Iná časť vesmíru

Maureen

*Bolo to možno prvý raz čo ju prekvapil. Čakala mnohé, výhražky, posmech, hlúpe a nepríjemné reči i pokusy dostať sa k nej blízko aby jej ublížil. Nečakala však neveselý úsmev na tvári a pokojné hľadenie do tváre. Ako sa k nej priblížil, donútila samú seba ostať stáť na mieste, napokon v bezpečnej vzdialenosti a čakala. Neprišiel smiech. To ju prekvapovalo ešte viac. A tak počúvala, uvedomujúc si, že mal pravdu. Ak by bola na jeho mieste a dostala rovnakú ponuku, tiež by si zvolila smrť. Alebo aspoň dúfala, že by na to mala odvahu. Zradiť svoju vieru, dobehlo by ju to po smrti. Zaujalo ju však i niečo iné v jeho slovách, na čo ale nestihla zareagovať, pretože on pokračoval slovníkom, ktorý si vyslúžil reakciu muža, ktorého si za sebou ani nevšimla kým väzeň nedostal rany.* To by stačilo. *Zamračila sa na otcovho veliteľa a vytrhla si ruku z jeho držania.* Ak máte na práci niečo dôležité, tak svoj čas nemárnite. Ja ten svoj strávim ako uznám za vhodné a pokiaľ viem, otec mi sľúbil viac ako hodinu. *Aj keď bola nižšia než otcov vojak, hrdo zdvihla hlavu a oči jej hľadeli priamo do tých jeho. Potom spravila krok k nemu, pridvihla sa na špičky a nahla k jeho tvári.* Okrem toho viem, že sa ti otcov rozsudok nepáči o nič viac ako mne. *Zašepkala mu do ucha, vediac, že to neboli slová, ktoré by mohla vysloviť pred väzňom nahlas. Znovu od neho odstúpila a zadívala sa na väzňa.* Tam vonku som sa ťa pýtala, čo musím urobiť aby som skončila ako ty. Povedal si, že zabiť stovky nevinných ľudí. To je to kým chceš byť a čím si? *Nepýtala sa teraz na jeho vieru v boha, ale na to čo jej pred chvíľou povedal.*

*Ak by Ghar veril na osud, povedal by, že sa mu práve vysmial rovno do tváre. Úškrnok Bielovlasej sa nedal prehliadnuť, ale namiesto hnevu cítil len rezignáciu. Vari to tá ženská vôbec nepochopila? Ak bola skutočnou priateľkou malej Kitty potom si musela uvedomovať, že kráľ, pokiaľ bude živý, nikdy nedovolí, aby sa jeho syn oženil s dcérou lesného náčelníka. Ich kmeň už prakticky neexistoval a jediný dôvod, pre ktorý ich Gorwan ešte trpel na svojom dvore bol ten, že si Han uvedomoval nebezpečenstvo hroziace od rozpínavého kmeňa Surkov a pokúšal sa otcovi otvoriť oči. Ghar vedel, že mladý princ v záujme svojho národa urobí všetko preto, aby ho ochránil. Nakoniec, mal si predsa vziať dcéru Gorwanovho najbližšieho spojenca Bela. Sily dvoch spojených kráľovstiev by poľahky dokázali odolať možným hrozbám.
Turnaj sa začal a Ghar si až po chvíli uvedomil, že z neho už poriadny kus prepásol. Diváci zatajovali dych, jasali a tlieskali pri každom dobrom výpade. Napätie a vzrušenie sa šírili po ľuďoch ako nákazlivá choroba, takže keď ovácie prepukli naplno, Ghar vedel, že zápas sa skončil. Vyhral ostrieľaný vojak z kráľovej stráže, ale mladík, ktorý mu bol súperom sa nenechal zahanbiť. Bolo to tesné víťazstvo. Potom nastúpil Raffael a Ghar podvedome zbystril pozornosť. Predtým toho chlapca podceňoval, ale Raffael bojoval s mladíckym elánom. Občas mu to síce prinieslo pár pekných úderov, po ktorých mu jedno oko napuchlo a z nosa tiekla krv, ale aj keď skončil na zemi viackrát, než druhý muž, Ghar videl, že je odhodlaný vyhrať. Vstal a bojoval, až kým nenašiel štrbinu v mužovej obrane a nevyužil ju.*

Taaak, aký som bol?* Zatiahol Raffael, keď za jasotu podišiel k tribúnam a venoval Kitte krvavý úsmev. Musel si zahryznúť do jazyka, aby udržal plynulý krok a nedal na sebe poznať bolesť. Únava však neprichádzala, lebo víťazstvo mu pozdvihlo sebavedomie a vyčerpanosť zahnalo kamsi ďaleko. Raffa mal pocit, že by dokázal zniesť ešte desiatky úderov a vyhrať desiatky zápasov. V ústach sa mu nahromadila krv, tak ju bokom vypľul a spakruky si prešiel po brade. Pot sa z neho lial cícerkom, ale oči mu žiarili spokojnosťou.*

Kitta

*Všetko sledovala so zatajeným dychom. Mnohokrát si rúčkami zakrývala oči, aby to nevidela. Takáto nezmyselná zábava! Jej osada vymrela, lebo ich pobili nepriatelia a títo tu sa zabávali a bili, akoby bolo čo sláviť. Čoraz viac sa utvrdzovala len v tom, že tam nepatrila. Možno nedospela na tento svet a jednoducho by možno bolo lepšie povedať strýkovi, že chce odísť. Mohli by si nájsť domček niekde v lese. Postaviť si ho, alebo poprosiť Akte, ktorá tam niekde v lesoch bývala. Možno by ich uchýlila k sebe aspoň na nejaký čas. Ktovie. Ale tá predstava sa Kitte čoraz viac pozdávala.
A kým sledovala ako Raffa bojoval, podobné myšlienky utlačila niekam do úzadia len s pocitom, že jeho musí sledovať. Tak ako by spozornela, keby sa bil práve Han. Pokúsila sa na neho usmiať.* Bojoval si udatne. *Pochválila ho, akoby bola jeho matkou a nie kamarátkou. Nemohla sa pretvarovať, že takto vážne bojujú a jej sa to má páčiť. Ako by len mohlo? Však ju cez to jedno oko nemohol ani vidieť! Zamračila sa na neho a na okamih mu chytila bradu do prstov a skúmavo sa zadívala na jeho zranenie.* Tvoja mama nebude nadšená, že sa nechávaš takto otĺkať. *Zamračila sa ešte viac.* Ani mne sa to nepáči. Nechápem prečo sa tak tešíte. Môžeš sa vážne zraniť, Raffa. Bojím sa. *Zahryzla si do spodnej pery a pozrela na neho spod hustých mihalníc. Nechcela mu skaziť náladu, to nie, ale.... Jednoducho nadšená z toho nebola. Prečo museli bojovať so skutočnými zbraňami a nie s palicami, alebo drevenými mečmi?*

Akte

*Jej pohľad sa na okamih stretol s Gharovým, ale skôr ako by zbadala jeho rezignáciu v tvári sa znova zadívala k bojisku. Mlčky sa tomu všetkému prizerala, aj keď ju to ani trochu nenadchýnalo. No super. Súboje. Po tom všetkom čím si prešla, sa jej to zdalo jednoducho malicherné a chcelo sa jej odísť. Obrátila svoj pohľad k malej a tá sa už rozprávala s Raffom. Nemusela si ani tak domýšľať, aby zo zamračeného pohľadu Kitty pochopila, že nezdieľala nadšenie davu z toho, že sa môžu prizerať tomu všetkému.* Somári... *Precedila cez zuby a obrátila sa na odchod. Nechcelo sa jej tam byť, radšej sa rozhodla počkať na Kittu niekde obďaleč, kde bude mať zatiaľ Akte pokoj a nebude sa musieť prizerať tomu divadielku, ktoré prišlo ostatným veľmi zábavným.
Prešla stranou a sadla si na veľké peň na zemi, ktorý kedysi musel byť nádherným stromom, no to čo po ňom zostalo viac bolo len minulosťou. Mlčky sa zadívala na náramok na ruke, ktorý mala ešte po Zarkytovi. Bolo zvláštne, že ho ešte stále mala a tým všetkým oň neprišla. Dlhá srsť na labách ho dostatočne chránila pred zvedavými pohľadmi a len veľmi skúsený pozorovať by si všimol čierny náramok z ocele, ktorý len pri pohybe laby vykukoval von. Bruškom prstov prešla po jeho hladkom povrchu. Naraz si uvedomovala ako veľmi jej chýba jej rasa. Vzduchom sa k nej doniesla vôňa mora, ktorú vždy nejako podvedome vyvolávala, keď jej niečo chýbalo. Teraz by šla na dno jazera a uložila sa tam na spánok, keby je to možné. Len voda jej mohla poskytnúť to, čo nikto iný.
Prišla o všetkých. Akoby bola skôr prekliata, alebo to, že bola z Altry bolo prekliatím. Azda ju matka viac nebrala za svoju dcéru? Uviazla v tomto svete, kam nepatrila a túžila sa na jednej strane vrátiť a na druhej nájsť loď, ktorú jej zanechal Tristan a poslať ňou domou Arrowa s Kyrou. Dilema, ktorú mala vyriešiť ju sužovala natoľko, že utekala pred rozhodnutiami. Však sa k nim odkedy Kyra stroskotala nevrátila a hoci by to vyznelo zle, bolo to tak lepšie, považovala to za správne. Možno to bolo znamenie, že Arrow k nej nepatrí a preto sa tam zrazu objavila práve Kyra.
Malo to tak jednoducho byť. Jej duša stále smútila za obyčajným mužom, ktorý jediný nikdy neprestal veriť v ňu.*

*Očista, ktorú si Lucas doprial v hosťovských komnatách netrvala dlho. Vďaka najnovšiemu výmyslu Belovej dcéry mal pocit zodpovednosti, pretože ju v ňom dokonca podporil. Hlupák! A tá tvrdohlavá žaba si určite znovu urobí po svojom, takže sa Lucas nemohol spoliehať na nikoho iného, než na seba, že na ňu dá pozor. Veliteľ Severanov, muž bez mena, ktorý sa nechal oslovovať ako X, bol ľstivý a neľútostný a Maureen bola mladá a naivná.
Lucas ešte raz načrel do misy s vodou a naposledy si opláchol tvár a krk. Ktorási slúžka z Belovej domácnosti mu pripravila čisté šaty, a tak si ich bez meškania obliekol aj keď z tmavých vlasov mu ešte na bielu tuniku a ľahkú koženú vestu kvapkala voda. Na pás si pripol meč a za opasok vložil obratnejšie nože s krátkou čepeľou, ktoré by mohol kedykoľvek vytasiť a podrezať nimi nepriateľovi hrdlo.
"Nebudete jesť, môj pane?"
Lucas zodvihol hlavu od remencov na opasku a všimol si drobnú hnedovlasú slúžku s okrúhlou tvárou a žensky plnou postavou ako stojí vo dverách jeho komnaty aj s plnou misou pariaceho sa jedla. Naprázdno prehltol a na chvíľu zaváhal, pretože ho lákalo jedno aj druhé - jedlo a tiež žena, ktorá ho priniesla.
"Mám ešte nejaké povinnosti," odvetil nie príliš nadšene, ale pri odchode sa zastavil a venoval slúžke ešte jeden pohľad, ktorým si ju dôkladne premeral. "Ale budem rád, ak mi ho prinesieš neskôr."
Žene vystúpil na líca jemný rumenec, usmiala sa a zľahka sa mu uklonila.
Škoda, že tak ľahko to nešlo aj s Maureen, pomyslel si Lucas, keď o niekoľko minút neskôr stál v tmavej kobke a snažil sa presvedčiť samého seba, že vyložiť si kniežacie dcéru cez plece a odniesť ju ako vrece zemiakov nie je práve dobrý nápad. Ruka ho ešte stále príjemne bolela od úderu, ktorý zasadil Severanovi, pretože akonáhle tých dvoch videl spolu, bolo mu jasné, že medzi Mareen a pohanom musí vytvoriť oveľa väčší odstup.
" To by stačilo," zarazila ho a tvár sa jej zmraštila nesúhlasom, keď si vytrhla ruku z jeho zovretia. "Ak máte na práci niečo dôležité, tak svoj čas nemárnite. Ja ten svoj strávim ako uznám za vhodné a pokiaľ viem, otec mi sľúbil viac ako hodinu. Okrem toho viem, že sa ti otcov rozsudok nepáči o nič viac ako mne."
Bola to provokácia a Lucas to vedel. Áno, nepáčilo sa mu vraždenie, aké navrhoval pre zajatcov Belo, ale súboj, to bola iná vec. Hádať sa však s Maureen pred očami Severana, ktorých už beztak zvedavo pozoroval by mu na autorite nepridalo. Práve naopak, tá potvora mala taký podrezaný jazyk, že ak by slúžil ako meč, nepotrebovala by Maureen žiadnych vojakov. Kniežactvá by padali jedno za druhým. Všetko pre to, len aby ju už konečne umlčali.
Lucas znovu spozornel, keď sa Severan narovnal a s bolestivým zašklbnutím v kútiku úst venoval Lucasovi pohŕdavý úškrn. Potom sa jeho pohľad obrátil na Maureen.
"To, kým by som chcel a kým som sú dve rozdielne veci," odvetil.
Lucas to nevydržal a z hrdla mu vyrazil ostrý pobavený smiech. "Ale, ale, máme tu básnika a filozofa. Kto by to bol povedal."
"Argan mi je svedkom, že ak sa z týchto reťazí dostanem, vyvrhnem ti črevá a zavesím ti ich okolo krku. Odkáž Belovi to, čo som ti povedal o jeho ponuke," zasyčal X.
Nič iné Lucas ani nepotreboval počuť. "Ako si želáš, pohan. Výnimočne ti rád urobím posla." Po tých slovách sa pozrel na Maureen a vykročil von z kobky.*

Maureen

*Ani sa nepokúsila zakryť svoje viditeľné prevrátenie očami. Hádali sa ako malí chlapci s drevenými mečmi na cvičnom bojisku, aj tí po sebe zazerali a mali silné reči a výhražky. Maureen si uvedomovala že tu to mohlo byť viac ako len o rečiach, napriek tomu mala pocit, že to od tých chlapcov ďaleko nemali. Pokojne počkala než si povedali čo potrebovali. Slová adresované k nej však vyvolali v jej vnútri nevôľu. Dokázala pochopiť jeho slová vyslovené predtým, dôvody pre ktoré by sa svojej viery, aj keď bola iná než jej, nedokázal vzdať, toto však bola len hlúpa výhovorka. Nedbala na otcovho vojaka, ktorý sa viditeľne nechystal dlho zdržať, beztak nemal záujem jej nejako skutočne v presviedčaní pomôcť.* Tým kým byť chceš a budeš je tvoja voľba. *Odvetila mu, jej mladá tvár sa mračila.* Tak sa na to aspoň nevyhováraj. *Ona o tom čosi vedela, jej sa dávno snažili vštepiť že môže byť mnohým, stačí aby chcela a rozhodla sa. Ona však nechcela byť pre nikoho ničím z toho čo chceli oni a tak bola taká aká bola. Keď vstúpila na chodník drzej rozmaznanej dcéry, vedela, čo to so sebou bude prinášať a kráčala tomu v ústrety, nikomu nedovoliac, aby poznal pravdu a skutočné dôvody.* Nebola to ponuka môjho otca. *Dodala, krátko pokrútiac hlavou.*

/ooo Akte má nový krásny obráázok   /

Arrow

*Nebolo ťažké nepozorovane sa pohybovať davom, pretože všetky oči sa upierali k priestoru medzi tribúnami, kde dvojica mladíkov zápasila o víťazstvo. Arrow nakrátko zahliadol princa Hana, ale nepočkal, aby zistil či úder, ktorý zasadil svojmu protivníkovi bol tým posledným. Namiesto toho sa predieral čoraz ďalej od tribún, až kým nepocítil úľavu z voľného priestranstva okolo seba. Ako Arathi vnímal všetko ešte prenikavejšie. Každý zvuk, každý pach či pohyb, a preto ho veľké skupiny ľudí odrádzali. No musel ju nájsť a krvné puto ho neomylne ťahalo k nej, k...* Amicam.* Netušil či vedela už skôr o jeho prítomnosti, ale jej tvár pôsobila smutne a zamyslene zároveň. Arrow ju nechcel vystrašiť, ale zároveň tušil, aká bude Amicamina prvá otázka, preto sa na ňu rozhodol odpovedať v predstihu.* Nemusíš mať obavy o Kyru, stará sa o ňu bylinkárka z dediny dolu v údolí. Verím tej žene. Súhlasila, že na ňu dohliadne, kým budem preč. Potrebujem sa s tebou porozprávať, Amicam. Prosím.* Dodal nakoniec stojac v bezpečnej vzdialenosti, aby vlčica nemala pocit, že sa na ňu snaží vyvíjať nátlak. Tvár mal pokojnú a vyrovnanú, ale vážnu. Na očiach mu bolo poznať, že chce Amicam povedať niečo dôležité.*

(( Ďakujem, dlho predlho som gúglila, kým som našla taký, ktorý sa mi páči a kde sa neusmieva, lebo všade sa tvárila príliš milo ))

*Bruškom prsta prechádzala po oceľovom náramku a uvažovala. Prečo len nepočúvala Tristana, keď jej hovoril, kde ukryl tú loď? Možno by si nato nejako vedela spomenúť, ale aktuálne nevedela. A za posledné dni si nevybavila nič z toho čo jej povedal. Mala ho počúvať. Hľadať loď na tejto planéte malo byť ako hľadať ihlu v kope sena, ale pravda bola taká, že zase až tak ďaleko nemohla byť. No vypátrať ju zato náročné áno.
Mračila sa, vlasy jej padali do tváre, keď začula meno, ktoré jej dala malá Kitta. Prekvapene vzhliadla k Arrowovi a na okamih si neustrážila tvár a obočie jej poskočilo dohora. Rýchlo sa obzrela okolo seba.* Pšššt! *Zahriakla ho a rýchlo k nemu vykročila, aby slová počul iba on.* Neoslovuj ma menom, ktoré mi dala tá malá! *Zase sa len obzrela.* Čo ak to začuje Ghar, alebo ona? Ako im vysvetlím, že som tá vlčica?! Som Akte, ak si nezabudol. *Prižmúrila oči. Čo ho to popadlo, že ju neoslovil pravým menom?! Preboha! Tíško zavrčala, ale potom si uvedomila tú blízkosť a rozpačito odstúpila od neho o krok. Rada počula, že je Kyra v poriadku, ale bola znepokojená jeho prítomnosťou. Neukázala sa v tej chatrči niekoľko dní, keď sa postarala o zakrytie zničeného prostredia a pozostatkov z lode, ktoré sa už nebudú dať na nič použiť.
Nervózne sa znova obzrela cez plece. So všetkým šťastím, ktoré sa na ňu za celý čas stihlo polepiť, tam kdesi natŕčal uši Ghar a teraz odhalil jej identitu, hoci tomu by ani on nerozumel. Ustúpila od neho ešte niekoľko krokov a vykročila stranou, aby mohli prejsť niekam, kde jej bude môcť povedať čo mal na srdci, aj keď v tej chvíli sa jej aj predstava súboja viac pozdávala. To neblahé tušenie v žalúdku sa tam usídlilo akoby chcelo zotrvať naveky.* Tak hovor... *Povedala nakoniec v dostatočnej vzdialenosti od tribún a zvedavých pohľadov, aj keď tým sa vyhnúť nedá nikdy.*

Arrow

*Ženina úzkostlivá reakcia nechala Arrowa na prvý pohľad chladným. Nedalo sa poznať či pocítil vinu alebo mu na tom nezáležalo, pretože postúpil o pár krokov ďalej od najbližšej skupiny ľudí a tam Amicam venoval uprený pohľad.* Posledné dni boli...* začal a podľa malej vrásky, ktorá sa mu vytvorila medzi zmrašteným obočím, bolo poznať, že nie je zvyknutý na dlhé rozhovory.*... nečakané. Ale na tom, čo musím urobiť a ani na ostatnom sa nič nezmenilo.* Stíšil hlas.* Tak ako si ty teraz Akte, som ja Arrow a mám poslanie od kráľa, ktoré musím splniť. Neprišiel som sa len rozlúčiť, prišiel som ťa presvedčiť, aby si išla so mnou.

*Postavila sa niekoľko krokov od neho a najskôr sa na neho ani nepozrela, kým nezačal hovoriť a jej pomaly ale isto nedochádzal význam jeho slov. Ak by sa aj pokúšala tváriť pokojne a chladne, nevyšlo by jej to, lebo ten šok, ktorý sa jej v momente objavil v tvári nemohla potlačiť. Tak ako on vždy bol Arrow, ona vždy bola Akte, nikdy nebola tou Amicam, ktorou ju stvorila malá Kitta. Za tie dni osamote a hlavne v spoločnosti malej Kitty došla k záveru, že by mala urobiť všetko preto, aby sa Kyra a Arrow vrátili a na Altre oznámili, že je mŕtva. Chcela sa stať už iba Amicam, ale tie jeho slová ju celkom šokovali, až vyjavene na neho pozrela. V sekunde ako povedal, aby šla s ním, sa prudko poobzerala a zatvárila sa mierne zmätene.* Arrow... *Hlesla a na krátky okamih sa do jej slov vkradla neha.* Čo Kyra? Čo vy.. Vy dvaja? *Začala habkať a prvýkrát pred ním celkom stratila na svojej maske pokoja a ľahostajnosti. Prešla si s ním kus cesty, videl ju, keď jej bolo najhoršie a spávala pod posteľou, kým on sa k nej dobíjal a snažil dostať zbavený sebakontroly. Musela sa zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, aby znova získala sebakontrolu nad sebou samotnou a tým šialeným správaním, ktorému prepadla. Až keď sa upokojila, pozrela mu do očí.* Prečo chceš, aby som šla s tebou? Potrebuješ s niečím pomôcť? *Alebo v čom to bolo? Nechcelo sa jej veriť, že by potreboval jej spoločnosť, ale keby áno, dávalo by to zmysel, ak by usúdil, že ako vlčica bude nápomocná. Ich rozhovor skončil práve takto, skôr ako im Kyra padla pod nos z neba. Nechcela odísť a zanechať tam malú Kittu, pobozkala ho spontánne a bez rozmýšľania, nebolo to na rozlúčku, ale teraz sa znova k tomu istému vrátili a ona musela vedieť prečo to po nej chcel.*

Arrow

*Pohnutie, ktoré v Amicam vyvolali jeho slová poznal nielen podľa toho, ako šokovane na neho hľadela, ale aj podľa rýchlosti tepu. Priam bytostne si uvedomoval ako jej krv prúdi v žilách tesne pod belostnou pokožkou no nezdalo sa, že by ju vystrašil, pretože hlas mala mäkký a príjemný. Keď ho Arrow počul, Aratahi v ňom takmer zapriadol. Namiesto toho pristúpil k Amicam bližšie a sklonil hlavu, aby jej mohol zblízka hľadieť do tváre.* Áno, potrebujem pomôcť,* prehovoril ticho a skôr, než by sa Amicam stačila odtiahnuť, chytil jej ruku a položil ju na svoju hruď.* Potrebujem vedieť, čo to znamená.* Srdce mu bilo tak prudko, že to jednoducho musela cítiť, musela vidieť ako na ňu hľadí, aj keď nebol schopný vysloviť svoje myšlienky nahlas.* Ako som povedal, ja už nie som Azrael.

*Utekala pred ním, pred Kyrou, pred všetkým, než aby pátrala, prečo tak prudko reaguje na ňu a ona na neho. Možno to bolo len tým spojením, to by však časom vyprchalo, určite by zoslablo, ale ktovie, možno by sa mýlila aj v tomto. S rozšírenými zreničkami hľadela do jeho očí a cítila ten tep, ktorý bol azda úplne zhodný s tým jej. Na jednej strane to bolo lákavé, ísť preč, odísť a trochu spoznať aj túto krajinu. Chýbalo jej to beztiažové behanie po lesoch, tu sa nepremieňala, lebo nechcela, aby ju zbadala malá Kitta. A na druhej strane tam bola práve malá Kitta a v neposlednom rade Kyra.* A čo Kyra? *Musela sa spýtať.* Je tu niekde ukrytá loď, vďaka ktorej by sa mohla vrátiť.. Tristan ju tu pre mňa niekde ukryl, ale neviem ju nájsť. *Kyra sem nepatrila. Bola to nežná žienka, ktorá nebola hodná, aby si tu musela prežívať sama. Okrem toho na Altre vedeli kam šla. Prišli by ďalší a ďalší, kým by nepochopili, že sa tu skrývajú dokopy traja z Arathi. Hľadela mu do očí a nepokúšala sa od neho odtiahnuť. Bola poriadne vydesená z toho o čom on hovoril. Ani ona nevedela čo to znamená. A desila sa toho. Každý, kto sa k nej priblížil skončil mŕtvy.*

*Arrow nemal pripravený nijaký plán, nijakú reč, ktorou by Amicam mohol presvedčiť. Vlastne sa už dlho nesprával tak spontánne. Naposledy ešte na Altre s Kyrou, ale ona jeho návrh odmietla a ich cesty sa rozišli. Arrow videl rozpor na Amicaminej tvári, keď stál tak blízko pri nej, bol si viac než istý, že neváha preto, lebo by k nemu nič necítila. Kútiky úst sa mu nadvihli v krátkom úsmeve, ale oči ostali vážne.* Povedal som Kyre, že môže v zrube ostať ako dlho bude chcieť a bylinkárka sa o ňu zatiaľ postará. Nemusíš nič vysvetľovať, Akte. Neviem ako dlho mi potrvá, kým sa vrátim späť, ale keď sa tak stane, pomôžem ti pohľadať Tristanovu loď.* Preklenúť už beztak malú vzdialenosť medzi nimi trvalo len okamih. Arrow sa sklonil a pobozkal Akte na pery.* Ty so mnou nepôjdeš.* Zašepkal nakoniec a znovu ju pobozkal. Tá veta bola skôr konštatovaním, akoby presne vedel, čo mu Amicam povie, len to nechcel počuť od nej.*

*Keď jej prvýkrát povedal o tom, že musí odísť, neplánovala s ním ísť. Ibaže problém bol v tom, že teraz si tým už taká istá nebola. Čím dlhšie mu hľadela do tváre, tým viac prestávala trvať na slovách, že tam zostane.* Ale ja tú loď nechcem pre seba. *Nevedela ako to pochopil a či jeho myšlienky boli správne. Na okamih sklonila tvár a hlavne pohľad nižšie. Zadívala sa na svoju ruku na jeho hrudi a podvedome, akoby chcela zovrieť v dlaniach v jeho srdce, pokrčila prsty a potom ich rovnako pomaly vystrela. Jej dlaň bola drobná, prsty dlhé a naširoko roztiahnuté od seba, akoby chcela zakryť čo najväčšiu plochu na jeho hrudi. Mlčala chvíľu. Cítila ako sa obom tep srdca upokojoval, hoci stále poskakoval, možno pre ich blízkosť. Dlho to nepotrvalo, lebo jeho pery sa dotkli jej a ona privrela oči pri tom jemnom dotyku, ktorý jej znova rozbúchal srdce. Tieto jeho presvedčovacie metódy neboli celkom na škodu, ale neboli ani potrebné, lebo prekvapivo mu šla povedať opak.* Pôjdem s tebou, Arrow, ale musím Kitte povedať. Je tam na tom turnaji a mala by vedieť, že idem preč. *Pomaly naklonila hlavu do strany, ako sa zadívala na neho.* Iste by ju potešilo keby sa jej aj ty ukážeš, po tom čo si jej pomohol dostať sa sem a zachrániť Ghara. A azda... *Zahryzla si do spodnej pery, lebo ho chcela o niečo požiadať a nielen že netušila či má toľko času, aby čakali kým to tam skončí, ani neodvažovala hádať, či bude ochotný povedať jej slová ktoré by Akte chcela.* Azda by si jej mohol povedať, že si videl Amicam v lesoch, že je v poriadku a žije. Prosím.

*Prekvapenie bolo také veľké, že Arrow podvedome nadvihol obočie, no keď si to uvedomil, snažil sa zmierniť užasnutý výraz, pri ktorom takmer zabudol zavrieť ústa. V hĺbke duše tušil, že sa mu dostane rovnakého odmietnutia ako pred rokmi, hoci tentoraz by dôvody chápal oveľa lepšie, ale nikdy by si neodpustil, keby sa aspoň nepokúsil Amicam presvedčiť. A ona súhlasila. Na širokej drsnej tvári mu zahral jeden z ojedinelých úsmevov, ktorý vytvoril silný kontrast medzi jeho ostrými bielymi zubami a opálenou pokožkou. Bol tak dlho sám, že kým nestretol Amicam ani si neuvedomil, ako veľmi mu chýbala spoločnosť niekoho ako bol on. Spoločnosť iného Arathi.* Rád to pre teba urobím.* Odvetil pokojne a ani na chvíľu pritom nezaváhal. Už dávnejšie si všimol puto, ktoré sa vytvorilo medzi vlčicou a malým dievčaťom, preto nevidel dôvod prečo by tejto žiadosti nemal vyhovieť. Ešte raz sa krátko usmial, tentoraz opäť vážne a len jedným kútikom úst, ale pri odchode akoby na okamih zaváhal. * Viem, čo pre teba tá malá znamená a keby aj nie, tak táto tvoja prosba by mi to prezradila. Vyraziť môžeme aj navečer a ty budeš mať dosť času rozlúčiť sa aj ako Akte. Počkám ťa hodinu pred západom slnka pri severnej hranici lesa.* Arrow natiahol ruku a opatrne, trochu neisto, ako niekto nezvyknutý priveľmi prejavovať city, prešiel hánkami prstov Amicam po líci.* Tak zatiaľ, laira.* Odtiahol ruku a o chvíľu na to ho pohltil všadeprítomný dav ľudí.*


"Nemáš sa čoho báť, Kitta..."
Arrowov ostrý sluch zachytil odpoveď mladíka skôr, než by to dokázal obyčajný smrteľník. No aj keby niekto taký stál poblíž dvojice, hluk, ktorý vydávalo naraz niekoľko desiatok prizerajúcich sa, by niečo také úplne znemožnil. Čo však bolo pre ľudí nemožné, pre Aratahi predstavovalo vec prirodzenosti. Každým krokom Arrow dokonca počul aj videl oveľa lepšie. Mladík, odetý od hlavy až po päty v ľahkom brnení sa vypínal najmenej o dve hlavy nad malým svetlovlasým dievčaťom, ktoré na neho upieralo oči rozšírené zmesou obáv a odmietania. Bolo zrejmé, že prebiehajúce súboje sa jej neveľmi pozdávajú, ale mladík oproti nej neskrýval nadšenie.
"...Možno to vyzerá nebezpečne, ale všetci vieme o čom to je. A povedal aj to aj kráľ - ľudia musia vidieť, že vojaci, ktorí ich majú chrániť sú tí najlepší." Mladíkova tvár pokrytá prachom odrazu zmäkla, keď dlaňou prekryl Kittinu ruku, odtiahol si ju od brady a podržal vo svojej. Arrow poznal ten uprený túžobný pohľad a vedel, že mladík sa každú chvíľu skloní a... jeden krok, dva, tri... chlapec už bol na polceste ku Kittiným ústam, keď Arrow vystúpil z davu a tieň jeho vysokej postavy dopadol priamo na dvojicu.* Ehm, ehm,* veľavýznamne si odkašľal a mladý vojak sa odtiahol tak rýchlo, akoby ho niekto popálil.* Neruším?*
Arrow zaregistroval nespokojný pohľad, ktorého sa mu dostalo a podľa toho, ako sa mladík nadychoval, čakal, že mu každú chvíľu odsekne niečo štipľavé. Zázrak, čo vie s človekom urobiť jedno víťazstvo v boji a myšlienka na vlastnú nepremožiteľnosť, pomyslel si a jeho oči pri krátkom úškrnku ostali bezvýrazne odosobnené.*

/prepáč, že tak neskoro, ale bola som odcestovaná /

*Aj keď sa chcela ubrániť tomu pobaveniu, neubránila sa, ako zbadala jeho údiv a šok v tvári. Hotové prekvapenie, že súhlasila. Nečakal, že bude súhlasiť, to jej bolo nad slnko jasné a predsa sa tak nakoniec aj stalo. V konečnom dôsledku nemala dôvod povedať nie. Prečo by aj? Nesľúbila sa mu predsa za ženu, za družku, nič. Iba s ním mienila ísť. Bude ho sprevádzať ako vlčica a čo sa toho týkalo, verila, že malej povie, aby ju ani nehľadala, že jej drahá Amicam si ju nájde, keď bude nato vhodný čas.
So zahanbene sklopeným pohľadom k zemi ho nechala odísť a aj potom ona sama sa vrátila na miesto odkiaľ sledovala turnaj a aj malú Kittu pri ktorej bol Arrow. Pohľadom pátrala zároveň po Gharovi. Bála sa odhalenia jej totožnosti a že začul niečo z jej rozhovoru s Arrowom. Nebolo správne, že ju oslovil menom vlčice, ale už sa to nedalo vziať spiatky a iba dúfala a modlila sa o to, aby to neprasklo tak skoro. Čo sa týka mojich citov k malej, preniesla k Arrowovi z diaľky, kým svoju tvár upierala k bojisku a venovala zatiaľ odpočívajúcemu Hanovi povzbudivý úsmev a kývnutie hlavou a vietor sa jej hral s vlasami, nemám dôvod hanbiť sa za ne. Ona ma držala pri živote, kým... Ale to nič, to je dlhý príbeh. Nebol dôvod hovoriť o tom ako sa tam ocitla. Vedela, že skôr či neskôr bude musieť povedať Arrowovi čo sa udialo po jeho odchode z Altry a kým skutočne je Akte. Čím všetkým si prešla a ako žila, prečo sa z nej stala taká Arathi akou teraz bývala. Možno práve cesta naskytne ten správny čas, kedy výjde s pravdou von. Bude nad tým rozmýšľať. Ó, to ver áno. Na ten okamih sa však mienila tváriť ako obyčajne neobyčajná žena, ktorú zaujíma dianie na bojisku a nie ako žena, ktorá zo všetkých síl potláčala vlčiu energiu, ktorá sa chcela dostať von a len by vzbudila strach už beztak dosť vydesených ľudí vôkol nej.*



*Tíško ho počúvala a hlavne - pokúšala sa upokojiť vlastný strach z toho čo to tam tí blázni robili.* Niekto sa môže vážne zraniť... *Stále oponovala a krútila hlávkou do strán. Čo to azda nikto z nich nevidel?! Alebo to jednoducho prehliadali zámerne? Potom to od nich vôbec nebolo pekné! Nie, nepáčilo sa jej to ani tak, ani keď sa ju Raffa pokúšal upokojiť. A jej strach sa teda rozhodne neznížil, keď videla ako sa k nej Raffa tvárou priblížil. Čo to len chcel urobiť?! Vyplašene na neho treštila tie svoje modré okále a na okamih si výraz tváre neovládla, keď jej padla sánka a ona s ústočkami do o na neho nemo civela. Skutočne sa jej to nezdalo a Raffa sa ju pokúsil pobozkať?! Nie! To isto nie! Musela sa mýliť. Toto nemohla byť pravda. Isto jej chcel niečo pošepkať do uška. Áno, isto.
Upokojila sa touto rýchlou záchrannou myšlienkou, keď začula to ehm, ehm a ona zaklonila poriadne hlávku, aby zbadala kto sa to tam pri nich objavil.* ARROW! *Vykríkla natešene a v momente roztvorila svoju detskú náruč a hodila sa mužovi okolo pása.* Tak dlho som ťa nevidela! Kde si bol? A prečo si za nami neprišiel? Niekde tu je aj strýko Ghar, možno by ste sa chceli vidieť. Som taká rada! *Splašene rapotala ako vždy, keď bola veľmi vzrušená a natešená.* Toto je Raffa, môj kamarát, je odtiaľto a dnes bojuje v tom šialenom turnaji. Vidíš ten monokel? Určite sa jeho mama nebude tešiť, že si ho nechal urobiť, ale on je strašne rád. Isto si myslí, že tak vyzerá mužnejšie.... *Zasekla sa, keď si tak hlúpučko uvedomila, že Raffa ju počuje.* Raffa, toto je Arrow, na ceste sem mi zachránil strýka aj s Hanom, Amicam a ešte jedným mužom!

(( V pohode ))

*X pohľadom vyprevadil Lucasa a až keď na kamenných schodoch utíchla ozvena bojovníkových ťažkých krokov, opäť sa zameral na dievča. Jej slová mu bzučali okolo uší ako drobný otravný hmyz, ktorý si neustále vynucoval jeho pozornosť, takže nemal čas rozmýšľať nad ničím iným, než nad tým, ako jej odpovedať. A to pre muža, ktorý väčšinu času strávil v mlčaní a pohrúžený sám do seba, nebola ľahká úloha. Nebol hlupák, za akého ho považovala väčšina ľudí, ktorá sa s ním bez úspechu pokúšala zaviesť rozhovor. X iba jednoducho vždy radšej konal ako hovoril. Krasoreč bola pre básnikov, kaukliarov a dvorných šašov, nie pre neho. * Možno človek,* začal trochu ťažkopádne, *môže byť tým, kým chce, ale nie v našom svete. Si kniežacia dcéra, mala by si to vedieť o to lepšie. Možno si myslíš, že si slobodná a môžeš si robiť, čo sa ti len zachce, ale s tvojím postavením prichádzajú aj povinnosti. Môžeš sa zamilovať do syna pekára alebo chovateľa svíň, ale ako poznám Belu, tvoj otec by ťa radšej videl mŕtvu, ako by mal zniesť taký výsmech pre svoj vznešený rod.* Slovo vznešený precedil X pomedzi zuby. Samého ho prekvapilo, že zvyčajná nechuť k rozhovorom sa tentoraz neprejavila. Možno preto, lebo vedel, že čoskoro zomrie a kniežacia dcéra bola jediná, ktorá tu stála a naozaj počúvala. Potom však nastal hluk a Lucas sa vrátil v sprievode dvoch ozbrojených strážcov. Muži prešli okolo dievčaťa bez povšimnutia a na Lucasov príkaz sa ho chystali vyviesť z cely. Nezaobchádzali s ním práve šetrne, ale to sa dalo čakať. X dokonca na tvári svojho nepriateľa zbadal letmý úškrnok a z chladu v jeho očiach mu nevdojak prebehol mráz po chrbte. Teraz si už bol istý, že Lucas má svoje pohnútky a X nemusel čakať dlho, aby im čelil zoči voči. Stráže ho previedli v dostatočnej vzdialenosti od dievčaťa, ale po údere, ktorý mu jeden z mužov zasadil do hlavy a druhý pod rebrá, videl najviac tak tmu. Keď ho vliekli von nohy ledva ťahal za sebou a keď sa z ničoho nič ocitol na tvrdej zemi, prudké svetlo X zarezalo v očiach. Inštinktívne zodvihol ruky pred tvár, aby sa aspoň trochu chránil a len pomaly si uvedomoval, kde to vlastne je. Ako prvé uvidel vysoké kamenné múry, na ktorých stáli lukostrelci s natiahnutými lukmi a pod nimi sa otváralo neveľké priestranstvo štvorcového pôdorysu. Jeden vedľa druhého tam spútaní hneď oproti X kľačali všetci jeho verní bojovníci a pri každom stál jeden vojak z väzenskej stráže. To, čo X tak oslepilo, boli odlesky na ostrí mečov, ktoré mali jeho muži priložené k hrdlám. V samom strede skupiny sa hrdo vystieral Likaon, obor, ktorého sa obávali všetci nepriatelia no priatelia na neho nedali dopustiť. Bez tuniky mu na boku bolo jasne vidieť ranu, z ktorej ešte stále presakovala krv. Napriek tomu bojovníkova tvár odrážala skôr hnev ako bolesť. X vedel, že smrť popravením nebola hodná veľkého bojovníka. Pre niekoho, kto celý život prežil s mečom v ruke, to bola potupa. Byť podrezaný ako obyčajné prasa. X zúril. Nenávisť do neho vliala nečakanú silu, hrdelne zareval, vstal a čelom vrazil do tváre najbližšieho strážcu. Počul chrupnúť kosť v zlomenom nose a mužovo bolestivé zavytie, keď s hrubou nadávkou odskočil a rukami si zakryl poranenú tvár. Lucasovi stačilo len kývnuť hlavou, keď jeden z lukostrelcov vypustil šíp a jeho hrot zanechal Xranu na pravom líci. Bola to výstraha a X sa chtiac nechtiac upokojil.*

Maureen

*Láska nebola pre niekoho ako bola ona podstatná. Alebo aspoň Maureen niečo také vo svojom živote zatiaľ nevnímala. Bola mladá a o niečom takom len čítala a počúvala v piesňach. Aj keď jej dvorné dámy klebetili o rôznych mužoch z otcového vojska, ona vždy mlčala, akoby sa jej to netýkalo. Vedela aké boli jej povinnosti a vedela, že raz o jej budúcom manželovi rozhodne jej otec. Nezáležalo jej na tom, pretože nikdy necítila zamilovanosť. Aj preto sa nikdy necítila obmedzovaná, zatiaľ nepcoítila ťarchu tým, kým bola. Otvárala ústa, chcela reagovať na jeho slová, hluk od dverí ju ale umlčal. Čelo sa jej pokrčilo, hlava otočila a čakala, kto vletí dnu.* Čo sa...? *Vetu nedokončila a už bola v cele sama. V tele sa jej náhle nahromadila zlosť, vystretá ako palička "vypochodovala" z cely, nasledujúc vojakov a otcovho veliteľa. Pery tvorili úzku zovretú čiarku, mlčala ale, než ju jeden z mužov nezastavil.
"Sem nemôžete..."
"Uhnite" vyprskla na neho nahnevane, muž však ostal stáť na mieste. Pokúsila sa ho obísť, nepomohlo jej to ale, zastavil ju. Cez jeho plece videla len nastúpených mužov a keď sa trochu skrčila, videla i lukostrelcov.
"Nemá sa im predsa nič stať...zatiaľ..." začala, nevediac či utekať za otcom alebo kam vlastne. Otec možno prehodnotil svoje rozhodnutie a nijaké dva týždne sa nekonali a možno išlo len o osobnú zábavku jeho veliteľa. Videla ten jeho úsmev. Prudko kopla strážnika do kolena, ten bolestne zastonal a ona sa prešmykla dnu, rovno za chrbát veliteľa. Práve v čas na to ohromné "divadlo". Nikdy nevidela nijakú popravu, otec ju toho ušetril a preto ňou prudko šklblo, keď okolo muža preletel šíp. Na okamih privrela oči a potom prehovorila k Lucasovi.* Činy veľkého bojovníka...*Poznamenala k nemu ironicky.* ...až taký rozdiel medzi vami a pohanmi zase nevidím...čo to bude teraz? Hromadné rezanie? *Mykla hlavou smerom k nastúpeným mužom.*

*Objatie malej Kitty zapôsobilo na Arrowa, nezvyknutého na ľudský dotyk, ako moment omráčenia. Pár sekúnd len prekvapene pozoroval svetlovlasú hlávku tisnúcu sa k nemu a potom trochu opatrne na ňu položil svoju širokú dlaň. Uvoľnil sa. Nakoniec to nebolo až také hrozné, ako si myslel.
Dokonca sa zdalo, že aj výraz na mladíkovej tvári sa zmenil. Arrow zachytil ako si ho chlapec ešte raz premeral pozorným pohľadom a keď Kitta spomenula všetky jeho zásluhy, Raffa sa priateľsky usmial. Niečo v tom ľahkom úškrnku bolo nákazlivé, a tak si Arrow prekvapene uvedomil, že sa mu tiež chveje kútik úst. Kývli si na pozdrav hlavami.
"Potom som rád, že Kitta pozná niekoho takého," odvetil Raffa pomaly a znovu pohľadom šibol k dievčaťu. Arrowovi neušiel ľahký náznak červene na chlapcových lícach. Iba slepý by si nevšimol, čo sa v ňom odohráva.
Zatrúbenie rohu oznamovalo, že sa skončil ďalší súboj. Ako posledný mal nastúpiť princ Han.
"Musím sa tam vrátiť," dodal ešte Raffa vzrušene a galantne pred Kittou sklonil hlavu. "Uvidíme sa neskôr... Arrow..."
Arathi sledoval ako mladík odbehol a potľapkal po pleci jedného zo svojich priateľov. Blízko stál princ Han a naposledy si kontroloval remence na hrudnom pancieri. Pre Arrowa bolo prekvapením ako sa ľahkovážny a tvrdohlavý princ zmenil. Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že dospel a zvážnel. Nebol to ten istý mladík, než ako si ho pamätal. Keď ho kráľ poveril novou úlohou, aby vycestoval do Belovho kniežatstva a robil sprievod kniežacej dcére, ktorá sa mala stať Hanovou ženou, Arrow nepredpokladal, že by princ s niečím takým súhlasil. Raz ho počul tvrdiť, že sa ožení iba z lásky. No veci sa menia.* Kitta,* usmial sa a odvrátil pohľad od bojiska,* prišiel som sa rozlúčiť. Povinnosti ma volajú preč, ale predtým som ti chcel povedať, že som vo východných lesoch videl Amciam. Viem, že ti na nej veľmi záleží, preto som si myslel, že by si to rada vedela.

*Tíško vyprevadila Raffu pohľadom a potom si jej detskú pozornosť vyslúžil Arrow. No v plnej miere ako sa len dalo.* Prečo odchádzaš? *Spýtala sa okamžite a hľadela na neho s poriadne zaklonenou hlávkou, aby mohla vidieť do jeho tváre. Prečo musel odísť? A prečo jej to prišiel povedať teraz a nenavštevoval ju? Prišlo jej to zvláštne, že zrazu teraz, ale nemohla nič povedať, lebo si uvedomila, že spomenul jej vlčiu priateľku.* A je v poriadku? Kde presne si ju videl? Nájdem to tam?! Chcem ísť za ňou! Nenakreslíš mi mapku? Alebo bližšie nevysvetlíš? Nejako by som si už poradila. *Je celá vzrušená. Nevie sa dočkať kedy by ju mohla uvidieť. Bolo to tak dávno! Hľadala v lese namatkovo vlčie stopy, ale žiadne neboli tak veľké, aby ich mohla priradiť práve k svojej milovanej priateľke. Už sa o ňu bála. Postupne si chystala potajomky dokonca aj veci, ktoré by si mala so sebou vziať, ak by sa rozhodla ísť do lesa na dlhšie, ale jednoducho na niečo také by musela počkať kým by strýko Ghar zase na čas odišiel. Aby mohla odísť aj ona a nikto by si to nebol všimol. Možno tak Raffa, ale to by bola zahovorila.*

*Nezdalo sa, že by Maureenina prítomnosť na Lucasa nejako zapôsobila. Aj naďalej pokojne stál pred svojimi mužmi a spútanými zajatcami, ktorí sa snažili potlačiť rastúcu zvedavosť. Určite sa im nestávalo často, aby videli, že mladé dievča ako Maureen nerešpektuje muža, ktorý mal právomoc ukončiť všetko jediným kývnutím ruky. Aj keď to bola kniežacia dcéra, stále bola iba žena.
Lucas mal chuť zaškrípať zubami, ale násilím uvoľnil svaly na čeľusti a venoval dievčaťu krátky tvrdý pohľad, ktorý zvyčajne poznali len jeho vojaci. Premeral si ju akoby bola jednou z nich, ale neobťažoval sa odpovedať. Vedel, že ak by to urobil pravdepodobne by sa neovládol a pred všetkými ju prehol cez koleno alebo by sa s ním pustila do slovného súboja. Nič by však nedosiahol, keby ju to teraz nechal všetko pokaziť. Odvrátil sa od nej a pristúpil bližšie k svetlovlasému bojovníkovi, ktorý bol taký dobitý, že ledva vydržal stáť, ale hrdosť by mu nedovolila ukázať slabosť, a tak sa Lucasovi nenávistne pozeral do očí.
"Ponúkam ti dohodu, pohan," prehovoril Lucas a dal si záležať na tom, aby ho všetci počuli. "Kniežacia dcéra zahorela túžbou naučiť sa vašu reč. Nerozumiem týmto ženským rozmarom, ale Belo má pre túto mladú ženu nezvyčajnú slabosť. Nemožno sa tomu ani čudovať, kúzlo pani Maureen..." Lucas obrátil hlavu a ironicky sa uklonil Maureeniným smerom "... je povestné a ako sami môžete vidieť, nedá sa odradiť."
X si pohŕdavo odfkol. "Takže mám robiť sluhu rozmaznanému decku?"
"To alebo sa rozlúč so svojimi mužmi. Možno nakoniec ty aj oni prídete na to, že prijať jedného boha je vcelku príjemná zmena. Dostanete na výber a ak odmietnete, dávam ti svoje slovo pohan, že s vašimi telami sa nenaloží tak, ako to chcel pôvodne urobiť knieža. Pôjdete do svojho raja." Posledné slová Lucas povedal už tichšie.*

Maureen

*Ani kameň nemal takú nehybnú tvár, ako bol výraz na tej jej tvári. Počúvala ten ironický hlas s dávkou posmeškov, počula reakciu muža, ktorému chcela pomôcť. Hrudník sa jej nepravideľne zdvíhal, vo vnútri v nej vzrastal hnev. Napriek tomu sa ani nepohla, len uvažovala nad svojim novým rozmarom. Zvyčajne si ich vymýšľala sama, nemohla kapitánovi uprieť kreativitu. Musela si ale pripomenúť to, prečo záležalo na mužovi, ktorého chcela zachrániť pred otcom. Spravila k nim krátky krok, ďalej ale nezašla. Oči jej padli za nich oboch, k jednému z mužov pod kapitánovým velením. Starší, s pár striebornými vlasmi a niekoľkodňovou zarastenou tvárou. Napriek tomu tie črty spoznala. Na okamih mala pocit, že šíp preletel jej telom a pocítila bolesť. A po bolesti nenávisť. To čo pred chvíľou cítila ku kapitánovi a jeho zajatcovi neznamelo pri pohľade k tomu vojakovi vôbec nič. Plná pocitov, ktorých sa nedokázala zbaviť viac nemala chuť hrať tu hru kapitána ani dupkať nohou pre svoje rozmary. Dokončila ešte dva kroky k nim a na rozdiel od nich dvoch prehovorila potichu neverejne.* Rozmaznaná rozmarná žena má vás oboch plné zuby. Takže vás ušetrím svojej spoločnosti. Vy nemusíte učiť nijaké rozmaznané decko svoj jazyk a vy, vy si užite svoju...výhru. Hádam, že stačí mávnuť rukou. Nech vám to náš Boh odpustí...*Zvrtla sa na päte, vlasy jej len tak zaviali vo vzduchu. Neotočila k nim hlavu ani jediný raz, než opustila to miesto. Svetlovlasý nepriateľ si prial umrieť tak nech umrel, beztak bola naivná a hlúpa, že ho v tej väznici vôbec počúvala. Rozprávala sa s ním so všetkou snahou a bez kúska toho chladu a nadradenosti akým častovala všetkých okolo, beztak ju ale mienil urážať. A kapitán, ku kapitánovi necítila vlastne nič, dostávala to čo dávala a tak na tom nezáležalo, nikdy o jeho priazeň nestála.
Stratila sa v uličkách medzi obchodíkmi, kráčala v tieňoch s tvárou upretou k zemi. Znovu ju zdvihla až pred chrámom, do ktorého vošla plná vnútorného boja. Ten v nej zúril ešte aj vo chvíli ako si kľakla na kolená, prosila o odpustenie pre svojho otca, o milosť pre svoju mŕtvu matku.
Pohružená do motlitby, pri ktorej jej po tvári stekali slzy ani nepočula, kedy sa jej za chrbtom vynoril muž, ktorý ju sem v tú chvíľu dohnal.
"Ešte stále veríš, že to tvoje kľačanie tu nejako pomôže? Že ťa vykúpi?" ozval sa posmešne. Ten hlas nepasoval k tvári muža, tvárou ktorú mohol niesť dobrý otec či vážený muž. "Alebo sa stále modlíš za svoju matku?"
Maureen prebehol po chrbte mráz, keď k nemu otáčala hlavu. "Nemáš tu čo hľadať, odíď."
"Inak čo? Pošleš po mňa stráže, ktoré tu inak nemáš? A čo by si vôbec povedala? Pravdu?" posmešný smiech narušil chrámové ticho. "Takú hanbu by si nikdy nevyslovila, však maličká?" Spravil k nej krok a to ju vystrašilo ešte viac. Bez rozmýšľania chytila prvý predmet, ktorý mala poruke a udrela ho ním do tváre. Potom už ticho narúšal len jej dupot, keď utekala von. Tam zastavila, s očami červenými od sĺz, bijúcim srdcom a krvou na svojich rukách. Stiahla ich do rukáva šiat, utrela oči a s poslednou hrdosťou akú v sebe dokázala nájsť sa pobrala domov, vediac, že než tam dorazí, dostane sa jej do uší ako skončili zajatci.*

*Arrow nečakal, že malá Kitta na neho vychŕli toľko otázok naraz, preto sa pousmial a aby znížil výškový rozdiel medzi nimi, kľakol si na koleno. Ocitol zarovno s dievčenskou tvárou a už mu nič nebránilo pozrieť sa jej rovno do očí. * Nemôžem ti povedať o úlohe, ktorou ma poveril kráľ, ale ak sa mi ju podarí splniť, kráľovstvu to prinesie mnoho výhod.* Na chvíľu sa odmlčal, sklonil hlavu a keď ju znovu zodvihol, pôsobil trochu smutne a zamyslene. Akoby ho mrzelo, že bude musieť schladiť rodiace sa nadšenie, ktoré sa tak neomylne po prvýkrát nadýchlo v Kittinom hlase.* Čo sa týka Amicam, prišiel som najmä kvôli nej. Keď som bol mladý ako ty...* Začal trochu rozpačito ako človek, ktorý sa snaží zaobaliť vnútorné myšlienky do chlácholiaceho tónu slov tak, aby aj druhému dávali zmysel.*... rád som sa túlal lesom. Raz som uvidel nádherného tvora, nikdy predtým som nič také krásne nevidel. Vedel, že ho sledujem a ja som si ho okamžite zamiloval. Chodil som do tej časti lesa potom každý deň a dúfal, že sa mi ho podarí stretnúť znovu a keď som už ani nedúfal, objavil sa sám od seba. Viem, že teba viaže niečo podobné k Amicam, ale nemôžem ti povedať, kde ju nájdeš. Ona je ako tá bytosť z lesa...*Usmial sa a ruku zľahka položil na Kittino plece.* Nakoniec si ťa nájde sama.

*Kôň s jazdcom na chrbte sa plným cvalom hnal po ceste vedúcej k pevnosti. Spod kopýt mu vyletúvali kusy zeme a kamenia, srsť sa na slnku leskla akoby ho vytepali zo striebra a od pyskov odletúvali obláčiky peny.* Vydrž, kamarát, už sme skoro tam,* zachripel vojak a pevnejšie sa privinul ku konskému krku. Vo zvuku žrebcovho mocného dychu a pri pohľade na zväčšujúce sa kamenné veže muž pocítil nádej. Už sme skoro tam, už sme skoro tam, opakoval si v duchu a premáhal obrovskú únavu, ktorá sa mu zavesila na viečka a nechcela sa ich pustiť. Vedel, že nad ňou nezvíťazí a strach necítil len preto, že mal ešte jednu, poslednú, úlohu...  

*Belo sedel v hodovnej sieni a hoci dlhý ozdobný stôl bol prestretý len pre úzku spoločnosť, mal slávnostnú náladu. Jediné, čo narúšalo celkový pocit spokojnosti, bolo prázdne miesto po jeho ľavici, kde mala sedieť Maureen. To dievča malo z domu holubník, Boh mu pomáhaj, ale bolo celkom zbytočné niekoho po ňu posielať. Belo vedel, že príde sama, keď ju k tomu prinúti hlad alebo aspoň aký taký pocit zodpovednosti a dcérskej úcty voči svojmu otcovi.
Nožom práve krájal kus dusenej hovädziny, keď začul ozvenu blížiacich sa krokov. Odložil príbor a zodvihol hlavu, aby sa presvedčil či sa vo svojom odhade nemýlil.* Maureen?

Niekoľko roľníkov pracujúcich na poliach pod pevnosťou prekvapene otočilo hlavy za jazdcom, ktorý sa prehnal okolo nich. Starý Murad si znechutene odpľul a tvár sa mu zmraštila do úšľabku. Títo pánski prisluhovači, pomyslel si a zodvihol zo zeme klobúk, ktorý mu strhol prúd vzduchu víriaci za zvieraťom. Vždy mali niečo za čím sa hnali a ignorovali pritom všetko ostatné.

*Lucas mal ruku zdvihnutú vo vzduchu a priam hmatateľne cítil ako sa na neho upierajú desiatky očí. Všetci čakali, kým ju spustí a on sa to aj chystal urobiť. Keď Maureen odišla, už nebolo nijakej hlúpej dohody a hoci by sa so Severanom bez mena radšej stretol v boji, hodlal dodržať aspoň to posledné a presvedčiť Belu, aby s telami nenaložil podľa pôvodného úmyslu.
V momente, keď už už spúšťal ruku sa z nádvoria ozval hluk a na popravisko vpadol zadýchaný vojak.
"Pane, musíte ísť so mnou. Je to dôležité."

Jazdec si konečne mohol vydýchnuť. Len čo pricválal na námestie a pritiahol žrebcovi opraty, neudržal sa v sedle a spadol priamo pod konské kopytá. Bol taký unavený, že ledva vnímal krik okolo seba. Z rany na boku z neho pomaly unikal život a každý nádych bol čoraz namáhavejší. Posledná tvár, ktorú uvidel patrila tmavovlasému mužovi s prísnou tvárou, ktorý si k nemu kľakol a niečo sa ho pýtal.* Pane...už prichádzajú... na juhu...* Muž znovu otvoril ústa, ale Gavin ho už nepočul. Hlava mu klesla nabok a telo znehybnelo.

*Mlčky sa dívala na Arrowa, keď si pred ňou kľakol na koleno, aby bol zarovno s ňou a ona tak nemusela zakláňať hlávku, aby sa mu dívala do očí. Postupom času rozumela jeho slovám, ktoré jej venoval s opatrnosťou aby neradil jej srdiečko a ona trošku posmutnela, ale nakoniec chápavo prikývla. Tušila, že to nepôjde. A keď mu pozrela do očí, znova len prikývla.* Myslela som si, že niečo podobné mi povieš. Ja sa len bojím, že si ma nenájde. *Povedala s úprimnosťou v hlase, ale nakoniec sa predsa len musela na neho usmiať a venovala mu svoj najsrdečnejší úsmev, aký mohla.* Ďakujem, že si mi to povedal, Arrow. Postaraj sa dobre o ňu. *Dodala šeptom, keď jediným krôčikom zmerala tú vzdialenosť a objala muža okolo krku, pevne ho stískajúc, akoby sa bála, že sa jej aj tak pod tým dotykom rozplynie. Na chvíľu zatvorila očká a potom keď ich znova otvorila, pohľadom spočinula na Akte, ktorá sa dívala ich smerom a videla na jej tvári nežný úsmev. Kitta sa na ňu tiež pousmiala a dala Arrowovi ešte božtek na líčko, keď ho už potom pustila a odstúpila od neho.* Aj na seba dávaj pozor. Mám ťa rada a bola by som smutná, keby sa ti niečo stane. *Dal jej síce tak dôvod prečo Amicam nehľadať, ale verila mu. Nebolo to prvýkrát čo jej dal dôvod nato, aby mu dôverovala. Teraz len dúfala, že sa čoskoro znova uvidia.*