Iná časť vesmíru

Maureen

*Len málo osôb v jej živote si dovolilo odporovať jej a tento strážnik k nim jednoznačne nepatril. Vedela to ona, vedel to i on, napokon kto bol aby znamenal viac než ona, keby sa chcel aj sťažovať jej otcovi? Maureen však mala myseľ pri slovách muža v putách, mal pravdu, nerozumela tomu. Zároveň s tým však ani nedokázala súhlasiť, aj keď bola neposlušná, rozmaznaná a panovačná a tých prívlastkov by sa našlo určite viac, toto sa priečilo aj v jej mysli.* Nie to veru neviem. *Odvetila mu napokon a prekvapene sa strhla, keď sa dostal bližšie než chcela.* Beriem to ako kompliment. * Nemala možnosť na to poriadne reagovať a napokon asi by len ťažko našla v rýchlosti nejaké slová. Nepoznala biedu a ani tak páchnuť nechcela. Vedela ako často smrdeli ľudia, ktorí žili v domoch na kraji dvora. Lákavé to veru nebolo. Chcela odísť, no vrátil sa vojak a ona sa na neho nechápavo zadívala.* Jedna hlava, dve ruky a aj nohy si cítim dve, netreba mať obavy. *Odvetila mu a zadívala sa na dvere do žalára, za ktorými zmizli už aj poslední muži.* Budú popravení?

*Ghar si vypočul Kittu v úplnej tichosti. Malá mu sedela na kolene, rozprávala a občas na neho uprela pohľad, ktorý nedokázal nič zakryť. Naopak, Gharova tvár nevyjadrovala nič, ostávala zvláštne pokojná, akoby nezúčastnená a potom, keď zavládlo ticho, iba Kittu objal rukami okolo pása a opatrne ju položil na zem.* Poď. Pár kilometrov severne odtiaľto som videl stádo divých koní.*Bez ďalších slov zbalil puzdro s dýkami a zastrčil si ich za opasok. V jeho postoji sa odrážalo niečo, čo jasne naznačovalo jeho neochotu odpovedať v tej chvíli na akékoľvek otázky. Neobťažoval sa s lukom ani plášťom, iba vykročil k dverám do záhrady, cez ktorú sa dalo poľahky prejsť do lesa a na prahu počkal, kým sa k nemu dievča nepripojí. * Dokážeš ich vystopovať?

((Toto je morálka! Ona sa snaží, rapoce ako z rýchlika a on ju pošle hľadať kone ach jaj, to je chlap ))

*Mlčky čakala a rozhodne jeho reakcia nebola taká, akú by si žiadala. Vonkoncom netušila, že sa niečoho takého dočká. Nedala však na sebe pocítiť sklamanie, či prekvapenie, len sa dívala ako si vzal dýky a ona urobila rovnako. Svoju drobnú dýku zo zahnutou čepeľou, ktorú používala na bylinky, si zastrčila za opasok a vykročila smerom za ním. Bola trošku sklamaná, takže nedokázala sa tešiť, ani potešenie predstierať, no na perách jej aj tak svojou otázkou vylúdil jemný úsmev.* To sa ešte uvidí. *Povedala mu zamierila si to smerom na sever. Ak to bolo len pár kilometrov, potom to značilo, že by mohli nájsť čoskoro stopy a tak preto je pohľad bol väčšinu kroku zahĺbený do zeme. Nebola ani trochu sústredená na stopovanie a tak preto sprvu len bezcieľne blúdila pohľadom po zemi. Ani predstava stáda divých koní ju obzvlášť nevytrhla z myšlienok, ktoré sa utiekali k Hanovi a zmäteniu z toho, prečo Raffa čakal, že ju to nejako zoberie a hlavne prečo sa tak nakoniec aj stalo.
A uvažovala by nad tým asi celý čas, keby jej pohľad nedopadol na pomerne čerstvú stopu konských kopýt na zemi. Dievčatko spozornelo a zastalo na mieste, keď ukázala rúčkou strýkovi k stopám. Kľakla si na kolienko a prstíkmi okúsila hrany stopy.* Prešli tadiaľto možno pred hodinou? *Opýtala sa tíško so zadumaním v hlase, keď len meter od nej bol trus. Vzala okamžite konárik zo zeme a napichla ho doň. Pozrela si jeho konzistenciu a to, ako padlo znova späť na zem.* Možno len pol hodinu... ? *Ale tentoraz jej otázka už nebola len rečníckou a pozrela ku Gharovi či potvrdí jej slová, alebo vyvráti. Už to bol čas, čo nestopovala.*

"Zajtra o tomto čase, nemusíte mať obavy mylady," odvetil vojak s miernym úklonom. Tón jeho hlasu naznačoval, že rozsudok nepovažuje za nič zvláštne. Skôr akoby sa Maureen snažil ubezpečiť, že sa vzniknutá nepríjemnosť veľmi rýchlo vyrieši.


"Takže výprava bola úspešná, to sú vynikajúce správy Lucas," knieža vyzeral viac než spokojne, keď poposadol v bohato vyrezávanom kniežacom kresle a ocenil mladého veliteľa uznanlivým úsmevom.
"Bez Urgatovho najlepšieho vodcu sa armáda rýchlo rozpadla. Toto bola posledná veľká prekážka Vašej milosti."
"vynikajúco, vynikajúco," mrmlal si Belo stále sám pre seba a Lucasa akoby ani nevnímal. Pohľad mal neprítomný, v tvári tvrdosť a ešte zlovestnejší úsmev, ktorý bol predzvesťou jeho nevyslovených myšlienok. "Kdeže to podľa Severanov sídli duša?"
"V srdci, môj pane," odvetil Lucas sucho a s istotou vedel, že knieža nepoložil tú otázku z nevedomosti. Tvár mal príliš krutú, hlas príliš vypočítavý.
"Nech do východu slnka popravia všetkých zajatcov. Je mi jedno, čo sa stane s ich telami, ale srdcia vyrvite, odneste na Kupalovu lúku a hoďte divým sviniam. Každého, kto by sa chcel pokúsiť niektoré z nich vziať, zastreľte ako zradcu."
Lucas len s ťažkosťou ovládol svoj hlas, aby znel pokojne a úctivo. "Ako si želáte, knieža." Kto bol, aby sa protivil rozkazom svojho pána? On sám prelial mnoho krvi a priviedol zajatcov k Belovi. Hneval sa sám na seba, pretože pocítil nesúhlas s rozhodnutím kniežaťa, ale čo iné sa dalo čakať? Možno ho len prekvapilo, ako kruto sa niekedy dokázal jeho pán rozhodnúť bez najmenšej myšlienky na milosť.
"Ale ušetrite toho Urgatovho veliteľa. Pre neho mám pripravené niečo iné."

Maureen

*Cítila nepokoj, bezohľadu na slová muža. Keď bola menšia, často ju strašili príbehmi, ktoré sa odohrali na iných dvoroch, keď sa veľká časť zajatcov vzbúrila a vyslobodila. Mlčky sa otočila na odchod, mieriac dovnútra. Vnútorné priestory mali rôzne tajné chodbičky, väčšina vznikla ako únikové východy, keby bol dvor napadnutý. Časť však slúžila aj na špehovanie, aspoň Maureen nevidela iný zmysel. Niektoré objavila sama, väčšinu jej však ukázala mama, keď sa hrali na skrývačku. Bolo to dávno, pamätala si na tie chodby i to kde mala kedy odbočiť, na matkynu tvár si však už spomínala len letmo. Bledla v jej spomienkach, niekedy si nebola istá či jej tvár je skutočne jej, alebo si ju len nedotvára jej fantázia. Zavrela za sebou vchod do jednej z chodieb a rukou počítala v tme kamene po boku steny. Keď odpočítala jedenásty, odbočila doprava a dostala sa až na koniec. Tam nepatrne pohla akousi mriežkou, pričom jej do uší zaznel hlas jej otca. Cez mriežku videla len málo, počula však všetko potrebné. Väčšinou načúvala aby zistila či dosiahla svoje, teraz však stála v tme a v pachu zatuchliny a plesne zo zvedavosti. Zvedavosť sa však zmenila na nepokoj, keď zazneli všetky slová jej otca. Nemohla uveriť tomu čo počula. Skrýšu zakryla a rýchlymi krokmi mierila späť, teraz chcela vidieť otca v tvárou v tvár. Vedela že bude sám, až na stráže, o tie sa však nestarala. Dvaja jej otvorili hlavné dvere k nemu, počkala až sa zavreli a zamračila sa.* To nesmieš! *Vyhlásila.* Ak ich duša nebude pochovaná, nikdy sa nepostaví pred Boha a ten ich nebude môcť súdiť! Je to jeho rozhodnutie čo s ich dušami spraví, nie naše! Potrestá ťa! *Výčitky boli miešané so strachom, ktorý jej otec nemohol pochopiť, pretože nevedel všetko...*

*Ghar zotrvával v mlčanlivej nálade, ale vždy, keď sa k nemu obrátila tvár malej Kitty, venoval jej úsmev a povzbudzujúce kývnutie. Kráčal dva kroky za ňou, nechal sa viesť, ale keď nakoniec zastala pred hmatateľným dôkazom zvieracej prítomnosti, rozhliadol sa okolo seba, akoby niečo hľadal. Zvuky lesa s približujúcou sa nocou malátneli, svetlo strácalo svoju ostrosť, presvitalo pomedzi husté konáre stromov v povrazcoch lúčov a dodávalo krajine naokolo takmer snový nádych.* Aha, tam.*Ghar si rýchlo čupol a opatrne so sebou stiahol aj Kittu. Niekoľko metrov oproti nim sa pomedzi kmene mihol tieň. Zviera malo čiernu srsť, ktorá sa mu v chladnom vzduchu matne leskla, zatiaľ čo z nozdier pri výdychu vychádzali obláčiky pary. Odrazu spozornelo, narovnalo elegantný štíhly krk, natiahlo uši dopredu a s inteligentným pohľadom namiereným k ich úkrytu počúvalo. Koža sa mu na širokých ramenách občas zachvela ako prestúpilo z nohy na nohu akoby rozmýšľalo či má ostať alebo utiecť. Ozvalo sa slabé zaerdžanie.*

http://24.media.tumblr.com/480b40725b9ab9e17cd344ca41a45947/tumblr_mi4j4ch7rc1s3z1nco1_1280.jpg

*Okamžite sa zadívala smerom, ktorý jej ukazoval a pritom sa nechala stiahnuť stranou, odkiaľ mohla aj zo svojej drobnej výšky dobre vidieť na ono mohutné a krásne zviera, ktoré sa zastavilo od nich len niekoľko metrov. Akoby bol aj na dosah, nádherný, čierny. Aj v tom šere sa mu srsť leskla potom, akoby prešiel míle, možno priamo z horúceho pekla, pričom k tomu dojmu výrazne napomáhali aj obláčiky pary z nozdier. Kitta si uvedomila s akým údivom a šokom hľadela na to majestátne zviera. Pohľad naň bol rovnako úchvatný ako na Amicam, len netušila čo by mala urobiť. Azda ako k nemu zamieriť. Amicam bola vždy priviazaná a vysilená, keď k nej prichádzala, ale toto zviera vysilené rozhodne nebolo. Mlčky, lebo sa skutočne bála čo i len pípnuť, aby ho nevydesila, pozrela na strýka so spýtavým pohľadom, no dlho jej to nevydržalo, len sa zase zadívala k zvieraťu a ani si to moc neuvedomila, ale chytila ho za ruku a dívala sa na tú nádheru s láskou a obdivom.* Maminka vraj rozprávala, že krásy by sme sa mali dotýkať hlavne srdcom... *pošepkala nakoniec potichu a pozrela na neho.* Necháme ho ísť? *Nevedela čo on chcel, prečo ju vzal stopovať kone, ale jej sa nechcelo podmaniť si tú bujnú horu energie a sily, ktorú pre ňu kôň predstavoval.*

*Dvere do hlavnej siene boli vyrobené z ťažkého pilerového dreva zasadeného do mohutných kovových pántov. Vŕzgavý zvuk, ktorý vydali zakaždým, keď sa s nimi pohlo, nebolo možné ignorovať. Knieža aj Lucas zareagovali každý po svojom. Belo stuhol na svojom vyvýšenom tróne, veliteľ sa otočil čelom ku vchodu, ruka inštinktívne položená na rukoväti meča. Keď sa ukázalo, kto je narušiteľom, zamračil sa ešte viac, ale ostrie poľahky spustil do pošvy, ktorú mal remencom pripútanú k ľavému boku. Uklonil sa tak, ako sa na muža jeho stavu patrilo, ale zachoval mlčanie, aj keď sa mu na tvári odrážal zjavný nesúhlas. Na druhej strane Belo prelomil moment prekvapenia a len čo bol schopný pohybu, vymrštil sa z kresla, akoby sa pod ním otvorilo samo peklo. Mal vzhľad váženého starca, ale keď v tej chvíli hľadel na svoju dcéru, jeho oči neboli ani trochu láskavé.
"Maureen! Ako sa odvažuješ?"
Knieža zúril. Zlosť mu vytiahla na líca brunátnosť a z pľúc potrebný kyslík, takže dýchal prudko, ale akosi plytko, čo jeho vzhľad ešte zhoršovalo. Lucas stojaci dosiaľ v tichosti si to všimol a vystúpil trochu dopredu. Bolo len zhodou náhod, že to vyzeralo akoby chránil Maureen pred vlastným otcom, keď zastal Belovi chrbtom a s pohľadom upretým k dievčaťu prehovoril. "Myslím, že vaša dcéra má láskavé srdce, otvorené aj pre pohanov." Posledné slovo zdôraznil a hľadiac Maureen do očí nepatrne pokrútil hlavou, akoby jej hovoril:´Pokoj, nepokaz to.´ Ak bolo niečo, čo Belo nenávidel a proti čomu celý čas zaryto bojoval, boli to pohania, Severania, ktorí odmietli prijať Boha a tým aj Belovu vládu. Maureen bola možno kniežaťovou slabosťou, ale ani jej možnosti neboli neobmedzené.*

Maureen

*Jej srdce ani slová sa netýkali pohanov. Smrť patrila do jej života možno viac ako život, videla alebo počula o popravách na dvore viac ako o narodení detí. Bolo toho viac čo sa v tej chvíli odohrávalo v jej vnútri a ani jej vlastný otec nemohol ani len tušiť, čo to bolo. Nemohol. Chcela vyhŕknuť mnoho vecí, ktoré jej v tej chvíli prichádzali na jazyk, ani za jedno z nich by však nič dobré neprišlo. Len periférne zaregistrovala pohľad veliteľa, možno keby v nej nevírilo toľko pocitov, mala by čas všimnúť si nad jeho správaním svoje prekvapenie. To že ju nemal v láske nebolo ťažké všimnúť si, teraz to bol však on kto sa pred ňu postavil a kto jej podával pomocnú ruku. Zhlboka sa nadýchla, vedela že v tejto chvíli nemôže vyhrať dupaním si nohou o zem ani ísť hlavou proti múru. Jej otec pohanov nenávidel, vždy si myslela že jej správanie nemá limity, nebola si však istá či bola jeho láska k nej väčšia ako nenávisť k nim. Preto nasadila na tvár kajúcny výraz a jej tón sa stal miernejší.* Pohania nie sú naši priatelia, zneuctievajú nášho Boha, ale práve preto by sme im mali ukázať to že my nie sme ako oni. Boh by chcel aby sme v srdciach našli aj milosť, možno je to cesta ako ukázať pohanom správnu cestu, ktorou by mali kráčať...

*Ghar ešte stále bez pohnutia kľačal. To, že sa pritom na jeho tvári neudiala nijaká zmena nehovorilo nič o tom, aké myšlienky mu blúdia hlavou. Rovnako ako Kitta, aj on sledoval zviera, ktoré ich pozorovalo z druhej strany lesa. Jeden nádych, obláčiky pary sa zhmotňovali priamo pred hebkým pyskom, uši sa jemne chveli. Od juhu zafúkal vietor, konáre stromov sa pohli a... žrebec bol preč.* Vieš oceniť krásu, keď ju vidíš pred sebou, pretože obdivuješ jej slobodu, vznešenosť a jedinečnosť, ale nemáš dosť úcty pre seba hoci si tej krásy plná?* Tie slová Ghar vyriekol z ničoho nič a samé o sebe predstavovali nadviazanie na to, o čom Kitta hovorila v dedine. Bojovníkova tvár bola plná ostrých rysov a hrdosť im ešte pridávala na sile. Keď sa pozrel na dievča, nemal v tvári nič otcovské ani jemné. V tej chvíli mu bola Kitta rovnocenná vo všetkých ohľadoch bez ohľadu na vek. Bola to krv jeho krvi, preto nemohol zniesť to, ako sa jeho dcéra podceňovala.* Si posledná žena svojho rodu, navyše dcéra náčelníka, aj keď náš kmeň už nie je, mala by si myslieť na jeho staré tradície. Títo ľudia vedú iní život, ale ty nie si ako oni a nikdy by si na to nemala zabudnúť. Už viac nechcem počuť ako o sebe hovoríš také veci ako pred chvíľou. O tom, že nie si dosť dobrá, pretože ak tomu uveríš potom sa otáčaš chrbtom k všetkému, čo si naozaj.* Pri poslednej vete sa tvrdosť v Gharovej tvári zmiernila. Natiahol ruku a bruškami prstov podvihol Kitte bradu.* A ty si hodná, Kitta. Hodná všetkého vznešeného a každý kto to nevidí, je buď hlupák alebo slepý.

*Na tvári mladého veliteľa sa mihlo prekvapenie. Tmavé obočie mu nepatrne poskočilo a jeho pohľad zotrval na Maureeninej tvári možno o niečo dlhšie, než by sa patrilo. Až sa zdalo, akoby ju v tej chvíli videl po prvýkrát v živote a to, čoho bol svedkom, ho celkom zaujalo.
Belo sa upokojil, ale stále nevyzeral spokojne. S ťažkým žuchnutím dosadol naspäť do svojho kresla, obe ruky položil na opierky a pohľadom preskakoval z veliteľa na svoju dcéru. Nebolo ťažké uhádnuť, že premýšľa, ale uhádnuť akým smerom sa uberajú jeho myšlienky sa ukazovalo ako nemožné. Až kým neprehovoril.
"A ako by si si to predstavovala moja drahá dcéra?" Belov hlas znel síce zhovievavo, ale nie úprimne. "Dám milosť všetkým zajatcom, oni nadobudnú presvedčenie, že nech urobia čokoľvek, všetko im aj v budúcnosti bude odpustené a zaútočia znovu. Takže by si radšej zachránila tých rúhačov, aby z božej milosti potom mohli zasiať smrť do radov pravých veriacich?"

Maureen

*Prvý krát v svojom živote netušila, ako situácia dopadne, aké slová jej otec vyriekne. Mlčky čakala, oči upierala smerom k nemu a vedela, že ak teraz rozhodne pre ich smrť, bude zbytočné skúšať iné argumenty. Slová otca ju prekvapili, najmä jeho otázka. Ona bojovala proti rozhodnutiu hodiť ich srdcia divým sviniam, nie za ich životy. Napokon dosiahla, alebo mala na dosah, viac, ako pôvodne zamýšľala. Musela však správne odpovedať na otcovu otázku a mala pocit, že na tú by potrebovala čas. Nebola však čarodejnica a zastaviť ho nemohla, takže len očkom pozrela po veliteľovi, či nemá nejaké slová v záloho teraz. Viditeľne ale nemal a tak prehovorila ona.* Potrebovala by som asi dlhší čas na nájdenie odpovede na tvoj otázku otec, ale nie, nemal by si ich pustiť. *Odvetila, zvažujúc aké ďalší slová vysloviť. Hovorila pomaly, snažila sa myslieť, nebola však nijaký stratég. Bola dieťa, v mnohom naivná a neskúsená.* Mohli by pomáhať. Mohli by sa rozdeliť na malé skupinky aby nemohli nič zosnovať a tie skupinky by mohli byť rozmiestnené či už tu na dvore, alebo v dedinách, pod dozorom. Aby žili, pomáhali by, žili by medzi veriacimi a možno by sa zmenili. *Skúsila napokon. Vedela že mnohí odmietnu a vedela že by to bola ich smrť. To by už však bola ich voľba.* Pomohlo by to aj ľudu...ruky navyše.

"Rozdeliť na malé skupinky... žiť a pomáhať...," mrmlal si knieža popod nos a nebolo mu takmer rozumieť, pretože naklonil hlavu do strany a prstami si pretieral pery. Keď prestal jeho smiech prepukol naplno. Smial sa najskôr ticho, ale čím viac sa snažil smiech potlačiť, tým sa stával hlučnejším. Ku koncu sa už chvelo celé Belovo telo akoby ho zachvátila triaška, ktorá ho nútila kašľať a lapať po dychu.
Lucas sa nepohol zo svojho miesta po Maureeninom boku. Jeho profil ostával rovnako nepohnutý ako pred chvíľou aj navzdory Belovej veselosti si zachovával odstup akoby sa ho celá záležitosť týkala len okrajovo alebo vôbec. Bol to však on, ktorý vystihol tú správnu chvíľu a kniežaťu sa prihovoril.
"Za pokus by to stálo."
Knieža sa opäť rozkašľal, ale smiech ho prešiel. To, že niečo navrhla jeho mladučká neskúsená dcéra malo inú váhu ako slová muža, ktorého si navzdory jeho mladému veku cenil. Lucas sa ako veliteľ osvedčil. Ako syn svojho otca mal predpoklady byť ešte lepším vojakom, než jeho predchodcovia a zatiaľ sa mu darilo nesklamať očakávania, ktoré do neho knieža vkladal.
"Ako prosím?"
Lucas spustil ruku zo svojho meča a položil si ju dlaňou na hruď v hlbokom úklone. "Odpusť pane, som tvoj verný služobník a bez zaváhania vykonám všetko, čo mi rozkážeš, ale posledné mesiace som strávil bojom proti pohanom. Ich moc slabne, možno je toto ten najlepší čas na zlomenie ich presvedčenia."
To a ešte skutočnosť, že vojna proti Severanom už trvala pridlho. Ak knieža svoj nápor nezmierni, nespokojnosť unavených vojakov by mohla vzrásť, nehovoriac o nákladnosti každej výpravy.
"Dobre."
Lucas prekvapene zodvihol hlavu. Takú odpoveď rozhodne nečakal. Vrhol preto rýchly pohľad na Maureen a potom na knieža, ktorý sa tváril záhadne.
"Moja tvrdohlavá dcéra si myslí, že je možné dokázať neskutočné. Preto mám návrh. Je zbytočné mrhať silami na presviedčanie jednotlivcov, keď skutočne dôležitý je len jeden muž. Presvedč veliteľa pohanov, nech sa zriekne starej viery a ja ich duše ušetrím. Tým, ktorý prejdú na pravú cestu aj život." Belo pozrel z Maureen na Lucasa. "A ty, môj ctený veliteľ, na to všetko dohliadneš."

Maureen

*Najradšej by sa otočila pri tom smiechu a vypochodovala s odutou perou von, túto "vojnu" by však na mieste prehrala. A tak len stála, vediac, že jej návrh považuje jej otec za úplnú hlúposť a vo vnútri pocítila mierne bodnutie. Sklamanie? Alebo sa len dotkol jej viery v seba samú? Nepremýšľala nad tým, len stála a dívala sa na neho. Nečakala už nič viac, len rozkazy k veliteľovi aby ich zabil. Ale práve on prehovorila tentoraz to bola ona, ktorá s neskrývaným prekvapením pozrela na jeho profil. Prekvapenie len rástlo s tým čo nasledovalo. Dobre? Nemohla uveriť vlastným ušiam. Otec tam ale sedel a pokračoval a ona musela vynaložiť veľa námahy, aby jej tvár znovu vyzerala neutrálne. Keď zaznel návrh, krátko zažmurkala a uvažovala, či ju bude veliteľ neznášať ešte viac, ak to bolo možné.* Ďakujem otec, že preukazuješ našu vieru aj takým ako sú oni. *Chytila rukami svoje šaty, mierne sa uklonila a otočila sa že pôjde, nepohla sa však, hlavu otočila k veliteľovi a neisto sa na neho zadívala.* Idete veliteľ?

*Knieža kývol rukou na znak toho, že ich oboch prepúšťa a ľahkosť, s akou to urobil, svedčila o tom, že sa ešte stále dobre zabáva. V skutočnosti vôbec neveril, že by jeho dcéra mohla uspieť, ale bolo to lepšie ako znášať jej nálady. Nech má dobrý pocit na srdci, že sa o niečo pokúsila.
"Máte na to dva týždne a veliteľ, ak sa Maureen niečo stane, ak jej ten pohan skriví, čo i len vlások, osobne za to ponesiete následky."
Lucas sa poslednýkrát uklonil a prikývnutím dal najavo, že Belovým slovám dokonale rozumie. Nezdalo sa však, že by ho výsledok veľmi potešil. Keď dvere na hlavnej hale zapadli a on dohnal Maureen na chodbe, celkom zabudol, že by sa jej vôbec nemal dotýkať. Natiahol sa a prstami zachytil jej útlu ruku nad lakťom.
"Pri všetkej úcte, ale toto je šialenstvo. Myslím, že ste sa práve zaplietli do niečoho, čo je vysoko nad vaše možnosti."

Maureen

*Najprv pozrela na ruku veliteľa na tej svojej, potom zdvihla zrak k jeho tvári. Neveril jej, neverila si asi ani ona sama. Nepriznala by to však ani s nožom pri krku, na to bola moc hrdá. Hrdosť však nedosahovala rozmery jej tvrdohlavosti.* Veliteľ...*Začala, dajúc ruky v bok.* ...pri všetkej úcte...*Zopakovala jeho slová a zdvihla bradu, čo by možno vyzeralo lepšie, keby mu siahala aspoň po plecia.* ...ale moje možnosti nepoznáte, kým ich nevyskúšam. *Mali dva týždne, to bolo dosť času. Netušila však, kto bol kapitánom pohanov, ani čo to bol za človek. Spomenula si na toho muža ktorého udrel, ktorého doviedol práve on.* Ten ktorého musímme presvedčiť je ten muž, ktorého ste doviedli však? Nebol zase taký protivný...*Pokrčila ramenami.*

*Jeden pohľad stačil na to, aby si Lucas uvedomil svoj prešľap a okamžite Maureen pustil. Keď po ňom zopakovala prvé slová, znovu to bola tá malá drzá žaba, ktorej povedomie o vlastnej dôležitosti bolo presne tým, čo ho na nej popudzovalo najviac.* No vy o tom musíte niečo vedieť.* Zamrmlal si popod nos sarkasticky, ale skôr, než by to na to mohla Maureen zareagovať nejakou štipľavou poznámkou, pokračoval.* Uhádli ste, je to presne on, ale ten si skôr odhryzne vlastný jazyk akoby sa mal podriadiť. Vlastne...* Lucas sa pomaly narovnal a s úsmevom, ktorý jeho črtám dodal rafinovane diabolský výraz, dokončil.*...bolo by celkom zaujímavé byť svedkom toho ako po prvýkrát nedostanete, čo chcete. Dajte mi chvíľu, musím sa na tú udalosť vhodne obliecť.

Maureen

*Tak on sa tešil na to, ako nedostane to čo chce. Ale ona nedostala svoju kobylu, aj keď na druhú stranu, s tým mienila ešte niečo urobiť. Neskôr.* V skutočnosti...*Nahla sa k nemu s prižmúrenými očami.* ...som nedostala kobylu, ale máte pravdu, tú aj tak nakoniec dostanem. A čo sa týka toho chlapa...*Pokrčila ramenami a sebaisto sa usmiala.* ...keď s tým nebude súhlasiť, príde o viac ako jazyk. *Znovu sa narovnala a spustila ruky k telu.* Uvidíme sa teda tam. *Zhodnotila a pohla sa chodbou. Keď sa dostala plecom zarovno toho jeho ako ho obchádzala, zastavila a ešte k nemu otočila hlavu.* Skôr ako sa vrátime k tomu kde vy nemáte rád mňa a kde mne je to jedno, ďakujem za vašu pomoc. *S tými slovami sa prudko pohla dopredu a stratila medzi okolitým služobníctvom.

Aj keď sa stále tvárila akoby zjedla všetku múdrosť sveta, vo vnútri ani len netušila, čo tomu mužovi povie, keď sa k nemu dostane. A bola dosť blízko, každým krokom. Nečakala na veliteľa, pretože mala pocit, že ak mala počuť ďalší výsmech, nemusel byť veliteľ svedkom.
"Počk..." jeden zo strážnikov jej utekal zastavať cestu, kráčala však akoby ho ani nevidela.
"Otec mi to dovolil, spýtajte sa ho ale predtým uhnite."
"Ale on...to nemôžem dovliť...."
"Nepýtam si povolenie," odbila ho.
"Prosím, stojte len na kraji, je uviazaný a tam na vás nedosiahne..."
"Nemám v úmysle si ušpiniť šaty, nemajte obavy." Odvetila mu a potom konečne vošla dovnútra do dlhej chodby, mieriac k posledným dverám na jej konci. Stáli tam dvaja strážnici, tých však odignorovala rovnako a vošla za mužom, ktorého musela presvedčiť.* Máte rád svoj život? *Spýtala sa ho na úvod.*

*X sedel na chladnej kamennej podlahe uprostred svojej cely. Dlhé svalnaté nohy mal zložené pod sebou, hlavu sklonenú a oči zavreté akoby v skutočnosti iba oddychoval po dlhom namáhavom dni. Nedalo sa poznať nad čím premýšľa a či vôbec premýšľa. Pretože nemalo zmysel bojovať proti hrubým reťaziam, ktorými ho pripútali ku skale, zostával na svojom mieste úplne bez pohybu. Teda až do chvíle, kým nevrzli mreže a v obdĺžniku skromného svetla nezastala postava o polovicu menšia a o dobrú trištvrtinu mladšia než vojaci tam vonku. Jej prítomnosť v podobnom prostredí bola ako päsť na oko - absolútne nevhodná. X zodvihol hlavu a reťaz na jeho krku zaštrkotala.* Mohol by som sa ťa opýtať to isté, dievčatko.* Odrazu sa vymrštil na nohy, reťaze sa napli, ale nepustili ho ďalej, než na meter od dievčaťa, aj keď nimi zlostne mykol. V úzkom páse svetla boli tiene pod jeho očami a na lícach ešte temnejšie. Keď vyceril zuby, vyzeral ako divoch a s reťažami okolo krku a na rukách si toho bol dokonale vedomý.*

Maureen

*Dobre, zľakla sa. A bála sa, aj keď bola na stráže tam vonku protivná a hrala sa na nebojácnu. V duchu si však hovorila jediné, že nebol zviera aby jej strach vycítil. Vedela že zvierata to vedeli a aj keď na ňu ceril zuby a bol na reťazi, on zviera nebol. A tak keď prekonala prvotný šok, spravila malý krôčik k nemu, aj keď stále stála tak, aby k nej nedosiahol rukami ani nijako inak. Chĺpky na krku mala zježené, tvár však bez strachu, aspoň v to dúfala.* Keď už máme túto časť za sebou a ja som si obzrela váš chrup, môžeme sa vrátiť k mojej otázke? *Musela si zachovať túto pozíciu, tej čo nemá strach, aj keď ho mala. Určite nevedel o čo jej išlo, rovnako ako zjavne nechápal, ako sa tam mohla ocitnúť sama.* Chcete žiť?

*Mlčky sa dívala na neho a dokonca pri tej jeho otázke, ktorá padla hneď na začiatok, prekvapene zažmurkala očami. Vedela, že príde z jeho úst niečo veľmi múdre, preto ho sledovala zažratá, akoby od jeho slov sa mal odvíjať jej budúci život. V konečnom dôsledku tomu tak malo aj byť, lebo jeho slová Kittu zasiahli do srdca priamo a ona ich počúvala pozorne a brala si z nich každé slovo, ktoré jej hovoril, každú výčitku, každé ponaučenie. Akoby aj dýchať zabudla, keď tak na neho hľadela a neodvažovala sa ani prikývnuť keď s ním tíško súhlasila.
Ona nezabúdala nato, kým bola. Moc dobre si to uvedomovala a hlavne pocitom odlišnosti medzi ňou a tými ľuďmi. Nechcela však povedať tým, že im nie je dosť dobrá, teda možno to tak v tom všetkom aj povedala, ale nemyslela to tak. Oni z nej robia bytosť, ktorá im nie je dosť dobrá. Dokonca aj princ Han. Kedy ju prišiel navštíviť? Kedy jej to chcel povedať? Chcelo sa jej zabudnúť na všetky problémy a byť len malou Kittou, ktorá sa naháňa na lúke za kobylkami a nie dievčatkom, ktoré usilovne číta a študuje knihy, ktoré by jej mohli dať vedieť viac, vďaka ktorým by načerpala vedomosti. Ale strýko Ghar mal v jednom pravdu.* Tak potom ostáva len jediné.. *Povedala potichúčku a chytila ho za ruku, ktorou jej chytil bradu a pohladkala ho po nej.* Dokázať im to. *Zachovať si vlastnú tvár a byť tým, kým bývala. Nikdy nebude taká ako oni. Ani strýko Ghar, ostali už len jeden druhému. A tak to aj malo byť. V detských očkách sa ukázala zaťatosť a odhodlanie, ktoré nebolo len prázdnym sľubom, ale značilo, že malá Kitta sa jeho slov bude držať zubami, nechtami.* Som rada, že ťa mám.... *Pípla potichu. Bez neho by neprežila.*

https://www.youtube.com/watch?v=QB0ordd2nOI

*Jej pomalé kroky sa niesli lesom, takmer ich nebolo ani počuť, len ona sama vnímala vlastný až príliš pokojný dych, hoci mala pocit akoby sa vracala z odkvapu zase späť, do dažďa. Ako málo stačilo k tomu, aby sa zase miesto, kde sa cítila aspoň trochu pokojne, celkom odcudzilo jej mysli a srdcu. Ani to nebolo tak tým, čo sa dialo občas medzi ňou a ním, to spojenie, to, že ono miesto sa akosi automaticky stalo nie jeho, ale ich. Skôr v tom celkom znechutení šlo o pocit narušenia jej osobného priestoru na ktorý si Akte príliš kládla dôraz. Okrem toho, ak sem prišla Kyra, čomu sa tešila, že jej priateľka je nažive, dopekla, skutočne sa moc tešila, no s ňou aj hrozili otázky a zároveň aj odpovede. Nikdy Arrowovi nepovedala o tom čo sa udialo po jeho odchode. Aj z osobných dôvodov, ale aj z toho dôvodu, že by si kládol za vinu, že odišiel a nemal odchádzať. Áno, nemal. Ale bolo zbytočné plakať na pradávno rozliatym mliekom. Načo aj? Bola to minulosť, ktorá už so súčasnosťou nemala nič spoločné.
Ale teraz, keď tam bola Kyra, Akte jednoducho tušila čo príde. Ona sa preriekne a on sa začne pýtať. Možno aj z toho dôvodu bolo Akte dobre. Lebo jednoducho nevedel. Nevedel čo sa jej stalo, koľko dlhých rokov sa po nej zľahla zem, hoci vedeli, že žije, že po nej pátrali. A to horšie, že bola celý ten čas priväzovaná ako zviera. Reťazami, nedostávala piť, aby nebola silná, že ju nechávali nahú, aby ju ponižovali a občas jej tak bránili v premene. Nič z toho nevedel a nebola by dopustila, aby sa to dozvedel. Takto však nemala v rukách tú moc rozhodnúť o správnom okamihu, kedy by mu dovolila nahliadnuť do jej súkromia.
Ale možno bola sebecká. A začínala si to uvedomovať každým krokom, ako sa blížila k troskám lodi, ktoré zostali na mieste havárie. Vedela, že by sa jej zišla jej pomoc. Kyra ovládala zem dokonale, iba ona mohla po sebe zahladiť stopy tak ako nikto iný. Ale bola príliš vysilená nato, aby mohla používať svoj dar. Mala by sa tešiť. Áno! Tešiť. To bolo presne to, čo mala Akte robiť. Kvôli nim. Tešiť sa, že ich srdcia našli cestu späť k sebe, aj na úrok toľkého zla, ktoré bolo na nich vykonané. Aj tak.. Čo by si už len ona počala s ním? Mala v sebe jeho krv, ale to časom vyprchá. Nebol dôvod cítiť sa dotknuto voči osudu, alebo čo. A okrem toho na svete nechodil žiaden muž, ktorý by si dokázal vyhrýzť cestu do jej srdca a ak si čo i len na moment pomyslela, že možno by to Arrow dokázal, bol to len omyl, nič viac.
Za ten čas pomalej chôdze, kým čas poriadne pokročil k neskorému poobediu, Akte dospela k záveru, že nech by sa malo stať čokoľvek, pomôže Kyre, aby sa mohla vrátiť na Altru. Aj s ním. Hoci to znelo zrazu zvláštne a cudzo, Akte chcela zostať na tejto neznámej planéte. Už viac nemusela existovať pre planétu Altra, lebo len jediný, kto po nej pátral, bol mŕtvy. A viac... Viac už nemusela existovať vôbec. Mohla pokojne ostať len Amicam. Vlčicou pre dievčatko, ktorého nevinnosť a dobré srdce ju chránili v tých najhorších časoch. Možno by nebola takto uvažovala nebyť ich stretnutia s malou. Ktovie, ale ona už bola prakticky rozhodnutá. Doma ju nikto nepostrádal, nikto ju nepotreboval. Tu mohla byť potrebnou pre Kittu..... A možno aj pre toho jej darebáka. V konečnom dôsledku, len s ním mohla byť malá Kitta celkom v poriadku. Nemohla prísť ešte aj o neho. A tak sa rozhodla.
Bude chrániť dievča a jeho, a pomôže Kyre a Arrowovi v návrate na Altru.
S týmto odhodlaním sa zahryzla do prehľadávania trosiek. Stačilo dospieť k záveru, že loď ešte poletí. A keď nie.... Existovala ešte jedna. Tá, ktorú dobre ukryl Tristan pre...... Pre ňu.*

*X zostal stáť na mieste a ako sa k nemu dievča pohlo, zvedavo nadvihol obočie. Stále bola dosť ďaleko na to, aby sa jej mohol dotknúť, ale ani sa o to viac nepokúsil. Podľa toho ako naklonil hlavu do strany a ľavý kútik úst sa mu zmraštil v krivom úškľabku, bolo poznať, že dievčaťu a jej slovám ani trochu neverí.* Záleží na tom, čo by ma to stálo.* Odvetil, spustil ruky k bokom a pomaly sa narovnal. Možno bol spútaný, pokrytý vlastnou aj cudzou krvou na oblečení, ktoré si pamätalo aj lepšie časy, ale v tej chvíli nepôsobil ako zajatec bez možnosti výberu. Ak mal niečo, čo mu ostalo, bola to vlastná hrdosť a toho sa držal. Postoj jeho tela naznačoval, že sa neskloní tak ľahko.* Nepadnem pred tebou na kolená, dievčatko. Nikdy som o svoj život nežobral a neurobím to ani teraz.

*Zdalo sa, že Kittino otvorené vyjadrenie náklonnosti na Ghara zapôsobilo, takže na chvíľu upustil od ostražitosti a črty jeho tváre sa pomaly uvoľnili. Ako prvý sa stratil prekvapený výraz, po ktorom mu stmavli oči a hoci sa stále neusmieval, tentoraz jeho vážnosť sálala nevyslovenou nehou. Bolo ťažké mať pred Kittou tajomstvo, keď konečne prevzal rolu, ktorú mal mať už od začiatku. Keď na neho v tej chvíli hľadela, uvedomil si, že presne toto mu celý ten čas chýbalo, ale nemohol jej povedať pravdu. O tú možnosť prišiel už veľmi, veľmi dávno.
Usmial sa, natiahol ruku ku Kittinej hlave a postrapatil jej vlasy.* Nikdy nebudeš sama. Poď, vrátime sa...

*******

Raffael sa chrbtom opieral o stenu domca, kam sa po príchode do mesta uchýlila Kitta so svojím strýkom a čakal. Nikto mu neotváral ani na tretie zaklopanie, preto si najskôr myslel, že sa na neho dievča ešte stále hnevá, ale potom si uvedomil, že vo vnútri panuje nezvyčajné ticho. Preliezol cez múrik a dostal sa do záhrady, odkiaľ už nebolo ťažké dostať sa dnu. Nikoho nenašiel, ale všimol si, že na háčiku vedľa dvier visí Gharov plášť a jeho tulec so šípmi. Uľavilo sa mu. Naozaj. Aj keď sa Ghara vždy tak trochu bál, ale bol rád, že ticho v domci nesúvisí s tým, že by sa Kitta nejako zranila.
Nech odišli kamkoľvek, vedel, že sa vrátia a pretože sa matke ponúkol odniesť košík s jedlom, mal výhovorku pre svoju návštevu. Alebo aspoň možnosť nadviazať s Kittou rozhovor a ospravedlniť sa jej. Keď vtedy ráno odišiel, žiarlil a bol nahnevaný, ale s každou minútou si čoraz silnejšie uvedomoval, akú chybu urobil.
Akoby ho už viac nohy nedokázali udržať, zosunul sa chrbtom po stene až k zemi. Skrčil kolená a hlavu zvesil pomedzi ne. Aby sa aspoň trochu rozptýlil, kreslil prstom do prachu nič nehovoriace obrazce.*

Maureen

*Nadvihla obočie pri zmienke o žobraní. Ktovie prečo mal pocit, že po ňom chcela niečo také. Zaujal ju tiež fakt, že mal pocit že mohla rozhodnúť o tom či bude žiť. Takú moc nemala, mohla si vydobyť veľa vecí, ale tu by nepomohlo ani keby sa na hlavu postavila. Otec síce sľúbil dva týždne, no len preto že šanca na úspech bola aká bola a on v to neveril. Ako sa tak dívala na muža, ani sa tomu nečudovala.* Bola to len otázka, mám trinásť rokov, nemôžem rozhodnúť o tom či budete žiť alebo nie. *O tom či budeš žiť môžeš rozhodnúť sám. Zatiaľ ale s tým čo by musel urobiť nehovorila. Mala najprv len otázky.* Predpokladám že sa tu sám aj tak nudíte, tak vás rozhovor so mnou snáď nezabije. *Pokrčila ramenami a na pery sa jej usadil pobavený úsmev.* Máte rád svojich mužov? Počula som že muži vo vojnách sa niekedy obetujú za ostatných, urobili by ste to pre niektorého z vašich?