Bojisko

*Sledoval padajúce kvapky z oblohy a rozmýšľal čo asi teraz môže robiť Mel. Ten krátky čas čo s ňou bol v paláci si navykol na jej pritomnosť tak, že nechápal, ako mohol žiť medzi tými múrmy tak dlho sám. Teraz keď v noci zaspával, len si prial aby cítil jej krehké telo vo svojom náručí, cítil vôňu jej pokožky a mohol sa jej dotýkať.
Z myšlienok ju vytrhol zvuk krokov a tak sa otočil* Lyra čaká nás návšeteva u môjho milovaného bratranca Raita* oznámi asistetnke. Pracovala u neho už tri mesiace a značne sa zlepšila, to jej musel uznať.*už sa na to nesmierne teším* povzdychol si ironicky a prešiel k stolu s papiermi*

/Adminka povedala že sem môžem prísť, tak som prišla./

*Len ticho stála a pozerala sa na dažďové kvapky.V poslednej dobe bola tichá a na svet sa pozerala s kamennou tvárou.Saffron už leží pokojne v zemi a jej väčný spánok už neprerušia ani atomové bomby.Už niet nikoho, o koho by sa strachovala a ani toho, kto by sa o ňu strachoval.A tak sa dostala sem, na bojisko ktoré je teraz zahalené dažďom...*

* Dažd sa rinul z burkovych mrakov, ktore zahalovali bojisko do pochmurneho temna. Nepresla snad ani minuta kedy by na zem neboli dopadli aj žerave kusy kovu z vonkajsieho priestoru planety. Obrovske horiace kusy davali len tusit ake peklo sa rozputalo na hviezdnatom pozadi mimo nich.
No Raito sa neschovala niekde v stane ani necakal kedy nastane cas stratnut sa s Viktorom, ale sam sa k nemu prebijal udermi svojho meca, ktore rozdaval na vsetky strany. Nesetril svoje sily, pretoež ho zmahala hlboka nenavist aka sa chyti bojujuceho muza. Bolo to takmer ako sialenstvo ked tela jeho vojakov a tiez nepriatelov padali mrtve do blata a vytekala z nich krv ako vyteka stava z obiteho ovocia ked padne zo stromu na tvrdu zem. Jeho vlastna krv sa miesala s krvou muzov, ktorí prisli bojovať za svoju vieru. Vieru, že novy den bude ich vitazstvom, že to oni sa vratia ziví a zdraví do svojich domovov a nezlozia svoje kosti v masovych bezmennych hroboch bez toho aby sa svet nedozvedel o ich hrdinstve. Blázni. kričal Raito z plných pluc a jeho mec so zvonivym cvengotom narazil na nepriatelov. Stacilo ho len odsotit nabok, muz stratil rovnovahu a potkol sa na telach svojich mrtvych spolubojovnikov. Posledne co Raito videl na jeho tvari bolo ohromenie ked mu zrazu lebku roztal napoly jeho mec. Vsade okolo neho zuril boj a on sa nan pozeral s tvarou zaltiatou vlastnou i cudzou krvou akoby sa zrazu ocitil medzi branami do krajiny samotneho Satana. Videl vsetkych tych muzov no jedina vec, pre ktoru vacsina z nich bojovala bolo to aby sa nezabudlo na ich hrdinske ciny. Akoby sa už vopred vzdali a zivot nechali na planetach odkial prisli...on im ted aumozni ziskat slavu. So zurivym vykrikom si klakol na koleno a sekol mecom za seba. Citil ako sa cepel zaborila do makkeho tkaniva a videl do blata padat sekeru, ktora mu mala zozadu zotat hlavu no uz nestihla. Neobzrel sa za seba, pretože uz beztak ho v noci matali tvare tych, ktorych nachal na brehu rieky do podzemia.*

*uškrnula sa nad jeho tonom a podala mu zopár papierov, ktoré mal podpísať* Myslím, že som vonku zazrela Anoellu...*prehodila len tak mimochodom a spomenula si na den ked sa po prvý krát stretli. Bol to zácvik aký sa len tak nevidí* Budete ešte neičo potrebovať alebo ste pripravený vyraziť?*spýtala sa ho prezerajuc si či má v poriadku zbraň a náboje*

/lyra prosim zmeni si avatar, tifu mam ja /

/ups, nevšimla som si /

Nájdi anoellu a doved ju sem*povedal zamyslene. Anoelle zabili jedinú príbuznú aj ked to bola zmija. Mal pocit že by nebolo správne nechať ju len tak vonku zabiť* máme ešte pár minút čas...

*prekvapene sa na neho pozrela* Uvedomujete si, že vás troška obvinuje zo smrti svojho posledného príbuzného, ste si istý, že ej to dobrý nápad?

Som si tým istý*odpovedal pokojne a zobral si do ruky meč* zožen ju nech môžeme ísť

*prikývla a zamierila von zo stanu. Obzerala sa okolo seba a hľadal Anoellu. Zazrela ju stáť kúsok od nej ataks a k nej vybrala* Anoella?... *oslovila ju ticho*

Áno?*Otočila sa a na chvíľku sa usmiala ale potom si dala svoju kamennú masku späť.*

Prepáčte, že vás ruším ale princ Viktor mi prikázal aby som vás priviedla, tak ak by ste mohli ísť so mnou *povedala jej a ustúpila ale mohla ísť prvá*

*Prikývla a išla.Vzdialenosť medzi ňou a stanom bola čoraz kratšia až nakoniec doň vstúpila.*Dobrý!*Povedala.Nepovedal dobrý deň preto, lebo vonku sa odohrávala bitka a bolo by to podla nej čudné.*

/idem von odpišem až potom /

Anoella*osloví ju a v ruke drží obálku* mám pre vás jednu ulohu ked už ste tu* pozrie na nu* ak teda chcete...

*ked ju priviedla utiahla sa do kúta stanu a hladala vo svojej hromádke papiere, ktoré bolo treba odoslať, ked jej podal obálku zvedavo zdovihla oči, nevedela čo je to za ulohu ale vedela, že ak je to neičo doležite tak jej to Viktor povie neskor*

Kľudne mi môžete dať akúkoľvek úlohu.Na Gyro sa o mňa nikto nebude strachovať.*Povie a pozrie na obálku.*

*podal jej pokojne obálku a skúmavo si prezrel jej tvár* zaneste to na Gyro, do rúk Caffe Latte* prehovoril napokon* nikomu inému. Ani princovi, ani Hillovi, len jej* zopakoval pre istotu. Teraz bolo na tom dievčati aby riadila komplex a on sa podla toho mienil aj riadiť. predpokladal že Melianin brat tam aj tak nebude, a Hilla nepoznal, takže to zostávalo na tom dievčati* možno to dievča bude potrebovať aj ochranu, tak sa jej na to radšje spýtajte*podotkol ešte nakoniec*

*No, idem späť na Gyro.Pomyslela si a pozrela na obálku v ruke.*Nebojte sa, obálka bude bezpečne doručená Caffeé Latte.*Otočila sa a vystúpila stanu a natiahla si na hlavu kapucňu svojho plášťa a odišla.*

*Prikývol a pozrel na Lyru* najvyšší čas vyraziť k Raitovi*zamrmlal a pozrel von zo stanu. všade sa ozývali výkriky, ktoré bolo treba ukončiť. Vlastne dúfal že sa zo svojim milvaným bratrancom dohodne na nejakom rýchlom riešení. vyšiel zo stanu a rýchlimi krokmi vyrazil*

* Zo svojho stanu vyrazil priamo na stretnutie s bratrancom, ktoré malo urobiť bodku za krvavým príbehom tychto týždnov. No ked aj na tu poslednu stranu dopadne posledna preliata kvapka krvi, jeho alebo Viktorovej, nikdy tie udalosti neupadnu do zabudnutia ako vsedne rozprávky monotonne zijucihc ludi, ktorych sa skutočný život so vsetkym rizikom tyka len okrajovo. Cesta k cielu nebyva lahka no jeho vyhodou alebo skor prekliatím bolo to, že nevahal v honbe za ním obetovať aj životy, ktore s tym jeho suviseli iba preto, že Náhoda paktuje s Osudom ako on teraz mal v umysle so Smrťou. No predsa ho pred nadchadzajucimi udalostami na srdci hrial prijemny pocit, že by po sebe nezanechal len prázdno, ale aj život. Rozmyslal o svojej žene, o svojom dieťati, ktore už určite prislo na svet no doteraz poznalo len jednu z naruci rodicov.V hlave sa mu ozyvali matkine slová... ...a ochrániš tých, ktorých miluješ aj keby tvoj život mal byť ich poslednym vykupením pred vstupom do bran pekiel... V tom mala jeho matka pravdu a on tomu veril aj ked už vedel, že smrť jej bola len maškaradou. Veril, že ak ma zomrieť on urobi tak až vtedy ked si bude isty , že Shiroi aj ich dieťa budu v bezpečí.
Bol čas postaviť sa svojim démonom...*

*Terza, keď už dal Anoelle odkaz, konečne zamieril na miesto stretnutia. Kráčal pomaly, neponáhľal sa, v hlave si urovnával posledné myšlienky. Predsa len, od stretnutia s Raitom toho záviselo veľa. Nielen ich životy, aj keď prežiť mohol len jeden z nich, ale celá Zem a v konečnom dôsledku aj ich planéty. Možno chcel Raito iba Zem, no ak kvôli nej dokázal rozpútať vojnu, určite sa neuspokojí len s ňou. Teraz by rád videl jedinú tvár, no bol rád že tá je teraz v bezpečí jeho paláca. Možno sa to Mel nepáčilo že ju nezobral so sebou, no vytrpela si toho už dosť, nechcel aby trpela ešte viac. A už vôbec by sa nedokázal sústrediť ak by vedel že je niekde blízko. Zabočil na miesto stretnutia a pohľadom prešiel po bratrancovje tvári* Bratranček...* oslovil ho pokojne a prešiel bližšie*

*ticho zostala stáť pár krokov za Viktorom s hlavou sklonenou*

* Pohľadom prechádzal po spustnutých pláňach a hľadal v diaľke známu postavu. Keď ju konečne zbadal, založil si ruky za chrbát a zrakom sa ďalej zabodával do očí svojho bratranca, vládcu Enesianu Viktora de Cruer, ktorý kráčal v sprievode svojej spoločníčky. Žena neskôr zostala stáť pár krokov za Viktorom aj ked mu prišla smiešna myšlienka, že v prípade potreby by si s ním mala merať sily. Nepodceňval silu ženskej zúrivosti, ale vedel, že ak už mala pri tomto stretnutí zohrať nejaku ulohu, tak informovať všetkých o tom kto zvíťazil v súboji na život a smrť a kto sa porazený vybral na cestu do krajiny, z ktorej už nebolo navratu spať. Cierne vlasy sa mu v slabom vetre vlnili okolo tvare no nevsimal si ich o nič viac ako vykriky a strelbu, ktora k nim stále doliehala zo vzdialenejsieho bojiska. Kývol mierne hlavou na pozdrav Viktorovi no jeho tvár bola rovnako kamenna ako predtým.* Viktor...* tak isto ako on urobil krok dopredu a premeral si svojho posledneho supera v tento den.* Viedla sem dlha cesta no obaja sme vedeli, že sa to takto skoncí.* doplnil a zostal ticho aby mal Viktor cas popremyslať o jeho slovach.*