Hory a les

*Bolo zvláštne po takom dlhom čase hovoriť, no ani ten pocit počuť svoj hlas si nemohla vychutnať, pretože si priveľmi dobre uvedomovala iné veci, ktoré ju desili, plašili i v nej vyvolávali zvedavosť. No nič to nemenilo na tom, že chcela aby s tým všetkým prestal, čo napokon aj spravil. Nechápala čo to robil, prečo sa jej zrazu neposmieval, o čo išlo. Ešte nedávno jej vyhlásil, že sa mu páčilo že nemohla tárať ako každá žena a že s ňou spať nebude a nechce a zrazu sa správal takto a ešte chcel aby aj niečo hovorila. Bola z neho tak moc zmätená, že uvažovala, či nemala v tele niečo i ona, čo v nej vyvolávalo podivné predstavy a pocity. Sťažka si vzdychla, pretože z nej nezliezol a ona tak musela pevne držať kus látky na prsiach, no na druhej strane aspoň nerobil také veci ako predtým. Iba hlavu uložil na jej telo a ona opatrne jednu ruku pridvihla a hladila ho po hlave.* Myslela som si že si rád, že nemôžem rozpráva. *Poznamenala potichu, jasne si spomínajúc na tie slová. Nehovorila to ale urazene, len si ho doberala, aj keď nevyzeral, žeby si uvedomoval čo sa okolo neho dialo. Nastala chvíľka ticha, pretože ona netušia, čo by mu porozprávala. Napokon sa ale len nadýchla a spustila nedlhý príbeh, ktorý si pamätala z domova. Rapotala a rapotala, ani si neuvedomujúc počiatky bolesti v hlave, zvláštnu ťažobu vo svojom vnútri, ktorá ale nesúvisela s tým čo Charis spravil. Akoby sa k nej niečo vracalo, niečo čo ju nerobilo šťastnou, ale naopak.*

vy to čítate? to som ani ja nevedela, že som to tak napísala mňa šibne to nebolo naschvál z tých mužov mi už šibe

//jasneee... ked som v praci a Igor sa nediva //

Zeon





*Počas dlhých rokov mlčania sa naučil pozorovať tváre svojich druhov s trpezlivosťou, ktorej by inak bránili nepremyslené slová a rýchle úsudky. Nemusel im dávať odpovede, preto ich sám nachádzal vpísané v ich črtách.
Videl ochromujúci smútok v očiach Akte, keď si uvedomila, že je poslednou svojho druhu. Jedinou ženou v už aj tak dosť malej skupinke Arathi, ktorí kedysi tvorili početný národ. Takýto smútok nedokázal prejsť. Bol ako bolesť, ktorú si človek uvedomoval ešte aj počas spánku, pretože tvorila jeho neoddeliteľnú súčasť.
Nechcel na Akte tlačiť. Už beztak jej toho povedal viac ako komukoľvek inému a hlas mal od dlhej odmlky voči svetu o niečo chrapľavejší. Nanešťastie tak bol ešte o niečo príťažlivejší.* Pamätáš si Orina? Na Altre viedol všetky svorky, ale tu si jeho brat Seram založil vlastnú, lebo nesúhlasil s Orinovými názormi. Teraz je už jedno, do akej svorky som patril predtým. Nakoniec sme sa spojili.* prešiel okolo Akte a snažil sa hovoriť ticho, aby aspoň trochu zmiernil silu svojho hlasu a zadíval sa pred seba, kde sa už spoza kmeňov začali vynárať prví Arathi z jeho skupinky.* Vediem ich za Orinom.* dodal Zeon a sledoval ako ostatní v šoku hľadia na Akte neschopní uveriť tomu, čo vidia. Nechovali sa nedôverčivo iba ohúrene.*

Charis




*Do pokojnej mysle vnikol zvuk Olíviinho hlasu a prinútil ho k rýchlemu úsmevu a takmer nepatrnému pokrúteniu hlavou. Oči mal stále zavreté.* Veríš všetkému, čo ti poviem? Si veľmi dôverčivá, Olívia.* zašepkal a s uspokojeným vnímal ako sa mu jej prsty prehŕňajú vo vlasoch. Bolo to veľmi príjemné a ani si pritom neuvedomil, že mu z hrdla vychádza zvuk podobný pradeniu dravca. Pri ňom vynikla jeho skutočná zvieracia podstata ukrytá v tele ľudského muža.
Ostatné Olíviine slová mu začali pomaly splývať iba do tónu jej hlasu, ktorý ho ukolísaval do polospánku.*

Orin




*Zotrel z Nobynho tela aj posledné stopy po krvi a potom si ju už len prezeral spod privretých očí. Robil to nenáhlivo akoby si vrýval do pamäte každý kúsoček jej tela. Farbu pokožky v žiare ohňa, miesta, v ktorých sa schovávali lákavé tiene a horúčosť jej dlane na svojom líci.* Možno mám výčitky svedomia.* prehovoril s úsmevom, ktorý mal zakryť, že by to mohla byť pravda. Pohľadom skĺzol na Nobyne pery a chvíľu ich bez slova pozoroval. Potom sa sklonil a tesne nad nimi zašepkal.* Si nádherná.* ústami sa zľahka obtrel o jej pery a potom ich jemným tlakom pootvoril. Jazykom vkĺzol dnu. Handričku, ktorú mal predtým v ruke položil do misky a voľnou rukou pohládzal Noby vo vlasoch. Tmavé pramene sa mu krútili okolo prstov a zápästia, priťahovali ho a príjemne šteklili na pokožke, takže spokojne zavrčal a po dlhom bozku sa od Noby odtiahol.*Ďakujem.* znovu sa natiahol po misku pripravený umyť aj seba.* Za to, že si to vyskúšala.* dodal s úsmevom.*

Akte

*Tak ako ho počúvala, uvedomovala si, že čo jej hovoril Samak bola číra pravda a ona mu pritom neverila. Len sa zachmúrila.* Čo vás donútilo, alebo viedlo k tomu spojiť sa?* O tom nevedel ani Samak a ak aj áno, nepovedal jej to.* Lovec, ktorý ma väznil mi rozprával všetko. Hovoril mi o tom koľkých za deň skolil a koľkí padli u iných Lovcov. Hovoril mi aj o Seramovi a Orinovi, o tom ako sa rozdelili a že Seram naivne dúfal, že sa s takým prístupom podarí mu vrátiť sebe a svojim druhom miesto na Altre. No s Orinom ich ostalo viac, aspoň ako mi on povedal. Prenasledovali sme svorku Orina, ktorá sa z nejakého nejasného dôvodu začala pohybovať a presúvať, až sme skončili tu.* Rozprávala so zamyslením a sústredená na svoje slová opatrne kráčala po zemi, aby ju nebolo počuť. Bol to len zvyk ešte z Altry, ale neodvykla si od neho ani teraz. Chcela sa ho pýtať ešte viacej, aby si utvorila kompletný obraz o tom všetkom čo jej uniklo, ibaže vtedy ju doviedol pred svorku čakajúcich Arathi a ona strnula. Neboli jediní v šoku hľadiaci na ňu, i ona sa tak pozrela do tvári na ktoré sa jej naskytol pohľad. Na niečo takéto pripravená nebola. Pozerali sa na ňu akoby bola výnimočná a ona namiesto vďaky a potešenia cítila čoraz viac väčší odpor zo seba. Na Altre sa na ňu nikdy nikto takto nepozeral, ani ona na žiadneho Arathi samca, možno ojedinele, kedy ju niektorý naozaj ohúril, ale to bola otázka pár sekúnd. Nie ako toto. A bol tu ešte jeden výrazný rozdiel. Keby sa toto bolo stalo tej „starej dobrej“ Akte, tak by im povedala niečo vtipné, vycerila tesáky a hravo by skočila prvému do kožucha, ktorý by stál najbližšie. Nie však dnes.* Ehm..* Odkašľala si potichu a neisto pozrela smerom k Zeonovi. Musel chápať, že sa necítila ani trochu dobre.* Nemali by sme radšej vyraziť, nech sme čo najskôr v jaskyniach?

Noby

*Len čo pocítila, že sa k nej naklonil, v očakávaní bozku pootvorila pery. Ibaže on ju hneď nepobozkal. Povedal jej tak krásne slová, ktoré by od neho nebola čakala a len prekvapene na neho zažmurkala. Takýto kompliment by od niekoho ako Orin nebola čakala. Moc jasne si pamätala ako jej v predchádzajúcu noc povedal, že nebude nežný a zrazu sa dočkala nežnôstky v podobe lichôtky, že je nádherná.* Ďakujem.* šepla a podvolila sa bozku, ktorý jej dal. Držala ho za tvár a nechcela pustiť, ale on bol silnejší, aj keď si ho chcela pri sebe udržať, aby sa od nej neodťahoval, aby ju aj naďalej bozkával, on sa len s ľahkosťou odtiahol. A na dôvažok, ešte aj poďakoval. Bol samé prekvapenie. Rýchlo sa posadila.* Nie, ja ťa chcem umyť.* Ak ju mohol on umývať, tak potom aj ona jeho. Dlane mu nežne položila na dlane a v bozku ho zatlačila, aby si ľahol. Do prstov vzala handričku a vo vlažnej vode ju vyžmýkala. Potom vlhkú mu ju priložila na krk, na rany, ktoré mu spôsobila ona a opatrne mu ich začala umývať. Doposiaľ sa nijako nevyjadrila k jeho ďakovným slovám. Pohľadom striedavo kĺzala po ranách, ktoré mu umývala a potom mu hľadela do očí. Až keď mal umyté ešte aj ranky na ramenách a na jeho tele nezostala ani stopa po krvi, pokojne vstala, vzala handričku s miskou a položila ich na stôl, kde ešte ostali misky z jeho večere. Nenáhlila sa k nemu späť, len si vychutnávala pohľad ako ležal v ich spoločnej posteli (aj to si vychutnávala, slová ich spoločná posteľ zneli krásne) a s tým svojim dokonalým telom vyzeral ako boh. Nepatrne sa pousmiala a vkĺzla do jeho náruče. Pritúlila sa k jeho mocnému telu a pokojne si vydýchla.* Nemusíš mi ďakovať.* Šepla takmer nečujne, aj keď ona vedela, že Orin ju musel počuť. Nadvihla sa, aby mu mohla pozrieť do očí a pery sa jej pomaly roztiahli do spokojného úsmevu.* Som rada, že si mi to ukázal, takže tvoje výčitky svedomia vôbec nie sú potrebné, hoci niekedy by sa dali pekne využiť.* Z jej očí sálala pravda, ale pery sa podrývačne usmievali. Venovala mu jeden pomalý a nežný bozk, pri ktorom sa striasla, čo bolo len a len dobré a znova klesla na jeho rameno. Líce si oprela o jeho prsia a na hladkú pokožku mu dala ešte bozk. Prstami mu jemne prechádzala po pokožke v oblasti pupku, kde mu vyrastali jemné chĺpky a strácali sa na tých najlepších zákutiach jeho tela.*

*Uvedomovala si, že zaspával a začínala uvažovať, že možno ani nebude vedieť keď sa zobudí, že to bolo naozaj. Preto, keď jeho telo ochablo a ona mala pocit že zaspal, opatrne ho posunula aby zostal ležať mimo nej a posadila sa, navliekla na seba svoje oblečenie. Opatrne si k nemu kľakla, skontrolovala či je všetko v poriadku a na chvíľu sa vzdialila, späť k Elekovi, priložiac mu ruku na líce. Sťažka si vzdychla, no po chvíli sa to premenilo na obavy, keď si všimla pár zazerajúcich Arathi. Snažila sa tváriť, že to nevidela, no len ťažko sa dal zakryť strach v očiach. Vzdialila sa preto späť ku kríkom, trhala si rôznofarebné lístky, ukladajúc ich do vreciek. Len pár si nechala v ruke, tie pokrájala a rozdrtila. Nevoňalo to pekne, no napriek tomu prešla späť k Charisovi, natrela mu tým ranu a najradšej by požiadala nejakého z ostatných, aby ho preniesli k Elekovi, aby mohla byť pri oboch. No nechcela pred nimi rozprávať, určite by sa to potom Charis dozvedel a vedel by, že sa mu to nesnívalo. Musela to nejako vymyslieť, pretože nechcela aby sa jej smial, rozoberal to pred niekým či čokoľvek iné, čo by jemu pokojne skslo v mysli. Veď tu chvíľu ešte ako nemá mohla vydržať a vykríknuť v pravej chvíli. Akurát ju bolela neznesiteľne hlava. Usadila sa teda na zem k Charisovi, podopierajúc si ju a začínala cítiť, že ostatok tela sa necítil o nič lepšie. Jediné v čo dúfala že niečo nepojedla, niečo zlé, lebo jej bolo zle aj na žalúdok, bolesť hlavy sa len zvyšovala a svet sa jej trochu točil.*

Níat

[img][/img][img][/img]

/Chcelo to zmenu /


*Bol už na odchode, keď sa ráznosť jeho krokov začala kamsi vytrácať. A zatiaľ čo ešte pred niekoľkými minútami myslel len na to ako rád bude znovu sám teraz si nedokázal z hlavy vyhnať zelenkavé tváre napadnutých Arathi. Vedel, že do rána určite nevydržia a tá istota by ho vôbec nemala trápiť, ale...* Dopekla!* zanadával nahlas a so zúrivým zavrčaním sa nerozhodne zastavil a ruky zovrel v päsť. Musí ísť ďalej! Boli mu predsa ukradnutí. Jemu na druhých záležalo len vtedy, keď ich chcel využiť.
Ibaže, keď mu hlavou blúdili podobné myšlienky už dávno sa vracal po svojich stopách naspäť. Prekliato! Mení sa na precitliveného psa, to ho raz určite bude stáť kožuch.


Skupinka Arathi, ktorí bezradne postávali nad zranenými, zaregistrovala jeho blízkosť dávno predtým než ho prvýkrát uvideli. Vedel to, pretože ich sám cítil a len čo sa dostal bližšie k ohňom, ktoré mu osvetlili zachmúrenú tvár už sa pred ním rozostupovali. Mračil sa ako boh pomsty a každý jeho pohyb naznačoval rozhodnosť s akou by sa mu do cesty nepostavil ani ten najbláznivejší samovrah. Z puzdra na páse vytiahol dýku a kľakol si s ňou k prvému zranenému. Mal už to potešenie stretnúť sa s pavúčiarmi preto vedel o najhnisavejšom bode, z ktorého sa do tela obete šíril jed. Stopa po vpichu tesne pod kľúčnou kosťou už začala hnisať a mokvať. Vytekala z neho žltkastá tekutina a celá rana svojím tvarom pripomínala kožou potiahnuté vajce. Tvár sa mu znechutene zmraštila, ale keď hrotom dýky rozrezal napuchnutú kožu a vylúpol spod nej žilnatú cudzorodú buľvu nikto ho nezastavil. Všetci mlčky sledovali ako ranu vypaľuje ohňom z vlastných rúk, aby sa zacelila a prestala krvácať. Vylúpnutú buľvu potom jednoducho zašľapol nohou až mľaskavo zachrupčala a vytiekla z nej žltkastá hmota. Zápach pripomínal skazené vajcia.* Niet nad dobrú praženicu.* zamrmlal si popod nos viac menej sám pre seba, ale dvojica najbližšie stojacich Arathi ho začula dusiac v sebe drsný smiech.
Chvíľu mu trvalo, kým takto ošetril aj zvyšných nakazených a priblížil sa k poslednému z nich. Vtedy mu pohľad padol na ženu sediacu obďaleč, ktorá vyzerala, že každú chvíľu odpadne.*Ty!* zavolal na ňu. Neobťažoval sa zistiť meno. Výcitil, že patrí k ľuďom a to bol dostatočný dôvod na to, aby sa ani nepokúsil o zhovievavosť.* Poď sem.* kývol na ňu rukou, v ktorej držal dýku.* Poškriabala ťa tá potvora?

/ inak si mi to pekne sťažila Charis v bezvedomí, Elek v bezvedomí, Olívii je tiež zle no kto mi ostal ako záchranca? /

*Sedela v tichosti pri Charisovi, občas prešla aj k Elekovi aby zistila či bolo všetko na poriadku a postupne, ako sa stav nemenil, ani to nevyzeralo tak, žeby sa chystali niekam pohnúť začala byť ospalá a oči jej mierne klipkali. NO i tak sa nútila nespať, nemohla si to dovoliť a bála sa. Doteraz vždy spala tak, že nemala dôvod cítiť sa ohrozená, dokonca ani pri Charisovi, no teraz tu nebol Elek, Charis ani Zeon, ktorí by boli schopní jej pomôcť. Jeden z nich bol preč a zvyšní dvaja boli v stave, v ktorom boli hádam bezbrannejší než ona sama. Preto sedela a držala sa pri Charisovom tele s hlavou na brade a čakala na nejaké ďalšie pokyny. Sedenie jej vyhovovalo aj pre to, ako jej bolo, prechádzanie k Elekovi jej točiacemu svetu nepomohli, len sa to zhoršovalo a ona si to nevedela vysvetliť. Začalo sa to vo chvíli ako sa jej podarilo prehovoriť a akoby to ani nemalo skončiť, len to stúpalo a ona sa držala za bruško a bojovala sama so sebou. Keby zaspala, bolesť by bola preč, no nemohla si to dovoliť. Ktovie ako dlho by tam sedela bez pohnutia v zvukoch okolia, keby nezačula hlas jedného, takého, ktorého už videla. Nepamätala si jeho meno, no ani ju v tej chvíli nezaujímalo. Oči jej skočili k dýke a potom k jeho tvári. Nepohla sa, len sedela a na jeho otázku pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. Porezala sa sama, no nespomínala si, žeby ju poranila tá potvora. No Charisa áno, no nebola si istá či mu to povedať. Veď čo ak zabíja tých čo boli ranení? Oči jej znovu padli na dýku a potom k nemu. Mohla prehovoriť, no bála sa, že Charis sa to potom dozvie. Sama nevedela čo v danej chvíli robiť a ako sa zachovať. Napokon ale predsa len prehovorila.* Prečo ťa to zaujíma? *Spýtala sa tichým hlasom a podvedome v obave čo spraví ak mu povie že Charis bol ranený mu položila ruku na jeho nehybnú, ležiacu. Sťažka preglgla, nie však zo strachu, ale preto, že jej žalúdok už naozaj začínal robiť čudné veci. Veľa slín v ústach nebol znak niečoho dobrého. Nechcela však vstávať, to by jej už hlavu dalo do zlého stavu úplne.*

/ty si si to sťažila sama ved ja som ich do bezvedomia nedostala:D /

Orin



*Uvoľnil sa, keď Noby vkĺzla naspäť k nemu a stúlila sa ako mača po jeho boku. Už zabudol na to, aký je ten pocit, mať niekoho pri sebe tak blízko, príjemný. Ukolísaval do bezvedomého spánku aj tú časť jeho mysle, ktorá ho nabádala k tomu, aby si od Noby udržal odstup. Mohol ju predsa mať ako svoju ženu aj bez týchto drobných intímností, ale prišiel na to, že je lepšie mať viac, ak mu to sama ponúka.
Dlaňou jej prechádzal po chrbte v pravidelnom nenáhlivom rytme, ktorým medzi nimi vytvoril priestor na ďalšie nežnosti rovnako ako ona svojím dôverčivým sklonením hlavy na jeho hruď.
Palcom druhej ruky jej zľahka brnkol po nose a potom bruškom prešiel po vlhkej spodnej pere na bradu, pod ktorou ju pošteklil. Vtedy sa mu po prvýkrát zívlo a doznievajúce uspokojenie sa v jeho svaloch začalo premieňať na malátnu únavu.* Myslím, že za to, ako si ma dnes potešila si zaslúžiš odmenu.* prihovoril sa jej ospalým hlasom a slová akoby sa len veľmi lenivo odliepali od jeho pier, aby Noby s horúcim dychom oviali na nahej pokožke ramien a potom sa po jej tele skĺzli do neurčita.* Priniesol som ti niečo, vo vaku...* ruka, ktorou ju predtým hladkal mu sťažka spočinul na jej páse. Netušil či sa jej nové šaty budú až tak páčiť, ale nemohla predsa donekonečna chodiť v tých smiešnych veľkých nohaviciach, ktoré si na bokoch sťahovala len šnúrkou a v rovnako veľkej košeli. Mala síce aj šaty, v ktorých k nemu prišla, ale nemala na sebe nič teplé, nijaký plášť.* Ale až ráno.* vyslovil ešte a v polospánku mu preblesklo mysľou či Noby predsa len nezmôže zvedavosť a vak, ktorý zložil pri vchode do izby predsa len neotvorí. Teraz bola jeho žena a on sa o ňu dokáže postarať.*

*Bola zmorená a unavená. Nechcelo sa jej ani pohnúť. Cítila ako sa jej nenáročky dotýkal a jej na perách pohrával len jemný úsmev. Ani pohnúť sa jej nechcelo, keď už tak dobre ležala. Zmienka však o nejakom prekvapení v nej vzbudila zvedavosť. Otvorila jedno oko, aby sa mohla pozrieť či uvidí vak a či je blízko nich. No on bol priďaleko, takže akýkoľvek pohyb k nemu išiel do zabudnutia.* Áno, až ráno.* Tíško hlesla a o pár nádychov už pokojne spala. Pritúlená iba k jeho boku čerpajúc celú noc jeho teplo.
Netušila ako sa ráno prebrala, no Orina ešte stále cítila pri sebe. V celom tele cítila miernu otupenosť svalov, no bol to príjemný pocit. Tíško ako myška vykĺzla z postele, hoci trochu nerada, lebo všade bola zima okrem miestečka pri Orinovi. Zašla k vaku a otvorila ho. Čakali tam na ňu krásne jednoduché tmavé šaty. Vkĺzla do šiat a uhladila si ich povrch. Bolo to príjemné mať konečne na sebe niečo žensky krásne a necítiť sa ako mužatka. Na nohy si obula pevné topánky a pozrela na spiaceho Orina. Vyzeral tak zraniteľne, že sa musela len pousmiať. Prešla k nemu a vtisla mu jemný bozk na pery.* Ďakujem za tie krásne šaty, Orin.* šepla a napokon odišla z jaskyne. V sále bolo už pár Arathi, ktorí sa chystali vyraziť do práce. Keď ju zbadali, len spozorneli. Tvárili sa zvláštne, ona si ich však vôbec nevnímala. Chcela ísť von. Trochu sa poprechádzať pri rieke prípadne sa pozrieť na východ slnka. Vonku bolo chladno, preto si len plášť pri šatách k sebe pritiahla. Poobzerala sa vôkol seba. Bola ešte šero, ale všade bolo počuť ranný spev vtákov. Vedela že čoskoro príde Seramova skupina a ona si len podvedome prešla prstami po náramnici na ruke. Aspoň že už neuvidí Níata, tá myšlienka ju bolestne tešila. Cítila aká bola nerozhodná, ako ju trápili veci, ktoré zase na druhej strane kompenzovali iné veci. Musela si vybrať, vybrala si a teraz jej ostávalo jediné. Zožať čo zasiala.*

Níat




Pretože som hlupák...* odvetil blahosklonne a v duchu ironicky doplnil: „ ...ktorý namieste toho, aby sa staral sám o seba sa tu hrá na samaritána.“ Zrejme bude musieť po návrate zabiť pár nevinných duší, aby si dokázal, že je ešte stále tým, kým býval. V očiach sa mu zalesklo a tvár potemnela, keď sa sklonil nad posledného Arathiho a vyrezal mu z tela jedový vak.*... a pretože vyzeráš strašne.* dokončil popravde, ktorej chýbal akýkoľvek náznak gavalierskeho zľahčovania. Ženina slabosť nevyzerala obyčajne ani chvíľkovo, chcel sa len presvedčiť či to má niečo spoločné s pavúčiarmi no nehodlal sa pýtať dvakrát. Už beztak mal zlý pocit z toho, že sa vrátil a vypytovaním sa ženy či je v poriadku, či jej tie obludy neublížili, by sa degradoval v sebaúcte príliš hlboko.
Vstal a ostatní Arathi mu ustúpili z cesty. Niektorí sa teraz striedali pri zranených a kontrolovali ním ošetrené rany alebo náhlivo zostrojovali z dlhých konárov provizórne nosidlá. On zamieril k Charisovi, ktorého tá dievčinka tak úzkostlivo zakrývala vlastným telom až nadobudol presvedčenie, že sa predsa len rád pozrie, čo za tajomstvo sa to pred ním snaží ututlať. Nehodlal s ňou však bojovať, preto si kľakol oproti nej tak, že sa ich oči dostali na rovnakú úroveň a prihovoril sa jej sladkastým hlasom akoby sa rozprával s dieťaťom.* Tak čo, maličká, dovolíš mi pozrieť sa na tvojho psíka? Sľubujem, nebude ho to bolieť. Možno.


Zeon




*Skúmavo prelietaval pohľadom z Aktinej tváre na tváre ostatných Aratahi, ktorí stáli oproti nej a v duchu ich hodnotil. Nezdalo sa mu, že by si to Akte všimla, a tak mal dosť času vybadať na nej akúsi nervozitu, ktorá ju ťahala do ostražitosti. Bola jedinou ženou medzi mužmi, ktorí už stratili nádej, že by niekedy ešte mohli uvidieť jednu z ich druhu. Niektorí preto nedokázali prekonať ohromenie, iní sa po chvíli začali neveriaco no rozradostene usmievať a zvyšok tvorili Aratahi, ktorí zaujali postoj podobní Aktinmu. Práve tí privítali jej slová súhlasným pomrmlávaním a Zeon ho schválil kývnutím hlavy. Zavládla možno trochu rozpačitá atmosféra, kedy by sa viacerí nebránili klásť mnohé otázky, ale Zeon sa v duchu prihovoril Sawirovmu démonovi a poprosil ho, aby Akte vysvetlil dôvody ich sťahovania.
Sawir, Arathi vysokej šľachovitej postavy, ktorého pohyby a výrazy tváre svedčili o neustálej ostražitosti sa pripojil k nim a vrhol na Akte rýchly pohľad. Z jeho strany nehrozilo nijaké vyzvedanie. Robil len to, čo mu Zeon povedal a voči žene zaujímal určitý odstup, aby sa pri ňom necítila ako pod dohľadom. Počas dlhej cesty jej stihol porozprávať všetko Seramovej a Orinovej svorke, o nezhodách medzi nimi a konečnom dôvode, prečo sa nakoniec rozhodli spojiť.* V lesoch sa potuluje viac Lovcov ako predtým. Cítim, že to nie je iba náhoda, niečo sa musí chystať.* zakončil svoje rozprávanie tichým zhodnotením, ktoré adresoval najmä sebe akoby si ani neuvedomil, že prehovoril nahlas.*


Orin






*V posteli sa prebudil sám a keď zodvihol hlavu z mäkkého ležoviska pohľad mu inštinktívne zaletel k náprotivnej stene. Vak, v ktorom predchádzajúci večer doniesol pre Noby nové šaty bol otvorený a staré kusy odevu ostali nedotknuté ležať na pôvodnom mieste. Pousmial sa a znovu uvoľnene natiahol na mäkkom ležovisku.


Keď o pár minút neskôr vyšiel na priestranstvo pred jaskyňou vládol medzi Arathi čulý ruch. Napriek úspechu z objavenia obrovských podzemných priestorov stále bolo treba vykonať veľa práce a každý prikladal ruku k dielu. Rúbali sa stromy s pevným drevnatým kmeňom, osekávali na menšie trámy, z ktorých sa neskôr vyrábali mohutné stoly a lavice alebo koly z ostrým špicom. O pár metrov ďalej sa z nočného lovu vracali Ute a Imarian. Ich plecia sa ohýbali pod váhou množstva ulovených rýb a wamirov s hustou sivastou kožušinou. Zložili svoj náklad na dosku stola pred Torikom a prehodili medzi sebou pár drsných žartov zakončených vrčivým smiechom.
Orin si utiahol na bokoch pás s dýkami a vyrovnal látku na jednoduchom torgu bez rukávov. Lesk náramnice okamžite pritiahol pozornosť dvoch Arathi, ktorí pred ním sklonili hlavy na pozdrav a ukončili tak vzájomné doberanie. Očividne sa ešte stále nedokázali vyrovnať s novou situáciou, ale neodvažovali sa proti Orinovmu rozhodnutiu nič namietať.
„Zvyknú si.“ nadhodil pokojne Torik, keď sa Ute a Imarian vzdialili, takže pri stole s korisťou zostali sami. Orin vytiahol dýku so širšou čepeľou a jej hrot zaboril do poddajného tela wamira rozrežúc ho po dĺžke až k zadným labám. Pohyby mal zručné a rýchle, odrieť zo zvieraťa kožu nebolo náročnou úlohou, na ktorú by sa musel plne sústrediť.
„Možno rýchlejšie, než si myslíš.“
Po tej vete Orin zodvihol hlavu a vrhol na Torika skúmavý pohľad. „Ako to myslíš?“
Torik sklonil hlavu a potuteľný úškrn, ktorý mu pohrával na spodnej pere uvoľnil prvotné napätie. „Včera v noci sa skoro premenila a keď sa to najbližšie stane potom získa náš pach, ktorí sa už nebude dať zakryť. Viem, že sa niečo medzi vami muselo stať, pretože dnes ráno som ju slabo zacítil a aj niekoľko ďalších Arathi.“
Orin mlčky pracoval ďalej. Nijako Torikove slová nepotvrdil ani nevyvrátil no vedel, že má pravdu. Ak sa raz Noby premení do skutočnej démonej podoby už sa viac nebude môcť hrať na človeka, aj keby ju pritom videl len on. Tá predstava sa mu páčila, nehovoriac o tom, aký bol na ňu zvedavý, ale Noby bola ako vystrašené mača, ktoré neverilo tomu, že pád zo stromu jej nijako neublíži. Bude na ňu naliehať aj naďalej no nemohol ju k ničomu prinútiť.
„Bolo by jednoduchšie keby aj ostatní poznali pravdu.“ Prehovoril Torik predstierajúc nezaujatosť. Rýchlym ťahom noža vyvrhol rybacie vnútornosti a mäso orezané na plátky položil do koša so soľou.
„Bolo, ale nie pre ňu. Nemyslím, že by práve Noby prahla po tom, aby ju Arathi prijali medzi seba len preto, že je jednou z nich. Túži po rešpekte, ktorý si chce zaslúžiť sama a ja jej to nemienim uprieť.“ V hlase sa mu muselo odraziť niečo, čo prinútilo Torika odložiť nôž a skúmavejšie sa na neho zadívať.
„Videl som ju ísť smerom k rieke. Pôjdeš za ňou?“ opýtal sa po chvíli a maskujúc zvedavosť začal znovu pracovať. Na malú chvíľu si myslel, že zahliadol kúsok zo starého Orina no vzápätí videl ako sa jeho tvár stiahla chmárami. Znovu stál pred ním muž, ktorého ešte stále stíhala minulosť.
„Nie.“ Orinova dýka otvorila wamirovu hruď a vyrezala z nej srdce, ktoré zovrel v dlani.*

/ a inak už môžeš napísať aj to, ako Zeonova skupina prišla k nim ak chceš /

*To že vyzerala hrozne ju neprekvapilo no ani neurazilo. Jednoducho to prijala ako fakt, jednoduchú vetu, ktorá ju beztak nezaujímala, pretože jej išla prasknúť hlava a obsah žalúdka chcel ísť von. Bolo jej strašne zle a ona nevedela prečo. Nič zvláštne nejedla, nič ju nepoškriabalo len ona sama seba porezala, všetko bolo normálne, akurát bola doplašená. A predsa sa cítila, akoby mala každou chvíľou otrčiť kopytá. Nechcela sa mu ale sťažovať a tak si to nechala pre seba, beztak na nej viditeľne videl, ako moc dobre jej bolo. Ako sa ale priblížil, spozornela a očkom pozrela po ležiacom Charisovi.* Nie je môj psík. *Odvetila automaticky. Charis nepatril nikomu a keby ho bol počul, určite by sa mu to nepáčilo akurát by bol možno ešte protivnejší než zvykol, aby dokázal že ju nemá vôbec rád. Sťažka si napokon ale vzdychla, ťažko povedať či preto že kapitulovala alebo pre svoj stav.* Je zranený. *Povedala potichu a ukázala na ranu, ktorú ocikala a bol na nej teraz viditeľný drevný popol.* Mal horúčku a potom ho triaslo zimou. *A teraz spal, čo nevedela sama či bolo dobre alebo zle. Netušila kedy vyrazia, no nebála sa len o neho ale i o Eleka.* Tí čo boli dole zakuklení stále spia. *Vyslovila svoju obavu nahlas pred ním a uprela na neho veľké hnedé oči.*

Noby, Akte

*Celou cestou Akte počúvala toho muža, ktorého jej priradil Zeon. Nemala poňatia o niektorých veciach, ale ako zistila, až tak pozadu nebola. Hlavne keď jej povedal o veľkom množstve Lovcov v horách. Vtedy len nespokojne zavrčala a odpojila sa od neho. Toto bola zase informácia, ktorú vedela omnoho lepšie než ktokoľvek zo svorky. No neplánovala o tom hovoriť. Nie hneď. Až neskôr, Orinovi a Seramovi, keď bude s nimi a príde ten správny čas. Tentoraz však nemala ani čo povedať, ani nechcela. Iba sa jednoducho stránila akejkoľvek spoločnosti až do príchodu k jaskyniam.

Noby sa prechádzala po okolí len dovtedy kým počula zvuk rohu. Bol to znak príchodu prvej Seramovej skupiny, ktorú k nim vyslal a preto sa z prechádzky na ktorej bola veľmi rýchlo pobrala k jaskyniam. Musela si nadvihnúť sukňu, aby o ňu nezakopávala a preto keď sa dostavila k jaskyniam, bola takmer unavená. Ale naozaj len takmer a síce netušila prečo čo tomu bolo tak, predpokladala, že to malo niečo spoločné s tým čo sa dialo v noci. Už keď vychádzala z jaskýň, sa na ňu pár mužov zvláštne pozrelo a nevedela čo to malo znamenať, lebo Orin jej nevysvetlil takmer nič čo sa týkalo toho čo sa dialo v noci, ani ohľadne jej možnej premeny. Keď došla k jaskyniam, našla Orina a Torika nad mäsom, ktoré čistili a s nechuťou v tvári, no tichým súhlasom sa na nich pozrela. Torikovi venovala jemný úsmev a skôr než prišli noví návštevnici, ešte raz poďakovala Orinovi za jej šaty. Mala súce dlhý rukáv, ktorý jej pevne obopínal ruky, no na predlaktí jej svietila náramnica, ktorú si rovnako všimla na Orinovej ruke. Ibaže jej pozornosť padla na príchodzích a jej oči v prvom rade spočinuli na známej ryšavej hlavičke. Jej pery sa okamžite roztiahli do zubatého úsmevu a neubránila sa nadšenému výkriku.* Zeon!* Rýchlo vykročila k nemu a dolu slabým svahom mierne pobehla.* Tak rada ťa vidím!* On bol jediný Arathi, ktorý sa jej zapáčil hneď ako ho videla. Prišiel jej taký nevinný oproti ostatným. No bola nesmierne rada, že práve on bol tým, koho mohla dnes uzrieť ako prvého. Veselo ho objala okolo krku, náhlivo a radostne, len tak, akoby sa stretli po rokoch priatelia a rýchlo od neho odstúpila. pohľad jej podvedome padol k žene. Zháčila sa a rovnako aj Akte. Cítila to z nej. Bola si istá, že bielovlasá žena patrila k Arathi. Noby len cúvla o krok vzad a Akte nesúhlasne ticho zavrčala. Obe boli názoru, že sú posledné svojho rodu a teraz na seba aj patrične reagovali.*

(( Vrúúú on je späť ))

Níat




*Prestal si všímať ženu a namiesto nej venoval pozornosť Charisovmu zraneniu. Okraje rany boli stále sčervené, ale keď sa mu dotkol čela pokožka nebola horúca. Párkrát potiahol nosom akoby niečo vetril a nemylne pritom narazil na ženin pohľad.* Možno nie je tvoj pes, ale označila si si ho naozaj poriadne.* Blahosklonne kývol hlavou a v očiach sa mu zalesklo drsné pobavenie. Premeral si ženu naozaj skúmavo akoby jej jeho uhrančivé oči dokázali preniknúť hlboko pod kožu ku všetkým myšlienkam, ktoré by najradšej skryla aj pred vlastným vedomím.
Tu už nebolo koho zachraňovať. Pomaly vstal a bez jediného slova mieril preč.*


Orin




*Orin sa obzrel cez plece, aby zistil, čo tak zázračne zmenilo výraz na Nobynej tvári a pohliadol pritom priamo do Zeonových očí. Bola to len chvíľa, počas ktorej však medzi nimi zavládlo náhle porozumenie. Ešte predtým než sa Noby vrhla do Arathiho náručia vedel o vzťahu, ktorý ju teraz pútal k ich novému vodcovi. Akýkoľvek odraz vnútorných myšlienok na svojej tvári však prekryl úsmevom, keď si pritiahol drobné ženské telo do náručia a zodvihol ho tak, že sa nohami na okamih nedotýkala zeme. Avšak pod upreným Orinovým pohľadom mu neostávalo iné len Noby zase pustiť a postaviť sa bližšie k Akte. Zdalo sa mu akoby obe ženy pri vzájomnom premeriavaní zabudli na svoje okolie, a to len vzbudilo jeho zvedavosť.
„Kto si?“ prehovoril do toho odrazu Orin, ktorý zišiel k Noby a venoval Akte prekvapený pohľad hraničiaci s nevierou. Rozprávalo sa mu len ťažko. Tak dlho spolu s ostatnými veril, že neexistuje už ani jedna žena ich druhu a teraz pred ním stáli dve. Cítil ako sa v ňom znovu objavila nádej a nová chuť bojovať, pretože teraz mal za čo. Za budúcnosť ich všetkých.*

*Mlčky ho pozorovala, tvár mala stiahnutú a zachmúrenú pre obavy, ktoré jej sužovali myseľ. Po jeho slovách sa však náhle začervenala, nijako slovne nereagovala, pretože ani nemala ako. Veď ho naozaj tak trošku označkovala, aj keď z iných dôvodov než chuť privlastniť si ho. Preto len červená v lícach, našťastie z časti zahalená v tme mykla plecami a pozorovala ako odchádzal. Tým aj jej možné objasnenie dokedy tam ostávali či čo bolo s Elekom, no beztak nevládala rozprávať sa s ním. Rukami sa držala za brucho a sťažka pregĺgala. Dlho však už neobsedela, prudko sa postavila a prešla pár metrov preč od Charisa, preč od ostatných, pretože jej už skutočne prišlo zle a naplo ju. Nevracala ale, len ju napínalo, no i to ustalo. Bolesť však neustala, len sa presunula do jej hlavy a ona s tichým zakňučaním klesla na kolená s rukami na hlave, s dlaňami cez spánky. Celá sa chvela a mala pocit že jej hlava exploduje, keď sa všetko upokojilo a jej myseľ si spomenula na koniec jej svadobného dňa.

„Olivia nehmýr sa toľko!“ Bacuľatá mladá žena s krátkymi ryšavými vlasmi sa snažila upraviť rovnaké, no niekoľko dlhšie vlasy svojej mladšej sestry. Bol medzi nimi malý vekový rozdiel, len dva roky, no Olívia na rozdiel od svojej sestry Winei vyzerala skoro detsky, zatiaľ čo ona pôsobila aj skoro ako tridsaťročná vyzretá žena. Možno to boli krátke vlasy, možno skúmavý takmer učiteľský pohľad, zatiaľ čo Olíviiná tvár bola stále vysmiata a trochu pojašená ak sa naháňala niekde po vonku, kým jej mama nemala čas sledovať, čo sa dialo s jej dcérami. No pravda bola taká, že Olivia i Winea, obe s menami podobnými rastlinám, boli povahovo veľmi podobné. Winea dokázala byť rovnako bláznivá, len už mala čosi za sebou a pomaly vyrástla. Bola vydatá od dvadsiatich jedna rokov, pokúšala sa o dieťatko a stále sa nedarilo. Teraz stála za svojou sestrou, česala jej dlhé strapaté vlasy na svadbu, s ktorou nesúhlasila. Deril, muž ktorého si mala jej sestra brať sa jej nepáčil, možno nebol zlý no cítila, že nepatril k jej sestre. Vlastne, nemala ho rada. No rodičia ho vybrali. Na ich planéte, v kruhoch akých žili oni, teda tých vyšších, voľba manžela bola voľbou rodičov pre ich dcéry. Olivia a Winea boli jediné deti ich rodičov, Winea svojho manžela poznala a milovala, Olivia toho svojho poznala len krátko a o láske sa hovoriť nedalo. Otec sa jej pýtal či si ho chce vziať a aj keď prvotne nechcela, matka ju k tomu nepriamo donútila, aj keď to nikdy nepriznala. Natlačila jej do hlavy okrem všetkého možného aj nemožného kaleráby o tom , ako láska jednoducho príde, že ani ona si jej otca nebrala zamilovaná. A tak napokon súhlasila, nechala si na prst navliecť snubný prsteň a jednoducho verila, že bude tak šťastná ako jej sestra, ktorá svoje manželstvo milovala, rovnako ako manžela. Vlastne už o tom bola presvedčená, presvedčila samú seba, že presne takto to jednoducho malo byť. No Winea stále protestovala, nech si to rozmyslí.
„Máš poslednú možnosť rozmyslieť si to...“ poznamenala potichu, zopínajúc jej vlasy.
„Winea vydám a za neho a...“
„Veríš že ti bol daný do osudu? Že teraz stojíš na správnom mieste a nemáš byť inde? Že nie je iné miesto kde by si bola šťastná naozaj?“ Winea sa odtiahla od jej vlasov a prešla k svojej kabelke, niečo v nej hľadajúc.
„Áno.“ Odvetila Olívia. Bolo to naivné myslieť si to, no v samej podstate to bolo výchovou. Matka ich držala od mužov, ani nemala možnosť zistiť čo to znamená zamilovať sa. Samozrejme mala predstavy, no predstavy a realita boli dve odlišné veci.
„A si schopná dokázať to?“
„Ako to myslíš?“ odvrátila sa od zrkadla smerom k nej. Winea už držala v rukách drobnú amulku.
„Vypiješ to? Volá sa to kvapky osudu. Nikdy som to neskúšala, no má ti to ukázať, kde je tvoje miesto. Neviem či v sne, vidina alebo jednoducho pocit, no ak a nič nezmení, si na správnom mieste a kráčaš správnou cestou.“
„To je nejaká hlúposť...“ Olívia očami zablúdila k ampulke a uhladila si svadobné šaty. O pár minút mala vyjsť von a povedať áno, nebol čas na takéto hry.
„Tak to môžeš skúsiť nie?“ Winea sa nevzdávala. „Vypi to.“ Trochu bacuľatá ruka podala Olívii malú ampulku ani nie na jeden glg. Olívia si sťažka vzdychla, potom ju vzala do rúk a vypila. Čakala pár sekúnd no nič.
„Som tam kde byť mám, spokojná?“ nadvihla obočie, práve keď hodiny začali odbíjať celú. „Čas ísť.“


Posledné kroky vedľa otca k oltáru, oblúku obrastenému ružami. Opatrne, placho sa dotkla ruky jej nastávajúceho. Jej vnútro bolo šťastné, nemýlila sa, jej osud bol prepojený s tým jej, stačilo už povedať len áno. Stále sa však hanbila, jasne vedela že osud jej manželskej postele nebude čakať až sa zamiluje než sa naplní. Preto sa stále neisto usmievala, zatiaľ čo Winea sa trochu mračila. Stále tomu nemohla uveriť. Padlo prvé áno, od Derila a už stačilo povedať to jej áno. Počúvala otázku, keď sa svet vôkol začínal krútiť, farby sa zlievali a už nevidela nič, len farby, veľa farieb, nevedela čo sa deje, nevedela či stojí či padá, jednoducho sa len točila. A keď sa svet dotočil, ona sa ocitla v svadobných šatách v lese, na machu...


Olivia i teraz sedela v lese, na zem ju dostala bolesť, ktorá pomaly pominula. V hlave sa jej točili posledné okamihy na rodnej planéte, jasne si spomínala na svoju sestru i na kvapky osudu ktoré vypila. Naozaj spadla z neba, tie kvapky jej ukázali miesto kde mala byť. Nebol to však sen, vidina ani pocit. Ocitla sa tam naozaj, aby kráčala po správnom chodníku. Sťažka preglgla, jej vnútro naplnila bolesť. Mala by sa radovať že mala možnosť odhaliť miesto kde byť mala, no jedna jej časť mala chuť plakať, ako strašne sa mýlila, že tu nemala sestru, nemala nikoho zo svojho starého života. A chcelo sa jej plakať i preto, že jej naivné predstavy o láske sa rozpadli. S prvými slzami na lícach sklonila pohľad a pozrela na svoju ruku, na ktorej sa aj v tme slabo leskol prsteň. Stiahla ho z ruky, chvíľu ho podržala, no akoby ju ťažil. Horko ťažko sa postavila na nohy, venovala prsteňu posledný pohľad a hodila ho do tmy niekam preč. Rukami si objala plecia, zadívala sa na oblohu, utrela slzy a potichu sa vrátila späť.*

Noby, Akte

*Bolo to tak zvláštne naraz vidieť ženu, ktorá mala byť tou istou bytosťou ako ona. Akoby jej vzali aj ten kúsok výnimočnosti, ktorý jej patril a teraz sa mala stať ničím. Len jednou z dvoch. Obe prežívali takéto zmiešané pocity a nevrlo sa dívali jedna na druhú. Akoby aj okolitý svet zmizol a ostala len nepríjemná potreba byť nevraživá voči tej druhej. Tak isto Noby, tak isto aj Akte. Obe prechovávali tieto protichodné pocity, ktoré sa ich zmocnili a keď sa Orin ocitol vedľa Noby, Akte pocítila mierny nepokoj a slabú žiarlivosť. Nedokázala pochopiť, ako si mohol niekto ako on priviazať k sebe ženu akou bola čiernovláska vedľa neho. Síce z nej cítila slabý pach ich rasy, stále však kútikom duše pochybovala o tom, či to naozaj je pravda. Noby však namiesto od Akte pocítila príval sily, ktorá sálala z neho a trochu sa upokojila. Ako splašený kôň, ktorý sa cíti bezpečnejšie po tom, čo ho jeho pán mu dá pocítiť, že sa nemá čoho báť.
„Som Akte.“ Prehovorila pokojným hlasom, aj keď chvíľu gánila na Noby, no pokladala za nanajvýš neslušné dívať sa na ňu zatiaľ čo sa rozprávala s Orinom. „Lovec menom Samak ma ako poslednú zo žien Arathi,“ zvýraznila slovo poslednú, pričom pozrela smerom na Noby, „držal v zajatí už dlhý čas. Vďaka pomoci sa mi podarilo uniknúť mu a teraz som tu, aby som vám mohla podávať správy o tom čo robia Lovci. Chystajú útok.“
Hovorila to takmer pokojne, len s hnevom v hlase, ktorý znel na posledných slabikách slov a badajúci v jej očiach. Zakaždým, keď pozrela na Noby, pocítila opovrhnutie a osteň žiarlivosti. Nepáčila sa jej a vonkoncom sa nepáčila ani Akte Noby. Ona len mlčky stála, v tvári mala nebadaný výraz, aj keď v jej vnútri sa búrila búrka.*

Níat

*Šikovne obišiel ranených a ostatných Arathi, ktorí bez svojho vodcu vyzerali mierne stratene. Niektorým na tvárach žiarilo až prílišné odhodlanie, ktoré Níatovi našepkalo, že sa medzi nimi každú chvíľu strhne hádka o to, kto zvyšok svorky povedie. Každý však mal len čiastočné informácie a niektoré boli dokonca z Níatovho pohľadu až úsmevné.
"Nie, musíme ísť smerom na východ potom sa otočiť mierne na severovýchod a nájsť rieku, ktorá...."
Zle, zle, zle.
"Nie, pôjdeme priamo na sever a necháme sa viesť..."
Pri týchto slovách sa už neskryto smial čím na seba pritiahol podráždenú pozornosť autora výroku. Keď však zbadal na koho to v tme vrčí rýchlo ho to prešlo a na Arathiho tvári sa objavilo niečo ako zmes vzdoru a zahanbenia. Nikto nemal rád, keď sa pochybovalo o jeho skalopevnom presvedčení, ale toto bolo už vážne zúfalé. Mohol by si zobrať na svedomie, že nechá tieto stratené duše blúdiť horami bez toho, aby sa k správnej ceste čo len priblížili?
Povzdychol si a pokrútiac hlavou zodvihol ruku čím si vynútil pozornosť všetkých členov skupiny. Teda aspoň tých, ktorí boli schopní vnímať svet okolo seba.
"Dosť. Takýmto spôsobom sa tam tak skoro nedostanete. Viem kadiaľ vedie správna cesta a ukážem vám ju."
Bola to od neho vskutku prekvapujúca ponuka, ale na ceste do pekla predsa pár dobrých skutkov nijako nezaváži. Nemusel sa preto báť, že by sa od nej odklonil a skončil tam, kde nechcel - na poli samaritánov a egoistických hrdinov, ktorí majú ústa plnej vlastnej slávy a ruky skostnatené prílišným sebavedomím.
Znovu sa teda otočil na päte a zamieril späť ženiným smerom, aby preniesol Charisa. Urobil možno štyri kroky, keď sa mu od hrude odrazil drobný ligotavý predmet. Inštinktívne ho zachytil a keď sa naň pozrel lepšie všimol si, že je to prsteň. Dokonalá práca jemných citlivých rúk. Na jeho širokej drsnej dlani pôsobil ten šperk takmer neuveriteľne a celkom sa v nej strácal.
"Ak bola toto žiadosť o ruku potom by si mala vedieť, že to so mnou nebudeš mať vôbec ľahké. Rád totiž pijem ľuďom krv." prihovoril sa žene s dvojzmyselným drzým poloúškrnom len čo bol dosť blízko a medzi bruškom palca a ukazováka pošúchal lesklý kov.*



/sa toho prsteňa nezbaví /

*Potichučky sedela pri Charisovi a občasne pozrela na svoj prst. Už tam nebol prsteň, ktorý ešte nedávno nazval samotný Charis pásom cudnosti. Cítila sa bez neho akási, ani nevedela aká. Osamelá? Zranená pre to čo jej myseľ ukázala? Alebo ľahšia o bremeno? Možno z každého kúsok, no prevládal pocit ľútosti. Vedela žeby mala byť šťastná, predsa len to celé poukazovalo nato, že bola na mieste kde mala byť v živote najšťastnejšia. Kde bolo jej miesto. No i tak v danej chvíli mala od šťastnej ďaleko. Svet v ktorom vyrastala a v ktorom videla donedávna svoju budúcnosť sa ukázal ako veľký omyl, rovnako ako jej viera v lásku, ktorú síce necítila, no chcela v ňu veriť. Pravdepodobne by sa v podobných myšlienkach utápala ešte dlhú dobru, kým by nezadriemala, nebyť toho, že sa ozval hlas od toho Arathi, s ktorým sa nedávno rozprávala. Len meno si akosi nepamätala.* Ja sa toho prsteňa asi nezbavím...*Zašomrala si sama pre seba, keď si uvedomila čo mal na ruke. Vôbec sa netrhala k tomu aby mu ho vzala, či aby ho zahodil. Snažila sa byť voči nemu ľahostajná, aj keď sa to úplne nedalo, aj keď sa naozaj snažila.* Nie, nebola to žiadosť o ruku, predsa len sa budem asi držať starých tradícií, keď muž žiada o ruku ženu. *Pokrčila ramenami a snažila sa nedívať na prsteň v jeho ruke, no akoby ju hypnotizoval.* Vy sa tu asi neženíte keď nemáte vaše ženy, len v meste tie ľudské...*Ten prsteň ju priviedol k tomu, že oni tu možno také ako kľaknutie na koleno ani nepoznali. No ako dobre im koniec koncom bolo. Potom nemuseli zahadzovať prsteň, ktorý sa viditeľne stratiť nechcel.*

/hej vidííím že ju bude teraz naháňať /

Orin



*Nebol až taký nevšímavý, ako sa pred svetom tváril. Jeho najväčšia úskočnosť pred nepriateľom spočívala v tom, že ho ukolísal pocitom falošnej bezpečnosti a táto schopnosť mu poslúžila aj teraz - keď si čelili dve a zároveň jediné ženy svojho druhu. Chápal napätie medzi nimi lepšie ako Zeon, ktorý sa snažil vysvetliť si očividne zmätené myšlienky, blúdiace mu hlavou.
Udržiaval si na tvári vyrovnaný výraz ešte aj vtedy, keď Akte prehovorila o plánoch, ktoré s nimi majú Lovci. Obočie sa mu stiahlo tak, že sa na čele vytvorilo takmer nepoznateľnú vrásku a oči nadobudli sýtejší odtieň, pri ktorom jeho tvár pôsobila ešte temnejšie a ostražitejšie. Arathi, ktorí stáli najbližšie a Akte počuli si medzi sebou vymieňali vzrušené mrmlanie, ktoré okamžite zarazil tvrdým pohľadom, keď zodvihol hlavu a každého si premeral prísnym pohľadom. Jeho slová však boli narozdiel od toho pokojné a zdanlivo uvoľnené.
"Musíte byť po tej ceste unavení. V jaskyniach je dosť miesta pre všetkých a rovnako aj dostatok jedla. Môžete si vziať, čo vám hrdlo ráči."
Posledná zmienka o jedle mala na vyhladovaných Arathi priam zázračný účinok a hoci celkom nepotlačila dopad pochmúrnych myšlienok na budúcnosť aspoň ich na krátky čas prekryla.
Iba Zeon zostal nepohnuto stáť na mieste, keď sa všetci ostatní začali rozchádzať a so záujmom, ale aj ostražitosťou rozhliadať po priestranstve plnom Arathi z Orinovej svorky.
"To, čo hovoríš je vážne, Akte." oslovil ju Orin po mene, keď v malej skupinke osameli a necítil pritom nijaké rozpaky. Prirodzene jej tým dal najavo, že je súčasťou svorky, aj keď ešte stále bojoval s prekvapením. Zeon urobil pár krokov, ktorými prekonal tú malú vzdialenosť medzi ním a Noby a priťahovaný niečím zvláštnym jej položil ruku na plece. Hoci vedel, že tým dosť riskuje, pretože aj keď na neho Orin priamo nepozrel pôsobil dosť hrôzostrašne na to, aby dal každému najavo, ako sa má k jeho žene správať.
"Ako je možné, že vieš tak veľa? Ten muž, Samak, nemohol byť až taký hlupák, aby ti prezradil všetko, a kto pozná plány Lovcov?" teraz sa už Orin tváril trochu podozrievavo. Potreboval len získať odpovede a nemohol sa sústrediť, keď mu Noby po boku obchytkával Aratahi, ktorý mal tú moc podmaniť si okolie vyslovením jediného slova.*

Akte, Noby

*Akte si už všímala len Orina a to čo rozprával. Výraz jeho tela jasne napovedal o jeho autorite, ktorá sa nedala spochybňovať a ona nad tým ani chvíľu nepomyslela. Ocitla sa v spoločnosti len pár Arathi (a tej ženskej!) a cítila sa preto omnoho lepšie akoby mala všetko vysvetľovať pred všetkými.
„Samak bol hlúpy a namyslený Lovec. Povedal mi toho priveľa, v úbohej istote, že sa nikdy nedostanem z jeho väzenia.“ Ibaže ona sa dostala a bolo to nanajvýš krásne. Aj keď si nevedela dať odpoveď či ten čas väzby stál za tú pomstu. No bola sladká, ešte teraz ju cítila na konci jazyka. Periférnym videním si všimla ako Zeon položil žene ruku na plece a len tak sa ovládla aby nezavrčala. V mysli sa jej vybavila myšlienka, prečo sa všetci točili len okolo nej. Nielen Orin, ktorý očividne viac ako iní, ale i Zeon, ktorého celkom nechápala. Už len to ich zvítanie v nej vzbudilo odpor.
„No viac som sa dozvedela od muža menom Tristan. Dal mi moju pomstu, dal mi moje zbrane i oblečenie a získal si moju dôveru. Je to síce muž,“ mala nutkanie si znechutene odpľuť, ale spomenula si ako do nej v mladosti matka tlačila aby sa správala ako pravá dáma, „ale dal mi dostatočné množstvo zámienok prečo mu veriť. Dohodli sme sa na stretnutiach, on je s Lovcami v spojení a chce ich pád rovnako ako my. Od neho viem, že Lovci sa začali spájať a chcú zasadiť Arathi posledný úder. Neviem však ešte presne kedy a ako, no nato je tu Tristan. Keď bude mať bližšie informácie, ozve sa mi.“
Noby načúvala žene a keď sa k nej pripojil Zeon, len svoju tvár obrátila k nemu, žiarivo sa na neho usmiala a len žmurkla na neho. Mala tak veľa otázok, ibaže teraz nemohla. Museli si vypočuť všetko čo sa týkalo zvesti o Lovcoch, i keď by bola radšej keby ich rozprával hocikto iný než Akte. Bola ňou znechutená a cítila ako žiarlila. Mala plnú Orinovu pozornosť a najradšej by jej vyškriabala oči, aby sa na neho nedívala tak ako sa pozerala. Cítila ako jej nálada klesala a začínala byť podráždená, preto svoju pozornosť na chvíľu uprela na Zeona a tíško mu šepla.* Až budeme môcť, vyparíme sa. Mám veľa otázok a myslím, že ty si ten správny, čo mi dá odpovede, i keď nerozprávaš.* Nežne sa na neho usmiala a rukou zakryla jeho ruku na jej ramene. Ak žiarlila ona, nech žiarlil trebárs i Orin! Chcela aby žiarlil rovnako ako ona. Chcela mu dopriať ten hnusný pocit, ktorý ju stravoval zatiaľ čo hľadela na neho a ženu.*

(( vôbec som sa nad tou knihou nezačala vzrušovať v kníhkupectve a vôbec som si nenarobila hanbu ))

Níat



*Položil si dlaň s prstienkom na srdce a zatváril spôsobom, ktorým akoby mu ho Olívia vyrvala z hrude srdce čakanom svojich slov.* To bolo od teba naozaj necitlivé. Pripomínať mi, že som na pokraji vyhynutia.* Vztiahol tie vety na seba ako brnenie, ktorým sa vysmieval zároveň jej aj sebe. Irónia už akosi patrila k jeho životu a ak mohol, tak vážnym témam sa radšej vyhýbal. Už bez toho tu pobehovalo dosť vážne sa tváriacich Arathi a on nebol tragéd, aby ten stav zvýšil čo počtom to pochmúrnosťou.* Naše tradície sa líšia od tých vašich.* pokračoval a dôrazným tónom hlasu urobil dosť jasnú deliacu čiaru medzi ich dvoma druhmi. Potom si pred Olíviou nečakane kľakol na koleno a natiahol k nej ruku s prsteňom.* Budeš ma nasledovať za hranicu všedných dní a ja ti ukážem svet tak, ako si ho nikdy nezažila. Pocítiš tú najväčšiu rozkoš, ktorú ti budem dávať večer čo večer a vždy, keď ti uvidím na očiach, že po mne túžiš. Láskať ťa, chrániť ťa v objatí, v lete osviežovať dychom a v zime prikrývať vlastným telom. Dám ti všetko – tú najväčšiu radosť aj najtrýznivejšiu bolesť a od teba chcel len to isté.* hlas mal oduševnený, na okraji zreničiek mu vystúpila žiara vnútorného ohňa, ktorý v sebe nosil už od narodenia ako svoj dar. Potom sa rovnako nečakane odtiahol a na tvári sa mu rozlial teatrálny úsmev.* Asi takto by ti to povedal muž tvojho druhu a takto by to urobil Arathi.* náročky nechal v posledných slovách tajomný odkaz, ktorý odhalil do skutočnej podoby, keď Olíviu bez obalu chytil a doslova si ju vyložil na rameno ako svoju korisť.* Ideme, žena!* zapískal na Arathi, ktorí už nakladali zranených na provizórne nosidlá a kývol im smerom k Charisovi, aby zobrali aj jeho.*

*Zamyslene sa na neho zadívala. Veď nebol na pokraji vyhynutia, mohli mať deti s ľudskými ženami, Charis to predsa povedal. Že mávali so ženami deti ak si nedali pozor. Síce k tomu nič viac nepovedal, no možno to myslel tak, že ľudské ženy tento tu nerátal ako záchrankyne ich druhu. Rasista jeden. Videla že pre neho bola ich rasa nič, no ona nebola ten typ čo sa škriepil, takže ho nechala tak, nech si myslel čo si myslel. Prekvapene pozrela ako si kľakal a pridvihla obočie, trochu sa zamračila pri pohľade na ten prsteň. S tým prsteňom už prežila jedno kľaknutie na koleno, aj keď to bolo oveľa menej rozrozprávané než to, ktoré predviedol on. Len strohá otázka, či si ho vezme a ešte čosi. Už si ani nepamätala, no musela teraz uznať, že to znelo pekne, tá žiadosť v podobe Arathi.* Nato že nevyzeráš žeby si veril v niečo také ako je láska to znelo pekne. *Poznamenala s jemným úsmevom, aj keď ten prsteň by najradšej niekam zahodila. Nechcela ho mať na očiach aby jej pripomínal tú naivnú vieru. Teraz po vypočutí tej vymyslenej žiadosti si len uvedomila, že Deril to vtedy bral ako formalitu, kľaknúť si, odrecitovať pár fráz a čakať na isté áno. Aká bola len hlúpa. Sťažka si vzdychla, práve vo chvíli, keď sa ocitla na ramene muža.* Volám sa Olivia. *Nemala čo mudrovať, ona si tiež jeho meno nepamätala, ibaže cítila, že on ju tak volal len preto, lebo ju považoval za menejcennú než bol on sám.* Berú si vôbec Arathi ľudské ženy? Charis mi hovoril, že s nimi môžete mať deti a nič iné nehovoril. Aj keď on vidí lásku asi tak ako ty.