Planéta Altra

*Čo na to mohla povedať. Nič mu nemohla sľúbiť, iba to že skúsi dávať väčší pozor na to čo robila, no ona priveľmi dobre vedela, že keby tu je tá chvíľa znovu, nezachovala by sa inak. Ona vedela predsa že mohla umrieť a aj sa naozaj bála, nemenilo to však na tomto vôbec nič.* Níat. *Otočila sa trupom k nemu najviac ako mohla a oči nechala padnúť na jeho tvár.* To že ty si arathi a ja človek nás v tomto nijako neodlišuje. Nemôžeš si predsa myslieť, že len ty nedovolíš aby mi niekto ubližoval. Funguje to aj naopak a moja sila v tom nezohráva úlohu. Sú to pocity, ktoré nás vedú, nie rozum. *Natiahla ruku smerom k jeho líci a jemne ho pohladila palcom, než sa znovu natočila dopredu, pretože taká vytočená nemohla sedieť dlho.* Ale s tými tréningami súhlasím. *Odvetila, veď ona by sa rada vedela brániť. Vedela by rada veľa vecí a tak ako Yjure povedala, na niektorých aj pracovala. Nenápadne. Učila sa chytať ryby, to jej zatiaľ nešlo, no nevzdávala to. Našla tiež starý, torchu krivý luk a keď bol Níat preč, chodila do lesa a skúšala strieľať.*

https://www.youtube.com/watch?v=qUsm3PCoGIE

*Bol taký prekvapený, že sa nezmohol na slovo. Na druhej strane, nikdy nebol práve zhovorčivý, ale dotyk Olíviinej ruky na krátky okamih zastavil jeho dych. To, čo urobila, bolo odzbrojujúce, podmanivé a keď sa odtiahla, stále nemal dosť. Jediným potiahnutím vôdzok zastavil koňa, chytil Olíviinu bradu a znovu si ju k sebe pritiahol. Tentoraz nezaváhal ani na okamih, pobozkal ju priamo na ústa. Vyhladovane, dravo. Potreboval ju na sebe cítiť akýmkoľvek spôsobom. Sila tej potreby ho samého ohromila, ale namiesto toho, aby sa stiahol, chytil Olíviu ešte pevnejšie a premáhal obrovskú túžbu uhryznúť ju, nie kvôli krvi, ale preto, že mohol, že bola jeho a on chcel, aby to na nej bolo aj vidieť. Nakrátko sa odtiahol a potom ju pobozkal znovu. Vášeň sa postupne zmierňovala, až kým z nej neostala len nežnosť, keď jej ústami prechádzal po perách a len občas ju ešte krátko pobozkal. Poslednýkrát sa zhlboka nadýchol, nosom na okamih spočinul na jej spánku a potom sa znovu narovnal. Pohľad mal zastretý, ale výraz tváre sa znovu vrátil k svojej zvyčajnej nedbanlivej polohe. Potiahol vôdzku a koň sa pohol dopredu, entoraz oveľa rýchlejšie.*

*S pohľadom upretým pred seba nemohla registrovať nijaké zmeny na Níatovej tvári ani pocity, ktoré sa na nej mohli objavovať. Až zastavenie žrebca ju doviedlo k prekvapenému hodeniu očkom po okolí, no nezdalo sa jej miesto okolo nich iné, než cesta doteraz. Nespýtala sa ale či už boli na mieste, hrala sa len podvedome s chladným kovom vidličky a čakala na to, čo vyhlási Níat. Nepovedal ale nič, ona sa len prekvapene nechala otočiť späť k nemu. Nemala možnosť sa spýtať vôbec na nič, pretože vo chvíli ako bola dostatočne otočená k nemu, pocítila na perách jeho dotyk. Prudký a vášnivý, ktorému sa nebránila, ale mu ho opätovala rovnakým spôsobom. V polohe akej boli sa k nemu tisla najviac ako mohla, ruku mu položila na krk a priala si, aby neprestal. Priala si toho oveľa viac. Možno nevedela čo sa dialo na lôžku s mužom, no jeho vášeň v nej prebúdzala presne tú časť ženy, o ktorej ani nevedela že niekde v nej bola. Znežnel a ona neprestávala túžiť po jeho dotyku, keď ju nepobozkal on, pobozkala krátko ona jeho. Ani keď sa kôň rozbehol dopredu sa neotočila rovnakým smerom celá, nežným pohľadom v ktorom sa ukrývala i túžba sa dívala kam pri rozdiele ich výšok dovidela, na jeho bradu a časť tváre. Držala sa pevne, aj keď vedela, že Níat by ju nikdy nenechal spadnúť a trochu sa pridvihla, pobozkajúc ho na krk. Vedomie, že jej nemal kam ujsť sa jej páčilo, rovnako vedomie, že nech už v tom bolo čokľovek, nedržal si odstup preto, že by sa mu nepáčila. Yjura mala pravdu a určite mala pravdu aj v mnohom inom. Pobozkala ho ešte raz a po pokožke prešla nežne zúbkami, než sa otočila dopredu s neprítomným pohľadom.*

*Bol rád, že ho Olívia prestala bozkávať, pretože keby to nebola urobila, musel by koňa znovu zastaviť, ale nablízku nebol nikto, kto by potom zastavil jeho samého. Príliš dlho si udržiaval odstup, bol vyhladovaný a len ťažko by dokázal krotiť svoje túžby, ktoré s jemným milovaním nemali nič spoločné. Popchol koňa do rýchlejšieho cvalu a zvyšok cesty mlčal. Sústredil sa na cestu pred sebou, aj keď tam v skutočnosti nijaká nebola. Predierali sa cez lesný porast, ktorým, ako sa zdalo, pred nimi nikto už dlho neprešiel. Pásy starého lesa, v ktorom vo vzduchu visela ťažká zemitá vôňa sa striedali s rozsiahlymi lúkami odkiaľ sa ponúkal výhľad na mohutné steny hôr. Čím ďalej sa dostávali, tým bol les hustejší, až kým Níat nezastavil koňa a naklonil hlavu do strany, akoby niečomu načúval. Plynulo, ladne zoskočil z koňa a natiahol ruky k Olívii, aby jej pomohol. Znovu vyzeral uvoľnene, aj keď sa neusmieval´, bolo očividné, že sa cíti dobre.* Čo keby si išla napred? Je to tamto.* Ukázal rukou na stenu z popínavých rastlín, ktoré rástli prichytené na kmeňoch okolitých stromov. Šum voda sa nedal dlhšie ignorovať, aj keď bol značne stlmený širokými listami.*

*Jednu ruku podvedome natiahla k srsti žrebca a pohladila ho, pomaly a zamyslene, s očami upretými pred seba. Mala rada ten pocit, keď sa mohla svojou pokožkou dotýkať srsti zvierat, bolo to príjemné a upokojujúce, čo bolo pre tú chvíľu priam skvelé. Srdce jej ešte stále bilo o čosi rýchlejšie a nedbanlivý pohyb ruky po zvierati ju upokojil dostatočne, aby keď zastavili. zvedavo obzerala viac okolie a zvuky než vlastné správanie a vnútro. Natiahla ruky a nechala si pomôcť zliezť dole.* Dobre. *Odvetila, zastrčila vidličku do vrecka a pobrala sa dopredu za zvukom vody. Počula ho a išla za ním, nepochybovala, že to bolo to miesto. Arathi milovali predsa vodu. Rukami si razila cestu dopredu, aj keď sa snažila okolité rastliny neničiť, všetko tam vyzeralo také neporušené, než aby sa valila ako tank. Zvuk vody bol čoraz jasnejší a keď odhrnula posledné listy, naskytol sa jej nádherný pohľad. Slnko bolo ešte dosť vysoko nad stromami a tak slnečné lúče tancovali na hladine vody i okolitej prírode. Vládol tam pokoj, až sa cítila ako taký narušiteľ. Spravila ale ďalšie kroky dopredu, kľakla si k vode a namočila do nej prsty. Bola svieža, no napriek tomu v nej rukou chvíľu len tak hýbala. Potom sa vyzula a vyhrnula nohavice ku kolenám, vojdúc bosými nohami do vody, len do hĺbky holých nôh. Oči pridvihla ku korunám stromov a na chvíľku zavrela oči, nechajúc slnečné lúče dopadať na jej tvár.*

*Kým uväzoval koňa pozeral sa cez plece na Olíviu, ktorú čoskoro pohltil zelený záves listov. Až keď sa mu jej postava stratila z dohľadu, obrátil sa späť a zo sedlového vaku vytiahol podlhovastú čiernu šatku. Obkrútil si jej konce okolo dlane a slabo zatiahol, aby sa látka vyrovnala. Chvíľu ju zamyslene pozoroval a potom sa pohol smerom k vodopádu. Pomaly kráčal dopredu, uhýbal sa visiacim stonkám a listom rastlín, až kým sa neocitol na brehu jazera, ktoré sa vytvorilo pod vodopádom. Neďaleko stála Olívia. Voda jej obmývala nahú pokožku nôh, oči mala zatvorené, tvár nastavenú slnku.
Ešte raz natiahol látku medzi rukami a potom aj on jednou nohou vkročil do vody. Nenáhlivo postupoval krok za krokom, až kým sa neocitol tesne za Olíviiným chrbtom. Natiahol ponad ňu svoje ruky a zároveň sa sklonil k jej uchu.* Ššš, to je v poriadku.* Priložil látku na jej oči tak, aby nič nevidela a vzadu ju pevne uviazal. Zhlboka sa nadýchol, bol tak blízko, že sa hruďou takmer opieral o Olíviin chrbát, ale v skutočnosti si dával pozor, aby to neurobil. Jemne ju chytil za plecia a obrátil k sebe.* Stále máš tu vidličku, nemám pravdu? Keď urobím niečo, čo sa ti nebude páčiť, jednoducho ju použi.* Usmial sa, aj keď ona to vidieťnemohla.*

*Napriek chladnej vode okolo jej nôh, cítila na tvári teplé dotyky slnka. Tie dva pocity sa v jej vnútri bili, no napriek tomu sa nehýbala, neprikláňala sa v tom súboji ani k jednému. Bolo jej príjemne a ona uvoľnila svoju myseľ natoľko, že ani nezaregistrovala Níatovu prítomnosť. Až keď sa ocitol za jej chrbtom a prihovoril sa jej, až v tedy ňou mierne myklo a otvorila oči, no tma ostala. Zdvihla ruky k očiam a dotkla sa látky, dole si ju ale nedala. Nechala sa otočilť k nemu, pery sa jej roztiahli do úsmevu pri zmienke o vidličke.* Mám ju. *Pritakala a rukou prešla po vrecku, v ktorom sa skrývala. Nemyslela si, žeby bola schopná s ňou niečo naozaj podniknúť, beztak ju ale bavila tá predstava, že vidlička bola zbraňou.* A čo chceš robiť? *Spýtala sa, cítila sa trochu nervózna, aj preto že nevidela, aj preto že nevedela čo sa malo diať. Bola zvedavá a z toho pramenilo, že chcela mať niekedy veci viac pod kontrolou než bolo potrebné, hlavne v čase keď jej vnútro otravovala neistota.*

Chcem ťa prekvapiť.* odpovedal pošepky a vzápätí zodvihol Olíviu do náručia. Jednou rukou jej podložil kolená a druhou ju objal okolo pliec. Bola taká ľahučká, že si ju k sebe pritiahol jediným plynulým pohybom. Práve jej nepatrná váha ho spontánne inšpirovala k tobu, aby ju slabo nadhodil, čisto pre svoje vlastné potešenie, lebo vedel, že ak sa zľakne, chytí sa ho ešte pevnejšie. Uvoľnene sa zasmial, akoby práve toto miesto dokázalo z jeho ostražitého správania strhnúť opatrnosť tak, aby vyzeral naozaj spokojne.* Tak, teraz mi neutečieš, vidlička nevidlička.* Obalil svoje slová hravm tónom, takže vyhrážka neznela ako vyhrážka, skôr ako neurčitý prísľub.
S Olíviou v náručí sa pohol dopredu. Kráčal popri brehu až k okraju vodopádu a keď sa zdalo, že sa ďalej nedostane, stúpil na plochý kameň spolovice ponorený vo vode. Opatrne našľapujúc dostal sa až na druhú stranu vodopádu a tam Olíviu položil. Bolo to prvýkrát po dlhých rokoch, čo stál v jaskyni znovu a aj keď bol jeho výraz navonok nečitateľný, vo vnútri cítil rovnako veľké, ak nie aj väčšie pohnutie, ako v okamihu, keď znovu uvidel Podzemné mesto. Nakrátko bol rád, že ho Olívia nemôže vidieť, pretože okrem radosti cítil ochromujúcu bolesť zabalenú do dusivého smútku, a to bolo niečo o čo sa s ňou nechcel deliť. Nikdy. Rýchlym pohľadom sa obzrel okolo seba. Nie, nič sa nezmenilo. Vodopd za ich chrbtom tvoril unikátnu prírodnú stenu, ktorej šum sa ozýval v jaskyni ako tichý upokojujúci šepot. Jazero v malom poloblúku vbiehalo dovnútra, na jeho hladine sa vytvárali drobné vlnky, ktoré ombývali piesočné dno jaskyne. Piesok bol všade. Jemný, hladký, zlatý. Jaskyňa mala neopakovateľné oblé tvary rozdelené kamennými kvapľami na niekoľko častí. Níat natiahol ruku a prstami sa dotkol žliabka, ktorý lemoval celý priestor, takže sa horľavá tekutina v ňom okamžite zapálila a osvetlila izbu. Piesok z časti prikrývali mäkké koberce a na nich boli postavené drevené komody. Tak ako boli, vytvárali rámovanie stien a zároveň nijako neprekážali vzhľadu jaskyne. Všetko bolo prispôsobené tvarom, ktoré vytvorila príroda. Tam stál malý stolík a okolo neho množstvo vankúšov všetkých možných farieb a veľkostí. Všetky do jedného boli vyplnené voňavými bylinami, takže sa vo vzduchu okrem závanu sviežosti vznášala aj príjemne sladkastá a korenistá zmes z kvetín. Bolo tam aj lôžko postlané na hrubých navŕšených kobercoch a prikryté teplými dekami. V hlbokých výklenkoch priamo v stenách sa nachádzali ďalšie vankúše a vedľa stolík so sviečkou, ďalšie miesto na oddych s výhľadom priamo na vodnú stenu. Drevené lavice, usušené byliny visiece priamo z kamenného stropu, to bol len zlomok toho, čo sa dalo vo vnútri jaskyne vidieť. Níat siahol k šatke a opatrne ju stiahol Olívii z očí. * Bolo to najobľúbenejšie miesto mojej matky. Chcela by, aby si to tu videla, aby si sa tu ctila príjemne. A ja si to prajem tiež.* Dodal dôrazne a smútok ako aj bolesť z jeho tváre sa už dávno vytratili. Teraz bol zvedavý, naozaj zvedavý na Olíviinu reakciu.*

*S dôverou nemala problémy, aspoň nie v duchu niekomu dôverovať. Práve naopak, niekedy, vlastne skoro vždy, bola skôr príliš dôverčivá a naivná. Cítila sa aj napriek v tme v ktorej bola pokojne, aj keď to teraz priamo súviselo s Níatom. Nemala strach z toho čo malo byť prekvapením, ani z toho, že by sa z lesa vyrútilo nejaké neželané prekvapenie. Prekvapene ale ona ovinula ruky okolo jeho krku, keď sa ocitla mimo vodu. Mokré nohy jej ofúkol vánok a ona pohla prstami, pery sa jej usmiali, aj keď ďalšiu otázku nepoložili. Zato keď pocítila ako ju nadhodil, napadlo ju, že to prekvapenie znamená hodiť do vody. Pevne sa ho chytila, no on ju aj tak do vody vôbec nehodil.* Len si nemysli, tá vidlička je stále dosť blízko. *Odvetila mu so smiechom, aj keď nemala najmenší dôvod ju nejako využiť. Iba ak na jedenie, aj keď ani na to teraz nie. Bola zvedavá a aj keď nevidela, snažila sa aspoň načúvať, zhlboka sa nadychovala a snažila niečo rozoznať. Vnímala ale len vodopád, ku ktorému sa asi blížili, pretože jeho zvuk počula čoraz zreteľnejšie. Pevne sa ho držala až do chvíle, než ju zložil a ona pocítila pod nohami mäkký piesok. Netušila kde sa tam vzal, stále počula vodopád zreteľne, no bol to piesok. Lepil sa jej na bosé mokré nohy a ona nimi trochu hýbala, najmä prstami, akoby si chcela ten pocit užiť. Milovala rastliny, bylinky i kvety a aj keď nevidela kde boli, cítila zmes rastlín. Nedali sa presne rozlíšiť, možno pár z nich by uhádla, tých výrazných, no inak vytvárali len príjemný závan prírody. Keď tmu nahradilo opäť svetlo, najprv len zažmurkala a rukou odhrnula neposlušný prameň spred očí, no potom jej oči padli do miestnosti. Jaskyne. Nevedela kam sa pozrieť skôr, na ničom nedokázala zostať dlhšie ako pár sekúnd, pretože chcela hneď všetko vidieť. Nepolepšiteľne zvedavá.* Tak toto...*Spravila krok dopredu, zadívajúc sa na byliny visiace zo stropu.* ...je úžasné. Zariadila to tu tvoja mama? *Bolo to tam naozaj útulné. Priestor pôsobil plno a zároveň z neho dýchala príroda a stotožnenie s ňou. Spravila pár ďalších krokov, ruku natiahla k jednej z rastlín a privoňala si k nej. Ďalší krok a čokoládové oči prechádzali už pomalšie po predmetoch v miestnosti.* Celkom chápem prečo to bolo najobľúbenejšie miesto. *Odvetila, keď sa na krátky okamih otočila smerom k nemu, aj so širokým úsmevom.* Je to tu útulné a voňavé. *Rukou prešla po jednom z vankúšov, aj ten voňal krásne.*

*Potešilo ho, keď videl, ako sa Olívii od prekvapenia rozšírili oči. V tej chvíli by z jej tváre mohol vyčítať všetko: ohromenie, úžas, zvedavosť. Bol to len zlomok emócií, ktoré niekedy považoval za príliš komplikované na to, aby sa v nich vyznal. Teraz to bolo naopak a tá myšlienka ho viedla k tomu, aby sa uvoľnil.
Urobil krok dva dopredu, ešte raz sa okolo seba obzrel a potom čelil Olíviinej otázke, ktorá by ho inokedy a na inom mieste zastihla nepripraveného. Natiahol ruku a z venca sušených bylín odtrhol jeden kvietok. Bruškami prstov ho rozomlel na prach.* Áno, všetko, čo tu vidíš je jej zásluhou. Objavila toto miesto ešte predtým, než spoznala môjho otca. Bolo to jej útočisko vždy, keď potrebovala čas len pre seba a mňa občas zobrala so sebou.* Usmial sa dávnej spomienke a pohľadom vyhľadal Olíviinu tvár.* Teraz to tu patrí tebe, Olívia.

*Páčili sa jej tie farebné vankúše. Jeho mamu síce nepoznala, no v jej predstave to bola rovnako živá žena, ako boli ženy s ktorými mala možnosť dnes stráviť popoludnie. S jeho odpoveďou si ju tu vedela predstaviť, ako sedela vo výklenku a len tak hľadela na vodu či niečo čítala, sama so svojimi myšlienkami, či sa smiala a zabávala s Níatom. V jej predstave bol ale ešte malý chlapec a jeho mama, vytvorila si v hlave nejasnú predstavu, z ktorej nazretelnejšie videla dlhé vlasy, aké mal donedávna aj Níat. Možno ich zdedil po otcovi, no v jej predstave ich mala jeho mama, pretože si ju jednoducho jej hlava nejako predstaviť chcela.* Tvoja mama by sa mi určite páčila. *Nepovedala to preto, že to bola jeho mama, myslela to vážne. Tie farby, toľko predmetov vytváajúcich špecifickosť nejakého miesta, miesta jeho mami a tie byliny, bolo tam príjemne. Níat tam musel cítiť tak veľa zo svojej matky. Prekvapene sa k nemu natočila keď začula až posledné slová a pokrútila hlavou.* Patrilo to tvojej mame, toto miesto je tvoje. *Usmiala sa na neho a spravila k nemu pár krokov, chytiac ho za ruku. Potom ho potiahla trochu hlbšie k vankúšom okolo stolíka.* Mali ste tu predsa vlastný svet. *Dodala, nemohla si privlastniť také miesto, miesto patriace jeho mame.* Ako sa tvoja mama zoznámila s tvojim otcom? *Spýtala sa odrazu zvedavo, keď ho spomenul.*

*Nechal sa odviesť hlbšie dovnútra jaskynnej izby a potom sa pozvoľna posadil medzi vankúše. Pretože nepustil Olíviinu ruku, potiahol ju na zem so sebou, ale nebol ochotný tak rýchlo sa vzdať pred jej námietkami. Slabo pokrútil hlavou, usmial sa a pevnejšie zovrel útlu ruku vo svojej dlani. Keď sa na Olíviu pozrel v očiach mal jasne čitateľný výraz, ktorý sa tam nezjavoval často. Naozaj mu záležalo na tom, aby toto miesto neodmietla. Len ťažko by jej vysvetľoval, že by ho s ňou rád zdieľal, že by bol rád, keby ho prijala práve preto, že patrilo jeho matke, nie napriek tomu. Všetko ostatné, čo mal, bolo bezcenné.* Spoznali sa na love. Porazila ho a odniesla si koriť, ktorú si pôvodne vyhliadol pre seba. Vedela kým je a aj tak sa to nebála urobiť. Olívia, prosím, prijmi ho.

*Nechala sa stiahnuť na vankúše, ktoré jej tak príjemne voňali. Milovala vôňu bylín a toto miesto presne tak voňalo. Aj u nich v domčeku nejaké povešala, no zďaleka to tam nevoňalo tak ako tu. Pri silnejšom stisnutí ruky zdvihla pohľad do jeho očí. Chvíľu sa do nich dívala, hľadala v nich, skúšala čítať. Aj by niečo pri tom pohľade povedala, no práve vtedy jej dal odpoveď na jej otázku a ona sa doširoka usmiala.* To sa asi jeho hrdosti moc nepáčilo. *Zato ona sa mu zjavne zapáčila. Po jeho opätovnej požiadavke sa rozhliadla po miestnosti, nepripadala si v nej cudzia, no zároveň mala akýsi rešpekt a úctu voči jeho spomienkam a jeho mame.* Dobre. Teraz ťa sem teda budem brávať ja. *Usmiala sa a teraz mu ruku stisla ona. Napadlo ju, či by to jeho mame nevadilo. Akosi mala pocit že nie, možno by jej nevadilo ani že bola človek. Nevedela, no spomínal asi na slová Yjuri, o tom ako odmietol nastúpiť na ich miesto. Mala otázky, no nie na tomto mieste. Preto myšlienky upriamila iným smerom, späť k jeho mame, k niečomu čo nebolo smutné.* Aký živel ovládala? *Spýtala sa zvedavo.*

*Keď Olívia súhlasila, usmial sa a viditeľne sa uvoľnil. Opatrne si uvoľnil ruku a nenáhlivo sa položil na chrbát medzi mäkké a voňavé vankúše. Urobil to tak prirodzene a ľahko, akoby bol na to zvyknutý už odmalička. Pohodlne sa natiahol a rukami si podložil hlavu. Na malú chvíľu privrel oči, ale keď ich znovu otvoril, uprel na Olíviu dlhý zamyslený pohľad.* Oheň,* odvetil potichu, pohľad neodtŕhal od jej očí.* Zdedil som ho po nej.* Odrazu sa podoprel na lakti a druhú ruku s vytretou dlaňou natiahol smerom k Olívii.* Dotkni sa ma.* požiadal ju a pohľad mu stemnel.* Chcem ti niečo ukázať.

*Potichu s jemným úsmevom na perách ho pozorovala, aj keď ona si neľahla. Sedelo sa jej dobre, mala tak pre tú chvíľu lepší výhľad na jaskynnú izbu, vodopád i na neho. Keď mal zavreté oči, mohla sa na neho nenápadne dívať. Zrak neodvrátila ale ani keď oči otvoril a po jeho slovách sa zamyslela, či sa živel dedil teda po niektorom z rodičov.* Deti majú vždy živel po jednom z rodičov? *Spýtala sa so záujmom, zaujímalo ju toho veľa. Dávala si ale pre tú chvíľu pozor, aby ho nezahltala otázkami naraz. Okrem toho musela presunúť pozornosť na jeho ruku a zvedavosť v nej len tak narástla. Bez zaváhania položila svoju ruku do tej jeho a oči chvíľu držala na spojených rukách. Potom zrak zdvihla k nemu a zahryzla si si zvnútra do spodnej pery, čakajúc, čo uvidí. Hádala, že asi niečo so živlom, keď ho to napadlo pri tomto rozhovore.*

*Nechal dlaň a prsty ešte chvíľu vystreté a potom nimi pomaly skĺzol pomedzi Olíviine. Pevne ju chytil. Po chvíli z jeho ruky vyšla dobre známa jasno oranžová žiara. Plemene sa začali objavovať jeden za druhým a ako rástli, začali sa spájať do ťažko odhadnuteľného tvaru. Istým ostávala len skutočnosť, že plamene nepálili, pretože všetku horúčosť zadržiaval Níat vo svojom tele. Konečne sa tvar spojil a vyjasnil do podoby ohnivého draka. Nenáhlivo, ladne sa predieral pomedzi ich prepletené prsty a potom sa obkrútil okolo Olíviinho zápästia. Pomaly sa plazil dopredu, sprevádzaný plameňmi. V polovici cesty začal narastať a meniť svoj tvar bez toho, aby stratil kontakt s Olíviinou pokožkou. Níat vyzeral sústredene, privrel oči a sklonil hlavu cítiac ako v ňom každú chvíľu rastie horúčava. V mysli si predstavoval, čo chcel urobiť a obraz toho sa prenášal do skutočnosti, keď sa drak natiahol a prekryl Olíviinu náramnicu. Ochranne nad ňou roztiahol krídla, postavil sa a vzlietol. Trvalo len sekundu, kým sa rozplynul vo vzduchu a Níat sa odtiahol. Teraz bolo jeho telo príliš horúce na to, aby sa ho Olívia dotýkala.* Nie je to pravidlo. Sú aj výnimoční Aratahi ako Zeon.* odpovedal po chvíli a odtiahol sa tak, aby sa ho nemohla chytiť.*

*Zvedavo čakala. Vedela že to bude súvisieť s ohňom, bola o to zvedavšia. Jasne si spomínala na tú noc, keď jej pomohol cez rieku a skryl do stromu. Ako sa oheň omotával okolo jej zápästí a zohrieval jej zmoknuté telo, ako to nepálilo. Nemala preto vôbec strach, keď zbadala známu žiaru. Tentoraz ale nevidela len plamene, oni sa tvarovali a ona ich skúmavo pozorovala a čakala, akú podobu na seba naberali. Drak. Zreničky očí sa jej rozšírili, páčilo sa jej to. Bolo to také fascinujúce, možnosť vytvoriť niečo také. Bola to vec ktorú by si i ona priala, aj keď vedela že to bolo nemožné. S úsmevom na perách draka pozorovala ako sa presúval po jej ruke, hádam ladnejšie než bola jej zvyčajná chôdza a zastal na náramnici. Voľnú ruku natiahla smerom k nemu, bola zvedavý aký by to bol pocit, dotknúť sa hlavy ohnivého draka, no napokon to urobila. Bála sa že by ho zničila a tak ruku stiahla späť, cítiac na tej druhej neuveriteľnú horúčavu, ktorá pomaly narastala. Níat bol horúci a ju to začínalo trochu páliť. Akoby Níat sám vede odhadnúť kedy stačilo, drak roztiahol krídla a vzlietol, ona ho pozorovala. Vtedy ju Níat pustil a jej ruka ostala horúca, ešte chvíľu po tom, ako zdroj jej tepla bol preč.* Je to úžasné. *Vyšlo z nej a pomaly otočila hlavu od miesta, kde sa rozplynul drak. Čokoládové oči zastali na jeho tvári, mala chuť ho po nej pohladiť. Jeho odtiahnutie ale vnímala a tušila, že teraz nebol vhodný čas naťahovať k nemu ruku.* Tiež by som to chcela vedieť. *Priznala, aj keď ju hneď napadlo, že s jej povahou kedy ťažko kontrolovala niektoré svoje emócie by skôr všetko podpálila než vytvorila niečo takéto. Muselo to predsa vyžadovať dávku sústredenia a sebakontroly.* Zeonovi to nezávidím. *Zhodnotila krátko k tej výnimočnosti. Umrela by keby musela mlčať.* Úplne mi stačilo, keď som tu tak dlho nemohla rozprávať. Teda doma som toho tiež veľa nenarozprávala okrem rozhovorou so sestrou, ale aj tak. *Tu mala slobodu a keď nemohla vydať hláska, bolo to hrozné,a j keď na jednej strane aj celkom zábavné, kresliť niekomu na dlaň.*

*Chrbtom sa oprel o skalnú stenu jaskyne oproti Olívii a nohy pokrčil pred sebou, akoby sa chcel od nej čo najviac vzdialiť a pritom zostať aj tak dosť blízko na to, aby sa na ňu mohol pozerať. Stále cítil horúčavosť vo svojom vnútri, ktorá spôsobila, že sa mu na pokožke objavili kvapôčky potu. Jedna po druhej stekali nadol jeho krkom a vpíjali sa do llímca čiernej košele.* Prečo?* opýtal sa nakloniac hlavu do strany.* Prečo si doma nerozprávala tak, ako tu?* Zvedavo ju pozoroval oprúc sa rukami o zohnuté kolená. Keď vydýchol a hruď mu poklesla celá jeho pokožka sa leskla potom.*

*Sledovala jeho posúvanie a hľadanie si polohy dostatočne ďaleko od nej. Možno si myslel, že nepochopila, že nebol čas približovať sa k nemu.* Nemusíš ísť tak ďaleko, viem prečo sa odsúvaš. Počkám až budeš trošku...chladnejší...*Ako čudne museli tieto slová vyznievať, ale on určite vedel o čom hovorila. Natočila sa na vankúši oproti nemu, aby boli tvárou k tvári a usadila sa pohodlne do tureckého sedu. Teraz keď mala nohavice mohla sedieť ako sa jej páčilo bez obáv, kam sa látka vyhrnie a čo ukáže komu.* To, že slobodné ženy nemohli tráviť čas s mužmi a že sa u nás nehovorí o takých veciach...vieš...o tom čo sa deje medzi mužom a ženou nie je jediná odlišnosť od toho ako je to tu. *Odvetila mu zamyslene. O to viac, ak bol niekto z bohatej rodiny tak ako ona.* Byť z bohatej rodiny obnáša veľa pravidiel samo o sebe. Ako sedieť, čo mať oblečené a ako sa správať k takej osobe a hentakej. Jazdiť na koni tak a nie inak, nenaháňať sa ale slušne kráčať. Ženy u nás nemajú toľko práv ako muži, matka ma odmala nútila robiť veľa vecí ktoré ma nezaujímali. A tiež som bola neustále karhaná za to, že veľa rozprávam. A nevhodne, nehovoriac ešte pred akými ľudmi. Veľa otázok, ako inak nehodných. Matka ma zvyčajne poslala preč z miestnosti a potom som počúvala dlhý monológ. Ako som rástla som si zvykla nehovoriť. *Pokrčila ramenami. Matke sa napokon podarilo potlačiť jej skutočnú povahu hlboko do jej vnútra.*

*Uvoľnil sa, nepôsobil tak ostražito ako pred chvíľou, a to len vďaka istote, ktorá vyplývala z Olíviiných slov. Veril jej, preto sa oprel pohodlnejšie a chvíľu ju bez slova pozoroval spod privretých očí.* Neviem si ťa predstaviť...poslušnú.* Dodal po chvíli so slabým úsmevom, ktorý mu lenivo nadvihol kútik úst. Vyzeral pobavene.* To ako sedíš na mieste bez pohnutia, bez slova. Ako robíš všetko, o čo ťa požiadajú. To nie je Olívia, ktorú poznám.* Pohľad mu stemnel, hlas sa zastrel ťažko čitateľným tónom.* Možno si tam nikdy nepatrila. Mala by robiť len to, po čom naozaj túžis, pretože len to je prirodzené a správne.* Ak pri tom práve neohrozuješ svoj život, dodal v duchu a s pobaveným výrazom pred seba natiahol nohy.*

*Pri slove poslušná sa potichu zachichoce. Poslušná. No bola. Aspoň väčšinu času skutočne robila to, čo po nej matka chcela. Len niekedy keď mala možnosť a matka nebola doma ale v meste si sadla na koňa tak ako sa na dámu nehodilo, alebo sa niekam zatúľala a pozorovala slobodných ľudí. Niežeby za nimi niekedy naozaj išla. Pozorovala ako skákali zo skaly do jazera, ako sa hrali rôzne hry a nikoho netrápilo, aký skončili zababraný. A potom chodila do lesa a trhala byliny, zapisovala si o nich niečo do knihy a maľovala obrázky. Ten svoj zošit by tu mať chcela, aj keď si väčšinu z vecí z neho pamätala.* Nie nepatrila. *Pritakala mu, aj keď ju premkla výčitka, ako to hovorí o mieste kde sa narodila a kde ju vychovali.* Ani mi to tam nechýba. *Odvetila potichu. Nevedel si ani predstaviť, akú slobodu cítila tu. Sama, taká aká bola a byť chcela.* Teda...sestra....*Pokrčila ramenami. Pamätala si, ako sa jej raz pýtal, či jej nič z domu nechýba, no vtedy sa pýtal na veci. Hmotné veci a predmety, ktoré vlastnila.* ...keby som jej bola vtedy keď mi dávala tie kvapky osudu verila, bola by som sa s ňou rozlúčila. Aj s jej manželom, bol to jediný muž s ktorým som sa potom mohla aspoň trochu rozprávať. Teda...s výnimkou otca. *S nimi tromi by sa rozlúčila. Vlastne ako tak skúmala svoje vnútro, rozlúčila by sa aj s mamou. Napriek všetkému to bola jej mama.* Sestra chcela mať dieťatko, teraz má už možno aj brucho akoby zjedla loptu. *Zasmiala sa, nevedlea to presne odhadnúť, lebo netušila aká doba uplynula čo opustila svoj rodný domov. Bolo to už dávno, no nerátala to.*

*Pozorne sledoval výraz v Olíviinej tvári, keď rozprávala o svojej rodine a videl ako sa jej emócie menia v závislosti od toho, o kom rozprávala. On súrodencov nemal, ale nepochyboval o tom, že Olívia má k svojej sestre veľmi blízky vzťah. Pripomienka toho, ako sa dostala do ich sveta, priviedla jeho pozornosť na iné myšlienky.* Čo ak je to len dočasné? To, že si tu.* Dodal a znovu pôsobil dojmom, akoby sa cítil nepohodlne.* Možno sa máš len niečo naučiť a potom sa vrátiš späť k svojej rodine. Sama si predsa povedala, že nevieš, ako presne to funguje.

*Níat vyslovil otázku, ktorá jej hlavou neraz blúdila. Nevedela ako tie kvapky fungovali. Nevedela čo sa stalo u nich doma, či sa zrazu vyparila, tak ako tu len tak "spadla z oblohy". Nevedela o to nič, mala pocit, že ani jej sestra to presne nevedela. Veď ona sama si najprv myslela, že je to len sen, keď sa tu zjavila.* Možno. *Pritakala neveselo. Nepáčila sa jej tá predstava.* Kvapky ma mali doviesť niekam, kde budem skutočne šťastná a tým kým som. Doviedli ma sem a ja šťastná som. *Odmlčala sa. Bola. Slobodná, so slobodnými osobami okolo seba, bez pravidiel. a s ním. S Níatom. V domčeku v lese, ktorý bol menší než ich domáca garáž a predsa by ten domček nemenila. Byť obyčajným človekom bolo oveľa lepšie, ne byť bohatou dcérou.* Ak by ma to vrátilo späť, nezostala by som tam. *Povedala po chvíli mlčania.* Vrátila by som sa sem, už bez kvapiek. *Poznala meno planéty, presvedčial by otca. A keby aj nie, ušla by. Skôr či neskôr.*

*Zamyslene Olíviu pozoroval a napätie sa z jeho tváre vytrácalo len pozvoľna. Dokonca sa pousmial, ale potom sklonil hlavu a keď ju znovu zodvihol, niečo na ňom bolo iné. Viditeľne sa snažil hovoriť o niečom, čo mu bolo blízke, ale nedokázal z hlasu vymazať strnulosť. Nevedel ako na to, nikdy nehovoril o tom, čo cítil a neyslel si, že sa to niekedy zmení. * Rád počujem, že si tu šťastná. Ten, kto raz uvidí Altru, nechce odísť.* Odkašľal si a so zmesou pocitov, ktorú nevedel definovať, vstal.* Musím sa ísť trochu ochladiť, ale ty si tu urob pohodlie.* Usmial sa opatrne a vykročil smerom k vodnej stene. Cestou sa nemohol zbaviť pocitu, že od Olívie znovu uteká. Čo jej mal povedať? Že odkedy prišla, bola jediným človekom, ktorý s ním dokázal žiť aj napriek jeho komnplikovanej a nedôverčivej povahe? Že hoci mu svojimi večnými otázkami kradla pokojný spánok, práve to na nej považoval za podmanivé? Vmnohých ohľadoch sa správala ako dieťa, inokedy ho prekvapila svojou odhodlanosťou a odvahou. Vedela v ňom vyvolať hnev, vedela ho uchlácholiť aj pobaviť. Dostala sa mu pod kožu a nič nebolo frustrujúcejšie než pohľad na jej tvár, keď sa mu zdalo, že by k nemu mohla niečo cítiť. Chcel ju, Bože, ako ju chcel! Ale nezaslúžil si ju, ona bola príliš nevinná, príliš láskavá a on urobil v živote veľa odporných vecí. Nebol ako ona.*

*Rada by sa mu vo chvíli, ako sklonil hlavu dotkla líca. Aj sa trochu pohla, než si uvedomila, že nemohla. Nielenže to sľúbila, teda nesľúbila ale povedala a to bolo v podstate to isté, ale by si ublížila a popálenie ju nelákalo. Preto nechala ruku klesnúť pekne späť a len zamrmlala svoju odpoveď.* Nie je to o Altre, aj keď je to tu krásne. *Samotné miesto však nepredstavovalo rozhodujúci dôvod. Viac k tomu ale nepovedala, nechcela a ani by nemala možnosť, keďže sa zdvihol kvôli kúpaniu. Aj ona by si chcela zaplávať. Možno by ani tá voda nebola taká studená, keby plávala v dostatočnej blízkosti pri ňom.* Môžem sa k tebe pridať? *Spýtala sa teda neisto a vystrela sa. Dávno nebola vo vode, odkedy odišli z domčeka, aj keď dnes trochu morká skončila. Inak ale nemala moc príležitosti. Ostala ale sedieť, čakajúc na verdikt. Veď ani s jeho horúcim telom istotne nemohol vyhrať vodu v celom jazere.*