Iná časť vesmíru

*Sledovala ako si vzal šíp a znova jej myklo kútikom pier. Vraj predtuchy. Nikdy sa nad ničím podobným nezamýšľala, ale keď to teraz hovoril, potom možno predsa len mohlo byť niečo pravdy na jeho sne. V konečnom dôsledku poverčivosť bola prirodzeným faktorom každej bytosti, či to bol obyčajný človek ako Kitta s Gharom, alebo Arathi.
Nič nepovedala k jeho slovám. Iba mlčky prikývla, akoby mu nemala čo k tomu povedať, hoci možno by aj mala a iba sa zvalila na bok. Stále videla na neho, keď ležala a vlasy sa jej rozprestreli na zemi. Bolo lepšie udržiavať si od neho aspoň aký-taký odstup. Ľavé rameno si zložila pod seba a pravú ruku položila pred tvár. Bokom však zostávala stále na strane, takže v skutočnosti ležala poriadne vykrútená a vyzeralo to celkom nepohodlne, ale ona svoj pohľad stále upierala na neho.
„Vieš, keď si odišiel z Altry,“ hlas mala zachrípnutý, keď začala o tom hovoriť. „Prišiel si o veľmi dôležité udalosti, ktoré sa tam o pár rokov začali diať.“
Hlas jej nakoniec stíchol, zamrel na perách a ona sa znova posadila. Ramenami si objala kolená, ktoré si pritiahla k brade a uprela zamyslený pohľad do ohňa. To gesto slabosti, ktoré ukázala, si ani neuvedomila. Jej pohľad naznačoval, že sa pohrúžila do minulosti. Akoby všetko videla priamo pred očami a potom prišlo po chvíli precitnutie, keď znova pozrela do jeho očí.
„Na Altre nastala genocída. Prišiel rozkaz vyvraždiť všetky ženy Arathi. Od detí, až po tie najstaršie. Boli to jatky. Z mužov, ktorí boli vojakmi sa stali vrahovia. Volali sme ich Lovci. Lovili nás a zabíjali. Bolo im to jedno, kto sa im vzpriečil, toho zabili. Muži bojovali, Orin a Seram sa postavili tomu spoločne. Chceli zachrániť svoje ženy. Aj samotný Orin prišiel o tú svoju. Aj o dcérku. Ja o celú rodinu... Podarilo sa mi utiecť. Zachránila som sa a dlho žila sama. Všetci sme sa rozutekali na strany. Vyhnali nás z altry a väčšina z nás sa nejako rozptýlila na jednej planéte. Gyro bolo dosť veľké, aby poskytlo útočisko. A Lovci lovili stále. Už nelovili ženy, boli mŕtve. Všetky, ak sa nejakým podarilo ukryť sa, potom som šťastná.. Ja som však žila celý ten čas v tom, že som jediná. A posledná. Lovci ma zajali. Páčil sa im môj kožuch, tak ma chovali na reťazi ako zviera. Nedávali mi piť, aby som ich nepremohla. Len toľko, aby som prežila, ale tak aby som nemala silu. Vtedy sa tam zjavil Tristan.“
Hlas jej podvedome zmäkol, keď hovorila o ňom. „Nenávidela som ľudí, že by som ich zabila a on.. Muž z našej planéty, obyčajný chlap ma prišiel zachrániť. Neviem odkiaľ sa dopočul o tom, že Lovci väznia ženu Arathi. Ja som s nimi bola roky, tak dlho, že ani neviem povedať koľko... Dal mi slobodu a ja som sa dozvedela, že Orin a Seram vytvorili dve skupiny. Orin chcel pomstu, Seram iba žiť so svojimi mužmi. Schyľovalo sa k vojne. Lovci boli čoraz bližšie a Seram s Orinom sa spojili. Všetci sa chystali na poslednú bitku za mŕtve ženy a deti. Pripojila som sa k nim.“ Znova jej pohľad jemne znežnel, keď si spomenula na obdobie, kedy bola tam. „Nebola som jediná žena. Orin tam mal družku Noby. Bola to žena, ktorá vyrástla na Gyre a ani nevedela o svojom pôvode. Hrdá žena, hodná toho chlapa.... Ja som mala od Tristana prsteň.“
Matne si nato spomína, ale predsa len to tam je. Pre ňu bolo dôležité povedať veci naraz, preto nech sa dialo čokoľvek, chcela mu to povedať. Neskôr by to už možno nezvládla. „Zmenil farbu, keď ma potreboval a ani to tak dlho netrvalo a on ma volal. Zarkyt, vodca Lovcov plánoval útok. Rovnako však ako ostatní som pre neho bola lákavá ja. Prekliata biela srsť s červenými znakmi! Obetovala som sa. Tristan šiel za Orinom a ja v ústrety k Zarkytovi, aby som ho zviedla zo stopy a dala čas Arathi. Vojna vypukla skutočne rýchlo a podľa toho, že Zarkyt vzal nohy na plecia, zvíťazili. Utiekol ako zbabelec a pritom bol jedným z nás.“ Neveriacky krútila hlavou. „Stroskotali sme tu. Prepadli sme sa do nejakých podzemných tunelov. Boli tam zvláštne tvory. Nebezpečnejšie, než my. Nakoniec Zarkyt zahynul. Videl, že som tam a dívam sa na jeho smrť, ale nezatiahol ma do toho, aby som prežila,“ podvedome prstami pohladila náramok na ruke, „a ja som sa dostala do rúk Ghara. Bola som vlčica, používali ma ako volavku na vylákanie ich koristi. Iba malá Kitta ma držala pri živote. Báli sa ma. Nikdy nevideli takého veľkého vlka s červenými znakmi. Ale ona prišla ku mne, dala mi žrať a piť. A ja som čakala, kedy budem môcť utiecť, čoho som sa veľmi rýchlo dožila, keďže napadli ich osadu. Vlastne tam sa to celé začalo.. Zachránila som Kittu a Ghara zajali o čom si už vlastne vedel, keď si na nás natrafil v lese...“ Stále sa držala, objímala rukami a pritom hľadela do ohňa.
Ani nevedela. Bolo jej o niečo ľahšie, že to z nej bolo von, ale emócie si predsa len hľadali cestu von a ona sa celá chvela. Akoby ňou zmietala jej vnútorná búrka, ktorá však bola dnu a nevyšla. Nevedela ako.*

*V momente ako sa Amicam pustila do rozprávania ustrnul v pohybe a zaujato naklonil telo bližšie k ohňu. Bolo to prvýkrát, čo na jej tvári videl ten výraz, preto tušil, že mu chce povedať niečo dôležité. Nič ho však nemohlo pripraviť na pravdu, ktorej sa mu dostalo a aj keď by bolo lákavé všetko poprieť, Amicam neklamala. Cítil by to. A nielen to. Nebol by svedkom toho ako sama bojuje so svojimi vnútornými démonmi, zatiaľ čo jeho črty každým slovom viac a viac tvrdli a v hlave sa mu vynárali fiktívne obrazy hrôz, ktoré sa naozaj stali. Bolo to akoby sa na chvíľu uzavrel do seba, pohľad mu zneprítomnel až sa zdalo, že sa priamo tam, pred Amicam zmenil na živú sochu. Keď odišiel z Altry, rozhodol sa neobzerať späť, ale aj tak ďaleko od domova ho minulosť dobehla. Dokonca dvakrát. A teraz zistil, že to všetko, čo poznal, je preč? Cez krvné puto vnímal Amicaminu hrôzu, smútok, bolesť... to všetko a bolo toho veľa. Príliš veľa naraz.
Odrazu bez varovania vstal, tvár mal rovnako bezvýraznú ako predtým len oči mu v žiare ohňa svietili horúčkovitým až nezdravým leskom. Predtým sa na stromoch pohol ledva list, ale v tej chvíli sa začal dvíhať silný vietor, ktorý pohol plameňmi ohniska a desivým šumom rozospieval koruny stromov. Pod kožou sa Arrowovi začali objavovať tmavé tiene ako vždy, keď sa nejaký Arathi príliš vzpieral premene alebo nad sebou začal strácať kontrolu. Vietor každou chvíľou mocnel a jeho epicentrum sa krútilo okolo Arrowovho vysokého tela akoby sa ho chystalo úplne pohltiť. Keď sa cez to všetko pozrel na Amicam v tvári mal prekvapený bolestivý výraz, snahu poprieť to všetko a pritom hrozivú istotu, že nie je nič, čo by mohol zavrhnúť ako klamstvo. A odrazu sa prestal vzpierať a na mieste, kde stál bol teraz vlk s azúrovomodrou srsťou a výraznou kresbou na tvári. Azrael mal divoký pohľad,mocné telo sa mu chvelo a keď sklonil hlavu medzi predné laby, zdalo sa akoby sa chcel niečoho zbaviť.*

*Mlčky sa dívala na neho a ostávala zmätená z pocitov, ktoré prežíval aj on. Netušila, že to bude mať na neho až takýto vplyv. Že jednoducho ho pravda zasiahne. Netušila to. Bola by mlčala.
Videla jeho tiene na tvári. A boli tak nádherné. Uvedomovala si, že zakaždým, keď zbadala ako mu po tvári tancujú tiene, cítila niečo veľmi príjemné v hrudi. Prišli jej také nádherné! Ale aj tak nakoniec pohľad od neho odvrátila a uprela k zemi, kým sa premenil. Pohľad sa jej len veľmi pomaly vrátil k nemu a ona ho tam znova videla v tej podobe.
Zvažovala... Ako sa mala zachovať. Pokazila azda už všetko čo mohla? Možno áno. Pôsobil.. Dezorientovane. Porazenecky, alebo ani sama nevedela odhadnúť ako vlastne. Jediné čo však vedela, bolo že nebolo moc rozumné zostávať v ľudskej podobe pri premenenom Arathi. Nemohla tušiť čo napadne jeho démonovi a ako žena by bola v značnej nevýhode.
Nakoniec sa teda aj ona, len veľmi neochotne, no predsa len, nakoniec premenila. Myslela si, že premenu podstúpi až ráno, ale tak sa stalo nakoniec o niekoľko hodín skôr. O to skôr si bude môcť prevetrať kožuch a hoci s vyblednutými červenými znakmi, no predsa len sa nakoniec na démona upreli jej čierne oči s ostražitosťou, aká u nej azda už bola prirodzenou a nie výnimočnou.
Telo mala napnuté ako strunu. Takmer na neho zavrčala, ale nakoniec so sebaovládaním, ktoré ani sama netušila kde našla, si sadla a nakoniec ľahla. Aj keď jej telo sa zdalo uvoľnené, ušami vnímala najmenší detail, aký by ju donútil reagovať v mžiku sekundy.*

Tu prenocujeme.* Po troch hodinách namáhavého pochodu naprieč hustým lesom sa Lucas konečne zastavil. Nepostupoval tak rýchlo, ako by chcel, pretože mal so sebou Maureen a sám bol priveľmi vyčerpaný, aby sa silou mocou pokúšal dostať do najbližšej dediny. Na koni by im cesta ubiehala rýchlejšie, ale nemali na výber, pretože žiadneho iného Surka ani iného človeka na koni nestretli. Obklopoval ich len nekonečný zástup stromov, lesnej zelene a života, ktorý sa s nastávajúcim súmrakom začal upokojovať. Tak ďaleko od Belovho mesta vyzeralo všetko pokojne, akoby sa príroda v každom okamihu dokázala povzniesť nad osudmi ľudí. Obloha na východe stmavla, zatiaľ čo západný obzor lemovali oblaky zapálené poslednými lúčmi slnka. Aj vo vzduchu už bolo cítiť chlad, ale keď sa Lucas sťažka oprel o strom za sebou, po tvári mu stekal pot. Brnenie bolo nepohodlné, preto si uvoľnil viazanie na chrániči predlaktia a potom si spkaruky prešiel po čele. Vrhol rýchly pohľad na Maureen a odrazu netušil, čo by jej mal povedať. Po celý ten čas bol ticho. Sústredil sa iba na terén pred sebou, vyberal tie najistejšie cesty a zastavil vždy, keď začul podozrivý zvuk alebo zaregistroval pohyb, ktorý mohol patriť rovnako tak dobre lesnej zvery ako nepriateľovi. Vďaka tomu si zamestnal myseľ, ale terazakto, keď už nebolo múdre pokračovať ďalej, znovu čelil tomu prenikavému dievčenskému pohľadu a plnému uvedomeniu si Maureeninej prítomnosti. Nikdy v jej spoločnosti nestrávil dlhšie než niekoľko hodín a aj to iba útržkovitých. Vlastne by sa dalo povedať, že až na pár zdvorilostných rozhovorv, ktoré ani jeden z nich nemyslel úprimne, nemali nijaký dôvod vyhľadávať vzájomnú spoločnosť. On považoval Maureen za rozmaznané decko, neskutočne drzé a svojhlavé dievčisko a ona jeho pravdepodobne za hlupáka, sľabomyselného vojaka, ktorý používa meč väčší než vlastný rozum. Bola to patová situácia, pretože ak mal Lucas splniť Belovu poslednú vôľu, mal by sa s Maureen aspoň ako tak spriateliť. Vlastne bola vcelku...odolná...pomyslel si a pritom cítil v nohách celé tie hodiny sústavného kráčania, ktoré spolu s ním zvládla aj ona. Navyše k nej bol predtým tvrdý. Preboha, veď tomu dievčaťu zomrel otec a celý jej život sa v priebehu niekoľkých chvíľ prevrátil naruby. Chcel Maureen povedať niečo v zmysle, že ho mrzí, čo sa stalo. Aj keď by tomu pravdepodobne neuverila, ale netušil ako. Namiesto toho sa počul ako hovorí:*Dnes večer oheň nezaložíme. Bolo by to príliš riskantné a eše nie sme tak ďaleko, aby sme si mohli byť istý, že nás nikto nesleduje. Zajtra vstaneme skoro, Rainville už nie je ďaleko.* Potom sa od nej odvrátil a zamieril k úzkemu pruhu potoka, ktorý stekal po kamennom podloží. Len tak, bez jediného slova útechy, bez jediného povzbudivého slova. Svaly na čeľusti mu vystúpili, keď sa nahol k vode a začal si ňou umývať špinavú tvár. To by sme mali, pomyslel si sucho a nebadane pokrútil hlavou.*

Maureen

*Mala pocit, že to ich kráčanie snáď nikdy neskončí. Nikdy nebola lenivá a ulicami mesta chodila hore dole veľkú časť dňa, toto ale bolo iné. Nebola na to najlepšie obutá ani odetá, stále mala šaty, v ktorých išla za otcom ku stolu. Neboli stavané na lesné prostredie a konáre, ktoré ich už napokon upravili. Špinavé a dotrhané, ešte viac ako boli v meste. Maureen bola unavená a nohy si cítila ako nikdy v živote, napriek tomu ani necekla. Lord ju nemal rád a ona nemienila dať najavo slabosť skôr, ako to nebude naozaj potrebné. Hádala, že keby sa pošťažovala, ešte by naschvál pridal. A tak kráčala a snažila sa nemyslieť na bolesť nôh ale na niečo iné, čo jej ale veľkú útechu neprinášalo. Myšlienky sa vracali k miestu, ktoré bolo jej domovom, opustila ho len pár krát za svoj nedlhý život. Myslela na mŕtve tváre, na muža ktorého zabila a napokon na otca. Stále jej to akosi nedochádzalo, nechcelo sa jej ani plakať. Vedela, že bol mŕtvy, jej hlava túto informáciu spracovala, ale vnútro nie. Nebola si istá čo cítila, mala pocit, akoby necítila vôbec nič. Radosť ale pocítila, keď konečne zastavili. Konečne! Prečo mám ale pocit že bez ohňa nebude teplo ani jedlo? Prebehlo jej mysľou, ústa ale zostali zavreté. Mala dojem, že si obaja vymenili všetky potrebné informácie a názory už predtým. Na jeho slová preto len pokrčila ramenami, nespýtala sa kde ako idú spať, nezdalo sa jej to miesto ničím iné než ostatok lesa. A nespýtala sa ani na jedlo, pretože nijaké nemali. Žalúdok občasne vydal zvuk pripomínajúci jej, že pri jedle s otcom sa k strave nedostala. Pozrela na svoje ruky, stále boli od krvi, k vode sa ale nepohla. Bol tam on a tak sa rozhodla počkať. Namiesto toho sa jednoducho usadila na zem a natiahla nohy, chrbát oprela o strom. Mala v pláne ísť si nájsť nejaké bobule a umyť sa, ako si ale sadla, tak zavrela oči a na svet vôkol zabudla. Dokonca i na chlad, hlad a neveľmi dobrú pozíciu na spánok.*

*Brnenie si zvliekal kúsok po kúsku ako druhú kožu. Zakaždým sa cítil o niečo lepšie a keď na zemi skončil aj posledný chránič nôh, nielenže mal pocit akoby mohol každú chvíľu vzlietnuť, ale tiež, že je odrazu celkom nahý. Bola to samozrejme hlúposť, nič iba nepríjemný dojem z vlhkej košele nalepenej na chrbáte. Predsa sa však obzrel cez plece a zbadal Maureen opierať sa o strom. Oči mala zavreté, telo pokojné a nehybné akoby ju načisto opustili sily a vôľa k pohybu. Zdalo sa, že zaspala alebo len oddychovala. Na chvíľu mal možnosť obzrieť si ju pozornejšie, preto pohľadom skĺzol po Maureeninej špinavej tvári až na jej ufúľané šaty a zničené topánky vytŕčajúce spod lemu dotrhanej látky. Keď sa práve na svet okolo seba nedívala tými chladnými povýšeneckými očami, vyzerala presne na svoj vek. Neškodne, pomyslel si Lucas a kútikom úst mu aj napriek vlastnej vôli pobavene myklo. Rýchlo sa odvrátil a dokončil očistu. Myseľ mal už znovu vážnu. Okrem koňa budú musieť pohľadať aj nejaké vhodnejšie oblečenie. Niečo praktickejšie a pohodlnejšie než boli šaty zo zamatu a vyšívané črievičky. Navyše nemal žiadny plášť, ktorý by im pomohol prečkať chladnú noc v akom takom teple a k ránu sa zvykla tvoriť rosa.
Lucas vyvrátil hlavu k tmavnúcej oblohe a ignoroval tých pár kvapiek, ktoré mu z mokrých vlasov stieklo za golier košele. Vedel, že v najbližších hodinách sa to nezlepší iba ak zhorší. S odhodlaním vzal svoj meč, rozhliadol sa okolo seba a potom zamieril k neďalekému kríku. Pustil sa do osekávania vetiev a práca ho natoľko pohltila, že o chvíľu sa mu pri nohách vytvorila slušná kopa. Presunul ju pod kmeň stromu, kde rástol mach a nakoniec začal zhŕňať popadané lístie. nebolo to ktovie čo, ale ako provizórne ležovisko to stačilo. Nebolo priveľké, tak akurát. Lucas zodvihol hlavu a zadýchaný sa pozrel znovu na Maureen.*

Maureen


*Nespala ale ani nebdela. Bola na pol ceste medzi spánkom, bola unavená a chcela vypnúť, telo a najlepšie i myseľ. Pri driemaní sa jej ale striedavo vytvárali pred očami obrazy, ktoré príjemné neboli. Pár krát precitla, uvedomujúc si pohyb lorda, ale neskúmala čo robil. Napokon ale nastalo opäť ticho, doplnené jeho pohľadom, ktorý na sebe cítila. Bola si istá, že na ňu pozeral, menej istá si však bola v tom, či chcela dať najavo že nespí. Oči nakoniec otvorila a zadívala sa priamo do lordovej tváre.* Niečo zaujímavé? *Spýtala sa, samozrejme to bola poznámka na ten jeho pohľad. Dlho sa na jeho tvári nezdržala, prebehla po výsledku jeho predošlej činnosti, hádala, že na tom chcel spať. Nikdy v noci v lese nespala a už vôbec nie na zemi. Nemala potuchy, či tu behala nejaká zver, nebezpečná zver, ale mala pocit že áno.* Nebolo by rozumnejšie nájsť si nejakú skrýšu? *V tomto smere mal nepochybne viac skúseností, on a jeho muži predsa museli spávať v lesoch často.*

*Svet už viac nevnímali cez ľudské myšlienky a emócie, ktoré sa tak detailne chytali každého slova, že sa bezmála za každým z nich dal vidieť nejaký obraz. Šok, prekvapenie, smútok, hnev - to všetko sa vlialo do jediného pocitu, ktorý bol tak úzko spojený so slobodou, že neexistovalo nič ako "dobré správanie", nič ako dobré a zlé činy. Arathi konal tak ako to pre neho bolo prirodzené, bez pochybností, bez premýšľania a v čistom spojení s prítomnosťou.
Azrael v nestráženej chvíli zodvihol hlavu a uprel svoj prenikavý vlčí pohľad na Amicam. Pri každom nádychu sa mu do pľúc dostával vzduch obohatený o cenné informácie. Vnímal nočný chlad aj sálajúce teplo ohniska. Bol si vedomí života v pôde, na ktorej stál rovnako ako si uvedomoval blízkosť vlčice. Jej napäté, opatrné telo kedykoľvek pripravené zareagovať aj na ten najmenší podnet. Jej pach mu predával všetko, čo potreboval vedieť, všetko, čo ho nútilo zaujať nejaký postoj. Vedel, že tam bola s ním, nie proti nemu, preto jej neublížil. Namiesto toho sa prikčil a začal od nej pomaly cúvať. Pysky mal vyhrnuté nad nebezepčne dlhé a ostré zuby, ktoré by v okamihu mohli zlomiť väz. Azraelovo vrčanie sa každým krokom dozadu menilo, prechádzalo do tichého skučania, až kým znovu nesklonil hlavu a potom dlho ťahavo zavil.*

*Obrátila tvár k nemu a uprela svoj pohľad smerom k nemu. Nevnímala jeho pocity, nevedela tak zaregistrovať čo sa deje s jeho démonom. Nepoznala ho, nemohla vedieť čo ju čaká, čo príde a preto sa iba dívala, bez akejkoľvek reakcie, ktorou by mu správanie oplatila.
On sa všetko len dozvedel, ona to prežila. Ostávala chladná teda voči jeho reakcii, ktorej sa jej dostalo. Nezasiahlo ju to ani spolovice tak veľmi ako jeho, už len z toho dôvodu, že pre ňu existovala jednoduchá možnosť ako vypnúť všetky pocity. A tak sa na neho dívala, kým jej pohľad bol prázdny. Potom však ticho zaskučala a postavila sa. Neprestávala ho sledovať, jeho zavýjanie bolo smutné, ježila sa jej srsť na zátylku a nemalo to nič spoločné s tým, že by chcela vrčať, alebo agresívne zareagovať.
Ticho zmerala vzdialenosť medzi nimi a urobila azda niečo, čo nikdy nie. Natiahla sa k nemu, najskôr sa iba papuľou obtrela o tú jeho, ale potom mu začala oblizovať pysky. Bolo to gesto plné dôvery, nehy, azda aj spojenia medzi nimi, niečo, čoho svedkom boli iba oni a nikto iný. Keď jazyk zmizol, znova sa mu len trela papuľou o neho, zanechávala svoju stopu na jeho tvári a potom znova ho umývala, akoby chcela z neho dať dolu aj poslednú smietku špiny. Správala sa k nemu dôverne, ako jeho družka a pre tú chvíľu jej to neprekážalo, lebo cítila, že to bolo správne.*

*Ani by som nepovedal,pomyslel si Lucas po Maureeninej uštipačnej poznámke, ale rozhodol sa nereagovať. Nakoniec, už si aj tak prezerala výsledok jeho práce s konármi a lístim, ktoré nazhromaždil a hoci jej zmienka o úkryte nebola zlá, niečo ho na nej popudilo. Možno závan pochybnosti. Akoby jej už v ten deň minimálne raz nezachránil krk. Slabý hlások zdravého rozumu sa ho snažil upokojiť, na tom, čo Maureen povedala nebolo predsa nič zvláštne a napadlo by to každému jednému rozumnému človeku, ktorý sa hodlal stráviť noc v lese. Ibaže oni nemali na výber. Lucas roztiahol ruky akoby sa nimi snažil objať priestor okolo seba a pomaly sa začal otáčať.* Vidíte tu niekde, nejakú jaskyňu, dieru v zemi alebo nebodaj dom, mylady?* Les bol hustý a rozprestieral sa všade naokolo. Kráčali ním niekoľko hodín a potok bol prvou stopou, že by sa mohli nachádzať blízko ľudských obydlí. Slnko však už zapadalo, preto nemohli kráčať ďalej.
Lucas sa zastavil a s pohľadom vyzývavo upretým na Maureen potľapkal kmeň stromu, pri ktorom stál.* Môžete vyliezť hore, ak sa bojíte lesnej zvery. Ja budem strážiť tu dole. nebojte, nedovolím, aby sa k vám niečo zlé dostalo.* Roztiahol ústa do sileného úsmevu, ktorý trval tak krátko, že sa z jeho tváre stratil mihnutím oka. Potom sa s výdychom zvalil na ležovisko, meč položil k svojmu boku, aby ho mal kedykoľvek poruke a nohy vystrel a s úľavným zastonaním prekrížil pred sebou.*

*Existovala nejaká správna reakcia na to, keď sa človek v priebehu niekoľkých minút dozvie, že jeho domov zachvátila genocída a všetci, ktorých kedysi poznal sú pravdepodobne dávno mŕtvi? Teda, ťažko by asi zostal sedieť pri ohni a okomentoval to suchým "Hmm, to je strašné... to sa vážne stalo? Je mi to ľúto." Vlhký dotyk Amicaminho ňufáka a jej jazyka ich najskôr oboch prekvapil. bolo to akoby sa na chvíľu zjednotili a dokázali vnímať skutočnosť, nie holé predstavy. Navyše tam bol niekto, kto bol naozaj pri tom. Obaja pocítili vinu v tej istej chvíli. Odvrátili sa, cúvli od Amicam a v bezpečnej vzdialenosti Arrow znovu prevzal kontrolu nad svojím telom, nad emóciami a všetkým ostatným.* Prepáč, prestal som sa ovládať,* prihovoril sa jej a nakoniec povedal presne to, čo ani trochu nestačilo. Netušil však, čo by mal povedať.* Je mi to ľúto. To, čo si musela prežiť.

*To gesto robila bez rozmýšľania kým sám od nej odstúpil a nepremenil sa. Iba ticho privrela oči, keď sa jej ospravedlňoval a mierne sklonila hlavu v geste, že to vôbec nevadí. Možno to bolo celkom rozumné a správne, ona už dávno zabudla ako je to prirodzene reagovať. Buď konala výhradne pudovo, napríklad keď bránila Kittu, alebo potom premyslene, kedy však nie vždy jej činy vypálili dobre. Väčšinou tragicky zle.
Ďalšie ospravedlnenie ju donútilo krútiť hlavou. Nechcela, aby sa jej ospravedlňoval a hlavne ju ľutoval. Nič z toho sa už nezmení, nič sa nenapraví, nie je to k ničomu, aby jej to hovoril. Pristúpila k nemu a znova pokrútila hlavou. Nemalo zmysel, aby to robil. Vtlačila mu ňufák do dlane a potom zavrela oči.* Neospravedlňuj sa. Nemáš nato dôvod a neľutuj.. *Prehovorila, keď sa jej telo vystrelo celkom pri ňom a uprela mu smutný pohľad do očí. Kútik pier sa jej nepatrne nadvihol v rovnako smutnom úsmeve.* Doviedlo ma to sem.

Maureen

*Keď sa začal otáčať, pozerala na neho nie na les vôkol nich. Nie nevidela tam nič také, ale keby videla, neostala by pri ňom ani o minútu dlhšie. Vlastne, keby sa nebála že narazí na nejakú zver, či už v podobe zvieraťa alebo človeka, odišla by od neho tak či onak. Kráčali spolu niekoľko hodín bez slov a za ten čas čo spolu museli hovoriť, to bolo utrpenie pre oboch. Mať kam ísť, ušla by. Na krátky okamih nad touto možnosťou naozaj začala uvažovať, v noci by ale ďaleko nezašla a tak túto úvahu znovu potlačila. Možno sme sa nemali hlavne rozkladať pri vode, pri tej je vždy chladnejšie. Pomyslela si v duchu, hádať sa s ním ale nemienila. Mlčky vstala, akoby ho s tým stromom aj mienila počúvnuť, zamierila však práve k vode. V tichosti si začala drhnúť ruky, krv z nich išla len pomaly a jej žalúdok bol pri tom pohľade nepokojný. V duchu sa nútila spievať, spomínať na slová a nemyslieť tak na nič iné. Fungovalo to len málo. Keď jej ruky boli opäť rukami, vstala a vrátila sa späť na svoje miesto. Tma už padla a ona videla len obrysy, čo bolo napokon vítané. Oprela sa o strom z boku tak, aby na ňu poriadne nevidel a zošuchla sa, položiac hlavu na mach. Nohy skrčila aby ich mala celé v látke dlhých šiat a zavrela oči, uvažujúc, či zaspí.*

*Pozrel dolu na svoju ruku, v ktorej Amicam nechala spočinúť ňufák a hľadel na ňu, kým mu jej slová doznievali v hlave. Sekundu, dve...pomaly pohol prstami a so zamyslením no s jemnosťou ich vnoril do jemnej srsti na hlave vlčice. Palcom prešiel po blednúcej červenej kresbe, ale skôr než sa stihol dostať až na jej koniec, ruku odtiahol, akoby to bolo príliš intímne gesto.* Máš pravdu, sem.* Črty tváre sa mu uzavreli, ani z pohybu jeho tela, keď vykročil naspäť k ohňu sa nedalo poznať, čo si naozaj myslí. To, čo sa odohralo pred chvíľou sa rovnako tak dobre nikdy nemuselo uskutočniť. Zamyslene poťažkal v ruke Amicamin šíp s modrými letkami na konci a vrátil ho do tulca k ostatným.* Mali by sme si oddýchnuť, Belovo kniežatstvo nie je blízko. Vezmem si prvú hliadku.

Dobre. *Povedala jednoducho a prešla k miestu, kde sa pred tým schúlila do klbka. Nateraz si však ľahla chrbtom k ohňu a tvárou k lesu. Ležala na pravom boku, ruku si zložila pod hlavu a druhú len voľne zložila k zemi.
Dýchala pokojne, dívala sa zasnene niekam do diaľav a spomienky sa pokúšali vydrať na povrch. Nájsť si cestu ako by ju mali zasiahnuť a rozladiť, ale ona sa na všetko dívala s ľadovým pokojom, ako narušená bytosť, ktorá už nemala záchranu. Možno dospela do štádia ako Tristan, len u nej to tak nebolo vidno. On bol emotívny, zrútil sa pod nátlakom emócií, ktoré na neho doliehali, ona bola presným opakom. Necítila takmer nič. Len minimum. Vtedy, v tom ohlušujúcom tichu mlčiacich emócií si uvedomila, že jedna tam predsa len bola. Jej láska a neha ku Kitte. Bola výrazná, v čierňavách presvetlila aj miesta, ktoré nikto iný ani neodhalil. Ghar mal pravdu, keď hovoril, že Kitta si vie nájsť cestu do sŕdc druhých.
S tým pocitom, že jej to malé stvorenie chýba, pomaly zatvorila oči. Hoci nemohla zaspať a tušila, že spánok sa možno ani nedostaví, nechala oči zatvorené, aspoň pre pokoj a odpočinok mysle.*

*Oči mal otvorené v ústrety tme a hoci si na ležovisku našiel pohodlnú polohu, bolo to len akési pozlátko a vo vnútri škrípal zubami. To dievčisko ho pripraví o rozum. Síce nepovedala ani slovo, ale jej pohľad hovoril dosť jasne. Nemala ho rada. Vlastne, to bolo slabé slovo a boh mu bol svedkom, že tak ako sa nezhodli v mnohých veciach, tak aspoň jednu jedinú, vzájomnú nesympatiu, mali spoločnú. Lucas mal rád ženy. Pokojné, slušne vychované mladé dámy, ktoré vždy urobili to, čo sa od nich očakávalo. Presne takú by si vybral za manželku a nepochyboval o tom, že by to bolo výhodné, prosperujúce spojenie. na druhej strane ženy, dievčatá ako Maureen ho vyvádzali z miery. Popravde netušil ako sa k nej má správať. Urobiť ústupok? Byť k nej milý? Prekukla by ho skôr než by sa mu do hlasu vkradlo trochu úprimnosti. Ale nebola ani muž, vojak, zvyknutý prespávať pod holým nebom aj za oveľa horších podmienok* Ehm...*Odkašľal si po niekoľkých minútach zdĺhavého ticha.* Na tejto strane stromu je stále dosť miesta pre oboch.* Akoby mal strom nejaké strany, génius, zavrčal na seba v duchu. Na druhej strane bol však so sebou celkom sokojný. Predniesol to pokojne, takmer ľahostajne, aj keď bol v skutočnosti celkom zvedavý či dá Maureen prednosť svojmu chladnému lôžku alebo urobí ústupok.*

Maureen

*Ráno mali vyraziť skoro a ona preto dúfala, že zaspí a trochu si oddýchne. Nemali koňa a ona nepredpokladala, že tak skoro na nejakého narazia. To znemanalo ďalšiu chôdzu a ona už teraz trpela pri každom kroku. Nešlo o kráčanie, zase tak lenivá nebola, ale tie topánky. Mala ich síce stále na nohách, ale pri kráčaní ju tlačili a zodierali kožu, neboli stavané do lesa. Bosá by ale zašla ešte menej a iná možnosť nebola. Keď myslela na svoje nohy, chvíľu uvažovala, či si ich aspoň na noc nevyzuje z tých prekliatych topánok. Bála sa ale čo by zbadala a či by ich ráno ešte na nohy vôbec dostala, ak by jej napuchli. Nohy neboli jediná prekážka príjemného spánku, zem bola chladná a šaty jej moc k teplu nepomáhali. A ako bonus na záver bola tá zver. Praskol niekde krík a ona už tŕpla, čo sa na nich vyrúti. Keď začula slová lorda, skrčila čelo.* Zvládnem to tu. *Snažila sa o tom presvedčiť viac seba ako jeho. Napriek všetkému zostala na svojom mieste, počúvajúca zvuky lesa. Nepáčili sa jej. Vôbec nerozumela tomu, ako niekto mohol pravidelne prespávať na miestach ako je toto. Bolo to nepohodlné, chladné a nebezpečné. Prešla hodina, možno i viac a ona stále upierala zrak na konáer stromov nad sebou. Chvela sa chladom, mala pocit že všetko vôkol nej zvlhlo a to na teple nepridávalo. Zahryzla si do pery a posadila sa, pozrela smerom k obrysu lorda a potom sa trucovito znovu vrátila do polohy ležmo.* Do čerta...*Zašomrala si sama pre seba, keď napokon vstala a prešla za ním, hodiac sa na chrbát vedľa neho.*

*Nadvihol obočie, ale nič viac k Zvládnem to tu.nepovedal. Jeho zmysel pre džentlmenské správanie mohol byť plne uspokojený. Aspoň sa o tom snažil presvedčiť samého seba, keď načúval pokojným zvukom noci. Niekde blízko zahúkala sova, typický stúpavý a klesavý "spev" hmyzu dopĺňal tiché vŕzganie konárov kedykoľvek sa do korún stromov oprel slabý vánok. Lucasa to všetko začalo pomaly uspávať, keď odrazu zaregistroval pohyb. Podvedome siahol po meči, ale keď s tichou nadávkou vedľa neho dopadlo útle dievčenské telo, znovu sa uvoľnil. Tušil koľko premáhania Maureen muselo stáť, aby sa k nemu priblížila, preto bolo toto dočasné prímerie krehké a vyžadovalo si istú dávku diplomacie. Čo znamenalo, že by sa mal prestať uškŕňať ako idiot a prijať toto drobné víťazstvo s chladnou hlavou. Posunul sa na lôžku nižšie, založil si jednu ruku za hlavu a druhú nechal blízko svojho meča. Maureen vedľa neho ležala iba pár minút a už teraz cítil z jej tela sálať teplo. Sova znovu zahúkala potom sa niekde v diaľke ozvalo slabé zapískanie a nakoniec ticho. Aspoň niekto bude mať dnes večer plné brucho, pomyslel si so zatvorenými očami a tentoraz sa dokázal uvoľniť úplne. Čiastočne k tomu predsa len prispieval fakt, že Maureen bola schúlená po jeho ľavom boku, takže by ju mohol kedykoľvek stiahnuť za seba. Na druhej strane, keby ostala tam kde bola predtým, napríklad taký medveď by ju zožral skôr a on by zatiaľ mohol utiecť. samozrejme, nič z toho nemyslel vážne.*

Maureen

*Ak mala pocit, že presun k nemu jej prinesie spánok, tak sa veľmi mýlila. Jediné čo sa zmenilo bol tvar konárov nad jej hlavou a pohodlnosť. Myseľ jej nechcela dovoliť spať, dokonca ani keď začala vnímať teplo z tela vedľa seba. Nemusela sa ho ani dotknúť a vnímala hlavne na pravej časti svojho tela viac tepla, čo bola vítaná zmena. Chvíľu nepokojne ležala, až sa napokon prevrátila na bok chrbtom k nemu a schúlial sa do klbka. Bolo jej teplejšie ale teplom sa to stále nazvať nedalo, dúfala, že to bude jej prvá a aj posledná noc niekde vonku. Ak tam mala takto ležať, priala si, aby bolo ráno čím skôr. Trvalo viac než hodinu, než sa myseľ unavila rovnako ako telo a dala jej trochu vydýchnuť. Spánok bol v tej chvíli až neuveriteľným vyslobodením zo "života".*

*Han hľadel na hviezdy, ktoré mu Kitta ukázala a po celý čas ticho počúval príbeh o medvedici. Bol spokojný ako už dlho nie. Všetok nepokoj sa vytratil, zahnalo ho teplo sálajúce z drobného dievčenského tela, ktoré sa mu túlilo k boku. A Kittina ruka tak dôverčivo položená na jeho hrudi... Trochu sa posunul, sklonil hlavu a bradou sa dotkol temena jej hlavy.* To bol pekný príbeh. Smutný, ale pekný.* Prehovoril, keď zmĺkla a ticho medzi nimi mu dalo priestor na to, aby dievča pohladil po vlasoch.* Chceš tiež počuť jeden? Rozprával mi ho ešte môj starý otec.

*Ešte chvíľu počúval ako sa Maureenin dych upokojuje a sám pritom plynulo prechádzal do driemot. Spánok bol vyslobodením a skutočnosť, že znovu ležal vo svojej posteli, teplej a mäkkej, ho prinútilo úľavne si povzdychnuť. Obrátil sa na druhý bok a na okraji jeho vedomia niečo zapraskalo. Znelo to ako vetvička, ale pravdepodobne išlo len o oheň v kozube. Cítil vôňu dreva a sviežej čečiny. Prehodil ruku cez mäkký vankúš, ktorý ho príjemne hrial na hrudi a niečo nezrozumiteľne zamrmlal. Dúfal len, že Wellis k nemu ešte dlho nikoho nepustí, aby si po dlhom čase mohol konečne poriadne oddýchnuť. Potreboval to ako soľ.*

Maureen

*S prívalom väčšieho tepla na svojom chrbte sa jej spalo oveľa spokojnejšie. Dokonca sa zo spánku usmiala, aj keď ani vtedy jej nebolo dopriate ponechať si trochu radosti. Jej predošlý deň bol príliš krutý, než aby jej to noc a sny nepripomenuli. Stála osamotená v meste, okolo nej boli len mŕtve telá, mŕtvy vojaci v ružových uniformách, ktoré im zafarbila a hradby padali. Zosypávali sa ako pieskový zámok, z každej strany. Nebolo východu, nebolo kadiaľ utekať. Keď sa pohla, cítila na sebe dotyk a sklonila hlavu, dívali sa na ňu mŕtve tváre, niečo jej hovorili ale ona im nedokázala porozumieť. A bol tam jej otec, stál živý a zdravý len kúsok od nej, naťahoval k nej ruku a ona cez tých mŕtvych bežala k nemu. Čím bližšie ale bola, tým zrateľnejšie videla rozširujúcu sa krvavú škrnu na jeho hrudi. Bežala rýchlejšie, než ale dobehla k nemu, ležal s práznym výrazom na zemi. Niekto sa smial, zdvihla hlavu, bol to muž z chrámu. A potom uvidela i matku, prikladala si prst na pery a šepkala. Je to naše tajomstvo Maureen. Tajomstvo... Smiech muža z chrámu sa stupňoval, hradby ďalej padali a ona sa strhla. Prebrala sa spotená, vystrašená a so slzami na lícach. Dezorientovane hľadela na kríky a stromy vôkol seba, trvalo dlhých pár sekúnd, než si uvedomila kde je a prečo tam je. Druhá vec bola tá ruka a teplo za chrbtom, sálala z lorda. V jednej chvíli nevedela čo urobiť skôr, pretože bol zdrojom tepla a zároveň to bol proste on. Nevydala hláska keď vykĺzla spod jeho ruky a postavila sa na nohy, zotrúc z tváre slzy. Slnko ešte nebolo na oblohe, svitanie však nebolo ďaleko. Prešla k vode, umyla si tvár aby zmazala stopy po slzách a uvažovala, kde zoberú jedlo. Ak bola večer hladná, nevedela ako nazvať aktuálny stav. Napila sa aspoň vody a zdvihla hlavu, že pôjde zobudiť lorda nech už idú. Netúžila po ďalšom spánku. So zdvihnutím hlavy sa jej oči ale stretli s očami, ktoré nepatrili lordovi. Vykúkali spod kapucne, boli sýte zelenomodré a išla z nich ostražitosť. Maureen prudko trhla hlavou k lordovi, tam sa ale obkolesovali ďalšie tri zahalené postavy. Dve stáli obďaleč s namierenými lukmi a jedna sa skláňala nad veliteľa, zvedavo, akoby nevedela čo si myslieť. Ani jedna z postáv neprehovorila, pohybovali sa ale ticho ako tieň, akoby nevážili ani gram. Osoba blízko lorda natiahla prst a bodla ním zľahka do líca.*

*Odrazu sa mu už neležalo tak pohodlne ako predtým a aj teplo sa kamsi vytratilo. Nepomohlo ani keď zmenil polohu, pretože potom ho niečo ďoblo do líca. Najskôr zodvihol ruku, aby ten nepríjemný pocit zahnal, ale keď sa to opakovalo, s nespokojným zamrmlaním pootvoril oči. Jeho zorné pole malo veľkosť úzkych štrbiniek a takmer celé ho vypĺňala postava, ktorá sa nad ním skláňala na pozadí lesnej koruny. A potom si uvedomil, že doteraz len sníval. Nebola žiadna pohodlná posteľ, žiaden Wellis a osoba pred ním rozhodne nebola Maureen. Konal viac inštinktívne a pudovo ako rozumovo. Využil moment prekvapenia a v okamihu prešiel z ospalosti k činu. Pravou rukou siahol po meči a bleskovo ho zodvihol do priestoru medzi seba a zahalenú postavu.* Kto dočerta si a čo si urobil s tým dievčaťom?*Zavrčal a pohľadom prepaľoval neznámeho aj vtedy, keď zaregistroval prítomnosť ďalších postáv.*

Maureen

*Bála sa, aj keď sa zároveň v duchu upokojovala. Ak by ich chceli mať mŕtvych, už by mŕtvymi boli. Určite by nešťuchali niekomu smečom po boku do líca. Maureen videla za stromami pár ďalších postáv, skrývali sa, ale sledovali ich. Nevedela odhadnúť koľko ich bolo, bolo ale isté, že boli v značnej presile. Ak by chceli, stačil by jeden výstrel a veliteľ by bol mŕtvy, stačil by pohyb a postava za jej chrbtom by ju podrezala. Nič také sa ale nedialo. Keď sa lord prebral a chytil svoj meč, nezdalo sa, žeby to postavu rozladilo. Stiahla z hlavy kapucňu a z neznémho bola neznáma. Žena tmavšej pokožky s čiarami na tvári. Kývla hlavou doprava, nazčnačiac smer k Maureen.* Odlož zbraň muž. *Vyzvala ho, nedbajúc na to, že bola v ohrození. Stihol by zabiť len ju, nikoho viac. Maureen si spomenula na svoje dva nože, jeden bol viditeľný a druhý mala skrytý, nedovažovala sa však urobiť vôbec nič. Len pootočila hlavu za seba, postava tam stále stála. Ako tak na ňu hľadela, bola si istá, že i to bola žena. Postavy okolo nich boli drobné, dokonca aj keď cez seba mali plášte a tváre im zahaľovali kapucne. Svoje domnienky ale nevyslovila, len sa neisto pohla dopredu, cítiac, že osoba ju nasledovala.*

*Ako cítila, že sa k nej naklonil, aby sa jej oprel o temeno hlavy, povedome sa k nemu viac pritúlila a zatlačila mu noštek do hrude.*Uhm... *Zamumlala mu do pŕs, ale potom sa kúsok odtiahla a pousmiala sa.* Áno, prosím. *Mumlať sa nemá, tak sa teda pekne opravila a pritom viac nehľadela na hviezdy, len niekam pred seba, kým sa jej pohľad stal zasneným a pripraveným, aby si vypočula jeho príbeh.
Chcela si pamätať tie pekné veci, okamihy ako boli tento v ktorom sa ocitli. Jej myseľ si uvedomovala, že ich cesty sa rozídu, lebo ako to hovoril strýko Ghar, v Hanovom svete nesiahala princovi ani po členky v spoločenskej etikete. Bolo to pre ňu krásne, že Han s ňou chcel utiecť, prejavil jej veľkú úctu tým činom a slovami a ona si to nesmierne vážila, ale nemohli to urobiť.. Nemohli byť sebeckí a zabudnúť na svet pre viac než tento okamih, ktorý nastal.*