Hory a les

Clarin Neiro




*Nový závan vetra, ktorý prišiel zo severu mal v sebe okrem chladu aj stopu po ťažkej a zemitej vôni tlejúceho lístia. Neiro zašiel hlbšie do lesa a čím viac sa vzďaľoval umelým svetlám ľudského sveta tým bol pokojnejší a Clarin zase nedočkavejší.
´Mal som ten kabát rád.´
´Tak si kúpiš ďalší.´ odvrkol Clarin v povznesenej nálade a ďalej si nevšímal Neirove ponosy. Videl jeho očami ako zodvihol ruky a začal si postupne rozopínať kabát a vykasávať tričko pod ním. Na obnaženej pokožke však necítili chlad len akýsi neurčitý pocit, ktorý viac pripomínal šteklenie. Zakaždým, keď zo seba Neiro zhodil ďalší kus odevu, zohol sa a starostlivo ho poskladal na zväčšujúcu sa kôpku pod svojimi nohami. Keď bol už celkom nahý našiel v dutine jedného zo stromov dosť miesta, aby tam mohol svoje veci odložiť, ale nepredpokladal, že sa ešte niekedy vráti a vyzdvihne si ich. Buď to alebo za sebou nechá cestičku z zdrapov toho, čo by zostalo po premene, a to nechcel riskovať.
Bosými nohami našľapoval po mäkkom machu a prstami sa zabáral hlbšie do vlhkej studenej zeme. Bol to úžasný pocit, ale nie až taký úžasný aký cítil Clarin, keď Neiro ustúpil do úzadia a prenechal mu voľné pole. Démon sa stával každou sekundou čoraz silnejší až kým z Neira neostal len slabý hlas ukrytý niekde v jeho hlave a on sa nezačal meniť. Najskôr to vyzeralo akoby sa ľudská koža stala len akýmsi priesvitnejúcim obalom, skrz ktorý sa dalo dobre pozorovať ako sa vlnia iné, mocnejšie svaly a telo inej bytosti. Ľudská kukla padla na zem do zhnednutého lístia a po chvíli sa z nej vyliahol tvor oveľa väčší než sa na prvý pohľad zdalo, že by sa do nej mohol zmestiť.
´Som ako motýľ. ´zasmial sa Clarin štekavým smiechom a ponaťahoval si mohutné predné laby s ostrými čiernymi pazúrmi.
´Skôr si pako.´ pomyslel si Neiro vo vnútri Clarinovej mysle a okamžite mu napadlo, že toto nemá s premenou motýľa nič spoločné. V prvom rade toto bolo nechutné a keď Clarinovými očami zahliadol zvyšky toho, čo ešte pred pár minútami tvorilo jeho ľudské telo urobilo sa mu mierne zle.
Clarin bol vo svojom živle. Vstal a konečne sa poriadne natiahol. Jeho obrovské telo pripomínalo výškou väčšieho medveďa, ale tam sa akákoľvek podobnosť končila. Zadné laby mal o niečo väčšie ako predné, čo mu poskytovalo lepší odraz a zdôrazňovalo predĺženú líniu hrubého krku pokrytého dlhou čiernou srsťou. Hlava bola úzka s párom štrbín na konci, ktoré sa neustále chveli a nasávali do seba chladný nočný vzduch. Oči po stranách lebky mali zúžený mandľový tvar a dvojité viečka, ktoré dobre chránili štrbinové dúhovky čiernej farby. Uši kmitali do všetkých strán a snažili sa zachytiť akýkoľvek podozrivý zvuk.
´Myslíš, že pôjde po nás? ´ opýtal sa Clarin a Neiro si uvedomil, že démon túži po tom, aby sa za nimi mladá žena pustila do hlbokého lesa.
´Musela by byť blázon. ´
´Alebo by jej niekto musel dobre zaplatiť. ´
Clarin sa pohol dopredu a s divou radosťou vnímal ako sa mu pri každom kroku napínajú a sťahujú svaly na stehnách a chrbte. Bolo to úžasné byť zase vo svojej koži.
´Áno, hovor mi o tom. ´ pomyslel si Neiro a pasívne sledoval ako sa pred Clarinovým pohľadom mihá temný les v čoraz väčšej rýchlosti.*

Seram




´ To bolo šikovné.´
´Ja viem. ´ odvetil Seram a rozhodol sa ignorovať iróniu a pobavenie v démonovom hlase.
Vycítil, na čo sa Noby chystá skôr než to naozaj urobila, a preto uvoľnil svaly na krku a šiji takže sa mu hlava po údere mierne pootočila do strany a ona si na ňom nezlomila zápästie. Niekoľko pramienkov vlasov skĺzlo do čela a keď si ich Seram pokojným rozvážnym pohybom zhrabol dozadu mohla si Noby na okamih všimnúť ako sa mu pod snedou pokožkou na líci mihol tmavší tieň. Ten sa však rýchlo stratil hoci pôsobil neprirodzene ako pripomienka démona, ktorého v sebe ukrýval.* Dobre, to si zapamätám.* uškrnul sa na ňu, keď pomaly obrátil tvár a znovu sa jej zahľadel do očí.* Zatiaľ mi teda postačí slovíčko ďakujem.* Ako vstával mierne sa uklonil, čo pôsobilo nevýslovne posmešným dojmom a skôr než vyšiel z izby prehodil Nobyným smerom.* V Elekovej skrini nájdete nejaké šaty. Oblečte sa poriadne. Budem vás čakať vonku.* S tými úsečnými slovami za sebou zavrel dvere a znovu sa oprel chrbtom o stenu jaskyne. Podvedome zodvihol ruku a dotkol sa dlaňou líca ani si neuvedomil, že sa usmieva kým ho na to démon neupozornil.*

*Všimla si ten tieň na jeho tvári a trochu ju to prekvapilo, no bolo lepšie nekomentovať to. S pohľadom upretým na jeho tvár si uvedomila, že teraz vyzerala ako taká jedna nevďačnica. Zahanbila sa za seba a chcela sa mu ospravedlniť, no odišiel prv než by mu bola niečo povedala. Siahla po masti v lekárničke a natrela si tenkú vrstvu na porušené miesta kože. Ešte vytiahla jemný obväz a tým si spevnila prsty na pravej ruke. Trochu meravo sa postavila a prešla ku skrini, ktorá ukrývala celkom veľké množstvo šatstva. Takmer všetko boli pánske veci, ktoré neboli pre ňu, ale keď sa trochu prehrabala šatníkom, podarilo sa jej vyloviť nejaké smaragdovo zelené šaty z hrubšieho materiálu. ( typovo takéto, len v zelenom klikni) Vyzeralo ako z obdobia renesancie, celkom ju prekvapilo že Elek má u seba také staré šaty. Ale čo iné si mala obliecť, keď všetlko tam boli iba staré ošúchané rifle a košele? Veď to všetko boli veľké veľkosti v ktorých by plávala a pri najlepšej príležitosti by jej boli spadli z tela. S menšími ťažkosťami sa jej podarilo navliecť sa do šiat. Posledné úpravy dokončila pred zrkadlom. Najhoršie bolo, že si po chvíli uvedomila ako si upravovala zovňajšok ako nejaká koketnica a okamžite s tým prestala. Trpezlivo a hlavne sebakriticky sa pozrela na seba a vykročila z izby na chodbu. Prekvapilo ju ako Seram stál blízko dverí a jediné čo tomu nasvedčovalo bolo jej zdvihnuté obočie.* Seram..* začala pričom jej hlas znel zachrípnuto.* Možno som drzá a vy ste mi nesympatický, ale viem čo sú dobré spôsoby a ďakujem zato, že ste mi pomohli s prstami..* Povedala to tak potichu, že jediný kto ju mohol počuť, bol iba on. No oči jej blčali pohľadom, ktorý hovoril za všetko. Totot vám tiež nebudem opakovať!*

Ten hlupák.. kam to ide.*Povie si potichu sama pre seba, keď vidí, že ide ďalej, hlbšie do lesa. Posledný krát si potiahne z cigarety a potom ju hodí na zem. Zašľapí ju, aby tam zbytočne niekoho nepodpálila, i keď by to nebola žiadna škoda. Je jej trocha ľúto, že tam musí nechať viac ako polku tej tabakovej slasti. No, musí ísť ďalej, pretože práca jej očividne nikdy nespí. Zrýchli, aby sa jej nestratil z dohľadu a po chvíľke ide čoraz ďalej a ďalej. Keď vidí, že zastal, schová sa za strom a skoro ani nedýcha. Žeby ju odhalil ? Nie, to predsa nie je možné, veď bola tak ticho, že aj vánok by bol od nej hlučnejší. Istú chvíľu sa nevynára spoza stromu pre vlastnú bezpečnosť. Keď si je istá, že ju naozaj nezbadal a ani nepočul, vykukne a zastaví sa jej na pár sekúnd dych. Nečakala práve tento pohľad a to naozaj čakala všetko. I keď to sama nechce, jej podvedomie je teraz silnejšie ako ona a tak si vychutnáva pohľad na náhého muža. V tom sa akoby "sekne" a stiahne sa zasa za strom.* Čo to robím?! *strasie sa a rýchlo sa naňho zasa pozrie, no teraz je ešte viac šokovaná. Vie, že má svojho démona a bla bla, ale teraz je to tak nechutné. Naduje ju a pri tom znechutení zvraští čelo a vyplazí jazyk.* Fuj...*Povie si potichučky pre seba a pokrúti hlavou nad tými všetkými myšlienkami, ktoré jej behali hlavou ešte nad jeho ľudskou podobou. Zhlboka sa nadýchne, nech je pripravená na ten pohľad, ktorý ju práve teraz čaká, i keď v kútiku duše si praje mať naspäť jeho ľudskú podobu. Tá ju aspoň nenapína. Tak opäť vynorí hlavu spoza stromu, dúfajúc, že ju nepočul a sleduje ako ide ďalej.* Čo tým chce dosiahnuť ? Kam to ide..! *Nahnevane si v mysli prehodí pár myšlienok. Lepšie ako by ju mal počuť a vyzradiť tým svoje krytie. I keď niečo jej hovorí, že tu v lese to bude mať o niečo ťažšie ako v tom hnusnom smradľavom bare, ktorý bol plný ožranov a lacných žien. No i cez všetko, je lovkyňa, je to jej práca, ktorá ju napĺňa, preto nemá zábran a potichučky, malými krokmi sleduje jeho pohyby.*

Clarin Neiro




/ už vopred sa ospravedlňujem za naturalizmus /


*Neiro sa stiahol do úzadia Clarinovej mysle a snažil sa na nič nemyslieť, ale darilo sa mu to len veľmi ťažko. Cítil pevnú pôdu pod Clarinovými nohami, štipľavý nočný vzduch v nozdrách, ktorý sa pri výdychu menil na biele obláčiky pary. A potom – do ťažkej lesnej arómy sa primiešala dobre známa vôňa. Slabá a takmer nezreteľná no aj napriek tomu sa Clerinovým telom prevalila vlna adrenalínu a akejsi divej radosti, ktorá Neira zakaždým ochromila.
´Mali by sme stiahnuť. ´ naliehal na démona, ktorý v tom okamihu myslel na všetko možné len nie na to, že by si mal nechať ujsť takú príležitosť. Krvilačnosť v ňom bola silnejšia ako akákoľvek námietka zdravého rozumu.
´ Nie, je príliš blízko.´ zavrčal Clarin v duchu a dával si ešte lepší pozor na to, aby jeho pohyb po lese nesprevádzala ani tá najmenšia ozvena alebo šuchotavý zvuk lístia. Rýchlym tempom, ktoré si neustále udržiaval, prebehol ešte niekoľko metrov a potom zamieril k hustejšiemu porastu z kríkov, lianovitých výhonkov a divokých popínavých rastlín. Teraz tú ženu cítil ešte lepšie, pretože spomalil a ona sa k nemu neustále približovala. Jej krv mala svoj nezameniteľný pach, ktorý v ňom vyvolával čoraz silnejšiu túžbu dostať ju, ochutnať ju. Neiro bol nespokojný, jeho nervozita sa zväčšovala o to viac, že nemal nijakú kontrolu nad Clarinovým telom, ktorý sa už očividne rozhodol.
´ To nemôžeš urobiť, máme spolu dohodu! ´
´ Kašlem na celú našu dohodu. ´
Jediné nad čím Clarin dokázal premýšľať bolo na míle vzdialené Neirovej márnej snahe.
´ Nepodarí sa ti to, teraz som silnejší. Vieš, že čím dlhšie stráviš vo svojom tele tým viac sa vyčerpáš. ´
Neiro ignoroval Clerinovo dohováranie a snažil sa opäť zmocniť démonovej mysle a podmaniť si ju natoľko, že bude musieť poslúchnuť jeho slová.
Ale Clarin mal pravdu. Ešte stále bol príliš slabý na to, aby podobný úmysel dokázal uskutočniť, a tak mohol len sledovať ako sa obrovský tvor nehlučne zakráda lesom a oblúkom obchádza ženu, aby na ňu mohol zaútočiť od chrbta. Celý ten čas ju mal na očiach. Jej tmavá postava sa mihala pomedzi štrbinky medzi lístím alebo konármi stromov až kým sa Clarin nedostal na vyvýšeninu skaly nad ňou. Ešte chvíľu zostal na mieste, prikrčený čakal na ten správny okamih, ale svaly na tele mal rozohriate a napäté očakávaním. Pysky na papuli sa mu odhrnuli a odhalili prvý rad ostrých zubov s prečnievajúcimi silnými rezákmi po stranách, z hrdla sa mu predralo tiché zavrčanie a potom... skok. Clarin sa odrazil zadnými nohami, na chvíľu sa celé jeho telo ocitlo vo vzduchu, ale v ďalšej sekunde už dopadol prednými na pevnú zem a vztýčil sa nad ženou v celej svojej výške. Zachovával si ostražitosť, navyše celý jeho postoj už navonok naznačoval, že čokoľvek by chcela podniknúť z takej malej vzdialenosti, ktorá ich od seba delila, by sa nemuselo skončiť dobre. Tvor zhlboka dýchal a sledoval ju cez zúžene štrbinky svojich čiernych očí. Odhalené tesáky a hlboké rozzúrené vrčanie, ktoré mu vychádzalo z hrdla jasne dokazovali jeho úmysel, keď sa k nej začal pomaly približovať a po celý ten čas z nej nespustil zrak.
´Clarin! ´
Démon sa štekavo rozosmial. Pľúca mu napĺňala lahodná vôňa krvi zmiešaná s lesným vzduchom. Bol tak blízko, že počul rytmus jej srdca, videl ako sa rubínovo sfarbená tekutina prelieva pod tenkou vrstvou pokožky.
Neiro sa sústredil, aby oddelil svoje myšlienky od Clarinových, ktoré boli každou sekundou čoraz silnejšie a naliehavejšie. Hľadal v mysli dávnejšiu spomienku, ktorá ich vtedy oboch účinne paralyzovala, pretože tomu strašnému výjavu sa nevyrovnalo nič, čo už dovtedy videli.

Zablúdili do tej miestnosti iba náhodou. Alebo ich prilákal slabý pach krvi, ktorý dovtedy zacítili iba párkrát a nikdy ich pritom neomráčil pocit taký podobný strachu ako v tom okamihu. Nachádzali sa v jaskynnom tuneli, ktorý bol poprepájaný s ďalším množstvom chodieb vedúcich do väčších či menších dutých priestorov, jaskynných izieb. Tam teraz sídlila ich svorka, ak by sa to tak dalo nazvať. Predtým boli všetci samotári, ale spojilo ich niečo oveľa silnejšie než bola túžba po krvi a mäse tých úbohých slabých bytostí, ktorými sa živili ich démoni.
Ale izba, do ktorej nahliadli teraz bola odlišná od tých, v ktorých žili a trávili väčšinu svojho času. Bola dokonale zariadená a vybavená tými najlepšími lekárskymi prístrojmi takže pripomínala malú provizórnu operačnú sálu. A v jej strede bola do betónovej podlahy s vyhĺbenými žliabkami vsadená konštrukcia operačného stola. Clarin nechcel vidieť viac, stačil mu pach krvi, z ktorého sa mu robilo zle, ale Neiro bol vo svojej ľudskej podobe silnejší. Skôr v šoku ako zo zvedavosti zodvihol pohľad vyššie a uvidel To. Zvláštnu bytosť, ktorá mu bola dôverne známa a predsa sa nepodobala na nič, čo predtým poznal. Dolná polovica tela mala stále vzhľad a tvary démona, ale od hrudníka bolo telo ľudské... akási príšerná karikatúra oboch ich podstát. Bytosť bola pri vedomí a sledovala ich zahmlenými štrbinkami očí, ale vôbec sa nepohla. Prístroje pri jej hlave ticho nepravidelne pípali a ukazovali krivku úderov srdca, z operačného stola až k žliabkom v podlahe stekali sivasté pramienky krvi, polovica lebky bola preč a na jej mieste sa naskytal pohľad na pulzujúcu žilovatú hmotu, mozog. Neiro viac nezniesol ten výjav, ale skôr než sa odvrátil a vypotácal von z miestnosti, jeho pohľad sa ešte raz stretol z pohľadom toho tvora. Vzápätí si uvedomil prečo je mu tá bytosť taká známa. Bol to Azam. Azam a jeho démon Ewen. Zodvihol sa mu žalúdok, keď sa rukami oprel o jaskynnú stenu a sklonil hlavu. Clarin iba zmučene vrčal a napĺňali ho také silné pocity desu a zlosti, že sa takmer neovládol a premenil rovno tam. Na pleci mu odrazu spočinula niečia ťažká ruka a keď obrátil hlavu videl, že je to Seram, ktorý sa na neho s pochopením usmieva. Zabil by ho, lebo mu bolo okamžite jasné kto má to svinstvo na svedomí, ale potom Seram začal rozprávať...



´ Ak ju teraz zabiješ a Seram sa to dozvie skončíme rovnako ako Azam a Ewen. ´
Neirov hlas konečne prenikol do Clarinovej mysle a ten sa zháčil.

Seram



/ https://www.youtube.com/watch?v=mGYsf33ogBI&feature=related /


*Odstúpil od steny jaskyne a pohľadom prebehol po Nobynej postave odetej v starodávnych šatách. Spodný lem siahal až na zem, čo bolo trochu nepraktické pre pohyb v takých úzkych a zaprášených priestoroch, ale dokonale efektné, pretože nič nemohlo byť ženskejšie a vábnejšie ako šuchot látky a oblúčiky pŕs zovreté v rafinovanom výstrihu s viazaním. Bolo to dvojaké pokušenie pre neho ako muža a pre démona, ktorého túžba po jej krvi sa dala prirovnať k fyzickej bolesti.
Namiesto toho, aby však popustil uzdu svojej fantázii a nechal z nej niečo prejaviť aj navonok, pozrel sa do Nobynej tváre a široko sa na ňu usmial.* To nič, aj nabudúce.* vyslovil a v tmavých očiach sa mu zalesklo pobavenie. Pochopil ideu nevyslovených slov, ktoré tak jasne naznačoval jej neústupčivý pohľad a on sa s nimi trochu pohral na jazyku. Potom natiahol ruku smerom do chodby a naznačil Noby, aby ho nasledovala.* Rád by som vám dal ešte jednu šancu rozmyslieť si vaše rozhodnutie zostať tu. Niečo vám chcem ukázať, ale všetky otázky si nechajte až na neskôr. Zatiaľ len pozorujte a rozmýšľajte.* zodvihol ruku a ukazovákom si zľahka poklopal na spánok. Kráčal po chodbe, ktorá sa stáčala severným smerom, čo vedel len vďaka svojmu a démonovmu inštinktu, ktorý bol práve plne zaujatý vôňou krvi. Seram viedol Noby do tej časti jaskyne, ktorú sám obýval, ale vedel, že cestou musia prejsť cez veľkú jaskynnú sálu. Tam sa nenachádzalo nič, čo by ho mohlo prekvapiť, ale iné to bolo pre človeka, ktorý niečo také videl prvý a často aj poslednýkrát v živote.
Obrovský podzemný priestor bol zdanlivo nekonečný v miestach kde bola tma hustejšia, pretože do nej neprenikol ani jediný lúč svetla z otvorov na strope. Vonku vládla noc, ale cez štrbinky prieduchov vytvorených v skale sa dali pozorovať drobné svetielka hviezd. Možno bol ten pohľad úchvatný, ale nikoho z prítomných nezaujímal. Sála bola plná Arathi. Niektorí posedávali v skupinkách pri ohni vo svojej ľudskej podobe, ale neprehodili medzi sebou ani jediné slovo. Každý sa držal v ústraní a akoby vo svojom vlastnom svete. Jeden z nich držal v ruke dýku s krátkou čepeľou a vrýval jej hrot do bielej hmoty podobnej svojím tvarom dlhšej palici, ale až pri pohľade z blízka bolo jasné, že je to kosť. Odrazu postava zodvihla hlavu a obrátila ju ich smerom, polovicu tváre mu zahaľovala kapucňa, ale aj napriek tomu bolo poznať, že je mladý. Veľmi mladý, takmer ešte dieťa. Mal však výraz staršieho muža, rovnú líniu pier, ktorá nič nenaznačovala a jeho jediné odhalené oko, ktorým sa upieral do Nobynej tváre, zahorelo zvedavosťou. Potom sa odvrátil a znovu začal zručnými pohybmi vrývať dýku do kosti.


O niečo ďalej sa odohrával iný výjav a už vôbec nie taký pokojný. Arathi vo svojej zvieracej podobe sa kŕmili a bojovali o zvyšky potravy. Podľa dotrhaných a zakrvavených údov a šliach, odhalených svalov a vnútorností sa nedalo poznať komu alebo čomu mohli predtým patriť. Stojatý vzduch v miestnosti napĺňal ťažký kovový pach krvi a zúrivé vrčanie, keď si Arathi išli po krku. Z hlúčika sa vyčlenila dvojica tvorov. Ich obrovské telá nehlučne krúžili okolo seba a navzájom sa premeriavali chladnými pohľadmi skrz štrbinky očí. Potom ten vyšší a mohutnejší z dvojice zaútočil, vo svetle z ohniska sa na okamih zaleskli dlhé ostré tesáky sfarbené krvou do červena a potom sa stratili v hustej srsti súpera.
Boli tam aj Arathi, ktorí sa práve premieňali, každý v rôznom štádiu premeny, ale najviac pútali zrak práve tí, ktorý už boli tesne pred koncom. Na zemi ležali ako kukli skrútené ľudské telá, ale ich koža bola takmer priesvitná takže sa cez ňu dal pozorovať zvláštny pohyb akejsi tmavej bytosti, ktorá sa z neho liahla.
Seram kráčal cez stred jaskyne. Niekoľký Arathi ho pozorne a ostražito sledovali, ale častejšie sa ich pohľad zastavoval na žene kráčajúcej po jeho boku. Ich túžba bola takmer hmatateľná. Jeden z mužov, ktorý až dovtedy pokojne sedel pri ohni sa chystal zodvihnúť, ale mladík s tvárou zahalenou v kapucni a s kosťou v ruke v okamihu natiahol ruku a priložil mu hrot dýky k hrudi. Muž sa so zasyčaním znovu posadil a prepaľoval Noby pohľadom až dovtedy kým so Seramom nezašla do chodby. Až potom mladík spustil ruku a začal sa opäť venovať svoje práci akoby sa nič nestalo.
Seram vošiel do chodby, ktorá bola o niečo širšia a ústila do priestoru, na konci ktorého sa nachádzali ďalšie dvere. Otvoril ich a počkal kým Noby vstúpi dnu.*

/ na predchádzajúcej strane je aj Neiro len to hodilo na novú stranu tak pre istotu /

(( Oooh two steps from hell A niekto asi pozeral piliere zeme ^_^ juj ))

*Snažila sa nevšímať si jeho pohľady, jeho myšlienkové pochody, ktoré boli očividné a jediné načo sa chcela sústrediť bola jaskyňa a všetko vôkol nej. Pohľadom vyhľadávala Eleka, no nikde ho nemohla nájsť. Níata nájsť sa ani nepokúšala, bola si istá, že on je teraz niekde, kam ona nemôže. Nečakala, že sa jej niekedy v živote naskytne taký famózny a predsa desivý pohľad aký jej ponúkol teraz Seram. Tá veľká jaskyňa, alebo skôr podzemný komplex jaskýň bol ohromujúci. A o to viacej to čo sa tam dialo. Tí ľudia, ktorí iba tak sedeli sa zdali ničím nezaujímaví, aj keď ona moc dobre vedela, že takí nezaujímaví nie sú ako sa zdajú. No keď sa pozrela o kus ďalej, tam už taký nudný pohľad nebol. Stvorenia ako Dagharta, či Shalin sa tam práve kŕmili a zversky sa naťahovali o kus mäsa. Zdalo sa to hrozivé a priam nestráviteľné, až nato, že Seram nevedel o tom, že Noby už niečo také videla. Videla dokonca aj premenu, ktorá ju nijak neohromila pri neďalekej skupinke ľudí. Aj keď bolo otázne, či by ich mala ponímať ako ľudí. Aj keď to videla, všetko v nej vyvolávalo zvláštne, neidentifikovateľné pocity, ktoré by vysvetliť nevedela. Cítila akési zvláštne napätie, ktoré sa mohlo podobať náznaku strachu, no strach to nebol. Nebola to ani spokojnosť. Jediné čím si bola istá bol pocit fascinovania. áno, ten pohľad ju fascinoval, aj keď otázka, ktorá jej napadla bola desivá. Ako by som dokázala tu žiť, keď by som pre nich bola iba večnou pochútkou a lákadlom?
Z myšlienky ju vytrhol pohľad, ktorý ju zaujal. Vtedy na okamih prestali všetci existovať. pohľad toho mladíka sa jej zdal, niečím výnimočný. Niečim zvláštny. Zaujal ju a tak aj keď okolo neho prechádzala, nespúšťala svoj pohľad z jeho tváre. Všimla si ako prudko zareagoval, keď jedna z tých oblúd sa snažila k nej dostať a on ju ochránil. Chcela sa mu prihovoriť a poďakovať mu. Porozprávať sa s ním a mala bláznivo silné nutkanie spoznať toho mladíka. Priťahoval ju. Chcela vedieť jeho meno, kým je a všetko ostatné. Všetko čo sa dalo o ňom vedieť. Chcela sa pri ňom zastaviť okamžite. No Seram ju viedol ďalej a ona jediné načo sa zmohla bol posledný pohľad venovaný do krásne zeleného oka.
Miestnosť v ktorej sa potom ocitla bola rozľahlá. Bola prádzna, neboli tam žiadni ďalší z jeho druhu. Vyzeralo to ako obyčajná rozľahlá, naozaj veľmi prepychová obývačka. Udrel jej do očí pach sviec, ktorý bol teraz omnoho prívetivejší, ako ten pach krvi v predchádzajúcej miestnosti. Všade ich bolo naozaj veľa, keďže miestnosť bola dobre osvetlená. zaviedol ju tam, lebo si chcel pohovoriť? No jej pohľad upútali dvere na opačnej strane, ktoré boli zakryté jemným šifónom hodvábom. Vyzerali staré a ťažké ako z ocele. Pevným krokom prešla priamo k nim. Odtiahla záves a pozrela sa na ne.* Čo je za nimi?* Prehovorila bezokolkov, pričom sa na neho pozrela. Načo ju zaviedol tu, keď jej chcel ukázať toto tu? Je pokračovanie za tými dverami?*

*Seramove ústa sa zvlnili v rýchlom úsmeve no nebola v ňom ani stopa po úprimnej veselosti. Chvíľu Noby bez slova pozoroval a potom prešiel k vysokému drevenému stolu, v strede ktorého stál kovový svietnik. Na zložito posplietaných ramenách horeli sviece, vosk s tichým syčaním stekal po ich okraji a tuhol na vzduchu v polovici svojej cesty. Jedna zo sviečok však nehorela a zdalo sa, že práve to upútalo Seramovu pozornosť. Natiahol ruku a prešiel otvorenou dlaňou ponad knôt. * Strach? Nočné mory? * bez toho, aby sa pozrel Nobyným smerom Seram pokrčil širokými ramenami a keď ruku stiahol horelo na svietniku všetkých sedem sviečok. V slabej jantárovozlatej žiare ohňa vyzerala jeho postava ešte vyššia a oči, keď sa náhle obrátil a prenikavo zahľadel do Nobynej tváre, temnejšie. Na dúhovkách sa mu leskol odraz plápolavého svitu plameňov. Pomalými krokmi zmenšoval vzdialenosť medzi nimi takže odrazu nemala kam ustúpiť, pretože ju uväznil medzi dverami a svojím silným telom. Natiahol sa, jednou rukou zaprel o kovový povrch dvier tesne vedľa Nobynej hlavy a prstami druhej sa pohrával s príveskom, ktorý mal zavesený na koženej šnúrke okolo krku. Zložité symboly vyrezané na jeho povrchu možno na prvý pohľad dokázali zmiasť, ale pozornejšie oko si mohlo všimnúť, že to nie je nijaký amulet, ale kľúč s drobným radom výstupkov po stranách. * Ešte stále si nemala dosť? * prešiel na osobnejší tón a tlmene pritom zavrčal akoby sa ho zmocňoval hnev. Prstami zovrel šnúrku a jedným ráznym pohybom si ju strhol z krku. * Videl som ako na nás hľadíš. Nechápem to, naozaj je to fascinovanosť, ktorá sa ťa zmocňuje pri pohľade do našich očí? Potom si sa nedívala pozorne.* Naklonil sa ešte bližšie takže mal ústa len pár centimetrov od jej krku. Kľúč zapadol do zámky a Seramovo predlaktie sa na okamih obšuchlo o Nobyne boky. Potom od nej odstúpil akoby sa popálil a zvedavo ju pozoroval.
Miestnosť za dverami nebola väčšia ako tá, ktorá do nej ústila no odlišovala sa od nej lepším zariadením. Niekoľko nevysokých skríň, písací stolík, stolička a v najvzdialenejšom konci posteľ. Na prvý pohľad sa zdala prázdna, ale potom sa v nej niečo pohlo. Drobná ženská postava. Kriedovobiela pokožka mala vo svetle sviečok nezdravý žltkastý nádych, tmavé kadere vlasov zlepené potom a vychudnuté hrčovité ruky preložené krížom cez obrovské brucho. Bola mladá, sotva dosiahla dospelosť, ale pri pohľade do jej tváre by to človek nezistil. Tenké vysušené pery, vpadnuté líca a vystupujúce kosti. Akoby z nej tvor rastúci v jej bruchu vysával všetku energiu. Žena pocítila závan vetra, ktorý k nej prenikol skrz otvorené dvere a teraz ticho zastonala. Na druhej strane postele, v tieni sa pohla ďalšia postava. Bol to Arathi a v ruke zvieral nôž. Vystúpil z tieňa a jeho svetlé modré oči sa zabodli najskôr do Nobynej tváre a potom sa upreli na Serama. *Myslím, že sa to čochvíľa začne.* hlas mal chrapľavý a plný napätia. Seram takmer nebadane prikývol hlavou a odvetil.* Tak ho choď zavolať.


/ nemohla som si pomôcť strašne sa mi páči a v tej kapucni a vo večernom lese /

(( Áno, áno, bol úžasný A ako vidím, niekto sa ma tu chce zbaviť ))

*Sledovala ho. Ako tam tak stál, díval sa na sviece a mlčal. Nebola predtým jedna svieca zhasnutá? No myšlienku nechala iba tak, mysliac si, že si nevšimla dobre. No to čo následovalo potom bolo... Znepokojujúce. Jeho blízkosť jej nerobila dobre. Necítila sa príjemne, keď bol pri nej takto nebezpečne blízko. Cítila jeho dych, jeho vábivú vôňu, ktorá bola takmer rovnaká ako Níatova. Uvedomila si, že asi všetci takto krásne voňajú. Privrela oči, nielen preto, že sa na neho nechcela dívať, ale aj z dôvodu, že nemohla. Aj keď bol pre ňu príťažlivým, neplánovala mu podľahnúť. To teda nie! Jeho horúci dych na svojej tvári ju pálil ako oheň a predsa mala problém nepritúliť sa k nemu. Ten nebadaný dotyk na jej bokoch ňou striasol a preto bola rada keď konečne mohla od neho odstúpiť a prejsť dnu.
Keby však bola vedela čo ju tam čaká, radšej by si vybrala jeho večné objatie ako onen pohľad. Zhrozený výkrik jej zamrzol na perách. To čo videla bolo hrozné!* Matka..* zašepkala do ticha šokovane. Chcela k nej pristúpiť, chytiť ju za ruku a povedať jej, že všetko bude v proiadku, ale krok ktorý začala už nedokončila v momente kedy z tieňa vystúpil druhý muž s nožom v ruke! To nemôžu urobiť! Nemôžu! Je iba tehotná! Nemôžu ju rozpárať a to dieťa z nej dostať! Veď nemá žiadne sily, to nemôžu!!! Splašene uvažovala. Chcela hľadať oporu u Serama, ale keď vedela, že je to márne, ani sa na neho nepozrela. Jej slabé nohy ju nakoniec predsa len poslúchli a ona spravila pár krokov k posteli. Zastavila sa až tesne pri nej, kde si kľakla a vzala do dlaní jej mokrú ruku a Noby ženu pohladila po čele. Chcela ju utíšiť, že všetko bude v poriadku, ale jediné čo zo seba vytisla bol vzlyk, keď sa jej oči zaliali slzami.*

Seram


*Arathi nedôverčivo sledoval ako Noby hladká ženu po ruke, ale nakoniec predsa len prešiel okolo Serama a stratil sa na chodbe. Izbu teraz napĺňal len nepravidelný ženin dych a občasné zastonanie, ktoré jej vyšlo spomedzi pier. Zdalo sa, že nič nevníma a viečka naďalej zostali zavreté, prsty zaborené do vlhkých prikrývok, ktoré jej zhúžvané spočívali pod vyčerpaným telom. Bola takmer mŕtva a jediný život pulzoval v jej bruchu s napnutou a sivastou pokožkou, pod ktorou sa občas mihol tmavší tieň.
„Dobre sa na ňu pozri, pretože ak tu ostaneš skôr či neskôr ťa môže stretnúť podobný osud Noby. Naozaj chceš toto?“ Seramov hlas bol teraz celkom tichý a jeho oči sledovali bytosť na posteli. Výraz jeho tváre sa zmenil akoby si na tvár nasadil bezvýraznú masku bezcitnosti.
Odrazu žena pootvorila oči a pozrela sa priamo na Noby akoby ju pohľadom prosila, aby od nej neodchádzala. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a potom znovu zavrela oči. Atmosféra v miestnosti sa odrazu zmenila.
Na Nobynom pleci spočinula ruka s dlhými štíhlymi prstami a jemne ho zovrela. Stál nad ňou mladík, ktorého tvár bola stále zahalená kapucňou a upieral na ňu svoje prenikavé zelené oči. Vôbec neprehovoril, ale vyžarovala z neho sila, ktorá nebola ničivá. Práve naopak. Jemne odtlačil Noby nabok a posadil sa na kraj postele k ženinej hlave. Chytil jej chudú ruku do svojej mladíckej dlane a sklonil sa k jej uchu. V celom tom geste bolo toľko pokoja a rozvahy, že ho Noby nemohla pokladať za zlý úmysel.
Mladíkove oči sledovali ženinu tvár a vyzeralo to akoby v nej niečo hľadali potom sa sklonil a zľahka pritisol svoje pery na jej ucho. Zdalo sa akoby jej doň niečo šepkal a o niečo neskôr sa črty ženinej tváre uvoľnili, stiahnuté svaly na rukách povolili a ona vydýchla úľavou. Mladík ju po celý ten čas držal za ruku no v slabom mihote sviečok sa nedalo odhadnúť či im cez prepletené prsty naozaj presvitá akési matné svetlo.
V tom okamihu Seram pristúpil k Noby a natiahol k nej ruku. „Tu už nie je čo vidieť. Zeon sa o ňu postará... nemusíš sa báť, že zomrie.“

*Veci sa diali akoby mimo ňu. Nevedela ako reagovať, či niečo povedať. Len kľučala a so zahmlenými očami sa dívala na ženu. Jej precitnutie v nej vyvolalo taký silný šok, že takmer od nej odskočila. No zotrvala a nevnímajúc si svoje okolie hľadela do ženiných očí. Ako len niečo takéto môžu trpieť? Kde je otec toho stvorenia čo sa má narodiť? Vari sa s tým nedá nič robiť? Prečo si Seram myslí, že aj ona by mohla takto skončiť? Najprv by k sebe niekoho z nich musela pustiť a to, že Níat jej povedal, že bude matkou, neznamená že ona sa podvolí a pristúpi nato. Nič také v pláne nemá. Ale už nie je cesty späť. Nikdy by nedokázala zabudnúť na toto miesto a nikdy by ju nenechali iba tak odísť v strachu, že by ich prezradila. Nie je naivnou, aj keď dostáva očividne šancu odísť. Napriek tomu všetkému, cíti istý druh vďačnosti voči Níatovi a ona chce vedieť ako mu je. Chce byť pri ňom až kým nebude v proiadku. Vtedy bude ochotná odísť. Ale Seram sa teraz postaral o to, aby tento krok zvažovala, prípadne ľutovala. Podarilo sa mu vydesiť ju takmer až k smrti. Žiadna žena by sa nedokázala dívať ako druhá trpí. Nie takto!
So žmurkaním a slzami tečúcimi po lícach uprela svoj zrak na mladíka. Dívala sa na neho ako na zjavenie. Jeho zrak bol taký vľúdny, že mala pocit, akoby sa do nej vlieval kus pokoja. Stačilo aby sa na ňu pozrel a ona vedela, že už bude dobre. Ale pocity beznádeje a strachu zo seba vypustiť nevedela. Nemohla. Poslušne od ženy odstúpila na niekoľko krokov, dávajúc si pozor, aby bola dostatočne ďaleko od Serama. On bol teraz tým posledným s kým chcela byť. Za všetko mohol on! Iba on! Neutrela si slzy, ktoré jej stekali po tvári, len sa dívala na ten pohľad. Ako žena pokorne počúvala čo jej mladík hovoril a na okamih chcela aj ona upokojiť. Stála tam strnulo, netušiac či sa dokáže odtiaľ pobrať, keď ju o tom presvedčil Seram. Akoby ju vytrhol zo snívania, prekvapene pozrela na jeho ruku vystretú k nej. To gesto bolo lákavé, ale ona mu iba po ruke capla odmietnúc ho a pobrala sa preč.
Od dverí ešte venovala pohľad na ženu a chlapca. Ako jej mohol Seram povedať, že neumrie? vari si myslel, že ju hlúpa?! Prešla do vedľajšej miestnosti a zastavila sa pred svietnikom na ktorom svietilo sedem sviec. Rukami sa oprela o stôl na ktorom boli a ťažko dýchajúc, snažiac sa premôcť všetky emócie, ktoré v nej vreli, sa dívala na stôl a na suché lístie, ktoré bolo na ňom porozhadzované. Ako sa len mala upokojiť, keď v nej išla vybuchnúť sopka?! Dýchala z hlboka, no i tak prerývane zadržiavajúc plač, ktorý ju už-už išiel ovládnuť. Vždy si myslela, že je pevnou a statočnou ženou, no stačilo tak málo a Seram jej dokázal pravý opak. Presne vtedy, keď ju toto zistenie zasiahlo ako blesk z jasného neba, sa Noby usedavo rozplakala. Nohy sa jej podlomili, ale vďaka tomu, že sa pevne držala stolu sa nezosunula na zem.* Ty!* zasyčala k Seramovi, aj keď sa na neho ani len nepozrela. Nie hneď, oči a líca zaliaté slzami uprela na neho pomaly a s takou nenávisťou koľko sa v nej našlo.* Za všetko môžeš iba ty!* Všetko v nej vypuklo a ona sa cítila tak šialene smutná a nezlostená! Stačilo pár krokov aby sa priblížila k nemu. Vtedy zdvihla päste a začala nimi búšiť do jeho hrude. Vtedy už plakala tak, že ho ani nevidela.* Nenávidím ťa! Nenávidím ťa, Seram! Prečo mi to robíš?!* Hovorila pomedzi vzlyky, stále neschopná upokojiť sa. Ako jej to mohol urobiť? Prečo jej to robil? Aké mohol mať nato dobré vysvetlenie? hnev začal utíchať a vtedy aj ona prestala do neho búšiť. No plač nie a nie prestať a nohy ju už nevládali udržať. Zničená ťarchou všetkých pocitoch sa mu schúlila na hrudi, dúfajúc, že ju nechá vyplakať sa.*

*Stále len kráča a kráča, hlbšie do lesa, ako by niečo hľadal alebo chcel nájsť. Potichučky sa zakráda malými krôčikmi bezpečnou vzdialenosťou za ním. Keďže si musí dávať obrovský pozor na to, aby ju neuvidel alebo nepočul, musí vynakľadať mnoho úsilia, aby jej kroky boli také tiché pri styku so zemou. Z tváre jej spustí jeden priamienok potu, ktorý si rýchlym pohybom ruky utrie a ďalej sleduje to monštrum kade sa prediera. Síce nevie, dokedy ho bude sledovať, len vie, že ho chce čo naskôr chytiť do bezmocnosti a konečne sa bude môcť usmievať nad ním ona. Nad svojim najkrajším úlovkom aký kedy chytila. No na to potrebuje ešte chvíľku. Vysledovať, keď nebude taký ostražitý.. V myšlienkach sa horlivo pousmeje a v očiach sa jej zalesknú malé iskričky nedočkavosti. Ten chtíč, ktorý ňou prevláda pri myšlienke jeho chytenia. Nabijá ju to energiou pričom sa jej kroky oveľa zrýchlia a ona sa cíti sebaistejšia. Teraz má šancu. Spomalil.. Chvíľu sa snažila rozoznať jeho od všetkých tých stromov naokolo, ktoré pripomínali rôzne postavi v tme.* Čo to..*Povie si sama pre seba, keď ho stratí z dohľadu.* Nie, to nie je možné, veď len teraz..*Srdce jej zane búšiť trocha silnejšie a rýchlejšie. Vytratil sa jej z dohľadu a to si ona nemôže predsa dovoliť. Vie, aké je ťažké nájsť ho a teraz ho stratí ? V lese, kde sú hádam len oni dvaja a jej sa...STRATÍ?! Trocha nervózne sa začne obzerať, keď zrazu... Objaví sa rovno za ňou. Pri tom, ako si uvedomí, že jej krytie je odhalené, že možno už dlhšiu dobu vie, že je tu a len sa s ňou hral sa otočí a na jej tvári sa dá pozorovať prekvapený výraz. Je tak blízko, že keby urobí čo i len jeden krok dozadu, určite ju zabije jedný švihom. Nie je však vyľakaná a jej pohľad sa zmení na pohľad plný nenávisti pri ktorom ako si ho v rýchlosti obzerá takto zblízka sa jej ruky hemžia energiou túžiacou rozseknúť tohoto tvora. V tejto chvíli je pripravená na všetko, keďže nemá možnosť na útek. V zmätku jej v hlave zbĺkne myšlienka. Nie je to žiaden úžasný nápad, ale za pokus to stojí. Pousmeje sa na a hľadí mu rovno do oči ctižiadostivým pohľadom. Snáď ho to na chvíľku zabaví, keď pravú ruku pomaličky dáva dozadu, kde má za opaskom svoju potenciálnu záchranu. Tými najmenšími pohybmi sa pokúša vytiahnuť tú prekliatu zbraň spoza opaska, keď... tichučké prasknutie, čo signalizuje, že ju má konečne v ruke. Na jej tvári sa zjaví ešte istejší výroz, no nespúšťa očný kontakt. Ak sa o niečo - čokoľvek pokúsi - má pripravené presne toto - malú striebornú zbraň na pohľad celkom nerozoznateľnú od ostatných menších. Tá je však špeciálne vyrobená práve pre ňu od jej verného priateľa. Po jej dĺžke sa rozpriestiera modrá čiara, ktorá hovorí to, že zbraň je pripravená na použitie. Vnútri sa každou sekundou napĺňajú strieborné náboje ťažkou tekutinou, ktorá obsahuje jed, ktorý zabije akúkoľvek žijúcu bytosť. Striebro ich však má chrániť pred tým, aby sa jed nedostal skôr, ako sa dotkne obete. Zbraň má asi 1000 použití a sama sa dobíja, keďže malé čiastočky jedu, ktoré prechádzajú do strieborných obalov sa tam vnútri aj množia, čím vytvárajú ďalšie zásoby tejto skvelej útočnej tekutiny. Sama je hrdá na tento výtvor, keďže ju nebaví stále dopĺňať tie hlúpe obyčajné zbrane, ktorými sa musela doteraz brániť. Za chrbtom drží tento malý zázrak a čaká, čo sa stane. Popravde čaká, kedy zaútočí, keďže aspoň to mu zatiaľ vyčítala z tváre. Baží po tom, aby ju zabil a nažral sa. To jej však len lichotí a dáva jej to ďalšiu zámienku, ktorá jej dokazuje to, že ho musí čo najskôr zabiť... Alebo ? na opačnej strane zbrani má 5 rozličnúch tlačidiel. Sú vlastne len rozličné farbou. Prechádza prstom po žltom a po červenom.. Keď zaútočí je pripravená použiť zbraň... ale nevie sa rozhodnúť, či jej stačí jeho smrť. Či po takom dlho strávenom čase jeho prenasledovania je najlepší nápad ho zabiť alebo sa s ním ešte trocha pohrať.*

Clarin Neiro





*Clarin prudko dýchal. Vzduch, ktorý mu vychádzal z nozdier sa v okamihu zrážal na biele obláčiky pary a cez zaťaté a odhalené tesáky sa predieralo tlmené vrčanie. Krv ženy ho lákala, ale spomienka, ktorú mu ukázal Neiro bola stále príliš živá a desivá.
´ Raz ti to vrátim, Neiro. ´ sklonil hlavu nižšie k zemi akoby sa chcel ešte naposledy priblížiť lákavému teplu ženského tela a potom sa odrazil. V prudkom skoku sa bokom obtrel o ženu a časť jeho sily sa preniesla do nárazu, ktorý jej uštedril. Pružnými a dlhými skokmi sa rozbehol preč, hlbšie do tmavého a hustého lesa, v ktorom by sa mohol stratiť.
´ Ďakujem. ´
´Na to ti kašlem. ´ odvrkol Clarin a pripravil sa na rýchlejší beh. Iba zvuk vetra a upokojujúca rytmika pohybu mu mohli vyhnať z mysle chuť a vôňu krvi... keď už nie Neira.*

Seram




*Zavrel dvere, ktoré oddeľovali hlavnú izbu od spálne a zostal pri nich mlčky nehybne stáť. Polovica tváre sa mu strácala v tieni kam nepreniklo slabé svetlo sviečok, ale obe jeho oči horeli tmavým leskom, ktorý akoby vychádzal priamo z temnej duše.
Keď sa k nemu Noby priblížila a začala mu päsťami búšiť do hrude nebránil sa. Nechal nech sa jej zúfalstvo a hnev vlejú do jeho tela, ktorým aj tak nemohla otriasť jej slabá ľudská sila. Neskôr sa dotkol jej zápästí a dostal ich do jemného zovretia svojich prstov, ktoré jej nemohlo ublížiť až kým proti nemu neprestala bojovať a takmer by sa vyčerpaná zrútila k zemi keby ju jednou rukou neobjal okolo pása a druhou okolo ramien.
´ Stačilo by keby si jej len trochu zaklonil hlavu. Len trošičku Seram a jej krv by bola tvoja. ´
Seram zavrel oči, tuho ich zažmúril a sklonil hlavu do priehlbinky medzi Nobyným ramenom a krkom. Trvalo to iba okamih, dovolil si niekoľko bolestivých nádychov, keď jej ovial pokožku svojím horúcim dychom a potom sa perami zľahka obtrel o jej ucho.* Pretože by si ma nenávidela ešte viac keby som ti neukázal všetky možné dôsledky tvojho rozhodnutia. Netušíš aký ťažký môže byť tvoj život s nami. My nie sme ľudia Noby. Nemáme vaše city, ktoré by nás zadržali predtým než urobíme niečo zlé, jediné, čo máme je sila našej trpezlivosti a odhodlania.* Dotkol sa bruškami prstov Nobynho krku a pod pokožkou okamžite pocítil pulz jej srdca. Oddialil od nej tvár a pozrel sa do očí vlhkých od sĺz. A pretože bola v jeho náručí taká uvoľnená a vyčerpaná plačom zodvihol ju s ľahkosťou do náručia a vyšiel späť na chodbu. Jeho izba nebola ďaleko a vstúpil do nej jednoducho tak, že slabým kopnutím otvoril dvere a rovnako ich za nimi znovu zavrel. Zdalo sa, že pánty sú na podobné zaobchádzanie zvyknuté a preto vôbec nezaškrípali ani nekládli odpor. Izba bola zariadená veľmi skromne, takmer väzensky, ale mala svoju vlastnú posteľ a práve tam Seram Noby uložil. * Oddýchni si, porozmýšľaj o tom, čo si tu videla. Prídem neskôr a donesiem ti nejaké jedlo. Akokoľvek sa rozhodneš už ťa viac nebudem presviedčať.* Možno jeho slová vyzneli bezcitne a črty tváre nepohla nijaká emócia, ale cítil, že keby s Noby zostal ešte dlhšie neovládol by sa. Mal svoje vlastné tajomstvá, ktoré sa v ňom oživili pri pohľade do jej zmučenej tváre. Obrátil sa chrbtom k posteli a vyšiel z izby zabuchnúc za sebou dvere. Vonku sa na chvíľu oprel chrbtom o stenu a neprítomne zahľadel do šera v chodbe.
´Možno s ňou, by to tentoraz dopadlo inak. ´ zamyslel sa démon v jeho mysli, ale Seram vedel, že je to len ďalší z jeho spôsobov ako mu to všetko sťažiť. Udrel päsťou do skaly a rýchlym krokom sa stratil v chodbe.*

*Keď sa k nej vtedy tak sklonil a jeho tvár bola blízko jej krku, jej naozaj zraniteľných častí, mala chuť podvoliť sa. Povedať mu nech si urobí čo chce, nech ju kľudne zabije. Bolo by jej to v tom okamihu jedno. Jediné načo sa celý ten čas zmohla bola iba spolupráca. Neodťahovala sa, nebránila sa. Iba sa nechala objímať, nechala jeho nech ju má pri sebe tak blízko, nech ju zdvihne do náruče a i tak sa vtedy k nemu pritúlila a schovala si tvár na jeho ramene. Ani si neuvedomila čo jej povedal, aby si oddýchla a pouvažovala. Už takmer spala, keď pod sebou už necítila jeho ruky, ale len starý, no i tak príjemný matrac. A v tedy úplne upadla do spánku.

O niekoľko hodín neskôr

Zo sna ju vytrhol tichý zvuk a ona sa prudko zobudila. Nevedela či ten zvuk bol z jej sna, alebo z miestnosti, ktorú nespoznáva a v ktorej sa ocitla. Kde to som? Pýtala sa sama seba matne si spomínajúc na plač a Seramovo objatie. Nieee, to sa jej muselo snívať. Neobjímala ho a on ju tiež nie. Veď to by bolo naprosté bláznovstvo. To absolútne neprichádzalo do úvahy! Takýto variant zavrhla prv než by sa stihol naplniť v spomienke na slzy a...* Ach, ono to je pravda!* Uvedomila si pri spomienke na tehotnú ženu. Naraz sa jej všetko vybavilo. Ako zo zlého sna! Ako len mohla tak klesnúť a dovoliť tomu chlapovi, aby sa jej dotýkal?! Priznaj si, páčilo sa ti to! Nie! Nepáčilo sa jej to! Ale áno, páčilo. Však máš na tele zimomriavky. Nemá, ale i tak si trela ruky v obave, že jej naskočia. Naraz si nato všetko spomínala celkom jasne. Mala si rozmysleiť čo bude.* Seram?* opýtala sa do ticha dúfajúc, že je niekde poblízku, aby sa o tom mohli porozprávať. Potrebuje ešte zodpovedať nejaké otázky.*

Seram


*Keď stíchla ozvena Nobynho hlasu, na krátku chvíľu zavládlo v jaskynnej izbe ticho a potom sa znovu ozval ten zvuk, slabé zavŕzganie dreva, ktorý ju predtým zobudil. Vyšiel z rohu miestnosti kam nepreniklo slabé svetlo sviečok, a preto sa tam držal neustály tieň. No jeho súčasťou bolo aj niečo oveľa temnejšie, akýsi neurčitý obrys pripomínajúci striehnuceho človeka, ktorý opatrne vstal zo stoličky a vykročil bližšie k hranici svetla. Najskôr doň vstúpila jeho vysoká štíhla postava spolovice zahalená záhybmi čierneho plášťa a potom ramená, na ktorých spočívala kapucňa. Ryšavé vlasy nadobúdali v plamennom svite sviečok takmer ohnivý lesk a zelené oči Noby pozorne sledovali.
Mladík pomaly zodvihol ruku k tvári a priložil si ukazovák na pery v jasnom znamení ticha. Obišiel posteľ, látka plášťa sa mu pri tom pohybe zvlnila okolo nôh, a keď stál vedľa stola, pred záhlavím, položil na jeho drevenú dosku drobnú figúrku. Bola vyrezaná do kosti, jej belostné údy detailne vypracované a znázorňujúce démona Arathi v pokojnom postoji so štrbinkami očí upretými na toho kto sa na neho díval. Mladík sa odrazu strhol a stiahnuc ruku do záhybov plášťa rýchlo prešiel k dverám, ktoré sa v nasledujúcom momente otvorili. Na prahu stál Seram a v jednej ruke držal misku, z ktorej stúpala biela para spolu s lahodnou vôňou jedla. Hľadeli si priamo do očí.
„Ďakujem, Zeon. Už sa môžeš vrátiť naspäť k Evyl, ešte ťa bude potrebovať.“ Položil svoju širokú dlaň na mladíkovo plece.
Zeon bez slova prikývol, potom na okamih obrátil hlavu uprúc na Noby krátky no sústredený pohľad a nakoniec si znovu založil kapucňu, ktorá skryla jeho ohnivé vlasy a rovnako aj bledú tvár s hlbokými zelenými očami. Sklonil hlavu a nehlučne vyšiel z izby, jeho postava sa opäť stratila v tieni za Seramovým chrbtom.*

Tak, čo teraz urobíš..*Len sa vyzývavo usmieva a čaká kedy už konečne zaútočí. To tu budú hádam len tak stáť a pozerať na seba ? Absurdné, keď v tom.. Pocíti ho na svojom bruchu a v ten moment ranu. Trocha stratí rovnováhu a padá na zem, no zachytí sa rukami a v rýchlosti sa postaví na nohy.* Ten hlupák. *Nahnevane skríkne, aby to počul a aby sa vrátil. Ihneď sa však rozbehne za ním ako najrýchlejšie vie. Možno je rýchli, ale ani ona nie je žiadne B-éčko a nenechá si len tak skákať po hlave. Teraz nie. V ruke drží zbraň a je pripravená ju naňho použiť, pri akom vymeraní jedu si ešte nie je istá, ale až ho chytí a on bude len na ňu bezvládne hladieť.. Tá myšlienka ju poháňa vpred a to je nabíja takou energiou, že ešte viac zrýchli.. no dych jej nevstačí na večnosť, preto dúfa, že ho už čoskoro dolapí, i keď, prečo pred ňou vlastne ušiel ? Žeby bol až taký posero ? V mysli sa mu vysmeje a stále beží za ním koľko vládze.*

*Prekvapilo ju keď videla mladíke ako k nej ide. Nemal byť pri tej žene? Tak čo potom robil tu a v tomto momente? Prečo sa ocitol pri nej? A prečo ho doposiaľ nepočula povedať ani jedno slovo, keď očividne rozprávať vedel. Však tej žene niečo šepkal. Videla ho. Chcela sa ho opýtať kto je, aj keď nie raz počula jeho meno. No naznačil jej aby mlčala, tak sa neodvážila ani len pípnuť.
Fascinovaná pohľadom na figúrku sa pozrela na mladíka. Jej pohľad bol jasný. Čo to má znamenať? kričali jej oči, no nedočkala sa odpovede. Neodvážila sa ani postaviť a prejsť k stolu. Jediné čo ju donútilo konať bol príchod Serama. Vtedy zareagovala automaticky a kým jeho pozornosť bola uprená na mladého chlapca, vzala figúrku do svojich prstov a aby ju nevidel Seram, zatiaľ si ju zastrčila do výstrihu. Mala v pláne pozrieť si ju neskôr. Ten nutkavý pocit ju neopúšťal ani keď sa na ňu tak chlapec pozrel. Akoby jej chcel povedať niečo dôležité, no ona nevedela čo! Nerozumela mu! Sledovala ho až kým jeho chrbát nezmizol za Seramom a vtedy svoju pozornosť musela venovať iba jemu. Na sekundu jej pohľad spočinul na pariacej sa miske a zaujímavej vôni šíriacej sa z nej.* Dobrý večer.* povedala, aj keď si nebola úplne istá koľko prespala a či už nie je deň. Mohla prespať naozaj dlho a nebola by to ani len tušila.* Chcem sa s vami porozprávať.* Načo sa točiť okolo horúcej kaše, keď to môže mať hneď za sebou.*

Seram


Dobrý večer.* vstúpil do izby a nohou za sebou privrel dvere. Misku s jedlom položil na stôl pred posteľou a znovu ustúpil dozadu akoby dával Noby najavo, že jej z jeho strany nič nehrozí. Prešiel na opačný koniec miestnosti ku kreslu s vyblednutým, miestami ošúchaným, poťahom a uvoľnene sa doň usadil. Dlhé nohy natiahol pred seba a prekrížil ich, lakťami sa zaprel do bočných opierok a ukazovákom si popritom zamyslene prechádzal po perách. Výraz v jeho tvári nič nenaznačoval, pokojne mohol vyjadrovať uvoľnenosť alebo dobre utajovanú ostražitosť.* Tak sa teda porozprávajme a ja zvážim, na ktoré otázky vám budem ochotný odpovedať. Ak teda nejaké máte...* Prešiel opäť na formálne oslovenie. Uvedomoval si, že tá chvíľa, počas ktorej mu tak poddajne spočívala v náručí bola dávno preč a on teraz hľadí do zvedavých očí ženy, ktorú smrteľne nedesila jeho blízkosť. To bola po dlhých rokoch zmena, ktorá ho istým spôsobom miatla a na druhej strane príjemne vzrušovala. *

/Predvčerom som si našla v schránke krásnu pohľadnicu
Ďakujem moja milá krásna Am / Terezka veľmi ma potešila ani som to nečakala a teraz ju mám krásne vystavenú na čestnom mieste pri knižkách až sa hanbím, že som v tomto zaostala, ale budem sa ti to snažiť nejako vynahradiť, čo povieš? /

Clarin Neiro




´ Dúfam, že si ju počul, pretože ja si o tebe myslím to isté. Toto je hlúposť, Neiro, a ty to vieš. ´
Clarinovo pružné telo a svaly sa napínali v rýchlom behu, ale aj napriek ostrému svišťaniu vetra a rytmickým úderom srdca, ktoré mu napĺňali hlavu tichou pulzujúcou ozvenou, vedel, že tá žena je stále za nimi. Očividne na ňu blízkosť smrti nezapôsobila až tak, aby sa vzdala ich prenasledovania a radšej sa vrátila tam odkiaľ prišla.
Neiro vedel, čo sa mu Clarin snaží povedať, ale stále sa tomu bránil. Nechcel, aby zbytočne prelievali krv ak sa tomu dalo vyhnúť, ale aj on počul ten výstrel. Ani jemu sa nepáčila predstava, že by mal byť lovnou zverou a potom natiahnuť hnáty len kvôli svojim zábranám, keď ich druhá strana zrejme neocenila tak ako čakal.
´ Dobre, máš pravdu. Takto sa jej nestrasieme a ona po nás pôjde. ´
Clarinovi z hrdla vyrazil štekavý smiech a v dutej ozvene sa rozľahol lesom dosť hlasno na to, aby ho začula aj žena za nimi.
´ Uvoľni sa Neiro. Nechaj ma myslieť za nás oboch a uvidíš, že z toho budeš mať radosť aj ty. ´ Clarin sa prednými labami silnejšie zaprel do zeme, spod ostrých zahnutých pazúrov vyfrkla do vzduchu spŕška zeminy, ale skôr než by v zotrvačnosti začal spomaľovať urobil prudký obrat a vyrazil opačným smerom. Vedel, že všetko teraz závisí na jeho rýchlosti. Noc mu poskytovala výhodu, pretože jeho čierna srsť dokonale splývala s každým tieňom. Napriek rýchlosti našľapoval takmer nehlučne a využíval blízkosť hustejšieho porastu či skália, aby zmenšil možnosť, že po ňom žena vystrelí a trafí sa. Mohol sa dokonale sústrediť, pretože Neiro ho počúvol a stiahol sa hlboko, až na samé dno jeho mysle kde bol len akousi podvedomou spomienkou. Krv mu búšila v sluchách, ale silnejší bol zvuk, ku ktorému sa blížil. Tlkot ľudského srdca a vôňa krvi. Cítil ako v ňom narastá hnev, ako sa mení na nenávisť s trpkou príchuťou blenu na podnebí a jediné, čo ju mohlo prekryť a uhasiť túžbu po pomste sa nachádzalo za slabou membránou kože a šliach jeho koristi.
Každým jeho skokom sa vzdialenosť medzi nimi zmenšovala, ale on stále využíval zákryt stromov a až v poslednej chvíli – keď už bol len pár metrov pred cieľom – odrazil sa zadnými labami a s otvorenou papuľou, s hlbokým zúrivým vrčaním, sa vrhol priamo na ženu. Útok smeroval na ruku, v ktorej držala zbraň a zároveň mal v úmysle privaliť ju váhou svojho rozbehnutého tela. *

(( To ti došlo iba teraz? Ty kks tá slovenská pošta... Ono to malo dôjsť 27meho, prípadne 28meho.. Tak ako sila A nemáš začo moje zlaté Len ma trápi že to došlo až teraz Hm, ale to vynahradzovanie sa mi páči, len ako bys to rada urobila? Neviem či by som mohla súhlasiť ))


*Chcela mu povedať, že nemá hlad, ale to by bola klamala, lebo jej krokodíl v žalúdku ju išiel priam zožrať z vnútra. Usadila sa k stolu a zadívala sa do misky. Bola v nej polievky, číra a priveľmi mastná. Na okamih sa jej takmer zdvihol žalúdok, no na druhej strane si uvedomovala, že v takýchto prípadoch je to naozaj dobré jedlo. Hlavne to množstvo masti, ktoré v dannom prípade nebude škodiť, lež prospievať. Vzala do rúk lyžicu, ktorá bola pri miske. Bola čistá a ten fakt ju trochu prekvapil. Ani nevie čo vlastne čakala, že sú zveri, tak nevedia čo je to čistota, alebo čo? Nezmysel. Na hladine okrem dvoch mastných kruhov plávala nakrájaná zelenina a niečo biele. Nie moc identifikovateľné. Prižmúrila skúmavo oči hľadiac nato. Hádam by ju nechcel otráviť. Vzala to na lyžicu a odštipla si zubami kúsok z toho.... Ryba! Potešila sa a nakoniec celé sústo dala do úst. Napriek tomu, že to celé nevyzeralo moc jedle, chutilo to báječne. Jedla pomaly, aby ju nebolel žalúdok, lebo keby bola všetko do seba nahádzala, určite by sa o pár minút krásne povracala a bola by zase hladná. Popri jedení sa rozhodla neotáľať a pýtať sa.*
Samozrejme, že mám otázky a myslím si, že keď ste mi to tu krásne ukázali nenájde sa otázka, ktorú by som vám položila a vy by ste mi neboli ochotný odpovedať.* Drzo sa na neho usmiala jasne mu hovoriac, že ju jeho život nezaujíma. Nemala v pláne pýtať sa podrobnosti o jeho živote. S ním chcela mať čo najmenej.* Opýtam sa vás všetko naraz, tak sa pokúste si moje otázky si zapamätať a potom sa budem tešiť odpovediam.* Jej drzosť nemala konca kraja a očividne sa prejavovala hlavne preto, že sa vyspala a teraz si ešte aj plnila žalúdok. No nebolo jej dobre?* V prvom rade ma zaujíma, prečo si myslíte, že by som tu nedokázala prežiť a prečo sa tak urputne snažíte ma odtiaľto vyštvať.* Mala z neho taký pocit a on jej to dokazoval každým činom. Aspoň ona to tak určite brala.* Ďalej ma zaujíma... Ukázali ste mi tú tehotnú ženu..* Ani však nevedela povedať prečo, ale strašne drzo sa zasmiala.* Preboha prečo si myslíte, že ja by som mohla skončiť tehotnou?* Neprišiel jej ako blázon, aj keď tým že jej ukázal "ako skončí" si tým teraz už taká istá nebola. Neveriacky iba pokrútila hlavou, úsmev jej z tváre zmizol a pokračovala.* Keby som sa rozhodla ostať. Čo by to pre mňa znamenalo, okrem skutočnosti vzdatia sa doterajšieho života- s tým som už bola uvedomená? Aký by bol môj život, čo by som denne robila a podobne.* Zahĺbila sa do myšlienok zatiaľ čo jedla.* Kde je Níat. Smiem ho vidieť? A čo s ním bude?* Tu si istá nebola, či sa dozvie nejaké informácie, ale naozaj by ho rada navštivila a videla, že je v poriadku. Teda aspoň v akom takom možnom poriadku.* A zaujíma ma čo bude s tou tehotnou ženou.* Nateraz to mohlo byť všetko. To boli najdôležitejšie otázky, ktoré ju zaujímali a teraz sa rozhodla dať priestor jemu. Pokývla hlavou aby mohol odpovedať a ona si zatiaľ dopriala pokojné dojedenie polievočky.*

Seram




*Cítil ako sa démon v jeho mysli prebúdza. Pohľad na to ako sa Noby kŕmi v ňom vyvolal náhlu túžbu ochutnať jej pery jazykom, zachytiť každú kvapôčku, ktorá jej prilipla k hebkej pokožke a potom... snažil sa vyhnať si z mysle obraz toho ako Noby bozkáva a jej sa zatiaľ kútikom úst spúšťa tenký pramienok sýtočervenej krvi. Jej krvi.
Odvrátil od nej pohľad a preniesol ho ponad jej plece do tmavého rohu izby akoby ho len prítomnosť temna dokázala upokojiť. Prekonal náhlu potrebu zvraštiť črty tváre od bolesti, keď mu v hlave zarezonoval démonov hlboký drapľavý smiech, ktorý sa zadieral do každej jeho myšlienky.
´Odpoveď na tú prvú otázku by zaujímala aj mňa. Ja chcem, aby tu zostala a viem, že aj ty. ´
Seram ignoroval démonovo pobavenie, nemienil sa s ním v tej chvíli dohadovať hoci vedel, že práve to bolo jeho úmyslom.
´ Takže ty jej nepovieš pravdu, že? Bojíš sa, že by ťa mohla ľutovať? ´
Pri novom výbuchu démonovej veselosti sa línia Seramových pier zovrela do rovnej čiary, pokožka na lícnych kostiach napla a oči mu na okamih potemneli krutosťou. Práve vtedy sa strhol a znovu zadíval do Nobynej tváre. * Jednoducho nechcem, aby ste tu boli. To je všetko. * Hlas mal hnevlivý a plný potláčanej trpkosti. Odrazu zmenil polohu, nahol sa a lakťami zaprel o skrčené kolená. Vyzeralo to akoby sa v kresle držal len silou vôle.
´ Škoda, Seram. Takto si nás nikdy neobľúbi a mňa už nebavia tie večné spomienky na Eymari. Potrebujeme niečo skutočné. Tak si konečne zober po čom túžiš! Už si to raz urobil, pamätáš? ´
´ Kiežby som na to dokázal zabudnúť. ´
´ Ľutuješ sa, Seram. Ľútosť ti berie silu, áno správne... ešte chvíľu sa ľutuj a nechaj ma nech sa o to postarám za teba. ´
Démonov hlas bol teraz líškavý, plný falošného porozumenia a láskavosti, ktorej podstate nemohol skutočne chápať. Ale učil sa rýchlo.
´Nie! ´ * Ak tu naozaj chcete zostať bude to pre vás znamenať najmä to, že sa najbližšiu dobu nebudete môcť vrátiť do mesta, ale musíte zostať tu s nami vo vrchoch. Máme veľa nepriateľov, ktorí by nás najradšej videli mŕtvych a ja nebudem riskovať, že sa im dostanete do rúk a prezradíte im miesto kde sa ukrývame.* Vstal a obrátil sa Noby chrbtom.* Nebudem vám brániť ak chcete vidieť Níata, ale mali by ste sa pripraviť na to, že sa s ním ešte nejaký ten čas nebude dať rozumne porozprávať. Príliš sme si všetci zvykli na samotu, a preto nás väčšia skupina Arathi núti k ostražitosti. Neradím vám potulovať sa tu len tak. Požiadam Eleka alebo Zeona, aby na vás dohliadli, keď sa budete chcieť zdržiavať v blízkosti ostatných. * Dlhými krokmi premeriaval dĺžku popri stene izby a pripomínal divé zviera zavreté v príliš tesnej klietke.
´ Si príliš nudný, Seram. Nudíš ma. Pozri sa na ňu. Chcem ju ešte vidieť. Alebo sa aspoň hlbšie nadýchni nech z toho niečo mám. ´ * Jaskyňa je priestranná a má veľa tunelov, ale nás je stále viac. Hĺbime chodby a sutinu potom vynášame von, je to ťažká práca a nerobí nám problém no žien, ktoré sa starajú o naše mláďatá je stále málo. Niektoré zomreli pri pôrode, ale tie, čo prežili by svoje deti nikdy neopustili. Aj žena, ktorú ste dnes videli sa k nim čoskoro pripojí.* Odrazu zmĺkol a zastal v strede izby s pohľadom upretým na Noby. Zhlboka dýchal. Hruď sa mu pri tom rýchlo dvíhala a klesala, ale aj napriek tomu, keď vykročil bližšie k posteli, bola v jeho pohyboch istá vláčnosť a pružnosť.
Kľakol si a očami sa ocitol na jednej úrovni s Nobynými . Natiahol sa k jej ruke a dlhými prstami zľahka objal jej útle zápästie. Náhle bol celkom pokojný. Palcom zašiel Nobynej dlane a bruškom ju jemne pohládzal na pokožke. * Ešte si chcela vedieť jednu vec.* Jeho hlas mal hladký zamatový nádych a keď šepkal zdalo sa akoby jednotlivé tóny slov ožili a snažili sa preniknúť do Noby rovnako ako jeho dotyk. * Prečo by si nám mala podľahnúť? To neviem Noby. * Keď vyslovoval jej meno zdalo sa akoby ho vychutnával na špičke jazyka ako chutné malé sústo. * Možno preto, že ty nie si ako ostatné ženy. Nemáš strach rozprávať sa so mnou takým tónom akoby som ja bol ako každý iný muž. Ale nie som a ani Niíat nie je. Keď niečo chceme, zoberieme si to. Je to jednoduché.

*Tak ako on ju mlčky akceptoval a neprerušoval jej nepremyslený príhovor, aj ona akceptovala jeho a mlčala keď hovoril. Bola pokojná a splným žalúdkom sa cítila aj istejšia. Vlastne iba mohla normálne uvažovať. Bez zbytočných, skreslených emócií. Všimla si ako mlčal a uvažoval. Ako mu na tvári na chvíľu zasvietil výraz, ktorému nerozumela, ale ani nemohla porozumieť. Aspoň ona mala ten pocit, že nemá možnosť rozumieť jeho emóciám. Zdalo sa jej akoby s niečím bojoval. Možno s hnevom, alebo čo. Nevedela. Ale rozhodla sa, že to celé bude akceptovať. Nič iné jej ani neostávalo.
No prekvapil ju. Jeho blízkosť, jeho dlaň na jej ruke, príjemný dotyk jeho palca na jej dlani a ten hrubý, pokojný hlas. To všetko bolo také prijemné a zároveň znepokojivé! Aj keď ju znervóznil jeho počin, zároveň pocítila akési upokojenie.* Ak mi poviete iba -jednoducho nechcem, aby ste tu boli- tak to sa teda veľa nedozviem. Povedzte mi, Seram, prečo nechcete aby som tu ostala?* Niečo také, ako jej rozprával o živote tam, si aj predstavovala. Tušila, že nebude môcť chodiť von a že bude mať na starosť niečo také ako spomínal. Jednoducho starostlivosť. S tým počítala. To jej nerobilo problém. A nemala výhrady ani voči dohľadu Eleka, či Zeona. Aspoň by to neznamenalo, že by mala byť sama. A Níat? Aj s takým niečím počítala, ale jedno ju potešilo. A to slová o tom, že jej nebude brániť, keď ho bude chcieť navštíviť. Bála sa opaku.
Ale ako sa mohla sústrediť teraz na niečo, keď bol pri nej tak blízko a bol taký... Vábivý! Áno, bol pre ňu vábivým. Teraz. Jeho posledná veta v nej vyvolala úsmev. Spola drzý, spola vábivý a predsa hravý.* Seram... Keď už o mne hovoríte, že nie som ako ostatné ženy, tak prečo mi zároveň tvrdíte, že podľahnem?* Jej úsmev z pier nemizol a ona sa naďalej rovnako zubato usmievala.* Prečo si myslíte, že vám dovolím vziať si to čo chcete? A prečo by ste chceli aj mňa?* Jej oči hovorili jasne, aj keď ona sa neodvážila poslednú otázku povedať nahlas. Priveľmi by bola koktala a triasol by sa jej hlas.*

Seram



/Noby mám ti od Serama odkázať, že miluje tvoj nový avatar a že si jednoducho nemohol pomôcť čítaj ďalej /


*Vedel v Nobyných očiach čítať tak ľahko akoby tie slová vyslovila nahlas. Uprene ju pozoroval a vpíjal sa do nej pohľadom, ktorý bol taký intímny a osobný až miestami hraničil s drzosťou. No nemienil sa jej vzdať tak rýchlo a dovoliť, aby začala pochybovať, pretože to, čo si o ňom myslela bola pravda. Chcel ju. Vnímal ju každým svojím zmyslom a zároveň ho každý z nich v tej istej chvíli utvrdzoval v tom ako po nej túži. Bola to bytostná, zvieracia túžba, pri ktorej sa paradoxne najväčšia krutosť akú by jej rád spôsobil miešala s nehou s akou sa jej chcel dotýkať. Dokonca aj teraz bol rozpoltený a ako na neho hľadela pohľadom lenivo skĺzol k jej perám a sledoval ako sa ich hebká štruktúra prispôsobuje hravému úsmevu.
Pohol sa. Opatrne, aby Noby nevystrašil a zároveň sa znovu zahľadel do jej očí akoby nechcel, aby okrem neho vnímala aj iné podnety. Chvejúce sa svetlo sviečok, tichý šuchot látky, keď sa pomaly nenásilne vklinil bokmi medzi jej nohy zvesené cez okraj postele. Prsty, ktorými ju celý ten čas pohládzal vystrel v jej dlani, jej ruka oproti jeho vyzerala drobno a krehko. Preplietol si s ňou prsty a zľahka ich zovrel, aby sa mu nevyšmykla. Keď prehovoril tvár mal blízko Nobynej a vlastným dychom ju šteklil na líci.* Možno preto, že si nebola stvorená pre obyčajný nudný život v meste medzi tisíckami neznámych tvárí kde sa každý deň podobá tomu predchádzajúcemu. Preto, lebo túžiš po spontánnosti...* Nosom sa hravo, nežne dotkol Nobynho nosa a s pôžitkom privrel oči, keď sa mu pľúca naplnili vôňou jej tela. Bola všade.* ...myslíš si, že chceš skrotiť divokosť, ale v skutočnosti túžiš len po tom, aby si sa jej mohla poddať. Nemyslieť na nič. Aspoň na okamih.* Pritiahol si Nobynu ruku k svojej hrudi a viedol ju tak, aby prstami prenikla pod látku košele na jeho nahú a horúcu pokožku priamo tam kde mu silno bilo srdce. Celý čas ju pozoroval spod privretých viečok, zhlboka dýchal a perami sa zľahka obtieral o jej líca až kým nezastal pri kútiku jej pier.* Miluješ nebezpečenstvo Noby. Alebo sa mýlim?* Druhou rukou jej zaklonil hlavu opatrne dozadu a vzápätí sa sklonil a pritisol svoje pery na pokožku jej hrdla. Bozkával ju nenáhlivo, vychutnával si každý dotyk a zároveň mu vnútro zvierala šialená túžba po jej krvi, ku ktorej bol teraz tak blízko. Telom mu prebehol záchvev ako sa držal s vypätím všetkých síl ,zatiaľ čo démon mu útočil na myseľ a s neľudským škrekom ho pobádal k tomu, aby ju ochutnal. Akoby sa rozhodol, že ho bude ešte viac mučiť ostrými rezákmi Noby zľahka škrabol na krku a potom jazykom zotrel z jej pokožky drobnú kvapku krvi, ktorá sa z ranky uvoľnila. Bozkával ju na tom mieste, občas zlízol kvapôčku krvi, ale robil to tak opatrne a starostlivo, že jeho drobná sebecká krutosť nemala ďaleko od skutočnej nehy. Vlastne ich obe cítil naraz. Nobyna krv bola ako opojná droga, po ktorej démon v jeho mysli túžil stále vo väčších dávkach.
S chrapľavým výdychom Seram sklonil hlavu a oprel sa lícom o Nobyne prsia v dôverčivom geste a náhlej slabosti. Rukami ju pevne objal okolo pása a pritlačil k sebe.* Pre toto nechcem, aby si tu zostala.* ticho šepkal a dlaňami ju pritom pohládzal po chrbte. Silné ramená sa mu chveli ako bojoval sám so sebou o kontrola nad vlastným telom, ktorého sa chcel démon zmocniť. Príliš ho vydráždil.* Si pre mňa príliš veľké pokušenie a ty by si mala mať strach z toho, čo to znamená. Pre tvoje vlastné dobro.* Keď tie posledné slová hovoril hlas mal napätý akoby ho len s ťažkosťou pretláčal pomedzi zovreté zuby. Ešte chvíľu Noby pevne zvieral a potom ju nečakane rýchlo pustil, vstal a obrátil sa jej chrbtom, aby nevidela tmavé pohyblivé tiene na jeho tvári. Dýchal zhlboka, hoci prerývane a snažil sa upokojiť.* Zašiel som priďaleko. * zamrmlal neveriaco a polohlasne akoby len sám pre seba, ale potom na moment obrátil hlavu a zahľadel sa Noby do očí.* Prepáčte prosím, už sa to viac nestane.* Siahol po kľučke a prudko otvoril dvere pripravený upokojiť svojho démona dlhým lovom. Tentoraz mu to dlhoval. Vedel, že sa správa ako grobian, ale radšej to ako podvoliť sa svojej túžbe a Noby ublížiť. Keby videla do jeho vnútra poznala by s akým potešením by ju bol zabil a na druhej strane bol preto sebou zhnusený. Nikto ním nemohol opovrhovať viac ak on sám.*