Vianočný Benefičný Ples

Sam Golfax

*Kráčel uličkou mezi jednotlivými stoly a hledal. Přesně věděl co a kde, ale jako by mu to stále pronikalo mezi prsty. Ne, on už nehledal onoho muže. Cassandra měla jako obvykle volnou chvilku a tak si z něj zkrátka musela udělat legraci. Žádný muž, o kterém se psalo ve spisech neexistoval. Bohužel pro něj, se mu po návratu dostalo dalšího úkolu.
Rozhlédl se kolem sebe až ji konečně zahlédl. Sám se divil, jak ji mohl tak dobře poznat. Viděl ji snad jen dvakrát a její jméno nikdy nezaslechl. Vyrazil neohleduplně přes taneční parket a nakonec se opřel o stěnu vedle ní. Ona věděla kdo je. A i kdyby ne, rychle to pozná.*
Už toho blokování můžeš nechat. Holoubek dorazil do hnízdečka.* Při této frázi se uchechtl a aniž by spustil pohled z tanečního sálu, položil další otázku.* V čem vlastně spočívá tvoje moc? A jméno by se mi šiklo.* zasmál se znovu čekajíc jakékoliv reakce.*

*Nudná konverzácia s pár chlapíkmi pri stole ju rýchlo omrzela a tak ich svojimi rečami rýchlo odohnala. V ich očiach bola malá mrcha čo ich odbíja loptičky na bejzbale. Celou silou a nekompromisne. Popíjala niečo, čo malo farbu tunajšieho obľúbeného drinku, no chuťou nápadne pripomínalo ríbezľový džús. Očami lietala po pestrofarebných róbach žien, no celou bytosťou cítila prítomnosť Gerryho Constantina, vyžarovalo z neho niečo, čo nemohla popísať, no súviselo to s ich silami. Vždy vedela, keď bol niekto ako oni nablízku, pretože telo automaticky chcelo blokovať ich moc. Zaregistrovala pohyb, prekonala prevrátenie očami, očakávala ďalšieho chlapíka, ktorí sa na ňu bude lepiť ako včela na med. No po prvých slovách otočila hlavu, aj keď bez emócii či mimiky.* bude potrebné podobnú akciu ešte zopakovať?* spýtala sa pokojným hlasom, odpijúc si z vysokého pohára.* myslíš, že vešiam takéto odpovede na nos každému kto ide okolo?* tmavočervené pery sa jej vykrivili do úsmevu, ktorý by sa nedal pripísať priateľstvu, no ani nepriateľstvu. Bol spokojný, jej práca bola na konci, aspoň pre tento večer. Všetko klapalo ako hodinky, spokojnosť bola na mieste, aj keď, tento večer všetko len začínal. Otváral jednosmerné dvere, cez ktoré sa už vyjsť nedalo* volaj ma ako chceš * ani Cassandra nevedela jej meno, nebol dôvod. Nezáležalo na tom ako sa volala, ani kto je. Svoju prácu si vždy splnila a to bolo rozhodujúce a tiež jej vizitka.*

exlibris napísal:

Áno. Chcem aby sa miestnosť okamžite vyprázdnila, pretože som hanblivý. Potom mi sem doneste serenádovú whisky a nechajte ma tu kľudne až do rána. *Samému sa mu nezdalo vtipné čo povedal, ale cítil na sebe meravosť pred vystúpením. Snažil sa uvoľniť od trémy, odvádzaním troch pozornosti k. * Žartujem. Nikdy som nemal žiadne špeciálne priania pred vystúpením. Vždy mám ale prianie, aby bol potlesk po vystúpení úprimný. Aby sa to ľuďom naozaj páčilo. Keď sa tak stane, potom si môžem želať viac. *Pozrel na Gerryho zamysleným pohľadom, ten si ale všímal niektorého hosťa. Pozrel sa ku klavíru.* Tak teda idem. *Vykročill a tesne pred pódiom urobil svižný výskok tak, že keby bol skočil len centimeter menej mohol mať zase problém s výsmešnými pohľadmi hostí. Pristúpil k čiernemu krídlu, kde stála aj Joe.* Ospravedlňujem sa, že to takto dopadlo, ale bola to nehoda. To sako vám sám priveziem z čistiarne ako nové. *Stále sa ešte snažil nemyslieť na hru. Pre vyvolanie komickej situácie sa zatváril rozpačito. Bol to taký nevinný chlapčenský pohľad, keď ako malý schovával za chrbtom ukradnutú hračku.

Josephine Lota Ischiry



*Pokojne a hlavnebez akéhokoľvek konania, sledovala ako sa dvaja muži od nej vzdialili a Bris pritom utrpel dosť značnú škodu na saku. Tskla jazykom, ale nehnevala sa. Dozaista ten čašník bude mať z toho beztak problémy, tak načo niečo ešte viacej rozmazávať? Ich dokonalý, úžasný, neprekonateľný a bohvieako výnimočný Ronnie- robot práčka- vyperie každú škvrnku. Dokonale odev ešte aj naškrobí, tak aby neškriabal, ale príjemne voňal a na dotyk bol hladký temer ako satén. Sama Joe si doma nič neprala. Všetko oblečenie nosila do práce a Ronnie si vždy vyslúžil jej vrúcny bozk na oceľové líce, ktorý mu vždy dala, keď si šaty brala domov. Ach, ako len milovala všetku tú elektroniku, ktorá zakaždým tak kontrastovala s hrou na hudobný nástroj. A predsa inklinovala k obom veciam. Veci- to bola jej neprekonateľná úchylka, ktorú nedokázala tajiť. Milovala struny na gitare, či inom nástorji, tie konské vlasy, ktoré sa používali na sláky, klávesy na klavíroch, ktoré vydávala tie úžasné zvuky, toto všetko milovala viacej ako ľudí. A nemohla si pomôcť. Nuž, vlasnte si pomôcť ani nechcela. Láska k hudbe ju predsa neopustí tak ako manžel, ktorý si túto jej vášeň vzal k srdcu a nakoniec ju radšej opustil, keďže nebola ani schopná dať mu dieťa. A to že počula zvuky o akých sa jej ani nesnívalo jej veru nedodávali na dôveryhodnosti. Keď ju nakoniec pri rozvode opúšťal, ešte jej súcitne stisol ruku a povedal: -Dávaj si pozor, možno tie zvuky si raz pomýliš s ozajstnými. A hlavne nikomu nehovor čo počuješ.- Netušila ako to myslel, no už to ani nezistila, lebo odvtedy s ním nebola, aj keď ostali priateľmi.
Z myšlienok ju vyrušil prenikavý hlas Birsa, ktorý sa pri nej obavil. Prekvapene zažmurkla aočami a s jemným úsmevom, ktorý na perách vylúdila, odvetila.* To nič, Bris. Raz vám predstavím Ronnieho.* Vedela že jej slová mu dozaista nedávajú zmysel, ale až uvidí, pochopí.* Prosím, pustite sa do toho. Večer je práve v tom najlepšom, tak prečo to tu neosviežiť?* rukou ho potľapkala po ramene a naznačila že môže začať. Zišla z malého pódia, no ostala stáť pri schodíkoch vedúcim naň. Poslednýkrát ešte venovala posmeľujúci úsmev Brisovi a čakala na prvé tóny.*

(lol ta toto je iný záder a ja som nemala net doteraz xDDD chudák čašník xD))

*Zazrie pred seba, keď sa blíži ku kreslu, ale v tom zastane, keď zbadá letiaceho čašníka. Oči sa jej rozšíria od úľaku, keď jej nejaká tekutina pristane priamo v dolnej partii a od zúrivosti by najradšej tomu idiotovi jednu tresla. Chudák chlapec sa ale začne ospravedlňovať, tak mykne plecami a zazrie na neho. Čo to ten babrák robí pri jej stehnách s tou sprostou vreckovkou? Zatají dych a chytí mu ruku, aby prestal* Hej, hej, dobre, vylial si to, ale zase ma tu nemusíš... *začervená sa* utierať, kde nemáš. *zaškerí sa na neho a ustúpi o krok dozadu, keď mu pustí ruku* To je jedno, aj tak som chcela odísť, mám aspoň o dôvod viac. *Pohľadom prejde po škvrne na jej šatách a povzdychne si. Stáli majland, kým si na nich našetrila, mohla mesiac vyžierať reštaurácie, miesto toho sa ale túlala po lesoch. Načo sem vlastne prišla? Dobrá otázka. Aby ju niekto polial, alebo aby jej niekto zničil dnešný aj tak zničený deň.. Aj tak tiešaty nestoja za mienku, mala by ich na sebe možno len teraz, prvý a posledný krát. Zahľadí sa na čašníka a vyzdvihne obočie dohora, čo jej povie. Okrem ospravedlnení*

*Sklopený pohľad upierala do zeme, pričom ruky mala skromne zložené na kolenách a pomaly dýchala. Bola sklamaná, áno to bola. Ale nemohla nič urobiť. Nemohla ho priviazať a nechať tak, kým sa nezaprisahá, že jej nikam neodíde. Síce moc to chcela, ale nemohla. Smutné oči uprela do tých jeho, až keď postrehla že prestal s vyzliekaním. Nevšímala si, že má košeľu porozopínanú, lebo už aj tak bez toho vyzeral viac než zvodne a bála sa, že keby sa pozrela pohľadom niekam inam než do jeho očí, stratila by sebakontrolu. Ale sebakontrolu v akom zlova zmysle, to nevedela. Sledovala ho, ako jej založil za ucho krásny kvet, ktorý k jej oblečeniu vôbec neladil, ale teraz bolo všetko jedno. Všetko okrem Marka, ktorý chcel odísť.* Ako si môžeš myslieť, že ten ples je pre mňa dôležitejší ako tvoja prítomnosť..... Ako ty?* opýtala sa ho neveriacky a iba pokrútila hlavou. Oči opäť uprela na kolená, pričom význam jeho ďalších slov jej hodnú chvíľu nedochádzal. Až potom keď si uvedomila čo vlastne povedal na neho opäť pozrela.* A ty by si chcel aby som s tebou išla?* Aj keď pôvodne chcela hľadať vrahov zosnulého manžela, ale to teraz malo čas. Oni by jej neutiekli.*

Sam Golfax

* Stejně jako ona pokojně hleděl před sebe, aniž by vnímal, co se děje kolem.* Podle rozkazů by ses měla vrátit na základnu. Nejspíš tě bude třeba.* Na tváři se mu objevil pobavený výraz, no přesto se nahlas nezasmál. Její odhodlanost ho dostávala na kolena.* A pokud sis nevšimla, já nejdu jen tak okolo. * Zastavil číšníka procházejícího okolo a vzal si z tácu pohár, nachlup stejný jako držela v ruce.* Přípitek? Na vydařenou komunikaci?

*Chvíľku hľadela niekam pred seba, kým neotočila hlavu k tomu jeho prípitku. Nikdy sa unáhlene netešila, bolo toho ešte veľa, čo sa mohlo spackať. No nadnes mali hotovo, tak bez akéhokoľvek reptania zdvihla pohár s úsmevom, v ktorom sa zračila spokojnosť* na budúcnosť* na jeho slová o tom, či ide naokolo alebo nie nereagovala. Tak ľahko sa do jej dvora za plot teda nedostane, zbytočne by len strácal čas pokusmi. Boli veci, ktoré jednoducho mali zostať len v jej hlave*

V duchu sa začudoval čo môže mať nejaký Ronnie spoločné so sakom. Mlčky len podvihol obočie a kývol hlavou do boku na znak nevedomého súhlasu. * O áno. Ja už som osviežený dosť, už len aby sa mi podarilo osviežiť aj vás. Len hudbou samozrejme. * Pousmial sa.* Ďakujem za priestor. * Povzbudzujúci úsmev od Joe mu dodal viac sebaodhodlania. Sadol si na otočnú klavírnu stoličku. Strhol rukami pred seba na uvoľnenie svalov a pre lepšiu pohodlnosť pri hraní, pozerajúc sa pritom ostrým zrakom pred seba. Rozmýšľal ktorú skladbu zahrá ako prvú. V hlave mu vírilo tucet melódií, ale vybrať si nevedel ani jednu. V mysli sa mu zrazu vynorila spomienka na skladbu ktorú nazval “Damnat quae non intelligunt“. Zložil ju vo svojom najťažšom období, keď ho vyhodili z práce, rozviedol sa z manželkou a na krku mu ostali dlhy po súdnych sporoch. Po čase ho vyhodili aj z prenájmu a tak sa začal jeho túlavý život po kabaretoch a baroch, kde ho už ani nechceli nechať hrať. Hľadal si alternatívne roboty. Dokonca začal písať, dúfajúc, že mu tú knihu vydavateľstvo vydá. Tak sa z toho všetkého stoku žiaľu, v opustenom kostolnom podkroví, zrodila táto skladba. Málokedy ju hral, kvôli prechovávajúcej krivde k tomuto obdobiu. Ale považoval ju vo svojom repertoári za jednu z najvyspelejších a najpodmanivejších.
Už si bol istý. Zahrá ju ako prvú.
S privretými očami priložil prsty na klávesy. Skladba, ako väčšina smutných, začínala pomalým a rytmickým vyludzovaním vyšších tónov striedajúc s dozvukom hrubých piannysím. V hrubších nasadzoval andante a allegretto, zatiaľ čo zvyšoval na tempe vo výškach. Celé to pridávalo na intenzite a hustote. Striedal pokojné fázy s bohémskymi kreáciami, pričom sa to prítomným hutne zarezávalo do uší. Počas celej skladby si predstavoval so zavretými očami obrazy pripomínajúce jeho zašlú temnú minulosť. Preciťoval každý tón. Každým jedným si predstavoval iný obraz a tie sa mu mihali pred očami až príliš rýchlo, na to aby ich stihol všetky registrovať. Nevnímal bolesť hlavy, ktorá sa mu pri tom dostavovala. Kýval sa na stoličke vo vlnách šíriaceho sa zvuku ako keby ležal na búrlivom mori. Zabudol na všetkých ľudí, ktorý ho navôkol počúvali. Zabudol kde sa práve nachádza a dušou sa nechal unášať niekde vo víre spomienok a predstáv. V parafyzickom svete. Niekde kde čas nie je pojem a nahrádza ho ilúzia.
Pomaly dohrával, ale neuvedomoval si blížiaci sa koniec. S posledným tónom nastalo zaskočenie. Otvoril oči a pozrel sa s prižmúrenými očami od svetla na klávesy. Spamätával sa. Porozhliadol sa, čo trvalo len krátko a zdalo sa, že už mal pospájané všetky súvislosti. Bola to len jedna skladba. Začal s druhou, jemne veselou.....

Josephine Lota Ischiry



*Úsmev, ktorý venovala Brisovi pred tým než zišla z pódia, jej ešte hodnú chvíľu svietil na perách, pričom ruky si zamyslene zložila pod prsiami a so zvedavo podvihnutou bradou očakávala, ktorými tónmi začne a čím ich prekvapí. Jeho začiatok sa jej moc pozdával a preto zaujato naklonila hlavu nabok. Sledovala ho ako sa profesionálne oddával hudbe, ako zavrel oči, aby ním tóny prenikali, každou bunkou jeho tela a vtedy Joe pochopila, že jednoznačne neurobila chybu, keď sa rozhodla prijať ho. Pieseň ktorú hral síce vôbec nepoznala, ale bola báječná. Na pokožke pocítila, ako jej naskočila husia koža a aj keď pocítila istý druh melanchólie a smútku, naďalej sa usmievala. Vždy milovala smutné piesne, ktoré hrali akoby vašim vnútrom. Akoby predstavovali všetky problémy, ktoré tým že sa zahrajú vyplávajú a odídu. Spomedzi pier jej vyšiel tichý, šťastný vzdych a keď na malý okamih tóny dohrali, prudko začala tlieskať spolu so všetkými v sále, ktorí pieseň načúvali. Bris zožal úspech, tým si mohla byť aj ona, aj on istý. A prišli na radu ďalšie tóny. Ďalšie, ktoré boli teraz veselšie a dynamickejšie. Nemohla sa vynadívať. Priam sa pohľadom kochala. Vzala si do rúk ešte pohár šampusu a schtui si z neho odpila. Tento večer začínal moc sľubne.*

Sam Golfax

*Skleničky cinkly o sebe a nakonec se napil i on. Kdyby mohl, všechno by to zabalil, někam se zašil a přemýšlel. Doufal, že se někdy dostane pryč od světa, ve kterém žije a bude moct začít od nuly. Případně tak, aby o něm nikdo nic nevěděl, jako o ní.* Na budoucnost.* přikývl a zadíval se do stropu. Nenáviděl zaseknuté konverzace víc než cokoliv jiné.* Možná bychom už měli jít.* pohlédl na ni a na obličeji vytvořil vážnou grimasu.*

*Dopila zvyšok tekutiny v pohári, vychutnávajúc si šťavnatú chuť na jazyku. Chvíľku mĺkvo stála, vyzerala zamyslene, no v skutočnosti vôbec nepremýšľala, len načúvala hudbe tancujúcej vo vdzcuhu navôkol.* Mali.* prikývla, položiac pohár na stôl medzi špinavé taniere, ktoré ešte nestíhajúci čašníci nestihli odniesť a doniesť čisté. Presne ako povedal, bol čas ísť, bola zvedavá ako sa ich unesená holubička správala. Poslušné či neposlušné dievčatko? V duchu sa ušknula, no telo sa jej pohlo k dverám* tak poďme, som zvedavá na tú našu holubičku...

Vnímal burácajúci potlesk. To ho napĺňalo spokojným pocitom šťastia. Bol rád, ale je to ešte len začiatok. Ešte to nebol koniec. Mal chuť predviesť im všetko čoho je schopný. Vydať im zo seba maximum. Len tak môže dosiahnuť ozajstný úspech a potom sa môže dostaviť zaslúžená eufória. Hra by mala byť súzvukom s divákmi. Malo by to byť niečo čisté, úprimné ako keby mala skladba dušu, ktorá sa dokáže spojiť s poslucháčmi a vytvoriť tak jeden celok. Nahodil kŕčovitý úsmev.
V ponurom osvetlení sa sa mu prsty kĺzali po klávesnici. Hral s ľahkosťou. Stále sa mu zdalo, že je mierne omámený z tej hry, pretože sa mu nevidelo, že by vypil toľko šampanského. Nemal na to vysvetliteľný dôvod, ale nestagnoval. Stále plynulo hral, ako keby to bola tá najprecvičenejšia rutina. Hral, hral a hral. Raz vnímal a raz upadal do svojho nevedomia. Skladby sa míňali jedna za druhou a už sa vôbec netrápil nad výberom. Hral to, čo vedel najlepšie......Bol už z toho riadne unavený. Najťažšia na tom bola psychická záťaž s postupne čoraz väčšou bolesťou hlavy.
Prestal hrať...povedal si, že potrebuje menšiu prestávku. Hlavne by sa potreboval napiť. Hľadal pohľadom čašníka, ale nájsť ho nevedel. Skĺzol nemotorne zo stoličky a pomalými halucinogénnymi pohybmi sa priblížil k Joe, ktorá stála pri pódiu.* Prosím vás, neboli by ste taká dobrá a zohnali by ste mi niečo na pitie? Nič alkoholické, najlepšia by bola čistá voda. Bol by som vám veľmi vďačný.

Josephine Lota Ischiry



*Načúvala jeho hre a bola spokojná. Viac ako spokojná! Chcela to povedať každému kto bol čo i len na blízku, aj keď samozrejme nemohla. Musela si držať profesionálny odstup predsa! No jeho hra bola taká úžasná až geniálna! Videla tie jeho prsty na klávesách, tie ladné tóny, ktoré spolu vydávali. No vedela že bude potrebovať občerstvenie a tak skôr než dohral, sa na malý okamih vytratila a keď potom prestal hrať, už na neho čakala s pohárom vody.* Nech sa páči.* hesla a rýchlo mu podala vodu.* Ste v poriadku Bris? Nože, poďte dolu z pódia, na dnes tuším stačilo. Však ste odohrali výborne a ostatní sa budú musieť zabávať bez vás. Koniec koncov aj tak to vazerá momentálne tak, že sa hostia začnú rozliezať.* štebotala a už ho aj ťahala za rukáv, nech zíde k nej a posadí sa na schody. Z malej kabelôčky vytiahla vejár a začala ho ovievať.* Poriadne sa napite, Bris.* zavelila mu a naďalej mu privádzala viacej vzduchu, aby sa mu lepšie dýchalo.*

* Počúval Johnovu hru na klavíri a ani si sám neuvedomil kedy a ako privrel oči a nechal sa hudbou celkom pohltiť. Každý tón bol precítený, ani jednej jedinej klávesy sa John nedotkol zbytočne a aj keď to ostatní ľudia nemuseli postrehnúť on cítil ten rozdiel. Na chvíľu pootvoril oči, ale len natoľko, aby videl ako Johnova hra pôsobí na Joe. Usmial sa popod nos, s rukami pokojne založenými na hrudi pretože nič jasnejšie v tom momente nevystihovalo jeho známu ako slová: Byť uchvátená. On bol na tom podobne...a keď hudby dohrala bol sklamaný, čo ho nakoniec prekvapilo natoľko, že sa sám sebe musel zasmiať. Samozrejme v tej chvíli sa jeho smiech aj tak rozplynul vo víre potlesku a nadšených ovácií. Bedlivo pozoroval Johna ako sa bude správať teraz, nemal sa veľmi k tomu, aby vstal a pogratuloval novému talentu hoci to rozhodne mienil urobiť...
Ayon. Jej tvár sa mu pred očami zjavila tak náhle, že na pár sekúnd zadržal dych a až potom keď sa obraz zmenil si uvedomil, že vlastne nedýchal celú večnosť. V tom krátkom záblesku bolo všetko. Všetko, čo potreboval vedieť a tak náhle vstal od stola, zapotácal sa až si pár hostí v jeho blízkosti vymenilo významné pohľady a s úškrnom odchliplo z vlastného pohára. Nie, on nebol opitý... iba ak oslepený bolesťou, pulzujúcou a zvierajúcou. Majú Ayon! Ale kto?! Siahol si ku krku a ako náhlivo opúšťajúc miestnosť uvoľnil si viazanie a rozopol pár gombíkov na košeli. Ostatní hostia, do ktorých vrážal pri ceste k východu sa za ním len zvedavo pozerali, čudovali sa, čo sa stalo jednému z najbohatších mužov mesta, dedičovi rodičovského impéria, ktorí v spoločnosti vždy vystupoval so stoickým pokojom no teraz sa zdalo akoby sa vôbec neovládal a mal každú chvíľu urobiť niečo bláznivé. Nepozdávala sa im jeho bledá tvár, zmučená bolesťou... akoby o niečom veľmi horlivo uvažoval, oči sa mu horúčkovito leskli a tá náhla premena im vôbec nešla do hlavy. No vtedy sa už Gerry predral k východu a bez pohľadu napravo či naľavo zbehol po schodoch tak rýchlo, že na seba upútal pozornosť aj obyčajných zamestnancov.* Auto!* skríkol a bol by ho išiel hľadať aj sám keby sa jeden z poslíčkov ustrašene neprikrčil a nezmizol v rade ostatných splniť jeho príkaz.*

Čašník

* Chystal sa niečo povedať, samozrejme by to boli ďalšie ospravedlnenia hoci by rád len tak pohodil rukou a navrhol žene, že jej škodu na šatách zaplatí. Ale keďže si nič také dovoliť nemohol snažil sa v rýchlosti vymyslieť aspoň nieč...*
- Daj si odchod ty babrák, zdá sa, že dáma na teba už nebude mať dlho trpezlivosť. A ani ja nie...–
Ten hlas mladík nepoznal, ale dokonale ho vyviedol z miery svojou chladnou ľahostajnosťou a skrytým výsmechom. Zdá sa, že tu už skončil. Ešte raz sa ospravedlňujúco pozrel žene do tváre, aj keď sa starostlivo vyhol jej očiam, a potom so sklonenou hlavou odišiel tak rýchlo ako sa len dalo.
A čo sa týkalo majiteľa toho hlasu, nezdalo sa, že by sa tak skoro zberal na odchod, ani uhnúť Rijane z cesty. Bol to vysoký muž, možno mu pod sakom nenapínali svaly na ramenách košeľu, ale z každého jeho pohybu, keď si založil ruky na hrudi a oprel sa bokom o hranu stola, vyžarovala skrytá mrštnosť a jeho pohľad akoby nikdy nepoznal pokoj, bol ostražitý a skúmavý.* Rijana Emurssie Amadi, nepredpokladám, že si na mňa spomínate. Vidíme sa prvýkrát.* Z mužových slov bolo zrejmé, že týmto začiatkom niekam speje. Chcel, ale Rijane nechať priestor na reakciu. Možno bude chvíľu hľadať v črtách jeho tváre niečo známe, ale len on sám vedel, že sa jej to nepodarí. Tmavé vlasy mal na jednej strane dlhšie ako na druhej a práve tam mu na spánku bolo vidieť stopy akoby vypáleného znamenia. Bol to však len neurčitý znak a zároveň jediný, ktorý hyzdil inak súmerné línie očí, nosa a pier, ktoré by skôr pristali portrétu vznešeného aristokrata než jemu, skutočnému, z mäsa a kostí pretože z neho silne vyžarovalo niečo temné, čomu sa obyčajní ľudia majúci radi svoj obyčajný a nudný život radšej vyhýbali.*

*Bolo mu veľmi prijemne, keď mu Joe ovievala vlhkú tvár vejárom...videl reakciu okolostojacich, videl tie tváre ...cítil sa úžasne. Hrdlo sa mu zase roztiahlo po prebehnutí tej najtekutejšej a najosviežujúcejšej vody akú kedy pil. Chcel by sa všetkým poďakovať, ale ostalo to iba v jeho pohľade. Ten pohľad uprel na Joe a usmial sa..* Ale to nevadí .. rád by som zahral prinajmenšom aspoň ešte jednu skladbu. A nebudem len hrať, budem aj spievať. Je to moja posledná tvorba a myslím, že ona si to zaslúži. Zaslúži si, hoci aj keby tu ostalo len zopár ľudí.
*Porozhliadol sa. Zatiaľ sa ešte nikto nemal k odchodu.* Tak sa mi zdá, že sa to ostatným páčilo. Musím priznať, že tá úzkosť nezaberá v mojej hlave už ani jednu bunku. Som dokonale uvoľnený.
*Keby sa na ten výjav pozeral niekto z hora sály...videl by v strede pod pódiom muža, ktorý s hlbokými nádychmi čerpal čerstvý, dobre naladený vzduch. Celá sála ho bola plná. Vychádzala z každého. Ten muž rozvalený na schodoch, dýchal tú atmosféru. Žena s vejárom mu to uľahčovala. No a ďalej by videl tichý dav. Prizeravý a a šuškajúci.
Kým ho ešte ovievala, zahľadel sa na jej tvár. Mala pekné oči so spokojne rozšírenými zreničkami. Veľmi ho priťahovala. Bola to krásna žena v najlepších rokoch. Nechcel si to celkom priznať ani zavrhovať, ale zdalo sa, že k nej niečo pociťuje. Naklonil sa k nej bližšie a riekol tichým hlasom:* Joe, mám už aj tak z tohto všetkého dobrý pocit. Čo by ste povedali na menšie....rád by som vás po skončení pozval niekde do dobrej a tichej rešturácie na pokojnú večeru. Dnešok by sa tak úžasne uzavrel.
*Bol rád že sa jej na to pýta. Žiaril pri tom optimizmom.*

Gaya





- Nechoď nikam Gaya.-
Hlas postaršieho muža, v ktorom zaznievala starosť rovnakým dielom ako opatrný príkaz sa okolo nej obostrel a na okamih prehlušil šum plynúci z tisícov hrdiel. Bola na plese a stáť v samom epicentre toho ohromného hluku všade navôkol jej pôsobilo takú veľkú radosť, že slová svojho tútora len odbila kývnutím ruky hoci inokedy by ju tá poznámka podráždila. Možno by mu niečo odvrkla, ale teraz bola ako v tranze. Snažila sa predstaviť si sálu tak ako jej ju opísal Raek, keď do nej vstúpili. Zaliatu zlatistým svetlom lámp, naplnenú neuveriteľným množstvom farieb ako sa plesové róby žien vírili v rytme tanca... ale bolo to ťažké pretože všade bolo toľko hluku a šumu, ktorý jej odvádzal pozornosť. Raz do nej niekto strčil takže sa zatackala a nechtiac pritom vrazila do cudzieho ramena. Muž nespokojne zavrčal, ale potom zarazene stíchol. Bol to ten okamih, keď sa pozrel na jej tvár a zistil, že je slepá, navyše Sariánka. Dlhé, voľne rozpustené vlasy jej splývali na plecia a chrbát, rámovali dokonale symetrickú tvár a dodávali mäkký nádych tepla tieňom, ktoré sa jej vytvorili na lícach, keď sa usmiala. Muž sa však aj napriek tomu od nej odvrátil ticho si šeptajúc slová, ktoré Gayu okamžite pobúrili. Na krátky okamih bola v pokušení nahliadnuť do srdca toho muža a prehovoriť k nemu bez toho, aby to niektorý z hostí vôbec zaregistroval, ale predtým ako ju Raek nechal samotnú niečo v jeho hlase ju prosilo, aby zostala pokojná a radšej sa tešila z toho, že je tu. Nerozhodnosť zotrvala len na okamih pretože začula zvuk hudby. Otočila hlavu tým smerom, ktorým k nej prichádzala skrz dav ľudí a bez toho, aby si to vôbec uvedomila sa ňou nechala viesť. Zmysly jej pri pohybe neomylne podávali pomocnú ruku a skupinky hostí, ktorí ju zahliadli už vopred uhýbali z cesty čo ako sa im pohľad na mladú ženu oblečenú v nezvyčajne jednoduchých a celkom obyčajných šatách zdal prekvapivý. Kým mala oči zavreté nikto nemohol poznať, že je slepá a nikto nemohol poznať ani kým je v skutočnosti.
Hudba ju doviedla takmer pod pódium kde stála tá vec vydávajúca čarokrásne tóny a pod ňou sa hrčila rozrastajúca sa skupinka očarených divákov. Ale čo oni mohli vedieť o hudbe? Počúvali povrchne a dokonca aj to očarenie im bránilo skutočne rozoznávať jednotlivé časti skladby. Keď predstavenie dospelo k svojmu koncu tlmene vzdychla na okamih celkom zmätená a nespokojná s tým, že jediné, čo znovu počuje je šum rozhovorov. Chcela sa dostať bližšie k hracej skrinke a preskúmať ju tak zblízka ako sa to len dalo, preto sa lakťami pretlačila cez skupinku žien a mužov, malá postavička hmatkajúca pred sebou akoby sa snažila chytiť vzduch aj keď v skutočnosti hľadala niečo, čo by pripomínalo zábradlie rámujúce okraj schodov. Potom špičkou topánky vrazila do stupienka, ktorý v otvorenej sále nemal čo hľadať ak by neviedol k tomu zázraku. Potešila sa, ale akonáhle vystúpila na druhý schodík narazila pritom na dve postavy. Ich rozhovor ju nezaujímal, ale stále jej v ceste.* Mohli by ste prosím.. odstúpiť? * Rukou sa pritom nechtiac dotkla ženiných vlasov a mužovej tváre, na ktorej pod prstami zacítila vlhkosť. Čo to bolo? Dážď? Tu? Tlmene sa zasmiala pri tej absurdnej predstave, ktorá jej myšlienky na okamih odviedla od čarovnej hracej skrinky.*

Josephine Lota Ischiry



*Pozorne ho počúvala a na tvári sa jej zračila neistota. Nevyzeral zrovna že by zvládol ešte jednu pieseň. Ale zase jeho oči... Zdalo sa jej akoby priam žiarili radosťou a nádejou, že tá pieseň mu ešte dodá viacej síl, viacej potrebnej energie. Keby sa netváril tak radostne, možno by neodolala, ibaže teraz... Jej pevná vôľa sa začínala rúcať...*Bris, ja... Nie som si istá, či... *nedopovie, lebo sama si uvedomí, že jej zrazu na perách žiari úsmev. Áno, páči sa jej ako hrá, ako sa s plnými dúškami chute púšťa do hrania a spod prstov mu vychádzajú tak úžasné tóny. Nikdy si nemohla vynachváliť, aká prozreteľnosť to musela byť, keď niekto vytváral hudobné nástroje. A teraz? Sama Joe, má problém odolať niečomu tak lákavému.* Ste si ale istý, ž eto zvládnete? Vyzeráte naozaj vyčerpane a myslím si, že v tom najlepšom treba odísť.* Ona nechce ho vyhnať a má strach, že by to tak mohlo vyznieť. Že by sa mohla tak zle vyjadriť a on by sa urazil. Ona len nechce prísť o tak dobrého muzikanta ako je Bris. A aj tak. S usporiadateľmi sa nedohodla, že jej klavírista bude hrať až do rána. Reč bola iba do krásnej polnoci, kedy potom ako popoluška odíde. A teraz? Krátko po polnoci a sám jej klavírista ju prosí, aby ešte mohol odohrať jednu hru.* Neskorou večerou nikdy nepohrdnem.* usmeje sa, keď ju pozve, ale najradšej by ešte stále prosila o to, aby onu skladbu nechal pre inú príležitosť. Predsa nechce ho mať na svedomí a nielenže by bola veľká škoda jeho a bol by to poriadny škandál, ale sama by najradšej odtiaľ už odišla. Tie šaty sú príjemnou zmenou, oproti voľným poletujúcim odevom, ale ako sa hovorí: V najlepšom treba skončiť. A toto je jedným z jej životných kréd.* A prosím, tie vaše krásne očiská na mňa takto neupierajte, lebo vám povolím aj aby ste ma uniesli.* zažartuje, pričom si vôbec neuvedomí čo vlastne povedala. Až po malej chvíli. Rýchlo si prikryje ústa rukou a zahanbene na neho spod hustých mihalníc pozrie.* Ach, čo som to len povedala?* opýta sa samej seba. Ale tak pomôže si? Keď tie žiarivo roztvorené kukadlá na ňu tak vypliešťa? Má pocit, že ten ich lesk je hádam aj nekonečný a tá veselosť pomaly prechádza aj na ňu.*

*Bol už vcelku oddýchnutý a ani nepociťoval únavu s ktorou si predtým na tie schody sadal.* Joe, myslím si, že by naozaj nikto nenamietal. *Sprevádzal túto vetu s potiahnutým kútikom uvoľnenej tváre a privretými očami.* Som pripravený, je to len jedna skladba, môj vrcholný repertoár. Chcem ju odskúšať dnes. *Jej posledná veta ho rozosmiala a náramne potešila.* V tom prípade by som vám mal darovať ešte prenikavejší pohľad. *Skúmavo sa na ňu zahľadel...*