Iná časť vesmíru

*Ghar ostal sedieť na mieste a s nadvihnutým obočím sledoval krátky rozhovor medzi otcom a dcérou. Aby nevyzeral, že ho to zaujíma až priveľmi, po chvíli sklonil hlavu a pokračoval v brúsení dýk. Iba keď zachytil Joonovo zalapanie po vzduchu, vrhol rýchly pohľad k stĺpu, kde bola pripútaná biela vlčica. Kittna tvár bola celá zaborená v jej hustej srsti a Joonova ruka viditeľne siahala po zbrani. Ghar sa narovnal, drevená lavica pod ním zapraskala, ale nestihol zakročiť, pretože Kitta vybehla zo stanu ako víchor a jeho brat sa upokojil. Ani jeden z nich nečakal, že sa dievča ešte vráti a keď to urobila najviac prekvapený ostal Ghar. S dýkou v ruke zostal hľadieť na zástenu, ktorá pohltila útle dievčenské telo a na líci stále cítil dotyk jej teplých vlhkých úst.
"Vieš, že si neželám, aby sa túlala po tábore takto večer," prehovoril Joona a jeho hlas prinútil Ghara venovať mu pozornosť.
"Viem, že si neželáš, aby bola so mnou."
Ticho, ktoré medzi bratmi nastalo hovorilo za všetko. Ghar sa uškrnul a lenivým pohybom pokračoval v brúsní čepele.
"Drž od nej toho psa," dodal ešte Joona a chvatom vyšiel zo stanu. Nijaký pozdrav, žiadne oslovenie. Ani nebolo treba.
Ghar odhodil dýku na stôl a vstal. Unavený zamieril k posteli na opačnej strane stanu a bez škrupúľ sa na ňu zvalil. Veľký čierny vlk sa okamžite pohol k nemu a Ghar mu položil ruku na mohutnú hlavu. Odrazu sa z ničoho nič pozrel priamo na bielu vlčicu.*

Akte

*Celý čas sa dívala na tú scénku, ktorá nastala v stane a cítila zvláštne pocity, aké sa tam striedali. Malá bola vzrušená a muž z nej nervózny, nesvoj a držal si odstup, čo samozrejme Akte nemohla. Ako žena mala rešpekt k deťom, preto jej vždy dovolila aby sa jej dotkla, aby ju dokonca pri rozlúčke objala a ani si to neuvedomila, ale skutočne pri tom čine privrela oči. To malé stvorenie sa k nej nesprávalo ako len k zaujímavému zvieratku. Napojila ju, nakŕmila a cítila z nej tichú detskú lásku. Nebola v nej ostražitosť, akú cítili dospelí zakaždým, keď k nim pozrela, či keď sa k nej malé dievča priblížilo.
Akte zavrčala na vysokého chlapa, ktorý odohnal malú a len na neho hľadela až kým sa nestratil za závesom stanu. Potom sa jej pozornosť presunula k tomu druhému, ktorý ju sem priviedol. Ak chápala dobre, on sa volal Ghar, malá to slovo vyslovila párkrát a zas ona sa asi volala Kitta, ale Akte si nebola celkom istá, lebo nehovorila ich rečou a hoci sa snažila počúvať, nevedela by im porozumieť. Bolo toho na ňu priveľa.
Zložila si hlavu na laby a spod prižmúrených viečok sa dívala čo chlap robil. Už - už privierala oči, že si snáď odpočinie, keď ňou trhlo, ako sa k nej pozrel a ona znova dvihla hlavu a pozrela na neho. "Čo je?!" zavrčala a čiernymi očami sa dívala do jeho očí. Bola dosť ďaleko od neho a videla tam aj tú čiernu obludu. Práve ten vlk jej mohol všetko sťažiť, lebo ako sa jej do tela dostávala voda, sily sa jej postupne ale pomaly začali vracať a vedela, že ak naďalej bude dostávať dostatok vody, čoskoro bude silná, aby utiekla.*

Joona

*Po každom kroku, ktorým sa vzdialil od stanu svojho brata, cítil ako mu na plecia dopadá stará známa únava. Bolo čoraz ťažšie držať Kittu od muža, ktorý bol tým posledným s kým by ju chcel vidieť. Ghar mu vzal priveľa na to, aby Joona dovolil, aby sa to zase opakovalo. A Kitta? Bola ešte len dieťa, ako by to všetko mohla pochopiť?
Videl ju pred sebou. Jej malé štíhle telo sa mrštne pohybovalo dopredu, a to mu na tvári vyvolalo úsmev. Podobala sa na svoju matku .... a aj na svojho otca. Joona tvár sa rýchlo zamračila.
Najskôr počul len nezreteľné zašuchotanie, ktoré pripisoval nočnému životu v korunách stromov. Potom sa ozvalo znovu a zreteľnejšie. Okamžite zastavil a z pošvy na páse vytiahol dýku s dlhou čepeľou. Zvuk taseného ostria znel krátko a svižne, dychtivo a zároveň výstražne.* Kitta! Bež!* V tej istej chvíli ako to vyslovil, vyskočili z tmy dvaja Surkovia. Ten vyšší sa ešte počas skoku rozohnal svojou dýkou a s výkrikom dopadol rovno pred Joonu, ktorý odrazil jeho útok. Druhý sa rozbehol rovno za malým dievčaťom a nechal druha svojmu osudu...



Ghar



*Únava z celého dňa mu rýchlo sadala na oči, takže posledné, čo videl predtým, než ich zatvoril, bola tvár vlčice. V krátkom záblesku jasnozrivosti tesne pred spánkom opäť pomyslel na ten nezvyčajný, až prekvapujúco ľudský pohľad, ktorý mu venovala a niečo z neho sa prenieslo aj do jeho sna. Biela vlčica sa v ňom premenila na ženu, akú nikdy predtým nevidel. Biele vlasy jej povievali okolo tváre. Hlavu mala sklonenú a ruky prekrížené na prsiach, akoby niečo schovávala v dlaniach. Urobil ešte krok bližšie k nej, ale keď si už myslel, že ju konečne zahliadne, všimol si v kútiku jej úst krv. Stekala jej po brade na biele šaty a ten kontrast bol jednoducho ohromujúci. V žiare svetla náhle zodvihla hlavu a zakričala. Bol to prenikavý výkrik, ktorý ho zobudil.
Prudko sa posadil na posteli, ale ďalší výkrik ho vytrhol zo sna tak rýchlo, že podvedome siahol po rukoväti svojej dýky. Všetok hluk prichádzal zvonku a nemal nič spoločné so ženou, o ktorej sa mu snívalo. Surkovia! Nepremýšľal, okamžite vyskočil z postele a zamieril rovno v východu zo stanu. Len, čo odsunul plachtu nabok zaútočil na neho jeden zo Zradcov. Bol to ešte mladík, ale Ghar s ním nemal zľutovanie. Jednoducho ho odzbrojil a potom mu čepeľou dýky podrezal hrdlo.* Chráňte náčelníka!* zakričal a sám sa rozbehol opačným smerom. Cestou k Joonovmu domu zabil ďalších Surkov a po únave nebolo už ani stopy. Vpred ho poháňal obraz Kittinej tváre, tak ako ju videl, keď sa s ním naposledy lúčila...

Tristan

*Útok Surkov bol nečakaný. Zrejme ho plánovali dlhé mesiace za pomoci zradcu, pretože inak by sa nikdy nedostali až dovnútra tábora. Všade naokolo panoval zmätok, muži z kmeňa boli zaskočení a niektorí z nich ešte len vybiehali zo svojich stanov. Sám Tristan sa zakrádal v tieňoch a vždy, keď natrafil na Surka, začal s ním bojovať. Aj uprostred boja mal chuť smiať sa. Áno, presne toto potreboval. Nech sa tie dva kmene vyvraždia navzájom a on sa zatiaľ postará o to, pre čo sem prišiel.
Nájsť Gharov stan nebolo ťažké a keď odhrnul nabok plachtu, vydýchol si. Bola tam.* Akte.* prihovoril sa bielej vlčici s úľavou v hlase a rýchlo sa k nej priblížil. Prerezal povraz, ktorým bola pripútaná k drevenému pilieru a o krok odstúpil.* Ani nevieš, ako dlho som ťa hľadal. Poď musíme ísť.* Už už chcel odísť, keď mu cestu zastal veľký čierny vlk. Stál medzi nimi a východom. Mohutné telo mal prikrčené, uši nastražené dopredu a pysky vyhrnuté, takže sa mu v prítmí leskli ostré tesáky. Vrčanie, ktoré mu vychádzalo z hrdla bolo síce tiché, ale znelo dosť jednoznačne.*

(( nom, nom, neviem ako to napísať a ako si si to predstavovala  Nejako to skúsim, však keby sa ti to nepáčilo, alebo som zašla priďaleko a máš pocit, že som ťa tak nejak obmedzila, napíš, upravíme  ))

Akte a Kitta

*Zaspávala. Jej telo pomaly odpadávalo od únavy, až kým jej nakoniec celkom nepodľahlo. Nebolo to plánované, dokonca sa tomu vzpierala, čo spôsobilo, že tesne pred prepadnutím do spánku ňou šklblo a bola znova hore. Dívala sa jasným pohľadom na spiaceho bojovníka a myseľ mala prekvapivo prázdnu. Iba oddychovala a pritom privierala oči v nádeji, že jej to vystačí.
Lomoz, ktorý sa rozozvučal osadou ju okamžite dvihol na nohy, ale ostala nepovšimnutá a stále priviazaná. Šklbala sebou v nádeji, že azda povolí zovretie lán, ale nič sa nedialo. Nepáčilo sa jej to. Byť priviazaná znamenalo byť príliš ľahkou obeťou pre blázna, ktorý by chcel jej kožuch. V momente ako sa plachta odhrnula, bola pripravená bojovať o svoj život, už zas. Ale známe oči a povedomý hlas ju donútili upokojiť sa a dovolila mu, aby ju bez problémov vyslobodil. Hľadal ju? Stačilo tak málo povedať, aby ju skutočne upokojil a ona mu verila? Možno to bolo tým, s akou úľavou tie slová povedal, možno to aký pohľad mal, presne ten, ktorý hovorí, že by si človek aj jazyk odťal akoby to nemala byť pravda a v tej sekunde mu Akte verila. Áno, asi ju hľadal a možno to nebola náhoda, že ju našiel tu. Možno sa všetko dialo tak ako to Altra zariadila.
Pokorne zaskučala a ňufák mu vtlačila do dlane. Bol to ale príliš krátky okamih, ktorý prerušilo zavrčanie od vchodu. Vystrčila hlavu spoza jeho nôh a zbadala tam toho vlka. Agresívne zavrčala. Konečne. Ani si neuvedomila, že zostal dnu. Čo to už len bolo za vlka, ak nešiel bojovať po boku svojho pána?! Nadvihla sa v celej svojej krásnej stavbe tela a aj na štyroch prevyšovala to prašivé psisko o niekoľko centimetrov. V tej chvíli potrebovala iba jediné. Prebiť sa cez neho von. Čo to malé dievča? Nemohla len tak odísť a zanechať ju. Iba vďaka nej netrpela a Akte k nej pociťovala prirodzenú úctu voči mláďaťu a hlavne potrebu chrániť ho. Ladným krokom, akoby ani pred hodinou ju nemuseli doslova vliecť od únavy, prešla pred Tristana a hlava nehlava sa rozbehla voči nemu. Myslela nato, že nemá čas s ním bojovať a zabiť ho. Jediný problém videla práve v Tristanovi. Nemala čas vysvetľovať mu prečo sa ráči rozbehnúť hlbšie do osady a nie smerom von. Prečo chcela bežať priamo do tej hnusnej ruvačky a nie s ním. Za ním. Jediné čo vedela, bolo že to dieťa za nič nemôže a musí ju ochrániť. Presne tak, ako to robila ona.
Tesáky sa v momente zahryzli do hrubej čiernej srsti a dve vlčie telá sa stali ako jeden. Akte tlačila len s úmyslom vytlačiť ho von. Tam by jej už bolo jedno čo s ním bude, jednoducho by mu utiekla a odpútala tak jeho pozornosť od Tristana. Ale šlo to pomaly. Cítia zahryznutia vo svojej srsti, dokonca sa vo vzduchu ocitla niečia krv, ale v agónii boja si neuvedomila, či bola iba jej, alebo jeho. Jediné, čo nakoniec dokázalo opútať jej pozornosť, keď sa jej do tváre oprel čerstvý nočný vzduch a ona sa ocitla celkom vonku. Labou a jediným dobre miereným úderom skolila vlka k zemi, až v kúdole prachu zaryl do zeme a zanechajúc Tristana za sebou, sa nakoniec rozbehla smerom hlbšie do osady. Na odpovede nebol čas, možno neskôr. Len zavyla a už bežala strmhlav do tej mely, čo sa rozpútala všade navôkol.
 

Kitta si takmer vôbec neuvedomila čo sa deje. Až keď jej na tele naskočila husia koža a hlavička zalarmovala celé telo, pochopila, že jediný spôsob ako sa zachrániť, je utiecť pred mocnými rukami, ktoré sa k nej blížili. Neváhala preto ani sekundu, drobné nôžky sa rozutekali a ona takmer nepovšimnutá okolím utekala, len s tým mužom za sebou. Dych sa jej krátil a netušila kam bežať, nevedela ani čo sa deje, ani čo je s jej otcom. Verila v jeho silu a tak si bola istá, že je v úplnom poriadku. Ona len v strachu cupitala nôžkami, keď si všimla ako beží v ústrety strýkovi Gharovi. Bol tak ďaleko a ona lapala po vzduchu.* GHAAAAAAAR! *Zakričala z plných pľúc, ale nôžky sa jej podlomili a ona padla do prašnej zeme. Cítila ako sa jej to všetko dostalo do nosa a začala sa dusiť. Nestihne prísť k nej včas! To bola prvá súvislá myšlienka, ktorá sa jej objavila v hlave a so strachom sa dívala na neho. Videla ako bežal k nej, ale kroky za sebou boli jasnejšie. Začula burácajúci krik za sebou a vedela, že je to koniec. V tej chvíli sa za ňou ozval zvuk, ktorý by nebola čakala ani v tom najdivokejšom sne. Hlasný rev zmaril bojovný krik a ako obrátila svoju hlásku dozadu, všimla si biele vlčie telo, ktoré sa zo strany vrhlo na obrovského muža a ostré tesáky, čo chlapovi šli okamžite po krku. Až zdesením vykríkla a po zadočku sa začala po zemi odsúvať preč, Gharovým smerom, stále hľadiac na tú hrôzu boja medzi vlčicou a mužom.*

/ tým sa vôbec netráp, nemám nič vymyslené, takže sa pokojne píš, ako budeš mať inšpiráciu a ak ti niečo napadne, nech tomu vrátime starý dobrý šmrnc spontánnosti  a veľmi ma mrzí, že som tu dlho nebola, našťastie sa už nemusím učiť, takaže dobieham zameškané  /

Okej, tak to môže byť potom takto :-) A to nevadí že nebol čas, pohoda ;-)

Tristan 


*Mohol sa vlka pokúsiť zneškodniť sám, ale postavila sa mu Akte. Biela a čierna srsť splývali v tesnom zápase tela na telo, v ktorom nedokázal rozoznať víťaza. Počul len zúrivé vrčanie, cvakanie tesákov a občas bolestivé zaskučanie. V náhlom popude sa pooberal okolo seba a keď na stole zo zbraňami uvidel ležať Gharov luk okamžite ho vzal a na tetivu nasadil jeden z ručne vyrezávaných drevených šípov. Letky sa mu dotýkali líca, keď zamieril, ale stále nedokázal vystreliť. Len čo mal čierneho vlka v dráhe letu, situácia sa zmenila a v klbu dvoch tiel neúmyselne mieril práve na Akte. Rýchlo luk zložil, ale to sa už súboj preniesol pred Gharov stan. To, čo poháňalo Akte bolo nakoniec silnejšie, pretože len čo vyšiel aj on, takmer zakopol o čierne vlčie telo. Z rán na hrdle sa mu prúdom valila krv, dýchal ťažko a plytko, ale neprestával vrčať, aj keď ten biedny zvuk miestami pripomínal skôr skučanie. Bolo to silné zviera a očividne sa nechcelo vzdať života aj keď už nemalo ani najmenšiu šancu. 
 Tetiva luku zaprskala, keď ju Tristan napol a jediným ťahom poslal vlka na večnosť. Skučanie utíchlo no nie zvuky boja.* Akte!* Zakričal po chvíli, keď si uvedomil, že je sám. Kam sa podela? Zúrivo sa obzeral okolo seba, ale s jedným okom toho videl len málo. Drviac nadávku medzi pevne zovretými zubami vytiahol z vlkovho tela šíp a znovu ho nasadil na tetivu. Musel Akte nájsť. Toto bola ich šanca, ako sa konečne dostať domov a teraz, keď ju našiel, už ju nemienil znovu stratiť. S touto myšlienkou sa v duchu pomodlil krátku modlitbu k Vznešeným Altry a zamieril priamo doprostred prebiehajúceho súboja medzi dvoma kmeňmi.*

Ghar



*Jediný výkrik spomedzi desiatok mu zaviazol v ušiach a spôsobil, akoby sa plynutie času spomalilo. Muž, ktorému prebodol pľúca sa s chrapotom zasúval k zemi a za jeho telom ako za oponou, zbadal Kittu. Dievča bežalo k nemu, zatiaľ čo zozadu ju dobiehal ďalší Surk. Nohy sa mu rozbehli takmer samé od seba, poháňal ho strašný hnev a strach o to, aby sa Kitte nič nestalo. Nezamýšľal sa nad tým, aký prekvapivý je ten nový pocit, vedomie, že mu predsa ešte len na niekomu záleží, pretože práve v tej chvíli dievča zakoplo a spadlo na zem. Bolo príliš neskoro, nestihne sa k nej dostať včas! Tá myšlienka mu ako mráz prebehla celým telom, aj keď sa nezastavil. Ešte stále bežal, keď Surka napadla biela vlčica. Jej zjav uprostred boja bol rovnako ohromujúci ako vidieť hviezdy na dennej oblohe. 
Rýchlo sa zohol a vzal Kittu do náručia. Nemal čas dlhšie sa zaoberať úvahami, preto vlčici venoval ešte jeden pohľad. Netušil ako sa dostala zo stanu ani čo ju prinútilo vrhnúť sa na Surka, ale v tej chvíli jej bol naozaj vďačný. Odvrátil sa a s Kittou na rukách zamieril k opačnému koncu osady, kde v zemi vyhĺbili sieť podzemných tunelov.* Musíš sa schovať Kitta. Počkáš v tuneloch, kým sa po teba nevrátim.* Stále rozprával krátko a úsečne, ale v hlase mu bolo poznať istú úľavu, keď dievčatko zložil na zem a položil mu ruky na útle pliecka.* Nesmieš vyjsť nech sa deje čokoľvek, nech budeš počuť čokoľvek, sľubuješ?

Kitta a Akte

*Bola z toho všetkého tak hrozne otrasena, že naozaj netušila čo sa tam dialo.  Akoby všetko malo vlastný kolobeh, ktorý bol rýchlejší než čas a ona do neho určite nepatrila.* A čo ona? *pipla smerom k vlcici, ktorá ešte stále bojovala proti sile mužských rúk a Kitta nedokázala odvrátiť pohľad. Vnímala iba čiastočne čo jej hovoril strýko, no ako sa ocitla nozkami na zemi, uvedomila si ako veľmi sa jej triasli. Dívala sa na strýka s roztrasenou spodnou perou, no nakoniec mu iba prikývla. Ani si nevsimala ako blízko pri tuneloch je, len pocítila cudzie, nežne ruky na plieckach, ktoré ju ťahali preč od neho a niečo jej majiteľka tých rúk hovorila. Tak hrozne sa bála! Vedela, že len čo sa ocitne vo vnútri, mimo jeho pohľad, rozplače sa. Bolo jej to v tej chvíli úplne jedno. 

Akte bojovala zo všetkých síl, ktoré nazbierala, ani netušila odkiaľ. Všimla si ako muž berie malú preč a ona sa tak viac upokojila a sústredila na šikovné ruky, ktoré sa ju pokúšali zakaždým silou mocou od seba odhodiť a prípadne zaskrtit. Neprekážalo jej to. Bol to iba bojovník, nikto ďalší, koho by nemohla zvládnuť. Stačilo iba jediné... Zaborit tesáky do jeho krku a ukončiť tak jeho trápenie vo vopred prehratom súboji. 
Jej kožuch bol celý od krvi. Prirodzená červená v srsti tak splývala s tekutinou, ktorá jej pristála na srsti, ale na tom jej nezáležalo. Chcela nájsť iba jedinú osobu V tej chvíli. Tristana. Hlboko a dlho zavyla k oblohe a vetriac jeho pach, postupovala jeho smerom. Netušila nakoľko neho zranené oko malo byť handicapom, ale viac nebol dôvod aby sa tam zdrziavali. Nepatrila nikomu, vonkoncom nebola dlžná nič tomu chlapovi, ktorý si hovoril Ghar. Iba potrebovala nájsť Tristana. Znova zavyla, aby ju počul a nahlila sa v ústrety k nemu, až kým ho nezbadala v diaľke. Až sa potešila pohľadu na neho. *

(odpisujem iba cez mobil preto občas je a občas nie je diakritika A ak kdesi je nejaké slovo, čo nedáva zmysel, tak to moja automatická korekcia si doplnila čo chcela )

Ghar 




*V detských očiach jasne čítal strach. Nechcel nechať Kittu samú, ale tunely v tej chvíli predstavovali jediné naozaj bezpečné miesto.* Musím sa tam vrátiť.* Pohladil dievčatko po líci a bruškom palca jej zotrel z kútika očí drobnú slzu.* Kitta, je veľmi dôležité, aby si si zapamätala, čo ti teraz poviem. Ak sa po teba do večera nasledujúceho dňa nevrátim ja alebo tvoj otec, musíš vyhľadať Trajanov. Poznáš predsa cestu do susedného kmeňa a náčelník ťa prijíme medzi svojich, keď mu ukážeš toto.* V rýchlosti si stiahol z krku koženú šnúrku s príveskom a založil ho Kitte. Na kostenom podklade prívesku sa jasne vynímal rodový znak ich kmeňa, ktorý mali právo nosiť len náčelníkovi synovia. Ghar nepovedal už nič viac, aj keď sekundu dve hľadel na Kittu, akoby chcel urobiť ešte niečo. Nakoniec len pevne zovrel čeľuste, sklonil hlavu a jemne postrčil dievča k úkrytu. Až potom sa otočil a tieň jeho vysokej postavy sa rýchlo stratil v tieňoch bez jediného ďalšieho slovíčka. Odchádzal s pocitom, že Kitta je v bezpečí a to mu stačilo. O ostatné sa postarajú Duchovia. S výkrikom sa vrhol naspäť do boja...*

Tristan


*Presekával si cestu uprostred boja len s jediným cieľom - nájsť Akte. Jej konanie mu nedávalo zmysel, ale v tej chvíli nehľadal príčiny. Na tvári cítil horúčosť plameňov, keď Surkovia podpálili niekoľko stanov a oheň z nich sa postupne šíril celým táborom. Počul krik žien a detí, ktoré nevidel skrz husté kúdoly dymu ani kvôli skupinkám mužov, ktorí zápasili o holý život. Ich boj sa ho netýkal no aj tak si nenechal ujsť príležitosť podrezať krk každému Surkovi, ktorý sa mu dostal pod ruky. Medzi všetkými kmeňmi boli Surkovia ako mor, ktorý sa rýchlo šíril a zanechával po sebe len spúšť. V chaose naokolo na krátko zahliadol náčelníkovho syna. Bojoval s dvoma mužmi naraz, odrážal ich údery tak ľahko, akoby sa s ostrím v ruke už narodil. No ani tá najväčšia odvaha nestačí zvíťaziť nad ľsťou, pretože k Joonovi sa odzadu rýchlo priblížil tretí Surk a bez zábran mu prebodol hrudník tak, že ostrie čepele vyšlo pomedzi rebrá na druhej strane a krátko sa zalesklo, kým ho Surk zase nevytiahol.  Mladý muž sa zapotácal a stratil rovnováhu. Ďalej už Tristan nevidel, pretože začul nezameniteľný zvuk Aktinho vytia.* Musíme odísť, teraz hneď.* Prihovoril sa jej naliehavo, len čo bol dosť blízko a nepýtal sa na dôvod jej zmiznutia. Biely kožuch mala pokrytý krvou, ale nebol čas zisťovať či patrila jej alebo niekomu inému. Ruku jej položil na plece a slabým tlakom sa pokúsil ukázať jej správny smer. Cesta viedla pomedzi prázdne stany, ktoré už pohltili plamene, ale nestál tam nik, kto by ich zastavil. Keď budú dosť ďaleko, jednoducho budú musieť hradby zo širokých drevených kolov preliezť.*

*Videla ho v diaľke a bola nesmierne rada, že sa jej podarilo dobehnúť k nemu. Ľahký dotyk ruky na jej pleci jej spôsobil takmer pálenie, ktoré by v inom okamihu bolo neznesiteľné, ale vydržala ho a pohla svoje telo okamžite smerom, ktorý jej ukazoval. Kráčala dômyselne, rýchlo a vždy bokom pri ňom . len tak, aby sa ho stále do týkala a bola si istá, že ide s ňou a nič sa nestalo. Nechcela prísť o jediného spojenca, ktorým tento muž bol a dokázal jej to nie raz. Na malú sekundu obrátila svoj pohľad k nemu a vytlačila mu nufak do dlane, akoby hovorila, že to zvládnu. A aj tomu verila. Postarala sa o to, aby dievča zachránila, viac ju osud ty ho ľudí nijako netrapil. Možno by sa dala nazvať chladnou a necitlivou, ale z akého dôvodu by ma pomáhať im? Hodili ju ako psa, ako navnadu keď lovili a vedela, že by ju pokojne boli zabili, keby sa im to hodilo. Len tá malá... Ale verila, že je v poriadku. Viac ju nepotrebovala. Jej domov nebol tam. Ním bola Altra a Akte túžila po jedinom. Môcť sa znova okúpať v jej ľadových vodách, umyť si tam svoje biele vlasy a zmyt zo seba pocit špiny, akú na ňu ľudia v posledných rokoch nahromadili. Pocit obyčajnej ubohej otrokyne sa do nej vstepil viac ako sa jej páčilo. 
Až keď sa ocitli pri ohradeni osady, si uvedomila, že nevie, či to zvládne. Zastavila iba niekoľko krokov od toho a neveriacky pozrela na Tristana. Co si myslel?! Ze sa premení a prelezie ho?! Nahá?! Zaskucala a nesúhlasne na neho pozrela. Zároveň s prosebnym pohľadom nech príde s iným nápadom. Bála sa bolesti, ktorá s premenou po tak dlhom čase príde. Mohla ju príliš oslabiť. *

Ghar

*Vždy keď zabil jedného Surka na jeho miesto nastúpil ďalší. Ich tváre sa pred Gharom striedali ako mozaika poskladaná z rozličných výrazov a pomeru síl, takže čoskoro bol celý pokrytý potom a ťažko dýchal. Nevzdával sa ani vtedy, keď zahliadol, ako sa jeho brat, smrteľne ranený, zrútil k zemi, zatiaľ čo chvíľa nepozornosti stála Ghara hlbokú reznú ranu na ramene. Inštinktívne si ju prekryl druhou rukou a zúrivo zakričal. Dvíhala sa v ňom nová vlna hnevu na Surkov a hoci svojho brata neznášal, jeho potupná smrť Ghara rozzúrila. Ostatní jeho druhovia chrániaci vchod do náčelníkovho domu buď padli alebo sa v bolestivých kŕčoch zmietali na zemi, kde ich Surkovia dorazili ako obyčajný dobytok. Nie toto nemohol byť koniec! 
Odrazu sa ťažké drevené dvere za Gharovým chrbtom otvorili a vzadu na šiji ho pošteklilo chladné ostrie. 
"Dosť! Vzdaj sa, syn Gobalta, tvoj boj sa už skončil. Nie je viac nik, koho by si mohol chrániť." 
Urkanov hlas Ghara zabolel hlboko v ušiach. Nikdy by si nebol pomyslel, že zradcom, ktorý ich tak ľahkomyseľne vydal Surkom bol zo samotnej náčelníkovej stráže a zároveň Gharov dlhoročný priateľ. 
"Ty!" zareval a prudko sa otočil. Poza Urkanovo plece nahliadol dovnútra náčelníkovho domu. Jeho oči pátrali v šere po známej postave a keď ju našli, nehybne prevesenú cez opierku vysokého dreveného kresla, vedel, že celý čas bojoval zbytočne. Skutočný had sa skrýval priamo na hrudi. Urkanov meč pokrývala krv a jeho tvár ľadový úsmev. 
"Zabi ma. Na čo ešte čakáš?" Ghar odvrátil pohľad od otcovej mŕtvoly a napľul Urkanovi do tváre. Ten so stoickým pokojom zodvihol ruku a prešiel si ňou po líci. 
"To by bolo príliš jednoduché. S radosťou ti prenechám bremeno poznania, že si posledný zo svojho kmeňa. Môžeš premýšľať o všetkých, ktorých si stratil po zvyšok svojho života drahý braček." Urkan šibol pohľadom za Gharov chrbát a zazadu okamžite prišla rana. Gharovo vysoké telo sa sklátilo k zemi a z rany na hlave mu vytiekla krv. 
"Odneste ho, tak ako sme sa dohodli, ale nech sa mu po ceste nič nestane. Keď sa preberie, bude si želať, aby bol radšej mŕtvy,"uškrnul sa Urkan a pokojne sledoval ako štvorica mužov odnáša ťažké Gharovo telo. Potom sa rozhliadol okolo seba a nemohol byť nespokojný, pretože celá osada horela v plameňoch a poslední živí mali svoj ďalší nádych už spočítaný. Bol rozhodnutý do rána odísť a vrátiť sa späť za svojím otcom, náčelníkom Surkov. Dlhé roky čakania sa oplatili. Konečne sa dostali k bohatej pôde a jeden z najsilnejších kmeňov bol rozprášený na prach. 

Tristan

*Ešte počas prebiehajúceho boja, keď stál pri palisáde, dokázal rozlúštiť pochybovačný pohľad, ktorý na neho Akte vrhla. Ťažko si povzdychol, lebo už nemali čas hľadať inú cestu, keď navyše hrozilo, že by ich pri tom mohol niekto prichytiť. S novou vervou sa porozhliadal okolo seba a dúfal, že mu Vznešení vnuknú nejakú spásonosnú myšlienku. Po chvíli sa mu tvár predsa len rozžiarila. Pribehol k najbližšiemu stanu a nožom narezal jeho zadnú plachtu tak, aby mohol vstúpiť dovnútra. Keď sa o niekoľko minút neskôr vynoril, v druhej ruke zvieral stočený povraz.* Nemáme čas, Akte, dúfam, že mi to odpustíš, ale nemôžem inak.* Počas vysvetľovania vrhol na Arathi ospravedlňujúci pohľad a jeden koniec lana jej zručne obviazal okolo tela najskôr za prednými labami a potom vzadu, aby mala lepšiu stabilitu. Náhle zastal a ešte raz sa na ňu pozrel, akoby si predtým, než sa vyšplhá na palisády, pýtal jej dovolenie.*

 



Kitta a Akte

*Ona by bola celkom aj poslušná. Aj by bola dodržala čo strýko Ghar jej kázal, ale tak veľmi sa bála! A keď nejaký bojovník vtrhol do ich skrýše a uvidela ako jej opatrovníčke z pŕs trčí šíp, nemohla tam jednoducho zostať! V prstoch držala prívesok, ktorý jej dal Ghar a celá sa triasla, ale to nebránilo jej útlemu telíčku, aby sa rozbehla preč.
Hoci neuposlúchla jeho rozkaz zotrvať v úkryte až do času ako jej nakázal, nemala ani najmenšie výčitky. Kiežby sa jej strach bol tak vytratil. Ani nevedela kam bežala, len sa neustále obracala cez plece, aby si bola istá, či ju niekto neprenasleduje. Našťastie ostala nevidená, celkom prehliadnutá a ona tak mohla utekať. Snažila sa dostať niekam odkiaľ by mohla utiecť. Ibaže všade to horelo, v nose a očkách ju štípal vzduch a ťažko sa jej dýchalo. Ako o dušu si tisla stŕpnuté rúčky k prsiam, keď v diaľke pred sebou uvidela ju.* Amicam. *šepla a všimla si, ako vlčica svoj uprený pohľad od Cudzinca presunula k nej. Zastrihala ušami a viac si malá Kitta nespomínala.


Akte hľadela na neho a pokojne držala, keď ju zväzoval. Ježila sa jej srsť na zátylku, ale robila všetko preto, aby sa ovládala a necvakla výhražne po ňom. Vedela, že to bol on, že sa nesnažil ublížiť jej, ani nič podobné, ale jednoducho to bolo príliš ťažké. Bola už pripravená prikývnuť mu, aby ju odniesol, keď do uší sa jej dostalo povedomé slovo, ktorým ju už oslovilo malé dieťa. Obrátila svoju tvár smerom odkiaľ prišiel ten zvuk a zaskučala. Drobné telíčko sa vyčerpaním síl zrútilo k zemi a Akte sa okamžite rozbehla k nej. Ako sa to mohlo stať? Mala byť pod dohľadom, tak kde bol ten chlap?! Azda ho zabili a malej sa podarilo utiecť. Zaspievala smerom k Tristanovi a s naliehavosťou mu pozrela do očí. „Vezmi dievča.“ Hovorili jasne jej oči, keď mu pozrela do očí a nesúhlasne pritom zašklbala povrazmi na tele. Ona to nejako za nimi zvládne. Znova zaspievala, tak ako to len vlk dokáže, či skôr zavyla, alebo ako by to mala nazývať a dívala sa na neho. No čo, značilo to, že budú mať o jedného spolucestujúceho navyše. Neskôr ju ona odnesie ak to bude možné, ale teraz ju musel vziať on. V Akte bol zas kus bojovníčky, ktorá bola pripravená urobiť všetko preto, aby preliezla ten plot sama. Najskôr však musel ísť on. Aby si mohla byť istá, že dieťa bolo v poriadku.*

Warren 

*Bol vonku na love. Niekoľko dní putoval smerom k susednému kmeňu. Bolo to hlavne kvôli tomu, že potreboval do osady priniesť jeden dôležitý kvet, ktorý rástol v ich blízkosti. Myslel si tak, že len čo ho nájde, uchýli sa k nim ako čestný hosť a po noci odpočinku sa jednoducho poberie znova do hôr, domov.
Cesta mu dokopy trvala asi tri dni do doliny, šla rýchlejšie ako sa ide späť, ale  nato nemyslel. Problém však bol nájsť kvet. Ten konkrétny. Nerozkvitnutý puk, ktorý by Mamma mohla potom použiť pri liečbe zranených. A keďže rastlina ukazovala svoju krásu iba v noci, musel zakaždým čakať na ďalšiu noc, aby ju našiel. Asi vedel prečo poslali jeho. Trpezlivosť, ktorú nerozhádzalo ani niekoľko dňové nocovanie, bola v jeho prípade viac než žiadúca. Aj preto si z neho občas ostatní bojovníci robili žarty, že ak by on bol náčelníkom, alebo len veliteľom bojovníkov, tak by ich jeho flegmatickosť a pokoj priviedli k šialenstvu. Len ten jeho úsmev vedel vytočiť do nepríčetnosti.

Keď konečne po niekoľkých dňoch našiel čo potreboval, niesol ju dobre zabalenú v mešteku na páse, zamieril si to k osade Galdarov. Bol samozrejme večer a cítil kdesi v hĺbke seba nepokoj. Akoby aj les šumel jeho vnútorným nepokojom a nevedel čo sa deje. Až keď sa mu podarilo uzrieť putujúcich Surkov, pochopil, že ten pocit bol v skutočnosti varovaním. Prikrčil sa k stromu a keď mohol, vyšplhal sa do korún a skákajúc z konára na konár. Sledoval čo sa dialo pod ním a preklínal skutočnosť, že zasahovať bolo príliš nebezpečné, než aby to urobil. Sledoval to celé z diaľky a s tým znánym pokojom v hrudi. Dym z ohňa mu bránil v rozhľade po dedine, ale podarilo sa mu zahliadnuť dva dôležité momenty. Priamo pred sebou videl ako sa Surkom podarilo zajať Ghara, keď bývali malí a občas trávili čas spolu, hrávali sa na tých najväčších bojovníkov. Bol mu takmer ako brat, ktorého nemal a to v ňom dvíhalo žlč. Chcel mu pomôcť. 
Druhý pohľad, ktorý bol rovnako dôležitý, bola skupinka na úteku. Muž, biely vlk a malé dievča. vláštny pohľad, no možno šiesty zmysel mu hovoril, že bude potrebné, aby vedel viac aj o nich. 

Bol však pripravený sledovať Surkov, aby potom vyhľadal pomoc muža a spolu oslobodili Ghara. Vedel, že sám sotva niečo zmôže. Bol ako steblo v poli.*


((Ináč ten obrázok Ghara mi pripomína speváka z POD  ))

Tristan


*Najskôr si nebol istý tým, čo sa mu Akte pokúšala naznačiť, ale keď ani po niekoľkých pokusoch nedokázal odolať jej uprenému prosebnému pohľadu, vzdychol si a pustil lano, ktorým ju chcel vytiahnuť do bezpečia. "Toto ešte oľutujem," zamrmlal si popod nos a otrávene v duchu odohnal vyčítavú myšlienku, ktorá vyplynula zo zvyškov svedomia. Od istého obdobia, po čase, ktorý strávil v kmeni Galdarov ho už prestalo desiť ako jednoducho stratil spojenie so svojou vierou v čestnosť a spravodlivosť uznávaných na Altre. Z kňaza, ktorým býval kedysi toho už veľa nezostalo a keď sa rozbehol dieťaťu na pomoc, robil tak len kvôli Akte, nie kvôli vlastnému presvedčeniu. Najväčší vnútorný boj prežil v okamihu, keď dievča spoznal. Bola to Joonova dcéra a Gharova neter. Znovu zanadával, ale nedostatok času ho nútil k tomu, aby sa rozhodoval rýchlo.* Poď, dievča a hlavne potichu.* Úsečný rozkaz, ktorý dal malej nebol celkom vhodný a už vôbec by neupokojil vystrašené dieťaťa, ale pre Tristana znamenal kapituláciu. Vzal dievčatko na ruky a rozbehol sa s ňou k hradbám. Keď bolo znovu pri Akte,preložil si malú na chrbát a prikázal jej, aby sa ho chytila okolo krku, takže mal obe ruky voľné. Do jednej vzal voľný koniec povrazu a so svižnosťou, ktorú by nikto neočakával v takom mohutnom tele sa začal šterať na palisády. Len čo prekonal vrchol a pevne sa postavil na rozšírené časť vytvárajúcu navrchu úzky chodníček, začal nahor ťahať aj Akte. Svaly sa mu pri každom pohybe napínali ako si lano kus po kus priťahoval k seba a dával pozor, aby sa jeho voľné časti nezamotali. Na druhej strane zase Akte spustil ako prvú a zaliezol posledný. Obklopoval ich hustý les. Palisáda za ich chrbátmi vytvárala prirodzenú stenu, pre svetlo, takže Tristana chvíľu zmiatla. Nemal také dobré zmysly, aby sa vedel rozhodnúť okamžite a hrozilo, že ak si vyberú zle, narazia priamo na skupinu Surkov hliadkujúcich pred osadou. S touto myšlienkou sa obrátil k vlčici.* Budem potrebovať tvoju pomoc,* prihovoril sa jej ticho, zatiaľ čo ju zbavoval povraz a dieťa si pritom nie príliš šetrne zložil z chrbta na zem.*

/aha, aha  pravdaaa 

Kitta a Akte

*Malá Kitta vnímala svoje okolie iba matne. Netušila prečo a z akého dôvodu sa Amicam priatelila, alebo skôr dôverovala Cudzincovi, ale rozhodla sa, že keď tak robila ona, bude aj Kitta. Dôverčivo sa teda držala celý čas jeho chrbta a pozorne hľadela nato ako sám vyšplhal a potom vytiahol aj vlčicu. Pocítila k nemu ohromný obdiv, že to dokázal a preto jej nevadil jeho podráždený hlas, zakaždým keď jej venoval niekoľko slov. Mlčky stála pri bielom tele, ktoré zbavoval povrazov a rúčky mala pritom za chrbtom. Netušila ako ďaleko pôjdu, ale musela im to povedať.* Strýko Ghar skôr než ma poslal ukryť sa povedal, aby som vyhľadala Trajanov, vraj pomôžu. *Pípla tichúčko, hoci sa bála, či ich nerozčúli. Oči mala plné sĺz len čo sa obrátila smerom k drevenému oploteniu, ktoré zanechali za chrbátmi. Chcelo sa jej plakať. Tak veľmi sa jej chcelo plakať. A hrozne sa bála. Až sa celá začala triasť.
Akte si všimla jej reakciu a súcitne pritom pozerala na detské telíčko. S vyčítavým pohľadom zagánila na Tristana, či to myslel skutočne vážne a musel sa k nej správať tak zle, ale vedela, že teraz len ona ih môže varovať pred prítomnosťou Surkov, ktorí sa pohybovali po lesoch. Ale netušila kam ich zaviesť. Ale súhlasne prikývla a zavrčala na malú, aby sa sústredila na nich. Možno by ju mala odniesť, ale nateraz nemala dostatok síl, aby niesla dieťa po lese. Len mlčky vykročila tíško našľapujúc smerom do lesa. Najlepšie vedela ako sa kryť, lebo s bielym kožuchom to nikdy nemala ľahké a vždy vyčnievala, nech sa akokoľvek snažila. Kráčala rýchlo, krčiac sa pri zemi a keď sa jej do nosa dostal nejaký pach prítomného bojovníka, bruchom sa pritisla k zemi a čakala s nastraženými ušami. Vedela o prítomnosti muža v korunách stromov, ale on sledoval niekoho iného a tušila, že skôr či neskôr o ňom ešte budú počuť. Nateraz nebol hrozbou, ktorá by ich priamo ohrozovala. Len sa už tešila keď sa konečne bude môcť premeniť. Akosi automaticky ju jej inštinkt viedol k jedinému miestu, ktoré predstavovalo bezpečie, odpočinok, ale aj silu. Dieťaťu hrozilo každú chvíľu, že omdlie od vyčerpania a sama nemala síl nazvyš. 
Nakoniec ich Akte zaviedla k jazeru, kde sa našťastie nachádzala aj jaskyňa. Dokonalé útočisko na zvyšok noci.*


((Totálne a minule som uvažovala, že ten obrázok mi niekoho pripomína a nemohla som si spomenúť koho  A tie dredy, celý on  ))

Tristan


*Akte na neho nemusela ani zavrčať, pretože keď obrátil tvár za tenučkým hláskom a všimol si slzy v detských očiach, pocítil niečo ako dávno zabudnuté bodnutie okolo srdca. Okamžite sa voči nemu obrnil a potlačil slabosť, ktorá mu už už dvíhala ruku, aby ňou dievča utešil. Namiesto toho bez slova vstal, takže sa nedalo vôbec poznať či Kittine slová vzal na vedomie. Akte sa pohla vpred a hoci sa mu v tme zrak rýchlo prispôsoboval, biely kožuch nebolo možné prehliadnuť ani s jediným zdravým okom. Kvôli potrebe dostať sa rýchlo z dohľadu a z obavy, že by sa dieťa rýchlo mohlo sťažovať na únavu, vyložil si Kittu znovu na svoj chrbát. Bol rozhodnutý zbaviť sa jej pri prvej možnej príležitosti. Záležitosti Galdarov nebola jeho starosť a už vôbec nemal potrebu stať sa opatrovníkom jedného z ich faganov. 
Na okraji jazera si konečne vydýchol, pretože po celý čas ich pochodu sledoval les okolo seba a zo zvukov sa snažil vyčítať hrozbu. Akte však ani raz nedala najavo, že by niečo nebolo v poriadku, a tak sa uvoľnil. Kittu si z chrbta tentoraz zložil opatrnejšie hoci si ju nezačal všímať viac. Desil sa detských sĺz, ich intenzity a množstva jemnosti, ktorú si vyžadovalo ich utíšenie. Na to nebol stavaný, preto od dvojice odstúpil a pohľadom obsiahol celé jazero, akoby si vyberal vhodné miesto, kde bude mať väčší pokoj.* Zostaňte tu, ak by ste niečo počuli...* obrátil sa k Akte hoci na Kittu vôbec nepozrel,*..schovajte sa a ja si vás neskôr nájdem.* Po tom sa obrátil a zamieril po brehu jazera preč. Nepovedal prečo odchádza ani kedy sa vráti a napätý sklon jeho ramien hovoril, že nestojí o nijakú spoločnosť ani otázky.*

Tristan


*Neodišiel veľmi ďaleko, hoci premáhal pokušenie kráčať a nezastaviť sa. Pred očami mal stále Aktin vyčítavý pohľad, ale bez ohľadu na to, že mu pripomínal, kým kedysi bol a nesprával sa tak, už mu viac nezáležalo na názoroch iných. Kráčal po brehu a na mieste, kde husto rástla spleť kríkov, vytiahol z puzdra nôž. Odrezal niekoľko štíhlych vetiev, poľahky ich zbavil lístia a konce zaostril do špicov. Prišiel o svoj tulec so šípmi, čo bola jediná zbraň, ktorá mu bola možno ešte bližšie, než iné živé bytosti, zvlášť preto, že ju dôverne poznal a prinášala mu pocit istoty. Takto sa musel spoliehať na svoje ďalšie zručnosti. Len čo bol hotový s výrobou provizórnych zbraní, našiel vhodné miesto na úkryt vo vysokej tráve blízko pri brehu a na dlhé minúty znehybnel. Pohľadom pozorne sledoval okolie, skúmal smer vetra a dával si pozor, aby sa krčil v jeho smere, keď zavial od lesa. Na chvíľu zavrel jediné zdravé oko a započúval sa do zvukov okolo seba. Najvýraznejšie počul špľachot vody, ktorá v jemných vlnách narážala do kameňov. Potom to bol hmyz, celé kolónie nočného života, ktoré v stúpajúcej a klesajúcej kakofónií dával najavo svoju neviditeľnú prítomnosť. Odrazu praskla vetvička a Tristan otvoril oko. Netušil ako dlho zotrval v tichosti a bez pohybu, mohlo ubehnúť len niekoľko minút alebo hodín, ale nakoniec sa predsa len dočkal. Z lesa vyšlo stádo divých karapov zahnať smäd vodou z jazera. Nohy mali štíhle, nezvyčajne ladné oproti zvyšku tela, ktoré pokrývala dlhá hustá srsť. S krátkymi krkmi museli pokrčiť predné nohy a hlboko sa predkloniť, ak si chceli do pysku nabrať len trochu vody, a to bola Tristanova príležitosť. Veľmi opatrne sa narovnal, zatiaľ čo karapy aj ďalej nerušene pili. Bola to len sekunda, kým jeden z nich zodvihol lysú hlavu a hlboké čierne oči uprel priamo na neho. Tristan švihol rukou so všetkou silou a mrštnosťou, ktorej bol schopný, ale to či trafil svoj cieľ zistil až vtedy, keď stádo ušlo znovu do bezpečia lesa. Na brehu sa zmietalo len jedno zviera, bol to ten istý karap, ktorý ho predtým sledoval. Poznal to podľa bieleho fľaku na pysku, ktorý teraz pokrývala krvavá pena. Jeho nohy sa prestali mykať až po tom, čo Tristan vzal do ruky svoju dýku a podrezal ňou zvieraťu krk. Bez jediného zaváhania, bez modlitby...
Keď sa vrátil na miesto, kde nechal dieťa a vlčicu, všimol si telo dievčaťa schúlené do klbka. Podľa toho, ako sa jej dvíhal hrudník poznal, že zaspala a uľavilo sa mu. Akte nikde nevidel, ale bol si istý, že nie je ďaleko. On by dieťa bez zaváhania nechal svojmu osudu, ale ona nikdy. 
S nečitateľným výrazom tváre zložil telo zabitého zvieraťa na zem a z druhej ruky vypustil niekoľko polien suchého dreva. Netrvalo dlho, kým rozložil oheň a pustil sa do odierania karapovej kože. Pracoval rýchlo a presne, akoby tú istú prácu vykonával niekoľko rokov, takže keď sa Akte vynorila z vody jazera vo svojej ľudskej podobe, všimol si ju až po chvíli. Bolo ťažké nepremeriavať si ju pohľadom. Inokedy by odvrátil tvár zahanbený už len tým, že bol pristihnutý, ale zdalo sa, že bez ohľadu na to, čo vidí, jeho telo na to nereaguje. Namiesto toho, aby sa Akte prihovoril alebo sa aspoň ospravedlnil, stiahol si z pliec kožený kabátec bez rukávov a oblúkom ho hodil na breh tak, aby k nemu mala Aratahi čo najbližšie. Potom bez slova sklonil hlavu a pokračoval vo svojej práci. Zodvihol sa len raz, keď nad oheň kládol mäso napichnuté na ražni.*

Tristan


*Zdalo sa, že ho zaužívané úkony naplno vtiahli do iného sveta. Oheň ticho praskal a zatiaľ čo sa nahol dopredu, aby otočil mäso na ražni, oranžové svetlo mu ožiarilo tvár na mieste, kde ľavé oko pretínala jazva. Keď už sa zdalo, že neodpovie, pozrel najskôr dohora na nočnú oblohu a potom úkosom na Akte.* Hľadal som ťa,* odvetil jednoducho, ale podľa toho, ako sa pohrával s rukoväťou dýky bolo zrejmé, že ešte neskončil. Iba hľadal tie správne slová.* Keď sa Aratahi vrátili na Altru a ty si nebola medzi nimi, požiadal som princa, aby som sa mohol vrátiť späť a priviesť ťa. Nebolo ľahké vystopovať tvoju stopu, ale nemohol som sa vzdať...* hlas mu badateľne stvrdol, akoby až príliš odhaľoval niečo, čo by najradšej udržal v tajnosti*... Považoval som to za správne, pretože ty si pomohla mne. Vďaka teba sa svorky znovu spojili a Aratahi sa mohli vrátiť domov. To, že som ťa tu našiel bola náhoda, neviem, ako inak si to mám vysvetliť, pretože som ťa hľadal takmer všade.* Odrazu sa zarazil a pozrel sa ponad plece na spiace dieťa.* Vieš, že nemôže ísť s nami a my tu nemôžeme ostávať dlhšie.

Akte

*Bola trpezlivá a čakala na jeho odpoveď, ktorá keď prišla, bola ďaleko rozsiahlejšia než čakala. A v tej chvíli  Akte opustil hnev a ona skutočne poďakovala.* Ďakujem, Tristan, že si to nevzdal. *A myslela to naozaj vážne. Keby to bol on vzdal, nikto iný by ju nebol hľadal.* A čo sa ti stalo s okom? *Naklonila hlavu do strany. Ked bežali, bola jeho pohľadom, dotýkala sa ho plecom tak, aby bola po strane kde mal oko zranené a on si tak mohol byť istý, že z tej strany sa mu nič nestane.* Môžem ži nejako pomôcť? *Už to bola dlhá doba čo vodu využívala, možno by to ešte vedela. Ale rozhodnutie bolo iba na ňom.  Pre ňu to bola iba slabá satisfakcia zato že sa nevzdával a hľadal ju, hoci bola názoru, že nemusel. Iba pomohla, trochu, nie veľmi. Viac sa o ich spojenie postarali Orin s Noby, im patrilo zaslúženie, Akte bola len druhá a priniesla informácie, ale k tým jej pomohol zase Tristan. 
Otázka o malej ju nezaskocila, vedela že príde a vedela aj že oni musia ísť ďalej.* Spomínala niečo o bezpečí, nie? Nerozumiem ich dialektu ale učím sa. Ak je miesto, kde bude v bezpečí, dopravíme ju tam a potom odídeme. *Nechcela tam ani ona zostávať, vedela že obaja sa potrebujú vrátiť. Jedine Altra mohla zahojiť ich duše. *

Tristan


* Pri zmienke o oku sa jeho tvár nepatrne zachmúrila, takže na pohľad vyzeral ešte prísnejšie než predtým. Boli isté veci, o ktorých sa s Akte nechcel rozprávať, preto nesúhlasne pokrútil hlavou, keď mu ponúkla pomoc, zvesil z ohňa provizórny ražeň a aby nejako preklenul náhly chlad, ponúkol mäso Arathi. Znovu sa obzrel cez plece s nepríjemným pocitom, že v nasledujúcich dňoch tak bude robiť častejšie a skontroloval spiace dieťa.* Je to náčelníkova vnučka, jej strýkom je muž, ktorý ťa vo svojom stane priviazal o stĺp ako psa a ty mu chceš pomáhať?* Zasmial sa, ale znelo to jedovato. Prestal sa pozerať do plameňov a jediným okom sa prenikavo zadíval na Aktinu tvár, akoby v nej chcel vypátrať príčinu jej nezvyčajnej oddanosti voči dievčaťu. V tábore boli predsa aj iné deti, tak prečo Kitta?* Uvedomuješ si, že Ghar bude svoju neter hľadať. Ak ho teda nezabili,* odfrkol si posmešne a na malú chvíľu sa mu oko zalesklo nedočkavosťou.* A ak áno a my tomu dieťaťu pomôžeme dostať sa k spriatelenému kmeňu, jeho náčelník nás nenechá len tak odísť. Zvlášť, keď mu Kitta porozpráva ako ju zachránila veľká biela vlčica.

Akte

*V momente ako jej pripomenul to, že bola priviazaná k stĺpu ako pes, z hrude jej vyšlo nazlostené zavrčanie a krásne odignorovala mäso, ktoré jej ponúkol. Prudko sa postavila a z očí jej šľahali blesky ako sa čertila. Musela sa ovládať, aby na neho nespustila krik a nadávky, ktoré sa jej tak drali na pery.* Tristan. *Začala hlasom, akoby karhala neposlušné dieťa a musela sa naozaj krotiť, aby nepustila trpezlivosť, ktorú chytila za pačesy.* Som ti vďačná za záchranu života. Už zas. Aj zato, že si mi pomohol cez tie drevá, bez teba by som to bola ťažko zvládla, ale.... *Prišlo to dôležité ale, ktoré malo slušnosť a vďaku zatlačiť do úzadia.* Za tvoju prvú pomoc som ti prisľúbila pomoc so svorkami, aby sa spojili a porazili Lovcov, aj za túto pomoc sa ti odvďačím, keď to bude potrebné a príde čas na odplatu, ale to dievča má len nás. Nikoho iného. pribehla len z dôvodu, že nám verila, aj keď vidím s akým váhaním vzhliada k tebe. To ONA ma napájala, kým sa nikto nedíval, aby som prežila. To ONA bola pri mne, zatiaľ čo ty si sa opíjal v stane. *Musela stíšiť hlas, lebo dievča sa pomrvilo a tváričku viac ukrylo v dlaniach.* ONA sa nebála a následovala ma aj do stanu svojho strýka, hoci obaja vieme, že to nebolo správne riešenie. Je iba mláďa, ktoré sa nevie postarať sama o seba a nechať ju tak by znamenalo odsúdiť ju na istú smrť. *Oči jej blčali hnevom, keď sa dívala na neho.* My Arathi sa nebojíme, možno práve to nás privádza k smrti, ale mláďatá chránime, aj keď nie sú naše. *Hoci si malú veľmi zamilovala, ale nebola ochotná priznať si, že pohľad na to detské telíčko jej topili ľady pri srdci.* Sú len dve možnosti. Buď jej normálne vysvetlíš, že len čo sa dostane do blízkosti druhého klanu, musí viac na vlčicu zabudnúť a hlavne ma nesmie spomenúť nikomu inému, lebo by mi hrozilo väzenie a smrť v ňom. Som si istá, že dievča  je rozumné, pochopí to a ja ti pomôžem, aby pochopila. *Krátko sa odmlčala, lebo prišiel čas na druhú možnosť a tá sa jej nepáčila, ale to nebola ochotná priznať.* Alebo sa naše cesty rozdelia a ty budeš môcť pokojne odísť, povedať svetu, že som mŕtva, lebo bez tvojej pomoci sa viac nedostanem domov a ja sa o dievča postarám. *V tvári sa jej na moment objavil kus zármutku.* Zaujímalo by ma, čo ťa donútilo stratiť na svojej vznešenosti a cnosti, ktorou si oplýval na začiatku, keď si ma vyslobodil... *Zvyšok vety nechala zavisnúť vo vzduchu a keď sa obrátila na odchod smerom k vode, plášť spustila z pliec, aby si nemusel ísť ďaleko poň a stratila sa po hladinou vody. Viac nechcela pokračovať v tom rozhovore. Nechcela sa s ním hádať a dala mu na výber. Bolo len na ňom aké stanovisko si vyberie, ale vedela, že ráno sa ho dozvie. 
Keď sa vrátila z vody ako vlčica, prijala dieťa medzi svoje laby a suchým telom, napriek tomu že len vyšla z vody, malej ponúkla teplo svojho tela a bezpečie. Len vlčie oči sa upierali iným smerom.*

Tristan


*Bez prerušenia počúval príval Aktiných slov, ktoré ho striedavo zasypávali pochvalou aj výčitkou, takže nemal možnosť nejako na ne reagovať. Na druhej strane sa mu uľavilo, keď videl ako Aratahi vchádza do vody a vracia sa späť ako vlčica, pretože tak ho nadobro zbavila povinnosti odpovedať. Občas pocítil jej pohľad na svojom chrbte, ale nevenoval mu pozornosť, pretože zvádzal zápas s vlastnými rozhodnutiami. Jediná vec, na ktorej mu ešte záležalo, bolo splnenie sľubu, že Akteprivedie späť, ale mu dala na výber. V istom zmysle sa ho pokúsila vydierať, aj keď to možno neurobila úmyselne, ale možnosť, že by odišiel a po príchode na Altru tvrdil, že zomrela, bola nemysliteľná. Pri tej myšlienke sa mu zovrela čeľusť a keď si odhryzol z mäsa na ražni, sústo skôr drvil ako prežúval. Počas toho večera sa ani raz nenatiahol, nezatvoril oči, aby si oddýchol. Namiesto toho načúval zvukom lesa a keď zachytil niečo, čo ho znepokojilo na chvíľu stuhol a pritiahol si k sebe dýku s dlhou galdarskou čepeľou. Na úsvite dal zohriať kusy mäsa, ktoré pripravil ešte ten večer a nechal ich položené na jednom z kameňov. Potom sa vzdialil dosť na to, aby sa Arathi a dieťa bez rozpakov nakŕmili, zatiaľ čo on na brehu jazera spracúval kožu mŕtveho zvieraťa.*