Hory a les

Orin




*To, čo Akte hovorila bolo naozaj vážne a pri Tristanovom mene sa jeho pohľad zmenil z ostražitého na zastretý. Mohol sa mýliť a predstavovať si pod ním úplne iného človeka, ale Tristan, ktorého poznal by mal dosť vlastných dôvodov na to, aby Akte oslobodil a dostal sa bližšie k nim. Bol aj svedkom jeho najväčšieho poníženia, keď ešte pred rokmi na Altre prosil vládcu o mier. Prosil! On!
Črty tváre sa mu stiahli akoby sa do jeho vnútra práve prihnala nebezpečná búrka a chystala sa ohnivými bleskami rozmetať všetko, čo by jej stálo v ceste.
Zeon to všetko vnímal a dokonca vytušil aj to, že práve v tej chvíli by nebolo priveľmi múdre Orina provokovať . Prihovoril sa v duchu Saikovi a o niečo ho poprosil. Vlastne ani sa nemusel až tak snažiť, aj keď jeho vnútorný hlas mal na Arathi oveľa menší vplyv ako keby slová vyslovil nahlas. Orin sa najskôr nespokojne zamračil a premeral si ho spôsobom, ktorý nenaznačoval nič dobré, ale po dlhej chvíli predsa len prikývol a Zeon chytil Noby jemne za ruku. Pohľadom jej naznačil opačný smer a začal ju ním ťahať.
„Keď sa s ním najbližšie stretneš, chcem ísť s tebou.“ Zahlásil už oveľa pokojnejší Orin. Nechcel Akte vystrašiť svojou ráznosťou a hnevom, ktorý sa ho zmocnil pri pomyslení na to, čo sa na nich chystá. Obe svorky si k sebe ešte ani nestihli nájsť cestu a už hrozilo, že budú spoločne uvrhnutí do boja, ktorý môže znamenať koniec všetkého.
„Možno mu veríš, ale musím mať istotu, že nikomu zo svorky nehrozí nebezpečenstvo.“ Niečo v jeho pohľade hovorilo, že do nej zahŕňa aj ju hoci bol tvrdý a prísny, ako pohľad pravého vodcu.*

Níat




Láska, láska.* zašermoval voľnou rukou vo vzduchu a v tých slovách zaznel aj útrpný povzdych, ktorý naznačoval, že niečo také ako láska nepovažuje za hodnotnú tému rozhovoru.* Vy ľudia jej máte plno na jazyku, ale málo v srdci. Ja jej mám dosť v slabinách a nechválim sa tým.* zasmial sa drsne a tľapol Olíviu po zadku čím jej dosť jasne naznačil ako to s tými slabinami myslel.* Nerob zo mňa romantického hrdinu. Možno ťa teraz nesiem na pleci, ale pustil by som ťa len čo by som narazil na nejakú kaluž a nechcel si zamočiť topánky.* Irónia z neho prýštila ako šťava z prezretého ovocia, ktoré už nevydržalo vnútorný tlak a popraskalo. Možno preto neodbil Olíviu mlčaním, ale snažil sa ju odradiť rozhovorom. Bola ako všetky ľudské ženy, ktoré sa maľujú mužské skutky hrdinskými farbami rytierstva. Chcel ženu? Zobral si ju. Bol lačný po krvi? Napil sa. Základ nespokojnosti spočíval v odmietaní holej skutočnosti. On ju naopak prijímal – bol zviera, tak sa tak aj správal.
S ľahkosťou preskočil aj s Olíviou na ramene cez dieru v zemi a začal sa spúšťať po strmom svahu. Lístie pod jeho nohami šuchotalo spolu s protestným stonaním uvoľneného kamenia a zeminy.* A aby som v tebe zabil aj posledné nádeje... nie, Arathi si ľudské ženy neberú. Šteňa narodené z ľudskej ženy stráca svoje schopnosti, a to je smutné, pretože sa tým náš druh len zbytočne oslabuje.

Akte

*Aká len bola vďačná zato, že tú prekliatu ženskú Zeon vzal preč. Len tak supila za ňou ako odchádzala a s úškrnom na perách sledovala ako jej v očiach videla, že odísť jednoducho nechcela. Nepáčila sa jej a tobôž sa jej napáčil fakt, že niekto ako Orin si k sebe pripútal obyčajnú ženu. Nepoznala ich, no stačilo to dostatočne nato, aby ju znenávidela. Ale jej pozornosť bola upriamená priamo na Orina a keď odišla, ona len urobila krok k nemu, aby mohla stíšiť hlas a nikto nečakaný ich nemohol počuť.
"Neviem či je to dobrý nápad..." Zaváhala nad jeho slovami o tom, že sa chcel stretnúť s Tristanom, ale ten muž sa jej zdal dosť silný nato, aby musel zniesť i Orinovu spoveď a možný hnev. Napokon však len prikývla.
"Dobre, ale neviem kedy to bude najbližšie, on sa mi ozve. Môžem ti len teda sľúbiť, že ti poviem." Hrýzla si do jazyka, aby sa nespýtala práve to, čo sa jej dralo hore hrdlom na jazyk, ale netušila nakoľko smela a kedy by prekročila hranice. Jej dlhý čas strávený v spoločnosti Samaka sa odrazil na jej správaní, ktoré bolo strohé a drzé, preto i napokon to čo ju zaujímalo, zo seba dostala.
"Mám otázku, Orin. Kto je tá ženská? Za ten čas čo som tu nebola sa očividne zmenilo viac než som si myslela. Už je normálne, že sa párite s obyčajnými ľudskými ženami?" jej slová zneli hrubo a predieralo sa von vrčanie z jej hrude, ktorému sa neubránila. Nemala právo ukrývať fakt, že sa jej nepáčila.*

Noby

*Síce chcela byť osamote so Zeon, ale nie vo chvíli kedy Orin zostal s tou ženskou! Bránila sa, musel ju doslova ťahať, aby ju odviedol preč a keď bola dostatočne ďaleko, škaredo na Zeona zagánila.
"Prečo si ma vzal preč, Zeon?! Prečo teraz keď tam s ním ostala hentá ženská?!" Bolo to azda spyknutie, lebo ak áno, nebolo to od nich ani trochu pekné. No a čo, že žiarlila?! Tá Akte bola krásna a bola to presne taká žena, akú by si Orin bol prial. Živelná, silná, nebojácna a hlavne bola Arathi čo Noby ešte o sebe hovoriť nemohla. V tú noc, kedy jej dal náramnicu, mu povedala, ako dúfa v to, že ani jeho sa nebude môcť druhá ženská dotknúť. Ale ona odpoveď nedostala. Čo ak bolo u nich normálne žiť vo vzťahu s viacerými ženami? To rozhodne odmietala. Nech bola pripravená vzdať sa hocičoho, prispôsobiť sa, tak tomuto nie! Tú ženu považovala za hrozbu a plným právom. Mala pocit, akoby jej v očiach čítala myšlienky a ona moc dobre vedela načo tá žena myslela. Chcelo sa jej kričať hnevom a len tak ju triaslo od zlosti. Ale nie, ju si len tak odviedli a teraz sa mala tváriť akoby sa nič nedialo. Hlavná vec, že Orin tam s tou ženskou ostal sám!*

*Láska láska. Akurát ona pri tých slovách necítila to čo on. Skôr túžila zistiť aké je to tú lásku cítiť a nie len si to navrávať, že raz príde. Nevešala mu to ale na nos, pretože on si o tom aj tak myslel svoje.* To čo cítiš v slabinách nie je láska. *Odvetila a po tom ako ju tľapol po zadku prižmúrila oči a rozhliadla sa, čoby m u spravila. Naozaj si myslel, že len preto že sa považoval za viaccenného sa ona mienila hrať na menejcennú? Nemala moc možností čo mu spraviť a tak mu len dala poriadnu frčka do ucha.* Nerobím si z teba romantického hrdinu a nemusíš ma niesť, ja som ťa o to nežiadala. *Zamračila sa, akoby mu chcela byť na príťaž. Mala nohy a možno nevládala toľko čo on, no zase nebola z cukru. Mračila sa aj sama nad sebou, v tej chvíli by chcela byť ako niektoré ženy, ktoré mali vždy pohotovú reakciu, ktorou dokázali iných šikovne odbiť a nedať sa. Jej to nikdy nešlo a možno i preto do nej mohol hockto rýpať.* Aké schopnosti? *Spýtala sa radšej k tejto téme, lebo čo už mu len mohla na slová o tej svadbe povedať? Donedávna sa na svoju svadbu strašne tešila, predstavovala si svoj život aký mala jej sestra, že bude rovnako šťastná a keď padli jej sny, uvedomila si aká bola hlúpa a naivná. Netušila prečo ju tie kvapky osudu doviedli práve tam, no pre lásku asi len ťažko. No zachránili ju pred chybou v jej živote, možno bol jednoducho jej osud žiť vonku s nimi. Nechýbali jej výdobytky techniky, beztak trávievala čas vonku a tu bola vonku stále. Jediné čo jej chýbalo bola jej sestra, inak tu mala čo potrebovala. Vo vnútri, aj keď si to nechcela priznať, ju síce mrzelo a trápilo to čo jej povedal, no neostávalo jej nič iné len sa s tým zmieriť.*

Níat



*To, čo cítiš v slabinách nie je láska. Tá veta mu blúdila mysľou stále dookola a rozosmievala ho. Takže maličká pochopila, čo tým myslel a nebola až taká neskúsená, ako to naznačovala jej nevinná tvárička. Tie najnevinnejšie ho vždy najviac dráždili. Cítil pokušenie prebudiť v nich tie najtemnejšie vášne a Olívia mala tú smolu, že na neho narazila práve dnes večer, kedy boli jeho slabosti silnejšie než on sám. Aj Dagharta sa dobre bavil hoci ho znervózňovalo, že musí dýchať sladkú vôňu krvi, ale nemôže sa z nej napiť.
Zložil teda Olíviu na nohy a nechal ju kráčať samú. Sám bol zvedavý ako dlho to vydrží, pretože jeden jeho krok bol za štyri jej. Dokonale pritom vynikla jeho mohutnosť a nezdalo sa, že by hodlal kvôli Olíviinej hrdosti spomaliť alebo sa jej aspoň prispôsobiť, a tak netrvalo dlho a predbehol ju takmer o pol dĺžky.* Na Altre sa všetci narodili s nejakou schopnosťou. Zvyčajne dokážeme ovládať nejaký živel, ale potom sú tu aj iné, nebezpečnejšie schopnosti. Ja napríklad viem zabiť malé zvedavé dievčatká jedinou myšlienkou.* odrazu sa zastavil a prudko otočil smerom k Olívii. Bruškami ukazovákov si trel spánky tváriac sa prinajmenšom sústredene ak nie vražedne. Potom pootvoril oči akoby sa chcel presvedčiť či Olívia ešte stále stojí na nohách a hlasno sa rozosmial. Samozrejme nič sa jej nestalo. *

*Ocitla sa na zemi a vedela, že nech mu chcela dokázať akokoľvek, že bola schopná kráčať sama, raz bude musieť oddychovať. No teraz sa dala dokráčania a nevšímala si rozdiel medzi nimi, že bola od neho kus ďalej. Jednoducho kráčala ako vládala, beztak išli vo veľkej skupine a žeby skončila na jej chvoste ju nejako netrápilo. Hlavne žeby to prešla sama. A tak si kráčala, a počúvala kým mohla, čo to hovoril. Mala chuť zhíknuť že to mali aké super tie schopnosti, ovládať živel a tak podobne, no neurobila to, zadržala sa, lebo by len podporila jeho pocit nadradenosti. Keď zastavil, zostala stáť a mračila sa na neho. Mohol si hovoriť čo chcel, neverila mu. Niežeby tú schopnosť mať nemal, no keby ju chcel zabiť, urobil by to už dávno a asi by ju skôr zožral alebo čo.* Keby si ma chcel zabiť, urobil by si to už dávno a predpokladám inak. *Jeho nie práve milé správanie však malo jedno veľké plus. Ako kráčali a ona sa snažila nenechať zahanbiť, nemyslela nato že boli v noci v lese a nebála sa tak ako predtým, keď kráčali a prepadli ich tie obludy. Vtedy sa bála poriadne. Takto len strčila ruky do vreciek a pohla sa ďalej, beztak ho zase musela doháňať.* Nevedela som že máte schopnosti, no teraz keď to hovoríš, tak som si spomenula na Zeona. Ani on neovláda živel . *Mal inú moc, aj keď ju nevyužíval asi moc často, pokiaľ nebolo treba.*

Orin



*Chápal Aktine obavy a jeho prinajmenšom trápilo to isté. Tušil, že niečo takéto sa raz stane. V posledných rokoch sa im darilo vyhýbať sa spoločnosti a tým aj odhaleniu zo strany ľudí no Lovci nikdy nezabúdali. Počkali, kým sa znovu nespoja do svoriek, aby ich potom mohli ľahšie vyzabíjať a nenaháňať po horách ako zbesnených psov. No teraz to bolo iné. Cítil, že Tristan má niečo v pláne, ale nebol ochotný hrať sa s ním hru na mačku a myš, keď v stávke bol život Arathi z jeho svorky.
Preto bol rád, že Akte s ním nakoniec súhlasila, aj keď možno nebola práve dvakrát nadšená.
Keď k nemu pristúpila bližšie myslel si, že mu chce prezradiť ešte niečo, ale len, čo padli prvé slová o Noby výraz tváre sa mu zmenil, sprísnel a zhovievavosť nahradila rozhodnosť.* Akte...* oslovil ju po mene a naklonil sa k nej nižšie. Jeho tichý hlas bol tak pôsobivejší než keby sa začal otvorene hnevať alebo na ňu kričať. Takto sa jej prihováral - dôrazne no stále priateľsky, aj keď medzi tým stála len veľmi tenká hranica.*... čoskoro zistíš, že toto je pre mňa veľmi citlivá záležitosť a bol by som veľmi nerád keby si proti mojej žene poburovala ostatných Arathi. Daj Noby šancu a uvidíš, že si tvoj rešpekt zaslúži. Záleží mi na tom.* usmial sa. V jeho slovách nebolo cítiť žiadne pochybnosti. Zodvihol ruku a upokojujúco ju položil na Aktino plece.* Musíš byť unavená a hladná.* spýtavo nadvihol obočie a ukončením rozhovoru o svojej žene dal Akte jasne najavo, že on o Noby nijako nepochybuje.*


Zeon



*Nemusel byť až taký vnímavý, aby spozoroval tú očividnú nevraživosť medzi oboma ženami. Nobyn pohľad nervózne smeroval ponad jeho chrbát smerom k Orinovi a po tvári sa mu pritom rozhostil výraz porozumenia. Chytil Nobynu bradu medzi palec a ukazovák a potom si ju jemne, ale dôrazne otočil k sebe. Zodvihol ruku a so smiechom v očiach jej luskol pred nosom akoby ju preberal z tranzu. Spýtavo nadvihol obočie a vrhol krátky pohľad na náramnicu akoby sa pýtal, čo sa vlastne za ten čas stalo. Nikdy by nepredpokladal, že práve Noby skončí pri mužovi, ktorého tak veľmi nenávidela. Rád by sa jej prihovoril, ale nemohol to urobiť. Alebo, lepšie povedané, bál sa to urobiť. Stačilo, že Akte poznala jeho tajomstvo.*

Akte

*Akte sa zháčila. Možno sa jej prihováral dôrazne a priateľsky, no to bolo všetko. Jasne vycítila hrozbu za tými slovami. Neplánovala však urobiť tak ako po nej žiadal. Možno bol jej vodca, svorky, do ktorej teraz patrila, ale tým to haslo. Tá žena pre ňu nebola ničím, len obyčajným hmyzom na ich plášťoch a neplánovala jej dať ani tú najmenšiu šancu. Zavrčala, ticho, no hrozivo a ustúpila od Orina.* NIe. Urobím čokoľvek, čo po mne budeš ako vodca žiadať, ale nie to, koho si mám a nemám ctiť a vážiť. A prepáč, ale ona si rozhodne moju úctu nezaslúži.* Bola odvážne, že mu takto odporovala, no i keď sa rozhodla neuposlúchnuť ho, neplánovala sa búriť, ani voči nej navádzať ďalších Arathi.* Pre mňa tá žena nič neznamená, je mi ľahostajná. Odpusť, Orin, čo ti však sľúbim, že nebudem proti nej nijako konať.* Dokonca ju aj hlad prešiel, keď sa museli o tom rozprávať. Znova zavrčala a cúvajúc od neho odstúpila. Jasne sa mu vzoprela, no keby chcela, nemusela sa pripojiť ani k jeho svorke.* A darmo sa mi budeš hroziť, že ma potrestáš. Nezabudni, že roky som žila s Lovcom, som vydedenec, ja už nemám svojho pána a robím to len pre jediné. Nechcem, aby nás vyhubili.* Prudko sa obrátila a odišla. Nešla ani do jaskýň, bolo tam priveľa chlapov, nechcela ich ani trochu dráždiť. Išla na lov a keď sa napokon rozbehla, v lese sa premenila. Ten hnev, ktorý bol v nej roky uväznený a nedostal možnosť prejaviť sa, teraz dostával zabrať a prúdil z nej a ona ho nevedela ani trochu ovládať. Vedela, že nikdy taká doposiaľ nebola a nenávidela sa za tie roky, ktoré ju zmenili. Už to nebola tá istá Akte...*

Noby

*Zeon si tam na ňu veselo luskal a škeril sa na ňu. Na neho sa nehnevala, ibaže bola priveľmi rozčúlená, aby to nechala len tak. Zhlboka dýchala a snažila sa upokojiť, keď si všimla tú jeho otázku v očiach a spýtavý pohľad na náramnicu na jej ruke.* Nuž, stalo sa.* Mykla plecami a jej hlas znel stále hrubo a nahnevane.* Keď som od Serama odišla, šla som priamo za Orinom s ponukou. Vyjednávala som o vašu svorku a o to, aby vás nechal tak. Podarilo sa mi to nakoniec.* Odmlčala sa a zaujato pozrela na svoju ruku. Hnev pomaly vyprchával a ona cítila ako v nej vzrastal pokoj, i keď dosť nepríjemný a neprirodzený. Hlavne čo sa týkalo jej hnevu na Akte a toho, že bola osamote s Orinom. No nevidela na nich.* Povedala som Orinovi, že som schopná vynosiť ženu vášho rodu a to bola moja daň za vašu slobodu aspoň čo sa týkalo jeho a svorky.* Čo viac bolo treba dodať? Asi stačilo len jediné.* A tak som dodržala svoje slovo, ktoré som dala.* Zdvihla do výšky ruku, kde sa zaleskla náramnica a kútik pier sa jej nadvihol. Nemusela mu rozrpávať kedy sa tak stalo, ani to, že ich svorka v tom čase už nebola v ohrození, keď sa Orinovi oddala. Ako jej Torik povedal, záležalo len na tom, ako moc si vážila vlastné sľuby.*

Níat



*Na tých slovách niečo bolo, uvažoval v duchu a znovu vykročil dopredu. Arathi so zranenými na nosidlách išli pomalšie, a tak či chcel alebo nechcel musel spomaliť aj on inak by sa mohli v lese navzájom stratiť. Mal chuť zavrčať Olívii, aby ho neprovokovala, pretože by jej vedel veľmi rýchlo dokázať, ako sa mýli. Samozrejme, že by ju bol zabil už dávno, keby chcel, ale čo nebolo môže byť.* Takže ťa zaujíma Zeon.* zasmial sa pobavene a väčší paradox si už v ten večer ani nevedel predstaviť. Do akého bludného trojuholníka sa to dostal? Jedno však bolo isté, ak sa Zeon rozhodne prehovoriť Charis pri ňom nemá ani tú najmenšiu šancu.* Na tvojom mieste by som si na neho dával pozor. Kedysi s ním bola väčšia zábava, ale ktovie, možno sa nakoniec rozhodne, že sa mu páči šepkať ti do ucha.* zasmial sa vrčivo a odstránil z cesty prevísajúci konár. Vlastne ho mal v úmysle len chvíľu podržať, ale neodhadol silu a konár sa v jeho rukách zlomil. Ledabolo ho hodil na zem a keď Olívia prechádzala okolo neho chytil ju za lakeť, aby ju zastavil. Vedel, že nie je veľmi jemný, ale to ho netrápilo.* Toto nie je miesto pre človeka. Myslíš, že v svorke budeš v bezpečí?* pritiahol si ju bližšie a v pobavenom úsmeve odhalil ostré rezáky.* Ach, mačiatko, možno máš nejaké pazúriky, ale s vlkmi vyť nedokážeš.* zapriadol jej do ucha a potom ju náhle pustil.*

/v prípade že by zareagoval alebo čosi tak koniec bez problemu upravim a prepišem /


*Po jeho poznámke o Zeonovi otvorila ústa na protest, no on sa len smial. Nepovedala napokon nič, beztak mala pocit že všetko čo hovorila síce vnímal, no robil si vlastné závery. Ale i tak ju bavilo sa s ním rozprávať, lebo sa aspoň dozvedala rôzne veci, napríklad ako s tými schopnosťami. Celkom by ju zaujímalo, či aj Elek a Charis mali nejakú takú schopnosť. Už vedela že tá Zeonova nebola bežná, no o tých dvoch netušila nič. Nevedela či boli „čistokrvní“ aby nejakú mali, no vedela že sa ich spýta keď ich stretne. Alebo sa mohla spýtať niečo i jeho.* Dá sa rozoznať ktorý Arathi má schopnosť a ktorý nie? *Spýtala sa zvedavo, nevyvracajúc mu nijaké slová. Iba čo by plytvala slovami. Síce teraz keď rozprávať mohla sa tešila a využívala to, no zaujímalo ju toľko vecí, že na vlastné obhajovanie sa jej nechcelo márniť čas, ktorý mala a kým sa jemu chcelo rozprávať sa s ňou.* Veď s ním sa dá zabaviť aj teraz. *Odvetila a v jej slovách bolo cítiť smiech, súvisiaci s jej spomienkami. Spomenula si ako sa naháňali na lúke a keď bola chvíľu loptou. I to keď sám od seba tancoval. Podvedome siahla k prívesku čo dostala na meniny a pousmiala sa ešte viac. Možno by sa v myšlienkach venovala minulosti trošku dlhšie, no pocítila bolesť, keď ju zdrapil za lakeť. Pokrčila čelom no nevydala hláska, z rovnakého dôvodu pre aký nefňukala ani pri Charisovi.* Najhoršom umriem no. *Odvetila, kvapky osudu ju tam ale určite nezaviali len tak. Síce sa bála, tu v lese i toho čo ju čakalo, no i tak to nemienila len tak vzdať pre svoj strach. Nemohol ju obmedzovať večne. Preto keď ju náhle pustil po tých jeho slovách, čo dokázať mohla a čo nie, rozhodla sa skúsiť na neho niečo z toho, čo ju učil Charis. Možno si tým podpísala rozsudok smrti, no nedbala, len si v hlave prehnala jeho slová o palici a stavbe tela toho koho chcela dostať na zem a rozhodla sa využiť to, že určite nečakal, žeby na neho zaútočila. Nemysliac na jeho tesáky čo jej ukázal, spravila k nemu prudký pohyb a chytila ho za ruku aby mu ju vykrútila a už akosi podvedome spravila aj zvyšné kroky čo sa naučila. Bála sa ak šľak, no keď už začala čo chcela a podarilo sa jej to, aspoň teda časť dostať ho na zem, zohla sa a v očiach sa jej odrazili iskri chvíľkového víťazstva.* Možno mačičky nevedia vyť ako vlci, ale aj s tými málo pazúrikmi vedia poriadne škriabať. *Pustila ho a odstúpila o krok od neho. Radšej.*

Orin



*Sledoval ako Akte mizne z jeho dohľadu a nepokojne sa pritom mračil. Mala pravdu, nemohol ju k ničomu nútiť, ale ani nenútil. Iba chcel, aby dala Noby šancu, a to odmietla. Obzrel sa cez plece na svoju ženu a pre Zeonov široký chrbát z nej videl ledva kúsok ramena a niekoľko pramienkov čiernych vlasov. Mal pocit akoby balansoval na okraji váhy, pričom jedna z jej misiek dokázala vážiť len mieru túžby a druhá mieru zodpovednosti, ktorú mal voči všetkým členom svorky.
Nakoniec sa rozhodol.
V okamihu vybehol za Akte a len čo na druhej strane zoskočil z príkreho svahu premenil sa do démonej podoby. Dohnať mladú Arathi nebol pre neho problém, a preto jej už o pár sekúnd dýchal na krk. Mohol by ju nechať ísť, ale ak bola pravda, čo mu hovorila o Samakovi potom Lovcov mohlo byť viac a len pred pár dňami kvôli nim prišli o niekoľko starších a jedno šteňa.
V behu sa mu natiahol krok a keď Akte dohnal úplne jeho čierna srsť tvorila kontrast k jej snehobielej kožušine a zvláštnym ohnivým znakom na nej. Chňapol jej po krku, ale nie v snahe ublížiť jej. Inštinktívne vedel koľko sily má použiť, aby ju len spomalil alebo poprípade strhol na zem. Vedel, že sa spolu musia porozprávať a bolo toho veľa.*


Zeon



*Počúval Noby so zaujatím a hoci sa snažil nedokázal si predstaviť, že by po Orinovom boku tak rýchlo našla pokoj. Správal sa k nej inak? Nezdala sa mu nešťastná, aj keď za slovami vycítil smútok a trápenie. Byť ženou vodcu akým bol Orin nemohlo byť ľahké a zvlášť teraz, keď sa napätie medzi ním a Seramom dalo krájať. Niečo mu hovorilo, že predtým než Noby zložila svoj sľub ani len netušila, čo to v ich svete znamená. Že keď sa jej raz dotkne nejaký Arathi ostatní to potom okamžite vycítia a dajú jej pokoj.
Aj on ho z nej cítil. Bolo to ako výrazná stopa, ktorá mu dávala jasne najavo, že na túto ženu si nemôže už nijako nárokovať. Všetko v ich druhu bolo založené na pudovosti a majetníckom strážení si svojho kruhu.
Pustil Noby bradu a namiesto toho jej zľahka brnkol po nose čím jej chcel naznačiť, aby sa netrápila.*

Níat



/tak ja napíšem, že popri nej vyzerá ako obor a Olívia ho zloží na zem? Iva, Iva čo už s tebou, nejako z toho musí vykorčuľovať /


*Kam sa podelo to vystrašené dievčatko, ktoré na neho vypliešťalo oči len čo sa zjavil v jaskyni s Charisom? Inštinkty vycibrené rokmi ho upozornili, že za jeho chrbtom sa odohráva premena mačiatka v mačiatko, ktoré si myslí, že je levom. Uvoľnil celé telo a v nasledujúcej sekunde pocítil ako ho chytila za ruku a skrútila mu zápästie. Bol to veľmi šikovný ťah a on bol zvedavý, čo má ešte v zásobe. Nechal sa zložiť na zem tak, že skončil na kolenách, ale potom sa nepohol už ani o piaď. Celkom ho zaujal ten výraz dokonalého uspokojenia, ktoré sa Olívii na krátky okamih objavilo v očiach. Dievčisko jedno bláznivé. Keby sa o toto pokúsila pred dvoma týždňami skončila by oveľa horšie ako teraz.
Pomaly vstal. Chvíľu sa nenáhlivo oprašoval pričom úmyselne do každého svojho pohybu vložil až nepríjemnú zdržanlivosť ako dravec, ktorý si je vedomí svojej sily a nikam sa neponáhľa, keď už jeho korisť urobila tú osudovú chybu a postavila sa mu do cesty.* Nerád sa vyhrážam, Olívia, ale toto si naozaj nemala.* prižmúril oči, do ktorých mu vstúpil oheň a prekonal ten jeden krok, ktorý ich delil. Jednou rukou ju chytil za látku košele a bez menších problémov vytiahol tak, že sa nohami prestala dotýkať zeme. Namiesto toho sa skoro dotýkali nosmi. V takej blízkosti vôňu jej krvi cítil všade a pod pokožkou líc sa mu pri tom pokušení spustila hra tieňov, ktorú si ani sám neuvedomoval.* maličká, povedz mi, čo mi má teraz zabrániť v tom, aby som ťa nezožral ako jednohubku? Mimochodom ten výpad pravou rukou by sa ti ešte zišlo doladiť inak si nabudúce môžeš ublížiť.

/výška v tomto nezohráva žiadnu úlohu aspoň to mi tvrdil náš vyučujúci, ked som mala poznámku k svojej výške a výške útočníka /


*Stála a pozorovala ho, aká mala byť jeho reakcia. Veľmi sa neponáhľal a tak len stála a čím dlhšie stála, tým sa jej viac zmocňoval strach. Akosi keď sa učila s Charisom brániť nerozmýšľala nad tým, čo bude potom keď aj niekoho ako tak spacifikuje, hlavne keď nebolo kam utekať ako teraz. Neostávalo jej teda nič iné len čakať a už taká odvážna veru nebola. No stála i tak bez pohnutia, snažila sa bojovať tentoraz so svojim telom ktoré sa chvelo aj keď tomu skúšala zabrániť. Jej veľké hnedé oči sa na neho upierali a keď konečne spravil krok k nej a dooprašoval sa, len tak preglgla naprázdno. Nestihla si ani uvedomiť ako sa to stalo, len pocítila že strácala zem pod nohami a ocitla sa v jeho tesnej blízkosti. Upierajúc na neho veľké oči nevedela čo mu odpovedať, mohla sa jedine tak trepotať ako rybička na suchu, čo nerobila. Len visela ako taká bábka a snažila sa vymyslieť schopnú odpoveď na jeho otázku.* Napríklad....vedomie že mi treba doladiť ten výpad? *Spýtala sa prvú hlúposť ktorá jej zišla na um. Beztak normálny dôvod nemala, len tento nie práve záchranný. Ešte ju napadlo, že nebola taká malá aby bola ako jednohubka, no to radšej nahlas nevyslovila. Mala pocit že by ho len podporila v tom aby to vyskúšal.* Inak...*V tom sa zarazila, lebo pokračovať nemohla. Nie teraz. Keby položila ďalšiu otázku ktorá ju pre túto situáciu napadla, zjavne by jej to predviedol v praxi a to nechcela. Musela počkať na rozsudok toho čo s ňou a až potom sa možno spýtať.*

Akte

*Bežala rýchlo, doslova s vetrom o preteky a netrvalo to ani tak dlho, keď za sebou začula ťažký dupot ďalších láb, ktoré patrili Orinovi. Zavrčala na neho, akoby mu hovorila, že chce byť sama, ibaže to nemalo žiaden zmysel. Jeho tesáky sa jej zaborili do šije, dosť pevne nato, aby musela spomaliť a snažiac sa ho striasť ho postrčila. Nepáčilo sa jej, že sa k nej správal ako k podriadenej, roky žila priviazaná na reťazi, teraz už nechcela, odmietala! A predsa on ju chcel znova pokoriť a ukázať jej, kde je jej miesto. Že bola obyčajnou ženou, ktorá nič neznamenala. Tu len hľadala jediné. Šancu po pomste.
Nechala sa spomaliť až napokon zastala. Nedbajúc sa však vytrhla a ustúpila od neho na pár krokov. Na šiji mala zježenú srsť a bojovne sa prikrčila. Nemohla proti nemu bojovať, ale nechcela ani aby bol ďalším ktorí ju pokorili. Už mala toho viac než dosť a predstava, že sa znova stala jednou z tých, ktorí jej rozkazovali čo smela a nie, ako mala dýchať a nie, bola pripravená sa tomu vzbúriť. On bol vodca svorky, ale žena po jeho boku len vzduchom!*

Noby

Seram ma bude nenávidieť, len čo sa dozvie pravdu, ale dala som svoje slovo a len čo som ho mala splniť, urobila som tak.* Rozprávala potichu a cez Zeonove rameno pozrela jeho smerom. Zazrela ho tam samého a na chvíľu pocítila osteň radosti. Ibaže nie nadlho, lebo o okamih ho videla bežať. a bežal preč. Pevne zaťala sánky do seba, aby ju znova neovládol hnev.* Nech je ako chce, Orin nie je taký zlý na akého sa hrá. Keď sme sami, správa sa celkom inak. To nedokáže pochopiť nikto iný...* Hlas jej tíchol ako rozprávala a ona sa len obrátila chrbtom aby nevidela kde Orin zmizol. Isto bežal za tou ženskou.* A teraz je tu žena, ktorá spĺňa presne doslova a dopísmena jeho predstavy. Je Arathi, je presne taká aká žena vášho rodu má byť...

Níat



*Bola ako pojašené mláďa, ktoré od dobroty skúša, kde sa nachádza tá povestná hranica trpezlivosti. Videl, že ju vystrašil a predsa sa nechcela vzdať, aj keď by jej mohol kedykoľvek zahryznúť do krku. Namiesto toho si len unavene povzdychol.* Ja nie som učiteľ.* odvetil jej prísne, pretože si nevedel predstaviť, že by práve Olívií mal niečo ukazovať. Pri jej bláznivosti si však nemohol byť nikdy istý či sa znovu o niečo nepokúsi a ich ešte čakala dlhá cesta. Len sa mu akosi páčilo držať ju vo vzduchu ako handrovú bábiku, a tak ju len s veľkým sebazaperním položil späť na nohy. Chcel len, aby si uvedomila, že on nie je ten priateľský psík, na ktorého sa môže kedykoľvek zavesiť a zaboriť si mu tvár do srsti na krku.* A teraz by si sa mi možno mala ospravedlniť. Napadla si ma. Od chrbta, podotýkam a taký boj nie je čestný. Navyše mám svoje roky...* zahlásil sebaironicky a znovu sa pustil do kráčania. Avšak tentoraz neprestal Olíviu držať za košeľu iba ju ťahal so sebou, takže ak mu chcela stačiť musela by popri ňom utekať.*

Och ale veď ja nehovorím že si. *Reagovala na jeho ťažký vzdych a poznámku o tom že nebol učiteľ. Ona predsa mala svojho „učiteľa“, dokonca sľúbila tri noci kedy mu musela robiť spoločnosť. Trošku sa toho obávala, no vlastne veľmi sa toho obávala, no hovorila si, že on nebude vedieť, že to čo zažil bola skutočnosť a ona sa už nejako so svojím hanbiacim sa vnútrom popasuje. Len líca nebudú poslúchať, ako sa poznala.* Naučil ma to Charis, určite mu poviem že si bol nespokojný s tým výpadom. *Doplnila s jemným no stále vyplašeným úsmevom. Keď sa ocitla na zemi, konečne sa mohla spýtať čo ju napadlo pri tých jeho zuboch.* Ako vlastne pijete tú krv? Z krku? Ako upíry z kníh? *Tá predstava bola naozaj zvláštna, akoby boli taký kríženci vlkolakov a upírov. Z každého rožku trošku. Otázne ale bolo, či vedeli čo to boli upíry z knižiek.* No tak prepáč...a aký si starý? *Zachechtala sa, no prešlo ju to. Stále jej nepustil košeľu a hnal sa dopredu, že pri ňom nestíhala prepletať nohami a musela pobehnúť, bežať.*

Orin



*Nemal v úmysle Akte dokazovať svoju silu alebo autoritu. Tu išlo o niečo úplne iné. Jednoducho nechcel, aby prvý deň v ich svorke ukončila nahnevaná. Chcel, aby sa spolu naučili vychádzať a nebojovali medzi sebou. Už beztak bojoval s Noby a na ňu si šetril všetku svoju energiu a chuť. Už teraz ľutoval, že ju nechal v Zeonovej blízkosti hoci dobre vedel, že ten by sa jej nedotkol. Ale Noby ešte stále trápilo, čo si pomyslí jeho brat, keď zistí, že sú spolu a to by mu na najbližšie týždne mohlo kradnúť pokojný spánok.
Namiesto toho, aby na Akte zavrčal iba sa posadil na zadné nohy a zastrihal ušami v zmierlivom geste. Dal jej chvíľu čas, aby sa upokojila a keď usúdil, že by to mohol skúsiť prikročil bližšie a nozdrami ju zľahka štuchol do boku. Bolo to gesto, ktoré hovorilo prepáč. To chcel Akte povedať, predtým než mu nedala šancu na odpoveď a ušla. Nechcel, aby každý ich konflikt vyriešila útekom a v nijakom prípade sa ju nehodlal omedzovať. Preto sa obrátil a pokojným krokom zamieril naspäť do tábora.*

Zeon



*Z Noby by bola vynikajúca Arathi. Mala v sebe toľko vášnivosti a pri tom ako hovorila o Akte jej svietili oči spôsobom, ktorý dokázala rozpáliť iba žiarlivosť. Ale možno boli ľudské ženy v tomto podobné tým ich. Spýtavým pohľadom jej dával otázku: "Ako môžeš vedieť aké by mali byť ženy Arathi?" Pokrútil hlavou a rukou jej zašiel do vlasov postrapatiac ich. Hlavou mu blysla myšlienka, že by možno mohol Noby upokojiť, ale za akú cenu. Preto si potľapkal rukou bruchu a ukázal smerom k stolu s jedlom, na ktorí sa už vrhla jeho malá skupina. Poznal Serama a chápal, prečo mala Noby obavy, ale vedel aj to, že Seram by jej nikdy úmyselne neublížil.*

Akte

*Ostražito sa zastavila, ako ho tak videla sadnúť si na zadné a zvedavo zastrihala ušami. Mal to byť nejaký žart, alebo pasca? No on pôsobil dojmom akoby nie a jej napäté svalstvo povolilo. So záujmom ho sledovala ako do nej štuchol, keď takmer pred ním zase cúvla, ale on sa len ospravedlnil a kráčal späť. Cítila sa teraz mizerne a zároveň sa zahanbila. Veselo po ňom štekla akoby na neho kričala "Neodchádzaj!" a rozbehla sa za ním. Hravo do jeho mohutného silno drgla, snažiac sa zasadiť mu najlepší úder a hravo po ňom cvakla zubami. Keď ho predbehla, zatarasila mu cestu, na predných labách klesla k zemi, zadok nechala hravo vystrčený a chvostom vrtela zo strany na stranu. "Chyť ma, ak to dokážeš!" štekla po ňom a rozbehla sa smerom k jaskyniam. Hravo preskakovala stromy, podliezala ich a cez plece sledovala či Orin pristúpil na jej hru. Keď už konečne bola vo svojom kožuchu, bola hravá ako šteňa, vždy zabudla na hnev a zlosť, ktorá ju ovládala.
Bežala k jaskyniam a keď zazrela prvých Arathi, strhla to presne smerom k Zeonovi a tej žene menom Noby. Bežiac okolo nich trochu postrčila Zeona a nezastavila sa ani keď prebehla okolo nich. Mierila stále preč. A však trochu hry, v týchto ťažkých časoch nezaškodilo. Hlavne ak teraz sa nemuseli ničoho báť. Aspoň nateraz. Však si dávala pozor, aby nezašla priďaleko.*

Noby

*Jeho spýtavý pohľad nevedela hneď vylúštiť a keď ho zacítila, ako jej postrapatil vlasy a kývol jej, aby sa išli najesť, len za ním vykročila. Ibaže dupotajúce laby ju zastavili a akonáhle uzrela biely kožuch s červenými znakmi po srsti akoby znázorňovali oheň. Ak ešte aj ona vie používať oheň, tak sa asi zabijem, pomyslela si podráždene a znova sa začínala čertiť. Chytila Zeonovi ruku a odtiahla ho trochu bokom.* Niečo ti ukážem,* šepla a odtiahla ho bokom, aby ich nemohol nikto tretí vidieť. Vtedy jej trklo čo mal znamenať jeho spýtavý pohľad.* Presne viem ako má vyzerať žena od vás a ako si ju mnohí Arathi predstavujú.* Ona bola jednou z nich, ale po tom čo sa tam teraz objavila Akte, akoby bola i z toho vyhostená a cítila, akoby sa zasekla na mŕtvom bode. Zahryzla si do spodnej pery a sústredila sa na svoj hnev, ktorý jej dodával silu. Držala Zeona za zápästie, kostnaté prsty mu pevne ovinula okolo ruky a pevne sa ho držala akoby mala uletieť s tým vetrom, ktorý sa o chvíľu zdvihol a rozstrapatil nielen jej vlasy, ale aj Zeonove. Ak by mu to stále nemalo dôjsť, voľnú ruku dvihla do výšky a upriamila ju opačným smerom, kde sa vietor oprel do blízkych kríkov. Mala pocit, akoby jej vietor prúdil priamo z končekov prstov a z celého jej tela.* Lebo by som mala byť jednou z vás.* Dodala a ruka jej bezvládne klesla vedľa tela. Vtedy Zeona pustila a urobila prvý krok smerom kam mali najskôr namierené.*

Orin



*Zavrčal na Akte, keď do neho začala hravo dobiedzať, ale nebolo v tom nič nahnevané ani podráždené. Práve naopak. Muži Arathi sa medzi sebou takto nebláznili, išlo skôr o predstieraný súboj, ako o skutočnú hru a výnimku tvorili len mláďatá. Možno však aj na ne pôsobil príliš prísne a autoritatívne, takže sa len málokedy stalo, že by za ním jedno z nich prišlo a začalo ho provokačne poťahovať za ucho alebo po ňom loziť, keď práve oddychoval. Presviedčal samého seba, že mu podobná uvoľnená zábavka nechýba tak dlho, až sa mu to nakoniec podarilo. Ale keď ho Akte vyzvala, aby ju chytil znovu sa v ňom prebudil inštinkt lovca a okamžite vyrazil za ňou. Párkrát ju už skoro dohnal, ale bola vrtká a šikovná, vždy si dokázala nájsť cestičku a on musel hľadať inú, pretože popod spadnutý kmeň stromu by sa prepchal len veľmi ťažko. Saik bol v siedmom nebi, pretože mohol byť vo svojej podobe, cítiť teplo v rozhorúčených svaloch a užívať si voľnosť, ku ktorje ho často nepúšťal.
Zaváhali len vtedy, keď sa dostali na dohľad tábora. Akte veselo utekala ďalej a strhla na seba pozornosť niekoľkých Arathi, ktorí si medzi sebou vymenili rýchle úsmevy a sledovali ju, až kým sa im nestratila z dohľadu. On sa namiesto toho prikrčil a využil to, že si ho zatiaľ nikto nevšimol. Pohľadom preletel po táborisku, ale hľadal len jednu ženu. Svoju. Aj ona sa so Zeonon otočila za utekajúcou Akte, ale potom chytila červenovlasého Aratiho za ruku a potiahla ho bokom. Tak toto ho už začalo zaujímať. Čo mu chce povedať, že na to potrebujú také súkromie? Tlmene zavrčal a cítil ako sa v ňom prebúdza majetníckosť. Hrdosť a tiež akýsi vnútorný upokojujúci pocit ho zadržali, aby zbehol dolu k nim a začal sa vyzvedať. To predsa nebol nikdy jeho štýl. Namiesto toho sa obrátil táborisku chrbtom a rozhodol sa ho obísť tak, aby si ho nikto nevšimol. V duchu si vypočítal akú veľkú vzdialenosť už musela Akte za ten časť prejsť a zamieril na severovýchod dúfajúc, že nezmenila smer. Bežal rýchlo, napínal svaly na nohách a cítil ako ho napĺňa voľnosť. KOnečne boli so Saikom zajedno. Nehádali sa, neviedli tie nekonečné vyčerpávajúce vnútorné dialógy.
Predral sa sieťou hustých kríkov a vynoril na lúke tesne po tom, čo Akte prebehla okolo neho. V poslednej chvíli sa odrazil zadnými labami a prednými sa zavesil na jej krk strhnúc ju do klbka, v ktorom sa mohli skotúľať po tráve ak by sa mu nejako šikovne nevyslobodila.*


Zeon



*Otočil sa za utekajúcou Akte rovnako ako všetci Arathi, ktorí ju zahliadli, ale jeho pozornosť potom pripútalo niečo oveľa zaujímavejšie. Chvíľu nenachádzal slová ani v duchu. Užuž otvoril ústa, aby sa Noby prihovoril, ako je to možné, ale potom ich znovu zavrel a pokrútil hlavou. Nie, nemohol sa mýliť. Vietor sa tak nikdy prirodzene nesprával, iba ak by ho niekto ovládal, a to bolo predsa nemožné. Bolo len málo Arathi, ktorí zo všetkých živlov dokázali ovládať práve vzduch. Bol to príliš nevyspytateľný element, príliš nehmotný, aby sa s ním dalo poriadne pracovať.
Prižmúril oči a zastavil NOby vo chvíli, ako sa chcela vrátiť k stolom s jedlom. Horlivo uvažoval, ako by bolo možné, že ju ešte neucítil. Mala na sebe Orinov pach, to bolo jasné, ale...ešte sa nepremenila. To mohlo byť jediné vysvetlenie. Potom by sa pravdu o sebe musela dozvedieť len nedávno. Jeho oči sa pýtali neveriace otázky: Kedy? Ako?*

Níat



*Potreboval sa len vyzúriť. Dostať zo seba ten hnev, ktorý ho začal zmáhať v okamihu, ako ho skolilo to drobné škvŕňa. Samozrejme, mohol by sa vyhovárať, že bol nepripravený a nečakal to (pretože tú malú podcenil), ale výsledok zostával rovnaký - zranená hrdosť. Navyše, patrila k ľuďom a to bol ďalší kameň úrazu. Ľudí nemal rád. Vlastne mal, ale len vtedy, keď mal na večeru. To bol jediný stráviteľný spôsob ako s nimi vychádzať.
Videl, že sa približujú k rieke a to ešte stále držal Olíviu za golier. Kládla mu také otázky! Na jednej strane mal chuť smiať sa na druhej mračiť a potom si ešte útrpne povzdychnúť. Možno preto ju tesne pred východom z lesa na priľahlú lúku oprel chrbtom o strom a pritlačil sa na ňu dobre známym spôsobom lovca o korisť.* To sa ťažko vysvetľuje, maličká. Zastávam názor, že to, čo človek neprežije na vlastnej koži, to nepochopí. Tak, čo...ešte stále to chceš vedieť?* jednou rukou si zľahka omotal jej vlasy okolo prstov a prinútil ju, aby hlavu naklonila do strany čím sa pred odhalil jej krk a belostná pokožka. Palcom druhej ruky zľahka prešiel po mieste, kde sa nachádzala tepna, pomaličky hore a dolu.* Mohol by som to vyriešiť hneď, zlomiť ti väz, ale kto by ma potom celú cestu zabával?* prehovoril ironicky akoby sa rozprával sám so sebou a nakoniec Olíviu nečakane pustil. Nechal ju tam a bez jediného obzretia vykročil na lúku.* Poďme!

*Rozmýšľala, prečo tak ľudí nemal rád. Vlastne prečo väčšina z nich nemala ľudí rada. Nikdy sa nato nikoho nepýtala, vedela len toľko že keby mohli, zožrali by ju a možno to bol kameň úrazu. Že bola ako chodiaca večera nad ktorou im tiekli slinky a nemohli urobiť nič, len ďalej slintať. Okrem neustáleho premýšľania nad množstvom nových otázok ktoré mala chuť položiť keď sa jej už dalo, začínala byť zadýchaná z toho jeho tempa. Stále ju nepustil a ísť jeho tempom nebolo nič príjemné. Kým sa držala so skupinkou čo niesla zranených nemala pocit že išla až tak pomaly, no pri ňom nestíhala a čím viac sa snažila tým prudšie dýchala. Chvíľku na vydýchanie dostala, keď ju zdrapil a oprel o strom. V tej chvíli nevedela či by radšej ďalej nestíhala alebo sa cítila ako budúce jedlo, no keď prehovoril, takmer sa neudržala a položila ďalšiu otázku. Vlastne hneď niekoľko otázok. No nejaký ten pud sebazáchovy ešte mala a preto sa na pitie tej krvi radšej jeho už pýtať nechcela, no vedela, že ak by sa naskytal možnosť, spýtala by sa niekoho z Eleka, Charisa alebo Zeona. Oni by jej neponúkli možnosť že jej to ukážu naživo. Možno Charis aj áno. Vlastne bolo to dosť možné. Zaujímalo by ju, či keby začali piť, či by prestali alebo by skončili až keď by bola mŕtva. Už otvárala ústa že mu niečo odpovie, keď ju pustil a ona si vydýchla. Chvíľku vydychovala ešte pri strome, potom nabrala nejaké tie sily a rozbehla sa za ním, aby ho dobehla.* Nemyslím si že ti vadí rozprávať sa so mnou, keby ti to bolo vadilo, nehovoril si. Myslím že si na mňa nahnevaný preto, že som využila to že si sa nedíval, čo by ťa vlastne potom ani trápiť nemalo, keď to bolo nefér. *Rapotala a rapotala, kým vládala s dychom.* Prečo vlastne nemáš rád ľudí okrem toho že ich chceš zožrať?

Akte

*Takáto naháňačka sa jej páčila, bola hravá a nezáležalo jej na tom kto všetko ju tak videl. I keby sa všetci zo svorky boli pridali bolo by jej to jedno. Aspoň by bola väčšia sranda. Na chvíľu sa Orinovi stratila i z dohľadu, čo ju nielen že prekvapilo, ale i potešilo zároveň. Videla to tak, že buď sa jej podarilo stratiť sa mu, alebo to vzdal. Dúfala, že to prvé bola pravda a tak len bežala a užívala si vietor v srsti, hladil ju a chcelo sa jej hopkať ako koze na všetkých štyroch labách. Ubránila sa svojim zvláštnym chúťkam a predsa bežala takou istou rýchlosťou, možno trochu pridala a možno i spomalila, nevšímala si to. Jediné na čom teraz záležalo bolo tam. Voľnosť a sloboda.
Len periférnym videním si uvedomila Orinovu prítomnosť, no bolo príliš neskoro, lebo ju strhol a potom sa už nedalo nič rozoznať. Čierno-biele klbko chlpov sa skotúľalo po tráve a keď dopadla na chrbát, uvedomila si, že sa podvedome premenila do ľudskej podoby a so smiechom ostala ležať. Prišlo to všetko tak spontánne. Biele vlasy boli všade, mala ich cez tvár a takmer sa do nich zamotala, no i tak sa neubránila smiechu. Takto dobre sa nepobavila už dlho.* Už som celkom zabudla aké to je. Myslím, že nemám žiadnu výdrž!* So smiechom a poriadne zadychčaná sa posadila a ruku si pritlačila k pásu, kde ju pichalo. Normálne by to bolo nepríjemné, ale teraz to bolo fajn. Vedela, že žije. A stále jej v ušiach znelo to krásne slovo. Sloboda. Keby ju tak Samak videl, isto by umrel na akútne roztrhanie vnútorností, čo by ho tak od zlosti nafúklo. A ju smiech neprechádzal.*

Noby

*Zastavila a pozrela sa na neho. Moc ju neprekvapilo, že ju zastavil. Isto mal veľa otázok a ona tiež, no tých pár základných mu vedela objasniť, hoci ich veľa naozaj nebolo.* Ani sama neviem čo všetko to obnáša a ako sa to stalo, ale bol to vlastne Orinov nápad. Spýtal sa ma na môj pôvod, ktorý som nepoznala a bol si istý, že som naozaj jednou z vás.* Naraz sa uškrnula a začala sa chichúňať. Nato, že bola nahnevaná to šlo celkom ľahko.* On si tú lož, že môžem vynosiť ženu Arathi spojil s tým.* No smiech ju rýchlo prešiel.* A potom zrazu vysvitlo, že mal pravdu! Dostali sa k nám Lovci a takmer sme uhoreli, keď ani neviem ako sa mi podarilo rozhaliť oheň a vtedy sa to už nedalo popierať i keď som chcela.* Mykla plecami, akoby bola v tom stratená, i keď sa tak chvíľami i cítila. Akoby ju niekto hodil do rozbúrených vôd a ona nevedela plávať.* A tak sa učím spoznávať to a priznám sa ti, ale bojím sa toho..* Nemohla uveriť tomu, že naozaj nahlas vyslovila vlastné obavy a to, že sa bála. Veď o tom vlastne nevedela nič. Ostatní sa tomu učili od detstva a ona zrazu mala zahodiť to čo značilo jej doterajší život. Predstava, že sa už nikdy nevráti do mesta - tak na tú si už dávno zvykla, ešte keď bola s Níatom, ale predstava, že sa zmení v chlpatú stvoru- to si zatiaľ vôbec predstaviť nevedela.*

Níat



*Zastal v strede lúky, vyrastená tráva mu siahla niečo poniže pásu, ale pri jeho výške pôsobila zanedbateľne, zatiaľ čo pre Olíviu to už mohol byť problém. Do východu slnka ostávalo niekoľko hodín, ale obloha nad nimi sa začala zaťahovať ťažkými mračnami, ktoré neveštili nič dobré. Pozoroval ich s pochmúrnym výrazom v tvári, ktorý náhle vystriedala rezignácia. Vari to dievča nechápalo aké má šťastie, že je pri ňom ešte stále nažive? No keby jej to začal vešať na nos vyzeralo by to, že sa vyťahuje. Toto bola prinajmenšom už jej druhá veta o tom, že keby chcel, ublížil by jej už dávno. A on začal ľutovať, že to "dávno" prepásol len pred chvíľou, keď jej zvieral krk a bol tak prekliato blízko lákavému tichu. Boli otázky, o ktorých sa s ňou odmietal rozprávať a aj keď v tom do značnej miery zohrával významnú rolu fakt, že by jeho dôvodom určite nerozumela, nebol práve Arathim, ktorý by sa zvykol so svojimi myšlienkami zverovať žene alebo komukoľvek inému.
Počkal si na okamih, kým sa k nemu Olívia priblíži a potom sa k nej prudko obrátil. Jednou rukou ju chytil vzadu za hlavu a dlaňou druhej ruky prekryl jej ústa, aby ju dôrazne umlčal. Bol to jediný humánny spôsob, ktorý mu v tej chvíli napadol.* Netráp si tým svoju hlavičku, mačiatko. Ale ak chceš, aby som mal rád aspoň teba potom mi už neklaď takéto otázky. Rozumieš?

*Brodila sa trávou, ktorá jej siahala poriadne vysoko a všade ju šteklila. Musela sa trochu ošívať, snažila sa ju nejako vytriasať aby ju všetko nesvrbelo, no napokon to vzdala a len sa predierala trávou ďalej. Bola len rada, že sa nebála hadov, lebo v takej tráve ich muselo byť strašne moc. Z domova, keď behala po vonku bola na takéto miesta zvyknutá, aj keď tu ju trošku desil fakt, že tunajšie miesta nepoznala a už dávno mohla okúsiť, že tu nebolo nič len tak obyčajné a jednoduché. Ani pavúky neboli normálne, ale maxi veľké a túžili po jedení ľudí. Až ju striaslo pri tej spomienke, najradšej by sa za ňu vyfackala, lebo si len nahnala strach a pripomenula nepríjemné okamihy. I preto sa poriadne zľakla keď ju chytil a umlčal, aby nemohla ďalej rozprávať. Keby vedel ako dlho musela byť potichu, tiež by len tak ústa nezavrel. No teraz musela mlčať, zase a len počúvala jeho slová. On vôbec nerozumel tomu prečo sa toľko pýtala. Nerobila si nádeje žeby ju mal rád, pravdu o tom že ako človek ju tam mať rado malo len pár osôb už pochopila a nijako sa tým zvlášť netrápila. Nemohla rozprávať a tak len pokrčila ramenami, aj keď, keby mala ústa voľné, dostal by oveľa dlhšiu a zhovorčivejšiu odpoveď než bolo obyčajné pokrčenie ramenami, ktoré mohlo vypovedať o všeličom.*

Orin




*Premenil sa do ľudskej podoby len o sekundu neskôr ako Akte, takže keď ju priľahol svojím telom nehrozilo, že by jej nejako vážne ublížil. Potešil ho ten veselý uvoľnený smiech. Bol presne tým, čo chcel u Akte dosiahnuť, preto sa nakoniec vzoprel na lakťoch a posadil sa na mäkkú zem vedľa nej. Na ramene ho pritom pošteklilo steblo trávy, ktoré podvedome odtrhol a začal sa s ním pohrávať medzi prstami. Chcel medzi nimi nastoliť uvoľnenú atmosféru, nijaké napätie, pri ktorom by zostala ostražitá, preto si nakoniec s výdychom ľahol na chrbát a ruky založil pod hlavu.* Bol by som rád keby si ostala s nami, ale nemienim ťa do ničoho nútiť a nechcem ti ani rozkazovať. Musíš pochopiť, že ja nie som ako Samak.* pri lovcovom mene otočil tvár smerom k Akte a zadíval sa na ňu spod prižmúrených očí, ktoré si ju skúmavo premeriavali.* No aj pre teba budú potom platiť isté pravidlá, o ktorých ti môžem už teraz sľúbiť, že ich nezneužijem v tvoj neprospech.* Zdalo sa mu, že rozpráva už pridlho a navyše možno Akte naozaj potrebovala chvíľu osamote. Aj keď bol naozaj zvedavý ako sa rozhodne. Pomaly vstal a lenivým krokom zamieril naspäť do tábora. Tesne predtým sa ešte obrátil a prísny pohľad mu na okamih zmäkol.* Tu vždy budeš vítaná.

Zeon



*Bol v naozajstnom pokušení prehovoriť, pretože to, čo mu Noby hovorila v ňom vyvolávalo tisíce ďalších otázok. Všetko to znelo neuveriteľne a očividne ani samotná Noby ešte stále nemohla uveriť tej nepredstaviteľnej náhode, ktorá ju zo dňa na deň vytrhla zo sveta obyčajných ľudí a uvrhla do zmätku ich rasy. Sám by potreboval chvíľu, aby to strávil a v istý okamih mu hlavou prebleskla myšlienka, že teraz už nemajú iba jednu ženu Aratji alebo rovno dve. To bolo vynikajúce! Neuveriteľné! Načisto mu to vyrazilo dych a bol si vedomý toho, ao hlúpo musí v tej chvíli vyzerať. Na výraznejšie prejavy radosti sa ale nezmohol aj kvôli strachu, ktorý vypozoroval v Nobyných očiach. Vycítil, že toho o ich svete ešte veľa nevie, ale pochyboval, že by on bol tým pravým na to, aby jej to všetko vysvetlil. Pohľad mu významne utkvel na náromnici, ktorú mala Noby na ruke a soýtavo nadvihol obočie. Mal chuť opýtať sa jej či sa o tom všetkom rozprávala aj s orinom, ale namiesto toho sa to opýtali jeho oči, ktoré nepokojne blúdili z jej tváre na náramnicu a smer, ktorým Orin zmizol.*