MILETEA

*Narýchlo si zotrela slzy z tváre, keď sa jej zazdalo, že niečo počula pred miestnosťou pre liečenie pacientov. Opatrne preto nakukla tým smerom, no v tme sa jej nepodarilo nič rozpoznať. Chvíľu ostala ešte nečujne vnímať zvuky okolia, no nič ďalšie už neprichádzalo. Dovolila si preto pokračovať v pomalom ošetrovaní rán. Postupne a systematicky si natierala každé krvácajúce zranenie tmavozelenou pastou z rozdrvených rastlín. Až keď to mala kompletné, pokračovala podliateninami. Veľmi pritom dúfala, ýe rastliny jej pomôžu zajtra zakryť, ako hlúpo dnes dôverovala niekomu, kto sa vydával za jej spojenca. Bolieť ju to bude určite, no rozhodne nenechá Yanreho užívať si pohľad na jej trápenie.
Hneď, ako dokončila všetky liečebné procesy, spratala po sebe, a misky odložila na rovnaké miesta, ako ich pôvodne našla. Nechcela riskovať, že niekto ráno odhalí, čo tu robila. Až keď bola úplne spokojná so svojím uprataním, odriekala si popod nos tichú modlitbu, ako poďakovanie, a zdvihla sa na odchod. Prešla však len pár krokov, než narazila na postavu stojacu v tieni. Okamžite stuhla na mieste, neistá, či sa má pokúsiť o útek alebo sa len tváriť čo najnenápadnejšie.
„Zafar?“ zašepkala opatrne. Musel to byť on. Žiadny z bojovníkov, ktorých poznala, nedokázal stáť tak rozhodne a súčasne nenútene. Aj keď sa každý z nich pokúšal vybojovať si čo najlepšie miesto, len Zafar ho mal vďaka svojej prirodzenosti. Dokonca ani jej brat nepôsobil tak presvedčivo.
Chcela sa ho spýtať, čo tu robí, no rovnakú otázku by mohol dať aj on jej. Namiesto toho si len ticho vydýchla, chytila ho za ruku, ako to robievala, keď bola malá, a viedla ho smerom von, kde sa mohli rozprávať bez strachu, že zobudia niekoho zo zranených.
„Bol si tam dlho, že?“ dostala zo seba potichu, keď sa konečne ocitli na svetle dvoch z ich mesiacov.*

Niryai

*****

Koľko to mohlo byť? Dni či celé obehy Niatu okolo ich oblohy? Dokonca aj Ragnar počas posledných dní mizol a objavoval sa len v noci. Všetko sa jej to zdalo ako nekonečné kráčanie naprieč ničím, no ani raz si nedovolila zaprotestovať. Wargan bol už predtým proti ich hľadaniu suthov a nebola si istá, či by mu hocakou sťažnosťou neposkytla dôvod ma návrat naspäť do tábora. Práve preto len mlčky kráčala púšťou, nasledujúc ich zvláštneho sprievodcu plného tajov. Bez ohľadu na to, čo mali dvojhviezdu nad hlavou alebo sa skrývala vo svete patriacom Nue, ich cesta len pokračovala ďalej, akoby nikdy nemali ani len cieľ. Jediným dôvodom ich putovania bola samotná prítomnosť. Tak skutočná, až ju to chvíľami prekvapovalo. A potom sa – zrazu – ocitli pred niečím, čo na prvý pohľad vyzeralo ako zrúcanina veľkolepého mesta vytesaného do skál priamo uprostred púšte. Všetko, dokonca aj svetlo presvitajúce pomedzi prastaré kamenné steny, tu malo zvláštny nádych starobylo oranžovej farby.
Niryai vydala tichý výdych, uchvátená a zároveň neistá, či je skutočne práve toto cieľom ich púte. Neisto sa obrátila na Odana, dúfajúc, že bude vedieť zodpovedať jej nevyslovenú otázku. Nemusela však ani čakať na jeho reakciu, pretože sa pred nimi objavila malá, veľmi zvláštne pôsobiaca žena. Na sebe mala netypickú sathi, ktorá jej síce zakrývala celé telo, no ruky boli až po ramená odhalené. Celé ich mala potetované komplikovanými vzormi, a aj keď Niry videla podobné zvyklosti takmer neustále, z obrazcov tejto ženy vnímala podivný chlad akejsi zlej sily. Dokonca aj napriek tomu, že stáli na slnku uprostred nekonečnej púšte.
„Nhare a revanu, putujúci z ďaleka.“ žena si spojila dlane na čele a hlboko sa uklonila. „Ste očakávaní.“
Bez ďalšieho vysvetlenia sa obrátila na odchod, zjavne očakávajúc, že ju budú nasledovať. Niry vrhla len prekvapený pohľad smerom k Warganovi, než sa napokon vybrala za ich novou sprievodkyňou. Napokon, predsa sem prišli, aby s nimi prehovorili...
„Sion vás očakával už od chvíle prebudenia.“ ozvala sa žena znovu až keď prechádzali úzkym schodiskom vytesaným do pieskovej skaly. Len s veľkými problémami by tu mohli kráčať dvaja dospelí ľudia popri sebe.
„Sion sa musel prebudiť?“ zašepkala spoza nej mladá siharei. Pri odpovedi si bola istá, že pod sathi bojovníčky suthov sa skrýva pobavený úsmev.
„Sion bdie neustále, nad nami všetkými.“ náhle zvážnela a stíšila hlas. „Prebudil sa prvý temný, jeho prítomnosť je cítiť všade okolo.“
Niryai si nebola istá, ako jej slová chápať, no na nič viac sa nevypytovala. Vo svete Arkanov si pripadala stratená, no o nich aspoň niečo vedela z domova. Suthovia nepatrili medzi legendy jej ľudu, vôbec preto nevedela odhadovať, čo má očakávať. Predpokladala, že Sion by mohol byť ich vodcom a temný mohol značiť prvého Ytru. Či to však znamenalo, že im budú vedieť poradiť, si vôbec nebola istá.
Schody náhle zahli priamo do skaly a rozšírili sa v priestrannú chodbu. Po stenách mala pomaľované zložité obrazce, vyzerajúce ako starší súrodenci tých, ktoré mala Sutha na rukách. Ich cesta bola osvetlená dlhým pásom ohňa, ktorý sa ťahal po jednom z okrajov až kamsi do diaľky. Žena pred nimi išla rýchlo, no napriek tomu Niryai nedokázala zachytiť zvuk jej krokov. Pohybovali sa po kameni, bolo takmer nemožné chodiť tak, aby ich nebolo počuť. No napriek tomu sa to cudzinke akosi záhadne darilo.
Po chvíli sa dostali do rozľahlej miestnosti, tentokrát osvetlovanej aj skutočným svetlom. Cez akési pravidelné prieduchy v strope sem prenikala žiara dvojhviezdy. Sutha zastavila uprostred haly, kde na zemi sedel starší muž. Oči mal zatvorené a pery sa mu pohybovali v akomsi nehlučnom rozprávaní či modlení sa. Mlčky čakala, kým neskončil a nevenoval jej krátky pohľad. Jeho oči mali farbu piesku, akoby človek hľadel priamo cez duny do diaľky. Niryai si pri nich okamžite spomenula na kňažky zo starých legiend, ktoré podobným pohľadom dokážu vidieť minulosť aj budúcnosť súčasne.
„Sion s vami nemôže hovoriť.“ oznámila im žena po geste muža naznačujúcom, aby si sadli na zem k nemu. „Slová majú príliš veľkú moc. Z úst mocného muža dokážu zrodiť aj zničiť. Rozpráva bez nich.“

//niečo na štýl chrámu Petra Smile

http://fc00.deviantart.net/fs37/i/2008/273/2/d/in_the_Petra_Ruins____by_Raphael_Lacoste.jpg//

Zafar

*Bola len hŕstka ľudí, ktorá sa ho neštítila dotknúť aj napriek jeho viditeľnému zohaveniu a Waeru vždy patrila medzi nich. Teplo jej útlej dlane sa mu nebezpečne rozlievalo medzi prstami a pripomínalo mu dávno zabudnutý pocit príjemného mravčenia, ktorý však zavrhol v okamihu, ako sa rozhodol držať si od svojej malej sestry odstup. Pre pokoj jeho duše a jej vlastné dobro, preto Od istého času stál v ústraní, ale nikdy sa celkom nezbavil zvláštneho omámenia, keď sa na neho Waeru zahľadela a on v jej očiach popri detskej nevinnosti uzrel aj rodiace sa vedomie silnej ženy. Pre neho to bola príliš podmanivá kombinácia. Tak ako teraz, keď ho Waeru vyviedla von z ošetrovne a dívala sa na neho so zmesou odovzdanosti a akejsi skrytej hrdosti, takže by si pred ňou najradšej kľakol a vzal ju k sebe oveľa bližšie, než na dĺžku natiahnutej paže.* Dosť dlho na to, aby som videl, že to, čo sa ti stalo nemohla byť obyčajná nehoda. Videl som ťa pri výcviku, si lepšia než mnohí Mo´raghovy žiaci.* Tvárou mu preletel rýchly hrdý úsmev, ale vzápätí znovu zvážnel. Bezmyšlienkovite pristúpil k Waeru bližšie a skôr, než by mu v tom stihla zabrániť alebo sa mu vytrhnúť, chytil okraj jej sathi a čo najnežnejšie jej ho odhrnul z pleca. Skutočnosť, že tak urobil, že sa jej vôbec dotkol a podivne horúčkovitý pohľad, ktorým si prehliadal jej modriny, svedčili, že nad sebou stráca kontrolu.* Chcem poznať meno toho, kto ti to urobil,* precedil pomedzi zuby s rukou ešte stále položenou na Waerinej pokožke. Neuvedomoval si, že dievča môže takto viac desiť, ako upokojovať jeho prítomnosť.

Waeru

*Na krátky okamih sa musela usmiať. Nikto z jej okolia ju nechválil, pre každého bola len malé dievča, ktoré nemá čo robiť v spoločnosti skutočných bojovníkov. Slová pôsobili lepšie ako bylinky z ošetrovne, vyrieknuté od Zafara, jedného z najmocnejších, ktorého sa bála väčšina juruu. Len akási irónia osudu a šťastná náhoda zariadili, že práve ona ho považovala za priateľa.* Zafar, *keď sa dotkol jej ramena, znela omnoho rozhodnejšie, ako sa cítila. Vnímala bolesť modrín, no napriek tomu sa snažila nehýbať, už tak videl dosť.* Nepoviem ti jeho meno. *nadýchla sa chladného nočného vzduchu a na chvíľu zatvorila oči. Vedela, ako by to celé dopadlo. Pokiaľ by Yanre niečo také vôbec prežil, už nikdy by z neho nemohol byť zikku. Nepochybovala, že Zafar by sa o to postaral veľmi dôkladne. Napokon nesúhlasne kývla hlavou, než sa naňho znovu zahladela.* Obaja vieme, že by nám to nepomohlo. Mojej ani tvojej cti. *pripadala si, akoby trochu napodobovala otca prihovárajúceho sa k svojmu kmeňu. Akurát tú veľkoleposť a rozhodnosť ešte nemala príliš dobre zvládnutú.* Musím to vyriešiť sama. *než pokračovala, vystrúhala na neho úsmev. Trochu boľavý a trochu nešťastný.* Mala by som sa vrátiť do tábora, ráno pokračujem v tréningu.

//ak chceš, pokračuj aj ránom/úplne iným dňom Wink

//

Zafar

Zafarova ruka pomaly skĺzla z Waerinho pleca. Tak málo sa dotýkal iných ľudí, že ho nečakaná intimita vyviedla z rovnováhy a takmer spôsobila, že sa prezradil. Pohľad mu ochladol a hoci ostal stáť na tom istom mieste ako predtým, na prvý pohľad sa zdalo, že sa Waeru vzďaľuje. Z muža, ktorý sledoval, ako rastie a ktorý bol svedkom jej šťastia rovnako ako bolesti sa v priebehu krátkej chvíle stal cudzinec. Pohliadal na ňu síce so zdvorilosťou, ale jeho tvár pôsobila ako maska sochy, ktorej sa nič hlbšie nedotkne.* My obaja by sme mali. Viem, že si silná, sestrička, ale aj silní ľudia niekedy potrebujú pomoc.* Hrdosť bola jednou z charakteristických čŕt ich rodu. Waeru síce odmietla Zafarovu pomoc, ale to neznamenalo, že to tak muselo byť vždy. Bola to jeho rozlúčka, spôsob, akým dával najavo, že mu na nej záleží bez toho, aby to povedal priamo. Zodvihol ruku, aby si tvár zahalil sathi a keď sa pod látkou stratila jeho nepekná tvár, ostali už len oči zvláštnej zlatistej farby, ktoré si pred odchodom Waeru naposledy prehliadli. Potom, akoby násilím, sa prudko otočil a jeho vysoká postava čoskoro splynula s tieňmi na chodbách paláca. Dlho potom, ako sa vrátil do tábora mu myseľ ešte stále ťažili spomienky na Waerine modriny. Skutočnosť, že nemohol zasiahnuť proti tomu, kto jej ich spôsobil,v ňom vyvolávala hnev a bezmocnosť. Už dávno si všimol, že všetko, čo sa týkalo Waeru na neho dokázalo zapôsobiť viac, než by sa dalo očakávať od nevinného bratského vzťahu k malej sestre. Ležiac na lôžku uprene sledoval ako plátenú stenu stanu napína vietor. Rozhodol sa. Zistí, kto je zodpovedný za zranenia Waeru a potom... tvár sa mu pomstychtivo stiahla do úškľabku...ho zabije.

*********************

Sahib ľahkým krokom prekročil brány Janyru a vždy, keď na ňom spočinul zvedavý ženský pohľad, s pobavením ho opätoval. Jeho príťažlivá tvár, nezvyčajne prenikavé oči a uhrančivý úsmev spôsobovali, že sa za ním ľudia otáčali priamo na uliciach, ale mladý juruu kráčal vpred, akoby si to ani nevšimol, hoci ho ešte niekoľko krokov prenasledoval tlmený chichot a šepkanie.
"Prišiel som za Mo´raghom. Mám pre neho rozkaz od Teomara." Tých pár slov stačilo na to, aby stráže pustili Sahiba do prísne stráženého palácového komplexu, kde bojovník viedol výuku svojich mladých zverencov. Juruu jednoducho vykročil za zvukom, ktorý pripomínal údery cvičnými hardzu a keď konečne našiel skupinku niekoľkých detí, zastal na okraji priestranstva, odkiaľ sa mu ponúkal ničím nerušený výhľad. Zhodou okolností to bolo priamo po Mo´raghovom boku. V istú chvíľu sa Sahibovi dokonca zazdalo, že vidí Waeru, ale v zápale boja si nebol istý či je to naozaj ona alebo len ďalší ušpinený malý chlapec. Tá myšlienka vyvolala na jeho tvári bleskový úsmev, ale keď sa prihovoril Mo´raghovi, hlas mal vážny.
"Teomar chce vidieť pokrok tvojich žiakov. Na jeho rozkaz vás mám priviesť do tábora pri južných hradbách Janyru. Priprav sa, vyrazíme, len čo tvoji zverenci dokončia cvičenie."
Sahib ešte raz pohliadol na skupinku pred sebou, ale aj keď bol zvedavý, udržal si svoj vzpriamený a neprístupný postoj tak, ako sa patrilo na správneho juruu.

Napätie v stane bolo také silné, že Zafarovi pripomínalo nôž, ktorého čepeľ mohol cítiť na pokožke ako niečo hmatateľné.
"Prišiel som pozrieť svojich synov," prehovoril Wargan a tváril sa pritom vážne, " ale namiesto toho som našiel dvoch nepriateľov."
Zafar s nič nehovoriacim výrazom pozrel do otcovej zamračenej tváre a ako už mnohokrát predtým, aj teraz ho udivila aura neobyčajnej sily a autority, ktorá ho obklopovala. Roky pridali na Warganovu tvár stopy starnutia. Vrásky v kútikoch očí a okolo pevne zovretých úst boli hlboké a viditeľné, jeho vlasy na spánkoch mali ešte belší odtieň a k starým jazvám pribudlo niekoľko nových. Navzdory tomu všetkému bola Warganova moc aj naďalej pôsobivá. Keď sedel v stane so svojimi dvoma synmi, vyzeral ako jeden z nich. Bojovník neustále pripravený prelievať krv, aby ochránil svoj kmeň.
"Musíš to pochopiť, otec. Staré časy sa končia, už nám nemajú, čo ponúknuť a my po tisícky rokov zostávame stáť na mieste," prehovoril Nijad, Warganov najstrší syn a vrhol na Zafara rýchly pohľad. Ten mu ho opätoval s posmešným úškľabkom.
"Poznám tie Kolosy, o ktorých hovoríš, Nijad. Prišli na nich ľudia z iných svetov. Svetov, ktoré sú nám cudzie," odvetil Wargan a zatváril sa pritom unavene.
"O to práve ide," Nijadovo nadšenie bolo očividné. "Ich zručnosti ďaleko prevyšujú naše znalosti. Keby sme sa len od nich mohli učiť, čo všetko by sme v našom svete dokázali zmeniť. Mohli by sme pozdvihnúť kultúru, ktorá už stovky rokov prežíva na zastaraných zvykoch a tradíciách."
Zafarovi sa z hrdla vydralo nespokojné zavrčanie. Bol si vedomí otcovej prítomnosti, ale ani tá mu nezabránila vyjadriť svoju nespokojnosť. "Toto je náš život. Vymenil by si celú históriu rodu za niečo cudzie? To, kým si neurčuje tvoja budúcnosť, ale minulosť. Ak sa jej obrátiš chrbtom, nebudeš viac ako obyčajný zradca a saragh. Privedieš náš kmeň do záhuby!"
"Dosť!" Warganov ostrý hlas prerušil hrubé obvinenie, ktoré sa Zafarovi dralo na jazyk ako žlč. "Nedovolím, aby sa predo mnou moji synovia navzájom osočovali. Zafar má pravdu, Nijad. Púštne rody majú dlhú minulosť a s ňou spojené tradície, ktoré nevykoreníš za jedinú noc. Ak chceš byť dobrým vládcom, musíš dať ľuďom pocit, že sa majú na čo spoľahnúť a práve to staré zvyky dokážu. Môžeš ich meniť, ale len veľmi postupne a opatrne."
"Ale, otec...!"
Warganovi stačil jediný pohľad, aby svojho najstaršieho syna umlčal. Nijad prísne zovrel pery, bez slova sa zodvihol a vyšiel zo stanu, v ktorom ešte nadlho potom ostalo ťaživé ticho.
"Mal by si svojho brata viac rešpektovať. V budúcnosti bude potrebovať tvoju podporu," prerušil to ticho nakoniec Wargan a vrhol na Zafara ustarostený pohľad. Nepáčilo sa mu, akého nepriateľstva bol v poslednom čase svedkom. Nijad a Zafar boli bez pochybností priveľmi odlišní. Dokonca tak, že mal Waragan obavy, aby sa nezopakovala minulosť ako kedysi medzi ním a jeho vlastným bratom. Vedel, že Zafar stojí v Nijadovom tieni a čiastočne za to mohlo aj jeho fyzické znetvorenie, preto ho prekvapilo, keď juruu po chvíli predniesol svoje želanie.
"Ako si povedal, otče. Časy sú zlé a ak má Nijad vládnuť kmeňu bez násilia bude potrebné udržať dobré vzťahy aj s ostatnými rodmi." Zafar zodvihol pohľad a zadíval sa na Wargana prenikavým rozhodným pohľadom. "Vyber mi ženu z kmeňa, ktorý uznáš za vhodný a ja sa s ňou spojím."