Iná časť vesmíru

Ale to bolo od Milly veľmi zákerné, keď ťa nimi prejedla tak, že ich už nemáš rád. *Povedala súcitne, keď k nemu vzhliadla. Ona jej to nedovolí, radšej tete Mille nepovie čo jej veľmi chutí, aby jej to tiež náhodou nechcela vyhovoriť. Aj keď Kitta nikdy nebývala moc prieberčivá.* Ja nemám rada len slimákov. *Vyplazila jazyk, akoby mala vracať a zasmiala sa.* Ženy v osade mi ich dávali, keď som raz bola chorá a musela som papať len samé mastné. Fuj. *Radšej sa zastaví, lebo si uvedomí, že pripomienka o tom, že chutili ako soplíky sa k stolu naozaj nehodila. Radšej sa natiahla k tomu koláču a schuti do neho zahryzla. Bol sladký aj vo vnútri. Chcela vedieť čo chutí Hanovi a teraz tomu celkom rozumela. Spokojne zamľaskala a usmiala sa na neho.* Mám, ďakujem. Ale chcela som vedieť, či budem môcť chodiť do lesa a ak áno, ako ďaleko. *Prehovorila, keď si utrela sladký cukor z pier a prehltla posledné sústo.* Rada by som ešte videla Amicam a nemyslím si, že by prišla do mesta. *Dodala váhavo v strachu, že rozhnevá jedného z mužov. Ale ona sa nechcela vzdať svojej priateľky. Okrem toho, zo zadnej strany domčeka bol les, ktorý ústil do tých veľkých hôr, možno by mohla... Plachosť a strach sa jej objavili v tvári, keď skĺzla pohľadom aj k strýkovi.*

*********************

*Trvalo to celé tri týždne!!! Celé to utrpenie a jedno šialenstvo, ktoré prežívala. Po prvom týždni prestala špiniť, aj bolesti utíchli, hoci po nich bola už riadne vyčerpaná a ustatá. No ak si hovorila, že prvý týždeň bol ťažký, tak to o tom druhom ani nehovoriac. Slušne povedané, pretiahla by aj nohu od stoličky, keby nemala aspoň kúsok súdnosti v sebe, hoci po tom týždni sa dalo o súdnosti len uvažovať. Bola ako stíhačka a keby tam bol on... Ani ten kúsok jej zdravej mysle, by nezabránil tomu, aby sa nezachovala ako prvotriedna šľapka. Naozaj bola veľmi rada, že tam nebol. Hoci jej podvedomie určite kričalo po ňom. Možno to nerobila vedome, ale raz sa pristihla pri tom, ako ho zvolávala k sebe.  
Ten týždeň bol najhorší. Občas by bola odprisahala, že je blízko. Možno si to iba nahovárala, ale niekedy sa pristihla pri tom, že cítila pohľad na svojom tele. Keď sa kúpala v tej ľadovej rieke a vlasy jej unášal stranou silný prúd. Verila však, že si to len namýšľala. Nič z toho čo sa tam udialo v deň, kedy odchádzal, si nepripúšťala. Nielen do mysle, ani k srdcu. Pobozkal ju len náhodou, alebo iba vďaka túžbe, ktorá ním zmietala aj to kvôli tomu čo ho štípalo v nose. Teda ona. On kedysi patril inej a ona im to priala. Nie, nepripúšťala si to. A keď sa aj strhla zo sna, lebo tam nebol koniec, tam neodišiel, triasla sa a vyhnala myšlienky nejakou nepraktickou činnosťou, aká jej v noci napadla.
Tretí týždeň už bolo všetko lepšie. Dala mu vedieť, že už môže prísť. Nehrozilo nič. Bola len unavená, ubolená a hrozne ustatá, no spánok neprichádzal. Jej dni boli prázdne. Povedal jej,  že tam nie je otrokom, ale cítila sa tak. Lebo zrazu voľnosť jej prišla zväzujúca a ona netušila čo robiť. Nevedela čo so sebou, vareniu na chuť neprišla ani potom. Tak príšerne sa nudila! Celý život so sebou bojovala, bojovala s okolím a zrazu tam nebolo nič. Nič čomu by sa musela vzpierať.
Preto väčšinu času keď jej v posledný týždeň bolo lepšie, sedela pred chatou pod stromom. V hnedých tmavých šatách, ktoré jej doniesol, a vyrezávala šípy do luku. Nemala čo robiť a toto bola jediná vec, ktorú ešte zvládala a pamätala si. Vlasy jej padali do tváre, ktorá na pohľad vyzerala vyrovnane a pokojne, aj keď hlavu mala plnú zmätku, ktorý sa pokúšala urovnať práve takou monotónnou činnosťou akou boli šípy.*

Raffael

*Z toho mála činností, ktoré mal Raffael povolené, bola obzvlášť jedna natoľko nepríjemná, že na nej nedokázal nájsť nič uspokojujúce, aj keď vďaka tomu nemusel premárniť všetok čas zbytočným polihovaním v posteli. Milla bola presvedčená, že nečinnosť ubíja ducha či už bol človek zdravý alebo mal choré srdce ako Raffael, a tak chlapec každý večer pomáhal matke v kuchyni na hrade. Hrial vodu, umýval riady, vytieral podlahu, dokonca pomáhal pri príprave samotného jedla miesením cesta alebo krájaním zeleniny. Za posledné roky Raffaelova zručnosť s nožom vzrástla natoľko, že dokázal presne mierenými a ľahkými pohybmi oddeľovať od seba na chlp presné kolieska mrkvy a nepozerať sa pritom na to, čo robia jeho ruky. Keby ho takto videl Wulfhart alebo iní chlapci z dediny, všetci do jedného by ho vysmiali a on by sa im už nikdy nemohol ukázať na oči. Tŕpol vždy, keď ho matka brala so sebou a možno by už dávno niečo namietol, ale nechcel jej odoprieť pomoc. Vychovávala ho celkom sama, a aj keď sa o neho niekedy až prehnane bála, hlavou rodiny, ako jediný mužský príslušník, bol stále on.
"Ďakujem, Raffa," Milla sa na Raffaela usmiala a nežne mu prešla rukou po vlasoch. To trochu zabralo a chlapcovými pevne zovretými ústami šklblo, akoby sa chystal pousmiať aj on. Podal matke drevenú dosku s úhľadne nakrájanými kolieskami mrkvy a siahol po vreci so zemiakmi.
"To počká," zastavila ho Milla a z truhlice na prádlo vytiahla čistú zásteru a šatku. "Musím odniesť nápoje, kým sú ešte teplé. Ty sa postaraj sa o cesto, nech môžeme ísť domov."
Raffael zovrel rukoväť noža a obočie mu poskočilo. Inokedy by možno frflal, že si musí na seba navliecť tie príšerné handry, v ktorých vyzeral ako prízrak zo záhrobia, ale vidina rýchleho úniku mu zavrela ústa. Keď sa raz stane rytierom, bude jeho minulosť v kuchyni zabudnutá a on si na najme celú armádu slúžok, aby sa o neho starali. To, že sám dokáže navariť päťchodový kráľovský obed zostane navždy jeho najtemnejším tajomstvom a ľudia si budú pamätať len jeho úspešné ťaženia a víťazstva v bojoch, ktorými sa preslávi.
"O chvíľu som späť," odvetila Milla, keď si od nej chlapec vzal zásteru, opásal sa a okolo čela omotal trojcípu šatku, ktorá na ňom vyzerala viac než komicky. Milla potlačila pobavený úsmev a zastrčila synovi pramienok vykúkajúcich vlasov pod látku. "Čo by som si bez teba počala," vzdychla a myslela to naozaj úprimne. Raffaeal sa prestal mračiť a aj jemu výraz tváre zjemnel.
"Vždy sa o teba postarám, mama," odvetil a silné odhodlanie v jeho očiach Millu dojalo. Srdce jej bolestne stislo, keď si pripustila, že synovo tvrdenie stálo na príliš vratkých nohách. Čo by dala za to, keby mohla vedmine slová vziať späť. Podľa tvrdenia starej ženy sa Raffael nemal dožiť dvadsiateho roku života a ona nemala dôvod neveriť. Už viackrát bola svedkom toho ako sa vedmine všetby naplnili a jej sa pritom slzy tlačili do očí. Aby si Raffael nič nevšimol, rýchlo vzala tácku s nápojmi, s ťažkým úsmevom mu kývla a rýchlo zamierila k princovým komnatám.
Raffael bol možno chvíľu zmätený, ale potom mu znovu, ako už toľkokrát pretdým, napadlo, čo asi robí Oskar. Napriek zrade mu ten malý, večne hladný netopier veľmi chýbal.



Ghar bez slova prehltol sústo, ktoré mal práve v ústach a bez toho, aby sa s princom akokoľvek dohovoril si obaja v tej istej chvíli vymenili krátky pohľad. Na okamih pri stole zavládlo neurčité ticho.
"Lesy v blízkosti hradu sú bezpečné vďaka vojakom môjho otca. Musíme dbať na to, aby boli všetky nepriateľské úmysly vopred odhalené,..."
"Kitta," ozval sa Ghar a možno trochu nedôstojne skočil princovi do reči. "O tomto sme sa predsa rozprávali," pripomenul jej a tváril sa pritom vážne. "Nemám nič proti tomu, aby si sa vo svojom voľnom čase venovala čomu budeš chcieť, ale potrebujem vedieť, že sa ti nič nestane."
"To by som mohol zariadiť," Hanova pokojná tvár sa mladícky rozžiarila, keď pozrel na Kittu a sprisahanecky sa na ňu usmial kútikom úst. "Bude mať sprievod. Veľmi diskrétny samozrejme, ani nebude vedieť, že je niekto s ňou, ale zároveň dosť blízko, aby mohol zakročiť, ak by to bolo nutné."
"Nechcem vás uraziť," namietol Ghar a zľahka sa pritom zamračil, "ale na hradisku nepoznám nikoho, komu by som mohol dôverovať."
"V tom prípade navrhujem seba. Budem Kittu sprevádzať do lesa a keď sa ukáže, že je to tu bezpečné, môžete ďalej rozhodnúť podľa seba. Navyše ak ma s vašou neterou uvidia vojaci, zapamätajú si, že patrí pod moju ochranu a dajú na ňu dvojnásobný pozor."
Ghar namiesto princa pozrel na Kittu a dlho mlčal. Keď nad tým uvažoval, princova ochrana bola oveľa účinnejšia než tá, ktorú by jej za daných okolností mohol poskytnúť on. Preto, hoci nerád, súhlasil.
Han Gharovo mlčanlivé prikývnutie prijal s úsmevom a uvoľnene sa oprel o operadlo stoličky. Bolo toho ešte veľa, čo museli prebrať, ale v tej chvíli sa dvere na miestnosti otvorili a dnu vstúpila žena s podnosom naloženým pohármi, z ktorých sa ešte parilo. Bola to tá istá žena, ktorá sa im pred pár hodinami postarala o obed. Milla, na jej meno si Ghar spomínal veľmi dobre. Keď ho zbadala sedieť pri stole, oči sa jej na chvíľu zaleskli, akoby potláčala úsmev, vystrúhala zdvorilú poklonu, čo pri plne naloženej tácni muselo byť zložité, a pristúpila bližšie.
"Ahoj maličká, rada ťa zase vidím," zašepkala, keď na stôl pred ňu položila pohár so sladko voňajúcou tekutinou.*

*Uvedomovali si vôbec, že tam celý čas bola, kým sa o nej rozprávali, akoby nie?! Len gánila z jedného na druhého neveriacim pohľadom a nevedela komu z nich má viac skočiť do reči. Dobre, že sa to pýtala už strýka, ale skôr od Hana chcela počuť niečo ako slová "samozrejme, Kitta, naše lesy sú celkom bezpečné" alebo "nie, Kitta, to nebude možné, lebo..." a tak ďalej, a tak ďalej. Nie aby si tam začali oni dvaja hrkútať, akoby ich nemala počuť. Mala síce plné ústa, ale nie ušká. Len fľochla z jedného na druhého a zagúľala očkami. Už-už sa šla nadýchnuť a niečo im nato povedať, ale vtedy tam vošla tá teta a Kitta, hoci sa najskôr detsky potešila, potom sa na ňu zamračila, až sa jej medzi obočím celkom nečakane objavila jedna nespokojná vráska.* Dobrý deň, teta Milla. *Pozrela jej do tváre.* Vaše koláčiky sú moc dobré, ale nechcem, aby ste ma nimi prepchali, aby mi potom žiaden nechutil tak ako ste to urobili pri Hanovi. *povedala priamo, aby si ony, ženy, boli na jasnom. Nechcela dopadnúť ako Han, že by jej potom nejaký koláčik nechutil. Nebodaj žiadny. To by ich radšej nejedla sama od seba, ale takto veru nie. Náhodou by jej prasklo bruško a čo potom? Kto by ju bol zachránil? Kto by sa staral o strýka?*

Arrow

Páči sa mi, ako si vyrezala hroty.* Možno bola Akte taká ponorená do práce, že si nevšimla, keď Arrow opatrne pristúpil bližšie alebo ho len jednoducho nezobrala okamžite na vedomie. Pohyboval sa síce nehlučne a zo zvyku aj proti smeru vetra, ale citlivosť krvného puta bola ako neviditeľné nite, ktoré ich k sebe viazali bez ohľadu na to, ako ďaleko od seba boli. Práve vďaka krvnému putu Arrow presne vycítil, že sa už nemusí držať v ústraní. Z obozretnosti však k Akte neprišiel bližšie, než na vzdialenosť niekoľkých krokov. Chrbtom sa oprel o kmeň stromu za sebou a ruky si založil krížom cez hruď, takže mu límec košele máličko roztvoril a odhalil pohľad na časť podliatiny. Drobné škrabance a modriny mal aj na tvári, ale nezdalo sa, že by ho to vyvádzalo z miery. Tváril sa uvoľnene.* Môžem jeden z nich vyskúšať?

Ghar

*Zo svojho miesta Ghar videl ako Milla obrátila pohľad k princovi a spýtavo nadvihla jedno obočie. Mala pritom v tvári ten druh výrazu, v ktorom sa rovnakou mierou snúbila karhavosť s pobavenosťou a na Ghara to proti jeho vôli zapôsobilo. Konečne mal možnosť prezrieť si Millu nerušene bez toho, aby sa podobným spôsobom pozerala na neho, pretože vtedy cítil zvláštnu potrebu prieť sa s ňou. Na druhej strane Han vyzeral uvoľnene, zasmial sa a obe dlane zmierlivo zodvihol do vzduchu.
"Veď je to pravda," odvetil a rýchlo na Kittu žmurkol, "Nemôžeš poprieť, že je to pravda."
K Millinmu ľavému obočiu sa zodvihlo aj druhé, odrazu pôsobila ako stelesnenie nevinnosti, čo viedlo Ghara k tomu, aby uhol pohľadom do strany a poriadne si odpil z pohára.
"Rovnako ako vy nemôžete poprieť, že som vám zachránila zdravý žalúdok a zuby. Okrem toho, vaša budúca žena sa mi poďakuje za to, že nemá po svojom boku horu tuku, ale urasteného mladého muža, za ktorým už teraz vzdychá nejedno dievča."
"Iba ty vieš podať urážku ako ten najlepší kompliment," zasmial sa Han a uznanlivo kývol hlavou. Vôbec sa neurazil.
"Neboj sa, Kitta, ten nenásytník si o to dávno koledoval, ale ty si celkom iný prípad," zašepkala Milla sprisahanecky a usmiala sa, keď Oskar vyletel z misy plnej orieškov a pristál jej na pleci. "Dnes mi v kuchyni pomáha aj Raffael. Keby tušil, že maškrtíš pri kráľovskom stole vôbec bysi o teba nerobil starosti," prihovorila sa zvieratku a odstúpila, aby rozdala aj zvyšok pohárov. Keď pristúpila bližšie ku Gharovi, videla ako pevne zovrel čeľusť a stuhol, akoby mu namiesto nápoja priniesla jed. Potichu si odfrkla, ale Ghar to zrejme postrehol a tentoraz ju sledoval s vyložene rozčuľujúcim úškľabkom, akoby mu robilo dobre, že ona sama sa v jeho spoločnosti necíti príjemne.*

*Pomaly dvihla pohľad k jeho tvári, keď počula ako na ňu prehovoril. Musel si všimnúť ako skúmavo na neho hľadela. Ako sa dívala na jeho pomliaždeniny a zvažovala nakoľko sú vážne. Dlhší čas pobudla pohľadom práve na hrudi odkiaľ sa črtala najväčšia rana. Vo svojich dňoch, kedy netušila poriadne ani o sebe, ani nepostrehla, že by sa bolo niečo dialo s ním. Takmer pocítila výčitky svedomia pre pocit namyslenosti, alebo zaslepenosti sebou samotnou len preto, že jej sa dialo niečo iné. Ale potom tie pocity a myšlienky rýchlo stopla, keď sa sama seba opýtala, prečo by už len mala riešiť niečo také?*
Len si poslúž. *Povedala pokojne a strnula v tom pravidelnom pohybe vyrezávania.* Už som to roky nerobila, tak neručím zato aké budú. *Dodala pokojne a pomaly sa postavila na nohy chrbtom sa pritom stále opierajúc o strom, ktorý mala celý čas za chrbtom. Ruku so šípom vystrela smerom k nemu a pokojne mu šíp, ktorý v ten deň vyrobila hodila. Cítila sa zvláštne. Ten pocit trápneho ticha stále zotrvával ako aj v prvom momente kedy si obaja uvedomili čo sa začalo diať s jej telom. Jednoducho len netušila čo si počať. Čo mu povedať a ako sa k nemu správať. Tri týždne boli dlhá doba, aby sa vyrovnala s tým, čo urobil, ale bol pre ňu neznámy arathi a ona odjakživa nebola príliš spoločenská. Po tých rokoch otroctva sa asi ani nič iné nedalo čakať.*

Arrow

*Stáli oproti sebe a chrbátmi sa tisli k stromom ako dvaja cudzinci, ktorí náhodou spoločne uviazli na jednom mieste a jediné na čo sa zmohli, bolo rozpačité ticho. Arrow sa nezmienil o noci, ktorá viedla k jeho odchodu ani o tých troch nasledujúcich týždňoch strávených mimo chatu a Aktinu bezprostrednú blízkosť. Z jeho správania sa dalo len ťažko vyvodiť, na čo asi myslí, pretože keď zachytil šíp, šikovne ho obrátil v prstoch a venoval mu všetku svoju pozornosť. Bruškom palca pokusne prešiel po vrúbkovanej strane hrota a potom skontroloval letky.* To hneď zistíme,* odvetil Arrow a ľahký úsmev mu preskočil perami ako tieň, keď spoza mrakov na chvíľu presvitne slnko. Bleskurýchlo siahol po luku, ktorý nosil prevesený krížom cez plece, založil na tetivu Aktin šíp a zamieril. Chvíľu bolo počuť len doznievajúce svišťanie a potom sa pomedzi konáre na opačnej strane lúky zrútilo k zemi jablko. Šíp trčal z jeho stredu ako z červeného terča a Arrow uznanlivo kývol. Obzrel sa cez plece na Akte a pozvoľna zložil luk k bokom.* Vieš aj strieľať?

*Dívala sa na to všetko čo sa dialo okolo nich a najviac si všimla, ako reagoval strýko Ghar na ženinu prítomnosť. Skôr než stihla odísť, sa malá Kitta nahlas opýtala* Strýko Ghar, tebe sa teta Milla páči? *Naklonila hlavu do strany a nahodila tak ten anjelský výraz, ktorý sa jej nedal odopierať. Ona však ešte neskončila a v tej chvíli sa pozrela na Hana s tým istým výrazom v tvári.* Han? A čo to znamená, že dievčatá na teba vzdychajú dievčatá? *To ju zaujímalo rovnako ako odpoveď či sa Gharovi páčila Milla. Netušila prečo by dievčatá vzdychali na Hana. Prečo jednoducho nekričali? Nevolali, alebo nerozprávali? Čo tým sledovali, že jednoducho vzdychali? To jej nešlo do makovičky ani za svet. O to viac nechápala, prečo sa strýko Ghar tak mračil na Millu. Akoby ona bola nejaké zlo, alebo čo. Však ak sa mu páčila, tak mohol pokojne za ňou ísť, nemusel sa na ňu mračiť a zakrývať to, čo bolo možno len jej nad slnko jasné. Alebo si to len príliš namýšľala? Chcela to vedieť.*

*Pokojne sa dívala do jeho tváre a s pýchou v hrudi sledovala ako nezlyhal a zasiahol svoj cieľ. Ale po jeho otázke sa len zahanbene poškrabala vo vlasoch, vďaka čomu jej z chvostu, ktorý si urobila, vypadlo niekoľko prameňov.* Nie. *Priznala sa takmer nečujne. Kedysi to skúšala, ale ona..* Ja som vždy bola skôr cvičená a zvyknutá na boj z blízka. *Nieto aby strieľala šípy. Vedela ich vyrábať. A vedela vyrábať mnoho iných zbraní, ale sama používala svoje telo ako najužitočnejšiu zbraň. Väčšinou vo svojej démonskej podobe. Bolo jej to tak bližšie, jednoducho zvyk, ktorý nemala v potrebe meniť. Aj z toho dôvodu, že zakaždým bolo výhodnejšie spoliehať sa len sama na seba. V mnohých situáciách nemohla mať po ruke zbrane, byť odkázaná na ne, stálo by ju to nie raz život.*

Ghar

*Zdalo sa, že Gharovi aj Hanovi zabehlo naraz v tej istej chvíli. Obaja si vymenili útržkovitý pohľad, zatiaľ čo Milla zostala rozpačito stáť na mieste. Pretože otázka bola položená a bolo nutné na ňu diplomaticky odpovedať, Ghar si nakoniec odkašľal a prehovoril tak uvoľnene, ako to len dokázal. Pohár s nápojom položil späť na stôl a udržal si nič nehovoriaci, ale pritom odmietavý výraz. Na Millu sa ani nepozrel,aj keď cítil, že ona ho zboku pozoruje. Na chvíľu mal dokonca dojem, že sa skryto zabáva.
"To je hlúposť, Kitta, Milla sa mi nepáči, som jej len vďačný, že nám priniesla jedlo, to je všetko."
"Presne tak, to je všetko," prisvedčila aj Milla a z jej tváre sa nedalo nič vyčítať ani keď sa usmiala. Ghar mal napriek tomu pocit, že ju niečím popudil. Zreteľne videl ako jej zbeleli hánky, keď pevnejšie zovrela uško na džbáne akoby sa mu jeho obsah chystala vyliať na hlavu.
Han, ktorý to všetko pozoroval, sa rozhodol odviesť Kittinu pozornosť iným smerom. Navyše večer pokročil a on by sa ešte potreboval s Gharom porozprávať osamote. "Milla to tak nemyslela," nadviazal a na rozdiel od nej a Ghara sa usmial úprimnejšie. "Chcela mi len zalichotiť."
"Ach, vy dvaja to dieťa len metiete," namietla Milla a potom sa obrátila výlučne ku Kitte. "Zvedavosť je dobrá vlastnosť, ale na niektoré otázky ti môže odpovedať len žena. Môžeš ísť teraz na chvíľu so mnou a opýtať sa na všetko, čo budeš chcieť," usmiala sa.

*Úprimne sa jej vôbec nepozdávala predstava, že by mala ísť s tou ženou preč od nich. Preč od strýka a od Hana, ale asi to bolo potrebné, preto sa postavila a prešla k tete Mille.* Strýko Ghar nemyslel vážne, že sa mu nepáčite, on si len neuvedomil ako veľmi neúctivé tie slová boli. *Povedala zámerne nahlas, aby ju počul a venovala mu tak káravý pohľad, ktorý by dokázal zahanbiť aj toho najstatnejšieho chlapa.
Už kráčala smerom k tete Mille, keď sa ešte zastavila a rozbehla sa späť k strýkovi. Venovala mu bozk na líce a rovnaký rituál zopakovala aj u Hana. Keď jej rúčky objali jeho krk a ona s hlasným cmuknutím sa od neho odtiahla, znova sa zaškaredila na strýka.* Počkám ťa a nebuď na Hana zlý. On je na mňa dobrý! *Síce sa na neho škaredila, v skutočnosti by bola veľmi smutná, keby vyčistil Hanovi žalúdok len preto, že mu dala pusu. Pustila sa ho a pobehla za Millou.* Budeme ich aj ohovárať? *Spýtala sa veselo a nadšene si zatlieskala. Mala rada, keď mohla len tak klebetiť. Napríklad, keď jej tetky u nich v osade hovorili o tom aké huncútstva vyvádzal jej ocko so strýkom, keď boli deti. Vždy sa tak veľmi smiala, až nie raz spadla a slzy smiechu jej stekali po líčkach.*

Arrow

*Až keď sa ticho stalo takmer počuteľným, uvedomil si Arrow, že na Akte ešte stále visí pohľadom. Obrátil sa tvárou k nej sledujúc ako jej vánok zachytil uvoľnené pramienky vlasov a potlačil pokušenie využiť svoje schopnosti na to, aby ten pohľad čo najviac predĺžil.* Presne ako voda,* prehovoril odrazu a na chvíľu obrátil hlavu do strany akoby sa snažil zlomiť kúzlo, ktoré ho doviedlo k strnulosti. Zdalo sa, že to pomohlo, lebo jeho tvár vyzerala oveľa uvoľnenejšie. Dokonca sa krátko usmial.* Ani tá sa nevyhýba prekážkam a vždy si nájde cestu.* Odkašľal si, akoby nebol zvyknutý zdôverovať sa s podobnými úvahami a namiesto toho odložil luk aj tulec so šípmi nabok.* Už dlho som necvičil boj zblízka,* uškrnul sa, takže mu okamžite nabehla modrina na líci, akoby to už aj bez toho nebolo dosť jasné.* Možno by si mi mohla ukázať pár chmatov. Sľubujem, že sa budem správať slušne a keby si mala pocit, že...jednoducho, myslím, že si poradíš.

*Netušila ako sa pozerať na to ticho, ktoré takmer vždy medzi nimi nastalo. Ona jednoducho nevedela komunikovať. Nešlo o to, že nevedela komunikovať s Arathim, ona jednoducho vždy mala problém viesť nezáväzné rozhovory. Roky v otroctve ju ku konverzáciám vôbec neviedli a nepokladala za potrebné meniť to. Uprednostňovala ticho, aj keď mnohokrát začínala ona rozhovory, ale boli to väčšinou veci, ktoré ju z nejakého dôvodu zaujímali, nič viac. Nie chabé pokusy o rozpútanie rozhovoru.
Len prekvapene sa pozrela smerom k nemu, keď povedal tie slová o vode. V očiach sa jej objavil údiv a bolo nad slnko jasné ako veľmi na ňu zapôsobili jej slová. Vedel, že využíva vodu, videl ju ako potopila loď otrokárov, ale predsa len na ňu to zapôsobilo akoby jej zložil tú najhlbšiu poklonu akú len mohol.
V úsmeve, ktorý venovala následne Arrowovi sa objavila dravosť a ona pustila na zem nástroje s ktorými predtým vyrezávala drevené šípy. Pustila sa krúžiť.* Načo tie zbytočné reči? *Zvedavo naklonila hlavu do strany. Zbytočné reči nikomu nepomáhali a navyše... boli trápne! Len sa zasmiala a veselo na neho zaútočila.*

(( Pokojne sa môžeš s nimi vyhrať   ))

Arrow

Iba naťahujem čas. Zdá sa, že myšlienka vraziť mi jednu do zubov sa ti celkom zapáčila.* Krivý úsmev na Arrowovej tvári bol niečím celkom novým a nezdalo sa, že by ho používal dosť často. Vyzeral tak menej odstrašujúco a viac prístupne, akoby sa nepozorovane preniesol cez všetky uplynulé roky späť do mladosti a k tomu, akým bol kedysi. A zdalo sa, že niečo podobné sa stalo aj Akte, pretože keď na neho zaútočila, Arrow z jej pohybov vycítil hravosť, nie násilie. Krúžila okolo neho akoby ani nekráčala, ale vznášala sa kúsok nad zemou a vždy vystihla príhodný okamih, aby mu roztopašne zasadila ľahký úder alebo štuchnutie. Skúšala ho, odhadovala jeho silu a reflexy, to vedel, pretože ho po celý čas uprene sledovala a jej oči sa skryto smiali akoby ho provokovali. Arrow niekoľkokrát vykryl jej údery, odrazil ich rukou alebo sa v poslednej chvíli uhol, ale viackrát sa jednoducho pozabudol a Akte to využila. Bola rýchla a mrštná, Arrow ani na okamih nepochyboval, že by mu mohla zasadiť oveľa prudšie a bolestivejšie údery, ale takto to skôr vyzeralo, že si užíva pohyb a všetko s ním spojené. V nestráženej chvíli sa zodvihol závan vetra, ktorý neprirodzene zavial z opačnej strany a oprel sa Akte do sukne s prudkosťou, ktorá ju mala vyviesť z rovnováhy.*

*Len v tých chvíľach kedy ho mohla udrieť a docieliť tak svoje si uvedomovala ako veľmi sa priblížila minulosti. Ako v detstve Kyre hovorila ako túžila po tom môcť sa zúčastniť ich tréningov. A teraz dokonca prežívala niečo také. Ocitla sa priamo v mužskom tréningu s jedným z mužov, ktorých vtedy pozorovali. Aj keď Akte sa na neho dívala z iného popudu než Kyra.
Niekoľko úderov uštedril aj on jej, ale rovnako ako ona, neudieral príliš silno, len dobre mierili svoje údery, ktoré takmer vždy našli svoj cieľ. Mlčky ho rukou udrela do ruky, keď pocítila ako sa jej vietor oprel do sukne a ona zjojkla prekvapením. Sukňa sa naraz začala dvíhať, aby odpútala jej myšlienky a ona len vytreštila oči do jeho tváre.* Ty podvádzaš! *Vykríkla a dlaňami sukňu uhladila smerom dolu. Len dvihla ruku a šplechla mu prúd vody priamo do tváre. Za ten čas do seba načerpala dostatok vody, ktorý teraz mohla využi, hoci len k hre. Myklo jej kútikmi pier, ale príliš rýchlo sa zbadala a tak derúci sa úsmev zastavila skôr než by sa mohol predrať von. Namiesto toho sa zahnala spoza hlavy a hravo vylepila Arrowovi facku. Až to tak plesklo.* To máš zato! *Dodala a oči sa jej pritom veselo smiali.*

Milla

*Bolo zaujímavé sledovať, aký účinok malo bezprostredné správanie malej Kitty na dvoch mužov, ktorí sa stránili dávať najavo svoje city. Obaja vyzerali zarazene a trochu rozpačito, aj keď Han sa to pokúsil zakryť slabým úsmevom, zatiaľ čo Ghar si odkašľal a schoval si tvár do pohára s nápojom. Milla poznala princa celý jeho život a nielenže bol toto prvýkrát, keď si pozval hostí, aby s ním strávili večer, ale tiež prvýkrát, keď mu očividne na niečom, alebo skôr na niekom, skutočne záležalo. Videla to na jeho v tvári, v tom ako stuhol, keď ho Kitta pobozkala na líce a črty tváre mu na okamih zmäkli. Drahý chlapče, pomyslela si Milla a na chvíľu jej smutne zovrelo srdce. Nikto na zámku neveril jej videniam, pretože boli plné symbolov a ťažko sa čítali, ale v tej chvíli si znovu spomenula na sen spred niekoľkých nocí. Videla v ňom vlčicu s nádherným červeným vzorom na bielej srsti a s dúhovou bytosťou na chrbte. Dúha sa vzniesla do vzduchu a ovila svoje žiarivé konce okolo stromu, ktorého kmeň aj konáre boli celé z priehľadného ľadu. Chvíľu trvalo, kým ho naplnila, ale potom...Milla nikdy predtým nevidela toľkú krásu...bolo to, akoby strom ožil tisíckami oslnivých farieb, ľad sa začal rozpúšťať a korene pevne splynuli so zemou, ale v tráve pod ním sa odrazu objavil had. Malá zmija vyliezla na kmeň a začala sa okolo neho ovíjať. Čím vyššie sa dostala, tým bola väčšia. Dusila strom a nádherné dúhové svetlo v ňom začalo pomaly dohasínať...
Budeme ich aj ohovárať? Kittina otázka prebrala Millu k životu, preto sa rýchlo usmiala a podržala pred ňou dvere.* A čo by si chcela vedieť?* Opýtala sa veselo a zamierila po chodbe vedúcej do kuchyne. Čím bližšie boli, tým bol Oskar vzrušenejší, akoby cítil, že Raffael je blízko. Poletoval hore dolu, raz si sadol Mille na plece a potom zakrúžil Kitte nad hlavou.*

*Pokojne prešla dverami, ktoré jej žena podržala a skôr ako sa za ňou rozutekala, venovala ešte posledný pohľad mužom v sále, ktorých tam zanechala.* Mohli by ste mi najskôr vysvetliť to vzdychanie dievčat nad Hanom? *Naklonila hlavu do strany a netušila čo sa dialo s Oskarom, ktorý furt poletoval ako trafený vtáčik.* Prečo na neho nehovoria? Nekričia? Či nešepkajú? Ale prečo vzdychajú? Však to asi nie je celkom normálne, alebo azda áno? *Naklonila hlavu do strany, ako sa tak dívala na ženu a cítila sa tak pomotaná ako azda ešte nikdy. Robil jej to tento svet zámerne, alebo čo? Chcelo sa jej nad tým dupnúť nohou a rozčúlene šomrať, ale pravdepodobne by to bolo vedľajším produktom toho, že sa cítila taká nevyspatá ako už dlho nie.
Občas bojovala s nutkaním plakať, lebo to vyčerpanie bolo neznesiteľné, ale ona len držala hlávku vztýčenú a pozorne sa dívala pred seba, aby jej nič neušlo. Ale už sa jej vážne chcelo spinkať. A najradšej by bola, keby mohla zaspať s hlávkou zaborenou v teplom kožúšku svojej priateľky, ale nič z toho nebolo možné. Aj z toho jej zostalo trochu smutno. Chcela len, aby jej Milla rozprávala, čokoľvek, čo by ju nebolo uspalo.*

Milla

To sa tak hovorí, keď sa ti niekto alebo niečo veľmi páči, ale zvyčajne to nemôžeš mať. Možno si aj ty pamätáš na niečo, čo si niekedy túžila získať, ale mohla si to len z diaľky obdivovať alebo o tom snívať.* Usmiala sa Milla a na rozdiel od oboch mužov očividne nemala problém rozprávať o veciach priamo.* V prípade princa Hana ide o výzor. Ženy vnímajú jeho príťažlivosť, o to viac, že on sám si jej nie je vedomý. Určite už vieš, že vzťah medzi mužom a ženou môže byť aj veľmi telesný a prinášať rozkoš. Jedného dňa to tiež spoznáš a potom pochopíš lepšie.* Milline črty zjemneli a aby upozornila Kittu, že sa blížia ku kuchyni, položila jej ruku zľahka na rameno a ukazovák druhej ruky si pritisla na ústa. Cez škáru v pootvorených dverách bolo vidieť, ako sa vo vnútri pohybuje tieň.* To je môj syn, Raffael,* stišila Milla hlas a pobavene sa usmiala.* Je to dobrý chlapec, aj keď trochu prudký.*
"Vzdaj sa ty zlosyn! Už nemáš kam utiecť!" Raffaelov hlas znel smrteľne vážne, akoby sa naozaj s niekým rozprával. V skutočnosti však mal okolo bokov ešte stále omotanú dlhú zásteru, v ktorej vyzeral akoby nosil sukňu a s varechou v ruke mieril na hrniec s polievkou. Polievka naložená v kotli nad pahrebou ticho zabubala a Rafaelovo obočie sa zvlnilo, akoby len to potreboval počuť.
"Aha! Vedel som, že budeš mať niečo proti." Jeden, dva kroky, stačili chlapcovi na to, aby v trochu nemotornej otočke zaboril varechu do kotla, párkrát ju zvrtol a vydal víťazný pokrik, keď sa z polievky uvoľnila para. Oskar sa nerozpakoval vletieť priamo doprostred deja a keď ho Raffael uvidel, zostal zarazene stáť a civieť na dvere s dvoma neželanými svedkami.
"Špehujete ma?" zamračil sa a na bledých lícach sa mu objavili dva červené fliačky. Hanbu však rýchlo zakryl a namiesto toho mu z očí sršali blesky.
"Takže to ty si tá piskľa, čo odlákala Oskara?" premeral si dievčatko po Millinom boku a vôbec neskrýval nevôľu.
"Raffa!"
Raffaelova tvár sa razom zmenila. Akoby si uvedomil, že bol príliš hrubý iba si povzdychol, v očiach previnilý pohľad. "Prepáč."

Arrow

*Zatváril sa ublížene, aj keď to len predstieral na tvári mu nabehol červenkastý odtlačok Aktiných prstov, ktorý rýchlo bledol.* Hej, vôbec netuším o čom to rozprávaš.* Nevinne nadvihol obočie a prstami si ešte stále trel mokré líce, na ktorom mu za tých pár týždňov stihlo vyrašiť drapľavé strnisko. V tej chvíli nevyzeral nebezpečne, skôr ako malý chlapec, ktorému ukrivdili. Zároveň s tým sa zodvihol nový závan vetra, ktorý bol oveľa prudší, než ten prvý a so sústredenou silou sa oprel Akte priamo do chrbta smerom k Arrowovi, ktorému už trhalo kútikmi úst. Bol pripravený kedykoľvek natiahnuť ruky a zachytiť Akte do náručia.* Nemôžem za to, že si nešikovná. Alebo len hladná? Mal by som ti pripraviť nejaké poriadne jedlo, udieraš ako ženská.

*To potom chápala tomu vzdychaniu, aj keď asi nevedela prečo bol Han pre tie dievčatá tak nedostupný. Však musel mať predsa nejaké nápadníčky, ktoré mu mal otec zasľúbiť, alebo nie? Mala mnoho ďalších otázok, ktoré však nedostali príležitosť, aby sa dostali von a dočkali sa aj odpovedí. Keď to však mohla porovnať so sebou, asi aj celkom rozumela a tak nepotrebovala žiadne ďalšie odpovede. Ona tiež nemohla byť s niekým, s kýmkoľvek z ich osady. A hlavne nemohla byť s nikým, lebo otecko od nej odohnal každého chlapa. Vraj ju len chránil. Ale ona tomu rozumela. Mohol tak aj Hanov otec chrániť ho pred ženami?
Tíško sa pozrela cez škáru vo dverách a všimla si tam mladého chlapca, možno len o pár rokov staršieho než ona, ale zato o dobrú hlavu vyššieho. Zahanbila sa, zato, že ho špehovali a rovnako ako aj jemu, jej naskočila na líčkach červeň.* Ja som ti ho neodlákala. *Hlesla smutne. Mrzelo ju, že to tak vyzeralo.* Našla som ho. Chcela som ti ho zaniesť, ale nemala som príležitosť a nepoznám to tu. *Aj keď sa jej ospravedlnil, vedela, že mal právo na svoj hnev.* Ja viem aké to je, keď ti tvojho priateľa niekto, alebo niečo odláka. *Smutne sklopila hlávku k zemi, lebo si spomenula na Amicam.* Prosím, nehnevaj sa. Som Kitta a prišla som s mojim strýkom z lesov. Vždy prijmem nejaké zvieratko, čo sa ku mne zatúla...

*Nemohla uveriť tomu akú chuť hrať sa z neho cítila. Neveriacky na neho civela a nevedela ako by mala reagovať. Mala sto chutí mu dať ďalšiu výchovnú, ale pravdepodobne by v ňom len prebudila ešte väčšiu chuť na huncútstva. Ani nič neurobila a už zas pocítila v chrbte vietor, ktorý sa do nej oprel s takou silou až podskočila a ocitla sa tak v jeho náruči. Až sa musela ovládnuť, aby sa prudko neodstrčila. Prižmúrila oči, ruky mala zľahka položené na jeho prsiach a stále sa pokúšala silou mocou odolávať tým čudným pocitom, aké cítila. Ani nevedela, či boli viac jej, alebo jeho. Určite boli jeho. Museli. Ona sa nevedela smiať, ani radovať sa z okamihov.* Podľa seba, súdim teba. *Ona rozhodne nebola hladná, ale to očividne on, ak rovno myslel na jedlo. Prvotné nutkanie uhryznúť ho tak schuti do pleca potlačila do úzadia a namiesto toho pomaly dvihla ruku k jeho tvári. Nežne mu položila ruku na líce a bruškami prstov preskúmala jeho tvár, ktorá tam nebola niekoľko týždňov. Vyzeralo to, akoby na moment prepadla niečomu, čo bolo ukryté hlboko v jej vnútri, v jej zastretých očiach to bolo jasne badať. Ale precitnutie prišlo veľmi rýchlo, keď niekoľkokrát na neho zažmurkala a s prekvapením ho chytila za tú jemnú bradu a poriadne ho za ňu vyšticovala a zadrmala.* Mal by si sa v prvom rade oholiť a potom vystrájať hlúposti. *Povedala so snahou vymaniť sa mu už z náruče.* Okrem toho, bodaj by som neudierala ako ženská, keď ňou aj som. Ak si si náhodou nevšimol.

Arrow

*Hravé súperenie sa pozvoľna zmenilo na niečo oveľa intímnejšie a hlavne vzrušujúcejšie. V prvej chvíli si Arrow myslel, že mu chce Akte znovu uštedriť facku, ale nakoniec ho pohladila, a to ho prekvapilo natoľko, že podvedome zadržal dych. Bol to prvý skutočný dotyk, ktorý mu po rokoch niekto venoval a on takmer zabudol, aké to bolo. Keď ruku odtiahla, prekvapujúco pocítil naozajstné sklamanie. Len ťažko by to ale Akte rozpoznala na jeho tvári, pretože prižmúril oči a venoval jej rozčuľujúci úsmev.* Ver mi, nemohol som si to nevšimnúť.* Stáli tak blízko pri sebe, že priestor medzi ich telami prestal mať svoje hranice. Pri každom nádychu Arrow cítil ako sa Akte dvíha hruď, pretože sa o neho opierala nielen dlaňami, ale aj prsiami a pohľad na jej rozhorúčenú tvár ho hypnotizoval rovnako. Našťastie mal v tele dosť svedomia, aby svoju pozíciu nezneužil, a tak uvoľnil zovretie paží, aby sa mu mohla Akte ľahšie vyšmyknúť. Zase jej to tak veľmi zľahčovať nechcel.* Ale naozaj neviem, čo máš proti mojej brade.* zodvihol ruku, aby si ju pošúchal a pozvoľným krokom zamieril k chate. Naozaj sa potreboval dať trochu doporiadku a potom tu bola ešte tá kráľova žiadosť, o ktorej by mal Akte povedať.*

Raffael

*Bolo vôbec možné veriť tým slovám? Raffael zo skúsenosti vedel, že dievčatám sa veriť nedá. Dokázali sa tváriť naozaj nevinne, ale v skutočnosti to bola len pretvárka. Ako vtedy, keď od princa Hana dostal z dreva vyrezanú figúrku koňa. Nikdy predtým nemal nič také cenné, s čím by sa mohol hrať, ale keď ho s hračkou uvidela Gréta, uhliarova dcéra, figúrka sa jej veľmi zapáčila. Chcela ju od neho získať najskôr lichôtkami, ale bol to dar a Raffael si ho príliš vážil. Navyše nevidel jediný dôvod, prečo by to mal urobiť, lebo Gréta sa mu ani trochu nepáčila. Mala veľký nos a nepríjemný smiech. Keď ju odmietol, rozplakala sa tak žalostne, že tým pritiahla pozornosť okoluidúcich a jeden z nich sa jej opýtal, čo sa stalo.
"To on..." zafňukala a ukázala prstom na Raffaela. "Ukradol mi hračku a nechce mi ju vrátiť."
"Ona klame!" zvolal nahnevane, ale nikto mu neveril. Pocestný mu figúrku jednoducho vykrútil z prstov a dal ju Gréte, ktorá Raffaelovi za chrbtom neznámeho dobrodincu vyplazila jazyk.
Preto Raffael nemal rád dievčatá. A rozhodol sa, že nebude mať rád ani Kittu. Matka ho síce pozorovala s nadvihnutým obočím, aby si dal pozor na jazyk, ale potom sa odvrátila a rozbehla sa zachraňovať, čo ešte zostalo z nedovarenej polievky.* Len si nenamýšľaj,* nadhodil zľahka akoby mu na tom ani nezáležalo.* Oskar sa aj tak veľmi ľahko dá nalákať na jedlo, Veď sa pozri,* ukázal na netopiera, ktorý poletoval Mille nad hlavou, zatiaľ čo ona sa ho snažila šetrne odohnať. Raffaelove oči sa skúmavo prižmúrili, keď si založil ruky a premeral si Kittu skúmavým pohľadom.* Ak si prišla z lesov, čo robíš tu na zámku? Si dcéra nejakého dôležitého kniežaťa?

*Moc dobre tušila aké myšlienky a čo značí jej otázka. Sama narážala na tých niekoľko kritických dní, ktoré spolu zažili a donútili ho vlastne odísť. Jeho odpoveď ju donútila vyceriť zuby v huncútskom úsmeve, ktorý jasne hovoril o škodoradosti, ktorú pre ten okamih jasne pocítila. Ustúpila od neho len o krok a stále sa dívala na neho. Ako sa pohol preč, rýchlo sa sklonila, aby mohla pozbierať nože a pobehla za ním. V úrovni jeho tváre sa obrátila smerom k nemu.* Vieš čo.. Nechaj si ju. Keď bude väčšia, aspoň viem, začo ťa budem drmať, keď budeš drzý. *Oči sa jej zlovestne usmiali a vykročila rýchlejšie k chatke, aby bola dnu skôr.
Nohou ako prvé viac zastrčila vankúš pod posteľ, aby nebolo hneď vidieť, že spávanie pod posteľou ju stále neprešlo. Aj keď nedotknutá posteľ o tom hovorila viac než dosť. Nože položila na stôl.
V mysli sa jej vynorila spomienka na neho z detských čias. Z tých jej detských a jeho už vtedy mladíckych. Ako jej vlasy viali vo vetre a ona sa dívala na jeho hebkú pleť a horlivosť v očiach. Ako zapálene bojoval a ona to videla v jeho očiach. Vtedy stála na úpätí kopca poslednýkrát. Vlasy vtedy ešte červené viali vo vetre a ona chvíľami vďaka prameňov vlasov nevidela. Bola tam sama, Kyra v ten deň neprišla. A ona sa dívala poslednýkrát. Na päte sa obrátila a viac sa nevrátila. Na ďalší deň sa všetko zničilo. Rozpadlo ako domček z karát. Kyra sa zasľúbila tomu druhému a to vyvraždenie bolo na spadnutie. Vtedy sa všetko zničilo a skončilo. Je ešte Kyra nažive? pýtala sa sama seba, keď sa zahľadela niekam von oknom. Naskočila jej na krku husia koža. Arrow bol jej. Ako by sa jej teraz asi páčilo, keby sa dozvedela, že Akte sa s ním pokrvne spojila? Toto puto sa dalo pokojne pretrhnúť, ignorovať, kým by nevypršalo, ale aj tak znamenalo istý druh pocitového spojenia. A spojenia myslí. Nemohla konať inakšie. Bola pripravená za každú cenu si držať od neho odstup. Kyru nevidela umrieť. Stále bola šanca, že prežila. A so šťastím jej druh nie. Pri ich dlhovekosti bola nádej, že by ju Arrow mohol nájsť.*