Iná časť vesmíru

Orbita planéty Zanna
Postavenie mimo zónu Equlibria
Vesmírna stanica Tauris 9


Svetlo bolo také ostré, že sa mu prerezávalo pod viečka a nútilo jeho oči k reakcii. Chcel si ich zatieniť rukou, ale tá sa z nejakého dôvodu nepohla a keď sa o to pokúsil znovu, pocítil na zápästí pálenie. Prebúdzanie z bezvedomia nebolo ako prebúdzanie zo spánku. Každý sval na tele mal napnutý akoby sa v okamihu návratu do reality snažili pokračovať tam, kde predtým prestali. Utiecť. Znovu mykol rukami, ale bezvýsledne. Utiecť! Strach sa premenil na hrôzu a tá zase na paniku. Otvoril ústa, aby zakričal, ale jeho pery sa od seba nepohli akoby ich mal zrastené. Nemohol hýbať rukami ani nohami a so zavretými ústami sa začal dusiť. Nával paniky ho na moment obral o triezvy úsudok. -Kto si? - začal si v duchu klásť otázky a hneď si na ne aj odpovedal: "Snay, volám sa Snay Ori, doriti." -Dobre Snay Ori a kde si teraz? - "Miestnosť, malá, biela, na chrbte ma chladí kov, pripútaný, nemôžem utiecť..."
Keď sa už zdalo, že sa to všetko začne odznovu na tvár mu dopadol tieň. Zažmurkal očami, aby lepšie rozoznal rysy, ale to, čo sa nad ním týčilo nemalo humanoidné telo. Tam, kde by za normálnych okolností bola hlava zíval prázdny priestor. Skutočný tieň vytvárali výrastky podobné pokrúteným rohom, ktoré sa pomaly lenivo pohybovali akoby tá bytosť rozmýšľala, čo s ním má urobiť. Potom sa ozvalo tiché mechanické vrčanie nástrojov, pri ktorom mu po sluchách stiekol ľadový pot. Odrazu ho prepadlo nutkanie na močenie, ale o sekundu na to sa podobnou myšlienkou už nemusel zaoberať. Zdalo sa, že bytosť si tú maličkosť nevšimla a ďalej pracovala na prístroji, ktorý sa plynulo posúval k jeho hlave. A keď sa z mechanického ramena vysunula dlhá dutá ihla a zastala mu pár desiatok centimetrov nad pravým okom...

...zobudil sa. Už v momente ako sa prudko posadil na zemi zo seba strhol prikrývku. Bola taká stará a prežratá špinou, že sa mu takmer rozpadla v rukách. Hlavu sklonil medzi nohy a krk aj temeno lebky si prekryl oboma rukami. Kolísal sa dopredu a dozadu, občas sa pritom zachechtal sám pre seba a aj to len preto, lebo si dokonale uvedomoval ako bláznivo musí vyzerať. Na nahom chrbte mu zasychali tenké prúžky potu a vďaka nim sa aspoň trochu ochladil. Zlé sny ho prepadali každú noc, ale len raz za mesiac mal túto konkrétnu nočnú moru. Netušil síce, ako je to možné, ale vedel, že to súvisí s príchodom Garkov. Aspoňže teraz už poznal zaradenie tej bytosti zo svojej minulosti pred príchodom na Tauris. Garkovia boli novodobí väznitelia. Tá kasta, ktorá sa stará o prepravu Odvrhnutých ( ako sa sami medzi sebou nazývali ) a o ich predanie na stanicu. Trvalo pridlho a stálo ho to nemálo obetí, kým Snay naozaj pochopil ako to tu funguje.
Prestal sa pohupovať na pätách, chytil do rúk kovový úlomok, s ktorým spával a jeho ostrím urobil do plechovej steny za sebou nový zárez. Kedysi ich počítal a dni preškrtával po sedem, aby mal predstavu, ako plynie čas, ale po niekoľkých rokoch si uvedomil, že z tohto väzenia sa nedostane ani po vypršaní trestu ani za dobré správanie. Teraz už robil zárezy len zo zvyku a vždy keď pred Dierou začul nejaký zvuk, spozornel, prikrčil sa do tieňa a nôž vlastnej výroby vystrčil pred seba. Kedysi sa ľakal, dlhé hodiny sedel bez pohnutia, až kým sa celkom nepresvedčil, že mu nič nehrozí, ale teraz už poznal každý šuchot po mene. Vedel presne rozlúšťiť, čo ktorý spôsobilo a ako sa pred ním ukryť alebo naopak vyraziť do útoku. A pretože mal nočnú moru znamenalo to, že Garkovia dnes ( čo bol v ich svete relatívny pojem) privezú nových Odvrhnutých a spolu s nimi vyložia aj zásoby na celý mesiac. Pre vyše stovku väzňov! A jedla bolo aj tak málo, preto ak sa na Tauris dostal niekto, koho sa Najvyšší rozhodli zbaviť a nebol to pritom nijaký masový vrah, ak chcel prežiť musel sa ním stať tu. Nikomu sa nepodarilo utiecť. Nikdy. Bolo to také puste miesto v pustom vesmíre, že si raz Snay dokonca sám rozhodol podrezať zápästia. Nakoniec to neurobil len preto, že predstava ako jeho mŕtvolu ohlodávajú Odvrhnutí bola taká nechutná, že ho okamžite naplo a povracal sa. Potom si nadával, pretože takto prišiel aj o to málo jedla, čo mal. Spočiatku sa nechcel s nikým spolčovať, pretože vo večne hladných očiach Odvrhnutých nebolo možné nájsť nijakú dôveru. Vlastne bola len náhoda, že ho Warikov klan počítal medzi seba, lebo Diera, miesto, kde žil, sa nachádzala na jeho území. Kedysi sa medzi Odvrhnutými vytvorilo viac klanov, ale tie po čase podľahli dvom najsilnejším. Askardi, ktorí tvorili niečo ako miestnu stráž a po Garkoch to boli už len mierumilovné ovečky, sa do vojny klanov nestarali. Tauris bol svet sám o sebe a zároveň svet sám pre seba. Neprežil v ňom nikto slabý.
Snay sa uvoľnil, pretože už znovu bolo všade ticho. Hrot zbrane si teda priložil k brade a začal so svojou každomesačnou očistou. Bol to jeho rituál pred príchodom nových Odvrhnutých. Ostrím si prechádzal po brade a zbavoval sa dlhých tmavých fúzov. Nebolo to dokonalé, po provizórnom holení mu na brade a lícach zostalo ostré strnisko a tri rovnobežné jazvy na ľavej strane čeľuste sa už nedali prehliadnuť. Už len s ťažkosťami si spomínal na svoju tvár. Keby sa pozrel na svoj odraz stál by oproti cudzincovi s ostrými rysmi, ktoré nezmierňoval ani gram tuku. Telo mal štíhle, na veľmi tenkej hranici medzi štíhlosťou a vychudnutosťou, pružné a samú šľachu. Mohol by sa pripojiť k Warikovi a klanu a niečo si ukoristiť, niečo pod zub alebo možno pri troche šťastia aj nejakú ženskú. Vedel rýchlo utekať, všetko vedel robiť rýchlo, čo pri stovke chlapov bola predsa len výhoda. Opatrne sa vykradol z Diery von a automaticky vyhľadal ten najhlbší tieň pri stene. Oprel sa o ňu chrbtom a prikrčený posúval dopredu. Najskôr sa chcel len pozerať...

*Dni tu boli vždy krvavé. Drobná nezmyselná prestrelka názorov, alebo ostrá výmena vulgárnej slovnej zásoby, to nebolo podstatné. Stačilo málo a zatuchlý pach spotených tiel a priestorov bol ovlažený čerstvou krvou. Mohol to byť len úder do nosa, no rovnako to mohol byť podrezaný krk. Nikto si nemohol byť istý, či sa dožije ďalšieho dňa a každý tu žil z dňa na deň. Jeden deň bol však obzvlášť brutálny a Lucretia mu práve kráčala v ústrety. Noví väzni, nové jedlo. Tu sa nemusela žiadna žena obávať o svoju postavu, každý sa podobala skoro až anorektičke. Chudé nohy ako paličky, ruky vyzerajúce krehko ako pastelky, akoby stačil mierny nátlak a zlomili sa v pol. Ovísajúce oblečenie potrhané a špinavé, nijaká z nich tu neriešila make-up, hladké nohy či vrásky. Na tomto mieste niečo také nemalo cenu. Možno len v sektore H, pretože správny „bodrel“ musel byť predsa i na takomto mieste. Jeden klan našiel skvelý spôsob zarábania, svoju časť vyhradil ako miesto rozkoše, stačilo doniesť trochu vody či kúsok jedla a jedna zo žien ktoré sa o seba ešte ako tak starali poslúžila pokojne aj na chodbe. Ženy nepatrili do klanu, len ním boli chránené, boli ako kus dobytka chovaný pre jedlo a úžitok ktoré prinášali. Na tomto mieste neexistovali morálne zásady, všetko sa tu nieslo v duchu zabi inak budeš zabitý. Nebolo tam nikoho, kto by si neprešiel situáciu, kedy sa ocitol zoči voči smrti a bolo len na ňom, či s ňou odišiel alebo jej podal pomocnú ruku v podobe bodnutia či zlomenia väzov. Lucretia kráčala jednou z prázdnejších chodieb práve zo sektoru H. Nebola jednou z tých žien ktoré „ťažko“ pracovali, aj keď od nich často počula skoro až závistlivé slová o tom, ako vyhrieva posteľ Aidenovi, hlave klanu. Vždy len žmurkla a išla ďalej. Vonku bolo ženských beztak dosť, aj keď ich pomer oproti chlapom bol oveľa menší. Byť ženou na tomto mieste nebolo nič závidenia hodné, aj keď sa chlapom neraz čudovala že tak riskujú. Nezdochnú tu na to že ich niekto prebodne, ale pichajú do ženskej ktorú malo xyz chlapov pred nimi a ktorá už nemusí byť práve najzdravšia v tomto zmysle. Pri prechode z časti ktorú obývajú oni sa k nej pridá pár chlapov, ktorý majú síce svaly, no ich telá nie sú nijako zvlášť robustné. Tu sa tuky nemajú ako ukladať. Zanietene sa rozprávajú, len jej kývnu na pozdrav no nechajú ju kráčať samú, ona sama o rozhovor nestojí. Aj keď vyzerá zamyslene, v skutočnosti ostražito sleduje pohyby okolo seba, rovnako ako skupina vlečúca sa s ňou. Dnes musí byť ostražitý každý. Tenké ruky skryté v dlhších rukávoch skrývajúce viaceré jazvy má zastrčené vo vreckách, v jednej z nich zviera ostrejší predmet, aby sa v prípade potreby mohla brániť. Je tu už dlho, alebo jej to tak možno len pripadá. V skutočnosti je to možno len niečo vyše roka. Tu však čas ide pre každého pomalšie a ona nie je výnimkou. Hrdinské reči po čase opadnú, úsmev akoby sa nič nedialo vyhasne. Rovnako ako život, ak si niekto nedá pozor. Lucretia sa tunajším pravidlám priučila rýchlo, preto i teraz pri prechode do rušnej časti lode sa len oprela o chladnú kovovú konštrukciu, skrývajúc sa v jednom z tmavých kútov. Presná hodina príchodu väzňov a jedla nebola, no každý vedel že zvykli chodiť okolo obeda...*

AKTE



*Pôvodne, keď dopadla chrbtom na zem, mala pocit, že sa nič nestane. Vymotá sa z korienkov, ktoré sa jej ovinuli okolo členkov, narovná sa a pôjde ďalej smerom do lesa. Lenže sa mýlila. Korienky sa jej ovinuli okolo celého tela a stiahli ju. Len inštinkt lovca jej povedal, aby sa nebránila a poddala sa dotyku, ktorý jej nechcel ublížiť. Keď sa pokúsila vzoprieť, ovinuli sa pevnejšie a bolestne jej stiahlo zápästia. Preto zatvorila oči a po pár chvíľach sa prepadla pod zem. Na tele jej neostali žiadne stopy po koreňoch, ktoré ju predtým zväzovali a všadeprítomné modré svetlo ju nútilo okamžite spozornieť. Svetlo pod zemou znamenalo prítomnosť tvorov a keď sa lepšie prizrela, mohla vidieť, že to boli modré chrobáčiky, slepé, nepohybujúce sa, ak aj áno, tak veľmi pomaly, prilepené na chladné steny tunelov. Rukou prešla po hladkej stene tunela a na koži jej vyskočila husia koža. Tie tunely niekto urobil. Niekto, kto tam žil, kto poznal tú planétu. V tej chvíli jej prišlo ako najväčšia hlúposť myslieť si, že by tam azda mohla byť sama.
S dlaňou stále na stene, sa prikrčila a nespoliehajúc sa na zrak, len na sluch, pocítila na zátylku ako jej naskočila nepríjemná husia koža. Bola v nebezpečenstve. V omnoho väčšom, než aké jej doposiaľ hrozilo od Zarkyta. Tvár sa jej zvraštila nepokojom a inštinkty lovca sa stiahli do guličky uvedomujúc si, že tentoraz je tam niekto omnoho horší než oni. A bolo to nezvyčajné. Nepríjemné.
Preto keď sa nakoniec pohla a vykročila smerom do tunela, dávala najvyšší pozor berúc tak ohľad hlavne na seba, vôbec nie na chrobáky, ktoré jemne hladila. Nebola tam žiadna špecifická vôňa, všade samá hlina a mokro a hrozivé ticho. V tej chvíli si uvedomila ako sa cítila. Akoby každú chvíľu malo na ňu niečo vyskočiť. Pod lampou je najväčšia tma, hleslo jej svedomie a v momente pohľad uprela tam, kde by sa normálne nepozrela. Na strop.
V tom momente pocítila ako ju oblial ľadový pot a srdce jej vynechalo niekoľko úderov. Priamo na strope spal tvor. Vyzeral akoby mal telo z korytnačieho panciera, rozdelené na tri veľké kusy, ktoré do seba akoby zapadali. Podvedome skúmavo hľadiac na TO, si uvedomila že zatajila dych. Práve tými miestami, kde jedna škrupina zapadala do druhej, videla možnosť ako zviera zabiť. Pomrvilo sa a v momente mala ústa plné tesákov. Div nezavrčala a viac sa zháčila k zemi. Ten nepatrný pohyb jej ponúkol lepší pohľad na tvora. Ak sa aj šla sama seba spýtať ako je možné, že sa pridŕža na strope, veľmi rýchlo dostala odpoveď na nevyslovenú otázku. Na hnátoch zakončených hrubými, tromi prstami boli ešte hrubšie tri pazúry. Biele ako sneh, takmer akoby aj ony žiarili v tme jaskýň. Pohľad nemohla odtrhnúť od nebezpečných zbraní, ktoré sa do tvrdých stien zabárali ako do masla. Skľúčene pozrela na svoje kostrnky a nechtom zaryla do hlinených stien. Ani f. Akoby sa ani nesnažila a s ešte horším pocitom znova skúmavo hľadela na tvora. Tvár mal nejasnú. Nemal oči, čo značilo že sa riadi len pomocou sluchu. Menšie plus a keďže čupela pod tým, mohla si len domýšľať, že nepočuje tlkot jej splašene bijúceho srdca. To jej prišlo ako malé plus.
Prechádzala pohľadom k chvostu, keď si uvedomila buchot len pár metrov od nej. Zarkyt. Jeho vôňa jej udrela do nosa ako čpavok a na tvári sa jej zjavil kyslý výraz. Mala nutkanie pobrať sa hlbšie do tunela a nechať ho umrieť, no vzhľadom nato, že tvor sa zvukom začal preberať, hrozilo aj jej nebezpečenstvo. Zahryzla si do pery skľúčená jediným východiskom, ktoré videla a prudko vyrazila proti nemu. Len tri kroky a jej telo sa v šere dotklo jeho. Kútikom oka si uvedomovala preberajúceho tvora. Možno si ich ešte nestihol všimnúť, akoby v spánku začal kĺzať smerom k boku steny. Vedela čo príde. Zviera skĺzne celkom do uličky chodby a budú mať šťastie ak ani na dotyk s ich telami nezareaguje. Studenú dlaň pritlačila Zarkytovi na pery a telom sa celkom pritlačila k nemu tak, aby čo najviac splynuli so stenou tunela. Pod prstami na jeho perách cítila krivky tesákov v jeho ústach a oči sa jej rozšírili vzrušením. Predtým svoju podstatu popieral. Teraz si ho obrala a on pritom ani netušil, že sa jej predtým tak bránil a to čo predtým najviac na ňom nenávidela, prečo ním tak veľmi pohŕdala, to sa dralo von a hľadalo si cestu.
Zatiaľ čo stála, celkom strnulá, s očami vytreštenými dokorán, upretými len do jeho očí, za jej chrbtom sa tvor pomaly preberal k životu pre ten okamih si ich vôbec nevšímajúc.*

Snay


*Napätie mu každým krokom stúpalo do svalov a šírilo sa v nich ako vlna horúčkovitého tepla. Po toľkých rokoch by sa mal cítiť pokojnejšie, veď tú istú trasu, ktorú absolvuje teraz, prešiel už mnohokrát predtým. Vedel sa skrývať rovnako dobre ako ktorákoľvek krysa a presne tak aj žil no v jeho mysli stále zostávalo miesto pre strach.
Preto keď na chodbe začul dupot ťažkých krokov strčil sa hlbšie do tieňa a chrbtom pritisol o stenu tak tuho akoby sa chcel stať jej súčasťou. Snažil sa dýchať čo najtichšie, cítil ako sa mu do chodidiel na bosých nohách zarezávajú výstupky mriežkovanej podlahy, ale nepohodol sa, aby si našiel pohodlnejšiu polohu. Ozvena krokov znela sebavedomo, a to znamenalo, že išlo o skupinku Aidenových alebo Warikových chlapov. Bolo jasné, že smerujú k dokom ako hladní psi, ktorí zaňuchali kosť.
Snay v duchu narátal do dvadsať a potom znovu. Preplazil sa do ďalšieho tieňa, ale na rozdiel od gangu sa vydal svojou cestičkou cez tajné prielezy, ktoré poznal len on. Vedel sa dostať takmer kamkoľvek, ale nemal záujem o tom niekomu vykladať. Patriť do skupiny bolo výhodné, ale bola to len falošná hra, ktorá sa začala rozpadať v okamihu, keď začalo ísť do tuhého. Vtedy sa ukázalo, že každý je na Taurise sám za seba a Snay sa na tom, aspoň vo svojom prípade, nehodlal nič meniť.
Nehlučne prebehol po mrežovanej podlahe do ďalšej chodby, ale namiesto toho, aby do nej vošiel sa strčil do malého otvoru, ktorý bol dôkladne zakrytý izolačným materiálom. Za ním bol úzky tunel, cez ktorý sa plazil v úplnej tme. Po pamäti si odratával vzdialenosť, aby sa náhodou nepreplazil do zlej chodby a neskončil niekde, kde by to pre neho nemuselo byť vôbec príjemné.
To, že noví Odvrhnutí sú už na palube poznal skôr podľa výkrikov, než aby sa presvedčil na vlastné oči. Celá scéna sa opakovala každý mesiac. Oba gangy sa snažili ukoristiť si čo najviac pre seba. Niekedy vymýšľali stratégie, inokedy boli takí vyhladovaní, že sa za zásobami doslova vrhali.
Keď Snay preliezol izolačným tunelom k dokom opatrne nadvihol vrstvu materiálu, ktorá prekrývala východ a sledoval ako sa neďaleko od jeho úkrytu odohráva zápas medzi prílušníkmi znepriatelených gangov. Nakoniec padol chlap z Warikovej skupiny. Pod hrdlom sa mu ťahala dlhá ohnivá stopa, z ktorej ešte občas vyšiel bublavý zvuk vydýchnutého vzduchu a krvi. Takýto pohľad nemohol Snaya prekvapiť. Teraz to už bol len kus mäsa a presne to mal zrejme na mysli aj chlapík, ktorý svojmu súperovi podrezal hrdlo. Chytil ho za nohu a začal mŕtvolu ťahať so sebou akoby to bolo zviera, ktoré ulovil a berie si ho so sebou.
Snaya mimovoľne napadlo či sa na konci tohto dňa objaví Zdochlinár a či tu pre neho ešte niečo ostane. Vtedy zodvihol hlavu a zbadal vychudnutú ženskú krčiť sa v tieni protiľahlej chodby. Musela patriť k Odvrhnutým z Aidenovej skupiny, pretože ju teraz videl prvýkrát a o ženách na palube mal celkom slušný prehľad. Možno sa skrývala a striehla, kedy si bude môcť niečo ukoristiť pre seba, ale ani nie meter za ňou sa od tieňa oddelila ďalšia postava a v okamihu ju oblapila rukami. Jednou okolo pása a druhou cez ústa, aby nemohla kričať. Na Tauruse platilo nepísané pravidlo, že ženy sa nezabíjajú. Vlastne boli niečo ako nedostatkový tovar a ten, kto nejakú priviedol do gangu ako korisť mohol si za ňu zobrať dosť jedla, aby prežil ďalší týždeň v Pekle. Snay to všetko pozoroval zo svojej bezpečnej skrýše a bol zvedavý ako to dopadne. Warik mal možno v niečom prevahu, ale v Aidenovom pelechu bolo viac schopnejších ženských, a to sa nedalo poprieť. Kto iný by to mohol vedieť lepšie ako on, Snay?*

Akte

*Keby mala zhrnúť ten čas odkedy sa ocitla na neznámej planéte, nezvládla by to. Netušila ako dlho tam bola, keďže čas strávený tam, akoby sa vliekol stonásobne pomalšie a Akte beztak bola väčšinu času práve v podzemí. Nevidela úsvit, nevidela súmrak. Ani jedno, ani druhé. Bytosti aké obývali celý labyrint pod zemou boli príliš nebezpečné, aby sa mohla zamýšľať nad tým, koľko dní sú tam. Nič iné, okrem snahy nájsť východisko, neexistovalo. A hlavne prežiť.
Zarkyt zmizol. Neopatrnosť a snobská namyslenosť, aké mu boli tak príznačné, ho nakoniec stáli jednu osudnú chybu, vďaka ktorej ho tvory našli a odvliekli. Ešte doteraz jej znie v ušiach jeho krik, akoby ho trhali za živa a jediné načo sa v tej chvíli Akte zmohla, bolo tlačiť sa tvárou k stene, dlaňami si zakrývať uši a neprestať myslieť nato, aby prsty vo vlasoch nezaryla prihlboko a vo vzduchu sa neocitol pach jej krvi. Stačilo, že Zarkyta cítila všade.
Nevidela ho priamo umrieť. Nech to bolo ako chcelo, stále bol jeden z nich, aj keď zaprel vlastnú rasu a nerobilo jej dobre vedieť, že jeden z Arathi trpí. Podľa kriku trpel dlho a keď prestal, ešte dlho sedela a čakala, či začuje jeho hlas. Mala šťastie, že ju nenašli. Keby bola naivná, možno by aj povedala, že ju zachránil. Práve vo chvíli, keď sa mocné ostne zabodli do jeho nôh a strhli ho na zem, Akte ho chytila za predlaktie. A on ju jednoducho pustil. Nesnažil sa jej udržať, aj keď pod nechtami jej ostali zvyšky jeho kože z predlaktia ako pevne sa ho pokúšala udržať. Nakoniec jediné čo ostalo, bol jeho náramok z nejakých kovových krúžkov medzi jej prstami.
Sama netušila prečo si ho nechala u seba. Dokonca si jeho náramok dala na zápästie, aj keď pre jeho veľkosť si ho musela obkrúžiť dvakrát a následne sa premenila.
Pohybovať sa po bludisku v kožuchu bolo pre ňu výrazne jednoduchšie. Uľahčovalo jej to jej existenciu a snahu čo najlepšie ostať nevidená. Mala tak možnosť čo najdlhšie zotrvať pritisnutá k zemi a obzrieť si ako tvory fungovali. Ich režim, ktorý sa odrážal od akéhosi ich biorytmu, kedy jemne pohasli. Vtedy vedela, že sa musia prebrať a o niekoľko hodín sa vracali späť. Znova žiariac tak ako pred tým. Myslela si, že sa hodia na zem nabiť. Načerpať energiu zo slnečných lúčov, ale zmýlila sa vo svojich domnienkach. Tvory boli vysoko inteligentné a síce naozaj chodili na povrch zeme, bolo to iba z dôvodu lovu.
Slnko, ktoré ju osvetlilo po niekoľkých dňoch v podzemí v takmer čírej tme, ju zmiatlo a na okamih oslepilo. To bola jej chyba, ktorej sa dopustila. Tackala sa lesom, zablatená, jej biela a červená takmer neboli vidieť, snažiac sa utiecť tým tvorom čo najďalej, celkom však zabudnúc, že môže byť vonku ďaleko väčšie nebezpečenstvo. Tak ako Zarkyt, aj ona podcenila silu bytostí na tejto planéte a sústredená iba na jediné, padla do obyčajnej siete. Prepadla sa do jamy a ocitla sa tak v spároch siete, ktorá bola nachystaná pre iné tvory. Zrak sa jej stihol celkom vrátiť, keď ju prekvapili bytosti podobné im - ľuďom, s oštepmi, pomaľovanými tvárami a rovnako prekvapenými a šokovanými výrazmi aké sa odrážali v jej vlčej tvári.
Bola pre nich ako zvieratko, ktoré prvýkrát videli, ale príliš nebezpečné, než aby sa k nemu priblížili na dosah ruky. Toľko štuchancov palicou do tela si už dlho nevyslúžila ako s nimi. Hovorili akousi hatlaninou a niečo jej hovorilo, že sa nesmie premeniť. Beztak na ňu hľadeli ako na nový druh.
Držali ju v pevných sieťach, mala ich zaviazané okolo krku i trupu, ale aj okolo láb, kedy vo chvíľach po nich príliš vrčala, jednoducho zatiahli a laby sa jej rozutekali na všetky strany. Plán ako utiecť sa jej zdal ešte nemožnejší než v tuneloch. Najhoršie však prišlo, keď niekto ako šaman, alebo vodca kmeňa rozhodol. Niekoľkokrát rozhodil rukami a Akte sa ocitla priviazaná pri strome ako návnada pre tvory z podzemia. Nemusela im rozumieť , aby pochopila čo sa dialo. V ten správny čas, kedy vyjdú zvery na povrch, ona sa stane ich pochúťkou a oni sa ich pokúsia uloviť. Všade boli samé pasce a Akte pomaly ale isto chytala panika. Počula lomoz. Tvory sa blížili.*

Tristan

* A znovu. Znovu ten istý zvuk! Najskôr si myslel, že je to len vietor v korunách stromov, ale ťahavý vrzgot čoskoro nabral oveľa hlbší a kvílivejší tón. Tristan sa prikrčil k zemi, oboma rukami spočinul na ostrých kamienkoch, ktoré mu rozodierali kožu na dlaniach, ale nepohol sa, nevydal ani hláska. Jeho telo bolo teraz oveľa štíhlejšie, mrštnejšie. Dokázal sa zakrádať v tieňoch rovnako dobre ako Galdari, aj keď bol oproti nim v nevýhode. Opatrne preniesol váhu na bosé chodidlá a posunul sa bližšie ku krovinatému stromu, keď sa zem začala otriasať. Najskôr to bolo len nepatrné chvenie, potom čoraz silnejšie a hlasnejšie, akoby neviditeľná ruka hrala v kocky a jedna z nich sa valila práve Tristanovým smerom. Lístie sa v smrteľných špirálach znášalo zo stromov priamo k jeho nohám, všetok ostatný zvuk z lesa vymizol. Iba na malý okamih nastalo ticho a zem sa prestala triasť. Vtedy Tristan zadržal dych a predstavil si obrieho malakawu, ako na polceste za svojou korisťou vetrí vo vzduchu, vystrkuje širokú odpornú čeľusť a zapiera sa o silné predné končatiny. Diabol z pekla nemohol mať syna, ktorý by sa mu viac podobal.
Váha luku na chrbte a tulca plného šípov Tristana upokojovala, dodávala mu istotu, aj keď Galdarov jeho zbrane ešte stále znervózňovali. Napriek tomu by ich nevymenil za tradičné oštepy hoci špičky mali napustené silným jedom.
Malakawa zavyl a znovu sa dal do pohybu. Tentoraz bolo jasné, že zachytil pach pripravenej návnady a s nepopierateľnou chuťou zamieril k miestu, kde okolo neho uzavrú svoj kruh. Tiene všade naokolo sa pohli dopredu a Tristan spolu s nimi. Vedel, že po jeho lavici je Joona a napravo jeho brat Ghar aj keď ich nevidel. Vždy sa držali blízko seba. Reťaz sa pomaly sťahovala a Tristan ako jedno z jej ohniviek si plnil svoju úlohu. Už veľakrát bol svedkom toho, ako Galdari lovia, naučil sa ich reč, naučil sa ich techniky a spôsoby boja, no stále stál akosi na okraji. Uloviť veľkého malakawu by znamenalo získať si ich obdiv a rešpekt. Možno by sa potom na neho prestali pozerať ako na mrzáka a žilo by sa mu oveľa jednoduchšie.
S touto myšlienkou ešte počas behu vytiahol z tulca na chrbte šíp a s neomylnou, rokmi naučenou a vytrénovanou istotou ho založil na tetivu. Videl ako sa malakawa zmieta, z jeho srstnatého tela už trčalo niekoľko oštepov, ale bol príliš veľký na to, aby jed zaúčinkoval okamžite. V zúrivosti, ktorú v ňom vyvolala bolesť, reval a prednými končatinami odchadzoval všetkých a všetko, čo mu prišlo do cesty. Kmene stromov sa s praskotom lámali v svojich najhrubších častiach a telá Galdarov lietali vzduchom zmrzačené a krvácajúce. Tristan vystrelil prvý šíp a ten sa malakawovi zabodol tesne vedľa ušnice, hrot prešiel hustou srsťou, ale zastavila ho silná lebka. Musel vystreliť ešte raz a s pridusenou nadávkou ovládnuť sklamanie. Keby mal zdravé obe oči nie len jedno, skolil by ho na prvýkrát. Takto bol potrebný ešte jeden šíp, aby malakawa padol, zatiaľ čo koncové letky trčali z jeho oka, za ktorým sa nachádzala najzraniteľnejšia časť, mozog.
Chvíľu bolo ticho. Po zúrivom vrčaní a kvílení bolo takmer ohlušujúce, ale radosť z víťazstva čoskoro prevážila. Ako prvý sa ozval Ghar. K bojovému pokriku sa pridávali stále ďalší a ďalší Galdari, ale nikto sa nepozeral na Tristana, akoby ani nechceli pripustiť, že by mal so smrťou malakawu niečo spoločné. Všetci to však vedeli, a to bolo dôležité.
"Pekný kus," zasmial sa Joona a pristúpil bližšie ku skolenému tvorovi. Svalnatou bosou nohou strčil do tela, ktorého mäso mohlo nakŕmiť kmeň na dlhé mesiace. Tristan pristúpil bližšie, luk držal pevne v rukách, ale jeho tvár nič neodrážala. Možno preto ho Galdari volali War - skala, kameň. Alebo Waryk ako hanlivé pomenovanie pre cudzinca, niekoho, kto nepatrí ku kmeňu a musí svoje postavenie v ňom neustále dokazovať.
"Dobrá návnada," dodal Ghar a pripojil sa k bratovi. Teraz už pri malakawovom tele stáli všetci traja, ale len Tristan zodvihol hlavu a zahľadel sa smerom k stromu, ku ktorému zvyčajne Galdari priväzovali návnadu. Ruka, v ktorej držal luk sa mu zachvela, keď sa pohľadom dotkol bieleho vlka z nezvyčajnou kresbou na srsti. Okamžite ju poznal. Aj po takom dlhom čase a bolo to, akoby sa všetko vrátilo späť. Dokonca si spomínal na deň, kedy ju videl naposledy. Silou vôle musel potlačiť okamžitú potrebu dostať sa k nej, oslobodiť ju. Namiesto toho počúval Gharovo pochechtávanie a mrmot ostatných Galadrov, ktorí sa pustili do porcovania malakawovho tela.
" Zišla sa prvýkrát, zíde sa aj nabudúce," odvetil a bez zjavného záujmu si prehodil luk na chrbát. Vedel, že Ghar ho počul a súhlasí s ním. Inak by Akte už dávno podrezal a jeho očividný pokoj mohol znamenať len jediné..Galdar netušil, koho chytil. Považoval Akte za obyčajné zviera, a to ako také splnilo svoj účel.
"War, má pravdu," pridal sa aj Joona "vezmeme ju späť. Sarek, odviaž to!"
Stŕpnutie, ktoré predtým ovládlo Tristanovo telo, povolilo. Sledoval ako sa jeden z Galdarov pohol k Akte, aby ju odviazal, ale namiesto toho, aby mu prišiel na pomoc, odvrátil sa a prinútil svoje nohy vykročiť dopredu. Svoju úlohu splnil, bolo by podozrivé, keby porušil svoje predchádzajúce zvyky, a tak, premáhajúc sa pri každom kroku zamieril preč. Vedel, že Akte uvidí znovu a dúfal len v to, že ho videla, že ho napriek všetkému spoznala a neprezradí svoju skutočnú podstatu.*

https://www.youtube.com/watch?v=ujv3c0TqLRk

Akte

*Strach, ktorý cítila jej pripomínal momenty na Altre, keď prišlo k hromadnému vyvražďovaniu ich druhu. Ba dokonca sa bála ešte viac. Triasla sa na celom tele ako srnka, bola zviazaná a tvor sa blížil. Cítila jeho pach a on cítil jej strach, to v ňom prebúdzalo ešte väčšiu chuť zabiť ju, poznala to. Lovec sa stal obeťou, aké úbohé! Začínala mať skutočne nutkavý pocit, že sa jej smola iba lepí na päty, ale už to dlho nebude trvať. Nemohla sa ani brániť! Barbari! A bola taká smädná a hladná, že mohla mať sily akurát tak za mušku a voči tvorovi by stihla maximálne otvoriť papuľu a bolo by po nej. Ak by mala šťastie, umrela by skutočne rýchlo. Dúfala v to a ani si to neuvedomila, ale podvedome sa začala modliť k Altre, nech si ju vezme čo najrýchlejšie.
A potom ho zbadala! Bol obrovský, všade lietali šípy a na sekundu v nej skrsla nádej, že možno sa jej podarí tento moment hrôzy prežiť. A načo aj? Aby ho prežívala zas a znova? Nie! To veru nie! Znova sa začala modliť, ale tentoraz pre smrť, nech príde, nech ju nič nezachráni. Aj keby mala umierať hodiny, len nech konečne umrie a je pokoj. Ale nebola vyslyšaná. Altra vyslyšala jej dávne modlitby. Uzrela svoju záchranu. Aspoň si to v prvom momente pomyslela.
Tristan? Nemohla uveriť že by to bol skutočne on. Bol iný. Pamätala si toho ľudského muža inakšie, takmer k nemu pocítila súcit. Zaskučala a urobila váhavý krok smerom k nemu. Ale to bol iba okamih, lebo v momente ako zbadala jeho oči, on sa obrátil. Zradil ju! Vedela, že ľuďom sa nedá veriť! Vedela to! A on nie je o nič iný! Načo ju potom prvý raz vyslobodil, keď teraz ju ponechal rovnako zlému osudu ako bol ten prvý?! Jej skučanie sa zmenilo na nenávistné vrčanie a len čo sa k nej približovali čiesi ruky, ona cvakala tesákmi ako besná. Počula smiech, niečo na ňu hovorili, vyzeralo to akoby sa jej vysmievali, hvízdali a znova raz bola na posmech a obdiv, ale ona len cítila hroznú bolesť zo zrady muža, ktorému bola ochotná časom veriť pre záchranu jej života. A teraz bol tu. Medzi tými barbarmi a stal sa jedným z nich. Ako jej to mohol urobiť?!
Jej smútok a bolesť sa premenili v zlosť, zúbožené telo sa vzoprelo na laby, srsť sa naježila a keď sa k nej ten chlap priblížil, agresívne ho uhryzla do ruky. Do uší sa jej dostal rev, papuľa sa naplnila krvou, aspoň nejaké jedlo, hoci si následne vyslúžila spŕšku kopancov, buchnátov palicou po chrbte a nadávok, ktoré na ňu nenávistne revali ostatní muži, zatiaľ čo jej mocné čeľuste mliaždili mužskú ruku. Bili ju dovtedy, kým nepovolila zovretie tesákov a ona nakoniec neodpadla. No s lepším pocitom a myšlienkou, že to bol Tristanov krk....

Keď Akte znova začínala precitať a prebúdzať sa, cítila ako má pod hlavou labu a odiera ju Zarkytov náramok, ktorý bol našťastie dobre ukrytý pod srsťou pred zvedavými pohľadmi tých ľudí. Niekoľkokrát pomaly zažmurkala, ale bola taká ubolená, že nezvládala dvihnúť ani hlavu z laby. Ako ju odvliekli, tak ju na zem pohodili a ona ležala v prašnej zemi, zvalená na boku s pravou labou pod hlavou. Bála sa čo i len pohnúť, aby si nevšimli, že je hore a znova by im dala dôvod pre otestovanie tvrdosti ich palíc. Ani netušila, či nemá zlámané končatiny, alebo rebrá, príliš ju pálil celý kožuch a aj žmurkanie bolo pre ňu namáhavé. Len vďaka zvukom zistila, že je večer, oni ako vždy zapálili ohne po tej ich osade, či pevnosti, ak by sa múry z hliny dali nazývať pevnosťou, a ju nechali priviazanú niekoľkými lanami k zemi. Byť tak pri sile, nebol by pre ňu prílišný problém vymaniť sa z nich. Prehrýzť ich a utiecť, ale očividne neboli až takí hlúpi ako na pohľad vyzerali. Nedostávala žrať a vody dostávala len toľko, aby prežila. Nemohla ju ani využiť vo svoj prospech, lebo len voda ju aspoň trochu zasýtila.
Otvorila čierne oči a pohľadom kĺzala po postavách prechádzajúcich okolo nej. Bolo jasné koho pohľadom hľadá, ale nevidela ho. Zakaždým, keď nejaký muž stál chrbtom k nej, mala pocit, že je to on, ale nakoniec aj tak vysvitlo, že sa mýlila. Možno sa s ňou iba unavená myseľ zahrala a v skutočnosti tam Tristan nebol. Ale čo ak áno? Ako ju mohol tak zradiť. Tíško, ponížene zaskučala a opatrne pohla labami, čo spôsobilo ďalšie zaskučanie od bolesti. Bolo jej to jedno. Nech si ju znova zbijú, ak im to urobí radosť. Takto aspoň nedožije ďalšieho lovu..*



((Videla si ten film z ktorého je tento obrázok??? Ja ho tak neznášam! Mads v 80% z filmov umrie (alebo ja mám také šťastie, že vidím vždy len TIE filmy) a v tomto poondiatom filme za celý čas nepovedal ani slovo a ešte si aj dovolil ZNOVA zomrieť ))

/nevidela som, ale niečo som si prečítala z obsahu /

*Pod strechou náčelníkovho príbytku vládla povznesená nálada. Lovcom sa už dlho nepodarilo prísť s takou bohatou korisťou, preto boli v ten večer staré spory zabudnuté, krivdy pomstené a všetci, bok po boku, jedli a pili za zvukov hlasného smiechu a vravy. Tristan sedel pri jednom zo stolov, na ktorý ženy položili misy plné pečeného mäsa, ale jedla sa ani nedotkol. Pochmúrny pohľad upieral na pohár s calilou, ktorej sladkastá chuť mu horkla priamo na jazyku. Nedokázal myslieť na nič iné, len na to, že žena, ktorú tak dlho a bez úspechu hľadal je v tom istom tábore, ale zároveň mu nikdy nebola vzdialenejšia. Nemohol k nej len tak prísť a prihovoriť sa jej, pretože by sa okamžite prezradila, a to by bol koniec ich oboch.
Znechutený touto myšlienkou znovu zodvihol ruku a odpil si poriadny dúšok moku, ktorý mu po ceste do žalúdka vypaľoval v hrdle ohnivý pás. Nedbal na to, že viečka mu postupne oťažievali a svaly malátneli, akoby ho niekto prudko roztočil a potom rovnako prudko zastavil. Hlava sa mu krútila, ale stále nestratil pojem o sebe ani o svojom okolí. Po jeho pravici sedela Jurde, žena s tmavou pokožkou, peknou žensky plnou postavou a horúcim pohľadom, ktorý hovoril áno na všetky chlípne radosti. Dolievala mu vždy, keď dopil. Pohotová a ochotná, nevadila jej ani jeho zmrzačená tvár a nepríjemná povaha. Inokedy by ju od seba odtisol, ale teraz pocítil jej horúcu dlaň na svojom stehne a odrazu sa mu ten dotyk nezdal až taký nepríjemný ako v časoch, keď si dokonale spomínal na svoju rádovu prísahu. Jurdine šikovné prsty sa pohybovali v opatrných krúživých smeroch až k jeho rozkroku a podľa toho, ako sa vzápätí usmiala, poznal, že je spokojná s tým, čo u neho našla. Nikto si ich nevšímal, dokonca aj on sám sa oboma lakťami opieral o hranu stola a aj naďalej popíjal, zatiaľ čo medzi jednotlivými hltmi dusil stony, ktoré vo všeobecnom veselý aj tak zanikali.
Odrazu sa priestorom rozľahlo mohutné buchnutie, akoby na kameň dopadlo kováčske kladivo. Náčelník uvoľnil ruku zovretú v päsť a so spokojnosťou si vychutnával vynútené ticho.
"Dnešný lov priniesol nečakaný úspech," prehovoril hlbokým hlasom muža, ktorému nemožno uprieť dominanciu. "Nie je to zvykom, ale muž, ktorý skolil malakawu si zaslúži odmenu. Nech predstúpi!"
Náčelníkove slová zaúčinkovali na Tristana ako studená voda chrstnutá priamo do tváre. Už si viac nevšímal Jurdu ani pohár v ruke, toto bola príležitosť, ako dostať Akte do bezpečia bez toho, aby vzbudil čo i len tieň podozrenia. Takmer by sa nahlas rozosmial. Mal chuť vyskočiť od radosti, ale zrejme by sa zapotácal. Už už sa chystal vstať otvárajúc ústa, keď ho predbehol Ghar.
"To ja," prehovoril a na tvári sa mu pritom nepohol ani sval. "Ja som zabil malakawu."
Keby malo peklo namiesto ohňa lávu z nenávisti bola by len biednou riečkou oproti prívalu, ktorý zaplnil Tristanovu hruď po Gharovom klamstve.
"To je lož! To ja som ho zabil!" vyskočil a rozmachom ruky zhodil pritom zo stola pohár s calilou. Cítil, že všetky oči v miestnosti sa upierajú na neho, ale bolo mu to jedno. Pred očami mal len jeden cieľ, získať Akte, a nepripraví ho ňu nijaký zavšivavený holobriadok.
"Opovažuješ sa obviniť náčelníkovho syna z klamstva, cudzinec? Si taký opitý, že nemôžeš pamätať ani to, kto ťa priviedol na tento svet." odvetil Ghar so stoickým pokojom za čo sa mu dostalo hlučného povzbudenia v podobe smiechu. Vedel, že ostatní lovci sa mu nepostavia na odpor a rovnako tak ani jeho brat Joona. Bol to záblesk víťazstva, ktorý sa mu mihol v očiach a Tristana vyprovokoval. Ruky mal zovreté v päsť, jednou nohou už vykročil vpred, ale odrazu ho niečo zastavilo. Gibar, starší bojovník držal jeho lakeť ako vo zveráku a prinútil ho znovu si sadnúť, aj keď sa bránil.
"Nechaj to tak, ty blázon, inak si dnes večer skončil. Chceš sa pobiť s náčelníkovým synom?" zašepkal mu Gibar do ucha, ale nedokázal prinútiť Tristana, aby sa upokojil. Zvlášť nie po tom, čo Ghar vzniesol svoju požiadavku.
"Otče, za odmenu mi dovoľ vziať si vlčicu, ktorú sme dnes použili ako návnadu. Videl som jej bojovnosť, je divoká, ale keď ju skrotím bude z nej dobrý lovecký pes. Už na pohľad vyzerá byť toho hodná."
Náčelník, ktorý v ruchu veselosti už dávno zabudol na nepríjemnosť v rozjarenej nálade prikývol a viac si syna nevšímal. Na druhej strane Tristan sa vytrhol Gibarovi a so zlostným zavrčaním vyrazil ku dverám, prudko ich rozrazil a vyšiel do noci aj so svojou zúrivosťou. Pohľad mu pritom padol rovno na spútanú Akte. Ak si predtým myslel, že sa mu k nej v nestráženej chvíli podarí dostať, teraz už nemal šnacu. Blížili sa k nej Gharovi muži, očividne, aby ju odviedli do jeho stanu. V návale zúrivosti zmraštil tvár a s obrazom toho, ako Gharovi prepcháva hrdlom jeho vlastné orgány, zvrtol sa na päte a odkráčal preč. Vedel, že musí prísť s plánom, ako Akte získať a to veľmi rýchlo.*

Akte

*Ležala tam a cítila sa ako kôpka nešťastia. Akoby po nej doslova poskákali, podupali po nej a ešte aj napľuli. A možno to aj urobili, nevedela ako moc a do akej miery. Ležala tam, dokázala, hoci s poriadnymi ťažkosťami, ale predsa len, vytiahnuť labu spod hlavy a len tak ju položila vedľa seba. Prišla jej cudzia. Ako pahýľ, ktorý nepatril jej. Všade bola vrava, hurhaj a radosť z úlovku, ale ona si to nevšímala. Len hľadala bytosť, na ktorej by spočinul jej pohľad, ale nikde ho nevidela. Bola už takmer presvedčená, že ho nevidela a on bol iba prelud, nič viac.
Tichý lomoz pri jej hlave ju donútil ťažko ju obrátiť iným smerom a pohľad jej padol na malé dievčatko. Oči mala veľké ako dva drahokamy. Modré aj v tej tme. Pripomínali jej tie najčistejšie jazerá na Altre. Domov. Tíško zaskučala. To malé dievčatko sa jej vôbec nebálo. Nie toľko, aby ju strach ochromil a ona utiekla. V malých rúčkach jej doniesla kúsok mäsa a na páse mala vak s vodou. Cítila ju v nose, štípala jej suché nozdry a Akte dokázala len viac natiahnuť hlavu k dievčatku. Mohla mať iba päť a bola taká odvážna. V tých veľkých očiach sa jej odrážal strach, ale aj zvedavosť. A z tých drobných rúčok nakŕmila Akte akoby bola ona tou malou. Trhala jej mäso na kúsky a dávala jej ho do papule. Potom ju napojila a keď sa ubolené telo upokojilo a ona privrela oči, drobné prstíky sa zaborili do hustej srsti na hlave. Na rozpálenom kožuchu ten dotyk detských rúk pôsobil ako ochladenie a ona spokojne vzdychla. Ani si nespomínala ako dlho jej nikto nedaroval svoju ľútosť, či nehu. Bola by vydržala tak snáď aj hodiny. Ale všade bolo priveľa ľudí a ona neskôr so strachom utiekla. Akte sa jej nestihla ani poďakovať.
Buchot dverí, ktoré sa otvorili oproti nej, ju donútil, aby sa pozrela ich smerom. Znova ho zbadala. Toto už nemohol byť blud. Nemohlo sa jej to zdať. Bol rovnaký ako sa jej predtým ukázal. S poraneným okom, len podgurážený alkoholom. Nikdy by si ho nedokázala predstaviť. Takto. S telom, ktoré bojovalo s gravitáciou, s rovnou chôdzou a alkoholom, ktorý sa búril v tele. Mala pocit, že on je niečo ako duchovný, muž, ktorý bude ctiť svoje telo, myseľ, ale aj vieru k ich kraju, v ktorom býval, z ktorého prišiel. A teraz bol tam. S tými barbarmi, ďaleko od ich sveta, pil s nimi, lovil s nimi. Dokonca vyzeral aj ako oni. Jej pohľad sa znova stretol s jeho. Nie. On nebol prelud, on tam naozaj bol. A nepriznal sa k nej. Nechal ich, nech jej robia čo sa im páči. Nadvihla hlavu a s pohľadom plným ľútosti sa stále pozerala jeho smerom. Dívala sa, prosila pohľadom a pomoc, ale on sa znova otočil a odišiel. Prečo jej to robil? Azda jej bolesť omámila myseľ? Prečo stále dúfala? Prečo stále verila v neho? On odišiel preč a k nej vykročili dvaja muži. Nemala silu bojovať, hoci sa jej bruško zaplnilo jedlom, aj keď ho bolo málo a vodou, ktorá jej osviežila hrdlo a ducha. Mocné ruky prešli k nej a odviazali ju. Silná slučka sa jej zaryla okolo krku a ona mohla sotva dýchať. Ale ona už nevládala bojovať . Možno ak sa prestane vzpierať, uvedomia si, že im je na nič a nechajú ju na pokoji. Výhražný tón, akým na ňu chlapi prehovorili, ju donútil, aby sa ani len nepohla. Zatiahli, ale jej mocné telo sa sotva pohlo. Zahromžili a jeden chlap hodil všetky laná od jej krku tomu druhému. Pevné prsty sa zovreli okolo jej predných láb a začal ju ťahať. Hlavu si oprela o labu a nechala ich, nech ju zatiahnu do jedného zo stanov. Kým sa im to podarilo, z chlapa tieklo akoby ho boli polievali a Akte pocítila kúsok zadosťučinenia. Zvalili ju na zem, priviazali k drevenému stĺpu v strede stanu a nechali ju tak. Bolo jej celkom jedno čo si na ňu prichystali a tušila, že sa to čoskoro dozvie. Len hlúpa myšlienka v hlave ju trápila. Že on sa bude jednoducho prizerať.*

/ Aaaaaam? budeti veľmi vadiť, ak by som ti prevzala tú postavu dievčatka? povedz inak to napíšem inak, čo som si práve vymyslela /

(( Pokojne to bol len taký môj nápad, že by bola rozkošná, tak sa jej kľudne ujmi, ak ti niečo s ňou napadlo ))

/ mohla by si ju hrať stály ty? ja len, že či by nemohla byť Joonovou dcérou aha našla som aj super obrázky http://maxcdn.thedesigninspiration.com/wp-content/uploads/2013/02/Legend-of-the-Cryptids-l.jpg toto by mohol byť jej menší na av http://maxcdn.thedesigninspiration.com/wp-content/uploads/2013/02/Legend-of-the-Cryptids-s.jpg a toto je Joona http://25.media.tumblr.com/63c470ea4b5dff20253c32b1299a48fa/tumblr_mifoz6nCyp1rxekheo1_500.jpg

(( Nedbám Je vskutku rozkošná ))

*Náhly pohyb, ktorý v stane vyvolal príchod mužov prebudil zo spánku veľkého čierneho psa. Ležal vedľa otvoreného ohniska a v tmavom kúte ho bolo ledva vidieť. Iba keď zodvihol hlavu, ukázalo sa, že sa stavbou tela viac podobá divému vlkovi než domestikovanému zvieraťu. Vyzeral, že ho prítomnosť ďalšieho vlka zaujala, nie však tak, ako by sa mohlo čakať. Zlaté oči sa mu nebezpečne zúžili, váhu tela pomaly preniesol do postoja, v ktorom hlavu držal nízko pri zemi medzi prednými labami a zuby nepriateľsky vycerené. Na rozdiel od vlčice nebol priviazaný a keď sa pohol dopredu z hrdla mu vyšlo zavrčanie.
„Ragen! Miesto!“ Gharov hlas okamžite umlčal vlkovo vrčanie a prinútil ho poslušne cúvnuť. Ozvalo sa tlmené zacinkanie sprevádzané zvukom napínajúcej sa kože, keď Ghar spustil plachtu prekrývajúcu vchod do stanu a tá ako opona padla za jeho chrbtom. Vlčicu mal priamo pred sebou, ale pristúpil k nej len tak blízko, ako siahalo lano, ktorým bola pripútaná o drevenú podperu. Chvíľu na ňu bez slova a pohybu hľadel potom si rozopol sponu pod krkom a z pliec zhodil ťažkú kožušinu, ktorá ho chránila pred chladným nočným vzduchom. Cinkanie sprevádzajúce každý jeho pohyb vydávali kovové ozdoby vpletené vo vlasoch a na náhrdelníku so symbolom rodu. Keď sa zohol do kľaku, koža na jeho odeve znovu zapraskala, šíril okolo seba zemitý pach lesa, krvi a potu. Pozorne si vlčicu prehliadal, akoby stále na niečo čakal.
„Ešte som nevidel nič, čo by sa ti podobalo,“ prehovoril potichu sám pre seba a veľmi opatrne si nahol bližšie.*

Akte

*Ocitla sa na zemi a nič, okrem šera a ohňov, ktoré na stenách stanu vytvárali tiene, si vôbec nič nevšímala. Nepostrehla ani prítomnosť ďalšej bytosti, až kým na ňu priamo nevrčal. Biela hlava sa nadvihla a ona sa pozorne zadívala do tých žltých očí. Nijako však nereagovala, akoby bola príliš slabá, než aby zareagovala na tú vyhrážku, ktorá sa odrážala v tom hrubom vrčaní. Nechala svoju bielu hlavu klesnúť znova na zem a malátne privrela oči.
Počula mužský hlas a ovládla sa, aby nezaskučala preklínajúc tých barbarov, ktorí si mysleli, že je atrakciou pre ich pohľady a nevedomosť. Počula ako sa k nej skláňal a cítila ho. Pálil ju v nose a jeho pach ju dráždil. Pomaly pozrela ku skláňajúcej sa tvári a z jeho blízkosti bola celá nesvoja. Narovnala sa, hlavu dvihla a svoj, rovnako zvedavý pohľad uprela do očí chlapa, ktorého tvár teraz bola v rovnakej výške ako tá jej. Len tíško zavrčala ako na výstrahu, aby sa k nej nepribližoval a stále si ho pozorne prezerala, cítiac tak prítomnosť ďalšieho vlka. Uvedomoval si, že nech chcel ten chlap čokoľvel, práve toto mohol byť ten najväčší problém? Dať dokopy dvoch vlkov, ktorí sa nepoznali. Akoby toho nebolo dosť, ani len nerozumela jeho reči. Cítila sa ako skutočné zviera.*

Ghar

*Tlmené zavrčanie, ktoré vlčici vyšlo z papule vyvolalo na jeho tvári letmé šklbnutie v kútiku úst. Nebol to úsmev, ale ani úškľabok. Jediné, čo ho miatlo boli jej oči. Vedel, aké to je dívať sa na zviera, cítiť jeho hnev a strach, ale keď mu vlčica opätovala pohľad, bolo to, akoby sa pozeral na človeka, ktorý si ho prehliada s rovnakou mierou odporu, ako aj zvedavosti. Nemienil však dlhšie zotrvávať v podobných hlúpych úvahách. Namiesto toho vstal, obišiel stĺp a z provizórne postavenej police vytiahol dve drevné misky. Do jednej nabral čistú vodu zo suda, ktorý mal vždy v poruke a do druhej vhodil niekoľko zvyškov z bohatej večere, ktorú priniesol aj pre Ragena. Čierny vlk poslušne ležal na svojom mieste a len občas nepriateľsky zavrčal.
"Čuš!" napomenul ho Ghar, keď vlčici podsunul obe misky a nechal ju na pokoji. Viac si ju nevšímal. Bol unavený a podráždený. Zvyšok oblečenia zo seba takmer postrhával a len na zbrane dával oveľa väčší pozor. Pracky na pásovom puzdre odopínal s rokmi naučenou zručnosťou, zatiaľ čo krátke čepele dýk sa v matnom prísvite ohňa sľubne leskli. Odložil ich na truhlicu, vedľa ktorej stál podstavec s prehĺbeným dnom. Voda v ňom bola studená a pritekala priamo s dažďom. Opláchol si v nej najskôr tvár a potom aj zvyšok tela. Špina, prach a pot z neho stekali cícerkom a vpíjali sa rovno do látky, ktorou mal opásané bedrá.* Už znovu si tu?* prehovoril odrazu a krúživým pohybom si z predlaktia zmyl krvavú šmuhu.* Môj brat, tvoj otec, nebude potešený, keď zistí, kde si.

Akte

*Sledovala toho chlapa ako sa na ňu pozeral, skúmal ju svojim rovnako zvedavým pohľadom, aký mu venovala aj ona a na druhej strane pôsobil rovnako znechutene. Následne sa postavil a dal jej aj piť, aj žrať. Ale Akte sa len lačne vrhla po vode. To mäso ju nelákalo a vody sa jej zdalo málo. Ani sa nenazdala a znova ho pozorovala s prázdnou miskou vody, ktorú mala medzi prednými labami. Pomaly kĺzala pohľadom po odhalenom mužskom tele, keď z ničoho nič prehovoril.*

Strýko Ghar! *Zvolala pobavene Kitta, keď sa ukázala iba niekoľko krokov od Akte a automaticky pristúpila k bielej vlčici a sadla si vedľa nej. Drobnú rúčku automaticky natiahla do jej srsti a začala ju hladiť za uškom.* Ako si vedel, že som tu? *Pohľadom šibla k jeho čiernemu diablovi, ako ho v mysli volala. Úprimne sa ho celkom bála.* Prečo ju máš? Videla som, ako ju muži ťahali k tebe. Bola som zvedavá! Však ma neprezradíš otcovi! *Repotala akoby ju bol niekto zapol v zrýchlení, ale to u Kitty bývalo dosť často, keď bývala vzrušená, čo bývalo väčšinou.* Všimol si si, že je iná? Sledovala som ju z diaľky veľa času, občas som mala pocit, akoby sa vás pokúšala počúvať. Má tak múdre oči. Hrozne by som ju chcela. A prečo ju máš vlastne ty? Vypýtal si si ju? Alebo vybojoval? Čo si urobil, že ju máš? *Nadýchla sa. Mamka jej zvykla hovorievať, že raz sa dovedie do hrobu ak sa zabudne nadýchnuť. Kitta sa pri tom vždy strašne smiala, až jej slzy tiekli z očí, ako také hrachy.* Má už meno? Dal si jej meno?

Kitta

*Pokojne pokračoval v umývaní. Zmyl zo seba aj poslednú stopu po boji, nie však dlhý šrám na ramene, ktorý mu neustále krvácal. Zarazil sa len na okamih, keď Kitta zamierila k vlčici a prisadla si k nej, akoby sa poznali už celé roky. Podvedome siahol po dýkach, aby mohol zasiahnuť, keby sa zviera rozzúrilo, ale to na najväčšie Gharovo prekvapenie zostalo poslušne ležať a nechalo sa od dieťaťa škrabkať za ušami. Pomaly dýky zase odložil, ale na tvári sa mu stále zračil podozrievavý výraz. Mohol Kittu zahriaknuť, ale povahou bola podobná svojej matke - vždy si nakoniec urobila podľa svojho. A tie jej večné otázky a trilkovanie, nebol na to zvyknutý, preto sa k svojej neteri zväčša správal odmerane. Hovoril len keď musel, a to čo povedal sa zväčša dalo len ťažko považovať za uspokojivú odpoveď. Hlboko vo svojom srdci prechovával ku Kitte zmiešané city, chvíľami by bol ochotný odpustiť jej akúkoľvek hlúposť a inokedy ju nedokázal zniesť blízko seba. Jej tvár, hravosť a detsky nevinné oči mu pripomínali príliš veľa a Joona dobre vedel, prečo s takou horlivosťou drží svoju dcéru od neho čo najďalej.
Aj teraz, už sa celý osušil, obliekol sa do voľnejšieho odevu, judry, a Kitta ešte nebola ani v polovici svojho vzrušeného rapotania. Unavene zamieril k nízkej lavici a obkročmo si na ňu sadol. Z množstva otázok sa rozhodol odpovedať na poslednú, pretože ostatné by ho len zahanbili. Joona nebol na večernej hostine, preto zrejme ešte nevedel nič o jeho klamstve. No klamal by znovu, ak by mal Cudzinec získať, čo i len biednu výhodu v jeho kmeni. Áno, v jeho kmeni!* Nie, ešte nemá meno. Môžeš jej nejaké vybrať, ale najskôr mi dones tamten košík.* Rukou ukázal na policu, kde držal väčšinu vecí. Košík, o ktorom hovoril sa nachádzal na jednej z nižších priečok. Potreboval si ošetriť ranu a možno to, že Kittu nejako zamestná mu pomôže prestať myslieť na jej matku.*

Kitta

*Jej rúčky neustále škrabkali a hladilli biely huňatý kožuch vlčice, kým sedela vedľa nej a pohľadom striešala od vlčice smerom k strýkovi. Bola pri nej tak blízko, že keby sa bola vlčica rozhodla ublížiť jej, Kitta by mala skutočne problém, aby ostala medzi živými. Ale zviera akoby malo materinský cit k mláďaťu a tak podvedome by jej bola dovolila aj ťahanie za uši, čo Kitta neskôr jemne skúsila. Vlčica len naklonila hlavu do strany a prižmúrila oči. Dokonca na moment to vyzeralo, že by si dokázala zložiť hlavu na dievčenské kolienka, ale napokon sa ovládla a držala ako hluchý dvere. A Kitta ju stále hladkala.
Keď však jej milovaný strýko povedal, aby zašla po košík, okamžite vystrelila na nohy a cítiac na chrbte zvedavý pohľad vlčice, sa rozbehla k veciam, ktoré po nej Ghar chcel. Svojho strýka ľúbila celým svojim detským srdiečkom. Vzhliadala k nemu ako k svojmu vzoru, po otcovi, a rada ho navštevovala, hoci netušila prečo to otcovi tak prekážalo. Jej mamička umrela len nedávno a tak jej všetci hovorili, že otec na ňu preto kladie také vysoké požiadavky, lebo nechce aj o ňu prísť. No nerozumela prečo sa vždy zlostil, keď bola u svojho strýka. Keby nebol jej ujo, tak určite by jej ho bol ocko zajednal za budúceho muža a ona by sa na ten deň tešila! Ale takto len tŕpla a aspoň svoje detské, modré oči upierala k nemu s nehynúcou detskou a hlavne nepoškvrnenou láskou.* A môžem ťa ošetriť? *Spýtala sa, keď cupkala s košíčkom smerom k nemu.* Už to viem. Učili ma to ženy v osade. Vraj už som veľká, aby som sa vedela postarať o zranenia môjho otca. *Rapotala a podala mu košík do tých jeho veľkých dlaní. Vždy ich obdivovala. Aj tie ockove. Keď si k nim prirovnala svoju rúčku, bola úplne maličká. Celú by ju ukryli, keby chceli.* A myslíš, že by si vedela vybrať meno sama? Čo keby sme sa jej nato opýtali? Vyzerá rozumne, možno by to naozaj vedela a možno nám rozumie, čo myslíš? Je to naozaj možné? *Naraz hlások ubral na intenzite a ona spiklenecky šepkala.* Šamanka hovorieva, že je to možné, ale ja som nikdy o nikomu nepočula, kto by to vedel. Ty tomu azda veríš? *Narovnala sa a obzrela sa smerom k vlčici, ktorá stále mala pozorne dvihnutú hlavu a oboch ich pozorovala. Nikdy takého vlka nevidela. Tá červená v jej kožuchu. Také zvláštne stvorenie.*

Ghar

*Pravdupovediac bol taký unavený, že by malej Kitte dovolil aj to, keby po ňom začala loziť, ako sa o to pokúšala, keď bola ešte menšia. Detskými rúčkami mu vtedy oblápala nohy, tvár si schovávala za lemom jeho kožušinového plášťa a celý čas sa pritom veselo nezbedne smiala. Bolo silným pokušením vziať ju na ruky a nechať sa nakaziť jej veselosťou, ale zakaždým to dokázal ustáť. Dodnes si pamätal, ako ju vtedy chytil popod pazuchy a držal od seba na dĺžku rúk. Nohy sa jej hompáľali vo vetre a v tvári sa zračilo vzrušenie, akoby čakala, že sa s ňou každú chvíľu začne hrať. Namiesto toho ju len opatrne položil na zem a skríkol na prvú ženu, ktorá išla okolo, aby sa o ňu postarala. Povedz bratovi, nech si svojho fagana stráži lepšie inak o neho môže ľahko prísť. Joona vtedy pochopil jeho slová ako vyhrážku a Kittu od neho držal čo najďalej. Teda až do čias, kým si sama nezačala robiť, čo sa jej zachcelo.
Zodvihol hlavu a venoval vlčici dlhý skúmavý pohľad. Dieťa malo pravdu, aj on si už všimol nezvyčajnú inteligenciu, ktorá sa jej odrážala v pohľade. Možno by to nakoniec stálo za pokus, aj keď nebol ochotný veriť šamanským povedačkám.* Nemala by si veriť všetkému, čo ti vytára tá stará bosorka. Je to len zviera, nedokáže rozprávať a ty už nie si malé dieťa, aby si niečomu takému verila.* Možno bol nakoniec príliš tvrdý. Ani vo chvíľach, keď sa naozaj snažil, nedokázal byť zhovievavý k detským myšlienkam hoci ho samé zaujali. A pretože ho to trápilo, chcel Kitte aspoň z časti vynahradiť svoje drsné slová.* Poď,* vzal do ruky košíček a otvoril ho. Jeho hlas znel miernejšie, pôsobil oveľa uvoľnenejšie a prístupnejšie ako pred chvíľou.* Ukáž mi, čo si sa naučila.* Bez najmenšieho zaváhania si stiahol zo zraneného ramena judru a celý sa vydal napospas malej liečiteľke. Mal na tele už toľko jaziev, že mu jedna na viac na kráse nijako neuberie ani nepridá. Bol ochotný zniesť akúkoľvek bolesť a už teraz vedel, že bude s ošetrením spokojný. Nie preto, že by musel, aby urobil radosť dieťaťu, ale preto, že tým dieťaťom bola Kitta.*

Kitta

*Bola taká natešená, že len čo sa jej rúčky uvoľnili a povedal jej, aby ho ošetrila, nadšene zatlieskala a nevšímala si nič iné, okrem vecí, ktoré mala použiť na strýkovu záchranu. Pohľad na ranu v malej hlávke nespôsobil nič, nič okrem potreby zbaviť ho bolesti a poslúžiť mu ako dobrá ošetrovateľka. Okamžite si začala v mysli pripomínať čo jej ženy hovorili. Najskôr umyť, potom vyčistiť, povyberať nečistoty, ak sa nejaké zachytili, natrieť, zašiť a zaviazať. Krok za krokom, konala pomaly a dôkladne, tak aby na nič nezabudla a aby mu spôsobila čo najmenej bolesti. Dokonca sa aj vypla! Jej ústa prestali rapotať ako splašené a plne sa sústredila na svoju činnosť. Občas sa jej medzi obočím objavila hrubá vráska, keď ho vraštila a hrýzla si pritom do sopdnej pery. Najviac sa tak tvárila, keď vzala do rúk ihlu a začala ranu zašívať. No robila to postupne a pravidelne, jej stehy boli takmer ukážkové, ani príliš nezaťahovala a boli pravidelné, presne tak ako ju to učili ženy. Možno jej to nešlo tak rýchlo ako im, ale zato si dala skutočne záležať a len čo skončila a rana bola zľahka previazaná čistou gázou, odtiahla sa a modré oči, jagavé ako dva drahokamy s obavou uprela do očí svojho strýka čakajúc tak verdikt, ktorý by mohol voči nej vzniesť. Celkom aj zabudla na vlčicu a otázky o nej a jej mene. Teraz bolo naozaj dôležité čo také jej povie na jej ošetrenie.*

Ghar

*Nepozorovane sledoval Kittu pri práci. Vždy, keď zvraštila čelo alebo si sústredene zahryzla do pery mal chuť usmiať sa. Jeho ošetrenie zobrala naozaj vážne a výsledok prekvapil dokonca aj jeho samého. Stehy, ktoré držali ranu pohromade boli pravidelné, pekné a čisté, akoby ich robila liečiteľka s dlhoročnými skúsenosťami. Keď si končekmi prstov prešiel po gáze, vydal spokojné zamumranie a po prvýkrát v ten deň venoval dieťaťu pochvalný úsmev. Prísne črty tváre na okamih stratili svoju ostrosť, hoci aj naďalej zostal vážny no tentoraz to mienil ako skutočné uznanie.* Učila si sa naozaj dobre. Zaslúžiš si odmenu, povedz, čo by si chcela?* Natiahol sa po pohár, ktorý stál na drevenej lavici stola a nalial si doň vody. Nebolo to jeho zvykom, ale predtým, než si odpil ponúkol prvý dúšok Kitte. Správal sa k nej ako k dospelej, pretože inak to ani nevedel.*

Kitta

*Mala čo robiť, aby nezačala natešene kričať od radosti, že uvidela na jeho perách úsmev a ešte aj ju pochválil. To bolo naozaj prvýkrát, čo toto urobil a úplne najviac ju jednoducho tešil ten úsmev. To bolo najlepšou pochvalou a odmenou, akú si mohla priať. No vzrušenie, ktoré vzrástlo ako jej podal pohár vody, ovládla a celý čas ako pila, ho spoza okraja pohára len skúmavo pozorovala. Keď jej stačilo, sotva uhla z pohára polovicu, usmiala sa na neho ako hotové slniečko.* A môžem si to rozmyslieť? Momentálne mi nič nenapadá a bolo by nerozumné, keby som povedala bez rozmyslu prvú vec, ktorá by mi napadla.*Možno sa dali jej slová brať, ako že by to vedela neskôr zneužiť, možno v nejakej nevhodnej chvíli, ale pre ten moment skutočne nevedela čo by si priala ako odmenu za jej ošetrenie a preto by si toto prianie rada nechala do úschovy. Ak jej to samozrejme strýko dovolí. On je muž a hoci sa k nej správal milo a ako k dospelej, čo ju neskutočne tešilo a napĺňalo detskou pýchou, on bol muž a poslúchla by ho na slovo a nielen preto, že ho nadovšetko zbožňovala.*

Ghar

*Priložil si pohár k perám a vypil zvyšok tekutiny na dva silné dúšky. To dieťa ho neprestávalo prekvapovať, ale svoj sľub mienil dodržať, preto zľahka kývol hlavou na súhlas. * Nečakaj pridlho.* dodal ešte pričom mu tvár znovu zvážnela, aj keď zrejme len nechcel, aby si Kitta jeho slabosť pomýlila s prístupnosťou. Netúžil po tom, aby sa mu znovu zavesila na plášť tak, ako kedysi, keď si ešte myslela, že je jej dobrý strýko.
Aby nejako zamestnal nečinné ruky, siahol po svojich dýkach, ktoré predtým odložil vedľa misy s vodou a jednu po druhej ich začal vyberať z koženého puzdra. Šikovnými pohybmi skúšal plochu ostria a nepozorovane Kittu sledoval. Zaujímalo by ho či ju už Joona stihol nakaziť svojou podozrievavosťou, ale šancu zistiť to nedostal, pretože práve v tej chvíli sa plachta na vchode odhrnula a dnu vstúpil jeho brat.
"Ako na zavolanie," poznamenal sucho Ghar a po letmom úškrnku pokračoval v ostrení dýk kúskom jadaritu.
Joona, ktorého vysoká postava vrhla do miestnosti ostrý tieň, prešiel pohľadom z brata na svoju dcéru. Jeho tvár, ktorá sa ani prinajmenšom nepodobala na Gharovu, vyzerala prísne. "Kitta," prehovoril tichým hlasom a jednoduché oslovenie znelo ako pokarhanie aj hrozba zároveň. Vedela, že nie je rád, keď ju nachádza v Gharovej blízkosti. "Už dávno si mala byť v posteli."

Kitta

Nebudem. *Pyšne dvihla detskú bradu, aby videl, že ona neráčila svoju príležitosť prehmrhať. Už len to, že jej dal možnosť vybrať si, bolo pre ňu ako ten najkrajší dar a nesmierne si to vážila. No nechcela to využiť dnes a nechcela ani aby sa dostala do momentu, kedy by ľutovala, že si priala nejakú hlúposť.
Bolo však otázkou času, kedy ju otec nájde v stane strýka Ghara a ona len kajúcne stiahla hlavu medzi pliecka a spoza svojho chrbta začula nespokojné a hlavne výhražné zavrčanie vlčice.* Ja viem, otec, bola som len ošetriť strýka. *šepla a pozrela do očí otca s obavou, aby sa nerozčúlil. Nebála sa ho, ale bol pre ňu prirodzenou autoritou.* Idem. Dobrú noc. *Usmiala sa na otca, v úmysle obmäkčiť ten prísny výraz v tvári. Okamžite sa obrátila k vlčici, objala ju drobnými rúčkami okolo krku, čo skôr vyzeralo, že malá Kitta nemá ani štipku pudu sebazáchovy, zaborila nos do hlbokej srsti na krku vlčice.* Dobrú noc, Amicam. *Odtiahla sa, venovala zvieraťu posledný úsmev, nato prešla k otcovi, objala ho kde dočiahla.* Dobrú noc, oci. *A odišla. Bola to len azda sekunda, že by človek stihol len nádych, keď sa ešte behom vrátila a vrhla sa strýkovi okolo krku.* Dobrú strýko, Ghar! *Bozk na líce a už jej nebolo. V stane ostala len spomienka po malej víchrici menom Kitta.*