Ošetrovňa

*vzdychne si*Mali by sme si ujasniť pár vecí. mám tu právomoci a nemôžete mi v ničom brániť, no ja nechcem aby tu vládol pocit že vám chcem nejako ublizovať. celý ten môj obkec bol len o tom aby sme sa vyhlim otázkam prečo všade chodím a tak. prišiel som prešetriť útek väznou, kedže sme sa dopočuli že im pomohla istá Alexandra Ling Xiaoyu, pôvodom človek. dalej chcem prešetriť prečo Thomas Lern ušiel zo svadby a toto všetko hlavne v TICHOSTI. určite ani vy nechcete aby tu vznikla panika*povie nakoniec celkom milo*

*zagani na muza*kto na vas vobec hovoril???nikto vam nic nepovedal*zavrcala nahnevane na neho*a to preco sa svadba nekonala je velmi jednoduche a jasne!*okrikne ho*ako vidim ste dalsi tupec co bol slepy ked som nieco s princom hovorila*je taka rozculena ze ani princeznine protesty a prikazy by ju neupokojili*

slečna ukľudnite sa! nevylievajte si svoju zlosť na mne...ja som tu ani nebol ked sa to dialo. bol som na jednej misii na cudzej planéte, ked som prišiel, hodili mi na stôl spis a tak som tu. nieje mi jasné prečo sa svadba nekonala, neviem ani kto tá Kiara je a práve preto som tu! svadba ma nejako nezaujíma, to mám len prešetriť tak okrajovo, hlavne ten útek je veľmi vážny*povie namrzene. sám nieje až tak rád že len čo sa vrátil z cudzej planéty, už mu dali prácu. je to síce veľká príležitosť vyšetrovať niečo takéto, no bolo to vyčerpavajúce, ešte s takýmto prístupom.*

Áno, ľudia vedeli byť odporní... ale aspoň nikoho neunášali na cudziu planétu a neodtŕhali od domova *ani zlé spomienky na to, čo kedysi volala domovom ju nedonútia nehnevať sa na princeznú* Vaše ospravedlnenie akceptujem *ľadovo sa obráti na princeznú potom, ako sa jej ospravedlní, no z jej tónu je jasné, že sa na ňu bude ešte hnevať... a aj keď iba potichu, asi nie krátko*

* Rijanina poznamka jej zdvihla naladu a zacala sa preto veselo usmievat. Ticho jej odpovie.* Ak by sa to už naozaj nedalo vydržat, tak myslim že v tom pripade nikomu ani nemožem zakazovat aby sa branil.* zaskerila sa a potom ako zacula Amacarkin nahnevany hlas otočila sa a zalozila si ruky v bok.* Amacaraka som si celkom ista, že pan Hill pochopil o čo sa jedna a... * obratila tvar k Sebastianovi.*... pan Hill si celkom iste uvedomuje ake su hranice kde až može zajst.* nadvihla obocie, položila ruku na klucku dvier pracovne a rozhodne vstupila dovnutra.*

/ tak pokracujeme v mojej pracovni //

je tu niekto kto mi povie kde je môj manžel Mike Morgen?!*vykríkla zúrivo na sestričku za pultom, ktorá si jej zjavne naschvál nevšímala, lebo pôsobila dosť histericky.. a kto by histerický nebol?! práve jej umrel manžel a ona mala plné právo vidieť ho*

* Ako predpokladal let netrval príliš dlho. Vlastne by bol radšej keby trval dlhšie pretože potom by mal aspoň viac času spomenúť si na všetko čo sa stalo od toho večera ako videl Amacaraku naposledy. Netušil ako sa bude cítiť keď ju teraz uvidí znova, strhanú žiaľom a s tou nevypovedanou prosbou v očiach, ktorá núti každého muža zobrať ženu do náručia a tíšiť jej bolesť. Bude tým mužom alebo jeho tvár nadobudne črty ako vytesané z kameňa snažiac sa nedať najavo vlastnú bolesť. Taký dlhý čas... bol hlupák, že vôbec ide... nemohol tomu uveriť.
Možno by to všetko naozaj pokladal za zlý sen, za zlý žart, keby sa odrazu neocitol na rušnej ulici pred dokmi. Bol tu. Gyro. Odrazu niekto do neho zozadu strčil, ozvala sa tlmená nadávka... nebol si istý či ju vyslovil on alebo ten uponáhľaná cudzinec, ktorý mu práve prebral Nagar. Dobre. Takmer sa usmial. Jemu je to v podstate jedno kedy sa dostaví do ošetrovne. Urobil pár krokov doľava no to sa už k nemu rútil nový Nagar. Zastaviac tesne pred ním sa dvere na malej stíhačke otvorili a ponúkli mu svoju službu. V tej chvíli mal strašnú chuť kopnúť do tej žiarivo striebornej zliatiny, dokonca až tak, že by mu nevadila ani niekoľkonásobná fraktúra. Možno bol zbabelec, ale v prvom rade nemal ani tú najmenšiu chuť sa teraz stretnúť so svojou minulosťou pretože zistil, že s ňou ešte stále nie je vysporiadaný tak, aby z toho nemal najbližších niekoľko týždňov opäť bezsenné noci kedy bude rozmýšľať čo by bolo keby... Napokon predsa len poslušne nastúpil do vnútra stíhačky a nechal sa odviezť k nemocnici.


Len čo vstúpil do vnútra nemocničnej budovy ovalil ho dôverne známy pach dezinfekcie a na myseľ mu doľahlo ťaživé ticho miestami popretkávané s bolestivým stonaním. Tu sa nerodil len nový život, neprivádzalo sa tu len ku vzkrieseniu... tu utrpenie a bolesť premokali z múrov úplne nimi nasiaknutých a stekali na tú rôznorodú masu združenú v rovnakých modlitbách a túžbach. Skutočná brána medzi nebom a peklom bola tu. Všetci tu boli na polceste a museli sa rozhodnúť alebo niekto iný rozhodol za nich. Pre niektorých už bolo príliš neskoro pre mnohých priskoro...
A vtedy ju uvidel. Presne takú akú si ju vždy predstavoval vo svojich spomienkach. Tentoraz ale na jej tvári prevládala jedna výrazná emócia, ktorá jej krivila črty tváre do zvláštnej cudzej masky. Zastal na začiatku chodby, ktorá viedla k nej a len sa tak na ňu díval. Robil to tak prenikavo, že určite musela cítiť na chrbte, že ju niekto pozoruje. Chcel, aby si ho všimla a urobila prvý krok. On prišiel. Aj keď nemusel. Vlastne by vôbec nemal chodiť, ale ako už spomínal nezabudol na minulosť. Možno tu bola ešte štipka lásky nezmrzačená jedom výčitiek a irónie. Srdce mu pulzovalo rýchlejšie a tep cítil dokonca v sluchách tým tichým šelestom krvi, ktorý počul len on. Teraz to bolo nové. Teraz sa nemusel pred Amacarku postaviť ako vrah pretože ním nebol. To len vtedy si na to nemohol spomenúť. Keby si ho chcela vypočuť povedal by jej všetko. Už bolo neskoro. Pre nich dvoch určite. Aj tak však niečo Amacarake dlhoval. A teraz čakal čo to bude. Len tam tak stál, na tvári sa mu odrážal nepreniknuteľný výraz a stále čakal...*

*zlosť ktorá jej prúdila krvou sa miešala so smútkom... už nevedela čo si má počať.. či má kričať nadávať, alebo plakať.. potom pocítila zvláštny pocit.. akoby na ňu niekto dlho zamyslene hľadel.. nervozne sa poobzerala vokol seba... bala sa ze co ak su to Mikeovi vrahovia.. ale potom uvidela jeho... stál v strede chodby, ako jej veľký záchranca.. na tvári sa jej rozlial blažený úsmev skrivený bolesťou, ktorú prežívala.. slzy, ktore mala stále v očiach, jej teraz vytiekli po lícach a ona sa rozbehla cez celú chodbu k nemu... roztiahla ruky a hodila sa mu okolo krku, pričom ho silno objala.. hlavu si položila na jeho plece a začala plakať a plakala čo jej slzy stačili*

* Zdalo sa, že bolesť je jedným z tých pocitov, pri ktorých sa strácajú všetky ostatné. Tými ostanými myslel zlosť, hnev, nenávisť. Prišiel sem, ale vobec netušil ako ho Amacaraka prijme. Ved od toho času čo si povedali naposledy zbohom a niektoré veci si dosial nevysvetlili ubehlo uz tolko casu, ktorý medzi nimi zvacsoval priepast. Ale aj ta sa zdala v tej chvili celkom zanedbatelna pred priepastou aka sa nahle otvorila pod Amacarakynimi nohami. Stale nevedel čo sa stalo pretoze správa, ktoru dostal bola dost strucna. Sam si vsak domyslel, že muselo ist alebo o jej manzela alebo o jej dieta. Tvaril sa preto primerane vazne a aj keby to nedokazal pri pohlade do Amacarakinych oči by ho zaiste oblial studeny pot a mraz mu presiel po chrbte. Bola to tvar, ktora ho neustale strasila v nocnych morach. Bezmenna tvar, vzdy ina no s bolestouu stale rovnakou. Bola to bolest zo straty. Vidvaval ju tak casto že sa mu nezmazatelne vryla do pamate.
Viac automaticky ako preto že by ho k tomu pohynali vlastne city objal Amacaraku okolo pasa a sklonil hlavu zaboriac si tvar do jej rozlietanych svetlych vlasov. Stale vonala tak isto ako si to pamatal. Ako prvy jarny den s kvetinou vonou prevalujucou sa lahko v sviezom vzduchu. Len tam tak stal a trochu strnulo ju objimal. Stale neprehovoril jedine slovo. Az po chvili mu z hrdla vyslo akesi zachrapcanie.* Som tu.* ruka sa mu proti jeho voli zdvihla a pohaldila ju po vlasoch a chrbte akoby sa ju snazil upokojit alebo povzbudit k tomu aby sa vyplakala. Stacilo si len vybrat. On stal pevne nohami na zemi a nepustil by ju aj ked polovicou svojho ja tuzil byt niekde celkom inde. Taky zmatany nebol uz dlho.*

*v jeho objatí sa konečne necítila sama.. bol s ňou a objímal ju.. práve hento potrebovala... potrebovala objať a ubezpečiť že všetko bude dobre... keď povedal tie krátke no výstižné slová ešte viacej sa usedavo rozplakala... chcela aby ju objal silnejšie...alebo aby s ňou aspoň zalomcoval aby sa vzpamätala... úplne zabudla prečo sa vlastne rozišli a teraz jej to bolo srdečne jedno... po Mikeovi a jej synovi on bol na treťom mieste v jej srdci a teraz ho naozaj potrebovala*

* Cítil akoby sa mu ešte hlbšie zavrtala do naručia, akoby tak ticho volala po silnejsom objatí nez s akym ju držal teraz. Tlmene si vzdychol a hrud sa mu nepravidlene zvlnila pri vydychu. Nemal v umysle prejst vsetky tie roky s tichym mlcanim, ale toto bola situacia kedy vsetko ostatne muselo ist bokom. Pravou rukou objal Amacaraku okolo pliec a lavou ju este stale hladkal po vlasoch no tentoraz bol jeho stisk este pevnejsi a pohladenia este jemnejsie, neznejsie aj ked jeho mysel bola stale v kutiku zatvrdena proti tejto pozornosti. Umclal tu nazlostenu, nevsimavu polovicu svojho ja, este chvilu s Amacarakou len tak stal uprostred chodby no coraz viac si zacal uvedomovat ako ostatnym brania v pohybe. Aj preto ju zacal pomaly viest k pohodlnym modrym kreslam v blizkej cakarni aj ked netusil či si sama Amacaraka ten pohyb uvedomuje. Vahu celeho jej tela prezal na seba tak, že sa ani nemsuela nohami dotykat podlahy a on by ju s istotou a pevne viedol.
Nakoniec sa posadil najskor on a stiahol si Amacaraku na kolena kolisuc ju v naruci ako male dieta. Nechcel ejj sposobovat dalsiu bolest ale potreboval vediet čo sa vlastne stalo.* Co sa stalo?* opytal sa vzapati tu istu otazku na ktoru myslel no jeho hlas bol celkom pokojny a netriasol sa mu. Daval tak Amacarake na vedomie, že je pri nej a ze sa na neho bud emoct spolahnut aj ked to ona kedysi odmietla urobit pre neho.*

*pri toľkom plači si takmer neuvedomila, že ju vedie preč.. najskôr si sadol on a na jeho potiahnutie sa usadila aj ona do jeho lona... bol to zváštny pocit byť opäť v jeho objatí, ale to teraz zatlačila do úzadia.. *Mike umrel*povedala zničene keď už trochu prestala plakať.. no pri tej vete sa jej opúť oči zaliali slzami.. pozrela mu tými veľkými uslzenými očami do očí a opäť ho objala... tvár si oprela o jeho a dovolila slzám opäť stekať po jej tvári, pričom tie na strane kde sa dotýkali tvárami končili na jeho tvári...*

* Tušil tie slová skôr než mu ich sama Amacaraka povedala. „ Mike zomrel.“ Veľmi dobre vedel akého Mikea myslí. To ako ten chlap vyzerá, ..teraz už skôr vyzeral...a kým bol. To bolo to čo ho na celej veci s Amacarakou najviac zožieralo. Vyčítala mu to, ž ebol vrahom hoci sama s jedným z nich začala žiť. Ale už ju neodcudzoval. Už mu to tak nevadilo. Dosť dlho na ňu dával pozor bez toho, aby si to ona alebo niekto z jej rodiny uvedomil. Dokonca samotný Mike. A ked zistil, že nechce Amacraaku využiť na nejaké podlé ciele odišiel. Jednoducho odišiel a snažil sa žiť tak ako predtým. Už to však akosi nešlo.
Odrazu zacítil ako sa mu líci kotuľa horuca slza. Akoby mu do tvare vyzierala novu priehlben vrasky. No nebola to jeho slza. On by za Mikeom Morgenom určite nikdy nesmutil. Bol tu len kvoli nej, bol tu len kvoli Amacarake. Naostatok otočil hlavu aby jej mohol pozriet do oci a zotriet jej z lic stopy po slzach..ako to vsak urobil pery sa mu ocitli v jednej rovine s tymi jej. Chvilu, na malu chvilu bol v nesmiernom pokuseni pobozkať, zabudnuť na všetko to čo sa medzi nimi uz stalo a zacat odznova. Ale nemohol. Nie že by to nechcel urobit, strasne po tom zatuzil, ale nie takto. Nie teraz.* To je mi luto...* prehovoril opat kratko pretoz emal pocit že vacsia cast rozhovoru medzi nimi sa odohrava prostrednictvom pocitov a nie prostrednictvom slov. No klamal. Nehorazne klamal. Aj ked sa snazil dat svojmu klamstvu stipku pravdivosti. Skutočne mu bolo luto len to čo musela terazt Amacaraka prezivat. Nebolo mu luto Morgenovej smrti. Na nom mu vobec nezalezalo....*

*vedela že tými slovami ju chce len utešiť... a to presne potrebovala.. bola zrazu taka sama.. maleho mala na starosti suseda a Am vedela, že už by mala ísť domov, ale nemohla.. vedela, že by to nezvládla.. nezvládla by byť doma s malým a spať v tom byte...*odved ma odtialto preč.. hocikam len nie ku mne domov*šepla vyčerpane, pričom už suché viečka sa jej od únavy začali pomaly zatvárať*

*Vběhne do ošetřovny. Přece jen jsem tu ošetřovnu našla... Pomyslí si. Byla to velmi pěkná místnost, no Annika teď neměla čas na to, aby se rozhlížela. *Halóó?!? Je tu někdo?* vykřikne.

Jessie Tan- Si



* Zobudil ho náhly hluk z ošetrovne. Unavene vzdychol, pretože si ukradol len krátku chvíľu medzi službou, ktorá sa mu už aj tak krátila, ale zdalo, že ho niekto potrebuje a to nemohol ignorovať. Rýchlo si stiahol rukávy na bielom lekárskom plášti , ktoré mal predtým vyhrnuté až k lakťom a vbehol do ošetrovne. Na ľudí nepôsobil veľmi zodpovedným dojmom kvôli tetovaniu a ani kvôli pírsingom, ktoré mu lemovali ucho takmer po celej dĺžke. No čo . Nebol typickým absolventom medicíny a rozhodne sa nemienil zmeniť ani v praxi aj keď to muselo niekoľko ľudí rozdýchať. Vďaka bohatému ocinkovi... * Čo sa stalo? Ste ranená?* prikročil k vystrašenej žene a zľahka ju chytil za lakeť, aby zabránil pádu keby sa náhodou chystala stratiť vedomie.*

((prečo mu nevidieť do ksichtu? ))

Ne já ne ale tam... v knihovně... takový divný muž... omdlel či co... *Nevěděla, co říct dřív. Zoufale lomila rukama, čímž se neúmyslně vytrhla muži z lehkého sevření. * No... prostě... no...* koktala. *Pojďte se mnou, prosím* řekla, vyběhla z ošetřovny a zamířila rychlým krokem ke knihovně.*

* Rýchlo zhodnotil v akom rozrušenom stave prišla žena do jeho ošetrovne. Už len slová, ktorými ho zasypala nedávali takmer nijaký zmysel. Divný muž, ktorý omdlel v knižnici? Bol v pokušení spýtavo nadvihnúť obočie, ale prekonal v sebe túto náhlu absurdnú túžbu, pretože žena už vybehla na chodbu a on v jej pätách s lekárskou taškou, ktorú rýchlo schcmatol zo svojho pracovného stola a prehodil si ju cez plece. Cestou rozrušenú ženu dobehol a poznove ju zľahka chytil za lakeť no tentoraz, aby ju prinútil pozrieť na neho aspoň kútikom oka.* Môžete mi povedať ako sa voláte a čo sa v knižnici presne odohralo? Bude tak ľahšie keď tam prídeme, aby som sa mohol o toho...* chvíľu zaváhal. Chcel pužiť výraz " divného ale nakoniec vyslovil len: * .. muža postarať. Zjedol niečo? Vypil?* menoval postupne a neustále lietal pohľadom z chodby pred sebou naspäť k ženinej tvári.*

Jessie Tan- Si

/ lebo jeho ksicht je ponechaný vašej predstavivosti /

Já jsem Annika no a ten muž... no on... *odkud mám začít? přemýšlela. *No já a Noby jsme si povídaly a... pak jsme uslyšely ránu... ten muž upustil knihu. Vypadal unaveně tak ho Noby dovedla tam, kde jsme seděly... no a on už pak chtěl asi odejít no omdlel nebo co a Noby tam zůstala a mě poslala pro pomoc...* vyklopila ze sebe.*Divný... obrovský... * mumlala si pro sebe a při pomyšlení na toho divného "tvora" se začala třást.*

/Potetovaný lekár nechceš aj ty Yuki ochorieť? xD/

/hele já už asi jdu do knihovny jo?/

((nvm..ja si ho predstavujem ako Matta Pokoru...tak asi by som aj ochorieť chcela (A)))

*Einyleen došla na kraj louky. Byla unavená, a tak se na chvílu zastavila a posadila se na zem. Přemýšlela, kde že je ta ošetřovna. V duchu se snažila promítnout si do ní cestu z domova. Kdy tam vlastně byla naposledy? Hmm.... Ano, už vím. To bylo jak jsem si skřípla ten prst do vchodových dveří.... Ne, to bylo dřív. Byla jsem tam ještě někdy jindy. Tak to jak jsem zakopla a spadla hlavou na schody? Jo, to bude ono... Já jsem ale nemehlo... A vůbec, vždyť je to jedno. Hlavní je ta cesta.... Uvažovala. Po chvíli přemýšlení si cestu vybavila. Ale to se zase objevil jiný problém. Cestu věděla z domu do ošetřovny. Ale jak se dostat domů? Toť otázka... Na louku přišly jiným směrem. Ale určitě procházely kolem jednoho starého dutého stromu na kraji louky a města. A kde ten strom je? ...možná vlevo.... možná vpravo... Vpravo. Určitě je vpravo.
Vydala se tedy na cestu k dutému stromu. Asi po půl hodině našla svůj cíl. Odsud domů trefila. Teď ju čekala asi čtvrthodinová chůze k domu a pak k ošetřovně. Jenže jak byla utahaná a pořádně už ani neovládala nohy, zašla do špatné ulice. Lidé do ní vráželi a nikdo jí nevěnoval sebemenší pozornost.*Prosím, nevíte kde je ošetřovna?* zeptala se paní, co šla kolem. Ta se na ňu ani nepodívala. Tak se tedy zeptala někoho jiného. *Prosím, nevíte kde je ošetřovna?* Tentokrát jí osoba odpověděla. Musí se vrátit a jít ještě o ulicu dál. Poděkovala a vydala se tedy zpět.
Einyleen zastavila před dveřma a oddychla si. Zvládla to. *Podívej maminko, já jsem ju našla. Tady určitě někdo bude.* povídala si sama pro sebe. *Tak já jdu teda dovnitř.* Zaklepala a potichu pootevřela dveře. *Je tu někdo?* Vešla dovnitř a rozhlížela se na všechny strany. *Nikoho tu nevidím. Je tu někdo?... Říkala jsi něco, mamí? Ne? Aha... Asi se mi něco zdálo....* Zavrtěla hlavou a dlouhé černé vlasy jí spadly do obličeje. Odsunula je z výhledu a dál se rozhlížela po věcech, co tu byly.