Iná časť vesmíru

Maureen

*Ani sa nesnažila skryť prevrátenie očami. V spoločnosti by si to nedovolila, ale pred otcom si grimasy neraz neodpustila. Samozrejme že to boli len "ženské taľafatky", na jej dojmoch napokon nezáležalo. Keď jej mama ešte žila, už ako malej jej hovorila že raz bude mať svojho manžela, že jej ho s otcom vyberú. Nikdy sa ani len ona o možnosti jej rozhodnutia nezmienila. Trpko si spomenula na svoju mamu, na obdobie pred jej smrťou. Maureen vtedy bola iná, v tom čase mala na perách úsmev a služobníctvo a ostatní ju nepoznali ako teraz. Väčšina z nich jej zmenu pripísala práve strate a žialeniu, ktoré ju zmenilo, všetko však bolo inak...* Ktorého lorda? Nehovor mi že toho...hm...Lucasa? *Vyvrátila oči ešte viac. Vlastne aj toho koňa by chcela ešte viac, už len preto, že bol jeho. Nestihla však dostať odpoveď a zazneli zvony. Poplašné zvony. Ani nepamatala, kedy ich naposledy počula. Prekvapene pozrela na otca ktorý už ale bežal so zbraňou preč a sama vstala. Ruka jej siahla k vidličke, vložila si ju do vrecka, ktoré na šatách nebolo ani vidno a vstala. Tvárila sa poslušne, keď však prešla k dverám kde ju čakal vojak, udrela ho na miesto, o ktorom vedela, že mužov kvalitne bolí. Do rozkroku. A potom, potom sa dala na útek. Utekala chodbou k schodisku ku veži spájajúcej vnútorné hradby, zvedavá, čo sa deje. Míňala rad služobných i vojakov, nikto si ju veľmi nevšímal. V tom zhone nikto nehľadel na tváre. Vybehla hore, počula tam rozkazy mužov a sledovala, kam všetci pozerajú. Pozrela tam tiež. Vojsko.*

*Netušila ako tú stuhu tam dať. Hlavne tak, aby nevzbudila podozrenie v strýkovi, lebo brať kladivo a klinec by bolo viac ako nápadné. Vyriešila to nakoniec tak, že len stuhu priviazala o kľučku a nechala tak, aby ju bolo vidieť. Vedela, že sa musí s Hanom porozprávať a asi bude potom veľmi smutná, ale utekať by nemalo žiaden zmysel.
Po tichej večeri, kedy jej strýko povedal, že Akte odišla s Arrowom, sa s ním rozlúčila, tak ako vždy, a šla do svojej izby, ktorú dobre zatvorila. Pod kľučku dvier podložila stoličku, aby dnu nemohol nikto a len po tme čakala, kým sa okno nepohlo. Srdiečko jej vynechalo niekoľko úderov, lebo sa najskôr zľakla zo zamyslenia a potom sa už neupokojilo, lebo to bol Han.* Ahoj. *pozdravila ho z postele a v šere na neho hľadela. Čím bola vyššia hodina, tým viac uvažovala a hlavne váhala. Áno, veľmi sa bála toho rozhovoru. A preto, aby zakryla, ako sa jej hrozne triasli rúčky, tíško prešla k oknu a zatvorila ho, tentoraz však napevno. To len pre istotu, keby strýko bol von. Zostala stáť vedľa neho, hlávku pritom zaklonila a smutne na neho pozrela. Toto asi bude rozlúčka, pomyslela si a ďakovala tme, pre pocit súkromia a to, že azda nevidel aká smutná z toho všetkého bola.*

*V rýchlosti vynášal niekoľko rozkazov naraz. Zo suity vojakov, ktorá Lucasa obklopovala ako kráčal smerom k zbrojnici, sa postupne odčleňoval vojak za vojakom. Všetci sa ponáhľali za svojimi povinnosťami a v zmätku, ktorý spôsobili ľudia náhliaci sa do bezepčia, bolo čoraz dôležitejšie zachovať pokoj a rozvahu. Lucas už poslal lukostrelcov na hradby, nechal zavrieť a strážiť všetky tri brány vedúce do mesta a vydal príkaz, aby sa na nádvorí zhromaždili muži z jeho armády. Len pred pár hodinami sa vrátili z dlhej výpravy proti Severanom a teraz na nich znovu útočil nepriateľ. Lucas mal teda k dispozícii sto mužov z kniežacej stráže, niekoľko desiatok lukostrelcov a vlastnú jednotku zahŕňajúcu sedemsto plne vyzbrojených a skúsených bojovníkov. Nepriateľ preto veľmi dobre vedel, čo robí a plánoval úskok alebo sa sám hnal do záhuby. Hradby Belovho mesta boli vysoké, z vonkajšej strany sa tiahli nahor takmer kolmo a kameň stavbári opracovali tak, že jeho povrch bol hladký a bez puklín, ktorých by sa dalo zachytiť. Všetky tri brány, južná, hlavná brána na západe aj tá na východe, boli vyrobené z masívneho spevneného dreva a pri ich otváraní musela spolupracovať minimálne štvorica mužov.
Myšlienky blúdili Lucasovi hlavou jedna po druhej. Musel vymyslieť plán na obranu, vydať ďalšie príkazy a informovať Belu, ktorý ho už určite horlivo očakával. Naučeným pohybom si založil zbroj, za pochodu pozapínal všetky remence a za pás vložil meč. Jeho vlastná zbroj ležala v komnatách a Lucas nemal čas sa po ňu vracať. Akonáhle vyšiel na nádvorie, zarazil sa uprostred kroku a okamžite tasil meč.* Čo to má znamenať, Pohan? Mal si byť dávno mŕtvy.* Oproti Lucasovi stál svetlovlasý bojovník, dobitý, s ranou na líci, ktorá ešte stále krvácala, bez pút a so svojimi mužmi za chrbtom.*


*X odmietal v poslednej chvíli zavrieť oči a vydať sa na druhú stranu ako zbabelec. Vyzývavo hľadel priamo do veliteľovej tváre a nemyslel na nič. Opanoval ho pokoj, lebo vedel, že čochvíľa sa stretne so svojimi bratmi v zbrani v sieni hrdinov, bude s nimi hodovať a zabávať sa až do konca vekov.
Ibaže v okamihu, kedy veliteľova ruka mala klesnúť a spečať tak rozsudok smrti, vtrhol na vnútorné nádvorie žalára posol a popravu prerušil. Kriedovobledá tvár mladíka hovorila sama za seba.Veliteľ nevenoval Severanom ani jeden pohľad a okamžite sa vybral za poslom. O niekoľko minút na to sa rozozvučal poplašný zvon.
Na nádvorí sa dlhú dobu nič nedialo. Ako prví sa nečakane stiahli lukostrelci. Ostali len vojaci zo stráže a tí v jednom krvavom okamihu pozdvihli zbrane proti sebe. X prekvapene sledoval, čo sa to deje a spočiatku sa to snažil pochopiť, ale rýchlo si uvedomil, že lepšiu šancu na boj už nedostane. S rovnakou vervou sa príležitosti chopili aj jeho muži, a pretože sa na hrade zrejme dialo niečo, čo silne páchlo zradou, vojaci zo stráže nepredpokladali, že hŕstka spútaných zajatcov situáciu na nádvorí celkom ovládne. Ibaže X a jeho mužom kolovala v žilách tuhá severská krv, boli zvyknutí bojovať už od dôb, kedy v rukách dokázali udržať drevenú atrapu meča.
Keď posledný vojak zo stráže padol uškrtený X priamo pod nohy, pohan sa zohol, aby si od neho vzal nôž, ktorým by sa mohol oslobodiť. Objavil pritom tetovanie na mužovej kľúčnej kosti a uvedomenie ním prešlo ako ohnivý nôž. X sa odtiahol a znechutene si odpľul.* Surkovia!* Zavrčal a kopol do mŕtvoly tak, aby znamenie videl aj zvyšok jeho verných.* Títo prekliati synovia Belegona zradili najskôr náš kmeň a teraz chamtivo chňapú po tomto meste!* Nikto neprehovoril, muži si vymenili veľavravné pohľady a X vedel, čo musia urobiť. Bohyňa musela vidieť odvahu svojich verných, preto ich ušetrila potupnej smrti a dala im možnosť pomstiť sa.
Keď X vyšiel na hlavné nádvorie a skrížil cestu samotnému veliteľovi, muž sa takmer potkol o svoje vlastné nohy.
"Čo to má znamenať, Pohan? Mal si byť už dávno mŕtvy."
X sa chladne usmial, ale keď videl, že veliteľ vytasil meč, ruky zodvihol do vzduchu akoby sa vzdával.
"Zadrž, Veliteľ," prehovoril pokojne a na zem medzi nimi hodil kus zakrvavenej kože. "Poznávaš ten symbol? Muž, ktorému patril bol z kmeňa, ktorý zradil nás Severanov. Ten istý kmeň na vás teraz útočí a vy máte medzi sebou takých istých zradcov."

Alasya sa zakrádala ulicami pod vnútornými hradbami a vždy, keď naokolo prebehol vojak, zastala a ukryla sa do výklenku medzi domami. Stále ňou prúdilo vzrušenie, ale svoju úlohu splnila. Takmer sedemsto vojakov sa teraz v priestoroch pre vojenskú posádku zvíjalo v smrteľných kŕčoch. Otrávila aj jedlo a vodu toho tmavovlasého veliteľa, ale on mal naponáhlo a prikázal jej doniesť jedlo neskôr. Taká škoda, pomyslela si Alasya s horkosťou, ale rýchlo sklamanie zahnala. Mala ešte jednu úlohu a kým vojaci naokolo si jednu osamotenú ženu nevšímali a ich pozornosť sa sústredila k južným hradbám, ona mierila na východ. Mestská brána tam bola síce strážená, ale ju by tam určite nikto nečakal. Všetci ju poznali ako služobnú, občas dokonca pomáhala aj kniežacej dcére, preto v ňu mali dôveru. Chladne sa uškrnula a prstami nahmatala pod plášťom nôž.*

Maureen

*Nedovidela do diaľky tak dobre, aby rozoznala o koho vojsko sa jedná. Nezdalo sa ale ani, žeby boli označený nejakým erbom, nenachádzala nič, podľa čoho by poznala hrozbu. Aj keď neraz ignorovala výuku, nebola hlúpa a poznala erby rodov, históriu a teda i to, od koho sa dal útok očakávať, aké boli ich zbrane a hrozby. Teraz však stála a netušila vôbec nič. Chytila látku šiat a pobrala sa po hradbách ďalej, vyhýbajúc sa mužom, len pár z nich na ňu uprelo pohľad. Jeden sa zastavil, stačilo ale len nadvihnúť pohŕdavo obočie a utekal so svojim mečom či inou zbraňou ďalej. Kým neprešli cez vonkajšie hradby nebolo sa čoho báť, okrem toho, mali veľa mužov. Nebola síce nijaký vojenský stratég, ale na dobytie hradieb im to predsa nemohlo stačiť alebo áno? Možno to bola len jej naivita a nevedomosť. Nevedela. Zazrela ale niečo, čo muži nie. Ako jej pohľad padol pod hradby, všimla si tieň a potom postavu ženy, ktorá sa pár krát motala aj okolo nej. Netušila meno, netušila meno žiadnej so služobnej, ale spomínala si na ňu. Nebyť jej zakrádania, nebolo by zvláštne vôbec nič, lenže prečo sa obyčajná slúžka skrývala, keď všetci ostatní utekali do bezpečia? Maureen zastavila jedného z vojakov a upozornila ho na ženu, odbil ju však slovami že má iné starosti ako naháňať nejakú pomätenú ženskú. Skrčila čelo, zdrapila šaty a rozbehla sa ku schodisku vedúcimi dole do ulíc. Keď sa skrývala pred otcovimi strážnymi, musela byť nenápadná a tak to mala dobre natrénované. Ticho ako myška, nenápadná ako tieň, pustila sa do sledovania slúžky.*

*Kittinu útlu postavičku na pozadí okna rámovala aura striebristého svetla. Han ju pozorne sledoval a prekvapene si uvedomil niekoľko vecí naraz. Jednou z nich bola skutočnosť, že po dlhom čase bol s Kittou znovu osamote, potom smútok v jej hlase a vlastné zmätené city. Kedysi dávno tvrdil Gharovi, že jeho náklonnosť k dievčaťu je založená čisto na náklonnosti, ktorú chová brat k svojej sestre, ale to nijako nevysvetľovalo jeho žiarlivosť voči mladému Raffaelovi ani iné myšlienky a sny plné Kittinho smiechu, jej úst a dotykov... Han sa odrazu zahanbil. Stále to bolo ešte len dieťa. Pri jej nevinnosti a čistote sám sebe pripadal ako zvrátené zviera. Bože, pomáhaj mu, ale hlboko vo vnútri pocítil istotu, že nech by sa v budúcnosti stalo čokoľvek, vo svojom srdci už viac nie je slobodný ako predtým. Desilo ho to a priťahovalo zároveň. Pretože ale videl akú búrlivú rekaciu vyvolal u dievčaťa Raffov počin počas turnaja, nemienil urobiť rovnakú chybu.
Nespúšťajúc z Kitty zrak, pomaly si pred ňou kľakol na koleno a sklonil hlavu v úklone.* Kitta.* Spoza plášťa vytiahol viazaničku voňavých kvetov, ktoré pre ňu natrhal vonku a neisto ju držal v ruke.* Si smutná a viem, že sa na mňa hneváš. Sám sa hnevám na seba. Môžeš mi odpustiť za to, že som ti v posledné dni nebol dobrým priateľom?

*Ako si pred ňu pokľakol, necítila sa moc dobre preto, lebo.... Pripadala si tak ešte menšia, ešte mladšia, aj keď desať rokov bolo pre ňu dosť. Prišlo jej to dosť. Veľká slečna! Ibaže pri pohľade na tie pekné kvety sa musela usmiať a s radosťou ich zobrala do rúk. Placho pozrela do jeho tváre, keď bol pri nej tak blízko a na chvíľu musela odolávať nutkaniu, ktorému nakoniec aj tak prepadla. Prešla k Hanovi a objala ho rúčkami okolo krku a stisla ho, dajúc mu bozk na líce.
Ten okamih trval dlho, kým prehovorila a odstúpila od neho, aby si mohla sadnúť znova na posteľ, s noštekom neustále zaboreným do kvetov.* Ja sa nehnevám, ale smutná som, vieš? *Pozrela mu do očí a vzdychla si.* Ja by som to pochopila, mal si veľa práce a tak. Musel si sa venovať svojim povinnostiam a zároveň som si musela tu zvyknúť aj ja a s tebou vedľa mňa by to nešlo. Aj strýko ma chce stále držať za ruku, ale ja veci radšej objavujem sama. Ale dozvedela som sa pravdu, Han a som smutná, že mi ju povedal niekto iný a nie ty... *Neprestávala mu hľadieť do očí, aj keď kvietky si tisla k prsiam, akoby ju mali ochrániť.* Hovoríš, že si môj priateľ, Han.. Skutočne si? Prečo si mi potom nepovedal, že sa budeš ženiť?

*Kľačal na zemi a nechal sa dievčaťom objímať, zatiaľ čo z tela mu vyprchal všetok cit a doslova skamenel. V narastajúcom tichu a taktiež preto, že ho Kitta ešte stále držala, sa ale začal postupne uvoľňovať. Najskôr mu klesli široké plecia a potom aj tvár, na ktorej ho ešte stále pálila pripomienka nevinného bozku. Han tuho zavrel oči a oboma rukami vzal dievča do objatia, v ktorom sa celkom stratila. Keby ich niekto sledoval, videl by len svetlé pramene Kittiných vlasov vedľa Hanových zlatočervených a záhyby dlhého čierneho plášťa všade naokolo.
Potom sa Kitta odtiahla a Han ostal sedieť namieste. Šero v izbe zahalilo jeho tvár do tieňov. Dlho mlčal, akoby by rozmýšľal nad odpoveďou. Nemohol dievčaťu predsa povedať, že za ňou prišiel len čo to bolo možné, ale Ghar ju pred ním zatajil a potom sa stali né veci, ktoré mu znemožnili ukradnúť si chvíľu na osobný rozhovor. Zahľadený do okna sa neveselo usmial a potom obrátil pohľad priamo do Kittiných očí.* Dozvedel som sa to len pred dvoma dňami, ale vidím, že zvesti sa šíria rýchlo. Kráľ..môj otec* Han akoby sa nevedel rozhodnúť, ktoré z tých oslovení si má vybrať*...nástojí na tom, aby som si vzal dcéru jeho spojenca. Dohodol ten zväzok ešte predtým, než mi o ňom povedal.* V hlase mu zaznel hnev a zmätok, ale skrotil ho tak, že sa odmlčal a zhlboka nadýchol.* Nechcel som ti klamať ani sa ti vyhýbať.

*Vypočula si ho tíško, bez zbytočných rečí, ktorými by mu skákala do tých jeho. Ale aj tak sa zamračila ešte viac.* Ja sa na teba nehnevám, Han... *Zopakovala potichu a posunula sa na posteli tak, aby bola bližšie smerom k nemu. Doslova sedela na jej krajíčku, kým sa na neho dívala.* Nemôžem niektoré veci pochopiť, to mi už strýko vysvetlil, ale vysvetlil mi toho mnoho... *Aj napríklad, že sa nesmie kvôli ich zvykom podceňovať, že sa nesmie na seba dívať ako na tú, ktorá im nie je dostatočná. Že im nesiaha ani po členky, aj keď to tak mnohokrát vyzeralo a pôsobilo. Aj keď si to takmer myslela a hlavne TAKMER tomu uverila.* A nehnevám sa na teba zato, že sa ideš ženiť.. Bolo mi ľúto ako som sa to dozvedela, čo nebolo moc pekné a hlavne.. Že som sa to nedozvedela od teba. Akoby si na mňa zabudol, alebo tak... *Sklopila na chvíľu pohľad k zemi a potom sa znova zadívala na Hana s úprimnosťou a detskou dôverou akú prechovávala k nemu. Bez štipky poškvrnenia... Tak úprimnú, ako mohla.* Myslela som si, že ma už nemáš rád, keď si to nepovažoval za dôležité, aby si mi to povedal.. Lebo tkaé veci by som mala vedieť z tvojich úst. A potom... Potom som si jednoducho povedala, že ťa k tomu neviaže nič. Nie si povinný hovoriť mi to. Iba si mi raz pomohol zachrániť strýka a dal si nám možnosť tu žiť, nemusel si viac, takže som ti to ani nezazlievala.. *Aj keď by to bolo pre ňu lepšie vedieť veci od neho a nie od Raffu, ktorý jej to šplechol do tváre a veľmi jej tak ublížil.*

*Lucas odtrhol pohľad od krvavého dôkazu a v jedinom okamihu mrazivého uvedomenia obsiahol prázdne nádvorie. Už dávno tam mali byť nastúpené šíky jeho vlastnej armády, ale on videl iba dvadsať Severanov na čele s ich hrozivým vodcom. Viac nepremýšľal. S mečom v ruke obišiel skupinu a rozbehol sa k budovám vyčleneným pre vojenskú posádku. To, čo objavil, keď prekročil prah, sa nedalo mysľou hneď pochopiť. Sedemsto najlepších mužov, bojovníkov, ktorým by Lucas kedykoľvek zveril svoj život, bez pohybu ležalo alebo sa skrúcalo v bolestivých kŕčoch. Jeden z nich natiahol ruku k Lucasovi a on pred ním okamžite pokľakol.
"Pane," zachripel muž v tvári bledý ako prízrak a oči sa mu pretočili stĺpkom. Nestihol povedať už nič viac a po poslednom veľkom kŕči ovisol veliteľovi v objatí. Lucas slovami nedokázal vyjadriť emócie, ktoré sa v ňom búrili iba keď sa odniekiaľ vynoril Pohan a on k nemu zodvihol hlavu, obaja muži si vymenili dlhý uprený pohľad.
"Žiadny veľký bojovník by nemal zomrieť takto." V Pohanových slovách zaznela mierna výčitka, ale tiež odhodlanie. "V tomto boji máme obaja spoločného nepriateľa a dôvod na pomstu."
Lucas prikývol, opatrne položil mŕtveho na zem a narovnal sa v ústrety Pohanovi. Natiahol k nemu ruku a veľmi sa snažil, aby si ovládol hlas od krvavej chtivosti. "Ak ty a tvoji muži prežijete, odídete z toho mesta ako slobodní ľudia, máš moje slovo, Pohan."
Severan bez váhania Lucasovu ruku prijal a pevne ju zovrel.

Alasya netušila, že ju niekto sleduje. Príliš sa spoliehala na vlastnú nedôležitosť a nevinný vzhľad, ktorým pôsobila navonok. Čím bližšie bola k východnej bráne, tým menej vojakov stretla po ceste, ale  jej vzrušenie narastalo. To ako vynikajúco sa dokázala celé tie roky pretvarovať, zúročila aj v nasledujúcich minútach. Tesne predtým, než vyšla spoza rohu poslednej budovy sa jej tvár zmraštila a oči naplnili falošnými slzami. Keď zadýchaná vybehla pred štvoricu vojakov, ktorí strážili bránu, celá sa triasla a pôsobila zúfalo. Bez zaváhania padla do náručia mladíkovi s jazvou na líci a s plačom na neho uprela veľké vystrašené oči.
"Martin, tam vonku je môj otec! Z juhu prichádza vojsko, vydali príkaz zavrieť všetky brány, ale on dnes pracoval v lesoch pri rieke."
"Alasya," zvolal Martin, ktorý bol s dievčaťom zasnúbený a jej zúfalstvo mu nahnalo strach. Najskôr si myslel, že je zranená, ale potom na neho zavolal vojak stojaci hore na hradbách. "Vidím voz, dolu na moste. Je tam len starý muž."
Martin pevnejšie zovrel Alasyu a vymenil si s mužmi rýchly pohľad. "Otvorte bránu!" zakričal a vojaci sa okamžite pustili do práce. Ozubené kolesá sa dali do pohybu najskôr pomaly a ťažkopádne, drevo zavzdychalo akoby sa v jeho opracovaných útrobách začal prebúdzať démon a čochvíľa sa v ňom objavila medzera.*

Maureen

*Priala si mať teraz na sebe menej látky. Mala šaty rada, v tej chvíli ale mužské nohavice pôsobili oveľa pohodlnejšie a jednoduchšie na pohyb. Látku ale zvierala pevne, nemohla si dovoliť niečo zhodiť alebo šušťať, aj keď v tej všadeprítomnej panike a zhone by takým zvukom venoval pozornosť len málokto. Sledovala slúžku z diaľky, ľutovala, že nemá nejakú dýku či čokoľvek iné. Bola síce za hradbami, napriek tomu ale cítila strach. Nie pre vojakov tam vonku, ale pre to, čo hrozilo priamo vo vnútri. Nebola hlúpa aby netušila, že nech boli motívy slúžky akékoľvek, neboli dobré. Zostala stáť skrytá za výčleňkom, sledovala, ako žena mení svoju tvár.* Tá mrcha...*Zašomrala si pre seba, toto dôverne poznala. Neraz podávala podobné herecké výkony, keď chcela niečo dosiahnuť. Grimasa zúfalstva, slzy čo neboli slzami, keď bolo treba obmekčiť neraz i otcove srdce. Len čo sa slúžky stratila za rohom, rozbehla sa k rohu i ona a počúvala čo sa tam deje. Brána...nesmú otvoriť bránu! Počas útoku na hrad sa niečo také predsa nesmelo stať. Neverila v nijakého otca, aj keď keby ju nevidela plížiť sa, sama by jej uverila. Než sa pohla, na krátky okamih zapochybovala o tom, čo chcela urobiť. Ak totiž slúžka neklamala, jej činy mohli vziať niekomu život. Snažila sa predstaviť si, čo by urobil jej otec, čo by mala urobiť jeho dcéra a netušila. Premýšľanie ale stálo čas a keď vyklonial hlavu, bolo už vidieť medzeru spod zdvíhajúcej sa brány.* Okamžite s tým prestaňte a zavrite bránu! *Skríkla panovačne, ten tón dôverne poznala. Vykročila k mužom s výrazom, ktorý nedával možnosť odporu, neboli to nijakí sedliaci aby nepoznali tvár muža, ktorému slúžili.* V mene svojho otca vám prikazujem, aby ste bránu nechali zavretú! *Stála hrdo a vztýčene, aj keď jej vnútro bolo vydesené na smrť. Keby tak silno nezvierala látku šiat, určite by sa jej ruky triasli strachom.* A ty! *Zdvihla jednu ruku k vojakovi, ktorý práve bežal spoza jej chrbta k bráne, zjavne ako pomoc.* Otoč sa a nájdi vášho veliteľa, povedz mu, že je tu potrebný, že sa pokúšala jedna žena otvoriť bránu. Hneď. *Tento rozkaz povedala potichu, veď stál kúsok od nej.* Určite ti nie je potrebné hovoriť, kto som. *Muž pozrel k pootvorenej bráne, v očiach sa mu odrazilo nepochopenie čo sa to tam deje, potom pozrel na ňu, späť na bránu a otočil sa na päte, utekajúc nájsť lorda Lucasa. Maureen tam stála a čakala, čo muži urobia. Nebola síce svojím otcom, ale aj ona napol dieťa vedela, že to čo chceli urobiť bola hlúposť najvyššieho zrna.

Mladý vojak netušil čo sa stane keď dobehne k veliteľovi, ale vedel, že všetko bolo zle. Len nedávno dosiahol vek muža, len nedávno začal trénovať aby sa stal bojovníkom. Nevedel ešte skoro nič a zrazu tu bol boj, útok na ich domov. Bál sa o svoju matku, malú sestru i svoj život, aj keď si pre tie pocity pripadal ako zbabelec. Napriek tomu utekal ako blázon, vediac že dcéra Bela nemala čo robiť tam vonku, tak blízko nebezpečenstva a rovnako vedel, že brány mali byť zavreté. Trvalo mu to dlho než narazil na lorda Lucasa, zadýchaný prebehol na pár metrov od neho, ani si neuvedomujúc v akej spoločnosti to stál.* Pane, lady Maureen je pri východnej veži a žiada vás, aby ste tam prišiel. Otvárajú tam bránu...

*Mlčky počúval všetko, čo mu Kitta povedala a nijako do jej slov nezasahoval, aj keď miestami ju mal chuť prerušiť. Bolo to zvlášť vtedy, keď niečo pochopila nesprávne a on ju chcel opraviť. Ovládol sa a namiesto toho sa snažil vyrovnať s vlastnými zmätenými myšlienkami. Kitta sa na neho teda nehnevala kvôli tomu, že sa mal ženiť. Nie. Mrzelo ju, že jej to nepovedal sám. Ako skutočný priateľ. Sklamanie, ktoré pocítil bolo také hlboké, až mal pocit, že ho únava zavalí ako ťažké kamenie. Pohyboval sa po vratkom chodníku a počas toho, ako dievča rozprávalo, bol nútený pomaly pozrieť pravde do tváre. Kittin pohľad, keď sa na neho dívala, netajil žiarlivosť ani túžbu iba detskú náklonnosť. Hlupák, pomyslel si Han a na chvíľu sa nechal prestúpiť pocitom márnosti a sebairónie. Bol skutočne taký márnivý, že si dovolil, aj keď len v duchu, očakávať, že by mu mohla Kitta city opätovať? Hľadel na ňu a videl v nej zárodok nádhernej ženy, ktorou sa raz stane, pretože už teraz bola krásna, a to nielen navonok. Ale úplne pritom zabudol, že je ešte stále len dieťa. Odvrátiť sa od nej len preto, že je tomu tak, by z neho urobilo ešte väčšieho hlupáka.
Han s povzdychom pokrútil hlavou a s vážnou tvárou sa prisunul bližšie ku Kitte.* Mrzí ma to všetko, Kitta. Nemal som dovoliť, aby si čo i len na okamih zapochybovala o tom, ako veľmi ťa mám rád.* Povedal so smutným úsmevom a opatrne vzal Kittine ruky do svojich. Nasledujúce slová sa mu nehovorili ľahko, ale vedel, že takto to bude najlepšie.*Zbožňujem ťa ako svoju vlastnú sestru.* S posledným slovom preglgol aj horkú pachuť bolesti na jazyku.* Ak mi dovolíš vynahradiť ti to, ukážem ti jedno miesto, ktoré bolo dlho mojím tajomstvom. Nikomu som o ňom nikdy nepovedal, ale ty si pre mňa výnimočná a chcem, aby si ho poznala.

*Nevedela ako by mala reagovať. Držala mu ruky a pritom hľadela na neho a trošku ju zamrzelo to slovíčko sestru. Bola do neho zakukaná až po uši! Keby jej on skúsil dať pusu, tak ako to skúsil Raffa, jej reakcia by teda nebola rovnaká, lebo práve ona také city prechovávala k Raffovi. Bol jej najlepším priateľom. Hrial ju pre srdci, jeho spoločnosť, jeho hry, ich hry, to ako spolu trávili spoločnosť, ale Han...
Vzdychla si tíško a sklopila na chvíľu pohľad k zemi a nič mu nepovedala na to všetko čo povedal. Nie hneď, lebo ona po mamke prebrala práve schopnosť kedy vedela, že občas naozaj musí uvažovať nad tým, čo vypustí z úst a tak aj jednoducho uvažovala čo povedať v danej chvíli. Ako reagovať. Bola na jednej strane dieťa a predsa musela príliš skoro dospieť. Rada prepadla detskému šanteniu, ale v skutočnosti bola na svoj vek skutočne rozvážna a nevedela v danej chvíli povedať, či je správne ľúbiť princa, keď pre neho bola vybraná iná princezná. Možno nežila tam, nepoznala ich zvyky, vedela, že dohodnuté sňatky sú viac ako čo by oni chceli.
Pomaly sa pozrela do jeho očí a v jej tváričke sa objavil taký smútok, aký značil, že má len kúsok k plaču, ale ovládla sa, aby sa nerozplakala.* Mám ťa hrozne rada, Han... *Povedala potichúčku, že sa takmer ani nepočula.* Viac ako rada, ale som len dieťa oproti tebe.. A všetci hovoria, že som len dieťa, ale na tom nezáleží, lebo tebe príde princezná a... *Zasekla sa, lebo chcela povedať niečo, čo asi nemala, no nakoniec to aj tak povedala a s myknutím pliec,* a ja som si hovorila, že som hlúpa, že ťa nesmiem mať tak moc rada. A nemala by som čakať, že ma máš aj ty rád viac ako sestru. *Smutne sa pousmiala.* Čo si vlastne teraz potvrdil. Ale to nevadí.. *Hrdo sa na neho usmiala.* Čo je to za miesto? Rada sa naň pozriem..

*Alasya obrátila uplakaný pohľad ku kniežacej dcére a posledná slza, ktorá stiekla po jej líci akoby so sebou stiahla aj slúžkinu falošnú masku. "Ty malá zmija," zavrčala nenávistne a konala tak rýchlo, že ju nikto nestihol zastaviť. Spoza opasku na páse vytrhla dýku a podrezala ňou Martinovi hrdlo. Ostrie prešlo mäsom ľahko ako kockou masla a Alasyu pokropila spŕška horúcej krvi, ktorá vytryskla zo strašnej rany. Nevšímala si to a cudzia jej bola aj bolesť v Martinovom prekvapenom pohľade, keď si rukami chytil hrdlo a s chrčaním padol na zem. V tom okamihu už bola Alasyina dýka hlboko zarazená medzi ozubené kolesá, aby vojaci nemohli bránu znovu zavrieť a úzkou škárou sa už pretlačil prvý nepriateľ.
Vojaci sa konečne spamätali a tasili zbrane, ale Alasya sa zohla po Martinov meč a odrazila prvý útok. Pochádzala z bojového kmeňa, ona sama bola bojovníčka a mienila svoju úlohu dokončiť. Z voza, ktorý čakal pred bránou povyskakovali ďalší štíhli muži, akoby nepriateľ tušil, že sa mu tento úskok nemusí celkom podariť, a pretiahli sa otvorom v bráne. Stačilo, aby zabili vojakov strážiacich mechanizmus brány, pretože tí na hradbách nemohli kvôli rímse použiť šípy.
Keď Surkovia striehnuci v lese, ktorý z východu obklopoval hradby mesta, videli, že brána sa znovu dala do pohybu, zaznel ich bojový pokrik. Alasya bojovala zúrivo a každú chvíľu sa k nej pridávalo stále viac a viac Surkov. Muži boli pomaľovaní bojovými farbami, možno na sebe nemali žiarivé brnenie, ale ich meče spoľahlivo nachádzali cieľ a pohľad na tú divokosť budil strach.
"Tam máte to šteňa! Berte si ju!" zakričala Alasya a so zúrivým výkrikom sekla mečom po vojakovi, ktorý ju zranil na ramene. "Len utekaj, maličká, čo ti nohy stačia," odvrkla žena tentoraz smerom k Maureen a venovala jej ľadový úsmev, keď sa popri nej rozbehli prví muži ochotní splniť jej príkaz.


"Filip," hlesol Lucas prekvapene, keď uvidel mladíka, ktorého poznal ešte ako chlapca. Svaly na sánke sa mu stiahli ako zaťal zuby a ruky zovrel v päsť. "Kým som bol preč toto mesto skrz na skrz preliezli červy!" zanadával, ale to sa už ozvalo varovanie z hradieb.
"Šípy!"
"Šípy!"
A potom sa objavili. Niekoľko desiatok štíhlych drevených šípov oblúčikom letelo k zemi za hradbami, ale našťastie len pár z nich zasiahlo nejaký cieľ a nenarobilo väčšie škody.
"Zostaň tu, Veliteľ," ozval sa Pohan a už sa pohýnal k Filipovi. "Tu ťa treba, ja s mojimi mužmi ideme k východnej bráne. Veď ma, chlapče."

Maureen

*Z hrdla sa jej vydral výkrik, keď slúžka podrezala hrdlo jednému z vojakov. Popravy sa konávali, jej otec od nej ale nikdy nechcela by tam chodila, naopak neprial si, aby jeho dcéra sledovala také scény. Videla už mŕtvoly, nikdy však nevidela vraždu a smrť takto zblízka. Ak sa do teraz bála, nevedela by opísať slovami strach, aký zasiahol jej vnútro po padnutí mladíkovho tela k zemi. Všetko sa odohralo tak rýchlo, akoby len zažmurkala a vo vnútri už boli nepriatelia. Nepotrebovala ďalšie vyzvanie aby sa rozutekala. Nebola nijaká bojovníčka, nemala silu ani schopnosti vzoprieť sa ktorémukoľvek z tých mužov. Zvrtla sa a utekala. Potkla sa o šaty, na nohy ale vyskočila rýchlo, zdrapiac látku aby sa jej nemotala pod nohami. Utekala skutočne ako jej nohy stačili, ulice už boli prázdne a ona pátrala po skrýši. Poznala tieto miesta predsa lepšie, musela sa ich striasť. Počula ich však za sebou a oni ju určite mali na dohľad, nech by zabočila či skočila kamkoľvek, zbadali by ju. Musela len utekať a tak utekala, dvaja muži ju však nebezpečne doháňali. Otočila hlavu, kontrolujúc ich vzdialenosť, čo ju stálo ďalší pád. Pregúľala sa po zemi, v očiach mala slzy, keď si uvedomila, že ju dobehli. V panike chytala predmety, hádzala ich ich smerom, berúc do ruky akúsi hrubšiu palicu. Vstala, držala ju pred sebou a triasla sa ako osika.

Filip prvý raz pozrel na muža pri svojom kapitánovi, nemal ale potuchy, kto to bol a ani nad tým neuvažoval. Cez deň tu nebol aby vedel o dianí a polapení pohanov, nateraz si len uvedomoval, že bol na ich strane. Rozutekal sa teda späť k bráne, modiac sa, aby to nebolo tak zlé ako si predstavoval.* Už sme skoro tam...*Vyslovil pri behu, počul ale výkriky blížiace sa im oproti. Za hradbami už boli ich nepriatelia a oni sa im rútili do náruče.*

* "Viac ako rada." Tie slová Hanovi vypálili do mysle obrovskú čiernu dieru, kde mizli všetky ostatné myšlienky a celý vonkajší svet. Ostala len tá, na ktorú sa díval. Kitta stále rozprávala a pravdepodobne si nevšimla ako Han stuhol a vyzeral čoraz prekvapenejšie. Odrazu sa bez varovania pohol.
V pokľaku sa natiahol dopredu, jednou rukou oprel o kraj postele, kde Kitta sedela a druhou jej jemne nadvihol bradu. Sklonil sa a v momente ako zavrel oči mu zmysly zaplavila mäkkosť hebkých dievčenských pier. Netušil ako dlho trval bozk, ktorý bol vlastne len opatrným dotykom úst, ale rozhodne v ňom nebolo nič bratské.*

*Aj keď možno chcela niečo ďalej hovoriť, zmĺkla len čo jej chytil bradu a ona zbadala jeho približujúcu sa tvár. Podvedome zatajila dych ako tak tušila čo sa stane. Ibaže tentoraz sa neodtiahla, aj keď Raffa jej nedal ani čas, nemienila to tu urobiť.
Privrela oči pri tom jemnom dotyku jeho pier na tých jej a cítiac ako to v jej brušku vírilo, pevnejšie stisla kvety, ktoré nepustila z rúčky. Tak rada by si jeho bozk zapamätala ako ten prvý. Tak veľmi rada! Ale každopádne vedela, že nech ich zavedie osud kamkoľvek, nech to dopadne akokoľvek, bude na ten moment spomínať a uchová si ho v srdiečku. Bozk od chlapca, ktorého ľúbila. Čo viac by si mohla priať? Nič, nič viac. Nebolo treba. Dvihla roztrasenú rúčku k jeho tvári a položila mu ju na líce. Keď sa odtiahla od neho, zadívala sa na neho so smútkom v očiach....* Keby som tak bola staršia. *povedala jednoduchú pravdu. A keby bola vhodnejšia. Jednoducho keby to šlo.. Ale nešlo. Mohla si len uchovať toto všetko v srdci.*

*Ešte stále sa chvel, keď mu Kitta položila ruku na líce a jej pohľad odrážal jeho vlastný smútok. Teraz už vedel, že pochopila aké city k nej naozaj chová a nielen to. Nebolo treba ďalších slov. Pobozkal Kittu na dlaň, sklonil hlavu do jej dievčenského lona a stále sťažka dýchajúc zavrel oči. Hruď sa mu dvíhala a klesla v nepokojnom rytme, keď okolo Kitty pevnejšie zovrel ruky. Potreboval len  prestáť chvíľu, v ktorej akoby mu srdce obalil sladký horúci med. Bolo to opojné, tak čisté a nevinné až ho z toho bolelo na hrudi. Prehovoril až po dlhej chvíli, keď si bol istý, že si ovládne hlas. Zodvihol hlavu a zblízka sa Kitte zahľadel do očí.*Odpusť mi, prosím. Keby som bol lepším človekom, dokázal by som ťa milovať ako brat, ale moja láska je sebeckejšia a stále rastie. Nakoniec som si vzal viac, než bolo mojím právom, ale sľubujem, že to už neurobím. V každom období tvojho života...* zašepkal*...budem pre teba tým, koho budeš práve potrebovať.* hánkami prstov prešiel Kitte po líci a pomaly sa odtiahol.* Stále chceš vidieť to tajné miesto?* Usmial sa, aby zamaskoval smútok a strávil s dievčaťom chvíľu, počas ktorej by zabudol na to, kým je a čo sa od neho očakáva.*

https://www.youtube.com/watch?v=sJWildQKC5U

*Hladila mu vlasy, kým mal zloženú hlavu na jej nôžkach. Dívala sa do šera na jeho hlavu a bola ticho, lebo sa jej naraz ani nechcelo nič hovoriť, ani nevedela čo by mala povedať.
Ruku stiahla, keď prehovoril a znova si kvietky pritisla k hrudi. Uvedomila si, že ich príliš stíska a tak svoje zovretie povolila a pritom smutne sklápala pohľad pred ním. Bolo jej z toho smutno. Ona vedela, že toto bude rozlúčka. Jednoducho to vedela, že to takto dopadne. Nechcelo sa jej na neho pozrieť. Naraz si jednoducho pripadala o niekoľko rokov staršia. Akoby to ani nebolo možné a predsa sa tak stalo. Naraz sa jej zdalo, že znova jej na plieckach ležal celý svet a tlačil ich smerom dolu. Ak sa pred tým sama seba pýtala, či sa dalo ten tlak ešte zväčšiť, tak potom odpoveď by bola jednoducho áno, lebo v tej chvíli jej to tak prišlo. A nepomáhali ani jeho slová, hoci sa pokúsila aspoň nasilu vytisnúť kútiky pier hore, čo však len spôsobilo, že sa jej pery zachveli a znova ochabli, klesli, bez tej atrapy úsmevu, o ktorú sa snažila.
Nič z toho sa jej nepodarilo a len nemo prikývla. Tak prudko až sa bradou dotkla hrude a musela sa ovládnuť, aby nakoniec aj nahlas nesmrkla. Ako mu mala povedať, že podľa nej bol dobrý človek? Že bol úžasný, úchvatný, možno aj slovami jednoducho dokonalý. Taký akurát? Že nemal dôvod sa jej ospravedlňovať? Ako mu už len mohla niečo také povedať?* Nevzal.. *Vytisla cez pevne stisnuté pery, ktoré boli známkou jej snahy o sebakontrolu. Musela sa zhlboka nadýchnuť, ale pohľad aj tak nedvihla k nemu. Prichádzala o ďalšieho človeka vo svojom živote a tentoraz jej ho nebrala smrť. Pomaly pohľadom kĺzala po ňom, až zakotvila v jeho očiach a na chvíľku nebola tým malým dievčatkom, ale tou Kittou, ktorá priskoro musela dospieť a nahliadnuť do života dospelých.* Budeš všetko, ale nie celkom.. *Slovami narážala na otázku, čo ak ho bude ľúbiť aj o päť rokov, čo ak bude stále prechovávať city k nemu o desať rokov? Bude ženatý so svojou princeznou. Možno by bolo lepšie, keby sa so strýkom vrátili do lesa. Chcela liečiť, pomáhať, ale to by mohla aj z lesa, nebolo potrebné, aby zostávali v meste. Už vedela, že mu to povie. Radšej preč, ako chcieť po princovi niečo, čo jej nemohol dať.
Znova len sklonila hlavu a potom sa postavila, aby preniesla kvety na stôl. Mala tam už vázičku s kvietkami, takže ich len pridala k nim a keď si bola istá, že majú to, čo potrebujú, aby nezvädli, obrátila sa k Hanovi.* Tak mi to teda ukáž.

*Stál pri pootvorenom okne a keď videl s akou pozornosťou sa Kitta starala o kyticu jednoduchých kvetov, musel sa krátko pousmiať. Kým si ho nevšímala, ticho ju sledoval a snažil sa zapamätať si čo najviac z toho úprimného, nežného dievčaťa, ktorým bola. Časy, v ktorých žili, nepriali ľuďom ako Kitta a Han len dúfal, že niečo z jej krásnej nevinnosti ostane uchránené pred tým, čo by ešte len mohlo prísť. Potom tú myšlienku jednoducho pustil z hlavy a keď sa na neho Kitta znovu pozrela, natiahol k nej ruku...

Vonku ich čakal kôň. Han najskôr pomohol vysadnúť Kitte a keď si bol istý, že sedí pohodlne s ľahkosťou dlhoročného jazdca sa vyšvihol do sedla za ňu. Žrebec, ktorý pocítil váhu dvoch ľudí na svojom chrbte,nedočkavo zahrabal kopytom a mykol hlavou v smere, akým sa chcel Han vydať.* Pôjdeme rýchlo,* varoval Kittu a po prvýkrát v ten večer sa bezstarostne zasmial. Z každého jeho pohybu sálala rovnaká netrpezlivosť a nadšenie ako zo zvieraťa, ktoré popchol do rýchleho cvalu. Čím rýchlejšie išli a čím ďalej od mesta boli, z Hanových pliec akoby kúsok po kúsku opadávala všetka vážnosť. Ďaleko za posledným domom, na dlhom páse lúky, ktorej koniec splýval s večerným nebom, popustil žrebcovi opraty. Kôň pocítil voľnosť a natiahol krok, takže o chvíľu sa Hanovi svet rozmazal pred očami. Videl len tmu, do ktorej smerovali, ale ani na okamih si neprestal byť istý správnym smerom. Kittu po celý čas držal tesne pri sebe. Rukami ju pevne objímal okolo útlych ramien, zatiaľ čo jej vlasy ho zľahka šteklili na tvári a krku. Žrebec dýchal mocne, pravidelne, jeho svaly sa rytmicky sťahovali a naťahovali, nebolo počuť nič iné len vietor a krv, ktorá Hanovi šumela v ušiach. To a ešte údery srdca. Jeho. Kittinho. V tom momente dosiahol pocit slobody svoj vrchol a Han sa dlho, šťastne rozosmial.

Sme na mieste,* prehovoril o niečo neskôr, keď spomalili a z lúky vošli do hustého lesa. Kôň aj tentoraz spoľahlivo nachádzal cestu pomedzi vytŕčajúce kamene a korene stromov. Cesta tu trvala o niečo dlhšie, pretože Han nechcel zbytočne riskovať a prejsť miesto, ktoré by oko obyčajného okoloidúceho ľahko prehliadlo. Pritiahol opraty a žrebec poslušne zastal pred vysokou skalnou stenou. Z jednej strany ju obrastal mach, ale o kúsok ďalej aj visiace pásy zelene. Popínavé stonky husto obsypané listami sa navzájom preplietali v komplikovaných líniách, ktoré nebolo možné rozmotať. Tvorili tak záves, na ktorý teraz Han ukazoval.* Čo keby si išla predo mnou? Chcem, aby si to videla ako prvá.* Sklonil hlavu, pohľadom a úsmevom Kitte naznačil, že sa nemusí ničoho báť.*

/30 seconds      miesto nechávam tvojej fantázií za odmenu /

*Astyax hranou dreveného panciera odrazil kameň, ktorý po ňom tá malá hodila a pred ďalším sa šikovne uhol. V širokom úškrne vyceril zhnité zuby a keď pomalým krokom zamieril k dievčaťu, jej smiešny pokus o sebaobranu ho rozosmial. Vedel, že im nemôže utiecť a istota toho mu dodávala nesmierny pocit prevahy. V slabinách pocítil pnutie, ale pretože nebol sám, venoval svojmu spoločníkovi varovný pohľad.* Idem prvý.* Posledné, čo Astyax uvidel, keď otočil hlavu bol odraz svetla na čepeli za chladným ľadovomodrým pohľadom.*

*X vytrhol meč z mužovho hrudníka, prikrčil sa a v otočke bleskurýchlo sekol po hrdle druhého vojaka, ktorý na neho zaútočil odzadu. Bez najmenšieho zaváhania. Bez milosti.
Len čo mŕtvoly oboch Surkov padli na zem, neznamenali pre X viac, než prekážku v ceste. Na okamih sa zohol po niečo na zemi a keď znovu vstal, obrátil sa k Maureen s dýkou v ruke. Tesne pred ňou siahol po palici, ktorú zvierala a vytrhol jej ju skôr, než by sa zmohla na protest.* Toto nie je zbraň hodná kniežacej dcéry,* prehovoril a dýku obrátil tak, aby rukoväťou smerovala od neho.* Táto už ujde.

Keď Belo vyšiel na nádvorie, ocitol sa priamo v ohnisku pohybu, výkrikov a mäteže sivozelených uniforiem svojich vojakov. Našťastie sa ale zdalo, že každý jeden pozná svoje miesto, a tak sa Belo rozhodol vyhľadať jediného muža, ktorý mu mohol celú situáciu objasniť. Veliteľa našiel pri južných hradbách. Ráznym hlasom vydával rozkazy a zvuk napínajúcich sa tetív Belu podvedome prinútil zodvihnúť zrak. Desiatky lukostrelcov vypustilo šípy a tie v najvyššom bode zatienili nebo.
"Mierte na kone!" kričal veliteľ a vzápätí sa sami museli chrániť pred spŕškou nepriateľských striel. Jedna z nich zasiahla vojaka, okolo ktorého Belo práve prechádzal. Muž so šípom trčiacim z oka padol na zem ako podťatý, ale knieža to nespomalilo. Bez mrknutia oka pokračoval v ceste a niečo v hrudi mu napovedalo, že o chvíľu si bude môcť znovu pripomenúť váhu svojho meča v boji.*

Maureen

*Bola taká vystrašená, že muža, ktorý ju zachránil spoznala až vo chvíli, ako dvaja cudzinci ležali v kaluži vlastnej krvi. Triasli sa jej ruky, ledva stála na nohách a tú palicu by jej vytrhlo asi aj malé dieťa. Časť vlasov jej padala do tváre, bála sa však zdvihnúť ruku a odhrnúť ich, práve preto, aby nepustila ten kus dreva, akoby to mala byť jej záchrana. O palicu ale prišla a práve vtedy vydesene cúvla a zdvihla pohľad k mužovi. Zreničky očí sa jej rozšírili poznaním i zmätením zároveň. Nemohli to byť jeho záchrancovia, tých by predsa nezabíjal. Ako sa ale dostal sem? Mal byť mŕtvy, myslela si že bol mŕtvy. Ruka zvierala dýku čo jej podal a ona skôr než by si to premyslela spravila krok k nemu a čepel priložila k jeho krku, aj keď si musela vstať na špičky a ruku zdvihnúť o čosi vyššie než bolo pohodlné.* Ćo sa to deje...čo tu robíš? *Triasol sa jej i hlas, nedokázala to skryť. Hlavne ale nedokázala pochopiť prečo jej pohan dal do ruky zbraň a prečo jej pomohol. Bol tu odsúdený umrieť, odsúdený jej otcom.*

((Za odmenu, či za trest? Kým som čosi ja našla))

*Cestu na koni si nesmierne užívala. Keď zatvorila oči, predstavovala si, že letí na chrbte toho divého koňa, ktorého jej ukázal strýko. Tá predstava sa jej tak moc páčila, že nemohla neusmievať sa a keď počula Hanov smiech, akoby neboli žiadne problémy a ťažkosti, ktoré ich čakali. Chcelo sa jej smiať nad tým, ale iba ho počúvala, očká pritom mala väčšinu času zatvorené a užívala si ten pocit, akoby mal byť posledný. Znova raz bola tou divoškou, ktorou bývala. Cítila v tvári neskrotný vietor, vlásky, ktoré jej leteli dozadu a vedela, že musia štekliť Hana. Šli s vetrom o preteky....
A keď zosadli, musela sa obzerať, aj keď vedela, že sa dostali dostatočne ďaleko. Vzhliadla k Hanovi a ako jej kázal, aby šla prvá, či skôr navrhol, vykročila teda a spoza pása lián, ktorý za miestom vytvoril záves, sa jej naskytol azda ten najúžasnejší pohľad, aký mohla vidieť. Akoby tak jedným krokom vstúpila do iného sveta, kde vo vode jemne svietili modrasté svetlá a ona vedela, že to sú organizmy, ktoré sú ináč celkom biele, ale v tme ich pokožka fosforeskuje. No to všetko. Zahalené do svitu mesiaca, podľahla tomu pohľadu a prudko vydýchla vzduch z pľúc. Zurkot vody stekajúcej vo vodopádoch smerom dolu a miznúcej niekde za rohom zelene ju okamžite upokojoval a ona mala pocit, že tam sa zastavil čas. Bolo to krajšie ako príroda v ktorej žili. Ako ich domov z ktorého pochádzali.*
To je nádherné! *šepla potichu, keď urobila krôčik ku plytkej vode a zadívala sa na žabu na kameni ktorá hlasno zakvákala. Akoby ich zdravila a potom šup skočila do vody k modrým malým tvorom. Kitta len oslnená stála na mieste a nevedela sa vynadívať. Naraz si nevedela predstaviť, že by mala odtiaľ odísť.*

Naozaj nádherné,* súhlasil Han ticho a pohľadom neuhýbal z Kittinej fascinovanej tváre. Išiel iba pár krokov za ňou, ale potom zastal na druhej strane prechodu a plecom sa oprel o skalnú stenu. Chcel si vychutnať každý moment, každý odtieň Kittinho očareného úsmevu, ktorý jej aj v prítmí dokázal rozžiariť oči.
Nakoniec podišiel k nej a keď do ruky nabral vodu z rieky, v dlani mu pokojne plával drobný fosforeskujúci tvor. Han natiahol ruku, aby si ho Kitta mohla obzrieť zblízka a pomaly sa usmial.* Okrem teba a mňa nikto iný o tomto mieste nevie. Pripomína mi ťa.* Dodal po krátkej odmlke a cítil ako mu rozpaky zovreli hlas, takže znel oveľa miernejšie a neistejšie než zvyčajne. Chytil Kittinu ruku a opatrne do nej tvora vložil. Potom si rozopol sponu na plášti a rozprestrel ho pri brehu tak, aby im poskytlo pohodlné miesto na sedenie.*

*Pomaly uprela svoj pohľad do Hanovej tváre a potom sa zadívala na tvora. Skúmavo sklonila tváričku takmer až k nemu, keď nakoniec povedal tie slová a ona prekvapene dvihla pohľad znova k nemu. Tvorček sa jej ocitol v dlani. Vyzeral ako taký malý mlok. Akoby mu vôbec neprekážalo, že sa ocitol v jej dlani a ona sa fascinovane dívala naň, kým položila Hanovi otázku, ktorú iste čakal.* Čím? *Asi si vedela domyslieť odpoveď, ale chcela to jednoducho počuť.
Kým sa dívala na tvora vo svojej dlani, prešla znova tých pár krokov k vode, až tak, že si namočila nožičky vo vode, ale dávala si pozor, aby žiadnemu z nich neublížila. Drepla si a veľmi opatrne vložila ruku do vody, aby tvor mohol znova ísť si po svojom.* No tak, choď! *Tíško sa zachichotala, lebo očividne sa mu teda naozaj nechcelo a iba pokrútila hlavou. Potom sa však narovnala, uhladila si mokrými dlaňami vlásky okolo tváre a vrátila sa k Hanovi. Sadla si na plášť tak, aby nemala mokré nôžky na ňom. Vystrela ich a nechala tak, aby chodidlá boli radšej na trávičke. Stále sa musela obzerať po okolí. Skutočne to tam bolo nádherné. Až sa jej ani nechcelo veriť, že také miesto existovalo. Ako z tých najkrajších romantických snov. Ale v tých by nemala tak málo rokov.*

*X šibol pohľadom krátko ponad Maureenino plece a potom sa jej znovu uprene zahľadel do vystrašenej, zmätenej tváre. Obor Likaon, stojaci iba niekoľko krokov za ňou, poslúchol a nechal klesnúť meč k svojmu boku.
"Viem, že som ten posledný, koho by si tu čakala, ale život má zmysel pre iróniu. Na mesto útočia Surkovia, niekto vás zradil a ak je niečo, čo mňa a mojich mužov prinúti postaviť sa na stranu tvojho otca, tak je to pomsta," prehovoril X pokojne a neprestal sa Maureen pozerať do očí. Dýka a jej ostrie namierené proti jeho hrdlu akoby ani neexistovala. V modrých očiach akoby mu zamrzli striebristé fliačky ľadu, takže zblízka pôsobili jeho ostré črty ešte chladnejšie. " Nepriatelia môjho nepriateľa sú moji priatelia," dodal s miernym úškrnkom.
"X," zavrčal varovne Andromach, nízky šľachovitý bojovník stojaci po Likaonovom boku a mierne sa naklonil do strany. "Nemáme čas, počujem zvuky boja."
"Neboj sa, Andromach," prehovoril namiesto X obor a v hlase mu zaznela nedočkavosť. "Tí prašiví psi spoznajú aká je cena za zradu."
Svetlovlasý veliteľ pohanov výmene názorov medzi svojimi bojovníkmi nevenoval priveľa pozornosti. Vedel, že nemôže rozprávať dlho a strácať čas, pretože Surkovia sa každou chvíľou dostávali čoraz hlbšie do mesta, ale kniežacia dcéra za ním prišla do temnice, aj keď jeho osud bol už dávno spečatený. Mal preto pocit, že jej niečo dlhuje. "Mýlil som sa," prihovoril sa jej stíšeným hlasom a v očiach mal vážnosť. "Nie si bezmocná. Si bojovníčka. Nestrácaj čas so mnou, ale pomôž zachrániť, čo najviac zo svojich ľudí. Ak poznáš cestu z tohto mesta, vyveď ich do bezpečia, lebo Surkovia nepoznajú zľutovanie." Po tých slovách sa X šikovne uhol, využil nerovnováhu Maureeninho postavenia na špičkách a zľahka do nej sotil. Vzadu už čakal Likaon, ktorý rozpriahol náruč a bol pripravený dievča zachytiť. Navzdory svojej mohutnosti dokázal používať aj prekvapivú jemnosť. "Lady," uškrnul sa a vzápätí vyrazil s X a svojimi druhmi do boja.