Vesmírna loď

* Zmätok, obavy, prekvapenie, silený až rozpačitý úsmev. Vedel dobre čítať v tvárach tých, ktorí ho najviac zaujímali, ale zakaždým si musel pripomínať, že práve Tessa je ženou, ktorá viac dala na svoju intuíciu než na logické zdôvodnenie skutočnosti. Mal chuť ľstivo sa usmiať no ovládol túto svoju nízku túžbu, aby sa nepripravil o konečný triumf. Mala v tom byť aj istá spravodlivosť pretože nakoniec on bol tým kto si to odniesol najviac. Jeho tvár sa roztopila v neľútostných plameňoch požiaru a všetko čo z nej ostalo akoby vyšlo priamo zo živej nočnej mory. A za to všetko mohli len oni! Živil v sebe tú myšlienku a nechal nech v ňom trávi ako kyselina pozostatky všetkých slabých myšlienok navádzajúcich ho ku ústupu. Ale jeho meno je Drew Anderson a hoci už nemá ako toto meno doložiť svojou tvárou stále je to on a on sa nikdy nevzdá. Preto jediným výrazom na jeho tvári bola hanblivá poddajnosť. Dokonale zvládal úlohu hrať zmäteného starého muža, pretože robil všetko pre to, aby na neho nepadol ani jeden jediný lúč poznania. To by mohlo byť príliš nebezpečné. Ruky sa mu zatriasli akoby si v duchu už predstavoval celú tú dlhú cestu až do sektoru T13 a odrazu na neho padla únava.* Bude vám vadiť ak si tu pri vás na chvíľku oddýchnem?* nadhodil priateľsky s rozpačitým úsmevom na perách, ktorými mu v kútikoch potrhávalo akoby sa už už pripravoval na sklamanie z odmietnutia. Odrazu mu v očiach zablikalo svetielko nádeje, natiahol ruky s kvetináčom bližšie k Tesse a prvýkrát prehovoril viac sebaistejšie.* Môžem vám o tejto rastlinke niečo povedať... je veľmi zaujímavá... napríklad spôsob rastu alebo to ako si získava živiny...* rozhovoril sa ako človek unavený vekom stále však bažiaci po spoločnosti, len aby nemusel rozmýšľať nad vlastnou osamelosťou. Rastlinka v črepníku s lianovito spradenými výhonkami otočila svoju bielu hlávku k mladej žene až sa zdalo, že si ju so záujmom prezerá – akoby ona sama nebola objekt ale pozorovateľ. V tom okamihu začala prispôsobovať svoje zafarbenie odtieňu Tessinej pokožky so smaragdovozeleným stredom, ktorý doslova vystihoval jej rovnako zelené dúhovky. Jeden výhonok sa oddelil od ostatných, ktoré sa neustále snažili vyslobodiť z tesného kvetináča a pomaličky sa k nej začal približovať akoby sa jej chcel dotknúť.*

*Sedela a podvedome si ruky položila na bruško, akýsi obranný inštinkt ktorý si neuvedomovala a ani netušila že to v tej chvíli robí. Aj keď sama sebe nahovárala že je všetko v poriadku, mala z neznámych ľudí strach, hlavne ak bola sama. Bolo jedno či to bol muž, žena, starec či starenka, vždy to bola potenciálna hrozba. Prežila si toho príliš veľa a okúsila to na vlastnom tele, nielen jazvou ale i tetovaním, no to najhoršie aj tak zostalo vo vnútri. Odmietnuť však starého muža jej prišlo necitlivé a hlavne v tom nevidela zatiaľ dôvod. Nešlo o obavy z ľudí ktorých jej predstavovali Cass či priatelia, ale takých ktorých spoznala náhodou, nič o nich nevedela a nevedela čo čakať, kto sú...Vedela že musí s vlastným strachom z cudzích bojovať, skôr než si to všimne niekto zo známych, najmä Cass. Nenávidela keď mu pridávala do života viac starostí než potreboval, aj beztak ich mal dosť. Pre jej tehotenstvo, pre prácu a pre milión iných vecí. Vždy keď zbadala jeho tvár smutnú alebo unavenú, dala by všetku svoju energiu či dobrú náladu jemu, aby sa znovu usmial. Tie posledné mesiace boli priam zlou nočnou morou, v ktorej nerobila nič a to bolo ešte horšie.* myslím že mi to vadiť nebude,* usmiala sa napokon a ukázala na prázdne kreslo oprosti. Na sedačke kde sedela síce bolo voľné miesto, no chcela aby to tak aj ostalo. Aby zahnala nepríjemné pocity, ktoré si aj tak nevedela vysvetliť, sledovala rastlinku ako napodobňuje jej pokožku a oči. Bolo to fascinujúce, možno ešte dokonalejšie než premeny chameleóna.* skúmate rastliny?* spýtala sa napokon, pretože si nebola istá, či chce počúvať siahodlhú prednášku o kvetoch. Starí ľudia trávili čas osamote, takže často rozprávali viac než bolo potrebné, čo je k šťastiu nechýbalo. Medziľudská debata jej prišla vhodnejšia, veď možno pochopí tie zvláštne pocity ktoré jej lietali telom*

* Strávil priveľa času pozorovaním cudzích tvárí, aby vedel odhadnúť aj ten najmenší odtienok citu, ktorý sa čo i len na sekundu mihol v premenlivých farbistých dúhovkách. Bol to strach? Bolo to šťastie? Alebo vytrženie či len otupenosť? Ó, áno to všetko vedel rozoznávať bez toho, aby sa to niekde učil. Jeho zrak bol vynikajúci. Lepší než iné zmysli, ale to nebolo nič zvláštne ani neprirodzené. Takmer by sa uškrnul keby si v duchu stále neopakoval aký je tento moment dôležitý. Chcel, aby sa mu Tessa naučila aspoň trochu veriť. Teda presnejšie nie jemu, ale maske doktora Emersona, pretože Drewovi Andersnovi by neveril ani sám diabol a on si bol tejto výhody aj prekliatia zároveň sakramentsky istý. Rastilka bola v tejto chvíli jeho najväčší pomocník no aj napriek svojej neškodnosti teraz slúžila nie práve najčistejším úmyslom. Ako doktor Emerson sa dokázal absolútne vcítiť do nadšenia, ktoré by iste prežíval po Tessinej otázke keby bol nažive.* Áno, špecializujem sa na rastliny vyskytujúce sa mimo planét v blízkosti Telarionu.* Vedel, že teraz to príde. Tessino slabé miesto. Nahol sa bližšie k nej akoby sa jej chystal povedať nejaké veľmi dôležité a najmä dôverné tajomstvo pričom ešte malými očkami skrytými za rámami okuliarov prebehol po mostíku. Nikto nepočúval okrem nej. Každý mal inú prácu ako sledovať staručkého doktora s bláznivou rastlinkou v rukách a kapitánovu manželku počúvať ho. * Toto je veľmi vzácny exemplár napríklad. Skúmam ho už celé roky.. takmer od mojej mladosti... táto rastlinka pochádza zo Shiniyje, dávno mŕtvej planéty. * Nemusel klamať. Aspoň toto jediné bola pravda. A čo by dokázalo Tessu zaujať viac ako rastlinka pochádzajúca z rodnej planéty jej drahého manžela? Dúfal, že sa začne pýtať. Mal pocit, že je to veľmi zvedavá žena a to by mu teraz veľmi vyhovovalo.*

*Sedela a počúvala. Aspoň do chvíle, kým sa doktor nenahol bližšie k nej. Vtedy akýmsi reflexom vystrela svoj chrbát a trochu sa odtiahla, aby udržala akúsi pomyslenú čiaru medzi ním a sebou. Možno to vyznelo čudne, nevhodne, no bolo jej to v tej chvíli jedno. Teraz by jej dokázal ublížiť hocikto, takýto starec ale aj malé dieťa. Bola zraniteľnejšia než kedykoľvek predtým a už dávno si to plne uvedomovala. Strachu sa už jednoducho nevedela zbaviť no pokúsila sa aspoň o úsmev. Keď ale začula názov planéty z ktorej rastlina pochádza, akýkoľvek jej doterajší výraz nadobudlo prekvapenie. Bol tento doktor niekedy na Cassovej rodnej planéte? Cass jej o jej zničení hovoril už veľmi dávno, ešte v ten večer keď sa zoznámili, ale priveľmi mu to nechcela nikdy pripomínať. Nielen pre to že zanikol jeho prvý domov, ale aj pre minulosť ktorá ho spájala s Ranien.* Môj manžel pochádza zo Shiniye, bol ste niekedy na tej planéte?* spýtala sa s nepredstieraným záujmom. Cass možno ani nevedel že tu je človek z jeho rodnej planéty...*

* Miešala sa v ňom opovržlivosť no aj prekvapujúce uznanie. Tessina precitlivenosť mohla byť zapríčinená tehotenstvom, to však neznamenalo, že by bola zbabelá. Priveľmi dobre vedela načúvať hlasu svojho inštinktu, ale ani jej inštinkt nezmôže nič proti prirodzenej zvedavosťou. Opatrnosť jej v očiach vybledla akonáhle začula názov manželovej planéty. Ale to nie je všetko. Sám trochu pátral pričom nejaké informácie sa mu podarilo získať už aj z predchádzajúcich rokov kedy ešte kapitán nepoznal ani meno svojej nastávajúcej a sotva by uvažoval nad jej existenciou. Zamyslene sa usmial na rastlinku spočívajúcu mu stále v rukách a ukazovákom ju pohladil po jednom z lístkov načo sa mu okamžite začala výhonkom obkrúcať okolo prsta a sfarbovať do medenosiva farbou obrúčky. Odrazu mu však kútiky úst ovisli nadol akoby ich bol niekto neviditeľný potiahol na rovnako neviditeľnom špagátiku.* Samozrejme kapitán Scrad je jedným z mála Shinyjčanov, ktorí tú katastrofu prežili. * povzdychol si a rýchlo zaklipkal malými očkami. Zdalo sa, že ani nevníma spoločnosť po svojom boku, ale je celkom uzavretý vo vlastných spomienkach. Slová mu vychádzali z úst a spájali sa do viet celkom prirodzene no veľmi veľmi potichu.* Bola to krásna planéta tak ako si ju pamätám z niekoľkých návštev. Vlastne to bola moja tretia najobľúbenejšia planéta na výskum rastlinných druhov, ale...tá strašná katastrofa všetko zničila. Škoda, pretože som neskôr spoznal jednu mladú ženu, tiež Shinyjčanku, ktorá párala po svojom stratenom bratovi. Tušíte aké to muselo byť hrozné keď sa dozvedela, že väčšina obyvateľov tam zahynula? Bolo mi jej veľmi ľúto...

/rozmýšľam či naráža na Danielu alebo Ronie, ktorá síce nie je Cassova sestra ale tak prakticky...no ale predpokladám že chceš Tessu týrať takže to bude asi Daniela...(ale zase starý a „milý“ doktor by jej asi nezaťal že je to prvá žena s ktorou Cass bol...no som zvedavá )/

*Jedným z mála. Ihneď sa jej pred očami zjavila Ranien, aj tá mrcha to samozrejme prežila. Naježili sa jej chĺpky na rukách, už len tá spomienka na tú zmiju v nej vyvolávala hnus, rovnako akoby rozmýšľala nad Andersonom. No neprežili to len oni dvaja, veď aj Cassov kamarát Roberth a Hayli boli v poriadku, dokonca ich sama stretla.* Možno ich je viac než si myslíte...* usmiala sa, niežeby sa s doktorom chcela hašteriť, no ak toto boli štyria ludia ktorí sa poznali navzájom, určite bolo aj dosť iných ľudí ktorí to prežili, možno ušli z rovnakého dôvodu ako Cass* áno viem si to predstaviť* odvetila na jeho otázku. Smrť blízkeho človeka bolela, nemusel to byť brat. Stačilo aby to bol blízky priateľ a človek mal pocit že stratil kus vlastného srdca. Pamätala si na to, ako jej zomreli prvý blízky ľudia, rodičia, potom Jesson, ktorého síce nemilovala tak ako si to prial, no vždy to bol niekto koho mala rada, aj keď inak než by chcel. No a potom tie chvíle keď si myslela že Cass umrel, najdlhšie muky jej života, na ktoré už nikdy nezabudne a každý deň sa desí aby sa to nestalo skutočnosťou* jej brat ale možno prežil, na jej mieste by som ho išla hľadať...* vzdychla si. Ak by bola šanca, určite by išla, aj keby tým premárnila neskutočné množstvo času...pretože ak by to vzdala, musela by sa stále pýtať sama seba, či skutočne zomrel. *

* Zaujal ju svojím, rozprávaním. O tom bol presvedčený, pretože aj slabý povzdych, ktorý Tesse unikol spomedzi pier bol toho dôkazom. Mala jemné srdce a určite už v duchu znovu prežívala práve tie momenty, ktoré ju od jej milovaných delili najviac... možno až neodvolateľne. Takmer nebadane pokrútil sklonenou hlavou až sa mu na horných okrajoch okuliarov na malú chvíľku zaleskol odraz neónového osvetlenia.* Myslím, že by to aj tak bolo márne hľadanie, pretože vedela len krstné meno svojho brata a to, že pred niekoľkými rokmi spolu vyrastali v detskom domove. Naozaj smutný príbeh... * spodný okraj shinyjského kvetu, ktorý ešte stále držal vo svojom lone začal nebadane černieť až nabral takmer modrosivý odlesk. Žeby dokázal reagovať aj na emócie svojho majiteľa? Biele lupienky boli odrazu celkom ako blen so žlčovitým golierikom celkom na kraji kvetu. * Vidíte? Aj ten kvet je z toho nešťastný?* zažartoval, aby Tessa náhodou nepostrehla zmenu v jeho tvári. *

*Možno by to bolo len spomínanie na osudy nešťastných ľudí, možno by sa téma preniesla inam, no niečo ju v jeho slovách zarazilo. Detský domov. Na krátku chvíľu váhala, na planéte predsa boli tisícky domovov, určite to nebol ten kde vyrastal Cass, no čo ak áno? Možno to dievča poznal a možno poznal aj jej brata ktorého tak hľadala. Všetko bolo však len v jej hlave, v jej predstavách ktoré neboli ničím podložené, no mala šancu sa spýtať.* aj vám povedala ako sa ten muž volal?* spýtala sa napokon, keď očami spočinula na kvetine. Pochybovala, že kvet dokáže rozoznávať smútok a šťastie, podľa toho čo videla reagovalo len na ľudí ktorých sa dotýkala. Snažila sa tváriť rovnako ako predtým, no nejako sa nemohla zbaviť toho zlého pocitu čím ďalej tým viac. Mlčala však, predsa len, čo ak to dievča Cass poznal? Ak by sa vyhovorila že si musí oddýchnuť, síce by od starca zmizla, no odpovede by sa už nedočkala.*

* Čo by mohlo byť výhodou začínajúcej stareckej senility? V prípade Drewa fakt, že ak ju len predstieral, aby Tessu udržal vo väčšom napätí pred odpoveďou na jej otázku, mal viac času sledovať ako sa jej zmätené myšlienky preháňajú hlavou. Vždy ho však zaujímalo aká hlboká je Tessina láska ku Cassovi. Čo by dokázala prežrieť, čo by neodpustila, čo by pre neho urobila keby má možnosť podstatne zmeniť jeho život napríklad len tým, že by oživila nejakú dávno stratenú spomienku, dávno stratenú osobu... Nemohol si pomôcť a vlastne si ani nechcel priznať fakt aký začína byť posadnutý odhalením skutočnosti. Nestačil mu ani ten požiar. Bol niekto kto jednoducho neveril na takú silu lásky aká sa zdala byť medzi kapitánom a jeho manželskou. Spočiatku chcel Cassa len potopiť, získať Thanatos s celou posádkou.. ale potom sa tento malicherný záujem premenil priam na vedecký koníček a to v tom čase keď sa kapitán zamiloval. Láska. Fascinujúci cit, ktorý dosiaľ nikto neprirovnal k ničomu lepšiemu ako len k „ motýlikom poletujúcim v bruchu „ : Ale čo to bolo? Ako vzniká? Akú ma podstatu? On sám nebol nikdy láskou príliš obklopený, a preto keď ju videl kvitnúť u iných začala ho zožierať otázka kto má tú moc, aby ju rozdával niekomu hojne a na iných celkom zabudol. Niečo čo ani nie je vedecky poriadne vysvetlené nemôže byť také silné. Všetky tie poetické bláboly, slovká lásky striedajúce sa pri každej novej osobe, ktorá človeka zaujme na krátky čas kedy si myslí, že práve našiel svoju spriaznenú dušu, ale zakaždým je to len holé nič a niečo čo dokáže len zdeptať svojím neudržateľným a nepredvídateľným cyklickým opakovaním. Kde je koniec? Možno preto, keď videl Tessu a Cassa takých šťastných potreboval si na nich overiť pravosť týchto úvah, pretože ich vyvrátenie by znamenalo zánik všetkého čomu dosiaľ veril... a to, že pravá láska neexistuje. V dokonalom hereckom výkone sa mu tvár odrazu rozjasnila predstieraným poznaním.* Tuším sa ma pýtala na niekoho menom Dorian. Môj vzdialený bratranec sa tiež volá tak isto, ale nepochádza zo Shinyje...* čo bude teraz? Bol zvedavý či sa Tessa spýta viac .*

*Kým starý doktor prehovoril, snažila sa krotiť svoju zvedavosť. Cass nikdy nespominal nikoho z rodiny, no svoju rodnú planétu vlastne nespomínal skoro vôbec. Len ženu ktorá mu dala meno a naučila ho variť, tú ktorá mu nahradila matku, Ranien, tú ktorá mu na čas zlomila srdce a potom poznala ešte pár jeho priateľov, Robertha a Haily. Nikto viac. Nespomínal sestru, brata, rodičov...veď rodičov ani nepoznal. Keď však vyslovil doktor druhé meno, prekvapene zažmurkala. Vedela že Dorianov môže byť veľa praveľa, no stále tam bola šanca že ide o Cassa. Prečo by jej ale nespomenul sestru? Hľadala v myšlienkach odpoveď, ale nijakú nenašla. Možno sa nemajú v láske, no ale prečo by ho hľadala...a možno to ani nie je on...a možno áno. Čo by to ale zmenilo? Na toto odpoveď poznala. Nič. Keby aj mal sestru a mal dôvod nemyslieť na ňu, či pre smútok z jej straty alebo pre čokoľvek iné, nejaký dôvod by to malo.* náhoda...* začala pokojným hlasom, tak aby vyznieval vierohodne a pokojne* Cass má druhé meno Dorian. Nepamätáte sa na meno toho dievčaťa čo hľadalo brata? * jednoducho jej to nedalo. Nebola si istá či sa na to Cassa spýta, nechcela otvárať staré rany, no čo ak si myslel že jeho sestra je mŕtva? Mohol ju nájsť...ktovie...*

* Keby bol mohol pomädlil by si teraz spokojne ruky. Zatiaľ mu všetko vychádzalo podľa plánu a aj výrazom hral dosť presvedčivo na to, aby nikto neupodozrieval starého bláznivého vedca z nekalých úmyslov. Áno predtým sa mala stať vrcholom jeho vražda. Smrť mladého kapitána, ktorý si vonkoncom nezaslúžil velenie na bojovej lodi takých monštruóznych kvalít ako bol Thanatos. To on! To on mal byť na jeho mieste ! Vlna závisti ním prešla ako nôž horúcim maslom chabého svedomia.* Vážne? * prekvapene otvoril oči akoby tú novinku počul prvýkrát a nechcel tomu uveriť. Vonkoncom to však nebolo nič zvláštne. Kapitán zvykol vystupovať len pod svojím prvým menom. Ani on sám počas dlhej služby na Thanatose netušil aj o jeho druhom mene. Mene, ktoré sa spájalo s kapitánovou minulosťou. Odrazu sa však zatváril rozpačito akoby sa ho pod vplyvom možnej spojitosti s kapitánom a záhadnou ženou nevedel rozhodnúť či pokračovať alebo nie. Vyzeral ako človek, ktorý sa preriekne s niečim veľmi dôležitým pred nepravou osobou.* Ehm.. * odkašľal si a pustil sa do horúčkovitého usporadúvania listov rastlinky akoby ju prečesával hrebeňom vlastných kŕčovito zohnutých prstov.*

*Ten starec nebol taký zhovorčivý ako sa mohlo spočiatku zdať. Bolo to až zvláštne, starí ľudia zväčša nevedeli zavrieť ústa, ak sa už k slovu dostali. Zvyčajne chŕlili nejaké sťažnosti na nespravodlivosti sveta, alebo rozprávali zážitky starých dobrých časov. No tento nie. Za tú hodne dlhú chvíľu, ktorú sa prinútila nič nehovoriť zo seba dostal len jedlo slovo a odkašlanie. Možno to bol samotár, to si v duchu povedala Tessa. No tá jeho reakcia bola zvláštna. Nejaká sestra v spojitosti s Cassom. Vtedy jej v hlave zablikalo svetielko. Ronie! Ako mohla zabudnúť na dievča o ktorom jej Cass rozprával. To na ktoré ešte v domove dohliadal a ktoré mu bolo ako vlastná sestra. Možno starý muž hovoril práve o nej.* poviete mi o tom ešte niečo viac?* spýtala sa opatrne, snažiac sa tváriť nevtieravo. Ktovie či Cass vedel čo sa stalo s Ronie. Ona sa ho na to nikdy nepýtala, možno to nevedel a toto by bola šanca ako pomôcť, aspoň v to dúfala.*

Niečo viac?* habkavo zopakoval po Tesse a zrenice oči za okuliarmi sa mu dvojnásobne rozšírili. Prudko zodvihol hlavu a rozpačitosť vystriedalo skoro niečo ako opatrnosť pomiešaná so strachom. Hneď však sklonil hlavy akoby sa za nasledujúce slová hanbil.* Viete neberte si to v zlom... veď to pravdepodobne nebude ani on... * mávol rukou a krátko nervózne sa zasmial. Potom si odkašľal a snažil sa získať predchádzajúci pokoj. Rastlinku však neprestal prečesávať prstami a tá sa mu za to odmenila tým, že po každom ďalšom dotyku menila farby a výhonkami sa obkrúcala okolo jeho zápästia ako keď sa pradúca mačka točí okolo nôh svojho pána. * Možno to neviete, ale jedným z najrýchlejších spôsobov ako niekoho po takejto katastrofe vystopovať je vydávať sa za jeho súrodenca teda za člena rodiny... * opäť sa zatváril rozpačito.* Tá žena, ktorá ma oslovila hľadala svojho brata Doriana, ale bola celkom sama až na ...* zakoktal sa a rýchlo dopovedal.*.. až na malé dieťa, ktoré bolo s ňou. Viete zdalo sa mi to vtedy veľmi zvláštne. Neviem prečo možno aj z pohľadov aké na svoje maličké bábätko vrhala.. bola zúfalá, chcela ho veľmi nájsť.... ale samozrejme to je len taký príbeh.. taká príhoda, ktorá nemusí nijako súvisieť s vaším manželom... a mimochodm tá žena sa volala....* vtedy dostal záchvat kašľa. Samozrejme, že len predstieral, ale hral to tak dobre, že sa to nedalo nijako rozoznať.*

*Začínala ľutovať, že vôbec takúto konverzáciu začala. Načo vlastne skúmať minulosť? Aby sa ňou trápila a otvárala staré rany? Aj keby to nebola Ronie, ale niekto z Cassovej minulosti, iná žena, čo by to menilo na terajšej situácii. Vedela predsa, že nie je prvá žena v jeho živote, nikdy sa v tomto nešpárala. Načo aj? Cass miloval ju a to bolo hlavné. Celé jej myšlienkové pochody sa však zosypali, aj keď tvár zostala pokojná. Už dávno sa naučila ovládať svoj výraz, nechcela byť čitateľná a na to, aby z nej niekto mohol poľahky čítať, by ju musel skutočne poznať. Tak ako ju poznal Cass či Hanah. Pred nimi by neutajila nič. Teraz sa síce tvárila pokojne, akoby starcove slová boli úplne v poriadku, no vnútro naplnili pochybnosti, špekulácie a predstava o tom dieťati, ktoré spomenul. * áno, príbeh podobný mnohým ktoré vidíme vo filmoch či čítame v knihách a pritom často znázorňujú len to čo sa deje navôkol nás* pokrčila plecami a prešla si po vypuklom bruchu, očami sa vpíjajúc sama sebe pod kožu, akoby sa chcela pozrieť na tých dvoch drobčekov. Vedela že teraz jej to už nedá pokoja, čo ak by mali staršieho súrodenca. Snažila sa na to nemyslieť, no už teraz cítila ten plameň bolesti šíriaci sa jej vnútrom. Plameň bol dosť veľký aby úspešne zdolával pokusy o uhasenie, najmä preto, že od chvíle, kedy sa dozvedela o tých maličkých ktoré nosila pod srdcom, život sa premenil na ešte krajší sen. Sen, ktorý bol vlastne realitou a prinášal krásne predstavy o budúcnosti. To že bude prvá a posledná žena, ktorá dá Cassovi deti. Že je tá, ktorá mu dá domov. Skutočný domov. Ten, ktorý ním môže nazvať, keď sa bude vracať z práce a hrdo povie priateľom že ide domov. Nepovie, že ide na Talarion, alebo že ide na Thanatos. Domov, ktorý bude tvorený ňou a ich deťmi. A zrazu, je tu trhlina, ktorá narúša jej sen, víziu krásnej budúcnosti. Keby Cassa spoznala s tým, že má dieťa, bolo by to iné, od začiatku by si stavala „svet“ na určitých základoch. No teraz, keď už stavba bola v plnom prúde, vynorila sa prekážka ktorá mohla všetko čo doteraz budovala zrútiť. Dieťa o ktorom nevedel? Dieťa ktorému by sa potom chcel venovať a spoznať ho? Vedela, že by to dieťa nenechal len tak. No niečo také by mu ani nemohla vyčítať aj keď to bolelo. Len táto jediná predstava, ktorá bola len jej fikciou, prehnanou fantáziou a precitlivenosťou. Vedela, že nemyslí racionálne. No cítila akési ohrozenie pre vlastné deti, keď si predstavila ďalšie dieťa. Akoby asi Cass reagoval keby sa mu vynorí potomok o ktorom nevie? Akoby reagovala ona keby sa to stalo pravdou? Nemohla by sa hnevať, nemohla by mu to ani vyčítať. Mohla by kvôli tomu plakať, no aj tak by to prehltla a preniesla sa cez to. Pohľad na cudzie dieťa by bolel, oveľa viac než myšlienka na jeho matku, no prežila by to. Vedela že áno.
Mohla by mu to zatajiť. Ak starý muž nevysloví Ronniene meno, môže si to nechať pre seba, ako príbeh nejakého vedca, šialeného do kvetín, ako obyčajnú fikciu ktorá by sa nikdy nedostala do Cassových uší. No zostalo by to len pri tom mohla. Ak starec nevysloví Ronnie, Cass sa to dozvie, či to bude trhať srdce jej alebo jemu. Nezniesla by pocit a výčitky, že nejaké dieťa pripravila o rodiča, aspoň časť lásky a starostlivosti ktorú by mohlo dostať a tiež by to nezvládla tajiť pred Cassom. Každý má tajomstvá, no toto by pre ňu bolo priveľké.* ako sa to volala?* zdvihla pohľad od svojho brucha a preglgla. Okami pravdy ktorým to mienila uzavrieť. Opatrne sa postavila na odchod, no musela to jednoducho vedieť. Odchádzať síce nebolo moc zodpovedné, hlavne ak jej to dal Lee na povel, no chcela sa len na istý čas ukryť na toaletách. Takto sa zbaviť starca z ktorého aj tak stále mala zvláštny pocit, aj keď zvedavosť vyhrávala, no potom sa sem vrátiť. Mala aj tak nad čím premýšľať...*

* Po Leslienej otázke či by chcel vidieť trola nepotreboval dlhý čas na premýšľanie, aby jej bol schopný odpovedať. Len sa trochu vzpriamil a z pracovného stola, pri ktorom trávil len málo z celodenného aj celovečerného času, zobral hrubšiu zliatinovú tyč. Tyč bola pevná a materiál kvalitný, používajúci sa na tretiu vrstvu ochranného plášťa do každej stíhačky. * Chcel by som vidieť či by dokázal toto... * prehovoril a len čo doznel posledný tón vyslovenej hlásky tyč v jeho rukách sa premenila na zhúžvanú kôpku obyčajného šrotu. Dokázal ju zničiť v priebehu niekoľkých sekúnd bez toho, aby pri tom zo seba vydal viac než len minimum energie. Pustil hranatý šrot k svojím prekríženým nohám a ten ticho duto dopadol a ostal celkom bez pohybu. Ani Lordov zvedavý ňufáčik, ktorým do tej zliatinovej kôpky štuchal nič nezmohol.* Doteraz som nepoznal nikoho kto by to dokázal urobiť... * pohľadom sa vrátil k ďalšej rovnej tyči na stole. Dlhý čas si vystačil sám so sebou. Čím dlhšie bol však s Leslie tým viac si uvedomoval rozdiely medzi nimi dvoma čo sa týkalo fyzických daností nie vo vzhľade, ale v možnostiach využiť svoje schopnosti a vnútorné city. Leslie vedela cítiť a jemu táto oblasť naďalej zostávala zahalená istým tajomnom ako pre každú inú bytosť nebiologického pôvodu. On zase vedel dokonale ničiť s využitým nesmiernej sily a vynaložením takmer nulovej námahy – Leslie hrozilo neustále nebezpečenstvo v krehkosti jej živého tela.
Možno preto hľadal aspoň chabé spojivko medzi jej a jeho svetom, aby sa mu aspoň čiastočne podarilo zmierniť pocit, že robí niečo čo nemôže a čo pre Leslie nebude mať vonkoncom nijaký osoh. Trol, nech by sa to zdalo akékoľvek smiešne, bol tým chýbajúcim spojivkom. Mostom aj keď vzdialeným a načisto nepoužiteľným no aspoň jestvujúcim. Trol bol živou bytosťou ako Leslie a zároveň taký silný, že dokázal povytŕhať zo zeme celé stromy aj s hlbokými koreňmi presne tak ako by to dokázal aj on, Thos. Snúbil v sebe život a smrteľnú silu zároveň, a to Thosa osobitým spôsobom upokojovalo, že dva tak rozdielne fakty ako život a smrť môžu a aj vedľa seba koexistujú. Obrátil pohľad znova na Leslie a dlho sa na ňu díval akoby ešte raz zvažoval všetky úvahy, ku ktorým dospel. Usmieval sa. Nie širokým úsmevom, ale celkom pokojným prechádzajúcim takmer do spokojnosti.* Necítiš sa unavená? Veľmi si mi pomohla na tretej palube... už dlhší čas som cítil, že niečo nie je v poriadku... s obvodmi...* dodal na záver a pravdepodobne aj zbytočne.* Ďakujem.

* Pomedzi záchvaty kašľa mu ešte vždy zostával malý, vcelku nebadaný priestor na zachytenie Tessinho výrazu tváre. Tá malá potvorka sa teda vedela ovládať! ... pomyslel si pozorným okom skúmajúc každú, aj tú najmenšiu možnú vrásočku, ktorá by jej skrivila hladkosť pokožky nad čelom ako keď sa do vody hodí odrobinka kamienka. Nepredpokladal, že by priamo dostala hysterický záchvat...
Čo však nenaznačilo hladké čelo a pokoj v pohyboch vynahradila zvedavosť. Ó áno, je to práve zvedavosť, veď tak príznačne prezrádza akýkoľvek, aj ten sebemenší záujem o vec, ktorá sa zdá byť spočiatku úplne prehliadnuteľná. Aj ten najkrehkejší poryv citu v nej bolo možné rozoznať v jedinej otázke... „ Ako sa volala?“ Bolo poznanie mena tej ženy také dôležité? V konečnom dôsledku by mohlo ísť o kohokoľvek, ale ...
Drew pod maskou z kože profesora botaniky sa chvel vnútorným vzrušením. Jeho vec sa darila naozaj vynikajúco. Mal by byť preto milosrdný? Nie! Kto bol milosrdný k nemu? Zdalo sa, že už celkom premohol nápor dusivého kašľa, ktorý mu nedal dohovoriť. S črepníčkom v ruke sa postavil aj on a váhavo pozrel na východ akoby sa už nemohol dočkať kým sa nestratí medzi rastlinkami. Tam kde nie je okrem nich nijaký iný živý tvor, ktorý by sa vedel vypytovať, a tak zjavne ho dostávať do rozpakov.* Ach, vôbec som nemal v úmysle rozvíjať tu takéto dohady, ktoré sú a stále zostávajú len dohadmi, a preto si myslím, že nie je dôležité poznať meno tej ženy ani jej rozkošného zlatovlasého dieťatka...* tu si odkašlal a pár krokmi obišiel Tessu čaptavým krkom skôr než by ho ona mohla predbehnúť.* Neviem čo sa s tou ženou stalo, pamätám si ju veľmi odhodlanú, a preto si aj myslím, že už našla toho koho hľadala.* urobil jeden krok k východu keď sa v tom zarazil a predtým než sa celkom stratil za posuvným panelom dvier rýchlo vyslovil ešte pár slov podfarbených uveriteľnou vďakou a obdivom.* Mimochodom keď už spomíname osamelé mamičky musíte byť na svojho manžela hrdá a najmä v vašom požehnanom stave, že sa tak príkladne venuje charitatívnej činnosti práve na ich podporu. Aj keď je pravda, že sa obzvlášť zaujíma o Marione´s Donate, čo je organizácia v našom susedstve. Ešte donedávna, myslím predtým ako sa oženil, som ho tam často vídal chodiť na návštevy.* potuteľne sa usmial s malou štipkou šibalstva zračiacou sa v pravom oku v podobe rýchleho žmurknutia.* Ale vôbec sa kapitánovi nečudujem, že svojou pozornosťou a láskou bude odteraz zahŕňať najmä deti, ktoré spolu určite tak túžobne očakávate....* s týmito slovami šikovne rezonujúcimi v ovzduší sa stratil akoby bol len výplodom fantázie. Jediné čo po ňom zostalo bola len rezonancia predchádzajúcich viet... Navonok celkom neškodné, ale...

... mal chuť začať sa smiať. Bláznivo, veselo, víťazoslávne. Tak ako sa už dlho nezasmial. A prečo? Mal pocit, že to čo sledoval rozhovorom s Tessou sa mu apoň do značnej miery podarilo. Nech sa teraz trápy pochybnosťami o svojom drahom mužíčkovi. Oklamal ju? Tajil jej niečo? Čo má znamenať to dieťa a skutočnosť, že sa rozhodol venovať peniaze práve jednej organizáciíí pre osamelé mamičky? Bolo tam jeho dieťa, ktoré splodil s inou ženou? Pri ceste do botanického laboratória mu mierne pošklbávalo kútikmi úst. Samozrejme, že celá vec o dieťati bola len vymyslená. Chudák kapitán síce rád púšťal peniaze pre ešte väčších chudákov ako on, ale na jeho minulosti nebolo nič zaujímavé. Drew však dostal vynikajúci nápad. Teraz mu už nešlo o ich holé životy. Nie! Rozbije ich šťastné manžlestvo! A Ako? Obyčajnými pochybnosťami. Mal pripravených ešte niekoľko es v rukáve a toto bolo len jedno z nich. Útlocitná Tessa nebude môcť prestať myslieť na to čo jej tak šikovne naznačil aj keď vlastne nikoho neobvinil. Aj najväčšia láska ma svoje slabiny. A Drew sa zatial tešil z tohto maličkého uspechu a svojho dokonaleho planu.*

*Prečo ho zaujímalo práve toto? Čí nejaký trol dokáže zlomiť tyč alebo nie. Ona sama vedela, že nijakého trola nenájde, nech by sa vybral kamkoľvek, no akoby mohla kaziť práve jeho predstavy? To by už rovno mohla vyjsť niekam medzi deti a povedať im, kto nosí darčeky. Nijaký zázrak, len rodičia ktorý im chcú robiť radosť. Ničiť fantáziiu Thosa by bolo rovnaké ako u detí. Istým spôsobom bol v týchto veciach dieťa a musel dozrieť.
Až keď začula jeho druhú poznámku, v hlave sa jej začali spájať kábliky.* nemusíš sa báť že si iný...* prehovorila po chvíľke ticha a jemne mu chytila ruku, ktorou ešte pred chvíľkou lámal niečo, čo by skutočne nedokázal nikto z posádky.* ...na nijakom mieste nenájdeš rovnakých ľudí. Či sa k sebe postavia dvojičky, oblečené v rovnakých šatách, rovnako učesané, rovnako namaľované, vždy medzi nimi bude rozdiel. Nejde o vonkajší rozdiel, no vnútro, talent, každý je niečím výnimočný. Ľudia sú precitlivení, chladní, cinickí, optimisti, pesimisti, grázli, kriminálnici, anjeli v koži človeka...nemá to spoločné nič s tým, kde sa narodili, všetko je to o ich životoch a tom čo robia a cítia. Každý je výnimočný v inom, niekto spieva akoby mal v hrdle zlato, niekto tancuje, maľuje, je šikovný v opravách a ty si silný.* jemne sa na neho usmiala, no nemohla si odpustiť poznámku k tej sile* a ak ťa to trápi, nepoznáme celý vesmír, je priveľa rás, nikdy nevieš ktorá dokáže zlomiť tyč...*prstami ho hladkala po ruke a pri jeho starostlivej otázke sa jej úsmev rozšíril* trošku, ale Lee mi zatrhol dať sem posteľ a ísť sa mi ešte nechce.* v očiach sa jej šibalsky zaiskrilo* a nemáš začo

*Mala byť toto ďalšia rana pod pás? Ďalší úder v chvíľach, keď bola zraniteľná? Osud sa nemaznal z nikým, no mala pocit, akoby jej a Cassovi jednoducho nedokázal dať pokoj. Všetko akoby sa stavalo proti nim, jednotlivé udalosti a ľudia. To naozaj nikto nemohol byť šťastní? Samozrejme že šťastie netrvá nekonečne dlho, nikto by si ho už potom nevážil, nevnímal by rozdiel v jednotlivých dňoch, keď sa niečo podarí a rozšírený úsmev neschádza z pier. Alebo naopak, keď už od rána prichádza katastrofa za katastrofou a deň je dlhší než obvykle. Keď by človek najradšej zaliezol pod perinu, poplakal si či sa vyzúril, zostal sám bez ľudí. Práve po takých dňoch si človek uvedomí, čo je to prežiť šťastie. Keď slnko znovu zasvieti k zúfalej tvári a rozžiari úsmev väčší ako celý svet.
Starý zanietený chlapík ku ktorému od prvej chvíle prekonávala istý druh nesympatie a akejsi ochrany samej seba voči jeho osobe, ju dokázal prinútiť aby mu kládla otázky. Otázky na ktoré by v tejto chvíli radšej nepoznala odpovede. No keď už boli vonku, potrebovala ich poznať. Nemohla sa skrývať v tieni a živoriť v nádeji, že toto sa Cassa netýka. Že je to len úplná náhoda, žena, jej drobné svetlovlasé dieťa a túžba nájsť „brata“, ktorý možno bratom ani nebol. Prečo si hneď predstavila Cassove črty na tom drobčati? Svetlé vlasy nemuseli znamenať nič. Koniec koncov, možno ich mala aj žena o ktorej jej starec rozprával. Nevedela nič, ale už si v hlave vytvárala bujné obrazy ktoré neboli ničím podložené. Musela si vynadať do hlupane a žiarlivky. O tom že žiarli vedela už dávno, no že sa nechá takto ľahko zmiasť...na to prichádzala až teraz. Bola taká ovplyvniteľná, hlavne ak niekto začal štuchať priamo do jej slabého miesta. No prečo by Cass prispieval pre nejakú organizáciu Marione´s Donate a prečo by tam chodil? Tieto otázky jej začali krúžiť hlavou, ako hladnú supy pátrajúce po všetkých dostupných vysvetleniach. Potrebovala si nejaké nájsť, aby sa zamestnala kým sa Cass vráti.* áno som na neho hrdá...* prehovorila napokon navonok pevným hlasom, no vo vnútri ju to stálo veľa námahy. V tej chvíli sa už necítila dobre, premáhala sa aby nepregĺgala nahromadené sliny prirýchlo, no nebolo jej dobre.* ...sám nemal ktovie ako krásne detstvo, tak sa snaží pomáhať ako sa dá...deti sú predsa nevinné bytosti...zaslúžia si krásne detstvo, nech sa narodili kdekoľvek a za akýchkoľvek podmienok. Nereagovala už na viac jeho slov, len čo zmizol z dohľadu, zamierila k najbližším toaletám. Potrebovala byť chvíľu sama. Myslieť a nevidieť toho starca, ktorý vyzeral ako starý dobrý dobrák a predsa jej takto pokojne servíroval podivné zhody priamo na tanier.
Na toaletách sa postavila pred zrkadlo, s úmyslom opláchnuť si tvár, no neurobila to. Zostala hľadieť na svoj odraz v zrkadle, no svet sa jej rozplýval pred očami. akoby bola inde, predstavila si Cassa, ako stojí za jej chrbtom, nežne hladká ich budúce deti a usmieva sa tým svojim šibalským úsmevom, oči mu žiaria radosťou a nehou, pár svetlých vlasov odstáva a on si ich skúša uhladiť, aj keď je s nimi taký rozkošný. Vnútro sa jej naplnilo nehou a láskou, ani predchádzajúce informácie to nemohli zmeniť. Prečo vlastne pochybuje? Prečo verí nejakému starcovi, ktorý jej tu rozpráva hory doly a ešte z neho má aj pocit aký má? Pozná Cassa, vidí jeho pohľad, cíti lásku a to čo pre ňu robí, lásku ktorú nemá len tak niekto. Skutočnú lásku, nie len preľud ktorý si niektorí snažia vysnívať, dúfajú že už našli to šťastie, aj keď to tak nie je. Ona mala to, čo každý hľadal, pravú lásku a teraz tak hlúpo pochybovala. Sama pred sebou sa zahanbila, čo to s ňou je. Cass by jej to nezatajil. Vždy mu verila, veď ešte pred svadbou mal potrebu sa jej priznať so všetkým. To ako sa stal pirátom, čo v nej vlastne nezanechalo nijaký odpor či hnev, tak načo pochybovať? Pochybnosti síce patrili všetkým rasám, no aký má dôvod práve ona? Nijaký, nikdy jej neklamal, nikdy jej neublížil. Nepochybne sa ho na to spýta, no trápiť sa starcovými slovami nemôže.
Potriasla hlavou, znovu stála v zrkadle sama, s rukami položenými na brušku. Nie, ak boli starcové slová aj pravdivé, jej manžela sa netýkali. Čím dlhšie tam tak stála a v duchu si prehrávala všetko odkedy sa poznajú, tým viac sa jej výčitky svedomia vnárali do mysle. Ako mohla vôbec nad niečím takým uvažovať.
Naozaj potrebovala len chvíľku. Utriediť si myšlienky, akékoľvek pochybnosti zamiesť pod stôl a nechať hlavu pracovať. Pod stálymi poznámkami o blonďavom dieťati to nezvládala, no teraz áno. Rukami si prešla po vlasoch, uhladila ich a zastrčila za uši, chvíľu len tak postávajúc.
Vedela jedno, tomu starcovi sa bude vyhýbať čo najviac. Nijaké zvedavé otázky, nijaké zimomriavky a nevysvetliteľné pocity v jeho blízkosti. Pozrela na hodinky a mierne sa zamračila. Výprava bola preč už dosť dlho, no nijaké informácie neboli. Nijaký kontakt, jednoducho nič. Všetko v ten deň sa stavalo do cesty a ona sa len potkýnala, no nemienila spadnúť. Potrebovala si zamestnať telo aj myseľ, no nijaké papiere to nedokázali. Z vrecka vytiahla mobil a stlačila jednu z číslic.
Po pár sekundách sa pred ňou zjavil hologram Hanah, ktorá s mokrými vlasmi postávala v kúpeľni.
„Ahoj kapitánová...počuj my sme na hazloch?“
Tessa sa hanblivo usmiala a pokrčila krátko plecami.
„Sme, len som nad tebou tak premýšľala...vieš, dávno sme spolu nehovorili...“
„Netrep hlúposti, poznám ťa viac než ty sama. Čo ťa trápi? Cass obzerá ďalšiu planétu?“
Hanah sa mračila. Ešte nevedela, že sa udobrili a posledné týždne jej dávala svoj názor na situáciu dosť jasne najavo. Stále poznámky o ich tvrdohlavosti nemali konca kraja.
„Nič mi nie je, netrep. Inak nová farba?“
„Dosť chabý pokus od odvrátenia rozhovoru...ak mi to nevyklopíš, uvidíš čo si ešte nevidela...“
„Nahú som ťa predsa videla na každej chate...“ zaškerila sa, v spomienkach sa jej vynorili nočné kúpania s ostatnými babami z intráku.
„Ha ha ha...no davaj, lebo budem meškať na rande...a neskúšaj klásť otázky, nič ťa nezachráni...Cass stále zamračený?“
„Nie už je to zase v starých dobrý koľajach,“ pokrútila hlavou a rozmýšľala, či je toto vhodné miesto na riešenie dnešnej situácie.
„No jasne, som si istá že aj posteľ si užila vaše udobrovanie...“ keby sa dalo, Hanah by teraz narástli rožky, pretože sa tvárila ako pravý čert „tak čo sa deje?“
„Jeden starec mal také divné poznámky...akoby mi chcel povedať že Cass má dieťa s nejakou ženou...“
Obočie sa Hanah skrylo pod ofinou, tak neveriacky sa na Tessu pozrela.
„A mladá pani tomu hádam verí?“
„Chvíľku som mala pochybnosti, ale po racionálnom zvážení som si vynadala.“
„To neznamená že ja ti nevynadám tiež...Tessa nebuď hlúpa, Cass ťa miluje a toto by ti netajil.“
„Veď viem, len keď som sa s tým starcom bavila, nedalo mi to pokoj...“
„Tak sa na to spýtaj Leeho, alebo rovno Cassa a máš. Ale aj tak je to blbosť, nenechaj si narúšať manželstvo takýmito hovadinami...“
„Cassovi to spomeniem, ale neboj sa, už aj beztak mam kvôli svojim prvotným myšlienkam výčitky.“
„Nevymýšľaj, skôr zisti čo je ten starec zač...normálni starí ľudia ťa nudia zážitkami z vojny, školy a nie tu rozoberajú nejaké deti...už zvoní Vasil, bežím...dúfam že sa skoro uvidíme, ahoj...“
„...Vasil??“
No Hanah sa jej už rozplynula pred očami a Tessa zostala sama, no aspoň bez pochybností, aj keď s rôznymi otázkami. Prečo jej to starec vôbec hovoril? Má Han pravdu a mala by si overovať skôr jeho? Má nad čím premýšľať...*

* Zakaždým postrehol Leslieno úsilie čo najzrozumiteľnejšie a zároveň čo najcitlivejšie vysvetliť mu to čo v ňom spôsobovalo taký zmätok. Ale aký význam by malo pripomínať jej, že on sa nenarodil, nepatrí teda medzi bytosti, o odlišnosti ktorých práve hovorila. Pochopil podstatu, ktorú sa mu snažila vysvetliť a teda to, že nikto nie je rovnaký, ale každý je iný no v živote to neplatilo. Obaja boli iný až príliš odlišným spôsobom, aby ich zároveň mohlo aj niečo spájať. Jemu stačilo zobrať pár obvodov a už by nič necítil, naozaj by bol ako chladný stroj no takto netušil kým alebo vlastne čím v skutočnosti je. Vnímal dotyk Lesliených prstov na svojej ruke tak, že to nevedel ani dostatočne vysvetliť, pretože netušil čo cíti ona keď ho hladká. No keď sa dotýkal on jej bola to ako symfónia všetkých zmyslov. Cítil ako jej pod pokožkou prúdi krv, akou rýchlosťou, aký má tep, akú vôňu, keby chcel rozoznal by mikroskopickú štruktúru jej pokožky a to všetko ho uchvacovalo. Nemohla sa vidieť vedľa neho taká ako v skutočnosti bola. Pretože ona bola svetlo, nebola hmotná, ale čistá energia ohraničená istým zákonom, ktorý tú energiu držal v tak nádhernej forme, že len silnejší dotyk by ju obludne narušil. V tomto ohromujúcom zistení spočívalo ešte aj čaro Lelsienej osobnosti, v ktorom nebolo badať nijaký umelý zásah. Vyvíjala sa tak celkom prirodzene, že spleť a súhra všetkých faktov a podmienok majúcich na ňu vplyv nemohol pochopiť podľa nijakého vzorca, ktorý si už stvoril, aby ju pochopil.* A má Lee nejaký dôvod, pre ktorý sem nechce dať posteľ?* spýtal sa so záujmom, pretože Leeho zákaz nemohol nijako pochopiť. Vlastne to od neho nebolo priateľské nechať unavenú Leslie trápiť sa bez toho, aby si mohla odpočinúť na mäkkej posteli. On, Thos, ju síce nepotreboval, ale Leslie áno a Lee to vedel. Thos tomu nerozumel.* Chceš ísť do izby kde sú postele?* doplnil po chvíli otázku pričom si Leslienu teplú ruku priložil na studené líce. Privrel oči a vnoril sa do energie, ktorou mala naplnenú dlaň až po okraj. Ona to samozrejme nemala ako vnímať no pre neho to bolo niečo veľmi osobné, cítiť ako sa ich odlišné telá dotýkajú a pôsobia na seba neviditeľnými silami.*

*Uvedomovala asi Thosovu neistotu v ich svete. Bol sám, sám medzi celou posádkou ľudských bytostí, ktoré dýchali, bilo im srdce, žilami prúdila krv. Medzi bytosťami, ktoré rozoznávali toľko pocitov a citov. Hnevali sa, urážali, zamilovávali, odmilovávali...priveľa vecí ktoré ale boli pre všetkých mimo Thosa normálne.
Všade kam pozrel mohol vidieť ten rozdiel, ktorý ho tak trápil. Chápala prečo ho to zaujíma, prečo v tom vidí rozdiely, no aj tak ju to mrzelo. Nechcela aby sa trápil za niečo čo nemôže zmeniť, nikdy z neho nebude človek taký ako sú oni. Ten ktorý je pre ostatných človekom. No to bolo len pomenovanie. Priveľa bytostí z mäsa a kostí sa správali ako zvieratá, vraždili, znásilňovali, rabovali a nehľadeli na následky. Áno, boli ľudských bytosťami, no zaslúžili si to? Dali sa vôbec nazvať niečím iným ako zvieraťom? Nie...
...a Thos? Nenarodil sa, bol zostrojený Leeho rukou a predsa sa snažil byť ako oni. Dokázal byť na nepriateľov nemilosrdný, no ona poznala aj tú druhú stránku jeho vnútra, tú ktorá bola podobná tej jej.* má...* slabo sa usmiala, vediac že takáto odpoveď by ho neuspokojila. Aj preto nečakala kým sa jej spýta aký a vysvetlila mu to sama* ...nie je to vlastne Leeho chyba, ide o môjho brata. Dosť by sa na Leeho nahneval, keby si sem dostal posteľ. Vieš...keby nie som jeho sestra bolo by to iné, no bratia si sestry strážia. Pamätáš sa na ten film?* vedela že bude musieť byť načisto úprimná, tak ako vždy. Nikdy by neverila, že raz bude poznať niekoho, komu bude hovoriť všetko na rovinu a tak úprimne ako Thosovi* môj brata sa obáva možností, ktoré by sa s posteľou naskytli. Vieš, bojí sa toho, že by sme sa mi dvaja milovali. Nejde ani tak o to, či si sa narodil alebo nie, ide proste o to, že JA som jeho sestra, malá sestra na ktorú treba dozerať. Brata neradi vidia sestry v náručí iných mužov, aspoň taký akým je môj brat. Rovnako nemá rád ani narážky a poznámky mužov...Jack už mal možnosť okúsiť čo je to rana od Bryana...* pokrčila plecami a keď si priložil jej ruku k lícu, jemne ho bruškami prstov hladkala. Vlastne nad tým už uvažovala. Nad tým čoho by bola schopná. Rozum jej stále hovoril, čím je ona a čím je Thos, aký je medzi nimi rozdiel a snažil sa ju presvedčiť o následkoch a sklamaniach ktoré by ich vzťah na takejto úrovni priniesol, no srdce, to ktoré si aj tak robilo čo chcelo na to malo iný názor. Mohla si hovoriť čo chcela, mohla si denne opakovať to že Thos nie je ako ona a aj tak si nevedela pomôcť. Poznala ho už viac ako pol roka, trávila s ním voľný čas každý jeden deň, tak ako sa mala opevniť voči citom ktoré mala? Nebola päťročné dievčatko, ktoré nemalo vlastné túžby a nerozoznávalo aj to, čo chcelo telo. Ťažko mohla prehliadnuť to ako sa jej búrili hormóny, no rovnako vedela, že Thos takéto pocity nemá. Vlastne na rozdiel od mužov sex nepotreboval, ani poriadne nevedel ako to funguje. A teraz sa jej pýtal, či nepôjdu do miestnosti kde je posteľ.* keby som spala tak by si sa pri mne nudil...* povedala napokon, načo sa vystavovať pokušeniu. Aj beztak jej silno bilo srdce, a to len prechádzala prstami po jeho hladkom líci*

* Dlho bez slova premýšľal o tom čo sa od Lelsie dozvedel. Nechápal však ako môže mať Bryan o sestru taký strach. V jeho, Thosovom, ponímaní, by sa nikdy voči žene nemohol zachovať nečestne pretože ani celkom nerozumel zmyslu toho slova. Pozoroval ľudí v posádke, videl už mnoho filmov, z ktorých pár vedel už aj naspamäť no sám nepociťoval túžbu alebo potrebu Leslie akokoľvek ublížiť. No ublíženie na mimofyzickej úrovni pre neho zostávalo tajomnom. Smrť napríklad. Vedela ľudom spôsobiť bolesť, ale ako tá bolesť chutila? Aký má zvuk? Akú vôňu? Ako sa pri nej rozbúcha človeku srdce a ako vznikajú slzy? Spustiť celý tento proces si vyžadovalo energiu, ktorá by neprinášala nijaký výsledok okrem bolesti.* Nikdy sa pri tebe nenudim Leslie ani keď spíš. Spánok ma naopak fascinuje, pretože tep tvojho srdca sa upokojí a dych spomalí...krv prúdi v žilách pomalšie a si oveľa zraniteľnejšia ako v bdení predsa sa však v spánku tvoje telo cíti tak bezpečne...* priložil si aj druhú Lelsienu ruku v svojmu lícu a hlboko sa jej zahľadel do očí.* Myslíš, že by si sa so mnou mohla milovať Leslie?* jeho otázka bola celkom teoretická a on ňou nesledoval nijaký návrh. Len ho zaujímalo, čo by Leslie cítila a či by jej to nebolo odpudzjúce.*

*Slabunko sa usmiala. Áno, spánok vyslobodzoval každého z rality. Dovoloval mu mať aj to, čo inak nemohol. Sny, spánok...fázy v ktorých neboli problémy. A ak sa aj do spánku vtrela nočná mora, prebudenie znamenalo úľavu. To čo bolo v spánku, zostávalo za hranicami, ktoré sa neprenášali do reality* keď spím, nevnímam nič okolo seba, moja myseľ sa preto cíti bezpečne. Sníva alebo je v stave, keď nepremýšľa, nič ma netrápi o nič sa nestarám. Svet v ktorom nie sú pravidlá, zákazy ani nikto kto by ti ublížil. Ak sa nad teba postaví vrah, ty to v spánku nevieš, preto to tvoj pokoj nenaruší. Nemôžeme to ovplyvniť, príroda si to tak jednoducho zariadila...ale k tomu, prečo by som sa aj bála keď na mňa dohliadaš* šibalsky na neho žmurkla, no potom si uvedomila jeho otázku. Či by sa s ním mohla milovať? Keby nebolo všetko proti nim, už by to asi aj urobila. Premýšľala nad tým toľko krát, predstavovala si aké by to bolo keby sa miluje práve s ním, no aj tak nevedela čo by od toho mala čakať. Pár krát premýšľala, že sa spýta Leeho, no to by ju najskôr strčil do kláštora alebo poslal na výsluch k Bryanovi. * áno Thos, mohla. Lenže...vieš...síce viem aké by to bolo pre mňa, no neviem čo by si z toho mal ty. Vieš ten pocit ktorý z toho majú muži by si asi nemal a tak by sa ti to možno ani nepáčilo...* keby len tušil ako by takéto situácie využívali iní muži. Tú blízkosť ženy v osamotenej miestnosti, do ktorej chodilo len pár ľudí.* ....mužov...hm...isté činnosti vzrušujú a ono...ja neviem ako to Lee vymyslel u teba...a ono...* netušila ako mu to vysvetliť. To že nebude zjavne vzrušený a potreba po milovaní je tým pádom nulová. Vyskúšať čo s ním spravia jednoduché dotyky? Nie...bolo by to sprosté...no diablik pokúšal aj naďalej. Neútočil však na rozum, ten bol dosť ohradený, no boli miesta kde vedel zasiahnuť.* zavri oči Thos...len niečo vyskúšam* požiadala po chvíľke uvažovania, keď diablik vyhral. Počkala kým nezavrie oči a potom po krátkej chvíli váhania naklonila hlavu a pobozkala ho. Nie však krátkym bozkom, ale skutočným vášnivým. Jemne sa mu hrala z jazykom, pričom ruky zložila z jeho tváre. Preplietla si ich s tými jeho a s dávkou neistoty preliezla obkročmo na neho. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude, ale už nemohla cúvnuť. Bola zvedavá čo to s ním spraví. Jednoduchá skúška toho, čo môže cítiť on a aký to bude rozdiel oproti normálnym mužom. Prepleté ruky mu pokrčené v lakťoch oprela o stenu, neprestávajúc ho bozkávať. Jeho ruky nechala tak, no svoje pustila k jeho telu. Bola si však vedomá že nesmie prekročiť isté hranice, nie však kvôli nemu, ale kvôli svojmu ovládaniu. Opatrne mu vošla rukami pod tričko, jemne mu prechádzajúc po tele, bozkávajúc ho čoraz vášnivejšie. Ako sa na ňom takmer badateľne hýbala, uvedomovala si na akých miestach sedí, no nevedela, či má očakávať nejakú zmenu...*

* Na Leslienu výzvu zavrel oči aj keď netušil čo má v úmysle urobiť. Akonáhle to však urobil, jeho ostatné zmysli, citlivé a oveľa dokonalejšie než tie ľudské sa zbystrili takže každý nový vnem mu chýbajúci zrak dostatočne nahrádzal. Z intenzity vône Lesliených vlasov keď sa k nemu pomaly skláňala, z dotykov mäkkých končekov prstov, ktoré na nej poznal v opojení prvého skúmania najskôr, zo zrýchleného dychu a tepu srdca udierajúceho mu takmer pri hrudi... videl ju. Ó áno videl ju tak jasne, a tak presne a vtedy si spomenul na staré verše, ktorých slová sa mu s každým úderom Leslienho srdca ozývali v mysli čoraz jasnejšie a zrozumiteľnejšie, pretože im v tej chvíli začal chápať: „ Boh všetkým ľuďom dal oči a každý srdce má, pre svetlo nevidia ľudia, pre lásku neľúbia.“ Teraz už vedel čo tie verše znamenajú lebo videl Leslie tak ako ju nik iný vidieť nemohol. Teplo sálajúce z jej tela, dych, dotyky jemnejšie než zamat, pery – pootvorené a chvejúce sa v očakávaní, krv prúdiaca v krehkých cievach... to nebola Leslie. Keby len vedela aká krásna je v skutočnosti, aká jedinečná... môcť len na chvíľku jej ukázať samú seba jeho očami videla by, že jej telo v skutočnosti nie je hmotné, ale zložené zo svetla a v tom svetle skrytá je jej najhlbšia podstata. Možno ten, koho život sa raz skončí, smrteľná bytosť vedela vnímať tú podstatu Leslienej existencie len citmi no on ju skutočne videl.
Preto každý jeden dotyk, keď Leslie opätoval vášnivé bozky, keď držal jej dlane vo vlastných rukách, vnímal zvláštnym pocitom aký nevedel vtesnať do slova, ktoré sa už stihol naučiť pretože ich zahrňoval nesmierne množstvo. Nesmierne množstvo slov vyjadrujúce jednu jedinú sekundu... veď ako sa asi cíti voda obklopená životom? Čo prežíva púšť odrazu sa zazelenajúca krátkym zábleskom dýchajúcej zelene? A vietor keď na jeho neviditeľných dlaniach uľpia zárodky nového začiatku ukryté v semenách rastlín? Cíti oheň vlastnú horúčosť?
Bol ako voda, ako púšť, vietor i oheň spolu no to čo odrazu dávalo zmysel bol piaty element – Život.
To čo prežíval očisťovalo jeho myseľ pretože odrazu porozumel aj životu v sebe. Život je túžba po okamihoch času kedy si uvedomuje sám seba a práve tu Thos bol. Ak sa tento neuveriteľne povznášajúci pocit nazýval rozkošou potom... sa v nej doslova utápal. Ako stratený vo svete, ktorý nikdy neskúmal a o ktorého existencii nemal ani potuchy netušil čo robiť ďalej. Možno Leslie na niečo čakala, ale vedel už teraz, že sa to nedeje práve tam kde by možno chcela... veď ako sa tá Rozkoš mohla vtesnať do jedného jediného miesta keď ju preciťoval bohatú a stále kypiacu na všetkých úrovniach svojej existencie?
A práve vtedy sa stalo niečo zvláštne. Celá loď, dokonale pevná a odolná zliatina sa začala chvieť akoby ju neustále podrobovali útoku silných plazmových striel. Thos nič nevnímal no časť, tá časť jeho mysle prepojená s telom lode citlivo reagovala na príval Rozkoše, ktorej sa mu od Leslie dostávalo. Spustili sa všetky poplašné signály a Thanatosom každých niekoľko sekúnd prebehol záchvev, ktorý akoby zvlnil vnútorné steny, núdzové východy ako aj vchody do všetkých miestností sa pouzatvárali a uväznili posádku bez možnosti kontroly. Každý jeden signál, ktorý Thanatos zachytával z vesmírnej temnoty sa premenil na rýchly rytmus Leslienho srdca tlčúceho Thosovi na hrudi takže v riadiacej miestnosti a na mostíku znel len tento tón. Thanatos sa stal celkom nekontrolovateľný a každý meter rozvodných prepojení odolával prudkým výkyvom narastajúceho a klesajúceho prúdu. Thanatos sa rútil... obrovská vesmírna loď zbavená kontroly sa pomaly, ale iste približovala k planéte priťahovaná jej gravitačným poľom. Rozkoš... cítil ju! Stratil sa v nej... *

*Mal to byť pokus. Pokus toho či dokáže prežívať nejakú rozkoš. Čo však bola rozkoš? Vedci a filozofovia našli pomenovanie a definície hádam na všetko, no život sa neriadil nejakými poučkami z hrubých nudných kníh, ktoré skôr vyvolávali zmätok než porozumenie.
Chcela jeho túžbu a pocit rozkoše cítiť? Áno, mala isté očakávania. Jej očakávania však súviseli zo skúsenosťami či tým, čo poznala a z čoho jej závery vychádzali. No s Thosom bolo všetko iné. No zmena nebolo označenie pre niečo zlé. Bolo to niečo nové a často krát ešte lepšie než to čo človek poznal doteraz.
Thosove pocity nezacítila na tela. Aspoň nie tak ako si myslela či chcela vyskúšať. No rozdiel spozorovala rýchlo. Všetko sa triaslo. Alarmy sa ozývali zo všetkých strán, počula cvaknutie dverí. Nepochybovala, že takto vyzerá situácia na celučičkej lodi. A možno by to nebolo nijako katastrofické, keby nezacítila prudkú zmenu. Ak Thos ovládal loď, tento proces práve skončil. No ak skončil, ich loď sa musela rútiť....dole...táto myšlienka ju donútila stiahnuť ruky a odtrhnúť od neho pery. Chvíľu zmätene hľadela na jeho zavreté oči, no on nevnímal to čo sa deje v ich blízkosti a vďaka jej nerozvážnosti mohla zabiť celú posádku. No vždy ju hrial ten pocit, pocit ktorý jej ukazoval, že Thos ju vníma. Vníma jej pokus ukázať mu časť toho čo sa mohlo diať a čo mohlo byť príjemné.* Thos otvor oči...* zašepkala mu do ucha, aj keď on by ju začul i na druhom konci miestnosti.* rútime sa dole, mal by si to dať do poriadku...* v jej hlase neznela výčitka. Usmievala sa na neho, vedela že to bude v poriadku. Leeho výraz určite nie, no inak bude všetko tak ako malo byť. Opatrne z Thosa zliezla dole, no zostala sedieť blízko neho, dotýkajúc sa ho jedným bokom.* myslím...že milovanie neprichádza do úvahy skôr než pristaneme na nejakej planéte...* potichu sa zasmiala, chytiac mu jednu ruku. Pozorne mu hľadela do tváre, dokonca aj v takejto chvíli bola viac zvedavá než vystrašená. Vlastne, strach ani necítila. Pri Thosovi nebol dôvod. Jediné čo cítila bolo to vzrušenie, adrenalín z toho čo sa deje a radosť. Úprimná radosť.*

TIEŇ

*Zakrádal sa tmavou uličkou Thanatosu dúfajúc, že ho nikto neuvidí. Dúfajúc? To nie! Bol si istý, že ho nikto neuvidí! Nemal nadarmo prezývku Tieň. A ani dnes nezaostával za svojim dobrým menom.
Thanatos! Najlepšie vybavená vesmírna loď, plná tej najlepšej techniky, zmelej inteligencie a tých najväčších odborníkov vesmíru a... Thos! Android, ktorý bol akoby Bohom tejto lode. Vedel všetko o tom čo sa dialo a pritom nevedel o ňom. Pri tejto myšlienke sa Tieňovi zjavil desivý úsmev na perých. Tešilo ho, že takto šikovne obišiel aj ten najlepší bezpečnostný systém. Tak ako dbali nato, aby sa nikto cudzí nedostal na palubu lode, tak zanedbali jeden otvor cez ktorý sa on tak šikovne dostal dnu. Bolo to síce namáhavé a veľmi riskantné, lebo to bola práca presne na minútu, takmer sa tam aj uškvaril, no stálo to zato. A on miloval vždy nebezpečné situácie. Zatiaľ nemusel poškodiť ani jeden prístroj a to ho tešilo, lebo nikto zatiaľ nemal tušenia, že sa nachádza na lodi. Jeho vlastne na tejto malej výprave tešilo úplne všetko! Bol celý nadšením, že cieľ jeho cesty sa neodkladne blíži a tým aj deň vykonania pomsty! Pomsta, za zničenie života jemu a jeho malej sestre. Chcel mu ublížiť! Jemu i každému na tejto lodi. A to sa aj chystal čo najskôr urobiť. Chystal sa práve niekomu zničiť život. A to doslova!
Prechádzal práve časťou v ktorej sa nachádzali kajuty. Vedel, že tu isto nájde niekoho a ani tak dlho nebude čakať. A ani sa nemýlil. Krčil sa v malej priehradke na metly a rôzne čističe, pričom premýšľal načo asi slúžia tieto čističe mimozemšťanom na Thanatose, keď tu mali toľko skvelého vybavenia. Ale jemu to prakticky ani neprekážalo. Bol vďačný za tento kúsok, kde sa mohol aspoň na chvíľu schovať tak, aby ho nikto nevidel. Nečakal dlho a začul na chodbe kroky. Už podľa zvuku vedel, že to bude žena. Klopkavý zvuk, ktorý vydývali jej topánky presne neznačovali pohlavie ich majiteľa, či skôr majiteľky, ktorá ich mala na nohách. Bolo zvláštne, že niekto na takejto lodi nosí topánky s vyšším opätkom, no akonáhle ženu uzrel cez malú škáru ktorú si nechal pre výhľad, pochopil. Žena bola zjavne doktorka a vyzeralo, že ide z nejakej súkromnej večere. V ruke niesla krásny rozkvitnutý kvet s ružovým odtieňom. Hlúpy muž! pomyslel si rozhorčene Tieň. V dnešnej dobe muži nevedia čo je to slušnosť, zamrmla si potichu sám pre seba, ba možno ani slová pery neopustili. To bolo teraz jedno. Hlavné bolo, že on si vybral svôj cieľ. Bude jej škoda. pomyslel si trošičku skormútene, ale to ho okamžite prešlo. Počkal kým žena odomkne dvere na svojej kajute a potichu vkĺzne dnu. Iba toto potreboval. Potichu vykĺzol zo svojej skýše, upravil si svoj odev a ešte sa poobzeral po chodbe, či náhodou nikde nie je niekto kto by mohol nejakým spôsobom narušiť jeho plán. Započúval sa do okolia a potom potichu zaklopal na dvere. Netrvalo dlho a dvere sa otvorili. Žena sa stihla už vyzliecť a mala okolo svojho pekného tela uviazaný uterák. Úsmev, ktorý na ňu vyčaril, ženu prinútilo otvoriť ústa vo výkriku, ale on okamžite zareagoval a pritlačil žene na krku bod, ktorý ju paralyzoval natoľko, že nemohla kričať. Prekvapenie, ktoré jej spôsobil týmto jednoduchým ťahom ju na chvíľu zamrazilo a to bolo iba veľké plus pre neho. Skôr než sa žena stihla spamätať, Tieň vošiel do kajuty v ktorej bola ubytovaná a zamkol za sebou. Pomaly v smrteľnom strachu začala pred jeho robusnou postavou ustupovať dozadu, hlbšie do malej miestnosti ktorá mala byť jej príbytkom na tejto lodi. Rozopol si kabát, v ktorom ukrýval svoje malé pomôcky a začal ich po jednej vyberať na malý stôl, ktorý sa nachádzal vedľa postele. Strach, ktorý žene videl v očiach ho vzrušoval. Nie sexuálne, ale cítil sa ako boh. Videl, že sa snaží utiecť, ibaže nemala kam. Neboli tu žiadne okná, ani dvere ktorými by mohla vybehnúť von z kajuty. Jediné, ktoré tam boli, zahatal on svojou postavou. Žena si vystrašene sadla na postel. Vyzerala inteligentne, lebo sa ani nepokúšala búchať na steny. Vedela, že príde čoskoro smrť. Ale takto to bolo vždy. Asi to bolo jeho pokojným vyžarovaním, lebo doposiaľ žiadna obeť sa nebránila.*

Volám sa Tieň.* slušne sa predstavil, zatiaľ čo si vyzliekal kabát a pokladal ho na stoličku.*

Teší ma, doktorka Steevansová.* povedal, keď si prečítal meno na jej pracovnom plášti. Sadol si vedľa nej na postel a zahľadel sa na svoje končeky prstov.*

Viete, kedysi som bol sám doktor. O človeku viem všetko čo sa vedieť dá. Preto nemám ani odtlačky prstov,* povedal a pritom zamával doktorke prstami pred očami, *no nie je to super? Ako doktorka isto viete prečo som to urobil a aj ako.* Nadýchol sa a opäť pokračoval v tomto svojom monológu, ktorý potichu viedol.*

Sľubujem vám, že vás nebudem trápiť. Viete, ste mi sympatická.* povedal a smutne sa na ženu vedľa seba usmial.

Potom sa postavil a ani si žena nestihla všimnúť a v rukách mal chirurgický skalpel. Rýchlym ťahom jej podrezal hrdlo a sledoval ako život vyteká spolu s červenou tekutinou teraz všade vôkol neho. Nežne, akoby to bola jeho milenka sa nadklonil nad umierajúcu ženu a pravou rukou jej podložil hlavu. Zadíval sa do jej očí v ktorých práve tak vyhasínal život a farba mizla z jej kedysi ružových líc.*

Je mi to ľúto, drahá kolegyňa.* zašepkal práve vo chvíli keď videl, že čoskoro príde ženin posledný výdych. A ani to tak dlho netrvalo a žena bola mŕtva. Venoval jej ešte tiché rozhrešenie a potom začal so svojim rituálom. Doktorku vyzliekol do naha, zašiel ku kohútiku a namočil špongiu pod studenú tečúcu vodu. Poumýval ju na miestach kde vedel, že bude s ňou niečo robiť. Líca a okolie bruška. Spokojne vzal do rúk skalpel a začal pracovať na svojom diele.

*****
O pár hodín sa Tieň vyplížil z kajuty a zmizol za rohom chodby. Síce ten náhly skrat, alebo ako to mohol nazvať, Thanatosu mu spôsobil menšie problémy, ale akonáhle bola situácia zachránená a loď normálne letela, urýchlene odišiel, pričom dvere ostali otvorené a z vnútra kajuty vychádzala prekrásna vôňa čerstvo uvarených jedál. Na stole boli naservírované tri taniere. Na jednom bolo jedlo z líčok, na druhom z pečienky a na treťom zo sleziny a na posteli.. Na posteli ležala mŕtva doktorka oblečená iba v spodnom prádle, pričom z rán jej v pramienkoch vytekala krv. Z rán v oblasti líc a bruška.

Tieň vedel, že bude opäť vraždiť.. Vtedy, keď to budú všetci najmenej čakať.

Všade bolo hrobové ticho, iba jeho smiech sa hrozivo odrážal od stien chodieb Thanatosu... Pomsta je sladká.*