Iná časť vesmíru

/ten obrázok sa mi páči, ale neviem ho nájsť bez popisu ani to z neho odstrániť /

*Zvyšok noci strávil mĺkvym pozorovaním Amicam, ktorá sa skrútila do klbka na druhej strane ohniska. Obaja mali zrejme nad čím premýšľať a Arrow cítil ako ticho postupne medzi nich vkladá klin. Bolo už neskoro niečo vravieť. Čokoľvek. V duchu musel stále rozmýšľať nad vecami, ktoré mu povedela nielen o ich domove, o Altre, ale aj o sebe. Tvár sa mu chmúrila čoraz viac a pohľad temnel. Jedna noc bola málo na ľútosť. Keď človek odíde z nejakého miesta, nečaká síce, že sa tam tak skoro vráti, ak vôbec, ale určite nepredpokladá, že odrazu to miesto len tak zmizne, obráti sa na popol ako všetko, čo tam zostalo spolu s ním. Arrow skĺzol zrakom po krivke Amicaminho chrbta. Napadlo mu, že niečo podobné sa zrejme stalo aj v nej. Koľko ciet bolo zničených tak, že sa po nich už nemohla vrátiť späť? Počul to na jej hlase. Zodvihol ruku a zľahka pohol zápästím. Bol to len ľahký vánok. Krátky a konečný ako výdych. Dotkol sa Amicaminho líca a zmizol.
Nočný chlad orosil steblá trávy len čo sa obloha na východe trochu rozjasnila. Arrow nespal. Veci na cestu mal už dávno zbalené a v nohách cítil nedočkavosť. Ako Arathi dokázal prekonať oveľa väčšie vzdialnosti než obyčajný človek. Vydržal viac aj keď nebol vo svojej vlčej podobe, aj keď bude musieť zrejme vynaložiť viac úsilia, aby udržal krok s Amicam. Obzrel sa cez plece a tulec so šípmi si vyhodil na chrbát. Pomalým krokom obišiel ohnisko a kľakol si k vlčici.* Dobré ráno...už je čas.* Po zmätku a prekvapení z minulej noci nebolo na jeho tvári ani stopy. Vyzeral rovnako vážne a pokojne ako vždy. Nakoniec sa opatrne usmial a na dlani otvorenej ruky sa mu objavilo niekoľko šťavnatých bobúľ.*Nie je to veľa. Ako raňajky to nestačí, ale po ceste bude veľa príležitostí.

*Na chvíľu sa odmlčal akoby si potreboval spomenúť, ale v skutočnosti si v duchu vybavoval tvár starého otca. Bolo to už dlho, čo zomrel, ale niečo z jeho nadšenia sa prenieslo aj na Hana a ostalo v ňom aj napriek času, ktorý dokázal z vecí strhnúť farbu a urobiť z nich niečo neurčité, takmer zabudnuté.*Je veľa rôznych príbehov o tom, ako vznikli hviezdy a ako si ich môžeš predstaviť, ale môj starý otec veril, že sú to svetlá pre iné svety.* Han sa zasmial, ale v hlase mal skôr túžbu ako pobavenie.*Hovoril mi, že tých svetov je viac než si dokážem predstaviť, viac by som kedy vedel spočítať. Niektoré sa zdajú pusté, na iných žijú fantastické tvory všetkých možných tvarov a veľkostí. Dokážu celé dni plachtiť len tak vo vzduchu, meniť krajinu iba čistou myšlienkou alebo tvoriť obrovské mestá, ktoré sa na slnku ligotajú ako vodná hladina. Ak si niečo nevieš predstaviť, potom to neexistuje. Ale ak áno, aké by to bolo?* Han sledoval nočnú oblohu a rozmýšľal nad inými svetmi. Skutočnosť, že sa zrejme nikdy nedozvie viac, než by si sám dokázal vyfantazírovať bola pochmúrna. *

*Podozrievavo nadvihol obočie a pevnejšie zovrel meč, keď postava pohla rukami k tvári. Kapucňa padla dole a ak to vôbec bolo možné, Lucovo obočie vyskočilo ešte vyššie. Chvíľu si ženu neskryto premeriaval, zvlášť tie nezvyčajné znaky na jej tvári, ale dokázal si udržať chladný výraz a obzrel sa smerom k Maureen. Dievča vyzeralo byť na prvý pohľad v poriadku, aj keď ju obklopovali ďalšie postavy, ktoré v nej vzbudzovali očividný záujem. Ak sa aj pod ostatnými kapucňami skrývali ženy potom bol meč Lucovi celkom nanič. Nikdy nepozdvihol ruku ani zbraň proti žene a nehodlal svoje zvyky porušiť. Zložil meč a namiesto toho sa pomaly postavil.* Pozrite, netuším o čo tu ide. Ak sme narušili nejakú...seansu...môžem sa ospravedlniť, ale tadiaľto len prechádzame a nehodláme robiť problémy.

*Hoci ležala a odpočívala, celú noc nedokázala spať. Bola len málo unavená a hlavne čo jej nedalo spať, bola vlastná myseľ. Nedovoľovala jej prepadnúť sa do tichého a možno aj beztiažového stavu, kedy by možno konečne neexistovalo nič, samozrejme ak by jej bola dopriata táto vymoženosť. Ona iba odpočívala. Dych ustálila na celkom pokojný, hoci v myšlienkach sa neustále vracala k slovám, ktoré pred tým vyslovila nahlas. Podľa všetkého sa zachránilo niekoľko žien, takže ich rod viac očividne nebol ohrozený a podľa všetkého bola šanca na návrat na Altru. Ostatne o tom hovoril aj fakt, že jej nechal Tristan loď. Bola pre návrat domov. Ibaže on tam umrel a nikto viac nevedel, že sa Akte nachádza tam. Dospela tak k názoru, že bude správne, aby loď našla a poslala tak v nej Kyru s odkazom, že Tristan a Akte zahynuli na neznámej planéte. Videla ich umrieť a nechala by už na nej ako by objasnila ich smrť a dôvod prečo nedoviezla ich telá domov. Altra síce bola jej domovom, bola miestom, kde sa narodila, kde zažila mnoho pekného, kde vyrastala, ale hlavne bola miestom spomienok. Akte sa už nechcelo spomínať na bolesti, ktoré zažila tam. Na smrť jej rodiny, priateľov, blízkych a známych. Predtým to možno chcela. Túžila sa vrátiť domov s Orinom, Seramom a ich mužmi. Tešila sa na návrat domov, ale tu, v túto noc, si uvedomila, že to nebolo vhodné. Už tam viac nechcela. Akte pre Altru zomrela, ostala živá len pre jedno dieťa a tento svet.
Ráno sa jej chcelo vyskočiť na nohy a utekať, ale čakala kým sa rozhodol Arrow zobudiť ju. Obrátila sa na chrbát len pomaly a zobrala si bobule. Vložila si ich do úst a jazykom roztlačila o podnebie. Boli tak kyslé, až zvraštila tvár, ale aj tak lahodné.* Ďakujem. *povedala potichu. Mal pravdu, neskôr bude čas na niečo lepšie. Lov je pre Arathi nielen potešením, ale aj prirodzeným spôsobom ako si zaobstarať potravu. Plánovala sa premeniť a už ísť po štyroch, preto posledné o čo sa obávala bolo nemať čo do úst. Keď však prehltla aj posledné sústo v ústach, len pomaly sa nadvihla do sedu. Na Arrowa sa však ani nepozrela, svoj pohľad upierala smerom k zemi a vlasy jej padli do tváre.* Mali by sme ísť. *povedala, aby pochopil, že sa má vzdialiť, aby sa mohla premeniť..*

*Tíško obrátila hlávku smerom k nemu, kým stále ležala pri ňom. Bola tak blízko pri ňom, že sa takmer noštekom dotkla jeho líca.* To je to, o čom si hovoril, keď sme sa prvýkrát stretli? O tých iných svetoch? *Matne si na niečo také pamätala. Hovoril to viac Warrenovi než jej, ona iba tíško počúvala a čudovala sa tomu, ale počula ho. Hovoril tiež o iných svetoch.
A to ju donútilo, aby obrátila znova tváričku smerom k nebesiam, kde hviezdy žiarili a prizerali sa im, rovnako ako aj oni.* Možno my sa pre niekoho iného tiež zdáme ako nejaká hviezda. *Povedala potichúčku.* Možno... *zasekla sa, lebo už len v jej mysli to znelo ako poriadna šialenosť, ale ak on tomu veril a jeho deduško tiež, možno na tom bolo niečo pravdy.* Možno tam tiež niekto práve leží na zemi a díva sa na nás, ako aj my na nich.. *Aj keď to znelo šialene, páčila sa jej tá predstava. Že tam niekde je niekto ako oni. Vlastne sa jej to páčilo veľmi. Možno by tam boli aj odpovede na niektoré ich otázky. Alebo azda cudzinci v ich svete sú väčšími cudzincami, než priznávajú.* Do našej osady chodieval jeden muž. Všetci ho volali Cudzinec. Bol s nami aj v ten deň čo si nás stretol, ale krátko pred tým nás opustil. Nikdy som sa ho nepýtala odkiaľ presne vlastne prišiel, ale vraj nebol odtiaľto. Pripojil sa k nám dávno a potom zostal. Zdal sa mi desivý, nemal jedno oko a mal zjazvenú tvár, ale vieš čo bolo na ňom najzvláštnejšie? *Znova vzhliadla k nemu.* Vyzeralo to, akoby s Amicam komunikoval. Celkovo sa zdalo, že nám rozumela, ale oni dvaja.. Bolo to niečo, čo som ešte nevidela. *A asi ani nikdy nepočula, ani ako rozprávanie ich starých báb. Možno tam niekde hore existovali im podobní.*

Maureen

*Po tom všetkom Maureen s prekvapením zisťovala, že necítila skoro nijaký strach. Nejaký tam bol, bol však po predošlom dni celkom zandbateľný. Akosi nedokázala cítiť strach, možno preto, že to boli ženy a že by už boli mŕtvy, ak by ich mŕtvych mať chceli. Všimla si, že aj keď časť osôb v kapucni stála pri nej, väčšina bola telami natočená smerom k lordovi. Než sa žena, ktorá stiahla kapucňu stihla ozvať, jedna zo zahalených osôb vydala akýsi podivný zvuk, miešaninu ironického zasmiatia s niečím neznámym. Bolo to skpôsobné slovom "seansa".
"Seansa? Čo sme skupina pohanských čarodejníc?" možno to malo byť tiché ironické zašomranie nejakej zahalenj ženy, v tichu však boli slová zreteľné. Žena stojaca pri veliteľovi k nej prudko otočila hlavu a niečo v neznámom jazyku zavrčala. Tá jedna stíchla a otočila sa, zmizla niekde za kríkmi. Potom žena bez kapucne pozrela znovu na veliteľa, nevšímajúc si čo robil s mečom.* Neubližime tebe ani dievča, nechaj zbraň ale vy s nami. *Maureen si uvedomila, že na rozdiel od tej zahalenej má s ich rečou ešte ťažkosti. A začala mať pocit, že bude mať ťažkosti i s veliteľom, keďže ten si nepochybne zastávky robiť nechcel.* My nechceme zle, ale ak problemy, dievča bude bolieť. *To už sa Maureen neveľmi pozdávalo. Uprela pohľad na kapitána a spravila pár krokov až k nemu, napokon, nikto jej v pohybe nebránil.*

/neviem ako sa ti to podarilo, ale si super ďakujem   /

*Poskytol Amicam priestor, ktorý potrebovala a otočil sa k lesu, ktorým mali v ten deň prejsť.* Pôjdeme blízko známych ciest, ale nie dosť blízko na to, aby nás niekto mohol pozorovať.* Krátko sa obzrel cez plece, akoby sa chcel uistiť, že tam Amicam ešte stále je. Cítil jej nedočkavosť a túžbu, čo najskôr vyraziť, ktorá kolovala aj v jeho žilách a nútila ho prestupovať z nohy na nohu.*Pred nami je tak dvadsať kilometrov lesa a potom dlhý pás trávnatých plôch. Nemali by sme naraziť na ľudí, ale pre istotu sa vyhneme väčším dedinám.* Odrazu sa mu plecia uvoľnili a črty tváre, predtým, než si ich zakryl šatou, zjemneli.* Môžeš sa pokúsiť predbehnúť ma.*Úsmev, ktorý mu preletel tvárou bol letmý, takmer opatrný, ale bolo v ňom aj niečo, čo volalo po novom začiatku. Nechcel sa vracať k prechádzajúcej noci, aj keď poznania sa už zbaviť nemohol. To, čo mohol, bolo tu, v tej chvíli, keď vyrazil dopredu a čakal, kedy sa k nemu pripojí aj biela vlčica.*

*To bola jedna z vecí, ktoré sa mu na Kitte tak páčili. Stále vedela snívať. Mohla jeho rozprávanie vziať ako obyčajný vymyslený príbeh, ale videla v ňom viac. Aj jeho starý otec vždy videl vo veciach viac, než sa zdalo na prvý pohľad a tá myšlienka Hana hriala pri srdci. Pomaly sa usmial a s pohľadom ešte stále upretým na oblohu, prikývol.* To by znamenalo, že máš veľmi zaujímavú priateľku.* Odmlčal sa a hoci to nechcel, v duchu sa mu vybavil Raffa.* A máš aj priateľa.* Myslel si, že si dokáže ovládnuť hlas, ale sám si bol vedomý toho ako zvážnel. Bolo by rozumné vôbec s tým nezačínať, ale z nejakého dôvodu potreboval poznať aké city chová Kitta k tomu chlapcovi.* Záleží mu na tebe. Myslím, že nebude dlho trvať a poprosí tvojho strýka o dovolenie uchádzať sa o teba.

*Ako si Lucas mohol byť istý, že sa mu ešte stále nesníva? Pozrel sa ponad ženino plece na Maureen, ktorá ho prepaľovala pohľadom a očividne čakala, čo odpovie. Keby stál oproti mužovi, odpoveď by bola jednoduchá, stručná a jasná. Ibaže táto skupina divožienok predstavovala oriešok, ktorý si nemohol dovoliť rozlúsknuť tak, že by mu hneď rozbil škrupinku. Bez toho, aby si to uvedomil, sa zhlboka nadýchol a vzápätí zase pomaly plynulo vydýchol. Jeho plná pozornosť teraz patrila jedinej žene, ktorej mohol vidieť do tváre a podľa toho, ako predtým zahriakala jednu zo svojich spoločníčok, sa zrejme obrátil na tú správnu osobu. Podľa reči sa ale nezdalo, že by sa s cudzincami vídala často, preto sa snažil voliť slová zrozumiteľne a tiež pri tom správne artikulovať. Čo v konečnom dôsledku vyznelo asi tak, že každé slovo predniesol zvlášť, akoby si postupne odhryzával z príliš veľkého sústa.* Pozrite, madam, vy nechcete robiť problémy nám a my nechceme robiť problémy vám. Sme na ceste a poriadny kus máme ešte pred sebou.* Nemienil spomenúť, kto je Maureen v skutočnosti. Nemohol tušiť, kto sú tieto ženy ani čoho by boli schopné, keby sa dozvedeli, že práve zajali kniežaciu dcéru. Nemuselo to pre ne znamenať nič alebo všetko. Belov zoznam spojncov bol dlhý, ale rovnako tak zoznam jeho nepriateľov. Za čas, ktorý Lucas strávil mimo kniežatstva mohli na obe listiny pribudnúť nové mená.* Ak od nás nič nepotrebujete, o čom pochybujem, pretože nič také nemáme, nie je dôvod, aby sme sa vami niekam chodili.

Maureen

*Maureen mala chuť zopakovať to jeho madam. Nebola si istá či to myslel ironicky, pretože tie ženy okolo nich by ona nikdy madam nenazvala, alebo to bol zvyk a výchova. Vedela, že napriek tomu že bol veliteľ otcových mužov, bol aj lord a tí sa správať poväčšinou vedeli. Na druhú stranu, mohol ten titul získať a tým pádom výchova nezohrávala úlohu. Nevedela o jeho minulosti nič a ani ju to nezaujímalo, takže prešla to jeho madam len s pomyselným prevrátením očami.
Ženy vôkol sa nehýbali, vyčkávali na pokyny od ženy bez zahalenia tváre a tá hodnú chvíľu hľadela do veliteľovej tváre. Bol to prenikavý pohľad, akoby sa mu snažila dostať až do samotnej duše. V jednej chvíli sa vystrela, odložila svoju zbraň a odstúpila od neho. Samotná Maureen nemohla uveriť, že to naozaj fungovalo. Možno to madam predsa len malo nejaký zmysel. Žena vydala ďalšiu nezrozumiteľnú vetu, pár žien krátko prikývlo a stratilo sa v lese. Ostali okrem nej len tri, čo bola stále presila ale menšia. Veliteľka žien sa pohla preč, kráčajúc vedľa Maureen ju ale zdrapila za dlhé vlasy a položila čepel noža k jej krku.* Chcela v pokoji. Ty mýliť. *Zvyšné ženy opäť lukmi mierili na muža, zatiaľ čo v diaľke bolo počuť dupot kopýt.* Potrebujeme my. *Jedne z nízkych kríkov preskočil hnedý kôň s jazdcom, nepochybne ďalšou ženou. Tá Maureen napriek protestnému skríknutiu zdrapila silou hodnou muža a posadila si ju pred seba. Maureen nikdy nebola poslušná a napriek strachu a možno práve preň sa začala brániť, snažila sa ženy zbaviť. Tá nemala nervy z ocele, umlčala ju jedným úderom do hlavy a potom bolo vidieť len konský zadok utekajúci po lesnom potoku. * Ju chcieť, isť s nami. Ak ty zabiť nás, nikdy ju nenajdeš.

*Nahlas zavrčala na neho ale to už sa rozbehol preč a jej neostalo nič iné len sa premeniť a pobrať sa za ním. Ako Arathi možno bol rýchly ale stále mal len dve nohy. A síce sa s premenou neponáhľala, v kožuchu viac neotáľala ani chvíľu. Laby sa zabárali do zeme, kamienky odskakovali spod jej mäkkých podušiek a pritom sa neobzerala viac za seba, len bezmyšlienkovite bežala.
Vietor cítila na nose, hladil jej srsť ako najlepší milenec a láskal ju ako ešte nikto. Privierala oči, keď mohla a mohutnými skokmi čoraz viac zmenšovala vzdialenosť medzi ňou a Arrowom pred ňou.
Síce bola v kožuchu väznená pridlho, stal sa jej súčasťou a už jej chýbal. Nemusela tak myslieť, ľudské ja odchádzalo do povedomia a ona tak jednoducho šla. Veci, ktorí predtým boli ťažké, teraz boli ľahšie. Nemala chuť ani potrebu uvažovať nad tým čo sa dialo v noci, len sa ticho priblížila k nemu, ale stále tak, aby sa jej nemohol dotknúť a potom svoj beh ustálila tomu jeho. Pohľad upierajúc pred seba, si užívala náročný terén, ktorý sa zdal akoby pre ňu bol maličkosťou. Kde bolo treba sa viac vzdialila od Arrowa, inde len jednoducho preskočila padnutý strom, kôra zapraskala pod pazúrmi vlčice a odpadli dolu.
Keď vola voľná, premena pre ňu predstavovala hru. Naposledy sa tak bláznila s Orinom, keď sa pripojila k ich skupine a užívala si to, tentoraz hoci z pohybu pociťovala radosť a jej vlčie telo kričalo silou a zároveň skrytým nebezpečenstvom, nemala potrebu hrať sa. Možno inokedy by priskočila k Arrowovi a zacvakala by zubami nebezpečne blízko jeho zadku, ale jediný aktuálny prejav radosti si dopriala iba vo chvíli, kedy sa dostali ku kamennému zrázu, ktorý klesal dolu vo veľkých kameňoch iba niekoľko metrov. S hlasným zavrčaním sa ešte prudšie rozbehla k okraju zrázu a bez najmenšieho zaváhania jednoducho skočila. Viac hry a radosti v jej správaní však nebolo a potom už len Arrowa sprevádzala, stále držiac si menšiu vzdialenosť.*

*Páčila sa jej predstava, že v Amicam videl niečo výnimočné. Znamenalo to, že sa potom nato dívali rovnakými očami, prinajmenšom rovnakým smerom. Musela sa usmievať, páčilo sa jej to. Hlavne preto, že jej myšlienky nezatrhol ako hlúposť, ale aj u strýka si to všimla! Díval sa na Amicam podozrievavo, venoval jej nie raz dlhší pohľad ako sa na vlčicu patrilo a ona ho poznala, vedela že nad niečím hlboko uvažoval. Možno by sa ho to mohla jedného dňa opýtať...
Zamrzla a celkom stuhla ako spomenul Raffu. Prudko sa nadýchla a následne rovnako prudko aj narovnala. Jej detské očká naraz blčali hnevom, keď sa pozrela Hanovi do očí. Nevedela čo ju viac hnevalo. Či možnosť, že by jeho slová mohli byť pravdivé, alebo to, že si niečo všimol. Ona to nevidela, lebo ani nechcela. Raffa bol jej priateľ. Kamarát. Ale nič viac. Nech už boli jeho city k nej akékoľvek, neprechovávala ich k nemu vo svojom srdiečku.* Ako môžeš?! *spýtala sa ho potichu a potom sa aj prudko postavila. V každom jej pohybe bolo niečo strhané a prudké, rovnako ako aj ten pohľad, aký krátko pred tým venovala Hanovi. Možno bola malá, ale nie hlúpa. Prešla niekoľko krokov smerom k vode a bosými nôžkami vošla do vody po členky. Cítila sa dotknuto. Takže videl ten bozk, ktorý dostala.* Furt len čo chcú ostatní, čo musia urobiť, čo mienia urobiť a nemyslia na mňa... To nikoho nezaujíma čo chcem ja? *Spýtala sa plačlivo a v smútku jej klesli aj plecia, keď pohľad uprela na hladinu a svoje prsty, ktoré sa v nej akoby vlnili.* Nemôže ma mu sľúbiť bez môjho zvolenia. To sa nepatrí. Ani môj ocko to nikdy nechcel. Sľuboval mi, že až príde ten deň, sama si vyberiem svojho nastávajúceho... *Bála sa vtedy, že jej ocko vyberie sám, ale on ju nesklamal.* Ak to strýko Ghar urobí, viac ma neuvidí a utečiem...

*´Urob hento! Urob tamto!´Vinci mala po krk rozkazov, ktoré musela poslúchať. Dovolila si otvoriť ústa a už bol oheň na streche. Bola to len jedna nevinná poznámka, pomyslela si vzdorovito a aby jej ani nenapadlo cítiť vinu, pevnejšie zovrela čeľuste a hrdo nadvihla hlavu. Že seansa! Ten chlap bol ešte horší, než sa zdalo na prvý pohľad. Pretože na prvý pohľad to bol typický predstaviteľ mužskej rasy. A nielen to. Vojak, hlupák, namyslený, arogantný... Vinci privítalo slabé zafŕkanie kobyly, ktorá bola spolu s ostatnými priviazaná o kmeň stromu. V zamyslení Vinci ani nepostrehla, kedy sa dostala na malú čistinku, ale keď už bola tam, rozhodla sa všetko pustiť z hlavy. Pristúpila k hnedej kobyle a nežne ju pohladkala po hebkom pysku. Upokojovala ju jej blízkosť a keď sa s elegantnou ľahkosťou vyšvihla na jej chrbát, už znovu sa usmievala. Teda až do chvíle, kým sa nevrátili ostatné ženy s novými príkazmi. Takže predsa len to nepôjde tak ľahko. Vinci sa divoko uškrnula a potiahnutím uvoľnila vôdzky, ktoré kobylu držali na mieste.* To dievča je moje!* Zakričala a s ďalším výkrikom popohnala kobylu do cvalu. Pohybovala sa v lese takmer celý svoj život a na konskom chrbte väčšinu z neho, preto bolo také jednoduché vyhýbať sa stromom, viesť zviera po bezpečných cestičkách, ktoré ani neboli cestičkami ako skôr akýmsi pomyselnými nitkami vedúcimi Vinci správnym smerom. Telom jej prebehol záchvev vzrušenia, keď preletela okolo dievčaťa a vytiahla ho k sebe do sedla. bránilo sa zubami nechtami, ako skutočná bojovníčka, ale Vinci nebola v nálade, kedy by to dokázala oceniť. Umlčala ju jediným úderom a keď jej telo ovislo na kobylinom chrbte ako vrece zemiakov, s úľavou si vydýchla.* No konečne.

Lucas sa mohol len bezmocne prizerať ako Maureen mizne v hustnom lesnom poraste a keď sa mu kôň aj s jazdcom stratili z dohľadu, obrátil pozornosť k žene, ktorá ju dala odviezť. Nemohol si byť celkom istý svojím výrazom, pretože aj keď sa veľmi snažil krotiť hnev, nedokázal ho v sebe udržať všetok. Pohľad mal ostrejší, tvár meravejšiu a celkom očividne kontroloval svoj dych, aby nemusel povedať nič štipľavé.* Zdá sa, že teraz už aj tak nemám na výber, nemám pravdu?* Radšej by odvetil niečo v štýle "Len si ju berte a veľa šťastia s tou malou potvorou.", ale váha Belovho prsteňa mu bránila v poznesenej odpovedi. Namiesto toho demonštratívne zasunul meč do puzdra na páse a od najbližšie stojacej postavy prijal opraty jedného z koní. Bola to iónia, že nakoniec sa k nejakým dostali, ale nemohli ich použiť tak, ako to mal Lucas v úmysle.* A kým vás budem nasledovať, mohli by sme si skrátiť čas tým, že mi poviete, prečo nás potrebujete.* Netušil či žena rozumie irónii, aj keď sa snažil brať to všetko s nadhľadom. Nepáčili sa mu šípy, ktoré mierili priamo na jeho hruď a hlavu, ale hádal, že ak ho nezabili doteraz, tak pár uštipačných poznámok by prežiť mohol tiež.*

*Nezdalo sa, žeby Danya rozumela poznámkam muža. Jej tvár bola rovnaká ako pred chvíľou, stačilo, že vycítila vôľu ísť s nimi. Alebo skôr nevôľu, ale na tom nezáležalo. Mali šťastie že na nich natrafili, že tu bol len jediný osamotený vojak a nejaké dievča. Zvyčajne vídali len celé skupinky putujúcich mužov a oni nestáli o mŕtve v svojich radoch. Ako muž zasunul zbraň, ženy stiahli luky a stratili sa v kríkoch. Ostala len Danya, nikto viac, aj keď v korunách stromov sa mohol skrývať ktokoľvek. Danya sa ale nebála, pokojne siahla do vrecka plášťa po drobnú fľaštičku so zelenkavou tekutinou.* Nechceme ublížiť ani zabiť, toto vypiť musiš. *Natiahla ruku s fľaštičkou k nemu. Z blízka bolo vidieť plávajúce zbytky nejakých bylieniek, Danya mu to ale nemienila vysvetľovať.* Potrebujeme pomoc, nie mŕtvolu. *Dodala, aby si nemyslel, že ho chceli otráviť.*



Vinyl

*Stratila sa v tieni lesa nenápadne, ako sa tam zjavila. Muž už nemal na výber a bol čas vrátiť sa domov. Rozbehla sa ako taká srnka popri stromoch, ostatné ženy sa pomaly rozbiehali tiež, vedeli, že Danya dovedie muža do osady v blízkom čase a chceli byť pri tom. Vinyl ale nemierila tam kam oni, zabočila doprava, utekajúc na miesto, kde predpokladala že nájde Vinci. Vykázaná by bola možno ona, keby ju s poznámkou nepredbehla. A to tam nebola pri tom "madam". Trhalo jej kútikmi keď prebiehala cez potok a vynárala sa na mieste, kde už počula koňa.* Tu si. *Vinyl zhodila z tváre kapucňu, na jej tvári neboli nijaké značky. Na ruke mala dva pruhy, znaky, že zabila, tvár však bola čistá.* Naša...seansa sa rozšírila o nazvanie Danye madam. *Vinyl nebola od Vinci veľmi odlišná, možno preto že videla viac ako tento les. Ostatné ženy tú možnosť nemali a tak mali i krotkejšie jazyky, aspoň čo sa prijímania rozkazov týkalo. Prešla k dievčaťu, chytila prameň jej vlasov a obzrela si ho, rovnako ako látku šiat.* Nie je obyčajná. *Akoby na tom záležalo. Bola len prostriedok pre Danyu, donútiť muža spolupracovať.*

/keďže si prihodila postavu, tak malé info útvary na rukách a tvári majú význam, na rukách majú čiaru za každého zabitého a na tvári...no to je ešte záhada /

*Nečakal, že jeho slová vyvolajú v Kitte takú prudkú reakciu, ale namiesto toho, aby ju zastavil, nechal ju ísť. Iba sa posadil a so zadumaným výrazom sledoval jej útlu siluetu, až kým nepovedala aj posledné, čo mala na srdci.* Tak som to nemyslel.* Ozval sa po chvíli. Hlas mal tichý, pokojný. V duchu si vybavil tvár tej zvláštnej bielovlasej ženy, ktorá mu na turnaji vrátila naspäť stuhu. Han vtedy poznal, že Ghar ju pred Kittou zatajil úmyselne, preto celkom pochyboval, že práve on by ju nútil k zväzku takého druhu. Práve naopak. Kitta bude mať šťastie, ak ju počas dospievania nezamkne v izbe alebo jej nepostaví vlastnú nedobytnú pevnosť, od ktorej bude mať kľúče len on.
Tá myšlienka Hana pobavila, aj keď predtým v ňom Gharovo konanie vzbudilo skôr nevôľu. Keď o tom Kitta teraz rozprávala, nakoniec musel uznať, že na jeho mieste by sa zrejme pokúšal ochrániť dcéru rovnako. Alebo podobne.
Pomaly vstal a priblížil sa ku Kitte zboku. Pohľad upieral na vodnú plochu a potom sa krátko pozrel na jej profil, než skolnil hlavu a mierne ňou pokrútil.*Nepoznám Gahra dlho, ale môžeš mi veriť, že viem, ako veľmi mu na tebe záleží. Nežiadal by od teba niečo také. Povedal som to preto, lebo s Raffom v poslednej dobe trávim veľa času a vidím...viem...* Zaťal zuby a prudko zodvihol hlavu.* Nikto ťa nemôže do ničoho nútiť, len som chcel, aby si nebola prekvapená, keď ti to Raffa povie.* V skutočnosti chcel, aby si dávala pozor. Raffael bol dobrý mladík, ale Kitta nevyrastala v rovnakom prostredí ako on. Alebo v skutočnosti iba žiarlil. Povzdychol si a odrazu k sebe pocítil nechuť. Správal sa sebecky. Keď nemohol byť s Kittou on, nechcel ani, aby sňou bol niekto iný.* Prepáč, nemal som s tým začínať. Možno by sme sa už mali vrátiť.

Nehovor to! *Zahriakla ho v strachu, že bude pokračovať o Raffovi. Bála sa toho! Keby vedel ako veľmi. Ona nechcela, aby ju mal Raffa radšej ako kamarátku. Prečo to len urobil? Prečo to musel tak pokaziť? Však ju spočiatku ani rád nemal! Ale naučili sa spolu vychádzať, trávili spolu veľmi veľa času, tak keď ju už konečne akceptoval, prečo to jednoducho nenechal tak?
Nerozumela tomu. A prakticky ani moc nemohla. Nevedela, že môže vplývať na Raffu aj inak a že jeho odmerané správanie mohlo byť aj z toho dôvodu, alebo to, že sa naučil ju mať radšej. Vlastne keby to chápala, potom by si mohla uvedomiť, že aj ten spôsob ako jej šplechol do tváre, že sa Han bude ženiť, by konečne dával význam. A možno to bolo aj lepšie, že si to neuvedomovala, lebo ktovie ako by reagovala nabudúce až by sa s ním stretla. Beztak sa už bála ako to bude až sa vrátia a Raffa ju vyhľadá. Bála sa toho tak veľmi, že by bola plakala.
Nahnevane sa pozrela na Hana a utrela si rukou líčka po ktorých jej stieklo pár zatrpknutých sĺz.* Ty sa budeš ženiť s tou princeznou a pravdu som sa musela dozvedieť práve od Raffu, ktorý mi to povedal akoby sa snažil mi len ublížiť a teraz by ma mohol žiadať o ruku?! To nemôžeš ani myslieť vážne! *Začínala sa hnevať na všetku nespravodlivosť, ktorá sa jej diala. Bola zlé dievča, keď sa toto dialo? Silno zaťala zuby do seba, až jej na sánkach zaihrali svaly.* Som predsa ešte dieťa, *povedala so všetkou zatrpknutosťou, ktorá sa v nej zbierala toľké dni,* nemôžem sa predsa vydávať. V tomto veku to môžu len princezné. *Neuvedomila aká krutá práve bola voči Hanovi, ale vybavilo sa jej ako vtedy Raffa nezabudol opomenúť, že tá princezná je asi rovnako stará ako ona. Nebola to Hanova vina, že sa mal ženiť s tou princeznou, ale jej sa to vtedy dotklo a teraz jej Han hovoril o tom, čo by mohol Raffa chcieť. Nato sa len mlčky obrátila a zamierila si to ku koníkovi, ktorý ich sem doviedol. Vedela, že svoj hnev bude ľutovať, ale v tej chvíli ho nedokázala potlačiť. Ani slzy, ktoré sa jej spustili po tvári, len čo bola pri ňom a ona tak zaborila tváričku do srsti na jeho pleci a objala koňa okolo krku. Bolo toho na ňu priveľa. Na jednej strane chcela, aby ten deň bol za ňou, na druhej aby bola dospelá.. Tak veľa vecí by bolo ľahších.*

*Som predsa ešte dieťa.Tie slová zneli Hanovi v hlave stále dookola. Niekedy sám zabúdal na Kittin vek, pretože sa niekedy dokázala správať akoby bola oveľa staršia než v skutočnosti. Sám musel dospieť rýchlo, pretože ho k tomu predurčovalo jeho postavenie a zodpovednosť voči otcovi a celému kráľovstvu. Kitta však mala pravdu. Som predsa ešte dieťa. Ak bol sebou znechutený predtým, potom dnes večer získal dôkaz, že nekonal celkom správne. Bože, čo to len spravil. Nechcel, aby sa Kitta trápila a tým bozkom ako aj zmienkou o Raffovi ju dnes večer zahnal do kúta. Podobné myšlienky v ňom živili pocit viny, ktorý vdýchol do jeho tváre nezameniteľnú stopu vážnosti. Keď vyšiel na druhej strane skrytého prechodu, náhle netušil, čo by mal urobiť. Zastal si oproti dievčaťu, ruky mu okamih nehybne spočívali pri bokoch akoby stále váhal medzi tým, čo je správne a tým, čo by chcel. Nakoniec Kittu zľahka pohladil po vlasoch, otvoril ústa, aby prehovoril, ale zmohol sa len na to, že zopakoval to isté, čo predtým.* Nechcel som ti ublížiť, prepáč mi.* Hlas mal úprimný, vážny a tichý. Nechcel už ale viac naliehať, preto ruku stiahol a ustúpil o krok, aj keď by dievča najradšej objal. Práve v tej chvíli by to však nemusela zniesť. Som predsa ešte dieťa.* Vezmem ťa naspäť domov, bol to dlhý deň, ale sľubujem, že sa nemáš čoho báť.

*Nehýbala sa, vlastne až jeho slová ju k tomu donútili a ona sa pozrela na neho s uplakanou tváričkou.* Ty si niekedy taký hlúpy... *povedala plačlivo a neveriacky pokrútila hlávkou. Alebo to bola ona? Robila azda veci nepochopiteľné. Len krok stačil k tomu, aby ho objala. Ruky mu ovinula okolo pása a tvár si zaborila do jeho hrude.* Ničomu nerozumieš. *Zamrmlala potichu, takže ani netušila či ju azda začul, alebo nie. Len nemohla uveriť, že veci pochopil práve takto... Niekedy nerozumela tomu ako si môžu dvaja ľudia tak veľa povedať a nepochopiť sa. Mnohokrát to videla na strýkovi a ockovi. Hádali sa, rozhadzovali ruky, gestikulovali akoby šlo o niečo dôležité a nakoniec zistili, že obaja hovorili to isté, ale nepochopili sa.
Aj tu to tak vlastne bolo. Príliš skoro musela zažiť čo je to nemôcť ľúbiť a uvedomovala si, že bude z toho nejaký čas smutná. Možno sa tak bude strýko Ghar hnevať na Hana, ale ona sa bude snažiť usmievať sa. Aspoň pre muža, ktorý ju nikdy neodmietne.* Nerozumieš, že čo by som si zo všetkého najviac priala, aby som bola staršia a hodná ťa? *stále hovorila tak potichúčku, že sa takmer nedalo počuť ako sa jej chveje hlások. Mala ho tak veľmi rada! Bola do Hana zaľúbená, možno keby sa jej splnilo želanie byť staršia, neľúbila by ho viac, ktovie, ale priala si to.* Namiesto toho je toto rozlúčka... *dodala to, čo si celý čas myslela, ale nedokázala to vysloviť, až teraz kedy sa jej zlomil hlások a ona tuho zatvorila ústa, aby sa nerozplakala.*

*Hľadel priamo pred seba, ale nič nevidel. Zrak mu bol v tej chvíli zbytočný, preto zavrel oči a sústredil sa na vnímanie útleho dievčenského tela, ktoré sa tislo k jeho hrudi. Oproti nemu bola nizučká, a tak ju nemohol objať okolo pliec. Namiesto toho zaboril prsty do hustých kaderí Kittiných svetlých vlasov a ako ju počúval tvár sa mu zachmúrila nespokojnosťou. Pokrútil hlavou, opatrne sa vymanil z Kittinho objatia a kľakol si pred ňou na koleno, aby si bol istý, že ho bude naozaj počúvať. Dlaň položil zboku na jej líce a palcom ho zľahka pohladil.*Kitta...* Hlas mal pokojný, aj keď sa musel snažiť, aby taký bol.*...je dôležité, aby si si zapamätala, čo ti chcem teraz povedať.* Na chvíľu sa odmlčal. Všetky slová akoby si žili svojím vlastným životom a aj keď v duchu ich dokázal dokonale vnímať, nebol si istý či im dokáže dať rovnakú váhu aj po tom, čo ich vysloví nahlas. Pohľadom podrobne prechádzal po Kittinej tvári a popritom sa pomaly usmial.*Vďaka tebe som si uvedomil, že mám možnosť niečo zmeniť nielen pre seba, ale aj pre iných. Predtým som bol sebecký, myslel som len na vlastné šťastie a spokojnosť a vôbec som pri tom neuvedomoval, že ak ho nemáš s kým zdieľať, vlastne na ničom z toho nezáleží. To ty si mi ukázala, že každý jeden človek je dôležitý, je hodný v každom ohľade, aký existuje.* Zľahka potriasol hlavou, v očiach mal odrazu vášeň, ktorá sa nedala prehliadnuť. Aj druhú dlaň nežne položil na dievčenské líce a stále sa pritom usmieval.* Bože, Kitta, si taká mladučká a to je krásne. Toto je len začiatok, nie koniec. Čaká ťa toľko úžasných vecí a aj keď by som rád stál za väčšinou z nich, viem, že to tak nebude. Si príliš krásna hviezda na to, aby sa okolo teba točil iba jeden jediný svet, iba jedna jediná možnosť a je to v poriadku, pretože ty si, Kitta, toho všetkého hodná.* Ešte chvíľu jej hľadel do očí a potom sa z náhleho popudu sklonil. Vtisol dievčaťu krátky no o to vrúcnejším bozk na čelo a akoby náhle potreboval odstup vstal a chytil vôdzky svojho koňa.* Čo keby si nás domov tentoraz viedla ty?

*Ani trochu netušila o čom tam hovoril. Síce tie slová zneli veľmi pekne, naozaj veľmi pekne, netušila čo jej tým chcel povedať. Pri bozku na čelo sklonila pohľad k zemi a zvesila plecia o niečo viac a potichu si vzdychla. Aké pekné veci si o nej myslel. Ona však v tej chvíli nemala chuť nato hľadieť tak pozitívne, vlastne nato ani nemala silu. Bola z toho všetkého taká smutná...
Vysadla na koňa a počkala na neho. Potom vzala oťaže do rúk a skôr ako popchla koňa do klusu ho pohladila po krku. Nechcelo sa jej náhliť ho, preto nechala koňa cválať pomalým, ľahkým cvalom. Jeho predĺžený krok bol hojdavý, príjemný, ukolísaval ju a hlavne mohla byť dostatočne dlhú dobu potichu a pritom nič nehovoriť. Prišlo jej to ako sen, z ktorého sa pomaly preberala. Nechcelo sa jej hovoriť nič. Nechávala koňa cválať na voľnej oťaži. Naťahoval tak hlavu dopredu a uvedomoval si voľnosť vlastných pohybov z ktorých sálala sila a energia.
Len nepatrne navádzala a smerovala ho, kadiaľ sa dostať k ich domu. Na okraji mesta ho potiahla, aby prešiel do kroku, aby sa vydýchal a ona bola smutná, že to prešlo tak rýchlo. Pri dome len prehodila nôžku cez konský krk a rýchlo sa zošuchla popri konskom pleci na zem. Nechcelo sa jej dvihnúť pohľad k nemu, ale tušila, že musí ísť. Preto nakoniec keď odstúpila od koňa dva kroky, obrátila sa a zaklonia hlavu, uprúc pohľad na Hanovu tvár.*

*Keď mala Vinci pocit, že ostatné ženy nechala ďaleko za sebou, pritiahla kobyle opraty a tá pozvoľna prešla z rezkého klusu do pomalšieho kroku. Konečne ticho a pokoj, po ktorom túžila už od chvíle ako sa v to ráno vydali do lesa. Teda skoro.*Vinyl,* pozdravila mladú ženu, ktorej rýchle nohy boli v ich osade povestné. Vinci vedela, že mnohé z dievčat jej v duchu tajne závideli. Nakoniec Vinyl bola nielen vynikajúcou bežkyňou, ale mala aj čaro človeka, ktorý si neuvedomoval vlastnú krásu. Zo všetkých žien v ich spoločenstve sa ona ako jedna z mála nebála mať vlastný názor a stáť si za ním. Vinci sa vždy pri pohľade na Vinyl rozbúchalo srdce. Zasmiala sa vďačná za to, že rýchla jazda jej vohnala do líc červeň a rýchlo potlačila ďalšie podobné myšlienky, ktoré by ju pred Vinyl mohli prezradiť. Namiesto toho sa zamračila a pri pohľade na väzenkyňu nespokojne tľoskla jazykom.* Popravde, nie som si istá či toto bol ten najlepší nápad. Ak je táto malá len spolovice taká vznešená ako jej šaty...* zarazila sa a ironicky nadvihla obočie*..teda ako boli jej šaty... tak nalákanie jedného vojaka nakoniec nebude náš najmenší problém.* Aby nestrácali čas, Vinci popchla kobylu do pomalého kroku, ale nemusela sa veľmi snažiť s jej vedením. Zviera poznalo cestu a kráčalo po nej s istotou. Vinci sa odrazu zachechtala, zodvihla ruku bez tetovania chrbtom k Vinyl a hravo pohýbala prstami.*Myslíš, že keď Danya skončí s tým príšerným exemplárom, dovolí, aby bol môj prvý?


*Lucas nemusel nič hovoriť. Celý výraz jeho tváre, od pochybovačne nadvihnutého obočia až po prísnu krivku úst, vyjadroval nespokojnosť. Chvíľu si ešte prezeral ženu pred sebou, akoby čakal, že každú chvíľu všetko odvolá ako hrozné nedorozumenie ibaže ho neprestala hypnotizovať pohľadom. Vôbec sa mu do toho nechcelo.*Dočerta!* zavrčal, vytrhol fľaštičku žene z ruky, bruškom palca vytiahol zátku a nalial si jej obsah do úst skôr než by si to stačil rozmyslieť.* Toto je snáď zlý sen.* Ibaže zo zlých snov sa poväčšine zobudil, neprepadol sa do nich rovno pohlave. Teda aspoň mal taký pocit, keď sa mu videnie v nasledujúcich chvíľach rozostrilo. Nebol unavený, asi by nepriniesol veľa úžitku, keby pred cestou odpadol, ale ani slepota nebola práve príjemná. Párkrát žmurkol a celý svet sa mu ponoril do tmy. Okamžite sa v ňom začala dvíhať panika, ktorú zahäňal hlbokým dýchaním. Tmu naozaj, naozaj nemal rád.*

Ghar

*Ani dlhší čas, ktorý strávil životom na okraji mesta ho nepripravil o schopnosť ukrývať sa v tieňoch. Presne vedel, kedy sa Kitta vrátila domov, pretože to videl na vlastné oči. Chrbtom sa opieral o vonkajšiu stenu chalupy, ruky mal založené krížom cez hruď a nohy prekrížené. Na prvý pohľad možno pôsobil uvoľnene a pokojne, ale v skutočnosti premáhal priam vražednú náladu.
Videl ako sa Han vyklonil zo sedla, poznal ten pohľad v mladíkových očiach, keď vzal Kittinu ruku do svojej a zľahka ju pobozkal. Otravne galantný ako vždy, pomyslel si Ghar a naklonil hlau do strany.
"Do skorého videnia...Kitta."
A dosť. Vyšiel z tieňa a hoci urobil iba pár krokov, obaja mladí si ho museli všimnúť.*Kitta.* V tom oslovení sa skrývalo všetko. Predovšetkým ale výzva, ktorá ju jasne žiadala, aby sa vrátila do domu. Ani jeho výraz tváre nebol práve známkou zmierlivej nálady. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že sa nemieni dohadovať.*

Vinyl

*Vinci mala pravdu pri zmienke o tej malej a vojakovi. Ak bola vznešená, skôr či neskôr príde niekto a bude ju hľadať. Na druhú stranu, vznešené ženy nespali na zemi s vojakmi v dotrhaných šatách. Niečo sa stalo, čo ich do tej situácie dostalo. Ak by dievča a vojak niekomu chýbali, pravdepodobne by upodozrievali úplne iné osoby.* Ak sa to dievča nezamilovalo do vojaka a nedalo sa s ním na útek, tak sa asi nemusíme obávať. Pozri na ňu, tí mali dosť vlastných problémov a ak niekomu budú chýbať, budú ich hľadať inde. *Pridala do kroku, držala sa vedľa Vinci na jej koni. Oči jej zastali na nepotetovaných rukách, musela ale pokrútiť hlavou.* Myslím, že ten dá nové tetovania viacerým ženám, ale nie na rukách. *Dotkla sa stehna Vinci a pozrela na dievča.* To skôr nechá zomrieť tú malú, než jeho. Ten posledný zomrel pred viac ako šiestimi mesiacmi a potrebujeme muža. *Pokrčila ramenami, zabočiac za zvukom vody. Netrvalo dlho a objavili sa pri veľkom jazere s vysokým vodopádom. Stál na kraji hôr, ktoré oddeľovali nejaké územia. Vinyl nemala potuchy komu patrili, ani ju to netrápilo. O ich existencii nikto aj tak nevedel. Prešla popri vode ďalej a na mieste, ktoré dobre poznala vstúpila do vody. Z diaľky vyzerala rovnako hlboká ako na iných miestach, tu však bola plytšia, mohol cez ňu prejsť i kôň. Vinyl postupovala pomaly aby počkala Vinci, až sa dostala k vodopádu cez ktorý prešla do vnútra jaskyne. Tam bola voda ešte plytšia, siahala jej len po kolená a ona sa mlčky presúvala ďalej.* To bude pozornosti. *Zhodnotila smerom k Vinci, v hlase ale nemala nadšenie. Bolo to dávno, čo do srdca ich domova niekoho viedli. Nepochybne sa to rozršíri ako oheň, všetky ženy budú zvedavé. Netrvalo dlho a jaskynný tunel skončil, zalialo ich opäť svetlo. Pred nimi bol ich domov, obrovské jazero obkolesené vysokými nepriechodnými horami. Na jazere bolo vidno malé ostrovčeky zelene, stáli na nich husté stromy a divoké rastliny. Na najväčšom z ostrovčekov stál i najväčší strom, ich domov. Malé domy lemovali jeho kmeň, na jeho vrchole bola veľká plocha, kde prebiehali verejné časti ich životov. Vinyl vyliezla z vody na chodník vedúci cez vodu, už si ich pár tvári všimlo.* Mali by sme ju hodiť Lad, nech si ju niekam priviaže a my ju máme z krku. *Bola už hladná a nejaké dievča ju nezaujímalo. Mala skôr obavy z toho čo bude, keď sa vráti Danya. Tušila, čo ju čakalo.*



*Danya čakala, vedela ale že ju poslúchne. Pozorovali ich nejaký čas a aj keď netušila aký vzťah medzi ním a dievčaťom bol, videla, ako ju po prebudení ihneď hľadal očami. Chránil ju a to bolo to podstatné. Bola ich zbraňou proti nemu. Keď nápoj vypil, čakala. Účinky sa dostali rýchlo, aspoň tie prvotné. Slepota, krokom dva bola zvláštna dezorientovaná nálada a uvoľnenosť.* O chvíľu obavy nebudú obavami, nemusíš sa báť. *Bol vojak a aj keby nevidel, mohol by rátať kroky, pamätať si koľko krát odbočili a to nemohla dovoliť. Nápoj ho mal obrať o pozornosť a očiť, inak mu ale nemohol ublížiť. Jeho účinky mohlli trvať ani nie pol hodinu, akurát mali čas na prepravu do ich domova. Zapískala, spoza stromov sa vynorili dve ženy a pomohli jej ho viesť lesom.
Netrvalo to dlho a boli na mieste, Danya tušila, že Vinci už dievča doviedla.* O chvíľu sa mu začne vyjasnovať, zoberete ho hore a uviažte. Nájdite i to dievča a to uviažte tiež...

/skoro som zabudla, obrázok toho ich domova /

/načo bol nápoj si trafila presne /

Kitta

*Mlcky sa divala na Hana a ani brvou nepohla, ked jej pobozkal ruku. Dokonca nou ani nesklblo ked sa tam ozval strykov hlas. Mala byt prekvapena? Nebola. Iba venovala posledny pohlad Hanovi a vyklzla ruckou z jeho prstov a obratila sa, bez slova vojduc dnu. Tusila ze stryko na vsetko pride,bol by v tom cert keby nie. Mykla utlymi plieckami a prejduc kuchynu, vosla do chodby a stratila sa vo vlastnej izbicke. Ani nezatvorila za sebou dvere. Malo to nejaky zmysel? Stryka by to nezastavilo, takze ich nechala pootvorene a len vklzla do postele. Sadla si celkom do rohu izby, akoby bola vyplasene dievca a tak sa obavala utoku. Iba jej tvar zostavala az neprirodzene pokojna, kym cakala kedy to vsetko pride.
Hnev, krik a mozno aj vycitky, azda vyhrazky a ktovie co. Dnesny vecer uz nemohol skoncit horsie takze... Len si pritiahla prikryvku az k brade a na okamih privrela ocka, cakajuc na stryka. Mozno keby za nou nepride, pojde za nim sama. Nie vsak pre rozhovor, ale len pre jeho blizkost. Je jej vsetko. Jedine co ma, jedine co jej zostavalo. Oprela sa bradou o kolienka a niekolko neposlusnych pramenov jej padlo do tvare. Dlha noc a dlhy den.*