Hory a les

*Nevedela čo je sen a čo skutočnosť. Chvíľami snívala o svorke Serama a potom sa preberala a očami sledovala Arathiho, ktorý ju sledoval. Jeho premena na človeka skôr prisudzovala snom. Rozhodne nečakala, že keď sa preberie tak tam bude muž. Ani by jej to vo sne nenapadlo. A predsa počas spánku a snívania uvažovala. Bol to taký nepríjemný spánok, ľahký a hnusný, kedy sa cítila tak, že každý okamih sa preberie. Úplne ju prebralo až tiché zavrčanie a ona pomaly rozlepila oči. To preberanie do reality jej trvalo naozaj veľa času. Niekoľkokrát zažmurkala, prevalila hlavou z boku na bok a keď konečne rozlepila oči, uprela ich na muža. Avšak vnímanie reality jej tiež chvíľu trvalo.
"Ako sa voláš?" opýtala sa prvé, keď konečne vnímala. Zvláštna otázka, ktorá ju napadla hneď ako prvá, lebo skôr sa mohla opýtať či už idú, kto je, či spala dlho, proste hocičo, veľa možností, ale napokon sa ho opýtala na meno. Nepotrebuje vedieť meno svojho strážcu a predsa ho chcela vedieť. Hánkami si pretrela oči a pokývala hlavou vytriasajúc z nej bolesť, tupú a nepríjemnú. Narovnala sa a cítila, že ju nebolí len hlava, ale rovno celé stuhnuté telo.
"Ako dlho som vlastne spala?" Nedalo jej naopýtať sa.*

Neiro Clarin




Zein





„Zdá sa, že budete potrebovať pomoc.“
Muž sa zjavil uprostred lesa ako prízrak. Lámanie uschnutých konárikov, lístie ticho šuchotajúce pod váhou krokov – nič z toho nemohlo ženu upozorniť na jeho prítomnosť a odrazu tam bol akoby jej spoločnosť robil celý ten čas, čo vkročila do lesov. Bol vysoký a v tieni, ktorý na zem vrhala skupinka stromov za jeho chrbtom sa takmer strácal, čiastočne aj kvôli rovnako tmavému oblečeniu. Iba podľa obrysov jeho tela sa dalo poznať, že má cez plecia prehodený dlhý kabát a v ruke vychádzkovú paličku, ktorou si uvoľnene poklopkával po stehne. „No nie je dnes krásny večer na trochu zábavy? Ja len, či ste si jej na plecia nenaložili viac ako unesiete.“
Mužov hlas bol hlboký, lenivo plynul z jeho úst a hoci nenadobúdal ani ironické, ani výsmešné zafarbenie, bolo poznať, že si ženu doberá. Vtedy urobil pár krokov dopredu a vstúpil do mesačného svetla, ktoré sa predieralo cez konáre nad ich hlavami. A ak predtým pôsobila táto nečakaná prítomnosť nezvyčajne, potom všetko umocnili črty mužovej tváre. Polovicu hlavy mal nahladko oholenú, zatiaľ čo na ľavejj strane mu siahali havranie vlasy takmer po plecia. Na bledej koži mal tesne pri hranici vyrastajúcich korienkov tetovanie, ktoré tvorili neznáme symboly a tie sa v súvislých líniách ťahali od jeho čela, pokračovali stredom lebky strácajúc sa niekde vzadu na šiji. Pod pekne klenutým obočím svietilo oko s nezvyčajne modrou dúhovkou, ktorá sa v tej chvíli nehybne upierala na ženinu tvár. Pútala zrak natoľko, že tmavá farba na dúhovke druhého oka sa oproti nej strácala a vyvolávala dojem akoby bol spolovice slepý. Nezvyčajne plné pery sa na okamih zachveli a potom roztiahli do niečoho, čo mohlo vzdialene pripomínať úsmev. „ Ste Irina, ak sa nemýlim.“ V mesačnom svetle sa na okamih ukázala jeho ruka potiahnutá bledou kožou a s dlhými štíhlymi prstami, ktorými zvieral ozdobný koniec palice. Druhou rukou v čiernej koženej rukavici si siahol ku krku a odopol sponu, ktorá mu držala kabát na pleciach. Bez slova ho potom podal Irine.*

// toto čo je ako som sa začala smiať, keď som uvidela tie obrázky Toto je zrada s tým Mansonom :DDD síce nie je pre mňa bohvieako krásny, ale ten jeho charakter a v tejto rpg si ma dorazila Fakt ako toto som nečakala a inak sranda na tom je aj to, že táto osôbka ktorú mám na obrázku je čisto náhodne jeho bývalá manželka Ja len toľko (A ďakujem, konečne som sa po dlhom čase zasmiala pri pc ) //

Torik




*Mlčky sledoval ako sa žena preberá a neuhol pohľadom ani vtedy, keď sa jej oči upreli priamo na neho. Zostával pokojný a bez pohybu a hoci mu položila otázku neodpovedal. Iba keď sa na hranici lesa objavili prvé postavy Arathi z Orinovej svorky s ľahkosťou sa postavil, pozrel najskôr na pohybujúce sa tiene a potom späť na ženu.* Pôjdeme.* úsečnosť jediného slova, ktorým sa jej prihovoril prezrádzala, že nemá záujem nadväzovať priateľské vzťahy. Zároveň bol jeho hlas chrapľavý a drsný ako hlas človeka, ktorý neprehovoril veľmi dlhý čas, a preto sa zdalo akoby mu hrdzavel priamo na perách. Počkal, kým sa žena nepostaví sama, ale aj keď poznal dohodu medzi ňou a Orinom neštítil by sa odvliecť ju k svorke, keby sa zdráhala pohnúť za ním.
Všetci Arathi okrem neho a Orina mali podobu démonov a stavbou tela pripomínali obrovských vlkov. Mohutné svaly sa pri každom pohybe napínali a vlnili pod hustou kožušinou a otvory, ktoré mali namiesto nozdier sípavo vydychovali ohriaty vzduch zrážajúci sa im pred tvárami na bielu paru. Keď sa Torik chcel zaradiť do stredu sprievodu niekoľko Arathi zastalo na mieste a ich žltohnedé oči sa prenikavo zabodli priamo do ženinej tváre, ktorú nechal kráčať za svojím chrbtom. Zastal pred niekoľkými radmi vycerených zubov a rukou okamžite vytiahol z puzdra na opasku dýku s dlhou čepeľou, ako stvorenou na podrezávanie démoních hrdiel.
Orin si všimol Torikove problémy, zastal na čele sprievodu a jediným zavrčaním obrátil pozornosť na seba. Arathi si s ním chvíľu vymieňali pohľady a nakoniec sa dali znovu do pohybu. Torik počkal, kým neprešiel posledný z nich no dýku do puzdra znovu nevložil. Namiesto toho sa na ženu po svojom boku zadíval opovržlivým pohľadom a pri rozprávaní skrútil pery akoby ju považoval za niečo odporné a nízke ako ľudskú háveď.* Ručím za tvoj život a bezpečie len vtedy, ak sa budeš držať pri mne, ale ak ťa čo i len na chvíľu napadne odbočiť nepohnem ani prstom, aby som ostatným zabránil roztrhať ťa. Nie som tvoj pes, ktorý ťa bude poslušne nasledovať všade, kam pobežíš.* V nebezpečnom úsmeve, ktorý jej venoval sa ukázali jeho biele ostré zuby. Mrštne sa naklonil a s drapľavým smiechom jej nimi cvakol pri uchu. Potom sa odvrátil a vykročil po kamenistej lesnej ceste, ktorá sa vinula medzi vysokými stromami a viedla k rozoklaným vrchom vysokohorského priesmyku ďaleko na západe.*

Charis Rubin




*Dokonale pochopil, čo sa mu Olivia snažila naznačiť, ale také bláznenie nepovažoval za obyčajnú hru. Nič o Arathi nevedela a hoci sa Shalin v jednej chvíli dokázal správať hravo a blázniť sa ako šťeňa, on ho zažil aj v okamih, keď jediné, čo ho zaujímalo bolo to, ako sa čo najrýchlejšie dostať k sladkej ľudskej krvi. Celý ich rod bol typický svojou nevypočítateľnosťou, ale aj ostražitosťou a rýchlymi reflexami, takže už v predstihu vedel, o čo sa chce Gretchem pokúsiť. V okamihu ako by do neho mohla strčiť rukami sa obrátil, jednou rukou šikovne chytil obe jej zápästia, druhou ju objal okolo pása a nakoniec zvalil do piesku. Odohralo sa to rýchlo, ale aj tak si dal pozor, aby sa príliš neudrela, hoci on na ňu na okamih doľahol celou váhou svojho tela. Ruky jej tlačil do piesku nad hlavou a tvárou bol tak blízko jej, že mohla na líci cítiť jeho horúci dych a medzi perami zahliadnuť ostré špičky rezákov. Iba matne vnímal ako Shalin nespokojne vrčí, pretože zápas zodvihol jeho adrenalín a automaticky v ňom vzbudil aj túžbu po krvi. Len pár centimetrov pod ním na ženinom krku pravidelne pulzovala žila a on nedokázal vnímať nič iné. Uvoľnil si jednu ruku a palcom sa dotkol toho lákavého miesta, bruškom ho jemne pohládzal, ale potom zachytil ženin pohľad a okamžite sa zarazil.* Už to nikdy viac neurob.* zašepkal jej výhražne a so zavrčaním sa rýchlo postavil pustiac jej ruky. Shalin bol okamžite vedľa Olivie a upieral na neho zúrivý pohľad akoby sa chcel proti nemu okamžite vyrútiť.
Z jaskyne odišiel bez jediného obzretia a nechal Shalina so ženou osamote. Ešte nikdy tak nad sebou nestratil kontrolu ako v tej chvíli.*

*Dobre, takže rozhovor očividne nebude no. Dalo sa to aj slušne naznačiť.. Pomyslela si kyslo a keď sa postavil, pozrela smerom kde sa zjavil Orin a iní Arathi. Takže to prišlo tak rýchlo. Cítila ako jej bolestivo stislo žalúdkom, no nepovedala nič, ani nechcela oponovať. Len sa mlčky postavila a s rukami spustenými voľne vedľa tela nasledovala neznámeho Arathiho, ktorý ju mal na krku. Úprimne ho teraz ľutovala, lebo ju musel strážiť, čo rozhodne nielen že nebolo príjemné pre ňu, ale určite nie ani pre neho. Aspoň trochu ich poznala, takže vedela že radšej by bol vo svojom kožuchu. Aj jej napadlo, že mu to jednoducho povie. Že nemusí byť pri nej v ľudskej podobe, ako jasne naznačil mohla zabudnúť na rozhovor, či iný prejav akejkoľvek spolupatrinosti. Však mala byť len obyčajná škvrna na ich dokonalosti. A nie že mala, ale aj bola. Prečo sa mala namáhať odporovať, či dokonca sa snažiť komunikovať?
Bez prejavu záujmu sa napokon postavila a kráčala za ním kam ju viedol. Nebolo ťažké nasledovať jediný ľudský chrbát, okrem Orinovho, v poriadnej hromade kožuchov. Boli tam Arathi "od výmyslu sveta". Rôzne farby, poniektorí, mohli byť naozaj starí, pripomínali vypelichané kurčatá, ich srsť bola miestami vypadaná, možno povytŕhaná, a svietila tam len ružová, ba až žltkastá pokožka. Vnímala ich pohyby, všímala si ako kráčajú, čo robia a akí sú, keď ju vyrušil ten rozruch. Mnoho očí plných besu a nenávisti sa uprelo práve do jej očí. Noby však bola taká unavená a citovo porazená, že nereagovala na ten rozruch nijako. Len opätovala pohľady a každému z tvorov sa pomaly a bez strachu pozrela do očí. Už je všetko stratené, tak načo sa báť. Na strach ešte príde ten správny čas. Odsúdila sa na trest smrti a ona kráčala vstriec svojej poprave. Počula hlasné zavrčanie, ktoré vyšlo z hrude Orina a aj ona na malú chvíľu pozrela na neho. Dával im pokyny, nie však pre jej uši. K nej prišli pokyny od neznámeho. Bez záujmu sa pozrela do jeho tváre. V jeho slovách nebola ani štipka úcty, či ľútosti. Absolútne nič. Zdalo sa jej akoby tam počula škodoradosť, akoby jej hovoril nech ho skúsi či vážne nebude reagovať. Vedela však, že nech sa deje čokoľvek on zareaguje, lebo bude musieť. To cvaknutie zubov pri uchu bolo nepríjemné, ale ona len s nechápavým výrazom v tvári hľadela na neho. Napokon sa len obrátil a kráčal preč. Možno sa cítila prázdna, nie, necítila sa, ona bola, ale rozhodne by mu túto slovnú prestrelku nenechala iba tak. Vykorčila za ním, pričom sa k nemu natiahla, pevne ho chytila prstami za zápästie a šklbla k sebe.* Ručíš za môj život po celý čas čo som tu. Orin by ti nedovolil, aby mi čo i len jeden z nich,* kývla pritom smerom k ostatným Arathi,* ublížil, či by som sa ja zabila. Skončí môj život, skončí aj ten tvoj, takže takéto úbohé vyhrážky si nechaj na inú chvíľu. Som pre vás priveľmi cenná, aby ti tvoj kožuch poriadne nevyprášil, keď by sa mi niečo stalo.* V jej očiach sa napriek všetkému zaleskla pomstychtivosť.* Navyše ťa nepovažujem za môjho psa. Možno len za prerasteného vlka..* Keby to však bola povedala, podpísala by si veľmi rýchly ortieľ smrti a navyše veľmi bolestivej a pomalej. Pustila mužovu ruku a spýtavo sa na neho pozrela.* Budeme tu dlho stáť? V ľudskej podobe sa ťažšie drží tempo s niekým kto ide po štyroch.* A po týchto vetách v nej opäť zavládlo nezaujatie a možno aj prehra. Skončila. Povedala mu čo chcela, už nemala chuť komunikovať. Opäť jej plecia ovisli v nevládnom postoji a ona uprela pohľad na zem. Nemala v pláne čerpať silami na ústnu hádku. Aj tak vedela, že jej sa minú sily omnoho skôr než ostaným vôkol nej.*

Torik


*Každým ženiným slovom v ňom narastal hnev. V duchu sa zaviazal, že len čo od nej Orin dostane to, čo potrebuje, sám sa ju podujme zabiť. A preto aj napriek rozčúleniu z toho, ako sa nad neho snaží povýšiť obyčajný človek sa predsa len spokojne usmial. Čím viac problémov mu táto žena spôsobí, tým viac bude neskôr trpieť, a to stálo za zváženie.
Natiahol ruku akoby chcel žene galantne naznačiť prednosť. Neprestal sa usmievať, aj keď v tom úsmeve nebolo nič veselé a tmavé oči sa mu zúžili až pripomínali ostražité štrbinky.* Ako poviete, pani moja.* posledné slová vyriekol so sarkastickým úškľabkom a na konci mierne sklonil hlavu. Plecia sa mu chveli no nebolo poznať či od premáhania alebo smiechu, pretože keď sa znovu narovnal tvár mal rovnako vážnu a zamyslenú ako predtým.
Cesta, ktorou kráčali stále hlbšie do lesa sa postupne vytrácala, prešla do úzkeho chodníčka, po ktorom museli ísť všetci za sebou, ale na konci jednej z čistín neostalo už nič, čo by udávalo smer. Prišli po najvzdialenejšiu hranicu svojho niekdajšieho teritória. Napriek tomu kráčal Orin na čele sprievodu rozhodne, občas zastavil a načúval zvukom lesa rovnako ako všetci Arathi, ktorých pozornosť sa však občas obracala aj ženiným smerom. A keď nezasiahol Orin, vykonal si svoju povinnosť Torik. Bolo to vtedy, keď za skupinou začali mierne zaostávať, až kým sa im chrbát posledného Arathi nestratil z dohľadu. Slnko zašlo za obzor a od západu prichádzala čoraz hustejšia tma, aj keď na východe sa ešte držali posledné záblesky svetla ako oranžové a ružové zdrapy strhnuté z dennej masky oblohy.
Vtedy Torik spozornel a položil žene ruku na plece, aby ju zastavil. Zvrtol sa, pričom sa mu v ďalšej sekunde zablysla v rukách ostrá čepeľ dýky a pohľadom skúmal skupinu vysokých kríkov. Navonok sa nič nedialo. Lístie šumelo tak, ako predtým, nič nenaznačovalo, že sa deje niečo zlé. Možno preto bol útok oveľa nečakanejší, aj keď pri ňom Torik stihol odstrčiť ženu bokom a sám sa vrhnúť jej smerom. Arathi sa na neho zrútil celou váhou tela. Padli k zemi s tupým nárazom, ktorý prekrylo rozzúrené vrčanie a cvakot ostrých zubov. Arathi útočil na Torikov krk presne tak, ako by to urobili všetci a toto poznanie mu dalo výhodu, takže súboj netrval dlho a Arathi sa zrútil do trávy s podrezaným hrdlom.
Torik pomaly vstal. Bol pokrytý krvou a pod pokožkou líc sa mu preháňali tmavé tiene, ako sa snažil zabrániť premene. Poznal Arathiho, ktorého zabil. Zachmúrene odvrátil pohľad od mŕtvoly a zakrvavenú čepeľ dýky zasunul hlboko do pošvy na opasku.* Ideme.* zavelil a žene nevenoval jediný pohľad.

Svorka, za ktorou zaostali nakoniec nebola ďaleko. Orin prikázal, aby sa zložili na lúke neďaleko rieky. V ten deň prešli kus cesty, ale ani jeden z Arathi nebol vyčerpaný natoľko, aby nemohol pokračovať. Potrebovali si však zohnať potravu, a preto teraz zastali. Niekoľko Arathi zo svorky sa vytratilo do lesa, iní polihovali v tráve s hlavami zloženými na predných širokých labách, oči mali zatvorené, ale ušami ostražito strihali vo vzduchu, aby zachytili aj ten najnepatrnejší zvuk. Keď Torik vystúpil z lesa spolu so ženou niekoľkí to zaregistrovali a s predstieranou lenivosťou zívli tak, že sa im v papuliach zaleskli ostré rady zubov.
Oheň nerozložili a aj keby nemali taký dobrý zrak, bolo tu matné svetlo mesiaca, ktorý rozháňal tú najhustejšiu tmu. Iba do lesa, skrz husté vetvy stromov a lístie, sa nedostal, a tak bol stále plný tieňov a tmavých dier.
„Všetko v poriadku?“ opýtal sa Orin, len čo pristúpil k dvojici a zahľadel sa najskôr na Torika, ktorý prikývol a potom na Noby. Torik bez ďalšieho slova či obzretia obišiel Orina a zamieril k rieke. Jeho vysoká postava sa čoraz viac vzďaľovala, až kým nezastal na brehu. Vtedy si kľakol a v prúde studenej vody si začal z rúk a tváre zmývať krv Arathi.
„Čo sa stalo?“ obrátil sa Orin s otázkou priamo na Noby. Netváril sa príliš zvedavo. Zdalo sa, že sa pýta skôr z akejsi povinnosti alebo slušnosti, než zo skutočného záujmu. V každom prípade tu Noby bola a o to jediné mu išlo.*

/Ivúšik inak na predchádzajúcej strane je aj Charis /

*Vedela, že jej sila neudrží Charisa vo vode, no nečakala, že sa jej nepodarí ani len poriadne ním zakývať, dokonca naopak, že on ju tak šikovne dostane na zem. Nezaregistrovala nejaké udretie, no samotná pozícia v nej vyvolávala akýsi pud, ktorý ju nútil trmať sebou a metať sa ako ryba na suchu. Nijako jej to nepomáhalo, no hodnú chvíľu sa naozaj pokúšala vymaniť z jeho zovretia, no napokon len ostala ležať a vzdorovito mu hľadela do tváre, už na prvý pohľad nespokojná že na nej leží, či že sa dostal tak nesmierne blízko nej. No vzdor zmizol, vystriedal ho neurčitý výraz, keď sa palcom začal prechádzať po jej ešte mokrej pokožke. Napla hádam každý sval na rukách, snažila sa ho striasť, no bola pri ňom slabá ako mucha. A náhle stál a odchádzal, ani si poriadne nemala možnosť uvedomiť, čo sa robí. Posadila sa, potriasla hlavou, snažiac sa striasť kvapiek vody. Trochu nešikovne pri ťarche mokrého oblečenia sa postavila a gánila na jeho chrbát. Otočila hlavu k Shalinovi, ktorý vyzeral tiež nahnevane a na okamih sa bála zdvihnúť ruku a pohladkať ho po srsti, možno pre tie slová, že on nie je pes. Niežeby si to myslela, no nechcela, aby si to myslel Shalin, že ho tak berie. Napokon sa ho len letmo dotkla a ruku spustila k svoju telu, pozrúc na oblečenie čo jej Charis hodil. Ani sa ho nedotkla a ani nemienila.*

*Nechcela aby pôsobila na neho hrubo, aby vyznela, že ho berie ako svojho psa, či služobníka, ale očividne sa jej to podarilo. Ona ho len ľutovala, že si odpykal a musel ju mať na krku, vedela si predstaviť ako sa asi tak cítil, aj keď to bol len pojem, ktorý by pred nikým nebol obstál. No a predsa, nech to tak nechcela, tak to bolo. Najhoršie však čo sa stalo bol ten útok na ňu. Nestihla vôbec reagovať čo sa dialo, no chlap očividne áno. Nebyť jeho, už by teraz bola dobrou maškrtkou jedného z nich. Chcela sa mu poďakovať za záchranu jej života, chcela mu niečo povedať, ale sotva nachádzala dych.
Ten sprvu nenachádzala ani vo chvíli kedy sa ocitla pri tom prašivcovi Orinovi. Len na neho zagánila akoby si z nej robil srandu a prešla pár krokov obďaleč od neho. Byť v jeho blízkosti ju vždy úplne preberalo k dokonalej nechuti voči nemu. Neverila mu ani nos medzi očami!* Čo sa asi tak mohlo stať! Jeden z vašich si chcel na mne pochutnať a ten Arathi ktorému si ma dal na krk ho musel zabiť!* Okríkla ho agresívne. Bola to oneskorená reakcia na adrenalín ktorého sa pred chvíľou dočkala. Hnevala sa na Orina, viac ako na toho čo ju chcel zožrať.* Keby si nebol taký neschopný somár, postaral by si sa o to, aby žiaden z tvojich chlapov ma nechcel mať na večeru a on* kývla rukou smerom kde odišiel jej strážca* nemusel zabiť jedného zo svojich! Myslela som si, že tot u máš lepšie pod kontrolou a nie že si môžu robiť čo chcú!* Kričala čo jej hlasivky stačili až kým ju tp úplne nevyčerpalo, čo ani tak netrvalo v konečnom dôsledku dlho.* Nechcem aby ma strážil. Nechcem aby musel kvôli mne zabíjať svojich priateľov, alebo ako sa vy považujete. Jemu nie je príjemné, že ma má na krku a ja nemienim byť niekomu na príťaž. A viem, že sa nedokážem ubrániť, ale aspoň nebudem nikoho obťažovať!* A koniec. Jej prejav ženskej tvrdohlavosti a zároveň naivity skončil a ona bola pripravená zožať jeho hnev, či výsmech. No už by jej nič nespôsobilo väčšiu bolesť než cítila hlboko v sebe. A dúfala, že všetko to počul aj ten druhý somár, čo si myslel že ho považovala za strážneho psa!*

Orin
Už si skončila?* Orin nadvihol obočie pričom sa mu na tvári nepohol ani sval. V skutočnosti to vyzeralo akoby sa celý ten čas, čo sa mu Noby snažila prehovoriť do duše iba príšerne nudil. Nebolo mu nepríjemné ani to, keď postupne väčšina Arathi zbystrila pozornosť a sledovali ich pozornými žiariacimi očami. V skutočnosti mu práve Noby urobila obrovskú službu a nevedomky aj sebe. Odteraz si už nemusel robiť priveľké starosti s tým, že by sa ešte niekto pokúsil zaútočiť na ňu. Všetci videli, že na jeho príkaz je Torik ochotný zabiť aj svojho priateľa. V ich svete víťazil ten, kto vládol najväčšou mocou a strachom, nie ten, ktorý nedokázal udržať na uzde ani vlastného démona, ako napríklad Seram. Orin videl, že Noby je z kriku natoľko vyčerpaná, že mu viac nemá čo povedať. Preto sa spokojne uškrnul, mierne kývol hlavou a potom okolo nej prešiel. Stále otočený chrbtom na ňu cez plece zavolal.* Príď za mnou, keď budeš hladná. A žiadne hlúposti, Noby, inak ti ukážem ešte nepríjemnejšiu stránku našej osobnosti na akú si doteraz nebola zvyknutá.* Ráznym krokom sa od nej vzďaľoval čoraz viac, takže aj keby chcela jej odpoveď by bola zbytočná, pretože by ju nepočul.


Torik
Naklonil sa nad potok a obe ruky ponoril do studenej vody, ktorá mu z nich zmyla prvé krvavé škvrny. Najskôr len nehybne sledoval ako sa voda v jeho blízkosti sfarbuje do červena, ale potom začul krik. Ženin hlas sa zvyšoval čoraz dôraznejšie, takže nemal nijaké ťažkosti zachytiť jednotlivé slová. Neobrátil sa. Zo zamyslenia ho vytrhol len nepríjemný vtieravý pocit chladu, ktorý sa mu šíril od prstov smerom nahor po celej ruke. Nebadane pokrútil hlavou a začal si trieť dlane, aby z nich pod prúdom odstránil aj poslednú krvavú stopu. Na čiernom oblečení, ktoré mal na sebe, podobné škvrny vidieť nebolo, ale aj tak mu to vedomie bolo nepríjemné. Ošpliechal si tvár, zmysly sa mu pritom zbystrili a konečne mohol povedať, že sa aspoň ako tak očistil. Voda mu kvapkala z tmavých vlasov a stekala po tvári ešte aj vtedy, keď sa vrátil k Noby. Zohol sa po vak, ktorý predtým položil do trávy a vytiahol z neho čistú košeľu. Na rozdiel od tej predchádzajúcej bola biela, jednoduchá bez gombíkov a s dlhými rukávmi, aj keď trochu staromódna, pretože odhaľovala hruď skoro do polovice tela ak si ju na sebe nechal voľne bez toho, aby zaviazal šnúrky. V sekunde si ju pretiahol cez hlavu a špinavú čiernu hodil do trávy akoby to bol jedovatý had. V tej chvíli sa zdalo, že nič nepovie, ale keď sa jeho pohľad dotkol Nobynej tváre zdalo sa, že sa zarazil a slová, ktoré chcel povedať pretískal cez zuby tak kŕčovito, že mu skoro nebolo rozumieť.* Nemali by ste sa trápiť tým, čo sa stalo, pretože to nie je vaša vina. S Orinom buďte opatrná. Mám rozkaz chrániť vás pred ostatnými Arathi, nie pred ním.

*Chcel sa jej vyhrážať? To mal robiť u niekoho komu by na tom čo i len trochu záležalo. Jeho vyhrážka u nej bola len bezvýznamnou vetou na odchode jeho odpornej existencie ktorou pohŕdala. Nepáčilo sa jej ako s ňou hovoril, ale bola si vedomá toho ako sa sama zachovala. Vystrájala ako šialená, no ten útok a všetky tie hrôzy posledných dní na ňu úplne dopadli ako päsť na líce a ona sa potrebovala aspoň trochu vyventilovať. Teraz sa však preklínala pre to, že práve on bol svedkom jej chvíľkovej slabosti, ktorá si našla predsa len cestu von, ale nemohla už nič robiť. Bolo to vonku a ona v hĺbke duše vedela, že mala nato právo. Áno, mala právo vybuchnúť. Celý ten prekliaty čas čo bola práve s touto svorkou Arathi bola pokojná, snažila sa byť, skrývala všetky pocity, myšlienky a nálady, no pred chvíľou im nechala voľný priebeh a aj keď sa jej to nepáčilo, vedela, že to bolo správne.
Orin sa jej vyhrážal, no bolo jej to jedno. Aj ten jej záchranca a ochranca ju v tom vlastne varoval, že to práve Orina by sa mala báť, ale ako mohla, keď jej bol ľahostajný? Dala mu všetko čo mala, teda bola rozhodnutá dať mu to, no neplánovala zmeniť na neho názor. Bol obyčajným sviniarom, ktorý si nezaslúžil dýchať, nezasluhoval si následníkov akými boli ostatní Arathi, ktorým ukázal a možno aj vnútil len tú ich stranu. Nepoznala ich síce, no ak sa dalo žiť aj bez ľudskej stravy, vedela že by sa mnohí z nich možno napokon pripojili. No prečo ostávali? Zo strachu? Povedal im Orin, že budú slabí, že im dá moc? Čo im sľúbil? Všetky tie stvory, okrem Orina ľutovala. Bola natoľko naivná, že by im bola dala svoju ľútosť, aj keby ju stále chceli zožrať. Na krku ju zapálila rana, ktorú jej Orin spôsobil a ona si podvedome zašla ku krku. S prázdnym pohľadom sa pozrela do očí muža, ktorý sa jej konečne prihovoril, hoc pôsobil akoby mu to trhalo žilami.* Je to moja vina, lebo ani jeden z vás nie je zvyknutý mať vo svojej prítomnosti ľudskú bytosť a moja krv je pokušením aj pre tých na druhej strane, ktorí sa zaprisahali, že nebudú konzumovať ľudí. Takže je to moja vina, lebo ten mŕtvy Arathi nemusel byť mŕtvym keby som tu nebola.* V očiach sa jej zaleskol smútok, no nič iné nenaznačilo akú bolesť cíti. Ani len nebadané myknutie pier.* Som vám vďačná zato, že ma chránite, aj keď to nechcete robiť a preto sa vám ospravedlňujem. Nechcela som robiť nikomu problémy, ani byť na príťaž. Orina sa však nebojím. Možno mi môže ublížiť, ale nie viac ako trpím teraz.* Urobila pár krokov smerom k potoku, kde sa pred tým sám muž umýval.* Pre Orina som pricenná, aby ma zabil. A sám moc dobre vie, že smrť by bola pre mňa vykúpením.* Bez úsmevu na perách žmurkla na neho.* Prosím, potrebujem sa umyť, dáte pozor, aby sa nikto nedíval?* Smiešne, oni ju chceli zožrať, no ju trápilo, aby mala pokoj a nikto ju nesledoval. Nepočkala si kým by jej muž odpovedal, rovno sa obrátila a zamierila do potoka. Jeho voda bola ľadová a ako zašla hlbšie, tak voda na niektorých miestach bola taká hlboká, že sa mohla ponoriť do vody. Zobliekla zo seba vrchné šaty a poobzerala sa vôkol seba, či tam nie je niekto, kto by videl, že pod nimi si ešte nechala oblečenie od Serama. Pánske nohavice a voľnú košeľu. Napokon aj toto oblečenie si zo seba vyzliekla a jediné čo si na sebe nechala bolo puzdro s dýkou pripevnené na lýtku. Toho by sa nevzala ani za svet. Bola to jej poistka o ktorej Orin vedel a ona bola pripravená použiť ju, ak by zbadala, že Orin nedodržal sľub. Naraz sa ponorila pod ľadovú vodu, až cítila ako jej stiahlo bolestne pľúca a s hlbokým nádychom sa vynorila. Studená voda ju pretínala až do morku kostí a Noby si uvedomovala ako veľmi toto potrebovala, lebo aspoň na malý okamih sa sústredila na niečo iné než na vlastnú bolesť.
Nekúpala sa dlho, vlastne dosť krátko, čo sa vďaka ľadovej vode aj dalo čakať. Keď sa vrátila k Torikovi, mokré vlasy jej pokojne splývali cez plecia až na chrbát, ešte z ich kvapkalo, no ona akoby si ani nevšímala, že jej zmáčali šaty. Na krku mala obväz špinavý a mokrý, no nechala si ho stále na rane, lebo posledné čo potrebovala bol prudký pohyb, otvorenie jej rany a náhly nával zverov túžiacich po jej krvi.* Idem za Orinom, aby si mohol zase dokázať ako moc to tu má v hrsti.* Prehlásila sucho pozrú sa do očí muža. Po tom útoku na ňu sa k nemu správala úctivo, jej hnev a frustrácia išli mimo jeho a ona si uvedomila, že keby jej to malo pomôcť, alebo jemu, tak by možno dokázala aj vylúdiť úsmev na perách. Avšak len s ním, bez Orina. Kráčala pomaly smerom kde sa mal nachádzať. Bola hladná, no keby to záležalo len od nej, zjedla by trochu trávy a vôbec by za ním nešla, no tušila, že to nebolo len také pozvanie na večeru, ale skôr nepriamy rozkaz že až sa konečne ukľudní, tak má prísť za ním, aby jej pripomenul prečo je tam kde je.* Tu som.* povedala napokon keď sa ocitla pred tým koho tak veľmi v tej chvíli nenávidela.*

Torik

Bol blízko, keby ho Noby potrebovala, ale možno až príliš blízko. Bližšie než to bolo nevyhnutné. Sedel na kmeni stromu, ktorý aj s koreňmi vyvalil silný horský víchor, otočený chrbtom k rieke a čelom k skupinke nízkeho podrastu odkiaľ sa každú chvíľu mohli vynoriť tmavé štíhle postavy jeho druhov. Nikto sa však neukázal. Okrem vetra v korunách stromov a tlmených ohlasov nočnej zvery počul len špliechanie vody a tiché trhané nádychy, keď sa ľadová voda dotkla Nobynho tela. Privrel oči, pod ktorými sa mu začali objavovať tmavé tiene. Pevne zaryl nechty oboch rúk do mŕtvej kôry stromu až si myslel, že spráchnivený kmeň sa pod ním jednoducho rozpadne na prach. „Idem za Orinom...“ to boli tie slová, ktoré ho prinútili otvoriť oči a obrátiť sa v ústrety Nobynmu pohľadu. Stále sedel na mieste, tak ako predtým a aj napriek tomu nebola od neho vyššie. Bez slova prikývol, hoci by mohol namietať proti Nobynmu tónu hlasu, z ktorého vyžarovalo znechutenie. Namiesto toho ho zaujal krátky pohľad na jej šiju a to ako sa k jej pokožke lepili vlhké tmavé vlasy. Kvapka po kvapke z nich stekala voda a lepila jej mokré šaty na telo ako druhú kožu. Zameral sa na kvapku, ktorá Noby stekala po krku smerom ku kľúčnej kosti. Uprene na ňu hľadel až kým proti všetkým zákonitostiam nezmenila smer a nezačala sa tou istou cestou vracať smerom k šiji. Ale Noby si niečo také nemohla všimnúť, pretože to bola len jedna jediná kvapka z mnohých, ktoré na jej pokožke ešte neuschli. Keď odišla pomaly vstal a presunul sa k rieke. Opäť ponoril ruku pod hladinu, ale tentoraz sa voda zachvela a potom sa nad jeho dlaňou vytvoril malý vír. Dokonalý lievik smerujúci k prstom. Tmavé dúhovky sa mu na okamih sfarbili do modra, ale len čo svoju schopnosť prestal používať a vír sa rozplynul v riečnom prúde, znovu stmavli. Unavene klesol na trávnatý breh, ruku mal stále ponorenú vo vode. Démon v ňom mocnel. Toto bol jeho Dar.

Orin

Usadený na tráve pod jedným zo stromov pozoroval ako sa k nemu Noby pomaly približuje. Aj v tme dokázal na jej tvári postrehnúť nekonečné znechutenie vyvolané jeho maličkosťou. Paradoxne ho to potešilo. Čím viac ho neznášala, tým radšej sa s ňou zahrával. Pôsobilo mu to nevýslovné potešenie, z časti možno vyvolané preto, že veľká väčšina jeho obetí jednoducho nemala zmysel pre humor a už vôbec nie ten vzdor, ktorý Noby nútil k tomu, aby ho nenávidela. Naširoko roztvoril náručie akoby ju pri sebe vítal, hoci vedel, že by si dobrovoľne k nemu nikdy nesadla. Rukou s úškrnom potľapkal zem vedľa seba, ale čakal, že Noby urobí presný opak a usadí sa tak, aby bola od neho čo najďalej.* Mám rád vôňu sladkej krvi a sviežej pokožky. Kvôli mne si sa nemusela tak snažiť, Noby, aj keď si ma tým veľmi potešila.* tie slová vydýchol tak zľahka akoby ich zašepkal, takže vyzneli ešte hlbšie a provokačnejšie s tým ako prižmúril oči a nosom do seba vtiahol vzduch akoby sa v ňom vznášala úžasná vôňa.* Niečo tu pre teba mám.* uškrnul sa ešte viac a natiahol po kúsok mäsa, ktoré predtým očistil a naporcoval. Stačilo ho len na okamih zovrieť v dlani a keď ju znovu otvoril mäso bolo upečené presne tak ako malo. Svoju schopnosť mohol využívať naozaj rozmanitým spôsobom.*

*Samozrejme, že si sadla oproti nemu. Bol by načisto blázon keby dúfal, či čakal, že si sadne k nemu, vedľa neho. To by neurobila ani keby traktory z neba padali. Pohŕda ním a nebude si sadať k takej stvore ako je on. Nikdy! Usadila sa pred neho, nohy si skrčila pod seba a zadívala sa na neho. V jej tvári bol pokoj, ktorý jej v skutočnosti naozaj chýbal, rozhodne pokojná nebola, ale nechcela mu dávať priveľa možností na úsmev. Stačilo jej, že sa na ňu vyškieral teraz ako slniečko na hnoji. Akoby mu fakt spôsobila navídanú rozkoš, hoci bola si istá, že také niečo on cítiť nevie. Maximálne len pri krvi a pri zabíjaní. Inak nie. No toto neboli myšlienky na aké by rada myslela. Chcela sa od neho dostať čo najskôr. Pobrať sa k rieke a tam sa zložiť, do mäkkej piesočnatej zeme, kde miestami vyrastali trsy trávi, kde počula žblnkot, pravidelný a uspávajúci, kde necítila ten smrad krvi, ale len sviežosť vody. Takmer sa jej podarilo zasnívať sa. Škoda len, že Orin prehovoril. Na Nobinej tvári sa objavil kyslý, pohŕdania plný úsmev a oči jej blčali ohňom.* Až tak veľmi si namýšľať veru nemusíš, Orin. Keď by som sa mala s tebou zblížiť, aj v moči by som sa vykúpala, len aby som ti to aspoň trochu znepríjemnila.* povedala kyslo ale úsmev jej z pier neschádzal. Moč je odporná kvapalina, štípu z nej oči a dutiny, nič príjemné a pre zvery to je tiež nepríjemný pach, preto by dúfala, že rovnako by bolo aj Orinovi. Iba blázon si myslí, že sa okúpala kvôli nemu. Urobila to kvôli sebe, lebo aspoň tak mala pocit, že sa trochu očistila. Očistec, ktorý jej chýbal tak veľmi ako jej chýbali osoby, ktoré opustila. Níat, Seram, to dievča, Zeon, či Elek. Všetci s ktorými prišla do kontaktu a len dúfala, že to dievča je v poriadku a nič sa jej nestalo. Aspoň nech jej je lepšie, keď už Noby toľko šťastie nebolo dožičené, hoc sa do toho vrhla sama a urobila by to znova. Hocikedy.
Spýtavo sa pozrela na Orina pri slovách že niečo pre ňu má a už sa jej v mysli vynorili slová, že čo také by už on len mohol mať pre ňu. Jedlo, nič iné a ani nič iné sa čakať nedalo. No surové! Zagánila na Orina s otázkou v očiach či fakt stratil rozum. To by už vážne sa išla pásť. Ale očividne nnič také nemusela. Vôňa čerstvo upečeného mäsa v nej vzbudila slinky, ktoré sa jej zbiehali na jazyku. Bolo jej aj jedno, že preferovala viacej rybacie mäso. Už ju vlastný žalúdok zožieral z vnútra čiže by mohla premýšľať nad tým, či tam nemá nejakého malého votrelca s plánom zjesť ju za pochodu. Pomaly sa natiahla k ponúkanému mäsu a vzala ho do rúk. Najradšej by sa zdvihla a odišla a jednoducho ho nechala tam tak, samého. Ale napokon napriek chuti tam ostala sedieť a pomaly sa pustila do jedenia. Nenáhlila sa, vedela, že jej mäso neutečie a stále musela myslieť nato, že ak by ho zjedla naozaj rýchlo, tak by jej prišlo zle. Fakt nádherná predstava. Pomaly prežúvala a chvíľami pevne hľadela Orinovi do očí. Nepáčil sa jej jeho pohľad, no keď naň natrafila, neuhla. Ak si myslel, že ona sa vzdáva tak ľahko ako to urobila pred tým, keď sa jej zahryzol do krku, tak bol na omyle. Vtedy nebojovala, nemala dôvod a predsa napokon zabojovala. Dnes by mu to už len z čírej nenávisti hodlala okoreniť. Aj keď vedela, alebo skôr si myslela, že to je to po čom on túži. Niečo jej hovorilo, že práve to sa mu tak páči, jej chuť a ochota bojovať tak dlho ako len vládala. No nebojovať by považoval za slabosť a ona nechcela byť slabá. Nie teraz po tom všetkom.* Ešte niečo? Som unavená, rada by som šla spať, takže ak ma ospravedlníš, Orin, pôjdem.* Postavila sa keď dojedla a jeho meno len precedila cez zuby. Nie je poviná tráviť s ním čas, o tom dohoda nebola, takže dúfala, že sa jej podarí odísť, že jej konečne dá pokoj.*

Orin

*Mlčky sledoval ako Noby je, občas zachytil jej pohľad a perami mu okamžite preletel úškrnok, pretože sa neodvrátila, ale provokačne na neho hľadela ďalej. Páčilo sa mu to. Chcela sa s ním hrať hru, kto z koho a on vedel, že je v nej majster. Až keď sa chystala odísť sa rukami pohodlne oprel dozadu a premeral si ju spod privretých očí.* Vlastne áno. Zaujímalo by ma, ako si sa vlastne s naším druhom zaplietla. Nestáva sa často, aby sa nás ľudia ako ty nebáli, aj keď ti Seram očividne nemienil skriviť ani vlások na hlave.* Vo výraze jeho tváre bolo niečo diabolské a nebezepčné, napriek tomu ho Nobyna odpoveď skutočne zaujímala.*

*Už jednou nohou na polceste preč sa zarazila a ostala stáť. Prekvapene sa obrátila k nemu a asi nerozumela otázke. To vážne sa jej na také niečo opýtal?* Prečo by som ti mala odpovedať? Budeš lepšie spať?* Vyhŕkla skôr zo seba než si to premyslela, no stále sa nevedela rozhodnúť ako dospel k takejto otázke. Načo by mu to bolo? Nie je to jedno? Jednoducho je pri nich a to je všetko. Je jedno ako a prečo. No nakoniec predsa nemá čo skrývať, ani to nie je nič osobné. Preto sa napokon obráti k nemu tvárou, no zostane stáť, nesadne si a z výšky sa mu zadíva do očí.* Jednoducho.. Jeden Arathi ma uniesol a povedal mi, že buď budem Matkou, alebo jeho večerou.* Zhodnotí skromne v jednej vete. Jeho nezaujíma ako sa postupom času dostala k Seramovi a ak aj áno, malo by mu to byť jedno, lebo je to detail, ktorý teraz naozaj nič neznamená.* Vieš, poniektorí nemáme čo stratiť, preto nie je miesto pre strach a ani u mňa nebol keď som mu hneď povedala, že na nič také nepristúpim. On však bol asi názoru, že zmením názor. A tak som teraz tu. Náhodou sme sa dostali k Seramovi a jeho skupine. Nemám dôvod sa báť... Ani teba. Ty mi neublížiš, lebo vieš akú máme dohodu a ja ti neutečiem, lebo sme sa skromne na niečom dohodli, tak prečo sa báť? Fyzická bolesť je nič oproti tej psychickej. Predsa ten tvoj ochranca ktorému si ma zavesil na krk ma dobre uchráni pred akýmkoľvek nebezpečenstvom, tak mi teraz ty niečo povedz, Orin. Prečo jednostaj u mňa chceš vidieť strach? Lebo ti to robí dobre? No tak sa pozeraj, vieš že ti ho tak ľahko nedám.* Nenápadne si poklope prstami po krku pripomínajúc mu, že tomu tak nebolo ani vtedy, keď ju chcel zabiť. A jej oči sa stále pýtajú : Tak prečo sa mám báť?? *

Orin

Keď Noby vyslovila posledné slovo a zostala ticho chvíľu jej zdola hľadel do očí akoby sa v nich snažil prečítať aj tie myšlienky, ktoré pred ním skryla. Jasne poznal nevyslovenú otázku, na ktorú čakala odpoveď a on nebol až takým chladným, aby ju ignoroval. Vo svojej podstate bol dobrák, iba Noby mala tú smolu, že patrila na inú stranu barikády, než za ktorou stál on. Pomaly vstal a priblížil sa k nej tak blízko, že tentoraz by musela ona zakloniť hlavu, ak by sa mu chcela pozrieť priamo do tváre.* Mýliš sa.* vyslovil krátko s úplne iným úsmevom ako dovtedy. Bol oveľa pokojnejší a otvorenejší, ale trvalo to len okamih, takže ani nemohlo byť celkom jasné či to nespôsobilo len matné mesačné svetlo.* Ľudia sa nás zvyčajne boja, ale popravde... môžem im to zazlievať?* uškrnul sa tak, že sa mu medzi perami na okamih objavili ostré zuby.* Ale ty si iná, Noby. Čím viac by sa na tvojom mieste iní báli, ty si odvážnejšia a dokonca trúfalejšia. Som len zvedavý, ako dlho ti to vydrží. Nič viac.* odrazu sa odtiahol a zahľadel ponad Nobyno plece niekam pred seba.* Mala by si sa vrátiť k Torikovi.

*Jeho blízkosť v nej vzbudzovala ešte väčšiu nechuť z neho. Nepáčilo sa jej to ako bol pri nej. Zaklonila hlavu a pozrela sa mu do očí.* Ale ja nie som ako iní ľudia.* Povedala to sucho a len stisla zuby aby mu nepovedala nič viac. Hlavne nie pri tých jeho hlúpych rečiach o nej. Síce mu ich nemohla zazlievať, lebo relatívne hovoril pravdu, ale to všetko sa odvíjalo len od toho, že bola ochotná urobiť všetko preto len aby jemu zobrala vietor spod krídel.* Ja ti takú radosť neurobím. Hoci všetko je len tým, že čím viac ma desíš, tým viac si uvedomujem akú bolesť mi spôsobuješ... A tú ti veru neukážem!* Zahundrala popod nos a keď ju konečne pustil preč, tak sa jednoducho otočila a odišla. Bez obzretia, bez popriatia dobrej noci. Jemu by ju veru nebola popriala.
Odkáčala smerom kde bola predtým s Torikom, tak ako ho Orin nazval, a poobzerala sa hľadajúc jeho existenciu. Nevidela ho, možno to tak malo byť, aby ho nevidela, prešla pomaly k vode a ponorila si prsty do vody. Celé dlane si nechala omývať ľadovou vodou a dívala sa na čiernu hladinu vody. Mokré prsty si striedavo prikladala k spánkom, na krk a na dekolt, tak aby jej mokré kvapky stekali po hrudi a chladili ju na miestach tam kde sa inak nemohli dostať a ona potrebovala vypnúť, jednoducho zabudnúť nato čo všetko sa vôkol nej stále dialo. Opäť raz ju prepadla tieseň, kedy sa ocitla sama a ona sa pohrúžila do myšlienok, ktoré ju trápili a ubližovali jej. Chcelo sa jej plakať, ale priveľmi sa bála nevítaného svedka, ktorý by ju mohol pristihnúť práve pri takomto čine, ktorý by ju zničil. Doslova by ju zničil, keby sa náhodou o tom dozvedel Orin. Nakoniec vybrala ruky z vody, keď už jej zima preťala až do morku kosti a postavila sa. Zamyslená so založila ruky na prsiach a zadívala sa niekam do neznáma. Na druhý breh, hľadajúc na ňom aspoň niečo, či niekoho kto by jej pomohol. Aj za obyčajný prelud by bola nesmierne vďačná. Uľavilo by sa jej. No žiaľ, nech si oči napínala ako chcela, nič sa nedialo. Žiadna tvár, žiadna záchrana, ani prelud. Jednoducho nič. Cítila sa tak sama! Tak zúfalo. Konečne mohla byť aspoň na chvíľu sama sebou a nechať všetko prúdiť zo seba von...*

Torik



*Ležal vo vysokej tráve blízko riečneho brehu. Ruku mal stále ponorenú vo vode, oči zavreté akoby spal, ale v skutočnosti vnímal okolie všetkými zmyslami. Preto vedel veľmi presne, kedy sa Noby vrátila naspäť k rieke. Počúval ako špliecha voda, keď si ju naberala do dlane a predstavoval si ako pije alebo si ňou ovlažuje pokožku. Nikdy predtým nikoho podobného nepoznal. Mal ju strážiť, dnes kvôli nej zabil jedného zo svojich druhov a aj keď by mal preto cítiť nenávisť alebo aspoň znechutenie necítil vôbec nič.
Pomaly sa posadil na zemi, jednou rukou sa podoprel za chrbtom a druhú si pokojne vyložil na skrčené koleno. Noby bola len pár metrov od neho, zvláštne, že si ho dovtedy nevšimla, ale ako si tak premral jej tvár zistil aké emócie ňou zmietajú a všetkými silami sa bránil pocitu, ktorý by v ňom mohol vyvolať súcit.
Bez slova vstal a zamieril k svojmu vaku, z ktorého vytiahol čistý plášť. Vrátil sa k Noby a jediným pohybom jej ho prehodil cez plecia tak, že sa množstvo čiernej látky okolo nej rozprestrelo ako malé jazero. Torik vystúpil z jeho kruhu a vrátil sa na svoje prechádzajúce miesto. Ani si to neuvedomil, ale oči mal ešte stále tmavomodré. Farba len veľmi pozvoľna prechádzala do jeho prirodzenej hnedej.*

*Bola taká zaujatá vlastnými myšlienkami, že keď sa jej okolo pliec rozprestrel plášť, tak ňou od ľaku myklo. Nečakala, že je tak blízko a už vonkoncom nie, že by bol svedkom jej slabosti ktorú nechala tak prirodzene plynúť z tela von. Ďakovne mu kývla za plášť, ale potom si hneď ukryla tvár do dlaní. Ako sa len cítila trápne keď si uvedomila, že celý čas bol pri nej tak blízko a videl všetko čo chcela silou mocou ukryť. Potrebovala sa upokojiť a tak zhlboka pomaly dýchala do dlaní, premáhajúc emócie, ktoré teraz už ťažko zvládala. Napokon si dlane od tváre dala preč, so zatvorenými očami zaklonila hlavu a naozaj hlboko a pomaly si vydýchla. Pomaly otvoriac oči sa zadívala zase na miesto kde hľadala prízrak. Nič tam nebolo, samozrejme. Tvár napokon uprela do tváre muža, ktorý ju strážil. Dívala sa mu do očí, dlho a hlboko. Nevedela čo tam hľadala, jednoducho sa iba tak dívala. Možno tam hľadala ľudskosť, možno súcit, pochopenie, výsmech? Ktohovie, ale jednoducho tam niečo hľadala. Aj keď sama netušila čo. Stála tam pár sekúnd? Minút? Alebo až hodiny? Ani to nevedela ako dlho. Napokon len pokývala hlavou a v jej tvári sa na okamih objavila nervozita, práve vo chvíli kedy si sama uvedomila ako dlho hľadela jemu do tváre.* Ďakujem za plášť.* Odmlčala sa na hodnú chvíľu a keď si znova uvedomila, že je tam ticho, stojí a nič nehovorí, tak si nervózne odkašľala.* Dobrú noc, Torik a ešte raz ďakujem. Za všetko.* Pritiahla si plášť k brade a obrátila sa hľadajúc miesto kde by sa chcela zložiť. Chcela spať blízko vody, na tej príjemnej piesočnatej zemi, no nič nevidela. Avšak všimla si malý previs a okamžite k nemu zamierila. Pôsobil prítulne, aspoň jediná vec na tomto hroznom mieste by mohla byť prítulná. Mierne sa potešila, len tak ju zašteklilo pri srdiečku. Pristúpila k miestu a rukou pohladila zem na ktorú sa chcela zložiť. Pár suchých konárov odhodila bokom a keď si bola istá, že ju nebude nič nepríjemne tlačiť a odierať, tak sa schúlila do klbka. Vďaka plášťu, ktorý jej dal Torik jej nebola zima. Nie hneď, mala možnosť vytvoriť si teplo, ktoré by si potom vďaka nemu udržala. Skôr ako si uvedomila že jej je naozaj zima, zaspala.*

Torik




*Obrátil hlavu Nobyným smerom a pozoroval ako od neho pomaly odchádza. Nepovedal nič, aby ju zastavil napriek tomu, že z úst sa mu už už predierali slová. Takmer na ňu zavolal no potom odvrátil hlavu a s pevne zovretými perami sa uprene zahľadel na hladinu rieky. Netušil ako dlho tak vydržal, keď za sebou odrazu začul kroky, tichý šuchot, keď sa zrnká piesku jemne obtierali jedno o druhé. Na plece mu dopadla ťažká ruka a na chvíľu ho zovrela. Torik zodvihol hlavu a pohľadom si premeral ostrý profil Orinovej tváre, ktorú nastavoval studenému nočnému vetru.
"Kde je?" opýtal sa bez toho, aby otvoril oči iba čo silnejšie stlačil Torikovo plece a potom ho pustil.
"Spí." Torik kývol hlavou smerom, ktorým Noby odišla, ale neplytval slovami. Nikdy to nerobil.
Chvíľu medzi oboma Arathi vládlo mĺkve ticho narúšané pravidelným špliechaním vody. Potom sa Orin s výdychom posadil vedľa Torika a poprvýkrát sa na neho pozrel.
"Vieš, prečo to robím."
Ten tón v Orinovom hlase Torik už nepočul veľmi dlhý čas, preto sa na neho zadíval lepšie a prižmúril oči. Odvtedy ako sa dostali na toto miesto ani jeden z nich nehovoril o minulosti. Možno to bola rieka a jej zvuk, ktorý otvoril stavidlá spomienkam na domov, vodnú planétu, z ktorej ich vyhnali ako psov len čo sa začali búriť.
"Kedysi sme doma nič neznamenali." začal Orin. Inokedy by po tej vete stíchol, ale Torik cítil, že tentoraz to tak nebude. Preto mĺkvo počúval a sám sa oddával minulosti, na ktorú si nová generácia Arathi narodených v novom svete pamätala len zo spomienok svojich otcov.
"Bol si so mnou už od začiatku, Torik. Spolu sme bojovali, videli sme ako zomierajú naši priatelia..." Orinov hlas pri tom slove schrapľavel takže si musel odkašľať. "Stále nás lovia ako zver, pretože sme iní, ale zabudli na to, že to oni nás stvorili. Chránili sme ich a za odmenu nám oni zobrali všetko. Teraz máme možnosť pomstiť sa, trpezlivosť sa začína vyplácať."
Torik postrehol silnú nenávisť, ktorá prýštila z každého Orinovho slova a výrazu tváre. Odrazu mal črty ešte tvrdšie a neúprosnejšie ako keď stál proti nepriateľovi z mäsa a kostí. Kútikom oka zachytil striebristý odlesk na Orinovej hrudi a pohľad mu skĺzol na kožený remienok, na ktorom visel amulet s polodrahokamom. Kameň mal tvar slzy a nádhernú azúrovú farbu popretkávanú ohnivočervenými stuhami, ktoré pripomínali ohnivé pásy lávy vtekajúce do mora.
"Stále ho nosíš." podotkol Torik ticho, ale vzápätí svoje slová oľutoval. Orin ho prevŕtal takým zúrivým a bolestným pohľadom, že sa okamžite sám obrnil hnevom.
"Nemiloval si ju len ty, Orin. Bola to moja sestra."
Odrazu sa Orin na neho zahnal. Z dlane sa mu predierali plamene ako vždy, keď svoju schopnosť neovládol na uzde alebo jej nechal voľný priechod. Avšak nestihol ňou Torika udrieť, pretože ten ju včas zachytil a uhasil plamene vodou, ktorá zase vytekala spod jeho prstov.
"Vieš, že takto to nepôjde. Obaja máme dar, obaja sme čistokrvný."
Orin proti nemu ešte chvíľu vyvíjal tlak, ale potom sa od neho odtiahol tak rýchlo ako predtým zaútočil. Keď sa postavil tvár mal znovu bezvýraznú ako predtým. Odopol si sponu pod krkom a preložil plášť na Torikovo plece.
"Daj jej ho. Je zima." odvetil úsečne a potom rýchlo odišiel zataiľ čo Torik zachmúrene pozoroval svoju dlaň, z ktorej pomaly mizlo popálenie.
Po niekoľkých minútach vstal a Orinov plášť zobral so sebou. Keď sa dostal pod previs všimol si, že Noby leží schúlená na zemi a v spánku sa rukami objíma okolo pliec. Čierne vlasy tvorili kontrast k bledej pokožke a tmavé mihalnice v mesačnom svetle odrážali tiene na jej hladké líca.
Krok za krokom k nej nehlučne kráčal a čím bol bližšie tým viac sa cítil zaujatý ženinou krásou. Hoci bola človek v niečom mu pripomínala ženy Arathi. Nebála sa obetovať všetko za niečo, čo milovala.
Démon v jeho hlave na neho výstražne zavrčal a upozornil ho, aby svoje sympatie zamkol na tisíc zámkov. Napriek tomu od nej nedokázal odtrhnúť pohľad. Kľakol si k jej boku a chvíľu ju pozoroval. Potom, akoby sa bál, že sa pod jeho upreným pohľadom prebudí, ju opatrne prikryl Orinovým plášťom. Prstami sa pritom zľahka obtrel o Nobynu pokožku, ale okamžite odtiahol ruku akoby sa popálil. Odvrátil pohľad a chystal sa odísť.*

Orin

/ Keďže ten obrázok, ktorý som chcela dať na Orina je už obsadený, tak som našla iný dúfam, že nevadí /

(( Uf uf, aký škaredý (ako dobre, že je škaredý nebude ma mrzieť, že ho neznášam ) ))

*Spala a ani si nevedomovala prítomnosť Orina. Nevnímala ich rozhovor, hoci ich začula. Len sa však pomrvila, nesúhlasne si čosi zahundra, pritiahla si plášť viac k brade a snívala. Presnejšie sa jej ani nič nesnívalo, ale spala ťažkým bezsenným spánkom, takže už ju viac tichý rozhovor nerušil. Chvíľami sa jej zdalo, že prechádza čienym údolím, kde ju obklopovala len hmla a zo všetkých strán k nej doliehali hlasy. Sprvu jej pripomínali hlas Orina, potom voľne prešli do hlasu Torika, miesili sa so spomienkou na Serama a aj Níata. No nikde žiadna tvár a ani jedno zrozumiteľné slovo. Len šum pripomínajúci vravu. A naraz nastalo hlboké ticho. Temnotou sa ozývali kroky, tiché, odchádzajúce a druhé prichádzajúce. Prikrčila sa, čakajúc útok neznámeho, ktorý by ju prepadol z tieňov, ale nič sa nestalo. Ju len zahalil oblak tmy a pocítila ako sa na jej tele rozptrestrela ďalšia vrstva odevu haliaca ju do unikajúceho tepla. Automaticky si pritiahla koniec plášťa k brade a ešte viac sa schúlila do klbka. Ticho zamrnčala a pri tom letmom dotyku na pokožke, ktorý zacítila sa jej viečka zatrepotali. Ako motýlie krídla prebúdzajúceho sa spáča sa jej oči zakalené ešte do snov upreli na neho a jej ruka spod plášťov vystrelila k nemu a chytila ho za zápästie. Niekoľkokrát zmätene zažmurkala kým sa jej zrak vyjasnil a ona si uvedomila kam sa to pozerá a na koho. Prekvapená sa neho dívala, kým si uvedomila, že vôbec nevedela čo chcela.* Ďakujem.* šepla jediné slovo, ktoré jej napadlo ako prvé. Mierny príval tepla jej povedal, že má na sebe ďalší plášť. Bola však taká unavená, že dlho nevydržala mať otvorené oči a viečka jej opäť padli a ju zahalila tma. O pár chvíľ sa uvoľnilo aj jej zovretie na jeho zápästí.*

Orin




*V ten večer nedokázal zaspať. Rozhovor s Torikom v ňom oživil staré spomienky, ktorým sa za iných okolností vyhýbali, ale teraz ich z nejakého dôvodu ani jeden z nich nezastavil. Z hrdla sa mu podvedome vydralo zavrčanie, ktorým na seba pritiahol pozornosť niekoľkých Arathi, ale keď videli v akej nálade je ich vodca okamžite sklonili široké vlčie hlavy späť na laby.
Nenávisť bola pre Orina jediným liekom, ktorý ho chránil pred výčitkami svedomia, ľútosťou, akýmkoľvek citom spôsobujúcim bolesť. Bol predsa Arathi! Nepotrebuje nič a nikoho, ak chce žiť tak, ako sa rozhodne. Úmyselne v sebe stupňoval hnev až sa nadránom rozhodol, čo urobí. Vrátil sa k miestu, kde pod previsom spala Noby a odtiahol Torika bokom. Bez toho, aby mu dal možnosť na protesty, rozhodol, že tento deň povedie skupinu on.
"A čo Noby?" ozval sa ticho Torik a ostražitým pohľadom sledoval ako sa na Orinovej tvári rozširuje presne ten výraz, ktorý sa mu v črtách objavoval vždy, keď sa chystal niekomu ublížiť. Chladný a neosobný, plný vnútornej irónie.
"Dnes ju budem sprevádzať ja. Chcem ju lepšie spoznať, bude predsa matkou mojich detí. Keď sa ma raz opýtajú aká bola aspoň im budem vedieť odpovedať." zahlásil Orin s chladným posmechom, pri ktorom jeho pohľad zatínal do živého. Torik by mohol namietať, ale vedel, kto je ich vodcom. Preto nakoniec sklonil hlavu, aby Orin nezahliadol jeho nespokojnosť a ráznym krokom odkráčal preč. V ten deň mal náladu takú zlú, že sa k nemu nikto z Arathi radšej nepribližoval. Všetci už vedeli, že kvôli tej ľudskej žene zabil jedného z nich a nikto nechcel skončiť podobne.
Orin zamieril ku skalnému previsu. Našľapoval tak ticho, že nevytváral nijaký hluk, ktorý by ho prezradil. Videl ako sa Noby chúli pod jeho plášťom a vedel, že v tej chvíli by mohol všetko zmeniť. Ale neurobil to. Namiesto toho sa zatvrdil pred myšlienkami, ktoré na neho doliehali a kľakol si tesne vedľa nej. Odrazu vytiahol z puzdra na opasku dýku s krátkou čepeľou a zahnal sa. Ostrie minulo Nobynu tvár len o pár centimetrov a zabodlo sa do zeme, tak, že ju to muselo prebudiť. Keď si Orin podržal dýku pred tvárou na jej čepeli sa zmietalo podlhovasté telo s množstvom drobných nôh a dvoma mäsitými výbežkami na mieste, ktoré malo byť zrejme hlavou.* Dobré ráno, srdiečko. Tak som rozmýšľal, že ti donesiem raňajky do postele.* uškrnul sa tým nebezpečným úsmevom, ktorý jeho tvári dodával divý posmešný výraz. Hlas mal naopak nežný, keď v ruke otočil dýku tak, aby hlava odporného hmyzu smerovala priamo k Nobyným ústam.*

/ cítim sa dotknutý, Noby aby naše posteľné hrátky nezačali skôr, ako si plánovala /

(( Ja ti nedám, tie tvoje spomínané posteľné hrátky som ani len neplánovala To radšej znesiem aj Drewa Andresona ))

*Zvyšok noci už prespala realtívne dobre. Nebolo to ako v posteli u Serama, či posteli s baldachýnom, ale nemohla sa sťažovať. Opakom však bolo prebudenie na ktoré sa sťažovať teda rozhodne mohla a aj mienila. Zasvišťanie dýky okolo jej tváre ňou šklblo a keď rozlepila oči a zbadala nad sebou Orina, takmer sa jej obrátil žalúdok. To však prišlo takmer hneď keď si všimla ten hnus, ktorý jej otŕčal ku tvári.* Vypadni, prekliaty bastard!* Zavrčala, rukou mu odstrčila tú jeho ruku s dýkou, ktorú jej strkal pod nos a zhodiac zo seba plášte sa postavila. Namosúrene si upravila oblečenie a vykročila smerom k rieke, pričom keď prechádzala okolo Orina, schválne do neho silno strčila, prajúc mu aby tam krásne spadol na zem. Priala mu to, len aby sa mu vrátilo aspoň to, čo si zaslúžil a ten jeho nežný tón hlasu si mohol strčiť akurát tak za klobúk. Dnes na neho mala čo najmenšiu náladu a už len prebudenie s ním jej zničilo náladu viac než dosť.
Ticho prešla k vode a umyla si v nej tvár. Robila to dlhšie než by sa tak dialo normálne. Potrebovala osviežiť, upokojiť rozbúrenú hladinu nálady a jediné čo jej mohla dať ľadová voda bolo upokojenie. No to aj tak neprichádzalo. Keď sa narovnala a kvapky jej ešte stále stekali z tváre, obrátila sa tvárou k Orinovi. Oči jej blčali ohňami, ba až vatrami.* Ak si myslíš, že mi pokazíš deň, tak si na omyle, lebo ten už pokazený dávno mám, vieš?! Absolútne nemám na teba náladu, tak mi daj pokoj a choď strpčovať život niekomu inému láskavo.* ráčila svoju koncerzáciu s ním obmedziť čo na najmenší počet slov, preto dúfala, že po tomto sa jej už podarí ho ignorovať. Len mlčky načúvať jeho hnusnému hlasu a nevšímať si ho. Aspoň v rámci možností a snažiť sa hlavne dýchať. Nenervovať sa a dýchať.*