Bojisko

* Nikdy by na bojisko neprišla načas keby nevedela ako otvorit casove tunely vo vesmire a hlavne keby nevedela ako sa vnich orientovať bez toho aby v nich zabludila. Len skuseny pilot alebo taky sialenec akym bola aj ona by sa na to dal bez dlhsieho treningu, takže ked sa nakoniec vynorila na odvratenej strane planety ako prebiehal boj vo vesmire mala sice na tvari par modrin a skabancov,ale čo bol dolezitejsie nemusela preletiet nebezpecnym bojovym polom na opacnej orbite kde sa nachadzali bojove a materske lode. Snažila sa pristat blizko enesianskej zakladne, ktoru mala zobrazenu na vedlajsom navigacnom panely. Velmi dufala, že Viktor bude niekde pobliz a aj ked tusila, že sa bude na nu hnevať rozhodla sa, že ho presvedci o tom aby ju naspat domov neposielal. Pripravila si uz niekolko prečo by to nemal robit a jej vrucnym zelanim bolo aby aspon jeden Viktor uznal za dostatocny. Ked sa jej vsak podarilo pristat na nedalkej prasnej rovine a prist do tabora zistila, že Viktor asi pred pol hodinou niekam odisiel. Zachvatila ju neblaha predtucha a pretosa pytala každeho koho stretla akym smerom odisiel princ Enesianu. Odpoved na jej zufalu otazku jej poskytol až raneny vojak, ktoremu už cez obvaz na hlave premokala cerstva krv. Rychlo sa podakovala a sprevadzany zacudovanym vojakovym pohladom rozbehla sa tym smerom ako jej ukazoval. Bezala tak rychlo ako to len dokazala a koniec plasta sa jej pri behu zamotaval pomedzi clenky na nohach, preto plast zhodila zpliec a vietor jej rozvial cervene vlasy po pleciach. Zrazu zastala celkom bez dychu, pretože len niekolko metrov pred nou zbadala stat muza kvoli,ktoremu bola ochotna zomriet ako sam celi smrtelnemu uderu zo strany svojho bratranca. Hlas jej zaviazol v hrdle a vydral sa z neho len akysi bolestivy vystraseny ston, ktory akoby jej ani nepatril.*

* Raitova ruka musela byť v horšom stave než sa predtým zdalo, už len pre to neuveriteľné mnosžvo krvy ktoré sa mu z nej valilo. Snažil sa ho dostať do úzkych, chcel zasiahnuť zranené miesto aby ho čo najviac oslabil, no aj napriek zraneniam ktoré obaja mali sa viditeľne nechcel ani jeden z nich vzdať. Ako ho Raito odstrčil od seba, začul ston, a ihneď vedel komu patrí. Premkol ho strach, no nie o svoj život ale o jej, toto nebolo miesto kde mala byť, miesto kde každý zabíjal bez toho aby sa zastavil. Pootočil hlavu jej smerom a prekvapene vykríkol jej meno* Melian!* vyhrklo z neho, pričom stále nechápal ako je možné že tam prišla. Kiara mala dozrieť na to aby zostala na enesiane, no ona tam skutočne stála. Na krátku chvílu mu preblesklo myslou, že sú to len halucinácie, že možno umiera, no necítil takú bolesť aby umieral*

* Na Viktorovo zvolanie sa ani neotočil, ale vyuzil to, že si prestal davat pozor a prudko natiahol ruku s katanou dopredu k jeho nechranenej hrudi.*

*Zacíti prudkú bolesť v bruchu. Prekvapene otočí hlavu od Melian a pozrie do sivých raitových očí. Z úst sa mu vyvalí krv a jetho tvár zmení výraz. Je akýsi neurčitý, prekvapený. Klesne na kolená, držiac v rukách svoju katanu a už nedokáže prehovoriť, cez mnosžvo krvi vo svojich ústach. Pár krát na kolenách zažmurka a potom bodne katanou dopredu k Raitoumu telu. NEtuší či ho zasiahol, je mu to už jedno, je mu jedno všetko. Jeho očí padnú na Melian, ktorá sa k nemu rozbehla /dohodli sme sa / a to je posledné čo uvidí, predtým než naposledy zavrie oči*

* Videl Viktora padať na kolena a tiez miesto kde sa mu cepel jeho zbrane vnorila do brucha ako nenasytna kovova bestia pachtiaca po krvi svojho nepriatela. Videl prekvapenie vjeho ociach a bolest ked sa mu okolo rany zacala rozpijať cervena skvrna a každou sekundou sa stavala coraz vacsia a vacsia. Ostrie zbrane sa pri Viktorovom pade samo vysunulo z jeho tela zasvietili neomylnou frabou rubinu. Sam bol prekvapeny ako sa vsetko skončilo... teraz...po takomdlhom case, co trvala ich nenavist bolo zrazu po vsetkom a jeho bratranec pred nim na kolenach zomieral ako celkom cudzí muz, ktoremu bez lutosti vzal zivot. Po prvykrat pocitil zaroven s vitazstvom aj vycitky svedomia, ktore ho nacisto ochromili. Mal predsa co chcel...zrazu vsak ako v spomalenom filme videl natahovať sa Viktorovu ruku k nemu a pripohlade nizsie tiež ako mu cepel jeho zbrane vytrca spod rebier hltavo pijuc jeho krv. Z ust mu nevysiel nijaky ston, hlas...nic. Chytil ostrie Viktorovej katany, ktore mu este stale trcalo z tela a jednym pohybom ho vytiahol odhodiac zbran nabok. Rukou si prekryl ranu no dlan sa mu za sekundu naplnilajeho vlastnou krvou a pretekala pomedzi jeho zovrete prsty. Bola tepla a jej kovovu chut citil aj v ustach, bola to nemylna chut smrti. Aky bol len blazon! Myslel si, že vyhral a pritom rovnako ako Viktor aj on bol porazenym bez ohladu a to keby aj ostal nazive. No smrť ho vitala a obraz jeho manželky sa stracal v dialke. Padol na prasnu zem len niekolko krokov od Viktora a hasnucim pohladom naposledy pozrel na neho a princeznu Melian. odvratil tvar a pohladom zostal visiet na oblohe akoby prave odtial idel prichadzať tu, ktoru miloval vo svojom zivote najviac. Nie svojumatku, nie svoju prvu ženu, ale ju...Shiroi a ich spolocne dieta. Oci sa muzavreli a obklopila ho chladna prazdnota.*

* čas akoby sa zastavil a ona bola schopná vnimať len jeden obraz pred svojimi ocami, ako Viktor pada na kolena so strasnou ranou na bruchu a ako sa mu z kutika ust rinie pramienok krvi. Ani nevedela či ten zufaly vykrik, ktorý sa vzaptí zniesol po prasnej plani patril jej alebo nejakemu ranenemu zvieraťu, pretože nedokazala vnímať nič ine len Viktorove oci, v ktorych pohlad sa jej postupne vzdalov. V srdci pocitila prudku bolesť akoby ho chytili do neviditelnych ruk dve príšery strachu a utpenia a roztrhli ho napoly kedže sa nevedeli dohodnuť, ktora jeho casť ma komu pripadnuť viac. Vzduch v plucach sa jej zastavil a bolo to akoby sa jej dotykala sama smrť. Vrhla sa pri Viktorovi na kolena a slzami mu zmacala prachom a krvou pokrytu tvar. Okamžite prilozila obe ruku na jeho ranu, z ktorej sa vsak každou sekundou prelialo coraz viac krvi. O chvilu boli jej ruky cele cervene a jej kvílilve prosby aby sa Viktor prebral, aby nemuriel a nenechaval ju samu sa stracali v palbe a vystreloch z bojiska. Nepomohlo ani ked mu sklonena septala do ucha ako velmi ho miluje, ako bez neho nemože žiť ak nebude mocť bremeno života niesť spolu s ním a tešiť sa z krasnych chvil. Viktorove oci zostali zavrete a jej telom zacali otriasať ešte mucivejsie stony a žiaľ. Cela sa triasla ked si Viktorovi hlavu pritiskala na svoje prsia a zakrvavenymi rukami mu hladkala celo a bozkvala chladnuce pery. *