Zimná záhrada

(( Fajn, dostala som radu na ICQ, že pusa Urobíme anketu, hm? ))

/ a o čo myslis že sa tu po cely cas snazim /

/no šak...ja neviem...si švihnite nech sa pobavím /

(( So well... Its SHOWTIME Idem písať ))

/ tak riadneho francuzaka /

(( Mám byť zlá? ))

/ no neviem ci Raito miluje akurat sado-maso /

(( Nie? Nevyzerá... Ale ak tak má byť, nuž... nezostáva mi nič iné, len vyplniť tvoje priania ))

/správny prístup /

/ tak ja taka romanticka dusa ti tam hladim tvar kvetinkami..inak som sa sekol nemal to byt krik odkial som ten kvet odtrhol, ale strom ...a ty ma ides zbicovat??? hanbaaaaa /

*Keď sa k nej priblíži len na pár centimetrov od jej alabastrovej tváre, opäť sa ju zmocní pocit ako predtým. Prsty ako skrehnuté mrazom, neschopné sa pohnúť. Pocit mladej školáčky pred učiteľom, ktorý ju práve skúša. Táto skúška však bola iná, iná než akékoľvek, ktoré doteraz zažila. Človek sa bojí neznámeho a práve to, čo sa v jej mysli práve dialo a to, čo sa odohrávalo pred jej očami, bolo pre ňu úplnou neznámou. Ako môže byť niekto ako on taký jemný, príjemný, vábivý... Ružovkasté lupene kvetov z jej domoviny sa dotkli jej masky, a aj napriek tomu, že držal v rukách asi tú najkrehkejšiu vec na svete, maska sa pomaly lámala, ľady sa topili v hrejivej náruči letného slnka, námornik po dlhej ceste na šírom a pustom mori konečne zahliadol prístav a srdce mu nadskočilo radosťou. Kameň ticho praskal, dopadal do bezodného oceána zabudnutia. Tento sa však narozdieľ od druhých tvári ostatných musel vrátiť, lenže nie teraz. Nechcela to, nechcela svoju masku späť, aspoň na chvíľu, maličkú chvíľu si chcela dopriať aj ona pocit, ktorý poznal každý bedár, chudobní i bohatí, lenže ona, spoločne s bytosťami jej podobnými, nie. Bola to trinásta komnata uzavretá až do posledných chvíľ. Kľúče zaštrngali a biele, dvojkrídlové dvere sa rozleteli, oslepila ju žiara. Nie, v realite sa nestalo nič, i keď sa brány otvorili. Jemne privrela oči, brala si jeho slová dúšok po dúšku, ako človek, ktorí prežil celý svoj život v púšti.* Áno... *Súhlasila šepotom, pokorným hlasom, ktorý z jej úst vyšiel prvý krát v živote. Ticho zalapala po dychu a pootvorila oči, aby sa opäť mohla pozrieť do tej tváre, ktorá jej priniesla príchuť neznámeho, ale sladkého ovocia.* ...možno som sa mýlila, som človek, to je ľudské... *Povedala jedným dychom. Mierne naklonila hlavu na stranu. Bolo jej už jedno, či sa jej pocity dostali na povrch v podobe výrazu či ligotu v očiach. Všetko bolo tak povediac irelevantné. Zdvihla ruku a úzky pramienok čiernych havraních vlasov, ktorý lemoval jeho bledú tvár založila za jeho ucho a pousmiala sa nad svojím dielom. Zľahka ho pohladila po líci. Teraz to bolo dokonalé.* A viete, čo je ešte ľudské? *Spýtala sa, aj keď vôbec nečakala na odpoveď, stále skúmajúc jeho črty a sivasté oči pohľadom mačaťa a so zamysleným úsmevom.* Toto... *Povedala hneď na to a urobila vec, ktorú by považovala za úplne iracionálnu, sentimentálnu a hlúpu - tá vec jej však teraz pripadala prirodzená a lákavá. Vzdialenosť sa nebezpečne krátila. Sprvoti sa dotkla jeho pier len zľahka, neisto a zaborila prsty do jeho dlhých, hustých vlasov. Niekde v kútiku duše sa jej objavil tieň. Čo ak sa odtiahne? Odíde? Odvrhne ju? Nie... To určite nie. O sekundu na to nabrala odvahu a bola si istejšia, než kedykoľvek predtým. Prehĺbila bozk, nedbajúc na jeho reakciu, dokonca jej ani nevadilo, že je nejaký de Cruer a že nepozná jeho meno. Bol to On... Nikto iný a nič iné nebolo dôležité...*

(( AK je toto bičovanie, tak no zbohom Ale dosť ťažké sa vžiť ))

/husto...ešte chvilu vyčkam a vojdem /

/ odvolavam nemam sancu /

* Klamal by sam seba keby povedal, že Shiroin suhlas ho vobec neprekvapil. Cakal, že opat niečo namietne, že ho vyvedie z omylu a opat mu poskytne dovod aby sa pokusil prelomit jej odpor voci sebe. No to zdaleka nebolo jedine, ktore ho na par sekund vyviedlo zo zauzivanej rovnovahy. Ton Shiroinho hlasu bol celkom poddajný a Raito dslova citil ako sa zbavuje vrstiev kamena a ladu ako put, ktore ju uz privelmi tazili a tahali stale blizsie k zemi. Aj jeho vyraz sa staval preto pristupnejsim ked mu za ucho zahrnula premen vlasov a pohladila ho po lici. Privrel oci rovnako ako ona, naklonil hlavu k jej dlani aby ešte viac predlzil tu chvilu vzajomneho odtyku, pri ktorej mu na tele vystupovali prijemne zimomriavky. Zabudol na svet okolo seba, zabudol prečo sem prisiel a namiesto toho sa rozhodol vyuzit tuto vzacnu chvilu kedy aj on odialil masku zo svojej tvare aby pod nu Shiroi mohla nakuknut a zbadat ho takeho akym bol len malokedy. Zacitil dotyk na svojich perach. Najprv jemny no potom ovela odavznejsi a roztuženejsi. Zo zaciatku mal pery zavrete akoby ochromene no vzapati sa prebrali k zivotu a s rastucou nenasytnostou si brali vsetko to, čo im bolo dovolene si zobrat a vracali to rovnakym dielom. Citil z jej ust sladkost jazminu a vypijal sa do nej celkom omameny. Jeho ruky v sekunde spocivali na Shiroinom stihlom pase pricom si ju pritisol k telu tak aby medzi nimi nebola ani ta najmensia skarocka, medzierka, ktora by im zabranovala celkom splynut v objati. Bozkaval ju bez nadychu no mal pocit že ziadny nepotrebuje, pretože ona bola v tej chvili jeho vzduchom, jeho sladkym nekarom, ktory zahanal vsetky ine zivotne dolezite potreby do tmaveho uzadia. Jednou rukou si ju k sebe stale pritiskal zatial co druhou jej jemne presiel od pasa po dokonalej krikvke chrbta až k vlasom, ktore ako vodopad padali rovno do jeho dlane.
Sklonil hlavu nizsie až k jej krku a malymi bozkami zasypal jeho neznu krivku. Takto sa dostal v bozkoch až k Shiroinmu uchu, do ktoreho jej podmanivo s hlasom preplnenym tuzbou po nej zasepkal.* Raito. Volam sa Raito.* prestal ju bozkavat no nadalej ju držal v naruči a s ocami stale zvaretymi jej steklil jemnu pokožku ucha svojim zrychlenym horucim dychom, ktorý mu vyrazal z pier.*

/ tak toto bola asi najpodarenejsia rpg spolupraca /

(( *Blbý úsmev, hlava niekde inde.* Uhmm... *Prikývne, v podstate ani nevnímajúc okolie.* No, a teraz to Viktor pokazí, všetko! ))

/ Viktor ešte pat minut poprosime /

/tak tak.../

* ked dorazí k dreveným dverám, nepočuje nijaké hlasy. trochu sa zamračí, keby tam neboli, stráže by mu to určite oznámili. nemuseli vedieť o koho ide, napriek tomu mu hlásili každú maličkosť. teda pokiaľ si neprial aby mu dali pokoj. nechcel otvoriť dvere príliš prudko, to by vyznievalo príliš nedočkavo alebo naliehoavo, a on mal čas, a hlavne na debatu s jeho milovaným bratrancom. aj ked mu nešlo o to aby dvere otvoril potichu, napriek tomu ich iba tak pootvoril a vošiel medzi dvere. ďalej sa už nedostal, pretože sa mu naskytol pohľad, ktorý by si ani pri svojej predstavivosti nepredstavil. tá chladná Shirioi, žena ktorá nepoznala cit a zľutovanie, bola v náručí jeho bratranca a bozkávala ho. rozhodol sa nereagovať, iba mlčky čakal kým sa od seba odtrhnú. keď ju pustil, začul čo povedal* preste tak, volá sa Raito* precedil pomedzi zuby* Shiroi nevedel som že takéto...* hľadal vhodný výraz* služby patria k tvojej práci* povedal s ironioíu v hlase a uškrnul sa. jej osobný život ho netrápil, no toto ho prekvapilo. no prekvapený bol vlastne aj zo sebe, pred necelou hodinou robil to isté...*

(( Nuž, kto teraz? ))

/ možem jaaa prosiiim:)) /

(( Môžeš Až mi ľúto prišlo Shiroi a Raita... :/ ))

/si pohni, už pôjdem a chcem si to prečitať /

/ neboooj ved budu mat ešte prilezistost byt spolu ...pokusim sa písat rychlejsie len neviem či by mi pri tom tiež pomohla indicka pesnicka /

/ja už idem, brú noc...a pekné úchylné sny po tomto..lodpišem zajtra v škole na informe /

* Raito ani nemusel otvorit oci. Spoznal by ten hlas kdekolvek, aj v pekle kde sa nakoniec obaja určite po smrti ešte stretnu. Nahnevane zovrel celust až sa mu zvyraznil už aj tak dost vyrazny obrys sanky, vdychol do seba ešte rychlo opojnu vonu Shiroinych vlasov akoby mu to dodalo silu odtrhnut sa od nej aspon s jej malou ciastkou, ktoru by si ešte stale niesol v sebe. Neodstupil vsak od nej, prave naopak mal chut nevsimat si Viktora a dokoncit to co tak krasne zacali, ale ked už bol jeho bratranec tu a obohocoval ich ironickymi poznamkami zodvihol hlavu, otvoril oci a venoval mu ladovy pohlad. Stal oproti nim ako sama spravodlivost no Raito sa jej nemienil podriadit už len z toho dovodu, že neurobil nic, cim by si vysmech spravodlivosti zasluzil. Pritiahol si Shiroi k svojmu boku stale ju držiac rukou pevne okolo pasa aby mu nemohla utiect. Ako on tak ani ona neurobila nic za co by sa musela triast strachom pred Viktorom ci pocitovat pred nim akekolvek vycitky svedomia. Bruskami prstov jej jemne masiroval pas akoby jej tym chcel naznacit, že sa nic nemeni. Ze jeho tužba po nej sa vobec nezmensila po tom ako ich prichytil jeho bratranec. Chcel aby sa citila uvolnene ako sa citil aj on.* Viktor.* sucho skonstatoval* Nielenže vždy prídes v tom najnevhodnejsom momente, ale nezapries ani svoju vlastnost uražat vsetkych tych, ktori neskacu ako ty pískas. To co robila Shiroi so mnou nema s tebou nic spoločne a ani s jej pracou pre teba.* prevratal bratranca ladovym pohladom a na tvari mu zasvietil rovnako ironicky uskrn ako pred chvilou jemu.*

(( Mám ešte rýchlo odpísať, alebo budeš musieť skoro odísť? ))