Iná časť vesmíru

Maureen

*Dívala sa ako muži mizli za rohom, pripravený bojovať za mesto, ktoré ich ešte nedávno chcelo popraviť. Ten výrok o spoločných nepriateľoch poznala, napriek tomu s miznúcimi postavami zapochybovala, či len nemala preľudy a či sa toto všetko vôbec odohralo. Svetlovlasý pohan mal ale pravdu, bolo tu čosi dôležitejšie než uvažovať nad ním a jeho priateľmi. Zdrapila jednou rukou šaty, druhou stále zvierala dýku a utekala uličkami na miesto, kde očakávala najväčší počet zhromaždených obyvateľov, ku chrámu ich Boha. Utekala úzkymi uličkami v snahe vyhnúť sa nepriateľom, utekala rýchlo ale zároveň nie najrýchlejšie akoby dokázala, pretože pri každom podozrivom zvuku zaliezla do akéhokoľvek otvoru, ktorý poskytoval skrýš. Bola vystrašená a práve keď sa niekde krčila si to uvedomovala ešte viac. Srdce jej divo bilo a ona si pripadala príliš zbabelá, zároveň však nemohla niekde len tak ostať. A tak napriek prestávkam pokračovala uličkami nepozorovaná až ku chrámu. Videla doň utekať pár žien, jedna mala v rukách plačúce dieťa, ktoré pútalo pozornosť. Napriek tomu nepriateľa nikde nebolo, možno sa podarilo pohanom tých od brány zastaviť. Nemohla sa spoliehať na možno a tak sa rozbehla do chrámu zadným vchodom, ktorý málokto poznal. Čakala vo vnútri ticho a skrývajúcich sa obyvateľov, pravda však bola niekde inde. Veľká časť sa hádala, chceli zatarasiť predný vchod, iní však čakali svoje rodiny a nechceli to dovoliť. Malé deti a nejaké ženy plakali, muži akoby sa chystali na vlastný boj. Maureen nechápala, čo tam vôbec robili, mali ísť pomáhať v takej situácii vojakom.* Musíme...*Jej hlas zanikol v šume. Len pár blízkych žien ktoré ju spoznali k nej otočilo hlavu.* HEJ! *Skríkla nahlas, prehlušiac aj pokrikujúcich obyvateľov. Vrhli na ňu nenávistné pohľady, nikdy im nedala dôvod aby ju mali radiť a teraz to trochu ľutovala. Boli možno nebezpečnejší než pohania, mala pocit, že by ju pokojne vydali nepriateľom, ak by im to zachránilo životy.*Z mesta vedie tajná cesta do bezpečia, musíme ísť. Ak Surkovia dobyjú mesto, podpália to tu a bude jedno či tam tá závora bude alebo nie...*Začali ďalšie dohady, Maureen nebola ale trpezlivá. Pozrela na ženy, potom na hádajúcu sa skupinu a dostatočne hlasno opäť prehovorila.* Odchádzam, kto chce ísť nech ide, viac krát sa sem vracať nebudem. *S tým sa zvrtla na päte a pomaly vyrazila preč. Počula šuchot žien stávajúcich z lavíc, ako sa za ňou náhlivo pohli. Keď napokon otočila hlavu dozadu, videla, ako za ňou vyrazili skoro všetci skrývajúci sa. Prejsť uličkami v takomto hojnom počte bola nemožná úloha. Na druhú stranu, zazreli ich i ďalší obyvatelia, ktorí nevedeli kam ísť.
Tajná chodba spod mesta viedla cez staré vínne sklady. Nikto tam nechodil, bol tam puch a tma, ostali len prázdne sudy a nejaké rovnako prázdne police. Maureen otvorila dvere do pivníc a nechala prejsť najprv ľudí za sebou, zastaviac prvého prechádzajúceho muža.* Úplne vzadu keď odusniete sud, je tam diera. Úzka, ale vedie von. Je to spleť chodieb a musíte vždy odbočiť doprava, vždy. Len keď napočítate šieste odbočenie, choďte doľava a potom sa už dostanete von. Cesta vedie k jaskyniam, sú tam deky i nejaké zásoby jedla, môžete tam prečkať než boj skončí. *Ak ale neskoční dobre pre ich mesto, nevedela čo s nimi malo byť. Možno by ich nejakí otcoví spojenci prichýlili. Nevedela. Muž ale nad podobnými vecami neuvažoval, len prikývol a rozbehol sa dopredu, aby podal informciu ďalej či ich viedol. Rad obyvateľov sa zužoval a Maureen pri pohľade na posledných desať či pätnásť ľudí odhadlo. Avšak priskoro. Spoza rohu sa vynoril nepriateľ, musel prísť skontrolovať ten hluk, ktorý sa s nimi niesol vzduchom. Vyceril na nich žlté krivé zuby, prehadzoval si z ruky do ruky krátky meč.* Choďte. *Zašepkala k ľuďom, tí sa začali tisnúť a zapríčinili jedine to, že sa akási stará žena potkla a zablokovala dvere. Dve ženy bezohľadne prebehli aj po jej tele, nedbajúc na stony starej ženy.
"Dievčatko..." muž sa zameral na ňu, už na pohľad tam v drahých šatách svietila. Maureen nečakala, žeby jej niektorá so žien pomohla. Tisli sa k stene ako také kurčatá, plakali a bedákali. Len pevnejšie zovrela dýku trasúcou sa rukou, vyvolalo to v nepriateľovi pobavený smiech. "Akoby si bola schopná ju použiť. Ruka sa ti trasie, v očiach máš strach a takmer počuje tlkot tvojho splašeného srdca..." Surk k nej s mečom po svojom boku pristupoval, v podstate si sám priložil dýku k hrdlu. "Dámy v drahých šatých z honosných domov nemajú odvahu niečo ta..." Viac mu z hrdla nevyšlo, iba ak zvuk vypľúvajúcej krvi. Pokúsil sa zdvihnúť meč, Maureen však začala dýkou bodať do krku, ktorý mu podrezala. Ruku viac nezdivhol, len sa zmenený na nepoznanie zrútil na zem. Ona tam len stála a dívala sa na mŕtve telo, na svoju krvavú ruku. Krv cítila i na tvári, stála pri ňom blízko. Keď konečne zdvihla hlavu a pozrela na ženy, necítila v ich pohľadoch nič len strach a zdesenie, miešané s pohľadmi, ktoré ju nazývali obyčajnou vrahyňou. Cítila to.* Choďte...*Vyšlo z nej a im nebolo treba hovoriť viac krát. Ostala sama a jej ruka s dýkou sa triasla tak, až ju pustila. Vtedy vyvrátila obsah svojho žalúdka k telu mŕtveho muža a rozbehla sa preč bez rozmýšľania, kam to beží.*

"Brány! Brány padli!"
Lucas sa rozohnal mečom a jeho hrot sa vnoril hlboko do tela útočiaceho Surka. Knieža bojujúci po jeho boku skolil muža, ktorý stratil rovnováhu na zemi pokrytej krvou a o sekundu na to pod jeho zbraňou padol ďalší nepriateľ. Boj zúril všade naokolo, ale boli to skôr jatky. Samovražedná jazda Srukov mala odviesť ich pozornosť no tesne pred južnou bránou sa rozdelila. Časť bojovníkov obišla obranný val, kým ich druhov nemilosrdne zabíjali Belovi lukostrelci na hradbách. Zradca otvoril tretiu bránu, cez ktorú sa zvyšok jazdy dostal dovnútra.
Lucas bojoval zúrivo, jeho meč sa ani na chvíľu nezastavil, aj keď únava z niekoľkodňového pochodu domov si začala vyberať svoju daň. Vytrhol zbraň z brucha Surka, ktorého črevá sa v tom momente vyvalili von a kým si muž držal vnútornosti, Lucas ho rýchlym švihom z otočky pripravil o hlavu. Tvár mu pokrýval pot a krv a keď na chvíľu zastavil, aby sa porozhliadol po ďalšom nepriateľovi, čas akoby sa spomalil. Videl tvár, ktorá mu bola známa a vedľa nej tú Belovu. Knieža mal oči rozšírené prekvapením a keď slúžka vytrhla meč z jeho chrbta, zapotácal sa. Meč mu vypadol z ruky a keď zazvonil o kamennú dlažbu, znelo to ako zadunenie.
Lucas sa so zúrivým výkrikom vrhol dopredu, ale cestu mu zastali dvaja Surkovia. Posledné, čo videl, kým odrazil prvý úder, bol ženin chladný úsmev. Obaja muži o chvíľu na to padli na zem mŕtvi, ale slúžka už bola dávno preč. Lucas sa vrhol na kolená pred knieža a rukou prekryl ranu na jeho hrudi. Bohatá látka nasiakla krvou v priebehu niekoľkých sekúnd a škvrna sa rozširovala príliš blízko v mieste, kde bolo srdce.
"Veliteľ," zachripel Belo a Lucas podľa výrazu v jeho očiach videl, že knieža si uvedomuje blízkosť svojej smrti. Akoby to však mohlo pomôcť, neprestal tlačiť na ranu. "Dostanem vás do bezpečia, môj pane." Iba keď mu ruku prekryla Belova dlaň a pevne ju zovrela, Lucas zodvihol pohľad k jeho tvári.
"Odveď do bezpečia moju dcéru. Mesto je stratené, Maureen musí prežiť. Vezmi ju... vezmi ju ku kráľovi."
Lucas pokrútil hlavou, lebo jeho miesto bolo tu, v boji, pri mužovi, po boku ktorého sa zaviazal stáť i padnúť v zbrani, ale Belova tvár sprísnela. Z posledných zvyškov síl chytil Lucasa za brnenie a pritiahol si ho k sebe. "Sľúb, že sa o ňu postaráš."
Kniežaťov pohľad Lucasa hypnotizoval. "Sľubujem," chytil Belovu ruku, ktorá by inak padla a položil ju vedľa jeho tela. "Sľubujem."


Keď uvidel Maureen, bežala a nezdalo sa, že by si uvedomovala kam. Blížil sa priamo k nej a len čo bol dosť blízko, objal ju okolo pása a prehodil cez plece. Na zdvorilosti a jemnosť nebol čas. Lucasovi v ušiach ešte stále znel sľub, ktorý dal mŕtvemu kniežaťu a zaviazal sa, že ho splní, aj keby mal pri tom vypustiť dušu. Nohou kopol Surka, ktorý sa proti nim rútil so sekerou a švihom voľnej ruky mu mečom preťal hrdlo. Potom vykročil k tej časti, kde mal byť, aspoň ako si pamätal, tajný východ z mesta.*

Maureen

*V jednej chvíli utekala, v ďalšej mala nohy mimo zeme. Spomalene a prekvapene nimi začala kopať, nevidiac pre polohu v akej bola tvár muža, ktorý ju niesol. Videla tak chrbát a zadok, než sa ocitla na pleci nesledovala vôbec nič, len zem pod nohami. Zovretie bolo silné a ona unavená, než sa dostali k miestu od ktorého pred chvíľou utekala, bolo jej telo nehybné akoby bola len bábka. S príchodom do vchodu precitla, poznali nepriatelia únikovú cestu? Ak áno, poznali odbočky? Vedela, že ak by zle odbočili, prišli by rovno v ústrety smrti. Pri vchode ale ležal mŕtvy muž v kaluži vlastnej krvi a jej zvratkov a ona opäť hlavu odvrátila. V rukách nepriateľa videla len dve možnosti. Niekde medzi tými smradľavými sudmi ju buď znásilní, alebo umrie v tajných chodbách mesta. V návale zlosti sa znovu začala metať, rukami i nohami.*

*Rukami sa uvoľnene opieral o pokrčené kolená a medzi prstami zamyslene zvieral kamienok, ktorý našiel na zemi. Keď sa k nemu Kitta posadila, zodvihol hlavu a pohľad uprel pred seba na miesto, kde tok rieky vytvoril menšiu zátoku. Voda tam tiekla pomalým, lenivým tempom. V tme sa zdalo akoby bola v skutočnosti stojatá a ilúziu pohybu vytvárali iba drobné fosforeskujúce tvory žijúce pod hladinou.* Pripomína mi ťa, pretože je výnimočné. Ako ty.* Han obrátil hlavu k profilu Kittinej tváre a venoval jej krátky no uprený pohľad. Potom, aby nevidela zmenu, ktorá sa v ňom diala, pozrel k zátoke a ľahkým švihom ruky hodil kamienok. Ten niekoľkokrát poskočil, pri dotyku s vodou akoby na hladine vybuchli malé ohňostroje modrastého svetla a potom ticho klesol ku dnu.* Uteč so mnou.* Hanov hlas bol tichý, ale bola to len chabá zástierka pre emócie, ktoré sa nástojčivo drali na povrch. Pohľad mu potemnel.* Myslím to vážne, Kitta. Svet za hranicami kráľovstva je obrovský a my by sme ho mohli objavovať spoločne. Mali by sme všetok čas...

*Pousmiala sa. Bola to pekná lichôtka, keď jej povedal, že je výnimočná. Cítila sa tak, lebo jej to dával pociťovať hlavne on. Niekedy aj strýko, to bola pravda, ale teraz to robil Han a ona sa skutočne cítila výnimočnou, hoci nebol dôvod preto. Okrem jeho slov žiadny.
Sledovala skákajúci kamienok a mlčala. Až šok z jeho slov ju donútil, aby sa pozrela k nemu a údiv a prekvapenie jej neschádzali tváre, keď na neho pozrela. To nemohol myslieť vážne! Asi jej srdce vynechalo niekoľko úderov, keď to povedal a ona pochopila čo také po nej vlastne chcel a čo by to znamenalo.*Haaaan.... *hlesla potichu a natiahla rúčku k nemu, aby ho chytila za jeho.* A čo tvoje povinnosti? Robil si tak veľa, aby ťa akceptovali a aby si si získal ich náklonnosť.. Chceš to celé hodiť za hlavu? *Zahryzla si do spodnej pery.* A čo tvoja svadba? *Nie, v jej hlávke sa neozývali žiadne myšlienky v štýle a čo strýko Ghar, čo Amicam, nič z toho nie. Jediné čo jej hralo v hlávke bol on.
Skutočne chcel opustiť všetko na čom tak tvrdo pracoval? Hodil to za hlavu? Vedela, že za hranicami sú iné možnosti, však z nich sem prišla. Boli tam rôzne dediny, ktoré by jej poskytli útočisko, aj jemu, keby nevedeli kým je, dalo sa prakticky ukryť hocikde, ale.. Prečo? Tá otázka v jej hlávke rezonovala tak moc, až jej hučalo v uškách.*

*So svojimi druhmi bojoval bok po boku. Nemyslel na smrť, aj keď ho obklopovala zo všetkých strán a keď sa východnou bránou prevalil nový zástup nepriateľov, X vedel, že mesto je stratené. Z jeho družiny zostal napokon už len on a Likaon. Obor sa rozháňal sekerou a Surkovia pod jej ostrým padali ako masa dokaličených tiel s odťatými hlavami a údmi oddelenými od torza. X držal meč v jednej a dýku v druhej ruke, ktorú použil vždy, keď sa k nemu nepriateľ dostal príliš blízko. Po tvári mu stekal pot a soľ v ňom ho štípala v očiach, ale nemal čas pretrieť si ich. Bodal, sekal, rozsieval okolo seba smrť a čím viac krvi, jeho alebo cudzej, ho pokrývalo, tým viac sa prepadal do bojového ošiaľu. Dostal možnosť pomstiť sa a hodlal preto so sebou do pekla vziať čo najviac Surkov. Jeho posledný pohľad, keď otočil hlavu, patril mužovi, ktorý sa mu v ten deň nezvyčajným riadením osudu stal bratom v zbrani. Prebehol naokolo, ale nevšimol si ho, pretože cez plece mal prehodené útle dievčenské telo. X podľa šiat spoznal Belovu dcéru. Viac nevidel, pretože zachytil ako sa k nemu približuje tieň a on privítal jeho meč ostrým výkrikom a ďalším bodnutím.*

Buchnáty a chabé pokusy o vyslobodenie Lucas najskôr dokázal zvládnuť tým, že Maureen pevnejšie zovrel, aby sa mu nevyšmykla a odhodlane zaťal zuby. Potom však jeden kopanec našiel presne to citlivé miesto, ktoré ho prinútilo zakliať a postaviť dievča na zem možno o niečo hrubšie než bolo potrebné. V jednej ruke stále zvieral meč, ale druhou chytil Maureen za rameno a pevne ho zovrel, aby mu hneď neutiekla.* To som ja Maureen, Lucas. Sľúbil som tvojmu otcovi, že ťa odvediem do bezpečia. Nič sa ti nestane, len musíš ísť so mnou, rozumieš?

Maureen


*Až keď sa jej nohy dotkli zeme a začula hlas, uvedomila si, že ju neuniesol nepriateľ. Aj keď tohoto lorda nijako zvlášť v láske nemala, istej jej časti odľahlo. Od neho nehrozilo nič, nevydal by ju nepriateľovi bez boja, nato bol príliš verný jej otcovi. Alebo aspoň dúfala, pretože už dávno pochopila, že i tí najbližší môžu byť tí, čo klamú najviac.* Dobre. *Povedala potichu, ruky spustila vedľa tela. Akosi spomalene k nemu zdvihla hlavu, netušiac, kde boli ich vojaci. Videla nepriateľov ale nie ich vojakov. Nemala potuchy o tom že boli otrávaní.* A kde je otec? Aj on musí ísť do bezpečia, bez neho mesto nebude mať kto viesť...

*Chytil Kittinu ruku do svojej a otočil sa k nej celým telom. Pokrútil hlavou.*Čo na tom záleží? Keď budeme preč, ďaleko odtiaľto, môžeme na všetko zabudnúť a začať od začiatku.* V hlase mal vášeň a odhodlanie. Odmietal počúvať rozum, ktorý sa mu snažil našepkať, že Kitta má pravdu, že ak by teraz odišiel, nedokázal by si odpustiť. Han ten šepot, ale tvrdohlavo umlčal a nechal hovoriť iba svoje srdce.*


Arrow

*Vzduch bol pre iných neviditeľný, ale pre Arrowa predstavoval hmotnejšiu skutočnosť, než dotyk ľudskej ruky. Rovnako jednoduché bolo natiahnuť sa mysľou po jeho nitkách a ovládnuť ich silou vôle tak, aby s ním spolupracovali. Oheň mal konečne príležitosť rozhorieť sa naplno a Arrow nakŕmil jeho lačné útroby ďalším kusom dreva. Chvíľu počkal, oprášil si ruky a potom dosadol na plášť, ktorý si rozprestrel na zemi ako ležovisko. Pohľadom zablúdil k Amicam a ako v ten deň už niekoľkokrát, aj teraz hľadal v duchu vhodné slová, ktorými by začal. Cesta bola dlhá a náročná. Neboli od kráľovského mesta ďaleko, ale lesy už teraz hustli a krajina bola každým kilometrov členitejšia a drsnejšia. Pre Aratahi to nepredstavoval problém, ale Arrow chcel zastať kvôli vlčici. Neskôr už nebude veľa príležitostí na to, aby sa premenila do svojej ľudskej podoby a mal dojem, že by sa predtým ešte mohli porozprávať.* Veľa sa toho stalo.* Povedal nakoniec jemne a hlas nezvyknutý na taký ton, mal trochu chrapľavý.* Si v poriadku?

*Natočila sa k nemu, aby sa mohla na neho zadívať a držala ho za ruku tak ako aj on. Bojovala s nutkaním. Vlastne ich bolo viacej. A chcelo sa jej vedieť ktoré nutkanie bolo správne, lebo skutočne netušila. Ako mohol po nej chcieť tak závažné rozhodnutie? Prečo mala byť tou, ktorá sa mala držať pri zemi, silou vôle pokrútiť hlavou a povedať nie, máš tu svoje povinnosti? Kde nato vlastne mala zobrať silu? Mala rozhodnúť v tak dôležitej veci za neho?
Pevnejšie mu stisla ruku a zadíva sa mu do tváre, kým v očkách sa jej objavili slzičky. Bála sa, že ak niečo povie, nakoniec bude nešťastný, lebo to hrozilo na oboch stranách. Ak povie nie, bude nešťastný, že ho donútila vrátiť sa k povinnostiam, od ktorých chcel utiecť a oženiť sa. Ak by povedala že nech teda idú, mohol by ľutovať, že sa vzdal.* Nechcem o teba prísť, Han.. *šepla potichu. Ťažko sa jej dýchalo, bolo to tak náročné, až mala pocit, že sa jej točila hlava.* Si pre mňa veľmi dôležitý a chcem len, aby si bol šťastný... *Nevedela či nechať hovoriť srdiečko, alebo rozum, lebo oba tieto dva nezmary hovorili po svojom, jeden jedno, druhý druhé.*

*Trpezlivo čakal, kým dievča príde k sebe, ale neutíchajúce zvuky boja ho nenechávali na pochybách, že ak sa tá chvíľa ešte natiahne, bude nútený znovu si Maureen vyložiť na plecia. Vďaka bohu, konečne ho začala počúvať a oči sa jej vyjasnili vedomím.* Mesto padlo,* tie slová Lucas vyslovoval len ťažko. Stále ho prenasledovala vidina vojakov brániacich sa do posledného dychu. Mal byť medzi nimi. Sľúb, že sa o ňu postaráš. Belo bol mŕtvy a Maureen to musela poznať z jeho zachmúrenej tváre, keď pokrútil hlavou.* Ak tu zomrieš aj ty, nie mesto, ale tvoj ľud nebude mať kto viesť.* Dotyk Lucasovej ruky na Maureeninom ramene zosilnel. Nechcel, jej ublížiť, preto si dával pozor no nechcel ani to, aby sa mu znovu niekam stratila.* Budem ale potrebovať tvoju pomoc. Už je to dávno, čo som tu bol naposledy a nájsť správnu cestu mi bez teba potrvá oveľa dlhšie. Musíme ísť.

*Zatiaľ s ním šla ľudskej podobe. Bola pripravená poslednú noc prečkať ako človek a ráno ho viac sprevádzať iba ako nezvyčajný vlk. Už sa celkom tešila na vlastné súkromie vo svojej hlave, na zem pod labami a možnosť vyvetrať kožuch. Strávila v ňom predsa len viac ako polovicu života a stále jej nebol cudzí, lež blízky ako nikdy predtým.
Mlčky ho sledovala svojim ľadovým pohľadom, ako chystal oheň, ako ukradomky k nej pozrel a potom znova uhol pohľadom, rovnako ako keď sa prihovoril. Takmer jej myklo kútikom pier. To už hovoril. Krátko pred tým, než odišli. Bolo jej trošku smiešne z neho. Ako nenachádzal slová, hoci veľmi chcel prelomiť bariéru ticha. Akoby chatrč mala na neho celkom iný vplyv, kde na ňu hovoril bez problémov a dokonca sa aj usmieval a doberal si ju. Teraz sedeli oproti sebe a medzi nimi bol oheň, ktorý pomaly horel väčším a väčším plameňom.* Som v poriadku. *povedala akosi automaticky, ale s nepredstieraným pokojom.* Nemusíš sa báť, že začnem ľutovať, že som išla, Arrow. *Naklonila hlavu do strany a neprestajne upierala svoj pohľad do jeho očí.* Mala som možnosť rozhodnúť sa a.... *odmlčala sa, stíšila hlas a na okamih sklopila pohľad k zemi, kým sa znova na neho pozrela* ...ja som si vybrala.

Maureen

*Pamätala si na deň, kedy zomrela jej matka, akoby to bolo len včera. V chráme ich Boha, po ťarchou jednej zo sôch, ktorá sa na ňu zrútila. Maureen tam vtedy nebola, meškala, ale keď do chrámu dorazila, telo matky ešte vyťahovali spod sochy. Videla jej mŕtvu tvár, videla sochu, ktorá ju zabila. A poznala pravdu, ktorú nepoznal nik viac. Až na toho prekliateho muža, ktorý ju desil ododňa, kedy ho prvý raz videla. Ostal jej otec, nikdy mu nepovedala pravdu, aj keď ju mala viac krát na jazyku. Ostala však len na jej pleciach. Zmenilo ju to, zmenilo to jej vnímanie ľudí, ich správania...zmenilo to všetko. Otca však mala rada aj nepriek všetkému a teraz bol mŕtvy i on. Neostal jej nikto. Kým vlastne teraz bola? Lord mal predstavu, že ona bude viesť ľud, škoda že ona to tak nevidela.
Nevyslovil to ale v tých slovách - mesto padlo, poznala pravdu. Nepadlo mesto ale i jej otec a preto tu bol. Mal ju dostať preč, bola si tým istá. Hľadela na neho prázdnymi očami, mala pocit že i jej vnútro sa kamsi stratilo a ostala len diera. Zvrtla sa ku vchodu, ruku natiahla k tej ktorú mal na jej pleci a chytila ho za zápästie, potiahnuc ho dovnútra. Za ten čas nepovedala jediné slovo, len ho mlčky viedla do zadnej časti, kde bol vchod do tunela. Ona cestu poznala a tak ho ňou začala ťahať. Ak človek vedel kadiaľ ísť, nebolo to viac ako na dvadsať minút pochodu. Kráčali v tme, Maureen voľnou rukou prechádzala po stene a podľa nej sa orientovala. Ako malá tadiaľto kráčala viac krát, dokonca sem pár krát ušla pred svojim dozorom. Nikto kto cestu nepoznal nebol tak hlúpy, aby do nej vstupoval.*

*Neistota v Kittinom pohľade prešla do Hanovho vnútra a na chvíľu umlčala jeho vášeň. Krátky okamih pochybnosti sa s každým úderom srdca dostával hlbšie do jeho krvi, takže sa vlády znovu ujal rozum. Vtedy si uvedomil, čo to vlastne od dievčaťa žiada a že na to nemá nijaké právo. Už raz ušiel zo sebeckých dôvodov a Kitta mu vtedy otvorila oči, teraz chcel to isté urobiť znovu a dalo by sa povedať, že minulosť sa zopakovala. Hanovi preletel tvárou rýchly tieň, ale nedalo sa poznať či ho mala na svedomí náhla zmena jeho myšlienok alebo okolité prítmie.* Nikdy ma nestratíš. Aj keď by sa ma v budúcnosti znenávidela alebo by som sa ti stal ľahostajným, vždy dozriem na to, aby ti nič nechýbalo.* Zodvihol si Kittinu ruku k perám a nežne no stále zdvorilo ju pobozkal. Potom ju opatrne pustil, chvíľu sa vážne díval do jej očí, akoby chcel, aby si jeho slová zapamätala a potom si s výdychom ľahol na rozprestretý plášť.* Je odtiaľto krásne vidieť hviezdy,* prehovoril zmeneným hlasom, ale stále priateľsky, aj keď prsia mu gniavila ťažoba. Navonok dával Kitte najavo, že sa viac nechcel vracať k tomu predtým.* Porozprávaš mi nejaký príbeh? O niektorej z nich?* Bradou kývol k nebu a ruky si s predstieraným pohodlím a uvoľnenosťou založil za hlavu.*

*Tma v tuneli bola nepreniknuteľná a taká hustá, až mal Lucas pocit, že sa ňou zadusí. Zrak mu bol teraz nanič, rovnako ako meč, pretože nepriateľ, ktorému čelil nebol z mäsa a kostí. Na strachu bolo najhoršie to, že nad ním človek nemohol zvíťaziť silou. A to pre Lucasa predstavovalo problém, aj keď sa všemožne snažil sústrediť na stisk Maureeninej ruky.

Keď prišiel k vedomiu, myslel si, že sa ocitol priamo v pekle. Všade bola čiernočierna tma a posledné, čo si Lucas pamätal, bola tvár muža, ktorý sa nad ním skláňal a niečo mu hovoril. Prezradil mu to, čo chcel počuť? Hrôzu z toho, že by to urobil však o chvíľu vystriedalo ešte desivejšie zistenie. Ležal v tme a podľa toho, čo nahmatal prstami, mal priestor naokolo iba o niečo väčšie rozmery, než bola dĺžka a šírka jeho tela. Panika v ňom rýchlo narastala, aj keď sa ju snažil krotiť. Začal kričať. Nikto neodpovedal. Počul len tep vlastného srdca a to ako mu hučal v ušiach. Potom použil silu. Tlačil na kamennú stenu nad svojou hlavou, ale nepohla sa ani o piaď a keď po nej začal škriabať prstami, našiel len malý otvor, ktorým dnu prúdil vzduch. Skúšal všetko možné, šetril sily aj dych a postupne stratil predstavu o čase. Bol uväznený, nik ho nepočul a on sa mohol ledva hýbať. Občas otvorom nad jeho hlavou stieklo niečo vlhké a mazľavé a on to pil po kvapkách, jazykom olizoval kameň ako zviera šialené od hladu a smädu. Nikdy to nebolo dosť no ani tak málo, aby umrel. Ten, kto ho uväznil, vedel, čo robí a Lucasova vôľa žiť nikdy nebola vystavená väčšej skúške.

Hanbil sa za vlastný detinský strach, ale nedokázal prekonať svoju najväčšiu slabinu, aj keď sa stále snažil udržať myseľ v skutočnosti. Prsty, ktorými zvieral rukoväť meča mu zmeraveli. Zastal, pustil zbraň a s rukou opretou o stenu tunela sa zviezol na zem. Čelo mu pokrývala vrstvička studeného potu a do pľúc sa dostávalo ešte menej vzduchu.*

*Naraz sa jej chcelo začať plakať a nariekať a prosiť matku prírodu, aby sa z nej stal niekto iný. V tej chvíli tak veľmi ľutovala kým bola, až to nebolo možné. Chcela byť niekým iným, niekým kto by mu mohol dať to, čo ona nie.
Smutne sklonila hlávku ku kolenám, kým si on zatiaľ ľahol a požiadal ju o to, aby mu porozprávala o hviezdach. Ťažko si vzdychla, ale nakoniec klesla na chrbát vedľa neho a pritúlila sa k nemu. Už nedbala nato, že mala mokré nôžky. Prevalila sa na bok, položila si hlávku mu na plece a zadíva sa k nebesiam. Poznala mnoho príbehov, ktoré sa hovorievali v ich osade, tu však videla aj súhvezdia, ktoré u nich bolo vidno len zriedka. Preto si vybrala práve jedno z nich.
„Vidíš, tam?“ Ukázala prštekom, k hviezdam, ktoré opísala oblúkom, aby videl, ktoré myslí. „U nás sme ich volali medvedica a jej mladé.“
Zamyslela sa, na zvraštila noštek, akoby jej niečo nevoňalo a keď položila rúčku na jeho hruď, zatvorila očká a spustila rozprávanie, ktoré nepočula už roky.
„Hovorilo sa u nás, že medvedica raz chodila našimi lesmi. Bola veľká a múdra. Nikdy neskolila človeka a žila hlavne z prírody. Bola akoby jej Matkou. Vidieť ju znamenalo byť požehnaný. Pozrela sa na teba, zotrvala na mieste a keď privrela oči a vtedy to znamenalo, že ti požehnala a tvoj život bude plnohodnotný a plodný.
Táto medvedica však bola osamelá. Aj keď všade rozdávala nádej a vieru, že ľuďom žehná, v skutočnosti bola veľmi smutná. Blúdila lesmi a hľadala svojho milého, ktorého ľúbila, ale osud im rozdelil cesty. Milovala ho roky a roky, kým ho hľadala a kým verila, že jedného dňa spočinie po jeho boku.
Jej smútok bol tak silný, že vo chvíli, kedy sa zdal neznesiteľný a načisto ničivý, na neho natrafila na lesnej ceste. Nechcelo sa jej veriť, že tam bol a predsa medvedicu spoznal.
Narodili sa im dve krásne medvieďatá a boli tým jediným, ktoré jej po ňom zostali, keď znova tak ako sa zjavil, napokon aj zmizol. Medvedica však nesmútila. Ich duch zostal v dvoch malých plodoch ich lásky a keď si uvedomila, že sa k nim viac jej milý nevráti.... Vzala seba a deti na nebesia, odkiaľ sa dodnes dívajú na zem a čakajú, kedy sa on znova objaví tu.“ Mala ten príbeh rada. Bol smutný a zároveň pekný. Verila, že mohol byť skutočný, že medvedica naozaj mohla žiť, lebo aj Amicam na ňu hľadela očami, ktorými akoby hovorila, že jej rozumie. Presne taký pohľad si u medvedice predstavovala.*

Maureen

*Tunel pre ňu bol vyslobodením. Nie fyzickým, aj keď zachraňoval aj jej život, ale duševným. V tej tme nemohla myslieť na otca, mamu, na padnuté mesto ani nad tým, že zabila nejakého muža. Nemohla myslieť na budúcnosť, minulosť ale len na prítomnosť, rátanie prechodov aby sa nepomýlila. Stačilo by sa zamyslieť, stratiť sa v jedinej odbočke a už nikdy by ich nikto nenašiel. Aj preto si spočiatku vôbec neuvedomovala pevný stisk lorda, jeho studneú ruku i čoraz pomalšie tempo. Bola príliš sústredená a precitla, až keď lord pustil jej ruku. Prekvapene otočila hlavu, v tme však nič nevidela len počula zvuk akoby sa šúchal o stenu. Natiahla ruku do tmy, vo výške kde mal byť nebol. Zohla sa a natiahla ruku, dosiahla akurát do lordových vlasov. Počula ako nepravidelne dýchal a mala chuť ho nakopať.* Akože fakt? Pán veľký lord sa tu zloží pre tmu? *Tak ako on by ju asi len ťažko pohladkal po vlasoch keby sa mu pre otcovu smrť rozplače, ona ho nešla presviedčať, že sa ničoho nemusí báť. Nebola nijaká liečiteľka a empatiu mala tiež veľkosti čajovej lyžičky, takže nevedela, aký postoj zaujať. Napokon sa zohla a vylepila mu facku. Šok a prekvapenie ho mohli na chvíľu zaujať. Potom sa natiahla a surovo ho poštípala. Bolesť určite prehluší strach, aspoň na chvíľu. A za tú chvíľu sa snáď kamsi pohnú. Posledným krokom bolo chytenie ho za rameno, omotanie ruky okolo jeho bicepsu a pokus postaviť ho na nohy.*

*Nedokázal by povedať, čo ho do skutočnosti vrátilo viac, či zvuk Maureeninho ľadového hlasu alebo facka a štípanec, ktoré mu vzápätí uštedrila. Plesknutie sa v kamennom tuneli ozvalo dvakrát tak hlasno, ale Lucas úder na líci ledva cítil. Nejako sa mu v tme podarilo nahmatať meč a rukou sa zaprieť o stenu, aby Maureen s váhou jeho tela nemusela zápasiť sama. Teraz, keď znovu stál na nohách, pocítil na tvári závan čerstvého vzduchu. Východ z tunela nebol ďaleko a čím bližšie k nemu boli, tým viac svetla pribúdalo a Lucasov krok sa stával istejším. Nakoniec striasol Maureeninu ruku, postrčil ju za seba a ako prvý vykročil k vyústeniu jaskyne. Za dlhý čas kamene z vonkajšej strany obrástol mach a divoké popínavé trávy, ktoré tunel maskovali zvonku. Ako Lucas predpokladal, vonku sa ponevieralo niekoľko vojakov. Skupinka vyzerala akoby niečo alebo niekoho hľadala a keď na nich Lucas zaútočil, stihli iba zodvihnúť hlavy. S krikom vybehol spoza rastlinného závesu, prvému Surkovi sekol po krku a keď sa zapotácal dopredu, Lucas sa uhol a vrazil mu meč zozadu do chrbta. Skôr než muž padol, vytrhol mu spoza opaska dlhý nôž a vrazil ho pod bradu priamo do hlavy druhého Surka, ktorý sa k nemu prihnal s mečom zodvihnutým vo vzduchu. Ostrá bolesť v ľavom ramene nad lakťom, prinútila Lucasa otočiť sa a čeliť poslednému nepriateľovi, ktorému ostrím meča najskôr rozťal podkolenie a potom ho úderom rukoväte zrazil k zemi. V tú istú chvíľu sa zohol a vrazil nôž Surkovi rovno medzi oči. Muž okamžite znehybnel.
Lucas zodvihol hlavu a pohľadom vyhľadal Maureen.* Už nikdy sa neopováž streliť mi facku.* Hlas mal chladný, akoby ani na chvíľu nechcel pripustiť, čo sa v tuneli naozaj stalo a čo bolo v istom zmysle nevyhnutné urobiť. Črty tváre mal prísne, bez kúska miernosti. Nakoniec vstal a odstúpil od trojice mŕtvol, aby sa rozhodol, ktorým smerom sa vydajú.* Vezmi si nôž. Od ktorékoľvek z nich. Im už sú aj tak nanič.* Tak ako Maureen predtým v tuneli ani on veľmi nedbal na jej útlocitnosť.*

Maureen

*Čerstvý vzduch bol príjemnou zmenou a predzvesťou slobody. Po tom kráčaní v tme síce svetlo potrápilo jej oči, bola ale rada, keď sa dostali von. Aspoň do chvíle, než lord nezačal sekať nepriateľov, ktorých tam ona nečakala. Poslala tadiaľto ľudí z mesta, nemusela ich mať rada, no na smrť ich poslať nechcela. Tých nikde nebola a ona len dúfala, že sa dostali do jaskýň o ktorých im hovorila. Počas boja sa držala v úzadí, nevydala ani hláska, len sledovala veliteľa a jeho bojové schopnosti. Nemohla mu uprieť silu a obratnosť, napriek tomu, že čelil presile. Keď k nej zdvihol hlavu a varoval ju pred fackou, len zdvihla obočie. Nepovedala mu na to nič, beztak by to urobila znovu, ak by bolo treba. V tej chvíli to síce bolo východisko z núdze, spätne si ale uvedomila, že to zase nebol zlý pocit streliť mu. Akurát tá predstava že sním tearz pobudne zjavne dlhší čas v nej nevyvolávala dva krát veľké nadšenie. Pri zmienke o noži sa zadívala na mŕtve telá, oči jej klesli na jej pravú ruku, krvavú od mŕtveho muža. Chvíľu na ňu mlčky hľadela a potom vykročila k mŕtvoliam a vytiahla si rovno dva nože. Zdalo sa jej to istejšie.* Mesto padlo. *Povedala bez emócie, akoby ich v hlave všetky vypla.* Ak to ľudia prežili, nepotrebujú má. Mali by sa rozdeliť a ísť do rôznych miest otcových spojencov, nikde ich nepríjmu všetkých. Nebudú mať na to stravu ani nocľah...

*Zdalo sa, že Amicamine slová zaúčinkovali na silu, ktorá držala Arrowovo telo v napätí. S výdychom sa uvoľnil, prikývol a zaujal o niečo pohodlnejšiu polohu s jednou nohou pokrčenou a druhou vystretou smerom k ohňu. Nešlo iba o to, ako si Amicam vybrala. Po tom, čo do jeho domu zvítala minulosť, vyhýbala sa mu, takže si bol menej istý tým, čo si k nej znovu môže dovoliť. Stále mal v pamäti to, ako postupne a dlho spočiatku trvalo, kým sa vo vzájomnej blízkosti začali cítiť istejšie.
Arrow siahol k tulcu, ktorý mal vždy blízko seba a vytiahol z neho jeden šíp. S ľahkosťou ho vyhodil do vzduchu a dovolil nitkám, aby štíhle telo elegantne vyniesli ponad oheň do Amicaminho lona.* Spoznávaš ho?* Opýtal sa s úsmevom a hlavou kývol k perutiam. Bol to šíp, ktorý vyrobila sama Amicam.*

*Dívala sa na neho s tým jej typickým pokojom, ba až odstupom, aký si udržiavala stále. Nemohla si pomôcť. Aj keď by možno aj chcela byť na neho vľúdnejšia, príjemnejšia, jednoducho to nešlo. Nevedela prejaviť a hlavne pocítiť túžbu, ktorá bola základným hnacím motorom ich činov. Však aj keď podliehala premene, na jej tvári neboli žiadne tiene. Akoby bola načisto chladná. Jednoducho ani ten najmenší prejav vášne, či túžby v jej správaní nebol.
Uvedomila si to len nedávno a skutočne ju tento fakt začínal celkom desiť, ba až trápiť. Čo ak to v nej bolo naveky pochované, pod sutinami minulosti, ktorá ju pohltila?
Prekvapene dvihla pohľad k šípu, ktorý jej dopadol do lona. Vzala ho do svojich tenkých prstov a pomaly sa jej na perách rozlial nežný úsmev.* Vyrobila som ho, kým si bol preč. *Zamyslene rozprávala a bruškami prstov pohladila drevo, ktoré prešlo jej prstami pred časom. Vtedy si k sebe našli aspoň nejakú tú cestičku. Ona mala krátko... No, po tom vážnom období, kedy musel odísť, aby nevykonali hlúposť, ktorú by museli doživotne ľutovať. Našiel ju, ako sedela pri strome a robila šípy, lebo nič iné na práci nemala. Nevedela strieľať z luku, jedinú zbraň, ktorú ovládala bol bič a ten dala Tristanovi krátko pred tým, ako sa sama vohnala priamo do náruče Zarkytovi, aby odpútala jeho pozornosť od zvyšku Arathi, ktorí sa chystali na boj. Ktovie kde sa nachádzal jej bič. Možno v tej lodi, ktorú pre ňu ukryl.* Prečo ho máš? *Spýtala sa a dvihla pohľad k nemu ponad oheň.*

*Obzrel sa cez plece na Maureen a pomaly sa k nej otočil.* O ľudí si nemusíte robiť starosti,* prehovoril chladne s kúskom irónie skrytej medzi slovami, pretože netušil, čo mu kniežacia dcéra chcela povedať tým, že ju ostatní nepotrebujú. Chcela vari utiecť?* Ako ste ráčili podotknúť, postarajú sa o seba sami a keď sa dozvedia, že ste živá a zdravá v kráľovom meste, tí verní vás sami vyhľadajú. Aspoň sa budeme môcť na vlastné oči presvedčiť, koľko ich bude.* Lucas zodvihol ruku, v ktorej zvieral zakrvavený meč a na prstenníku sa zaligotalo zlato. Bol to Belov rodový prsteň, ktorý si nikdy neskladal a ktorý symbolizoval všetku jeho moc a bohatstvo. Na tom druhom už teraz pramálo záležalo, ale to prvé malo stále svoju váhu.* Pred svojou smrťou ma Belo zaviazal prísahou. Musel som mu sľúbiť, že sa postarám o jeho dcéru, takže ma prakticky ustanovil za jej poručníka a ty vieš, čo to znamená. Poslušnosť bez odvrávania.* Nechcel viac strácať čas planými rečami, ktorých by si s Maureen mohli vymeniť tisíce. Namiesto toho mečom pokynul pred sebou.* Až po vás... mylady. Nájdite koňa, ktorý by nás dopravil na kráľovo územie alebo si svoje úvahy nechajte pre seba.

Maureen

*Jednoznačne nečakala nikoho. Ak si myslel, že sa jej tým dotkne, veľmi sa mýlil. Pomerne dlho a systematicky pracovala na tom, aby ju nemali radi a aby ona nemala rada taktiež nikoho, než aby teraz plakala za tým, že ju nikto u kráľa nevyhľadá. Okrem toho, čo vôbec čakal od príchodu ku kráľovi? Áno, ešte dnes jej otec oznámil, že je zasnúbená, lenže teraz bola vôbec kto? Sirota bez mesta, majetku, bez všetkého. Mala ešte menej než sedliacke dievčatá. Prečo by vôbec mal dať niekoho ako je ona svojmu synovi? Neprinášalo to nič a ona vedela ako to chodilo medzi vyššou vrstvou. Nikto nič nerobil len tak. A toto bol kráľ, záujmy ríše na prvom mieste...* Vy teda viete aké veci sľubovať...*Poznamenala ironicky, prečo práve on? Potom sa ale musela ešte viac ironicky zasmiať.* Súdim že nemáte deti a doteraz ste nebol ani poručníkom. Ak by ste totiž nejaké dieťa mal, vedel by ste, že poslušnosť bez odvrávania s nimi nejde dokopy. *Na jeho pokyn sa pohla dopredu, uvažujúc nad tým koňom.* Cestou máme nejaké tie územia rôznych lordov, nejakého si tam...požičiame...*Možno nakoniec dostane i toho svojho.*

Šetrím si ho,* odvetil Arrow jednoducho a sledoval ako Amicamine prsty prechádzajú po hladkom dreve smerom k modrým letkám na konci. Trochu zamyslene sa pousmial a bolo to akoby mu tvárou nakrátko prebehla chmára. Zodvihol ruku, mysľou sa natiahol za nitkami vzduchu a pritiahol ich k sebe. Šíp akoby sám od seba vyletel Amicam spomedzi prstov a skončil znovu pri Arrowovi.* Mal som sen a v ňom ten šíp zohral dôležitú úlohu. Nepoužijem ho na to, aby som ním skolil nejaké zviera. Samozrejme, iba ak veríš na predtuchy, v opačnom prípade má pre mňa inú hodnotu.* Uprene sa zadíval na Amicam, aby jej dal najavo, ako svoje slová myslel a ústa sa mu roztiahli do úsmevu, v ktorom sa zaleskli jeho neprirodzene ostré zuby.* Mali by sme si oddýchnuť.

*Chvíľu kráčal mlčky, nechal Maureen rozprávať a zatiaľ sa obzeral okolo seba. Ak pred východom z tunela bola skupina nepriateľov, nič nezaručovalo, že nablízku nebude ďalšia. Zradca musel byť dobre informovaný a skutočnosť, že vojaci niekoho hľadali, odkazovala iba na jedinú osobu. Motívy, prečo by Surkovia chceli dostať práve Maureen, mohli byť akékoľvek, ale lepšie bolo nezistiť ich.
Nakoniec to Lucas nevydržal, chytil dievča za lakeť a obrátil ju k sebe.*Pre... boha... živého,* delil každé slovo a pretískal ho pomedzi zovreté zuby. Chvíľu Maureen zblízka sledoval a v pohľade mal ako vážnosť, tak postupne aj narastajúce sklamanie.* Pred chvíľou nepriateľ povraždil desiatky nevinných z tvojho ľudu, otrávil a pobil stovky verných, ktorí sa zaviazali chrániť toto kniežatstvo do posledného dychu. Vďaka nim si mohla prežiť svoje detstvo v dostatku a bezpečí, ale teraz sú všetci pravdepodobne mŕtvi rovnako ako tvoj otec! Vyčítaš mi, že som nikdy nemal deti a neviem ako sa k nim správať, ale tvoj otec ťa miloval a posledné na čo pred smrťou myslel si bola ty. Možno nebol vždy dokonalý, ale splnil každý tvoj rozmar, tak jemu aj tým, o ktorých hovoríš tak chladne preukáž trochu úcty a mlč. Inak nás niekto začuje a ich obeť bude zbytočná.* Pokrútil hlavou, pustil Maureeninu ruku a rýchlo od nej odstúpil. Nechcel, aby na jeho tvári videla ešte väčšie sklamanie a hnev. Stále neboli dosť ďaleko, aby sa mohli prestať obávať o vlastný život, ale Lucasa už teraz ťažila smrť mnohých jeho priateľov, ktorej sa však nechcel poddávať práve tu a práve teraz. Odhodlane, takmer tvrdohlavo kráčal dopredu smerom na sever a zvažoval Maureenin nápad. Bolo skôr pravdepodobnejšie, že si budú musieť koňa "požičať" od nejakého Surka, na ktorého cestou narazia alebo naozaj peši dôjsť až k prvému sídlu alebo domu alebo dedine.*

Maureen

*V jej očiach sa odrazilo prekvapenie. Vypočula si rad jeho sklamaných a nahnevaných slov, zo všetkého čo kedy povedala ho naštvala práve týmto, čo urážlivé ani byť nemalo? Nepovedala nič, nemala potrebu sa pred ním hájiť, beztak nerozumel vôbec ničomu. Napokon na neho predsa len pozrela krátkym pohľadom.*To že dieťa manipuluje svojim rodičom neznamená, že ho nemiluje. *S tými slovami od neho obrátila tvár a ani na neho viac nepozrela. Rovnako ako on vykročila dopredu,dívajúc sa jednoducho pod nohy alebo po okolí. Najradšej by sa od neho rozbehla niekam preč, jedna jej časť si priala, aby porušil sľub a nechal ju tam, aj keby mala umrieť. Nebola si istá tým kam teraz patrila a hľadať na to odpovede na kráľovskom dvore nebolo práve možné. Nechystala sa ospravedlňovať za to že bola chladná, to jediné teraz nútilo jej nohy kráčať dopredu. Bolo jednoduchšie nemyslieť na svojho otca a na ich posledný rozhovor, keby bola vedela, mohol vyzerať úplne inak. Viditeľne sa nepoučila, že smrť prichádza nečakane.*