Vesmírna loď

* Bolo úplne zbytočné, aby pokračoval smerom k biologickým laboratóriám a len čo zašiel za najbližší roh chodby stáčajúcej sa doprava od hlavnej riadiacej miestnosti Thanatosu, rozhodol sa prejsť do vlastnej kajuty. Kvet, ktorý ešte donedávna opatrne držal v ruke ako ten najväčší poklad pri najbližšej vhodnej príležitosti keď ho nikto nesledoval zahodil do šachty na mechanické drvenie odpadu. Tá úbohá rastlina zacítila svoj blížiaci sa koniec, a tak sa zo všetkých síl snažila udržať výhonkami na jeho plášti no ani to jej nepomohlo keď sa jej Drew rozhodol zbaviť. Nijaký odpor nemohol zlomiť jeho úmysel. Dokonca ani skrat, ktorý prešiel trupom lode ako pri útoku. Obyčajné chvenie, myslel si Drew, pretože o malú chvíľu už bolo všetko v poriadku. Niekedy sa to stávalo keď Thanatos prechádzal cez pásmo asteroidov takže sa nezačal obávať.
V podobných úvahách by možno prešiel celú tú spleť chodieb, odbočiek a poschodí nebyť náhleho popudu, ktorý ho prinútil pozrieť vľavo práve vtedy keď vchádzal do druhého obytného sektoru s kajutami. Chodba, do ktorej hľadel bola tichá, skľučujúca aj pri umelom osvetlení kľajúcom oči a zvláštne... bola by hladká, neprerušovaná keby jedny z dvier neboli dokorán otvorené. Malá čierna diera vťahujúca do seba všetko svetlo, malá čierna diera prepúšťajúca len jediné... sladkastú vôňu uvareného mäsa. Drew ju spoznal takmer s bytostnou presnosťou a v omámení, zvedavosti, proti ktorej nemohol bojovať sa podriadil sile ťahajúcej ho bližšie k mĺkvemu otvoru ako rozorvanej rane na hladkom tele chodby. A predsa keď z minulosti opäť precítil deň kedy sa sám stal živou pochodňou a žrádlom pre neukojiteľné plamene jeho mäso prepúšťalo tuhý pach spáleniny, zrazeninou syčiacu krv, bolesť.. no to čo cítil teraz... bolo príjemné, v ústach sa mu zbiehali sliny akoby ho niekto neviditeľný lákal na hostinu. Nemohol sa mýliť a predsa ho to, čo v izbe zbadal na malú chvíľu prekvapilo. Obraz ohavnosti, ktorý často sám vídal vo svojich snoch, nevedomých i tých bdelých, pretože odrážal celú hĺbku jeho vlastnej nenávisti. Preto po prekvapení, rýchlom obzretí sa cez plece či je chodba ešte stále prázdna, vošiel s chvatom do vnútra kajuty pričom dvere nechal aj naďalej otvorené. Nebál sa, že sa ho niekto odvážil upodozrievať z vraždy, pretože už jeho samotný výzor svedčil za jeho alibi a nevinu. Vekom a skúsenosťami vysušený starček by nedokázal spáchať akt takého ohromujúceho a desivého násilia, ktorý sa musel nezmazateľne vryť do mysli všetkým, ktorý pozreli na znetvorené ženské telo.
Drew cítil ako sa ho začína čoraz viac zmocňovať záujem. Ako niekto komu podobný zločin nebol nikdy cudzí, ba časom ho začal čoraz viac privádzať k dokonalosti, nemohol neobdivovať vrahov zmysel pre dramatičnosť podfarbenú ochucujúcou dávkou výsmešnosti. Ako prvý ho zaujal stôl s prichystaným jedlom, hlavná pochúťka dňa ako to Drew v duchu okomentoval s chladným polúškrnom na perách. Istota bola istota, a tak si predtým než sa dotkol krajného taniera natiahol rukavice, ktoré nosil vo vrecku ako nevyhnutný doplnok vedca. Teraz sa mu milou náhodou zišli.
Z uvarených orgánov už nestúpala jemná sieťovitá para no keď ukazovákom ďobol do menšej porcie mäsa ešte aj cez rukavicu na končeku bruška cítil teplo. Takže k vražde muselo dôjsť prednedávnom. Drew celkom mimovoľne preletel pohľadom po miestnosti a jeho podozrievavé chladné očká kontrovali každý tieň v izbe. Nie, nikto tam nestál. Nikto tu nebol okrem neho a tejto mŕtvej ženy, doktorky Steevansovej, ako si prečítal na menovke vyšitej čiernou niťou k vedeckému plášťu preveseného cez operadlo stoličky.
Samotná doktorka ležala na posteli, sporo odetá do spodnej bielizne a kúpajúca sa vo vlastnej zaschýnajúcej krvi. Symfónia pre vrahov pohľad. Bolo tu všetko čo sám považoval za vrchol geniality a umenia nakladať so slabším článkom života.
Naklonil sa bližšie k posteli a tvár priblížil celkom blízko k miestu kde mala doktorka kedysi líce no teraz jej tam zívala len krvavá prázdnota ohraničená rovnými líniami. Rezná rana bola vedená až s chirurgickou presnosťou a dokonalou precíznosťou takže okraje neboli skľavené, hrčovité ani potrhané čo by značilo, že vrah konal z náhleho popudu. V amoku. Nie, pomyslel si Drew a hlavu sklonil ešte nižšie až zacítil kovový pach krvi. Tento vrah vedel veľmi dobre čo robí, vychutnával si každú jednu sekundu a so zvrátenosťou, ktorej Drew veľmi dobre rozumel, zohavil telo krásnej doktorky na príšeru z nočných môr. Na oboch stranách tváre zívali prázdne otvory odhaľujúce zakrvavený vlhký chrup od posledných stoličiek až po špicatejšie očné zuby. Mazľavý jazyk sa krčil vzadu v hrdle ako do krvi zbitý pes a skrz škáry v zničenom svalstve presvitalo svetlo z chodby. Aj ďalšie rany na tele boli presné, ťahy jemné, premyslené a nenáhlivé. Drew sa po pár minútach zaujatého skúmania povystieral zo stuhnutých ramien a chrbta akoby sa skončil zaujímavý televízny prenos a zaujal svoju dobre nacvičenú stareckú pózu. Len tvár mal skrivenú spola núteným obdivom a spola rozhorčenosťou pretože sa zdalo, že nie je jediným človekom na palube Thanatosu, ktorý mal skryté plány. Mohol mu tento vrah skrížiť cestu? Aký dopad bude mať jeho čin na život medzi posádkou? Ako poznal kapitána bude sa snažiť celú vec dočasne ututlať, aby nevyvolal paniku a zatiaľ zo všetkých síl pôjde po vrahovi na vlastnej lodi. Drew len dúfal, že sa vrah, ktorý tu vykonal takú kvalitnú prácičku, nenechá príliš uniesť svojou vlastnou geniálnosťou, prípadne by tiež nebol spokojný keby urobil raňajky z niekoho na koho si už on sám dlhšie brúsi zuby. Všetci ostatní mu boli ukradnutí. Vlastne keď sa bude kapitán a ostatní členovia posádky zožierať nad polapením vraha možno mu to poskytne viac času na jeho vlastnú pomstu. Dovtedy... ho vrah nezaujímal. Dokonca sa Drew rozhodol trochu napomôcť jeho úmyslom a rýchlejšie rozšíriť hrôzu medzi posádku. V strachu robí každý chyby a kapitán určite nebude výnimkou. Preto si Drew opäť spomenul na deň kedy stratil odraz vlastnej tváre v zrkadle a objavil svoju hlbšiu podstatu, od ktorej ho už nič neodvádzalo. * Vražda! * zakričal z plných pľúc a ten zvuk znel príšerne. Tak príšerne aká príšerná bola bolesť keď mu horiace mäso v kusoch odpadávalo z tela. Len v spomínaní v sebe vedel nájsť dostatok hereckého umenia, ktoré by vyjadrovalo strach, zúfalstvo a naliehavosť. * Vražda! * zakričal znova vybehnúc z izby akoby vrah šiel aj po ňom. Bolo len otázkou času kedy ho niekto vypočuje, zastaví a sám sa pôjde na vlastné oči presvedčiť, že ani vo vnútri oslavovanej, všetkými uctievanej lode Thanatos, nie je bezpečne.... *

* Tušil čo sa asi mohlo stať. Áno, tušil to s takou presnosťou s akou by vedel dať aj odpoveď na otázku kde a s kým práve bola Bryanova sestra. „ Freya!“ zamrmlal si Lee popod nos no oči už nestihol prevrátiť v neklamnom náznaku pochopenia, veď kto iný by mohol poznať to čo sa s loďou deje ak nie ten čo ju sám navrhol, ten, ktorý pracoval dňom i nocou, aby predstavu priviedol k hmotnej podstate a nakoniec aj tú hmotnú podstatu vdýchol reálnemu životu?
„Thos!“
Prístroj, na ktorom tak donedávna usilovne pracoval, pretože sa mal stať kľúčom k Rowaninmu odpusteniu sa zrútil na podlahu laboratória kde sa rozbil na niekoľko úlomkov len čo loď stratila kontrolu. Pred bezmála hodinou bol ešte na mostíku, a tak vedel, že sa nemohli dostať do pásma asteroidov a nikto mu nehlásil žiadnu poruchu. Keď všetky prístroje začali doslova blaznieť a chvenie neostalo len pri vonkajších plášťoch no citeľné bolo aj vo vnútri lode Lee začal mať jasnú predstavu o tom čo asi stojí za katastrofálnym zlyhaním celého systému. Len čo bol schopný znovu sa vzpriamene postaviť na nohy a Thanatos už opäť pokojne rozrážal vzduchoprázdno vo vesmíre v odchýlenom kurze začali sa mu postupne hlásiť velitelia všetkých systémov priamo z mostíka. Ako prvý sa ozval Gideonov hlas:
- Pane, neviem čo sa to pred pár minútami stalo...! ale teraz už všetky prístroje hlásia opätovnú kontrolu nad systémom...-
Potom Mathien: - ... bolo to masívny skrat v prúdovom rozvode, ale pane neviem nájsť jeho ohnisko... – zmätok - ... zdá sa akoby ten skrat nastal v jednu jedinú chvíľu po celej lodi...
Dagar : - ... v každom prípade už pracujeme na kontrole všetkých prístrojov a systémov. Zatiaľ sa zdá, že je všetko v poriadku a nič nie je poškodené iba tých niekoľko sekúnd nás odchýlilo od pôvodného kurzu...
Anotien: - Letíme v súradniciach 02- 48-81, rýchlosť 47 tarov , výkon nezmenený, všetky motory opäť fungujú... Pane, smieme sa spýtať čo to dopekla bolo? Nikdy predtým sa niečo takéto nestalo.
Lee by mohol hovoriť len o svojich domnienkach a keby sa mu ich pravosť aj potvrdila rozhodne by nebol taký horlivý v ich objasňovaní. Na jednej strane sa ho začal zmocňovať hnev no na strane druhej dúfal, že na príčine tohto skratu bolo to čo si myslel, pretože inak by to bolo zlé. Veľmi, veľmi zlé...
- Ešte raz skontrolujte či všetky prístroje a systému fungujú tak ako majú. Keby ste objavili akýkoľvek problém, bez ohľadu na závažnosť, okamžite sa so mnou skontaktuje. Ja zatiaľ skontrolujem vnútorný trup lode.- Leeho hlas znel jasne a rozhodne. Bolo zrejmé, že nateraz je to pre posádku jediný zdroj informácií aký im mohol poskytnúť, a tak bez sťažností či ďalších otázok sa začal každý venovať svojej práci. Spojenie sa prerušilo a Lee mal konečne možnosť ísť skontrolovať „ vnútro lode“. Samozrejme však jeho prvé kroky viedli k Thosovej kajute. Ak výpadok nebolo možné lokalizovať, ale prejavil sa v jednu chvíľu na celej lodi potom o tom mohol niečo vedieť jedine Thos, ktorý bol s Thanatosom veľmi úzko prepojený. Dalo by sa povedať až bytostne, a to bolo to, čo teraz Leeho trápilo najviac. Prečo na to nepomyslel skôr? Bolo chybou dať Thosovi možnosť cítiť?
Otázky, ktoré kládol v duchu sám sebe sa rozplynuli v okamihu ako na ohybe chodby vrazil do Nej. Do Rowan. Zdala sa byť rovnako prekvapená ako on, možno o niečo viac vystrašená, s bledou tvárou a chvejúcou sa spodnou perou- neklamný znak veľkého rozrušenia aký u nej vypozoroval už dosť dávno.
- Rowan..- pretisol jej meno cez stiahnuté hrdlo akosi cudzo a jemu samému sa ten tón nepáčil. Predstavoval si, že keď sa Rowan postaví zoči voči a prehovorí k nej bude citlivý a hlavne pokorný lebo si uvedomil svoju vlastnú hlúposť. No Rowanina chvejúca sa spodná pera zapôsobila celkom inak. Odrazu vycítil, že sa stalo niečo zlé. V predzvesti toho zlého stuhol a nepúšťal Rowanine napäté ramená z objatia.
- S Thanatosom je už všetko v poriadku nemusíš sa báť.- chcel ju upokojiť aj keď ešte nepoznal celú pravdu.
Rowan však rýchlo, takmer v panike pokrútila hlavou, vymanila sa z jeho pevného náručia a chytila ho za ruku. Ťahala ho za sebou, opačným smerom akým bol mostík a Thosova kajuta.
- Počula som krik. Lee...- hlas sa jej zachvel rovnako ako sa chvela aj jej spodná pera. Bola veľmi rozrušená... - .. niekoho zavraždili!
- Čože? – Leemu v okamihu vyfučali z hlavy všetky predchádzajúce predsavzatia. Spolu s Rowan, držiac sa za ruky, utekali tým smerom odkiaľ Rowan ako prvá počula osudný krik. To nie je možné – uvažoval Lee horlivo no rýchle tempo krokov nezmiernil. Ako mohol byť na palube vrah , ako bolo vôbec možné, že došlo vražde keď tu bol Thos, ktorý vedel o všetkom čo sa na lodi deje? Alebo tá nehoda... *

* Čas ponímal v niekolkych sferach. Nielen ako minulost, o ktorej vedel vsetko co potreboval, nielen ako pritomnost, ktoru analyzoval, nielen ako bududcnost, v ktorej povacsine prezvali vsetky bytosti schopne vyssieho rozumoveho zmyslania. Cas bol pre neho nepodstatny, pretoze on sam mohol zit celu vecnost no v tejto chvili, ked stratil kontrolu, ked sa celkom odpustal od svojej holej existencie, na ktoru bol vopred vybraty a určeny sa citil... ako jeden z nich. Ako jeden z tych tvorov dychajucich vzduch, citiaciach svoje srdce bit v hrudi nezamenitelnym rytmom zivota... citil, že by mohol zomriet. Skutocne zomriet ako ked sa ten zivotodarny dych zastavy a srdce prestane pumpovat do tela krv a nikdy by sa nevratil spat k umelemu bytiu nebyt toho hlasu. Jedineho hlasu, ktory ho mohol zastavit a zavratit spat, pretoze ten jediny... mu dal vsetko. Ona mu dala smrtelnost, teraz to poznal, teraz okusil co je to zivot, co je to neridit sa kazdu sekundu presnym postupom- vedomym ci podvedomym a byt slobodny. Vratil sa. Spat do svojho tela androida so skusenostou z ineho sveta, ktora ho uz nikdy nemala opustit ale stat sa jeho sucastou. Opat sa napojil na hlavne riadiace centrum Thanatosu v jednej jedinej milisekunde skontroloval celu lod a zistil ze je vsetko vporiadku. Thanatos sa vobec nezmenil, ale Thos uz bol celkom iny. Pozrel na Leslie, chytil ju za ruku a prehovoril hlasom chvejucim sa... uzasom, prekvapenim... niecim na co nemohol njast slova. * Toto je zivot? Toto citis stale?

*Len čo sa loď upokojila a Thos dal všetko do poriadku, musela sa nad jeho otázkou usmiať. Keby len vedela čo je to život a aký ma zmysel. Otázka ktorú si kládli milióny ľudí, mimozenšťanov, iných rás...bytosti od detí po starcov...no nikto nepoznal odpoveď. Zmysel života ako takého bol pre každú jednu osobu záhadou.* Neviem Thos...* takmer vždy sa odpovedi „neviem“ snažila vyhýbať, no teraz mu nevedela nijako logicky a súvisle odpovedať* život je zložitý nielen pre teba, ale aj pre bytosti ktoré sa narodili. Každý deň dýcham, jem, pijem...rovnako ako ostatní, no keď je to pre teba samozrejmé, postupne to nevnímaš ako niečo výnimočné. Si jeden z veľkej skupiny, prežívaš takmer rovnaký osud ako ostatní...neviem čo je to život. To čo si zažil patrí k životu, no je to len zlomok toho čo všetko ti možnosť cítiť prináša.* položila si hlavu na jeho rameno a pozrela na ruku, ktorú jej držal* a nie necítim to stále. Aj keď sa snažím žiť naplno, sú dni keď sa cítim taká mŕtva a prázdna, keď ma nič nebaví a cítim sa ako obyčajný živoriaci červ. Je to zvláštny pocit, keď nevieš čo robiť, iba tak beháš a nič ťa nezaujíma, chcel by si len sedieť a hľadieť do ničoho.* palcom mu prešla po ruke a jemne sa usmiala* a ten pocit vzrušenia, nie ten tiež nezažívam stále. Treba na to správnu osobu a nejaký cit...no vždy to bol len kúsoček toho aké úžasné to môže byť...

*Konečne. Ako prvé prileteli hrdličky, pomyslel si so zvrátenou rozkošou Drew akonáhle sa na chodbe objavil Lee s Rowan. Ich dvoch nemal nikdy veľmi rád. Vlastne ich nenávidel len o niečo menej ako kapitána a jeho dokonalú ženičku, pretože Lee bol kapitánov veľmi dobrý priateľ a on ho takmer vždy poveril velením na lodi v čase jeho neprítomnosti tak ako sa tomu stalo aj teraz. Lee bol len obyčajný podlízač a nič viac, chlap bez perspektívy dlhšie si udržať vzťah teda neschopný babrák, ktorému len zhoda náhod a šťastie bláznov preukazujú službu na ceste za úspechom. Drew bol dokonale spokojný, že na jeho prvé volanie po niekoľkých minútach pribehli práve títo dvaja.
Ako doktor Emerson sa nepotreboval sústrediť na nič iné len aby dokonale zahral rolu na smrť vystrašeneho starca. Zastavil hlavneho technika a lekárku na polceste k otvoreným dverám kajuty kde sa stala vražda a groteskne gestikulujúc rukami, chvejuc sa na celom zacal rýchlo spola nezrozumitlen blabotat o tom čo videl.* Vrazda! .... Priamo tu.. priamo za tymi dverami ... take strasne... take monštrózne a obludne... krv a ... a ...* upadol by do mdlob keby ich vedel predstierat tak aby mu vsetc i uverili ale zatial clekom stacilo ked kutikom oka zachytil narastajucu skupinku zvedavcov taktiez sa blizit k nim trom preto sa len zosuchol povedla steny akoby mu nohy vypovedali poslusnost a stale si niečo brblal popod nos. Robil zo seba blazna aj za cenu že mu doktorka pichne niečo na upokojenie a tak na chvilu otupí. No nie na stalo a vtedy vsetko este len prikrasli a pri vypovedi ho aj tak nebudem moct nikto obvinit. Naozaj bol dokonale spokojny so svojim hereckym vykonom aj s maskou profesora Emersona , ktora mu zarucovala nedotknutelnost a imunitu.*

* Lee ešte netušil celkom presne čo sa stalo aj keď slovo vražda znelo dosť jasne a hrozivo. Nedalo sa len tak ignorovať pretože predpovedalo na palube a medzi posádkou veľké zmeny nevnímajúc ani množstvo problémov. A kapitán teraz nebol na lodi, aby mohol zasiahnuť v tejto zložitej situácií a na všetkých uplatniť svoju neochvejnú autoritu, ktorej sa každý musel chtiac či nechtiac podriadiť. On , Lee bol len vedec , ale prebral všetku zodpovednosť, ktorú mu Cass vložil do rúk na čas svojej neprítomnosti. Cítil akoby niečo z Cassovej sily, autority a rozhodnosti prešlo aj na neho takže ešte skôr než vkročil do miestnosti kde sa odohrala vražda jediným rozkazom všetkých zvedavcov zavrátil späť.* Všetci nech sa teraz okamžite vrátia do svojich kajút a nevychádzajú z nich kým k tomu nebudú vyzvaní kapitánom alebo mnou.* to čo viselo v ovzduší, strašná predzvesť nečakanej hrôzy, ktorá ich dostihla na zdanlivo najbezpečnejšom mieste vo vesmíre menila všetko, akékoľvek pravidlá platiace predtým. Teraz všetci urobili tak ako im to nakázal kapitánov právoplatný zástupca, ktorého už aj beztak všetci poznali a dôverovali mu ako kapitánovmu najlepšiemu priateľovi. Zatiaľ Lee vedel, že by bolo zbytočné, aby prítomným rozkázal mlčať, pretože už na to bolo bezpochyby aj tak neskoro a pri vyšetrovaní sa budú pýtať každého jedného pretože vrah tu ešte stále bol a nemohol sa len tak stratiť... no potom čo Lee videl vo vnútri kajuty potichu zanadával a prial si len jediné aby sa to monštrum prepadlo priamo do horúcich pekiel aj keby pri tom musel obetovať časť Thanatosu. Rowan mu najskôr len nakukla cez plece pretože svojou vysokou postavou zahatal vchod do kajuty no keď už raz zbadala to čo on počul ako ju na pár sekúnd naplo a to ako doktorka bola zvyknutá na všetky možné nechutné zranenia.*
- Bude treba prehliadnuť telo a stanoviť čas smrti... – ozvala sa priškrteným hlasom Rowan keď nad sebou opäť získala kontrolu. - ... Urobím to..- dodala ešte mimochodom a akoby v horúčkovitom tranze odbehla po svoje nástroje. Zatiaľ sa s telom viditeľne nehýbalo, jedine Lee pristúpil k tanierom s hrozným obsahom a pohľadom preletel po polonahom tele doktorky Steevansovej, ktorú poznal len zbežne z pracovných formulárov. No všimol si, že krv všade okolo nej aj na jej tele eešte nestihla dostatočne zaschnúť a zraziť sa preto posunkom privolal do izby Morisa, člena vnútrobojovej skupiny, ktorý bol jedným zo zvedavcov no nevrátil sa do svojej kajut ypretiže predpokladal svoju nápomocnoť a predpokladla správne.
- K vražde muselo dôjsť len pre niekoľkými hodinami Moris... musíš o tom infomovať posádku na mostíku. Všetkých, ktorí sa tam zdržiavali väčšinu dňa zadrž a ostatných pošli do izieb. Potom zostaneš pri kapitánovej mažleke a nepohneš sa od nej. –
Leeho hlas ani nemusle vyznievať tak chladne keď hovoril o Tesse ale nechcel si ani predstaviť ako bude Cass šalieť keď sa dozvie o tomto ohavnom zločine spáchanom na jeho lodi, v stálej blízkosti vraha keď bola na palube aj jeho tehotná žena.
- Nepohnem pane.- Morisov hlas bol pevný a Lee vedel že si bude dokonale plniť svoju povinnosť. Aspoň v tomto bol na chvílu bezpečný. Teraz už len s mrazivym pocitom cakal na Rowan a s pocitom neskutocnej nocnem mory hladel na mrtve telo ženy na posteli.

Gratchem Blake

*Myslím teda som. Mladá žena sa pokúšala previesť túto vetu aj do skutočnosti, no jej telo sa práve rozkladalo na milióny drobných častíc, ktoré sa krútili stále dokola. Jasné zelené oči upierala na veľký reklamný plagát akejsi parfumérie, ktorá viac vsádzala na akéhosi mladého sexi herca škeriaceho sa z plagátu, než samotnej vôni. Pohľadom kĺzala po mokrej pokožke svalnatého chlapíka, keď jej zvuk zapínajúceho sa stroja všetko pokazil. V nohách pocítila chvenie, pred očami sa jej začali rozlietavať do strán, rovnako ako zvyšok tela. O pár sekúnd už nevnímala nič, telo, myseľ ani srdce. V takomto stave boli myšlienky nemožné, bytosť ktorá letela teleportom vlastne na krátku chvíľu neexistovala. Nebola prítomná ani na jednom mieste, jednotlivé čiastočky tela leteli vesmírom na najrôznejšie miesta.
Keď znovu otvorila oči, zreničky mala zúžené a unavené. Na krátku chvíľu si vybavila tvár staršej ženy, s ktorou debatovala počas čakania na „odvoz“. Zrelá štyridsiatnička jej ešte počas vyčkávania so záujmom vysvetľovala, ako pravidelne pri tomto druhu cestovaní vracia. Gratchem sa jej síce snažila všemožne vysvetliť, ako si toto všetko len navráva a jediný dôvod prečo jej býva zle je strach, žena si povedať nedala. Cestovanie teleportom však nebolo pre žalúdok nepríjemné, bol rozložený na častice, takže ťažoba žalúdka nepripadala v úvahu. No ten strach, ktorý žena prežívala len čo sa niekde šuchlo slovo „teleport“ bol dostatočným dôvodom pre precitlivený žalúdok.
„Identifikujte sa!“ vyzval ju hneď pri príchode muž v uniforme. V ruke zvieral zbraň, ani jej nevinná tvár nepoľavila na jeho povinnostiach.
Z vrecka vytiahla identifikačnú kartu, ktorú jej dal šéf, len čo ju poveril hádam najzaujímavejšou výpravou jej života. Ísť na najznámejšiu loď Telarionu, viaceré jej kolegyne jej to len ticho závideli. Vlastne, niektoré ani nie tak ticho. Dakota si jazyk pustila na špacír pri prvej príležitosti, no od nej Gratchem ani iné nečakala. Svoje kolegyne už poznala ako vlastnú dlaň, väčšina z nich sa o svoju prácu nijako nestarala. Odpracovali si sedenia a bežali domov či do baru. No pre Gratchem to bolo viac, zaujímalo ju špáranie sa v ľudských mysliach, to opatrné skúmanie ich myšlienok a pocitov. Nedala sa odradiť ani tými typickými poznámkami, nech beží vyšetrovať ľudí do blázninca, jednoducho ju to zaujímalo. A teraz tu mala celú posádku, od radových zamestnancov až po kapitána. Samozrejme dostala zložky s jednotlivými základnými údajmi, no tie boli len akýmsi vodítkom pri výbere osôb, ktoré ju budú zaujímať.
„Tu sú aj povolenia a samotné poverenie,“ položila mu na stôl úhľadne zopnutý spis a čakala. Tvár mala pokojnú, bez pochybností či hanblivosti v novom prostredí, čo sa však nedalo povedať o mužovi. Z nejakého dôvodu bol nervózny, stále si rukou vchádzal do vlasov či sa pohrával s hodinkami.
„Psychologička?“ opýtal sa opatrne, viditeľne váhal. Niektorí sa naozaj obávali, či vyslovením profesie danú osobu neurazia.
„Áno, môžem ísť?“
Zelenými očami prebehla po mužových rukách, ktorý si sústavne stláčal dlane k sebe a neisto skákal pohľadom k papierom a k nej.
„Nemusíte mať pochybnosti,“ poznamenala, reagujúc na signály jeho rúk. „Viem čo sa tu udialo, je to jeden z dôvodov prečo som tu.“
„Kapitán je mimo lode, počas jeho neprítomnosti velí lodi Lee Monegen, je práve na mieste činu. Sektor G13, kajuta H 24.“
O všetkých skutočnostiach už bola informovaná, no vyplašený a zjavne rozrušený vojak by prerušenie svojho vysvetľovania nemusel prijať práve najlepšie.
„Ďakujem, určite sa nestratím,“ krátko kývla hlavou a pohla sa preč.
Po chodbách sa ozýval dupot nôh, členovia posádky sa presúvali do svojich kajút, zatiaľ čo ona ako sivá myš cupkala v drobných balerínkach po lodi. Telom jej prešli zimomriavky, niekde na tejto neobyčajnej lodi je vrah. Robila už „x“ psychologických portrétov, no vražda bola nová aj pre ňu. Do životopisu si síce mohla uviesť kurz sebaobrany, no ten by ju pred nejakým psychicky narušeným indivíduom nezachránilo. No rovnako predpokladala, že vrah sa buď skrýva alebo sa pokúša asimilovať do prostredia, hrať sa na člena posádky. Mohol byť v hoc ktorej kajute a nikto by ho neodhalil. Kráčala však napriek tomu obozretne, bolo ešte skoro robiť nejaké závery či úvahy.
Sektor G13 nebol až tak ďaleko ako si spočiatku myslela, pričom hľadanie jej značne uľahčili skupinky vracajúce sa z miesta činu. Tváre jednotlivých osôb sa dali rozdeliť na viaceré skupinky – prvá, to boli zhnusené tváre, ktoré sa s krvou stretli možno po prvý raz. Druhé boli prestrašené a samozrejme aj zhnusené, len ten strach bol očividnejší a tretia boli zvedavci, ktorí by sa najradšej na miesto činu nasťahovali.
Okolo dverí bola aj napriek tomu skupinka, aj keď ona hľadala tvár, ktorú si prezerala v spise Leeho Monegena* pán Mongen?* oslovila pomerne mladého muža, ktorý viditeľne na niekoho čakal* Prajem pekný deň v rámci možností...* očami prebehla po tvári muža, ktorý mal teraz všetko na povel* som doktorka Gratchem Blake* predstavila sa, no bola si istá, že muž ešte nemal byť kedy informovaný o jej príchode* a v blízkej budúcnosti budem robiť psychologický rozbor vás a iných vybraných členov posádky Thanatosu* dodala s prívetivým úsmevom, ktorý však nemal pôsobiť nijako nevhodne v danej situácii* úprimne dúfam, že vám tým pomôžem prešetriť tento incident...* pohľadom skĺzla k dverám, no cez tie sa jej oči nedostali.*

TIEŇ

*Díval sa na ten rozruch čo vôkol seba spôsobil a bol na seba hrdý! Vedel, že teraz začne panika a tomu sa nesmierne tešil. Nebolo pre neho zapojiť sa do davu ľudí, čo hľadeli na tú hrôzu čo sa stala doktorke Steevansovej. Stačilo si iba zložiť kapucňu na svojom čiernom plášti a potom vyzeral ako každý čo pracuje v podpalubí lode. Bol nadšený. Priam blažený. Cítil sa, akoby svetu urobil niečo dobré. Niečo prospešné. A aj keď to tak nebolo, on sa tak cítil. Vrahova myseľ sa predsa vždy líšila od mysle nejakého normálneho človeka. No toto sladké blažené opojenie nevydržalo dlho. Až kým neuzrel postavu pre ktorú sa tu ocitol. Krv v ňom zaraz vzkypela a bol by ochotný skočiť tam a jedným šmahom ruky zabiť. Po celom tele ho chytila strašná triaška a musel silno zaťať päste. V návale toľkej nenávisti musel z hlboka dýchať. Vyzeral akoby mu prišlo zle z toho pohľadu do kajuty čo uzrel a preto ho pár okolostojacich mimozemšťanov začalo podopierať. Tieň sa na nich galantne usmial a šepol, že mu nič nie je, že to prejde. Aj keď im kázali rozostúpiť sa, pár jedincov predsa len ostalo sledovať z opodiaľ a to využil. Pridal sa k nim a so zatajeným dychom sledoval čo sa okolo dialo. Po chvíli začal svôj hnev natoľko ovládať, že sa rozprával s mimozemšťanmi okolo seba. Prestal však, keď si všimol, že prichádza posila. Stopercentne je to psychologička pomyslel si pre seba v duchu a musel sa zasmiať. Vari si myslia, že táto žabka im pomôže??? Ts! Moc mladá. Moc mladá. Ale zato chutná. Kto vie, ako by chutili práve jej líčka.... Tieň spokojne, že videl všetko čo mal a hlavne čo chcel, pozrel do kamery nad ich hlavami, usmial sa a zakýval. Vedel, že neskôr bude Thos sledovať záznamy či tam náhodou nebol ten ich záhadný vrah. Zachichúňal sa do ticha a pobral sa s najväčšou skupinou, ktorá sa rozhodla opustiť miesto činu. Založil si svoju čiernu kapucňu a zmizol v dave mimozemšťanov, ktorí tiež mali kapucne na hlavách. Vedel však, že akonáhle sa ukázal Thosovi, budú ho hľadať podľa tváre. Preto vytiahol malú pištoľku, ktorú si priložil po bradu a stlačil spúšť. Okamžitá reakcia vstreknutej tekutiny do krvného obehu spôsobila, že jeho tvár za pol minúty bola úplne zmenená. Spokojne sa usmial a potom následoval skupinku, hľadajúc svoju ďalšiu obeť.*

* Lee nebol nijaký vyšetrovateľ aj keď na vraždy nehľadel vždy len z kriminálnych filmov. Mal ich pred očami stále, veď vojna to bola jedna veľká vražda páchaná na nevinných ľuďoch, civilistoch... no v záchvate bojového ošiaľu, keď sedel v kokpite stíhačky nikdy nezapochyboval kto stojí za príčinou smrti. Opäť to bol nepriateľský stíhač. Ale teraz, pri pohľade na niečo tak ohavné ako bolo v tejto kajute, čelili nepriateľovi, ktorého tvár mohla patriť komukoľvek. Musel to byť člen posádky, museli ho vídať na chodbách, rozprávať sa s ním, pretože Thanatos bol síce veľký, ale aj on mal svoje hranice a bez hraníc tu jednoducho nebolo možné prežiť. Toto vedomie ho ohromovalo a vyvolalo okamžitú podozrievavosť. Ktokoľvek bol vrah, bol dosť brutálny na to, aby dal takto všetkým pocítiť svoju všemocnosť a ich vlastnú bezmocnosť čo sa týkalo dosahu na neho. Bavil sa, dával si na čas... už len podľa spôsobu, akým pripravil jednotlivé orgány na tanieri, vysmieval sa im priamo do očí a telo doktorky Steevansovej tu zatiaľ, ponorené do vlastnej krvi, pomaly chladlo akoby v ňom ani nikdy neprúdil horúci život. Teraz sa však potreboval sústrediť na všetko, na všetky detaily, ktoré by im mohli pomôcť chytiť vraha, a preto sa pomocou vnútrokomunikačnej siete spojil s Lotom Santepim, niečo ako hlavným vyšetrovateľom SNT. Lee zatiaľ stál pred dverami do kajuty doktorky Steevansovej, aby dohliadol na to, že sa s miestom činu nič nestane a zostane zachované až do Santepiho príchodu. Možno bolo lepšie, že ho v takej napätej situácií opäť niekto priviedol k plnému vnímaniu okolia a nielen jeho vlastných zmätených myšlienok, pretože sa mu za chrbtom ozval ženský hlas. Obrátil sa teda tým smerom a pohľad sa mu zasekol v očiach mladej ženy. Spočiatku ho prekvapilo, že pozná jeho meno, ale o niekoľko sekúnd na to už poznal príčinu. Psychologička. Mladá. Akoby len prednedávnom skončila školu a teraz bola celá nedočkavá ako si vyskúša v praxi všetky svoje teórie. Niet divu, že v súčasnej situácií zareagoval možno trochu podráždenejšie než ako by bolo vhodné.* Nemusím sa teda predstavovať doktorka Blake, ale skutočne si myslím, že vaša prítomnosť tu niektoré veci ešte viac komplikuje najmä ohľadom na tento „ incidet“ * použil jej vlastný výraz, nie však milo. Bol rozčúlený a áno obával sa čo sa bude diať teraz. Toto nebola vhodná chvíľa. Nikdy sa príliš neponáhľal s dôverou k ľudom, ktorí úprimne dúfali pomôcť niekomu len z presvedčenia, že konajú dobro vlastne skôr sami pre seba, aby sa mohli cítiť užitočne a blysnúť sa skalpom anjelských krídel...* Ale inak samozrejme vitajte na Thanatose.* skutočne to vyslovil ironicky? Ak tak potom len preto že mu za chrbtom hnila mŕtvola.*

Gratchem Blake

*Mala byť prekvapená reakciou tohto muža? Bola pripravená na možno ešte horšie privítanie, väčšina osôb si pri pojme „psychologička“ predstavilo nejakú osobu, ktorá nerobí nič iné len počúva táraniny iných osôb, pchá im do hlavy kaleráby a snaží sa ich priviesť k svetlejším myšlienkam. Alebo videli chorých ľudí, hrajúcich sa s vlastnými vlasmi, prípadne sediacich celé dni na jednom mieste bez slovka. Nevideli nič z toho, čo ich k tejto práci viedlo. Túžba spoznať myslenie ľudí i mimozemšťanov, vedieť predvídať ich ťahy a myslenie. Slová aké použil aj Lee Monegen ju často krát zraňovali, no tie časy boli preč. Už dávno sa proti nim obrnila, aj keď vždy dúfala a chcela zapadnúť. Nechcela byť vytláčaná z kruhu len preto, že robí niečo čo iní považujú za divné a často krát sa pri tom pojme len smejú. Psychológovia tu však už dávno neboli len pre psychicky narušených, ako sa mnohí stále nazdávali* irónie vám nepristane* odvetila, no očami kĺzala po blízkych ľuďoch.* chystali sa sem poslať nejakých kolegov už dávnejšie, pracovať na takejto lodi, nemôcť ísť von a stále stretávať tých istých ľudí...je to náročné na psychiku. Nie nadarmo sa používa výraz „ponorková choroba“. Okrem toho pár osôb znepokojujú vzťahy ktoré tu prebiehajú, očakávajú od najznámejšej lode zodpovednosť a profesionalitu...* v hlase nebolo cítiť narážku na nikoho konkrétneho. Vedela že niečo také by mohlo muža popudiť ešte viac, aj keď nečakala nijaké vrelé privítanie. Také niečo neexistovalo, nie ak sa predstavila ako psychologička. Typické reakcie – smiech a poznámky typu „do kelu, teraz zistí aký som psychopat“ alebo „tá by sama potrebovala nejaké vyšetrenie“ ...bolo toho dosť čo sa dozvedela na svoju profesiu* smiem sa pozrieť?* ozvala sa odrazu, nechcela predlžovať konverzáciu na tému nejakých dôvodov, aj tak to nemalo zmysel. Nečakala na súhlas, ten by asi neprišiel a nasadila si rukavice. Potom otvorila dvere a nakukla dnu. Vedela že Monegen ju bude nasledovať. V prvom momente znechutene skrivila nos, no nezhíkla ani nevyslovila nič znechucujúce. Nikdy predtým nevidela nič podobné, no cestou sem sa psychicky pripravovala na akýkoľvek pohľad. Očami v prvej chvíli prešla po mŕtvom tele, po miestach ktoré boli rezané, potom po naservírovaných tanieroch* váš vrah túži po uznaní, dovolím si tvrdiť že je na seba teraz viac než pyšný a niekde blízko nás sa teší z rozruchu ktorý spôsobil. Nechal tu viaceré body o ktorých očakáva, že sa bude medzi posádkou hovoriť. Najmä tie taniere, chce počuť tie zmätené a vystrašené hlasy, podozrievavé obvinenia...* aj napriek tomu, že si vedela predstaviť ako v mysli Monegena vyzerá a že si určite myslí ako mudruje, nezastavila sa. Kázali jej napísať posudok aj k tomuto a pomôcť ak sa bude dať, takže to mienila aj urobiť* onedlho bude vraždiť znovu...* konečne otočila zelené oči späť k mužovi* ...chuť akejsi zvrátenej slávy sa mu začne máliť a bude chcieť viac, rovnako, ako keby ruch utíchne, potreboval by to zažiť znovu. Nech sa bude diať čokoľvek, onedlho udrie znovu.* myslela to vážne. Bola si svojim tvrdením viaž než istá* vrah obeť možno ani nepoznal, nešlo o osobnú pomstu či hnev voči nej, skôr to bude nejaký psychicky narušený človek či mimozemšťan, ktorý má svoj štýl a prax. Ak si všimnete, išiel len po určitých častiach jej tela, zameral sa na líca a brucho, ostatok ho nezaujímal...

TIEŇ

*Netrvalo mu to tak dlho a čoskoro bol pri svojom hľadaní úspešný. Tentoraz to bol muž. Tešil sa z tohto svojho objavu ešte väčšmi, lebo vedel, že s mužom to bude akčnejšie. Bude sa brániť a možno bude musieť použiť svoju fyzickú silu. Nesmierne sa tešil. Pripojil sa k neznámemu a prihovoril sa mu.

„Je to hrozné čo sa stalo, no nie?“ ..že ju naporciovali ako obyčajné zviera skonštatoval zhnusene a pozrel sa na muža, ktorého prekvapilo že ho niekto oslovil. Ten prikývol a odvetil:

„Áno, to je. Je to hrozné čo sa tam udialo. Chúďa doktorka.“ Ó chúďa doktorka „Viete poznal som ju a bola to naozaj skvelá žena, ktorá nemala žiadnych nepriateľov. Nechápem kto jej to mohol urobiť a prečo.“ rozrečnil sa neznámy a Tieň ho iba počúval. Perfektne sa zabával na tom čo mu muž hovoril. Nemala žiadnych nepriateľov smial sa v duchu a pritom poškuľoval po mužovi, ktorý šiel vedľa neho. Bol štíhlej vysokej postavy, o hlavu vyšší ale zato nevyzeral, že je silnejší. Bude to vzrušujúce ak sa bude brániť pomyslel si pre seba a potom opäť venoval pozornosť mužovi.

„No ja som ju síce nepoznal, ale asi niekto napokon mal svoje dôvody prečo to urobil. Je to smutné.“ skonštatoval napokon a pozrel sa so smutnými očami na svojho spoločníka a budúcu obeť.

„Tak to teda áno. Asi nato niekto mal dôvody, ale až také hrozné? Už len aby chytili toho čo jej to urobil a bude zase pokoj na Thanatose.“ Keby si vedel.

„Som si istý, že sa im podarí čoskoro chytiť toho čo jej to urobil. Normálne sa teraz bojím,“ ó, on sa bojí, aké chutné , „ že toho muža stretnem, alebo dokonca, že ho poznám.“ povedal ustrašene muž a pritom pozrel na svoje prsty, ktoré si nervózne žmolil. Tieň sa iba usmial, tak aby ti muž vedľa neho videl a šepol vražedným hlasom:

„A čo keď ti poviem, že už si spoznal?“ zasmial sa do vzduchu na vystrašenom pohľade muža, ktorému v tom okamihu svitlo s kým má dočinenia. Panika, ktorá mu napumpovala telo adrenalínom v ňom spôsobila okamžitú reakciu. Pravá ruka mu vyletela do vzduchu a udrel Tieňa priamo do sánky, pričom sa pokúsil o útek. Boli v uličke, ktorou neprechádzali často mimozemšťania a tak sa Tieň nemusel obávať odhalenia. Úder, ktorý mu uštedril muž, ho hodil do steny a udrel sa do lopatky, ale to mu nezabránilo, aby ho prenasledoval a úder mužovi vrátil. Keď utekajúceho muža dobehol, udrel ho päsťou do tváre a muža, taktiež ako Tieňa predtým, hodilo do steny. No rozhodol sa, že nebude vyčkávať a uderil znova. Opäť do tváre. Muž sa po údere zviezol na zem a kryl si tvár pred ďalšími údermi, ktoré na neho smeroval Tieň. Ale to mu nepomohlo, aby dostal muža do bezvedomia. Akonáhle muž ležal na zemi a pokojne dýchal pričom na tvári mal škaredé sinky, Tieň sa nad ním nahol a pokojne mu skontroloval pulz. Keď si overil, že muž je v poriadku, vzpriamil sa a poobzeral sa okolo seba. Nikto nečakaný tam nebol a tak mohol pokojne manipulovať s telom. Nadvihol muža a podoprel ho, aby to vyzeralo, keby čírou náhodou niekoho stretli, že chlapíkovi prišlo zle a on ho teraz nesie do jeho kajuty. Ibaže...! Kde je jeho kajuta??? Nevedel mužovo meno a aj keby ho zistil, tak trvalo by mu niekoľko hodín, keby našiel práve tu jeho kajutu. Preto sa rozhodol, že využije prvú kajutu, ktorú nájde prázdnu. Bude musieť riskovať, ale to nebude ani prvý ani poslednýkrát, kedy bude musieť riskovať. A tak sa aj s mužom pohol k ďalším kajutám, ktoré sa nachádzali im najbližšie a zároveň aj v inom sektore než zabil tú doktorku. Pritackal sa s mužom ku kajutám a odložil ho do vedľajšej uličky. Zaklopkal na dvere a počkal. Z vnútra sa ozval ženský hlas. preto sa rýchlo schoval za roh a počkal kým žena opäť zájde do kajuty. Skúsil teda druhú kajutu. Ibaže tam tiež bol obyvateľ a tak postupoval od kajuty ku kajute, kým nebol úspešný. V piatej kajute sa neozval nikto. A tak vošiel dnu, aby sa ubezpečil, že naozaj sa nikto nenachádza vo vnútri. Konečne sa na neho usmialo šťastie. Vyšiel z kajuty a opäť podoprel muža. Odniesol ho do kajuty a položil ho na posteľ. Mal nutkanie počkať kým sa ten muž preberie a nechá ho trpieť, zato že mu spôsobil tú sinku na sánke. Ale nemal toľko času, aby si dovolil takéto harašenie. Preto si obkročmo kľakol nad muža a omotal mu okolo krku drôt, ktorý našiel vo svojich „pomôckach“. Keď muž bol nakoniec mŕtvy, postavil sa a porozkladal si vedľa muža svoje nástroje. A tak ako aj pred tým urobil u ženy, šiel do kúpeľne, nabral si vodu do nádobky a vzal špongiu ktorou poumýval mužovi telo. Tentoraz poumýval kolená a oblasť podbrušia. Dnes mali byť jeho špecialitou kolená a žalúdok. Dnes opäť predvedie kus svojho diela a opäť privedie do rozpakov posádku. Dnešným dňom nastolí na Thanatose chaos a strach. A to bolo to, o čo mu šlo v neposlednom rade. Vyvolať vlny paniky. Áno, áno, presne to chcel a vedel, že sa mu to podarí. Ale po rozume mu stále chodila tá malá psychologička. Aj ona určite príde na radu. Áno, musí ju mať. A s ňou sa bude chcieť hrať. Na mačku a myš, to bola jeho obľúbená hra. A vedel, že jej zvedavá myseľ neodolá pátraniu po tom psychopatovi , ako ho iste nazvala. Vedel, že bude dobrá a dostane sa k nemu napokon tak blízko, že ju nakoniec aj dostane.* Drahá, podpísala si si ortieľ smrti* šepol do vzduchu a potom s hnusom pozrel na mŕtveho muža, ktorý ležal na posteli s rukami rozhodenými po posteli.* Tak teba šetriť nebudem, mladý muž.* oznámil mŕtvole a siahol po skalpely, ktorý bol nádherne vyleštený a čakal kedy bude opäť použitý a Tieň sa už iba pustil do ďalšieho svojho malého diela. Dnes si dá extra záležať. Priložil skalpel k miestu, ktoré bolo najvhodnejšie aby začal prerezávať tkanivá pokožky a pomaly s ako vždy pevnou rukou potiahol.

*****
S dnešným svojím výkonom bol nadmieru spokojný. Opäť miesto činu nachystal tak, aby najviac ohúril, pričom jedlo tak ako aj u doktorky pekne naservíroval na stôl. Dnes však ešte pridal ceduľku so slovami : Dobrú chuť. Ktoré napísal svojím úhľadným písmom a lístok s týmto odkazom oprel o vázičku s umelými kvetmi, ktorá takto chabo zdobila stôl s jeho špecialitami. Vedel, že nikto neochutná to jeho jedlo, ba priam sa im zdvihnú žalúdky, keď uvidia tú ceduľku, ale nedivil sa im. Síce varil jedlá z ľudských orgánov, no sám ich neochutnal a ani by to neurobil. Bola to všetko iba pre efekt. Nič viac a nič menej. A efekt bol zaručený na 100% , tým si bol istý. Veď kto sa každý deň stretne s uvarenými ľudskými pozostatkami??? Nikto a ani tá malá psychologička. Pri myšlienke na ňu sa mu vždy zjavil úsmev na perách. Ale nesmel zabúdať na svoju pomstu. Nato, čo bolo jeho hlavným cieľom. Alebo skôr kto.
Keď si bol istý, že je všetko tak ako má byť a všetky veci má so sebou, opustil kajutu a šiel sa schovať. Tentoraz tak, aby videl človeka ktorý objaví miesto činu. Tak aby si mohol vychutnať celú scénu z prvého radu a tak, aby Thos bol v úzkych. Nemohol ho vystopovať, ani keby chcel a to sa mu najviac páčilo. Od jedného známeho a mimozemšťana, ktorý mu dlžil istú službičku, si jedného slnečného dňa Tieň žiadal sérum neviditeľnosti. Je to vojenské sérum, ktoré sa nedá normálne zohnať, ale Tieň mu raz spravil jednu službičku dohodnúc sa tak, že raz keď on bude niečo potrebovať, vyrovnajú sa, nech by to malo byť čokoľvek nesplniteľné. A tak, keď Tieň šiel do tejto akcie, vedel, že bude potrebovať neskutočné množstvo séra, ktoré ho urobí neviditeľným. A tak zašiel za starým známym, ktorý sľub bez otázok splnil. Bol mu zato vďačný, lebo vedel, že na tohto muža sa môže spomenúť a nemusí ho ani nakoniec zabiť. Z myšlienok ho napokon dostal klokotavý zvuk topánok. Žena. Ani to tak dlho netrvalo. pomyslel si natešene a hľadel smerom k nej. Cítila na chode tú vôňu jedla a tak chvíľu ovoniavala vzduch. Potom s úsmevom prichádzala priamo k dverám za ktorými sa nachádzal ďalší kus paniky, ktorú si pre nich prichystal Tieň. Takže táto žabka býva v tej kajute. pomyslel si Tieň a potom sa usmial. Teda už dobývala. Ani nie o minútu sa ozval prestrašný výkrik z kajuty a žena odtiaľ vybehla s jakotom. Taaak. A môžem spokojne ísť. *

* Tie hodnotiace oči upreté na neho spôsobili, že už v beztak zlej situácií prilial olej do ohňa samotnými svojimi slovami. Bolo to akoby sa ho tá psychologička snažila vyzliecť, ale tentokrát nie jeho uniformu, ale všetky tie obranné múry – pevný výraz tváre, črty stiahnuté starosťou, možno dokonca aj kožu a lebku – len aby sa dostala k jeho myšlienkam. To čo mu na tejto skupine ľudí vždy vadilo bola samozrejmosť s akou robili svoje závery len na základe ich pocitov či pocitov tých, ktorých si vybrali za objekt svojho pozorovania. „ Hej ty? Aký si človek? Počkaj pozri sa na mňa povedz niečo o sebe a ja ťa priradím so skupiny, do ktorej patríš.“ Tieto vety tak dokonale jasne vyjadrené v sebavedomých slovách a záveroch... práve tie neznášal.
Keď sa dozvedel čo to o dôvodoch, kvôli ktorým tu doktorka Blake bola nepohol ani len brvou, aby dal najavo svoj súhlas alebo nesúhlas. Keď niečo nariadili „ vyššie mocnosti“ človek sa musel jednoducho podriadiť. Samozrejme to ešte neznamenalo, že pri tom podriaďovaní sa bude rád spolupracovať. Vlastne mu tejto mladučkej ženy, takmer ešte dieťaťa, bolo celkom ľúto. Pozornosť si vyžadovala rešpekt, rešpekt si vyžadoval poznanie, poznanie si vyžadovalo čas a čas bol niečo čo doktorka Blake rozhodne mať nemohla. Aspoň nie taký, aby dokonale spoznala posádku lode. Jeho vlastná nedôvera voči nej sa už prejavila no keby mal povedať pravdu nebola by to ani tak nedôvera v ňu samotnú ako nedôvera k inštitúcií a k vede, ktorú zastupovala. Navyše bola dosť drzá... to registroval keď sa popri ňom prešmykla do kajuty kde ležala zavraždená doktorka Steevansová. Ale „ vyššie mocnosti“ by rozhodne namietali použiť označenie drzá... len by pokrčili ramenami „ veď si koná len svoju prácu.“ Dopekla, niekedy to naozaj nenávidel.
Stál v tichosti, len počúval doktorkine úvahy a popritom sa obzeral na chodbu či sa vracia Rowan alebo privolaný Santepi. Nikde nikoho. Nakoniec ho však predsa len niečo v doktorkiných slovách zaujalo natoľko, že prešiel až k nej, bez toho, aby si to uvedomil, za chrbát, tak že celkom pokojne jej mohol zvrchu hľadieť na temeno hlavy. * Myslím, že by ste ešte nemali robiť unáhlené závery kým tu nie je vyšetrovateľ a nepovie nám či... obeť nebola pohlavne zneužitá ešte pred vraždou...* vrhol rýchly pohľad na mŕtve sporo odeté ženské telo.* Vraždu z pomsty nemôžeme vylúčiť už z toho dôvodu, že vrah čakal taký dlhý čas... to vám nestojí za uváženie? Bol som svedkom už mnohých prípadov kedy si vrah veľmi dobre naplánoval ako a komu sa pomstí... nielen ako zločin z vášne, pretože tu je viditeľná veľmi dobrá a hlavne dobre načasovaná príprava...* stíchol. Možno prezradil až príliš zo svojich myšlienok, ale niečo v jeho povahe, ktorá nevedela prijímať tak surové a nespracované fakty, ho prinútilo, aby doktorkine tvrdenia spochybnil.*

Gratchem Blake

*Muž ktorého mala pred očami nemal rád psychológiu. Aj keby neštudovala daný obor, z jeho správania, slov či pohľadov ktorými ju obdaroval by si to vyvodila. A samozrejme sa rozhodol aj bojovať. Samozrejme nie násilím, stačilo slovne. Spochybniť jej teórie, len aby jej ukázal že psychológia je hlúposť, niečo menné o čo sa nedá oprieť. * Psychológia asi nepatria do skupiny ľudí ktorú obľubujete...* skonštatovala bez úsmevu.* nejde o závery ale o názor, nesnažím sa vám ho natlačiť do hlavy. Samozrejme vyšetrovanie vraždy nie je moja vec, len som vám chcela pomôcť. Vražda s pomsty by nepotrebovala takéto divadlo, všetko to „jedlo“ ktoré nám nachystal je pokus o vyvolanie paniky a strachu. Keby ste sa chceli niekomu pomstiť, urobili by ste vraždu takto? Načo sa namáhať s krájaním a varením časti tela, keď daná osoba to už neuvidí?* položila mu rečnícku otázku a pokračovala* no a ďalšia vec, väčšina osôb pri plánovanej vražde nerobí zrovna niečo takéto. Zdvihnúť zbraň a zabiť nie je jednoduché, nieto potom obeť naporcovať ako kus obyčajného mäsa.* v tomto sa nenechala ovplyvniť. Nech už si mladý muž myslí čo chce o psychologických táraninách ktoré podľa neho zjavne rozprávala, bol to psychopat.* Nech je ako chce, ten psychopat je niekde tu a určite to nie je nejaký primitív bez rozumu. Ak sa nemýlim, vyrobili ste dokonalého andoroida, ktorý ako som čítala v novinách vie aj cítiť. oblafnúť váš stroj mu určite dalo dosť námahy, aby začal útočiť až teraz.* otočí sa k mužovi, uvedomujúc si, aká je popri ňom drobná* ako mohol, alebo mohla prejsť cez andorida? Thosa?* spýtavo nadvihla obočie, technika nebola jej obor*

* Robila mu teraz výčitky? Pýta sa „ Ako mohol alebo mohla prejsť cez Thosa?“ Na to ostatné nereagoval aj keď samozrejme už predtým vedel, že aspoň časť z toho čo povie bude vyznievať ako hlúposť. Založil si ruky na hrudi takže tá sa mu vypla ešte o niečo viac a tvár zachmúrila akoby hľadel von oknom na dážď a smutnú krajinu pod ním.* Thos je výnimočný vo svojej dokonalosti práve preto, že je to stroj akokoľvek kruto vám to môže znieť. Ľudia nie sú dokonalí pretože robia chyby a sami majú dosť chýb pretože cítia a nehovorím to s iróniou alebo preto, že by som sám city nepovažoval za dôležité len sa zdá, že dať city stroju bol v tomto prípade nie príliš šťastný nápad.* Opäť si spomenul na Leslie a oblial ho hnev. Vlastne sa hneval sám na seba. Toto všetko bola jeho vina. Jeho zodpovednosť... možno by ešte niečo povedal, ale v tej chvíli začul hluk. Najskôr len neurčitý šum zaznievajúci spoza dverí no potom zreteľne počul hlas... alebo vlastne krik prenášaný z úst do úst vydesenej posádky. „ Tieň...“ ako ho nazvali „ opäť vraždil! V ten istý deň! Čo je to za monštrum?“ zneli nepochopiteľné otázky, ktoré u Leeho vyvolali zmätok a nakoniec aj strašné obavy. Vrhol rýchly pohľad na doktorku pričom už beztak vedel čo sa mu zračí v očiach. Toto rozhodne nebolo v poriadku, niečo bolo veľmi veľmi zle a ten alebo tá kto stál za týmto všetkým sa očividne neriadil ani tou najmenšou štipkou strachu z odhalenia. Ďalšia vražda tak krátko po prvej? To bolo provokatívne! Dlhšie než pár sekúnd nečakal kým vybehol z kajuty doktorky Steevansovej k novému prípadu. Stihol však chytiť mladú psychologičku za lakeť a jemne no nástojčivo ju potiahnuť čím jej dal najavo, že chce, aby ho nasledovala. Tu neboli potrebné ďalšie slová...niečo oveľa desivejšieho sa skrývalo medzi nimi...*

Gratchem Blake


*Aj keď súhlasila s jednými slovami, chcela mu niečo dodať k tej výnimočnosti, ktorou jeho stroj je. Slová však nenašli cestu von z úst, pretože vrah sa znovu ozval. V ten istý deň? Mohla by teraz štipľavo poznamenať, že to ešte pred chvíľou hovorila a že nijaká vražda z pomsty to nie je, ale niečo také ju ani nenapadlo. Veta „ja som to hovorila“ z jej úst vyšla málokedy, osoby pri nej nereagovali dobre. Bol to prirodzený jav, predsa len v tej chvíli druhá osoba mala pravdu a to sa nepáčilo nikomu.
Namiesto toho nasledovala Leeho Monegena chodbou k ďalšiemu mŕtvemu, alebo mŕtvej. V duchu ďakovala za časovú tieseň, ktorá bola dôvodom vynechania raňajok. S plným žalúdkom by asi prezeranie mŕtvych tiel nebolo ktovie čo. Tentoraz počkala kým veliteľ prejde dverami pred ňou a až potom vošla dnu. Znovu jedlo na tanieroch, tentoraz ale iné orgány. Zmraštila čelo a prestala dýchať nosom, aby necítila pach krvi a tela.* Dobrú chuť...* prečítala z ceduľky pri tanieroch.* Nemyslím si že to jedol...* bola to len domnienka a preto nešpecifikovala prečo si to myslí. Nech vraždil ktokoľvek, jeho hlavným cieľom týchto servírovacích kúskov bolo šokovať ich, vyvolať strach či paniku...určite sa teraz bavil na ich účty. Smeje sa ako im robí problémy, ako im prechádza cez rozum...*mohla by som niečo navrhnúť?* otočila hlavu k veliteľovi. Rozhodla sa počkať na jeho odpoveď, nechcela sa mu motať do práce, preto tu nebola. Zjavne by si to vysvetlil zle a prihodil to k jej oboru, ktorý nemal viditeľne rád*

*V hlave mala plno otázok. Nie však preto čo jej starec rozprával o takzvanej Cassovej „minulosti“, ale priamo k starcovi. Nemusel jej povedať na koho svojimi slovami spočiatku narážal, bola dosť domýšľavá aby si závery vyvodila aj sama. A to že navštevoval nejaké centrum a mamičky? Jednému konkrétnemu? Pochybovala. Nie o tom, žeby nejaké peniaze daroval na charitu, Cass chcel pomáhať. No ten doktor akoby ju skúšal. Nemohla si to nijako priamo doložiť, no cítila to. Provokoval ju? Snažil sa jej vniesť do srdca pochybnosti? Na istý čas, keď je to tam tak presvedčivo vykladal tomu aj začínala veriť, pochybovala, no čím dlhšie bola sama so svojou hlavou, tým viac si to vyčítala. Cass by jej dieťa nezatajil. Bola si tým istá. Nechodil do nijakého centra pre slobodné mamičky, no prečo jej ten milovník kvetín klamal? Aké mal úmysly?
Myšlienky jej preťali otrasy. Ledva sa udržala na nohách, ani nevediac ako sa usadila do kresla. Rukami zvierala rúčky, zatiaľ čo celý Thanatos bláznil. Poplach, húkanie strojov, otrasy...dačo sa pokazilo. Papiere sa zrútili zo stola, rozleteli sa po celej podlahe mostíka. Vypukol chaos, všetci pracovníci, ktorý práve boli neďaleko nej, nevedeli čo robiť. Nikto nepoznal dôvod toho čo sa stalo, každý si niečo vykrikoval, snažil sa to logicky odôvodniť. No prestalo to. Len tak samé od seba. Začudované pohľady sa nedali prehliadnuť, no ona už stála na nohách. Pokúsila sa zohnúť po papiere váľajúce sa na zemi, no výrazné bruško jej v tom bránilo. Vzdala to, tých pár ktoré zdvihla položila na stolík a vyrazila do kajuty. Cítila sa zvláštne. Ani nie unavene, no ani nie moc sviežo. Mozog pracoval na plné obrázky, znovu sa zaoberala dôvodmi toho prekliateho starca. Aký mal niekto dôvod robiť im naprieč? Od Andersona mali relatívny pokoj a ona dúfala, že do pôrodu to tak aj ostane. Pri myšlienke na pôrod, ktorý nebol ani tak vzdialenou fikciou si prešla po brušku a prešla pred izbu. Naťukala niekoľko miestny číselný kód, otlačila palec na skener a prešla do izby. Nemala ani poňatia o tom, čo sa deje v zvyšku lodi, len si naukladala vankúše na posteľ a ľahla si. Do rúk vzala hrubú knihu, no nemohla sa sústrediť na jednotlivé slová, nieto riadky.* Ako sa ten starec volal?* zašepkala do ticha, ktoré panovalo v celej miestnosti. Trochu ju to desilo. Na lodi sa stále niečo dialo a preto ten pokoj ktorý teraz mala bol akýmsi nezvykom. Zapla preto akúsi svižnú hudbu a znovu sa vrátila k myšlienkam na doktora. Nepredstavil sa jej. A ona sa na meno ani nepýtala. Vlastne ju to v tej chvíli nezaujímalo, nečakala, že starček sa zdrží, aj keď očakávala nejaké starecké báchorky z vojny. Keď však spustil to čo na ňu spustil, už sa na meno nepýtala. No zistiť jeho meno určite nebude problém. Preverí si ho a nájde dôvod, prečo sa v nej snaží vyvolať zmätok a pochybnosti....a musela sa rozprávať aj s Cassom. Mal by si na neho dať pozor, nepochybovala o tom, že Cass nebude spochybňovať jej nepodložené závery...*

* Tak ako predtým ani tohto muža nepoznal osobne. Keďže Cass ho často poveroval dohľadom nad loďou a posádkou v čase jeho neprítomnosti musel poznať aspoň spisy niektorých členov posádky presne tak ako kapitán. Bolo nemysliteľné, aby pracovali na jednej lodi bez toho, aby sa aspoň raz nestretli alebo sa nepoznali z videnia, čo kto robí, aký je jeho cieľ... A teraz, hoci tvár tohto muža poznal len spisu, ho zamrazilo akoby to v krvi pred ním ležal niekto blízky, za koho mal zodpovednosť a komu sa nemalo nič stať.
Zreničky očí sa mu zúžili, na sekundu unavene privrel oči a snažil so vo veľmi krátkom čase prísť na to, čo by mal urobiť, aby to bolo správne a aby sa už nikomu nič nestalo. Najlepšie by bolo keby uplatnil zákaz vychádzania z kajút a veru to bude nútený urobiť. Táto druhá vražda v priebehu toho istého dňa naznačovala, že vrah sa očividne neriadi nijakými zásadami a nenecháva im čas na to, aby sa spamätali. A kde dopekla je Thos? Snažil sa ako mohol, aby svoj hnev a bezmocnosť nepremenil na podráždenosť voči mladej psychologičke, ktorá mu stála po boku.* Nech sa páči, myslím, že vzhľadom na túto situáciu...* nedokončil no pohľadom zvedavo zotrval v zelených dúhovkách doktorkiných očí. Vlastne si až teraz všimol akú majú farbu a ako prenikavo nimi dokáže hľadieť na veci okolo seba.*

* Moris, celým menom Jeremy Adrin Moris, slúžil na Thanatose len krátko. Mohlo to byť pár mesiacov, ale pre človeka, ktorý nerozlišuje taký nepodstatný detail ako je čas vo vesmíre, sa to stáva celkom nepodstatné. Hlavná a nateraz najdôležitejšia bola jeho úloha, ktorú mu zadal kapitánov zástupca. Preto mu cesta na mostík trvala len niečo málo ako minútu, aby všetkých informoval o nových rozkazoch. Samozrejme po splnení tejto úlohy chcel nastúpiť ďalšiu, ale aj pri pozornejšom pohľade nemohol na mostíku nájsť kapitánovu manželku. Nepredpokladal, že by ju prehliadol vzhľadom na jej stav čo však vôbec nebolo myslené urážlivo. Musel sa spýtať jedného z navigátorov, ktorý ho nasmeroval do kapitánskej kajuty, pretože tam, ako sa zdalo, sa pani kapitánová utiahla. Ktovie či už niečo tušila o tom čo sa na lodi deje a cestou do sekcie vyhradenej obytným priestorom posádky Moris rozmýšľal ako a čo by mal prezradiť. Ozvalo sa krátke no rázne zaklopanie na dvere a Morisov pokojný hlas.* Pani, ste tam? Volám sa Moris a som tu z poverenia Leeho Monegena, aby som zistil či vám nič nechýba a či ste v poriadku..* koľko priateľov Morisovi už v živote vyčítalo prílišnú škrobenosť? Možno aj preto sa stal vojakom na bojovej lodi kde bola presnosť a úctivosť vo vyjadrovaní potrebná.*

* Rád by nad tým všetkým čo zažil a čo sa dozvedel chvíľu pouvažoval, aby si všetky tie neznáme myšlienky usporiadal a osvojil si ich, ale bolo tu niečo... teraz to už jasne cítil...* Leslie zostaň tu prosím.* prehovoril už celkom zmeneným hlasom, v ktorom sa odrážal kovový výstražný chlad.* Niečo sa stalo.* vety vyslovoval útržkovite a takmer nesúvislo lebo pred vnútorným zrakom sa mu začali oneskorene premietať všetky obrazy, ktoré sa k nemu za posledných niekoľko minút nemohli dostať. Jednoducho nič okrem Leslie nevnímal a táto chvíľková strata pozornosti spôsobila, že sa posádka začala zatvárať do kajút, na viacerých chodbách panoval zmätok a všetky tváre boli vystrašené... no nemalo to nič spoločné s tým čo sa na pár sekúnd dialo s loďou, pretože vzápätí sa dopracoval k staronovým informáciám. Vražda. Vlastne už dve vraždy a Lee s neznámou ženou, začal porovnávať všetky záznamy a keď nenašiel nič v lodných spisoch dostal sa do kartotéky Vládneho inštitútu kde našiel to čo hľadal. Psychologička Gretchem Blake, vyslaná na Thanatos k psychologickému rozboru popredných členov posádky...
Vstal s úmyslom okamžite sa dostaviť na miesto činu k Leemu a doktorke Blake. Čo to však cítil? Bol zmätený a hneval sa, ale tentoraz to bolo iné... sekundu skúmal tento nový pocit kým si neuvedomil, že sa hnevá sám na seba. Pozrel na Leslie a netušil čo jej má povedať a čo zamlčať. Jeho pohnútky neboli ľudské, nebol človekom aj keď dokázal cítiť, a to ho miatlo, pretože Leslie nechcel ublížiť. Niečo mu našepkávalo, že keby teraz odíde bez toho, aby niečo povedal... niečo správne a vhodné... Leslie tým veľmi zraní.*

*Tá zmena bola očividná. Thosov hlas, jeho správanie, proste všetko. Tá chvíľka keď cítil niečo podobné ich životu pominula. Možno by to všetko trvalo dlhšie, no niečo sa stalo. Presne tak to vyslovil Thos. Lenže ona nevedela čo. Možno niečo kvôli tým otrasom. Nie, to by nebolo také vážne, Thos dokázal dať loď do poriadku v priebehu pár sekúnd. Muselo to byť čosi oveľa vážnejšie, no netušila čo. A zrazu ju premkol strach. Strach z nevedomosti a toho, čoho sa to „niečo“ mohlo týkať* Čo sa stalo?* vyjachtala zo seba a veľké oči rozšírené strachom uprela priamo do jeho tváre. Potrebovala to vedieť, potrebovala vyvrátiť pochybnosti* stalo sa...niečo s výpravou? Je...je...Bry-Bryan v poriadku?* cítila ako sa jej slabo chvejú ruky a kolená. Bola rada že sedí na rovnej zemi, kde sa môže opierať o tvrdé steny. * Thos?* vyzvala ho čakajúc odpoveď. Nechcela tam zostať zavretá a už vôbec nie ak sa niečo stalo s výpravou. Čo ak sa Bryanovi niečo stalo? Táto myšlienka jej sťahovala žalúdok, cítila ako sa jej tlačia slzy do očí. Ani nevedela ako stála na nohách, rozhodnutá tam vyraziť za každú cenu*

/myslíš si že keď zabijú napríklad môjho suseda (náhody sa stávajú... ), pošlú aj ku mne niekoho kto vyzerá ako Derek? /

*Ešte stále nedočítala ani prvú kapitolu knižky, ktorú si vzala do rúk, keď sa ozvalo rázne klopanie. Už len podľa toho vedela, že nejde o nikoho z kuchyne. Tí klopali tak potichu, že ich často mala problém začuť, zjavne sa obávali aby ju nezobudili. Toto musel byť nejaký vojak alebo niekto podobný, usúdila, no potom začula meno. V prvom momente sa ušknula, keď začula „pani“, prvá myšlienka bola na nejakých hasičov a nejakú paniču. Stále si nezvykla na to formálne oslovenie. Nepoznala nijakého Morisa a už vôbec nechápala, prečo ho Lee posiela. Často za ňou chodili z kuchyne, pýtať sa či nie je hladná a nemajú jej niečo doniesť, prípadne prišiel doktor, no vojakov sem nikto neposielal.* Som tu...sekundu...* zakričala k dverám. Trvalo to viac než len sekundu, než sa dostala z postele a pomalým krokom vyrazila k dverám. Snažila sa vymyslieť dôvod, prečo sem Moris ide. O tom že ju prišiel skontrolovať, či jej náhodou niečo nechýba, tomu neverila. Lee by prišiel sám a k tomu, teraz mal byť s Rowan, prípadne niečo jej chystať. Niečo s Cassom? Vrátila sa výprava? Stalo sa niečo? V duchu sa uistila, že ak by sa Cassovi niečo stalo, prišiel by jej to oznámiť niekto blízky, napríklad Lee, nie nejaký cudzí vojak. Odomkla dvere, pootvorila ich a preletela pohľadom po tom Morisovi. Bol to celkom pekný mladý muž, no stále jej unikala pointa* Dobrý deň..* pozdravila a konečne otvorila dvere aby na seba videli* cítim sa dobre a nechýba mi mimo manžela v tejto chvíli nič...* odvetila a zahryzla si do pery akoby premýšľala, aj keď to bol v skutočnosti maskovací manéver, aby sa neuškrnula. Zdalo sa jej vtipné ako si stojí medzi dverami, oproti nej cudzí muž a jediné čo chce vedieť je, či nič nepotrebuje?* deje sa niečo?* spýtala sa napokon, pery už boli nehybné, mala obavy.*

Gratchem Blake

*Nepochybovala že muža ktorý stal hneď vedľa nej, jej budúce slová už dávno napadli. No keď už začala, nemienila stíchnuť a povedať „ale nič“. Opätovala mu pohľad, neuhla jasnými zelenými očami a potichu prehovorila* možno by nebolo zlé, keby ste poslali každého do kajuty a na chodbách nechali skupinky stráži. Mimo vraha by sa asi nikto nepotreboval prechádzať po palube, takže vojaci by vám nájdené osoby doviedli.* na chvíľu sa odmlčala, potrebovala sa nadýchnuť, pretože hovorila neuveriteľne rýchlo a popri tom nemyslela na také nepodstatnosti ako dýchanie* ...a keď zalezie aj vrah, zabráni sa tým aspoň ďalšej vražde...* dodala ešte nakoniec. Odhrnula si prameň tmavých hnedých vlasov z tváre a očakávala nejaký komentár. Možno nejakú štipľavú poznámku, možno len krátke zamumlanie, nezáležalo na tom. Nepotrebovala nijakú pochvalu ani nič podobné, chcela ho len naviesť na niečo, nad čím určite uvažoval. Ktovie kde sa teraz pohyboval vrah, ďalšie telo dnes už teda vidieť netúžila...*

* Nakoniec ani nemusel nič povedať, pretože Leslie si sama vyvodila závery aj keď boli nesprávne. Skôr než stihla prebehnúť popri ňom ju zachytil a pritiahol k sebe tak pevne, že medzi ich telami nezostal nijaký priestor na to, aby sa mu mohla vyšmyknúť. Vzhľadom na jeho silu to bolo aj tak nepravdepodobné, ale vždy keď sa Leslie dotýkal dával si veľký pozor na to, aby ju neporanil. Jednu ruku mal ovinutú okolo jej pliec a druhou ju nemotorne hladil po zamatových kaderiach vlasov tým pokojným tíšivým spôsobom, ktorým chcel Leslie zbaviť strachu a získať čas, aby si ho vypočula až do konca. Cítil jej nepokojný dych na svojom krku, privrel oči a lícom sa oprel o temeno jej hlavy takže sa mohla ešte viac stratiť v jeho širokom pevnom objatí.* Ššš.. Leslie...* začal ticho a tep jej srdca, ktorý cítil na hrudi sa akoby stával jeho tepom*... s tvojím bratom to nemá nič spoločné. Posledná správa, ktorú výprava odoslala jasne hovorí, že všetci sú v poriadku. To niečo sa deje tu na lodi, doktorka Steevansová a Dean Tareth sú mŕtvi. Musím ísť Leslie.... ja... neviem kto je vrah...* Thos stuhol a aj posledné slová vyslovil chladno, pretože nikdy predtým nezažil ten pocit keď niečo nemal vo svojich rukách, keď niečo neovládal a to ho posúvalo na neisté prepadliská bezmocnosti. Toto nebol on. Vždy vedel čo sa s loďou deje aj s celou posádkou, zakaždým keď ho niekto potreboval bol tu... vždy...* Musím ísť.* zopakoval no teraz už miernejšie a jemne od seba Leslie odtiahol.* Prosím ťa zostaň tu Leslie, teraz nie je bezpečné, aby si sa potulovala po lodi a Lee už aj tak vydal príkaz posádke zhromaždiť sa do svojich kajút. * Musel byť úprimný pretože nič iné nepoznal. Možno preto sa mohol zdať na prvý pohľad necitlivým keď hovoril tak priamo, ale vždy vyslovoval len to čo si myslel a v poslednom čase aj to, ... čo cítil.*

Jeremy Adrin Moris




/ to neviem ale keby nááhodou sa stane tvojmu susedovi nejaká nehoda .. možno by poslali /


* Citlivým sluchom zachytil ako sa v izbe niekto pohol, slabé zašuchotanie látky naznačovalo, že doteraz ležala v posteli a nakoniec to pritlmené zvolanie ho len utvrdilo v domnienke, že kapitánova manželka doteraz nič nevedela. Keby to bolo naopak možno by sa nervózne prechádzala po izbe alebo by ju s najväčšou pravdepodobnosťou v tej izbe ani nenašiel. Hoci sa s ňou nikdy nerozprával poznal Kleya a ten si len málokedy nechal ujsť príležitosť, aby mu „ pani kapitánovú“ neospieval až po samé nebesá. Teraz sa mu to vlastne zišlo, pretože poznať ju aspoň z rozprávania jej verného obdivovateľa mu dávalo akú takú výhodu. Len čo sa dvere otvorili a on sa na pozdrav narovnal do vojenského pozoru, ktorý o chvíľu na to uvoľnil, to ako si Tessu podľa Kleyových opisov predstavoval sa takmer zhodovalo so skutočnosťou. Tvár nemala srdcovitú, ale oválnu a mäkkú akoby jej skrz očí presvitalo zvláštne zelenkavé teplo a iskra, ktoré jej črty zjemnili všade tam kde by chlad zanechal len ostré línie. So zlatistými vlasmi vyzerala ako anjel z fresiek pozemských katedrál a kútiky úst mierne vytiahnuté nahor mu našepkávali ako rada sa asi smeje. Vítala ho s úsmevom aj keď za tým pokojným pohľadom mačacích očí čítal zmätok a prekvapenie. Ruky si uvoľnene založil za chrbát a usmial sa rovnako priateľsky možno však trochu neohrabane. Nebol zvyknutý prejavovať svoje city keď sa jednalo výhradne o službu, ale táto mladá dáma, aj napriek pokročilému štádiu tehotenstva takmer ešte dievča, mala okolo seba auru, ktorú nemohol ignorovať ani ako vojak ani ako muž. Takže Kley len tak netáral do vetra, ale nech si vyhodí z hlavy, že sa teraz pridá k nemu v ospevovaní. On, Moris, dával prednosť tichému obdivu. * Verím, že kapitán vás postráda rovnako ako vy jeho, preto si myslím, že aj bez môjho zásahu sa čoskoro vráti sám.* Teraz nasledovala tá ťažšia časť. Niekto by to nazval klamstvom no on to volal : zastieranie skutočnosti pre blaho veci.* V skutočnosti nastali isté komplikácie po otrase, ktoré ste určite pocítili aj vy, ale nie je to nič vážne. Lee má teraz nejaké povinnosti, ktoré mu nedovolili prísť za vami osobne, a preto poslal mňa. Skutočne nie je dôvod znepokojovať sa.* pri posledných slovách sa usmial a v duchu trochu ironicky dokončil... „ naozaj nie je dôvod na paniku aj keď medzi posádkou behá vrah.“ Vedel, že sa od Tessy v najbližších hodinách nepohne ani o piaď akoby boli spolu pripútaní neviditeľným povrazom, a preto dúfal, že sa ho Tessa nebude pokúšať nasilu pretrhnúť, pretože on mal svoje rozkazy a tie si splní. *

* Myslel si, že doktorka príde s ďalšou úžasnou teóriou o vrahovi a jeho zámeroch- nezámeroch no keď počul čo mu radí takmer sa rozosmial. Naozaj, na pár sekúnd mu trhlo ľavým kútikom úst dohora akoby sa chystal usmiať no v tom výraze nebolo nič priateľské len čosi štipku ironické a štipku vyzývavé takže jeho tvár odrazu vyzerala aj príťažlivo aj nebezpečne. Kombinácia dosť nezvyčajná, pripomínajúca aký bol ešte pred mnohými rokmi než nastúpil do služby panovníka Telarionu- drzí, ironický, neskrotný a predsa si zachovávajúci tú správnu prímes humoru a vtipu, ktoré zmierňovali každé jeho opovážlivejšie slovo. Tak tomu bolo aj teraz keď sa bez okolkov zahľadel na psychologičku akoby ju skúmal do najmenších detailov, možno presne tak ako to robila ona so svojimi „ objektmi“.* Váš návrh je naozaj vynikajúci pre túto situáciu nanešťastie pre váš pocit zadosťučinenia vydal som rovnaký rozkaz hneď po tom ako sme objavili prvé telo. Teraz som rozmýšľal skôr nad tým, že by Thos zamkol všetky kajuty a posádka by dostala zákaz vychádzania. Nie je to trest len spôsob ako ich ochrániť a tiež zabrániť tomu, aby sa niekto bez povolenia potuloval po chodbách. Teší ma, že uvažujeme rovnako aj keď vy ste tu ešte len pár minút a vôbec to tu nepoznáte. Možno...* stíchol, obišiel doktorku tesne povedľa jej pravého pleca a s rovnakým záujmom sa pustil prehliadať kajutu novej obete*...keď sa to tu upokojí vám nájdem nejakého vhodného sprievodcu, aby vám ukázal ako to tu chodí...* len Lee sám vedel či to stále myslel ironicky alebo sa konečne aspoň trochu zmieril s prítomnosťou nového člena posádky. Znamenalo to, že teraz má aj za doktorku rovnakú zodpovednosť ako za každého iného na palube. Jeho hlas bol nečitateľný len v očiach mu stále horel ten dvojitý plameň jeho niekdajšej neznesiteľnej povahy, ktorá bola na druhej strane aj lákadlom aké si sám neuvedomoval.*