Planéta Altra

Ava

*Bola zúrivá a bola to chvíľa, kedy zúrivosť vyhrávala aj nad rozvahou či logikou. Považovala sa vždy sa všímavú a inteligentnú, keď však išlo o neho, nedokázala zaprieť prirodzené pudy a nenávisť. U neho v dome sa ovládla, chcela zistiť niečo viac, tu však boli sami a bola to ideálna príležitosť. Nešlo to však tak ako si predstavovala a aj keď sa mu snažila vžemožne ublížiť, tá trocha krvi ktorú vypľul ju neuspkojila. Zúrivo sa metala keď ju niesol, nebolo jej to však nič platné. Ako sa ocitla na kôpke trusu, prižmúrila zlovestne oči. Ak ju to malo ponížiť, neponížilo, jej zvieraciemu ja to bolo ukradnuté.* V tom prípade by som mala byť veľkorysou kráľovnou a podeliť sa. Takže prajem dobrú chuť. *Odvetila, cítiac všade vôkol seba a už aj na sebe zápach. Potom len zaborila ruku do trusu a šmarila ju po jeho tvári, rýchlo a presne.* Bodaj by si sa zadrhol. *Dodala a vyskočila na nohy. Zatočila sa jej však hlava a ona si len položila ruku takú zasranú k tvári a snažila sa potlačiť to. Napokon klesla k zemi znovu, keď však ale všetko prešlo, Zeona nebolo, ostal len Nimo.*

Níat

*Na rozdiel od Olívie sa Níat pohyboval rozvážne a sústredene, akoby presne vedel kde a ako položiť nohu, aby pod ním lesný príkrov nezašuchotal. V porovnaní s jej nevyčerpateľnou energiou a hravosťou pôsobil možno o niečo uzavretejšie, ale to pri jeho povahe nebolo nič nezvyčajné. Olívia bola ako neposedné mláďa, pokúšala Níatove ochranárske pudy, ale zároveň ho bavila, pretože ani zrážka so stromom ju očividne nedokázala znechutiť.*Aj dobrodružstva je niekedy priveľa, ver mi.* Veď práve preto si žil na samote v lese, kde sa k nemu nikto a nič nedostalo.* Nechýba ti pokoj tvojho predchádzajúceho života?* Opýtal sa pokojne a snažil sa, aby mu v hlase neznelo príliš zvedavosti. Namiesto toho na chvíľu zastal a podržal pred Olíviou konár, ktorý im stál v ceste.*

*O pravde v jeho slovách nepochybovala. Skôr ako prišli na Altru, po tom boji na predošlej planéte, bola veľmi šťastná keď sa ocitla tu, sama len s Níatom, v dome v lese. Bola len tam, občas zašla do mesta a ten pokoj ju naozaj tešil. Toho dobrodružstva mala vtedy až až, aj keď to bolo spôsobené najmä smrťou Charisa a tým, že niekoho zabila a tiež tým, že istým spôsobom prišla aj o Eleka.* Než sme šli na návštevu k princovi, mali sme pokoj aj doma. *Odvetila mu, aby si nemyslel, že teraz keď sú tu nedokáže už mať čas oddychu.* Z môjho predošlého života mi chýbajú len nejaké osoby, hlavne sestra. *Už mu o nej rozprávala, to ako dlho sa snažila mať so svojim manželom dieťatko a aké boli v mnohom odlišné. Aj to, že tie kvapky osudu jej dala práve ona.* V tomto čase už budú mať asi aj malé dieťatko. *Usmiala sa, bola za sestru rada. Vedela ako moc jej na tom záležalo a ako sa bála, že ho nikdy mať nebudú.* Nechcela by som zase späť svoj predošlý život, so všetkými tými pravidlami, ale je mi trochu ľúto že svojho synovca alebo neter nikdy neuvidím. *Pokrčila ramenami.* Máš rád deti Níat?

Kinna

*Obaja muži na seba ešte chvíľu hľadeli a ani jeden z nich si Shiu veľmi nevšímal. Teraz to bolo medzi nimi dvoma, malý súboj vôle,z ktorého nakoniec ustúpil Kinna, pretože si pripomenul dôležitosť iných vecí. Vecí, ktoré boli dôležitejšie, než povrchné nezhody a pletky. Zdalo sa, že po Shiinom odchode sa upokojil aj Prim. Jeho tvár sa uvoľnila a keď Kinna odchádzal, poslušne sa položil späť na chrbát.
"Porozprávame sa neskôr."
"To budeme musieť."
Jediné slová, ktoré si vymenili, odozneli v ozvene Kinnových krokov, keď sa pohol k dverám. Opatrne ich za sebou zavrel a zamieril k veľkej jedálni, ktorá už tradične slúžila ako miesto, kde s oboma sestrami zvykol viesť vážne rozhovory. V to ráno tam bola aj Ava. Prepadla ho na raňajkách a potom ho sledovala až do dediny. Dúfal len v to, že nasledujúci stret nepovedie k rovnako veľkej katastrofe.* Požiadam jednu zo starších Arathi, aby odviedla ženy a deti na bezpečnejšie miesto. Bol by som rád, keby si sa k nim pridala.

Shia

*Mlčky stála v jedálni, rukou zvierala operadlo jednej zo stoličiek. Mala možnosť chvíľu premýšľať a uvedomiť si, že v podstate ani nevedela, čo chcela Kinnovi povedať. Beztak keby sa rozhodla aj teraz utekať hľadať Avu, nemohol by ju zastaviť. Napriek tomu čakala až kým sa neocitol v miestnosti aj on. Otočila k nemu hlavu a pokrútila hneď po jeho slovách hlavou pre rázne zamietnutie jeho slov.* Bez Avy nikam nejdem. *Odvetila jednoducho, bola si istá že aj keby tu bola, nikam by nešli. Ava by sa nikdy neodišla nikam skryť a ona by bez nej tiež nešla.* Ava je s Primovým bratom? *Spýtala sa po chvíli mlčania.* Spomínal svorku...ostatní...prežili? *Mala nejaké otázky a potrebovala odpovede. Nenávidela pocit bezmocnosti keď šlo o Avu a presne ten pocit ju teraz nepekne otravoval na duši.*

Níat

*V istom zmysle sa Níatovi nepozdávalo, akým smerom sa ich rozhovor zvrtol. Tušil, že Olívia sa pýta len zo zvedavosti, ale v nej tušil zárodok budúcich problémov. Pustil konár a ten sa so zasvišťaním vrátil na svoje pôvodné miesto ako po údere bičom.* Nie.* odvetil jednoducho, pretože si to tak myslel. V časoch vojny bolo výhodou nemať dieťa, pretože boli tými najľahšími obeťami, čo spôsobovalo ich rodičom len žiaľ a utrpenie. Tie ich oslabovali a Níat nemal rád pocit, že je slabý a ovplyvniteľný. Navyše bol až donedávna samotár.* Vieš, že ak chceš ostať so mnou, ani ty nikdy žiadne dieťa nebudeš môcť mať.* Ozval sa po chvíli sústredeného ticha a bez toho, aby zatavil sa zahľadel na profil Olíviinej tváre.*

*Po jeho odpovedi mierne odvrátila tvár a trochu ľutovala, že má vlasy skryté pod čiapkou. Teraz by jej hodili aby jej tvár aspoň trochu skryli.* Viem. *Odvetila jednoducho a zahryzla si do pery. Netúžila po dieťoch, ani nevedela čo by s nimi mala robiť, pravda bola ale taká, že si vždy myslela že nejaké mať bude, keď bude staršia a príde na to, čo s nimi. Vedela však že s Níatom dieťa mať nemohla a tak to jednoducho brala, aj keď ju to možno niekde vo vnútri trápilo viac ako by sama priznala. V tej chvíli to ale stálo na dvoch rôznych miskách, mohla mať buď Níata, alebo dieťa. A ona si vybrala to na čom jej záležalo viac.* Veď už máme tých šiestich synov. *Dodala a usmiala sa, aj keď to nebol ten šťastný úsmev ktorý mala keď poskakovala vôkol.* Keď sa vrátime, zoberiem ťa na výlet Níat. *Dodala trochu záhadne. Plánovala to odkedy boli prvý raz u princa, odkladala mince za predaj bylín aby ho prekvapila, aj ke´d si sama nebola istá či tam už vlasntne nebol.*

Níat

*Za ten čas, ktorý strávil s Olíviou už poznal, kedy bezstarostnosť len predstierala a ani teraz to nebolo inak. Na začiatku ich spolužitia neplánoval zájsť tak ďaleko, ale potom sa veci začali meniť a s telesným zblížením sa vynorila aj otázka počatia. Olívia bola človek, nemusela by pôrod prežiť a on by ju nevystavil takému riziku, aj keď sa kvôli jej sklamaniu cítil ako sebecký grobian. Ďalšia nová emócia, na ktorú nebol zvyknutý, ale tentoraz ju nezatlačil do úzadia, pretože ho v istom zmysle dokázala priviesť k tomu, aby Olíviu pochopil.* Ak nebudeme musieť so sebou vziať aj našich šiestich synov...* Nadhodil s predstieraným utrpením, aby Olívii aspoň trochu zlepšil náladu a potom sa zvedavo šelmovsky uškrnul. V očiach mal sústredený pohľad, akoby sledoval svoju koriť a chystal sa na ňu zaútočiť.* Takže prekvapenie, hovoríš.* Zapriadol nízko položeným hlasom a pudovo natiahol ruku, aby Olívii pomohol preskočiť lesný jarok. Urobil to automaticky ani sa pritom nezamýšľal. V takej chvíli bolo veľmi ľahké zbadať v inak uzavretom a nevypočítateľnom mužovi malého chlapca,ale bol to len krátky záblesk.* To si vymyslela ešte pred príchodom ku Kinnovi?

*Po jeho poznámke sa zasmiala a pokrútila hlavou. Nie, tento výlet bol pre nich dvoch, aj keď by sa možno páčil aj im.* Nie, ich necháme doma bez dozoru. *Odvetila pobavene, keby boli deti, istotne by niečo vyviedli. Ona sa teda ešte na rodnej planéte doma sama neocitla za celý svoj život, ale kadečo počula od cudzích mamičiek, čo sa dialo u nich doma keď odišli. Nikdy to nerozprávali práve nadšene. Keď jej pomohol prejsť jarok, venovala mu vďačný úsmev a znovu pokrútila hlavou.* Nie, počas návštevy. *Odvetila záhadne, aj keď sa trochu obávala či to už nevidel. Predsa len, žil tu dlho, žil celkovo už veľa rokov a za ten čas toho mohol vidieť veľa. Vrátane tohto, možno na inej planéte.* Len som si nie istá či si tam už nebol, tak sa potom tvár že nie. *Uškrnula sa, aj keď to nemyslela vážne. Nechcela aby ju klamal, to nie. Pred nimi niečo odrazu zapraskalo a Olíviou len tak cuklo. Zľakla sa však len drobnej srnky, ktorá od nich utekala.* Aha. *Usmiala sa prekvapene a potom na neho uprela pohľad.* Hnedooké sestry. *Uškrnula sa.*

Níat

*Len čo sa ozvalo zapraskanie, Níat spozornel a po úsmeve na jeho tvári neostalo ani stopy. Natiahol ruku a zachytil Olíviin lakeť skôr, ako by mohla pokračovať v ceste.* To neboli iba srny,Oliver.* Prihovoril sa jej ticho, ale s dôrazne nadvihnutým obočím. Zámerne použil mužské meno, ktoré si vybrala, aby ju varoval. Neprešla ani minúta a praskanie sa ozvalo znovu. Tentoraz ho sprevádzalo tlmené mrmlanie, v ktorom sa dali jasne rozoznať mužské hlasy. Už nebol čas na hľadanie si úkrytu.
Ako si Níat myslel, išlo o skupinku vojakov na love, ale keď zbadali ich, zarazili sa. Trvalo to len chvíľu. Potom proti nim obrátili svoje zbrane, natiahnuté luky a tasené dýky s dlhými čepeľami, na ktorých sa dali jasne rozoznať symboly dvoch prekrížených šípov. Níatove ústa sa zovreli prísnosťou a niečím, čo pripomínalo znechutenie. Bol to však len krátky záblesk a rýchlo ho vystriedal jeho zvyčajný kamenný výraz.
Keď dopredu vykročil muž nízkej robustnej postavy s lysou hlavou a prenikavým pohľadom, jeho autoritatívny postoj Níatovi napovedal, že sa pozerá do tváre veliteľa.
"Ale, ale, koho to tu máme? Žeby v Kinnových lesoch striehli pytliaci?" prehovoril muž a hlas sa mu pritom nebezpečne ťahal.
"Nie sme pytliaci, pane," odvetil Níat a musel sa veľmi snažiť, aby oheň v sebe udržal na uzde. Vrhol rýchly pohľad na Olíviu, aby sa uistil, že je v poriadku, ale to už pri nej stál veliteľ skupiny a premeriaval si ju podozrievavým pohľadom.
"Iba týmto lesom prechádzame. Nechceme vám ani sebe robiť nepríjemnosti," dodal Níat a ostražito sledoval zbrane, ktoré na nich mierili. Stretnutie so skupinkou Kinnových psov bolo nečakané, hoci si po celý čas uvedomoval, že by k nemu mohlo dôjsť.
"Kto teda ste?" Veliteľov pohľad sa upieral priamo na Olíviu. Keby to bolo fyzicky možné, už dávno by ním prenikol pod jej kožu, len aby zistil, čo je zač. Na prvý pohľad vyzerala ako mladík, takmer ešte chlapec, ale bolo na nej niečo mätúce.*

*Už otvárala ústa že bude komentovať to meno, keď jej došlo čo tým myslel.* Diviaky? *Nadhodila naoko pobavene, aj keď srdce sa jej rozbúchalo o niečo rýchlejšie. Vedela že bolo len otázkou času kedy narazia na niekoho z tých mužov, no i tak sa necítila práve pripravená. Radšej teda stíchla, pričom ju myklo keď sa zjavili muži. V mysli si opakovala že je muž a nemá sa čoho báť. Nasadila po pár sekundách na tvár tiež prirodzený výraz a očami prechádzala po tvárach. Zbrane sa snažila ignorovať. Čo sa však nedalo ignorovať bola otázka, smerovaná práve k nej. Tušila že toto nie je otázka na milé zoznámenie a že nečakal ich mená. Možno by si pomyslel že je nechápavá keby vysloví tie, no chcelo to niečo normálne. Cítila sa v strese, za iných okolností vedela rozprávať až až. Teraz sa však ťažko vymýšľal nejaký príbeh. Napokon však zo seba vypustila prvú vec, ktorá ju napadla.* Počuli sme že v týchto lesoch je možné nájsť Krioton, preto sme tu. Hľadáme ho. *Odvetila jednoducho, akoby to bola samozrejmosť čo im to hovorila. Bola vďačná za to že to boli ľudia, pretože keby mali Níatove zmysli, počuli by ako jej bije srdce.* Nejaké tipy? *Nadhodila nevinne.*

Níat

*Muži bez pohnutia striehli na príkaz svojho veliteľa, ale ten bol zaujatý mladíkovou odpoveďou. Nebol hlupák, videl, že je nervózny a podozrieval ho z klamstva, aj keď tu bolo ešte niečo viac. Niečo, čo...veliteľ prižmúril oči až sa mu husté obočie naježilo, ale skôr, než stihol dostihnúť myšlienku, prehovoril znovu mladíkov spoločník.
"Pracujeme na vlastnú päsť, určite chápete prečo."
Veliteľ obrátil pohľad na Níata a pozvoľna vykročil k vlastnej družine. Z bielovlasého muža sálalo niečo hrozivé. Cítil to na inštinktívnej úrovni ako čoraz silnejšiu potrebu dostať sa do bezpečia, ale logicky si pripomínal, že sa nemá čoho báť, aj keď Bielovlasý vyzeral na poriadny kus chlapa. Oni boli v presile, zatiaľ čo nesúrodá dvojica spolu pôsobila komicky. Veliteľ nedokázal pochopiť, čo dokázalo spojiť muža, už na prvý pohľad skúseného vojaka s chlapcom, ktorému ledva prestalo tiecť mlieko po brade.
"Takže lovci záhad," zamrmlal si veliteľ popod nos tak, aby ho pritom počuli a ledabolo si založil ruky na hrudi. "To, čo sa hovorí o meste Krioton je len legenda. Nikto ho nikdy nenašiel, sú to iba babské povedačky, ale v poslednom čase sa tu dejú iné divné veci. Ak ste naozaj na výprave, môj pán by sa s vami rád porozprával. Možno budete vedieť o niečom, čo ho zaujíma."
Níat len s ťažkosťou ovládol nespokojný výraz. Chcel sa mestu vyhnúť za každú cenu, ale teraz nemali na výber. Vedel, že ak by odmietli, vo veliteľovi by to okamžite vzbudilo podozrenie. Už teraz sa jeho pohľad priveľmi často zastavoval na Olívii a keď opätovne skončil na jej kožušinovej čiapke, Níat sa podvedome pripravil na zasadenie úderu.
"Nie je na čiapku zo zajaca trochu teplo?"

Nimo

*Inštinkt Nimovi presne napovedal, čo bude nasledovať, preto v poslednej chvíli uhol hlavou a kôpka trusu preletela vzduchom bez toho, aby sa ho dotkla. Sledoval dráhu odpudivej strely až poza svoj chrbát a podvedome sa uškrnul, keď videl ako sa neškodne prilepila o kmeň stromu. Veľmi dobre si uvedomoval, že tak pokojne mohla vyzerať jeho tvár, ale keď sa obrátil Jara už nesedela, ale stála a jej pohľad sa zmenil. Predtým mala v očiach nenávisť, ktorú by vedel pochopiť, ale nerozumel zmätku a prekvapeniu, ktoré z nich bolo možné čítať teraz. Smiech ho pozvoľna prešiel a keď sa zapotácala, nakrátko pocítil bodnutie svedomia. Prikročil k nej a bez ohľadu na špinu, do ktorej sa opäť zviezla, jej položil ruku na plece a podoprel ju.* Dobre, myslím, že na dnes bolo toho boja už dosť. Stále môžeme jeden druhého pozabíjať aj zajtra.* Nimo natiahol ruku a odhrnul Jare vlasy z čela. Ústa mu skrútilo potláčaným znechutením.* Nemala by si sa viac hýbať, budeš to mať všade.

*Keď vyslovila to slovo, nemala ani potuchy, že niečo znamenalo. Vyslovila ho len tak, nemala pocit že by o ňom niekedy počula. Chcela si k tomu niečo vymyslieť, keď boli takí poverčiví, no zjavne mala "šťastie" na niečo reálne. Alebo ako sa zdalo, nereálne ale existujúce. Odrazu ju zaujímalo čo za legenda to bola, aj keď pri zmienke o odchode k jeho pánovi ju zvedavosť prešla rýchlo. Určite mali pána v meste a ona tam ísť nechcela, nie po slovách Níata. Najradšej by si jednu struhla čo to za slovo vypustila z úst. Tušila že sa nemohli vyhovárať, mala dojem že im moc neveril a aj ten jeho pohľad na sebe cítila častejšie, akoby chcela. Keby mohla chytila by Níata za ruku alebo spravila krok dozadu, nemohla však ani jedno ak nechcela vyzerať ako posero. Preto sa zadívala na muža a popravila si čiapku.*Nemám chlad rád, mám slabú imunitu. *Odvetila mu, mala však na pamäti Níatove slová, ktoré boli istejšie.* Nenosím ju ale preto. Moja stará mama vedela mnoho vecí a v málomčo sa zmýlila a mne povedala jediné, že mam skrývať vlasy ako z ohňa, pretože kto ich uvidí tomu prinesiem nešťastie, rovnako to prinesie nešťastie mne. *Aspoň teraz nezaváhala a vyslovila to prirodzene, akoby to bola číra pravda.* A čo za divné veci sa tu dejú?

Ava

*Prižmúrila oči keď sa jej dotkol, cítila zmätok ako už dávno nie. Ešte pred chvíľou tam stál Zeon a teraz to bol len Nimo. Jej hlava pomaly začínala chápať že Zeon tam nikdy nebol a že to všetko čo videla bol len akýsi prelud, ktorý jedného z nich pokojne mohol stáť život. Nateraz on bol zranený, ona smradľavá ako výkal do ktorého ju hodil. Pozrela na svoju ruku so zbytkami a teraz keď sa nemal ako uhnúť keď ju držal, prešla mu po líci so škodoradostným úsmevom.* Hádam si si nemyslel že ma do toho hodíš a bude to bez trestu. *Ava si z jeho slov nevedela odvodiť že on stále bol realitou niekde mimo nej, preto jeho pokojný prístup pochopila ako prebratie aj z jeho strany a nerozoberanie toho čo sa stalo ako niečo, čo bola lepšia cesta. Jej sa predsa len tiež nechcelo vysvetľovať koho chcela zabiť. Z jeho strany to vlastne tušila, alebo si vedela domyslieť, povedal predsa že je jeho ženou. Takže družka. Mali viditeľne krásny akčný vzťah.* Mali by sme nájsť nejakú vodu, lebo na nás za chvílu budú sadať muchy celé bez seba radosťou.

Kinna

*Bolo len otázkou času, kedy sa Shia začne pýtať a keď sa tak stalo Kinna by si najradšej povzdychol. Za tie roky si zvykol veľa vecí nechávať pre seba. Vyhovovalo mu, keď nemusel nikomu vysvetľovať svoje kroky, pretože vždy presne vedel, čo mal urobiť. Tentoraz sa mu však veci začali vymykať z rúk a cítil, že už dlhšie neudrží sladkú nevedomosť, ktorá doteraz chránila Shiu a ostatné ženy Aratahi. Začínalo toho byť priveľa a v tú chvíľu bol priveľmi unavený na to, aby bojoval s iskrou vzdoru, ktorú jasne videl v Shiiných očiach. Ak chce ísť hľadať sestru, urobí to bez ohľadu na to, čo jej prikáže alebo nie. Išlo už len o to, či ju pritom ochráni alebo ju prinúti násilím podriadiť sa, čo by mu nikdy neodpustila. S odpoveďou preto začal veľmi opatrne.* Áno, tvoja sestra je s Primovým bratom. Viem o ňom len to, že dokáže ovládnuť vzduch a že má rovnako veľkú motiváciu ochrániť brata, tak ako ty Avu. Videl, že Prim je so mnou, bude ho chcieť späť, preto sa o tvoju sestru bojím menej. Čo sa týka svorky, myslel som si, že nie je možné, aby tu ešte niekto z Arathi prežil, ale ak majú aj ostatní podobnú jazvu ako Prim, tak mi je to oveľa jasnejšie.

Nimo

*S Jarou sa aj tá najmenej pravdepodobná vec mohla stať skutočnosťou a Nimo si na to mal dávno zvyknúť, ale pravdou bolo, že to v skutočnosti nechcel. Nepredvídateľnosť jeho družky, jej neustále sa meniace nálady, momenty, keď mu vyznávala lásku a keď ho bez zaváhania bola schopná zradiť, len aby mu ublížila, to všetko ho prekvapivo udržiavalo nažive. Iný by odišiel, ale on nemohol. Pil z jej krvi a ona z jeho, a to bolo puto, ktoré sa nedalo ignorovať.
To, ako mu po tvári rozmazala trus sa v istom zmysle preto dalo považovať za uzmierenie.* Vidím, že si konečne spokojná, ale ak by som mal byť aj ja, musel by som ti do nohy zabudnúť nôž.* Pripomenul jej ranu, ktorú mu spôsobila a na ktorú počas zápasenia s ňou zabudol. Vstal, aby si natiahol nohy a práve vtedy si spomenul, lebo mu svalom prešla krátka vlna bolesti.*

Shia

*Nebola si istá, či ju uspokojil fakt, že Ava je s Primovým bratom. On mal motiváciu ísť za bratom, mal však motiváciou chrániť Avu? Problém bol v inom, ona nevedela kde presne ju hľadať a po tom čo sa stalo pochybovala, že zavetrí nejakú stopu, ktorú by mohla sledovať. Vo vnútri ju to štvalo, pretože nedokázala prísť na to, čo urobiť. Vedela však že skryť sa nemienila, to by radšej ostala tu a s niečím pomáhala. Plus Avina pomsta Zeonovi...* Čo tým myslíš? *Spýtala sa, samozrejem ju zaujímalo to čo bolo jasnejšie. Vedela o akej jazve hovoril, všimla si ju a bola jej povedomá. Bola si istá že to niekde videla, ibaže netušila kde. Možno v knihe, možno na mape či na papieri, netušla. Ale videla.* Je mi to nejaké povedomé, neviem však z kade. *Priznala napokon, usadiac sa na jednu zo stoličiek, už ju ani to státie na nohách nenaplnalo.*

Ava

*Prevrátila nad ním očami.* Nefňukaj ako ľudský chlapec. Za chvíľu sa ti to zcelí. *Pokrčila ramenami, aj keď vedela že zase to nebola taká chvíľa. Ona by o bolesti vo svojej ruke vedela rozprávať, akurát bola pravda, že tú jej nespôsobil on. Preto sa rozhliadla okolo seba a tou čistou rukou sa natiahla do kríkov po jednu z rastlín.* Keď sa umyjeme, natriem ti to. *Chcelo to nastoliť mier, aj keď by ju zaujímalo čo sa to stalo. Bolo to tou jaskyňou alebo niečím čo zjedli? Ako sa to stratilo a ako to prišlo? Bála sa že sa to stane znovu, povesť tejto časti lesov nevznikla určite len tak. Nikto kto z nich vyšiel sa do nich viac vrátiť nechcel.* Na tej povesti o lesoch asi niečo bude. *Poznamenala, čakajúc či na to zareaguje, alebo sa išli tváriť že sa nič nestalo. Potom kývla nech idú, chcelo to naozaj vodu, pretože ten pach jej dráždil nos. Kráčala pomaly, aby na tú nohu moc nedošľapoval. Nepodopierala ho pretože by mal trus zjavne aj inde ako len na tvári a tak zvolila radšej pomalšie tempo.*

Níat

*Výraz na veliteľovej tvári sa postupne menil. Jeho podozrievavosť už nebola taká veľká, pretože mladíkove slová mu dávali zmysel. Nepoznal nikoho, kto by mal byť poverčivejší, ako človek živiaci sa pátraním po starých legendách. Veliteľovi samému prebehol mráz po chrbte a ak aj bol predtým zvedavý, čo mladík ukrýva, už to netúžil vidieť. "Dozviete sa," zavrčal ako odpoveď čím dal najavo, že nie je zvyknutý viesť zdvorilostné rozhovory a pokynutím ruky im naznačil, aby vykročili ako prví. Ostatní vojaci na nich ešte stále mierili zbraňami a Níat dobre vedel, že to sa nezmení. Vrhol na Olíviu upokojujúci pohľad, akoby jej chcel naznačiť, že všetko bude v poriadku a ako prvý poslúchol veliteľov príkaz. V duchu zvažoval všetky možnosti. Mohol by sa pokúsiť nepriateľov zneškodniť, ale svojmu ohňu ešte stále nedôveroval a vojakov bolo priveľa. Navyše nechcel riskovať, že sa niečo stane Olívii.
Tak kráčajte!" zavrčal veliteľ a strčil do Olíviinho ramena, aby ju popohnal. Keď to Níat videl, zavrčal a okamžite sa zvrtol na päte. Hrude sa mu okamžite dotklo niekoľko mečov naraz vrátane veliteľovho.
"Dajte tomu chlapcovi pokoj," prehovoril Níat výhražne a bolo mu jedno, čo si vojaci pomyslia. Musel im dať najavo, že hoci boli neozbrojení, aj oni mali svoje práva.
Veliteľ sa zamračil. Očividne sa mu nechcelo zbytočne vyvolávať roztržku a určite k tomu prispel aj mužov krvilačný postoj. "Hej mladý, mohol by si si odvolať toho svojho strážneho psa? Možno sľúbil tvojej prekliatej matke, že sa o teba postará, ale ak budem musieť, namieste ho rozpráram."
Níat nepovedal nič, iba sa nebezepčne uškrnul, akoby tam vojaci ani neboli.*

Kinna

To je Korinov znak. Je to jediný muž, ktorý sa kedy postavil môjmu otcovi, ale jeho povesť nie je o nič lepšia. Vlastne jedná vec, ktorú mali spoločnú je nenávisť k Aratahi.* Kinna vyzeral zamyslene, akoby si tým, čo hovoril Shii sám robil poriadok v myšlienkach. Obišiel stôl, za ktorým sedela a predlaktím sa oprel o rám náprotivnej stoličky bez toho, aby sa na ňu posadil. Zranený chrbát mu ešte stále vysielal hore chrbticou návaly tupej bolesti, ale nemohol pritom ani brvou.* Počul som rôzne veci o tom, ako chytá Aratahi a potom si ich drží vo svojom sídle ako psov.* Do detailov nezachádzal, pretože to, čo počul bolo oveľa beštiálnejšie. Súčasťou toho všetkého mali byť rôzne pokusy a experimenty. Korin chcel vedieť, čoho všetkého je iný druh schopný a ako ďaleko môže vo svojich psychických a fyzických silách zájsť.* Myslel som si, že okrem Níata to u neho nikto iný neprežil.

*Vo vnútri si vydýchla. Zdalo sa že Níat mal s poverčivosťou pravdu, pretože ďalšia otázka k čiapke nepadla. Takto sa nemusela báť že jej ju skúsia dať dole, pretože to by bol problém. Nebála sa žeby sa im niečo stalo, len nechcela aby Níat musel znovu bojovať a nechcela ani ten masaker vidieť. O tom že by ich dal na poriadok ale nepochybovala, v tej chvíli v neho mala možno väčšiu vieru než on sám. Zachytila jeho pohľad a poslušne sa pohla dopredu, zjavne však nie dosť rýchlo, pretože pocítila silu muža na svojom ramene. Prudko ňou trhlo dopredu, až sa zľakla, inak to však ani nič nebolo. Iba Níat na to reagoval prudko a ona sa zľakla že budú prezradení. A potom tie meče na jeho hrudi. Pri veliteľových slovách sa na neho nepozrela, hľadela na Níata a opatrne sa pohla k nim.* Poďme, nech to máme za sebou a môžeme pokračovať v hľadaní. *Dlaňou zatlačila do neostrej časti meča aby ich zložili, že to bude v poriadku.* Myslím že ani vy ani my nestojíme o problémy a konflikty. *Teraz pozrela na tých mužov a pohla sa dopredu, kývnuc na Níata nech sa na to vykašle. Všimla si posmešné pohľady dvoch vojakov čo si vymenili nejaký posunok, v tej chvíli ale zaujala Níatovu zvyčajnú ignoranciu a jednoducho si ich nevšímala. Otočila hlavu k ceste ktorá bola pred nimi a pohla sa, nebolo jej treba ďalšie pobádanie. S tym aby to už mali za sebou to predsa len myslela vážne.*

Shia

*To meno jej známe nebolo, aj keď pri jeho opise si vedela utvoriť isté predstavy. Nelákavé predstavy, keďže ona patrila k rase ktorú nenávidel. Aj keď, takých bolo asi viac.* Ak robí Korin problémy, prečo ešte nebol....zosadený? *Vyjadrila veľmi slušne to, prečo ho ešte nezajali či nezabili. Vedel Korin to, že sa Arathi vracali?* Ak sa dozvie že Arathi sa sem vracajú, zjavne si bude chcieť svoje zábavky pripomenúť čo by nebolo dobré. Arathi nenávidia všetkých ľudí pre to čo urobil tvoj otec, teraz sa vracajú lebo veria v mier. Ak ich niekto bude chcieť uštvať, nebudú rozlišovať ľudí od ľudí, bude to hrozba. *Ona vyrástla vo svete ľudí a naučila sa vnímať rozdiely medzi nimi, vedela si však predstaviť tých, ktorí pre ľudskú rasu len trpeli. Aké ťažké pre nich asi bolo prijať fakt, že tu budú žiť v pokoji?* Aj Níat u neho bol? *Prekvapenie sa len zväčšovalo, ten muž zjavne vedel ako si nájsť objekty na svoje zábavky.*

Níat

*Veliteľove oči odrážali Níatov uprený pohľad ešte aj vo chvíli, keď Olívia vstúpila medzi nich a ľahostajne odtlačila nabok vojakovu zbraň. Níat sa pomaly narovnal, ale aj keď navonok vyzeral rovnako sebaisto a vyrovnane ako predtým, nervové zakončenia v rukách a na špičkách prstov mu brneli nedočkavosťou. Najradšej by dal voľný priechod svojej krvilačnosti, ale Olíviin odvážny krok dopredu mu ukázal, že by mal počkať na lepšiu príležitosť. Nateraz videl len to, že jeho družka sa role mladíka chopila s odhodlaním jej vlastným. Vykračovala si popredu tak vyrovnane, akoby bola zvyknutá, že sa každý deň stretáva so skupinkami nepriateľsky naladených vojakov. Níatovými ústami preletel slabý úsmev, ktorý trval príliš krátko na to, aby si ho niektorí z vojakov všimol.
Celá skupinka kráčala po lesnej cestičke, Níat tesne za Olíviou a veliteľ po jeho ľavom boku. V ruke neustále zvieral zbraň, ale jeho ostrím už na dvojicu nemieril. Napätie, ktoré medzi ním a Níatom vládlo, zostávalo aj naďalej citeľné, ale obaja muži akoby uzavreli tichú dohodu, že budú rešpektovať pravidlá toho druhého. Aspoň kým sa niečo nestane.
Pochod bol dlhý a náročný. Lesná cestička sa im o chvíľu stratila pod nohami a nahradil ju ťažko schodný lesný terén s množstvom puklín, prepadlísk a hustého porastu, ktorým sa museli presekávať. Níat viackrát musel potláčať inštinktívny pud a sledovať, ako sa Olívia bez jeho pomoci musí vyšplhať na strmý zráz alebo striehnuť na nečakané útoky, keď sa veliteľ presekával kríkmi a náhodou jej jeden z nich pustil rovno do tváre. O niečo neskôr sa do okolitých zvukov primiešal celkom nový a bol každou chvíľou silnejší. Zodvihol sa vietor a privial k Níatovi slabý zápach síry. V tom okamihu mu bolo jasné, akou cestou sa veliteľ rozhodol ísť a slabé zahrmenie mu to v duchu potvrdilo. Smerovali ku kráteru činnej sopky. Na rozdiel od ostatných sa neťahala do výšky, ale pripomínala kaluž rozliatu na ceste. V strede kamenného poľa sa odrazu otváral obrovský kráter a na jeho dne sa ako hustá voda vlnila rozžeravená láva. Viedla ponad ňu iba jediná cesta - most.
"Niečo mi hovorí, že toto nie je bežná cesta ku Korinovmu mestu," prehovoril Níat a zovrel pritom zuby. Veliteľ ho ignoroval a s úškrnom sa pozrel na mladíka.
"Tak, Krpec, si na dobrodružnej výprave nie? Čo povieš na toto?"
Sopka akoby muža počula a z jej dna sa vydralo zahučanie pripomínajúce hrmenie pri búrke. Láva bublala len pár metrov pod mostom na druhú stranu.*

*Ak chcela vo svojom živote zažiť niečo dobrodružné, svet do ktorého sa dostala pádom z oblohy v tých škaredých svadobných šatách jej to doprial. Teraz tomu nebolo inak a ju to tešilo. Aj preto si vykračovala tak pokojne a istým spôsobom nadšene dopredu, akoby ju na konci cesty čakala miska so zmrzlinou. Uvedomovala si, že nič také tam nebolo a že muži s ktorými išli nepredstavovali nič, prečo by sa mala cítiť bezpečne, lenže myslieť na to zlé nemienila. Len čo by sa strach odrážal v jej správaní a to nechcela. Kým sa dalo, brala to ako výlet a zatiaľ to niečo také aj pripomínalo. Cesta trvala a terén nebol práve priateľsky naladený, nadšenie v nej sa ale nestrácalo. Po hodinách chôdze cítila bolesť v nohách i únavu, prejavujúcu sa možno len v jej kratších krokoch. Kráčajúc venovala mnoho svojej pozornosti rastlinám vôkol, mnohé nepoznala a to v nej vyvolávalo zvedavosť. Rastliny, byliny, tie sa stali súčasťou jej života viac, ako si myslela že to bolo možné. Nemohla ich však skúmať a nemala ich ani s čím porovnať. Pár krát ju jej zaujatosť okolím stála švihnutie po tvári, necekla však. Po dvoch takých ranách si začala dávať pozor a uchránila si tak tvár pred ďalšími ranami. Viac ako rany od konárov a drsný povrch ktorý ju nútil sledovať čo má pod nohami, ju však dostal zvuk hrmenia. Trhlo ňou, oči zaleteli k oblohe. Na kožu jej vyskočili zimomriavky, srdce sa rozbúchalo a jej pokoj bol preč. V tej chvíli mala chuť niekam zaliezť, cúvnuť a zdrapiť Níata. Búrka. Nemohla ísť búrka. Bolo to niečo čo v sebe nevedela ovládať a bála sa, že všetko pokazí. Boli tiež v lese, bála sa že udrie blesk. Bála sa v tej chvíli hádam všetkého. Ani nevedela ako sa šuchtala dopredu, nechty si ryla do dlaní ako ich zvierala. To že to nebola búrka čoho sa tak bála zistila až po hodnej chvíli, ktorá predstavovala až neuveritenú úľavu a to aj napriek tomu, že to čo mala pod nosom nevyzeralo dva krát lákavo. Zvuk hrmenia počula i tu, nebola to však búrka a ju hneď napĺňal pocit šťastia. Pocítla na sebe pohľad muža a tak sa na neho pozrela.* Že je tu poriadne teplo. *Odvetila mu jednoducho a podišla viac k okraju, nakuknúc dolu. Pach síry jej dráždil nos a aj keď pocítla úľavu že búrka neprichádzala, teraz cítila obavy z toho čo ich čakalo.* Nie je to ale ktohovie ako trvácna cesta. To teplo a tá horúca para čo z toho ide vám ten most skôr či neskôr zničia, tie lana sa roztrhnú keď to nebudete čakať. *Zhodnotila a podišla k mostu. Nevyzeral práve bezpečne. Napriek tomu naň položila nohu, ťažko povedať či chcela dokázať že sa nebojí viac sebe alebo im. V skutočnosti však strach cítila. Rukou sa dotkla lana, akejsi zábrany ktorá sa jej teda bezpečnou nezdala. Chcela to mať rýchlo za sebou a tak sa pohla, nečakajúc viac na nič. Snažila sa nedívať dole, lenže všade kam periférne videla tá láva bola a to horúce peklo sa nedalo ignorovať. Po čele jej tiekli kvapky potu, rovnako ako po chrbte, mala pocit že sa rozpustí ako čokoláda na slnku. Presúvala nohy z jednej dosky na druhú, nebolo to moc stabilné a pod nohami sa jej to kývalo. Sťažka pregĺgala sliny, z bublajúcej lávy občas "poskočil" kus z nej. Bola niekde v polovičke mosta, keď sa to stalo priamo pod ňou a horúci kus sa obtrel o jej predlaktie. Pocítila pálivú bolesť a inštinktívne sa lana pustila, chytiac sa za popálené miesto. Bola to však chyba pretože dosky boli nestabilné a ako sa kývali, ona neudržala rovnováhu. Nestihla ani skríknuť a ocitla sa visiac nad peklom pod sebou. Zapierala sa lakťami do jednej z dosiek, nohy jej viseli dole. AKo sa zapierala, zapierala sa aj spálenou rukou a do očí sa jej tlačili slzy bolesti ale i strachu.*