Vianočný Benefičný Ples

*Nedůvěřivě hleděla na postavu zahalenou v plášti a když si všimla jeho ruky zastrčené v kapsách, vytáhla si jednu ze zbraní a pevně jí sevřela v rukách.* Není důležité, kdo jsem. Já taky nevím, kdo jste vy a neptám se vás. *Udělala několik kroků k zadním dveřím otevřela je a ztrápeně pohlédla na Kleye. Dřepla si, aby byla zhruba ve výši, jeho hlavy a pohladila ho po tváři. * Potřebuje vaší pomoc. Říkal, že ho mám odvézt sem. * Pak se otočila zpět k neznámého a měřila si ho pohledem. Z jeho zahalení se nedalo téměř nic poznat, ale jeho hlas jí připadal zvláštní, možná až příliš povědomý. Když v autě položila Kleyovi otázku ohledně Altry vzpoměla si na Nicollase a teď se jí do vzpomínek prodíraz znovu. Nicollas Rice, ten zpropadený šmejd, kterému kdysi mohla říkat "manžel". Zahnala nepříjemné myšlenky a zaměřila se na budovu. Vypadala příšerně, skoro až na strhnutí, ale přesto byla obývaná, což někdo jako Sanchezová nedokázal pochopit. Stála bez hnutí a čekala co se bude dít dál. * Je to vážné. Prosím. * zašeptala a složila zbraň zpět k pasu.*

Ethan Christophe



* Agent znovu vystrelil a tentoraz guľka nielenže urobila druhú dieru do jeho milovaného auta, ale preletela mu pri hlave tak tesne až začul vírivý pohyb vzduchu a ostrú bolesť na krku. Pokožku mal škrabnutú a okolie rany popálené, zacítil to pod prstami keď sa s bolestivým zasyčaním zošuchol hlbšie na sedadle a ženinu hlavu tak pritlačil k svojmu lonu.* na tvojom mieste by som neprovokoval ženská.* zavrčal a siahol rukou dolu k členku. Vyhrnul si nohavicu po lýtko a z remeňa, ktorý mu obopínal pevný sval vytiahol ďalší zásobník. Ozvalo sa kovové cvaknutie a potom ešte jedno, keď sa zásobník ocitol na svojom mieste. Netrvalo to ani päť sekúnd a už sa opäť vytiahol a zamieril na kolesá čierneho auta. Tentoraz viac riskoval pretože nechal hlavu vystrčenú dlhšie, ďalšia guľka od agenta rozbila okno a zavŕtala sa do koženého sedadla. Autom prudko trhlo na stranu, Ethanovi sa šmyklo a nechtiac sa zvalil priamo na ženu dotýkajúc sa nosom jej líca. * Aiden! Dopekla dostaň nás odtiaľto!* zamrmlal chladne a bez ďalšieho čakania sa aj on vyklonil z okna. Stlačil spúšť, potom ešte raz, čierne Remo začalo po vozovke znovu tancovať, ale tentoraz s prestrelenými pneumatikami nezašlo ďaleko- vletelo do priekopy blízko cesty. Ethan prešiel očami rýchlo sa vzďaľujúce mieste nehody a keď sa stratilo za ďalšou zatáčkou posadil sa na sedadle. Vietor mu okolo tváre víril tmavé vlasy, keď zaistil zbraň a pozrel ženiným smerom.* Si celá?* druhou rukou si nahmatal ranu na krku a spod jej okraja si bez mihnutia oka zotrel krvavý pramienok.*

*Hovorí sa, že človek ktorý ma pocit alebo vie, že o niekoľko sekúnd príde o život, premýšľa nad životom, spomína a všeliaké takéto reči. Bola to ale riadna sprostosť, konštatovala Alex v duchu. Určite nepremýšľala nad hlúposťami a už vôbec nemala čas riešiť nejake sentimentálnosť. Adrenalín a aj strach, aj keď ten by nepriznala ani keby ju mali mučiť, jej do hlavy dávali jediné myšlienky a to tie, ako sa z tejto šlamastiky chcú vyhrabať. Dokonca ani neprotestovala, keď sa ocitla v jeho lone. Našťastie prestrelka utíchla a jej srdce sa taktiež upokojovala. Po jeho otázke sa vystrela do svojej plnej výšky a premerala si ho* koľká starosť o niekoho, komu sa vyhrážaš, že ho zastrelíš sám...aj keď chápem, s mŕtvolou by bolo viac starostí...* pohľadom skĺzla k jeho rane a aj keď jej lekárska prísaha bola, že bude zachraňovať každého, iba vykrivila jeden kútik dohora* dúfam že ťa to riadne štípe...* veď nebol v ohrození života, tak načo sa o neho starať. Vedela že ak by k takému niečomu došlo, pomohla by, ale nejaký škrabanec...tak mu treba frajeríkovi jednému*

* Kým hral bol niekde celkom inde. Mal zatvorené oči, aby to miesto mohol plne precítiť a nič ho nerozptyľovalo pretože iba pri hre utíchali aj všetky hlasy a vízie v jeho vedomí- na čas sa pre ne stal neviditeľným. Ale všetko krásne nikdy netrvalo príliš dlho, aby si človek na krásu príliš nezvykol a nezačal ju pochabo považovať za samozrejmú. Prstami ešte stále stláčal jednotlivé klávesy, ale oči otvoril do reality. Usmial sa, pomaly a akosi ospalo, ale oči mal jasné a predsa len sa v nich zračilo milé prekvapenie.* Joe!* zvolal, prsty sa mu zastavili, keď vstal a chytil do rúk Joinu drobnú dlaň priblížiac si ju k perám. V tom okamihu ako to urobil ním prešla ďalšia vízia – Joina vystrašená tvár zahalená prítmím. Nič viac čoho by sa mohol zachytiť. Na malú chvíľku sa zamračil, ale včas ovládol črty svojej tváre tak, že si Joe nemohla okrem úsmevu nič všimnúť pri tom ako sa znovu narovnal oproti nej. Rýchlo si ju premeral a nakoniec nadvihol obočie v spýtavom oblúku.* Buď sem nepatríš ty alebo my vedľa teba, vyzeráš ako anjel. Šarmante a okúzľujúco. Povedz, tvoj muž si ťa ešte stále necháva iba pre seba alebo nám už konečne skrsla nádej?* Pohľad so záujmom preniesol cez Joino plece na mladého muža, s ktorým prišla. Predtým ho nevidel, ale dalo sa to výčítať z toho ako postával opodiaľ a zrejme na ňu čakal.*

Josephine Lota Ischiry



*Trpezlivo čakala kým uprie svoj pohľad k nej a potom mu venovala široký, zubatý úsmev, pričom sa srdečne zasmiala.* Koľko sme sa nevideli? už to je pár rôčkov! Ale vidím, že hráš ešte lepšie, než si pamätám!* venuje mu takúto poklonu, pričom si nevšimne, že sa niečo u neho udialo. Je tak šťastná, že ho tu stretla! Tak prečo by si to nemohla vychutnať?* Ale čoby! Neblázni, Gerry, však som v normálnych šatách.* smeje sa koketne jeho komplimentu a úplne zabúda na svojich strašiakov.* Môj muž? Ach, ten je zase niekde preč, ale už je to iba na papieri. Manželstvo sa mi rozpadlo ako domček z karát, ale tak dnešný večer nie je stvorený pre vážne rozhovory.* usmiala sa veselšie a pritiahla si ho bližšie k sebe, aby mu mohla niečo pošepkať.* Tamto je jeden hudobník. Urobila soms trašný risk. Nepočula som ako hrá, ale doviedla som ho sem, aby sa predviedol.* potom sa od neho odtiahla a spiklenecky na neho žmurkla.* Čo povieš? Pustíme ho, nie? Nech sa predvedie.

Ethan Christophe



* Uvedomoval si iróniu, ktorá tak sýto zaznievala z tmavovláskinho hlasu. Pripadalo mu to akoby sa mu každým slovom chcela zavŕtať hlbšie do tela a vyvolať v ňom niečo ako pocit viny. V tme, ktorá v aute bola doslova hmatateľná, prerušovaná len občasnými zábleskami pouličného osvetlenia, sa zahľadel žene hlboko do očí a výraz v tvári mal záhadnejší než obyčajne. Ani úsmev, ktorý jej vzápätí venoval nebol o nič viac čiateľnejší.* Iba sa mi to zdá alebo si naozaj sklamaná z toho, že som ťa nezastrelil?* Výčitala mu paradoxné chovanie, ale sama za ním priveľmi nezaostávala. Teraz sa mu dokonca rozhodla vyhadzovať na oči to, že sa spýtal či je celá.*
- Hej! Vy hrdličky vzadu!* ozval sa odrazu Aiden. Jeho hlas znel čudne, trochu zastreto a autom opäť trhlo zo strany na stranu.* - Nerád vás ruším, vaša psychotická konverzácia je dosť zaujímavá, ale tuším som to schytal...* Ethan stuhol. Sval na sánke sa mu napol, ale bola to len chvíľa kým sa rozhodol.* Budem šoférovať.* V malom priestore auta a pri rýchlosti, ktorou sa rútili po ceste to bol dosť krkolomný nápad, ale aj Aiden musel vedieť, že teraz si nemôžu dovoliť spomaľovať. To, čo sa zdalo takmer nemožným a pripomínalo skôr scénu z akčného filmu sa o chvíľu stalo realitou. Ethan preliezol škárou medzi sedadlami a vymenil si z Aidenom miesto. Ten pri dosadnutí na sedadlo spolujazdca zastonal od bolesti a rukou si stlačil bok, z ktorého presakovala skrz smoking tmavočervená krv.*

* Ešte raz sa pohľadom vrátil späť k mladíkovi, chvíľu postál na jeho tvári akoby ho odhadoval a nakoniec, kvôli Joe, sa na neho priateľsky usmial.* Ďalší klavirista v tvojich osídlach? * zasmial sa žmurknúc na Joe po svojom boku.* Tak nech sa predvedie.* nadvihol obočie a so záujmom čakal ako sa mladík uvedie.*

/ Hej! vo worde som to malna štyri riadky toto vyzerá biedne /

(( rehooooooooooooooooooooooooooot ))

/ /

*Aj na poslednom plese ktorý strávila pod vplyvom alkoholu sa asi správala rozumnejšie než teraz. Ktovie prečo ju bavilo rýpať, sama nevedela, kedy nastala táto zmena v jej osobnosti. Kedysi bola príkra a slušná, hanbila sa a neotvárala si ústa keď nemala. A potom prišiel zlom, hubovala do princa, hubovala aj do niekoho kto jej mieril zbraňou na srdce. Je proste rozumná.* zabil si už niekedy niekoho?* spýtala sa protiotázkou.* podľa mňa by si ma nezabil, ale môže to tu byť veselšie než na plese* z jej hlasu sa nedalo prečítať, či to myslí vážne alebo ironicky. Očkom prebehla k oknu, kde sa v neskutočnej rýchlosti mihali svetlá z ulice, či čo to bolo. Ťažko sa to rozoznávalo. Pohľad sa jej však vrátil dopredu, keď sa ich šofér ozval s vetou, ktorá nebola práve optimistická. Sledovala kúsok ako z práveho filmu so superhdinom, ktorý si prelieza cez auto, akoby stálo, no nelenila a hľadala lekárničku. Také čosi predsa v autách býva, dokonca aj kradnutých. Popozerala sa pod sedadlá a našla čo hľadala. Jeden by neveril, čo sa skrýva v takej malej kovovej škatuľke. Ešteže je lekárstvo na takej úrovni akej je.* a to som mala tieto šaty rada...* vzdychla si, keď preliezala dopredu do medzeri medzi palubovkou a sedadlom spolujazdca. Keby ho aspoň hodil dozadu. Lenže s postrelným sa nemôžu hrať ako s bábkou a vláčiť ju hore dolu. Nahmatala spínač na posúvanie sedadla a vytvorila si tak dostatočný priestor na to, aby si klakla. Z lekárničky vybrala chirurgické rukavice, človek nikdy nevie čo majú takýto chlapíci za choroby v krvi a vytiahla všetko čo potrebovala* budem rada ak ma varuješ pred zákrutou, nerada by som mu tam zabodla aj čosi naviac...* zamrmlala k šoférovi. Ešte natiahla ruku k svetlu nad hlavou a zasvietila v tmavom aute.* bude to bolieť, ale tá guľka musí ísť preč...* zdvihla zrak k mužovi, či chce povedať ešte čosi predtým než sa mu pokúsi ranu ošetriť.*

Kley Cattling




* Neznámy zbadal v ženiných rukách zbraň, ale nijako to ním nepohlo. Asi si bol vedomý toho, že je na vlastnom území a že ak sem žena prišla z nejakého dôvodu nebude ho chcieť zabiť skôr ako sa ten dôvod dozvie. Odstúpil od nej o krok dozadu, aby mala priestor, keď podišla k zadným dverám a dokorán ich pred ním roztvorila. Na zadnom niekto ležal a nejavil známky života, iba ruka – biela na čiernom pozadí- sa vynímala v tom obraze, ktorý sa Neznámemu naskytol. Pokožku medzi prstami zdobil sýtočervený pramienok krvi a on si hneď vedel domyslieť, čo sa asi Lovcovi stalo. Pristúpil bližšie k žene a rukou ju trochu odstrčil nabok, keď sa nahol cez nehybné telo a dvoma prstami dotkol tepny na Lovcovom krku. Pulz bol slabý, takmer nehmatateľný takže jed už musel pôsobiť dlhší čas. Neznámy sa do vnútra auta nahol ešte viac a keď sa konečne vystrel držal v rukách Lovcovo bezvládne telo. Nedalo sa presne odhadnúť akej mocnej postavy Neznámy bol pretože ju zakrýval plášť, ale aj ttáto sila bola výnimočne veľká na človeka priemerne vysokého vzrastu.* Ako k tomu došlo?* spýtal sa a vykročil smerom k domu. Z otázky bolo jasné, že žena ho má nasledovať. Kráčal rýchlo, takmer skokom prešiel schody a kopnutím nohy rozrazil dvere. Drevo na protest zastonalo, ale nenaštiepilo sa, zrejme už bolo zvyknuté na podobné zaobchádzanie. Vnútrajšok domu pôsobil takmer rovnako ako jeho vonkajšia časť – zanedbaný, starý a nepoužívaný. Úzka chodba a vŕzgajúca podlaha viedli do kuchyne celkom na konci domu. V polceste sa do tmy črtalo poschodie. Neznámy položil Lovcovo telo na kuchynský stôl a v šere neomylne nahmatal vypínač, svetlo sa rozsvietilo nečakane ostrým jasom a odhalilo Lovcovo dokaličené telo.* Tam...* ozval sa neznámy a hlavou kývol ku schodom*.. v rohu mám tašku. Prineste mi ju.* zmĺkol a zhodil si na plecia kapucňu, aby lepšie videl a látka mu nezavadzala. Hlavu mal holú, bez vlasov, črty tváre prísne stiahnuté, oči prižmúrené akoby pred ostrým svetlom.. alebo chcel len možno maskovať tú neobvyklú farbu svojich očí. Mal ich azúrovo modré, priezračné až takmer splývali s farbou bielka a pripomínali oči slepca. Vyzeral byť mladý, ale neústupčivosť a tvrdosť, ktorá sa mu zračila v celom postoji tela ho robila starším a unavenejším.*

Ethan Christophe



* Skôr ako na ženu pozrel Ethan na Aidena a ten mu pohľad opätoval. Jeden na druhom si všimol ten prekvapený a zároveň nedôverčivý pohľad. Akoby sa dohodli, uškrnuli sa na seba, ale Ethan nechal na Aidenovi nech hovorí aj keď poznámka o zákrute patrila jemu. Práve sa jedna blížila, trochu zmiernil tlak na plynový pedál a nechal sa do nej vniesť zotrvačnosťou, kolesá zapískali a vyvalil sa spod nich biely dym dopĺňaný typickou vôňou spálenej gumy. Kútikom oka sledoval Aidenovu tvár. V prítmí sa na nej striedali farby od bledej až po temnú tmavú, ale sám nevedel rozoznať či to robí to svetlo alebo Aidenove skutočné pocity.* - Čo si nejaká doktorka alebo čo? Nechcem, aby ma rezal nejaký fušer. - * Ethanov tajný dom bol už blízko a keby mal povedať pravdu radšej by zákrok podstúpil tam ako tu a teraz.* - Šéfe ako je to ďaleko? - * zamrmlala na Ethana otázku a ruku si ďalej ochranne držal na rane.* Pätnásť možno dvadsať minúť... možno by ste s tým mali počkať.* Ethan nespúšťal oči z vozovky, ale ostražito vnímal všetko okolo seba.*

*Zhlboka sa nadýchla. Tak ona mu chce pomôcť a on bude ešte aj hubovať. Na krátku chvíľu zavrela oči, aby nabrala sústredenie a kľud, no potom uprela hnedé oči na postreleného muža, ktorý už začínal zjavne chytať paniku* pozri, unesená som tu ja. Môžem si sadnúť dozadu a dívať sa ako tu vykrvácaš, ale čosi mi našepkáva, že nechceš aby ťa o pár dni obžierali pravce, ucholáky a podobná háveď...samozrejme, môžeš sa dať aj spopolniť spolu s tou malou kovovou guľkou* prižmúrila oči pozorne si ho premeriavajúc. Vedela že by na neho nemala byť zlá, aj keď by to nepriznal, istotne mal obavy. A ona mu ich teda nemienila zmierniť. Mohla by mu zammáať pred ksichtom preukazom, dokonca mu povedať že je doktorka Terlarionského princa, no to teda nemienila. Nech sa bojí. Tak im treba babrákom jedným.* guľku mu teda vytiahneme až tam * odvetila, za jazdy v takejto rýchlosti by aj tak mohla narobiť viac škody než úžitku. No bolo treba dať látku preč skôr, než zaschne na rane, strhávať ju potom by bolo nielen bolestivé, ale by to spustilo krvácanie znovu. Z lekárničky vybrala nožničky a obštikala látku okolo rany, pritlačiac čistú látku z lekárničky k rane. Pevne verila že budú na mieste kam smerovali skôr než predpokladali* a teraz by si mohol začať počítať alebo aspoň niečo hovoriť, nech vieme že si pri vedomí...

*Chtěla muži pomoct Kleye zvednout, ale zdálo se, že její pomoc nepotřebuje. Byla světloplachá a tak jí náhlá změna osvětlení pěkně zabolela. Otočila se na patě a doklusala až k tašce. Aniž by jí otevřela, zamířila zpět k muži a položila jí na vedlejší stolek a přemýšlela, jak odpovědět na jeho otázku.* Dagharta, já jsem....* Následující slova však spolkla. Možná by nebylo rozumné říkat mu, že všechno je teoreticky její vina.* Vůbec nevím co se stalo. Prostě mě poslal k autu a pak se vrátil... takhle.* Otevřela tašku, plnou všelijakých lahviček, jehel a podobných věcí, kterým ani za mák nerozuměla.* Co mám dělat? * Věnovala muži kamený pohled a poté ho přesměrovala na umírajícího Kleye. * Nedomluvili jsme si, že si prohodíme role. Omdlévám já, pamatuješ? Nebo jsem taky tak neodolatelná? *Pokusila se o žert, ale zdálo se, jako by jí mladík vůbec nevnímal.*

(Vy toho stíhate kým sa ja dostanem k myšlienkam a samozrejme aj kým sa dostanem sem xDDD)

*Namzrene bez nálady hľadí pred seba, keď upúta jej pozornosť jedna bytosť, ktorú nevidela dobre dlho. Naposledy... Ani nevie kedy sa s ňou stretla naposledy. Ale okamih na to sa zase sústredí na niekoho iného, kto k nej pristúpil. Odsekla mu jediné slovo, pre nesympaťáka ako je on by sa ani nepostavila z kresla. Ten odíde. Napokon sa postaví, prejde popri pár ľuďoch mieriac ku Alex, ale zarazí sa na mieste - čo jej povie? prečo tak dlho nebola s Melian? Zase ďalšie klamstvá by neuniesla, preto sa obráti na päte a má chuť dať si punč, ale isto by ho nevypila, preto zastaví prvého čašníka, ktorý behá hore dole, a vezme si od neho z podnosu pohár s džúsom, ktorý by istotne vypila. Ešte vrhne pohľad na Alex, ale potom sa otočí a prejde späť ku svojmu kreslu, možno niekto iný, normálnejší, a možno aj krajší pristúpi a bude môcť svoju samotu utiahnuť do ďalekého závoja, ale tak ľahké to nebude, v poslednej dobe je dosť nevrlá a snaží sa na ľudí zapôsobiť jedine odmietavým spôsobom, ktorý mnohých pošle sám od seba do teplých krajín. Pohodlne sa usadí a pozrie pred seba, podchvíľou si odpije z pohára, ktorý drží v ruke.*

Čašník



/ Rijana to je na teba /

* Nestíha, nestíha... otočka sem, pravá noha zvrtnúť, nezabudnúť držať balans s rukou pekne natiahnutou a tácňou položenou na bruškách prstov.* Prepáčte madam.* ospravedlnil sa úctivo hoci najradšej by na ňu zavolal: „ Uhni mi z cesty ty stará ťava!“ Nebolo to však v náplni jeho práce hovoriť ľuďom, čo si o nich myslím. Nie, jeho úlohou bolo pekne sa usmievať, chodiť medzi hosťami tak nenápadne ako sa len dalo, ale zároveň tak často, aby vždy mali v ruke pohárik naplnený alkoholom. Keby za to nemal toľko bonusových kreditov asi by sa na to vykašľal. Ustál práve jednu z najväčších kolízií, ale ako sa vraví : Nekrič hop kým nepreskočíš.“ ... noha sa mu podvrtla, stratil rovnováhu a tácňa mu vyletela z ruky. Mal na nej len jediný pohár s jahodovou šťavou, špeciálna objednávka, a jeho obsah práve stekal po určite veľmi, ale veľmi drahej róbe jednej zo žien. Dopadol tak, že pred ňou kľačal na kolenách, vyzeralo to trochu smiešne... navyše sa jej hanbil pozrieť do očí.* Pre- pre páčte madam... ja vám to vyčistím... strašne ma to mrzí...* vytiahol si z vrecka na saku do trojuholníka poskladaný biely kapesník a horlivo ním začal utierať ženine šaty. Dotýkal sa jej rýchlo, neisto... že tá mizerná škvrna musela byť akurát v blízkosti jej stehien. Veď to bude vyzerať, že ju sexuálne obťažuje. Ospravedlňoval sa celý čas a čakal na jej slová, ktoré rozhodnú o jeho osude... a jeho výplate... a teda aj o jeho nájomnom.*

Kley Cattling



* Neznámy prijal tašku zo ženiných rúk a ani na ňu nepozrel. Akoby tam vôbec nebola.. až do chvíle kým neprehovorila k lovcovi. Vtedy Neznámy zodvihol hlavu a ona mu mala možnosť po prvýkrát pozrieť poriadne do tváre a záhadných očí.* Čo všetko viete o tomto mužovi?* zdalo sa akoby sa nepotreboval pozerať na svoje ruky pretože stále hľadel na ženu, ale z tašky už vyberal dlhú ihlu a fľaštičku spola naplnenú priezračnou tekutinou. Natiahol z nej trochu do striekačky a potom prudko zabodol ihlu do Lovcovho stehna. Možno dovtedy nevnímal, ale po tomto sa jeho telo na stole bolestivo skrútilo a z hrdla sa mu vydral slabý ston. Neznámy akoby nereagoval ani na to, jeho oči sa takmer horúčkovito, pátravo upierali do ženiných očí.. hlboko do nich nazerali a pre ňu to mohol byť pocit viac než nepríjemný. Muž prešiel okolo stola na druhú stranu a dlaň položil na Lovcovo rameno. Stále čakal na odpoveď. Nezdalo sa, že by ho ženine predchádzajúce slová priveľmi uspokojili.*

* V duchu byla celkem pobavená tím, s jakou arogancí ji muž ignoroval, dokud ji nezačal probodávat pohledem. Pohled mu opětovala s lehkým nadzvednutím obočí a v duchu přemýtala, jak mu na otázku odpovědět. Prakticky Kleye znala pouhých 48 hodin, teoreticky ho však mohla znát i několik let, jen si na to ne a ne vzpomenout. Co o něm věděla by se dalo spočítat na prstech jedné ruky. Na tváři se jí objevil úsměv. Jaká triviální otázka.* Kley Cattling, Altran, pracoval na Thantosu. A všechno ostatní co jsem věděla, ať toho bylo kolik chtělo, už si nepamatuju, detaily vynechám.* Zkřížila si ruce na prsou a posadila se na kuchyňskou linku. Podívala se kamsi doprázna, ale pak už to nevydržela.* Můžete už na mě přesat tak čučet? Haló, já nejsem žádný věděcký experiment!

(( sexi čašník ))

Kley Cattling



* Muž naklonil hlavu trochu nabok a sledoval ako si Lovcova spoločníčka sadá na dosku kuchynskej linky. V tóne jej hlasu rozoznával podtón akéhosi znechutenia, bolo jasné, že mu nerada odpovedá na otázky a zrejme by sa radšej nachádzala kdekoľvek inde než pod patronátom jeho bezvýrazného pohľadu. Dal jej teda malú šancu na vydýchnutie, prerušil očný kontakt, obrátil hlavu nabok a zadíval sa von oknom, za ktorým sa črtala len temnota a ešte tmavšie tiene stromov. Konáriky pri pohybe udierali o sklo a lístie tlmene šumelo. Muž prešiel dlaňou z Lovcovho ramena po celej dĺžke zranenej ruky. Kým sa dostal k prstom, Lovcova pokožka bola zahojená, nebolo na nej vidieť nijakú stopu po otvorenej rane. Zostali len stopy po zaschnutej krvi inak nič. * Striedavo bude naberať a strácať vedomie. Možno tiež bude zmätený a dočasne zbavený spomienok na to, čo sa stalo. Mohol by urobiť nejakú hlúposť...mali by ste byť pri ňom.* Zodvihol Lovcovo bezvládne no teraz už pokojné a uvoľnené telo a vykročil hore po schodoch. Chcel ho uložiť do jednej z izieb na poschodí, aby mal väčšie pohodlie. Netrvalo dlho a Neznámy sa vrátil späť do kuchyne. Tam zastal na prahu a pozrel ženiným smerom.* Možno ste poznali Kleya Cattlinga, Altrana...* ruky zodvihol ku kapucni a založil si ju na hlavu. Predtým než jeho tvár zahalili záhyby látky sa zdalo akoby sa mu svetlo odrazilo od azúrových očí.*... ale teraz je to už len Kley Cattling. Vzdal sa svojej rasy, nie je to viac Altran.* po týchto slovách nečakal na nijakú odpoveď jednoducho sa otočil a odišiel akoby tam ani nikdy nebol.*

Ethan Christophe



- Dopekla! To budeš rozhodne vedieť či som ešte pri vedomí! – Aidenov hlas vychádzal skrz pevne stisnuté zuby a nezdalo sa, že by oplýval prílišnou trpezlivosťou. Ruky sa mu triasli a snažil sa pozerať všade len nie na ženskú, ktorá pred ním kľačala. Takto to nemalo skončiť! Nie! Takto nie!
- Upokoj sa. – výzva od Ethana znela pokojne, ale niekde tam hlboko v jeho hlase sa skrývala razancia, ktorá Aidenovi zavrela ústa práve vtedy, keď sa chystal na ženu spustiť príval nových nadávok. – Už sme skoro tam. –
A mal pravdu. Cesta pod kolesami auta ubiehala tak rýchlo až sa pásy na vozovke zliali do dlhej rozťahanej machule a tak isto aj svetlá pouličných lámp. Jeden zdroj sa nedal rozlíšiť od druhého, ale odrazu akoby niekto zastrel oponu – ocitli sa v úplnej tme. Podzemná garáž nebola veľká a určite nepatrila k nijakému hotelu ani veľkému obchodnému centru. Išlo skôr o dobre utajený priestor, ktorý sa nachádzal v jednom z tunelov, cez ktoré prechádzali. Tam sa náhle otvoril vchod akurát postačujúci pre rozmery auta. Dômyselne ukrytá cesta viedla v šikmom stúpaní ešte niekoľko metrov, ale vtedy Ethan zabrzdil a auto sa zastavilo. Navonok sa nič nezmenilo. Tma bola rovnako chladná a hlboká ako predtým. Vytiahol kľúčiky z auta a vyhrnul si rukáv na saku dotknúc sa ukazovákom okraja na ciferníku hodiniek. Naľavo sa z tmy začali zažínať svetlá, vyznačili vchod, ktorý sa tiež, ako ten v tunely, začal pomaly otvárať. Viedol do neveľkej miestnosti, na konci ktorej sa tiež nachádzali ešte jedny dvere. Avšak tie pôsobili oveľa obyčajnejším dojmom. Miestnosť bola murovaná a v jej strede dominoval zhrdzavený pitevný stôl a v rohu osamelo stojaca trojnohá stolička. Iba steny boli vyzdobené a to viac než hrôzostrašne vyzerajúcimi nástrojmi, ktoré mohli mať len jediné využitie- spôsobiť bolesť. Ethan vystúpil z auta, obišiel ho okolo kapoty a pomohol Aidenovi vystúpiť. Nebál sa, že by mu žena za ten čas niekam utiekla pretože nebolo kde utiecť. Jedine do pivnice s pitevným stolom a to nebolo nič moc.
- Prepáč kamoš, ale nemôžem ťa s ňou vziať hore. Videla by viac než mala...- vysvetľoval Ethan Aidenovi, keď ho položil na pitevný stôl a potom sa otočil k žene. Pozrel na ňu, ale takým zvláštnym pohľadom akoby jej chcel niečo povedať tak ako Aidenovi pred chvíľou, aby ho počula len ona, ale potom si to očividne rozmyslel.* Čo budete potrebovať?

*S vytřeštěnýma očima zírala, jak neznámý Kleye uzdravil. Jeho slova ji však probrala a mužův odchod ji více než vytočil.* Počkejte!* Rozběhla se za ním. * Řeknete něco takového a pak jednoduše odejdete?* Každým krokem muže dotahovala a nakonec ho popadla za rameno a prudce otočila k sobě. * Co zrovna vy o tom víte? Člověk se nemůže vzdát toho kým je, odkud je, ať by měl k tomu sebevážnější důvod. A to, že to říkáte vy, nebo vaše hloupá Altranská pravidla na tom nic nemění. * Zaťala ruce v pěst, aby umírnila hněv, který jí koloval tělem. * Sakra, nikdy by se svojí rasy nevzdal nebýt mě. Vám to pořád nedochází, že?* Zděšeně polkla. A takhle to dopadá vždy, když zuří. Plácne něco, čeho pak lituje.* Ale nečekám, že někdo jako vy to někdy může pochopit.* Otočila se a zamířila zpět do domu. Musí se o Kleye postarat. Jednoduše mu to dluží a také tu bylo něco, co v ní vytvářelo nutkání být mu nablízku dokud to bude třeba. * Vyřiďte šéfovi, že ho zdraví Sanchezová. Však on už bude vědět. * Otočila se ještě než vešla dovnitř. Vyšla do patra, ve kterém se nacházelo několik zatuchlích pokojů, které by nutně potřebovali vyvětrat. Lehla si na postel vedle Kleye, přisunula se těsně k němu a nakonec zašeptala. * Mrzí mě to. Všechno.

*Vystrašený zasran, nadávala v duchu. Pokojne sa opierala o priestor za svojim chrbtom a takmer pobavene sledovala rozčúleného chlapíka. Za dobrotu na žobrotu, ako sa hovorilo. Že sa vôbec človek namáha. Nesledovala cestu za oknom, už len preto ako sa chlapík vyhýbal jej pohľadu, očami neprešla inam, len zotrvala na jeho tvári. Ako rada provokovala. Možno na to raz doplatí, no čo už, týmm sa bude zaoberať vtedy. Von pozrela, až keď začali spomaľovať až zastavili. Bola prekvapená kam sa to dostali. Podzemná garáž, tajná cesta vytvorená pre auto. Bola zvedavá kam sa dostanú, aj keď sa jej v hlave mihli aj obavy. Takto sa tak skoro nikam nedostane a on predsa tvrdil že ju pustí. Lenže toto sa už odchodu nepodobalo. Mlčala, dokonca neragovala ani na tie mučidlá, čo tam mal po stenách. Po chvíli si to ale rozmyslela* máte to tu skutočne príjemne zariadené* pozerala na tých dvoch* radosť tu žiť...* oči sa jej zabodli do niečoho čo netušila na čo je, aj keď to netúžila zistiť na vlastnej koži. Začula Ethanovu otázku a pozrela k lekárničke* prešiel si na vykanie? Óó koľká úcta...* zamrmlala, chytila lekárničku a prešla k stolu k postrelenému* v podstate len niečo na dezimfekciu ak máš a lieky proti bolesti, Utahril by bol najlepší* tvár jej zvážnela. Vytiahla gázu a svorky, aj keď dúfala že dané lieky mať bude. Utahril úplne tíšil bolesť, takže po piatich minútach by si nevšimol, ani keby ho celého rozrezala*

Ethan Christophe



* Nevšímal si ženinu iróniu, aj keď ho už naozaj začínala unavovať. Vedel, že čím rýchlejšie sa jej zbaví tým lepšie pre ňu. Noel by nebol tak zhovievavý keby ju tu našiel prvú a to sa pokojne mohlo stať ak sa dozvedel, že na nich ušili búdu.* Žiadny Utharil tu nie je.* pozrel na Aidena a ten mu pohľad opätoval.* - Chcem to.- * zamrmlal s rukou pritlačenou k boku* - Dočerta Ethan ty vieš, že už je to aj tak jedno. Potreboval by som to tak či tak! - * Bolo vidiež, že Aiden sa už rozhodol a Ethan to o ňom tušil už dlhšie. Obrátil sa k doktorke, vytiahol z vnútorného vrecka na saku pozdĺžny balíček a podal jej ho. Bola to schránka a v nej štyri striekačky naplnené žltkavou tekutinou.* Dajte mu toto.* pošepkal a bolo vidieť, že schránku len s nechuťou púšťa z ruky.* Nie je to síce Utharil, ale rovnako účinné.* Odraz schránku pustil a vykročil k dverám, ktoré mohli viesť z pivnice iba hore.*

*Zaujímalo by ju, v čom boli tí dvaja zapletení. Ako sa dalo čakať, lieky tu nemali, no to čo dostala do rúk sa jej nepáčilo. Dať ranenému niečo čo nevedela identifikovať,mohlo mať aj katastrofálne následky. No rozumná časť jej ja vedela, že by predsa nechcel niečo, čo by mu ublížilo. Chytila preto striekačku do ruky a bez ďalšieho čakania sa začala venovať postrelenúmu* čo je to za látka?* spýtala sa medzi tým miernym hlasom. Z lekárničky vytiahla drobnú flaštičku, spokojná, že nebude musieť čakať, než donesie niečo na dezimfekciu. Očistila si ranu a po pár nadýchnutiach svorkami vošla do mužovho tela. V tom biednom svetle to nebolo práve najrozumnejšie, no guľka musela ísť bez diskusie von. Dávala si obrovský pozor aby nepretrhla niečo čo nemala a po pár dlhých minútach, kedy jej čelo pokryli kvapky potu guľku vytiahla. Ihla niť a zašiť. Chvíľku váhala, už dávno nerobila niečo podobné, predsa len sa posledné mesiace venovala inému druhu medicíny. Napokon sa ale pustila do práce a ranu obviazala.* tie štichy mu bude treba neskôr vytiahnuť* pozerala smerom k Ethanovi* takže si zožente nejakého lekára alebo ho potom odvez do nemocnice...