Iná časť vesmíru

*Milla si v tichosti pobalila veci, zvyšné suroviny poodkladala do prúteného košíka a tesne pred odchodom zaváhala. Dvere do Kittinej izby boli zavreté a hoci k nim na chvíľu podišla, nakoniec sa zastavila s rukou položenou na hrubo opracovanom dreve. Vízie, ktoré mala o princovom živote sa nezmenili. Stále v snoch videla ten istý krištáľovo priezračný strom a jeho postupnú, pomalú smrť. Bude vôbec čas, aby proti tomu niečo urobila?
Zvuky hlasov v záhrade pred domom ju prinútili zodvihnúť hlavu. Odstúpila odo dvier a cestou von vzala zo stola košík. Nevšimla si Oskara, ktorý medzičasom zaliezol pod utierku, aby mohol nerušene pokračovať v napĺňaní svojho maškrtného brucha.
Milla opatrne zohla hlavu a pre oporu sa zachytila rámu dvier. V okamihu ako sa narovnala a zahliala návštevníkov, stuhla. Jej zrak sa upieral na ženu, ktorej krása na dennom svetle pôsobila priam nepatrične. No nebolo to iba v jej krásnych, žensky jemných a súmerných črtách... akoby do ich sveta v skutočnosti nepatrila. "Dobrý deň," pozdravila sa, keď našla hlas a svaly líc sa jej uvoľnili natoľko, aby návštevíkov privítala úsmevom. Nebola to jej návšteva, preto sa nechcela zdržiavať iba čo za dvojicou zahliadla tieň, Gharovu vysokú, dôverne známu postavu. Vynoril sa za návštevíkmi tak nečujene, že prekvapil aj ju. Nechcela sa dlhšie zdržiavať, preto len kývla hlavou a pohľad ešte raz uprela na tvár ženy.
Ghar vyšiel z tieňa, ale nezdalo sa, že by sa prísnosť na jeho tvári zmiernila aj po Warenovom príchode. Zamračil sa na Kittu a dôrazne nadvihol obočie, akoby jej chcel pripomenúť, že nohy jej síce visia do vzduchu, ale ak by ich uvidel stáť na lesnej pôde, popudila by ho tým ešte viac.*Tentoraz máš pravdu Warren a Kitta by s tebou zrejme súhlasila, ale nič to nemení na tom, čo som povedal.* Odtrhol pohľad od dievčaťa, pozrel najskôr na Warrena a potom na ženu stojacu povedľa. Ak mu aj bola niečím zvláštna, nedal to na sebe poznať. Jeho pohľad na nej spočinul iba krátko a znovu sa vrátil k Warrenovi.* Stalo sa niečo alebo si ma prišiel len z nudy potýriť?

Belovo kniežatstvo

*Svetlo sa lámalo na západnom horizonte, keď Arrow vybehol na vrchol kopca. Hruď sa mu od rýchleho behu dvíhala a klesala v pravidelnom rytme, ale postoj mal aj naďalej pevný, tvár ošľahanú vetrom a v očiach výraz spokojnosti. Amicam bola neskutočne rýchla dokonca aj na Aratahi a keby bol vo svojej vlčej podobe, sám by mal čo robiť, aby s ňou udržal krok. Ako človek však bol pozadu až príliš. Dve nohy by na zemi oproti štyrom nemali žiadnu šancu, a tak, keď mohol, vyšphal sa v páse lesa na prvý strom a šikovne preskakoval z vetvy na vetvu. Tak vysoko medzi lístím sa pohyboval skoro nehlučne aj za pomoci svojej schopnosti, ktorou dokázal utlmiť alebo zosilniť prúdenie vetra podľa vlastnej potreby.* Zostáva posledný vrch.* Prehovoril smerom k vlčici a keď odtrhol pohľad od línie ostrého vrchu, úkosom pohliadol na Amicam. Usmial sa, akoby jej chcel ešte niečo povedať, ale potom sa zodvihol vietor a Arrow v ňom zachytil ostrý pach dymu. Najskôr si pomyslel na to či niekde blízko netáboria ľudia, po tom, čo mu Amicam prezradila, k nim cítil ešte menšiu dôveru, než predtým, ale toto nebol iba dym. Výraz sa mu zmenil. Cítil aj stopy po...*

Kitta & Kyra & Warren

*Kitta zamyslene kopkala nôžkami vo vzduchu, ani sama nevedela nad čím uvažovala, asi ani nad ničím konkrétnym, keď sa tam objavila návšteva. Natešene jej vyskočilo obočie a keby nebol Warren prišiel až k oknu, iste by bola bez rozmyslu zoskočila, aby ho šla objať. Namiesto toho ovinula rúčky okolo jeho krku a chvíľu mu nedala dýchať.
Až musel zakašľať a potom len čo sa uvoľnil zo zovretia, pozrel k žene, ktorá sa objavila vo dverách. Ženská spoločnosť pod Gharovou strechou? Až mu šklblo kútikmi pier. Na pozdrav žene iba kývol hlavou a potom ju vyprevadil mĺkvym, nič nehovoriacim pohľadom, ktorý sa zmenil v úsmev len čo začul priateľa.
Zato Kyra ju vyprevádzala omnoho dlhšie. Opätovala žene pohľad a bola zmätená z toho, no snažil sa aj naďalej tváriť pokojne, čo sa jej nedarilo keď pozrela na dievčatko v okne. V momente sa jej tvár zmenila na nežnú a kútiky pier sa jej nepatrne dvihli. Muža za sebou zaregistrovala hneď ako to bolo možné, prudko sa obrátila k nemu a svoje takmer žlté oči uprela mierne prekvapene do jeho tváre. Toto mal byť ten Ghar? Muž o ktorom jej hovoril cestou Warren? Akosi zodpovedal jej tichej predstave, ktorú si o ňom stihla za ten krátky čas vytvoriť a on celkom do nej zapasoval.
"Ale čoby potýriť..." Pokrútil hlavou Warren a nerozumel tomu prísnemu pohľadu, ktorý Ghar venoval Kitte, ale nebola to vec do ktorej by musel a mal pchať nos. "Prišiel som vo veľmi dôležitej veci, ktorú by som s tebou rád prebral, ale cestou som v lese stretol ... Kyru." venoval veľavravný pohľad k žene, ktorá stála po jeho pravici, kým ho Kitta hladkala po vlasoch a zátylku, vďaka čomu mu naskakovala husia koža.
"Potrebujem, aby ste mi povedali o Cudzincovi. Warren mi povedal, že vaša osada už nie je, no ja sa s ním potrebujem stretnúť. Zahynul tam?" Kládla otázky, kým svoje žltkasté oči neupierala nikam, než na neho.
"On to tam prežil!" vyhŕkla okamžite Kitta a nôžkou drgla do Warrena, lebo aj on to predsa vedel.
"No to som jej hovoril, ale potom...." Warren dvihol plecia. "Nebolo by lepšie viesť takéto rozhovory aspoň na zadnom dvore, než tu pri ulici? Dodal už menej vľúdne, lebo sa mu zazdalo, že kroky na ulici utíchli, akoby niekto zostal na mieste stáť a počúvať.*

*Cesta šla rýchlo, občas sa celkom neplánovane zabúdala a šla veľmi rýchlo, nehľadiac na neho, potom však vždy spomalila a snažila sa prispôsobovať svoj krok tomu jeho. Zastavila sa na mieste kde blízko pri nej klesol na zem a zostala stáť na mieste, napnutá ako struna. To už len? pomyslela si okamžite pri jeho slovách. Brala by cestu raz takú dlhú... Dívala sa na jeho tvár, hlava obrátená k nemu, skúmavý a pokojný pohľad na tvári, keď v rovnakej chvíli ako on to zacítila. Okamžite uprela pohľad pred seba a ohrnula pysky ceriac tesáky. Na zátylku sa jej zježila srsť.
Ten pach nebol nikdy dobrým znamením. Nikdy. Bolo tam toho priveľa a ona tušila čo sa im objaví pred tvárou, len čo vyjdú na úpätie kopca. Pohľad pozvoľna uprela na nebesia, kam stúpali kúdolia čierneho dymu.
Potichu zavrčala a spola plížiac sa, spola bežiac, mierila rýchlo na vrchol kopca. Šla rýchlo, neustále v strehu pred nebezpečenstvom, ktoré číhalo za kopcom, kde klesla na brucho v momente ako sa jej naskytol pohľad na to čo ich tam čakalo. Neustále cerila tesáky, kým tam ležala a upierala pohľady na zdevastované kráľovstvo do ktorého šli. S týmto očividne nepočítal Arrow. Meškali? Alebo tam prišli v čase v akom mali? Nepáčilo sa jej to však.. Uprela svoj pohľad do jeho tváre. V tej chvíli aj zabudla na držanie si bezpečnej vzdialenosti od neho. Sústredením mysle mu ukázala obrazy, ktorými sa mu snažila ukázať čo si o tom myslí. Cesta späť, Arrow s Hanom, gestikulujúc a vysvetľujúc čo sa udialo. Mali by sa čo najskôr vrátiť, aby varovali okolie. Nemohli tušiť, či princezná je v poriadku. Ešte zostávala jedna možnosť. Ona, hľadajúca princeznú tam dolu. Pred kráľa musel so správami pristúpiť on. A to čo najskôr. Ona by mohla princeznú pohľadať, hoci netušila či by to nebola márna snaha.*

O mužoch ako ja nevieš vôbec nič,*zavrčal cez zovreté zuby a jej snaha vyviesť ho z rovnováhy nevyšla. Žilami mu prúdil adrenalín, ale so vzrušením toho druhu nemal nič spoločné.* Tam odkiaľ pochádzam, nestačí len zavrieť bokmi, ale čo by som aj mohol očakávať od takej zaostalej divošky.* Ústa sa mu skrivili do ironického úškľabku, ktorý nemal ďaleko od pohŕdania. Jednou rukou stále držal ruky dievčaťa nad jej hlavou, zatiaľ čo druhou chňapol po miske s ovocím. Netušil, čo za ovocie vzal, ale bolo dosť veľké a dostatočne zrelé na to, aby sa ním pokúsil dievčaťu zapchať ústa. Odrazu ale znehybnel, tvárou mu ako tieň preletel prekvapený výraz a bez ďalšieho varovania jeho telo plnou váhou naľahlo na posteľ.
Nad ňou akoby nič postávala vysoká ženská postava a rukoväťou Vinylinej dýky zamávala vo vzduchu.* Vidíš?* prehovorila a obzrela sa smerom k dievčaťu, ktoré sa jej podarilo prepašovať do vojakovej izby.* Myslím, že sme práve našli ďalšieho spojenca.

Vinyl

*Ak sa jej mali tie slová dotknúť, nešli ani len na meter okolo. Vinyl bola jedna z tých, čo sa pár krát zaradila do života v okolitých mestách, väčšinou mala nejakú úlohu a keďže nemala pokreslenú tvár a vyzerala mlado a nevinne, bola na to vhodná. Aj preto ovládala reč muža plynule, bola nútená ňou dlhý čas rozprávať.* Niečo o vás viem. Ste nudný a ženu s vlastným rozumom považujete za divošku. *Trhla hlavou zo strany na stranu, aby nemal možnosť napchať jej ovocie do úst.* Ak žena nenosí dlhé šaty a nie je panna, nie je hodná vydaja, zato vy sami sa správate ako? Určite ženám vonku odkážem, že uprednostňujete ženu na lopatkách pod prikrývkou, aby náhodou niečo nebolo vidieť. *Drzo na neho žmurkla, potom ale nastal čas brániť sa a dostať sa z jeho zovretia. Napokon ale nemusela skúsiť vôbec nič, pretože prišla záchrana. Len prekvapene pozrela na Vinci a potom na to dievča. Rýchlo sa posadila a zošuchla z postele, nemala potuchy o čom to jej priateľka hovorila.*Akého spojenca? *Spýtala sa jej, zatiaľ čo Maureen pokojne prešla k posteli, kde sa váľal veliteľ.* Akože fakt? Ja leziem cez okno aby som ušla a vy sa tu váľate s nejakou ženskou? *Prevrátila nad ním očami.*

*Vinci naklonila hlavu do strany a pokrútila  ňou. Źmurkla, keď dievča prešlo okolo nej k posteli, ale v najmenšom nemala záujem sledovať konverzáciu medzi ňou a tým vojakom. Namiesto toho chytila Vinyl za ruku a potiahla ju do kúta miestnosti, kde dôsledne stíšila hlas. "Ty vari chceš, aby práve jeho...*bradou kývla k mužovi, ktorý si s bolestivo skrivenou tvárou trel zátylok*...deti behali po osade? Myslím, že miestnym ženám preukážeme službu, ak ich toho prekliatia zbavíme ešte v zárodku."
Lucas tlmene zastonal a žmurkaním sa snažil zaostriť. Dievčenský hlas mu bol známy a panovačnosť v ňom dokonca ešte dôvernejšie.* Maureen?* Pozviechal sa dosť na to, aby prehodil nohy cez okraj postele a prstami si pritom prešiel po zátylku.* Váľaním by som to práve nenazval. Aspoň nie takým, ktoré by som si užil,* odsekol príliš zmätený vývojom situácie za posledných niekoľko minút a potom Maureen dôrazne pozrel do očí.*Čo sa to tu, pre lásku Božiu, deje? Si v poriadku?

Vinyl

*Zreničky očí sa jej rozšírili prekvapením, keď jej došiel význam slov. Chcela ich pustiť, v podstate zradiť ženy v osade. Vinyl pootočila hlavu k mužovi, jej by teda nechýbal. Bol to ďalší hlupák na zozname mužov, ktorých tu stretla.* Je to ďalší mužský hlupák, čo je rád, keď žena drží ústa a šúcha v rohu nohami. *Odvetila jej znechutene, potom jej tvár ale zvážnela.* Záleží ale na tom? Ak ho pustíme, bude to zrada a vieš ako to skončí...*Vinyl ale predstava, že ho pustia neprekážala, bola by rada keby sa nikdy neukázal. Blížili sa jej ďalšie narodeniny, vedela, čo po nej Danya bude chcieť a z tej predstavy jej bolo zle na žalúdok.* Ten predošlý bol rovnako hrozný, je už ale mŕtvy viac ako pol roka a neviem ako by sme prišli v dohľadom čase k ďalšiemu. Vieš o tej hlúpej povere, ak žena do svojej dospelosti nebude s mužom, porodí chlapca. *Vinyl vedela, že to pravda nebola, lenže tu to tak nejako vychádzalo a tak by nijakú zo žien o opaku nepresvedčila. Rodili sa dievčatá a ak sa narodil chlapec, bol mŕtvy. Nikdy nepočula o synovi, ktorý by prežil pôrod. Kým sa tie dve zhovárali, Maureen skrížila ruky na prsiach.* Tamtá s ofinou ťa tu nechce. V preklade to znamená, že nám pomôže utiecť, takže čas zdvihnúť zadok.

*Lucasov pohľad sa v tom momente stretol s pohľadom ženy, ktorá priviedla Maureen a či si to uvedomili alebo nie, obaja sa na seba nedôverčivo zamračili. Trvalo to sekundu, možno dve, kým Lucas obrátil pozornosť späť k dievčaťu. "Nemám nič proti," odvetil ticho a potom si trochu hlasnejšie odkašľal, aby vzbudil pozornosť dvoch mladých žien v rohu izby. Z nejakého iracionálneho momentálneho popudu však náhle pocítil túžbu priviazať si Maureen k sebe reťazou. Bol to len krátky záblesk šialeného nápadu, ktorý by mohol vysvetliť len tým, že je to jeho vlastná verzia pocitu úľavy. Ako vstal podvedome urobil krok vpred a nepatrne zastrel Maureen vlastným telom, jeho pohľad plný nedôvery a ostražitosti, akoby čakal len na náznak prudšieho pohybu.
"Predpokladám, že ak ma tu nechceš," hovoril priamo k tej dlhovlasej amazonke, ktorá prevracala oči už len keď ho počula prehovoriť. "Máš nejaký plán, ako nás odtiaľto dostať."

Vinci predpokladala, že Vinyl bude mať námietky, ale na svoju obranu, Vinci nemala ani tušenia, že keď do vojakovej izby vytrhne nájde tam ich dvoch. Konkrétnejšie v takej chúlostivej pozícií, čo ju trochu popudilo, ale snažila sa ovládnuť. Nakoniec sa uspokojila aspoňs tým, že muža na okamih omráčila.*Pozri,* začala pomaly a dôrazne, aby Vinyl pochopila, že to myslí vážne,* na nejakej hlúpej povere ani na Danyi mi nezáleží. Obe sme žili istý čas mimo osadu a bolo to dosť dlho na to, aby som aspoň ja pochopila, že sem nepatrím. A viem, že ty to cítiš podobne. Nebudem čakať už ani deň, ale nebudem ťa nútiť. Môžeš ostať tu, ale budem ťa musieť zraniť, aby to vyzeralo dôveryhodne."
Odkašľanie Vinci na moment vytrhlo z pochmúrnej predstavy najbližšej budúcnosti a skutkov, ktoré ju ešte len čakali. Premerala si vojaka od hlavy až po päty akoby ho videla prvýkrát v živote a neušlo jej, že ho za ten čas prezliekli. A zrejme aj vzali všetky zbrane. Aj keď jedna ruka mu krvácala a Vinci, ktorej to neušlo máličko nadvihla obočie. Nezdalo sa, že by s tým muž mal nejaký problém, akoby bol zvyknutý na oveľa horšie zranenia a podľa jaziev, ktoré mala možnosť vidieť na kúsku jeho odhalenej kože, to bola pravda.
"Popravde, dúfam, že viete naozaj dobre šplhať a nebojíte sa výšok," úkosom pozrela na Vinyl a jej pohľad hovoril "Rozhodni sa, teraz je ten čas."

Vinyl

*Vinyl si nebola istá tým, kam patrila. Nebola ako tunajšie ženy, nebola ovca, ktorá mienila v deň keď jej to určia splodiť dieťa, nepatrila ale ani nikam tam vonku. V jednom mal ten vojak pravdu, bola divoška a nikdy by sa životu tam vonku nedokázala prispôsobiť. Mala rada voľnosť, mala rada tento les ktorým sa preháňala, mala rada zbrane a ľahký odev. Za hranicou lesa ženy museli počúvať mužov, nosiť šaty, korzety, upravené vlasy a ak mali zbraň, boli ako ju niekoľko krát nazval, mužatky. Nepatrila nikam. Sem ani tam.* Nepatrím sem, ale nepatrím ani tam. V tom svete žena je len pekná bábika v moci mužov. *Odvetila jej krátko. Ušla by, lenže na svete nebolo miesto kam by mohla ísť. Nebála sa boja, nebála sa ani toho žeby ich prenasledovali, lenže ak nemala cieľ pre ktorý by utekala, nebol dôvod zatiaľ nikam chodiť. Nemienila ale Vinci brániť.* Udieraj poriadne, nech to vyzerá presvedčivo. *Dodala a kývla k zbrani v jej ruke.*

*Maureen stihla počas debaty tých dvoch prevrátiť očami rovno dva krát. Bola to otázka času než sem niekto dorazí a oni mali čas rozprávať sa o tom, kam patrili. Začula však istú podstatnú časť slov o výškach a šplhaní. Nemala potuchy ani o jednom, nikdy nikam neliezla aby vedela, či sa bude báť ani nevedela, či niekam schopná vyliezť je.* Než sa vy dve dohodnete. *Natiahla sa k dýke čo mala jej záchrankyňa v ruke. Stále v ne nemala dôveru a tak svoj nožík nechala ukrytý.* Potrebujem skrátiť šaty. *Objasnila, aby nemala potrebu omračovať i ju. Dýkou bodla do šiat a snažila sa ich skrátiť aspoň ku kolenám. V niečom čo sa jej motalo k členkom sa bežalo zle, nieto liezlo, nehoovirac tých topánkach. V duchu si nadávala, že neprezrela veci v tej predošlej izbe, táto neponúkala práve možnosti na prezliekanie.*

Čo sa tu deje? *Danya vošla do miestnosti s výrazom, ktorý značil prekvapenie. Dve bojovníčky ktoré ju nasledovali na jej pokyn ostali za dverami.*

*Ghar prezieravo mlčal, kým mu Warren prezradil nielen meno neznámej ženy, ale aj dôvody, pre ktoré ho vyhľadali. Ani jeden z nich neznel príjemne a hoci nedal najavo zvedavosť, súhlasil s Warrenouvou poznámkou. Krátko kývol hlavou a vykročil dopredu.*Nemám nič proti tomu. Ešte sme neraňajkovali.* Prehovoril už spoza pleca a jeho vysokú postavu pohltili dvere vedúce dovnútra domu. Bolo to síce trochu kostrbaté a vonkoncom nie typické pozvanie, ale Ghar bol vždy viac bojovník ako hostiteľ, viac priamy ako zdvorilý.
V kuchyni položil na hrubo opracovaný stôl džbán voňavého korenistého nápoja s prázdnymi miskami a zatiaľ čo čakal, kedy sa k nemu ostatní pripoja, vzal košík, do ktorého Milla naukladala chlieb. Boli tam jej dokonale presné a čisté krajčeky rovnako ako jeho nepodarky. Domáce maslo a džem vyrobený z čerstvých lesných plodov.*O Cudzincovi viem len málo,* začal naostatok rozprávať a pokračoval v nosení na stôl, až kým naň nepoložil aj posledný tanier a sám sa neusadil za vrchstolom. No ani o polovicu nižší nepôsobil o nič viac prístupnejšie. V duchu premýšľal nad Cudzincom a nad tým, že sa mu ten muž nikdy nepozdával. To jemu vzal Amicam.* Nemal som ho rád. Bol to tajnostkár , preto o jeho živote nič neviem. Prežil to, áno, ale či je nažive doteraz, to ti neviem povedať.* Pozrel sa priamo na Kyru, ale ak by čakala, že na jeho tvári uvidí náznak viny, nijaká tam nebola.* Si jeho priateľka?

*Vďaka krvnému putu mal Arrow možnosť poznať, akým smerom sa uberajú Amicamine myšlienky a bez slova na ne prikývol. Vedel, že musí kráľovi priniesť správu, ale skôr, než sa tak stane, bude musieť zistiť viac ako to, že Belovo mesto vypálili do základov.* Pôjdeme tam spoločne,* prehodil smerom k vlčici a venoval jej krátky no rozhodný pohľad. Žiadne výlety na vlastnú päsť. Budeme sa držať tejto strany kopca až po hranicu lesa, aby sme neboli na očiach, ak na hrade ešte niekto ostal. Siahol k puzdru na páse a vytiahol z neho dýku s dlhou čepeľou. Ako zbraň uprednostňoval luk, ale ten by mu bol pri boji zblízka zbytočný. Nehodolal riskovať. Dobre si uvedomoval, že ak nepriateľ dobyl mesto a ponechal si ho, dvaja Arathi, ktorí sa vydávajú za obyčajného muža a vlčicu, by nemali pútať pozornosť.
Arrow sa pohyboval ostražito no rýchlo. Trvalo mu iba pár minút, kým zbehol dolu kopcom a ponoril sa do lesného podrastu. Vďaka silnejším zmyslom vycítil prítomnosť krvi, akoby sa boj odohrával aj v lese medzi stromami a podľa stôp vo vlhkej pôde, polámaných vetiev a niekoľkých tiel tomu tak aj bolo. Arrow sa pristavil pri každom, ktoré minul cestou. Prstami nahmatal krk, ale pulz necítil. Surkovia. Vyslal Amicam krátku správu, keď jednu z mŕtvol prevrátil a obzrel si jej oblečenie. Muž, ktorému niekto prebodol slabiny mal prostý kožený kabátec. Nebolo to brnenie, aj keď koža bola hruba a vystužená, ale v boji proti meču zbytočná. Podvedome zodvihol hlavu a spoza stromov sa zadíval na zničené hradby. Nechcel, aby Amicam vedela, akým smerom sa uberajú jeho myšlienky, ale zlé tušenie ním prebehlo tak prirodzene a rýchlo, že si ich jednoducho neustrážil. Pravdepodobne sú tam už všetci mŕtvi.

Kitta & Kyra & Warren

*Kitta friško zoskočila z okna dnu, prezliekla sa z pyžamka do šiat a potom sa pripojila k Gharovi a pomohla mu nachystať veci na stôl. Poukladala potrebné množstvo pohárov na stôl a nevyhýbala sa mu pohľadom preto, že by sa hanbila, lež preto, že si dávala pozor, aby niekde nezavadila o niečo, alebo čosi proste nepokazila.
Kyra nasledovala Ghara dnu prvá, za ňou kráčal Warren, musel pritom skloniť hlavu, keď prechádzal prah dvier a potom ich za nimi zatvoril. Zostal stáť pri jednej skrini, plecom sa o ňu oprel, ruky prekrížené na prsiach, kým s mĺkvym pohľadom sledoval dianie dnu.
Kyra sa zasna okamih cítila akoby ju zatvorili do klietky. Konečne si však mohla stiahnuť z hlavy šálu a uprela svoj pohľad do Gharových očí.
"A ako by som ho mohla nájsť?"
"On bol s nami krátko po tom útoku. Ovládal vlčicu menom Amicam, ale ona sa potom rozhodla zostať s nami a pomohla oslobodiť strýka Ghara... Odvtedy sme ho nevideli." prehovorila Kitta.
Na Kyrinej tvári sa zjavilo hlboké zamyslenie, keď sa zmienila o vlčici menom Amicam. Netušila o kom hovorila, ale Akte to potom nebola. Svoj pohľad znova presunula k Gharovi.
"Potrebujem sa s ním stretnúť, ale bohužiaľ jediná osoba, ktorá môže o ňom vedeiť viac je teraz preč a neviem kedy sa vráti a dosť ma to súri..." Zamračila sa a Warren sa zamračil ešte viacej. Pozeral na Ghara a v jeho očiach bolo nad slnko jasné, že on netuší.. Že je v tom sám.*

*Nasledovala ho bez čo i len štipky chuti odporu. Museli ostať spolu pokiaľ to bolo možné a nerozdeliť sa, hoci jej kožuch bol ako terč, aj keď vzduch sa niesol sadzami, ťažšie sa jej hľadelo, uvedomovala si, že aj tak svieti, ako hviezda na nebi. Posledné čo potrebovali bolo aby upútala pozornosť na nich.
Stále sa snažila ísť čo najviac pri zemi. Striehla aj na ten najmenší možný zvuk, ktorý by ich varoval pred nebezpečenstvom. Prižmúrila oči pri jeho myšlienkach. Súhlasila s tým, že pravdepodobne sú všetci mŕtvi, ale jedno bolo ešte viac dôležitejšie. Prižmúrila oči a pokúsila sa mu ukázať, že by mali vidieť telá. Mali by mať dôkaz, aj keď na druhej strane ježila sa jej srsť pri myšlienke, že by šli dnu. Pravdepodobne tam nepriatelia ešte boli a aj keď sa zdali len ako tuláci z lesa, nič by ich neochránilo pred smrťou. Znova mu naznačila, že najlepšie bude vrátiť sa späť a zvestovať. Varovať. Ak aj nepriatelia potiahli smerom k miestu odkiaľ oni prišli, boli Arathi, rýchlosť a schopnosti im dovoľovali, aby ich predbehli minimálne o deň. A deň bol stále viac ako nič. Spýtavo uprela pohľad do jeho očí, čo chcel teda urobiť. Jej pohľad jasne hovoril, že ona ho poslúchne, aj keby ju poslal do tých ruín, aby našla telá, aj keď by to nebolo podľa jej srsti.. Nebol správny čas na hádky a protirečenie si.*

*Kľačiac v podrepe sa Arrow snažil rozhodnúť správne. Keby bol sám, neváhal by, ale nechcel Amicam voviesť rovno do pasce, keby o nejakej Surkovia vôbec uvažovali. Ibaže doteraz boli všetky ich činy príliš priamočiare: prísť, zničiť, povraždiť a stiahnuť sa späť. Musím mať istotu. Musím sa presvedčiť na vlastné oči. Pridvihol sa a vykročil vpred k ďalšej skupinke stromov, ktorá by mu v prípade potreby poslúžila ako úkryt. Pôjdem sám, Amicam. Nemá zmysel, aby sme šli obaja. Ak je mesto vypálené a nik v ňom neprežil, potom sa mi nič nestane, ale ak tam Surkovia ostali, musíš sa vrátiť a varovať princa. Nechcel sa s Amicam hádať. Nijako sa nesnažil vylúčiť ju zo svojej prítomnosti kvôli pochybnosti, ale v tom čase to považoval za jediné rozumné riešenie.
Arrow nečakal, ale čo najrýchlejšie postupoval vpred. Vďaka dymu bol vzduch štipľavý a čiastočky sadzí stiahli do seba všetky farby, takže prevládala sivá. Všetky bežné zvuky života, vtáky, spev roľníkov na poliach, hrkotanie vozov či erdžanie koní, to všetko zmizlo. Bolo ľahké uveriť tichu, aj keď intuícia kázala Arrowovi pohybovať sa opatrne. Mimo lesa bolo oveľa ťažšie nájsť si útočisko, preto sa musel zakrádať oveľa premyslenejšie a v istý moment už nemohol inak ako vystaviť sa na oči. Priestranstvo pred bránou bolo spola pokryté mŕtvolami a aj keď to Arrow čakal, ten pohľad bol mrazivý. Nikto po ňom nevystrelil, nik sa k nemu nerozbehol s mečom v ruke, preto prešiel bránou bez problémov a tesne predtým, než sa vnoril hlbšie do kúdolov dymu, ústa aj nos si prekryl šatkou.

X ležal na chrbte a s pohľadom upretým na oblohu rozmýšľal či je toto koniec. Nie smrť nebola desivá. To život. Pretože kým mu srdce bilo mal čas všetko si uvedomovať. Ležal vedľa kopy mŕtvych tiel no aj keď ho zranenia boleli neodhodlal sa kričať, keby sa nablízku potulovali ešte nejakí Surkovia. Radšej vypustí dušu s poslednou kvapkou krvi ako sa nechať doraziť tými psami. Alebo niečo horšie.
Bolo mu chladno. Chladnejšie než pred niekoľkými minútami, ale zaťal svaly na čeľusti, aby mu zuby necvakali o seba. Tuho zavrel oči, snažil sa odohnať všetky nepohodlné myšlienky, ale pretože v tme ho prenasledovali ešte viac, znovu ich otvoril. Predtým mal nad sebou oblohu, ale jeho výhľad sa zmenil.* Už som mŕtvy?

*Vinci zaškrípala zubami a keby to nerobila tak precítene, zrejme by vypustila z úst aj jednu dve nadávky. Celá situácia jej začala pripadať bizardná. Vlastne taká bola už od začiatku, čo sa rozhodla pomôcť tej malej a vojakovi pri úteku, ale teraz... so zavrčaním prešla okolo dievčaťa, vytrhla jej z ruky dýku, ktorú jej krpatá celkom drzo vzala ešte pred niekoľkými minútami a behom niekoľkých okamihov sa ocitla priamo pred Danyou. Rozohonala a z chuti ju udrela rukoväťou rovno do spánku. Vložila do toho úderu niekoľko rokov hnevu a znechutenia, takže by sa nečudovala, ak by jej pri tom nerozbila hlavu. V osade si okrem Vinyl nikdy nenašla priateľku a k miestnym ženám cítila skôr pohŕdanie. Preto nemala ani najmenší problém otočiť dýku čepeľou napred a hodiť ju po jednej zo žien, ktoré Danyiu sprevádzali. Obe vyzerali šokovane, ale Vinci pritom nemihla brvou. Ako prvý sa spamätal vojak, ktorý schmatol krpatú za rameno a vykročil k dverám Vinci v pätách.


Keď divoška zabila aj druhú ženu zo stráže Lucas sa snažil zachovať kamennú tvár. Nešlo o to, že by nikdy nevidel smrť zblízka, vzal viac ľudských životov než by bolo bohu milé, ale prvýkrát bol svedkom toho, ako to úplne chladnokrvne urobila žena. Možno sa z toľkých bitiek vrátil, preto, že bol priveľmi praktický, aby sa dlho trápil výčitkami alebo moralizovaním, preto sa spamätal a vzal Maureen za rameno. Bol odhodlaný prehodiť si ju cez plece a niesť tak, ale veril, že bude spolupracovať.
Cestou okolo mŕtvej stráže si vzal nôž a nasledoval divošku po zvláštnej sieti mostov, priechodov v dutinách stromu a lanových rebríkov, až kým sama nezastala a neukázala na silný povraz omotaný okolo hrubého konára. Lucas sa nahol ponad lanové zábradlie, ale koniec povrazu sa strácal v opare hmly.
"Budeme musieť zliezť tri poschodia. Vy skočíte do jazera z výbežku na severnej strane, kde je voda hlbšia a ja sa zatiaľ postarám o kone. Počkáte ma na kraji lesa. Bez koní túto cestu nezvládneme a vy sa von hlavným vchodom nikdy nedostante."

*Zbláznil sa?! No to rozhodne neprichádzalo v úvahu. Mohol teda skutočne rýchlo zabudnúť, že ho v tom nechá samotného. Uvedomoval si vlastne čo po nej chcel? očividne nie, lebo by to nebol žiadal po nej. Ak by sa mu niečo stalo a ona by sa musela vrátiť so správami, Hanovi by musela vysvetliť prečo bola s ním a síce by mohla klamať a podobne, predstúpiť následne pred kráľa by znamenalo najavýš neúspešnú misiu. Ako mohla ona, ako neznáma žena, ktorá nemala čo tam robiť a o ktorej existencii nič nevedeli, nemuseli jej veriť, vysvetliť pravdu o tom, že niekto tam pobil niekoho iného. Toto nebol jej boj, aj keď sa jej to týkalo a ako by asi vysvetlila, že sa do toho nerozumie, ale aj tak mieni tvrdiť, že nejaké kráľovstvo ostalo na popol? Kráľovstvo!! Niečo, čo predstavuje silu a moc, čo nemá padnúť do rúk barbarom a predsa sa tak stalo! Arrow možno poznal týchto ľudí viac ako ona, ale ona poznala situáciu do akej ju hnal. S najvyššou pravdepodobnosťou by skončila niekde pod zámkom s tým, že oni počkajú či mala pravdu a potom uvidia či jej môžu veriť. A skončila by zase ako niekto, koho uväznia, s výnimkou, že by bola teraz za "obyčajnú ženu" možno za "špeha"!
Tak to teda rozhodne nie! Síce sa vybral vpred sám, ona ho po chvíli nasledovala. Pre hocikoho iného by len vyzerala ako veľký, no nenásytný vlk, ktorého z lesov prilákal pach krvi a mäsa. Chodila pomedzi mŕtvych, labami jemne stúpala na zem a pričuchávala k nim, aby nevyzerala nápadne, hoci pohľadom aj tak jastrila všade kam sa dalo, len aby včas uvidela možné nebezpečenstvo, ktoré by im hrozilo. Bola sústredená tak ako sa len dalo, vnímala hlavne Arrowa, nech by sa dialo čokoľvek, mohla by ho nájsť skutočne rýchlo a ak by mali dostatok šťastia, prišla by aj včas. Zastavila sa pri množstve mŕtvol a skúmavo sa dívala na tú hŕbu. Pred očami sa jej zatmelo.

Nie! Nemôžu byť mŕtvi! Nemôžu, hovorila si. Cez slzy však ani nevidela. Všetko sa odohralo tak rýchlo. Najskôr niektorí z nich len mizli, ženy, nikto však netušil prečo. A potom, s východom slnka to v jeden deň jednoducho začalo. Po nociach strávených službami, unavení Arathi sa poberali do svojich postelí a z každého kúta sa na nich vyrútili Lovci. Vrahovia. Vtrhli aj do ich domu. Otca vytiahli pod krkom von a jej malú sestru a Akte za vlasy. Všetkých troch nechali pokľaknúť do prachu na zem. Sestra plakala a Akte sa ju snažila utíšiť vo vlastnej náruči. Všade vypuklo peklo. Tisíce obrazov ako ich vytiahli von. Kričali na ich otca aby sa vzdal, aby sa pridal a ony nebudú trpieť a budú to mať rýchlo za sebou. On však iba prosil o ich životy.
"NIE!" skríkla Akte, keď jej vytrhli sestru z rúk. Schmatli ju za vlasy a ona skríkla bolesťou a preľaknutím zároveň. Akte museli držať dvaja mužov, aby sa nepostavila, hoci vrčanie z hrude už prehlušovalo aj ich krik. Ruky držiaca jej sestru za vlasy prudko šklbla do strany, na moment sa drobné telíčko jej sestry ocitlo vo vzduchu a s plačom a buchotom dopadla na kolená na zem, tvárou v tvár pred ňou.
"Akte, bojím sa," šepla potichu vystrašene a Akte len natiahla krk čo najviac k nej.
"Neboj sa, iba zatvor oči, ver mi." vytisla cez stisnuté pery. V momente kedy jej sestra zatvorila oči, ostrie meča preťalo jej kŕčik a Akte tak do tváre vystrekla jej horúca krv. Krik sa zmenil v rev, kedy sa jej premena spustila a muži ju nedokázali udržať v rukách. Vlasy sa zmenili na srsť a ona im tak vykĺzla z rúk, ako dopadla na všetky štyri. Zakrvavená, s očami plnými nenávisti, ochotná nasledovať svoju sestru no pomstiť jej smrť a vyrvať hlasivky mužovi, ktorý to urobil. Za chrbtom si uvedomila pohyb, keď ju do hlavy zasiahla rukoväť iného meča. Skôr ako stratila vedomie, začula neznámy hlas.
"Ju nezabíjajte. Jej kožuch sa nám bude hodiť..."

Zaskučala a odskočila od kopy mŕtvych tiel v momente ako začula hlas. Niekto tam prežil! A ona preľaknutím a náhlym prívalom spomienok nahlas zavyla a až potom pristúpila k mužovi, ktorý žil a sklonila sa nad nehou. Dívala sa mu priamo do očí.*

*Siahol po krajci chleba a hrubo si ho natrel maslom. Dokonca aj pri stolovaní sa správal ako vojak viac zvyknutý na držanie dýky a používanie vlastných prstov, než príboru. Ani rozhovor o Cudzincovi mu nemohol vziať chuť do jedla. Práve naopak, muž, ktorého Kyra hľadala mu bol ukradnutý. Nič pre neho neznamenal a keď sa na neho nakoniec upreli dva páry zvedavých očí, pohľad im ľahostajne opätoval. Odložil jedlo na tanier, oprášil si z končekov prstov pár omrviniek a s výdychom a oprel chrbtom o stoličku. Pri jeho výške a váhe drevo vyzeralo akoby sa malo každú chvíľu rozpadnúť, ale nejakým zázrakom držalo Gharovu mohutnú postavu na mieste.*Nepomôžem vám, je mi to ľúto.* Nijakú ľútosť, ale necítil a žena to musela vedieť, pretože sa ani len nesnažil trochu to klamstvo zakryť falošným tónom hlasu.* Neviem, kde sa ten muž skrýva, či je ešte nažive alebo nie, preto vám radím čakať alebo si najať dobrého stopára.* Definitívnosť s akou nechal doznieť svojhlas sa nedala prepočuť. Nemal už ktej tému, čo povedať.* Čo privádza teba, Warren? Dúfam, že niečo dôležitejšie.

*Ochota nadovšetko, len čo je pravda. Najradšej by tomu chlapovi skočila do tváre pomohla mu, aby povedal to je mi to ľúto o niečo viac presvedčivejšie. Zavrčala, nespokojne, ba až takmer zúrivo a iba zázrakom sa ovládla, aby na neho nevycerila tesáky, aby ho donútila o tom, že nie vždy sa oplatí byť úprimný nadovšetko. Prudko sa nakoniec postavila.* Ďakujem za ochotu. *Precedila cez zuby a bolo jej jedno že sa tomu muselo prizerať to malé dievča a Warren za jej chrbtom automaticky pri jej prudkom pohybe siahol k pásu, kde mal ukrytú dýku.
Namiesto akejkoľvek ďalšej reakcie sa Kyra pobrala priamo k dverám.* Tak mi ostáva len vypátrať Akte, nech už sa skrýva kdekoľvek... *šomrala potichu, kým jej cestu nezastal Warren.* Len chvíľu počkajte na mňa, Kyra... Možno poputujeme do čerta spolu. *Pozrel veľavýznamne ku Gharovi. V jeho nálade nepredpokladal, že dopadne lepšie, než žena.* Prišiel som tebe a Kitte ponúknuť, aby ste sa pripojili k nášmu klanu v horách, tam kde sa Surkovia nedostanú. *povedali potichu, stále s rukou opretou krížom cez dvere, aby žena neodišla.* Je len otázkou času kedy zamieria sem a my vám ponúkame útočisko.....

Vinyl

*Nikdy nebola podporovateľkou režimu v ktorom žila, i preto tak často chodila ako špión do miest a dedín. Napriek tomu bola ochotná nechať sa udrieť a nechať ich odísť, nie však pridať sa k úteku. Okolnosti jej ale neboli nápomocné, v jednej chvíli tam bola Danya, v ďalšej ležala na zemi mŕtva či v bezvedomí. Nepochybne nečakala útok od ženy z kmeňa, ťažko by inak veliteľku bojovníčok skolila jedna z jej vlastných žien. Vinyl len mlčky sledovala ako Vinci zabíjala ženy z kmeňa a nechala ich odísť. Stála tam a uvažovala, to čo urobili je už nedávalo možnosť zostať. Ktokoľvek ju uvidí opúšťať toto miesto ju bude mať za zradkyňu nech povie čokoľvek, všetci vedeli že ho mala strážiť. A ak tu ostane priamo pri telách, tiež si nepomôže. Mohla utiecť s nimi, lenže ona mesto rada nemala, ženy neznamenali nič, moc mali muži. Ona taký život nechcela.* Akoby som vôbec niekam patrila...*Zašepkala sama pre seba a mlčky sa pohla, nestihla však spraviť dva kroky a dnu vbehli dve ženy, vonku už bolo rušno. Museli ich vidieť utekať...Vinyl nestihla povedať nič a pocítla len bolesť a potom ostala len tma...*



Maureen

*Zhodila zo seba veliteľovu ruku, dokázala utekať i sama a s tou jeho paprčou na ramene sa jej teda lepšie nebežalo. Nepotrebovala poháňať dopredu, uvedomovala si, že za toto zaplatia ak ich chytia a tak utekala ako najlepšie vedela. Predstava zliezania jej nebola o nič milšia než pred chvíľou, napriek tomu keď došli na miesto kde bolo treba liezť, jednoducho sa chytila a liezť začala. Bola prekvapená, necítila totiž z výšky strach, oveľa horšia bola predstava toho skoku do jazera. Mala pocit, že by mala veliteľa informovať o istom podstatkom fakte. Pri lezení však nerozprávala, len sa obzerala čoho by sa chytila, ruky ju boleli, nepustila sa ale. Keby to bola hra, dávno by sa vzdala, lenže toto hra nebola a v boji o život človek dokázal podať výkon, o akom sa mu nikdy ani nesnívalo. Vedela že postupovala asi pomalčie než by bolo milé, bolo to ale lepšie ako nič. Počula nad hlavou krik a o chvíľu tesne vedľa nej preletelo nejaké poleno.* Oni sa nás snažia zhodiť! *Vykríkla k tým dvom, práve keď pocítila na hlave bolesť. Do čela ju zasiahol nejaký kameň, malý, no z tej výšky nabral silu a ona sa len tak tak nepustila. Cítila na čele krv, modliac sa, aby to prežila.*

*Pohľadom odprevadil ženu k dverám a potom ním preskočil na Warrena, ktorý ho už sledoval, akoby čakal, kedy sa Ghar premení na draka a začne naokolo chŕliť oheň. Namiesto toho sa vrátil k jedlu. Stihol si odhryznúť len raz, keď Warren konečne vyslovil to, čo mal na mysli. Bola to len náhoda alebo úmysel, že presne v deň, keď mu Kitta vykričala svoju túžbu vrátiť sa do lesa, sa tu objaví jeho starý známy a ponúkne im presne to? Už po druhýkrát v ten deň Ghar odložil jedlo, ale tentoraz od seba odsunul aj tanier. Chvíľu trvalo, kým naň prestal upierať zamyslený pohľad a konečne prehovoril. Jeho tvár však ostala rovnako nečitateľná ako predtým.* Čo keby si najskôr prijal moje pohostinstvo a potom sa môžeme porozprávať o vašom.* Rukou pokynul k prestretretému stolu.*

X

*Pravdepodobne už blúznil. Stále ležal na bojovom poli, rana na boku mu stále krvácala a predsa ju videl. Živú dušu. Skláňala sa nad ním, jej oči boli naplnené ľudským poznaním hoci vzhľadom pripomínala vlka. Nebál sa, aj keď už veľakrát predtým videl, čo dokáže s ranenou korisťou urobiť divoké zviera. Nemal strach práve vďaka tým očiam, ktoré ho pozorne sledovali, akoby vedeli, chápali...* Vedel som, že prídeš. Počul som... príbehy...sú pravdivé.* Rozprávanie ho stálo príliš veľa síl a navyše už nedokázal potlačiť chvenie. Cítil sa ospalo. Nie príjemne ako po celom dni strávenom v pohybe, ale ťaživo, bolestne unavený.*

*Lana sa chytil skôr ako Maureen. Jeho pomoc síce už viackrát odmietla, ale chcel mať istotu, že keby jej došla sila v rukách, stále by ju dokázal zachytiť. Divoška zmizla ako prvá. Po lane vedela zliezť s obdivuhodnou ľahkosťou, v každom prípade Lucas nič iné ani nečakal. Keď naokolo preletel prvý kus kameňa, bolo to ako prvá kvapka pred samotným dažďom. Bolo len otázkou času, kedy niektorej zo žien napadne povraz prerezať namiesto toho, aby sa ich snažili iba trafiť. Aspoň on by to tak urobil na ich mieste, preto na chvíľu zastavil, poobzeral sa okolo seba po možnostiach, ktoré s Maureen mali a jednej malej nádeje sa zachytil.* Maureen, vidíš tu lianuasi dva metre po tvojej ľavici? Keď lano rozkývem, chytíš sa jej, rozumieš?* Na odpoveď nečakal, považoval ju skôr za formalitu a váhou tela sa naklonil do strany. Išlo to pomaly, ale ku kmeňu a liane sa približovali čoraz viac. A odrazu lano poskočilo a Lucas mal na okamih pocit akoby sa prepadal do hĺbky. To niekto hore nerazal povrach a ten sa začal trhať.*

Maureen

*Počula ho, aj keď nereagovala. Šetrila si sily a beztak na jej reakciu nečakal. Kývajúce lano ju o sily oberalo, musela sa držať oveľa pevnejšie a desila sa toho chytania liany. Bola vôbec bezpečná aby ich udržala? Okrem toho ona nebola vojak a aj keď by bojovala zubami nechtami, mala obavy o schopnosti v svojich rukách. Keď ale lano nad nimi niekto rozrezal, neuvažovala, len sa pustila. Lano už bolo rozkývané a aspoň letela správnym smerom, so skríknutím sa liany chytila. Bolestivo pocítla ako si oškrela rameno i nohu, držala sa len tak tak. Telo sa jej chvelo a ani nie tak od strachu ako od fyzickej únavy, za svoj život nebolo miesto kde by musela vynakladať veľa sily. Triasli sa jej najmä ruky, akosi pudovo nohy tiež využila pre lepšiu stabilutu a potom sa konečne mala možnosť pozrieť, či tam bol aj veliteľ.*

*Zodvihol hlavu práve v okamihu, keď horný koniec lana preletel naokolo. Liany sa chytil takmer na poslednú chvíľu a kým hľadel hore, videl, že to zvládla aj Maureen. V duchu poďakoval bohu a sústredil sa na jej unavenú bledú tvár. Ešte nebol koniec a dievča pôsobilo dosť vyčerpane na to, aby Lucas začal pochybovať či to vôbec zvládne. Namiesto pochybností sa však zoširoka usmial, akoby po stromoch lozil každý deň.*To celkom ušlo...* Pochválil ju a vzápätí jej venoval drzý úškrnok.*...na nemehlo. S tými šatami vyzeráš ako vianočná ozdoba. Na stromčeku už visíš, takže...* Žmurkol a opatrne začal zliezať nadol, k miestu, ktoré divoška pomenovala Výbežok. Dúfal len, že Maureenina plamenná nenávisť voči jeho arogancii znovu zapáli jej ododlanie za každých okolnostímu odporovať.*