Iná časť vesmíru

(( tak čo je to už len smrť postavy oproti haraniu vlcice na niekoľko dlhých mucivych dní, ale beriem že to bolo trosililinku zákerné ))

Akte

*Ani sama netušila, že to príde. Bolo to zvláštne, ale rokmi v zajatí tento cyklus u nej zanikol. Nedialo sa to, nemusela to riešiť, ale akoby on A jeho krv to všetko v nej spustili a jej telo prudko reagovalo na neho. V sekunde keď sa postavil cuvla a vyhrazne zavrcala. Ak by sa k nej bol čo I len priblížil, bola by v obrane zaútočila. Nikdy žiadnemu mužovi nedovolila na seba siahnuť. Dotyky pre ňu predstavovali bolesť, utrpenie a vyvolávali spomienky na všetko čo si prežila. Teda nič príjemné s nimi spojené.
Ale on odišiel a Akte si ulavou vydýchla, hoci pocity nepolavili. Nič z nich. Cítila seba, cítila jeho a skucala bolesťami. Pozrela sa na svoje roztrasene telo, ktoré jej vracalo zameskane roky s ohromne silnou bolesťou. Snažila sa radšej sústreďovať nato čo on cítil, ale nedarilo sa. Jeho krv jej žilách mala príliš slabý účinok nato aby všetko prerazila.
Po obzeral sa vôkol seba a všimla si skriňu. Zmenila sa do ľudskej podoby a otvorila ju. Bolo tam nejaké jeho šatstvo a pri pomyslení nato, že by mala mať na sebe jeho veci jej prišlo zle, ale potrebovala sa zahalit. Obliekla si jednu jeho košeľu, ktorá bola dostatočne dlhá a druhu roztrhal na kusy. Neostávalo jej nič iné než len vložiť si zgulane pásy látky do rozkroku a urobiť si tak náhradné spodné prádlo.
Bolesti boli však prisilne a lamali ju napoly. Ale aj predstava pohodlia v posteli ju ničila. Tak urobila jediné, vliezla si na zem a schulila sa pod posteľou. Na čele mala kropaje potu. Začalo to tak sprudka, so silou akú by nečakala a netušila koľko dní to bude trvať. *

Arrow

*Dážď na súmraku pomaly ustával a Arrowa sa začala zmocňovať únava. Ani po niekoľkých hodinách strávených na čerstvom vzduchu a s úsilím uvoľniť napätie v slabinách, sa necítil o nič lepšie. Pretože bol Aratahi, dokázalo sa jeho telo vyrovnať s oveľa väčšou nepriazňou počasia, ale nemohol stráviť večnosť vyhýbaním sa chate a jej obyvateľke. Nateraz tam však nechcel vstupovať. Stále si nebol istý sám sebou a pochyboval, že v Amicaminej blízkosti sa to zázračne zmení. Skôr naopak...
Tetiva luku zapraskala, keď ju Arrow napol a hrot šípu sústredene namieril na tvora, ktorý už navonok vyzeral ako blízky príbuzný vlka. Od tej doby, ako vyšiel z rieky a našiel si svoj úkryt pod rozložitým stromom blízko chaty, sa k jej dverám priblížilo už niekoľko zvierat. Prilákal ich pach vlčice, konali inštinktívne a pudovo, ale to aj Arrow. Vypustil šíp a vlkodav so zaskučaním klesol k zemi. Keby ho nechal nažive, zviera by sa každou chvíľou stalo dotieravejšie a nebezpečnejšie. A to ešte ani neprišla noc. V tej chvíli sa z lesa ozvalo ťahavé zavitie a Arrow si na tetivu založil ďalší šíp.*

Akte

*Ležala pod posteľou hodiny. A hodiny. Občas skučala bolesťou a jasne počula, ako jej pach volal k sebe zvery, ktoré mali aspoň čo to spoločné s vlkmi. Bolo jej z toho mizerne. Doma to všetko riešili bylinkami, prípadne ženy v tej chvíli boli dobre chránené otcami, ktorí akoby vedeli, že sú to ich dcéry a ih démoni dokázali chrániť svoje deti pred akýmkoľvek možným útokom, ale tu? Kto ju už len tu mal chrániť?
Počula svišťanie šípov, ktoré leteli vzduchom a následné zaskučanie tvora. Vedela, že to robí on. Ale taká otázka, odkiaľ mala vedieť, že to nie je len prejav stráženia si teritória? Postavila ho do pozície v ktorej jej hrozil útok od neho samotného, lebo jednoducho pudy boli pudy. Jej telo ju postavilo do tejto pozície. Ale ona zato nemohla. Najlepšie by bolo, keby jednoducho odišla. Možno keby sa bola vnorila do vody, niekam do jazera, na čas aký by bol potrebný pre koniec tohto utrpenia, ale jednoducho ako by už len zašla ten kus, keď nablízku bol aj on?
Vykríkla bolesťou a ešte viac sa skrútila do klbka. Bolo to ďaleko horšie, než si spomínala. Alebo si len jednoducho zle pamätala? Netušila. Ale bolo to hrozné. Možno práve preto, že roky už toto neprežívala. Jej telo bolo obliate potom. Košeľa sa jej lepila na telo a keby mala niečo v žalúdku, bola by to rýchlo vyvracala. Ale pod posteľou jej bolo najlepšie. Iba jemný, dohorievajúci plameň osvetľoval ten kúsok tmy, ktorú si ukradla len pre seba.*

Arrow

*S prichádzajúcou tmou sa na okraji lesa začalo objavovať čoraz viac lesklých očí. Držali sa v ústraní, ale Arrow na sebe cítil ich prenikavý pohľad, ktorý sa s predlžujúcimi tieňmi stával čoraz intenzívnejší. Vedel, že stretu s vlkodavmi sa nevyhne, pretože Amicamin pach ich lákal a potláčal vrodenú ostražitosť, ktorú mali voči človeku. V Arrowovi však cítili svojho soka, preto sa niektorí samci začali čoraz odvážnejšie posúvať dopredu. Šípy skolili dvoch...troch...štyroch vlkodavov, ale na ich miesto nastúpili ďalší. Pohybovali sa ako svorka s jediným cieľom a Arrow im stál v ceste. Keď okolo neho vytvorili polkruh, tlmene zanadával a zvažoval svoje možnosti. Tak či tak, nemal na výber a aj keď mu to bolo nepríjemné, musel požiadať o pomoc svojho démona. Boli to roky, čo sa naposledy premenil do vlčej podoby a démon ho za to nenávidel. V približujúcej sa svorke však videl svoju príležitosť, ako sa konečne oslobodiť, a tak, keď Arrowova vôľa ustúpila do úzadia, nenechal sa dlho prosiť. Na mieste, kde predtým stál človek sa k zemi krčilo obrovské zviera. Vlk mal srsť nezvyčajnej opálovomodrej farby a už na prvý pohľad vyzeral nebezpečne. Hlava mu visela medzi prednými labami iba pár centimetrov nad zemou,vyhrnuté pysky poskytovali dokonalý výhľad na tesáky, ktorých špičky po stranách prečnievali na niekoľko centimetrov. Prvého vlkodava vlk zabil v priebehu sekundy. Jednoducho sa mu zahryzol do krku a prerušil miechu, takže sa bezvládne telo zviezlo na zem už dávno mŕtve. Ostatní vlkodavi potom zaútočili naraz a noc naplnil zvuk zúrivého cvakania tesákov, vrčania a pišťania, keď niektorí zo súperov utŕžil ranu.*

*Keď oheň celkom vyhasol a celá chalupa sa ocitla v čierno čiernej tme, Akte začula vonku zbiehajúce sa tvory. Ak doposiaľ sa cítila ako korisť, teraz to už bolo ako odčiarknuté. Jednoducho čierne na bielom, akoby toho nebolo dosť. Len zatvárala oči, ruky si tisla k ušiam, aby nepočula čo sa vonku odohrávalo a snažila sa vypnú. Jednoducho prestať vnímať čo tam robili, ale bolo to všetko príliš silné a hoci jej vlčia podstata chcela ísť von a bojovať, vedela, že to by bola príliš veľká chyba a nakoniec by si musela chrániť telo, aby neskončila niekoľko násobne znásilnená. Stačilo, že si musela pre istotu šetriť sily na Arrowa.
Tušila, že raz po nej vyštartuje. Minimálne raz. Neverila jeho sile sebaovládania ani trochu. Bol Arathi ako ona, pudy boli príliš silné a čím dlhšie prežívala túto hrôzu, tým viac mala pocit, že jej nohy by sa najradšej rozbehli za ním a zakrútili mu zadkom priamo pod nosom. Ako pravá provokačná drnda kričiaca si o dotyk. Vykĺzla rukou spod postele a stiahla si tam k sebe všetko čo na posteli bolo. Deka, povliečky, vankúše a do toho všetkého sa obalila do kukly až nad uši. V nádeji, aby zvuky rýchlo utíchli. A nakoniec sa tak aj stalo. Vonku bujaré zvuky bitky nahradilo ticho. Na jej zátylku naskočila husia koža. Netušila čo príde. Čo sa stane.*

*Takže to zvieratko malo svojho majiteľa? Až trošku Kitta zosmutnela, ale nedala to na sebe nijako znať, len pohľad stále upierala na maličkého Oskara a tváričku mala zbrázdenú nehou. Pozrela sa na ženu a ako jej radila, pomasírovala zvieratku bruško.* Možno by ste ho mali teda zobrať domov. K vášmu synovi. Tam mu určite bude dobre. *Povedala pokojným hláskom, aj keď jej bolo ľúto pri pomyslení, že ešte aj on ju opustí. Nestačílo, že Amicam to urobila? To ju donútilo vlastne vrátiť sa k nej, svojej priateľke vlčici. Ktovie kde sa práve v tej chvíli nachádzala. Čo s ňou bolo. Či našla svojho Cudzinca, alebo nie. Dúfala, že áno. Aj malá Kitta videla ako veľmi a často obracala svoju tvár smerom k nemu. Bol pre ňu dôležitý. A práve preto aj Kitta prijala, že ju opustila. Ona by pre strýka urobila to isté.* Strýko Ghar? *Naklonila hlávku do strany, aby mohla vidieť na neho.* Myslíš, že Amicam, ešte niekedy uvidíme?

Arrow

*Pod démonovými čeľusťami zapraskal krčný stavec a bezvládne telo posledného vlkodava sa zrútilo k zemi. Po dlhom a vyčerpávajúcom boji konečne zavládlo ticho a mršiny zvierat sa v hrôzostrašných polohách povaľovali všade naokolo. Niektoré mali prehryznuté krčné tepny, iné desivé rany po bokoch a hlboké škrabance na srsti zafŕkanej krvou. Aj samotný opálový vlk mal na tele niekoľko otvorených rán, ale ani jedna nebola natoľko vážna, aby ho ohrozila na živote. Boj mu pozdvihol náladu a chuť dopriať si zaslúžené potešenie a pretože vedel, kde ho má hľadať, obrátil sa k loveckej chate. Svoju odmenu si zaslúžil, preto nezaváhal ani vtedy, keď vstúpil dovnútra a podľa pachu zamieril k posteli, ku ktorej ho to neodolateľne ťahalo. Pazúry mu pri každom kroku škrabli o drevené dosky podlahy, takže Amicam musela poznať v akej podobe sa k nej približuje. Zubami chňapol po prikrývke, ktorá mu bránila v prístupe a slabo ju potiahol. Potom to isté urobil s vankúšom a systematicky si z cesty odstraňoval prekážky.*

Ghar

*Ghar si neuvedomoval ako smiešne musí vyzerať s pleteným košíkom ešte stále pritisnutým k hrudi, až kým si ho Milla nepremerala pobaveným pohľadom. Takmer na ňu zavrčal a konečne sa pohol z miesta. Mal pocit, že keď sa na neho Kitta obrátila s otázkou, bol konečne schopný prekonať prvotné prekvapenie. Zamieril k stolu a košík naň nie príliš jemne položil. Potom sa naširoko rozkročil a ruky založil krížom cez hruď, aby dal žene najavo, kto je tu pánom. Rozčuľovalo ho, keď zbadal ako pritom Milla zvedavo nadvihla obočie.
"Myslím, že už nie, Kitta. Je to len zviera a navyše divoké," odvetil Ghar ešte stále zamračene. Tentoraz sa zamračila aj Milla. Očividne nesúhlasila s niečím, čo povedal, ale keď sa pozrela na dievčatko jej výraz sa v okamihu zmenil. Zjemnel a oči sa jej naplnili porozumením. Mala doma syna, ktorý zdieľal Kittinu lásku k živým tvorom, preto ju vedela pochopiť viac než jej necitlivý strýko.
"To nemusí byť pravda," odporovala a snažila sa pritom ignorovať ďalšie Gharovo zavrčanie. Ten chlap bol divoch do špiku kostí. "Ani môj syn Oskara neskrotil a predsa sa k nemu stále vracia. Nemusíš mi ho dávať, Kitta, on sám sa rozhodne u koho zostane a Raffael to pochopí." Usmiala sa a pozrela do košíka, v ktorom sa netopier prebral k životu. Kittina masáž zabrala a keď vo vzduchu zachytil vôňu jedla, ňufáčik sa mu slabo zachvel. Vycítil koláče. Áno, určite to boli koláče a na nich množstvo sladkých hrozienok. Naširoko roztvoril oči a pohol labkami vo vzduchu akoby v nich už jedno držal.
"Môžem s vami hovoriť?"
Milla sa strhla a s predstieraným pokojom pozrela na Ghara. Netušila ako sa to stalo, ale odrazu stál pri nej a držal ju za lakeť. Prižmúrila oči a on ju okamžite pustil. "Kitta, pokojne sa najedz. Sľubujem, že tej potvore neublížim."
Ghar venoval dievčatku silený úsmev a potom zamieril k dverám.
"Správate sa ako surovec," obvinila ho Milla len čo za ním vyšla von a dvere sa za ňou zatvorili. Podvedome napodobnila jeho postoj s nohami naširoko rozkročenými a rukami založenými vbok. Od Ghara však bola o hlavu a pol nižšia, ale rovnako odhodlaná.
"A vy sa zase nesprávate ako žena."
V Milliných očiach sa zablesklo. "Ach áno, prepáčte, že sa vám neklaniam vaše lordstvo," šprihla mu do tváre a keď sa k nej obrovský chlap priblížil, neustúpila ani o krok.
"Nestojíme o milodary."
"To nie sú milodary. Princ ma požiadal o to, aby som vám pomohla s domácnosťou a ja to pre neho rada urobím či už sa vám to páči alebo nie. Prídem zase zajtra."
Ghar nestihol ani zareagovať a Milla už okolo neho prekĺzla na voľné priestranstvo dvora. "Odkážte Kitte, že je u mňa vždy vítaná. Bývam v domci dolu pri rieke."
Ghar si odfrkol a pokrútil hlavou. "To určite, ty bosorka."

*Už keď počula otvárajúce dvere, zacítila ostrý pach krvi a démona. Vedela v akej podobe vošiel dnu a vedela, že to neveští nič dobré. Jemné ťahanie prikrývky z jej schúleného tela, ju donútilo obrátiť sa tvárou k démonovi, ktorý si razil cestu k jej zraniteľnému telu. V momente ako cez priezor vankúšov, ktoré vyťahoval von, uvidela jeho pysk, natiahla k nemu ruku a prsty vnorila do jemnej, krátkej srsti na papuli. Bola lepkavá a špinavá od krvi.* Si krásny, Démon. *Aj v šere zahalenej miestnosti videla jeho výnimočnú farbu a kus ornamentu na labe a potom aj na časti jeho tváre, keď mu pozrela do očí. Rovnako ako ona mal nezvyčajné sfarbenie. Prstami pomaly prešla k jeho tvári a bruškami prstov obkrúžila ich tvary. V tej sekunde k nej doľahli spomienky z minulosti.

„No tak, Akte! Ponáhľaj sa!“ kričala na ňu Kyra, keď sa naháňali po lúke. Dve malé dievčatká, roztopašné a pobláznené životom pred sebou bežali ruka v ruke a náhlili sa smerom k ich tajnej skrýši, odkiaľ vždy pozorovali trénujúcich mladíkov Arathi. Boli tam vždy. Takmer každý jeden tréning videli spolu. Keď jedna z nich ochorela, tak chodila iba druhá a potom jej rozprávala o tom, čo dnes videla.
„Jedného dňa, budeme aj my také mocné, Kyra.“ Povedala jej s úsmevom Akte, ako sa plazili po brušku, aby si ľahli na úpätie kopca zahalené v tráve.
„Ty áno, raz budeš veľká bojovníčka,“ zalichotila priateľke Kyra. Ona nikdy nemala bojovnosť v génoch tak ako Akte. Aj keď sa mačkovali a naháňali, zakaždým Akte vyhrala. Ale rada sa dívala na mladíkov, ktorí trénovali. Zakaždým začínali tréning ako ľudia. Palicami útočili jeden na druhého, bezhlavo sa vrhali do boja a dohliadal na nich Orin, alebo Seram, no vždy len jeden z nich. Keď však mužský boj nabral na obrátkach a ich démoni sa dali vo vzduchu takmer zachytiť medzi prstami, premenili sa a pokračovali v boji. Práve ten moment bol najkrásnejší, keď chlapčenské telá sa rozorvali a namiesto nich tam stáli oni. V celej ich nádhere. Mocné telá, trasúce sa svalstvo vytržením a napätím....
„Pozri sa, Akte! Pozri!“ ukázala prstom Kyra. „Tam je on!“
Akte presunula svoj pohľad a v boji si všimla démona, ktorý Kyru zakaždým zaujal práve svojim výnimočným vzhľadom. Mal modrú srsť a čierny ornament na tvári a labách....

Spoznávam ťa. *Hlesla prekvapene Akte. Bol to on. Ten, ktorý ukradol srdce jej priateľke v detstve. Nie raz jej rozprávala o tom, aké by to bolo, keby sa s ním mohla zoznámiť. Keby tak mohla byť jeho družkou.* Kyra ťa milovala. *Povedala potichu a neprestávala mu prechádzať prstami po pyskoch.* Nechcem sa ti zaviazať. Nerob to. Mojej bolesti nijako neuľavíš. *Rozprávala, hoci netušila či reči jej zaistia ochranu. V prípade núdze bola pripravená premeniť sa, aj keď by ju to stálo priveľa síl.* Ani jeden z nás sa nechce viazať, tak to nerob..

Arrow

*Keď sa Amicamina ruka po prvýkrát vnorila do Démonovej srsti, telom mu prešiel slabý záchvev. Boli to už roky, čo sa ho niekto takto dotkol a staré pocity sa drali na povrch ako zabudnuté spomienky. Spočiatku bol ostražitý, netušil, ako zareaguje v ďalšej chvíli, ale Amicam bola opatrná, dotýkala sa ho len na miestach, kde mu to bolo príjemné, a tak sa začal pomaly uvoľňovať. Istý okamih, keď mu prstom obkreslila symboly na spánkoch, privrel oči a hlboko spokojne zavrčal. Kúsok po kúsku sa čoraz viac skláňal k zemi, až kým si na ňu neľahol úplne a znehybnel. Amicamin hlas, celá jej prítomnosť na neho pôsobili zvláštne upokojujúco, pretože vedela, aké to je byť Aratahi. Nehnusil sa jej, nemala z neho strach, ruky mala jemné a horúce, takmer nežné. Iba raz ním trhlo. Bolo to vtedy, keď sa zmienila o Kyre a minulosť, ktorú tak dlho potláčal, sa vracala späť, aj napriek tomu, ako ďaleko od nej utiekol.

Kyra plakala a Azrael sa ju snažil nešikovne utešiť. Prstami jej prečesával dlhé vlasy a opätoval pevný stisk, ktorým si ho držala blízko pri sebe. Bol vtedy ešte primladý a ona takmer dieťa. To, čo bolo medzi nimi nikdy nezašlo za hranicu nevinnej intimity. Ich prvý bozk bol tým najvzrušujúcejším, čo kedy mladý Aratahi zažil a teraz mu to všetko chceli vziať. Jeho ramená sa podvedome ešte viac zovreli okolo útleho dievčenského tela. Ona zvierala košeľu na jeho chrbte a lícom sa mu tisla na hruď v mieste, kde sa uvoľnilo viazanie. To miesto na holej koži ho pálilo, keď naň priložila svoje pery a zhlboka do seba vdýchla jeho vôňu.
"Musím to urobiť," vzlykala Kyra, ale on pritom krútil hlavou.
"Nie, nemusíš. Môžeme utiecť, spoločne, uvidíš, že sa o teba dokážem postarať..." V tej chvíli si bol Azrael istý, že sa to podarí.
"Ale môj otec to tak chce. Zajtra sa spojím s Gillenom."
Rozhodnosť v Kyrinom hlase Azraela presvedčila, že ona sa už rozhodla, ale stále tomu odmietal uveriť. A potom sa mu v hlave rozjasnilo. Črty tváre mu stvrdli, keď od seba dievča odtisol. "Takže pre tvoju rodinu nie som dosť dobrý?"
Kyra ešte raz prekvapene vzlykla, chcela byť pri ňom, naťahovala za ním ruky, ale on ju k sebe nepustil. "To nie je pravda. Ty si pre mňa dosť dobrý, ale nevieš, aký je môj otec." Zlomila Azraelov chabý odpor tým, že ho začala hladiť po tvári. Jej ruky boli také nežné, tak bojazlivo si pýtali dotyk, že za nimi sám naťahoval hlavu. Hneď na druhý deň sa Kyra spojila s Gillenom a on odišiel. Nikdy viac nechcel počuť o Altre ani sa na ňu vrátiť.

Mohutným vlčím telom prechádzala triaška a tá sa preniesla aj na Arrowa, keď sa premenil späť na človeka. Už necítil dotyk na srsti, ale vo vlhkých vlasoch, ktoré sa mu lepili na čelo. Nahú pokožku mal v žiare ohňa pokrytú tenkou vrstvičkou potu a ľavý bok nepekne podriapaný od pazúrov vlkodavov. Práve vďaka bolesti sa dokázal sústrediť na ženský hlas a počúvnuť ho.* Akte?* Vydýchol takmer nečujne a potom mu hlava klesla na drevenú podlahu.*

*Prekvapene zažmurkala, keď začula svoje meno a uvedomila si, že sa dotýkala mužskej tváre. Ruku stiahla späť k telu a naďalej prekvapene na neho hľadela. Ani len netušila, že o nej vedel. Bola síce najlepšia priateľka Kyry, ale vždy sa držala v úzadí. Nerozprávala sa s mužmi, stránila sa ich, aj keď rada sledovala ako trénovali.
No naozaj ani len netušila kde prišiel k jej menu. Azda mu Kyra o nej povedala? Prečo? Nemohla im pomôcť, hoci priala ich láske a tomu, aby sa spojili oni dvaja. A potom ju už viac po nepokojoch nevidela. Netušila čo sa s ňou stalo a či ešte žila. Či žil Gillen. Bolo jej smutno za jedinou priateľkou, akú kedy mala.
Mlčky natiahla ruku smerom k nemu a potiahla ho k sebe.* Si zranený. Pomôžem ti, ale ak sa potom o niečo pokúsiš, prisahám, že vykrvácaš z iných partií, kde sa ti to nebude ani trochu páčiť. *Prehovorila potichu, keď si priložila svoje zápästie k perám. Mlčky si ho rozrezala tesákom a krvácajúcu ruku priložila k jeho perám. Už to bolo aj tak jedno. Zabil Tristana a zobral jej minulosť, ktorú jej osviežil tým, kým sám je. Krvné puto, ktorým si ju k sebe aspoň na čas priviazal už medzi nimi bolo, tak nevidela žiaden dôvod prečo mu nedať napiť, keď vonku bojoval aj zato, aby sa k nej nedostal nikto iný, hoci moc dobre vedela v čom to spočívalo.*

Arrow

*Aktina krv prebudila Arrowove zmysly, takže otvoril oči a chvíľu sa jej pokúšal brániť. Odvracal hlavu, lebo vedel, že keď sa krvné puto obojstranne potvrdí, bude ich to k sebe ťahať ešte viac. Ibaže sladká tekutina, ktorá Akte kolovala žilami bola horúca a plná života. Stačilo, aby sa jazykom len raz obtrel o pokožku na jej zápästí a cesta späť neexistovala. Prisal sa k nej a krv mu prúdila do hrdla plnými dúškami. Jej chuť sa mu nezabudnuteľne vrývala do pamäte ako niečo, bez čoho v budúcnosti už nikdy viac nebude schopný pocítiť rovnaké uspokojujúce naplnenie, aké prežíval v tej chvíli. S úľavou od bolesti sa mu od končekov prstov na nohách začala do celého tela šíriť príjemná únava. Jazykom naposledy prešiel po rane na Aktinom zápästí a s jej rukou vo svojej dlani ostal nehybne ležať na chrbte. Oči mal zatvorené, dych sa mu postupne spomaľoval až nabral pravidelnejší rytmus, zatiaľ čo jediná kvapka Aktinej krvi mu z brady stiekla po hrdle až k jamke pod kľúčnymi kosťami a tam sa zastavila.* Ďakujem,* vydýchol takmer nečujne, keď sa už zdalo, že zaspal a potom sa jeho telo uvoľnilo úplne.*

*To, ako pil, v nej spôsobovalo veľmi zvláštne pocity. Na moment jej bolo príjemnejšie a nesústreďovala sa na bolesť v podbrušku, ktorú jej spôsobovali nepríjemné kŕče. Vnímala len to, ako sa ich krv miešala a bolo to niečo nezvyčajné. Niečo, čo ešte nepocítila a zdalo sa to vysoko návykové. Načo by si azda dokázala naozaj zvyknúť a užívala by si to azda zakaždým, keď by k tomu došlo.
Celý čas mala hlavu položenú na zemi, len obrátenú smerom k nemu a keď skončil, videla tú jednu neposlušnú kvapku krvi, ktorá sa usadila na mieste, kde byť nemala. Ten pohľad ju na moment fascinoval natoľko, že azda sa aj niekoľkokrát zabudla nadýchnuť.
Keď z jeho pier vyšlo tiché poďakovanie, nebola schopná žiadneho slova. Čo by bol povedal Tristan, keby sa bol dozvedel, čo urobila? Chcel by azda odplatu? Nový Tristan určite. Starý, určite nie. Ale prečo by mala konať podľa toho, čo by chcel, alebo nechcel niekto, kto bol mŕtvy? A zabil ho ten, čo ju držal za ruku a zaspal. Pomaly vykĺzla z jeho zovretia a pritisla si zakrvavenú ruku na prsia. Cez neho sa natiahla k vankúšom, ktoré pred tým, od nej zobral a pritisla si ho k brušku. Objala vankúš ako svoj štít, ktorý by ho mohol od nej držať čo najďalej.
Aj v úzkom priestore pod posteľou sa jej útlemu telu podarilo pretočiť sa na bok chrbtom k nemu a po dlhých hodinách trápenia napokon aj ona zaspala.
Nespala však dlho. Ráno ju zobudilo prvý spev vtákov. On však ešte tuho spal. Vytiahla sa spod postele tíško ako myška. Potrebovala sa umyť. Sama sebe smrdela. Nemohla cítiť tú krv, ktorou bola posiata aj zem pred chalupou. Nezastavila sa však nad tým. Len zamierila do rieky a s tichým bolestivým stonom vošla do vody. Bola ľadová a všetko ju ešte viac bolelo, ale musela sa umyť.*

*Vankúš, ktorý od seba Akte nadránom odtisla Arrow podvedome nahmatal a v spánku si ho pritiahol pod seba. S každým nádychom vnímal Aktinu vôňu, preto ostal prekvapený, keď otvoril oči a videl, že je sám. Iba s mäkkou látkou, ktorá mu na líci zanechala slabú stopu po tom, ako pevne si ju k sebe tisol. So zastonaním sa chytil rámu a s ľahkosťou sa vytiahol spod postele, kde strávil celú noc. Rukou si prešiel po zlepených vlasoch a oči zažmúril proti slnku, ktoré od východu začalo napĺňať izbu jasným svetlom. Aktina neprítomnosť v ňom nevzbudila obavy, pretože si bol dokonale istý, kde sa práve nachádza a že to nie je ďaleko. Poznal, či bola pokojná alebo sa bála, či len tak oddychovala alebo sa pokúšala utiecť. Uzavreté krvné puto mu umožňovalo vycítiť oveľa viac detailov týkajúcich sa Akte, než predtým. On sám bol pokojný, aj keď trochu v rozpakoch. Udalosti predchádzajúceho dňa sa mu živo pripomenuli rovnako ako spomienka na Kyru a jej priateľku, ktorá ju neustále sprevádzala. Neuveriteľnou zhodou náhod sa to isté malé dievčatko a ten istý mladík stretli o mnoho rokov neskôr na úplne inom mieste a ani jeden z nich už neostal rovnaký.
Arrow netušil, čo by mal Akte povedať alebo ako sa k nej správať, preto sa uchýlil k tomu, čo dôverne poznal, len aby na to nemusel myslieť. K práci.
Na nahé telo si natiahol voľné nohavice a naboso zamieril k dverám, za ktorými sa otváral nepekný pohľad na bojisko. Démon svojich súperov nešetril a na dielo skazy sa pomaly začal znášať roj múch. Arrow sa zobudil práve včas, aby sa o všetko postaral. Pod prístreškom našiel luk a prázdny tulec, ktorý si pomocou remeňa upevnil vzadu na chrbte. Ako prechádzal okolo mŕtvol vlkodavov, vyťahoval im z rán šípy a vkladal ich naspať do tulca. Keď bol hotový začal mŕtvoly zhŕňať na kopu. Bežný dospelý vlkodav vážil toľko čo nadpriemerne rozložitý človek a Arrow na každom pleci niesol jedného. Keby ho pritom videl niektorý z domorodcov asi by tomu odmietal uveriť, ale Aratahi sa tváril uvoľnene, akoby dokázal uniesť oveľa viac. Po posledných dvoch zvieratách sa zadíval na výšku celej kopy a v duchu mu napadlo, že na to, aby ich všetkých zahrabal bude musieť vykopať poriadnu jamu.* Len si na to nezvykaj,* zavrčal popod nos, akoby sa rozprával sám so sebou a dovolil démonovi vystúpiť do popredia. Na slnku sa opálovo modrá srsť rozžiarila a premenlivý lesk stúpal a klesal po tele podľa toho, ako sa pri hrabaní pohybovali jeho predné končatiny. Občas zastal, nadvihol mohutnú vlčiu hlavu a hlasno kýchol, keď sa mu do nozdier dostal dráždivý prach.*

*Príšerne to bolelo. Ľadová voda jej len viacej ubližovala. Cítila ostré bodanie v lone, akoby ju malo roztrhať. Bolo to hrozné. Preto sa umyla najrýchlejšie ako to len dokázala umyla a na brehu a osušila. Po vode na jej tele a šatstve nezostalo ani stopy, len bolesť zotrvávala. Nechcelo sa jej späť. Bola unavená a doblížená. Zas na druhej strane sa jej veľmi chcelo zase zaliezť pod posteľ a stráviť tam celý čas, kým toto utrpenie bude trvať.
Napriek tomu, že by si naozaj najradšej ľažkala a odpočinula, obrátila sa hlbšie do lesa. Neutekala od neho, iba šla.. Na prechádzku. Potrebovala si vyčistiť hlavu. Niekedy v tej chvíli, keď vyrazila na odchod, cítila zmenu, ktorá jej napovedala o jeho premene, ktorou si prešiel, aby mohol zakopať mŕtve psy. Vedela, že keby to skúsi, keby povolí brány svojej mysle k nemu, mohla by s ním komunikovať. Ale to v danej chvíli nechcela ani jedinou bunkou svojho tela, preto jej myseľ ostávala uzamknutá za zlatou bránou.
S vypätím síl sa jej podarilo premeniť sa a rozbehnúť preč. Mala síce žalúdok rozbolený, telo rovnako, zadné nohy ju boleli, akoby mala chrípku a to už ani nemyslela nato, ako veľmi ju to bolelo, keď sa premenila a sprvu len cupkala ako stepná koza. Ale nakoniec si opohybovala nohy a mohla bežať ako vždy, aj keď ubolené brucho jej dávalo poriadne zabrať.
Potrebovala sa aspoň trochu prebehnúť. Užiť si vietor v tvári, aspoň kým jej to telo dovoľovalo, čo sa minútami menilo a ona nie vždy vďaka bolesti mohla. Teraz však na ničom inom nezáležalo. Vypustiť paru. Unaviť sa, aby aj napriek bolesti mohla potom večer konečne zaspať. Konečne odpadnúť od únavy. Vybrala sa teda na lov.
Bežala ozlomkrky po lese, spod láb jej odlietavali kusy dreva a zeminy a pritom si užívala ten moment slobody. Cítila sa lepšie. Unavene, ale podstatne lepšie, než by čakala. Už necítila bolesť z ľadovej vody a netŕpli jej intímne miesta, ktoré ju pichali, ako ľadové ihly. Len niekoľko metrov pred sebou prichytila nepripraveného mocného jeleňa a jeho lov si užila pekne z ostra. Keď stála nad mŕtvym telom jeleňa a papuľu mala celú od krvi, rovnako aj bielu hruď, bola spokojná. Konečne v nozdrách necítila pach vlastnej krvi.*

Arrow

*Keď pod zemou skončilo aj telo posledného vlkodava, démon sa presunul k rieke. Ponoril sa priamo do chladného prúdu, aby zo seba zmyl pot a špinu z dnešného aj predchádzajúceho dňa. Užíval si chvíľu pokoja a novonadobudnutej slobody, ktorá pramenila predovšetkým z Aktinej prítomnosti. Nebyť jej, Arrowovi by trvalo oveľa dlhšie, kým by sa mu podvolil. Takto medzi sebou uzavreli aspoň dočasné spojenectvo a keď démon vycítil, že je najvyšší čas, bez vzpierania prenechal miesto svojej ľudskej polovici.
Arrow sa vynoril spod hladiny a prudko lapal po dychu. Voda z neho stekala v cícerkoch, zatiaľ čo si dlaňami šúchal kožu na predlaktiach, aby ju zbavil nalepeného prachu. Niekedy medzitým ho zaplavil silný pocit spokojnosti, ktorý mu bol taký cudzí, že musel patriť iba Akte. Len na krátky okamih sa mu zazdalo, že v ústach pocítil chuť zvieracej krvi, možno lane alebo jeleňa. Zastavil sa s rukami zaborenými vo vlasoch, z ktorých si vymýval chuchvalce živice a na tvári sa usadil prihlúply úsmev. Uvedomil si to vtedy, keď ho rozboleli dlho nepoužívané svaly na čeľustiach, preto s tým rýchlo prestal a dokončil očistu. V chate sa obliekol do čistých vecí a na stôl povykladal zbrane, ktoré si chcel vziať so sebou. Opasok s puzdrom na dýku a niekoľkými ďalšími pútkami na vrhacie čepele. K tomu tulec so šípmi a luk, ktorého oblúkovitá kostra sa opierala o stenu vedľa dvier.
Práve keď si Arrow nasadzoval chrániče na zápästia, pokúsil sa smerom k Akte vyslať myšlienku. Nesústredil sa na slová, skôr na pocity. Chcel, aby vedela, že sa chystá preč, ale hodlá sa vrátiť. Mal v meste svoje povinnosti, nebude ju rušiť, nechá ju na pokoji, môže mu dôverovať.
Arrow vzal druhý chránič a prestrčil cezeň pravú ruku. Viazanie koženými šnúrkami mu tentoraz nešlo tak ľahko ako inokedy, pretože sa sústredil na viac vecí naraz. Čepele vyložené na stole sa na slnku leskli a vysmievali sa mu rovno do očí.*

*Cítila ho aj keď sa nepokúšala sústreďovať na neho. A keď jej hody skončili, zamierila späť. Preto keď cítila, že odchádzal, už bola na ceste späť a rozhodla sa ho teda vyprevadiť nič nehovoriacim pohľadom. Sedela pred chatou a jednoducho čakala kedy vyjde von. Nemala chuť na rozhovory, ani na žiadne činy. Iba tam sedela a čakala kedy sa dvere do chaty otvoria. Potom by si jednoducho vošla pod posteľ a stvárila tam toľko času, koľko sa len bude dať. Ale nechcela byť ani s ním v jednej miestnosti. Aj z toho dôvodu si zvolila čakať. Síce ju všetko bolelo keď tam tak sedela, ale bola to len malá daň zato, čo by sa mohlo udiať, keby vošla dnu a dráždila by ho svojim pachom.*



*Sedela, keď sa pozerala ako dospelí odišli. A nevedela čo si o tom myslieť. Každý ju bral ako malé dieťa, šuškali si pred ňou, ukrývali sa a hovorili potichu zakaždým, keď si chceli povedať niečo, čo azda nemala počuť. Už ju to naozaj nebavilo tie ich tajnosti. Strčila prstíky Oskarovi, aby sa jej mohol za ne zachytiť a pozrela na strýka až keď sa znova vrátil k nej do domu.* Možno je Amicam len zviera, ale ona rozumela Cudzincovi. Ukrývali to predo mnou, ale nejakým záhadným spôsobom spolu komunikovali a Amicam mu rozumela v každom slove, ktoré povedal. Stále mi potom chceš hovoriť, že je len zviera? *Povedala potichu a vzhliadla k nemu s pevným výrazom v tvári, ktorý napovedal o vyspelosti dieťaťa a nie obyčajných bludoch, ktoré si mohla navymýšľať. jej tvárička bola skalopevná, istá tým, čo povedala a nebolo pochýb, že si to nevymyslela.*

Raffael

*Kameň, ktorý sa pritrafil Raffaelovi pod nohy mal svoj osud spočítaný. Chlapec sústredil všetku svoju energiu a zlosť na to, aby ho odkopol čo najďalej, ale tvrdohlavá hornina sotva poskočila na mieste. To Raffaela ešte viac nazlostilo, preto sa zohol, chytil kameň do ruky a prudko ho odhodil do rieky. Voda len raz ťažko žblnkla ako obluda s ťažkým trávením a po okruhliaku neostalo ani stopy. Lesklý had ho zhltol, ale nanešťastie si so sebou nezobral aj chlapcovo trápenie. Ešte stále ho v duchu ťažili Wulfhartove slová.
"Som len obyčajný slabý chudák. Nikdy by ma neprijali za rytiera," mrmlal si Raffael popod nos a zohol sa po ďalší kameň. Nenávidel pritom chorobu, ktorá mu z tela rýchlo vysávala energiu, takže navonok bol útlejší a vycivenejší ako ostatní chlapci v dedine. Wulfhart, syn obchodníka s drahými látkami, bol Raffaelovým presným opakom - silný, na svoj vek nezvyčajne vysoký a pevne stavaný chlapec, ktorého sebavedomie bolo možno o niečo väčšie, než sila jeho svalov.
Keď si na neho Raffael spomenul ešte stále ho pritom zabolela modrina na ramene. Matke tvrdil, že si ju spôsobil sám, keď hľadal Oskara na povale, ale namiesto súcitu sa mu dostalo len ďalších výčitiek. Matka nebola rada, keď videla ako sa naháňa po okolí namiesto toho, aby oddychoval. "Raffa, ak s tým neprestaneš tvoje srdce to nevydrží. Musíš sa správať rozumne. Mysli na svoje zdravie." To boli obľúbené Milline slová. Vždy sa pritom na neho pozerala ako na malého chlapca, ale on mal už trinásť a bol takmer dospelý. Bez otca v dome bol jedinou mužskou hlavou rodiny, ale radosť z tohto vedomia ako aj všetky povinnosti mu boli odopierané.
"To je smiešne. Nerozumiem, čo tým kráľ sleduje."
Dupot kopýt a vrava zahnali Raffaela do skrýše. Skrčil sa na brehu pod korene stromu, ktoré po zosuve pôdy ostali bezvládne visieť vo vzduchu. Netúžil po stretnutí so skutočnými rytiermi, pretože aj keď sa veľmi túžil stať jedným z nich, ich veľkoleposť a sila ho zároveň desili.
"Neboj sa, nemyslím si, že odteraz by sa do našich radov dostal každý chudák. Je to len skúška pre princa. Ak ten mladík dokáže za pár mesiacov z obyčajných roľníkov vykresať aspoň akých takých vojakov, potom sme si lepšieho následníka ani nemohli želať."
Pobavený smiech Raffaelovi rozbúchal srdce. Vypočul si aj zvyšok rozhovoru a potom ako bez duše trielil domov. Práve vo chvíli, keď si myslel, že nie je na nič súci sa mu ponúkala nová možnosť dokázať svoje schopnosti. Zajtra na úsvite. Zajtra na úsvite. Slová sa opakovali v chlapcovej hlave, až kým nedobehol domov. Na prahu čakala matka a s rukami prísne založenými na bokoch vyzerala zlovestne.
"Raffa, všade som ťa hľadala. Kde si zase bol?"
Chlapec spomalil a k dverám už len dokráčal. Mal ešte toľko duchaplnosti, aby sa tváril previnilo. "Iba pri rieke mama, hľadal som Oskara."
Milla bola chvíľu ticho, akoby rozmýšľala či synovi naozaj verí a potom len pokrútila hlavou. Usmiala sa a Raffael vedel, že je mu odpustené. Odpustené, ale nie zabudnuté.
"O Oskara sa báť nemusíš. Našiel si novú kamarátku a už jej stihol pojesť všetko ovocie. Je to naozaj veľmi milé dievča, pozvala som ju k nám."
"Dievča?" Raffaelove ústa sa zvláštne skrútili. Nemal o dievčatách vysokú mienku. Všetky, ktoré poznal nosili biele sukne, stužky vpletené vo vlasoch a neznášali, čo i len zmienku o zvieratách. Pišťali pri pohľade na myš aj žabu, a to boli v Raffaelových očiach celkom neškodné tvory. Jedna z nich Oskara skoro rozpučila metlou.
"Neznášam dievčatá. Sú to upišťané citlivky."
Milla sa potmehúdsky usmiala.
"Táto sa ti bude páčiť, keď ju lepšie spoznáš, uvidíš."
Raffael sa mračil ako podráždený skaraf. Prešiel okolo matky do vnútra domu a v duchu označil Oskara za zradcu. Zapredal sa sukni za trochu jedla. To bolo...strašné.
"Nebude!" Odvetil presvedčene a zamieril k posteli, kde ho na nočnom stolíku čakal liek na srdce. "Už teraz ju neznášam."
"No, ako myslíš," odvetila Milla a keď zatvárala dvere za svojím vzpurným synom ešte stále sa usmievala.



Ghar

*Dvojnásobný ženský útok bol na Ghara priveľa. Horlivosť, s akou sa na neho Kitta oborila bola prekvapujúca, takže na chvíľu zabudol, že hľadí na dieťa a odpovedal jej úprimne.* Ja neviem, Kitta. Nevidím vo zvieratách to, čo ty. Pre mňa sú to len tvory, ktoré boli stvorené na to, aby nám slúžili. Netuším či majú nejakú dušu alebo nie. * Pokrčil ramenami a zamieril k stolu, na ktorom ešte stále trónil nedotknutý košík. Ghar z neho opatrne stiahol biele plátno a zamračil sa. Prekvapila ho hojnosť jedla a predovšetkým malých okrúhlych bochníčkov husto posypaných tvarohom a bobuľami sušeného hrozna. Vzal jeden z nich medzi prsty a vytiahol ho, aby sa naň mohol lepšie pozrieť. Sladká vôňa prebrala Oskara k životu. Odrazu sa posadil v košíku a fúziky sa mu zachveli očakávaním. Drobné očká ako zhypnotizovaný upieral na koláč v Gharovej ruke, takže o chvíľu prestal zvierať prst dievčatka a vyletel do vzduchu. Cítil sa ako znovuzrodený. Stačil jeden šikovný obrat, úhybný manéver a už držal koláč v pazúrikoch. Ghar skríkol, ale inak sa po ňom nezahnal a malý netopier doplachtil naspäť do mäkkých perín. Bleskurýchlo povyberal labkami všetky hrozienka a potom začal lízať tvaroch.
"Mala by si sa najesť skôr, než ti tá malá beštia všetko zožerie," odvetil Ghar a pre istotu začal vybaľovať jedlo, ktoré netopiera nezaujímalo.*

Arrow

*Pri odchode z izby si cez plece prehodil tulec so šípmi a do ruky vzal luk, ktorého tvar ako aj váha boli Arrowovi dôverne známe a preto upokojujúce. Na druhej strane, Akte bola jedna veľká neznáma a po predchádzajúcej noci si Aratahi nebol istý už ničím. Vedel, že čaká za dverami, pretože s ním nechcela ostať osamote ani na minútu, a to ho zvláštne rozladilo, aj keď sa to snažil skryť.
Dvere zavŕzgali, keď prekročil prah a pohľad mu po prvýkrát v ten deň spočinul na snehobielej vlčici. Vzor na jej srsti v okolí očí a na lícach boli bledšie, než si ich pamätal, ale pokojne mohlo ísť len o hru svetla.* Musím zísť do dediny. Po zásoby. Nebudem dlho.* Dokonca aj jemu samému znel jeho hlas zvláštne. Navyše, keď si to skúšal len tak v mysli, znel oveľa plynulejšie. V rozpakoch si zahrabol do vlhkých vlasov a na chvíľu odvrátil pohľad. Zdalo sa, akoby sa odhodlával Akte niečo povedať, ale potom mu výraz tváre zmenil. Keď si na hlavu natiahol kapucňu, bolo to akoby sa mu vrátila stratená rovnováha. Zišiel tých pár schodíkov a pri ceste od chaty sa ešte na chvíľu zarazil.* Budeš niečo potrebovať? Môžem ti to priniesť.

Ale ako potom mohla rozumieť ľudskej reči?! *Vykríkla už horlivo a zúfalo si zahrabla prsty do vláskov a pozrela na strýka akoby bol on čo spadol z višne a nie ona. Bola tým príliš zaujatá, aby to nechala len tak a chcela tomu porozumieť, preto od neho čakala nejaké normálne logické vysvetlenie, ktoré by uspokojilo jej zmätenú a hlavne zvedavú myseľ. Jednoducho potrebovala vedieť ako je možné, že obyčajné zviera, ak teda bola naozaj takou obyčajnou, rozumelo ich reči a reagovalo nielen na povely, ale aj na jednoduché slová, ktoré si povedali. Vedela kedy mala Kittu utíšiť, keď bol na ňu Cudzinec nevrlý. A mnoho iných situácií. Aj na toho muža menom Arrow potom reagovala.* Občas som mala pocit, akoby jej stačil pohľad od toho Arrowa. Dívala sa mu vždy do očí... *šomrala, keď si oprela hlavičku o drobnú päsť a pozerala ako Oscar zletel k strýčkovi, ktorý skríkol a to na moment vyčarilo úsmev na jej tváričke. Pohladila zvieratko po hlavičke a podala mu lekvár z prsta, ktorý oblízal drsným jazýčkom.* Budem môcť chodiť aj do lesa, keď sme tu? *Spýtala sa opatrne, len čo sa postavila a prešla k strýčkovi, aby si vzala niečo, čo jej nachystal do bruška.*

*Sedela vzpriamene akoby bola zjedla pravítko, keď vyšiel von a sledovala ho pozorným pohľadom. Všimla si ako pohľadom zavadil o jej vyblednuté červené miesta a mala čo robiť, aby si nevzdychla. Kedysi, keď bývala ešte šteňa, bola takmer celá červená. Ohnivá farba jej sršala aj na hlave, ohnivá, nespútaná a hlavne veselá. Blednúť začínala s každým úmrtím, najskôr to začala matka, ktorá umrela pri pôrode jej malej sestričky. Jej otca to zničilo a Akte sa stala náhradnou matkou. Ohnivá jej však rokmi pomaly mizla aj z vlasov a menila sa na ženu s bielymi vlasmi. Po genocíde zostala celá biela. Len niekoľko červených znakov, ktoré ju priviedli tam, kde teraz bola. Stres sa na nej podpísal tak veľmi, že viac nebola ženou, ktorú na Altre boli poznali. Nikto z nich však už nežil. Až na Arrowa ktorý ju musel poznať už s bielou vo vlasoch.
Vyprevadila ho nič nehovoriacim pohľadom, hoci si všimla ako váhal čo jej ešte povedať. Bol v rozpakoch ako školák, ale ona neprejavila ani kúsok pobavenia, nič. Iba čakala. Čo by už len mohla potrebovať? Zamyslela sa tentoraz ona a keď si uvedomila čo by jej mohol doniesť, pokojne prižmúrila oči a ukázala mu obraz šiat. Nejaké jednoduché, voľné, nezdobené, hlavne pohodlné, zhodou okolností, alebo skôr len náhodou mu ukázala vínovo červené, ktoré ešte zamenila za čierne. Bolo jej jedno aké donesie, len aby boli tmavé. Potom otvorila oči a kývla mu hlavou nech už ide.*

Ghar

*Peceň, ktorý im priniesla Milla bol ešte teplý a nevoňal ako nič, čo dosiaľ Ghar považoval za chlieb. Stačil obyčajný závan obilia a korenín spojených do lahodnej arómy, aby si uvedomil, že mu žalúdok zíva prázdnotou. Ak jedlo chutilo len spolovice tak, ako voňalo, bol by oveľa náchylnejší nechať sa presvedčiť, aby im Milla varila každý deň. Odkrojil poriadny krajec a naložil naň šťavnatý plát mäsa spolu so syrom a zeleninou, ktorý podal Kitte. V košíku bol aj krčah s čerstvým mliekom a prezieravo pripravené dva hlinené poháre. Do jedného z nich Ghar nalial hustú bielu tekutinu a posunul ho k malej. Tak trochu išlo aj o akt uzmierenia, pretože si uvedomoval akú nedostatočnú odpoveď Kitte poskytol. Pravdou bolo, že aj on si všimol zvláštny pohľad vlčice, ale nechcel nad ním premýšľať, akoby sa v duchu obával, že by musel potom prehodnotiť svoj názor. Ďalšia otázka preto Gharovi prišla vhod. Usadil sa za stôl a začal pripravovať aj jedlo pre seba.* Mohli by sme si to tu neskôr prezrieť a keď zistíme, že je les bezpečný, budeš ho môcť navštevovať.* Usmial sa a nožom odkrojil kus mäsa. Nikdy by Kittu nedržal pod zámkom. Jej živá povaha by to nezniesla a on nebol taký úzkostlivý ako Joona. k dievčatku skôr pristupoval, akoby bola chlapec, a rozhodne ju nepovažoval za slabú alebo úzkostlivú. Po krátkom odmlčaní, keď mu hrdlom prešlo prvé sústo jedla sa odrazu na Kittu zadíval celkom iným, skúmavým pohľadom.* Povedz, ten princ, Han alebo ako sa to volá...páči sa ti?* Výraz jeho tváre naznačoval, že kladná odpoveď by ho nepotešila.*

*Sadla si na stoličku pri stole a pozorne sa dívala na strýka, ako jej nachystal jedlo a položil to všetko pred ňu na veľkom tanieri. Drobnými prstíkmi si odlomila z lákavého chleba a okúsila tú dobrotu. Len tak spokojne zamľaskala, keď sa jej dobrotka dostala do bruška. Moc dobrá dobrotka. Napchala si teda do úst ďalšie sústo, len omnoho väčšie, až mala líčka ako syslík.* Mouo naudeu f lefe Auikau! *Zamumlala s plnými ústami až jej niekoľko odrobiniek vypadlo z úst. Zhrnula ich len rúčkou na miesto, aby ich neskôr mohla dať Oskarovi. Bolo jej úplne jedno, že papala ako hotové prasiatko, ale bola taká hladná, že by ju nikto a nič nedonútilo papať normálne. Však koľko sa už poriadne nenajedla? Ani si nespomínala koľko to bolo dní.
Otázka, ktorú jej položil prišla celkom nečakane a ona len na neho oči vyočila. S otvorenými ústočkami plnými nepohryzeného sústa civela a nevedela čo mu odpovedať. Ako či sa jej páčil Han? Čo po nej chcel vedieť? Zamračila sa a pokojne prehltla jedlo, až to len tak glglo.* Ako to myslíš, či sa mi páči? *Naklonila hlavu do strany, keď sa na neho skúmavo dívala. Vedela, že kladná odpoveď ho ani trochu nepoteší, ale mala mu klamať?* Je moc príjemný. Dobre sa o mňa staral kým boli Amicam, Arrow a Warren po teba. Robil všetko preto, aby som sa nebála. Je moc udatný, vieš to? A nespráva sa ku mne ako k malej. *Zašimrala si rúčkou vo vláskoch.* Keby bol z nášho kmeňa, určite by chcel ocko, aby sa stal neskôr mojim mužom, až budem veľká a zrelá. *Dodala pyšnejším hlasom, ktorý zosmutnel, len čo si uvedomila následnosť a hlavne dôsledky uskutočnených činov.* Ale to nie je možné, takže sa nemáš prečo báť. Budem už navždy len s tebou.


Kitta vo veľkom vydaní
http://th03.deviantart.net/fs71/PRE/f/2013/028/4/7/legend_of_the_cryptids____sylvan_by_toru_meow-d5t0g88.jpg

Ghar

*Zvlášť posledná veta, ktorú mu Kitta povedala Ghara upokojila. Áno, ostane len s ním, ale na ako dlho?  Zdalo sa, že nebude také jednoduché zbaviť sa všetkých pochybností a obáv. Mohol by na čas zavrieť oči a nestarať sa o to, čo si malá Kitta myslí o ich dobrodincovi, ale pretože bol muž, vedel, čo sa iným mužom môže preháňať hlavou. Kitta, na druhej strane bola v istých ohľadoch stále neskúsené dievčatko, a tak nechcel nič nechávať na náhodu. Ibaže, ako jej to mal správne vysvetliť? Aby zamaskoval rozpaky rýchlo sa usmial a spokojne pokýval hlavou, akoby Kitte bezvýhradne veril. Samozrejme, teraz ešte nemohla vedieť, že prídu iní muži, ku ktorým bude prechovávať podobnú náklonnosť.
Ghar si odkašľal a ľutoval, že nemôže nechať túto časť na ženu, ktorá by vedela, čo Kitte povedať. Začal preto veľmi opatrne.* Vieš, Kitta, mladíkom ako je Han môže ísť aj o niečo iné, ako je priateľstvo. Zvlášť, keby sa ťa chcel dotýkať...ehm...* Dokonca aj Oskar zbystril pozornosť. Prestal oblizovať Kitte prst a s ústami otvorenými na polceste akoby čakal na dokončenie. Jazyk mu visel z papuľky, oči vytreštené zvedavosťou. Ghar sa očividne trápil.*... dotýkať aj inak ako priateľ. Napríklad ústa, áno to je dobý príklad...Kitta povedala by si mi, keby sa ťa Han pokúsil pobozkať?