MILETEA

*Sedela osamotená neďaleko ohňa, s pohľadom upretým do jeho vlniacich sa plameňov, vytvárajúcich hrejúce obrazce. Myšlienky jej blúdili k domovu, uvažovala nad otcom, ktorý teraz určite vedel, čo spravila a nad najlepším priateľom. Analai zrejme neposlúchol žiadosť, ktorú mu povedala predtým, než odišla. Poznala ho, vedela preto, aký dokázal byť neskutočne tvrdohlavý, keď si niečo zaumienil. Ťažko by však dokázala povedať, či sa mu podarilo nájsť aspoň tábor Arkanov, kde bola ešte vpred dvomi dňami. Ak by jazdil na svojom araenovi, mal celkom veľkú šancu naraziť na nich, no inak to bola náročná úloha aj pre stopára ako on.
Pri myšlienke na araenov, si vybavila Rylai. S nešťastným výdychom si oprela bradu o kolená a naklonila sa tak bližšie k ohňu. Nesmela na nej už nikdy plachtiť oblohou, vnímať vietor vo vlasoch a spev vtákov naokolo. Užívať si slobodu, ktorú jej dokázal poskytnúť jediný let, pár minút vo vzduchu. Prišla o ňu a nemala právo, žiadať ju naspäť. Nevedela, či sa a ňou vôbec ešte niekedy stretne, a to ju trápilo. Bola jej priateľkou, ktorá teraz nenávratne odišla.
Až zvuk krokov a lístia odpútalo jej pozornosť. S prižmúrenými očami sledovala miesto, odkiaľ hluk prichádzal, až kým sa neukázal Wargan. Až potom sa jej výraz zmenil na nenápadný úsmev, vďačný za zmenu myšlienok aj jedlo, ktoré jej priniesol. Až keď sa usadil, sa nenápadným pohybom natiahla pre ponúknuté ovocie, časť si odobrala a zbytok posunula jeho smerom. Celú dobu pritom sledovala jeho pohyby, keď si odviazal sathi a odokryl ranu, ktorá sa črtala na jeho ramene. Zamračila sa, pri predstave, čo má v pláne urobiť.* Nyi, anu ne a ashinae... *v polke vety sa zarazila. Namiesto protestovania sa presunula o kúsok bližšie a pohľadom starostlivo prebehla po zárezoch.* Čo sa stalo? *opýtala sa napokon. Nepozdávalo sa jej spôsob, akým mal v pláne ranu liečiť, no nechcela sa ozývať na niečo, čo nepoznala.*

* Na okamih mu tvárou preletel tieň Niryainej postavy, keď prešla popred oheň bližšie k nemu. Cítiac páľavu rozžeraveného kovu zadržal ruku s dýkou tesne nad ramenom a zodvihol hlavu. Otázka už bolo položená, mohol by ju aj napriek tomu nechať bez odpovede? Pár očí, stmavnutých nocou a rozžiarených tancom ohňa, sa na neho upieral so zvedavosťou. Vnoril sa do nich vlastným pohľadom akoby po niečom pátral, vrásky vryté na lícach od krutého púštneho vetra sa mu prehĺbili a výraz tváre sa zachmúril. Ale bol to len okamih, z ohniska sa ozval tlmený praskot a tiché syčanie ako oheň lačne trávil svoju potravu, plamene sa zachveli, stiahli sa do seba a v tom istom momente vyšľahli do väčšej výšky. Nepohol sa. Hľadel na Niryai, ale už nepátral po ničom v jej očiach iba sa kochal krásou, ktorú zvýraznila mäkká zlatistá žiara, prichytila sa na línií sánky a na krku vytvorila premenlivé tiene. V noci bol jeho zrak dokonalý. Nič neušlo jeho pozornosti. Dokonca ani slabé pulzovanie tepu pod pokožkou na hrdle, ktoré si všimol už predtým.
Rýchlo odvrátil pohľad od Niryai akoby ho jej obraz príliš rozptyľoval. Napol poranenú ruku, pohyb svalov spôsobil, že z rán sa začali rinúť nové cestičky krvi a stekať po predlaktí až k pevne zovretej dlani, odtiaľ po kvapkách dopadali na trávou porastenú zem. Ticho. Nehlučne. A potom sa ozvalo ďalšie zasyčanie, ale jeho zdrojom už nebol oheň, ale rozžeravená dýka, ktorú si pridržal na prvej rane a vzduch, čo sa mu v ťažkom výdychu predral cez pevne stisnuté pery. Inak nevydal ani hláska aj keď svalom na líci mu od bolesti niekoľkokrát šklblo a celé telo sa naplo ako v kŕči. V tlmenej žiare ohňa, ktorá prepožičala jeho pokožke rovnaký zlatistý nádych, mu na krku a predlaktiach vystúpili tmavšie žily. Druhú ranu uzavrel rovnakým spôsobom skôr než by mu otupenosť dovolila uvoľniť sa. Predtým však z nej ostrým hrotom vybral malý kúsok s nepravidelnými okrajmi podobný šupine Ytru no oveľa menšej. Len čo si rany schladil vodou z vlastného koženého mecha a zmyl posledné stopy po krvi, zohol sa a šupinu zodvihol zo zeme držiac ju na vystretej dlani Niryainým smerom. * To je z Ijary, ale v našom kmeni preň existujú viaceré mená. Arkani rodu Likka ho volajú Achtar, Neviditeľný. Predtým ako som sa vrátil sem navštívil som poslednýkrát Al Sibu. Zišiel som až na planinu k Obeliskom a vtedy sa vynorili z piesku. Zacítili smrť a krv pomaly tuhnúcu v tele Ytru, prišli sa z nej napiť skôr ako ju púšť vysuší. Nič nemôže výjsť na zmar.* Odmlčal sa a posledné slová akoby hovoril nahlas aj samému sebe. Nič nemohlo v púšti len tak zaniknúť, aby to predtým neposlúžilo niekomu inému. Dokonca ani vznešenosť Ytru sa tomu nevyhla.* Cez deň sa Achtar pohybuje pod pieskom, má v ňom úkryt, keď sa chce skryť alebo zaútočiť, ale len v noci pláva nad ním. Bol som v nesprávny čas na nesprávnom mieste, zranil ma jeden z nich, keď sa vynáral z piesku po mojom boku. Rany sú čisté, nie veľmi hlboké ak s nimi nebojuješ, ale nezahoja sa ak sa neuzavrú ohňom. Ten zanechá jazvy, ale aspoň nevykrvácaš. * V žiare ohňa sa farba pieskovej šupiny zmenila, na spodnej strane sa zaleskla perleť.* Achtar nezabíja ľudí ak k tomu nie je prinútený, ale ak zraní okrem jazvy nechá aj niečo, čo odškodní akúkoľvek bolesť, čo spôsobil. * Pozrel na šupinu vo svojej dlani a ponúkol ju Niryai.* Vezmi si ju. Je to eila, pre niektoré naše rody má svoju cenu.* Nespomenul však už to, že niektorí Arkani lovia Achtara práve kvôli jeho šupinám, ale boli to muži zavrhnutí vlastným rodom pretože zabiť Achtara bolo rovnaké ako zabiť Ytru. V kmeni sa však stále našlo dosť tých, ktorým na Spojení nezáležalo.*

*Opatrne sledovala jeho pohyby. Presnosť, s akou sa dotkol svojich rán, keď na ne prikladal dýku, aby ich uzavrel. Chvíľu mala dokonca pocit, že dokáže vnímať bolesť, ktorú on nedával najavo. Akoby stačil ten jediný pohľad a jej telo cítilo to, čo prežíval. Každé dotknutie rozpálenej čepele na koži, kvapku krvi, ktorá po nej pomaly stekala, až kým nenašla svoj pokoj v tráve pod nimi, dokonca aj chladný závan vzduchu, ktorého teplota postupne klesala, spolu so stále viac sa prehlbujúcou nocou. Mračila sa, no nebolo to vôbec od hnevu či pobúrenia. Dokonca aj pery mala spojené, trpezlivo vyčkávajúc, kým neskončí. Bojovala pritom sama so sebou, aby nezačala náhodou protestovať.
Keď zmyl aj zaschnutú krv a ponúkol jej šupinu, len opatrne sa naklonila o niečo bližšie. Prezerala si jej štruktúru, priam až neuveriteľnú dokonalosť, na tak malom kúsku. No namiesto toho, aby si ju vzala, sa dotkla jeho dlane. Prstom prešla po jej okraji a úplne potichu pritom vydýchla. Pohľad potom zdvihla do jeho očí, akoby tam hľadala hocaký náznak myšlienok, ktoré práve mohol mať. Na krátku chvíľu sa nechala unášať ich jasnou farbou do sveta, ktorý nepoznala. Vzdialenosť, ktorá ich neustále oddeľovala sa jej začínala zdať stále menšia. Naozaj netušila, či za to mohol on alebo svet, ktorý jej neustále ukazoval, no vnímala to stále viac.*
Kil"ah mae. *zašepkala náhle a šupinu si vzala opatrne od rúk. Priviazala si ju na jeden z náramkov, ktoré mala na ruke a ešte okamih sledovala, ako sa na ňom jemne pohojdáva.* Čo sa ukrýva za tým, že som dostala niečo tak vzácne? *spýtala sa to, čo ju najviac zaujímalo. Okrem tej otázky ju napadli mnohé ďalšie, túžila vedieť, ako taký Achtar vyzerá a ako môže dokázať v noci plávať nad pieskom.
Ešte skôr, ako dostala odpoveď, sa elegantne postavila. Sledujúc len spoločníka, si upravila sathi a striasla z nej piesok. Ak budú zajtra niekam opäť cestovať, potrebovala sa vyspať. Cítila, že jej telo neustále protestuje proti pobytu v púšti, no už to bolo úplne iné ako naposledy. Tentokrát sa k nej nestavalo s odporom, ale s úplne iným pocitom, ktorý sa len postupne dostávala na svetlo, aby ho náhodou nezavrhla skôr, ako by mohol prísť jeho správny okamih.*

* V okamihu ako sa Niryaine prsty dotkli stvrdnutej pokožky na jeho dlani akoby celý svet tvorený len slabým kruhom svetla z ohniska, ním ako mužom a ňou ako ženou, po ktorej túžil so všetkou divokosťou svojej krvi Arkana, ustrnul. Čas sa obmedzil iba na ľahký dotyk, ktorý skrz mozole a drobné jazvy takmer necítil, ale aj napriek tomu v ňom dokázal vyvolať búrku, čo sa mu v zaťahujúcich sivastých mračnách odrazila aj v očiach. Ovládol sa len v poslednej chvíli, aby prsty inštinktívne nezovrel v tom istom okamihu ako si Niryai brala z jeho dlane eilu. Určite by sa vzpierala pri tom ako by ju držal a pritiahol k sebe, bránila by sa jeho úmyslu a dotykom aj keby mu na tom v tej chvíli príliš nezáležalo. Stále zostával rovnakým barbarom.
Takto na neho hľadela s otázkou v očiach ako dôverčivé dieťa, čo si nevšimlo hrozbu, ktorá sa okolo neho obostierala ako temný mrak slabo zjemnený žiarou ohňa. Takmer ju pohltil.* Je to môj svadobný dar pre teba. Teší ma ak sa ti páči, ale je to len zlomok toho čím ťa zahrniem akonáhle spojíme našu krv. * vyslovil ticho no dôrazne s neomylnosťou, ktorá na sebe nezniesla ani tieň pochybností hoci sa mu pri odpovedi zaleskli zuby v úsmeve. Nebezpečný, našepkával každý jeho pohyb, keď sa postavil a zastal tesne pred Niryai. Nevypočítateľný, zaspieval vzduch, ktorý mu pri nádychu nadvihol mocnú nahú hruď. Ticho, čo napĺňalo tisíce jemných zvukov prúdiacich z oázy až po dych miešajúci sa medzi ich telami ako posledné ustrnutie pred ničivou búrkou.* Mala by si si ísť odpočinúť Niryai.* Tušila, že jej ponúka poslednú záchranu? Poslednú možnosť ako sa skryť?*

//kúsok sa presuniem. ak kazím nejaký tajný plán, ospravedlňujem sa //


*V momente, ako vyslovil tú vetu, sa jej pohľad nebezpečne zúžil. Zazerala naňho, akoby sa práve pokúsil priviazať si ju na kus látky a vláčiť ju všade za sebou, aby sa mohol pochváliť svojou korisťou. Vlastne, veľmi podobným spôsobom si aj predstavovala spojenie krvi s ním. Len ako určitý spôsob, ako získať to, po čom túžil. Keď sa postavil vedľa nej, drzo si ho premerala. Dokonca priam až provokatívne. Oči mala celú dobu prižmúrené, schovávala za nimi svoju divokosť, odmietajúcu pokoriť sa vôli budúceho vládcu Arkanov.* Anu e’rai nu siia akenu. *zasipela takmer ako kobra pred útokom tesne predtým, než sa otočila a vybrala sa smerom k stanu. Skôr ako zmizla pod jeho plachtami, zaznelo ešte zopár slov v jej jazyku, ktoré podľa tónu hlasu nemohli znamenať nič príjemné.
...

Zaspala takmer ihneď, na najvzdialenejšom mieste, od jeho lôžka, so zbraňou nachystanou na možný útok. Opäť sa presunula do veľmi podobného sna, ako predchádzajúcu noc. To, čo predtým považovala za halucináciu, bola však správa z podvedomia o tom, čomu sa myšlienkami snaží vyhýbať. O mužovi, ktorý bol teraz len kúsok od nej, a od ktorého sa snažila neustále držať čo naďalej to šlo. Dnes však neboli v pralese, ale v púšti. Nekonečnej a mocnej, schopnej pohltiť čokoľvek, čo sa rozhodlo vzoprieť sa. Avšak bola noc a jediné, čo ich obklopovalo, bolo rozľahlé, ničím nerušené ticho. Snáď len ono by sa dokázalo postaviť sile piesku bez hraníc, vyskúšať, kto z nich dokáže viac vpiť do svojho vnútra. Až kým by neprišli na to, že každý z nich vyniká v niečom inom a len spolu dokážu vytvoriť zvláštnosť toho okamihu. Hviezdy mlčky sledovali, čo sa odohráva pod obrazmi, ktoré vytvárali svojim jemným svetlom, ako sa púšť ukryla pod hladinu nočného pokoja a vyčkáva tak, kým sa neukáže prvé svetlo dvojhviezdy. Sedela opretá o jeho rameno, so zatvorenými očami. Vnímala tak len jeho prítomnosť a nič iné, čo by v tom okamihu bolo svojou existenciou úplne zbytočné.
Obraz sa po chvíli zmenil. Z noci púšte sa presunula do pralesa. Teda, aspoň navonok to tak vyzeralo. Sedela na konári stromu, no videla len jeho listy a nič iné z okolia. Oproti sedel Siraee a usmieval sa svojim typickým úsmevom, prehlbujúcim vrásky okolo očí.
-Ospravedlňujem sa, ak som ťa vyrušil počas nejakého zaujímavého snu.- jeho hlboký hlas sa rozľahol všade naokolo. Keď si uvedomila, čo jej povedal, zrenice sa jej rozšírili prekvapením. -Počas snov sme úplne všetci v rovnakom svete, dokonca aj Aharei. Je to najprirodzenejšia cesta, ako sa stretnúť, treba len nájsť tú správnu osobu.- Opäť sa usmial, tento krát pobavený nad jej udivenou reakciou. Zdalo sa však, že nepokladal za dôležité vysvetliť jej to presnejšie. Skutočný dôvod, prečo sa ukázal, bol úplne iný. Dokonca aj jeho výraz sa náhle zmenil.
-Nesmieš sa vrátiť do kmeňa,- začal s tichým výdychom. Hladel jej pritom do očí, neústupčivo, no súcitne. Tušil, čo v nej tie slová vyvolajú.- Nie, kým nedokážeš správnosť svojich rozhodnutí.
-Ale ako...?- ozvala sa s tichým výdychom, no hlas jej zlyhal. Cítila, že sa začala triasť, pohľadom preto uhla z toho jeho a neprítomne sledovala len drevo, na ktorom sedela. Nesmela sa vrátiť. Prišla o domov, miesto, kde ju vychovávali, kde sú všetci jej priatelia, rodina...
-Niry,- ťažká ruka na jej ramene a hĺbka jeho hlasu ju donútili venovať mu pozornosť. Aspoň na chvíľu. –Každý počas svojej púte životom dosiahne neuveriteľné. A niektorí dokážu ešte viac. Ver mi, viem, že toto je najlepšia voľba...
Prebudila sa opäť v stane. Cítila, že sa stále triasla. Ten sen, bol niečím viac ako obyčajnou cestou do svojho vlastného sveta podvedomia a fantázie. Pomaly sa posadila a objala si kolená, spolu s trhaným výdychom. Nestihla sa ho ani opýtať, či to bola aj vôla jej otca alebo rady. Dokonca ani zistiť, čo je s jej najlepším priateľom. Vedela len, že ostala úplne sama. Sama v živote, ktorý si vytvorila.*

* Akonáhle sa za Niryai spustila plachta stanu a zakryla mu výhľad na rozhorúčenú divokosť v jej tvári, konečne bol schopný aspoň trochu sa uvoľniť. Napätie sa však predsa len pevne držalo jeho svalov a dráždivý hlas ich nahováral k tomu, aby sa vzopreli rozumu a počúvali radšej túžbu, čo mu tupo pulzovala v žilách a zvnútra spaľovala ich steny neukojiteľným ohňom.
Mal ju tak blízko. Stačilo by len vstúpiť do stanu, zmocniť sa Niryai skôr než by mu stačila odporovať, uväzniť jej telo pod svojím a ako zlodej, čo odhodil všetky zábrany vykradnúť jej z pier všetky bozky až do posledného vzdoru. Poznal mnoho spôsobov ako žene privodiť rozkoš a na Niryai by vyskúšal postupne všetky až kým by ho tajomná zeleň v jej očiach neprijala do seba rovnako ako jej telo a ešte hlbšie, až k žriedlu samotnej duše, k miestu kde vyviera a vlieva sa do krvi, údov a svalov a vdychuje im život a pohyb.
Slabý závan vzduchu sa dotkol húšťavy pod korunami bathaki, prešiel lístkami pripomínajúc neviditeľnú ruku skrotenej sily, čo zahrabne pomedzi konáriky ako prsty do hodvábu vlasov a oprie sa mu spredu do hrudi. Urobil krok dozadu a nakoniec sa obrátil stanu chrbtom. Vrátil sa späť k svojmu miestu pri ohnisku a zaťal pohľad do hojdavých plamenných bokov ako keď dravec obkrúži pazúrmi zraniteľné telo koristi a nechce ho pustiť pretože potom by v ňom znovu zvíťazil hlad.
Na uhlíkoch stleli posledné kúsky ohňa a on stále neuhýbal pohľadom, nepohol sa načúvajúc už podvedome zvukom noci a keď sa priestor okolo ohniska ponoril do tmy a posledné rozžeravené jantárové oká zhasli v popole pahreby, v jeho očiach vnútorná žiara rozbúreného ducha aj naďalej živila vznetlivé iskry na obrazoch Niyrainho nahého tela, stehien tisnúcich sa k jeho bokom a rúk nechtami vborených do pletencov svalov na chrbte a ramenách, ktorými ju držal blízko seba až kým sa jej telo nestalo jeho telom a naopak. V nádychu ju cítil k sebe vyklenutú a vo výdychu sa vracal zase on a hoci obaja boli rovnako neskrotní, ona dcérou a on synom dvoch odlišných svetov, našli miesto kde mohli žiť obaja a nezničiť sa pritom navzájom...


Spánok mal nepokojný, zdalo sa, že uplynul len okamih od chvíle ako sa oprel chrbtom o kmeň jednej z bathaki a zavrel oči. A hoci sa mysľou ešte celkom nestotožnil s realitou, ktorá sa už začala prebúdzať ako svetlo hviezdy na východe, vliala sa do černe tmy a riedila ju zlatistou šťavou z vlastného rozhorúčeného tela, tak aj jeho zmysly sa napli v ostražitosti snažiac sa ho vytrhnúť snom. Jedna ruka mu spočívala v mäkkej zeleni trávy a práve ňou pocítil ako sa zem chveje v pravidelnom rytme krokov, takmer nepostrehnuteľne, ale spojenie s Ytru kedy hranice očami viditeľného sveta prestali existovať, ho upozornilo aj na tie najjemnejšie zmeny v prostredí. Začul ako sa steblá trávy rozhŕňajú okolo členkov neznámeho a obtierajú sa o seba akoby sa jedno druhému sťažovali z narušenia svojho vlastného nehybného pokoja.
Neotvoril oči, aj naďalej sa mu hruď dvíhala pokojne akoby spal a nič nepostrehol. Len druhú ruku opatrne posunul k rukoväti dýky a čakal. Niekoľko dlhých nádychov a opätovných výdychov trvalo kým na jeho tvár dopadol tieň vysokej postavy, ktorá sa k nemu začala pomaly skláňať a zem pod jej nohami akoby ťažko zavzdychala aj keď to boli len stonky tráv, čo šeptavo vzdychli akonáhle uľahli na seba pod váhou človeka. A on všetko počul, všetko vnímal a nepotreboval otvoriť oči hoci tak urobil, keď v jedinom momente vytiahol dýku a priložil ju k hrdlu skloneného muža, modrosť dúhoviek na okraji sa celá stratila v sivastej hmle ako zodvihol pohľad na známu tvár. Vydýchol a uvoľnil sa aj keď dýku z mužovho hrdla nespustil a ten nedal najavo, že by ho také konanie prekvapilo.
- Karim.. – prehovoril pošepky vrhnúc rýchly pohľad ponad druhovo plece k stanu kde odpočívala Niryai. Do tváre mu vstúpila prísnosť veľmi podobná krutosti, keď znovu pozrel do jeho očí. - ... poznám oheň, ktorý ti vie zmeniť krv na číry jed. Rovnaký tiež spaľuje aj mňa a podľa toho viem, že trvá dlho kým zoslabne. A ty si sa vrátil.-
Karim bez slovo počúval, ale neuhýbal pohľadom ani nesklonil hlavu hoci v očiach svojho pána našiel mnoho ťažkých výčitiek.
- Stojím po vašom boku už tak dlho až občas zabúdam na to, že váš život nežijem ja, ale vy. Som len sluha, ktorý...-
- Si priateľ. – prerušil ho Wargan rýchlo skôr než by stačil dopovedať tie hanlivé slová, ktoré nectili jeho ani Karima. – Si Najvernejší...vlastnému bratovi by som nedal do ruky dýku a sám nepriložil jej hrot k vlastnému hrdlu, ale tebe verím. – doplnil po chvíli, odložil zbraň a položil ruku na jeho plece pevne ho stisnúc, oči sa mu naplnili žiarou, ktorá si Karima celkom podmanila takže na seba dlho hľadeli, kým znovu dokázal prehovoriť.
- Nestojím o súcitné prijatie. Previnil som sa voči tebe a ešte viac voči dcére Siharei. Ponúkol som jej pomoc k úteku, ale odmietla ju. – A hoci mal Karim vážnu tvár, kútikmi očí akoby sa usmial na Wargana pretože vedel akú potechu mu pravda môže priniesť. – Moja chyba je veľká, vrhá na mňa príliš tmavý tieň a len dostatočný trest ho môže zo mňa sňať. Zobuď mladú Siharei, daj jej toto..- Karim siahol do záhybov sathi a vytiahol kožené okružie. Podal ho Warganovi a pod stiskom jeho prstov sa viazanie uvoľnili natoľko, že sa bič rozplietol do celej svojej dĺžky. Pozostával len z jedného remenca a švihom ruky sa dal ľahko ovládať preto záležalo len od toho, kto ho držal ako bude vyzerať rana, ktorú spôsobí. Wargan zovrel bič pevne v dlani až koža protestne zapraskala a sval na líci sa mu napol, výraz v tvári sprísnel.
- Nebude to chcieť urobiť. Ťažko jej vysvetlím aké krvavé sú odplaty za krivdy aj keby mali priniesť odpustenie. – chcel mu vrátiť bič, ale Karim mu chytil ruku do svojich dlaní a pokrútil hlavou.
- Ale vy rozumiete. Rovnako ako ja by ste nestáli o súcitné odpustenie pretože inak by večná rana na vašom tele konečne prestala krvácať. Ak to neurobí ona potom musíte vy. – Karim vedel, že sa práve dotkol Wargana na najcitlivejšom mieste a okamžite to poznal aj na jeho tvári, ktorá sa mu najskôr napla v hneve no potom sa uvoľnila v pochopení. Odrazu mladý zikku pôsobil veľmi staro a unavene, ale bol to len okamih, na ktorý si dovolil robiť nárok bez toho, aby sa snažil večne ovládnuť svoje pravé pocity. Krátko prikývol hlavou a držiac bič vo svojich rukách vstal. Karim ho chvíľu pozoroval, ale potom si sám uvoľnil viazanie na sathi a vyzliekol si ju do polpása až sa lúče slnka dotkli jeho mocného nahého chrbta. Wargan zatiaľ rozhrnul rukou látku prekrývajúcu vchod do stanu a pohliadol s náznakom súcitu na Niryai, ženu telom, ale dieťa nepoškvrnenou dušou. Práve sa strhla zo spánku a hoci pôsobila tak zmätene, že by ju najradšej uchlácholil slovami či spevom tak ako to robili matky v ich kmeni pre svoje rozrušené deti.. nemohol to urobiť. Namiesto toho sa ju ako diabol pokúsi zviesť na to, aby splnila to o čo ho požiadal Karim. Rozumel mu. Vedel, že ak to Niryai neurobí, on sa toho nebude štítiť. Kývol hlavou na pozdrav, ale slová, ktorými sa jej prihovoril zatienili všetku lahodnosť rána a nového začiatku aj keď oči mal takmer nežné, modrosť v nich bojovala so sivosťou takže sa nedalo presne povedať, ktorá farba nakoniec prevládla. Zohol sa a položil bič na lôžko z mäkkých koží a vyšívaných kobercov hneď vedľa Niryai.* Karim sa vrátil. Žiada ťa o trest, ktorý by z neho zložil bremeno viny lebo také sú zákony v našom kmeni. Ak mu nebudeš chcieť odpustiť nemusíš to urobiť, ale ak mu odpúšťaš...* nedokončil vetu len stiahol ruku z koženého remenca a pohliadol Niryai do očí.*

*Len krátku chvíľu hladela na kus kože, ktorý vedľa nej položil, než upriamila pozornosť na muža oproti. Vedel vôbec, čo po nej žiadal? Krajina, v ktorej sa ocitla mala úplne iné zákony, na aké bola zvyknutá. Púšť vychováva svojich synov ku krutosti a práve ona potom riadi ich činy počas života. Chladnokrvne, veriac tradíciam, ktoré u nich pretrvávali roky, snáď dokonca bez toho, aby sa nad ich hlbším významom, či skutočným dôvodom, naozaj zamýšlali. Dlho vydýchla, pokúšajúc sa nájsť v jeho očiach jeho skutočné myšlienky. Chcel vôbec aby to spravila alebo to malo snáď byť len nejakou ďalšou skúškou, ktorá mu o nej povie viac? Nepáčilo sa jej to, no napriek tomu sa natiahla po bič a bez slov sa postavila. S neuvedomenou eleganciou ho obišla a vyšla von zo stanu. Až tam sa zamračila. Karim s rozviazanou sathi bol jednoznačným znakom, že to myslia vážne. Kus kože si obviazala okolo dlane a začala sa s ňou pohrávať. Od dnešnej noci nepatrila nikam. Vo svojom kmeni sa stala bezmenná až kým sa jej nepodarí obhájiť si svoje činy. Dovtedy sa nesmela ani ukázať. Mohla len dúfať, že sa jej niekedy počas života podarí prísť na to, ako získať svoju rodinu a meno naspäť. Dávalo jej to však právo spraviť niečo takéto? Už keď dorozprával Wargan, bola rozhodnutá, čo spraví. Radšej nebude patriť nikam, ako by mala vedome spôsobovať bolesť.
S tichým zavrčaním vytiahla dýku a rozsekla bič na štyri časti. Hľadela naň s odporom ešte aj keď hodila jeho zvyšné časti do pahreby, ktorá zostala po ohni.* Neviem... *sipela potichu, podobne ako dravec pred útokom* kto má na svedomí zákony vo vašej krajine, ale u nás by skončil vyhnaný rovnako, ako ja. *Prešla okolo Karima, aby ich videla oboch. Nechcela smať Wargana za chrbtom potom, ako mu dala príležitosť na hnev. Napadlo ju ešte, že pravdepodobne opäť prekročila hranice, ktoré sú u nich posvätné, no pre ňu to nebol dôvod na výčitky.* Prečo by mala bolesť prinášať len ďalšiu bolesť? Odpustiť ti mám predsa vo svojich myšlienkach a nie konaní. A už vôbec nie spôsobom, ktorý ublíži aj mne samej. To sa mám potom, len čo na tebe vykonám trest, o ktorý ma žiadaš, vyzliecť aj ja a chcieť odpustenie rovnakým spôsobom? Pretože ja budem potom vinná za skutky, ktoré bez dôvodu ubližujú iným bytostiam. Mehari no ame’vu shariakee te enu! *v prižmúrených očiach jej horel neskrotný oheň. Jedna jej časť bola rozzúrená a mala chuť spraviť niečo hlúpe. Tá druhá si uvedomovala, následky činov posledných dní. Zostala ako opustené mláďa, bez miesta, na ktoré by sa mohla vrátiť, aby získala naspäť svoj stratený pokoj a pocit bezpečia. A možno práve to bol dôvod, na slová, ktoré vyslovovala, teraz už ku podivu pokojne.* Karim, ak si prišiel pre odpustenie, tak tu ostaň. Nemám dôvod viniť ťa z toho, čo sa stalo. No ak ho budeš odo mňa alebo hocikoho iného žiadať takýmto spôsobom *ruka, v ktorej mala stále dýku, namierila na zničený bič, ležiaci v horúcom popole* odídem preč ja sama. Stačí jediná jazva na tvojom chrbte či rana na koži. *Stratená môže byť predsa na každom mieste tejto planéty, nie len tu. Vedela, že s tým Wargan nebude súhlasiť, rovnako ako aj fakt, že ak by sa jej aj podarilo utiecť, v púšti prežije nanajvýš dva dni. Ani jedno z toho však pre ňu teraz nebolo problémom.*

* Nasledoval Niryai zo stanu, ale ostal stáť na jeho prahu chrbtom odostierajúc látku pri vchode takže pôsobil len ako náhodný svedok udalostí, ktoré sa ešte len mali stať. Tvár, bledá s ostrými črtami, čo napínali pokožku okolo pevnej línie pier a sánky, ostávala bezvýrazná rovnako ako pohľad v jeho očiach kde sa všetky myšlienky rozplynuli v nejasný sivý tieň. Stál bez pohybu ako socha vytesaná z bieleho mramoru, jedna ruka, voľne spustená, sa strácala v záhyboch tmavomodrej sathi a druhá spočívala na podpere, ktorou bol podložený vchod do stanu. Sledoval Niryai, počúval, čo hovorí a rovnako zachytil zraniteľnosť v jej hlase hoci ju sama možno nevnímala, len ako slabý odraz hlbšej myšlienky, čo jej spaľovala myseľ zvnútra. Už mohla poznať, že vyhrážky tu neboli na mieste, ale rovnako oceňoval jej odvahu vzoprieť sa dvom mužom, ktorých horkokrvnosť predčila aj nezameniteľnú dravosť púšte takže pre ňu boli v tejto chvíli viac nebezpeční ako osud aký by ju zaiste postrehol na dunách nekonečného piesku. Bez úsmevu, vážne preniesol pohľad na Karima.
Verný zikku bol Teomarovi oddaný viac než on sám a zarytejšie veril v staré pravdy. Svetlo možno zvíťazí nad tmou v priebehu dňa, ale nové myšlienky potrebujú živnú pôdu, sú ako deti, čo matka Myseľ porodí zo svojho múdreho lona, ale človek v nich nenájde potechu skôr než sa im dlhšie neprizrie a neuzná ich za svoje vlastné alebo odmietne a tie potom zanikajú bez odozvy. Len to je pravda, čomu sa niekto rozhodne veriť a všetko ostatné sú buď len rozprávky príliš pekné na to, aby mohli byť skutočné alebo bláznovstvá nezlučiteľné so zdravým rozumom.
Niryai rozprávala múdro, prvýkrát v jej očiach zazrel vzdor, ktorý nebol namierený voči nim, ale k bolesti, ktorá by im mohla ublížiť. Mramor na jeho tvári sa pohol v takmer nebadanom náznaku úsmevu, čo mu zodvihol kútik pier, ale významnejšie vzplanul len v očiach doplnený o istotu a pokoj pretože Karim bez slova vstal, chvíľu ešte skúmavo nahliadal do Niryainých očí levice a potom jediným trhnutím pliec zahalil svoju mohutnú hruď do záhybov sathi tak ako predtým. Znovu bol hrdým Arkanom, nie kajúcnikom hoci mu zmätok v myšlienkach ešte neutíchol a potreboval by viac času na to, aby prijal Niyraino odpustenie také aké mu ho ponúkala. Bez bolesti a krvi, na ktorú navykal už ako malý chlapec, skôr než tak čakalo aj Wargana.
Možno by sa tá situácia bola vyvinula inak, slová sa mohli rozvinúť v rozhovor a predchádzajúce udalosti pohltiť úmorný tieň každodenného boja človeka s púšťou. Možno by sa vrátili spať do tábora kde mladý zikku Zarek netrpezlivo čakal na ich návrat, ale vo chvíli ako sa Karim uklonil Niryai, z chrbta púštnej duny sa až dolu k nim, priamo do náručia oázy zniesol hlboký dutý zvuk rohu. Wargan sa strhol a pohľad okamžite zabodol tým smerom a rovnako aj Karim, ktorý si niečo ticho zamrmlal popod nos. Tváre oboch mužov sa razom zmenili. Bezvýraznosť na Warganovej tvári spáli oheň číreho hnevu a Karimovo prekvapenie vystriedala ostražitosť. V strehu, svaly napäté pod pokožkou pripravené k behu sa chveli ako na seba vrhli rýchly pohľad v jasnom porozumení.
- Ngaru . – prehovoril šeptom Wargan a hlas sa mu pritom zadúšal toľkou nenávisťou, že to slovo takmer vypľul ako jedovú slinu z úst. Karim vytiahol spoza opaska dýku s dlhšou zakrivenou čepeľou a nasledovaný rovnakým úkonom svojho druha sledoval hradby lístia akoby bol nimi chcel už už preletieť na planinu Al Sibu pretože odtiaľ sa ozýval zvuk rohu. Nedočkavo čakal na Wargana, ktorý zaváhal pretože mu pohľad padol na Niyrai.
- Ostaň tu. – prikázal jej stroho náhle zmenený na nepoznanie. Muž spojený s Ytru, uctievajúci zákony púšte a oslavujúci život v nej.. to všetko teraz ustúpilo do stratena kde takmer neexistovalo pretože všetko zastrela prísnosť vodcu, neoblomná krutosť, čo by v zlomku sekundy bola schopná násilia na najmenší podnet, a predsa... akoby to nebolo všetko, čo podfarbovalo výraz v jeho tvári. Akási sústredenosť, ktorá do seba nepojímala len ochranu vlastného života. Bez ďalšieho slova sa otočil Niryai chrbtom a spolu s Karimom vyrazil napred. V rýchlom behu sa predierali skrz húštinu v oáze, vetvičky kríkov im bičovali plecia a hruď, ráňali tvár, ale príliš by sa zdržali ich odťahovaním či presekávaním sa cez ne.
Nepoľavili ani na ostrom slnku, keď sa im nohy vborili do sypkého piesku a bežalo sa ťažšie, čoraz namáhavejšie. Zvuk rohu sa ozval znovu. Víťazne a do toho sa s krátiacou vzdialenosťou primiešal iný zvuk pripomínajúci duté bolestné stony. Iba Achtar mohol tak prenikavo hrozne trpieť a zúriť naraz.
Obaja muži sa spustili po chrbte duny, šmýkali sa na zrnkách piesku ako na vlne, čo ich na chrbte zanášala hlbšie do údolia k planine pretože tam sa ich očiam otváral výjav, ktorý v nich rozpaľoval zúrivú nenávisť.
Zlatistým pieskom sa ťahali krvavé škvrny od tela mŕtveho Ytru, okolo ktorého stáli v polkruhu rozostavení Ngaru, synovia prekliati vlastným rodom. Pred horúčavou púšte ich chránila hábajá, odev ušitý z červenosivastej tkaniny a voľne splývajúci k zemi, ktorý však bol oveľa šikovnejší na pohyb takže zbytočne nezavadzal tak ako sa to niekde stávalo pri sathi pretože zikku svoj odev zároveň využívali aj ako plášť.
Ngaru sa preto pohybovali pružnejšie, atletické postavy takmer obtiahnuté látkou zvlášť na nohách pobiehali od tela mŕtveho púštneho červa k rozrastajúcej sa kope iných mŕtvych tiel. Warganovi pri tom pohľade na okamih stiahlo hrdlo, skupina Achtarov, ktorá sa aj naďalej živila krvou Ytru bola v tom okamihu nepozornosti celkom zraniteľná. Až vo chvíli ako im skrz odhalené chrbty prenikli hroty kopíí vyrobené zo šupín ich vlastných bratov, zaznamenali nebezpečenstvo. Zväčša príliš neskoro než aby sa mohli brániť, a preto to bol nerovný boj. Ale krv mŕtvych druhov prilákala z púšte ďalších Achtarov. Videl ako sa blížia skrytí pod nánosom piesku tesne pod povrchom až kým sa s prenikavým zvukom pripomínajúcim výkrik nerozhodli ukázať. Akoby razom vyskočili z piesku, ploché okrúhle telá pieskovej farby, čo splývala s okolitým prostredím. Chrbty im cez stred zdobil pruh nebezpečne vyzerajúcich ostňov vždy v rade po dvoch, vlnením plochých okrajov tiel rozhŕňali piesok ako vodu a budili dojem, že sa vznášajúc pár centimetrov nad zemou hoci ich obklopovalo mračno zodvihnutého prachu. Niektorí z Ngaru už zaregistrovali ich príchod, a preto sa skupinka približne pätnástich mužov preskupila, aby bránila druhov, čo zatiaľ nakladali posledné telá Achtarov na chrbty Takrov, rýchlych no hlúpych štvornohých stvorení s pieskovou srsťou a vysokým šľachovitým telom. Jeden z Achtarov sa k nim dostal už celkom blízko akoby vycítil smer úderu vyhol sa letiacej kopii skôr než by ho poranila, vnoril sa do piesku, v ktorom sa na okamih celkom stratil, ale potom sa elegantným plachtením opäť vydral na povrch stočil v sekunde telo okolo jedného z Ngaru a ostne rozdrásali jeho kožu na visiace pláty mäsa čo odstávali od obnažených kostí. Muž kričal od bolesti, nikto a nič by mu už nepomohlo pretože rana od Achtara sa dala zahojiť len ohňom a táto rozďavená jama, čo mu zostala na hrudníku namiesto kože vypustila život skôr ako ho jeho druh stihol pomstiť. Achtar však pri útoku odkryl citlivé brucho bez ostňov a to okamžite využili ostatní striehnuci Ngaru.
Zdalo sa mu, že trvá celú večnosť kým s Karimom po boku dobehol na planinu a potom s ostrým pokrikom strhol na seba pozornosť najbližšie stojacich mužov. Na okamih ich to vyviedlo z rovnováhy, skupina Achtarov, teraz už bez vodcu, útočila striehnuc z piesku , ale predsa sa od Ngaru oddelilo niekoľko mužov a tí sa vrhli na nového nepriateľa. Boli to diví synovia zavrhnutého kmeňa, tušili víťazstvo aspoň tu, ale Warganova ruka bola neomylná. Vrhol dýku vzduchom a tá sa hrotom zaborila priamo do stredu čela jedného z Ngaru. Padol na kolená ako podťatý, len malý pramienok krvi sa mu spustil z rany, keď okolo neho Wargan vzápätí prebehol a vytrhol z neho rukoväť. V rovnakom okamihu sa pred ním vynoril Achtar, mohutné telo tvora zvírilo mračná piesku , čo ho celkom oslepilo takže si oči chránil rukou, ale nepocítil nijakú bolesť. Achtar len preplachtil okolo neho a mierne natočil telo takže sa odrazil práve včas, aby naň naskočil. Rukou sa zachytil bezpečného výstupku tesne vedľa hrotov ostrých šupín a nechal sa Achtarom vniesť priamo nad hlavu ďalšieho Ngaru. V poslednej chvíli chytil okraj jeho hábaje, trhol až kým ho nevytiahol k sebe a tam so zúrivým výkrikom nabodol priamo na smrtiace ostne. Achtar pocítil na svojom chrbte zmietajúce sa telo, vydal vysoký ostrý zvuk a začal sa zarývať do piesku, aby svoju obeť stiahol so sebou pod nánosy kde sa udusí. Wargan tesne predtým zoskočil a len tesne sa vyhol vrhnutej kopii, ktorá mu natrhla sathi na ramene. Keď sa otočil pohliadol do spola zahalenej tváre muža, Ngaru, čo sa veľkosťou postavy aj silou vyrovnaj tej jeho. Prehodil si dýku do ruky a čakal, čo sa bude diať... *




/ Približne takto môže Achtar vyzerať akurát, že nemá chvost, ale okrúhlejšie telo a ostne Inšpirovali ma Bojnice a vivárium /

*Po reakcií, ktorej sa jej dostalo, zostala zarazene stáť a sledovať oboch mužov. Čakala by hocičo. Odpor, protestovanie, možno dokonca urážky. Pokus o vysvetlenie dôležitosti ich zákonov, ktoré ctia od zrodu prvých legiend, dávno predtým, než by sa mohla narodiť ona. V ich mysliach snáď ešte mocnejších, než neskrotnosť púšte. Nič z toho však neprichádzalo. Obaja zjavne bez slov prijali jej odôvodnenie, vďaka čomu sa jej oči rozšírili prekvapením. Dravec, ktorý bol doteraz pripravený na útok, sa stiahol naspäť do podvedomia a tam sa usadil, aby mohol v pokoji sledovať situáciu. Ešte aj chvost ostal bez pohybu na zemi a nekrúžil vo vzduchu rovnako nepokojne, ako sa pohybovali aj jej myšlienky. Neverila tomu. Zdalo sa jej absolútne nemysliteľné, aby urobili taký ústupok len kvôli nej. A napriek tomu to bola pravda.
Neveriacky sa chrbtom oprela o strom za sebou a ešte okamih ich sledovala, či si to náhodou nerozmyslia. Nemala však ani len čas opýtať sa Karima na skutočný dôvod či argument, ktorý bol presvedčujúci, lebo oázou sa rozľahol zvuk rohu. Dlhý a ťahavý, nezapadajúci do krajiny okolo. Podľa ich reakcie usúdila, že neveštil nič dobré, a Warganov pokyn jej to len potvrdil. Chvíľu stála na mieste, zvažujúc, či by nemala poslúchnuť a ostať v blízkosti dočasného tábora. Nebola však tou, ktorá by sa nechala skrotiť rozhodnutiami iných, než už boli akokoľvek rozumné či ochraňujúce.
Bez pohybu počkala, kým zmizli za oponou rozmanitých listov a prešla do stanu. Medzi Warganovými vecami našla luk a šípy s jedom na hrotoch a prebehla do húštiny v rovnakom mieste, ako muži pred ňou.
Oázou prešla takmer ihneď, no dostať sa cez duny bolo pre ňu o niečo náročnejšie. Pokúšala sa nevnímať teplo, ktoré jej ešte pred pár dňami spôsobilo horúčky a namiesto toho uvažovala nad zmyslom slova Ngaru. Nikdy predtým ho nepočula, no z tónu, ktorým ho počula vyslovené, vyznievalo, ako veľmi tým bojovníci opovrhovali. A pretože sa blížila k Al Sibu, predpokladala, že to bude mať niečo spoločné aj s ich prepojením s Ytru, prípadne tvormi, ktoré jej Wargan spomínal, a ktorých šupina s jej teraz dotýkala zápästia pri chôdzi.
Posledných pár krokov vybehla na dunu a zamračená zostala stáť. Muži z Arkanského kmeňa, zradcovia vlastnej krvi, o ktorých jej predchádzajúci deň rozprávali, lovili na planine pod ňou achtarov, a práve to bol dôvod, prečo s nimi Karim s Warganom bojovali. Ticho zavrčala nad niekým, kto je schopný zabíjať iné tvory len pre vlastný prospech a v tom istom okamihu položila luk do piesku a podoprela ho. Stačil jej okamih, počas ktorého naň napla tetivu spravenú z chvosta mahongov a sama pre seba potichu odriekala slová modlitby k Aharei v starom jazyku. Požiadala ju, aby vzala svoje tvory naspäť pod povrch piesku a uchránila ich tak pred nebezpečenstvom. Tiež ju poprosila, aby priviedla odchádzajúce duše naspäť do svojho sveta. Skončila presne v momente, keď sa konce dvoch šípov dotkli jej líca a zadržala dych, aby tým nenarušila ich smer letu, určujúci smrtiaci zásah pre nepriateľov.*

* ... čas akoby ich bol vytrhol zo svojho neustále sa meniaceho tela a vyvrhol na suchý breh, okolo ktorého víril všetok pohyb, všetko, čo možno nazvať prítomnosťou. Zrnká piesku sa pomaly znášali k zemi tvoriac jemný závoj okolo dvoch mužov stojacich proti sebe. Obaja rovnako vysokí a mocní, hľadeli si do očí tak pokojne akoby najskôr medzi sebou viedli nemý rozhovor skúmavých pohľadov. A ak bolo v boji najdôležitejšie poznať silné i slabé miesta súpera potom ten krátky okamih, keď nenáhlivo krúžiac okolo seba zmeriavali jeden druhého, bol ako tichom pred búrkou, ktorá sa strhla vo chvíli ako sa čepele ich dýk po prvýkrát skrížili. Lúče páliaceho slnka sa zaleskli na tenkom ostrí, keď Wargan potlačil zbraň proti Ngaru, ktorého lesk na moment oslepil takže odskočil nabok len tesne sa vyhnúc smrteľnému úderu.
Celkovo ich boj nijako nepripomínal sériu rýchlych výpadov, tanec ladnosti, ktorý predviedli a ospievali mnohé piesne o veľkých víťazstvách Arkanov v Zemi hojnosti. Tu vládla púšť a mala svoje pravidlá a rovnako aj svoje nároky. Každou minútou ako slnko vystúpilo vyššie na oblohu sa zvyšovala aj horúčava a tá sama o sebe mohla byť spolu s vyčerpaním začiatkom konca. Preto sa bojovníci pohybovali a útočili uvážlivo striehnuc na najmenšie chyby v obrane súpera, pripomínali dravcov, čo zdanlivo s lenivosťou povstanú proti sebe, ale za ich pružnými a neočakávanými výpadmi sa schováva dobre maskovaná smrť. Útočil a bránil sa Ngaru rovnako ako aj Wargan, keď čepeľ Prekliateho dýky zavisla vo vzduchu tesne pri jeho hrdle takže sa musel uhnúť a zároveň odraziť nasledovný úder. Miestami sa červenosivá a modrá ich odevov zlievali dohromady tak, že sa nedalo rozlíšiť kde sa jeden končí a druhý začína, ako dva hady snažiace sa uškrtiť navzájom silou svojich hybkých svalov. Vtedy Ngaru pochybil, príliš skoro zaútočil nechrániac si bok, do ktorého sa vzápätí lačne vnorila čepeľ Warganovej dýky. Potiahol ju smerom k sebe cítiac na rukoväti ako sa kov zaťal do spodného rebra Ngaru a nechal mu na tele hlbokú krvácajúcu ranu. Zranený muž vypustil z rúk svoju zbraň a oslepený bolesťou sa zapotácal dozadu akoby hľadal oporu, ktorou však bol len priezračný teplom rozochvený vzduch. S výkrikom prichyteným a zamretým na perách padol na kolená oboma dlaňami zakrývajúc ranu na boku, zodvihol hlavu v okamihu ako na neho dopadol tieň Warganovej vysokej postavy. Ale skôr než by mu stačil venovať pohŕdavý pohľad presýtený hrdou nenávisťou porazeného, strhol mu Wargan z hlavy pokrývku habáje, omotal okolo ruky dlhé pramene posplietaných, takmer belasých, vlasov a šklbol nimi až sa mu uvoľnila cesta k mužovmu hrdlu. Priložil naň čepeľ dýky a bez zľutovania, bez najmenšieho zaváhania či slova Ngaru podrezal, krv z porušenej tepny vytryskla v prúdoch a v kvapkách postriekala aj jeho tvár, keď polomŕtveho muža nechal padnúť k zemi. Jeho smrť nebola rýchla ani ľahká, do poslednej chvíle sledoval dohasínajúcim pohľadom a dusiac sa potokmi vlastnej krvi ako si Arkan Zikku utiera zbraň o jeho rúcho a práve v tej chvíli sa umierajúci poslednýkrát usmial so zadosťučinením pretože pred smrťou zahliadol ako sa od chrbta k Warganovi blíži jeden z jeho bratov chystajúc doňho zabodnúť hrot oštepa. Hlava mu padla do piesku, oči pohasli – zomrel s myšlienkou na pomstu vlastného neúspechu, za ktorý zaplatil životom.
No osud zmaril aj tento zámer. Wargan sa v poslednom okamihu otočil tvárou v tvárou nepriateľovi, ktorému pár rýchlych šípov preklal hrdlo, ustrnul v pohybe, ruka naprázdno vyhodila oštep... mladý Ngaru padol rovno do Warganovho náručia kde sa mu do hrude vnorila jeho dýka až po rukoväť. Aj on padol mŕtvy na telo svojho brata.
Po chvíli Wargan zodvihol hlavu a akoby sa prebral z krvilačného sna aj keď oheň v jeho očiach stále blčal takmer neznesiteľne, pohľadom zahliadol na dune štíhlu postavu s lukom a rukou zavisnutou pri líci ako vypustila spomedzi prstov šípy, čo mu zachránili život.
Bola to Niryai stojaca nad planinou kde boj postupne utíchal pretože zvyšky Ngaru utiekli na dlhonohých Takroch so zvyškom koristi, trúbili na ústup, zvuk rohu už neznel víťazne... a on tam len stál a hľadel na ženu, ktorej bol rovnakým nepriateľov akému pred chvíľou podrezal hrdlo s temnou radosťou a pocitom vzbúrenej sily, čo sa rozplýva blahom pri pohľade na preliatu krv. Tvár mal kamennú, iba v očiach sa zračilo akési pohnutie, ťažko pomenovateľné.
Zodvihol ruku ako na pozdrav, dlhý rukáv sathi pri tom zachytil a zvlnil vietor, ale z Niyrainho pohľadu mohlo byť náhle ťažké určiť komu sa takto zdraví pretože za jej chrbtom sa zvíril piesok, skupinka piatich Achtarov vlnivo rozrážala zlatisté vlny púštneho mora a na chrbte každého z nich sedel jeden muž. Zastali tesne pri nej a akonáhle sa skĺzli z tiel svojich Neviditeľných ich mohutné postavy odeté v oslepujúcej belobe zatienili všetky pochybnosti. Boli to Arkani z rodu Likka, jediní, ktorí sa mohli v boji šikovnosťou a pružnosťou vyrovnať Zikku, ale ktorí ich o to viac predčili vo svojej chladnokrvnosti.
Päť mužov, päť sôch akoby dokonale vytesaných z hrdej belostnej žuly zastalo pred Niryai a uprelo na ňu päť párov prenikavých pohľadov, ktoré mali rovnakú perleťovú farbu ako spodná strana šupín Achtarov. A hoci pôsobili takmer ako jeden, výrazne sa medzi sebou odlišovali množstvom jaziev, ktoré im brázdili a špatili tvár v niektorých líniách smerujúc až ku krku takže sa nedalo odhadnúť aké rozsiahle môžu byť zle zahojené rany uzavreté ohňom.
Likku boli vážni, niektorí z nich pohľadom prechádzali po planine poznačenej znesvätenou krvou Achtarov a Ytru, iní mali na očiach dvoch Arkanov Zikku, ktorí sa k nim blížili po chrbte duny no jeden, najvyšší a stojaci v strede medzi bratmi hľadel len na Niryai.
V jeho postoji sa snúbila hrdosť s divokosťou, ktorú akoby len nedopatrením držal na uzde, perleťové oči sa menili v chvejúcom sa svetle z belasých až po záblesk temného purpuru.. nikto nemal taký lačný a zároveň vábivý pohľad ako muži a ženy z jeho rodu. Mohol nimi vyjadriť celú škálu pocitov a ten, ktorý v nich vedel čítať by teraz vytušil aký nesmierny záujem u neho vzbudila mladá Siharei s lukom v ruke. Vedel, čo urobila no aj napriek tomu nahliadol poza jej plece dolu na planinu k telu mŕtveho Ngaru a dokonalé pery, jediné nezjazvené, mu zvlnil úsmev a ozdobil rad bielych zubov takže sa jeho strašná tvár v okamihu stala takmer záhadne krásnou. Hlavou naznačil úklon ako na znak veľkej vďaky a so záhybov erey, odevu z jemnej tkaniny belostnej farby, zodvihol ruku a natiahol ju k Siharei dlaňou nahor. Na dlhých štíhlych prstoch sa skveli prstene no nie z kovu a drahých kameňov, ale z ešte vzácnejších šupín Achtarov, dokonalá majstrovská práca.* Volám sa Nubar Izgrean...* opäť sa mierne uklonil a pohliadol Siahrei hlboko do očí akoby ju nimi láskal, ale pokojne to mohla byť len hra svetla a tieňa na tých nezvyčajných dúhovkách skrývajúcich v sebe celé oceány nových farieb takže zdanlivo nikdy nebol jeho pohľad rovnaký. * Ja a moji štyria druhovia, najvernejší spomedzi rodu Likka, sme prežívali pokojné ráno, keď sme pocítili niečo...* náhle sa odmlčal a krásna tvár poznačená jazvami sa mu stiahla do neurčitého zachmúrenia akoby nevedel nájsť tie správne slová na vyjadrenie svojich citov, a tak im nechal priechod vo vlastných očiach, ktoré mu náhle vzbĺkli bolesťou a ohňom, krvilačnosťou, túžbou a chladom. *... bolo to zlý. Veľmi nepríjemný pocit akoby nám niekto z hrude trhal kusy živého mäsa.* Navzdory pohľadu, hlas mal jemný, vznešený ako hlas vodcu, ktorý nepotrebuje krik na to, aby sa prejavil. Položil si druhú ruku na hruď a medzi stiahnutými prstami zovrel látku erey, bledá pokožka s ňou takmer splývala, ale náznak modravých žíl a svetlých jaziev ju dokázal odlíšiť. * Prišli sme pomstiť smrť našich bratov Achtarov, okúpať čepele dýk v krvi Prekliatych, ale hľa...* opäť sa usmial tým úsmevom, ktorý rozjasňoval jeho tvár a dodával jej nádych niečo nehmatateľného a predsa nepopierateľne existujúceho akou bola na tvári zjazveného bojovníka láskyplná neha. * Tu naši priatelia nám podali pomocnú ruku. * kútikom oka zachytil pohyb, dve postavy mužov, čo vyvstali za chrbtom Siharei ako temné piliere, brány s hrdosťou a odvahou čeliace vetru. Povedal slovo priatelia, ale akoby tým myslel len ženu, na ktorú s úľubou pozeral hoci navonok sa mu nedalo nič vyčítať. Až po chvíli si začal plne všímať aj dvoch Zikku no zamrel sa pri tom najviac na toho mladšieho, na toho, ktorý ho už zďaleka prepaľoval chladným pohľadom hoci keď prehovoril tón hlasu mal priateľský.
- Isaiah thu Nubar Izgrean, siath Likka. –
Nubar s úsmevom pokývol hlavou a spokojne sa zasmial.
- Buď pozdravený aj ty Wargan, syn z rodu Nathrin, ktorý má tak blízko k môjmu srdcu. Si mi takmer ako vlastný brat, dnes obzvlášť, a bratia sa delia o tajomstvá. Nože mi prezraď meno tejto ženy a to aký cit ťa k nej viaže lebo môj sa už začína rodiť v hrudi od chvíle ako som ju zahliadol po prvýkrát napnúť luk. –
Wargan spočiatku mlčal, tvár s priateľským výrazom bola len maskou nasadenou na oveľa temnejšiu a nevyspytateľnejšiu dušu. Obaja, Wargan aj Nubar, mali v sebe veľa spoločného, ale navonok nemohlo byť dvoch odlišnejších mužov. Jeden ťažko čitateľný, málovravný a plný záhad... druhý, s tajomným čarom celého svojho belostného zjavu a vystupovania.
- Nie je mojím právom vravieť za slobodnú ženu. Nech ti sama odpovie. –
Pri tej odpovedi sa Nubarove oči naplnili akousi radosťou a zadosťučineným. Nie, Wargan a táto vášnivá Siharei ešte nespojili svoju krv. Obrátil sa preto k nej a čakal s povzbudzujúcim úsmevom a mierne podvihnutým obočím.*

*Iba krátky okamih venovala pozornosť šípom, ktoré vystrelila, než k tvári znovu natiahla jemnú tetivu luku a s vytrénovanou presnosťou vystrelila na jedného z mužov, ktorí sa dali na útek. Jej vnútro zúrilo nad zbabelosťou tých, ktorí nemajú problém zaútočiť na nebrániace sa tvory. Až keď zasiahol svoj cieľ, sa zahladela na Wargana stojaceho na planine pod ňou. Sathi, ktorá jej chránila takmer celé telo okrem hlavy, povievala vo vetre a spolu s jej vlasmi teraz tvorili elegantný závoj, hrajúci sa v spletitých trasách prúdiaceho vzduchu. Akoby socha, ktorá bola príliš výnimočná nato, aby ostala len stáť, dostala možnosť vnímať skutočný život. Na perách sa jej objavil úsmev. Nenápadný a plný dravosti, pri ktorom by ani ona sama nedokázala s presnosťou určiť, či sa ukázal kvôli tomu, čo sa práve stalo alebo jednoducho z jeho pozornosti.
Stála tam a zelenými očami sledovala muža pod sebou, až kým sa vedľa nej neukázali ďalší Arkani. Iba podľa odlišného oblečenia a očí, ktoré by v sebe dokázali ukryť snáď aj tajomstvá celého ich sveta, odhadovala, že patria k inému kmeňu. Podozrievavosť voči Arkanom, s akou ju vychovávali o kúsok ustúpila v momente, keď prehovoril najvyšší z nich. Prekvapená tónom jeho príjemného hlasu a zároveň schopnosťou vyžarovať prirodzenú autoritu aj bez toho, aby na ňu upozorňoval, sa nenápadne uklonila a rukou opísala naučené gesto.* Kil’ah mae, no v našom kmeni nepatrím medzi najlepších lukostrelcov. *ozvala sa na nečakanú pochvalu a keď sa znovu vyrovnala, divoký pohľad sa stretol s mužovým. Myšlienky sa snažili odhadnúť jeho povahu a zámery, dokonca aj celú dobu, čo rozprával, sa s nimi pohrávala. Mala z neho zvláštny pocit. Úplne iný ako z ostatných okolo. Podľa toho, čo jej povedal, tušila, že ich kmeň je veľmi úzko spojený s tvormi, ktoré pred chvíľou lovili, podobne ako Wargan s Ytru. V jej očiach to vyvolávalo o niečo viac, akoby samotné prepojenie so zvieratami tohto sveta bolo výnimočným natoľko, že dokáže meniť ľudské povahy a správanie.
Až príchod dvoch mužov odpútal jej pozornosť natoľko, že bola znovu schopná vrátiť sa do reálneho sveta. To, čo v ňom však videla, ju prekvapilo. Wargan neznel vôbec nadšene, dokonca sa jej zdalo, že by bol najradšej niekde úplne inde, než v prítomnosti Nubara, ako sa Likka predstavil. Čo ju však prekvapilo najviac bol spôsob, akým mu oznámil, že je slobodnou ženou. Na tvári sa jej objavil nenápadný úsmev, možno skrývajúci trochu divokosti jej povahy.* Slobodná a súčasne prepojená s Nimnugom a jeho pánom, ktorý svojou zhovorčivosťou doháňa morské karany v rýchlosti. *Sledovala pritom modré oči, možno trochu zvedavá, či v nich vyvolá nejakú reakciu. Až potom sa obrátila aj na Nubara.* Niryai Diska’ha... *okamih ešte uvažovala, či má aj pokračovať alebo mu vysvetliť spôsob, akým dostávajú Siharei mená, no nechala to tak. Voda predsa dokáže pršať aj bez toho, aby vedela, kedy skončí.
Z luku zložila tetivu, tak ako bola naučená z domu, aby sa zbytočne neopotrebovávala, keď ho nepoužíva a prstami prešla po vyrezávanom dreve. Bolo to majstrovské dielo, ktorého skutočnú cenu si doteraz ani nevšimla. Bola si istá, že presnosť, s akou bolo vyhotovené by ocenil aj Analai, a to bol v kmeni považovaný za jedného z najlepších výrobcov lukov. Až potom s ním natiahla ruku smerom k Warganovi a kývnutím hlavy sa poďakovala.* Mali by sme ísť...

* Vietor vanúci nad planinou sa pohrával s látkou belostných a modrých odevov mlčanlivých mužov a rovnako tak sa aj Niryaine posledné slová pohrávali s perami Nubara až kým na nich nestvorili široký úsmev. Tichý smiech sa mu predral hrdlom a znel tak osviežujúco ako keď človek po dlhom putovaní púšťou narazí na vodu v oáze.
Nubar privrel oči a ešte raz si premeral Niryai akoby ju pred sebou zbadal skutočne až v tej chvíli. V krátkom záblesku nového záujmu pozrel na Wargana, ktorého tvár bola rovnako tvrdá a nečitateľná ako skala a z nej stvorená busta Teomara Nesmrteľného. Iba oči ho tentoraz zradili pretože mladý Zikku nepohliadol na Niryai ani vtedy, keď prehovorila ani potom ako si od nej bral luk. Prestrčil ruku cez medzeru medzi tetivou a telom luku a prevesil si ho cez rameno s pohľadom upretým priamo na Nubara.
- Takže táto žena je s tebou predsa len spojená drahý janri.- prehovoril v starej reči vodca Likku a skúmavo hľadel z Niryai na Wargana akoby sa snažil svojím perleťovým zrakom uvidieť niečo, čo bolo medzi nimi neviditeľné a predsa také silné, aby ich to spojilo aj v zdanlivom nezáujme.
- Tuším tvoje myšlienky Nubar Izgrean. Naše rody sú si blízke a platia za spojenectvo krvavou dohodou, ale Niryai je Siharei. Nepatrí k nám, nemôžeš od nej preto chcieť to, čo ti dávame my ako cenu za to, čo z nás stvorila púšť.- Warganov hlas bol pokojný no akoby sa v jeho spodných hĺbkach ukrývalo varovanie, ktoré Nubar okamžite vycítil a privítal s nevinným úsmevom. Spojil si ruky na hrudi až sa mu takmer stratili v záhyboch erey a hlboko sa uklonil a rovnako tak s ním aj ostatní bojovníci Likku stojaci za jeho chrbtom.
- Nikdy by som neurazil váš rod, ktorý je pre môj taký dôležitý aj keď o svojom pôvode nikto z nás nerozhoduje. Tvoje a moje túžby, potreby tvojho a môjho rodu sú na sebe závislé a ja nevidím nič zlé v tom, keď si navzájom vyhovieme.-
Navonok bola Nubarova tvár vľúdna takmer láskavá, keď sa narovnal a opäť pozrel na Niyrai so záujmom, ktorý nebol už len obyčajnou zvedavosťou. Jej slová o spojení s Nimnugom a Warganom v ňom vyvolali očividnú nehu, ktorá však z neho preto neurobila o nič prívetivejšieho muža než akým už bol alebo sa tak len zdalo.
- Na tvojom mieste by som cítil rovnaké obavy ... – usmial sa do Warganovej kamennej tváre... – ..ale ako som už povedal vážim si spojenie našich rodov. –
Nubar vľúdnym pohľadom poláskal Niyrainu tvár a vo Warganových očiach na okamih vzplanul hnev. Kútikom oka zachytil ako sa Karim po jeho pravici pohol a to ho prinútilo upokojiť sa.
- Slušnosť káže postarať sa o tých, ktorí potešili naše srdcia svojou pomocou, ale mne bude nie povinnosťou, ale cťou pozvať vás do môjho domu. – Nubar sa uklonil pred Niryai a poodstúpil, aby si mohla lepšie prezrieť odpočívajúcich Achtarov, na ktorých Likku prišli. Wargan aj Karim vedeli, že takéto pozvanie sa nedá odmietnuť, ale rovnako dobre poznali aj nevypočítateľnosť Likku, ktorých tvár, hoci pokrytá jazvami, bola predsa len vábivá. Preto Wargan kývol hlavou na znak súhlasu, ale potom sa nečakane obrátil k Niryai akoby jej chcel ešte niečo povedať. Výhľad na ňu zakryl výškou a mohutnosťou vlastného tela a pomohol aj vietor, ktorý látku jeho tmavomodrého sathi obkrútil okolo jej pliec, keď rukou zašiel k Niryainu pásu a nenápadne sa dotkol jej dýky akoby tým chcel niečo naznačiť. Nahlas však zneli jeho slová pokojne a bez náznaku emócie.
- Je to pre nás pocta zavítať na miesta kde žijú naši bratia Arkani. Cesta na Achtarovi sa ti bude páčiť, Nubar je vynikajúcim jazdcom.- sivobelasé oči náhle zjemneli v tvrdej a neúprosnej tvári akoby k nej ani nepatrili. Ale trvalo to len okamih kým odstúpil nabok a spolu s Karimom zamieril k ostatným Likku, ktorí už nasadali na chrbty Achtarov.*

*Kým sledovala dvoch mužov, rozprávajúcich sa v inej reči, než akú poznala, úsmev z tváre sa jej kamsi stratil. Dokonca nenápadne prižmúrila oči, takže sa o niečo viac podobala na dravca, ktorý si nie je istý nasledujúcou reakciou. To podvedomé vyžarovanie však hovorilo možno len o ostražitosti, zatiaľ čo jej myšlienky sa pokúšali prísť na pravý význam ich slov. Nepozdávalo sa jej to, pretože v jej očiach to bola nevýhoda, ktorá by sa v pralese trestala.
Keď skončili a Wargan prešiel k nej, nenápadne nahla hlavu na stranu, v otázke, ktorá zrejme zatiaľ ani nedostane svoju odpoveď. Bolo jej záhadou, prečo po nej chce, aby si dávala pozor, ak to tak vôbec myslel, keď Likku mali byť ich bratmi. Dokonca pomáhali Achtarom, tvorom s ktorými sú prepojení, prečo potom niečo takéto? Niekto, s kým sa nazýva brat, by v jej kmeni bol spojencom v každej situácií či probléme. Ak tomu bolo u Arkanov inak, mohla len usúdiť, že púšť z nich robí veľmi zvláštnych ľudí, zakladajúcich ešte podivnejšie dohody.
S kratučkým výdychom len kývla hlavou a prešla okolo neho k púštnym tvorom. Nedávali jej na výber, len ju postavili pred povinnosť a to sa jej nikdy príliš nepozdávalo. Aj keď, bolo jej jasné, že práve ona nie je z tých, ktoré by sa mohli sťažovať, keďže stále mohla ako zajatkyňa bojovníkov Zikku skončiť omnoho horšie. Zatvorená niekde v jaskyni, bez svetla a čerstvého vzduchu, čakajúc len na rozhodnutie, čo s ňou spravia. Bez toho, aby si to uvedomila, sa pri tej myšlienke mračila, až kým sa dostala k Achtarom, ktorý ich mali odniesť preč z planiny.*

/ Niry napísal som ti poštu /

* Nubar stojaci obďaleč si zahalil dolnú polovicu zjazvenej tváre závojom erey a rovnako tak urobili aj ostatní Likku. Ich záhadné perleťové oči sa upierali k ďalekému obzoru púšte akoby za vysokými pieskovými dunami videli to, čo bolo bežnému zraku skryté. Iba Nubar jediný neodvrátil pohľad, ale sledoval ako sa k nemu pomaly blíži mladá Siharei. Vystrel k nej ruku, aby jej pomohol nasadnúť na široký chrbát achtara tak, že jej nehrozilo poranenie nebezpečnými ostňami. Zachytiť sa mohla iba o pár prečnievajúcich šupín blízko stredovej časti chrbtice tvora, ale oveľa istejšie bolo chytiť sa Nubarovho pása alebo ramien.
Samotný Wargan okolo seba tuhšie omotal záhyby sathi, napravil si luk prevesený cez rameno a bez pomoci sa vyšvihol na chrbát k jednému z Likku podobne nasledovaný Karimom. Kútikom oka zahliadol Niryainu tvár, ale výraz v jeho sivomodrých očiach bol nečitateľný, keď Nubar vydal príkaz svojím bojovníkom a tí priviedli achtarov k pohybu. Okraje ich tiel sa zvlnili akoby nimi nerozrážali len piesok, ale aj pás vzduchu tesne nad povrchom. O malú chvíľu sa už vznášali nad dunami a rýchlo prúdiaci horúci vzduch im vháňal do prižmúrených očí piesok. Ten za nimi víril ako pri púštnej búrke a zanechával v diaľke výraznú stopu. Achtary niektorých Likku silnejšie zvlnili okraje svojich tiel, zaborili sa nimi hlbšie do piesku a nakoniec zachytili prúd vetra až sa na krátky okamih vzniesli do väčšej výšky. Oči mužov sa naplnili vzrušeným leskom a hoci ich tváre naďalej ostávali bez odozvy na perleťových dúhovkách bola jasne badateľná divoká radosť z pohybu, sily a rýchlosti.
Prešli pomedzi chrbty mohutných dún, hlboko do ich tieňa a potom opäť do páliacich slnečných lúčov na šíre a zdanlivo nekonečné planiny. V dohľade nebolo nič, čo by pripomínalo príbytky arkanského rodu až do chvíle kým sa rovina jednej z planín odrazu nestratila spod tiel achtarov a tie začali plachtiť dolu hlbokou roklinou.
Obrovská priepasť však nebola prázdna, ale po jej stenách sa tiahli stupňovito vystavané domy vysekané do pevnej skaly. V celom meste, od vysokých a bohato zdobených chrámov až po tie najobyčajnejšie príbytky a kľukatiace sa cesty, nebolo nič, čo kedysi netvorilo jeden kus masívneho skaliska. Iba samotní Likku vedeli ako hlboko do minulosti siahajú počiatky ich mesta, piesňami ospievanej a legendami opradenej Imarie.
Pohľad na kaskády striech a kamennej čipkoviny budov však netrval tak dlho, aby si zvedavé oko pozorovateľa stačilo prejsť celú tú nádheru. Achtary zniesli svojich jazdcov na plošinu pripomínajúcu malé kamenné námestie, ktoré však bolo v tej chvíli celkom prázdne. V čase modlitieb sa len veľmi málo z Likku zdržiavalo na priečelí svojich budov a záhrad, ktorých zeleň ukrývali za vysokými pieskovými múrmi ako ten najväčší a najvzácnejší poklad. Aj preto námestie vyzeralo ponuro bez ohľadu na to ako majstrovsky boli vytesané jednotlivé dlažobné kamene či mosty spájajúce jednotlivé výškové úrovne mesta.
Nubar ľahko zoskočil z chrbta svojho achtara a rovnako ako predtým aj teraz ponúkol Niryai pomoc pri zosadaní.
- Vitajte v Imarii... – prehovoril s pohľadom upretým na mladú Siharei a zodvihol ruku akoby jej ponúkal celé mesto, ktorého stredu dominoval majestátny kamenný palác so štyrmi prístupovými mostmi nad hlbšou priepasťou. - ... dvere môjho domu sú vám otvorené.-
Wargan zoskočil z achtarovho chrbta a teraz bedlivo pozoroval Nubarove oči, v ktorých jasne horela hrdosť a spolu s ňou aj túžba, ktorú dôverne poznal sám u seba. Karim vycítil nespokojnosť svojho pána a včas mu položil ruku na plece, aby ho zadržal. Bolo by hlbokou urážkou hostiteľa prerušiť jeho chvíľu triumfu a prejsť okolo neho bez zbytočných slov.
- Ctím si tvoju veľkorysosť brat môj... o to viac, že k bránam Imarie sa dostane len málo Zikku a ešte menej Siharei.-
Možno by jeho slová vyzneli oveľa úprimnejšie keby mu sivá zachmúrenosť v očiach nepremenila modrosť dúhoviek na ľad navzdory tomu aký jemný a pokojný mal hlas. Zdalo sa však, že Nubar prehliadol nevôľu Zikku rovnako veľkoryso ako ich uvítal v Imarii, a tak ich bez ďalších slov, len s ľahkým úsmevom na perách, zaviedol k svojmu palácu v strede mesta...



Čím bližšie boli k palácu tým viac vystupovali do popredia detaily na jeho stenách. Veľká kupola z modrého luzatu pútala zrak už z diaľky a pravidelné vzory na nej sa prelínali tak pravidelne a zdanlivo jednoducho, že zvyšok paláca takmer strácal na kráse pod jej tieňom.




No len do chvíle kým sa dvere za jedným zo štyroch mostov neotvorili dokorán. Horúcu páľavu slnka nad ich hlavami nahradili steny s vysokými oblúkovitými klenbami a bohatým zdobením kde každá línia mala svoj význam a miesto. Ale neboli to len zdobené stropy, ktoré menili atmosféru, ale rovnako tak vysoké stromy, stibuty, rastúce popri okrajoch bielych cestičiek ako šumiaca stráž a zároveň dokonalá živá hradba zelene. Vonkajšia záhrada bola zavlažovaná sieťou vybudovaných kanálikov a nádrží, ktoré na zemi tvorili sieťovité cestičky. Miestami sa skrz koruny stromov predralo slnečné svetlo a zalesklo sa na hladine prúdiacej vody kresliac po stenách charakteristické zvlnené vzory. Všade panovalo pokojné ticho naplnené zvukmi, ktoré ho nijako nenarúšali, ale práve naopak záhadne dopĺňali v osviežujúcom tieni.




Nubar viedol hostí k hlavnej budove a zastal až vo veľkolepej hale, z ktorej sa po všetkých stranách rozbiehali chodby do iných častí paláca alebo samostatných miestností. Akonáhle sa ich noha dotkla naleštenej podlahy už sa k nim ako duchovia mlčky priblížila skupinka zahalených žien. Ich erey nebola biela, ale líšila sa výraznými farbami a rozmanitými vzormi. Takmer priesvitná látka sa im pri pohybe podmanivo vlnila okolo bokov a nôh akoby nekráčali, ale vznášali sa nad zemou rovnako ladne ako achtary. V rukách niesli strieborné misy s hlbokým dnom a keď predstúpili pred Nubara a jeho spoločníkov, uklonili sa v pozdrave a pokľakli k ich nohám. Vtedy sa ukázalo, že misy sú naplnené čírou vodou a plávajú v nich pórovité mäkké hubky, ktoré každá zo žien najskôr starostlivo vyžmýkala a až potom nimi opláchli nohy všetkých Likku. Keď boli hotové spýtavo sa pohľadmi obrátili na Nubara, ktorý im odpovedal v starom jazyku a až potom sa obrátil na hostí.
- Zvyky môjho rodu váš môžu zmiasť, ale nemám v úmysle odoprieť vám ani osvieženie. Preto, Niryai, dovoľte, aby vám Siria ukázala cestu do vašej izby. Nemusíte mať obavy, stretneme sa neskôr pri obede. – uklonil sa a počkal kým zo skupinky žien nevystúpi jedna, oblečená v zlatistej erey, ktorá len podčiarkovala tmavú farbu jej pokožky a zošikmený tvar očí.
Očividne nebola jednou z Likku a už vôbec nie jednou z Arkanov. Sklonila hlavu a počkala kým sa ju Siharei nerozhodne nasledovať. Warganova nevoľa sa zväčšila, ale s verným Karimom po boku jej nedával taký výrazný priebeh ako keby bol sám. Uprel na Niyrai krátky pohľad a bez jediného slova sa pobral za Nubarom a ostatnými Likku, ktorí už kráčali do mužskej časti paláca. Sathi sa mu v prudkom obrate zvlnila okolo tela ako krídla púštneho démona a čochvíľa sa aj ozvena jeho krokov stratila v narastajúcom tichu.


Siria zaviedla Niryai do oddelnej časti paláca vyhradenej výlučne ženám. Až na niekoľko mužských príslušníkov stráže stojacich pri hlavných vchodoch bolo toto jediné miesto kde ženy chodievali bez závoja a niekedy celkom nahé pretože sa nemuseli obávať nijakej náhlej mužskej návštevy. Takmer všetky mali svetlú pleť Arkanov a rovnako svetlé vlasy, ale boli medzi nimi aj také, ktoré sa líšili nielen farbou pleti a rysmi tváre, ale aj odevom, poznateľne chudobnejším než mali ženy z kmeňa arkanov. Jedny sa vyhrievali na piedestáli významnosti, iné ich obskakovali ako ich služobné. Aj keď všetky zodvihli prekvapene tváre a ustrnuli v pohybe či načatých rozhovoroch ani jedna sa nepokúsila Siriu s neznámou ženou zastaviť. Iba si niečo ticho šepkali medzi sebou, poniektoré s neúprimnými úsmevmi na perách a poniektoré celkom bezvýrazne. Iba Siria sa dotkla zľahka Niryainho pleca a naviedla ju do prázdnej miestnosti zavrúc za nimi široké zdobené dvere.




Osameli. A vtedy akoby aj zo Sirie opadla ťažoba ticha a obrátila sa na mladú ženu s nežným úsmevom. Pristúpila až k nej a bruškami prstov sa dotkla tmavomodrej látky sathi.
- Môžete sa osviežiť pani. – prehovorila hlboko modelovaným hlasom, ktorý znel takmer ako spev a významne pokynula hlavou k miestu kde sa v strede izby nachádzala pozdĺžna nádrž naplnená priezračnou vodou. Chcela jej pomôcť vyzliecť si sathi, ale potom sa z chodby ozval krik doplnený o tlmený plač. Siria odbehla k dverám a málo ich otvorila, aby mohla pozrieť, čo sa vonku deje. Vtedy si všimla ako mužské stráže držia medzi sebou vzpierajúcu sa ženu, ktorej po tvári tiekli slzy. Patrila k Arkanom no ani jedna z jej sestier na ňu nepozrela akoby bola niečo málo než neviditeľný vzduch aj keď úpenlivé prosby a výkriky nemohli nepočuť. Uzavreli však pred nimi srdce a možno bola Siria jediná, ktorej osud nešťastnej Ryie vháňal slzy do očí. Iba ona sa o ňu starala keď ju takmer polomŕtvu zakaždým priviedli naspäť k ostatným ženám, ktoré od nej bočili akoby bola nakazená a pritom ona sama svoj život nemohla nijako zmeniť a dokonca ani utiecť pretože sa od nej odvrátil jej vlastný rod. Ryia bola jemná, svetlé vlasy jej padali na plecia tak pôvabne akoby ju pri každom pohybe hlavy chceli poláskať na tvári či nahých ramenách, ale z jej očí už dávno vyhasla túžba po novom ráne. Niekoľkokrát Siriu prosila, aby ju radšej zabila, dokonca sa o to niekoľkokrát pokúsila aj ona sama, ale Nubar dával na svoju Ryiu priveľký pozor. Krik mladej ženy náhle utíchol a aj slzy ustali, nechala sa odovzdane viesť strážami až kým sa Sirii nestratila z dohľadu. *

//ospravedlňujem sa, trvalo mi tooo //



*Bez hocakých ďalších slov prešla až k Nubarovi, no jeho ponúknutej ruky sa ani nedotkla. Môžu ju pokojne nazývať aj príliš hrdou Siharei, no pre ňu to bolo len vyjadrenie nevôle. Doma ju predsa učili byť bojovnicou a práve tá sa bez slov musela vydať do rúk nepriateľom. V podstate už druhýkrát za posledných pár dní. Napadlo ju pritom, že vyhnanstvo z kmeňa si zrejme aj zaslúžila. V poslednej dobe si pripadala úplne inak, ako za celý svoj dovtedajší život. Zmenená, snáď aj ovplyvnená okolnosťami, ktoré sa odohrali, sa neustále pokúšala ostať len pri hodnotách, ktoré ju učili oceňovať, považovať za najpodstatnejšiu súčasť života. No v miestach ako toto, sa jej zdalo, že všetko môže byť úplne naopak, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať. A možno sú hodnoty tie isté, len ľudia ich ponímajú odlišným spôsobom.
Rovnako nesúhlasne ako nasadala, ostala aj sedieť na chrbte achtara. Bola si takmer istá, že tréning lietania na areanoch bude dostačujúci, preto si len napravila sathi okolo seba a chytila sa šupín na chrbte púštneho tvora.
Počas cesty sa nenápadne usmievala. Vietor vo vlasoch a víriaci piesok okolo vyvolával pocit nespútanej slobody, ktorá jej chýbala. Pripadala si ako araen, ktorý vidí prvýkrát v živote skutočné svetlo z ich dvojhviezdy, keď sa mu podarilo uniknúť z klietky. Táto nálada v nej pretrvávala, až kým sa nezačali blížiť k miestu, kde žili Likku. Podľa správania achtarov usúdila, že sa približujú domov, tam, kde to skutočne poznajú. Ich postupná zmena na vnútorne pokojnejších a navonok viac užívajúcich si krajinu, ju v tom neustále utvrdzovala, až kým naozaj pred sebou neuvidela obrovské mesto, vytesané do skaly. Sánka jej podvedome klesla a chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, čo robí. S rozšírenými zrenicami sledovala majstrovské dielo, vysekané len z kameňa, ktorý tu predtým bol. Každý detail, záhyb v skale či čiara na zdobení chrámov sa jej zdal neuveriteľným. Koľko práce museli mať ľudia z tohto rodu, kým vystavali niečo tak obrovské a majestátne, si nevedela ani len predstaviť.
No čím viac schádzali do jeho útrob, tým viac vnímala aj odlišnosti od jej sveta. Siharei mali jediné mesto, aspoň čiastočne podobné tomuto. Anu Danei, pýcha Saruneiov, bolo síce postavené v skale, dokonca na hranici medzi púšťou a pralesom, no ani zďaleka nepripomínalo toto. Žiadne zdobenia, žiadne umelo udržiavané záhrady, len život v prepojení s tým, čo majú, v spolunažívaní so všetkými jeho obyvateľmi. Avšak jediné, čo doteraz videla tu, bola prázdnota. Veľkolepá, obrovská, majestátna, no stále bez priateľov, ktorých mala doma.
S tichým výdychom zoskočila z achtara, opäť sa vyhýbajúc Nubarovej ruke. Tentokrát sa však tvárila, že ju prehliadla náhodou, keď schádzala na opačnú stranu, než na akej stál on. Pohľadom prebehla po Imarií a na okamih mala pocit, že ju dokáže vidieť rovnakým spôsobom ako Nubar. S istou dávkou nadšenia pre jej neopakovateľnosť a hrdosti, že mala možnosť vôbec vkročiť na jej územie. Až hlas Wargana ju upozornil na to, že je stále medzi nepriateľmi a tento raz dokonca medzi dvomi súčasne. Preto počas schádzania dolu k mestu, sledovala jej odtiene ako skutočná Siharei. Mala jedinečnú možnosť nájsť miesta, kde nie je jej obrana dokonalá a kadiaľ by dokázala v prípade potreby utiecť. Na perách sa jej objavil nenápadný úsmev, keď si uvedomila, že je z nej znovu lovec a nie zatvorené zviera, odsúdené na poslúchanie príkazov.
Sathi si pritiahla bližšie k telu a kráčala spolu s mužmi až k palácu uprostred mesta. Nenápadne nadvihla obočie, uvažujúc, či je Nubar rád stredobodom pozornosti alebo palác využíva len z povinnosti. Odhadla by to na prvú možnosť a vôbec by mu pritom nemohla uprieť, že by mu to nešlo. Obrovská kupola a pravidelné vzory lákali oči rovnako, ako gathua vôňa krvi. Jej krása však mala len veľmi málo spoločného s krásou skutočnej prírody a sama dobre vedela, ako niečo také končí. Ukázal jej to brat, keď bola ešte dieťa, na jednom z ich spoločných výletov a dodnes to jasne vnímala.
Keď sa otvorila obrovská brána a pustila ich dnu, do zákutí paláca, bolo slnko nad ich hlavami náhle vystriedané príjemným chladom, spôsobeným vysokými stenami a stibutmi, rastúcimi v záhrade. Zhlboka sa nadýchla vlhkého vzduchu a nemohla si pomôcť, no na tvári sa jej objavil úsmev. Takmer až nežný, ukrývajúci v sebe radosť z niečoho konečne známeho. Chladný kameň mal svoju špecifickú vôňu, pripomínajúcu výklenky v skalách, po ktorých v pravidelných rytmoch stekajú jemné pramienky vody. So zatvorenými očami mala takmer až pocit, že by je jstačilo vystrieť dlaň a nechať na ňu padať hravé kvapky. Arómu hliny tu však striedali majestátne stromy, tvoriace akúsi atmosféru ticha a pokoja.
Kráčala spolu s ostatnými, až kým sa neocitli v obrovskej hale a pri nich sa neobjavili ženy, ktoré, ako odhadovala, slúžili Nubarovi. Zvyky, ktoré tu vládli sa jej začali zdať od toho okamihu odpudzujúce. Určovali postavenie medzi jednotlivými ľuďmi a tým medzi nimi vytvárali stále väčšie rozdiely. Už len fakt, že im ženy slúžili ako slúžky či snáď pre potešenie, ju odradzoval.
Na slová miestneho vládcu sa uklonila na znak vďaky, aj keď nič také nepociťovala. Nepáčilo sa jej, že ju poslali preč od ostatných, no poslušne sa vybrala za Siriou, ako mladú ženu nazval Nubar. Len krátko sa otočila na Wargana v jemne spýtavom pohľade, než zmizla za rohom chodby.
Kráčala cez časť paláca, kde boli len ženy. Celú dobu sa tvárila ako nespokojný dravec, schopný hocičoho. Arkani jej stále viac pripadali ako barbari, robiaci rozdiely všade, kde to len išlo. Preto miestnosť, kde sa konečne ocitli len oni dve, jej prišla ako chvíľkové oslobodenie od všetkej tej neúprimnosti okolo. Siriin melodický hlas ju prekvapil, rovnako aj slová, ktoré hovorila.* Pre nikoho nie som pani. *ozvala sa potichu, no s počuteľnou rozhodnosťou v hlase.* ...Niryai *dodala napokon a nenápadne sa pousmiala na mladú ženu. Jej ponuku na osvieženie prijala, no ani za nič by sa tu nevyzliekala a neliezla do vody, aby sa stala na nepriateľskom úzení dokonale zraniteľná. Namiesto toho sa len opláchla v nádrži a na jej okraji ostala aj sedieť a sledovať okolie, až kým sa neozval z chodby krik. Zamračila sa pri tom zvuku a ticho počkala, až kým sa vzdialil. Nechcela vyvolávať problémy hneď, ako ju sem priviedli, preto sa rozhodla ešte na chvíľu do toho nezasahovať.* Nubar vás tu drží nasilu? *spýtala sa po chvíli a na tvári sa jej objavil jasný nesúhlas. Toto miesto sa jej pozdávalo stále menej.*

Siria


* Siria rýchlo privrela dvere a tie stlmeným buchnutím zapadli na svoje miesto. Chvíľu rukou nerozhodne pohládzala vzácne drevo akoby v nej rástol nepokoj a túžba prekročiť prah, aby sa nemusela obrátiť tvárou v tvár Niryai a odpovedať jej na otázku. Podľa zafarbenia pokožky a dúhoviek očí poznala, že je to Siharei. Rovnako tak oheň, ktorý cítila kolovať v jej žilách ju nemohol zmýliť, pretože v paláci žila už pridlho na to, aby poznala, čo sa ukrýva za výrazom ľudskej tváre, priamo v duši. Nechcela, aby táto cudzinka doplatila na svoju nevedomosť o to viac, že prišla v sprievode Arkana, ktorý sám o sebe pre ňu predstavoval veľké nebezpečenstvo.
Náhle sa obrátila až sa jej jemná látka erey zvlnila okolo útlych členkov a privrela oči mandľového tvaru akoby sa okolo Niryai vznášal závoj oslepujúceho svetla, pred ktorým sa chcela chrániť. Niekoľkými krokmi zmenšila vzdialenosť medzi nimi natoľko, že mohla natiahnuť ruku a dotknúť sa ňou Niryainej tváre. Zádumčivo sa usmiala ako jej končekmi prstov zľahka prechádzala po líci až k spánku.* Toto je zvláštny svet mae sitha. Ja sama sa ho snažím pochopiť už veľmi dlho, ale jediné, čo som sa za tie roky naučila je to, že vzťahy medzi Arkanmi a zákony, ktorými sa riadia sú priveľmi komplikované a spojené so starou tradíciou, než aby sa mohli tak ľahko zmeniť. * Hlas mala úprimný, trochu podfarbený smútkom, ktorý z nej v tej chvíli premenil všetku mladosť na desivú odovzdanosť vlastnému osudu. * Tá mladá žena, ktorú ste počuli kričať sa volá Ryia a podľa arkanských zákonov patrí teraz Nubarovi. Ryia však nevyrástla tu, ale v osade Zikku, po dovŕšení dospelosti spojila svoju krv s bojovníkom toho rodu no ten pred niekoľkými rokmi zahynul v boji s Ngaru. Ak ste prišli s Arkanom Zikku potom musíte niečo vedieť o Ytru, obrovských púštnych červoch, a ich vzájomnom prepojení, ktoré sa potom prenáša z muža na ženu ak ju už pojal za svoju eithe a splynul s ňou.* Siria sa na chvíľu odmlčala a v očiach sa jej zračila naliehavosť. Chcela Niryai pripraviť na to, čo by ju tu mohlo čakať ak by Nubar usúdil, že poslúži jeho
zámerom. * Ak bojovník zahynie, Ytru si sám zvolí či sa podriadi rovnakému osudu alebo nadviaže spojenie s novým Zikku. No keď si zvolí smrť ani potom jeho rozhodnutie nie je natoľko skazonosné, aby neposlúžilo Achtarom, ktorí sa živia vzácnou krvou púštnych červov. Ich túžba po zasýtení je taká veľká, že pri spojení ju cítia aj samotní Likku a to z nich premenilo časť ľudskosti na niečo zverské a oveľa bližšie Achtarom. * Bolo priveľmi zložité vôbec rozmýšľať o tomto svete a nie ho pochopiť, preto sa Sirii odrazu všetky slová vytratili z usporiadaných myšlienok. Rozmýšľala ako by mohla Niryai zrozumiteľnejšie odpovedať. Vysvetliť jej ako kvôli mieru medzi oboma rodmi zaviedli medzi sebou dohodu, že manželky zosnulých bojovníkov Zikku budú odovzdané Nubarovmu kmeňu. * Achtary čerpajú silu z krvi Ytru, Likku zas z krvi tých, ktorí poznali spojenie s týmito tvormi.

/ovladanie povolene /


*Krátku chvíľu na ňu hľadela s rozšírenými očami, ako keby nedokázala uveriť tomu, čo práve počula. Ako bolo niečo také vôbec možné? Dohoda, ak sa tento prapodivný pakt dal tak vôbec nazvať, ktorý vôbec povolí vziať do zajatia ženu, ktorej umrel muž, s ktorým bola spojená, jej pripadala dokonale absurdná. Automaticky siahla po svojej dýke a poslednej jedovatej šipke, ktorá jej ostala po súboji s Warganom. Ukrytá v zapletených vlasoch čakala na svoje poslanie až do teraz.
Niryai vyrazila z miestnosti, narýchlo pokúšajúc sa aspoň čiastočne sa upokojiť. Hnev nebýval nikdy jej spojencom, no teraz s ním musela naozaj bojovať, aby sa aspoň trochu ovládla. Kráčala rýchlo a celú dobu za ňou zlovestne povievala tmavá sathi, akoby zvýrazňovala nielen jej skutočnú náladu, ale aj skutky, ktorých bola schopná. Počas chôdze sa ešte uvažovala nad všetkým, čo sa dozvedela, no ani náznakom v tom nenachádzala nič pozitívne. Nakoniec sa nechala čiastočne vnútorným citom, čiastočne akýmsi podivným prepojením s Warganom, ktoré vzniklo po spoločnej jazde na Ytru, a snáď aj vôňou jedla, ktorá sa šírila po chodbách, dostala až pred meistnosť, kde predpokladala ich prítomnosť. Siahla na dvere, no zastavil ju dotyk na ruke zozadu. Obrátila sa na Siriu a ticho zavrčala. Práve ona by mohla chápať dôvod jej pohoršenia a napriek tomu to tak zjavne nebolo.*

- Už to dlho nepotrvá.-
Wargan zodvihol hlavu, krúžky yawaru ticho zacinkali v jeho vlasoch, keď uprel pohľad na Nubarov chrbát. Držal v rukách kanvu z tepaného ischiu a obradne nalieval opu, nápoj z listov púštnej bylinky, do troch misiek. Dve z nich podal Karimovi, ktorý obslúžil svojho pána, a potom sa sám utiahol za jeho chrbát odpijúc si dúšok z osviežujúcej tekutiny.
- Hovoríš o Teomarovi akoby už mal každú chvíľu prejsť znovuzrodením.- Warganove slová zneli pokojne no zároveň dosť pevne na to, aby dal Nubarovi pocítiť jeho nízke miesto v zložitej hierarchii arkanských rodov.
- Obaja vieme, čo to bude znamenať pre teba ctený brat môjho rodu...-
Nubar sa otočil a s miskou v ruke usadil oproti Warganovi, ktorý si uvoľnil sathi natoľko, že spod tmavomodrej látky presvitala jeho bledá pokožka na krku a zápästiach. – ... a tak isto pre nás. Na východnej hranici si Ngaru budujú svoj vlastný rod. Núdza ich dohnala k tomu, aby potlačili vlastné sebectvo a začali sa spolu spájať. Vedie ich ten koho veľmi dobre poznáš.-
- Pane!- zasiahol do rozhovoru náhle Karim a položil Warganovi ruku na plece.- Nenechajte sa takto urážať!-
Wargan s nebezpečným úsmevom nahliadol do Nubarovej tváre a chvíľu zotrval v mlčaní. Iba, čo si priložil misku s opu k ústam a trochu si z nej odpil. Mienil vážiť svoje slová o to viac, že boli hosťami v Nubarovom dome a ako hosťom im teda nehrozila z jeho strany nijaká podlosť. Nubar sa mu však jasne vyhrážal. Sám najlepšie vedel, čo sa deje v tábore Ngaru a aj to, že čakajú len na to kým starý Teomar neopustí svoje opotrebované telo, aby mohli zaútočiť v čase, kedy na to budú rody najmenej pripravené. A ak chceli Ngaru poraziť museli stáť pri sebe ako brat pri bratovi. Preto Zikku udržiavali dávne krvavé spojenectvá a držali tak krvilačnosť Arkanov Likku na uzde. Boli na sebe závislí a pritom ani jeden rod nechcel uznať rovnocenné spojenectvo kým ten druhý neprijal jeho úplnú slobodu bez podriadenosti.
- Tvoje slová mi nedajú inak než sa ťa opýtať na tvoj zámer Nubar.-
Karim aj naďalej podozrievavo sledoval ako sa tvár zjazveného Arkana roztiahla do širokého úsmevu prezrádzajúceho spokojnosť.
- Chcem načerpať silu Ytru z tvojej krvi. Nie je to tak veľa, čo od teba žiadam za vernosť. No ak nesúhlasíš potom mi postačí aj to dievča, ktoré prišlo s tebou.- Nubarov hlas znel ospanlivo a pokojne. Vedel, že má oproti Warganovi výhodu a jeho nevypočítateľnosť sa tým prejavila v celej miere s akou ňou Likku oplývali. – Niryai, pekné meno pre takú silnú a neskrotnú bytosť z pralesa. Až sa mi nechce veriť, že ti dovolila, aby si jej ukázal silu Spojenia, ktorá teraz koluje v jej krvi rovnako ako v tvojej.-
Karimom tie slová otriasli. Odvaha, s akou ich Nubar predniesol pred mužom, ktorý sa mal čoskoro stať jeho jediným vládcom. Neudržal v sebe pokoj natoľko, aby sa doň zahalil ako Wargan.
- To nedovolím!- vyskočil zo svojho miesta a postavil sa proti Likku, ktorý tak isto vstal a čelil hnevu v očiach verného služobníka. – Vaša krv je priveľmi vzácna, než aby sa ňou plytvalo pre kráľovského psa!-
- To stačí Karim.- zasiahol do hádky Wargan a chytil okraj Karimovej sathi, aby ho zastavil. Keď obaja rozvášnený muži utíchli a upreli na neho zvedavé pohľady v očakávaní toho, čo sa bude diať, vyhrnul si Wargan pomaly rukávy na svojej sathi a natiahol k Nubarovi biele zápästie. Karim v ohromení mlčal. Neodvážil sa viac odporovať a len s nechuťou sledoval ako sa všetka Nubarova pozornosť odrazu obrátila k pulzujúcemu miestu na Warganovej ruke. Krok za krokom k nemu pristupoval ako omámený, padol pred ním na kolená s jedinou myšlienkou a túžbou, ktorá mu nedovolila odpútať sa pohľadom natoľko, aby videl výraz chladnej povýšenosti vo Warganovej tvári.
- Týmto sa mi zaväzuješ Nubar Izgrean, slúžiť mi svojou vernosťou.- prehovoril ticho no jasne Wargan a tesne predtým ako si dýkou narezal jemnú kožu na zápästí pritiahol sa bližšie k Nubarovej tvári a zašepkal mu do ucha posledné slová. – Nedotýkaj sa dievčaťa. Inak ťa ani bratstvo so mnou neuchráni pred mojou pomstou.-
Nubar omámene prikývol na súhlas a očami sledoval tenký červený pramienok spúšťajúci sa dolu Warganovým zápästím. Potom mu chytil ruku akoby držal tú najcennejšiu vec v celom jeho živote a priložil ústa na poranenú kožu. Jemným ťahom sal Warganovu krv a takmer okamžite pocítil silu, ktorá tým doňho vstupovala. A čím viac a dlhšie sal tým väčšmi sinela už beztak bledá Warganova tvár a Karima sa chytal nepokoj. Stačilo jediné kývnutie ruky jeho pána a odtrhol by od neho Nubara aj za cenu toho, že by toho psa pritom sám zabil. No keď sa na to už už chystal aj bez vyzvania, Wargan nesúhlasne pokrútil hlavou.
- Nie. Ešte nie.- zastavil ho chrapľavým hlasom a odrazu pozrel smerom k dverám. Nubar nič nevnímal, ale Karim pochopil a postrehol pohyb spolu s kúskom tmavomodrej sathi. Niryai. Rýchlo prešiel miestnosťou a keď skrz pootvorené dvere pretiahol svoje vysoké telo vrhol na dievča zvedavý pohľad.* Ako dlho tu už stojíš Siharei? A ty?* obrátil sa na zahanbenú Siriu, ktorá odvracala tvár od jeho ostrého pohľadu.*

*Ticho vrčala na Siriu, ktorá sa ju pokúšala zastaviť. Mala pocit, že ľudia žijúci v tomto meste už snáď ani netúžia vidieť skutočnú slobodu, pretože sila zvyku neustále ostávať ovládaný želaniami iných úplne ovládla ich myseľ. Zamračila sa na ňu, pripadalo jej to, akoby sa z nich stali mehari, plniaci priania pánov len do doby, kým opäť nepocítia skutočnú silu sveta okolo. Toho, kam skutočne patria, a ktorý by dokázal naplniť ich srdcia jediným pohľadom, chápajúcim jeho skutočnú krásu. Na okamih jej prišlo ľúto tých, ktorí tu musia ostávať a trpieť. Nechala mladú ženu preto tak, napriek tomu, ako veľmi ju ovládal hnev, netúžila jej spôsobovať ďalšie problémy.
Hneď, ako sa otočila naspäť k svojmu pôvodnému cieľu, na okamih zastavila. Počula svoje meno, znejúce z Nubarových úst a chvíľu nato Karimovu zlosť. Pripadala si, akoby ju niečo prinútilo ostať za dverami, namiesto toho, aby našla toho muža, ktorý sa jej každou chvíľou protivil viac a viac. Až Karim ju vytrhol z podivného zasnenia, ktoré si len veľmi tažko vysvetľovala. Wargan obetoval radšej sám seba, ako by mal ponúknuť ju. Jeho posledné slová, smerujúce Nubarovi, jej zneli v znovu v hlave, keď takmer bez povšimnutia prešla okolo služobníka budúceho vládcu a ako dravec prešla až k ich hostiteľovi. Nenápadne prikrčená a pripravená na útok, nechala s tichým vrčaním presvišťať hrot jedovatej šipky vzduchom až na tenkú kožu krku, kde ho ostala držať. Pokiaľ netúžil po otrave, nedávala mu na výber, len sa odtiahnuť od Warganovej ruky. Dýku mala kúsok za sebou, neustále nachystanú zablokovať hocaký nečakaný pohyb. Až teraz si uvedomila, že zlosť, ktorú pociťovala, nebola len jej, ale aj Nimnugova. Nespútaná a protestujúca proti tomu, čo videla, mala čo robiť, aby ju udržala aspoň čiastočne pod kontrolou a neprebodla Nubarovi hrdlo hneď na mieste.* Bosh'tet te asarie nae a khiee. *Prskala ako dravec, obraňujúci svoj domov.* Tsu nema ai riet'ta.
*Ytru prepojením spolu s ňou a Warganom na okamih poľavil a ona si uvedomila aj zlosť na neho. Nedovolila si spustiť oči z nepriateľa, no ustúpila o krok na stranu, akoby si zrazu nemohla byť istá, či útok nepríde aj zozadu.* Enare... *hlas mala o niečo tichší, no neustále rovnako odhodlaný ako doteraz.* Anu si a mae te ashinea lei. *Nechala len na Karimovi, či mu preloží, že musí konečne pochopiť, čo znamená jeho meno v skutočnosti. Význam, na ktorý sa toľkokrát pýtal a ani raz nedostal odpoveď, ktorú očakával. V prípadne, že odtiaľto, samozrejme, najskôr vyviazne živá.*

* Karim neudržal Niryai pri sebe. Bola rýchla a prudká ako búrka Nia´ mtha.
Tak isto Wargan zachytil len kúsok tmavomodrej látky, ktorý sa mihol vzduchom ako ľahký záves nadnesený vánkom. Ten ho spolu s vôňou Niryainho tela ovanul, keď zastala pri Nubarovi a prehovorila na neho v reči, ktorej ani jeden z nich nerozumel no z tónu ako aj z výrazu tváre sa ľahko dal vyčítať význam. Warganovou tvárou ako tieň preletel slabý úsmev no Nubar sa nehýbal.
Až po chvíli zodvihol hlavu a pozrel skrz svoje plece do Niryainých horúcich očí. Pery mal vlhké, zafarbené do červena od Warganovej krvi a pohľad perleťových dúhoviek zvláštne malátny. Cítil prúdiť energiu svojím telom a tá moc, tá sila ho ochromovali natoľko, že ženine vyhrážky ho nemohli nijako postrašiť. V neočakávanom výpade a pružnosti, ktoré len posilnila jeho nová pozícia, zaútočil. Vyhol sa hrotu šípky, pevne chytil Niryai oboma rukami tak, že sa mu nemohla brániť a zároveň jej vykrútil zbraň z rúk. Bol ostražitý, pretože vedel ešte o jej dýke a tiež bojovnosti, ktorá sama o sebe ho fascinovala. Bol ako milenec držiaci svoju vzpierajúcu sa milenku ibaže v tom stisku nebolo nijakej vášne.
Wargan chcel Nubara zadržať no nemal v sebe dosť sily a Karim to videl. Bol pri Nubarovi skôr ako jeho pán a zvrchu priložil čepeľ svojej rety Likku na šiju.
- Dosť! Odteraz som ja tvojím pánom a ty len vazalom mojej krvi.- prehovoril po prvýkrát Wargan zapierajúci sa lakťom o mäkké podložky. Vlastná slabosť ho znervózňovala a podráždila takže hlas mal chladný a jasný, aj keď nekričal, ale šepkal.
Nubar vedel, čo to znamená. Pustil bojovnú Siharei a zostal kľačať ako odsúdenec pod Karimovou dýkou.
- Nechal som sa ovládnuť.- priznal smerom k Niryai no oči sa mu aj tak nebezpečne zaleskli. – Máte moje hlboké ospravedlnenie vznešená Eiry. Ešte stále ste mojimi vzácnymi hosťami.-
Karim silnejšie pritlačil ostrý hrot rety na kožu Nubarovej šije. Z ranky sa spustila kvapka sýtočervenej krvi.
Wargan si to všimol a venoval Karimovi prenikavý pohľad. Služobník okamžite uvoľnil tlak no zbraň nezložil.
- Chceš tu ostať Niryai? Ako Nubarov hosť...- prihovoril sa mladej Siharei nežne. Pozoroval ju spod privretých očí a v hrudi sa mu pritom rozlievalo zvláštne teplo.*

*Útok, ktorý prišiel od Nubara, nebol ničím neočakávaným, no napriek tomu naň nestihla zareagovať tak, ako by chcela. Jeho ruky jej znemožnili hocaký poriadny pohyb, no pre mladú Siharei to nebol koniec všetkých možností. Dýku mala stále nachystanú, stačilo sa k nej len dostať. No skôr, ako by stihla použiť svoju zbraň, bol pri nich Karim. Vďaka nemu sa vytrhla zo zovretia nepriateľa a ustúpila o krok dozadu, odkiaľ naňho zasyčala podobne ako kobra, nachystaná pred útokom. Dýku už mala nachystanú v ruke, pripravená ju znovu použiť, pokiaľ k tomu dostane príležitosť. Avšak zastavil ju Wargan. Jeho hlas akoby prinášal upokojenie do komplikovanej situácie. Pomaly sa narovnala a otočila jeho smerom. Krátky okamih sledovala jeho tajomné oči, uvažujúc, čo sa za nimi naozaj skrýva. Kde presne je ten skutočný dôvod, prečo sa deje všetko okolo. Prečo nie je medzi svojimi, v domove, ktorý milovala.
S tichým vydýchnutím napokon ukryla dýku naspäť pod tmavú sathi a negatívne kývla hlavou. Neúžila tu ostávať ani o sekundu dlhšie. preto otázka, ktorú jej položil, bola pre ňu prvou, skutočne potešujúcou, možnosťou počas ich návštevy.* Nyi, asarenei. Poďme preč. *rozľahol sa jej hlas potichu s nebadanou dávkou tajomnosti, skrývajúcej ďalšie skutočné pocity.* Ma seranai... *spomenula si náhle na skutočný dôvod, prečo sem predtým šla.* Tá žena... Ryia. Je väznená proti svojej vôli. Mohla by získať slobodu? Ak sa nemá kam vrátiť, môže ísť aj medzi ľud Siharei, kmeň ju neodmietne. Ak by po tom túžilo jej srdce...

* Zlosť skrivila Nubarovu tvár a zmenila ju na nepoznanie.
- Nemáš právo žiadať niečo také, sia era! Ryia mi patrí podľa práva, ktoré je staršie než vek, ktorý strávil tvoj duch na tejto zemi.- zasyčal potichu. Chladný záblesk v perleťových očiach urobil z jeho pohľadu nebezpečné ostrie zabodávajúce sa do mladej Siharei ako hladné čeľuste veyri do svojej obete.
Napätú situáciu prerušil Wargan, ktorý krátkym kývnutím hlavy naznačil Kairmovi, aby pomohol Nubarovi vstať, takže uprený pohľad Likku prerušil.
Wargan sa silnejšie zaprel do mäkkých podušiek poukladaných okolo neho na bohato vyšívaných kobercoch, vstal a pomaly sa narovnal. Krúžky yawaru v jeho vlasoch sa cinkavo rozospievali. Cítil ako sa mu z rany na zápästí spustili tenké pramienky krvi, ako si razia cestu do jeho dlane až k prstom odkiaľ po kvapkách padajú do misky s vodou. Priezračná tekutina po chvíli začala nadobúdať červenkasté zafarbenie no Wargan akoby si to ani nevšimol. Stál a upieral prenikavý pohľad svojich modrosivých očí na Nubarovu zjazvenú tvár naplnenú nenávisťou a urazenou pýchou. Pomaly vykročil dopredu.
- Splním tvoje želanie Niryai...- prehovoril hlasom takým pokojným akoby to, čo sa práve okolo neho odohrávalo bolo len obyčajným preludom nevyspytateľnej púšte a nie skutočnou hrozbou. - ... Urobím to, pretože som zaň zaplatil dostatočnú cenu, ktorá teba, Nubar, musí uspokojiť.-
Zastal priamo pred Nubarom, pred jeho nohami sa končila krvavá stopa, ktorú za sebou Wargan zanechával. Náhle zodvihol poranenú ruku a natiahol ju k tvári Likku, ktorý sa nečakane strhol, bojovnosť v jeho očiach pohasla a nahradila ju túžba ukojiť svoj smäd akoby nič iné už nebolo natoľko dôležité, aby to zamestnalo jeho pozornosť a zbavilo ho ostražitosti. Toto bola cena, ktorá sa platila za život spojený s Achtarmi a Wargan to vedel. Rovnako ako vedel, že jeho krv má pre Nubara oveľa väčšiu cenu než je tá, ktorú si ešte donedávna bral od mladej ženy. Prstami sa zľahka dotkol Likku pod bradou a krvavým palcom prešiel po jeho perách, spomedzi ktorých unikali rýchle a trhané výdychy. Druhú ruku položil na čepeľ Karimovej dýky a odtisol ju od Nubarovho hrdla. Prehovoril k svojmu vernému bez toho, aby zrak odtrhol od perleťových dúhoviek arkanského „brata“.
- Zober Niryai, nech vám tá mladá služobnica ukáže cestu k Ryii. Počkáte na mňa vonku.-
Jasnému rozkazu sa Karim nemohol vzpierať hoci by bol rád ostal. Vrhol na Wargana ešte jeden neistý pohľad, ale pevne zovreté pery jeho pána mu nedávali inú možnosť než poslúchnuť. Otočil sa rýchlo na päte a vykročil k Niryai. Vedel, že mladá Siharei sa len ťažko podvoľuje rozkazom svojich nepriateľov, ktorými pre ňu neustále boli aj oni dvaja, ale tentoraz jej varovným pokrútením hlavy naznačil, že ho má nasledovať a nechať Wargana s Nubarom osamote.
- Kráčaš po okraji priepasti a vysmievaš sa jej z výšky.... nemal by si však zabúdať, že tvoja ľahkovážnosť ťa môže stáť život.- zazneli do tichej miestnosti Nubarove slová len čo sa za Karimom zavreli dvere, tesne predtým ako znovu priložil svoje pery na Warganovo zápästie.
„ No po prvýkrát pri tom niekomu pomáham.“ , pomyslel si on a zachytil sa pevne Nubarovho pleca, aby ho nezmohla slabosť, ktorá by ho prinútila kľaknúť si na kolená.


Siria sa nikdy predtým nestala svedkom niečoho podobného a vyviedlo ju to z miery natoľko, že takmer nebola schopná splniť si svoju úlohu a doviesť Siharei s jej spoločníkom k Nubarovým izbám. Ryia nebola jediná, ktorá v púštnom meste trpela za kamennými hradbami a múrmi, kvôli dohode uzavretej medzi dvoma rodmi, ale to nemohla Niryai povedať. Vziať triumf jej víťazstvu, pretože nemalo v konečnom dôsledku nijaký význam pre ostatné ženy bojovníkov Zikku len pre Ryiu. No aj to stačilo, a preto sa Sirii tlačili do očí slzy vďačnosti, keď celkom samozrejme zobrala Niryai za ruku a viedla ju popod kamenné oblúky chodieb. Ten starý bojovník im bol za pätami, mračil sa akoby mu jeho večne premýšľavá myseľ nedopriala odpočinku ani na krátky okamih.
- Stojte.- zastavil ich odrazu, keď vošli do novej chodby a naskytol sa im pohľad na telá dvoch strážcoch ležiacich na zemi. Vo výklenku na konci , pod ktorým sa otvárala hlboká priepasť stála svetlovlasá žena, pridržiavala sa rukami škár v kameni a nakláňala sa dolu. Bola to Ryia a jej bezduchý pohľad sa upieral na niečo, čo videla len ona. V prvom momente si svoju spoločnosť nevšimla, ale na Karimovo varovanie sa strhla a ustrašene pritisla bližšie k stĺpu, prehodiac jednu nohu cez nízke kamenné zábradlie.
Siria prudko vydýchla, pretože pochopila, čo chce jej pani vykonať, nemohla však nájsť slová, ktorými by sa jej prihovorila, aby ju zastavila. *

/ môžem to prepísať keby niečo dovolil som si trochu ovládnuť tvoju postavu samozrejme len s dobrým úmyslom /

//strašne dlho som sa nevedela rozhodnúť, či by vôbec mala vedieť, čo má v pláne Ryia urobiť //




*Nubarova zlosť pre ňu nič neznamenala. Bol mužom bez skutočného života, túžiacim len po starých zvykoch, ktoré ovládali jeho dušu. Práve nimi ubližoval iným, a ak to aj jeho oči vnímali, nebolo to dostatočne nato, aby bol ochotný s tým niečo spraviť. Preto sa nehýbala, keď na ňu vyprskol, napriek tomu, že sa tvárila, akoby po ničom inom ani netúžila. Ruka sa jej zviezla až ku dýke, no ďalej sa nepohla.
Práve kvôli jeho reakcií ju prekvapilo, ako sa rozhodol Wargan. Splnil jej prianie, aj keď bolo proti ich tradíciám? Mala pocit ako keby spolu s nimi prišlo do tohto mesta niečo, čo ho narúša viac, ako by malo. Viac, ako by miestni obyvatelia mohli chcieť dovoliť. Prekvapene preto vzhliadla k mužovi, ktorý ju neustále udivoval, no po prvýkrát mala pocit, že spôsobom, ktorý by skôr odhadla na Siharei, než budúceho vládcu Arkanského rodu. Zdalo sa jej, že tým rozhodnutím úplne zmenil pohľad na ich spoločnú minulosť. Možno dokonca to, čo sa objavilo na jej tvári, by mohol nazvať úsmevom, ukrývajúcim úprimnú radosť. Nie však kvôli žene, ktorú oslobodil, ani kvôli nej samej preto, že jej vyhovel. Nečakaný vnútorný pocit pri sledovaní Wargana, hrajúci sa v okolitom vzduchu, napriek jeho, na prvý pohľad nepoddajnom obale, ktorý netvorilo len teplo ale aj situácia, vytvorená vďaka nim.
Práve preto poslúchla príkaz a vyšla von spoločne s Karimom a mladou Siriou. Práve jej náhly prejav radosti ju prekvapil, keď ju ťahala za sebou po chodbách paláca. Akoby však nestačili problémy, ktorým počas dňa čelili, pripojili sa k nim aj dvaja mŕtvi strážcovia a Siria, chystajúca sa ukončiť svoje trápenie.* Siria... *začala s tichým výdychom, opatrne k nej pristupujúc bližšie. Zastala až keď bola úplne na dosah, s rukou vystretou smerom k žene. Dostatočne blízko nato, aby ju mohla v prípade potreby zachytiť aj proti jej vôli.* Nie je dôvod, aby si niečo také robila. Udelili ti slobodu, môžeš ísť kamkoľvek budeš chcieť. Do púšte, hôr, pralesa, kamkoľvek, kde sa ti bude páčiť. Dokonca aj ľud Siharei ťa môže prijať medzi seba, stačí len odísť s nami... *celú dobu rozprávala nehlučne, akoby len upokojovala stratené mláďa bez rodičov. Ryino svetlo by dlho blúdilo, kým by našlo Aharei a všetko len kvôli zvykom, ktoré medzi sebou presadili Arkani.*

*Vietor v nepravidelných nárazoch udieral do kamenných stien vysokej veže. Ryiin pohľad smeroval do diaľky no podľa bezvýraznosti v jej tvári sa nedalo poznať či skutočne vníma vonkajší svet. Pramienky snehobielych vlasov jej vírili okolo tváre a ostré púštne slnko do nich vpriadlo zlatisté svetlo, ktoré akoby vychádzalo priamo z Ryie. Keď to Siria videla vzdych jej zamrel na perách, podvedome zadržala dych. Nikdy predtým nebola jej pani taká krásna ako teraz, keď sa odhodlala spáchať taký hrozný skutok. Bola tak blízko smrti
a zároveň v nej bolo viac života než za posledné roky strávené na tomto strašnom mieste. Karimova tvár bola rovnako bezvýrazná ako Ryina, ale oči ho prezrádzali. Sám by nikdy nepriznal, že ho krása a bolesť mladej arkanskej ženy chytili za srdce. Priveľmi si cenil zákony starého sveta no ešte viac oddanosti prechovával k Warganovi a aj preto tu teraz bol a dával pozor, aby sa im do cesty nepriplietli ďalší Nubarovi muži.
Jeden z pramienkov sa prilepil Ryii na pery, ale neodhrnula ho, keď prehovorila.
-Sloboda, ktorú môžem mať na tomto svete je mi cudzia, celý tento svet je mi cudzí. Ponúkaš mi domov?- Ryiin výraz tváre sa po prvýkrát zmenil, keď posmešne skrivila pery. Ten úsmev jej krásu znetvoril na nepoznanie, pretože sa v ňom skrývalo všetko trpké sklamanie a hnev. Ale horší než úsmev boli jej oči, mŕtve a predsa mrazivo prenikavé. Siria to všetko videla a aj napriek tomu, že Ryia nehľadela na ňu, ale na mladú Siharei, zamrazilo ju, mala pocit akoby z nej niekto odtrhol časť duše a vysal z nej všetko teplo.
- Pani, prosím...- zašepkala ticho, takmer plačlivo.
Hlas vernej priateľky Ryiu konečne prebudil. Strhla sa akoby ju niekto udrel a až vtedy si všimla ruku, ktorú jej Niryai podávala. Nesmelo sa k nej natiahla a pevne ju chytila.
- Nechcem zomrieť tu. – zašepkala Ryiu tak ticho, že to mohla počuť len Niryai. Preliezla na druhú stranu kamenného zábradlia a zostala stáť zoči voči mladej žene, ktorá sa na ňu nijako nepodobala. Jej pleť bola bledá zatiaľ čo pokožka Siharei tmavšia, zhnednutá od slnka a kontrast ich spojených rúk takmer oslepoval. Ale obe boli odlišné aj v niečom inom. V niečom, čo sa nedalo postrehnúť tak očividne ako výzor...
- Musíme ísť.-
Karimov rozhodný hlas prenikol Sirii do vedomia ako ostrie dýky. Mal pravdu. Mŕtvi strážcovia na zemi im už síce nemohli ublížiť, ale po paláci sa stále potulovalo dosť mužov, ktorí by ich bez váhania zabili. Všetci vedeli kto je Ryia a tiež aký je Nubarov vzťah k nej. Nenechali by ju odísť len tak a ani nikoho kto by ju sprevádzal.
-Má pravdu. Musíte ísť.- posúrila ich aj ona a rýchlo pristúpila k Ryii a Niryai. Obom položila ruku na chrbát a zľahka ich potlačila ku Karimovi.
-Zadržím stráže, ktoré by sa sem chceli dostať...veľa šťastia. Zbohom.-
Po tých slovách a vďačnom pohľade, ktorý poslednýkrát venovala cudzinke, sa otočila a náhlivo zamierila do chodby, ktorou prišli. Toto bol koniec a nemalo zmysel chvíľu zbytočne naťahovať slovami na rozlúčku, ktorá sa veľmi rýchlo mohla zvrhnúť na niečo horšie keby ich objavili.
Ani Karim dlhšie nepostával na mieste. Pustil sa opačnou stranou a v duchu dúfal, že si ešte pamätá správnu cestu von z tohto bludiska chodieb a slepých uličiek. Uplynulo už dosť času, každý tieň mohol ukrývať pascu, ale chodby ako aj nádvorie boli pokojné. Život tu ustrnul v piesku. Ale potom sa spoza ohybu chodby vynoril likkanský strážca. Skôr než na nich mohol krikom upozorniť ostatných, Karim mu zapchal ústa a dýkou podrezal hrdlo. Ryiu sa na to všetko dívala s desivým pokojom a istým druhom zadosťučinenia, ktorý jej roztiahol pery do chladného úsmevu. Páčil sa jej pohľad na muža dusiaceho sa vlastnou krvou. Dívala by sa mu do očí tak dlho kým by nevypustil dušu do horúceho piesku, ale aj ona si uvedomovala, že teraz sa musia ponáhľať. Na druhom nádvorí, ktoré sa rozkladalo o poschodie nižšie a viedlo k nemu kamenné točité schodisko niekoho zahliadla. Pohyboval sa ladne, vietor mu lepil sathi na telo, ale to mužovi nijako neprekážalo, keď jediným rýchlym pohybom zaboril ostrie do hrude Likku, ktorý stál proti nemu. Odrazu sa muž obrátil ich smerom a rukou kývol Karimovi. Bol to Wargan. Spoznala by ho kedykoľvek.
A potom jej výhľad na neho zakryla stena schodiska, po ktorom schádzali dolu. Opýtala by sa Karima prečo ich vedie preč od neho, ale odpoveď už dávno poznala. Vedela, že verný sluha ju, aj tú cudzinku, odprevadí do bezpečia poslúchnuc pánove príkazy.
-Postará sa o seba sám.-
Karim musel zachytiť výraz jej tváre, keď tak presne odpovedal na myšlienky, ktoré jej blúdili mysľou už od toho okamihu ako Wargana zbadala na hradbách.
-Musíme ísť. On nás nájde.- tentoraz sa Karim obrátil na Niryai a vrhol pritom nenápadný pohľad smerom k Ryiu akoby jej chcel naznačiť, že teraz musí ich malá skupinka zostať spolu.
- Nájdeme ďalšiu oázu dosť ďaleko odtiaľto. Ani Likku o nej nevedia a tam počkáme.-



/ Tiuška môžeš to pokojne posunúť o koľkodní chceš aj napísať, že sa potom stretli /