Kráľovská letecká akadémia na Telarione

Vlak číslo deväť deväť tri z Gardensoul na pravidelnej linke do Cavetownu sa nachádza na rýchlodráhe štyri. Všetci cestujúci nastúpte prosím. Odchod za dve minúty.
Futuristický ženský hlas sa rozozvučal priestrannou halou až sa zdalo, že vychádza priamo zo stien, ale nikto sa pri jeho zvuku nezačal obzerať okolo seba. Akoby mal každý jeden človek na nástupisku vopred pridelenú úlohu a pohyboval sa v súlade s tým, ako ho naprogramovali. Jednoliata masa ľudí sa začala deliť podľa toho ako na rýchlodráhy prichádzali spoje. Bolo to až neznesiteľne vzorové správanie, pri ktorom by aj tá najmenšia zmena rýchlosti vzbudila pozornosť, a tak Neal znovu chytil Kalei za ruku.* Ideme.* Vyhlásil a s pohľadom upretým pred seba vykročil priamo naprieč halou, aby sa po piatich metroch mohol zaradiť do pomaly postupujúceho radu.
Tesne pred skenovacími turniketmi mu na plece dopadla niečia dlaň. Bola ťažká a tlak prstov sa pohyboval tesne za hranicou toho, čo by sa ešte dalo považovať za príjemné. Zareagoval reflexívne, pustil Kaleinu ruku, postrčil ju k turniketom a sám sa pritom prudko otočil tvárou k útočníkovi. Mal zhruba sekundu na to, aby si všimol, že sa pozerá priamo do očí chlapíka od novinového stánku. Takže Kalei ho odhadla dobre.
V poslednej chvíli sa uhol úderu pästi, ktorá mužovi vyrazila do prázdna, takže mal Neal čas zraziť mu ruku a opätovať útok. Niekoľko najbližšie stojacich ľudí vykríklo, keď sa chlapík zapotácal pár krokov dozadu a zastavil sa až na rukách prizerajúcich sa. Zúrivým pohľadom si premeral Neala, zotrel si z úst stopy krvi a druhýkrát vyrazil dopredu. No tentoraz nie proti nemu, ale proti Kaslei akoby si dobre uvedomoval, že dostať ju pre neho oveľa dôležitejšie.*

Kalei/Tea

*Pri dotyku Nealovej ruky pokojne vyrazila dopredu, akoby to bol vopred pripravený signál a pokojne kráčala. Hlavu mala síce skloenenú viac k zemi, aby jej tvár zakrývali vlasy, no jej oblečenie bolo beztak nápadné. Nielen výraznou červnenou farbou, ale hlavne tým, že na takéto miesta neveľmi patrili také šaty. Napriek tomu sa ale dostali až k turniketu, ich odchod bol na dosah ruky. Keď pocítila že jej pustil ruku, nemusela sa ani otočiť a vedela že majú problém. Pocítila podstrčenie, no napriek tomu turniketom neprešla ale sa otočila. Nealova predstava bola možno taká že ona odíde a on to vyrieši, no z jej predstavami o závere tohto večera to nesedelo. Boli v tom napokon spolu, aj keď on to bral ako prácu. Pohľad jej padol na muža, ktorého si všimal už predtým a pokrčila čelom. Rozruch na stanici bolo to posledné čo im bolo treba, no teraz už nebolo cesty späť, aspoň to ju napadlo, keď sa muž zahnal na Neala. Ten sa pohotovo uhol a ďalší útok po miernom spamataní išiel na ňu. Jej otec sa postaral o to aby mala za sebou niekoľko druhov základov bojových umení, veď keby ju náhodou napadli. Neskôr si jeden vybrala a venovala sa mu viac, napokon, k jej koníčku sa to hodilo a aj k životu. Mužovi sa teda uhla i ona, dokonca mu zasadila i úder, no jej bol slabší než Nealov a tak ju muž zdrapil za ruku a potiahol viac k sebe. S jeho váhou a jej váhou si moc nenavyberala, ďakovala len za tie tenisky a stabiliy na nich. Prichádzal úder, chcela sa mu vyhnúť, no časť úderu sa predsa len nevyhla a tak pocítila bolesť, keď sa päsť stretla s jej perami. Pocítila na nich krv, no neuvažovlaa nad tým, vytočila sa do strany keď chcel pokračovať a zachytila mu ruku. Pevne ju zdrapila za zápästie, a v jednom pohybe ktorým ho dostala ich ruky do 90 stupnového uhlu zatlačila, tak aby ho dostala do nepríjemnej páky, ktkorá ani ako páka nevyzerala. Dalo sa to použiť na príjemnú ľahkú sebaobranu, no ona spravila krok do neho a ozvalo sa bolestivé puknutie.*

/ovládala som ti ho vieš, chcela som dostať po hube /

*Dalo by sa povedať, že získal presne tie informácie, ktoré potreboval, aj keď ho veľmi neuspokojili. Okrem iného to tiež znamenalo, že nie je jediný, kto sa teraz musí vyrovnávať s neželanou pozornosťou. Myšlienka na Kalei sa rozplynula pred obrazom mužovej tváre, ktorému po tej poznámke ešte stále pohrával na ústach dvojzmyslený úškrn. Rawir sa už nemohol dočkať, kedy mu ho zarazí dovnútra lebky a premení ho doslova na "interný" humor, ktorý už nebude nikoho obťažovať.* Takto sa o dáme nehovorí.* Zmohol sa na poznámku tesne predtým než sa uhol zabijakovmu ľavému háku a sám premenil úder do jeho hrudného koša z potenciálneho na vysoko reálny. Ďalšia výmena informácií medzi nimi nenastala, pretože sa obaja sústredili na boj. Rawir musel uznať, že sa postavil proti schopnému súperovi, čo do výšky a množstva svalstva na tele jeho samého výrazne prevyšoval. Mrštnosť a pružnosť, to bola jeho mantra, ktorú si osvojil ešte na vysokej škole, keď sa už nemohol vyhnúť šikane. Trvalo dosť dlhý čas, kým si nemusel každý jeden deň pred zrkadlom pripomínať, že má naviac, že už nie je ten malý chlapec, ktorý si naloží do nohavíc len čo na neho dopadne tieň súpera.
Preto útočil zúrivejšie, roky nedobrovoľných bitiek z neho urobili niečo ako majstra v predvídaní úderov, preto keď sa mu podarilo dostať muža na zem a chytiť jeho hlavu do zveráka, držal.
Držal ešte aj vtedy, keď sa telo pod ním prestalo hýbať a okrem vlastného hlasného dýchania počul už len šum stromov. So zakašľaním sa prevalil nabok a doprial si chvíľu bez pohybu, takže jediné, čo ho odlišovalo od mŕtvoly boli výrazné pohyby hrudníka. Rukou naslepo zašmátral vedľa seba, nahmatal látku mužových šiat, ale keď prezrel vrecká nenašiel nijaký doklad totožnosti.
Pomaly vstal a zamieril k miestu, kde nechal položené sako. Mal v ňom nielen Remiho šperk, ale aj dôkaz, ktorý mal teraz viac než cenu zlata. Takmer ho to stálo život a úprimne, bol vážne vytočený. A aj to len preto, že bol džentlmen. Zodvihol sako, párkrát ho citlivo oprášil a skontroloval obsah oboch vnútorných vreciek. Cesta hore zrázom bola strmá a jeho každý jeden krok bolel ako po návšteve zlého chiropraktika. Kam sa stratilo všetko dobré jedlo, šampanské a uhladení návštevníci Remiho večierka? Jeho nohavice boli zničené, topánky zaprášené a košeľa celá od krvi. Boli chvíle, keď svoju prácu naozaj neznášal. Zvlášť, keď si pri nej zničil drahé sako od Higfielda.*

*Možno si muž myslel, že má pred sebou ľahkého súpera, ale keď mu Kalei zatlačila na ruku, zložil sa k zemi rovnako rýchlo ako keby ho odrovnal úder pravačkou. Jeho bolestivý výkrik prehlušil aj zvuk štiepiacej sa kosti, ale zanikol vo výkrikoch a šepotoch okolostojacich. Niekto už dávnejšie zavolal bezpečnosť, pretože keď sa Neal obzrel cez plece, hustá masa cestujúcich sa rozostúpila, aby vytvorila koridor, ktorý sa každou chvíľou približoval k nim. Aj keď by si veľmi rád pozrel dohru súboja, nemohli už viac strácať čas.
Ukončite nastupovanie prosím. Vlak linky tri deväť tri je pripravený na odchod.
Neal vykročil dopredu, muž kľačal na zemi a snažil sa urobiť všetko preto, aby sa uvoľnil z Kaleinej páky, ale potom sa mu pleca dotkla Nealova ruka a odrazu sa prestal brániť. S tlmeným buchnutím sa zvalil na špinavú dlážku, oči vyvrátené stĺpikom.
Pri tom všetkom, čo sa stalo sa vôbec nezdalo, že by to Nealov stoický výraz nejako poznačilo, aj keď v kútikoch úst mu driemali kruté tiene, ktoré tam zvyčajne nebývali. Jeden pohľad na Kaleinu tvár stačil na to, aby postrehla, že mu jej krv nie je po vôli, ale nijako to nekomentoval. Iba ju potiahol so sebou, bez toho, aby si vôbec pýtal povolenie ju zodvihol na ruky a preložil ju cez turniket. Sám ho preskočil znovu s tou istou nehlučnou mrštnosťou, ktorá akoby ani nepatrila človeku a potlačil Kalei smerom k dverám rýchlovlaku, ktoré sa za hlučného pípania kontroliek začali zatvárať. Našťastie sa ten incident odohral v obkľúčení veľkého množstva divákov, aby si cestujúci vo vlaku všimli ich podozrivú prítomnosť a keď na miesto činu dorazila hliadka, vlak do Cavetownu už naberal rýchlosť.* Slušná páka. * zhodnotil po chvíli, ale pohľad ešte stále upieral pred seba. Pohybovali sa takou veľkou rýchlosťou, že vonkajšie osvetlenie dráhy preblikovalo cez okná v polsekundových intervaloch. Lámalo sa na Nealových črtách, z ktorých sa už stratila predchádzajúca krutosť, ale nie ostražitosť.* Možno by bolo načase zvážiť tú dovolenku.

Kalei/Tea

*Ani nevedela ako, ocitla sa za turniketom a bola vo vlaku. Bez otáčania sa smerom vzad kráčala dopredu, rukou si len zotrela krv z pier, aj keď cítila že ju mala opuchnutú.* Máme po bozkávaní. *Zhodnotila ona iným smerom, napriek všetkému ju žartovanie neprešlo. Otvorila dvere do jedného z kupé a hodila sa na sedačku. Ona sa tak tešila na horúcu vodu, aj keď mala pocit, že skončí v spche a nie vani, pretože v tej by asi zaspala a zase utopiť sa, keď prežili týchto? To by bola dosť veľká irónia aj na ňu.* Nejakú nám teda vybavím, ak budeš mať špeciálne predstavy, stačí povedať. *Poznamenala a oprela si hlavu, sledujúc ako sa svet okolo za oknom mihá, v tmavých farbách noci. Ani nevedela ako, boli na ich výstupnej stanici, kde to boll síce ešte kus domov, no vidina postele a vody ju hnala dosť rýchlo. Keď sa dostali k bráne ich sídlu, jeden z mužov ochranky si ich len nechápavo premeral, no nič nehovoril ani sa nepýtal, kde nechali auto.
"Ste v poriadku slečna Norton?" Kalei vedela že to bola otázka na jej peru, no nemala chuť teraz nič vysvetľovať ani riešiť. Ak mali trochu rozumu, pred otcom takéto veci spomínať nebudú. Len kývla hlavou nech ich pustí a keď sa tak stalo, pohla sa po chodníku dovnútra. Ona sa naozaj už strašne tešila a bola unavená dosť na to, aby spala na druhý deň hádam aj do obeda, aj ke´d ako sa poznala, ráno už bude svieža ako rybka, aj keď sa cítila takto ako zdochlinka. Jeden z dobermanov k nim vrčiac prišiel, no len čo zaregistroval pachy, pokojne sa pohol preč. Kalei mlčala až kým sa neocitla vo vnútri, kde bolo ticho a tam sa otočila a položila mu ruku na rameno.* Neal ďakujem. *Usmiala sa na neho a potom sa pohla smerom do izby. Keď zbadala svoju obrovskú posteľ mala chuť sa do nej hneď hodiť, no odolala a prešla do vlastnej kúpeľne. Mala tam aj svoju milovanú vaňu, no napokon keď z nej skĺzli červené šaty, vošla do sprchy a pustila na seba horúcu vodu. Nevedela si v tej chvíli predstaviť úžasnejší pocit, než keď jej horúca voda stekala po tvári a tele, keď sa jej mokré vlasy prilepili na chrbát. Mala tušenie že sa tam zdrží.*

*Kolesá čierneho sedana s ťažko čitateľnou telarionskou poznávacou značkou zastali pri okraji obrubníka, dvere sa otvorili a podvozok sa mierne zodvihol v tej istej chvíli ako sa chodníka dotkol pár zaprášených elegantných topánok.
"Ešte raz vám ďakujem za odvoz." Rawirov úsmev skĺzol po tvári ženy ako kvapka horúceho vosku po sviečke a roztopil sa v jej očiach s presne vypočítaným zámerom.
"Ale, to nestojí za reč," mávla rukou dobre zachovaná štyridsiatnička a nervózne sa zasmiala. "Viete, normálne stopárov neberiem, ale vy ste pri tom aute vyzerali strašne. Naozaj nepotrebujete odviezť až do nemocnice?"
To bol problém príliš ochotných žien. Podaj im ruku a budú ti chcieť na krk nasadiť obojok, pomyslel si Rawir s konštantným okúzľujúcim úsmevom, pod ktorým sa tajila dobre ovládaná túžba poslať ju kadeľahšie.
"Nemusíte si robiť starosti, o všetko sa postarám."
Znovu ten nervóznysmiech, žena zodvihla ruku, aby si prehrabla husté vlasy medovej farby a potom pokrčila ramenami akoby jej na tom v skutočnosti ani nezáležalo. Pochopila, že jej síce ďakuje, ale viac s ňou nechce mať nič spoločné. Len niečo bolo neomylnejšie než matematické výpočty, a to inštinkt žien vetriacich boháčov a akokoľvek zničene Rawir vyzeral, stále pôsobil dojmom muža, ktorý netrpí biedou.
Rukou si na hrudi prihladil sako, ktoré zakrývalo stopy po krvi na košeli a ešte raz sa rozlúčil. Otočil sa na päte a ráznym krokom zamieril k luxusne pôsobiacej stavbe. Počkal si, kým sedan zahne za roh ulice a potom aj on zmenil smer. Jeho dom sa nachádzal o dva bloky ďalej, ale nechcel nič riskovať.
Len čo kľúč zapadol zámky a on konečne prekročil prah, uvoľnil sa. Sladký domov. O dve minúty neskôr celou ulicou prešla mohutná tlaková vlna výbuchu, ktorá na okolostojacich domov povyrážala všetky okná. Plamene z Rwirovho domu za hlasného praskania, chrapotu a hvízdania vyšľahli do výšky a zahalili celú stavbu do oparu hustého čierneho dymu.*

*Možno preto, že obaja boli profesionáli, dokázali sa tváriť akoby sa nič nestalo. Cesta vlakom do Cavetownu prebehla bez komplikácií a ako Neal sedel na sedadle oproti Kalei, zachovával pre neho typické mlčanie. Keď súprava vyšla z tunela ešte stále zostávali do svitania necelé dve hodiny. Trisať minút im zabrala cesta domov taxíkom a dve sekundy rozlúčka pred dverami Kaleinej izby. Možno sa len chcela vyhnúť otázkam a možno bola naozaj unavená, ale keď sa odrazu ocitol na chodbe úplne sám, nebol si vôbec istý tým, čo sa stalo. Zodvihol ruku, chystal sa zaklopať a celý večer s Kalei prebrať, ale keď sa priblížil k dverám, začul zvuk sprchy. Odhodlanie ho rýchlo prešlo a namiesto toho sa vzdal. Už keď nastupoval do práce, dohodol sa s ňou na istých podmienkach, o ktorých jej otec nemal ani len tušenia, pretože keby áno, on by to už nebol a Kalei by skončila pod zámkom či by sa jej to páčilo alebo nie.
Rozhodnutý načať tému najatých zabijakov na druhý deň, pohol sa smerom k svojej izbe na druhej strane chodby. Nikdy nebol príliš ďaleko, keby ho Kalei potrebovala, aj keď sám vedel, že sa o seba dokáže postarať sama. S nečakane rozladenou náladou za sebou zabuchol dvere a jedným ťahom porozopínal gombíky na košeli. Možno tá sprcha nebola až taký zlý nápad...

...voda pod silným prúdom dopadala na dno sprchového kúta a vytvárala v miestnosti šum, ktorý zakryl tlmené šťuknutie zámky, keď sa dvere pomaly otvorili. Tenký pásik svetla dopadol na látku červených šiat len tak pohodených na zemi, ktoré ruka v čiernej rukavici jemne zodvihla a pošúchala medzi prstami. Sprcha ešte stále šumela a vzniknutá vlhkosť zahmlila veľké okrúhle zrkadlá, kde sa mihol len nezreteľný vysoký tieň. Posúval sa pomalým krokom dopredu, cestou odložil na prádelník pokrčené šaty a stiahol z držiaka pripravený čistý uterák. Chrbtom sa najskôr pritisol k bočnej stene sprchového kúta, vytiahol si z vrecka na koženej bunde malé zrkadielko a natočil ho tak, aby videl na postavu vo vnútri. Rozoznával len siluetu nahého tela a potom moment, keď sa otočila chrbtom zvyšku miestnosti, možno aby lepšie zachytila tryskajúcu vodu. Vtedy schoval zrkadielko, pevnejšie zovrel uterák a trhnutím otvoril presklené dvere. Presne ako čakal, para sa na neho vyvalila ako zo dna sopky, ale jeho ruky neomylne našli vlhké telo, pritisli sa naň odzadu a prudko ho pritlačili k sebe. Jednou rukou ju chytil okolo ramien, tesne pod prsiami, aby sa nemohla brániť a druhú jej pritisol na ústa. Hrubá koža rukavice ho chránila pred uhryznutím a dostatočný odstup panvy zase pred nepríjemným úderom do slabín. Od námahy dýchal prudko, pery mal len pár milimetrov od jej uší, takže počula jeho tlmený pobavený smiech.* Ale, ale, to je prekvapenie. Robil som si o teba starosti, ale zdá sa, že to tu zvládaš celkom obstojne. Sľúb, že nebudeš jačať a pustím ťa.* Rawirov hlboký šepot zarezonoval v stiesnenom priestore naozaj pôsobivo. Len pomaly odťahoval ruku od Kaleiných úst.*

(sa mi to tak hodilo )

Kalei

*Pod sprchou stála naozaj dosť dlho, prebrala ju a zároveň zbavila pocitu, že bola špinavá a spotená. Regenrácia tela na nezaplatenie. Umyla si dlhé vlasy, vo vzduchu sa niesla príjemná vôňa jej šampónu, akurát bolo v kúpeľni nezvyklo ticho. Zvyčajne si pustila nejakú hudbu, no bolo neskoro či skoro, záležalo od uhla pohľadu a ona nechcela rušiť spiacich. Otec síce nebol doma, no ich zamestnanci sa potrebovali vyspať tiež. Práve keď jej ruka nahmatala točku a vypla prúd vody, akalo ju prekvapenie nemilého charakteru. Zľakla sa kto jej lezie do sprchy a po dnešnej noci čakala len to najhoršie, nie práve uterák. Chcela sa brániť, no nemala moc možností, zaskočil ju nevítaný hosť nepripravenú. A to chcela len spať. Keď ale zaregistrovala ten pobavený smiech, spojila si ho s tvárou a mala chuť vzdychnúť si, prevrátiť očami či mu najlepšie jednu vraziť. Čakala až uvoľní jej ústa a len čo mohla prehovoriť, dala patrične najavo, čo si o hysterickom kriku myslela.* Vyzerám ako nejaká hysterka? *To by nebolo najlepšie a ak by mala inej možnosti, nekričala by. Bolo lepšie riešiť veci potichu, hlavne ak dôvodom možných útokov bol jej koníček.* A teraz ma pusť. *Dodala jasným hlasom, rekapitulujúc si oneskorene čo to hovoril. Mal o ňu starosti? Hádam niečo vedel o tom útoku? žeby si užil niečo podobné? Napadla ju aj opačná možnosť, že si len prišiel overiť, či spravili jeho chlapi prácu za neho a ak nie, dokončiť ju. Ale to by už asi bola mŕtva. Mala na jazyku otázku, ako sa dostal do domu, no zdržala sa komentára. Postará sa o to, aby sa ostraha ešte zlepšila. Nebála sa o seba, no tento dom, jej izba...malo to byť mieto kde mala pokoj a kde sa nemusela ničoho obávať. Práve jej ten pocit bezpečia a tepla domova dosť zmaril.* Čo tu robíš? *Nedalo sa povedať, žeby jej hlas vítal jeho osobu nadšene.*

*Nespokojne tľoskol jazykom a šikovne Kalei obrátil tvárou k sebe bez toho, aby nejakým spôsobom ohrozil svoje rodinné klenoty. Neveril jej dosť na to, aby si ju k sebe pustil tak blízko, ale keď pohľadom skĺzol nižšie iba oceňujúco nadvihol obočie.* Tie vyzerajú ako pravé.* poznamenal nevinne a akoby mimochodom, pričom sa očarujúco usmial, aj keď na flirt nemal nijakú náladu a nejakým spôsobom to vyžarovalo aj z jeho postoja. Nesprával sa útočne, až na tú malú epizódku v sprche. Dokonca sa chystal Kalei podať uterák, ktorý ešte stále držal za jej chrbtom, ale potom sa dvere s treskotom roztleteli a dnu sa vrútila vysoká postava. Najmenej deväťdesiat kíl čistej svaloviny sa na neho vrhlo so zarevaním, ktoré bolo viac podobné zvieraciemu zavrčaniu než ľudskému hlasu.
V poslednej chvíli stihol Kalei pustiť a odraziť úder päsťou, ktorý ho pokojne mohol dostať do bezvedomia. Pred ďalším útokom si iracionálne na mužovi uvedomil pár detailov, ktoré mu mohli pomôcť. Bol síce vysoký, ale len o kúsok viac, než on, vlasy mal vlhké akoby len pred chvíľou vyliezol zo sprchy a až na čierne športové tepláky na sebe nič iné nemal. To bola vcelku dobrá bilancia znamenajúca absenciu strelenej zbrane, ktorú by si chlapík mohol schovať pod tričkom. Očividne nebol pripravený na boj a tak to Rawir využil na útok. Muž sa predvídavo uhol a sám zaútočil.
"Efektné," zasyčal Rawir cez zuby, keď chrbtom narazil do zrkadla a to pod úderom popraskalo. "Kung fu?"
Muž sa vrátil do základného postoja a opovržlivo sa ho premeral. "Wing tsun," zavrčal a znovu vykročil dopredu s jasným úmyslom, ktorý sa nedal prehliadnuť.*

Kalei

*Pri poznámke o pravosti len nadvihla obočie a bez rozpakov zareagovala.* To preto, že pravé sú. *Možno by položila otázku čo tam robil znovu, keby dostala príležitosť. Namala potuchy ako Neal vedel, že niekto predsa len prešiel bezpečnostné opatrenia, no odrazu tam bol s nimi. Mlčky sa natiahla po uterák, pevne si ho omotala okolo tela a prebehla po Nealovi. Kto by to bol povedal, že tú jeho svalovú hmotu jej ukáže ešte dnes. Trvalo to len pár sekúnd čo nič nehovorila ani nereagovala, akoby zvažovala, no nemohla nechať Neala nakopať ho, pretože by to nebolo práve fér. Či chcela alebo nechcela, Rawir sem neprišiel zo zlými úmyslami. Musela napokon uznať, že ju prišiel skontrolovať, či bola v poriadku, aj keď ju jeho prítomnosť v dome netešila. Na tomto mieste Tea neexistovala a jeho pobyt tu vnímala akoby jej niekto držal krk pevne zovretý. Napriek vnútornému nepokoju sa jej na tvári usadil pravý opak vnútra, bola pokojná akoby o nič nešlo.* Neal. *Oslovila ho rýchlo, keď sa už pohla medzi nich, udržiavajúc akúsi bariéru medzi možnými údermi a kopmi.* Poznám ho. Prišiel len skontrolovať či som v poriadku. *Objasnila rýchlo, na jazyku mala ďalšie slová, no tušila že Neal nakope potom ju. Nikdy nepracovala vo dvojici a už vôbec neprezrádzala svoju skutočnú identitu. V jeden večer porušila obe zásady pri niekom komu nemohla dôverovať a koho nepoznala. Spätne mala chuť nakopať sa do zadku aj sama, rozhodla sa to ale nechať na neskôr. Času dosť.* Neskôr ti to vysvetlím. *Prehodila smerom k Nealovi, nechcela si vypočuť prednášku pred Rawirom a ani sa jej teraz nechcel rozprávať celý príbeh. Mala pocit, akoby sa dnes do tej postele ani nemala dostať.* Mohli by ste sa presunúť do izby, prídem za vami. *Poznámku o bielej mierovej vlajočke si odpustila, nepredpokladala, žeby Neal pokračoval vo vyprevádzaní Rawira z domu po jej slovách, aj keď si bola istá, že vnútorne na neho poriadne zazerať bude. A možno nielen vnútorne. Prstom im naznačila smer a sama sa pohla opačne, k skrinke na ktorej mala položené veci na spanie. Len čo mala súkromie si sťažka vzdychla pre puknuté sklo a celú vzniknutú situáciu. Zaváňalo to problémami, ak ju chceli dnes zabiť, niekto vedel o tom kto bola Tea. A určite ich bolo viac než len tí, ktorí ich prenasledovali. Po koži jej prebehli zimomriavky a vo vnútri sa objavila ťažoba. Po toľkom čase spravila takúto chybu, aj keď si vždy hovorila že ak začne miešať svoj život a "koníček", praskne to. Pokrútila hlavou, bola unavená na to aby to riešila teraz. Natiahla na seba šedé tričko, vyhrnula k lakťom rukávy a natiahla čierne bedrové nohavičky. Sveter potiahla o kus nižšie. Hrebeňoom prešla po vlhkých vlasoch a pobrala sa za nimi, strapatá a nenamaľovaná, veraic, že obaja budú živý, spolu s jej izbou.*

*Netušil, kto je ten chlap ani prečo ho Kalei zastavila, ale nebol s tým dvakrát spokojný. Problémistu poznal na prvý pohľad a navyše sa mu nepáčilo, čo videl, keď vošiel do kúpeľne. Ešte raz si s mužom vymenil nedôverčivý pohľad a potom o krok ustúpil dozadu. Urobil to veľmi pomaly a neochotne, v zovretých pästiach ešte stále cítil dosť napätia na to, aby sa dokázal uvoľniť úplne a polonahá Kalei mu na pokoji duši nijako nepridávala. Aj preto k nej nechcel byť tak blízko. Mal pocit, že keby sa na ňu pozrel ešte raz, tak by ho nijaká jej poznámka nedokázala zastaviť.
Keď vychádzali z miestnosti na chvíľu obaja muži zastali pred dverami a vymenili si ironické úškrnky. Iba ten Nealov bol o niekoľko stupňov ľadovejší, keď natiahol ruku v ponúkajúcom geste a nechal muža prejsť popri sebe.
"Mimochodom, volám sa Rawir."
Nealov už v rukách držal kľučku, keď sa Rawir otočil a nazrel mu ponad plece, akoby chcel ešte naposledy zazrieť Kalei nahú. Ozvalo sa rázne pribuchnutie dvier,po ktorom si Neal založil ruky krížom cez hruď a s naširoko rozkročenmi nohami vytesnil rám dvier zo všetkých strán.
Rawir nadvihol obočie, uškrnul sa a prešiel k posteli, na ktorú sa bez opýtania zvalil. Mal za sebou ťažký večer, potreboval sa vyspať, ale vedel, že ho ešte čaká dlhá noc s Kalei / Teou a jej "Dobermanom".
"Povedz, čo tu musí človek urobiť pre trocu vody?" nadhodil a nadvihol sa na lakťoch, aby dobre videl na mužovu tvár, ktorý sa netváril nijako priateľsky.
"Tak dlho sa tu nezdržíš."

Kalei


*V kúpeľni sa nezdržala dlhšie než bolo potrebné, akosi si nebola istá, čo sa zatiaľ dialo v jej izbe. Preto len posledný raz pozrela do zrkadla na svoju strapatú mokrú hlavu a natiahla sa ku kľučke. Jej pohľad sa zoznámil s Nealovým chrbtom, načo len povytiahla obočie a zároveň sa pousmiala. Všetky výrazy ale zmizli tak rýchlo, že si ich nestihla poriadne uvedomiť ani ona sama. Položila mu ruku niekde medzi plece a lopatku, aby ho upozornila na svoju prítomnosť a obišla ho. Zadívala sa na svoju posteľ a Rawira v nej, potlačila vzdych a napokon len unavene zívla.* Tak čo sa deje? *Spýtala sa, kráčajúc smerom k svojej posteli.* Chcem skrátenú verziu. Mimo toho, rob si tu čo chceš, pre mňa za mňa snor aj v šuflíkoch a skúmaj obsah koberca, ale posteľ je moja, takže...*Prstom naznačila nech sa pekne postaví, pridlho sa na tú vodu a voňavú posteľ tešila, aby sa teraz dívala, ako jej tam kvasí niekto iný. Mala otázky, dokonca sa chcela pozhovárať s Nealom, no mala pocit že všetko malo dosť času, aby sa predtým aspoň trochu vyspala. Bola to dlhá noc, už len ten pobyt u Remediussa by jedného odpravil do postele, nieto tá naháňačka. S ďalším zívnutím sa na neho teda zadívala, čakajúc kým sa presunie inam a kým jej prezradí, čo ho sem viedlo. Okrem potreby skontrolovať ju, čo bol dôvod prečo bola vlastne slušná na neho. V rámci svojich možností, ako inak.*

*Rawirove oči zvedavo preskakovali z Neala na Kalei, ale pomaly, neochotne, sa predsa len postavil a posteľ uvoľnil. Odrazu akoby sa priestor izby zmenšil, pretože dve vysoké mužské postavy stojace oproti sebe, šírili okolo seba príliš silné vlny vzájomného nepriateľstva na to, aby sa tam mohol niekto cítiť uvoľnene.
"Môžeš mi veriť, že by som radšej spal vo svojej posteli, ale obávam sa, že v tejto chvíli je z nej už len popol," nadhodil Rawir a presunul sa ku kreslu, ktoré si svojským spôsobom prisvojil. Očividne sa nepsrával ani necítil ako obyčajná návšteva. Jeho pohyby boli plynulé, pomalé akoby unavené, keď si urobil pohodlie a natiahol dlhé nohy pred seba. Na malú chvíľu privrel oči a z hrdla sa mu vydral povzdych úľavy, ktorý automaticky prehĺbil na Nealovej tvári výraz nespokojnosti.
"V tom prípade prijmi našu úprimnú sústrasť. Dvere sú tamtým smerom, keď vyrazíš hneď teraz možno ešte stihneš ubytovňu pre bezdomovcov."
Rawir pootvoril jedno oko, potom aj druhé a nakoniec sa v kresle narovnal do kráľovského sedu s rukami zvoľna položenými na opierkach. Sledoval Neala, snažil sa ho vyviesť z miery svojím upreným pohľadom, ale ten čertovský chlap tam len tak stál, ľavým ramenom sa opieral o rám dvier a druhou rukou si zľahka masíroval kĺby prstov.
Rawir si odkašľal rozhodnutý venovať svoju pozornosť Kalei namiesto jej poskoka.
"Tak sa zdá, že sa môj zamestnávateľ obrátil proti mne a s najväčšou pravdepodobnosťou pôjde aj po tebe. Za normálnych okolností by mi to bolo jedno, ale" vrhol rýchly pohľad na Neala, ktorý zťažka prestúpil na druhú nohu a už nevyzeral tak povznesene ako predtým, " ty máš tie správne možnosti, ako to celé vyriešiť. Dohodneme sa? Navrhujem dočasné partnerstvo, ktoré nás oboch zbaví nepríjemností, pretože, a to mi ver, títo chlapíci sa len tak nevzdajú. Ak si dnes mala rušnú noc, tak tá zajtrajšia bude ešte horšia.

Kalei

*Pohľad na voľnú posteľ ju prinútil usmiať sa, no nedostala sa do nej. Slová popol otočili jej hlavu smerom k Rawirovi. Mlčky si ho premerala, jeho správanie sa a samotnú reč tela. Nealova poznámka o bývaní pre bezdomovcov jej pripomenula, že Rawir tu asi nie je len pre to, aby ju varoval pred tými chlapmi. Jasne si tiež uvedomovala, že mu nebola nič dlžná. Príliš sa to komplikovalo, práve vtedy, keď potrebovala aby to išlo čo najľahšie. Svoje myšlienky si nechávala pre seba, nechala ho najprv povedať všetko potrebné. Po všetkých slovách sa na jej unavenej tvári usadilo mračenie. Netrápili ju ani tak komplikované noci a muži za zadkom, ako to, koľko pozornosti to mohlo vyvolať. Len dúfala, že mali dosť rozumu, aby neskúšali niečo v ich dome. Nebol to práve dom, ktorý by si zhorel bez povšimnutia a hádam nepotrebovali nadbitočnú pozornosť o nič viac ako ona.* Prečo dnes? *Spýtala sa a skrížila ruky na hrudi.* Nemajú ešte ten medailón, nevedia kto z nás ho má ani či sme ho niekde neuložili. Tak prečo nás chceli odstrániť už dnes? *Mimo týchto otázok sa jej hlavou vírili aj iné veci. Vyslala krátky pohľad na Neala, ak bola toto všetko pravda, bolo treba upozorniť ochranku na väčšiu pozornosť, pod hocjakou zámienkou. Tiež to odkladalo dovolenku čo sľúbila Nealovi na neskoršie časy. Potrebovala vyriešiť Rawirovu prítomnosť v dome, najmä ak by ho tu nechala nocovať. Vymyslieť si pre neho totožnosť a výhovorku jej nerobilo problém, v hlave sa jej črttli slová pre služobníctvo v priebehu krátkej chvíle, no stále nebola presvedčená o tom, či ho tu nechať. Neverila mu o nič viac ako tým chlapom. Toto mohla byť obyčajná búda, kde sa hral na spojenca, čo jej potom bodne nôž odzadu do chrbta. Doslovne i nedoslovne. Nemala v neho dôveru, nepoznala ho a beztak nebola moc dôverčivá. Niekedy to bolo na škodu, inokedy jej to zachránilo zadok.*

*Po Rawirových perách preletel tieň úsmevu, po ktorom jeho oči zostali temné a prázdne. Predklonil sa na sedadle dopredu a rukou siahol do vnútorného vrecka na čiernej koženej bunde. V tú istú chvíľu sa Neal pohol dopredu a Rawir stuhol. Nechcel si užiť ďalší stret s chlapíkom, ktorý akoby len čakal na príležitosť, kedy by mu mohol jednu vraziť. Ešte stále cítil miernu bolesť v chrbte z toho ako sa jeho chrbtica "priateľsky" zoznámila s Kaleiným zrkadlom.
"Len pokoj, Rocky, nemám žiadnu zbraň." Pomaly ruku vytiahol a medzi prstami sa mu zaligotala retiezka. Bol to ten istý prívesok, ktorý Kalei získala do Remmiho. Rawir ho niekoľkokrát poťažkal v ruke a hodil ho Nelovým smerom. Ten retiazku aj s kameňom uprostred zachytil a premeral si ho nedôverčivým pohľadom.
"Ten medailón je bezcenný," pokračoval Rawir a striedavo prechádzal pohľadom z Kalei na Neala, ktorý pristúpil k posteli a zastal Kalei po boku.
"A preto si prišiel o dom? Kvôli bižutérii?"
Rawir pokrútil hlavou a sústredil sa už len na Kalei, akoby len u nej mohol nájsť pochopenie. "Pamätáš sa na tú knihu, ktorú ti Remy ukazoval v knižnici? Až keď som ho videl, došlo mi, že dôležitý nie je ten medailón, ale muž na tom obrázku. To on je kľúč."

Kalei

*Ten medajlón bol bezcenný. To naozaj nechcela počuť, keď si tak spomínala na udalosti z noci, keď sa nechala Remediussom oblapávať, viditeľne úplne zbytočne.* Načo nás teda ten chlap najal? *Nedávalo jej to moc zmysel, žeby počas ich akcie prišiel na to, že šperk nebol pravý a oni boli nadbytočný? Nevidela do toho, aj keď bolo otázne, či Rawir poznal odpovede na jej otázky. Napokon, mohol byť z toho rovnako zmätený ako ona. V mysli pátrala po knihe a tom, čo jej Remediuss ukazoval.* Knihu som z tade nebrala, neviem ako ty, aj keď súdim, že áno. *Ak prišiel na to že im ju bolo treba, hádam zaobstaral knihu alebo aspoň niečo, čo by pomohlo. Na druhú stranu, pomohlo k čomu. Bola to legenda.* Naozaj veríš v tú legendu? *Spýtala sa napokon, ona v tom bola stále úplne mimo. Poznala časť príbehu, chlap v knihe na obrázku to miatol, ako už samotný Remediuss povedal, predsa len, malo to byť o nejakej bojovníčke. Preto ostala pohľadom na Rawirovi a čakala stručné uvedenie do deja, viditeľne sa do toho totiž namočila viac, ako sa zdalo. A ak v tom už bola namočená, chcela skutočné informácie o tom, čo ich čakala. Áno ich, už to tak asi bolo.*

*Nepáčil sa mu smer, akým sa uberal rozhovor medzi Kalei a tým mužom. Nepoznal veľa detailov, ale už počul o legende a vedel aj o úlohe, ktorú v tom všetkom mala Kalei zohrať, zhodou okolností práve v ten istý večer. Ale to, čo sa zo začiatku ukazovalo ako jednorázová akcia nakoniec začalo nadobúdať nepríjemné smery.
"Jednoducho povedz, čo vieš a snaž sa, aby sa tomu dalo uveriť, pretože dnu si sa možno dostal, ale von to už také bezbolestné nebude."
Za normálnych okolností by podobné slová Rawir považoval za vyhrážku, ktorú by prešiel jednoduchým ignorovaním, ale z Kaleinej gorily sálalo niečo, čo ho nútilo brať poodbné slová na vedomie. Nie, že by sa o sebe nevedel postarať, ale netúžil už po nijakých "prekvapeniach".
"Tak dobre," vzdychol Rawir s očividnou nechuťou a začal rozprávať. "Keď som ti rozprával o legende, nepovedal som ti to najpodstatnejšie. Cieľom nie je dostať sa k pokladu, ale skutočným pokladom má byť nesmrteľnosť spojená s mocou, ktorú si obyčajný smrteľník nevie ani predstaviť."
Niekde v tej časti rozprávania sa Nealove obočie skepticky nadvihlo, ale mlčal. Bol zvedavý, čo sa dozvie a ostražito pozoroval ako si Rawir znovu siahol do vrecka a vytiahol z neho obálku. Na stôl položil dve fotografie. Na jednej bol obrázok z knihy a na druhej tvár neznámeho muža zachytená priemyselnou kamerou.
Rawir pokračoval. "To kvôli tomu si ma najali, ale tú časť o bezcennom medailóne viem len ja. Pozri na tváre tých dvoch mužov, sú rovnaké a ubezpečujem ťa, že to nie je len náhoda. Medzi tými obrázkami je rozdiel niekoľko storočí a pozri na to tetovanie. Skutočným kľúčom je ten muž a my ho musíme nájsť.

Kalei

*Nesmrteľnosť. Len nadvihla obočie. Doteraz jej to pripadalo ako rozprávka pre deti, s pokladom na záver, o ktorého existencii dosť pochybovala. A odrazu to nebol poklad, ale nesmrteľnosť, niečo v čo bola ochotná uveriť ešte menej. Viditeľne tomu ale verilo dosť ľudí, ktorí boli ochotní zabíjať pre niečo také neoverené. Na druhú stranu, vraždilo sa aj pre menšie veci ako nesmrteľnosť.* Naozaj veríš že existuje niečo také ako nesmrteľnosť? *V jej hlase sa dalo čítať, ako tomu asi verí ona. Napriek tomu sa ale pohla smerom k nemu, natiahnúc ruku k fotkám na stole. Zobrala ich do ruky a porovnala detaily na tváre jedného a tváre druhého muža. Mal pravdu, boli rovnaký, až to bolo desivé. Možno by ju malo desiť, že na tomto svete existovalo niečo takéto, ako nesmrteľnosť a neskutočná moc, hlavne preto, že ak existovalo niečo také, svet mohol ukrývať aj iné veci. Jediné čo jej však preblesklo hlavou a telom keď to uvidela, bol pocit nádeje. Pred očami odrazu mala dokument z otcovej pracovne, kde čierne na bielom bolo niečo, čo jej nepovedal a mala pocit, že sa ani nechystal. Ak by existoval tento poklad...* V tom prípade ho nájdeme. *Radšej sa nepozrela smerom k Nealovi, nechcela asi v tej chvíli vidieť jeho výraz. Chvíľku ešte držala kľúč k tej legende a potom fotky nechala padnúť späť na stôl.* Viditeľne nechodí po kanáloch ani sa nejako neskrýva. *Zhodnotila na základe tej fotky z kamery a pohla sa smerom k dverám, bez nejakého vysvetlovania. Stratila sa na chvíľu na chodbe, kde stretla jedného z mužov ochranky, ktorá prechádzala domom.
"Slečna deje sa niečo?" spýtal sa prekvapene a oči mu klesli k hodinkám na ruke.
"Posilnite prosím služby, mala som zvláštny hovor a už nejaký čas to trvá. Dnes ale povedal niečo, čo mi prišlo ako reálna hrozba." Zaklamala, ak sa sem dostal Rawir, nechcela riskovať ďalšie návštevy vo svojej izbe, ani nikde inde.
"Nemáme upozorniť aj políciu?"
"Nie, nechcem zajtra násjť nijaký článok v novinách k tejto téme. Nech to ostane radšej tu, medzi stenami. Mimo toho, v dome sa nachádza návšteva, svetlovlasý muž, ten nie je hrozba, no dohliadnite na neho, nech sa mu nič nestane," v skutočnosti ho len chcela mať pod dohľadom. "Je ubytovaný v hosťovskej izbe, ale nepozná dom tak keby sa zatúla, nie je hrozba, len ho doprevaďte späť k izbe." Usmiala sa a zívla. Potom muž prikývol a pobral sa upozorniť ostrahu na možné komplikácie, zatiaľ čo ona prešla chodbou k dverám jednej z voľných izieb a nakukla dnu, či bola naozaj voľná. Rozsvietila svetlo a dvere nechala otvorené, vrátiac sa späť do izby.* Tretie dvere na tejto chodbe, vidíme sa ráno. *Prehodila smerom k Rawirovi, rozprávať sa mohli aj ráno, aj keď mala obavu, či Neal nebude mať teraz niečo na srdci.* Dobrú noc. *Dodala, naznačiac že na dnes balí akékoľvek uvažovanie.* Neviem ako vy dvaja, ale ja idem spať.

*Neal bol dosť na pochybách, čo sa týkalo celého toho príbehu o nesmrteľnosti. Miestami mal pocit akoby sa ocitol v zlom sci-fi filme a čakal len na to, kedy z Rawirovej kože vylezie nechutný šváb. Preto, keď sa dvere za Kalei zavreli, jeho pohľad ostal skeptický.
"Ty mi neveríš." prerušil ticho Rawir, ale skôr konštatoval, ako kládol otázku.
Neal zodvihol hlavu od fotografií a opatrne ich položil na stôl. Mal príležitosť porovnať obe, ale nevidel na nich nič, čo by sa nedalo urobiť s pomocou profesionálneho počítačového programu, aj keď istá autentickosť sa tomu všetkému nedala uprieť. "Poviem to takto," odvetil a narovnal sa do plnej výšky, ktorá vrhala na sediaceho Rawira tieň, "neviem, o čo ti ide. Možno hovoríš pravdu, aj keď by to bola zrejme tá najšialenejšia vec, aká by sa mohla stať a v tom prípade som ochotný ospravedlniť sa ti. Na druhej strane môžeš aj klamať a vtedy sa postarám, aby si to oľutoval nech ti už ide o čokoľvek."
Obaja muži sa navzájom prepaľovali prenikavými pohľadmi až do momentu, kedy sa dvere znovu otvorili. Rawir pomaly vstal, na perách nečitateľný úsmev, ktorý obostieral jeho úmysly tajomstvom. "Beriem ťa za slovo, Rocky," dodal a prešiel tesne okolo mlčiaceho Neala ku Kalei. Napätie v miestnosti citeľne poľavovalo každým metrom, ktorým sa vzďaľoval z Nealovej blízkosti. Na pozdrav si priložil ukazovák k čelu akoby salutoval a keď prechádzal okolo Kalei von na chodbu ešte raz sa k nej naklonil a zašepkal tak ticho, aby to počula len ona. "Mimochodom, nahej ti to pristane ešte viac, než v tých červených šatách." S nadvihnutým obočím a pobaveným úsmevom sa zvrtol na päte a sebaisto odkráčal.
Neal za ten čas nepohol zo svojho miesta pri Kaleinej posteli a nezdalo sa, že by to mal v úmysle. Trpezlivo počúval ako na chodbe utícha zvuk Rawirových krokov a aby sa vyhol Kaleinej prípadnej zvedavosti zameral svoju pozornosť iným smerom, tváriac sa, akoby sa ho jej pôvodné slová netýkali. Chytil deku, ktorou boli prikryté periny, jediným prudkým pohybom ju stiahol dolu a natiahol sa po jeden z vankúšov. Bol príliš mäkký, a tak vyskúšal iný. "Šetri si dych, Kalei, pretože dnes večer budem spať s tebou." Možno mali medzi sebou dohodu o tom, že si bude držať odstup, čo sa týkalo jej práce, ale to neznamenalo, že si nevedel stáť za svojím, keď k tomu skutočne došlo. Dokázal byť rovnako nepríjemný a neodbytný ako väčšina chlapov, ktorí majú jasný cieľ a podľa sebaistých, ráznych pohybov muselo byť okamžite jasné, že tentoraz s ním Kalei nijaký kompromis nevyjedná.
Deku si rozložil vedľa postele a keď našiel vankúš, ktorý mu pevnosťou vyhovoval (hoci bol ružový), hodil ho dolu na svoje provizórne lôžko.*

(táto žena má foto na každú príležitosť )

Kalei

*Len nepatrne pokrútila hlavou, keď začula poznámku o svojej nahote. Nepriviedlo ju to do rozpakov, nahota nebola niečím čo vyhľadávala, no ani niečím, čo by ju priveľmi zväzovalo. Okrem xy iných dôvodov si tiež uvedomovala, že sa nemala za čo hanbiť. Nebola namyslená, no ani si nepodkopávala svoje sebavedomie. Preto len čo opustil izbu spravila kroky k posteli, nevedela sa dočkať kedy si do nej ľahne a konečne pokojne zavrie oči. Nealove počítanie sledovala, no nekomentovala, až do chvíle, keď jej odporučil šetriť dych.* Myslíš že som sa chcela sťažovať? *Podrypla ho a zadívala sa na to jeho lôžko na zemi. Pohľad jej padol na jej obrovskú posteľ-neposteľ a pery sa jej roztiahli do ešte väčšieho úškrnu.* Kto by to bol povedal, aké zbližovanie tu dnes prebehne. *Len pokrútila hlavou a hodila sa na posteľ, rukou sa natiahla po prikrývku.* Neal asi za 30 sekúnd zavriem oči a bude mi všetko až do rána jedno, no predtým ti hovorím, aby si si ľahol na posteľ, je obrovská a sľubujem, že sa ťa pokúsim neobťažovať...*Nečakala ale na to či ju poslúchne, oči sa jej zatvárali, tak len dúfala že nebude robiť drahoty a ľahne si.* Dobrú noc Neal. *To boli posledné slová, než jej odplávala myseľ preč.*

/ vyskúšame? inak dnes večer je s týmto hercom film a hrá tam aj Sandra Bulock Zamilovaná, kukaj /

*Stál tam s rukami založenými v bok a absolútne netušil, čo by mal povedať. Teda okrem...* Dobrú noc, Kalei.* ...pretože aj keby chcel k tomu dodať niečo viac, už ho nepočula. Sledoval ako sa zvalila na posteľ a zrejme v tom istom okamihu, ako sa jej hlava dotkla vankúša, prestala vnímať svet okolo seba. Nanešťastie on bol stále pri vedomí a jasne si uvedomoval, že sa práve dostal do netypickej situácie. Pomaly prestúpil z nohy na nohu, uvoľnil sa ruky zložiac k bokom a ticho si povzdychol. Cítil únavu, ale vôbec netušil, čo im nasledujúce dni prinesú. Chcel sa Kalei opýtať na množstvo vecí, napríklad, prečo bola taká ochotná uveriť Rawirovmu rozprávaniu o nesmrteľnosti. Aj vzhľadom k tomu, čo sa im dnes stalo by za najlepší plán považoval poriadne dlhú dovolenku na nejakom opustenom ostrove, kde by ju mohol strážiť bez obáv či sa k nej večer do izby neprikradne ďalší šialenec.
Pomaly si kľakol k posteli-neposteli a zahľadel sa na Kaleinu tvár. Pohľad mu pritiahli jej pery, na ktoré si veľmi živo pamätal. Všetko bolo oveľa ľahšie, keď vedel, že spí. Rukami sa zaprel o matrac a sklonil sa nižšie dávajúc si pozor, aby Kalei neprebudil.* Prepáč, nemal som ťa dnes na tej stanici pobozkať. Keby si vedela pravdu, nenávidela by si ma za to tak, ako sa ja nenávidím teraz.* S povzdychom zavrel oči akoby ho vo vnútri niečo prudko zabolelo a zľahka Kalei pobozkal na čelo.
Mal ešte niekoľko hodín, aby nad sebou premýšľal a najlepšie, čo najďalej, preto si ľahol na svoju deku, ruky si založil za hlavu a pohľad hypnoticky uprel na strop. Myslel si, že nezaspí, ale pravidelný zvuk Kaleinho dychu ho po pár minútach uspal.*

/asi ťa neprekvapí, keď ti poviem, že som to už videla ked išla po tých schodoch a zabuchla sa do neho, tak som si poomyslela, že sa jej nečudujem inak dostala som vianočný darček od imaginárnej osoby prave som si uvedomila, že moje písmenko vypadnuté je na mieste a večer ked som šla spať bolo pokazené a už zrazu je tam nazad /



Kalei

*V noci nenadstavila budík, nebol však potrebný. Odkedy začala s tým svojím "koníčkom", nemala problémy ráno vstať. Potrebovala stihnúť viac vecí ako vedel jej otec či ktokoľvek okrem Neala, takže zvykla vstávať. Stačilo jej pár hodín nerušeného spánku, aby dobila baterky a mohla ísť ďalej. Včera ich vybila na doraz a aj preto sa jej oči rozliepali o čosi ťažšie než zvyčajne, no pohľad na okno ju predsa len prebral. Chvíľu jej trvalo než si uvedomila prečo ju bolia niektoré časti tela, než si spomenula na Rawirov pobyt v dome a že niekde pri nej mal byť teraz Neal. Pridvihla hlavu a rohliadla sa po posteli, nebola ani moc prekvapená, keď ho tam nenašla. Posadila sa, naklonila a nakukla smerom k nemu. Ako inak, ležal na tom svojom provizórnom lôžku, akoby hrýzla. Tá myšlienka ju donútila sa hneď z rána usmiať, no potom sa len nahla smerom nad neho, netušila či spal alebo len čakal než sa prebudí ona. Mierne zvlnené vlasy od spánku s mokrou hlavou ho mohli poštekliť na tvári, keď ostala rukami zapretá o madrac, naklonená nad ním.* Dobré ránko slniečko. *Povedala pre istotu potichu, ak by spal. Včera to bol únavný deň a ona mu stále mala splniť to prianie o dovolenke. Akurát sa to odkladalo. Ako vždy. Až ju bodli výčitky, no potom sa len zošuchla z postele a prešla k skrini, vytiahla úzke rifle s tričkom a prešla do kúpeľne, obliecť sa a spraviť zo seba Kalei, ktorú mohli fotiť prípadné otravy z novín. Netrvalo jej to dlho, mala v tom už značnú prax a stála medzi zárubňami, vediac, koho na raňajkách stretne. Mala protichodné pocity, na jednej strane by sa ho najradšej zbavila, na druhej tu bola nádej, že to nebola len legenda. Bývalo by jej to jedno, nesmrteľnosť ju nezaujímala ani by si ju nikdy nepriala, no veci sa zmenili...*

/mierne nechápem o aké vypadnuté písmenko ide možno nejaký vianočný duch /

*V spánku sa niekoľkokrát prehodil, ale keď si jeho telo v rámci možností našlo tú najpohodlnejšiu polohu, už tak ostal. Ležal na bruchu, ramenami objímal vankúš pod svojou hlavou a líce tisol na mäkkú látku, čo mu deformovalo inokedy prísne zovreté pery. Teraz ich mal mierne našpúlené a pootvorené, takže keď dýchal, slabo pri tom odfukoval.
Kalein hlas sa mu príjemne votrel do sna, ale ešte ho celkom neprebral. Len pevnejšie zovrel vankúš pod sebou a hlavu s nesúhlasným zamrmlaním obrátil na opačnú stranu. To, čo ho skutočne prebralo, bol až zvuk tečúcej vody. Pomaly otvoril oči a ako každý, kto strávi noc v cudzej izbe, aj on chvíľu rozmýšľal, kde to vlastne bol. Potom zachytil z vankúša slabú vôňu, ktorá mu pripomenula Kalei a predchádzajúci večer.
Akoby mu bola čítala myšlienky, odrazu sa Kalei objavila na prahu izby a kúpeľne a on už ďalej nemohol predstierať spánok. Predtým spolu nikdy nestrávili noc, takže sa cítil mierne obnažený. Nielen navonok, pretože celú noc spal len v športových teplákoch, ale kvôli tomu, že mu ráno vždy dlhšie trvalo, kým sa celkom prebral. Aj teraz mal v očiach stále ten ospalý výraz človeka, ktorý sa každú chvíľu mohol zvaliť na posteľ a znovu zaspať. Zdalo sa, že oči drží otvorené len silou vôle. Všetky pohyby mal pomalé, keď si rukou zašiel do strapatých vlasov a potom si prstami prešiel po rašiacom strnisku. Mal by sa oholiť.* Dobré ráno.* ďalšia vec, kvôli ktorej spal radšej sám. Nikdy nevedel, čo by mal povedať v takýchto chvíľach, aj keď sa medzi nimi nič nestalo. Aby sa nad tým nemusel dlhšie zamýšľať, venoval Kalei rýchly úsmev, preletel pohľadom miestnosť, akoby čakal, že sa odniekiaľ vynorí Rawir, ale keď sa nič nezmenilo, vstal.* Zdá sa, že sme to prežili. Teda ak tvoj šialený priateľ netrpí kleptomániou.* Nedokázal si pomôcť a musel na Rawirovu adresu vystrúhať ironický žart. Ten chlap mu vadil a nemalo zmysel popierať to.* Mal by sa vrátiť do svojej izby.* Zohol sa a s odkašľaním vzal deku, ktorú začal skladať, len aby si nejako zamestnal ruky.* Uvidíme sa dole pri raňajkách?* dodal neisto a najradšej by hneď odišiel. Len pokoj, chlapče, nič sa predsa nestalo. Deň ako každý iný.*

/čo som ti písala že som odrapila z klavesníce písmeno V tak mi to tam enšlo a zrazu je to tam nechápem /



Kalei

*Opretá o zárubňu sa pohrávala s náramkom na pravej ruke a pozorovala ho. Vyzeral, akoby si prial aby spávala dlhšie a mohol spať o čosi dlhšie i on. Znovu ju napadlo, že nerozumela jeho dôvodom na takúto prácu. Riskovať život za niekoho iného, nehovoriac o časoch, keď neboli priatelia ale ona bola len dedička a on jej bodyguard. Teraz ju napadla ďalšia vec, že celý jeho denný program závisel od jej pohybu, jej harmonogramu. Kedy asi stíhal svoje veci, priateľov, ženy, koníčky? Niežeby ho teda mala za pätami stále, ale aj tak ju to na chvíľu napadlo, kedy žil svoj život.* Pracovať u nás musí byť riadna otrava. *Zhodnotila po chvíli úvah týmto smerom.* Nenechám ťa ani vyspať s mojím vnútorným budíkom. *Keď videla ten rozospatý výraz, mala chuť ho sotiť do tej postele nech spí, ona sa zatiaľ nechystala mimo sídlo aby ju musel strážiť. Zmienka o prežití jej ale pripomenula, že videl dôvod prečo na ňu dozerať aj v sídle.* Nie je to môj priateľ. *Zaprotestovala pokojne a pohla sa smerom k nemu, postlať si postel, keďže z nej len tak vyliezla. Do izby nepúšťala služobníctvo, jej izba bola jej súkromie a aj jej neporiadok ak ho tam niekedy mala.* V tejto chvíli je to spojenec, neverím mu o nič viac ako ty. Alebo vlastne o niečo áno, keďže ty mu neveríš vôbec, ale mám oči otvorené, nemusíš sa báť, veď ho skoro vôbec nepoznám. *Preto nepracovala vo dvojici, aspoň doteraz. Chcelo to dôveru a ona bola nedôverčivá, trvalo než niekomu verila.* Uvidíme, ale ešte nechoď. *Zobrala mu z rúk deku a hodila ju na posteľ, ruky položila na jeho hruď a jemne zatlačila, nech si sadne na chvíľu. Na tvári mala veselý uvoľnený výraz, no v očiach sa jej odrážalo čosi, čo prezrádzalo že sa tešila.* Zavri oči a neškúľ.*Chvíľu počkala a potom bolo počuť len cupot jej bosých nôh po zemi. Otváranie zásuvky a ďalšie cupkanie niekam inam, približne k oknu. Nejaký šuchot a potom sa madrac na posteli na ktorú ju usadila posunul pod jej váhou ešte o niečo nižšie, keď naň tiež vyliezla. Kľakla si na kolená a znovu šuchot. Netrvalo dlho a Neal mohol zacítiť niečo ľahké na kolenách. Potichu sa zachichotala a oprela zozadu o jeho chrbát, silno ho objímnuc.* Všetko najlepšie Neal. *Vyhŕkla veselým hlasom a vtisla mu bozk na líce ako sa cez neho nakláňala. Na kolenách mal už tanier, boli na ňom cukríky. Čokoládové, niektoré aj iných než čokoládových farieb. Na časti z nich boli písmená zložené do slov a v jednej bola zapichnutá horiaca sviečka. Pri tanier mu zošuchla neveľký balíček zabalený nie moc ukážkovo do baliaceho papiera a potom ho slušne pustila a posunula sa na posteli zarovne neho, aj keď ostala na kolenách. V balíčku bol šál, tvorili ho pruhy rôznych decentných nekrikľavých farieb. Blížila sa zima a ona ani nevedela prečo vybrala práve toto. Jednoducho šla okolo a usúdila, že ten by sa mu páčil. Mohla by mu kúpiť čokoľvek čo by ju napadlo, pokojne aj auto, mala však pocit, že by nebol šťastný. Nechcela aby sa potom trápil tým koľko to stálo, ani aby dumal ako to ľudia robia, ako jej to oplatiť, pretože nič také nechcela.* Mal by si si niečo priať, skôr ako niekto na chodbe zacíti dym a začne jačať že horí. *Zasmiala sa.*

/Ak budu voči koncu námietky, vymažem mala som len potrebu ho trochu vystískať Ale odteraz sa presúvam do vážnych úloh nášho deja /

/naordkyyy:D jasné, že mi to nevadí, veď ako by aj mohlo? a inak to s tým písmenkom je vážne záhadné nepýtala si sa rodičov či to neboli oni? /

*Bol pripravený odísť, keď ho Kalei prekvapila svojimi slovami. Poznal jej na tvári, že sa niečo deje, ale nebol si istý, čo má čakať. V skutočnosti svoju prácu nepovažoval za náročnú, teda nie v tom klasickom zmysle slova, ale protirečenie by mu zrejme v tej chvíli bolo celkom zbytočné. Ani sa nenazdal a už sedel na Kaleinej posteli a snažil sa prísť na zdroj jej záhadného správania.* Kalei, ja...* Nestihol dokončiť, pretože mu povedala, aby zavrel oči. Chvíľu ešte otáľal, premeriaval si ju zvedavým pohľadom úplne vyvedený z miery, a to sa mu nestávalo každý deň. Lepšie než polonahý s rozstrapatenými vlasmi a odtlačkom vankúša na líci by sa cítil v obleku od Jimmyho Kenla, dohladka oholený a upravený. Takto sa jednoducho nemohol brániť tej podmaňujúcej sile, ktorá sálala z Kaleinho vzrušenia. Zavrel oči a keď ich po chvíli znovu otvoril, stuhol.* Narodeniny.* Obzrel sa cez plece, ale to sa už Kalei sadala vedľa neho. Pomaly, ohúrene ju sledoval.* Celkom som na to zabudol.* Na tvári sa mu odohrával zvláštny súboj pocitov. Bolo zrejmé, ako sa ich všetky snaží udržať pevne v rukách, ale jednotlivé lanká mu postupne unikali cez prsty. Ako prvé sa oslobodilo príjemné prekvapenie, potom vďačnosť a potešenie, ktoré malo najbližšie k prejaveniu Nealovej definície radosti. Na malú chvíľu pripomínal chlapca, ktorým kedysi mohol byť a muža, ktorým bol len málokedy – uvoľnený, veselý a hravý.
Sfúkol sviečku na svojej narodeninovej „torte“ a jeden kúsok čokolády si rovno vložil do úst ponúknuc aj Kalei. Mliečna čokoláda s jahodovou plnkou. Skutočne myslela na všetky detaily, ale naozaj ohromený zostal až po tom, ako si rozbalil darček. Teplá vlna mu ohrievala prsty, keď šál držal pred sebou a dlhú chvíľu naň len bez slova hľadel. Svaly na jeho čeľusti predviedli pôsobivý tanec v tom istom momente, keď zovrel pery a stisol zuby. Trvalo to len sekundu, potom si šál omotal okolo krku a zahalil si aj polovicu tváre.* Užhneddol.* zamrmlal nezrozumiteľne a popod spodný okraj si prestrčil do úst ďalší kúsok zo svojej torto-čokolády.*