smialo celkom ho zbaviac prístupu k pokojnému uvažovaniu. Lomcovala ním smrteľná nenávisť.*

*Adrian vyčkával. Kým bolo ticho, sám hodnotil svoje slová a to čo ho čakalo. S kapitánom to išlo celkom hladko, neriskoval zbytočne životy posádky, no nemal tam ženu. Tento ju tam mal. Strach bol v týchto chvíľach možno oveľa väčší než čokoľvek iné. Obavy o blízkeho. Často to vídaval na tvárach tých, ktorým sa vyhrážal či od nich niečo potreboval, aj keď oni nemali záujem. Rodiny, najmä manželky a deti boli najväčšia slabosť pre nich, zatiaľ čo pre neho zbraň. No sám vedel, že urážky vždy nestačia. Teraz ale nemal čas nad špekuláciami, vlastne ho zarazila mužova reakcia. Spustil zbraň a dal mu za pravdu. Adrian prekonal prvú potrebu nechápavo si ho prehliadnuť, no nezmenil výraz. Možno ju mal vojačik skutočne len na nočné hrádky, malej krpani to konečne dopne. Aj napriek celkom priateľskému výrazu pozorne sledoval každý sval na mužovej tvári, každý krok ktorý ho k nemu približoval. No spravil vážnu chybu keď uveril tomu jeho ksichtu. Ani nevedel ako, zacítil silný, naozaj silný úder na líci. Spravil krok dozadu a nebezpečne, priam zúrivo prižmúril oči* chybička mladý...* zavrčal a sám sa k nemu zahnal. Najprv k bruchu a potom k tvári. Mladý si to pokašlal, Adrian nebol z tých čo sa nechajú mlátiť...*

*Lexie pocítila v prvom momente neskutočné sklamanie. Bryan si zvolil slobodu. Adrian mal pravdu, bola ako každé iné dievča v komplexe, nevinné a neskúsené. A to len pre ich budúci osud. Pri tej myšlienke ju striaslo, Daria ju tam pošle z novu, skutočne bola bezvýznamná a kým Bryan dokráčal až k mužovi, v hlave sa jej prehrali situácie, kde mu bola len na príťaž. Bolo to vlastne stále. Robila mu problémy odkedy sa spoznali, či už keď ju zachránil a ona ho nazvala čertom, keď bola u neho v izbe v jeho oblečení, keď sa poriadne nevyspal aby jej doprial noc bez zlých snov, keď jej všetko vysvetľoval a teraz keď nastúpila do stíhačky aj keď nemala. Prečo by si ju vlastne nechával pri sebe, iba robila problémy. Zostala stáť, mala pocit akoby sa jej vnútro lámalo na tisícky kúskov a len čakala, kedy ju Adrian zoberie dole...no Bryano výbuch ju priam šokoval. Nevidela ho nikdy takéhoto. Mal zvláštnu tvár, akoby to ani nebol ona. To čo v Bryanovi videla vždy keď sa na neho zahľadela, alebo on na ňu sa stratilo, akoby sa ani nepoznali. Nevedela čo spraviť, čo sa stalo ani čo bude...*

* Podarilo sa mu zasiahnuť Neznámeho tvár celou silou svojej zúrivosti a takmer sa zasmial keď počul pukavý zvuk a pocítil silné brnenie v stále zovretej pästi. V takej chvíli si nebol schopný uvedomovať nič. Dokonca ani bolesť, ktorú mu spôsobil nasledujúci útok Lorienčana keď sa najskôr skrčil po údere do žalúdka a vzápätí otočil hlavu mierne doľava po šikovnom pravom háku. Z kútika úst sa mu spustil pramienok tmavočervenej krvi akoby aj tá bola presýtená jeho nenávisťou, hromadila sa mu v ústach až kým sa jej kovová pachuť celkom nerozliala na jazyku. Vypľul ju do trávi a pomaly otočil zjazvenú časť tváre k Neznámemu.* Položíš na ňu ruku ... ty alebo tá zmija ...* dýchal prerývane celkom zmenným, hlbokým chrapľavým hlasom pričom si opäť odpľul a spakruky prešiel po krvavých ústach * ... a ja ti prisahám... že ťa zabijem... * možno sa táto hrozba v očiach Neznámeho zdala banálna, ale to ešte nevedel, že Bryan nie je tak obyčajným suchozemcom, ako by ho bezpochyby tento vodný muž nazval. Bryanova najväčšia sila a nenaštrbiteľná istota toho, že svoju prísahu dodrží spočívala v jeho najväčšom prekliatí. Nebol sám. Od tej nešťastnej misie už nič nebolo ako predtým a symbiont, ktorý ho spočiatku zabíjal nakoniec zostal žiť v jeho tele čiastočne aj Leeho zásluhou, pretože bez potrebného zákroku by sa stal celkom nekontrolovateľným a To by nad ním vyhralo, To by ho zabilo, ale nakoniec ho dokázali uspať, a tak sa aj on vyhol rukám katov, ktorí už na neho čakali. Všetko pred niekoľkými rokmi...* Zdá sa, že aj ľad ma svoje štrbiny * predniesol s posmešne skrivenými kútikmi úst a akoby jeho konanie nebolo už dosť zrejmé, pevne sa rozkročil na nohách, a z puzdra obopínajúceho mu boky vytiahol novú zbraň... tentoraz pripomínala štíhlu katanu avšak s tenkým laserovým ostrým vybiehajúcim od rukoväte. * Ak ju chceš dostať budeš ma musieť najskôr zabiť* odvetil jednoducho akoby jeho život ani nič neznamenal, ale rozhodne sa nemienil vzdať bez boja. Šikovne švihol zápästím až ostrie nebezpečnej zbrane vykreslilo v ovzduší svetelný kruh a cúvol o niekoľko krokov bližšie k Lexie, aby sa postavil medzi ňu a nepriateľa.*

*Naozaj ľutoval že sa nechal zatiahnuť do bitky. Mal si rovno vziať pár vojakov, vyriadiť to v priebehu dvoch minút a nie sa tu biť. Cítil v ústach chuť krvi a bolesť sánky, no do tváre nepustil nijakú bolesť. Bolo už aj horšie a vždy môže byť, bol si toho až pridobre vedomý.* Lexie Lexie...tvoj priateľ ma zjavné problémy v ovládaní...* zasmial sa chladným tónom a vypľul k zemi krv. Sánka ho zabolela ešte viac, no nedal to na sebe poznať, len prešiel po odhodlanom vojakovi, chrániť ju, aj keď nebol práve v prostredí, ktoré poznal* skutočne romantické drahý môj, ale nemám najmenšiu chuť sa tu s tebou mlátiť. Čo sa týka ľadu, ten som ti ešte nestihol predviesť, čudoval by si sa, ako sa dá z vodou hrať...* pridvihol ruku a tak ako pred chvíľou vstala z vody statná kobyla plná molekúl vody, teraz sa sformovala do meča. Položil pod meč ruku a privrel oči, no mal ich stále tak aby sledoval vojaka, ochotného sa biť. Meč v ktorom doteraz plávalo milion častíc vody sa premienal na kus ľadu, ktorý pripomínal diamant svojim leskom, no bol aj rovnako pevný. Nebol to žiaden cencúlik, ktorý by sa zlomil po prvom údere vojakovho meča, takže Adrian sa postavil pred neho s ľadovým pokojom* tvojej krpane sa nepotrebujem dotýkať, mám v postlei dosť žien, no Daria sa jej návšteve u nás istotne poteší, hlavne keď ma teraz také slabé miesto...vždy jej hovorili že láska nie je pre ňu ani pre ostatné, ale neposlúchla, tak má teraz smolu* prehovoril zamračene, sledujúc vojaka nanajvýš pozorne*

Axol, neboj sa, nemohli prísť z pekla *povzbudzujúco sa naňho usmiala.* Rudyho babku síce nepoznám, ale moja mama vie tiež piecť morské uhorky. Čo keby si za ňou išiel do strediska? Určite sa poteší, keď ťa znovu uvidí. *Nenápadne naňho žmurkla. Napriek tomu, že ho mala priviesť ona, rozhodla sa vybaviť najskôr niečo úplne iné. Vykročila vpred, no cez rameno sa ešte otočila, aby mu zamávala, skôr ako prešla za velitelom Carsovej ochranky. Vždy sa správali arogantne, rovnako ako on sám, no tentokrát to presahovalo všetky hranice únosnosti.* Veliteľ! *spustila, hneď ako sa ocitla dostatočne blízko, hlasom natoľko odlišným od toho, ktorým sa rozprávala s Axolotlom.* Ako sa opovažujete priviesť do mesta cudzincov bez toho, aby prešli zdravotnou kontrolou?! *ak ich baví ohrozovať svoje životy, nech sa páči, ale aby tým hrozilo celému podmorskému mestu, že sem privezú chorobu, na ktorú miestne obyvateľstvo nie je zvyknuté, to teda naozaj nenechá.* Nepamätáte sa snáď, ako sa sem naposledy dostala epidémia a to len vďaka tomu, že niekto z tunajších bohatých lorienčanov túžil mať doma exotické zvieratko z planéty Morras? *nebolo to ani tak dávno, čo sem priviezli nejaký podivný druh opice. Len tak, z čistého rozmaru. A spolu s opicou aj baktérie, ktoré tu doteraz nikdy neboli. Napádali práve lorienčanov, na žiadnom inom organizme sa neprejavili. Tri mesiace trvalo, kým prišli na skutočnú príčinu, prečo im začalo zlyhávať dýchanie pod vodou, keď používali žiabre. Presne kvôli tomuto prípadu sa zaviedol zákon, nariaďujúci všetko nechať najskôr skontrolovať v zdravotných strediskách a až potom pustiť do mesta.* Pokial si to chcete zopakovať, nech sa páči, len ich nechajte ďalej premávať sa tu. Ale vy budete ten, kto za to ponesie zodpovednosť... *oči sa jej zúžili, ako sa naňho mračila.*

* Cass mal už ruku položenú na kľučke miestnosti, v ktorej mal počkať až kým sa Adrian nevráti, aby mohli pokračovať v načatom rozhovore, ale práve v tej chvíli sa stalo niečo čo ho prinútilo zastaviť sa a obzrieť cez plece. Natiahnutú ruku pomaly zložil k svojmu boku a prenikavým pohľadom si premeral ženu, ktorá mala očividne dosť guráže na to, aby rozkazovala Adrianovmu veliteľovi. A zdalo sa ... Cass kútikom oka pozrel na veliteľa... že má aj väčšiu právomoc, pretože muž sa chvíľu na ňu len zarazene pozeral akoby jej celkom nerozumel a trochu sa aj hneval, že ho takto znemožnila pred väzňom, ale nakoniec uznal jej pravdu. Za ten čas mal Cass aspoň príležitosť posúdiť aká by mohla byť povaha Lorienčanky podľa jej vystupovania a výrazu tváre. Príliš mu to však nepomohlo. Lorienčania sa zdali byť len veľmi ťažko čitateľní. Aspoň Adrian uchovával svoje pocity dokonale uzamknuté za koralovými črtami tváre ako to už mal možnosť zistiť.
Táto žena by sa pokojne mohla prechádzať v záhradách Telarionu a nikto by nikdy nepoznal ten nepatrný rozdiel, ktorý ju odlišoval od ostatných suchozemských bytostí- vedela dýchať aj pod vodou. A keby chcela, mohla by dať takú možnosť komukoľvek koho by sa dotkla aj keď len na malú chvíľu...
Dlhé vlasy, ktoré jej padali na plecia sa v osvetlení chodby beleli takmer ako sneh na horskom slnku. Len ťažko by sa k nim dalo nájsť prirovnanie a tak isto aj k celej jej tvári. Vysoké čelo, prenikavý pohľad, výrazné lícne kosti dodávajúce línií pier neprehliadnuteľnú rozhodnosť a pri tom všetkom ju to neobralo o nezvyčajnú perleťovú krásu všetkých Lorienčanov. Ešte na ich tvári nemal možnosť vidieť úprimný úsmev, ale nezapochyboval ani na okamih, že by bol očarujúci. Ako morské sirény lákajúce námorníkov zemských oceánov v starých bájach. Pohyby mala ladné ako to dosiaľ videl pri všetkých bytostiach žijúcich vo vode, ale určite bola i rovnako rýchla keby sa pokúsil o niečo nepremyslené. Toho sa, ale neobával. Práve teraz musel myslieť na to ako sa odtiaľto dostať s celou posádkou. Vráti sa s nimi alebo... pravé obočie sa mu zachmúrene stiahlo o niečo nižšie ako ľavé. Ten kto nemal záľubu v pozorovaní druhých by si to nikdy nevšimol. Sám sa totiž snažil ovládať. Jeho najväčšou motiváciou, aby neurobil akúkoľvek hlúposť bola Tessa. Musel sa k nej dostať. Dostane sa späť k nej a k ich deťom. Odrazu pocítil zvláštny pokoj. Takmer vyrovnanosť a ruky, ktoré dovtedy zvieral v päsť sa mu náhle uvoľnili zo zovretia. Adrianov človek len niečo nezrozumiteľné zamrmlal akože sa ospravedlňuje, že na to nemyslel skôr, ale takto keď mu to doktorka vysvetlila bude môcť informovať panovníka o malej no prehliadnuteľnej zmene plánu. Trval však na tom, že ju bude sprevádzať a dávať na väzňa pozor, aby sa o neho mohla ona postarať. Cass len presunul váhu na druhú nohu a pokročil o malý kúsok dopredu.* Kam mám ísť?* prihovoril sa jej tichým hlasom, ktorého pokojnú tíš vyvažoval stále prenikavejší pohľad. Ako rád by tejto žene nahliadol do mysle. Ako rád by zistil či by sa dokázala pridať na ich stranu a pomôcť im v úteku. *

(z bryana a adriana bude sek alebo sa to dohra?)

* Zúrivosť, ktorá ho začala ovládať sa každou chvíľou zväčšovala a dopomáhali tomu práve Cudzincove slová. Predstava Lexie v jeho alebo v inej posteli, na mieste milenky, ho zasiahla priamo na tom najcitlivejšom mieste aj keď navonok mu črty stačili zachytiť len jeden jediný pocit – nenávisť. Neveril tomuto záhadnému cudzincovi ani pol slova. Bezpochyby to bol vynikajúci diplomat a druhý by si len s ťažkosťami vedel predstaviť na čo práve myslí alebo čo má za lubom, ale Bryan sa riadil len svojím inštinktom, ktorý navyše podporovali aj pochybnosti a krvilačnosť samotného symbionta. Stálo ho veľa úsilia ovládnuť chvenie rúk. No tu nebola príčinou náhla slabosť či strach. Chvel sa od nedočkavosti, aby sa jeho a Cudzincov zvláštny meč skrížili v súboji. Túžil vidieť na svojich rukách jeho krv nech bola akejkoľvek farby, cítiť jej pach vo vzduchu, utrieť ju rukou zo svojej zbrane a ochutnať. Už celé roky ho nič podobné tejto krvavej túžbe neposadlo tak ako teraz, tak ako v tejto chvíli... V minulosti áno. Symbiont si s ním robil čo chcel pokiaľ sa on sám len trochu nahneval a ovládol ho cez jeho hnev. Stal sa niekoľkonásobne popudlivejším a vznetlivejším než ako mal kedy v prirodzenej povahe. Vtedy prestal racionálne uvažovať. Keby mu kapitán a Lee včas nepomohli popravili by ho... * Na môj vkus ste až priveľmi utáraný. * zavrčal Bryan nízko položeným hlasom až takmer nebolo rozumieť jednotlivým slovám, tak sa ten zvuk podobal niečomu zvieraciemu.* Ale je to len na vašu škodu... provokovať ma...* využijúc moment, ktorý by na útok predpokladal len veľmi skúsený bojovník urobil prudký výpad dopredu klamúc celým telom, že sa chystá zaútočiť na Cudzincovo plece, ale v poslednej sekunde sa pružne skrčil, urobil jediný kotrmelec po zemi až k Cudzincovým nohám akoby mu kľačaním prejavoval úctu. Nezaútočil mu však na lýtka, ale ruku v ktorej držal zbraň prudko zdvihol dohora mieriac čepeľou priamo na spodok Cudzincovej brady, aby mu ostrím rozrazil lebku zdola. *

*Adrianovi začínali pretekať nervy. Nemal čas na súboj, ani na konverzáciu, potreboval ísť za Szaniou a vymyslieť si dostatočnú rozprávku aby jej uverila. Aj keď stratila pamäť, nebola hlúpa. Na jej podcenenie už raz doplatil a nebol taký hlúpy aby ju podcenil aj druhý raz. *Musím uznať vaše kvality...* zavrčal, len čo vojak spravil nečakaný ťah a ocitol sa priamo na zemi pred ním, s možnosťou ho zabiť v jedinej sekunde*...váš kapitán na vás musí byť skutočne hrdý no ja nemám čas. Zložte zbraň alebo ma zabite, no nepočítajte s tým, že z tadeto sa dostanete. V prípade mojej smrti stráže vašu priateľku zostrelia v priebehu desiatich sekúnd a hneď za ňou pôjdete aj vy.* bolo mu jedno či vyznie ako zbabelec ktorý sa chce vyhnúť boju, nemal na neho náladu*...vaše bojové schopnosti si môžete vyskúšať v meste, no mám nejakú prácu a vy ste ma už aj beztak zdržal, takže zložte zbraň alebo sa rozlúčte rovno s Lexie* ľadovými očami prešiel po Lexie, ktorá stále neďaleko ako socha, veľmi bledá socha.*

*Potichučky vystávala, cítila sa ako pri dvoch úplne neznámych ľuďoch, akoby Bryana ani nepoznala. Nikdy ho takéhoto nevidela a cítila, že sa niečo deje. Niečo čo tak nemá vôbec byť. Nehýbala sa však, nevedela čo urobiť. Skúsiť sa zapojiť, určite by to len zhoršila. Keď však Bryan bol vo víťaznej polohe, stačilo len pritlačiť, muž sa ozval sebaistým hlasom a ona verila jeho vyhrážkam* Bryan...radšej ho poslúchni...* konečne sa pohla dopredu, zastaviac za jeho chrbtom. Opatrne, s dávkou neistoty si kľakla a položila ruky na jeho plecia* upokoj sa, bude to v poriadku...* zašepkala potichu* nikomu sa nič nestane len ho nechaj tak lebo on nás nenechá odísť ak sa mu niečo stane...pôjdeme dole spolu, neboj sa...* šepotom sa ho snažila upokojiť, rukou ho opatrne hladkala po pleci*

Ostatných, ktorých ste priviedli so sebou tam potrebujem mať tiež *uprela ešte krátky prísny pohľad na velitela a zahladela sa na zajatca, ktorého si Adrian nechal zrejme poslať k sebe. Ktovie, prečo sa tak rozhodol, mala pocit, že zväčša riešil problémy čo najrýchlejšie bez divákov, ale tu tomu bolo úplne inak. Nahnevaný výraz sa zmenil na neutrálny, človek stojaci pred ňou predsa nemohol za to, že stráž nepozná ani vlastné zákony.* Zdravotné stredisko je kúsok odtiaľto. *Kývla mu nenápadne hlavou smerom k oknám, odkial bolo dokonale vidieť na komplex budov, zvláštneho odtieňu modrej, len nenápadne odlišnej od ostatných.* Ale skôr ako pôjdeme... *ruku strčila do tašky, voľne prevesenej na pleci, a pár sekúnd v nej niečo lovila.* ...chvíľu vdychujte výpary tohoto. *vytiahla odtiaľ malú nádobku s hustou fialovou tekutinou a vložila mu ju do ruky.* Nie je to jed, používajú to aj malí lorienčania, akurát im k tomu pridávame ovocné arómy. *Pousmiala sa, keď ju napadlo, že by to mohlo vyzerať ako chabý pokus o otrávenie. Nečakajúc na velitelove ďalšie rozhýbanie sa, vykročila smerom k nim domov, rozhodnutá vysvetliť mu dôvod používania tohto lieku za cesty a nestrácať viac čas tu.* Totiž, voda, cez ktorú ste sem plávali má pomerne vysoký obsah soli. Náš organizmus sa tomu prispôsobí do pár týždňov, preto to využívajú len najmladší, ktorí sa učia premene. Avšak bytosti bez tejto schopnosti s tým majú problém. Predpokladám, že pľúca máte rovnaké ako my na suchu, takže rovnako ako nám v nich môže ostať slaná voda. Soľ vo vnútorných orgánoch vytvára hypertonické prostredie, čo zjednodušene znamená, že vaše bunky budú vypúšťať vodu, aby ho vyrovnali do pôvodného stavu. Práve týmto procesom bunky vodu stratia, takže odumierajú, zatiaľ čo plúca sa ňou začnú plniť. Doslova by ste sa utopili na suchu. *Rozprávanie zakončila vo chvíli, keď sa ocitli pred cielom. Venovala mu ešte krátky pohľad, akoby na uistenie či ju vôbec počúval, a otvorila im jedny z bočných dverí, vedúcich do impozantnej haly, vstupnej brány do jej vlastného kráľovstva.*

Tie hlasy sa k nemu predierali len akosi hmlisto. Akoby sa oba k nemu snažili dostať cez druhú stranu údolia kde stál on pripravený zabiť. Ten podliacky zbabelec sa rozhodol zneužiť jediné čo na neho úspešne platilo... strach o Lexien život. Zacítil dotyk jej dlane na svojom pleci a cez vrstvu oblečenia akoby sa k nemu snažilo dostať jej upokojujúce teplo. Tuho zažmúril oči aj keď ruku so zbraňou nestiahol. Chcieť od neho kontrolu práve vtedy keď sa jej úplne zbavil bolo ako zaželať si vystúpiť z rozbehnutého vlaku. Ešte nikomu nerozprával o tom pocite absolútnej straty sebaovládania, ktorá ho tak desila pretože dosiaľ nemal vo svojom živote iný stimul ako Leeho utišujúci liek. Avšak Lexiena dlaň položená na ňom, jej hlas, ktorým sa mu prihovárala znejúc vystrašene, prosebne aj túžobne zároveň... ruka so zbraňou sa mu začala chvieť a démon v jeho vnútri ticho protestoval : „ Nie, nepočúvaj ju! Zabi ho ! Zabi ho !“
A čím dlhšie boli jeho pochybnosti, čím väčšia triaška mu namáhala napnuté svaly po celom tele a kropaje potu sa vylievali spoza pramienkov vlasov na čele, tým silnejší a naliehavejší bol ten hlas : „ Zabi ho!“
Popísať boj, ktorý musel vynaložiť na to, aby vo svojom vedomí našiel aspoň kúsok zdravého uvažovania by nebolo možné. Nebolo by to možné, pretože sa mu pred očami postupne vynárali všetky obrazy, ktoré ho na jednej strane miatli a strhávali mu pôdu pod nohami – krv, násilie, pomsta ... a potom tu bola neha, láska, duša. Lexie.
Diabol v ňom zreval so zúrivou ľútosťou, pretože začínal cítiť postupný úpadok svojej moci. Zbraň ohrozujúca Cudzincovo hrdlo odspodu sa začala pozvoľna spúšťať no na každý jeden milimeter klesnutia musel Bryan vynaložiť všetko svoje úsilie a koncentráciu. Nakoniec predsa len odhodil zbraň ďaleko od seba, spotený a vyčerpaný, že sa ledva dokázal otočiť k Lexie klesol hlavou do jej lona a sťažka oddychoval. Oči mal ešte stále tuho zažmúrené – bál sa opätovnej straty kontroly.* Pobozkaj ma.. prosím* zašepkal Lexie takmer nečujne do ucha pričom zatínal obe ruky v päsť. Nie, jej by nikdy neublížil. Bažil len po Cudzincovej krvi. Dostane ju! Zacíti jej teplotu na svojich dlaniach! Nie!* Lexie..* zastonal prosebne akby jeden jediný bozk mohol odvrátiť konečnosť jeho myšlienok a rozhodnutia.*

*Netušila čo čakať. Bryan bol iný a ona akoby stála vedľa cudzieho človeka, no zároveň neverila tomu, žeby jej ublížiť. Bol prvý kto jej v živote pomohol a nikdy nespravil nič čím by ju zranil, nielenže sa jej fyzicky nikdy nedotkol a modriny tak mali šancu zmiznúť, ale ani ju neurážal. To boli základy na ktorých si vybudoval jej dôveru, aj keď počiatočné gesto bolo vyliatie si na hlavu studenej vody, len aby sa necítila trápne. Tú scénu mala pred očami a nikdy mu ju nemohla zabudnúť. Vďaka Bryanovi spoznala veľa priateľských ľudí, jeho kamárata Leeho a vlatne aj Jacka, aj keď Lexie mu zvačša nerozumela, mal podivné poznámky. No a Freya, Bryanova sestra, tú mala rada tiež. No nech k nej bol ktokoľvek akokoľvek milý, nebol to Bryan. Nevedela čím to je, no keď mu pozrela do očí, vedela že by jej neklamal a neublížil jej. Aj preto v takomto stave, keď akoby nebol sám sebou, nemala strach. Zo srdca jej však spadol kameň, len čo zbraň ležala ďaleko od hrdla neznámeho muža z jej rodnej planéty a ona sa zošuchla k Bryanovi. Silno ho objala, keby prišlo tornádo, nepustila by sa. Počula jeho tiché želanie, no najprv priložila svoje pery na jeho čelo, akoby ho chcela upokojiť. Cítila, ako sa trasie v jej náručí, ako sa snaží sústrediť. Bez hanbi pred mužom ho jemne pobozkala na pery, spočiatku veľmi opatrne ako vždy, no tentoraz, čo bol jeden z mála prípadov sa pokúsila bozk prehĺbiť práve ona. Väčšinou sa nechala viesť Bryanom, no teraz, aj keď si to neuvedomovala, bola vo väčšej duševnej rovnováhe a snažila sa ho vrátiť späť k tej jeho.*

********************
/neviem či je už prezlečená tak to zatiaľ nekomentujem, ale mohli jej doneisť oblečko, ako chceš ty/

*Vykročil od cely kde nechal Bryana. Samozrejme že tá malá potvora ktorá ho nakoniec ukludnila pri ňom zostala, aj keď o to sa nestaral. Mal síce s Dariou nejaké obchody, no to že jej sopľaňa utiekal nebola jeho vec. Vždy sa staral o jeho záujmy a pomáhal, len ak mu to malo priniesť nejaký ten bonus. Momentálne mal však dosť vlastných vecí, než Dariu a jej spoločníčky. Na tie ešte príde rad, aj keď správu o tom že ich maličká utečenkiňa ju doma už zaslal.* Szania?* ozval sa, keď prekročil miestnosť kde ju nechal zaviesť. Nemohol sa unáhliť, plán sa mu už v hlave rodil, no pred ňou musel vyzerať milujúco a pozorne, ako správny snúbenec* ako sa cítiš? Nemám ti po niečo poslať?* do hlasu vložil správnu intonáciu, prešiel až k nej, no nedotkol sa jej. Ak si ho nepamätala, musel byť nanajvýš slušný, ako pravý gentleman* asi máš veľa otázok...* nadhodil, pretože potreboval vyriešiť situáciu so suchozemšťanmi. Rukou si prešiel po košeli, vyrovnal ju a usadil sa do kresla vedľa toho jej*