Iná časť vesmíru

*Mlčky sedela na nízkej stoličke pred obrovským zrkadlom a sledovala, ako jej vlny padajú voľne na plecia. Za chrbtom jej stála postaršia žena s vlasmi uviazanými do pevného prísneho drdolu a opatrne jej ich prečesávala. Nebolo veľa hodín a Maureen len pred chvíľkou vyšla z kade, na sebe mala ešte neúplný odev a vlasy netypicky úplne voľne pustené. Začula rázne kroky z chodby dostatočne vopred, napriek tomu sa jej tvár nepohla, možno len kútik pier sa o čosi zdvihol, na znak pobavenia, ktoré v nej dosť dlho vrelo. Čakala na túto reakciu od predošlého večera, otec zjavne tiež trochu pospal, alebo z rána riešil úradné veci, keď svojich vojačikov uvidel až teraz.
Keď sa dvere rozleteli, len nadvihla obočie a otočila hlavu k otcovi. Jej služobná protestne otvorila ústa, keď však videla kráľovu tvár, radšej len stisla pery a pozrela na tvár svojej zverenkyne. Tá len vstala, akoby nič a skrížila ruky na prsiach.* Otec! *Oslovila ho podráždene a kývla rukou k strážam.* Mám takmer štrnásť rokov a ty si sem len tak vletíš bez zaklopania so svojimi mužmi za za...chrbtom? Som nevhodne a málo oblečená, nedajbože, žeby som bola nahá! Chceš aby celý dvor prepieral detaily o tom ako vyzerám? Som skoro žena, tak by si sa podľa toho mal správať! *Bradu zdorovito zdvihla a spravila krok k oknu. AKoby netušila čo tam uvidí, pozrela von a potlačila ďalší úškrn.* Mohlo to byť aj lepšie, ale som spokojná, čo ty?

*Ťažký povzdych, ktorý unikol z Belových úst bol jasnou známkou toho, že hnev vystriedala únava. Nemal ani tú najmenšiu chuť doťahovať sa s Maureen, keď mala očividne opäť jednu zo svojich nálad. Možno keby ju vychoval o niečo prísnejšie, možno keby Lesay nezomrela tak skoro, naučila by ich dcéru takej ženskej pokore, ktorá by jeho gardu nestála posmech a jeho samého zahanbenie. Nemohol dovoliť, aby ostatní z jeho družiny a rovnako tak sluhovia, na vlastné oči videli, akú má nad ním táto žaba moc. Už dávno si ho obtočila okolo prsta, ale boli tu isté hranice.* Odíďte! Všetci!* Zahrmel nepriateľsky, keď sa k nemu otočili všetky tváre a on ich s najväčšou gráciou, akej bol za daných okolností schopný, vypoklonkoval von. Jeho družinníci poslúchli na prvý raz, ale Maureenina komorná sa ešte chvíľu ošívala. Belo ju prebodol pohľadom a akoby sa spamätala len vtedy, odložila kefu na vlasy a prešmykla sa popri ňom tak rýchlo, ako to len na človeka bolo možné. Dvere sa zabuchli, ale nikto sa nesmial. Nie, nie, také ľahké to tá potvorka mať nebude. Sledoval ju pri okne, ani sa nepohol.* Čo myslíš?* Zamračil sa a ruky si pomaly založil krížom cez hruď. nebol to práve výraz súhlasu, ktorý sa mu rozhostil na tvári.*


Lucas viedol svojho koňa na čele skupiny. Žrebec mal za sebou niekoľko dní ťažkého pochodu, ale kráčal svižne aj napriek živej váhe svojho pána, ktorá vďaka ťažkému vojenskému brneniu nebola zanedbateľná. Zdalo sa, akoby blízkosť kniežacieho dvora povzbudila každého vojaka v družine. Kone pridali do kroku, šum rozhovorov opäť započal a miestami sa ozval aj smiech, zvuk, ktorý Lucas nepočul už veľmi dlho. Belo ho poveril úlohou, ktorej naplnenie mu vzalo rok života a spolu s ním aj pokojný spánok na niekoľko najbližších. Nie, že by sa sťažoval. Nakoniec bol úspešný o čom svedčila aj dlhá procesia zajatcov, ktorých stráže viedli na konci sprievodu. Iba jeden z nich si vyslúžil toľko cti, že ho na povraze za svojím koňom viedol sám Lucas.
Vstup na dvor mal byť víťazoslávny, ľudia im mali preukázať patričnú úctu, ale už prvý pohľad na čudne zaodeté kniežacie stráže všetko pokazil.
"Čo sa tu dočerta deje?" zamrlal si popod nos, keď prudko potiahol uzdu a zamračil sa na prvého vystrojeného vojaka.
"Kto ti to urobil?"
Akoby nevhodnosť farieb bola tou najhoršou ranou pre mužnosť, Lucasova tvár pokrytá potom, špinou a krvou, vyjadrovala nefalšované znechutenie. Ba čo viac, zajatec za jeho chrbtom dusil smiech. Lucas by to mohol odprisahať. Ten muž, veliteľ nepriateľského vojska, ktorý mu tak dlho unikal, tam stál, dobitý, spútaný, s jednou nohou, ktorú ledva vliekol za sebou, ale stále mal tú drzosť vysmievať sa ich rodu. A prečo nie? Keď všetci do jedného vyzerali ako skupina dúhových idiotov.

Kitta a Akte

"...To si si našla veru dobrú priateľku, keď ťa tak zachránila a pomohla nájsť tvojho strýka." Usmiala sa na ňu, keď jej Kitta rozpovedala celý ich príbeh. A vôbec si ho nijako neprikrášlila. Samozrejme, použila také slová, ako úžasne rýchlo zaútočila na muža a krv striekala všade a podobne, ale ináč sa verne držala príbehu, ktorý ich dve spojil.
"Áno, tú najlepšiu!" povedala hrdo a zaklonila hlávku, keď sa pozerala Akte do tváre.
"To je potom moc pekné. A čo tvoj strýko. Ako znáša to, že ste tak ďaleko od domova a že ste prišli o rodinu?" Dávala si pozor, aby nevyzradila niečo viac, čo ako neznáma nemala ako vedieť, no bola zvedavá ako sa im žilo teraz a aký bol on. K nej.
"Strýko Ghar pracuje pre Hana. Občas nebýva doma aj niekoľko dní, ale potom mi venuje svoj čas a rozpráva mi o tom, čo sa udialo na jeho výpravách. Som moc rada, že mi ostal aspoň on, keď už nikto iný nie."
"Ako to, že nikto iný? Predsa princ Han áno, či nie? A tá tvoja Amicam?"
Akoby sa Kitta zarmútila, čo u Akte vyvolalo záujem a zvedavosť. "Čo sa deje?" spýtala sa jej naliehavejšie.
"O Amicam som odkedy som tu nepočula. Neviem čo sa s ňou stalo a či neodišla s tým cudzincom preč. Bola som ju nei raz vyzerať v lesoch, aj teraz som chcela, ale nikdy som ju nezazrela." Akte až stislo žalúdkom. Nedalo sa skôr. Nemohla skôr. "A Han..... Ten má iné starosti než som ja."
Malá Kitta chcela ďalej pokračovať, ale boli už pri dome a tam zbadala strýka Ghara.
"STRÝKO GHAR!" Spustila natešený krik z plných pľúc a pustiac Akte, rozbehla sa priamo k nemu a do jeho náruče. Aktin krok len trochu spomalil, cítila ako sa jej na zátylku ježili chĺpky, no mierila stále za malou. S ostražitosťou hľadela na muža, ktorý bol jej väzniteľom.*

Maureen

*Nebála sa. Vedela že sa jej nič nestane, vedela, že nech by urobila čokoľvek, nijaký hrozný trest by ju nečakal. Rovnako ako mnohé iné deti tých ktorí niečo znamenali, aj ona si uvedomovala akú moc mala svojím správaním. Dobré deti nič nedosiahli, zato také ako ona...Mlčky teda sledovala ako miestnosť opúšťajú všetky tváre a potom znovu pozrela na otca.* Mám pocit že tá žltá ti s tým veľmi nejde do oka. Nabudúce skúsim inú...*Pokrčila útlymi ramenami a pozrela von z oknom. V skutočnosti sa jej tie farby na vojakoch nepáčili, vyzerali ako cirkusanti a tí čudní umelci, ktorí občas zavítali, keď mali cestu okolo. No a tých, tých ona rada nemala. Výraz tváre sa však nezmenil, naďalej sa tvárila akoby to bolo veľkolepé dielo a potom dodala.* Okrem toho si myslím, že si už zistil, že zamietnuť kúpu tej kobyly miniapolossi mohla byť chyba. *Znovu len pohodila vlasmi, očami zostala na vojakoch.* A tiež mám pocit že sa vrátili nejaký tvoji muži, ktorý sa zmene uniformy vyhli. *Dodala jednoducho a znovu k nemu hlavu otočila, odstúpiac, aby sa pozrel o čom hovorí.*

*Bol už na polceste k dverám, keď ho prudké zvolanie zvrtlo na päte práve včas, aby stihol roztiahnuť náruč pre drobnú postavičku, ktorá sa mu rútila v ústrety. V tej chvíli z neho únava zázračne opadla. Nemyslel na to, ako ho po dlhej jazde bolí celé telo, že je pokrytý prachom a potom, aj keď tie posledné dve zmienené veci by mohli vadiť práve Kitte. Bez toho, aby o to vedome stál, dostala samu tá malá hlboko pod kožu. Bola na svete posledným človekom, ktorého mal a ktorý na neho hľadel tak, ako to dosiaľ nerobil nikto pred ňou. Na okamih zodvihol Kittino útle telíčko do vzduchu, pevne ju zovrel a dokonca si dovolil aj opatrný bozk na temeno hlavy.* Ahoj malá.* uškrnul sa, opatrne ju položil na zem a vztiahol ruku nad jej hlavu, aby ju postrapatil vo vlasoch. Nemotorný spôsob ako zakryť pohnutie a úľavu, ktoré cítil vždy pri návrate.* Vidím, že si to tu zvládla vynikajúco. Všetko v poriadku? * Dodal pochvalne a kĺbami prstov rýchlo prešiel Kitte po líci. Potom, akoby ho niečo priťahovalo, zodvihol hlavu a zadíval sa smerom, ktorým Kitta pribehla k nemu. Nebola sama. Iba pár metrov od nich stála nehybne tá najnezvyčajnešia žena akú kedy videl a pozorne ich sledovala.* Kto ste?* zavrčal nepriateľsky hoci to nemal v úmysle. Len sa mu nepáčil spôsob, akým na nich hľadela. Bolo v tom niečo podvedomé, niečo, čo ho znervózňovalo, aj keď ona sama už nemohla byť éterickejšia. Tie jej oči... hľadieť do nich bolo pre Ghara ako rozpomínať sa na dávny sen, naliehavé a predsa akosi zúfalo nemožné.*

Kitta a Akte

*Malá Kitta až výskala od radosti, keď ho tam znova videla a on ju objal. Aj keď chodil preč, návraty boli vždy tak krásne, že jednoducho stáli zato. Akoby na chvíľu jej milovaný strýko zabúdal na tú zvláštnu ostražitosť, ktorú väčšinou vídala. Akoby medzi nimi býval múr,m ktorý zborili vždy len keď sa on vrátil a takto milo sa zvítali.
Ostávala stáť vedľa neho, aj keď sa tak oboril na ženu, ktorá ju doviedla sem.
"Strýko Ghar, stretla som ju v lese a bola taká milá, že ma odprevadila sem." Vysvetlila Kitta, akoby mu to malo stačiť ako vysvetlenie.
"Volám sa Akte," povedala pokojne a ostražitá bola aj ona. A napätá. Nevedela ako sa správať k niekomu, kto ju považoval len za zviera a nemal ani ako tušiť, že to ona bola tou vlčicou, ktorú priviazal lanom akoby nemala žiadne city a myšlienky. Jej myseľ jej pripomínala, že ak sa takto dokázal správať k zvieraťu, hovorilo to jasne o tom aký bol človekom. No a tá druhá, podstatne slabšia časť jej ja, jej stále hovorila, že možno keby vedel..... Nie, keby vedel, priviazal by si ju k sebe ako otrokyňu, ako ženu na radovánky a pýchu, akú nezvyčajnú ženu si zaopatril. Áno, tak tomu muselo byť. Vždy v tom bol len jej vzhľad. Tá beloba. A bledé oči sa stále ostražito upierali na muža.
"Vidím však, že malá je v poriadku a so svojim drahým strýkom. Mala by som sa vrátiť do lesa." prehovorila potichu. Bolo to ako vracať sa z odkvapu do dažďa. Momentálne aj s Arowom bolo ťažko. Ani tak, ani tak. Ale malá Kitta mala očividne iné plány, lebo okamžite pobehla k nej a chytila ju za ruku.
"Prosím, Akte, zostaň tu chvíľu so mnou a strýkom." Ani nevedela prečo, ale tá žena sa jej páčila a nechcela, aby odišla. "Môže, strýko Ghar?"

*Belo najskôr netušil, kam tým všetkým Maureen mierila, ale nakoniec sa predsa len dočkal a nechápavý výraz v tvári sa mu rozjasnil len čo padlo to osudné slovo o kobyle. Obyčajne by sa takou hlúposťou nezaoberal, bol zvyknutý odkývnuť na podobné žiadosti bez najmenšieho zaváhania, pretože si to nielenže mohol dovoliť, ale zvyčajne tak ochránil pokoj svojej duše na niekoľko najbližších mesiacov. Keď bola Maureen spokojná, aj on bol spokojný a keď bola Maureen nespokojná... nuž, vtedy to okamžite pocítil aj on alebo rovno celá kniežacia garda.* Už som ti povedal, že tá konkrétna kobyla, ktorú si chcela, nepatrí mne, ale lordovi de Villovi. Nemôžem o jeho majetku rozhodovať bez jeho prítomnosti. Navyše je to môj dobrý spojenec a skutočnosť, že by som ho obral o niečo, čo patrí jemu, by naše vzťahy nijako nezlepšila. No tak Maureen nebuď...* slovo "tvrdohlavá sa mu prilepilo na podnebie, pretože v tej chvíli jeho dcéra opäť prehovorila a v jej slovách sa vznášala predzvesť ďalšej hanby.* Tak a dosť!* zakričal len čo sa jeho oči letmo dotkli vyhliadky na nádvorí. Toto už bolo príliš.* Toto je už príliš!* zopakoval nahlas myšlienku, ktorá mu rozpaľovala vnútornosti ako dosiaľ žiadny prečin jeho milovanej dcéry.* Okamžite sa postaráš o nápravu inak ti môžem sľúbiť, že to bolo poslednýkrát, čo si ma takto zosmiešnila!* Otočil sa na päte a bez ďalších slov zamieril k dverám. V hneve ich rozrazil a vystrašil tak svoju družinu, ktorá stála v úctivej vzdialenosti, ale určite počula každé jeho slovo. Bez slova sa za ním sformovali do neurčitého útvaru a ako tieň sa držali svojho pána, ktorý kráčal v ústrety svojmu najväčšiemu spojencovi a pohane súčasne.


Lucas natiahol ruku a znechutene strhol zo strážcovej kopije žltú stužku, ktorá sa prvokatívne trepotala vo vzduchu. Pošúchal ju medzi prstami a nakoniec pevne zovrel v dlani. Ten pohľad ho však natoľko urážal, že pustil kus tkaniny, akoby ho popálil.
"Myslel som si, že knieža má lepší vkus," zamumlal hlas za Lucasovým chrbtom, v ktorom sa len ťažko tajila irónia.
"Teraz si otrok a tí nemajú právo myslieť" odvetil a s najväčším potešením pozoroval ako mužova hrdá tvár prichádza o výsmešný úškrnok. Nahradila ho nefalšovaná nenávisť a tá bola aj pre Lucasa vzájomná. Obaja bojovníci si hľadeli do očí, jeden na koni, druhý spútaný v reťaziach za ním, ale ani pri najväčšej vôli sa nedalo povedať, že by bol zlomený. Dobitý a špinavý to áno, ale nie porazený.
"Zdochneš v pekle, priateľ môj," zavrčal zajatec s úsmevom, v ktorom nebolo nič veselé. "A bude to moja ruka, ktorá ťa tam dostane."
Lucas svižne zoskočil z koňa a uštedril mužovi prudkú ranu pod rebrá. Nemal rád, keď sa mu niekto vyhrážal.

Lucas



X



"Na tvojom mieste by som peklo nespomínal. V jednom si sa už ocitol, príjemný pobyt," zavrčal tmavovlasý vojak pri jeho uchu a X sa ktovie prečo znovu obzrel k strážnej garde. Veru, ak malo peklo v erbe ružovú a žltú chce zomrieť veľmi rýchlo. Navzdory bolesti a zúrivosti, ktorú cítil, nedokázal sa ubrániť podobným pobaveným myšlienkam. Možno keby bolo všetko sivé, keby na hradbách sedeli krkavce a vítali ich zasmušilé tváre ľudí z davu, podľahol by pochmúrnosti aj on. Najlepší z jeho mužov boli prekonaní hlúpou zradou. On sám bol zradený, plný nenávisti, ktorú nemal ako zo seba dostať von, pretože keď ho už raz chytili nepustili ho z reťazí ani na okamih. Možno to bolo únavou a tým ako sa snažil pred vlastnými vojakmi, ktorých taktiež zajali, udržať hrdý postoj, ale pohľad na tú výstavu farieb ho... ohúril. Nečakal by niečo také. A už vôbec nie na dvore nepriateľa.
Do pľúc ešte stále lapal dych, ale to sa ho už chopili iné ruky a tmavovlasý bojovník sa mu otočil chrbtom. Dobre tak, mal už plné zuby toho samoľúbeho ksichtu. X čakala pekná plesnivá cela pravdepodobne niekde hlboko v podzemí. Už sa nemohol dočkať. Ale na cestu si vzal ešte kúsok suveníru. Kúsok stuhy, ktorú vojak odtrhol a potom hodil do blata. Práve tú si X vzal, keď ho úder zložil na kolená. Bude to pekná spomienka a možno ho to naposledy rozosmeje, keď mu na krk položia povraz.*

*"Môže strýko Ghar?" Do horúcich pekiel! Na tej vete predsa nebolo nie zvláštne a odpoveď poznal okamžite. Jednoznačné a rázne nie. Ale keď ju vyslovila Kitta, akoby jej niečo z toho nevinného prosebného výrazu, dodalo celkom iný rozmer. Zapochyboval o svojom rozhodnom úsudku a bez odpovede sa opäť zadíval na ženu. Nemusela sa pretvarovať, už dávno poznal, že mu nedôveruje a hoci sa správala zdvorilo, k malej Kitte dokonca priateľsky, u nich dvoch sa to už povedať nedalo. Ghar mal vždy problém vychádzať so ženami a obzvlášť potom ako sa Kittina matka vydala za jeho brata. Ale táto Akte bola tvrdý oriešok a Kitta si už za posledné dni zažila dosť straty. Popravde ju nevidel takú spokojnú už dlhý čas. Preto sa premohol, dokonca sa prestal mračiť, pokrčil ramenami a obrátil sa dvojici chrbtom.* Ako chceš, malá, mne je to jedno, ale je to tvoj hosť, nie môj.* Nestaral sa o to, že bol možno trochu neslušný. Teda správal sa neohrabane, ale ani za mak mu na tom nezáležalo. Napriek zrejmej nedbanlivosti ostával napätý a pripravený kedykoľvek zasiahnuť. Znejakého dôvodu však vedel, že Akte Kitte neublíži.*

Maureen

*Len prevrátila očami, keď jej otec vypochodoval von.* Tých som nepozvala ja. *Zavolala za ním bezstarostným hlasom a nakukla znovu von. Akurát nejaký muž udieral iného do rebier. Pokrčila len čelom, strčila hlavu späť do izby a kývla k svojej služobnej, nech sa vráti dnu. Už ju to vo vnútri nebavilo a aj keď otcovi rada robila napriek, nemala chuť chodiť po vonku príliš odhalená. Nechala si teda navliecť svetlé šaty, ktoré by sa ligotali na poludňajšom slnku, dočesať vlasy a nepatrne ich zopnúť.
"Mali by ste otca poslúchnuť a dať do doporiadku," ozvala sa žena neisto, keď uhladila posledný vlas.
"Myslím, že som sa na názor nepýtala," odvrkla jej, odstúpiac. Otcove prednášky brala ako samozrejmosť, slúžku ale počúvať nemienila. "Som si istá že si to zvládnu vyprať aj sami." S tými slovami vyrazila zo svojej izby, cítiac na sebe pohľady stráži stojacími pri jej dverách. Nestarajúc sa o ich mienku zamierila von, priamo na nádvorie kde stál jej nočný výtvor. Nie, naozaj sa jej nepáčili. Radšej by asi naozaj videla tých cirkusantov. Za chrbtom sa jej zjavili dvorné dámy, tri, len o čosi staršie než bola ona sama. Tvárili sa poslušne, aj tak vyzerali, počula však ich chichot. Maureen ich neznášala, vedela že na ňu žalovali, že o nej hovorili i jej závideli, že keby mohli, niečo by jej urobili.* Tak vyriešiť...*Zamrmlala si popod nos, keď začala schádzať schodíkmi na nádvorie.* Mám sa postarať o toto...nedopatrenie, takže tí z vás ktorým sa nová uniforma nepáči, odporúčam vám odovzdať odevy mojim dvorným dámam. Láskavo sa ponúkli že vám ich vyperú. *Nevinný úsmev na tváričke vyzerajúcej staršej než bolo trinásť rokov, stále však bez tváre ženy, sa roztiahol do ešte širšieho, keď chichot jej dám nahradil len zdesený výraz.*

X

*V hlave si premietal obraz svojho nového bydliska a aby nejako zamestnal myseľ, snažil sa zamerať pozornosť na jednotlivé detaily, ktoré ho obklopovali. Pachy boli výrazné ako všade, kde spolu žila väčšia skupina ľudí na jednom mieste. Cítil koreniny, možno sa niekde blízko pripravovalo jedlo, štipľavý zápach dymu a nezameniteľný pach ľudských výlučkov. Žiarivé farby boli ako päsť na oko a ešte neprimeranejší bol pohľad, ktorý sa mu naskytol na drobnú postavičku, ktorá si nevedno kedy zastala na vrchu schodiska. Dievča bolo mladučké, takmer ešte dieťa, ale rozhodne sa tak nesprávalo. Nemusel počuť rozhovor, aby vytušil, že uniforma hradnej stráže nejako súvisí s jej maličkosťou. Zrejme sa však jedným smerom pozeral pridlho, pretože reťaze ho potiahli vpred a on nemal na výber. Snažil sa čo možno najviac vyrovnať stratu rovnováhy a kráčať aspoň ako tak vzpriamene. Prečo by sa však nemal naposledy potešiť pohľadom na niečo pekné, keď ho očividne nečaká príjemná budúcnosť.
" Utešené dieťa," nadhodil smerom k vojakovi, ktorý stál po jeho pravici, ale namiesto odpovede sa dočkal len ďalšieho hrubého úderu. Aaa, zrejme znovu narazil na citlivú tému. Tá malá bola pekným spestrením, ale nezostala mu v mysli pridlho. Jedine, ak by ju mohol nejako využiť vo svoj prospech. Znovu zodvihol hlavu a snažil sa ju vyhľadať pohľadom.*

Maureen

*Počula za sebou šepot dvorných dám, ignorovala ich však. Pozornosť jej zamestnávali muži, ktorí práve prišli a muži, ktorí boli zviazaní. Netušila kto to bol a prečo ich doviedli, ich prítomnosť ju však mierne znepokojovala. Nemala rada cudzincov a dobre vedela prečo.
Mlčky teda vykročila dopredu, zachytiac kroky svojich dám. Hlava jej prudko trhla tým smerom, tie tri akoby na mieste skameneli.* Myslím, že to pranie vám zaberie dosť času. Nikdy som to síce nerobila, ale mám pocit že ani vy, takže by ste mali začať. Choďte. *Prikázala im a oni sa neochotne pohli. s dávkou pobavenia sledovala ako placho zastali pred prvými vojakmi a začali im niečo vysvetlovať.
Pozornosť však dlho nevydržala na dámach, vrátila sa späť k neznámym tváram. Vystretá, tak ako sa na jej pôvod patrilo, zamierila k Lucasovi. Vedela že velil skupine vojakov ktorá prišla, všímala si viac ako si jej otec myslel, než si myslel ktokoľvek.* Čo sú to za ľudia? *Spýtala sa ho a oči presunula na muža, ktorého bil. Cítila jeho pohľad, nechcela sa však na neho dlho dívať. Ďalší cudzinec. Prešla preto po ňom pohľadom s tvárou bez emócie a znovu sa pozrela na veliteľa skupiny.* Prečo sú tu?

Kitta a Akte

*Akte jasne videla, že ani trochu nesúhlasil s tým, aby tam zostávala. Možno mu prišlo ľúto, že Kitta chcela tráviť čas s neznámou ženou a nechcela mu venovať okamžite všetku svoju pozornosť. Ale nato bol podľa nej príliš zadubený a tvrdohlavý, aby si to bol priznal. Ale to bol len jej skromný pohľad na vec a mlčky nechala Kittu, aby ju vzala smerom do domu. Obišli okolo Ghara, pričom Akte ostražito hľadela aj v takej chvíli na neho a dala si poriadne záležať, aby sa ho v tesnom priesotre domu nijako nedotkla. Kitta ju zatiaľ doviedla do jej záhradky, ktorú ukrývala aj za domom.
"Toto býval domček starej pani bylinkárky. Ale umrela a Han nám ponúkol, aby sme tu bývali. A keďže u nás v osade som sa učila ošetrovať chorých, aby som bola nápomocná a nebola len taká rozpišťaná, tak tu som to vzala ako môj budúci osud. Veríš v osud?"
"Ja? Ani neviem." povedala Akte zaskočená jej otázkou, keď si sadla na zem kam jej Kitta ukázala. Malá sa jej postavila za chrbát a rúčkami jej začala prehrabávať vlasy. Až najkôr Akte trhlo, ale rýchlo sa upokojila a nechala malú, aby sa jej hrala s vlasmi.
"Predsa musíš vedieť, či veríš v osud."
"Hm.. Neviem. Nikdy som nad tým neuvažovala. Jednoducho veci sa dejú z nejakého dôvodu. A verím, že sa dejú veci preto, lebo sme my urobili nejaké kroky pred tým."
"Takže veríš na dôsledky?"
Múdre dievčatko, skoro si uvedomila čo tým Akte myslela. "Áno, presne tak."
Kitta len mlčky prikývla. "Chvíľku počkaj. Hneď sa vrátim." Rýchlo šepla Akte a rozbehla sa na opačnú stranu záhrady, ktorá bola prekvapivo dosť ďaleko. Dokonca sa na chvíľu stratila Akte z dohľadu, ktorá stále sedela na mieste a čakala, kým sa dievčatko k nej späť vráti.*

Lucas

*Nič by ho nepotešilo viac ako chvíľa pokoja, kúpeľ, čisté šaty a konečne poriadna posteľ. Nebol žiadna slečinka, ale po dlhom čase strávenom na cestách by zmena predstavovala niečo, čo by mu rozhodne vylepšilo náladu. O to viac, že ho čakal ešte dlhý rozhovor s kniežaťom. A zrejme aj jeho dcérou...
Nanešťastie, dostalo mu správnej šľachtickej výchovy inak by tu malú s najväčšou radosťou odignoroval. Kým jej bol otočený chrbtom, pri zvuku Maureeninho hlasu na okamih prižmúril oči akoby ho niečo zabolelo, bezhlasne zaklial a potom sa veľmi pomaly, neochotne otočil. Na špinavej tvári mu razom pohrával zdvorilý úsmev, nič viac, nič menej. Na pozdrav sa mierne uklonil a potom bez zaváhania pokračoval v uvoľňovaní remencov na brnení. Dočerta, potil sa ako prasa a tá malá sa dožadovala odpovedí, ktoré jej rozhodne nemusel vešať na nos.* Sú to naši vážení hostia.* Odvetil sarkasticky tým najmilším hlasom.* Večer sa pre nich chystá hostina, na ktorej si všetci spolu zatancujeme a oslávime naše priateľstvo, tak nemárnite čas a poponáhľajte sa vybrať si na tú príležitosť nejaké pekné šaty. Možno niečo fialové a žlté.* Zakšrípal zubami stále s tým prívetivým úsmevom, ktorý nenaznačoval nič dobré. V skutočnosti mu bolo ukradnuté či zraní Maureenine city. Boh mu bol svedkom, to dieťa potrebovalo drsnejšiu výchovu, ale na ňu už bolo zrejme neskoro. V tom okamihu zachytil pohľad svetlovlasého muža, ktorého jeho muži viedli v reťaziach opodiaľ. Lucas sa zamračil, kývol hlavou a jeden z vojakov potiahol zajatca smerom, ktorým sa im rýchlo stratili z dohľadu.* Kde je váš otec?* Tá otázka znela viac ako rozkaz a o dievča ledva zavadil pohľadom.*

Maureen

*Stála vzpriamene, ruky mala pred sebou spojené prstami a oči mierne prižmúrené, keď prehovoril. Bola dieťa na prahu ženskej dospelosti, ibaže ona žila tu. Na dvore, kde sa každý kto nebol hlúpy naučil čo je to irónia, skryté posmešky či nútená milota. Keď jej mama ešte žila, neraz sa prezliekla za obyčajné dievča a chodila po uliciach. V tom bezstarostnom čase ju zaujímalo asi len to kde sa bude môcť hrať bez dozoru strážnych, časom si však niektoré veci spätne spájala. Preto podvedome vycítila skrytý tón v mužovom hlase, nereagovala naň však.* Súdim, že nemáte veľa priateľov, ak všetkých mlátite. *Opätovala mu ten jeho milý hlas rovnakým spôsobom a potom pozrela na mužov v zafarbených odevoch.* Zabudli ste na ružovú. Viete, medzi fialovou a ružovou je rozdiel. *Poznamenala a mala chuť ho potlapkať po pleci ako to videla robiť vonku mužov pri podobných situáciách, lenže pri pohľade na tú špinu a to aký bol asi spotený si to rozmyslela. A tiež by na to musela vynaložiť priveľa energie aby dosiahla. Keď sa téma zvrtla k jej otcovi, ani sa neunúvala zakrývať prevrátenie očami.* On večne hľadá mňa, nie ja jeho, takže to kde je si budete musieť zistiť sám.

Ghar

*Zvuk Kittinho štebotavého hlasu napĺňal Gharove uši a zvláštne ho upokojoval. Nikdy by si nemyslel, že mu niečo také prosté môže pozdvihnúť náladu a v tej chvíli bol za rozptýlenie vďačnejší než kedykoľvek predtým. Prítomnosť neznámej ženy, Akte, ho z nejakého dôvodu udržiavala v napätí. Tváril sa síce pokojne, ale dával pozor, aby mal dievča stále na očiach. Výnimkou bol len okamih, keď zaviedol koňa do stajne vedľa domca. Keď sa ubezpečil, že  zvieraťu nič nechýba, vrátil sa do hlavnej izbice, ktorá slúžila ako kuchyňa a prechod do ostatných izieb zároveň. Kitta sedela s Akte v záhrade, o niečom sa rozprávali a dieťa malo prsty vnorené hlboko do nezvyčajne bielych vlasov. Ghar sa prinútil odvrátiť pohľad a namiesto toho si zložil z pleca tulec so šípmi. Zavesil ho na hák pri vstupných dverách a spolu s ním aj ťažký cestovný plášť. Keď znovu zodvihol hlavu, Akte sedela v záhrade sama. Bez toho, že by si to sám uvedomil, nohy ho zaviedli k nej. Zastal si na prahu, predlaktím sa oprel o rám a podvedome zaujal postoj s naširoko rozkročenými nohami, z ktorého sálala   výstraha.* Ešte som ťa tu v meste nevidel.* Začal bez úvodu a pozrel sa Akte priamo do očí.* Ale aj tak mám pocit, že mi tvoja tvár nie je cudzia.

*Moc dobre tušila, že len čo malá Kitta odbehne, nejakým "zázrakom" sa k nej dostane Ghar. Mala sklopený pohľad k zemi, vlasy jej splývali na chrbte a končekmi sa dotýkali zeme, keď začula jeho hlas a pomaly dvihla pohľad smerom k nemu. Keby ten len vedel odkiaľ mu bola tak povedomá! Ale na jej tvári sa neukázalo ani pobavenie, či tichý súhlas. Len chvíľu sa v úplnej tichosti dívala do jeho očí. Ani nevedela čo k nemu pociťovala. Tá rozdvojenosť tam bola stále a ona preto zostávala asi len chladná ako kameň, aj kým sa mu dívala do očí.* Nežijem tu. *Povedala nakoniec pravdu, lebo sama moc dobre vedela, že najlepšie je, ak človek až klame, hovorí čo najviac pravdu a čo najbližšie verzie k pravde. Ináč by sa zamotal do vlastných osídel a to by nedopadlo rozhodne dobre. Avšak reagovať nato, že ju pozná sa zdalo o čosi ťažšie. Nakoniec sa aj v tom vynašla, keď odpovedala nepriamo* Náhoda. Alebo možno len niekoho pripomínam. *V jej ľudskom tele ju nevidel, takže povedomá mu byť nemohla, ale vlčie črty zostávali aj tak na ľudskej tvári a mnohokrát jej hľadel do očí, kým ju väznil. A nebolo tomu tak len keď si ju dovliekol do svojho stanu. Bolo tomu tak už skôr. Aj keď bola len vonku. Nemala chuť sa s ním rozprávať. Bol to len tyran! Tyran, ktorý týral vlčicu, kričalo jej vnútro a vlk sa búril, div sa ovládla, aby nezavrčala a namiesto toho z nej vyšlo len odkašlanie a ona sa obrátila pohľadom hľadajúc malú Kittu, ale tá šla asi burinku okopávať, alebo čo to tam vzadu vlastne robila.*

Lucas

*Prečo by sa mal obťažovať s odpoveďou na hlúpe poznámky? Nechal započatý rozhovor o zajatcoch, šatách a rozdielom medzi ružovou a fialovou doznieť presne v okamihu, ako Maureen obrátila pozornosť na knieža. Samozrejme, čo iné mohol čakať od rozmaznanej princezničky. Nadvihol obočie a bleskovo si ju premeral pohľadom. *V tom prípade vás nebudem zdržiavať od tých užitočných vecí, ktorým ste sa doposiaľ venovali.* Preložene: "Na čo si vlastne vôbec dobrá?" Lucas zodvihol ruku,položil si ju na srdce a s miernou úklonou sa odporúčal.* Mylady.* Potreboval odísť. Rýchlo. Nikdy nemal dosť trpezlivosti ak išlo o príliš rozmaznané urodzené ženy, aj keď to boli vlastne ešte deti. Zvrtol sa na päte a ľahkým krokom sa pustil do prekonávania schodiska, ktoré viedlo na vnútorné námestie paláca pred hlavným vchodom. Smerom nadol v tej istej chvíli zostupovala ďalšia z Maureeniných dvorných dám, ktorá na rukách niesla šteniatko. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol len ďalší z kniežacích darov na uzmierenie, pretože malo okolo krku uviazanú veľkú ružovú mašľu, navlas podobnú farbe plášťov vojakov na nádvorí. Zvláštnou zhodou náhod sa šteňa vytrhlo dvornej dáme a so štekotom vyrazilo priamo k Lucasovi, ktorý sa ledva uhol, aby zviera nepridlávil a namiesto toho sám stratil rovnováhu.*

Maureen

*Len krátko pokynula hlavou a zauvažovala, čo vlastne mienila robiť. Poväčšinu času na dvore bola jednoducho nuda. Jej otec jej od mala platil rôznych učiteľov, aby sa zdokonalila v jazykoch, aby vedela tancovať, hrala na klavíry či jazdila na koni ako sa na ženu patrilo. Doobeda však program nemávala, keby náhodou chcela dlhšie spať, čo nebol prípad dnešného dňa. Zajatci by mohli byť rozptýlením pre jej znudený myseľ, ibaže ona cudzincov jednoducho rada nemala, vlastne sa ich bála a preto pobyt pri nich jej nepripadal až taký lákavý. Na druhú stranu bola celkom zvedavá, ani presne nevedela načo. Vyrazila neurčitým smerom, keď začula štekot šteňaťa. Nebola si istá čo sledovať viac, či šteňa alebo muža, ktorého tá mala guľa zneškodnila. Na pery sa jej vysadil ako na koňa úškrn, keď sa pohla tým smerom.* Zdá sa, že by ste namiesto môjho otca mal hladať skôr posteľ. *Poznamenala pobavene a zohla sa po štena.* A môj otec viditeľne nerozozná rozdiel medzi psom a kobylou. *Zhodnotila krátko, šteňa vtisla do rúk dvornej dámy a pohla sa na odchod.
Kráčajúc kamennou dlažbou nevedela kam presne mierila, napokon však spozorovala zviazaných mužov vrátane toho, ktorého veliteľ mlátil. Zastala si v tieni pred slnkom a zadívala sa na nich, s mierne naklonenou hlavou.* Ako veľmi musím neposlúchať aby som skončila ako vy? *Spýtala sa ich pobavene.*

*Naozaj, nevyzerala ako nikto, koho Ghar predtým stretol a s najväčšou istotou by mohol tvrdiť, že také nezvyčajné črty by mu predsa len uviazli v pamäti. Napriek tomu Aktine oči... na chvíľu zabudol, že by sa patrilo odpovedať, ale akosi vytušil, že ku skutočnému rozhovoru medzi nimi dvoma nedôjde. Ghar nebol mužom zdvorilostí a nezdalo sa ani, že by Akte o niečo podobné stála. V istom zmysle však Ghar považoval za nutné povedať aspoň niečo. Tvár sa mu pritom uvoľnila, odrazu nepôsobil tak neprístupne, pretože sa nehodlal hovoriť o sebe, ale o...* Kitta je veľmi milé dievča. Veľa si toho vytrpela, preto ma teší, keď jej vidím na tvári úsmev.* Na chvíľu sa odmlčal a prebehol Akte pátravým pohľadom. Z ničoho ju neobviňoval, v jeho slovách žilo len nevyslovené pripomenutie a možno prosba k tejto nezvyčajnej žene. "Nechcem, aby jej ublížil niekto ďalší," hovorili jeho oči.*

*Čakala čo príde, čo viac jej povie a akým štýlom. Povedal jej slová, ktorým moc dobre rozumela. Vedela, že chráni Kittu ako svoje dieťa a možno ani tak nebola ďaleko od pravdy. Malá sa až príliš podobala na svojho strýka, hoci to sa dalo celkom chápať, keď si s bratom boli podobní. Mlčky odvrátila pohľad smerom ku Kitte, ktorá si to už rýchlučko trielila spiatky smerom ku Akte. Vtedy pozrela do jeho očí s tým leskom, ktorý tam býval vždy keď bola v druhej podobe a povedala* Ja viem.. Nie som tu od toho, aby som jej ublížila. Predsa, ja som ju vždy chránila.. *V tej chvíli však preťal tú napätú atmosféru, ktorú Akte pár dobre mierenými slovami navodila, Kittin veselý výkrik.
"Aha strýko, Ghar!! Doniesla som kvety zo zadu záhrady," mávala s kytičkou sedmokrások, "vpletiem ich Akte do vlasov!"
Malá ani len netušila do čoho tak úspešne vbehla. Len veselo štebotala niečo Akte, ktorá úkosom zakaždým keď sa dalo pozerala smerom ku Gharovi. Vedela, že do neho zasiala hnusné semienko pochybností a myšlienok ako vlastne svoje slová myslela. A páčilo sa jej to! Bola spokojná s tým čo vykonala. No nebol vhodný čas, aby sa pridlho zdržiavala mimo les. Arrow a Kyra ostali sami v chalúpke a síce Akte ani trochu netúžila ocitnúť sa v ich prítomnosti, bola preč od nich niekoľko hodín, a tušila, že ak sa nevráti, Arrow bude vyvádzať. Okrem toho, chcela sa pozrieť na loď. Verila, že možno by sa dala opraviť a azda by tak aj zvládla spiatočný let na Altru.
"Maličká, som rada, že som tu s tebou bola, ale.... Vieš, nemôžem tu byť dlho," začala opatrne, keď jej Kitta zaplietla aj posledný kvet do vlasov. Dokopy ich tam mala len päť, lebo zvyšné šli Kitte do vlasov, ktoré jej tam zase vplietla Akte, keď si jej malá sadla do lona.
"A uvidíme sa ešte?" Malá okamžite zosmutnela a sklopila hlávku k zemi. Nechcela, aby táto žena odišla. Bolo jej s ňou veľmi príjemne. A bola na ňu dobrá.
"Samozrejme, že áno!" poponáhľala sa s odpoveďou. "Určite ťa prídem navštíviť! A keby sa čokoľvek dialo a potrebovala by si ma, stačí ak pôjdeš do lesa a zakričíš moje meno, ja už prídem."
Dve ženy si hľadeli do očí a následne sa Kitta vrhla Akte okolo krku a pevne ju objala. Akte netušila ako bolo možné, že toto dievčatko sa správalo tak bezprostredne. Ako to bolo možné, že tak rýchlo sa k nej správala akoby sa poznali už dlhšie, ale bola pravda, že presne rovnako sa k nej zachovala už keď bola zviazaná. Možno malá tušila, aj keď o tom ani nevedela.
V dlhom lúčení sa nakoniec Akte odtiahla od malej, postavila sa a bez obzretia odišla. Zakaždým sa jej od malej tak ťažko odchádzalo.. A malá hľadela za ňou hodnú chvíľu, kým si neuvedomila ako veľmi sa jej zlepšila nálada, keď tam bola pri nej Akte. Celkom zabudla na pochmúrne myšlienky ohľadne výdaja Hana...*

*Lucas sa len málokedy ocitol v trápnej situácii, ale tejto sa očividne nedalo vyhnúť. Len postupne si uvedomoval, že leží natiahnutý krížom cez schodisko, jednou rukou sa ešte stále držal zábradlia, druhou šmátral po opore, zatiaľ čo šteňa sa s vervou pustilo do trhania jeho plášťa. Celkom nerytiersky zanadával a keď mu navyše výhľad na oblohu zakryla dobre známa tvár, iba pevne zovrel pery. Tá malá potvora! Zvuk Maureeninho smiechu ho prenasledoval ešte dlho potom ako vstal zbierajúc na schodisku svoju hrdosť a zamieril k vchodu do paláca. Bol rozhodnutý, že ak dostane príležitosť poučiť kniežaciu dcéru vo veciach pokory, veľmi rád ju využije.

Tentoraz sa X nevzpieral, keď ho dvojica strážcov viedla bočným nádvorím, ktoré rozhodne nebolo také veľkolepé, ako pôsobilo to hlavné. Napriek tomu, aké neveselé vyhliadky na neho čakali, X v sebe nezaprel vojaka a snažil sa pohľadom obsiahnuť čo najviac detailov. Rozmiestnenie strážnych veží, počet hliadok na kamenných múroch... Potreboval si zamestnať myseľ, aby naplno neprepadol pochmúrnosti. Stačilo mu vidieť vstup do podzemných chodieb, aby ho niekde v podvedomí nezamrazila myšlienka, že toto je zrejme naposledy, čo vidí denné svetlo. S takými ako on sa neviedli dlhé procesy. A predsa, aj keď sa díval priamo pred seba a plne si uvedomoval to, čo ho čaká, ľutoval len jediné. Že s najväčšou pravdepodobnosťou už nebude mať príležitosť pomstiť sa človeku, ktorý ich zradil. Silná nenávisť a hnev rozožierali X vnútro ako kyselina a v skutočnosti to bolo jediné, čo mu dodávalo ešte chuť na odpor.
"Ako veľmi musím neposlúchať aby som skončila ako vy?"
Ten hlas X už počul. A to len nedávno. Otočil hlavu tým smerom, kde sa slnečné lúče stretávali s tieňom pod stĺpmi a snažil sa objaviť dievčenskú tvár. Vojaci ho stále viedli vedľa seba, takže nemohol zaostať, ak nechcel vláčiť ústa po zemi, ale nebránilo mu to odpovedať. Akoby bolo úplne bežné baviť sa z pozície zajatca, odvetil takmer konverzačným tónom a úškrnkom, v ktorom nebolo nič jemné ani zdvorilé.* Musela by si vyznávať iného boha, vyvraždiť niekoľko stoviek nevinných ľudí, vypáliť pár dedín...* Keby mal voľné ruky, aby mohol odratávať, určite by ich použil.* Ale si ešte mladá, máš dosť času to všetko dohn...* Nedokončil, pretože ústa mu zavrel ďalší úder.
"Mylady, nemali by ste sa s ním rozprávať," začal bez obalu druhý zo strážcov a venoval Maureen zamračený pohľad. "Je to len obyčajný pohan, nepriateľ vášho otca, ale nemusíte sa znepokojovať, už čoskoro bude za svoje skutky potrestaný."

*Po celý ten čas, ktorý Akte strávila s Kittou v záhrade, sedel Ghar v kuchyni a rozmýšľal nad tým, čo mu povedala ako posledné. "Predsa ja som ju vždy chránila." Zvláštne. Niečo vo výraze ženinej tváre popieralo akékoľvek klamstvo. Veril jej. Ale ako by niečo také bolo možné? Určite by si ju pamätal. Tú tvár, farbu vlasov, oči... oči... kde ich už len videl?
Naťahoval sa práve za posledným nožom zo sady, o ktorú sa deň čo deň staral, brúsil a udržiaval zbavenú nečistôt, keď sa Akte zodvihla na odchod. Ghar sa podvedome narovnal, odložil nôž na mäkkú podložku z jelenej kože a bez slova sledoval rozlúčku. Medzi nimi dvoma naopak nepadlo ani slovo. Žena okolo neho prešla akoby tam ani nebol alebo lepšie, akoby jej myseľ bola už dávno preč. Gharov pohľad sa po buchnutí vchodových dvier obrátil ku Kitte. Uvažoval nad tým, čo malej asi tak blúdi hlavou a čo nová známosť znamená pre ňu.* Čo keby si mi porozprávala ako si sa mala? Správali sa tu k tebe slušne?* Tá posledná otázka sa vzťahovala viac menej na princa. Ohľadom Kitty mu stále neveril. Celkom blízko sa motal aj Raffaeal, ale to bol ešte len chlapec, ktorého viac ako Kitta zaujímali zbrane a výcvik. Nie, že by o tom jeho matka mala čo i len tušenie, tým si bol Ghar viac než istý.*

Maureen

*Keďže muži sa presúvali, musela sa presúvať s nimi. Cítila na sebe pohľady aj iných zajatcov, svoju pozornosť však zanechala na tom jednom. Ťažko povedať prečo si vybrala práve neho, možno práve preto, že niekde vo vnútri podvedome z jeho reči tela vycítila, že aj keď bol spútaný, prosiť tam o milosť nebude. Už to zažila, našťastie len raz, keď jeden zajatec ktorý mal byť popravený chytil koniec jej šiat a ťahal ju k sebe, prosiac ju aby mu pomohla. Pri tej spomienke sa jej zjažili chĺpky na krku.* Veriť v iného boha? Iný predsa neexistuje...*Vyšlo z nej mierne prekvapene, počula o takých ktorí neverili, ale žeby niekto vymyslel iného? Zarážali ju aj iné slová, tie ostatné. Pôvodne chcela utrúsiť ďalšiu poznámku k svojmu správaniu a trestu, vyšla z nej však úplne iná.* Prečo ste to urobili? *Nazval ich nevinnými, tak prečo ich zabíjal? Maureen sa prekvapene trhla, keď muž dostal ďalšiu ranu. Ranu kvôli nej. Tvár sa jej skrivila do chladného výrazu, bol však smerovaný k strážcovi.* Nie som nijaká čarodejnica, nemusíte sa báť, moje rozprávanie ho o putá nepripraví, takže nemajte obavy. *Ruky skrížila na hrudi a oči ešte chvíľu nechala na strážnom.* Na dvore ľudia nezvyknú byť trestaný preto, že mi odpovedajú na otázky, to by ste mali mať na pamäti. *V hlase jej zaznela výhražka, potom sa zrak znovu otočil k mužovi.* Tak? Prečo?

*Dívala sa, ako Akte odišla a trošku jej stislo srdiečko. A čo ak sa k nej už nevráti? Alebo čo ak ju nenájde, aj keď ju bude potrebovať? Čo potom? A ako si mohla byť istá, že sa nakoniec nájdu? Ako len??? Jej trošku pochmúrne myšlienky zaujal strýko a ona teda zamierila smerom k nemu. Okamžite si mu sadla na koleno a skôr ako začala rapotať, zamyslela sa nad odpoveďou.* Nuž.. Sú na mňa dobrí. Raffa ma navštevuje každý deň. Občas mu vyliečim modriny a rany, aby jeho mama netušila ako moc sa necháva otĺkať, ale už som mu hovorila, že by bolo na čase, keby sa začal brániť a prestal by s tým, no on má vlastnú hlavu a vôbec ma nepočúva. Vlastne aj dnes tu bol, ale povedal mi veci, ktoré ma prekvapili a aj zarmútili, takže som šla radšej do lesov a tam som objavila Akte. Aj tebe je taká povedomá, alebo to len mne? *Zvedavo obrátila hlávku k strýkovi a nepovažovala za potrebné čakať na odpoveď.* Vedel si o tom, že Han sa ide ženiť? To mi povedal Raffa. A ešte aj takým zvláštnym štýlom. Ja neviem ani prečo to urobil. Ani čo za tým hľadal, možno predsa len mi chcel ublížiť, však nie raz som počula ako si ľudia hovoria, že deti sú kruté. No ale tak to je jedno... A vieš, tak mi to šplechol do tváre.... Vôbec netuším prečo mi to Han nepovedal sám. Možno to nepovažoval za dôležité. Okrem toho, vraj tá slečinka je v mojom veku. Môže sa to? Aby si bral takú malú dievčinu? Však aj mne otec hovoril, že ešte mám čas. Myslím, že týmto ľuďom tu nikdy tak celkom neporozumiem. Ale vieš čo ma úplne najviac udivuje? Že prečo???? Prečo mi to Han nepovedal a prečo mi to s takou zlobou povedal Raffa. Však ja som princovi zasľúbená nebola. Ale aj tak ma to mrzí, vieš? Tu nie som nikto. Absolútne nikto. Len divoška... Odpad spoločnosti. Vyvrheľ. A pritom ja nechápem.. Však sme rovnakí ako oni. *Pri posledných slovách sa do nej vrátil kus smútku z toho celého zážitku a s očami jagavými od smútku a ublíženia, sa zadívala do očí strýka Ghara očakávajúc ako upokojí splašenú dušičku, ktorá sa v celom tom zmätku strácala.*

*Strážcovi sa očividne nepáčilo, že mu dávalo rozkazy mladé dievča, vlastne ešte dieťa, ale pretože bola kniežacou dcérou, nemohol inak ako zavrieť ústa. Prísna tvár ťažkoodenca sa mu zachmúrila, pery zovreli, obrys železnej helmy zvýraznil pevne zovreté čeľuste. Urobil ústupok, ale nezastavil sa celkom, iba spomalil a pohľad upieral zaryto pred seba.
X to proti jeho vôli zaujalo. Nestávalo sa často, že by sa nejakej žene robili až také ústupky. Bol si istý, že keby tu bol ten druhý vojak, veliteľ, tento rozhovor by sa neodohral. Z ničoho nič sa výraz na dobitej tvári X zmenil. Možno bol v reťaziach, špinavý a otrhaný, ale v tej chvíli pôsobil dojmom, akoby vedel viac, než by si dievča dokázalo vôbec predstaviť.* Niekedy musia padnúť nevinní, aby skutočná vina vystúpila na svetlo. Ale ty nemôžeš vedieť, čo to znamená...* Ústa X sa skrivili, keď sa nečakane pohol, trhol putami, ktoré sa mu okamžite zarezali do živého mäsa. Počul krik strážcov, vedel, že ho čochvíľa odvlečú mimo dosah toho zvedavého stvorenia, ale ešte kým bol blízko, vtiahol nosom vzduch okolo dievčaťa a s tvárou tak blízko, ako to len bolo možné sa jej pozrel priamo do očí.* ...voniaš ako človek, ktorý nepozná biedu.* Stráže ho odvliekli preč. Vedel len, že sa znovu uškrnul a potom mu výhľad na dievča aj oblohu zakryla temnota žalára.
"Ste v poriadku?" opýtal sa Maureen vojak, ktorý pomáhal odvliecť zajatca do žalára a potom sa rýchlo vrátil v strachu, že malá bude žalovať u svojho otca.*