Hl. mesto Telarionu

(( *rehot na celý barák* A ešte ten avatar bjd! :D:D:D Milujem Haydena, to je taká krásna bábika ))

((Ehm...Thomas, ty si ehm...dal zivot chlapcekovi uz ako sestnastrocny? To si dobry ty kokos xDDDD ))

/ja som sa zalubila...to je krásny avatar!! :d chuda Yuki! že ocko!! :D tst tst tst /

((neboooj, ja mu to vratim xDDDD ))

/Zase kecáte mimo témy? ...ccc...to neni bábika...dúfam nevadí aj keby hej, sa mi to lúbi... a ano ako 16 ročný včera som ti to vysvetlil /

(( Je to bábika, a na bomby to viem, lebo je to Hayden, ktorého nadovšetko milujem. Ball jointed doll, tak K tomu na človeka vyzerá bárs dokonalo. xD http://forayamee.blog.cz/ Ešte som na to urobila aj Layout

http://hiritai.deviantart.com/gallery/#Hayden ))

(ten album som videla a tia mi aj vravela že sú to bábky ale nevadííí dobre...už nekecajte mate na to dosť tém presunte komenty tam )

((ciho tam! Hlavne, ze kekecame! xDDD ))

*Pousmeje sa a opäť zahľadí von oknom.* Zamrznutá pláž má určite svoje čaro. Len je škoda, že sa na ľade neviem korčuľovať. *Povie a keď im čašníčka donesie ich objednávku, otočí sa späť na Thomasa.* Vďaka, aj tebe... *Popraje mu taktiež dobrú chuť, no ešte sa do palaciniek nepustí. Či má rada zimu? Áno, zima je krásna, no rada ju určite nemá.* Mne osobne by zima stačila tak týždeň. Potom si viem predstaviť aj omnoho krajšie ročné obdobia. Ale tak vždy ju už nejako prežijem. *"Navyše sa mi k nej neviažu už len zlé spomienky." Dokončí už len vo svojej mysli.* A ty? Máš rád zimu? *Položí mu rovnakú otázku hľadiac pri tom opäť do von oknom. Otočila sa, až keď zaregistrovala pohyb blízko nich a hneď po tom nevšedné oslovenie. S prekvapením pozerala na malého chlapca objímajúceho Thomasa. "Ocko!" To slovo jej znelo celou jej mysľou. Thomas má syna? Veď ten chlapec môže mať tak päť až sedem rokov, nemôže to byť jeho syn. Musel si ho len zmýliť s jeho skutočným otcom. Je to možné, no aj tak tomu akosi nechce veriť. Prečo len sakra musí byť tak nedôverčivá? Ako rada by verila tomu, že to je len omyl...Nedôveryhodne prižmúri oči a neveriacky pozerá na malého chlapca a Thomasa.* Ocko? *Neveriacky zopakuje snažiac si udržať chladnú hlavu a nevybuchnúť.* Thomas...? *Zastaví na ňom svoj priamy pohľad vyžadujúc si vysvetlenie, pokiaľ na to má ešte príležitosť.*

*Pozorne ju počúval, aj ked on mal zimu rád. Spájalo sa mu s ňou množstvo krásnych zážitkov a aj jej to chcel povedať, no nedostal sa k tomu. Zacítil objatie a prekvapene si uvedomil že je Nate. Tajomstvo ktoré pred Yuki skrýval. Vedel že takto sa to nemala dozvedieť a tiež si bol istý, že nebude klamať. Ak už to malo byť vonku, muselo to byť teraz, nemal chuť jej viac klamať a ani nemla na výber* Nate* oslovil chlapca a aj ked sa bál čo Yuki urobí, do hlasu sa mu vkradla radosť, že ho opäť vidí, ved to bolo až neuveriteľne dávno čo ho videl* sadni si a daj si palacinku, za chvíľu sa ti budem venovať* požidal ho, vediac že týmto to Yuki nadobro potvrdil* Yuki, skôr než utečieš alebo mi vrazíš alebo urobíš čokoľvek iné, mohli by sme sa porozprávať osamote?* požiadal ju čo najkludnejšie, aj ked mu srdce silno bilo. Nechcel ju stratiť, chcel jej toto sice oznámiť, no za iných okolnosti a hlavne nie dnes. Pomaly sa postavil a s obavami na nu pozrel* môžeš prosím?* požiadal ju a uprene sa na nu zadíval, snažiac sa vytušiť, čo jej teraz lieta hlavou. Nevedel si to ale predstaviť, akoby on reagoval na jej mieste? keby mala dieťa ktoré sa tu zrazu zjaví a ešte takto veľké? netušil a chcel jej to najprv vysvetliť, skôr než mu nato nedá šancu*

*Nate. Takže Thomas pozná aj jeho meno. Nemohla tomu uveriť. Ak by aj bol nejaký chlapcov známy, prečo by ho nazýval ockom? Skrýval pred ňou, že má syna. Toto určite nebol omyl. Nemohla sa naňho prestať neveriacky pozerať.
Skôr než utečie? V duchu sa zúfalo zasmiala. Ona rozhodne utekať nebude. Nikdy neutekala pred životom, nebude ani teraz. Či mu vrazí? Áno, na to, asi mala teraz najväčšiu chuť. Vybiť si na ňom zúrivosť, čo ju pomaličky začal ovládať. Keď vstal, pozrela opäť na chlapca. Stále akosi nemohla uveriť, že je jeho syn. Že toto všetko je len nejaký žart. Že sa niekde v rohu skrýva ukrytá kamera, všetko to zaznamuje a táto reality šou sa volá "Ako princ Gyro nachytal naivnú asistentku Yagamiho Raita." Zatočila sa jej hlava a obliala ju horúčava. Nevedela čo má robiť. Či dať Thomasovi naozaj chvíľu na vysvetlenie, alebo sa zdvihnúť a naštvaná odísť. Želať si ho už nikdy nevidieť? Bohovia, prečo sa toto muselo stať? Prečo jej? Prečo táto večná otázka, na ktorú sa nedá odpovedať? Nevystrkuje sa z davu, robí, čo je v jej silách. Určite sa niekedy uchýli ku klamstvu, ale to každý vo svojom živote. Nie je hrdina, nebude sa o nej písať v historickej literatúre. Ale je tu a jej existencia možno má nejaký zmysel. Tak prečo teda práve ona? Prečo vždy, keď má pocit, že všetko ide tak, ako má sa zrazu všetko zbúra ako domček z karát? Prečo práve teraz, keď si začínala myslieť, že je v živote konečne šťastná? Prečo?
Pretože dýcha a chodí, a pretože existuje zlo? Pretože ktosi v kozme hodil kocky a jej osud nežičil? Bohovia na ňu v ten deň zabudnú, alebo je to súčasť ich geniálneho plánu, môže si vybrať, čo chce. Pravda je taká, že každý deň sa niekde stávajú zle veci a dnes prišiel rad na ňu? Možno je to skrátka tak, že zlo chce zničiť dobro a dobro malo dnes zlý deň. To zas na druhej strane vyvoláva predpoklad, že zajtra zasa čas nemusí žičiť zlu. A tomu sa vraví nádej.
Pohľad zdvihla na Thomasa. Nič na jej tvári nebolo, zas tá stará maska. Uzavretá teraz už aj pred mužom, ktorému v poslednej dobe najväčšmi dôverovala. Bála sa však, že tak dlho nevydrží.
Vstala a na chvíľu opätovala jeho pohľad. Bála sa, že toto je posledný deň, ktorý s Thomasom strávi, no asi nebude mať na výber. Potom sa otočila opäť na chlapca.* Ak budeš mať chuť, Nate, môžeš si vziať aj z mojich. Akosi ma prešla chuť. *Povie a snaží sa, aby bol jej hlas k chlapcovi čo najmilší. Potom pozrie na Thomasa.* Dávam ti jedinú príležitosť...

*Zhlboka sa nadýchol a čakal. Dá mu šancu vysvetliť to? Nebol si istý. Nechcel jej to však vysvetľovať pred Natom, veď ten ani len netušil čo sa deje. Pre neho bol svet krásny, dokonalý, kde mal matku, otca aj priateľov. Netušil že o jednu z týchto vecí onedlho príde...trochu sa strhol keď Yuki oslovila chlapca. Nechcel ho miešať do nijakých sporov, bol príliš malý a nemohol za jeho nezodpovednosť. * Ďakujem* začal krotko a ukázal na iný prázdny stôl, dosť ďaleko od syna. Počkal kým sa aj Yuki sadne a chvíľu len hľadel na drevený stôl. Netušil ako začať. * Je to môj syn Yuki, som si istý že si už pochopila že nejde o omyl. Možno mi nebudeš veriť, no chcel som ti to povedať už dávno, no nepovedal som ti to z dvoch dôvodov... * pokračoval s kratšou odmlkou, kedy jej konečne pozrel do očí* prvým bolo, netušil som ako. Ako ti vysvetliť že som mal v šestnástich rokoch syna? * pokrútil sám nad sebou hlavou* a druhý, ktorý ma trápil viac, bál som sa čo povieš. Vedel som že ti to raz budem musieť povedať, no to nejde len tak, že „ahoj Yuki, mám šesťročného syna...“ * slabo si vzdychol a na chvíľu sa opäť odmlčal. * Keď som odišiel ako malý z komplexu, túlal som sa po planétach, vrátane tejto. Počas toho ako som cestoval niečo také ako vzťah neprichádzalo v úvahu, stále som sa hýbal, nebolo to možné. Raz som stretol jedno dievča, Sofiu, bola odo mňa o rok staršia. Neviem, bolo vonku zle, musel som sa v ich okolí zdržovať dlhšie. Za ten čas som sa so Sofiou zblížil, no vždy to bol len taký ten vzťah, prvá láska. Láska, nazýva sa to prvá láska ale bola to zamilovanosť. Prvé city k dievčaťu. Po celý čas som ale vedel že odídem, vedela to aj ona, aj keď netušila že som princ ani nič o tejto mojej časti života. Keď sa vyčasilo a moje zranenie ktoré som v tom čase mal sa zahojilo, bol čas odísť. Nebudem ti klamať, v tom čase som uvažoval že zostanem... * spravil pauzu, pozrel smerom k Nateovi, ktorý stále jedol nugátové palacinky* ...no neostal som. Večer pred odchodom som sa bol so Sofi rozlúčiť. Mala to byť len krátka rozlúčka, no srdce sa neriadi plánmi a zostal som tam na noc. Bola to moja prvá noc s dievčaťom, viem že ma to neospravedlňuje a mal som si dávať pozor, no jednoducho sa to stalo. Na druhý deň som odišiel, šťastný a zároveň zničený preč. Nemienil som sa tam už vrátiť, jednoducho som pokračoval a snažil sa neobzerať do minulosti. Po troch rokoch ma Sofi vyhľadala. Vtedy som sa dozvedel že mala dieťa. Nevieš si predstaviť aké to bolo dozvedieť sa to, zistiť že máš trojročného chlapčeka...mal som sa tešiť? Mal som ho ísť pozrieť? Kým mi to hovorila, začal som sa hnevať že mi to nepovedala skôr, nebolo to len jej dieťa...no nestihol som jej vynadať, ani si nič premyslieť, pretože mi oznámila pravý dôvod prečo ma vyhľadala. Sofia je nevyliečiteľne chorá, trpí nejakou chorobou ktorá nie je moc známa ale je smrteľná. Skôr či neskôr zomrie a to bol dôvod prečo mi to oznámila. Keby nebola chorá, nikdy by som nevedel že mám dieťa. * Teraz ostal ticho na dlhšiu dobu. Nechcel aby to zatiaľ komentovala, chcel jej to dorozprávať celé a tak napokon pokračoval* Vrátil som sa tam a spoznal ho. Keď Sofi zomrie, Nate pôjde ku mne, podpísal som papiere, potvrdil otcovstvo...a chodil za nimi čo najčastejšie ako sa dalo. Predtým než prišiel si sa ma pýtala či mám rád zimu. Mám ju rád, bol to jeden z mála časov kedy som tam bol na dosť dlhú dobu...

*Nasledovala ho a keď prišli k prázdnemu stolu, sadla si. Mala zmiešané pocity. Nevedela, či chce vôbec nejaké vysvetlenie počuť, no na druhej strane jej prišlo nefér nedať Thomasovi šancu na vysvetlenie. Tú by mal dostať každý. Pozrela naňho a počúvala. Neprerušovala ho, len ho sledovala a počúvala. Zrejme to bolo pre neho ťažké, videla to na ňom. No čo mala povedať ona? Ako sa mala cítiť?
Keď vyrozprával svoj príbeh, zhlboka sa nadýchla. Premýšľala. V mysli sa snažila všetko urovnať. Chápala ho, urobil chybu v mladosti, no on aspoň svoju rolu otca nepoprel, ako by urobila väčšina mladých mužov na jeho mieste. Natova matka môže každú chvíľu umrieť a on sa ujal svojich povinností. No mal jej to povedať. Slabo pokrútila hlavou.* Thomas...Prečo si mi o tom nepovedal? *Spýta sa ho, aj keď odpoveď jej už povedal pred tým.* Chápem, že každý má svoje tajomstvá. Aj ja ich mám, no mal si mi to povedať skôr, a nie čakať, dokým sa mi to samo neobjaví pred očami. Nejde ani tak o to, že máš syna, asi každý spravil v mladosti nejakú chybu, za ktorú musí niesť následky, ale ide o ten princíp. Máš svojho syna asi veľmi rád, čo je len správne, ale... *Odmlčí sa a pozrie na svoje spojené dlane položené na stole. Slabo povzdychne.* Čo si mám podľa teba o tomto všetkom myslieť? Mám sa teraz zobrať, odísť a zabudnúť na všetko, čo sa odohralo od plesu? Myslím, že to asi len tak ľahko nepôjde...Alebo tu ostať s vedomím, že si predo mnou tajil niečo tak dôležité? Že si mi svojim spôsobom klamal? Asi už vieš, že dieťa nie je len nejaká vec, ktorú môžeš hocikedy odložiť a už sa o ňu nestarať, keď nechceš. *Zdvihne naňho vyčítavý pohľad.* Asi nevieš, ako sa teraz cítim. Pokúsim sa ti to opísať. Je to niečo medzi sklamaním a ponížením... *Povie potichu, aj keď nevie, načo mu to hovorí. Už necítila hnev, ani sama nevedela ako sa cíti. Možno to bola prázdnota.* Ako to budeme riešiť? *Spýta sa na jeho názor.*

Sofia Lawson

*Ledva dýchala kým našla škatuľku s liekami. RUky sa jej triasli že jej skoro vypadla, no nejakým spôsobom si jednu hodila do úst. BOlesť neprešla, len sa zmiernila. RUkou sa zachytila o blízky stôl a zhlboka sa nadychovala. Zvyčajne to prešlo rýchlo, no posledné týždne to bolo horšie a horšie. Záchvaty mala častejšie a bolestivejšie, vedela že koniec sa blíži.* Nate* zamrmlala, ked ho nikde nevidela. Ked ho ale zbadala, zdesene sa vybrala tacakvo za ním* Nate kde si zobral tie palacinky?* spýtala sa ihned, modliac sa, aby nenarobil nijaké problémy. Posledné čo jej chýbalo k šťastiu bol problém s nejakým rozzúreným zákazníkom. Musela si ale sama sadnúť, hlava sa jej zatočila a oči zamlieali. Siahal po vode na stole, nech už to bolo kohokoľvek...*

*Zvedavo sledoval ako mu ide otec s neznámou ženou k inému stolu. Nevedel prečo, no vedel že sa za chvíľu vráti, vždy keď odišiel tak sa aj vrátil. Chcel žene podakovať za tie palacinky, jeho detské myslenie netušilo čo sa v skutočnosti deje. Mal len ten svoj svet, kde bolo takmer všetko pekné. Nie všetko, ale väčšina vecí.* Mami to je ockove* zamrmlal s plnými ústami a namieril tenký prstík smerom k stolu kde sedel Thomas s Yuki* tá teta je celkom milá, povedala že môžem zjesť aj jej palacinku...ocko ju zobral k inému stolu lebo sa s ňou chcel o niečom rozprávať* vysvetloval, zatial čo žul. ústa mal od čokolády, no nevšímal si to*

/iank akosi nevydalo to dieťa sa nepodobá ani na jedného /

Sofia

*Chvíľu jej trvalo kým si uvedomila čo Nate povedal. Ako omráčená otočila hlavou a zastavila očami pri stole, kde mal sedieť Thomas. Naozaj tam bol. Rovnaký ako posledné Vianoce. Očami zablúdila k jeho spoločníčke. Za rok sa toho asi zmenilo dosť...s otupenou mysľou jej všetko dochádzalo pomalšie, no začínala mať zlý pocit. Ak sa Thomas potreboval s neznámou rozprávať, možno nevedela o Natovi. Netušila čo má urobiť, zostať sedieť a dúfať že sa to vyrieši? Nechcela ničiť jeho život viac než to už urobila. Nikdy ho nechcela zaťažovať s tým že má dieťa, bol princ, potreboval mať čistý štít, nie mať nemanželské dieťa. V novinách čítala o de Cruerovej, ako dopadla ked niečo také prasklo. Thomasovi to možno bolo jedno, no jej nie* Nate zostaň tu, kým zješ, som späť, idem len pozdraviť ocka...* opatrne vstala, pár krát sa ešte nadýchnuc a potom vykročiac k ich stolu. Netušila čo žene povie, no keby bola na jej mieste, jedna z vecí ktorá by ju zaujímala by bola matka dieťata. Nebola si istá či by verila hocičomu čo by jej daný muž povedal, no ona s Thomasom mimo tej jedinej noci už nikdy nič nemala...*

*Zhlboka sa nadýchol a nechal ju nech povie čo má na srdci. Vedel že je to jediné možné riešenie, byť úprimný. CHcela vedieť prečo jej to nepovedal, už jej to raz povedal, no mienil to doplniť* Nečakal som kým sa to dozvieš takto, no nečakal som že sa tu stretnete. Nechcel som ti to tajiť večne, hladal som len správnu chvílu a spôsob akým ti to oznámiť. Takto sa to nemalo stať, chcel som ti to povedať sám, no niektoré veci neovplyvníš...* pokrčil ramenami* Yuki ja nechcem aby si odišla a zabudla, no nemôžem po tebe chcieť ani aby si sa tvárila že je všetko v poriadku. Viem že to nejde, nebudem sa vyhovárať, mal som ti to povedať skôr, kebysom enbol taký zbabelý, toto sa nemuselo stať. Myslím že nejlepšie by bolo keby si si to v klude premyslela, bez toho aby si videla mňa, Nate... onedlho bude ples, predpokladám že tam pôjdeš, takže by sme sa tam videli a mohli si to vyjasniť...* navrhol. On by chcel čas na premyslenie, unáhlené rozhodnutia nie vždy boli správne*...nech sa rozhodneš akokoľvek, či ma už nebudeš chcieť vidieť alebo sa pokúsime cez to nejako dostať, chcem aby si vedela že som ti tým nechcel ublížiť...

((HA!!!...a nakoniec to decko ani Thomasové nebude xDDD ))

*Povzdychne si. Čo mala vlastne robiť? Naozaj potrebovala čas na premyslenie. Na nejaký čas nechať všetko tak, nech sa všetko ukľudní a pozrieť sa potom na veci s nadhľadom.
Opäť pozrela na svoje dlane a slabo prikývla.* Asi máš pravdu... *Začne potichu a stisne pery.* Asi budeš chcieť stráviť Vianoce s nimi. Ak však chceš, nemusíš chodiť na ples len kvôli mne, ale byť na Nový rok taktiež s nimi. Na Nový rok má byť rodina pohromade, nehovorili to azda každí rodičia svojím deťom? Neber to tak, že by som sa ti chcela vyhýbať, ale určite sa naskytne veľa iných príležitostí, aby sme sa stretli. A ak je to naozaj tak, že jeho matka zomiera, možno sa ti už táto príležitosť nenaskytne. *Dokonči, snažiac vyjsť v ústrety hlavne tomu malému chlapcovi. Ona bola od neho o rok mladšia keď prišla o oboch rodičov a ak má ešte on možnosť, nech mu nie je zbytočne odobratá.* Myslím len na dobro toho chlapca. Obaja predsa vieme, aké to je nebyť cez tieto sviatky s rodičmi. A pokiaľ on má túto možnosť, nebolo by správne mu ju odopierať. *Povie a pozrie naňho. Možno nie je správne, že to obrátila na jeho syna, ale aspoň ona to tak cítila.* Nechám to ale na teba. Nemám právo hovoriť ti, čo máš robiť... *Doplní po chvíli. Potom sa ale trochu zamračí.* Nemyslíš si, že je trochu divné, že sa tu tvoj syn objavil len tak ledabolo a sám? Niekde tu musí byť aj...Sofia...nemyslíš? *Spýta sa. Bolo divné vysloviť jej meno. Ani nevedela, ako to teraz medzi Thomasom a ňou je, a asi sa ho na to aj bála spýtať.*

Sofia Lawson


*Niekde v pol ceste k ich stolu zastavila. Možno by tam nemala chodiť, čo ak to iba zhorší. Už dávno sa nemiešala do jeho života, aspoň nie do súkromia ktoré sa týkalo žien. Asi nebol najlepší nápad začať s tým práve teraz, úplne stačilo čo spôsobil Nate. Otočila sa teda späť, zaregistrujúc nechápavý pohľad pár blízko sediacich. Všetko sa jej ale rozmazalo pred očami. Podlomili sa jej kolená a ostrá bolesť preletela celým telom. Ani nevedela ako sa dostala na zem, ani tá bolesť hlavy ktorú si udrela nebola dosť silná aby prehlušila tú v celom zvyšku tela. Zmietala sa v bolestiach na zemi, neregistrujúc nič viac, ani Nate ani zvyšných ľudí, ktorí prekvapene vyskakovali zo stoličiek. *

*Nate práve dojedol druhú palacinku, keď zvedavo pozrel či sa rozpráva mama s tou neznámou pani. Vyplašene ale zaregistroval, že otec sa mu stále rozpráva so ženou sám, že ľudia vyskakujú zo stoličiek. Pozrel na zem a vytreštil oči. * Mami! * vykríkol, zošuchol sa zo sedačky, drgnúc do stola a zhodiac pohár ktorý sa rozbil na podlahe. Predral sa pomedzi skupinku ktorá sa tam už zhŕkla a začal mykať maminým plecom* mami čo ti je? * pýtal sa jej naliehavo, aj keď nijaká odozva neprichádzala*

*To čo mu vravela bola pravda. Chcel tráviť Vianoce s Natom aj Sofiou. Podľa lekárov to mali byť jej posledné sviatky, Nate mal poslednú možnosť na pekné Vianoce s oboma rodičmi* máš pravdu, Nate má už len jedny spoločné Vianoce so Sofiou...* vetu už nedokončil, nerád o tom hovoril. Znamenala pre neho veľa, nie preto že bola matkou jeho dieťaťa, skôr išlo o tie spomienky. Síce ju nemiloval, no nič to nemenilo na tom, že ju mal rád. * Neviem ti povedať ako to dovtedy bude, ak neprídem na ples, ozvem sa ti niekedy po novom roku.... * navrhol teda napokon, no Natov krik ho prinútil otočiť sa. Sofia ležala na zemi a zmietala sa v očividných bolestiach. Videl už jej záchvat, no takúto ju ešte nevidel. * Sofia... * vyšlo mu z úst a vydesene sa postavil. Vedel že s tými bolesťami sa nedá nič robiť, lieky čo jedla len utlmovali bolesti, no neodstraňovali ich. * Nate choď von, za chvíľu bude mamičke dobre* požiadal ho, aj keď chlapec nevyzeral žeby ho mienil poslúchnuť. Po lícach mu tiekli slzy a trmal maminým plecom* Nate choď... * zopakoval a kľakol si k Sofii na zem* Sofi? * snažil sa upútať jej pozornosť. Stále ale vykrúcala ruky, zvierala v bolesti a nijako nereagovala. Natiahol sa za jej taškou, niekde tam musela mať lieky*

*Ako tak sledovala Thomasa, asi nezačala dobrú tému.* Prepáč, nechcela som sa ťa tým dotknúť. *Sklopí zrak. Chcela mu povedať, že jej je Sofie ľúto, no zabránil jej v tom výkrik Thomasovho syna a rovnako ako aj Thomas, aj ona sa za výkrikom obzrela. Mladá žena na zemi, pri ktorej Nate kľačal musela byť jeho matka Sofia. Nič nehovorila, len nasledovala Thomasa. Zmätene sledovala ako sa telo ženy zmieta v kŕčoch.* Thomas, ak užíva pilulky, alebo prášky, v takomto stave ich neužije. Potrebuje injekciu! *Povie mu v rýchlosti, keď sa začne prehrabávať v jej taške, kde pravdepodobne hľadal nejaké lieky. Tá žena má možno rovnakú diagnózu ako Raito, len vo vyššom štádiu.* Ak so sebou nemá injekcie, musíme zavolať záchranku. *Chytí Sofiu za ruku snažiac ju aspoň tým udržať v reálnom svete a druhú ruku jej položila na horúce čelo. Oči vyvrátené dohora a inak pekná tvár zkryvená v bolestiach. Pohľad, ktorý nútil človeka konať. Zdvihla pohľad od ženy a uvedomila si, že Nate pri nich stále stojí.* Vezmem chlapca von... *Povie Thomasovi, vstane a chytí chlapca za ruku.* Poď Nate, pôjdeme von... *Toto on vidieť naozaj nemusí.*

*Počúval čo mu Yuki vraví a plne s ňou súhlasil. Sofia nosila okrem tabletiek aj injekciu, no vždy len jednu. Jediné včo v tej chvíli dúfal bolo, aby ju mala pri sebe.* dakujem Yuki*povedal skôr než odišli. Po tom čo jej dnes spravil, ako jej ublížil si ani jej pomoc nezaslúžil, aj ked vedel že by tam Nata nenechala stáť a pozerať sa na to. V taške nakoniec injekciu našiel a použil, aj ked vedel že bude trvať hodnú chvíľu kym ju to prejde.* Sofi počuješ ma?* nahol sa nad nu, aby jej pozrel do tváre. Bolo to zlé, vedel že to už lepšie nebude, no teraz to ešte nemohla vzdať* NO tak Sof otvor oči* mrmlal nad nou prosebným hlasom, opatrne ju držiac za ruku. Cítil ako sa ukludnuje, no stále len ležala so zavretými očami a už sa ani moc nehýbala, iba mu občas stlačila ruku*

*Nereagoval na otcove slová, iba nemo hľadel na svoju mamu, ako sa v bolestiach krútila na zemi. Nevedel čo sa to deje, nikdy svoju mamu takúto nevidel. Ked ho ale neznáma otcova kamarátka chytí za ruku, vykročí s nou von, aj ked sa po ceste k dverám stále obzerá. Vonku zažmurká cez slzy a pozrie na neznámu* čo je s maminou?* spýta sa jej slabým hláskom, prudko sa nadychujúc. Očami pozerá do jej tváre, čakajúc na jej odpoved, plný obáv a strachu.*

*Rýchlo ťahala chlapca von, cez hlúčik ľudí, čo sa pri Sofii rýchlo nahromadil a keď už boli vonku pozrela na chlapca. Plakal. Čo ale očakávať od malého chlapca ktorého matka sa z ničoho nič zrútila na zem? Stále ho držala za ruku. Kľakla si k nemu, aby ich tváre boli na rovnakej úrovni. Druhou rukou mu zotrie slzy a pokúsi sa o vľúdny úsmev.* Mamine len prišlo zle. Za chvíľku bude v poriadku...Neplač, možno len bola moc unavená... *Odpovie mu na jeho nevinnú otázku. Po Sofiinom záchvate už musela veriť všetkému a Nate pravdepodobne ani netušil, čím jeho matka prechádza. Malá nevinná lož mú neublíži. Stále je lepšia ako pravda. Na krátko sa obzrela ku dverám a oknám podniku, možno by videla, čo sa zatiaľ vo vnútri deje, či Sofia pri sebe mala injekciu a či jej záchvat prešiel, no pre veľkú skupinu ľudí nič nevidela. Mala z toho všetkého zlý pocit. Opäť pozrela na chlapca a usmiala sa.* Chutnali ti palacinky? *Spýtala sa ho snažiac odvrátiť tému, aby nemusel myslieť na to, čo sa práve stalo jeho matke.*

((*Našla pekný citát od jej novej básnickej lásky Heineho, ktorý jej dosť pripomenul tunajšiu situáciu*
"Srdce moje, nesmieš zúfať, to, čo zima vzala ti, jar zas vráti ti, v lepší osud musíš dúfať." <333 ))