Knižnica

Níat



* Dôvod, pre ktorý sa Noby pýtal na to, čo by si priala bol ten, že cítil ako sa jej na to musí opýtať. Teraz, keď mu Kley tak nezodpovedne prenechal vlastný diel svojej sily, vedel sa už ovládať dosť na to, aby Daghartu v sebe potlačil do úzadia. Nie vždy tomu bolo tak. Pred niekoľkými rokmi to bol práve Dagharta, ktorý bol na koni, ale ako sa Níat dozvedel o sile Altry a že by ju mohol použiť pre seba, aby nad Daghartom zvíťazil aspoň čiastočne, obrátil sa proti tým, ktorých mal pôvodne chrániť a brať si ich silu. Musel zabiť mnohých kým sa mu podarilo to, o plánoval a výsledkom bolo to, že na neho poľovali ako na zviera, ktorým aj v skutočnosti bol. Ibaže keby si mal vybrať nikdy by sa tak nenarodil. V tme pozrel dolu na Nobynu tvár a keďže jeho oči boli temnému prostrediu viac prispôsobené okamžite zachytil jej nadšenie, znejúce nielen z jej hlasu. Chcel jej ulahodiť pretože začínal pociťovať ako sa u neho pomaly prebúdzajú pudy volajúce ho po párení. A dvorenie bolo súčasťou párenia preto na chvíľu stíchol, aby medzi Nobynými požiadavkami vybral tú, ktorá by narobila čo najmenej škoda pokiaľ možno čo najviac úžitku. * Si si istá s tým ovocím? Dlho na ňom nevydržíš.* Pretože chodba sa posledných pár metrov rozšírila, pustil Nobyn pás a zložil si z pleca vak. Siahol do jeho vnútra a keď ruku vytiahol držal v nej kus krvavého mäsa. Bol to ten úlovok, ktorý Noby doniesol a ktorý odmietla, keď ho uvidel ana stole ležať surový. Ale to dlho netrvalo pretože v Níatovej ruke sa začal pomaly meniť. Druhou rukou prešiel ponad sústo a to čo bolo predtým krvavé a surové bolo teraz opečené a lákavo voňalo. * A čo sa týka toho jazdenia...* ozval sa po chvíli a natiahol ruku so sústom k Noby.* Mám lepší nápad.* uškrnul sa pričom sa mu temne zalesklo v očiach.*

*Tým že sa už trochu blížili k východu, už lepšie videla do Níatovej tváre.* Ovocie má veľa vitamínov a je šťavnaté. Vydržať vydržím, čoby nie. Ale prepáč, ja surové mäso nesmiem tak ako ty.* dokončila, pričom jej hlas vôbec neznel rozčúlene, ale pokojne a uvoľnene. No, akoby Níat tušil, že mu niečo také povie a vtedy sa ono mäso zmenilo na upečené. Neveriacky zagánila najskôr na mäso a potom do Níatových temných očí.* Čo si to urobil???* opýtala sa prekvapene a prstom štuchla do onej veci. Nemohla uveriť tomu, čo sa jej naskytlo a tak ešte viacej neveriacky nato oči vyvaľovala. Síce mäso nebolo jej veľkou obľubou, ale niekedy po ňom siahla.* A k tomu ovociu ryby.* dodala akoby zhypnotizovane, pričom stále čučala na spečeninu. Z tohto stavu ju však vyrušili jeho posledné slová a preto mu musela pozrieť do očí. Akoby mu v nich ihrali malé hviezdičky a ona netušila čo si počať.* No povedz, čo myslíš tým lepším nápadom.* odvetila trochu nedôverčivo nevšímajúc si jeho natiahnutú ruku k nej v ktorej bolo to krásne voňajúce mäso. Teraz by jej asi krkom neprešiel ani hlt.*

Niat




* Obočie sa mu mierne vyklenulo nahor a zdalo sa, že len to sa na celej jeho tvári smeje pretože oči mal tmavé a nedalo sa v nich rozpoznať nič jasnejšie a zreteľnejšie. * Pod tou jazdou som nemyslel nič prečo by si sa mala tváriť tak vyplašene. Ešte sa s tebou nechcem milovať.* Potreboval do nej vliať trochu života a pokiaľ možno tak aj cez bojovnosť, preto do poslednej vety zámerne vložil trochu výsmechu. Kúsok mäsa, ktorý až dovtedy držal v ruke odhodil ľahostajne kamsi za svoj chrbát a aj vrece nechal padnúť na kamennú podlahu. Čas na vysvetľovanie bude neskôr. Teraz Noby opäť chytil za ruku a viedol ju tých posledných pár metrov kde z konca chodby začal prenikať čertvý vzduch. Už sa brieždilo na ráno, ale hustý les, do ktorého sa dostali cez tajnú sieť kanálov pohlcoval všetko svetlo, a tak pod korunami stále vládlo šero.* Dokážem toho veľa, ale kôň je na dmoje sily. Budeš si musieť vystačiť so mnou.* uškrnul sa a ako to dopovedal začal si vyzliekať plášť, pod ktorým mal nahý hrudník. Svaly na ramenách a širokých pleciach sa začali hýbať pod pokožkou ako znak premeny. Teraz sa už dokázal ovládať. Aj keď to bolo len na čas, kým nezáska novú silu. Teraz ju mal ešte čerstvú pretože Kley bol z tých silnejších jedincov. * Neboj sa.* stihol ešte varovať NOby predtým ako mu z nechtov začali vyrastať pazúry a pokožka pokrývať čiernou srsťou. Premena mu netrvala dlho a okamžite zobudila Daghartu, ale teraz sa stiahol do ústrania pred Níatom a nie naopak. Konečne. Výzor jeho tela sa radikálne zmenil. Už nemal nič, čo by pripomínalo človeka možno iba vzpriamený postoj, ale aj ten sa stratil keď položil na laby a siahajúc v kohútiku šije Noby nad pás pohol sa k nej. Teraz sa s ňou nemohol zhovárať, ale jeho oči a správanie hovorili všetko. Priblížil sa k nej ešte bližšie až kým sa bokom neobtrel o jej stehná. Vedel, čo od nej chce. Zo zvieracej papule sa mu ozvalo tiché vrčanie ako neľudská napodobenina smiechu. *

*Presne takú reakciu čakala a tak iba v mysli pre seba kyslo odvrkla O milovaní tu reč ani byť nemôže. No na tvári nedala znať žiadne emócie okrem irónie, ktorá z nej sršala. Dovolila aby ju ťahal za sebou ako bábiku, pričom si očividne neuvedomoval, že ona má omnoho kratšie nohy než on. Aj keď mu siahala po bradu, mala čo robiť aby s ním udržala krok. Ale úľava, ktorú pocítila na čerstvom vzduchu sa nedala ani slovami vyjadriť. Konečne bola zase vonku a nič sa na tom nemenilo. Čerstvý vzduch v pľúcach bol ako droga a Noby na malý okamih zatvorila oči, aby ten pocit mohla vychutnať všetkými zmyslami. A potom prišiel na rad zrak. Nežne sa dotkla kôry stromu, ktorý bol k nej najbližšie. Cítila sa akoby roky nebola vonku a tak sa aj správala. No túto peknú chvíľku musel samozrejme Níat pokaziť. Nič prekvapivé a tak na neho iba nevrlo zagánila. Vraj vystačiť si s ním. Och, hrozný chlap! premýšľala v mysli a iba na neho škaredo zazerala. No akonáhle videla, že si rozopína plášť, nervózne sebou cukla smerom dozadu a namiesto nedôverčivosti bolo vidieť, že nesúhlasí.* Čo robíš?* ani nestihla poriadne dopovedať otázku, keď zbadala ako jeho telo jej dáva odpoveď. Neveriacky začala krútiť hlavou a pritom ustupovala dozadu, až kým sa jej za chrbtom neobjavil jeden zo stromov. Jasne ešte začula slová neboj sa, ale to sa ľahšie hovorilo, než robilo. Bola si istá, že ju nechce zožrať, ale o čo sa pokúšal? Prečo sa premenil? Nechcela pri sebe Daghartu, ale Níata! Vedela čo robí Dagharta s Níatom a čo keď si on zmyslí, že je hladný a zožerie ju? Níat by mu v tom nezabránil. A akonáhle jeho mohutné telo sa pohlo k nej, takmer sa jej nohy podlomili a ona iba šokovane hľadela na ten výjav. So zatajeným dychom čakala, kedy sa Dagharta prejaví a oči sa zalesknú krvilačnosťou, no nedialo sa tak. Až v tom momente jej došiel význam slov -môžeš si zajazdiť na mne či budeš si musieť vystačiť so mnou. Neveriacky vytreštila oči na neho a vykríkla.* Níat ty si sa načisto zbláznil?! NEBUDEM jazdiť na tebe!* uvedomovala si ako čudne to vyznieva, no v tom momente jej ešte stále nedochádzala celá pointa. Rukou sa mu dotkla kožucha, ktorý na pohľad vyzeral nesmierne drsne, ale na dotyk bol mäkkučký a veľmi príjemný. Ale jazdiť na ňom?! To už načisto stratil rozum?!*

Níat

*• Práve v tejto chvíli jej nemohol vysvetliť ako sa dokáže ovládnuť natoľko, aby sa Dagharta riadil jeho príkazmi a nie naopak, ale predpokladal, že na to bude ešte veľa príležitostí. Nemienil sa však premeniť tak skoro. Už len samotné udržanie jeho démonickej zvieracej podoby ho stálo príliš veľa Kleyových síl a keďže bol v období párenia ani predtým neuvažoval nad možnosťou, že by Noby niečo odmietol. Teda až na niekoľko prosieb, ktoré buď nemohol alebo nechcel splniť. A tak sa neprestal obtierať Noby okolo nôh ako zdanlivo skrotená šelma, ktorej divý pohľad naznačoval, že by stačilo len málo, aby nepoužila svoju silu. Ibaže tentoraz tá sila nebola namierená proti Noby, ale Níat zostal ostražitý voči svojmu okoliu. Jednoducho si bránil svoje územie, a tak na moment zodvihol obrovskú hlavu pokrytú hustým, takmer akoby levím kožuchom a vtiahol do nozdier vzduch. Potom hlasno zafučal akoby vyjadroval nespokojnosť a pozrel sa Noby do očí s istým vyčítavým odtienkom v pohľade. Zároveň akoby jej aj vravel: Veď počkaj, ty si to ešte rozmyslíš. Postrčil ju ňufákom dopredu odkiaľ bolo počuť zvuk tečúcej vody. Rieka... ale zvuk bol slabý a za jeho zdrojom viedla ešte dlhá cesta.*

*Už odvážnejšie sa trochu pohla od stromu a rukou stále položenou na jeho kožuchu. Neuvedovala si to, ale dokázala by ho hladiť hoc aj do noci. Porozhliadla sa vôkol seba a nikde nevidela nič čo by ju zaujalo či mohlo padnúť vhod. Žiadne ovocné stromy. Nespokojne našpúlila pery a medzi obočím sa jej zjavila jedna hrubá vráska. Nieže by sa sťažovala, čerstvý vzduch sa nahradiť nedal, ale čo tu mohla nájsť? Akurát tak suché konáre a popadané šušky. Chvíľu si naoko nevšímala jeho obtieranie sa, no dlho sa to ignorovať nedalo. Schuti sa zasmiala a zaujato naklonila hlavu nabok, pričom mu venovala dlhý pohľad do očí.* Si ako mačka, vari ťa mám aj poškrabkať po krku a zapradieš?* doberala si ho, pričom strach ju opustil a ona ho odvážne pohladila po krku a hrudi. No smiech ju neopúšťal ani pri tom kontrolovaní teritória a potom sa, tak ako jej naznačil, pobrala dolu miernym svahom, netušiac kam ju to vedie a ani čo od nej chce. Iba sa nechala viesť a jemne našlapovala, aby narobila čo najmenej hluku, aj keď sotva by tam bol niekto na koho by mohli upútať pozornosť.*

Níat


• Keď skontroloval pohľadom blízke okolie ešte párkrát zavetril vo vzduchu vnímajúc všetky nové pachy či medzi nimi nenájde aspoň náznak niečoho nepriateľského. Ale zdalo sa, že tu je najnebezpečnejším predátorom práve on. Telo sa mu pod Nobyným dotykom mierne zachvelo a keď ho neprestávala hladiť vyšlo z jeho hrdla niečo ako tlmené zavrčanie spokojnosti. Nenechal ju však dlho v takejto činnosti, ktorá pre neho samotného bola až neodolateľne intímna, a tak ju postrčil ňufákom tým smerom, ktorým chcel ísť. Chytila sa ho a on ju viedol. Spočiatku cesta ubiehala rýchlo, držal si svoj rytmus krokov, ale niekedy v polovici cesty k rieke ho napadlo, že Noby by mohla byť unavená. Kým pod korunami stromov sa sneh držal iba v ojedinelých fliačikoch beloby na šírom priestranstve lúky kde sa ocitli teraz ho už bolo oveľa viac. Chladný ranný vzduch predznamenával novú snehovú búrku, ktorá tak vysoko v horách nebola ničím zvláštnym. Znova sa pozrel na Noby, ale tentoraz ju už pohľadom nevyzýval, ale nástojil. Chcel, aby na neho vysadla pretože sa potrebovali k rieke dostať rýchlejšie, uloviť ryby a potom nájsť nejaký úkryt. On by pokojne mohol prečkať víchricu, ale pre hladnú a určite aj vysilenú Noby by to nebolo práve najlepšie. *

*Samozrejme že si všimla, že sa mu to páčilo, ale načo ho zbytočne trápiť a poukázať nato? Mohla by tým iba poškodiť. Pohla sa teda smerom kam jej kázal. Bez komentovania jeho kontrol teritória, ktoré boli nanajvýš smiešne a bez zbytočného rýpania. A nepovedala ani slovo, keď nevládala, lebo tempo bolo na ňu príliš rýchle. Iba by chcel aby mu vysadla na chrbát a to ona nechcela. Svieži vzduch jej krásne vyštípal líca a ona si musela golier plášťa pritískať k tvári.* Mám pocit že mi všetko primrzlo.* zasmiala sa, keď ju prekvapil on. Ten jeho pohľad jej hovoril viac než dosť. No a bola presne tam kde byť nechcela.* Níat ja nemôžem. Pochop, ja nedokážem to.* vykoktala zo seba, pričom bola vďačná zato, že má líca červené od zimy, lebo by ju prezradila červeň, ktorej prepadla. Nepredstaviteľná myšlienka, sadnúť si na neho. -Proste to nejde!- behalo jej mysľou a mala problém sústrediť sa. Radšej vydrží ten chlad, zimu a kľudne aj víchricu, či tornádo, neurobí to!*

Dagharta

* Presne vedel, čo znamená ten výraz v Nobyných očiach lebo mal už mnoho príležitostí čeliť mu. Boli to rozpaky no viac ako to zaryté protestné presvedčenie. Ibaže oni nemali veľa času na hádku, ktorá by aj tak nemohla v blízkej dobre prebehnúť kvôli jeho podobe, a tak chvíľu len stál pred Noby a prepaľoval ju prenikavým pohľadom, z ktorého sa však aj napriek sile nedalo nič vyčítať. Skôr než by stihla vytušiť na čo sa chystá jediným pozorným chňapnutím jej strhol z pliec teplý plášť a odhodil ho za seba tak, aby sa k nemu cez jeho mohutné telo nemohla dostať. Vzduch bol chladný a v predzvesti snehovej búrky o to mrazivejší každou uplynutou sekundou. Teraz podišiel k Noby tak blízko až mohla pocítiť na odhalenej pokožke sálajúcu horúčosť jeho vlastného pružného tela, jasne jej dal najavo kde môže nájsť pomoc pred chladom .. no keby aj napriek tomu ešte stále váhala nemal by na výber, iba strhnúť z nej ďalší kúsok odevu. Opäť sa raz zachoval drsne a dravo ako zviera, ale bolo dôležité, aby sa Noby neštítila dotyku s ním. Vedel, že táto túžba v ňom bude zo dňa na deň rásť a pudy v ňom nakoniec prevládnu. Tlmene zavrčal.*

(( Prečo odohrávame všetko v knižnici, keď už v nej dávno nie sme? ))

*Zvádzala s ním ten očný súboj, no vedela, že nech sa bráni akokoľvek, raz Níat príde k svojmu. A to jej na tele vytváralo ešte väčšie zimomriavky, ktoré na pokožke svietili ako lampy v tme. -Nedokážem to!- pomyslela si zničene, pričom si neustále mädlila ruky a snažila sa tváriť čo najpevnejšie a najodhodlanejšie. Ibaže to, ako si Níat vydupe svoje si nevedela predstaviť. Samozrejme až do situácie kedy z nej strhol plášť. V zime sa zatriasla a pritisla si ruky na holé ramená.* To nebolo od teba fér, Níat.* zašepkala smutne, pričom si ani neuvedomila a jej oči sa zaplnili slzami. Avšak pár žmurknutí a slzy sa vstrebali a ona sa čím ďalej tým viacej začínala klepať. Ani ten blízky pocit tepla, ktorý sálal z jeho tela jej nepomáhal k tomu, aby tak moc nevnímala chlad. -Ach bože, chcela som si zajazdiť na koni a nie na Níatovi!- pomyslela si skľúčene, pričom tá predstava ako na ňom sedí obkročmo v nej vyvolávala nesmierne silné rozpaky. -Preboha čo je to so mnou?! Vždy som bola bojovníčkou a teraz toto? Hanbím sa sadnúť si na nejaké zviera? Ibaže on NIE JE zviera!- striedanie nálad a tá neskutočná zima v nej urobili len jedno. Zúbožene si kľakla na zem a pritisla sa Níatovi k hrudi. Poskladala sa mu medzi predné laby, bez toho, že by si ho všímala a pritisla si tvár k jeho hrudi.* Nedokážem to... jednoducho.. to nejde... Ako to mám premôcť?* šepkala mu do hrude, pričom dúfala, že nebude počuť ani slovíčko z toho čo teraz splietala.* Daj mi minutku prosím.* hlesla hlasnejšie. Možno to o chvíľu pôjde.*

Dagharta



( ja neviem je v knižnici príjemnejšie? ale môžeme to presunúť do lesa, bute to lepšie máš pravdu a menej zmätočné )

* Z hrdla mu vyšiel zvuk, napoly ston, napoly vzdych zaobalený navyše do zvieracej podoby pretože nemal ako inak vyjadriť Noby svoje myšlienky. Nečakal, že po toľkom ohni, ktorý jej horel v krvi zakaždým, keď sa jej dotkol, slovami či vlastnou rukou pohladil hebkú pokožku, z nej náhle vyprchá všetka bojovnosť a na jej miesto nastúpi strach. Dagharta ho cítil ako pach krvi, len o niečo menej vábivý od nej, ale nebol to on, kto sa teraz vďaka sile mladého Kleya Cattlinga dokonale ovládal. Bol to Níat. A preto si nakoniec len sadol na zadné laby a natiahol sa dopredu tak, aby hustá kožušina na jeho hrdle mohla Noby vynahradiť plášť, ktorý z nej tak drsne strhol. Zahrieval ju na svojej hrudi a keď videl, že sa priblížila snehová búrka ešte viac jej mohutným telom poskytol ochranu pred nárazmi studeného vetra. Pozornými očami jastril naokolo či nezahliadne divú zver, ktorej boli lesy plné a v mysli sa nepoddával omámenému Daghartovmu hlasu, ktorý volal po Nobynej krvi.*

(( Ok Tak ja už príspevok napíšem do lesa Nech tu nikoho nepletieme ))