Vesmírna loď

/ to som tu jediná čo nechápe alebo... ? akoze si nam vyhodila do vzduchu lod ci co? docerta keby som vedela ze jeden sprosty príspevok ta tak rozcerti tak by som ho sem nikdy nevňdavala a je mi luto že je to taketo prehnane akoby sa stalo neviem čo.. tak jednoducho poviem Ive aby moj posledny prísspevok z Thosa zmazala a upravim ho aby sme mohli s tienom dlhsie hrat a neznicil lod... zaroven sa ospravedlnujem ak som urobila niečo co ta poburilo ale bola by som rada keby sme sa tu naozaj už docerta vsetci upokojili lebo je to uplne nezmyslene.. Iva prosim ta vymaz mi ten príspevok a nehovor nic prosim , nic sem nepís ani ty Am ... zabudneme na to dobre? teraz tu nejde o ziadne urazanie sa jednoducho vidim ze som urobila chybu priznavam si ju a bola by som rada aby sa dalo vsetko do poriadku... /

// napísala som Nevedel s presnosťou určiť silu nálože čiže to môžte zahrať tak, že 1. thos stihne prist, alebo ze 2. to nespravilo takmer žiadne škody, alebo 3. že bomba vôbec nevybuchla.. schválne som tam dala bodky a nie slovo výbuch.. už sa podľa toho zariaďte, ale nechcem aby sa to mazalo, či upravovalo, lebo ja už tieňa hrať nebudem//

* Práve povedal žene, ktorú miluje, že nedokáže chytiť vraha ohrozujúceho životy jej a ich detí, celej posádky, na ktorej mu však v tomto okamihu len málo záležalo.. a ona si robí starosti o neho! Milovaná Tessa. Hľadela mu do očí s takou istotou, láskou a ani jediným slovkom neklamala samú seba, pretože naozaj verila tomu, že vraha chytia. Dokonca mu robila starostlivé výčitky... Mohlo to znieť akokoľvek bláznivo, predsa to však na neho pôsobilo ako hojivý balzam na tržnú ranu. Unavene sa zasmial, zavrel oči a pokrútil hlavou akoby nesúhlasil.* Tessa...* hoci jej meno vyslovil v tichosti nechýbalo mu nič z nežnosti akú cítil vždy keď mal svoju manželku v tesnej blízkosti. * Ja teraz nie som dôležitý, ver mi.. boli dni keď som nespal aj dlhšie.* snažil sa ju upokojiť, aby mohol rýchlo pokračovať. Tentoraz ešte naliehavejšie.* S Morisom si mala pravdu keď si jeho prítomnosť už od začiatku pokladala za zvláštnu. Lee ho poslal, aby na teba a deti dával pozor keby sa niečo stalo a ja ťa teraz pros... veríš mi?* vedel, že hlúpejšiu otázku už položiť nemohol, ale potreboval to počuť nahlas z jej úst, aby mal vôbec silu pokračovať. Položil si dlane jej rúk na svoju hruď kde mohla cítiť ako divoko mu bije srdce. Pohľad mu padol na drobné bábätká, také krásne, také nevinné... a srdce sa mu rozbúchalo ešte rýchlejšie. Opäť pozrel na svoju ženu, sklonil hlavu a priložil si jej ruky k svojim perám.*

.*Uvedomila si, ako zvláštne musí pôsobiť, keď nepodlieha panike kvôli vrahovi, ale robí mu dobromyseľné výčitky ohľadom spánku. Bola síce vydesená, no len určitá čas jej osoby. Ten zvyšok si udržal odstup a chladnú hlavu, potrebovala myslieť normálne, aspoň trošku. Predtým by to možno nedokázala, no pobyt na Thanatose ju vychoval. Stále tu hrozilo nebezpečenstvo, uvedomovala si to pri každej akcii ktorá sa podnikala. Ak by sa neobrnila a nezachovala si aj racionálne myslenie, zbláznila by sa.* to sa síce môže hodiť, keďže Ginny a Julian budú prvé mesiace skôr nočné vtáky, no nespávanie a stres nie je dobrá kombinácia* vedela, že sa ju snažil upokojiť nech si nerobí starosti, no ťažko sa mu to mohlo podariť keď bol práve v časti jej ja, ktorá nemyslela racionálne ale citmi a srdcom* no ja ti neviem zlatko...* usmiala sa, aj keď to nebola pravda. Neverila mu vôbec niekedy?* Pamätáš sa na náš prvý spoločný večer? Keď som ťa najprv mierne...hmm...označkovala...* na pery jej vystúpil letmý úsmev, len čo si spomenula na jeho čistú uniformu a obsah jej žalúdka – krevety* ...a potom ovalila lampou, ty moje plachtové strašidlo? Už vtedy som v tebe mala dôveru a ani som si to neuvedomovala. Nepatrila som, vlastne nepatrím k tým čo majú potrebu predvádzať svoje telo, no v ten večer som si cez teba preliezla do postele len v krátkom uteráku, akoby sme sa poznali veky. Moje vnímavejšie ja už vtedy vedelo čo ja nie...*ruky ktoré držal pri svojich perách povolila a položila si ich na jeho líca, bledšie než obvykle*...už vtedy som ti verila, nie preto že si bol kapitán lode, aj ty môžu byť zvrhlý, ale preto, že som to tak cítila. Teraz ťa poznám, už to nie sú len pocity ktoré sa nedajú popísať, takže áno Cass, verím ti a tiež ti musím niečo povedať.* nevedno prečo, napadlo ju to s jej podvedomím a dôverou* myslím že viem koho by si mohol preveriť.* tvár jej zvážnela. Príhoda spred pár dní sa jej vynorila pred očami, akoby sa to stalo len pred pár minútami* ten doktor čo pracoval s doktorkou Szaniou, myslím že má nejaké bočné úmysli. Ja viem že nemám nijaký dôkaz a pocity nie sú nič hmotné, no klamal mi. Viem že áno. Okrem príbehu ktorý mi rozprával, o žene ktorá mala dieťa a hladala brata, aj keď spochybnil toto tvrdenie, povedala že si často navštevoval a prispieval na nejaké konkrétne centrum pre slobodné matky. Ja viem že posielaš peniaze na rôzne účely, no myslím, že v nijakom centre si netrávil opakované návštevy...* v hlase sa jej neskrývala otázka, svoje pochybnosti už hodila preč, skutočne mu verila* ...neviem prečo mi to chcel nahovoriť, no už keď som ho stretla, mala som zvláštny nepríjemný pocit...* po rukách jej prešli zimomriavky, no úspešne ich ignorovala. *

* Pôvodne mal v úmysle Tesse navrhnúť, aby najneskôr o týždeň, keď cestovanie teleportom bude pre deti dostatočne bezpečné, odišla naspäť domov na jesennú planétu. Chcel, aby ich sprevádzal Moris keďže v službe si počínal vynikajúco. V tejto chvíli to bol jediný človek, na ktorého sa ohľadom takej citlivej záležitosti mohol spoľahnúť, pretože Bryan mal povinnosti na Loriene a Leeho potreboval na lodi. O Jackovi pravdupovediac ani neuvažoval... Len poznámka o doktorových slovách ho prekvapila natoľko, že si na malú chvíľu prestal ovládať tvár a dal najavo ustarostené prekvapenie.* Marione´s Donate...* vyslovil ticho názov organizácie no neuhol pri tom pohľad z Tessiných očí. Jeden z dôvodov, pre ktorý jej o tomto inštitúte nič nepovedal bol fakt, že sa bál ako prijme pravdu. Nepredpokladal, že sa s Tessou bude musieť pozhovárať aj o tomto, pretože si myslel, že tajomstvo nikto nepozná. Daniela nebola natoľko opatrná, aby sa pri jeho hľadaní vyhla starej rozprávke o stratenom bratovi. Neskôr mu vysvetlila, že to bol jediný spôsob ako sa k informáciám o ňom mohla dostať čo najrýchlejšie. * Nerozumiem síce prečo ti doktor niečo také rozprával, či za to môže jeho snaha nadviazať rozhovor alebo iný úmysel, ale... tá žena, ktorú ti spomínal bola Daniela.* Vedel, že Tessa vie o kom teraz hovorí. Nemal pred ňou nijaké tajnosti až na toto jediné a rozmýšľal, čo by mal povedať, aby ho správne pochopila, aby pochopila prečo nič nepovedal. Len Tesse tuhšie stisol ruky vo svojich akoby sa bál, že mu utečie skôr než bude môcť pokračovať.* Vyhľadala ma pred niekoľkými rokmi ešte v čase keď sme sa my dvaja nepoznali. Trvalo jej dlhší čas než sa jej so mnou podarilo spojiť, pretože Shinyja bola zničená a to málo, čo o mne vedela použila pri vydávaní sa za moju sestru. Bola sama len s dieťaťom a potrebovala moju pomoc..* na malý moment sa odmlčal a keď prehovoril znovu hlas mu znel jasne a bez váhania* To dieťa nie je moje Tessa. * nedoložil, že keby bolo zobral by si Danielu za ženu, aby dal dieťaťu svoje priezvisko a legitímnosť. Nezniesol by predstavu, že jeho syna alebo dcéru by nazývali panghartom aj keby ich matku nemiloval. Našťastie skutočnosť bola celkom iná.* Mal som ti o nej a dieťati povedať už dávno, ale sľúbil som Daniele, že budem mlčať...* usmial sa smutným ospravedlňujúcim úsmevom a čakal, čo mu na to Tessa povie.*

* Marione´s Donate. Názov organizácie, ktorej názov Tessa nespomenula a ani ho nemala uložený v pamäti. No Cass áno a to svedčilo o jednom, to čo jej ten doktor povedal musela byť pravda. Nemenilo to síce jej nesympatie voči tomu starému mužovi, no ak to bola pravda, v niečom mu krivdila. Cítila ako jej srdce hlasno udiera o steny, ktoré ho držali vo vnútri, aj keď dúfala, že Cass to nepočuje. V miestnosti bolo ticho kvôli deťom, aj keď v tejto chvíli by uvítala nejaký poriadny hluk. Daniela. Cassova bývalá. Cass jej rozprával o svojom živote, od detstva až po časy, ktoré ho zaviedli na Thanatos, vrátanie žien ktoré dlhšie zotrvali v jeho živote. Nezachádzal nikdy do detailov, zmieňoval sa o tom, čo podľa jeho uváženia nemalo zraniť jej city. Nevadilo jej to, samozrejme vedela že nebola prvou ženou s ktorou Cass strávil noc a nikdy by mu to nemala za zlé, veď predsa nežil v celibáte. Jej bol až od istého momentu a minulosť bola jednoducho minulosťou. Vedela o Ranien, dokonca ju stretla a neznášala nielen za to čo mu spravila v minulosti, ale aj pre to čo urobila priamo keď sa stretli. Ten týždeň vo veži a lži, ktoré nahovorila Cassovi a spočiatku aj jej, neznášala už len spomienku na tú čiernovlasú ženskú. Daniela, ďalšia o ktorej vedela a práve ona Cassa vyhľadala s blonďavým dieťatkom, aspoň podľa doktora. Netušila ako Daniela vyzerá, no vedela do ktorej časti manželovho života ju má zaradiť. Planéta plná piesku a tepla. Zacítila pevný stisk Cassových rúk a sama nevedela ako si to gesto vysvetliť. Či ju chce pripraviť na nejaký ranu alebo jej ich len chce držať. Možnosť číslo dva sa jej zdala nelogickejšia než prvá, no myšlienky na toto gesto hodila za hlavu, len čo opäť prehovoril. Za ten čas ani raz neotvorila ústa a neprerušila ho, aj tak nevedela čo povedať a triasol by sa jej hlas. Cass sa tváril priveľmi vážne a to ju desilo. Zároveň však neverila tomu, že by jej bol schopný zatajiť dieťa, nie ak by patrilo jemu. Takmer prestala dýchať, keď spomenul Danielinu potrebu jeho pomoci. Tá odmlka jej vrazila čosi hlboko do vnútra a až ďalšie slová ju oslobodili od ťarchy obáv* Cass...* vytiahla si jednu ruku z jeho zovretia, ruku zovrela do uvoľnenej päste a bez vynaloženia sily mu len tak buchla do ramena* ...za tento krátky okamih keď si sa odmlčal som určite zostarla o dvadsať rokov a zajtra budem mať šedivé vlasy...* pokrútila hlavou, no v hlase nezneli nijaký výčitky* Nie nemal, nie je to tvoje dieťa ale dieťa tvojej...* na krátky okamih sa snažila nájsť narýchlo vhodné slovo*...bývalej priateľky, s ktorou si zjavne...hm...mal celkom...dobrý vzťah keď išla práve za tebou. No iná tvoja bývalá má možno tiež deti s nejakým mužom a toto by bolo to isté, keby ťa nevyhľadá. Nemám dôvod ti vyčítať že neviem o dieťati ženy s ktoru si kedysi bol* pokrčila plecami, hľadiac mu uprene do očí* ešte ste v kontakte?* vedela že sa nemá pýtať, no nedalo jej to. Prečo prišla práve za ním a aké majú teraz vlastne vzťahy. Ak by bola pravda aj to, že ich pravidelne chodil navštevovať, možno mal s ňou aj s jej dieťaťom nejaký...pekný vzťah. Pocítila tŕň žiarlivosti, aj keď sa snažila tváriť úplne prirodzene...*

* Každú sekundu dokázal vyhodnotiť tisícky, milióny, miliardy údajov prichádzajúce k nemu z celej lode, dokázal holou rukou drviť pancierom potiahnuté steny, bol telom lode ako ona jeho duchom. Duchom uloženým v tele androida, ktorý mal navyše vlastnú osobnosť, ktorá sa nie vždy zlučovala so zákonmi pre jeho druh. Ak sa roboti vôbec počítali ako nejaký druh, ak neboli len jednou z vecí ako si ľudia dokazovali svoju silu, svoju moc ovládať život podľa svojich predstáv. Preto aj jeho čin mal dve hľadiská z akých sa naň dalo pozerať.
Len čo sa prázdne miesto v jeho mysli zaplnilo obrazom Tieňovej tváre okamžite si uvedomil niekoľko skutočností naraz. Nie postupne, ale v jednom a tom istom okamihu. Nielen to aká bola skutočná identita vraha, ale aj to, že vyhral. Bol rýchlejší, dokázal aj samotnému Thosovi, že nie je natoľko dokonalý, aby ho predbehol a keď si vypočul tie posledné slová, ktoré mu cez kameru odkázal predtým než zomrel s jasnozrivosťou toho, kto vie celkom presne čo musí urobiť, zaboril prsty do pancierových dvier, ktoré uzatvárali nakladací priestor a rozhrnul ich k stranám, aby mohol prejsť. Trvalo to len niekoľko sekúnd, tých pár posledných sekúnd, ktoré na ciferníku bomby odpočítavali začiatok konca. Päť, štyri... ukazovali keď sa k nim konečne dostal ako aj k mŕtvemu telo, ktoré však v tom okamihu bolo viac než ničím, vôbec nie dôležité. V stotine sekundy si uvedomil a vyhodnotil násldky výbuchu pre Thanatos aj podľa množstva trhaviny, ktoré Tieň použil. Nebolo jej veľa no ani málo, a tak za daných okolností mohol urobiť len jedinú vec s reálnym úspechom. Strhol nálož z trupu lode, priložil si ju k bruchu tak, aby ju mohol zakryť celým telom a čakal... posledné ...tri, dva, jedna... pre neho ako andrioda neznamenali nič len čísla no pre Thosa ako živú bytosť, ktorú v ňom prebudila Leslie to bola celá večnosť kedy sa v duchu mohol rozlúčiť s jej tvárou. Oči mal zvláštne suché, štípali ho akoby sa ho pokúšali zradiť a pri poslednom preskočení paličky na nulu nebolo už nič, ani Leslie, ani loď, dokonca ani tma. Veď niečo také ako nebo a dokonca ani peklo pre androidov nemôžu existovať...*

Loďou po výbuchu prebehla tlaková vlna, ktorá otriasla každým poschodím, blízko k epicentru zvlnila pláty pancierom potiahnutého trupu a spôsobila niekoľkosekundový výpadok prúdu. Motory opäť naskočili aj keď len na polovičný výkon, inak všetko fungovalo tak ako obyčajne. Len oblasť nákladného priestoru bola zdemolovaná. Keďže nálož spôsobila v trupe menšie dieru, cez ktorú začal unikať kyslík najbližšie nepoškodené dvere sa hermeticky uzavreli, aby vyrovnali klesajúci tlak. Tam ležali dve telá. Jedno ľudské a druhé, ktorého útroby tvorili obyčajné súčiastky, spleť káblov a hoci tvár vyzerala dokonale nerozoznateľne od živého človeka predsa len to bol stroj. Torzo vystreté na dlážke, ktorému chýbala polovica tváre a druhá vyzerala zvláštne spokojná akoby len spal. Keby to bol človek, pohľad na jeho zohavené telo a to čo s ním urobila nálož by bol neznesiteľný. A predsa keby neurobil to, čo ho nakoniec zničilo, Thanatos aj celá jeho posádka by na tom bola oveľa horšie. Ktovie na čo alebo na koho myslel v posledných chvíľach.

* Pousmial sa pri Tessiných slovách o šedivých vlasoch aj keď to nebol veselý úsmev. Odrážal sa v ňom smútok a únava no nie z toho, čo spolu prežili za posledných pár hodín, ale kvôli spomienkam, ktoré sami o sebe už boli dosť vyčerpávajúce, pretože sa k nemu neodbytne vracali zakaždým keď centrum navštívil. Rozmýšľal ako by mal pokračovať, aby Tessa Danielu správne pochopila, aby ju neodsúdila a zároveň nevidela nijaké ohrozenie pre seba a pre ich spoločné deti, Ginny a Juliana, pretože len ich troch miloval tak, že by sa dokázal vzdať čohokoľvek len, aby boli oni v bezpečí. Aj vlastného života. * Nie som s Danielou v kontakte, pretože pred niekoľkými mesiacmi z centra odišla a maličkého tam nechala spolu s odkazom, v ktorom ma prosila, aby som ho nechal na jedinom bezpečnom mieste, z ktorého musela odísť, pretože mala problémy, o ktorých mi viac nepovedala. Mal som držať v tajnosti jeho identitu ako aj miesto kde vyrastá aspoň do doby kým sa so mnou opäť nespojí. Dôrazne mi zakázala, aby som sa ju pokúšal skontaktovať aj keď som už mal viac ako sto chutí svoj sľub porušiť. A dôvod, pre ktorý som ti o tom nepovedal bol ten, že som ťa nechcel rozrušiť a hlavne teraz.* natiahol ruku a s myšlienkami ponorenými do minulosti pohladil Tessu nežne po líci.* Ani neviem do akých problémov sa to Daniela dostala a ty sama vieš, že by som v živote neriskoval, aby to ohrozilo teba a deti...* chcel povedať ešte niečo viac, chcel Tesse ešte toľko vecí vysvetliť, túžil ju pobozkať no v tej chvíli sa izbou ozval hlasný škripot akoby niekto ostrým zarýval do panciera niekde vo vnútri lode a potom nasledovali slabé otrasy, ktoré však boli ničím v porovnaní s hlasným krikom sirén, ktoré sa zapli ani nie o sekundu nato. Vyskočil na nohy a okamžite zabudol na všetko nepodstatné a myslel len na to ako ochrániť svoju rodinu, pretože teraz bola celá jeho rodina tu a jej najmenší členovia sa už ozvali nespokojným plačom, ktorý by bol z ainých okolností celkom normálny. Takto mu však pripomenul, že už je nielen manželom, ale aj otcom. A tiež kapitánom aj keď táto hodnosť v tomto okamihu znamenala žalostne málo. Prvé dve boli oveľa a neporovnateľne dôležitejšie.
Pozrel na Tessu nástojčivým pohľadom a jej tvár ho na okamih zadržala na mieste.* Nikomu nedovolím, aby vám ublížil.* vyslovil takmer tvrdo akoby veta patrila tomu kto túto situáciu spôsobil. Stále mal na pamäti aká nebezpečná beštia v ľudskej koži sa to pohybuje po Thanatose a vôbec nepochyboval, že teraz dostane príležitosť vybaviť si s ním účty. * Buď pri deťoch a nedovoľ nikomu vstúpiť do izby. Iba ak by to bol Moris alebo ja.* rýchlo si pritiahol Tessu k sebe a hoci jej aj teraz chcel povedať viac, rozlúčiť sa s ňou inak vedel, že nemôže strácať čas. Udalosti na lodi a situácia, ktorá trvala už dlho ho zožierali obavami viac než by si to inokedy priznal. Aj preto Tessu len neochotne pustil a vybehol z izby, aby splnil to, čo Tesse ako posledné povedal.*

* Mal toho vyše hlavy a povinnosti, ktoré na neho čakali sa už nedali dlhšie odkladať. Rovnako ako návšteva v Jame levovej. Aspoň tak nazval kajutu psychologičky, ku ktorej mal namierené hneď po tom ako vybavil isté neodkladné záležitosti v laboratóriu. Nestihol sa však dostať ani k ohybu prvej chodby, ktorá smerovala do obytnej časti lode keď sa všetko okolo neho na krátky okamih zbláznilo. Svetlá vypli, loď sa chvela a keby priložil ruku na stenu doslova by cítil ako sa pohupuje v priestore aj keď to bol samozrejme nezmysel. No ako hlavný technik vedel kedy je z jeho loďou zle a tak názorný obraz nebol všetkým čo sa mu vybavilo pred očami. Svetlá už opäť fungovali, nebol v tme ako pred chvíľou, ale aj tak vedel, ktorým smerom sa má rozbehnúť. Nákladný priestor. Poznal toto miesto, Thanatos, lepšie ako svoju vlastnú dlaň. Navrhol ho, pomáhal pri jeho začiatkoch, strávil tu niekoľko rokov svojho života na to, aby teraz nevedel kde má bežať keď sa zdá, že jeho predtucha by mohla byť správna.
No nedostal sa ďalej než po hermeticky uzavreté dvere, za ktorým chodba pokračovala ešte dobrých pár metrov k nákladnému priestoru. V plášti sa musela po otrase vytvoriť trhlina, inak by sa toto nestalo. Vedel, že akonáhle sa vyskytne problém s vonkajším plášťom automaticky nastupujú roboty na opravu. Len od veľkosti poškodenia záviselo ako dlho si ešte počká kým sa hermetické dvere opäť neotvoria.
Ten čas, ktorý strávil čakaním, keď k nemu z priľahlých chodieb doliehali zmätené pokriky posádky a úsečné rozkazy v ňom dozrelo podozrenie. Mohol to byť jedine on! Tieň! Mal chuť zrevať od zúrivosti, dostať tak toho prekliateho chlapa do rúk narobil by z neho celé jedálenské menu. Presne tak ako to on urobil jeho kolegom a priateľom.
Červené svetielko nad dverami zhaslo, čo sa však nedalo povedať o ostatných signalizátoroch poplachu, ktoré aj naďalej vírili chaos po všetkých chodbách a ľuďoch. Teraz však nemal čas ich vypnúť, skontrolovať mostík, to nechal na kapitána. Roboti pracovali rýchlo, a tak sa konečne mohol dostať tam kam potreboval. Chcel prejsť cez dvere nákladného priestoru, dokonca sa už pripravil zadať príslušný kód, ale to čo uvidel ho ohúrilo natoľko, že takmer nebol schopný vstúpiť dnu. Pancierové dvere pokrčené ako harmonika v sebe otvárali dieru, ktorá ústila na takmer holé priestranstvo. V prvom okamihu si ani nevšimol telo muža, len potom no aj tak len kútikom oka. Bolo nepodstatné. To, čo mu vyrazilo dych z pľúc a spôsobilo, že sa mu ruky aj celé telo nekontrlovateľne rozochveli bol obraz, ktorý sa mu naskytol na to, čo bolo kedysi Thosom. Torzo, rozbité na súčiastky, ktoré ako nekrvácavé rany a orgány poznačili jeho telo, trčali z neho von, rady káblov, ktoré jediné ho odlišovali od ľudskej bytosti. Ruky mu nikdy nevidel, len po stranách trupu obhorené miesto kde bola predtým diera a v ktorej sa zaiste stratila aj časť Thosovho tela.
V tej chvíli Lee prestal byť vedcom, prestal byť priateľom, a bez ohľadu na to, že on Thosa stvoril vlastnými rukami teraz pociťoval bolesť akoby prišiel o vlastného syna. Bez slova, bez myšlienky, ktorá jediná by mu prebehla hlavou padol neveriaco na kolená pred androidom a hľadel do jeidného oka, ktoré mu zostalo celé. *

*Z celkom príjemného sna ju prebral zvuk sirén. Jej ospalá myseľ si hneď na plno neuvedomovala čo sa deje, dokonca neregistrovala ani chvenie sa stien. Nepríjemný zvuk sa jej však zarezával do každučkej časti mozgu, najradšej by hlavu strčila pod vankúš, len aby ten zvuk stlmila. No sirény na bojovej lodi znamenali niečo, čo jej myseľ pochopila o niekoľko sekúnd neskôr. Poplach. Nikdy tu nezažila niečo také ako cvičenie a preto nepochybovala, že sa niečo stalo. Niečo vážne. Lord, ktorý spal pod jej posteľou zakňučal, no kňučanie nahradilo varovné vrčanie. To bola posledná kvapka, ktorá Freyu donútila prebrať sa k životu. Našuchla si bosé nohy do tenisiek, ani sa neunúvala prezliekať z trištvrťových gatí s tričkom v ktorých spávala a vzala zo zásuvky nočného stolíka zbraň. Nie však normálnu zbraň, z tej by aj tak nikoho netrafila, ale drobnú s elektrickými výbojmi, ktorú sa jej podarilo vyžobroniť v rámci svojej bezpečnosti. Prehodila si na seba mikinu, zbraň strčila s rukami do vrecka a vyšla na chodbu. Chodba bola striedavo tlmene osvetľovaná červeným svetlom, oznamujúcim poplach, na chodbách bol už ruch. Tí čo ako ona doteraz spali sa len rozospato obzerali, snažili sa zistiť čo sa deje. Iní už so zbraňami bežali hlavnou chodbou niekam preč a presne za nimi sa vybrala aj ona. Lord vyrazil s ňou a ona mu v tom ani nebránila, bol to aspoň skreslený pocit bezpečia.
„Freya choď do izby,“ začula hlas jedného z jej kolegov technikov, ktorý sa priatelil s Bryanom. Ten už len z priateľstva k jej bratovi chcel niečo, v čom mu nemohla vyhovieť, no Bryan by jej povedal to isté.
Ignorovala ho. Kráčala si chodbou ďalej, aj keď to nebola ani chôdza, skôr polobeh. Nechcela aby jej skupinka špeciálne vycvičených mužov zmizla z dohľadu, pretože oni nepochybne smerovali k miestu činu.
„Freya,“ technik menom Sam ju dobehol, zdrapil silno za lakeť a donútil otočiť „choď do izby lebo ťa tam zamknem aj sám. Bryan tu síce nie je, ale posledné čo by chcel je aby si počas poplachu bežala v pyžame niekam...“
„Pusť ma!“ vyprskla, načo Lord zareagoval ďalším varovným vrčaním. Sam mohol zazrieť jeho špicaté tesáky, ktoré na neho varovne ceril. „Lord ti dá už len pár sekúnd...“ vyhrážala sa zamračene. Ani sama nevedela kam a prečo sa tak ženie. Niečo jej však navrávalo, nejaký inštinkt, že musí ísť. Sam ju však aj naďalej držal, čo bola chyba. Stratila nervy, muži jej mizli z dohľadu.
„Lord!“ zavolala, načo sa inak mierumilovný pes rozbehol z polovičky chodby k nim. Sam prekvapene spravil krok dozadu, nečakal takúto reakciu a ona sa rozbehla preč. „Lord poď!“
A už ich nebolo. rútili sa chodbou a čím bližšie boli k miestu, kde sa ozýval najväčší hluk, kde sa zhŕkli všetci tí muži, tým horší pocit mala vo svojom vnútri. Posledné metre boli jej kroky ako zo spomaleného filmu, niečo jej našepkávalo nech sa otočí a ide preč. No nedokázala to ona a ani Lord nie. Z nejakého dôvodu stiahol chvost, zakňučal a rozbehol sa do zničenej miestnosti, kde už na zemi kľačal Lee. Nevidela čo sa tam deje, no nečakala to, čo ju prikovalo k zemi.
Thos. Alebo aspoň to čo z neho ostalo. Dívala sa s prázdnym pohľadom na zem, kde rovnako zničený Lee hľadel do tváre muža a stoja zároveň. Lord ňufákom šťuchal do nehybného tela, snažiac sa svojho pána prebrať, aj keď to možné nebolo.
Freya nezačala plakať. Prvotný šok jej to nedovolil. Jej myseľ ešte neprijala fakt, že Thos, s ktorým strávila posledné mesiace skoro každý deň niekoľko hodín rozhovorov tu už nebude. Nikdy. Nikdy jej nepoloží pre niekoho úplne banálnu otázku, nad ktorou ona bude potom premýšľať, aby mu to čo najlepšie vysvetlila. Už nenamaľuje jeho tvár aby sa mu pokúsila odkryť ďalší ľudský pocit. Už nikdy. Pri tejto poslednej myšlienke, pri slovíčku nikdy jej to začalo naplno dochádzať. Nebolo to iné od smrti. Možno to bol pre takmer celú posádku stroj, no pre ňu bol viac ľudská bytosť než niečo vytvorené z káblikov a súčiastok. Bytosť ktorá jej práve umrela a presne to cítila. Nebola to nijaká hračka ktorá by sa rozbila a ona by na ňu mala o dva tri dni zabudnúť. Cítila v očiach tvoriace sa slzy, aj keď neplakala. Ešte nie. Ľútosť sa jej ešte len začínala roznášať telom, bránila jej v prirodzenom dýchaní. Preglgla, na krátky okamih zavrela vlhké oči a kľakla si. Nedívalo sa jej ľahko, nemohla sa pozerať na jeho telo, bez rúk, bez známky „života“. Dívala sa len na jeho tvár, v ktorej nevidela nič zničené, videla len jeho tvár, presne takú akú si ju pamätala spred pár dní, keď sa naposledy videli.
Zavzlykala. Prvý raz. Nemohla sa s ním ani rozlúčiť. Nozdry sa jej chveli keď sa rukou dotkla jeho tela. Vždy si myslela, že ona bude tá ktorá umrie a že Thos bude ten ktorý tu bude večne. Brala to tak samozrejme, nikdy ju niečo takéto ani nenapadlo. Do tejto chvíle pre ňu bol taký nesmrteľný a nezničiteľný ako sa len dalo. no mýlila sa. Tak strašne sa mýlila.
Prudko sa postavila, s pohľadom upretým do nehybnej tváre spravila krok dozadu a utiekla. Utiekla z tade tak rýchlo, akoby chcela ujsť pred ďalšími obrazmi Thosovho tela. Utekala, akoby bežala aj pred spomienkami, ktorú ju však neúprosne doháňali. Utekala niekam, kde by sa mohla schovať a nikto by ju nenašiel. Loď bola veľká a už tu nebol Thos, ktorý by ju našiel v priebehu stotiny sekundy. *

*Bola rada že s ňou nie je v kontakte? Nebola rada? Bola rada že mu nechala na zodpovednosť jej dieťa? Čo prinúti matku odísť od vlastného dieťaťa? Nevedela si to predstaviť. Vedela si predstaviť, že by pre svoje deti, pre Juliana či Ginny prišla o život, no nevedela si predstaviť žeby ich opustila. Odísť a nikdy nevidieť dve najkrajšie stvorenia, také nevinné aké len mohli byť. No nemohla Danielu súdiť. Nie preto, že ju nepoznala, ale sama nezažila to čo ona a nemohla ani len tušiť, aké ťažké pre ňu bolo opustiť vlastné dieťatko. Nepovedala na Danielu nič, zvuk poplachu a sirén jej to už nedovolili, no nepovedala by k nej už aj beztak nič. Každý mal právo na minulosť a Daniela do Cassovej patrila. Ona a deti bola prítomnosť a budúcnosť.* Dávaj na seba pozor...* zašepkala keď utekal, plniť si povinnosti kapitána. Nedovolí aby im niekto ublížiť. Možno ani nevedel, ako ľahko im niekto mohol ublížiť a nemusel by ani vojsť do miestnosti. Stačilo aby sa stalo niečo jemu a pocítila by väčšiu bolesť, než by jej dokázala spraviť zbraň. Bolesť ktorá by sa nezahojila a bola s ňou do konca života, rovnako akoby sa vliekla detstvom a životom ich detí. Zostala sedieť na posteli a dívala sa na dvere, so strachom a neistotou, netušila čo sa mohlo stať také vážne, aby sa pustili sirény. Za celý čas ako bola na lodi nepočula tento zvuk, ani jediný raz. Možno cez vojnu bol tento zvuk bežný, no to tu nebola. Pozrela na plačúce deti a tíšivým hlasom sa im začala prihovárať, aj keď svoje splašené srdce utíšiť nevedela*

* Nevedel aký dlhý čas strávil pri Thosovom tele a nebol si vôbec istý tým či bol sám pretože sa mu chvíľu zdalo akoby počul ešte niečie kroky. Teraz však na tom nezáležalo. Vrah bol mŕtvy a to že oni prežili bolo len Thosou zásluhou. Rozmýšľal čo by mal teraz urobiť. Odísť od neho? Informovať kapitána? Naložiť zvyšné súčiastky na vozík? Celkom podvedome si zložil z pliec biely plášť a prehodil ho cez Thosa. Polovičná tvár sa náhle stratila a zostali len obrysy niečoho, čo pripomínalo ľudské telo. Nemusel to urobiť, ale zdalo sa mu to správne. Tak málo mohol urobiť pre niekoho kto im zachránil život... Stále ešte omráčený, vykoľajený, postavil sa s rozhodnutím ohlásiť kapitánovi čo sa stalo, ale najskôr sa bude musieť postarať o to, aby Thosa v nakladacom priestore nikto nenašiel. A obzvlášť nie Freya. Náhle sa vydesil ešte viac. Byran tu nebol, aby ju utešil takže jej bude musieť sám povedať, že prišla o svojho priateľa. Ale možno jej bol aj niečím viac no na to radšej nechcel ani pomyslieť. Bolo nebezpečné dať city stroju no nech by to Freye akokoľvek vyčítal ľútosť teraz bola oveľa väčšia. Vyšiel na chodbu smerujúc k svojmu laboratóriu a cestou ako slepý si nevšímal nič. Dokonca ani to keď do neho niekto vrazil a potom sa ospravedlnil...*

Gratchem Blake

*Sedela vo svojej kajute a čítala si hrubú knihu. Túto formu uprednostňovala oproti moderným technikám, ktoré by jej to pokojne aj prečítali. Rada sa dívala na tie čierne písmenká. Veď načo sa naučila čítať, ak by to za ňu mali robiť počítače?
No dnes bola mysľou mimo knihy, čakalo ju sedenie s Leem. Ten bol tvrdý oriešok, mal ju zaškatuľkovanú skôr než stihla otvoriť ústa. Mal jasné predstavy o tom aká je, o tom čo chce a podľa jeho mienky sa mu chcela vkradnúť do myšlienok a zistiť všetko čo potrebovala. Nevidel v tom nič hlbšie. Každý deň sa staral o stroje, prenikal do ich vnútra a snažil sa o nich všetko zistiť. Jej práca nebola iná, ibaže ona sa snažila prenikať a spoznať osobnosť. Chcela sa na niekoho pozrieť a usúdiť aký je. Sama vedela, že presna takto to ale nefungovalo. Prvý dojem robil svoje, no život bol vždy komplikovaný. Častokrát, ten najväčší génius vyzerá ako bezdomovec a podvodník ako svätec. No ona chcela poznať ľudskú myseľ, správanie osôb ktoré stretávala na každom kroku.
Stretnutie sa však muselo odložiť. Zvuk sirén ju prebral zo zamyslenia, ako v pohode a kľude prežiť stretnutie s hlavným technikom. Dobre vedela, že vychádzať počas poplachu by nemala, no to by jednoducho nebola ona. Kráčala chodbou sledujúc osoby rútiace sa na miesto činu, rozmýšľala, či sa našla nová obeť. No ďalšie telo by nespôsobilo chvenie sa lode ani takýto poplach. Bola tu už nejaký ten čas a ani raz to takto neprebiehalo. Z konca chodby sa k nej rútil Lee, no nedívala sa, nevnímal. Aj sa mu chcela vyhnúť, no on do nej narazil aj tak. Ospravedlnil sa, no nebol pri nej. Jeho vnútro a celá bytosť boli preč z tela, takúto dedukciu by spravil každý kto by ho videl* Lee?* chytila ho za rameno, skôr než by v takomto stave mohol kráčať ďalej* čo sa deje?* nevedno či sa pýtala na poplach, alebo na jeho nevnímajúce ja*

* Hlas mu bol známy, priťahoval jeho pozornosť voči okoliu inak chladnú. Pozrel sa najskôr na dlaň, ktorá spočívala na jeho ramene a potom cestičkou od útleho zápästia cez predlaktie sa jeho pohľad prepracoval až k ženinej tvári. Bola to psychologička, Gretchem Blake, a hoci inokedy by sa jej prítomnosti snažil vyhnúť teraz mu predsa len akosi zvláštne odľahlo. Nepoznala Thosa tak dobre ako on, bude mať teda odstup pri rozhodovaní sa či mu pomôže s tým o čo ju chcel požiadať. Výraz v tvári, pri Gretchem budiacej ostražitý dojem, sa mu teraz zjemnil akoby znežnel, keď sa na ňu usmial. Ten úsmev bol však zamyslený, smutný akoby sa z časti pozeral cez ňu niekam do diaľky a dlaňou prekryl jej ruku na svojom ramene.* Popravde, nikdy som si nemyslel, že to poviem... a nech vás to prosím nijako neurazí, ale budem potrebovať vašu pomoc.* hlas mu tíchol priamo úmerne s tým ako sa veta blížila ku svojmu záveru. Snažil sa nedať najavo ako hlboko na neho doľahli udalosti, ktorých svedkom sa stal a tak bez dlhšieho vysvetľovania pevne chytil Gretcheminu ruku a s pohľadom upretým na jej prsty akoby mal obavu zdvihnúť tvár a ukázať jej svoju bolesť ticho doplnil.* Ide o Thosa... je...* zrazu sa zarazil. Má povedať, že je mŕtvy? Nebol predsa nikdy živým tvorom aspoň nie z biologického hľadiska.*... preč.* vytisol zo seba nakoniec a v tom momente zodvihol hlavu. Výraz v tvári si už stihol ovládnuť natoľko, že nič neprezrádzal. Akoby sa opäť dostal do toho zvláštneho stavu umŕtvenia všetkých myšlienok aj citov.*

Gratchem Blake

*Chvíľku trvalo, než sa Lee prebral z akéhosi tranzu a zamyslenia, kým začal vnímať ju aj to, že sa mu prihovára. Mlčky čakala, no cítila ako do nej naráža smútok sršiaci z každého kúsku jeho tela. Z výrazu, očí ktoré ju nemohli oklamať, pohybu...jednoducho všetkého. Slovami sa klamať dalo, no telo aj tak ukázalo pravdu.* je prirodzené, že máte odpor voči niekomu, kto sa vám chce hrabať v hlave...* odvetila na jeho prvú vetu pokojne. Nemienila sa urážať, na jeho postoj bola zvyknutá, psychológia pre niekoho jednoducho nebola stvorená. No prekvapilo ju čo povedal. Aj otvorila ústa že mu niečo povie, no ďalšie slová ju umlčali. Thos. Dokonalý stroj, na ktorý mohol byť hlavný technik právom hrdý. Je preč. Čo toto znamenalo u stroja? Gretchem si to vyložila jednoducho, bol mŕtvy. Za ten čas čo tu bola mala nejaké informácie, aj keď len zbežné. Stroj s citmi, aspoň určitými. Bol viac ako len strojom a preto sa nemusela tváriť chápavo, chápala prečo sa Lee tvári tak ako sa tvári. Ľudia sa viazali na zvieratá, predmety, dokonca aj obrázky ktoré mali na jednotlivých fórach, tak akoby bolo možné nenaviazať sa na androida, ktorý bol napol človekom, možno dieťaťom?* chcete sa porozprávať?* spýtala sa neisto, pretože hovorila s Leem. Nechcela ho proti sebe poštvať, nemala nijaké zvedavé ani škodoradostné úmysly typu „háá vyhrala som“. Nie, cítila len záujem pomôcť mu, pretože aký iný dôvod by mala zaoberať sa psychológiou, ak nie pomáhať?*

* Za všeobecného hluku sirén sa ponáhľal na mostík, pretože len tam ho môžu čo najlepšie informovať o tom, čo sa stalo. Myseľ upriamil len na problém a vytlačil z neho kvílivý zvuk pravidelne sa derúci chodbou spolu s niekoľkými členmi posádky, ktorí mu však rýchlo uhýbali z cesty. Netrvalo ani tri minúty a s použitím všetkých možných skratiek sa ocitol v chodbe vedúcej na mostík. Nestačil ani prekročiť prah a službukonajúca posádka mu už hlásila všetky poškodenia:
- Výbuch v skladiskom priestore pane! Na trupe vznikol priepust, preto sa hermetické dvere v sektore D uzavreli, ale automaty sa už postarali o nápravu.- vysypal zo seba externý technik na jeden nádych a vzrušene mu podával plazmickú tabuľku kde sa už načítavali všetky dáta spolu s holografickým obrazom poškodenej časti trupu.
- Príčina výbuchu zatiaľ nezistená pane!- nieslo sa k nemu z ľavej časti mostíka kde ďalší z mužov, Deren, obsluhoval riadiace a informačné panely. Zodvihol hlavu od tabuľky a ignorujúc všeobecný vzrušený šum a napätím zosilené hlasy posádky s chladnokrvným pokojom vyslovil otázku.
- Čo zvyšok lode? Hláste poškodenia pán Simons. – po preštudovaní podal tabuľku externému technikovi, ktorý mihom oka odbehol k svojmu riadiacemu pracovisku a začal vyhodnocovať nové údaje. Medzitým sa postavil k zábradliu oddeľujúcemu rozhľadňu od hlavnej riadiacej časti kde to pod ním doslova vrelo. Deren sa v kresle otočil no predtým než sa jeho oči dostali do kontaktu s kapitánovými vrhol neistý pohľad na navigátora, ktorý mu pohľad opätoval.
- Ako už hlásil Tor , automaty opravili poškodenie v nakladacom sektore a kompresory vyrovnali tlak, doplnili stratený kyslík takže prístup je umožne...-
- Simons, ocenil by som keby ste sa konečne dostali k veci. Nie som už malý chlapec zvládnem vašu priamu odpoveď a čím skôr ju dostanem tým lepšie. – Cassov hlas neznel ani štipku podráždene, keď to hovoril. S chladnou hlavou si udržiaval pokoj, ktorý jediný mu pomohol dostať sa už z mnohých zapeklitých situácii. Takmer akoby Derenovi dohováral aj keď v tóne hlasu mu znela nepopierateľná autorita, pod ktorou sa muž nakoniec zlomil.
- Nie sú tu žiadne vonkajšie viditeľné poškodenia, výbuch odklonil dráhu lode niekoľko stupňov od pôvodného kurzu...-
- Potom to napravte.- Cass sa obrátil na navigátora a očividne mu odľahlo. Mohol sa sústrediť na to, prečo k výbuchu vôbec došlo. – Kto je teraz v sektore D?- opýtal sa no na odpoveď musel čakať niekoľko neistých minút, ktoré v ňom vzbudili ostražitosť. Navigátor konečne prehovoril.
- Dílajova skupina pane, ale to nie je všetko, čo vám Simons chcel povedať. Nemôžem nasmerovať Thanatos do správneho kurzu, preto to nejde. Akoby niekto pretrhol nitky medzi riadiacim centrom tu na mostíku a riadiacim centrom lode. Nereaguje na nič...-
Táto informácia Cassa doslova omráčila. Pokoj v ňom bol naštrbený, svaly na sánke sa napli a pohľadom prebehol po tvárach celej posádky mostíka. Stíchli, hľadeli na neho, čakali ako zareaguje, aké rozkazy vydá a opäť tá až slepá dôvera v jeho schopnosti akoby mal byť čarodejníkom, ktorý obyčajným mávnutím ruky a zaklínadlom „ Poslúchaj.“ mal dať všetko doporiadku.
- Čo vlnové spojenie a molekulárny transport? -
- Nič pane.- hlásil Deren o to zúfalejšie o čo viac si uvedomoval, čo to všetko znamená. Nemohli sa dostať z lode, pretože automaticky otvárané brány pre stíhačky a menšie lode boli zablokované a nedali sa sieťovo uvoľniť. Takisto sa nemohli skontaktovať s ostatnými loďami či zavolať pomoc kvôli chýbajúcemu spojeniu a tak isto sa nikto nemohol ani dostať k nim cez transport, pretože vlnové informačné pole okolo lode doslova zmizlo akoby sa vyparilo. Akoby sa viezli v dvadsaťtisíc hertovej škatuli, ktorej chýbali brzdy a všetky navigačné čidlá. Mohli sa v nej akurát tak prechádzať spolu s niekoľko málo vymoženosťami zabezpečujúcimi aspoň základ vnútornej obsluhy.
Cass potreboval chvíľu času, aby rozhodol čo ďalej. Bola však ešte jedna dôležitá otázka, ktorá visela vo vzduchu a ktorej sa podvedome začal najviac obávať.
- Aký je súčasný kurz? -
Ďalšia napätá chvíľa ticha.
- Mandurský sektor pane. Pri tejto rýchlosti a kurze jeho centrum dosiahneme o štyridsaťdvahodín...-
Ticho. Krv akoby prestala prúdiť Cassovým telom, dych sa mu zasekol v krku a začal ho tam páliť ako tisíc ohňov. Nielenže sa viezli v neovládateľnej lodi, ale smerovali s ňou priamo do srdca asteroidového poľa kde niektoré kusy boli väčšie než samotný Thanatos.
- Musím hovoriť s Leem. – takmer to zakričal, keď sa v sekunde otočil na päte a vyrazil smerom k nakladaciemu sektoru D, pretože kde inde by bol teraz hlavný technik ak nie tam?*

Potrebujem od vás viac než len rozhovor, Gretchem.* Možno by inokedy nebol taký osobný a ani by sa k tomu voči nej tak skoro neprepracoval kvôli zarytej nechuti k povolaniu, ktorému sa venovala, ale mala sa stať jeho spojencom, komplickou v akcii s názvom „ Ako čo najskôr zabrániť drsnej skutočnosti.“ Nerobil to kvôli sebe, aj keď Thosov ... odchod... v ňom vzbudil city, o ktorých si nikdy nemyslel, že by ich mohol cítiť voči stroju.* O rozhovor by soom vás rád požiadal vo Freynom mene, keď sa dozvie čo sa stalo, ale teraz by ste mi mohli pomôcť s ostatkami.* obzvlášť posledné slová vyzneli drsno, ale maskoval nimi len oveľa zraniteľnejšie pocity, ktoré boli pre vojaka neprípustné a pre technika v tomto prípade ešte menej.* Môžete?* chcel vedieť sám už kráčajúc naspäť k skladiskovému priestoru.* O toho druhého sa postaráme neskôr spolu s kapitánom...* samozrejme musel ju pripraviť aj na to, že Thosove ostatky nebudú tým jediným čo v sklade uvidí. Mŕtvole Tieňa nevenoval veľkú pozornosť, ale pri výbuchu neobišla o nič lepšie. Zaslúžil by si, aby vtedy keď to vybuchlo ešte žil. Možno by mu to spôsobilo viac bolesti, pomyslel si s nenávisťou, ktorá mu zmrzačila kútiky úst v pomstychtivej grimase pre jeho tvár tak netypickej.*

Gratchem Blake

*Pozorne sledovala Leeho tvár, počúvala slová, ktoré zneli tak nezainteresovane. No bola to lož, ktorú jej chcel vtlačiť do hlavy, neverila mu, že ho to nezobralo. Nemohla to však povedať nahlas, stiahol by sa do svojej škrupiny ešte viac a možno by sa jej začal aj vyhýbať.* Freya to už vie...* povedala potichu.* ...teda ak je to to ryšavé dievča...* nebola si tým úplne istá, bola tu len pár dní a nepoznala celú posádku, len časť s ktorou sa už stretla, alebo to mala v pláne a študovala ich spisy. No nazdávala sa, že Freya je sestra jedného špeciálneho vojaka a pilota zároveň.* ...po ceste sem som ju myslím zahliadla...* nemusela dodávať, že práve nežiarila šťastím, ale plakala* Pozhováram sa s ňou, ale najprv vám pomôžem.* uistila ho.* teraz by so mnou nechcela hovoriť, musí si to najprv naplno uvedomiť...* vykročila za ním, dúfajúc že sa jej podarí prelomiť múr ktorý bol síce už nižší, ale stále prítomný* viem že teraz asi nechcete prejaviť nijaké pocity, no nie je na nich nič zlé. To že pracujete na vojenskej lodi neznamená, že máte srdce z kameňa* nehovorila naliehavým tónom, nemienila na neho nijako tlačiť. Zaujímala ju však iná vec* Lee ja nechcem aby to vyznelo kruto a bezcitne, viem že vo vašom ponímaní, rovnako ako pre tých ktorý ho spoznali bol viac, no je to stroj. Vytvorili ste ho, tak prečo ho nemôžete opraviť? Má obrovskú výhodu oproti nám živým, on nemusí umrieť...* možno sa mýlila a nedalo sa to, nikdy jej nebola poskytnutá odpoveď nato, ako je možné že cíti, no prečo by sa nedal opraviť?*

Jack



* Nevedel ako dlho mu ešte potrvá služba, ale bol si viac než istý, že ak sa mu nepodarí do hodiny opraviť ten zničený prívod elektriny na Hatayi zabalí to a pôjde si dať do skladu motorov šlofíka. Z turbíny na stíhačke mu trčali len nohy a polovica tela sa strácala v útrobách stroja kde sa už bezmála tri hodiny pokúšal prebrať k životu svojho najobľúbenejšieho miláčika. Dostal možnosť lietať na Hatayi len prednedávnom, ale na skúšobnej jazde z neho zrejme nemal žmýkať maximum. Ešte šťastie, že kapitán bol vtedy zaneprázdnený inými povinnosťami a jemu samému už liezlo na mozog zostávať celý čas zavretý v kajute. Nudil sa tak veľmi, že by ho návšteva Tieňa celkom potešila. Ktohovie kde je ten priesvitný diabol teraz, premýšľal trieskajúc špeciálnym kľúčom po stene turbína tam kde sa mal otvoriť prístup k vnútornému rozvodu. Asi sa však zahnal s prílišným rozmachom, pretože hlavou vzápätí narazil o vnútornú časť štítu stíhačky. Dutým priestorom sa niesli jeho hlasné nadávky a keď loďou znenazdania trhlo, svetlá zhasli a vzápätí sa rozsvietili udrel sa znovu. Musel to byť prudší úder než ten, ktorý si spôsobil sám, pretože keď a mu konečne podarilo vyliezť na plochu hangáru bol trochu otrasený a vôbec si nemohol spomenúť na to, čo tu vlastne robil. Trvalo niekoľko minút kým sa začal rozpamätávať zmäteným pohľadom prechádzajúc po svojich rukách, ušpinených od oleja až po samé lakte a s kľúčom medzi prstami. Dospel až do takého štádia kedy mu aj kvílivý zvuk sirén doliehal do uší ako tiché zvonenie. Po troch hodinách strávených v hlučnom priestore hangára sa však nemohol čudovať. Rozhodol sa dať si pauzu, veď už aj tak nemalo zmysel strácať čas s týmto krámom. Naštvane kopol nohou do pancierového štítu stíhačky no jediné čo tým dosiahol bola ešte väčšia bolesť v palci.* Do pekla aj s mizre...* odhodil nabok handru, ktorou sa práve chystal utrieť si tvár, keď sa rozkročil pred stíhačkou a veliteľsky na ňu ukázal prstom akoby ho mohla počuť.* Tak, aby si vedela zlato my dvaja...* rýchlo ukázal na stíhačku potom na svoju hruď a zase na stíhačku.*... sme spolu skončili.* otočil sa Hamayu chrbtom a snažil sa nemyslieť na jeho ladné línie, dokonalý navigačný systém s dvojitým ochranným štítom a tie najpresnejšie zameriavanie zbraní aké kedy v stíhačke videl. Siréna alebo pískanie alebo čo to vlastne bolo pomaly ustávalo takže nadobudol dojem, že muselo ísť o halucináciu spôsobenú úderom hlavy. Už by sa začal čudovať kam sa všetci podeli, keď si všimol naokolo prebehnúť akúsi postavu. Bola celkom nízka, určite nie mužská a pohybovala sa tak akoby ju niečo ťažilo. Zazrel slabý záblesk jasných žiarivých vlasov. Freya?* Hej Freya?!* zakričal na ňu vzápätí pustiac sa tým istým smerom ako odbehla.* To sa patrí takto prejsť okolo uja Jacka a ani ho nepozdraviť? Kto ťa nosil na rukách a kočíkoval v perinke, keď si bola malá?* samozrejme preháňal ako vždy, ale nebol by to on keby sa Byranovu sestru nepokúsil podpichovať.*

*Kráčala rýchlo? Kráčala pomaly? Ani nevedela. Nevedela ani len kam kráča. Lord potichu, akoby aj jeho sužoval žiaľ, kráčal vedľa nej so zvesených chvostom. Jej nohy ju automaticky viedli do izby, aj keď tam nechcela ísť. Možno len po nejaké veci. Určite za ňou v najbližšej dobe niekto príde, aby jej oznámil čo sa stalo s Thosom. No ona to vedela a nechcela to počuť. Nechcela sa s nikým rozprávať a počúvať, že ich to mrzí. Chcela byť sama. Sama a možno ešte s Lordom. Jej plán samoty narušil hlas, dobre známy veselý tón Bryanovho spolubývajúceho. Jack. Rukou si prešla po tvári, zotrúc slzy, aj keď červené oči by si asi všimol aj slepý.* ahoj...* otočila sa a pozdravila ho hlasom, v ktorom nebola energia, ktorou zvyčajne prekypovala. Akoby tam stál zombík a nie ona. Mĺkvo sa na neho dívala, očami v ktorých bolo prázdno. Zvažovala, či má utiecť preč, stratiť sa v chodbách a nájsť tú samotu, alebo čo vlastne urobiť. Pracovala na lodi plnej mužov, bola jedna z mála žien a preto si zvykla na chladnú škrupinu okolo svojich citov, nevšímala si narážky, žartovala a zvykla si na všetko. No teraz sa jej škrupina rozpadla a jej city zostali nechránené, zranené a bola už len zraniteľnou ženou. Ani nevedela ako, jej nohy si robili čo chcú, stála pri Jackovi a plakala mu na hrudi, vyššie nedosiahla.*

Jack



* Očakával smiech, uštipačnú odpoveď a možno aj vyplazený jazyk, ale keď sa k nemu Freya otočila a uprela na neho uplakaný pohľad hneď vedel, že je zle. Rovnako tiež, že na toto asi nebude dosť kompetentný. Dočerta kde je Lee, keď plačú ženy? On ich mohol akurát tak rozplakať ešte viac. Zarazene si vypočul to skleslé Freyino ahoj, ktoré sa ako odumretý list odtrhlo z jej bledých pier a dopadlo mu k ušiam s tichým pohrebným šelestením. Najskôr chcel bez rozmyslu vytresnúť otázku či v jedálny prestali vydávať krémový koláč, pretože jeho by to rozplakalo, ten krémový výtvor si pochvaľoval viac než svoj naturálny štýl spánku, ale potom ho zarazila prudkosť s akou sa mu Freya vrhla do náručia a začala mu slzami máčať tričko. Tak tto bolo viac než len zlé, keď si nevšimla aký je celý špinavý a spotený po niekoľkohodinovej práci. Aj sám by sa snažil sebe vyhnúť keby to bolo, čo len na okamih možné a tu mu na hrudi narieka Freya. Cítil sa ako absolútny vymetenec. Rýchlo, rýchlo... snažil sa spomenúť, čo by mal urobiť. Ruky mal zatiaľ len tak roztvorené – mal by ju potľapkať po chrbte alebo rovno objať? Nakoniec sa rozhodol vykašľať sa na všetko a urobiť to, čo mu prvé zíde na um. Oboma rukami Freyu tuho objal a keďže bola oveľa nižšia ako on, oprel si bradu o temeno jej hlavy. Ani sa nesnažil nič povedať, pretože intenzita Freyiných vzlykov bola srdcervúca hoci by rád urobil čokoľvek na svete, aby ju utíšil a zistil, čo a stalo. Musel to byť nejaký chlap. Thos. Pôjde a nakope ho rovno do toho jeho androidného zadku ak niečo urobil jeho dievčatku – samozrejme urobí tak hneď ako mu v palci na nohe prestane pulzovať tupá bolesť od poslednej zrážky zo strojom.* Poď, pôjdeme do kajuty. Potrebuješ si oddýchnuť...* zašepkal jej do ucha presvedčujúco a začal ju jemne ťahať po chodbe smerom k jeho a Bryanovej kajute. Mal v skrini ešte nejakú zásobu sušienok a samozrejme nejaké vreckovky. Nie, žeby on niekedy plakal...*

*Keby nebola v takom citovom rozpoložení v akom sa práve nachádzala, asi, vlastne určite, by si nevybrala Jacka ako bútľavú vŕbu či nevyužila jeho hruď na plakanie. Nebol práve typ na takéto situácie, aj napriek tomu že ho považovala za riadne šialeného haluzáka, s ktorým prestávalo existovať slovo nuda. Teraz však plakala práve pri ňom a len matne si uvedomovala, že ju objal.* nie som unavená...* odvetila mu chvejúcim sa hlasom, len čo sa pár krát nadýchla a ako tak upokojila. Snažila sa myslieť na čosi iné ako na Thosa, aj keď on sa jej stále tlačil do hlavy. Akoby aj nie, keď bol doteraz stále pri nej? Na každom kúsku? Stačilo aby sa dotkla steny, stačila aby vyslovila jeho meno a on to vedel. Aké to pre neho asi bolo umrieť? Keď sa pretrhli všetky káble? Vedel vôbec čo robí a čo príde? Mal pochybnosti či to chce urobiť? Nie, určite nemal. Loď mu bola všetkým a on ju musel zachrániť. Vedela že áno, bola jeho súčasťou a musel ju chrániť, spolu s celou posádkou. Urobil to pre nich. Pri tej myšlienke sa jej znovu hrnuli slzy do očí, no chcela sa upokojiť. Už aj beztak Jacka desila. Nechala sa ťahať k ich izbe, veď aj tak do tej svojej nemala chuť ísť. Boli tam fotky. Kopa fotiek, vrátane tej, kde bola spolu s Thosom. U Jacka jej bude lepšie...aspoň kým sa neupokojí.*

Jack



* Viedol Freyu chodbami aj keď si bol istý, že cestu sama tiež pozná, ale pridobre si uvedomoval ako ťažko sa kráča s očami plnými sĺz lebo nech robila, čo mohla predsa aj naďalej počul tlmené vzlyky vydierajúce sa jej z hrude. Už jeden unáhlený záver urobil, týkal sa Thosa a radšej nebude pokračovať v katastrofických scenároch, pretože podľa toho ako sa Freya tvárila zrejme išlo o niečo dôležitejšie než bola jej nedávna hádka s Leem prečo Thos vo svojej izbe nemá posteľ. Ešte šťastie, že tam vtedy nebol Bryan. Býval s ním na izbe už dosť dlho na to, aby vedel s akými praktikami by vedel Freyin starší brat dať na sestru pozor. Sám si ešte príliš živo pamätal, čo mu ten červenovlasý trpaslík vyviedol, keď naposledy v izbe spomenul, že by Freyu namiesto Thosa mohol zbaliť on. Zrejme to povedal vážnejšie než si myslel a Byran sa toho chytil.* Ehm, iba ťa chcem upozorniť, že vstupuješ na výsostne mužské územie takže ak ti to pomôže.. zapchaj si nos a zavri oči. Aspoň kým tu trochu neupracem.* stihol povedať akurát vo chvíli, keď sa dvere na kajute otvorili a ukázala sa pred nimi izba v celej svojej kráse. Počas Byranovej neprítonosti si samozrejme nerobil starosti s prílišným upratovaním takže sa všade váľali jeho veci. Na stolíku obaly zo sladkostí, odrobinky keksov a čohosi neidentifikovateľného, čo sa už nesnažil zaradiť dokonca ani on sám, posteľ zahádzaná uniformami pilota a dokrčenými šerpami akoby sa pokúšal vystrojiť sa do plnej parády, ale nevedel si ich správne uviazať.
Rýchlo pribehol k posteli a rozmachom z nej zhodil všetko na zem potom sa so spokojným úsmevom s odtienok hrdosti ako šikovne si poradil, obrátil naspäť k Freyi a veľkolepo ukázal na uvoľnené miesto.* Urob si pohodlie..* ponúkol ju a aby nemala pocit, že ju do niečoho tlačí odbehol do kúpeľne, aby sa dal do poriadku. Dvere nechal otvorené takže počuť mohol všetko. Akosi sa mu ľahšie konverzovalo o vážnych témach, keď sa niečím zaoberal a nehľadel pri tom Freyi priamo do smutných očí. Nie, že by sa bál toho, aby slzy nevyhŕkli aj jemu...* Takže... hmm. Asi mi nechceš povedať, čo sa ti stalo...* začal trochu neisto a pustil vodu, aby si mohol umyť ruky a tvár.*

*Počula Jackove upozornenia a len pokrútila hlavou. Nos mala momentálne aj tak upchaný, takže by necítila nič, nehovoriac o tom, čo všetko sa na Thanatose dalo vidieť* Neboj sa, pracujem predsa na vojenskej lodi plnej mužov...rozhádzaná izba ma neprekvapí...* trochu silene, trochu úprimne sa usmiala. Skutočne ju nijako ten pohľad nevyľakal, aj keď to bol nezvyk. Naposledy keď bola pozrieť Bryana tam bolo upratané, no zase, ten tam už dlhší čas nebol a Jack bol jednoduchu Jack. Jej poloúsmev zotrval, keď sledovala ako rázne vie „upratovať“. Možno vôbec nebolo zlé ísť s Jackom do izby, na čas myslieť na niečo iné, keďže Jack vedel ako človeka udržať myšlienkami niekde úplne inde. Človek musel byť stále v strehu. Sledovala ako kráča do kúpeľne a chvíľu len tak stála a rozhliadala sa. Nevedno prečo, zohla sa po oblečenie, ktoré nebolo špinavé, ako pokrčené, lebo sa mu lenilo ho poskladať a dať do skrine. Mĺkvo ho ukladala na polovičku postele, chvíľu ignorujúc jeho otázku. Po pár nadýchnutiach ale ústa otvorila, aj keď hlas vyšiel ešte o trošku neskôr* Thos zomrel* zahryzla si do spodnej pery, zavrela oči aby zabránila slzám stiecť na líca a po pár ďalších nadýchnutiach pokračovala v skladaní, ktoré jej pomáhalo myslieť na niečo iné*

Jack




* Pustil vodu no tak, aby Freyu počul keby mu chcela odpovedať. Rýchlo zo seba zvliekol špinavé tričko umazané od oleja a pohodil ho ledabolo niekde za svoj chrbát. Má predsa v izbe dámu a nebude pred ňou vyzerať ako posledný trhan, bolo mu to proti mysli a preto sa skutočne zhrozil, keď si pri pohľade do zrkadla všimol na svojej tvári asi štvordňové strnisko. Ešteže má ten zázrak, pomyslel si víťazne, keď siahol do priehradky na hygienické potreby a vytiahol z nej dlhú pozdĺžnu tubu. Vytlačil si do dlane trochu gélu, ktorý na vzduchu začal naberať na obsahu a peniť, preto si ho rýchlo na niesol na tvár prekryjúc rašiacu bradu. Ešte kútikom oka prebehol návodom na zadnej strane tuby.... „ Nechať pôsobiť desať sekúnd potom opláchnuť vodou.“ Ľahkééééé, uškrnul sa v duchu ibaže už nedošiel do tej časti návodu kde sa písalo o upozorneniach.... „ Samoholiaci penový gél, po prekročení stanoveného limitu použitia môže na citlivú pokožku pôsobiť ako žieravina.“ Nestihol sa k tej pasáži dostať, pretože práve vtedy Freya povedala niečo, čo mu jednoducho nedávalo zmysel. Bez rozmýšľania vbehol do izby a na tvári aj v očiach mu bolo zreteľne badať šok a prekvapenie.* Ako je to možné?* vypadlo z neho a neušli mu ani slzy držiace sa v kútikoch Freyiných očí. Akoby stratil všetky slová. ..... Zachvátila ho bolesť, ktorá mu vohnala do očí celé prúdy sĺz.* Niee, dočerta!!!! Čo to má znamenať?!* nadával nahlas a začal si rukami pretierať tvár, aby si z nich zotrel penu. Pálilo to ako šľak, keď sa skrčil a bolestivo ckal. * Prepáč Freya, prepáč, je mi to strašne ľúto...* ani sám nevedel za čo sa skôr ospravedlňuje. Či za to, čo sa stalo Thosovi alebo za to, čo sa dialo teraz s ním, keď bola ona taká smutná. Desať sekúnd zaručene prešlo...*