Hl. mesto Telarionu

Gretchem Blake



*No nebolo to u nich dvoch také rovnaké ako to povedal. Ona v osudovú lásku verila, no len pre pár jedincov, pár dvojíc, ktoré mali to šťastie a našli ju. U iných nastal jednoducho ten starý známy kolobeh, z lásky sa stal zvyk a jednoducho to tak plynulo ďalej.* Ja si skôr myslím že existuje len pre pár dvojíc, ktoré sa naozaj nájdu, no je ich naozaj málo. Mám niekedy pocit, že niektorí sa berú aj napriek tomu že cítia, že by to mohlo byť i iné, ale jednoducho sa boja, že ak to ukončia, možno spravia chybu. *Pokrčila ramenami, ťažko hodnotiť, ona teda ešte pred oltárom nestála a kým mala nejaký vzťah, bolo to preto že bola zamilovaná. Keby to vyprchalo, asi by v takom vzťahu nezostávala, pokiaľ by to bol zatiaľ len vzťah.* To ale nie je odpoveď na moju otázku. *Uškrnula sa, lebo si spomínala ako povedal, že nechce ostať sám keď sa bavili o deťoch. Alebo chcel deti a ženu nie? No mienila mu odpovedať i na jeho otázku, keď už to chcel vedieť.* Popravde, áno myslím. *Nehovorila to v zlom, ani si nemyslela že keď bol napríklad zamilovaný vyhľadával inú spoločnosť, no áno myslela si, že mimo toho času čo bol zamilovaný strieda ženy a to poriadne často.*

Luke Alberti



*Čo mal na to povedať? Minulosť ho jednoducho dobehla, ale nikdy predtým ešte necítil takú silnú túžbu zmeniť ju. No povesť je povesť a ak sa o ňu nepostaral on sám so svojím správaním, tak sa o ňu zaručene postarali novinári. Uškrnul sa.* Myslel som si, že si to budeš myslieť.* pokýva hlavou, ale nič viac na to nepovedal. Načo? Netúžil sa nikomu, dokonca ani Gretchem nie, spovedať zo svojich jednodňových známostí, ktoré vo väčšine prípadov skončili klasicky v posteli. Stále bol mladý a nevybúrený, ale už sa na to nemohol tak vyhovárať ako pred niekoľkými rokmi. Teraz skôr venoval svoju energiu iným aktivitám ako milostným orgiám. Paradoxne ho Gretchemin názor opäť sklamal, aj keď v podstate mala pravdu. Na druhej strane by sa mal tešiť, aspoň mu pripomenula, že oni dvaja sú príliš rozdielni a on so svojou schopnosťou dostávať druhých do problémov je príliš rizikovou partiou. Namiesto toho sa rozhodol viac rozviť svoju predchádzajúcu odpoveď, pretože sa nezdalo, že by ňou Gretchem veľmi uspokojil.* Viem, povedal som, že chcem mať rodinu, ale nespomínal som manželku hoci to k tomu prirodzene patrí.* uškrnul sa a pokračoval ďalej, aby ho pochopila.* Na ulici sa potuluje dosť deciek, ktoré nikoho nemajú a ja by som im mal naopak čo ponúknuť. Strechu nad hlavou, jedlo... viem aké to je vyrastať bez rodičov hoci som to mal oveľa ľahšie. Nemusím mať vlastné deti, aby som bol šťastný.

Gretchem Blake



Myslel si že si to budem myslieť? To znie ako chybný úsudok. *Prebehlo jej hlavou a i napriek úškrnu jej prišla tá veta nie moc veselá či príjemná. Na krátky okamih pocítila výčitku, že ho v podstate hodila do tej skupiny a ani ho poriadne nepoznala, no na druhej strane mala na takýto názor viacero dôvodov.* A nie si? *Spýtala sa a zamyslene pozorovala jeho tvár. Jej názor nesúvisel s nejakými novinami, v podstate z novín toho o ňom teda veľa nevedela. Vedela o jeho existencii, no napríklad na Thanatose keď ho stretla ani len netušila kým je, kým sa teda nepredstavil skutočným menom a nie tým vymysleným. No sám pred chvíľou povedal že svoje zážitky dokonca hodnotia, čo jej okrem iného prišlo desivé, keď si predstavila že by bola takto hodnotená. Nehľadal vzťah, jednoducho spával ženami keď sa mu nejaká zápačila a aj keď oni od neho určite nečakali tiež vzťah, v podstate ich menil, tým pádom si nemala dôvod myslieť že sukničkár nie je. Keď ešte nezažívala tento deň, obávala sa že vyvedie nejakú hlúposť, už len preto, že si uvedomovala, že napriek všetkému je Luke príťažlivý a pre ňu to nijako nesúvisí s jeho rodinou a peniazmi. A počas dňa sa mala dôvod obávať ešte viac, pretože už to nebolo len o vzhľade, ale i tom, že si uvedomovala, že nie je taký aký sa na prvý pohľad zdá. A teraz vedľa neho sedela a bola pokojná, možno pre ten rozhovor a myšlienky, ktoré jej pripomínali aká je medzi nimi priepasť a že by jej to len ublížilo a všetko ostatné, čo mala v hlave a veru toho bolo dosť.* Aha *Vyšlo jej prvotne z úst, pretože ju to celkom prevapilo, nečakala by takúto odpoveď. Zároveň to od neho bolo milé, no vyvolalo to v nej i zvláštne zmiešané pocity, ktoré by sa jej dali ťažko špecifikovať. Trochu ľútosti či smútku pre tú odpoveď, no bolo toho viac. Vlastne nevedela čo mu má odrazu nato povedať a tak stíchla s upretým pohľadom na zem.*

Luke Alberti




*Tak a tu sa to končilo. Pri zmätenom tichu, pretože ani sám netušil, čo k tomu viac dodať. Zdalo sa mu, že Gretchem posmutnela, ale myslieť si, že príčinou toho by mohol byť on bolo na jednej strane domýšľavé a na strane druhej neznesiteľné, pretože posledné, čo chcel bolo Gretchem ublížiť. Sám bol prekvapený tým aký k nej začal byť otvorený. Vlastne už dlhý čas sa nikomu tak nezdôveroval a v tomto jedinom prípade to bolo veľmi príjemné. No čo viac si mohol dovoliť hoci mal za deň už toľko príležitostí, aby Gretchem pobozkal. Urobí to a všetko totálne pokašle alebo to neurobí a vtedy to pokašle tiež. Odložil hrnček s kakaaom na múrik a s ľahkosťou z neho zoskočil. Nešiel preč iba sa obrátil ku Gretchem a rukami sa oprel o múrik po stranách jej bokov. Takto k nej bol odrazu celkom blízko. Tak blízko, že mohol cítiť jej teplý dych na svojom líci a dotknúť sa nosom špičky jej nosa. No to, čo ho lákalo najviac boli Gretchemine pery. Chvíľu na ne hľadel a predstavoval si ako ju na ne bozkáva. Zodvihol ruku akoby sa ich chcel dotknúť, ale potom sa znovu stiahol.* Máš pravdu, Gretchem. Naozaj som taký ako si myslíš.* Alebo som ním bol, dodal v duchu, ale nemienil to vysloviť nahlas.* Som skazený, sukničkár a nič mi nie je sväté...* sklonil sa ešte viac takže sa perami skoro obtieral Gretchem o ucho, keď jej doň ďalej šepkal.* Páči sa mi a som rád, keď sa to páči aj druhej strane, ale túto príležitosť nezneužijem, sľubujem.* Odtiahol sa a s diabolským úškrnom ustúpil o pár krokov ďalej. Rukami si chytil poletujúce okraje košele a zaklonil hlavu, aby sa pozrel na nočnú oblohu.* Asi by som už mal ísť.* prehovoril po chvíli, ale nepozrel sa na Gretchem. Jediný jej pohľad by ho prinútil vykonať presný opak, dokončiť, čo začal. Dočerta! Chcel ju a tentoraz v tom nebola nijaká stávka ani potreba pohladiť svoje ego. Dokázala ho rozosmiať aj prekvapiť, mohol s ňou hovoriť celkom otvorene bez toho, aby si dával servítku pred ústa... vedel, že sa pohybuje po veľmi tenkom ľade. Akýsi pud sebazáchovy do neho hučal, aby odtiaľ jednoducho vypadol a nechal ju tak, ale nemohol sa k tomu nejako prinútiť. Ak ho pošle preč ona určite sa konečne rozhýbe.*

Gretchem Blake



*Keď zoskočil z múrika dole, ako prvé ju napadlo, že ide preč kvôli tomu čo si myslí. Pre celú tú časť o sukničkárstve a jej mienke o ňom v tejto veci. Napadlo ju, že sa hnevá, že si môže po celom dni s ním keď sa o nič nepokúšal myslieť niečo také. Táto možnosť ju zabolela a premkla ju výčitka, pretože on nemohol chápať ako veľa jej tým dňom dal a že napriek názoru že sukničkár je na ňu zapôsobil. Už ráno, keď sa ju na tých kolieskových korčuliach snažil chrániť, možno si to sám neuvedomoval, no ona áno, cítila že je tam s ňou aj keď bol na druhom konci stolov. No on nešiel preč, práve naopak, dostal sa ešte bližšie, než v chvíli, keď vedľa seba sedeli. Bol priveľmi blízko, cítila jeho dych na svojej pokožke, vnímala ruky pri svojich bokoch a jeho pohľad na svojich perách. Srdce jej búšilo silnejšie, v akejsi kombinácii prekvapenia, čakania čo príde a paniky čo robiť, čo urobiť ak sa dostane ešte bližšie, alebo ju pobozká. Nahla by sa trochu dozadu, no nemohla, pretože sa bála, za ňou bol len prázdny priestor. Počúvala jeho slová a nechápala prečo jej to hovorí. Hneval sa a chcel jej ukázať ako ľahko jej dokáže rozpútať vo vnútri toľko protichodných pocitov? Ak áno, darilo sa mu to, no zároveň to v nej vyvolávalo smútok, že sa mal takto skončiť večer. Zrak upierala niekam dole, ani nepostrehla v prvom okamihu jeho úškrn, i keď hlavu pridvihla, keď zazneli jeho posledné slová. Jej tvár zmenila výraz, no boli na nej pocity ktoré nechcela aby videl a tak zoskočila z múrika tiež a otočila sa tvárou k priestoru. Ruky sa držali múrika, dodávali jej pocit akéhosi bezpečia a potom zazneli jeho slová o odchode. Na chvíľku privrela oči akoby chcela byť na okamih inde a nepočuť to, no vedela že ho tam nemôže držať.* Mrzí ma to. *Povedala napokon, no neotočila sa.* Nechcela som aby si si myslel že si o tebe myslím niečo zlé a aby to skončilo...takto...*Nevedela presne pomenovať tú chvíľu, no mala pocit, že ten okamih bol úplne odlišný než predošlý deň.*

Luke Alberti


O čom to hovoríš, Gretchem?* ozval sa prekvapene, keď po prvýkrát prehovorila. To, čo urobil predtým bolo vážne sebecké a aby nemusel rozmýšľať nad tým ako veľmi ho Gretchemina blízkosť mätie radšej sa v nej snažil vzbudiť dojem, ktorý by mohla predpokladať. Ale nepomyslel by si, že nakoniec sa kvôli tomu bude trápiť.
Bez toho, aby si dvakrát premyslel, čo robí sa pár kroky ocitol znovu pri nej a chytil ju za rameno. Pomaly ju k sebe otočil a zahľadel sa jej do očí akoby sa v nich snažil nájsť slová, ktoré mu v tej chvíli zradne vypadli z mysle.* Nič sa predsa nestalo.* usmial sa a pokrútil hlavou no ruku z jej ramena zatiaľ nezložil.* To skôr ja by som sa ti mal ospravedlniť. Zrejme sa viem správať len dvoma spôsobmi, a to buď ako nezáživný suchár alebo totálny blbec. Pre túto chvíľu predpokladám, že je to skôr to druhé.* Bolo príliš skoro na vyznania. Veď z čoho by sa Gretchem vyznal, keď ešte ani sám nedokázal pomenovať to, čo v ňom vyvolávala? Ale nebola to len fyzická príťažlivosť. Niečo podobné už raz zažil, aj keď to vtedy znášal oveľa lepšie no Janie sa rozhodla komu alebo skôr čomu dá prednosť a jemu tá skúsenosť stačila dosť na to, aby niečo také nechcel zažiť znovu. Preto sa uškrnul a ruku s Gretcheminho pleca presunul na jej hlavu pričom jej rozstrapatil vlasy.* Bol to skvelý deň, už dlho som sa tak nezabavil, aj keď som si v niektorých chvíľach nebol istý či nedostaneš infarkt.* zažartoval a prestal Gretchem strapatiť vlasy. Po jeho „zásahu“ to na jej hlave vyzeralo všelijako, ale rozhodne nie ako účes.*

Gretchem Blake



*Pre tú chvíľu nevedela, čo si myslieť. Buď bola skutočne domýšľavá, alebo sa ju jednoducho snažil len presvedčiť o tom, že je všetko v poriadku aj keď nebolo. Napokon ale, prečo by ju klamal? Za celý deň bol úprimný, i tu hore na múriku rozprával veci bez pozlátka, tak prečo by to menil teraz. Nechala sa otočiť a po jeho slovách len pokrútila hlavou* Ešte si zabudol na tretiu formu svojej osoby, tú ktorú som mala možnosť vidieť cez deň. Tá osoba mi teda neprišla ako suchár a ani nie ako blbec * Odvetila a konečne sa jej na tvár vrátil úsmev, ktorý sa prehĺbil do pobaveného úškrnu, keď jej rozstrapatil vlasy.* Nepochybne si musel vlastniť psa a ak nie živého, aspoň imaginárneho a takto si ho hladkal po srsti...*Konečne sa vracal ten pocit ktorý mala počas dňa, i chuť žartovať, i keď sa nedalo poprieť, že bola unavená a bolo poriadne neskoro, prípadne poriadne skoro.* Luke chcela som sa ťa na niečo spýtať, len sa bojím že to vyznie hlúpo alebo to bude divné *Vzdychla si, skutočne tomu dala krásny úvod. Ak už nič iné, divný bol minimálne on.* Vieš čo som ti spomínala, že môj brat sa žení...nechcel by si ísť na tú svadbu so mnou? *Fakt to bolo zvláštne takto sa ho nato spýtať a cítila, že sa dostáva preto do rozpakov.* Nedávno mi volal, že môžem na svadbu s niekým prísť a tak ma napadlo...*Nezmienila sa o tom, že v ten večer keď spolu s bratom volali túto ponuku odmietla, lebo nevedela s kým by šla. Teda mohla niekoho pozvať, ibaže nechcela a tak povedala že príde sama.* Ale prosím ťa, nehovor mi že pôjdeš len preto, že by si mal pocit že musíš alebo že tam inak budem sama alebo niečo podobné. *Sama by tam rozhodne nebola a v žiadnom prípade nechcela aby sa bál odmietnuť alebo sa bál že jej tým ublíži. Skôr ona sa bála, že presne z takých obáv prijme.*

Luke Alberti

*Ruka mu pozvoľne skĺzla z Gretcheminej hlavy na jej plece takže ju objal okolo ramien ako už viackrát počas toho dňa a pomaly viedol k železným dverám, ktoré ústili na schodisko. No stihol urobiť len pár krokov, keď sa odrazu zastavil a zastúpil Gretchem cestu.* Žartuješ?* zvolal a tvár sa mu pomaly rozťahovala do širokého prekvapeného úsmevu.* Taká ponuka sa predsa neodmieta.* Vlastne nech sa na to pozeral z akejkoľvek strany aj keby sa pozvanie týkalo nudného zasadnutia zväzu telarionských psychológov aj tak by jej ponuku prijal. Bola to možnosť ako s Gretchem stráviť viac času a hlavne teraz, keď mal odísť na Akadémiu. No potešilo ho to aj z iného dôvodu, ktorý bol o niečo hlbší a preto ho aj viac dojímal. Už vtedy, keď mu Gretchem rozprávala o svojej rodine ho napadlo, že by ich rád poznal, že by ju rád videl medzi nimi, tak ako si to predstavoval, pretože nech bol akýkoľvek aj on potreboval aspoň malú ukážku toho, že šťastné rodiny predsa len existujú.* Ale nebojíš sa ma priviesť k svojej rodine? Určite sa budú zaujímať, čo medzi nami je. Ako im odpovieš?* široko sa uškrnul svojím typickým drzým úsmevom, ktorý na jeho tvári pôsobil spolovice samoľúbo a spolovice provokačne.* Nechcem, aby si sa za mňa hanbila.

Gretchem Blake



*Nedalo sa poprieť, že ju jeho reakcia potešila, hlavne, keď nadobudla pocit že to myslí úprimne a nie je za tým len slušnosť. Jeho otázky v nej ale vyvolali náhly úškrn, ona sa teda nejako neobávala, i keď mal pravdu, presne také otázky prídu. A z kade ho pozná, ako dlho, čo spolu majú...to nepochybne príde, no zjavne to absolvuje ešte do telefónu, keď oznámi, že predsa len príde so spoločnosťou. Ale obávať by sa mal on, pretože jeho také spovedanie nepochybne neminie hneď z príchodu* Keby som sa bála, tak by som ťa predsa nevolala. Ale dúfam že tam nebudeš flirtovať s družičkami *Poznamenala rýpavo, i keď v tom bol kus majetníckej časti osobnosti každej bytosti na svete.* Mala by som váhať pri odpovedaní na otázku čo medzi nami je? *Pridvihla zvedavo obočie a opätovala mu ten jeho drzý úškrn. Nemala obavy ako tam zapadne, jej rodina mala rada veselých ľudí, rada žartovala i bavila sa a už len preto vedela, že Luke tam zapadne. Určite po oznámení s kým príde sa zarazia a budú v napätí, no zároveň vedela že sa k nemu budú správať normálne.* Nemyslím si, že niečo také by hrozilo, no obávať by si sa mal skôr ty. Mňa vyspovedajú cez telefón, ale na teba sa vrhnú ako včely na med. Viem si to živo predstaviť, prídeme, mňa odtiahnu a na teba si posvietia...vyspovedajú ťa že nebudeš vedieť čí si *Prečo ho trošku nepostrašiť? Zatvárila sa ako stelesnenie nevinnosti, ale tie rožky jej z hlavy trčali poriadne*

Luke Alberti

Gretchem!* zvolal Luke v predstieranej hrôze a pritiahol si ju bližšie k sebe, aby voľnou rukou mohol pohladiť jej vlasy nad čelom.* Myslel som si, že si anjel, ale teraz mám pocit, že máš aj inú skrytú osobnosť.* uškrnul sa pričom sa nezdalo, že by ho Gretchemin farbistý opis najbližšej budúcnosti vydesil. Práve naopak.* Zabúdaš, že som majster v tom ako druhých dostať do rozpakov? Možno by si nemala varovať mňa, ale svoju rodinu. A čo sa týka tých družičiek budeš predsa medzi nimi aj ty, nie? V tom by mohla byť výnimka.* poslednú vetu už iba zašepkal s pohľadom upretým hlboko do Gretcheminých očí.*

Gretchem Blake



*Nevedno prečo, jeho slová jej pripomenuli ich prvé stretnutie. Vlastne, mohla zato zmienka o inej osobnosti, pretože to bol vtedy ústredný motív jej príbehu pre falošného psychológa.* Ja som ti predsa hovorila že som roztrojená, ale ty si mi to nejako neveril...zato ja nemôžem *Poznamenala nevinne, vymyslela si teda naozaj pekné alibi. Aj keď vlastne nevedela, čím si tú poznámku o skrytej osobnosti vyslúžila. Veď ona poslúchala. Viac menej...* O svoju rodinu sa neobávam, teda o väčšinu z nej aby som bola presná. *K jej rodičom si asi nedovolí toľko čo k súrodencom, i keď možno sa mýlila. Ale keby i hej, jej rodičia odjakživa vtipkovali a nevedela si predstaviť, akoby ich Luke dostal do pomykova. Jej najstaršia sestra, tú doženie do úzkych poľahky, to vedela, pravdepodobne i najmladšiu, no brat a ďalšia sestra určite budú bojovať kto z koho.* No budem...*Zamrmlala potichu, ťažko súdiac či to bola poznámka k tomu že je družička, alebo či bude výnimka. Rozptyľoval ju ten jeho hlboký pohľad, rovnako ako tie hlúpe motýle čo jej lietali v brušku.* Neznášam motýle... *Zašomrala potichu a sklopila pohľad niekam do úrovne jeho brady či krku, no striedavo skákala späť k očiam a zase na ten krk.* Inak...pôjdeme o deň skôr než bude svadba...cesta k nám trvá...dhšie...

Luke Alberti

*Poznámka o motýľoch mu vyvolala na tvári úsmev hoci celkom nechápal kontext v akom ju Gretchem myslela. Jediné motýle, ktoré mohla o takom čase vidieť boli tie nočné no v dohľade sa nenachádzaj nijaký výraznejší zdroj svetla, ktorý by ich mohol prilákať. Gretchem bola naozaj rozkošná, keď nevedela kam z konopí a jej ďalšie slová mu mali byť nemým upozornením: dostal sa príliš blízko. Prekročiť tú hranicu ho nesmierne lákalo, Gretchem bola vzrušujúca žena, očarujúca...dokonca jej nemohol a ani nechcel klamať, a preto nemal na výber iba od nej držať ruky preč hoci by ju najradšej hneď pobozkal. No aký by to malo význam? Bol predsa casanovom v spoločnosti pokrytcov. Ani tá najdôverivejšia matka by mu nezverila do rúk svoju dcéru, a to je už čo povedať.* Kedy presne vyrážame?* opýtal sa no pohľad nedokázal odtrhnúť od Gretcheminých očí. Vtedy zafúkal silnejší vietor a sfúkol jej prameň vlasov na líce. Podvedome natiahol ruku a zahrnul jej ho späť za ucho.* Vážne by som mal už ísť.* zamrmlal si viac-menej sám pre seba. *

Gretchem Blake



*Vedela, že najlepšie a najbezpečnejšie čo v tej chvíli mohla urobiť bolo vymaniť sa od neho a dostať sa do bezpečnej vzdialenosti, ktorý by nikoho nepokúšala. No napriek tomu zostávala pri ňom, bolo to príjemnejšie a i teplejšie i keď o ti viac znervózňujúcejšie, pretože na sebe cítila jeho pohľad. Stále a bez prestania.* Svadba je cez víkend v sobotu, no mali by sme ísť aspoň v piatok, cesta zaberie hádam i pol dňa * Spresnila informácie ohľadom cestovania a svadby, pretože keby idú sobotu, mohli by meškať a tiež by boli unavení a predsa len, svadba je miesto kde sa zabáva, nie zíva. Pocítila dotyk a prekvapene pridvihla zrak, keď jej dával prameň vlasov za ucho, zaregistrujúc jeho slová. Pripomenuli jej, že sama je unavená, keby si teraz sadnú, pravdepodobne by po celom dni zaspala i tu na vetre a ani by to dlho netrvalo.* Asi áno...*Zašepkala sťažka, pretože čo iné by mohla povedať?* Nie si unavený? Zvládneš cestu domov? *Netušila kde býva, vlastne nato, koľko informácii si poľahky mohla nájsť kdekade v médiach nemala nijaký prehľad. No dúfala že nie kdesi ďaleko, pravdepodobne by ani pri únave nemohla zaspať, ale by sa obávala či niekde nehavaroval či nezaspal pri šoférovaní.*

Luke Alberti

*Na chvíľu prižmúril oči akoby sa snažil nahliadnuť pod povrch Gretcheminých zelených očí.* Nemusíš si o mňa robiť starosti, zvládnem to.* rýchlo sa usmial a odtiahol ruku od jej tváre, pretože ho príliš zvádzalo dotýkať sa jej. Už beztak bol prekvapený tým aké obavy jej zazneli v hlase. Presviedčal sám seba, že taká Gretchem jednoducho je, starostlivá a pozorná, no nemá to nič do činenia s tým, že by jej na ňom mohlo záležať aj inak ako v rámci priateľstva. Potreboval sa spakovať skôr ako niečo pokašle, pretože v tom bol vážne trieda.* Som predsa Luke Alberti, zvládam šoférovať aj v spánku.* zažartoval na svoj účet a položil Gretchem ruku zľahka na rameno, aby ju odprevadil k dverám, ktorými vošli. Počkal kým nezostúpi dolu a potom ju sám nasledoval. Kráčal za ňou až k dverám jej bytu, ale ruky držal vo vreckách obdratých džínsov keby náhodou znovu dostal chuť dotknúť sa jej.* Vďaka za dnešok Gretchem, za to, že si mi dala šancu.* prehovoril so zmierlivým úsmevom aj keď v očiach mal stále ten drzý výraz, ktorý ho sprevádzal tak prirodzene akoby sa s ním už narodil.*

/inak môžeme to aj posunúť nie? /

/môžeme a kam to hodíme? na tú svadbu už, že dorazia? /

/jasne moze byt mozes napísat ze prisli v Come a ze Luc ma na sebe čierny oblek, cervenu kravatu, proste elegan a na zadnom sedadle zahadny obrosvky darček vies ako svadobny dar /

/teoreticky nemusí byť zatial v obleku ked tam idú o den skôr sa zašpiní a ano aj moja bude mať svadobný dar len sa ma nan zatial nepýtaj lebo neviem čo to bude /

/ dobre tak potom ma na sebe slusnejsie rifle a karovanu koselu so silovkou ako vzdy /

Gretchem Blake



*Stála pred dverami svojho bytu a usmievala sa, z viacerých dôvodov, ktoré si ale nechávala len tak prúdiť svojou hlavou a nič nehovorila, až kým sa neozval on.* Napísala by som ti to odporúčanie aj tak, no som rada že sme spolu strávili deň, ukázal si mi že nemusím mať pochybnosti či robím dobre. *Myslela to vážne, napísala by mu odporúčanie i tak, jej súhlas nesúvisel s ich dohodou, i keď tej sa nebránila keď prišla. No ten jeden deň jej dal možnosť spoznať ho bližšie a ukázať jej, že ju nesklame a že ak ho tá škola bude baviť, zvládne to. Stále bude bláznivý a bude srandovať, no keby nie, už by to vari nebola ani on.* Ďakujem, mal si pravdu, bol to skvelý deň *Dodala a objala ho, no potom už vošla do svojho bytu...*


*Mohlo byť čosi po štvrtej poobede, keď auto v ktorom sedeli, v Come, prešlo okolo značky vítajúcej ich v jednej z tých väčších dedín v okolí. Vonku bolo teplo, slnko už nebolo tak vysoko na oblohe no stále hrialo akoby malo tiež rovnakú náladu ako Gretchem, ktorá sa pri mene dediny vystrela a spozornela, pretože do tej chvíle tak trošku už aj driemala. Po pol dni v aute nechápala, ako Luke môže ešte šoférovať a nezaspávať. No driemoty ju razom prešli, otočila hlavu k Lukovi ktorý bol oblečený v svojom typickom oblečení, i keď rifle boli bez akýchkoľvek dier a vyšúchaných miest. Mal na hlave šiltovku, ktorú mala teraz na hlave i ona, tú, na ktorej svietil názov Devils a doniesol jej ju na ich spoločný výlet.* Ešte stále sa nebojíš? *Zazubila sa, ako sledovala okolie, aby ho upozornila kedy má odbočiť, nech neminú ulicu vedúcu k jej domovu.* A ešte stále mi nepovieš čo je v tej škatuli s mašľou? *Nadhodila nevinne a očkom šibla k zadným miestam, kde bola záhadná škatuľa s darčekom. Rukou kývla k jednej uličke, len čo zbadala veľký modrý dom, ktorý bol vždy poznávacím znakom že treba odbočiť. Prechádzali cez uličku menších dedinských domov, ktorých akoby sa história nijako veľmi nedotkla a ľudia ignorovali modernú dobu, vymoženosti ktoré ponúkajú samofunkčné domy.* Doľava *Akoby prišli na koniec dediny, cesta sa zúžila a viedla pomedzi polia (Cesta) do ešte väčšieho ticha tohto prostredia. Gretchem sa oprela do sedačky, no úsmev jej neschádzal z tvári, i keď jej vnútro bolo trochu i nervózne. Bola nadšená a tešila, zároveň tam boli i odtienky nervozity a obáv. Nesúviselo to s tým, žeby Luka považovala za rozmaznaného dediča ktovie akého impéria svojho otca, ale bol to úplne prirodzený pocit človeka, ktorý niekoho viedol prvý raz domov a dúfal, že sa tam danej osobe bude páčiť.* Myslím že podľa počtu aut na jednom mieste vieš kde máš zastaviť *Zaškerila sa po chvíli, i keď až tak veľa ich tam zase nebolo, no pri pohľade na ostatné domy jej veta dávala zmysel. Ich dom nebol ani malý ani obrovský, (Dom) zatiaľ čo záhrada bola z tých väčších.* Moja mama miluje kvety a celkovo také tie záhradkárske činnosti *Usmiala sa, keď pozrela na rozkvitnuté kvety a uprataný dvor* Väčšina ľudí bude asi za domom pri jazere chystať ešte nejaké veci na zajtra...ale ako vidím, moja mama nás už spozorovala...*Bola vlastne rada že sa záhrade sa to nehemžilo priveľa ľuďmi, nemala rada tie okamihy keď sa zrazu všetky oči upierali jej smerom. Natiahla ruku k Lukovi, stiahla mu z hlavy šiltovku a zaškerila sa, keď mu ich postrapatila.* Mojej mame si na fotke čo si našla na internete veľmi páčil, hlavne tvoje dlhšie vlasy takže ti ju na chvíľu zoberiem ale neboj sa, vrátim *Keď svojej mame volala že predsa len nepríde sama a absolvovala spoveď s kým príde, jej mama sa jej rovno pochválila že si ho vyhľadá na internete lebo je zvedavá. No a potom sa nezabudla zmieniť o tom, že sa jej páčia jeho vlasy. Už kopu rokov sa snažila nahovoriť otca na dlhšie vlasy, no ten sa veru zlákať nenechal i keď si z toho stále uťahoval. Otvorila dvere na aute, ešte raz sa na Luka usmiala a potom vystúpila aby sa zvítala so svojou vytešenou mamou.
„Anjelik konečne ste tu! Už som sa vás nemohla dočkať...“ usmievala sa popri tom ako ju objímala a potom oči rovnako zelené aké mala Gretchem, len o odtieň tmavšie, uprela na Luka a usmiala sa ešte širšie. „A ty budeš Luke.“ Ozvala sa ako prvá a akoby sa už poznali a on sa tu zastavil po dlhom čase, prešla k nemu a objala ho akoby bol jej vlastným dieťaťom.
„Moja mama Kathrine,“ doplnila Gretchem, ako jej šklblo kútikmi pier.*




/niežeby som si robila veci do školy,ale ja si obrázky pozerám na nete /

Luke Alberti




*Na cestu vyrazili skoro ráno, ale to Lukovi vyhovovalo, pretože rád šoféroval kým na diaľnici nebola hustá premávka. Jednak preto, že nemusel ostatné autá neustále predbiehať, ale tentoraz chcel Gretchem dokázať, že keď sa vážne snaží dokáže udržať ručičku tachometra na triezvej hranici. Jediné, čo si nedokázal odpustiť bola hlučná rytmická hudba, takže mu prsty, akoby zo svojej vlastnej vôle, bubnovali po volante a hlavou zľahka pokyvkával v refrénoch. Kútikom oka zachytil, že aj Gretchem podvedome robí to isté, ale keď sa na ňu oceňujúco usmial iba sa začervenala a na okamih celá stuhla. V tej chvíli ho pochytila šialene silná túžba zastaviť auto na kraji cesty a zbozkávať z nej aj posledný kúsok hanby, ktorý jej zväzoval ruky. Navyše sa mu páčilo, keď sa červenala. Čím prudšie, tým lepšie. Provokovalo to v ňom skryté diabolské myšlienky, pretože prvý polovicu cesty strávil úvahami o tom, akým výrokom alebo otázkou by ju zaručene dostal do rozpakov a druhú polovicu sa striedavo snažil nepredstavovať si jej nahé telo na svojom alebo naopak. Bol vážne skazený. Pohľadom rýchlo šibol na Gretcheminu tvár, ale tá mala očividne myšlienky sústredené na zadné sedadlo. Diabolsky sa uškrnul a už len podľa toho mohla poznať, že to, čo je v škatuli by jej neprezradil ani keby ho mučila. Preto bola jeho odpoveď na obe otázky záporná. V skutočnosti všal mal obavy. Po prvýkrát po dlhom čase cítil ako sa ho pred stretnutím s Gretcheminou rodinou chytá nervozita. Predtým bol nad takéto udalosti povznesený, ale pravdou bolo aj to, že predtým mu tak nezáležalo na to, aby títo ľudia mali radi. Už len kvôli Gretchem sa bude snažiť zanechať na jej rodičov dobrý dojem. Nemusí im predsa vešať na nos, že ich dcéra je zdrojom jeho erotických fantázií. Pri tej myšlienke sa zradne uškrnul, ale nepovedal nič. Odbočil na príjazdovú cestu k domu a len čo zazrel kamenné múry uprostred zelene nedokázal sa prekonať a obdivne zapískal. Možno by aj niečo povedal, ale vtedy Gretchem vyrukovala s tou správou o jeho fotke.* Čože? Gretchem ja...* Dočerta! Tri hlboké nádychy, bude to fajn, ešte raz kŕčovito zovrel volant a potom sa mu na tvári objavil trochu krivý nedokonalý úsmev. Netušil, čo má teraz čakať. Mal bohatú minulosť a pre novinárov bol perfektným objektom záujmu aj keď sám seba nepovažoval za takého dôležitého a v posledných rokoch sa mu darilo udržiavať si od nich pokoj. Nijaké randenie, vzťahy na jednu noc, o ktorých verejnosť horlivo informoval zradný personál hotela, žiadne vyrazenie zo školy alebo, ako naposledy, ten škandál na bankete obchodníkov, keď sa medzi otcovými sponzormi objavil ako posledný trhan a jeho partnerkou bola drsná rokerka, ktorá mala pearsingy skoro na každom dostupnom kúsku tela – a to doslova. Bol všetkým len nie typom muža, ktorého si matky vysnívajú pre svoje dcéry.
Zabuchol dvere a po pár krokoch sa ocitol zoči-voči panej domu. Stála pred ním nižšia žena oblečená v elegantných tmavomodrých šatách a tvárou s črtami, ktoré výrazne odrážali Gretchemine. Bola o trochu plnšia a v hnedých vlasoch sa miestami objavovali šedivé pramienky no to všetko jej skôr pridávalo na príťažlivosti než naopak. Alebo to bolo jej srdečnosťou a bezprostrednosťou, ktorou ho zarazila, takže zareagoval o trochu neskôr no predsa ju objal. Zrejme teda o ňom nevedela všetko. Trochu sa uvoľnil a aj jeho úsmev sa stal úprimnejším. * Ehm, ...* to nebol dobrý začiatok, pomyslel si, ale nečakal, že sa mu dostane takého uvítania. Nebol na to... zvyknutý. Ale milo prekvapený.* Dobrý deň, madam.* na dobré spôsoby ešte nezabudol, a tak sa trochu odtiahol, aby Gretcheminej mame mohol podať ruku.* Som vám vďačný za pozvanie a rád pomôžem s čím bude treba.* Nerád zostával niekomu na príťaž. Po prvýkrát sa široko usmial, takže mu úsmev zvýraznil hranaté lícne kosti a zdôraznil typickú črtu jeho osobnosti, drzí výraz a podmanivé modré oči. Na chvíľku odbehol k autu a opatrne vytiahol zo zadného sedadla veľkú ozdobnú škatuľu previazanú červenou stužkou.* Kam to môžem položiť?

Gretchem Blake



*Gretchem nemohla potlačiť úsmev, ktorý sa jej dral na pery, pri pohľade na prvotne zaskočeného Luka. Nič nehovorila, popravde nevedela ako to je teraz vymyslené, pretože súdila, že dnes dorazí i časť nevestinej rodiny a tým pádom určite budú izby všelijako obsadzované. Nie je si preto vôbec vedomá toho kde spí ona či Luke, no nejako sa tým zatiaľ netrápi. Jej mama ale nezostane ticho, jej hlavou popravde blúdi mnoho myšlienok, veľa slov čo by rada povedala i veľa otázok čo ju napadli už od prvých chvíľ ako so svojou dcérou volala, no nechce chlapca spovedať hneď takto z príchodu.* Môžeš ma pokojne oslovovať menom, cíť sa tu ako doma a veci si len položte pri schodisko, niekto vám ich zoberie a uprace, vonku vás čakajú viac. *Usmiala sa a vôbec nepreháňala. Najmä najmladšia len sedemročná Gretchenina sestra bola nesmierne zvedavá a už teraz sa skrývala a pozorovala ich. Na jeden strane sa neznámemu chlapcovi hanbila, na druhej strane chcela vybehnúť a zvedavo si ho prehliadnuť. Rozhodla sa ale počkať pri dverách a preto vyskočila zo svoje skrýše a nervózne a placho na nich čakala, než si zoberú veci a presunú sa jej smerom. Napokon ale predsa len hanblivo otočila svoje telo smerom k dverám, len čo zachytila Gretchenim pohľad a zmizla za nimi, usadiac sa na schody.* Mia sa ti bude hanbiť *Poznamenala Gretchem a nasadila Lukovi ukradnutú šiltovku, nech si poberú veci a môžu ísť dnu. Jej mama ale vedela, že okrem hanblivosti bude mať nepochybne na Luka i mnoho otázok, pretože bol nový a bol to chlapec. Malé dievčatká na rozdiel od chlapcov sa rozdielnemu pohlavu nestránili ale ich zvedavo pozorovali. Bola si istá že Mia sa nebude mať problém spýtať na nič, čo jej napadne v jej detskej hlávke. Gretchem zobrala nejaké veci čo boli v aute a počkala než zvyšok zoberie i Luke a pomaly sa pobrala dnu, kde už Mia netrepezlivo vyčkávala.
„Ahojte,“ zvolala plachým detským hláskom a zbehla k nim, nechajúc sa Gretchem objať. Dala jej na líce pusu ale potom s nefalšovaným detským záujmom otočila oči k Lukovi. „Ty si Gretchemin frajer?“ bola prvá otázka. Len jedna z mnohých, ktoré sa naučila klásť odkedy chodila do školy. Gretchem v prvom okamihu nevedela čo sestre povedať, zatiaľ čo ich mama sa nenápadne pousmiala a aj keď išla po nejaké veci kúsok od nich, ako správna mama mala nastražené uši.
„Mia toto je Luke,“ prehovorila napokon Gretchem, i keď sestra jej aj tak nevenovala pozornosť a stále upierala zrak na Luka.*

Kedže tatárka som zase zabudla popis osoby, tak obrázok Miu - http://www.7photographyquestions.com/images/40/green_eyed_girl.jpg

Luke Alberti




*Na ponuku Gretcheminej mami, aby ju oslovoval krstným menom iba prikývol a skôr než stihol niečo dodať veci okolo neho sa dali do pohybu. A to doslova. Nechcel, aby sa ženy nadrapovali s ťažkými kuframi, a tak okrem škatule s darom chytil aj najväčší kufor a s ľahkosťou ho zodvihol do vzduchu, keď prekračoval prah.
Pohľadom zachytil drobnú postavičku, ktorá odbehla ku schodisku a odtiaľ ich zvedavo pozorovala. Podobná farba vlasov, rovnaké zelené oči v detsky okrúhlej tvári. Teraz si bol istý, že keby videl Gretchemine fotky, keď bola ešte malým dievčatkom určite by si boli so sestrou na nerozoznanie. Opatrne zložil veci na zem a usmial sa na Miu.* Ahoj, ja...* zarazila ho toľká úprimnosť zo strany dieťaťa. Vlastne mal byť na to pripravený veď ho Gretchem varovala. Ibaže malé dievčatko nepovažoval za príliš rovnocenného súpera na to, aby jej nevinnú otázku mohol odbiť s jemu typickou ľahkovážnosťou. Preto zvolil oveľa diplomatickejšiu odpoveď, ktorou by seba ani Gretchem nedostal do rozpakov a dúfal, že to zvedavej Miu bude stačiť.* Som Gretchemin priateľ.* priateľsky sa na malú usmial a sprisahanecky na ňu žmurkol.* Gretchem mi o tebe hovorila. Možno by si ma s ňou niekedy rada navštívila vo Vodnom svete, čo povieš? Zoznámim ťa s niekoľkými mojimi priateľmi, ktorí by sa ti mohli páčiť.* rýchlo sa pozrel na Gretchem a usmial sa na ňu, aby jej pripomenul deň, ktorý strávili spolu.*

Gretchem Blake



*Miu nie úplne rozumela jeho odpovedi, pretože pre ňu bolo slovo priateľ veľmi otázne a nejasné. Bola ako každé dieťa veľmi všímavá a počula to slovo vo význame kamaráta ale aj frajera. Preto si nebola vôbec istá, čo jej tým chcel Luke povedať, no popravde, oveľa viac ju zaujalo z toho čo hovoril niečo iné, pretože síce bola zvedavá, no stále bola dieťaťom, ktoré uprednostní otázky o morskom svete, než nejaké vzťahy.* Ty chodievaš do Vodného sveta? *Vyšlo jej prekvapene z úst a v očiach sa jej odrazili detské nadšené iskričky. Akékoľvek otázky na jeho osobu v rámci Gretchem sa razom vytratili, už existovala len možnosť, že ju Gretchem s Lukom vezmú do vodného sveta a ona bude mať nos nalepený na skle.* Myslím, že ja by som tam skôr obzerala rybičky, morfíny a žraloky než tvojich kamarátkov *Usmiala sa, kým vyslovovala úprimne detské slová.* Ibaže by si sa kamarátil s nimi. *Zasmiala sa, zatiaľ čo Gretchem opätovala úsmev Lukovi. Prišla trochu bližšie k nim dvom a potichu Lukovi zamrmlala.:“Ju aspoň nebudeš musieť ťahať do vody, skočí ti tam ako rybička.“
Malá Miu síce netušila o čom presne sa rozprávajú, no pritakala na jej slová „to je pravda, ale viem plávať len prsia, to druhé mi nejde, vždy sa napijem vody.“ Rapotala si, zatiaľ čo po schodoch kráčal ďalší súrodenec Gretchem, tentoraz mužského pohlavia.
„Konečne som sa vyslobodil od tamtých hore, mimochodom sestrička, slečny ťa už čakajú, skúšajú šaty,“ pomerne vysoký muž (foto), asi jediný ktorý v tomto čase behal v obleku, aj to z donútenia práve slečien z hore, pribehol k Gretchem a na dlhší okamih ju zovrel v širokom náručí. Zašepkal jej pár slov, pričom ona sa len zasmiala a pokrčila ramenami a potom sa samozrejme otočil k Lukovi. „Som Daniel, aj keď v tejto chvíli tu moje meno nikto nehovorí, každý na mňa pokrikuje len –hej ženích a podobne, takže ťa tu pekne vítam.“ Ako brat by sa asi mal skôr tváriť, že si ho premeriava, varovať ho nech si dáva na neho pozor keď je tu s jeho sestrou, no on teda nemieni urobiť ani jedno. Pri toľkých sestrách si už zvykol, že majú svoje životy a nie sú malé deti, teraz stačí dávať pozor na Miu, ich malý nevinný kvietok v rodine.*

(poslala som ti správičku ohladom tých postáv z rodiny )

Luke Alberti





„Luke.“ Predstavil sa a pevne zovrel Danielovu ruku hľadiac mu rovno do očí. Zatiaľ sa zdal byť v pohode no „chlapský“ rozhovor o tom, kde má nechať ruky pri jeho sestre ho možno ešte len čaká. Uškrnul sa a pozornejšie si premeral Danielovu tvár akoby na nej hľadal stopy po strese alebo zajačích úmysloch. Na okamih podvedome prižmúril oči, ale potom mu do zorného poľa vstúpila ďalšia postava na schodisku. Zdalo sa, že sa v hale začínajú zbiehať všetci rodinný príslušníci a on sám odrazu nevedel či si predsa len na plecia nenaložil priveľa. Bol zvyknutý na oveľa neosobnejšie prostredie a táto priateľskosť ho miatla. Ale páčilo sa mu tu každou chvíľou čoraz viac. Občas sa rýchlo pozrel na Gretchem. Výraz na jej tvári v ňom zanechával zvláštne pocity, ktoré si v súvislosti s ňou chcel zakázať. Bola naozaj šťastná, že je doma a rovnako z toho boli nadšení aj všetci ostatní. Dupot na schodoch obrátil jeho pozornosť tým smerom.
„Dan, choď láskavo spacifikovať svoju budúcu manželku, pretože neručím...“ Hnedovlasý muž, ktorému polovicu tváre zakrýval chuchvalec látok a stúh sa práve nadychoval, aby dopovedal vetu, keď sa mu od hlavy odrazila kytica kvetov. Biele lupene kolísavo padali vzduchom a na samom vrchole schodiska sa o drevené zábradlie opierala mladá žena. Na tvári jej svietil víťazoslávny úškrn a ruky mala ešte mokré od vody. Váza po jej ľavici bola tentoraz prázdna. „Myslím, že tu chce niekto sabotovať moju svadbu.“ Imey si tuhšie stisla župan pri hrdle a opätovala grimasu, ktorú jej venoval kyticou zasiahnutý Oliver. Medzitým zišiel až dolu a sprisahanecky štuchol lakťom do Danielovho pleca. „Berieš si diabla, drahý braček.“
Luke sa len ťažko ovládal, aby zamaskoval úškrn a jeho pohľad spočinul na neveste, ktorej ryšavé vlasy žiarili ako aureola. To prirovnanie k diablovi by nebolo zlé, ale žena vôbec nevyzerala pomstychtivo. Skôr hravo a priateľsky.*


Oliver


Imey

Gretchem Blake, Daniel Blake






*Daniel má s Lukom jasné úmysly, počkať na Olivera a pekne takto v trojici zmiznúť niekam von, prehodiť s ním reč, vyhnúť sa slečnám, ktoré teraz obdivujú šaty a ktovie čo ešte a zároveň tak zachrániť Luka pred spovedaním práve žien v ich rodine. No nestihne mu nič ani len navrhnúť a práve Oliverov hlas začuje zo schodov. Slová mu vyvolajú na tvári úškrn a ten sa prehĺbi ešte viac, keď vidí, ako manžel jeho sestry vyzerá. Asi bol naozaj najvyšší čas zdúchnuť, no nebol si zároveň istý, či nebude chcieť nechať mladíka napospas toho, čo musel prežiť on, keď prvý raz prišiel s jeho sestrou domov a to len preto, že on vtedy nebol doma. Pokúsil by sa ho vtedy zachrániť tak, ako to plánoval s Lukom ak sa podarí.
„Oliver s tými stužkami ti to moc pristane, normálne by si za družičku mohol ísť“ podpichol ho a zahľadel sa na svoju snúbenicu. V očiach sa mu odrazilo niečo, čo poznala len ona. Pri tom pohľade na chvíľku neexistoval iný svet, no ďalšie slová od Olivera ho prebrali z chvíľkového „tranzu“. „Možno áno, ale s takýmto diablom bude aj peklo znesiteľné.“ Odvetil so smiechom a pozrel na Gretchem a Luka. „Ty tu počkaj, s Oliverom si ťa ukradneme a Gretchem,“ zaškeril sa, ako kráčal pekne zase k nej „teba beriem ako obetného baránka pre diablicu a jej pomocníčky“ nepýtal si povolenie, len ju zobral na ruky a vybehol takto hore po schodoch až k Imey. Gretchem aj chcela protestovať, no zároveň vedela že je to márne, musela si vyskúšať šaty a túžila už vidieť i svoje sestry a taktiež Imey. Trošku babských rečí nikdy nezaškodí, akurát pohľad na Luka ktorý teraz ostal dole napospas jej rodine jej tak trošku zvieral vnútro obavami, či ho budú šetriť a či sa nebude hnevať že takto mizne od neho. Napokon sa na neho ospravedlňujúco a zároveň povzbudivo usmeje, skôr než ju Dan položí pekne na schody k Imey. „Neboj sa, nikto ti sabotovať svadbu nebude, Olivera ti pekne ukradnem, nech si užiješ nového obetného baránka, ktorý bude hádam poslúchať viac.“ Zašepká Imey do uška a jemne ju pobozká, aj keď len krátko „pokračovanie nabudúce“ dodá potichu so smiechom, pohladí ju po líci a už beží zase dole, drgnúc do Olivera. „No poď, zachránime Luka pred diablicami,“ zahlási tak, aby to počuli len on, Oliver a aj Luke.*