Hory a les

Neiro Clarin



/práveže ako inak ťa očarím? /


*Nôž preletel priestorom, ale pretože bol večer a mesiac práve zakryli plávajúce oblaky, zotmelo sa natoľko, že lesk čepele pohltila tma a jediné, čo zostalo ako varovanie bolo slabé svišťanie vzduchu. Clarin ho zachytil v poslednej chvíli, pretože nenávisť ho nielen zaslepovala, ale urobila ho aj menej vnímavým na vlastné bezpečie.
Nôž sa mu až po rukoväť zabodol do ramena. Presne cítil ako ostrie preťalo kožu, svaly, šľachy a nakoniec sa jeho hrot zabodol do ložiska s kĺbom. Urobil ešte jeden skok a potom so zúrivým zaskučaním poslednýkrát došliapol na pravú prednú labu. Telom mu vystrelila bolesť ako šíp a s nezvyčajnou rýchlosťou udrela na jeho reflexy. Na okamih za zapotácal, ale nemienil sa vzdať. Hrot v kĺbe pôsobil ako páka, ktorá mu znemožňovala pohyb a tak trhol hlavou doboku, aby čeľusťou dosiahol na rukoväť. Podarilo sa mu to na prvýkrát a z rany sa takmer okamžite vyvalila krv.
-Bude trpieť!- zavrčal Clarin a nenávistne prebodol ženu pohľadom. Videl ako sa už už naťahuje po zbrani, ktorá jej vypadla z ruky, chcel k nej priskočiť a urobiť posledný krok no práve vtedy Neiro zakričal dosť. Sila jeho hlasu bola taká priama a rozhodná, že mu myseľ doslova zaplavila bolesť. Preto sa nezranenou labou iba naslepo zahnal ženiným smerom netušiac či jeho pazúry prešli len vzduchom, ale aj jej kožou. Uvítal by druhú z možností. Uvítal by všetko možné len nie to k čomu ho Neiro donútil – k premene. Cítil ako postupne stráca kontrolu nad svojím telom a prevaha jeho mysle ustupuje do úzadia. Premena démona späť na človeka nebola taká istá ako vtedy, keď sa premieňal Neiro, pretože telo démona bolo väčšie a mohutnejšie ako telo človeka no nevyzerala o nič menej bolestivo. Bolo to akoby sa jedna bytosť vťahovala sama do seba, menila svoj tvar a čoraz viac prispôsobovala známym tvarom a líniám. Rana, ktorú Clarin utŕžil sa preniesla aj na Neira a v takejto podobe vyzerala ešte horšie a masívnejšie. Krv zalievala jeho nahé telo, keď nezranenou rukou zadržal ženino zápästie a trhnutím si ju obrátil k sebe. Na tvári nijaké rozpaky, nijaký výraz priateľstva iba číry kontrolovaný hnev.
„Prestaňte! Bláznivá ženská, utečte skôr než ho na vás nepustím. Viac ho nedokážem zastaviť!“ rozprával akoby mal aj iné bolesti než tie, ktoré mu spôsobovala rana na ramene. Od prudkej bolesti hlavy žmúril oči a čelo nad nimi brázdila hustá sieť vrások. Clarin takto ešte nikdy nezúril. Útočil na jeho sebaovládanie a toto doťahovanie o vládu nad telom nemohlo skončiť nijako inak ako tým, že sa Neiro nakoniec s bolestivým výkrikom zrútil na kolená a oboma rukami si zvieral hlavu.
„Vypadnite!“ zavrčal trhane a tma pred očami sa rozlievala do jednej súvislej škvrny, ktorá ho nakoniec celkom oslepila. Bolesti sa stali takými neznesiteľnými, že to viac jeho ani Clarinova myseľ nezvládla a obaja upadli do bezvedomia takmer v tom istom okamihu. Neirovo skrútené telo ochablo na zemi a viac sa nepohlo.*

Orin Saik

*Popritom ako Noby rozprávala si pokojne naťahoval košeľu a na jej urážky nijako nereagoval. Iba na perách mu stále pohrával ten drzý poloironický úsmev, ktorý tam bol akoby vtlačený celý čas, čo sa dostala k slovu. Výraz jeho tváre bol ako dokonale vybrúsený povrch ľadovca, navonok možno pôsobivý, ale v samom jadre chladný a neúprosný. Pomaly, takmer lenivo, si zapínal gombík po gombíku a celý ten čas počúval Noby akoby hovorila o niečom nesmierne zaujímavom no pretože záujem tak preháňal nebolo to z jeho strany ani trochu úprimné. Posledný gombík zahalil jeho hruď a v tej istej chvíli stíchla aj Noby. Dlhú chvíľu len mlčky, bez pohnutia, stál a potom zodvihol ruky. Niekoľkokrát pomaly zatlieskal a v každom jednom údere sa ozývala irónia, ktorú na jeho tvári kryl zhovievavý úsmev.* Ach, Noby to bolo dojemné. Vážne, skoro si ma rozplakala a to sa zatiaľ nikomu nepodarilo.* hranou ukazováka si z kútika oka zotrel imaginárnu slzu a aj naďalej sa zoširoka usmieval.* Samozrejme, že tuším dôvod tvojej samovražednej návštevy, ale prepáč...* s miernym úklonom a úškrnkom si položil ruku na srdce.*... ešte stále nedokážem uveriť tomu, že si taká hlúpa.* urážka v kombinácií s priateľským úsmevom dodala jeho hlasu bodavý výsmešný tón.* Očividne ti už Seram stihol porozprávať o čo mi ide a ty si sa rozhodla veľkodušne obetovať. Povedz mi, Noby, keď som taký čitateľný zrejme vieš, čo s tebou v najbližších chvíľach urobím.* prižmúril oči a ukazovákom si zamyslene poklopkal po spodnej pere. V ďalšom okamihu stál priamo pred Noby a rukou jej pevne zvieral krk. Držal ju tak, aby ho pri obrane nemohla kopnúť alebo ho inak ohroziť a sám pritom neustále zvyšoval tlak na prsty. Jeho tvár k nej bola odrazu celkom blízko takže len šepkal a medzi perami sa mu pritom občas zaleskli ostré zašpicatené rezáky.* Ale nie drahá Noby, bolo by to také jednoduché, smrť je niekedy príliš nudná, iba odrazu príde a potom je preč aj so zábavou. A ja sa chcem baviť. Hádam si si naozaj nemyslela, že tvoja smrť ma uspokojí? Chcem Serama zničiť a spolu s ním aj ostatných. Ty si návnada, ktorá poslúži svojmu cieľu, pretože chudáčik Seram ťa má príliš rád na to, aby si po teba neprišiel, ale sám to nedokáže, a tak príde aj s ostatnými a ja zabijem dve muchy jednou ranou. Vlastne tri.* potešene sa uškrnul, povolil zovretie a odsotil Noby do trávy.*

*Nič iné ako neutralitu a zlosť by nečakala. Vedela, že sa bude smiať, že sa jej bude vysmievať, že ju nebude brať vážne a dokonca jej dá pocítiť ako ľahko by ju mohol zabiť. To všetko sa dalo čakať a aj to čakala a všetko to prišlo. Bol taký čitateľný, že aj keď ju dokonca chytil pod krk, ani to ňou nemyklo. Nie preto, že by sa nebála. Veď ona sa bála! Strašne moc. No ak už sa niečo počas rokov práce naučila robiť dokonale, tak to bolo pretvarovať sa. Nechala ho, nech sa pekne vybujačí, nech si uľaví, pohrozí jej, dá jej pocítiť, že má nadvládu a že by jej mohol tak ľahko ublížiť. Jediné čo jej bolo vidieť na tvári bola silná bolesť na krku, keď sa jeho prsty dotkli jej hrdla. Nič z toho čo by bol rád videl.* Si taký čitateľný, Orik, až mi je z teba na vracanie.* Na veľké počudovanie sa začala smiať. Priam ako šialená.* A navyše si neskutočne hlúpy ak si si myslel, že som sem prišla, aby som ti povedala, že sa obetujem, že ti dovolím aby si ma zabil.* Jej smiech neutíchal.* A to som čakala, že máš aspoň trochu viac rozumu, Orik. No očividne som ťa precenila.* A stále sa smiala. Nemohla uveriť, že bol taký hlúpy, že veril že chcela umrieť. Nie nie, rozhodne nechcela umrieť. Neplánovala to. Nie tak ľahko. Nebolo to hlavné kvôli čomu prišla. Bola by to urobila keby už nebola iná šanca. Ale to bolo teraz vedľajšie. Strach ju nútil konať tak ako by nikdy nečakala že dokáže zareagovať.* Ale nebudeme to anťahovať ako gumu v trenkoch. V jednom si sa nemýlil.* Založila si ruky na hrudi a začala sa prechádzať, pričom jej sukňa šuchotala ako kráčala. Stále nemala to najdôležitejšie čo potrebovala a nevedela ako sa k tomu dopracovať.* Seram mi povedal aké to je medzi vami, síce neviem detail a ani prečo. A som tu kvôli tomu.* Hovorila pomaly a zvažovala čo všetko povedať naraz a nahlas. Jeden jediný chybný krok a mohla všetko pokaziť. Už teraz mala pocit, že všetko pokazila. Hlavne u Serama. Muža, ktorý jej pomohol tak veľa a daj jej viac než si vedel sám predstaviť.* No žiaľ mýlil si sa, nie som žiadna návnada, Seram nebol nadšený že som tam. Zachránil ma len z jediného dôvodu- kvôli vlastným pohnútkam, nie preto, že by som to chcela, alebo by som bola súhlasila. Ak si nepamätáš, nebránila som sa. Až na ten fakt keď som ti zatlačila na oči.* Uškrnula sa, pričom sa na chvíľu pozrela do jeho očí, aby videl že naozaj jej to príde smiešne.* Som tu, aby som s tebou uzatvorila dohodu, Orik a verím, že sa dohodneme.* A áno, verila tomu, lebo nič iné jej ani nezostávalo. Na nič iné sa spoľahnúť nemohla. Strach ju robil naozaj dobrou klamárkou. Veľmi dobrou. A aj myšlienka na Serama.*

Orin Saik

*Nemal chuť pokračovať v urážaní, pretože Noby očividne patrila k tvrdohlavému plemenu ženského pokolenia, ktoré radšej zabíjal než počúval. Ani na malú chvíľu neuveril tej rozprávočke o tom, že by Seramovi na nej nezáležalo, pretože vtedy v lese, keď ju prišiel zachrániť bol oddanosťou k tej žene predchnutý ako mŕtvola smradom. Pri tej spomienke Orin ešte aj teraz potiahol nosom a znechutene ho pokrčil. A aj keby mala pravdu potom tu bola ešte tá druhá žena, na ktorej zase záležalo Elekovi. Blázni spomedzi Arathi! Svoju chybu a slabosť uvidia až vtedy, keď budú kľačať pri jeho nohách. Dovtedy však špinia vznešenosť svojho plemena tým, že sa spolčujú s takou úbohou slabou rasou ľudí.* Som naozaj neskutočne zvedavý, čo mi môžeš práve ty ponúknuť?* ani sa nesnažil krotiť iróniu a pobavenie, keď s rukami zloženými vedľa tela znovu kráčal k Noby. Bolo jasné, že ak ho rýchlo niečím nezaujme nebude s ňou strácať už ani sekundu svojho času. Boli aj príjemnejšie možnosti ako stráviť popoludnie.*

Seram


„Čo tu chceš?“
Seram kráčal popri jaskynnej stene a rukou sa pritom dotýkal chladného kameňa. Oči sa mu v prítmí leskli neprirodzenou žiarou akoby mu vo vnútri tela horel oheň. Neodpovedal iba pristúpil bližšie k brehu rieky. Z tmavej hladiny sa postupne vynáralo bledé Arathiho telo a keď si zastal priamo oproti Seramovi iba sa šelmovsky uškrnul pričom mu medzi modravými perami zasvietili ostrejšie rezáky.
„Čo si to so sebou urobil?“ Seram odpovedal na Níatovu otázku protiotázkou a s istým znechutením sledoval ako sa Arathi drsne smeje. Roztiahol pred Seramovým pohľadom ruky akoby ho vítal a dovolil mu obzrieť si ho lepšie. Špinavá košeľa sa mu lepila na pokožku a odhaľovala pochudnuté telo, ktoré upadalo až strašidelnou rýchlosťou.
Neje, napadlo Serama a vzápätí sa ho zmocnil hnev. Pes nežerie, a preto slabne! No ani nedostatok jedla by na tele Arathiho nemal až taký podiel na spúšti a úpadku.
„Blázon! Živíš sa studenou krvou a to ťa pomaly zabíja.“
Níat roztiahol modravé pery do nového úškrnu a Seram si až potom všimol tmavšiu šmuhu na jeho vpadnutom líci – nedávno musel znovu piť, ale krv rýb bola ako jed zatiaľ čo zverina, ktorú dal ešte teplú Níatovi priniesť sa nedotknutá rozkladala v kúte.
„Beriem to ako istú formu svojho pokánia.“ Níat vo vzduchu mávol rukou akoby to ani nestálo za reč a s tým gestom pôsobil vyložene ironicky a provokačne. „Pýtam sa znovu, prečo sa tu potuluješ ako bastard bez pána?“
„Potrebujem tvoju pomoc.“
Níat sa rozosmial tak hlasno, že ozvena jeho smiech niekoľkokrát znásobila. „Vodca svorky a potrebuje moju pomoc? Tuším som už zomrel a dostal sa do neba. Môžeš mi to zopakovať nech sa presvedčím, že sa mi to len nesníva?“
„Ide o Noby. To ona nás potrebuje.“ Seram bol čoraz netrpezlivejší. Nemal čas naťahovať sa s Níatom, ale bez neho to bude ťažšie. Aj on mal Dar.
„Kto je Noby? Ach, ty myslíš to chutné sústo. Mimochodom, aká bola?“
Seramovi sa z hrdla vydralo hlboké zvieracie zavrčanie a Níat mu ho výsmešne opätoval. Chystal sa okolo neho prejsť, ale Seramovo ruka mu ťažko dopadla na plece a zastavila ho.
„Poznám pravdu Arathi, pretože ju z teba cítim ako výkrik. Topíš sa, lebo ti na nej záleží, ale zároveň si to nechceš priznať. Prečo inak by si tu zostával, keď som ti už po príchode jasne naznačil, že môžeš odísť? Namiesto toho si tu zostal, pretože od nej nemôžeš len tak odísť a tiež sa bojíš byť v jej blízkosti sám. Vieš, že by som jej nikdy nedovolil, aby bola s tebou bez dozoru. Si príliš divoký.“
Z Níata akoby razom spadla maska nezáujmu a drsne posotil Serama k stene pričom mu lakeť pritlačil ku krku. „Čo si jej urobil ty pes?“ pod bledou pokožkou sa začala tieňová hra ako sa len z posledných síl snažil udržať premenu, pretože potom by sa už nič nedozvedel.
„Poviem ti to, ale najskôr sa musíš dať dokopy. Pôjdeme na lov.“
„Nerád ti to hovorím, ale z tohto sa nedostanem tak ľahko.“ Zamrmlal podráždene Níat a po prvýkrát ľutoval, že tak systematicky pracoval na svojom trávení. Chcel sa oslabiť keby k nemu Noby znovu prišla, aby jej nemohol viac ublížiť, ale nepredpokladal, že by sa o ňu Seram nedokázal postarať. Ale to sa stáva, keď človek dôveruje potulnému bastardovi. Nemôže si byť istý ničím. Potom sa zarazil, pretože Seram chápavo pokýval hlavou.
„Nebudeme loviť zver, ale...“
„...ľudí.“ dokončil za neho Níat a prekvapene hľadel do Seramovej tvrdej tváre a horiacich očí. „Ty máš Dar.“ Zašepkal odrazu zhrozene a telom mu prešla pálivá bolesť ako ho od seba Seramove rozžeravené prsty odsotili. „Myslel som si, že ty si ten dobrý.“ Uškrnul sa a pobavene sledoval, že tým Seramovi ublížil viac ako úderom.
„Nijaký Arathi nie je vyložene dobrý a my dvaja budeme potrebovať viac sily na to, čo príde...“

/ aha, čo som našla http://astaiir.deviantart.com/gallery/#/d2x406g nejaký normálny obrázok podľa mojich predstáv asi neexistuje no čo? rozbehneme to aj tu? /

/ja len rada /

Seram, Níat Dagharta, Elek Shalin, Zeon, Charis Rubin


„Poznáš riziká, ktoré jej tu hrozia.“
Elek cítil ako sa mu Seramov uhrančivý pohľad zadiera hlboko do očí. Občas mal pritom pocit, že aj on sa dokáže rozprávať s démonom Arathi tak ako Zeon. Sklonil hlavu a súhlasne prikývol.
„Postarám sa o ňu.“
Zeon vystúpil z tieňa, mihotavé svetlo sviečok sa mu zachytilo na štici červenkastých vlasov a okolo tváre vytvorilo ohnivú aureolu. Jednu ruku položil krížom cez Elekove široké ramená a druhú na ženino plece. Seram pochopil, že zastáva Elekov názor a stojí pri ňom. Ticho zavrčal, ale keď zachytil Níatov posmešný pohľad iba pokrútil hlavou a mávol rukou. Aj tak mal pocit, že si všetci okolo neho robia, čo sa im zachce.
„Zostane tu, ale ak sa jej niečo stane potom za to ponesiete následky.“ Črty Seramovej tváre stvrdli, medzi obočím sa mu vytvorila pochmúrna vráska. Náhle zmĺkol a zamyslene sa zahľadel ponad plecia prítomných Arathi. Iba Níat vedel, čo mu blúdi hlavou. Myslel na Noby. Na to, že ju neochránil a teraz za to nesie následky presne tak ako to sám povedal. Opieral sa o stenu jaskyne po Seramovej pravici a spod prižmúrených očí pozoroval skupinku prítomných. Mali niečo ako bojovú poradu, na ktorej sa nehovorilo len o novej členke „svorky“, ale aj o Orinovi. Zeon mlčal ako vždy, Elek prejavil svoju horlivosť a nadšenie bojovať, zatiaľ čo tmavovlasý ostražitý Charis upieral oči na temeno ženinej hlavy a pod pokožkou na lícach sa mu občas objavili tmavé tiene akoby v duchu bojoval so svojím démonom. Níat ten boj dobre poznal. Bude na to musieť neskôr upozorniť Serama nech si svojho psa drží na kratšom vodítku, keď sa už rozhodol zavliecť do domu ďalšieho človeka.
„Nechcem, aby tu zostala.“ Prehovoril konečne Charis a postavil sa oproti žene. Elek a Zeon zostražiteli. „Nie je tu ešte ani deň a spôsobila toľko problémov, ktoré sme nemali za celý ten čas, čo sme tu.“
Elek výstražne zavrčal a vystúpil proti Charisovi, ktorý s úškrnom akoby len čakal na to, kým sa nechá vyprovokovať.
„Dosť!“
Seram pristúpil k obom Arathi a každého pevne chytil za plecia, aby ich od seba odtrhol. Charis sa nebránil iba Elek ho prepaľoval pohľadom. Nakoniec vykrútil ústa do opovržlivej grimasy a cúvol späť k Olívii.
„Prítomnosť tejto ženy len urýchlila to, čomu by sme sa aj tak dlhšie nemohli vyhýbať. Konflikt s Orinom sa vyhrotil. Využil príležitosť, aby nás vyprovokoval k útoku a myslím, že tentoraz nastal ten správny čas na to, aby sme mu odpovedali presne podľa jeho želania.“
Arathi mlčky hľadeli na svojho vodcu. Níat si skrížil ruky na hrudi a čakal kým Seram nerozpustí ich malé zhromaždenie. Každý mal v pripravovanom pláne svoju úlohu.
„Chcem, aby si vedel, že mi je tvoja svorka ukradnutá. Ide mi len o Noby a len čo ju získam späť váš boj sa ma viac nebude týkať.“ Prehovoril, keď so Seramom osameli. Stál mu otočený chrbtom, plecia mal vystreté a postoj stále hrdý. Obrátil k nemu hlavu, ostro rezaný profil tváre na okamih osvetlilo svetlo sviečok. „To je presne to, čo chcem, aby si urobil. Zober ju odtiaľ preč, čo najďalej.“
„Aké veľkorysé.“ Uškrnul sa posmešne Níat a tuhšie prižmúril oči.
Seram na to nijako nereagoval. Tvár sa mu stratila v tieni. „Poďme. Nebudeme to viac naťahovať.“


Keď Elek s dievčaťom po jednom boku a Zeonom po druhom vyšiel z jaskynnej miestnosti v chodbe ich predbehol Charis, ktorý ešte výrazne kríval. Bez ďalšieho pohľadu alebo slova prešiel okolo nich, ale keď sa chcel Elek za ním rozbehnúť Zeon mu položil ruku na plece a zastavil ho.
„Máš pravdu. Nestojí za to.“ Pozrel dolu na Oliviou a usmial sa na ňu vlčím úsmevom, v ktorom vynikli neprirodzene ostré rezáky. V polotme chodby, ktorú miestami narúšal len svit fakieľ pôsobili obaja Arathi ešte záhadnejšie. V očiach sa im odrážala zvláštna žiara a z ich vysokých mohutných tiel sálala akási divá živočíšna sila.
„Zoberiem ťa do mojej jaskyne. Tam si budeš môcť oddýchnuť.“
Bol to predsa náročný deň. Aj Zeon prikývol a pohľadom sa s oboma rozlúčil.
Elek zaviedol Oliviu do malej jaskynnej miestnosti, v ktorej boli jediným zdrojom svetla pukliny na kamennom strope a jediným zariadením jednoduché lôžko z machu, suchého lístia a prikrývky poskladanej v kúte. Pri nerovnej stene stála vysoká skriňa so stolíkom a ošúchaným kreslom bez nôh. Elek si vošiel rukou do vlasov nad spánkom a trochu rozpačito zakašľal.
„Ehm, mne to stačilo, ale...“ odrazu sa zarazil a tvár sa mu rozjasnila. Rukou Olivii naznačil, aby sa nepohla z miesta a na chvíľu vybehol z jaskynnej izby. Keď sa vrátil držal v ruke tenkú stonku zakončenú fialkastým okvetím. Z nádobky na písacie potreby vytriasol ostré brká a namiesto nich do nej vložil kvet. „Je to správne?“ znovu ho zaliali rozpaky. Nikdy sa nezaoberal takými taľafatkami. Netušil preto, či to urobil dobre.


https://www.youtube.com/watch?v=UWo572wyWc4 ( kusok preloženého úryvku Cas od casu kracam spravnou cestou,
ale nieco ma taha spat.
Cas od casu chodim na slepo.
Neviem ktorou cestou mám isť.

Cas od casu kracam spravnou cestou,
ale nieco ma taha spat.
Cas od casu, nevidim znamenia.

Dovedu ma tieto cesty spat k tebe ?
Neviem ktoru cestou mam ist.
Jedneho dna,niektory den.. /


„Tak kde chceš začať? Pôjdeme to roztočiť do mesta alebo zabijeme skupinku nevinných turistov?“
Seram sa snažil nepripúšťať si ironickosť celej situácie. Chystal sa na lov s Arathim, ktorým opovrhoval, pretože sa živil ľudskou krvou ako zviera a pritom sa sám chystal zabíjať, aby nabral síl na boj proti Orinovi. Noby, jej tvár, ktorú si v duchu vybavil mu dodala odvahy urobiť to, čo urobiť musel.
Chcel ju zachrániť. Prečo od neho ušla? Prečo ho chcela chrániť?
Rukou odtisol nízko visiacu vetvu rozložitého kríka a s potešením ju pustil do Níatovej tváre, ktorý kráčal tesne za ním. „Ani jedno ani druhé.“
Níat zavrčal, ale vetvu včas zachytil hoci sa mu ostré tŕne zaryli do dlane.
„Len mi nehovor, že myslíš na to, na čo myslím ja.“
Seram sa uškrnul a na chvíľu sa obzrel cez plece zahľadiac sa priamo do Níatovej ohúrenej tváre. Vysoký Arathi zastal a podráždene zavrčal. „Nebudem piť žiadnu podradnú krv. Bezdomovci nie sú práve medzi obľúbencami na mojom jedálnom lístku.“
„Tak potom máš smolu.“ Seram pokrčil širokými ramenami a ani sa nezastavil. Pred nimi sa pomaly vynárali oceľové špičky budov z ľudského pralesa. A v ňom na nich čakali prvé obete.*

*Kráčala zo zvláštneho stretnutia, na ktorom mala pocit, akoby bola na súde, ktorý mal rozhodnúť, či umrie, alebo bude žiť. Rozsudok už mala za sebou, no zostávalo otázkou, či pobyt v jaskyni znamenal verdikt života alebo naopak smrti. Cítila zo slov ich vodcu, že tam nebola v bezpečí, no zároveň cítila, že ak by ju pustili do lesa, stratila by sa, zomrela od smädu či hladu. Nepoznala takýto život, neubránila by sa mu sama. Cítila však i to, že teraz, keď bolo rozhodnuté a ona ostávala, znamená to i koniec jej predošlého života. Mala pocit, že už nikdy preto neuvidí svoju rodinu, neuvidí ani snúbenca, nezažije svoju svadbu. Spoza chrbta sa jej vynoril krivkajúci Rubin a ona opäť pocítia pocit, ktorý mala i vo vnútri pri ich vodcovi. Cítila, že je nevítaná a robí len problémy, nič viac. Spomenula si i na slová, ktoré adresoval Seramovi keď bojoval zato aby musela odísť, slová, ktoré hovorili o tom, čo napáchala. Oči jej zastavili na jeho krívajúcom tele a posmutneli. On bol len zlomok toho, čo zapríčinila. Pochopila, alebo sa nazdávala z toho čo počula, že vstúpila na územie niekoho koho nemala. Orina, ktorý potom prišiel do jaskyne za nimi. Myšlienkami blúdila okolo toho čo vedela o tomto mieste, keď ju vyrušil Elekov hlas. Pridvihla hlavu a len pokývala na súhlas, jemne sa usmejúc na Zeona. Všimla si, že on nerozprával rovnako ako ona, nevedela či nemôže alebo nechce, no boli na tom rovnako. Potom už ale nasledovala Eleka chodbičkami do jeho jaskyne a čím hlbšie a ďalej sa dostávala, tým viac sa v nej začínal stupňovať pocit paniky. Paniky z toho, že toto nie je miesto v akom dokáže žiť. Nevedela čo bude robiť, ako tu má žiť bez hlasu, v prírode v ktorej sa nevyznala. Všetko bolo zle, no snažila sa ostať pokojná, nenechať to na sebe poznať, aspoň kým vládala udržiavať svoje vnútro na uzde. Napokon sa dostali do jeho jaskyne a ona sa zvedavo rozhliadla. V skutočnosti čakala len nejakú slamu na zemi, preto ju prekvapilo kreslo či stôl. Prekvapil ju i náhly odchod Eleka, no zostala stáť tak ako jej kázal. Keď sa vrátil, zvedavo ho pozorovala a jemne sa usmiala. Rada by mu povedala že si nemusí robiť s takými vecami starosti, no nemala ako a tak na jeho otázku pokývala hlavou v nejasnom geste, pretože tomu predsa len niečo chýbalo. Prešla k nemu a ukázala do vnútra nádobky a naznačila rukami prelievanie. Predsa len, kvietok potreboval vodu. Všimla si však, že i on je z celej tej situácie v rozpakoch a preto sa naďalej usmievala, aby si to nevysvetlil zle.*

*Každá sekunda s ním bolela. Nesmierne. Trpela, lebo musela byť v prítomnosti niekoho tak arogantného, nepríjemného, opovrhovania hodného a navyše aj nanešťastie nie veľmi hlúpeho tvora. Jediné načo sa teraz s istotou mohla spoliehať bola jeho chamtivosť. Vedela, že bude chamtivý ak mu ponúkne niečo, čo by pre neho mohlo byť naozaj lákavé. Ale vážna otázka, ktorá sa jej naskytla bola, či niečo také vôbec existuje. Mala mu čo dať? Nevedela čo také by ho mohlo zaujať, aby s tým súhlasil. Mohla mu ponúknuť, že ho dovedie do jaskýň, kde sa skrývala Seramova svorka, ale ona toto nechcela. Chcela len nech nechá Serama na pokoji, tak ako to mala docieliť, ak každým slovom jej bral vietor spod krídel? Mohla jedine klamať, preto sa obrátená chrbtom k nemu zhlboka nadýchla a prehovorila pecným hlasom: *Som predurčená byť Matkou.* Prednesie a ani na neho nepozrie. Potrebuje energiu, ktorú jej momentálne dáva len temná obloha na ktorej svietia hviezdy ako záchranné majáky, ktoré ju majú doviesť domov. Ale kde je domov? Kde môže povedať, že je doma? Vedela, že prehlásiť sa matkou je sakramentsky málo, ale rozhodla sa bojovať a preto svoj boj ani z ďaleka nevzdáva. Na lýtku ju chladí dýky, ktorú vzala u Serama v dome, dúfa, že ju nebude musieť použiť. Nevie ako sa to robí.* Podľa Zeona... Predpokladám, že vieš kto je Zeon.* snaží sa aby jej slová zneli naďalej odmerane a odľahčene dávkou pokoja, ktorý jej rozhodne chýba. Ani sama nevie kde sa v nej to všetko berie. Ten pokoj a rozhodnosť neponúknuť svoj úbohý život za tie ich, ktorý by rozhodne nestál zato. No keby aj áno, keby mu stačila jej duša, dala by mu ju.* Nuž, Zeon sa vyjadril, že som jediná, ktorá dokáže porodiť ženu vášho druhu.* Klame až sa čuduje, že jej nerastie drevený nos. Nevidela u nich žiadne ženy Arathi. Všetko boli len muži, čo sa premieňali. Ženy, ktoré im vynosili deti, boli obyčajné ženy, no žiadnu Arathi ženu nevidela. Možno sa jej darí krásne strieľať do vzduchu a máva mu pred nosom falošnou pascu, ktorá priveľmi smrdí formaldehydom. Ak je však možnosť, že sa nemýli a naozaj sa nerodia ženy Arathi a on jej uverí, že je toho hodná, že by dokázala vynosiť prvú z nich, znamenalo by to pre nich naozaj veľa. Hlavne pre neho. No jej malá lož musí jednoznačne prejsť, lebo ak nie, tak už naozaj bude zúfalá. Neznesie pomyslenie, že vlastne všetko iba zmarí, zbytočne, že umrie ako handra a napokon Orin zabije aj Serama, Níata, Zeona, Eleka a všetkých ktorých videla, stretla a ona pochopila, že nie všetci sú takí zlí. Bola by pokračovala, ale má to zmysel? Ak naozaj strieľa veľmi zle, bude lepšie ak bude mlčať, preto sa odmlčí a okolie na okamih zaplatí trápne ticho plné hustnúceho očakávania, ktoré narastá každým prázdnym nádychom a výdychom.*

/ páni to je je fantastický napad s tou Matrkou vynikajuci, genialny priam fenomenalny dokelu nebude ti vadit ak sa toho chytim? /

(( Ja budem len rada, lebo asi by ma tu piclo ak by Orin reagoval, že to je bluf a nič také nie je Už by mi prihorievalo a kvalitne ))

Orin

/vidíš aspoň sa potvrdzuje fakt, že v krízových situáciach má človek najlepšie napady /

*Zavrčal. Najskôr ticho no potom o niečo hlasnejšie. Bolo to možné? Podozrievavo prižmúril oči a ustúpil pár krokov dozadu akoby si chcel Noby premerať lepšie. Ak by bolo pravdou to, čo tvrdila potom to znamenalo len jedno. Žena Arathi by predstavovala zlom v ich vývojovej línii. Doteraz sa museli miešať s ľuďmi ak chceli rozšíriť svoje rady a ich krv ako aj schopnosti sa tým značne oslabovali. Iba niekoľko Arathi bolo ešte stále čistokrvných, zrodených z tiel Muthu, žien ich druhu, ktoré však do jednej vyvraždili pri veľkej Genocíde na Altre. Títo čistokrvní ako jediný ešte dokázali ovládať niektorý z elementov alebo sa vyznačovali takými psychickými schopnosťami aké mal Zeon. Na svete ich žilo len pár. On sám vedel len o troch: on, Seram a Zeon ako najstarší potomkovia Arathi, ktorí si ešte pamätali časy pred stovkami rokov aj to akú vôňu mal vzduch na rodnej Altre predtým než ich vyhnali. Ak by sa zrodila nová Muthu znamenalo by to začiatok ich rozmachu. Arathi by mohli znovu získať svoje stratené schopnosti a ich krv by zostala čistá. Potom by sa mohli pokúsiť získať naspäť svoj domov, vrátiť sa na Altru. V očiach sa mu rozhorel horúčkovitý svit, ktorý nedokázal skryť. Mohla by to byť pravda? Čo ak klame? Rozzúrene zavrčal a znovu chytil Noby tak, aby sa nemohla ani pohnúť.* Ak je to tak ako tvrdíš potom si to môžem overiť len jediným spôsobom.* priblížil svoju tvár k Nobynej a ústami sa na okamih dotkol jej líca, prešiel po ňom špičkou jazyka.* Tak či tak si to vychutnám až do samého konca.

Elek Shalin





*Pozorne sledoval, čo sa mu Oliavia snažila naznačiť a nebolo až také ťažké na to prísť.* Voda no jasné.* uškrnul sa a chytil mladú ženu za ruku akoby to bolo celkom prirodzené. V druhej ruke držal nádobku s kvetom a ťahal Oliviu von na chodbu.* Niečo ti ukážem.* Vlastne jej to miesto mohol ukázať aj preto, že ho už neokupoval Níat. Sieť podzemných chodieb sa stáčala, napájala jedna na druhú ako chodbičky v mravenisku alebo bludisku. No zdalo sa, že Elek vie celkom presne kam má ísť.
Cesta k podzemnej rieke trvala pár minút, ale bola natoľko prístupná, že nemusel Olivii pomáhať v šplhaní po ostrých kameňoch iba ju občas chytil pevnejšie, aby sa v šere nepotkla.
Podzemná rieka pretekala jaskynnou sieňou a štrbiny na vrchnej stene prepúšťali dosť svetla na to, aby sa dali vytušiť jej obrovské rozmery. Predstavovala niečo ako pláň iba bez trávy a s piesčitými brehmi, ktoré obmývala studená potočná voda a ticho vypĺňal zvuk tečúcej vody zosilnený ozvenou. Voda bola tmavá ako rozliaty atrament, kľukatila sa po kamennom dne, ktoré bolo miestami dosť hlboké na to, aby do seba pojalo priemerne vysokého človeka. Hlasnejší hukot v diaľke naznačoval, že voda sa do vnútra jaskyne dostáva prostredníctvom vodopádu cez trhlinu v skale. Elek zamieril rovno k brehu a načrel nádobkou do vody tak, aby z nej prúd kvetinu nevyplavil.* Môžeš sa pokojne pohybovať. Na zemi nie sú nijaké kamene iba štrk a potom piesok.

((No ako sa to vezme, toto s Matkou bol výstrel do tmy ))

*Takže jej pasca vyšla! Nemohla uveriť tomu, že to tak ľahko klaplo. Očividne jej to vo vypätých situáciách myslí omnoho viacej než by sa dalo normálne povedať. Na perách sa jej zjavil víťazný úškrn už pri jeho prvých zavrčaniach. Mala ho v hrsti a už len vedela, že musí postupne a opatrne našľapovať, tak aby ho čo najmenej rozčúlila, či dala mu dôvod na pochyby. No ten víťazoslávny úškrn jej z pier nie a nie zmiznúť.* Povedz, aký by bol dôvod klamať ti? Je to vec, ktorú by som normálne nemala odkiaľ vedieť, lebo som nestrávila s Arathi dlho. Len s jedným divým, živiacim sa ľudským mäsom, ktorý ma oslovil ako Matku a ostatné mi vysvetlil Zeon pomocou iného Arathi, ktorého meno som nepoznala.* Nechcela pre istotu riskovať, že Orin by vedel, že Zeon nerozpráva, tak sa rozhodla pre neznámeho sprostredkovateľa.* No v prvom rade ma pusti, Orin. Ak mi nejako ešte ublížiš, tak prisahám, že svoju ponuku stiahnem a postarám sa o to, aby z môjho lona nevyšlo ŽIADNE dieťa!* V jej očiach bola rozhodnosť, ktorú tak dlho hľadala. Klamala, strašne a vedela, že až bude osamote doľahne na ňu všetko v podobe zúfalého plaču, no teraz bola rozhodnutá, že urobí všetko pre záchranu Seramovej svorky.* Navyše ešte sme neuzavreli našu dohodu.* Vo svite hviezd sa zaleskla ostrá čepeľ dýky, ktorú si so sebou vzala. Nenamierila ju však na neho, ale na seba. Na svoje brucho. Ostrý hrot sa nebezpečne zabáral do jej pokožky.* Teraz ti poviem moje podmienky a pozorne počúvaj, nebudem sa opakovať. Budem tvojím väzňom, ale nebudem na reťazi, ani zatvorená v nejakej malej kutici. Dopraješ mi prechádzky, či už s tebou, alebo s iným z tvojho klanu, to je jedno a necháš mi túto dýku –viem že je to odvážne, ale je to dar, ktorý som dostala od rodiny skôr než ma uniesol Arathi. Má pre mňa citový význam, nepoužijem ju proti tebe. Ale najdôležitejšia podmienka je- necháš Serama a jeho klan na pokoji. Prisahám, že ak tak neurobíš toto telo už nikdy nebude schopné porodiť dieťa.* Sama sa čudovala, že sa jej hlas ani nezatriasol. Dýka na bruchu bola nepríjemná ale priveľmi nebezpečná, aby si nespôsobila bolesť.* Ak mi prisaháš na tvoju česť, Arathi, že naša dohoda platí tak ako som ju teraz predniesla, tak keď budem mať plodné dni, prídem a sama sa ti odovzdám. Dovtedy ma ale necháš tak!* Vedela, že je toho veľa, ale ona mu mohla dať ešte viac.* Viem, že vyžadujem naozaj dosť, ale čo je to oproti veľkému zlomu vo vašej rase? Veľkolepý návrat stratených Arathi? Ja svoje slovo dodržím, ale čo ty?* A stíchla. Prišiel rad na neho. Prejaviť sa, ako veľmi mu záleží na znovuzrodení ich rasy.*

*Cupkala svojimi menšími krokmi kúsok za Elekom, s rukou natiahnutou vpredu aby sa držala, aj keď jej rodičia by ju istotne nepochválili. Doma mali jasné pravidlá, ktoré počas dnešného dňa stále porušovala, no na druhej strane si pripomínala, že nie je doma a musí si zvykať. A tak sa držala a cupkala ďalej. Pripomínala si, že už k nemu bola aj bližšie a bolo to v poriadku, vlastne, pomohol jej vtedy zahriať sa, aj keď sa spočiatku stránila a nechcela nič také. Aj teraz jej vlastne pomáhal, keby ju pustí, asi by sa v tom šere či tme spletitých chodieb stratila, takže sa sama držala jeho ruky ako taký kliešť. Nemohla sa moc spoliehať na svoj zrak, no uši ju nesklamali. Začula zvuk vody, zvuk vodopádu, čo jej pripomenulo domov. Napriek tomu sa však len pustila, nechala ho nech kvietku naberie vodu a opatrne sa posúvala po štrku, snažiac sa dostať k vode, no zároveň sa nenamočiť. Žmúrila aby lepšie videla a celkom sa jej to aj darilo, dostala sa k vode a opatrne si kľakla, omočiac si do nej ruky. Bolo to príjemné, cítiť na tele vodu, dokonca aj takú studenú. Podvedome sa usmievala na tmavú vodu a potom pootočila hlavu smerom k Elekovi, zvedavá čo robí. Vlastne vôbec nerozumela tomu, čo tu tak robia. Pamätala sa, že sa ho to „pýtala“ a v podstate nerobili nič. Muselo to tam byť strašne moc nudné a nebyť toho, že ich čakal ten boj s tým Orinom, ukázala by im nejaké hry čo poznala z domu. No aj nato by potrebovala svoj hlas, ktorý bol preč. Nerozumela preč, no vôbec to nevyzeralo, že sa chystá vrátiť. Aspoň nie v tú chvíľu. Odrazu sa pousmiala a len tak z ničoho nič rukou ktorú mala vo vode silnejšie zahrabla, aby ho trošku ošpiechala. Zasmiala sa, no nijaký zvuk samozrejme z úst nevyšiel.*

Orin


*Ostražito pozoroval ako si Noby mieri hrotom dýky na brucho a keď ním zatlačila o niečo hlbšie iba tuhšie zovrel pery, aby zadržal nespokojné syknutie a prižmúril oči takže mu z prenikavo modrých očí zostali len štrbinky. Nechcel dať pred ňou najavo aký význam má pre neho informácia, s ktorou sa mu zverila, a tak s rukami založenými za chrbtom začal pomaly kráčať okolo nej. Keby chcela urobiť nejakú hlúposť mohol by sa aspoň pokúsiť zabrániť jej v tom.* Hmm...* zamrmlal akoby nad tou lákavou ponukou predsa len potreboval zauvažovať, aj keď v podstate nebolo o čom. Zastal tesne za jej chrbtom a naklonený ponad jej plece konečne prehovoril.* Prisahať na svoju česť?* ticho sa zasmial a ako pokrútil hlavou mohla Noby na pleci cítiť dotyk jeho mokrých vlasov.* Stanovila si si podmienky a ja sa ich budem držať, ale stačí ak si dovolíš len o trochu viac než som ti ochotný tolerovať a sám ti tou drahocennou dýkou rozpáram brucho. Nemysli si, že si nenahraditeľná, aj keď sa prehlasuješ Matkou. To, že mi neklameš zistím až vtedy, keď porodíš moje dieťa. Dovtedy som ochotný hrať podľa tvojich pravidiel a potom...* prešiel do šepotu, v ktorom zaznievalo tlmené vrčanie. Perami sa obtrel o Nobyno ucho.*...sa uvidí.* Odstúpil a bez ďalšieho pohľadu zamieril k okraju lesa. Arathi v podobe démona zodvihol hlavu a jeho nezvyčajné žlté oči sa ostražito upreli na ženu, s ktorou sa zhováral ich vodca. Keď prechádzal popri ňom na okamih si pozreli do očí a Arathi pochopil Orinov rozkaz. Bude na ženu dávať pozor.
Predtým než Orin zašiel hlbšie do lesa sa ešte zastavil na okraji čistiny a cez plece obzrel za seba.* Musíme si nájsť nový domov. Miesto, kde by nás tvoj Arathi nehľadal, pretože len tak môžem dodržať svoju časť dohody. Vyrazíme ešte pred súmrakom.* Nechcel sa zdržiavať. Potreboval zoskupiť celú svoju svorku a presunúť sa s nimi hlbšie do lesov. Niektorým sa to možno nebude páčiť, toto bolo predsa ich teritórium, ale nakoniec ho všetci poslúchnu. Tým si bol istý.*

Elek Shalin




*Keď Elek na líci pocítil spŕšku vody, ktorá mu zamočila vlasy a z nich potom kvapkala aj na oblečenie na okamih stuhol.
-Voda!- zvolal Shalin a Elekovi pritom zahučalo v hlave. Snažil sa udržať jeho nadšenie na uzde, ale Olivia práve nevedomky zobudila jednu z veľkých slabostí každého Arathi a tú najväčšiu pre Shalina. Pod pokožkou líc sa začala tieňová hra ako predzvesť premeny.* Olivia, to si nemala.* zašepkal sťažka, pretože každou chvíľou strácal čoraz väčšiu kontrolu nad svojím telom. Voda ho priťahovala ako bezodná čierna diera. Potácavo do nej vkročil pričom mu hladina siahala najskôr len po pás a v strede rieky sa do nej ponoril celý. Prúd nebol silný, dlhú chvíľu sa však nič nedialo.
Z voda na breh však nakoniec nevyšiel Elek a mohutná bytosť, ktorá sa len veľmi vzdialene podobala na vlka. Bledú srsť mal mokrú, lepila sa mu na svalnaté telo, ale nezdalo sa, že by mu to prekážalo práve naopak.
-Dúfam, že teraz si už pokojný.- zamrmlal znechutene Elek a mohol byť len svedkom toho ako Arathi špliecha vodu všade okolo seba. No hovoriť mu niečo v tej chvíli bolo zbytočné, pretože démon akoby bol sám v inom svete. Zastal si vedľa Olivie na brehu a potom sa rovno pri nej otriasol, takže ju zafŕkal vodou od hlavy po päty. Štrbinkami očí sa pritom na ňu vyzývavo zahľadel.*

*Prekvapilo ju, keď začula Eleka. V prvom okamihu ju napadlo, že možno nemá rád vodu, možno sa mu nepáčilo že je studená či celkovo mu to nerobilo dobre, no nič z toho čo jej napadlo sa nepodobalo na realitu. So stuhnutou tvárou bez úsmevu a previnilým výrazom čo urobila, zase, pozrela smerom k Elekovi. Už dnes videla to čo sa dialo a preto tušila aj to, čo bude nasledovať. Elek zmizne a ostane Shalin. Kvietok s nádobkou už nevidela, pri premene možno spadol do vody a bol nenávratne preč, no moc tomu nevenovala pozornosť, oveľa viac ju zaujímalo, čo chce Elek a Shalin robiť, keď lezie do vody. Samotnú premenu nevidela, no len čo sa spod vody vynoril len Shalin, na chvíľku zamrzla, netušiac, čo čakať, hlavne pre Elekove slová. No Shalin vyzeral rád že je vo vode, akoby to bol jeho živel. Preto sa napokon aj jej výraz rozmrazil a nahradil ho jemný úsmev, ktorý sa však chcel zmeniť na výkrik – HEJ, keď sa pri nej otriasal ako taký psík. Lenže samozrejme ústa zostali nemé a ona sa mohla len zasmiať. Bola mokrá celkom dosť, do tej jeho chuňatej srsti sa zmestilo dosť vody, ktorá teraz bola viac na nej než na ňom. Odhrnula si z tváre mokrý prameň vlasov, trošku potriasla hlavou a potom si vyzula topánky a ostala bosá s ešte doráňanými nohami, ktorým však pieskový povrch teraz nerobil zle. Opatrne si vyhrnula nohavice po kolená, a vstúpila opatrne kúsok do studenej vody, až ju zamrazilo v každom kúsku tela. No nevadilo jej to, bola rozhodnutá ofrkať Shalina tak ako on ju. Preto sa zohla a ako najviac mohla na neho vyhodila vodu, potom sa rozbehla a zaprela sa všetkou silou do jeho tela, že ho prekotí do vody. No jediné čo dosiahla bolo, že takmer spadla sama, vôbec neodhadla, že toľko sily zase nemá a tak si predsa len musela vystačiť len s rukami a špiechaním.*

*Bola napätá ako struna. Tak veľmi sa bála, ale napriek všetkému sa snažila byť silnou. Tváriť sa silnou, lebo prejaviť bolesť by bola jej osudová chyba. Potrebovala aby netušil o čo išlo, že jej hlúpe klamstvo bolo len výstrelom do tmy, ktorý jej na jej obrovské šťastie vyšiel. Cítila ako v nej vzrastala bolesť a hlavne strach, tak silný, že sa jej nervózne zatriasla ruka. Ale triumfovala. Orin pristúpil na jej podmienky a to bolo hlavné. Nič iné nepotrebovala. Ako krúžil okolo nej, vzbudzoval v jej vnútri nával chuti na vracanie.* Tak potom sme dohodnutí.* To bolo jediné čo napokon povedala, keď od nej odstúpil a oznámil jej, že sa budú presúvať. Neprekvapilo ju to, ani sa jej to takmer nijako nedotklo. Predsa najdôležitejšie čo ju zničilo bol fakt, že jej lož prešla a ju teraz čakal odchod s ním. S tým, kto sa jej hnusil. Žalúdok sa jej napínal na vracanie, keď si uvedomila, že jedného dňa sa mu bude musieť odovzdať.
S tichým, roztraseným výdychom si zastrčila dýku opäť pod sukňu do prázdneho puzdra pripevneného k lýtku a pozrela sa smerom k neznámemu. Skúmavo sa mu na okamih zahľadela do očí. Nepáčil sa jej už len z princípu, že sa nepremenil do ľudskej podoby. Držal si od nej odstup a ona by pritom možno aj rada konverzovala a zistila o ich svorke viacej. Aje on len tupo na ňu civel. Noby preto urobila pár krokov od neho. Vedela, že ju bude sledovať, keď sa niekam pohne, nehnevalo ju to. Bola s tým zmierená, teraz však potrebovala trochu rozchodiť nervozitu a úzkosť, ktorá ju prepadala. Pomaly ale isto začínala prepadať všetkým pocitom, ktoré ju ničili. Dúfala, že až to príde bude sama a nebude tam nikto kto by bol svedkom jej poníženia. Ale nech sa snažila sústrediť na niečo iné, nech sa snažila dýchať hlbšie a nie plytko, tým menej sa jej to darilo a jej dych sa začal meniť na plytké dýchanie, ktoré napokon prešlo do plaču. Unavená a hlavne zničená sa zviezla na kolená na zem a tvár si skryla v dlaniach opierajúc sa hlavou o strom. Tak, aby neznámy Arathi videl čo najmenej, stačilo že tam bol. Nechcela mu dať šancu, aby videl jej oči a uvedomil si čo všetko vykonala. Aspoň že tam nebol Orin, to poníženie by pred ním nezniesla.
Plakala až kým si neuvedomila, že nevládze už ani to. Unavená si sadla a oprela sa chrbtom o strom. Skôr než napokon od únavy zaspala, spaľovala pohľadom neznámeho, ktorý ju mal strážiť.*

// Ja som na toto zasa raz a znova zabudla ospravedlňujem sa //
*Skôr ako sa spamätá nakloniť sa po zbraň začuje presne to, čo chcela. Ten krásny zvuk prechádzajúci cez všetky svaly ju momentálne napĺňa viac ako to, že má pred sebou zbraň a o pár sekúnd možno aj jeho telo na ceste domov. Pootočí sa smerom k nemu a spozoruje ranu na ramene. Predsa cez tú tmu sa pekne trafila alebo len šťastie ? Ktovie. Jeho tackanie očividne naznačuje, že rana bola položená správne, ale to, že si nakoniec nôž vyberie ju prekvapí. Pootvorí ústa a na zbraň vzdialenú kúsok od nej ju vedú len načahujúce sa ruky. - Čo to..- nestihne si uvedomiť, že stáť tam ako stolný stĺp je dosť hlúpe a už len utŕži ranu. Odstúpi pár krokov pričom nachvíľku v okamihu prekvapenia stratí rovnováhu.
Malý škrabanec sa nachádza v oblasti kľúčnej kosti a po pár sekundách sa z neho spustí pramienok krvi. Rukou si utrie tých pár kvapiek krvi a nenávistne pozrie na miesto, kde by sa mal nachádzať on. Pri tom, čo však uvidí len zvraští čelo a odstúpi ešte pár krokov dozadu. Premieňa sa naspäť, ale vôbec nechápe prečo. Veď takto je oveľa silnejší ako jeho ľudská podoba.. – Čo to robíš – Nesmelými krokmi sa začne približovať nevnímajúc zbraň, ktorú čoskoro prejde. Keď začuje jeho slová zastaví a potom sa už ani nepohne. Celé toto je zvrátené. Natrafila na bytosť, ktorá je tak nevyspytateľná, že si nevie pomaly vysvetliť ani jeden jeho krok. Vyzerá akoby zúril a pritom šalel. S rukami pripravenými na obranu sa vydá zasa o pár krokov preč, keď na ňu zasa skríkne. No vtedy už nezastaví a presúva sa ďalej a ďalej. Ignoruje jeho prosbu alebo skôr rozkaz o tom, že má ísť preč. Tak dlho ho hľadala naháňala a všetko možné a teraz má len tak utiecť ? Za koho ju má ? Už dávno nie je malé dievčatko, ktorému treba hovoriť čo smie a čo nie, čo má robiť a čo zasa nie. Jeho telo zrazu padne k zemi a ona si nie je istá, či ísť ďalej, no nohy si s ňou robia čo chcú. Možno je to pasca, možno sa len snaží ju nejako nalákať, no toto vyzerá dosť verne. Keď už je dosť blízko pri ňom, kolenami sa oprie o zem a opatrne mu prejde pár krát rukou po tvári, aby sa prebudil. Pohľadom mieri na zbraň ležiacu neďaleko a po chvíľke vnímania len ticha lesu a jeho dychu sa zdvihne a odpochoduje pre ňu. Dá ju za opasok a otočí sa naspäť k nemu. Nevie čo má robiť, ale vôbec nemá chuť len tak odísť s prázdnymi myšlienkami, že toto je koniec. Nie, on nie je mŕtvy. A to bolo predsa jej úloha. Zabiť ho a ona to nesplnila. A teraz, keď leží pred ňou vo svojej ľudskej podobe.. Chce či nechce, nedokáže ho zabiť, keď tu tak bezvládne leží..
„Toto raz budeš ľutovať“ povie skôr sama pre seba a s hlasným povzdychnutím sa pokúsi nejako ho zdvihnúť na nohy.*

Torik




*Nepohol sa od tej ženy ani na krok. Vedel, že by bola v tej chvíli najradšej sama, ale on hodlal splniť každý Orinov rozkaz. Nepodliehal súcitu s nijakým ľudským tvorom ani vtedy ak išlo o ženu. Počul všetko o čom sa s vodcov ich svorky zhovárala, a tak oveľa ostražitejšie sledoval či sa nakoniec predsa len nepokúsi siahnuť si na život. Iba keď vyčerpaním zaspala rozhodol sa vymeniť telo démona za ľudské.
„Nenechaj sa zlomiť jej slzami. Ženy sú najfalošnejšie z toho prekliateho plemena. Získa si ťa a ty ani nebudeš vedieť ako k tomu došlo.“
Zaliečavý hlas démona znel v Torikovej hlave ako postupne tíchnuca ozvena. Z úkrytu v dutine stromu si práve vyberal vak s oblečením a všetkými zmyslami sa sústredil na ženu, od ktorej nebol vzdialený viac než pár metrov. Keby sa rozhodla utiecť veľmi ľahko a hlavne rýchlo by ju dobehol aj v takejto podobe.
„To sa nestane.“ Upokojil démona v duchu a ticho pritom zavrčal, aby zdôraznil svoje presvedčenie. Potom sa už oblečený vrátil späť na svoje miesto a nespustil zo ženy prenikavý pohľad. Sedel na tráve so skríženými nohami a lakťami zapretými o kolená. Brušká prstov mal zamyslene spojené pod bradou a ukazovákmi si prechádzal po rašiacom strnisku. Čakal len na to, kedy sa žena prebudí.*

Aha aké krásne obrázky som našla

Charis Rubin




*Nehlučne vošiel do jaskyne, ale aj keby si nedával taký pozor, zvuk tečúcej vody spolu s hlasnejším špliechaní by dokázali zastrieť stopy po jeho prítomnosti. Držal sa v tieni pri kamennej stene, ktorá bola takmer kolmá na piesčitý povrch a dlaňou ruky prechádzal po drsnej štruktúre horniny. Niekedy pritlačil silnejšie , takže sa mu ostré výstupky zavŕtali do mäkkého tkaniva a rozodierali ho do krvi. Cítil ako v ňom narastá hnev.
-Vidíš toho psa?- odvrkol Rubin opovržlivo zatiaľ čo Charis sledoval ako sa dvojica blázni v rieke. Mlčky prikývol a v prítmí mu oči na okamih zasvietili akoby sa na dúhovkách zachytilo svetlo.
-To sa dalo čakať. Shalin mal vždy slabosť pre ten druh, hoci si to sám nechce priznať. – Charis prižmúril oči a plecom sa oprel o výstupok steny. Jeho postava, celá zaodetá do čierneho, splývala s tieňom. Odrazu zostražitel a tento nový pocit vyvolal Rubinovu zvedavosť. Obaja sledovali ako Shalin v zápale hry sklonil hlavu a zubami zachytil ženino oblečenie na chrbte pričom sa s ňou pohol k brehu. Presne tak mali vo zvyku nosiť svoje mláďatá, kým boli ešte príliš mladé na to, aby sa dokázali premeniť do ľudskej podoby. Toto však bolo niečo iné, pretože Shalin nemusel odhadnúť jemnú hranicu medzi tým, čo ešte bolo hrou a čo sa v sekunde mohlo zmeniť na čisto pudovú záležitosť akou bola túžba po krvi.
Charis preto vykročil z tieňa a pár rýchlymi krokmi sa ocitol pri dvojici. Odsunul Shalina nabok a potom vrhol krátky pohľad dolu k svojim nohám. Žena bola celá mokrá. Pramene vlasov sa jej lepili na tvár a jej oči sa zdali byť ešte väčšie a prenikavejšie než predtým. Strhol si z pliec plášť a hodil jej ho k nohám.* Zbláznili ste sa? Toto nie je váš pes, ktorý poslúchne na písknutie.* črty tváre sa mu skrivili hnevom, ktorý dodal jeho výrazu ešte ostrejší a naliehavejší podtón. Shalin ticho zavrčal a chcel sa k žene pretisnúť naspäť, ale Charis mu to nedovolil. Namiesto toho si obaja chvíľu hľadeli do očí a prepaľovali sa pohľadmi akoby nepotrebovali slová na to, aby si medzi sebou vymenili pár podstatných názorov.*



Seram, Níat


*Telo, ktoré držal v rukách sa neovládateľne chvelo. Cítil ako triaška prechádzala do neho skrz končeky prstov, ktorými tlačil muža k špinavému múru. Jednu ruku mal preloženú krížom cez jeho hruď a druhou ho zvieral pod krkom tak pevne, že mu z úst vychádzalo len tiché chrčanie.
V ďalšej sekunde, pár metrov od miesta, kde stál a hľadel do tváre svojej obete, na vlhký chodník ťažkopádne dopadlo mŕtve telo.
„No tak, na čo čakáš? Nie je to predsa nič, čo by si už predtým neurobil.“
Níatov hlas mal farbu ironického výsmechu. Na zemi pri jeho nohách na sebe ležala dvojica bezdomovcov, zatiaľ čo ten tretí bol ešte stále nažive. Vypliešťal na Serama vydesený pohľad a očami horúčkovito preskakoval po oboch zamračených tvárach.
Níat urobil pár krokov smerom k naskladaným dreveným škatuliam a s ľahkosťou sa na ne vytiahol. Potom sa zaklonil dozadu a zaprel jedným lakťom za sebou akoby sa ukladal na do pohodlného kresla. Na brade bol ušpinený od krvi, ale zdalo sa, že mu to nijako neprekáža. Práve naopak.
„Máme dosť času, Seram. Pokojne tu môžeme zostať aj do rána.“ Tie slová vyslovil s potláčaným úškrnom, takže sa nijako nedal zameniť ich pravý zmysel. Vtedy Seram zosilnil zovretie až sa ozval charakteristický lámavý zvuk kosti a telo muža mu ochablo v náručí.
„Vitaj späť medzi živými.“ Uškrnul sa Níat a sledoval ako Arathi lačne pije ešte teplú krv priamo z tepny na mužovom krku. *

*Bolo príjemne bláznivé vystrájať vo vode so Shalinom a Elekom, napriek tomu, ako hrozivo mohol Shalin vyzerať a čo všetko by mohol spraviť jedným cvaknutím zubov. Necítila ale napätie, ona si ten pobyt vo vode užívala, rozhadzovala rúkami, cákala vodu najviac ako sa jej dalo, neprekážalo jej ani to, že bola ako také zmoknuté kura. Nezľakla sa ani keď ju Shalin zdvihol zo zeme a vzal jej oblečenie do zubov, i keď sa obávala, že ho roztrhne a ona ostane bez trička. To bolo asi jediné čoho sa v tej chvíli ako ju mal v zuboch bála, no i tak sa smiala a hompáľala nohami, ako jej tak viseli. Rada by mu povedala, aké je to zábavné, no z úst stále nijaký zvuk, takže sa len bezzvučne smiala. Zábava však bola narušená a ona prekvapene hľadela na Charisa. Ako pes sa chvíľu cítila ona, preto ako jej hodil svoj plášť k nohám, akoby ho nemôže podať ale musí hádzať na miesto, kde už ostávala kaluž vody. Olivia sa zohla, pridvihla ho zo zeme a popri tom počúvala čo jej vyčíta. Nemohla mu nič povedať, nijako reagovať, iba svojou v tej chvíli nespokojnou mimikou, no keby môže, povedala by mu, že Shailina nemá za svojho psa. Vedela už od Eleka predsa, že sa spolu zhovárajú, teda Shalin určite normálne uvažoval, tak ako ona či ktokoľvek z nich. Len preto že mal iné telo ešte nebol psom, no nemala mu ako vysvetliť čo si myslí a mala pocit, že mu to skúsil vysvetliť rukami, vysmial by sa jej. Beztak nerozumela, prečo je s nimi, keď tak moc chcel aby odišla a nepáči sa mu, že je tam. Aj teraz cíti to, ako ju nemá rád, takže mu naozaj nerozumie. Nie nadarmo jej mama hovorila, že pochopiť muža trvá strašne dlho a málokomu sa to aj tak podarí. Potrebovala na seba pritiahnuť jeho zrak a tak do neho opatrne šťuchla prstom, vyčkávajúc, kedy otočí hlavu. Potom ukázala na Shalina, , na seba a rukou naznačila papuľu a akože sa zahryzla. Následne pokrútila nesúhlasne hlavou a len ukázala na vodu. Spravila krok za Charisa kde predtým i stála, hravo sa usmiala na Shailina a priložila prst k perám, v geste – Pssst a potom sa rozbehla, s jasným úsmyslom, sotiť Charisa do vody. Možno by sa potom menej mračil i on, lebo Olivii sa nepáčilo, ako na seba tí dvaja zazerali.*