Iná časť vesmíru

Akte a Kitta

*Akte ani raz neuhla pohľadom z neho. V jednu chvíľu mala dokonca nutkanie postaviť sa a prejsť k nemu. Pritúliť sa k nemu a obtrieť sa mu pyskom popod bradu a povedať tak viac, než by dokázala normálne. Požiadať ho, nech ju neopúšťa, nech tam zostane s nimi, nech jej stále pripomína domov tak ako si ho s ním spája. Iba vďaka jeho prítomnosti má nádej a vieru, že sa vráti domov. A pripomínal jej všetky tie pocity úľavy, ktoré pocítila keď ho zbadala, hoci aj bolesť, z momentu, že sa obrátil a odišiel, aj keď jej rozum vedel, že nemohol. 
Tieto protichodné pocity však veľmi rýchlo zatlačila do úzadia a sústredila sa radšej na dieťa. 
Keď začalo konečne svitať, rozhodla sa, že je najvyšší čas dieťa zobudiť. Spala ešte tvrdo, určite si nestihla oddýchnuť, ale aj tak nemohla ďalej spať. Čím skôr sa dostane do tej osady, ktorú Tristan spomínal, tým skôr bude môcť odísť, aj keď pri pohľade na jej spiacu tvár, vedela, že to bude ťažké.
Jazykom začala blizovať detskú tváričku. Najskôr sa bránila rúčkou, odoháňala dotierny jazyk, ale potom jej z pier unikol smiech a Kitta pozrela na vlčicu.* Amicam. *Zašepkala dojato a chytila vlčiu srsť na krku. Iba chvíľu mlčala, keď vlčica zavrčala a kývla jej hlavou smerom k miestu kde dlho horel oheň a Tristan im nachystal jesť.* Jedlo! *Vykríkla natešene malá a ako strela vyletela a rozbehla sa k nemu. Bola hladná ako vlk! Len tak to začala hádzať do seba a Akte prejdúc vedľa nej svoju porciu jedla pokojne. Postrčila jeden kúsok malej a pozorovala ju. Tristan bol určite nablízku a ona len nepokojne strihala ušami a čakala kedy príde a povie im ako sa rozhodol. Bola však pripravená nezazlievať mu, ak ich opustí.*

Tristan


*Toto bola pre neho tá najťažšia časť. Dokonca možno ešte ťažšia, než keď mu dal prvýkrát na výber Ghar. Pretože celú noc nespal, boli kruhy pod jeho očami ešte tmavšie a pripomínali modriny no kde jeho výzor strácal na sviežosti, nahrádzalo ho akési chladné odhodlanie. Nesnažil sa kráčať potichu, aby Akte upozornil na svoju prítomnosť a len, čo mal obe na očiach, dieťa aj vlčicu, vrhol krátky pohľad smerom k ohnisku, akoby sa ubezpečoval, že sa v jeho neprítomnosti stihli nasýtiť. Bez zastavenia prešiel okolo Akte a zamieril smerom na západ, kde sa do diaľky otváral výhľad na neprístupné hory a skalné útesy.* Dúfam, že si sa dobre vyspala, malá, do osady Trajanov je to dlhá cesta.* Kamene a drobný štrk zaškrípali pod jeho topánkami, keď sa náhle zastavil a obzrel cez plece na Akte. Toto bol ten najlepší spôsob kapitulácie, na aký sa zmohol, ale neočakával zaň nijakú pochvalu, preto sa rýchlo otočil späť a pre istotu spomalil, aby mu dvojica stačila. Svoje konanie zamaskoval tak, že si začal kontrolovať mechy na vodu, ktoré vyrobil v ten večer z kože zvieraťa a podšívky na svojom kabátci. Všetky tri boli zavesené na jeho opasku a až po vrch naplnené vodou, zatiaľ čo krížom cez stred chrbta mal pripevnené provizórne oštepy, ktorým skrátil pôvodnú dĺžku.* Toto ešte oľutujem,* zamrmlal si ticho popod nos a pozrel na oblohu, akoby očakával, že tam nájde nejakú odpoveď.*

Akte a Kitta

*Sedela pri malej a strihala ušami nervózna. Našťastie malá bola tak veľmi zabratá do jedla, že si jej nervozitu nevšimla a ďalej tlačila do seba čo najviac vládala. Sama sa Akte čudovala ako sa do nej všetko zmestilo, lebo pri množstve ktoré spráskala by sa čudovala keby sa vládala ešte niesť.
Spýtavo sa pozerala na neho keď prišiel a pocítila obrovskú úľavu, ktorá sa prejavila hlbokým spokojným zavrčaním, ktoré musel aj on počuť, hoci sa k nej nechcel obrátiť. Postavila sa a malá zopakovala.* Ďakujem... Budem dobrá. *Pípla potichu maličká a pozrela sa na zviera a potom na mužský chrbát. Neuvedomila si, že Amicam si vyžaduje jej pozornosť, lebo rúčku si brala do papule a ona tak spýtavo na ňu pozrela.* Čo je? *šepla a naklonila sa k nej viac, akoby čakala, že jej zviera niečo pošepká. Trvalo jej to hodnú chvíľu kým jej začínali svitať čo jej vlčica naznačovala.* Ale to nie.. ja to... *Nesúhlasne krútila hlavou načo vlčica ešte viac pritlačila a malá ten nakoniec rezignujúc vzdychla a poddala sa. Vyskočila vlčici na chrbát a chytila sa jej hrubej srsti na krku. Moc sa jej to nepáčilo, lebo ju mala niesť a ona nechcela svoju priateľku zaťažovať, nie zbytočne, ale pravdepodobne to bolo nakoniec aj tak najlepšie riešenie a malá sa rýchlo prispôsobila húpavej chôdzi vlčice, ktorá len čo prišla k mužovi, vtlačila mu ňufák do dlane.* Prečo to robí? *Spýtala sa potichu a chytila sa pevnejšie len čo vlčí krok sa zmenil na beh.*

Tristan

*Počul ako sa k nemu Akte približuje odzadu a nebol veľmi prekvapený, keď si na jej chrbte všimol Kittu.    Po nočnom rozhovore už síce poznal dôvody, pre ktoré mala Arathi pocit, že dievčaťu niečo dlhuje, ale v hĺbke duše bol stále presvedčený o tom, že keby strávila v tábore dlhší čas, druhýkrát by sa rozhodovala dlhšie. Aspoň kvôli Gharovi.* Tiež by som to chcel vedieť,* odpoveď adresoval Kitte, ale v skutočnosti bola určená pre vlčicu, pretože len ona mohla poznať skutočný význam zdanlivo neškodnej poznámky. Vrhol na ňu rýchly pohľad a potom mu tvárou preletelo niečo ako tieň rozpačitosti. Uvedomil si, že by malej nedokázal odpovedať na otázky, ak by nejaké ďalšie ešte prišli a zostať pri tom všetkom nestranný. Preto si odkašľal a zrýchlil krok. Dostal sa na meter pred vlčicu a jediné, čo z neho bolo vidieť predstavoval široký chrbát zaťažený oštepmi a úzky pásik tetovania, ktorý sa mu hadil na krku od límca kabátca po líniu krátkych vlasov. Kráčal pevne a s istotou človeka navyknutého pohybovať sa voľnou krajinou. Vždy, keď začul podozrivý zvuk, spomalil s rukou natiahnutou dozadu alebo sa postavil tak, aby bol prvou prekážkou v útočníkovej dráhe. Pri jednom z takýchto vyrušení dal pokyn Akte, aby spomalila a s napätím pozoroval pás husto rastúcich kríkov tri metre pred nimi. Lístie sa niekoľkokrát zachvelo a Tristan ešte pevnejšie zovrel v jednej ruke nôž a v druhej oštep, ktorý vytiahol z viazania na chrbte. Vyzeral odhodlaný na všetko a možno preto pôsobil ešte smiešnejšie, keď z kríkov vybehol obyčajný zajac. Zadnými labami sa odrazil od zeme a vetriac vo vzduchu vztýčil vrchnú časť tela oproti Tristanovi.*

Akte a Kitta

*Malá sa celý čas držala vlčicinej hustej srsti a po chvíli si celkom zvykla na jej skok. Nebolo to zas tak hrozné ako čakala, aj keď jej niečo hovorilo o tom, že až z nej potom zíde, asi bude hrozne stonať od bolesti, čo ju budú nôžky bolieť. Mala toľko otázok na Cudzinca, ale neodvažovala sa ani len ceknúť a keď sa pre jeden okamih zastavil a spozornel, pričom vytiahol ešte aj zbrane, Kitta celkom priľnula k chrbtu vlčice a dívala sa iba cez jej srsť. Vlčica zostávala stáť na mieste, hoci bola pripravená vystreliť ako šíp. Videla to z jej postoja, takže malá bola každú chvíľu pripravená skočiť z vlčieho chrbta dolu a ukryť sa za najbližší strom.
V momente však ako pred nich vyhopsal zajko, Kitta len prekvapene dvihla hlávku, kdežto vlčica akoby chytila záchvat smiechu. Začala sa dusiť, naskakovať a veselo brechať a zavýjať, točila sa, akoby si naháňala vlastný chvost a skutočne sa radovala, až aj malá sa musela zasmiať, lebo takmer spadla z pojašenej vlčice dolu.* Myslím, že sa smeje! *Povedala Kitta a pästičky zaťala do jej srsti, lebo už sa nebezpečne nakláňala do strany.
Malá sa nesmiala, zato Akte sa nevedela ovládnuť. Nebolo by jednoduchšie nejako ju naviesť a aby ich viedla? Cítila by nebezpečenstvo ak by nejaké bolo na okolí a vedela by o tom, že sa k nim blíži zajac a nie nejaký tvor. Ale bolo to asi od nej fakt kruté, keď sa takto smiala na jeho úkor. Ale po tak dlhom čase to bolo fakt príjemné pobavenie.* Vydesil si zajaca! Vydesil si zajaca! *Kričala jej myseľ pobavene a pritom mu znova štuchla do ruky, neovládajúc svoju radosť. Aj zajko stihol utiecť kým sa Akte upokojila a placho stiahla uči k hlave, aby si Tristana aspoň trošku pomojkala a znova mu iba priložila ňufák k telu. Hrozná, vedela, že zaiste jej to nejako vytkne, až bude môcť. No už sa aj chcela pohnúť ďalej, tak znova rozbehla svoje telo smerom kadiaľ ich dovtedy Tristan viedol.*

Tristan

*To, ako hlúpo vyzerá si uvedomil až v okamihu, keď za sebou začul zvláštnu zmes zvukov, niečo ako kašľanie a kýchanie zároveň. Do toho detský hlások vykríkol: " Myslím, že sa smeje!" a okamžite mu bolo jasné, že Kitta má pravdu. Keby vedela... Namrzene sa nechal Akte chlácholiť a keď sa ocitla pár metrov pred ním, zastrčil oštep späť do viazania na chrbte. Pokrútil hlavou sledujúc vlčicu pohľadom a predtým, než vyrazil si ešte ticho zamrmlal popod nos,* Čertovská ženská, ty si to vedela.* Kútikom úst mu trhlo, ale svoje obvinenie si nechal pre seba, keď videl, ako to Akte pobavilo. Ani nepoznal, že sa usmieva tiež. Úsmev mu však nevydržal dlhý čas, pretože čoskoro sa napojili na lesnú cestičku, ktorá sa v údolí rozvetvovala troma rozličnými smermi. Jedna viedla cez hory, horské priesmyky a ponad prepadliny, druhá sa hadila očividne úrodnými nížinami a stáčala sa do diaľky, zatiaľ čo tretia viedla priamo cez hustý les. Tristan zaváhal a pritom úkosom pozrel na Kittu, akoby ju odhadoval. Z troch ciest, dve viedli do tábora spriateleného kmeňa a tá, ktorá pretínala nížiny to nebola.* Cesta cez hory je ťažia, ale rýchlejšia, v lese je zase veľa divej zvery.* Hovoril si to popod nos, ale Akte vedela, že to patrí jej. Sám netušil, pre ktorú sa rozhodnúť.*

Akte a Kitta

*Bol to svetlý moment, ktorý na tváričke dievčatka vyčaroval úsmev, škoda že nemohli mať na ceste viac takýchto chvíľ kedy by sa boli smiali. Cesta by bola určite ubiehala rýchlejšie. Preto sa v mysli stále utiekala k tomu ako sa vlčica vytešovala a hopsala. Ako dobre, že sa nechcela hodiť na chrbát a kopkať labkami vo vzduchu, bola by načisto Kittu pripučila k zemi.
Zato Akte si ten moment užila do sýtosti a keby bola vo svojej ľudskej podobe, bola by sa ešte stále usmievala a keď počula jeho slová, zostala stáť na ich rázcestí rozhodnutí a strihala ušami a uvažovala. Na jednej strane les predstavoval viac potravy, ale aj viac nebezpečenstva od rôznych druhov zvierat. Na druhej, skaly mali byť síce náročné, ale tušila, že obaja sa chcú čo najskôr dostať preč, preto pre ňu bol výber okamžite jasný. Všetky ostatné proti neboli príliš dôležité nato, aby sa ujali. V horách mohla loviť ona a on použivať oštepy pri možných útkoch nejakých skalných tvorov.
Vzhliadla k nemu a oči spočinuli v jeho tvári. Tíško iba zavrčala, pričom sa jej na pravej strane vycerili zuby a jasne vykročila tak, aby mu naznačila, že ona volí skaly. Mohli tam pokojne začať zvádzať boj dvoch myslí so slovami, že ona rozumie ľudskej reči, ale aj tak by trvala na svojom. Malú odnesie a nejako to tam už prežijú. Na druhej strane, skaly predsstavovali mnoho úkrytov a ona verila, že niekde sa tam nájde jaskyňa, kde budú môcť malú skryť. A so šťastím tam niekde aj voda bude.*

Tristan

*Pohľadom striedavo preskakoval zo skalnatých brál týčiacich sa do výšky na hustý lesný porast a vzápätí na Akte. Tušil, aké myšlienky sa jej asi prehnali hlavou, keď si logicky zvolila prechod cez hory, ale napriek počiatočnému náhleniu a nie príliš veľkému nadšeniu, nechcel teraz nič riskovať.* Pôjdeme cez hory,* dal Akte za pravdu, akoby vyslovoval len svoje rozhodnutie a nie ich oboch.* Ale najskôr sa na to musíme pripraviť. Tam hore to nebude ľahké.* Prebehol rýchlym pohľadom z vlčice na dievča a po chvíli jej pokynul hlavou.* Bude treba nazbierať drevo na oheň, nechoď ďaleko do lesa. Ber len to, čo nájdeš na lúke.* Úsečné rozkazy mu mali pomôcť udržať si odstup, ale bolo očividné, že okrem praktickosti myslel predovšetkým na bezpečnosť. Výstup by bol náročný pre dospelého muža, nieto ešte pre dieťa, aj keď to všetko robil len preto, aby ich Kitta nespomaľovala. Nič iné v tom nebolo. Vedel, že si budú musieť najskôr oddýchnuť, posilniť sa, nabrať čerstvú vodu a uloviť niečo aj do zásoby, ak by ich na vrcholcoch zdržalo zlé počasie.
S týmito myšlienkami sa vydal smerom k lesu rozhodnutý postarať sa o to, aby nič nenechali na náhodu. Po očku sledoval aj Akte, bol zvedavý či si uvedomuje príčinu jeho konania, pretože nemal možnosť pozhovárať sa s ňou priamo.*

Akte a Kitta

*Napriek všetkému sa jej uľavilo, že mali rovnaké zmýšľanie a aj on chcel ísť cez hory. V prvom rade, obaja chceli z tejto planéty čo najskôr odísť, to bolo najdôležitejšie, čo viedlo ich kroky smerom, ktorým sa plánovali vybrať. Iný motor neexistoval a keďže samotná Akte im hodila pod nohy polená menom Kitta a jej úspešný doprovod k spriatelenému klanu, aj s týmto bremenom museli voliť tú najmožnejšiu, najrýchlejšiu cestu.
Pozorne sa dívala do jeho tváre, keď rozprával a cítila ako malá Kitta jej zoskočila z chrbta.* Dobre. *Pípla a okamžite malé nôžky odcupkali a začali zbierať všetko čo sa dalo použiť na oheň. Všimla si ako vlčica na chvíľu strnula. Vyzeralo to akoby sa nevedela rozhodnúť s kým má ísť, či s ním, alebo má ostať a dávať pozor na malú Kittu. Malá sa na ňu iba usmiala a kývla jej hlávkou, že nech ide, však ona sa nikam nechystala. A v každom prípade verila, že ju vlčica ochráni, tak ako to už urobila.
A Akte sa nakoniec aj rozhodla. Ľahkým poklusom dobehla Tristana a labou mu buchla do nohy, aby sa zastavil a drepol si k nej. Chcela, aby jej všetko povedal, kým mohol. Už začínala rozumieť tomu dialektu a chápala z väčšej polovice všetkému čo hovorili v reči malého dievčaťa.
Tíško zavrčala a skontrolujúc dievčatko pohľadom, ktoré bolo od nich len na niekoľko desiatok metrov, sa následne pozrela na muža.*
Aj tak nerozumiem, prečo to ukrývajú, *šomrala si malá Kitta popod nos, keď ohýbala svoj chrbátik k zemi a brala konárik za konárikom do rúčok,* už dávno som si všimla, že Amicam reaguje a pravdepodobne rozumie ľudskej reči. *Neprestávala hundrať a po okraji lúky neustále jastrila smerom do lesa, aby si bola istá, že tam niekde nestriehne nejaké zviera, ktoré by si ju chcelo dať ako neskoré raňajky. Urobila tak niekoľkokrát, keď s pohľadom zabodnutým do lesa celkom strnula.*
Neboj sa, dcéra Joona. *Ozval sa hlas, ktorý patril nohám v tieni, čo videla, lebo zvyšok ukrývali stromy a tma. Kitta len čakala, ústočka otvorené a pripravená kričať. Ale hlas ju  poznal.* Som priateľ tvojho strýka Ghara, spoznal som ťa podľa toho ako veľmi sa na neho podobáš. *Hovoril prívetivo a Kitta túto vetu o podobnosti nepočula prvýkrát.* Prečo teda nevyjdeš von? *Spýtala sa logicky stále hľadajúc tvár.* Bojím sa tvojich priateľov, aby mi neublížili. *Kitta sa obrátila k Amicam a Cudzincovi, ktorí boli ďaleko.* Ublížia ti iba keby chceš ty mne. *Povedala vzdorovitým hláskom.* A to veru nechcem! *Rýchlo napravil dojem a urobil trochu váhavý krok z tieňa smerom k nej. Na krku mal jednoduché tetovanie, vlasy v uzle na temene hlavy a z výšky sa dívali na Kittu orieškové, trošku šikmé ako mandle, oči. Spoznávala ho, otec jej o ňom hovorieval, ale doposiaľ muža nikdy nestretla.* Som Warren, z klanu Terrinov tu v horách, tvojho strýka Surkovia zajali a odviedli do ich osady. *Vtedy malej Kitte vypadli z náruče drevá a desom vykríkla vrhnúc sa mužovi okolo pása.*

Tristan

*Zastavil sa uprostred lesa s pohľadom zaryto upretým pred seba. Ruky mu voľne viseli pri tele, na prvý pohľad v geste rezignácie, aj keď nezvesil plecia iba otočil hlavu a cez plece sa obzrel na Akte. V očiach, ktoré na neho upierala, jasne čítal otázku no skôr, než jej stihol odpovedať, začul dievčenský výkrik. Zodvihol hlavu. Črty tváre mu v okamihu stvrdli, keď siahol dozadu na chrbát a z viazania vytrhol obe časti oštepu, ktoré mu ostali v rukách natočené bodcami dopredu. V tom istom okamihu už v behu prekonal niekoľko metrov a neomylne si kliesnil cestu dopredu, tam, kde naposledy videl Kittu.* Odstúp od toho dievčaťa inak prisahám, že oľutuješ deň, kedy ťa matka priviedla na tento svet.* Zavrčal ticho na cudzinca a namieril na neho hrot jedného z oštepov. Druhý si držal blízko pri tele a podľa ľahkosti úchopu bolo už na prvý pohľad zrejmé, že vrhať dokáže rovnako dobre pravou, ako aj ľavou rukou. Akte skôr vycítil, než naozaj videl. Pohľad nespúšťal z muža oproti sebe, striehol na každý jeho pohyb a len raz si dovolil skĺznuť nižšie na Kittu. Okamžite to v ňom vyvolalo podozrenie, pretože napriek jej srdcervúcemu výkriku to boli jej ruky, ktoré cudzinca objímali okolo pása.* Kto si?* dodal ešte tvrdo, ale zbrane nesklonil.*

*Akte mala pocit, že jej srdce z hrude vyskočí, keď počula že malá zakričala. Bola v pätách Tristanovi, ale ako si aj ona o chvíľu všimla, očividne nemusela byť vôbec v strehu. Prečo by vydesené dievča držalo muža potom okolo pása?
Kitta sa len triasla ako srnka, keď sa ho držala a pritom cez plece pozrela na nich.* To je strýkov priateľ, Warren. *Pípla cez slzy a plačlivo sykla. Muž sa len s očividnou obavou pozrel na nich, sám nevedel z koho má väčší strach. Či z muža, alebo z ostrých tesákov vlčice, ktorá na neho upierala pohľad. Striedavo z neho na dievča.* Prišiel som, aby som vás požiadal o pomoc a oznámil dcére Joona, že jej strýko potrebuje pomoc. Surkovia ho zajali a vedú do svojej osady. Okrem vás a Ghara z osady nikto iný živý neodišiel. *Opatrne sa pozrel na dievča, ktoré pochopilo narážku a ešte viac sa rozplakalo. Jeho ruky zostávali bezradne zvesené pri tele, akoby netušili ako majú konať. Vlčica ticho zavrčala a okato vzhliadla k mužovi, ktorý mal v rukách zbrane. Ozvala sa však malá Kitta.* Musíme ho zachrániť! Amicam, prosím! *Pustila Warrena a vrhla sa k Tristanovi.* Cudzinec, prosím, prosím! Nesmieme ho nechať tak!

Ghar

*K vedomiu prichádzal pozvoľna a vždy len na krátku chvíľu. Z rany na hlave sa mu do celého tela šírili vlny bolesti a nevoľnosti, ktorú ešte umocňoval kolísavý pohyb. Pohľadom nedokázal preniknúť cez tmu, všetky zvuky boli tlmené, akoby prichádzali z veľkej diaľky, takže si až neskôr uvedomil, čo sa s ním deje. S určitosťou vedel len to, že mu oči zaviazali kusom nejakej handry, ktorej pachuť cítil aj na jazyku. Zbabelci! Viedli ho preveseného cez chrbát gobara, ako posledného vyhnanca. Na to, aby kričal a prosil o milosť bol príliš hrdý, príliš si zakladal na cti svojho rodu, než, aby sa znížil k niečomu takému, ale to jeho väzniteľom nebránilo v jeho potupe. Počul ich smiech, tlmený rozhovor, keď si šepkali a vymieňali rozkazy, ale ani jeden z nich sa k nemu nepriblížil tak blízko, aby sa Ghar mohol o niečo pokúsiť. No ako by aj mohol. Ruky aj nohy mal pevne zviazané a nebyť hlbokého sedla, skĺzol by sa z gobarovho dvojhrbého chrbta rovno pod jeho silné nohy. Vedel, že musí premýšľať rýchlo, kým si niektorý zo strážcov nevšimne, že je pri vedomí. Na pokožke tváre cítil slnko a podľa intenzity tepla prichádzajúceho zo zdroja priamo nad ním, poznal, že museli byť na ceste celú noc aj poriadny kus dňa. Vzduch bolo cítiť po sparnom vlhku ohriatej zeme, ale vôňu lesa čoraz viac vytláčal nový pach. Ghar stuhol, keď ho spoznal. Vtedy sa ozval krátky výkrik a celý sprievod sa zastavil. Niečie ruky ho strhli z gobara tak prudko, že sa nohami ledva udržal na zemi a nezapotácal sa. Akoby sa mu chcela zlá preducha potvrdiť, z očí mu strhli handru a priamo pred Gharovým pohľadom vyrástalo do úctyhodných výšok mohutné plavidlo. Bolo postavené z čierneho norackého dreva, pevného a ľahkého, takže sa na pokojnej hladine jazera akoby vznášalo. Mostík bol spustený a viedol z paluby priamo na kamennú pláž. So zlým úsmevom po ňom práve schádzal muž, o ktorom Ghar zatiaľ len počul, aj keď si doposiaľ myslel, že príbehy o ňom sú len čírym výmyslom.
"Vitaj, milý priateľu," prihovoril sa muž Gharovi a doširoka rozpriahol silné ruky, akoby ho priateľsky vítal. V skutočnosti sa mu v očiach ziskuchtivo zalesklo a keď pokýval hlavou, každý z množstva zlatých krúžkov, ktoré mu viseli na ušiach, zacinkal alebo zahrkotal do šelmovského smiechu otrokára.
"Tuším je čas na malé dobrodružstvo."

Tristan

*Odovzdanosť s akou na neho Kitta upierala oči a cudzincova priamosť ho presvedčili, že je tým, za koho sa vydáva, aj keď hrot oštepu držal ešte stále varovne vystretý pred seba. Na malú chvíľu sa mu v očiach nebezpečne zalesklo, keď zvažoval všetko, čoho sa stal svedkom, rovnako ako aj Warrenovu a Kittinu novú prosbu. Teraz spoľahlivo vedel, že jediný svedkovia nočných udalostí sa nachádzajú na jednom mieste. Ghar ho nezaujímal, nemal dôvod zachraňovať mu život a keby nebolo Akte, nemal by dôvod starať sa ani o jeho neter. Keby teraz Warrena zabil, mohol by s Akte pokojne odísť a nikto by ich nehľadal. Teda za podmienky, že by rovnaký osud postihol aj Kittu. Akoby mu Akte čítala myšlienky, cítil, že k nemu zdola pozdvihla pohľad a prenikavo si ho premerala. Určite chcela vedieť, čo si myslí o Gharovej záchrane, ale skôr, než sa na ňu vôbec dokázal pozrieť, zaplašil temnotu v sebe posledným kúskom svedomia. Pomaly zložil zbrane, no stále si ich ostražito držal pri boku. Narovnal sa a prebehol po Warrenovi pohŕdavým pohľadom. Jeho jediné oko pritom vyzeralo ešte strašidelnejšie.* Nikdy som neprijal Ghara za svojho pána, aj keď bol synom náčelníka. Nie som mu zaviazaný nijakou prísahou vernosti, ale aj keby som bol, čo čakáš, že urobím? Nie je isté, či Surkovia naozaj vzali Ghara do svojej osady, podľa toho, čo som počul o ich náčelníkovi je zrejme už aj tak dávno mŕtvy. Mám len jediný cieľ, dopraviť toto dieťa,* hlavou kývol ku Kitte a ani sa na ňu nepozrel*...do bezpečia k Trajanom. Tam, ak je to vaša vôľa, žiadajte o pomoc pre svojho milovaného Ghara.* Meno Ghar vyslovil so zasyčaním, pri ktorom posledné hlásky pretlačil skrz zovreté zuby, takže mu na okamih zažiarili z tváre pokrytej prachom a potom.*

*Videl, že rozhodujúce slovo mal ten muž, ktorý nepatril k nejakým zástancom ich rodov. A ako počul malú Kittu osloviť ho, nebol ani tamojší. Možno to bolo rozhodujúce, hoci celkom zvláštne nechápal ten spýtavý pohľad chlpatej beštie, ktorá by ho azda mohla na povel aj roztrhnúť na dve polovice a pritom by sa ani trochu nenamáhala. Svoj pohľad tak presunul do očí muža a díval sa celkom dlho, kým prehovoril. V jeho slovách nebol ani kúsok boja, ani v tom pohľade, on nerobil nič, len pokojne žiadal o pomoc.* Dobre chápem, že nie si tunajší a teda ťa k Gharovi nič neviaže, ale ber to tak, Cudzinec, že ak pomôžeš Ghara dostať z rúk Surkov, ty a tvoj vlk budete voľní skôr a nebudete musieť Kittu dostať do klanu Trajanov, ktorý je za hopcom. Tam ju už potom dostanem ja s jej strýkom. *Bola to jediná možná ponuka, ktorej bol schopný a ktorá by azda mohla byť pre neho lákavá.* Sledoval som ich z korún stromov, sú bližšie než Trajani. *Či však jeho ponuka bola lákavejšia než sa štverať po kopcoch, to veru netušil. Nevedel ani či vlk patril k nemu, len z toho postoja usudzoval, že azda nepovedal takú veľkú hlúposť ako sa mohlo na prvý pohľad zdať. A to zviera akoby stále vzhliadalo k mužovi a chcelo jeho pozornosť. Akoby... Ale nič, to si isto len vymýšľal. Bol už dosť unavený.* Kotvia dolu v Smaragdovom jazere.

*Netúžil sa zapojiť do žiadnej hrdinskej výpravy, aby zachránil človeka, ktorý ho zmrzačil. Ak sa Ghar naozaj nachádzal na brehoch Smaragdového jazera, tak dúfal len v jediné - že ho už nikdy neuvidí. A hoci Warrenove slová zneli logicky, nepotreboval od nikoho z jeho ľudí pomoc.* Som rád, že Kitta má po svojom boku niekoho, kto je jej naozaj blízky. Teraz už nemusím mať obavy, či sa do osady Trajanov dostane v bezpečí.* Prehovoril s neúprimným úsmevom a bez mihnutia oka prenechal zodpovednosť za dieťa na pleciach mladého muža. Sám sa im otočil chrbtom, prešiel pár krokov opačným smerom, ako bol prechod cez skaly a namieril si to priamo k lesnej cestičke. Po niekoľkých metroch zastal, aby sa obzrel cez plece na Akte. Prvýkrát mu dala na výber ona, aj keď z jej strany skôr išlo o premyslený ťah, pri ktorom veľa možností nemal, ak ju chcel dostať do bezpečia. Teraz musela vedieť, že Kitta bude s Warrenom v bezpečí a na Gharovi jej záležať nemuselo. Vlastne by ho celkom prekvapilo, keby ukázala opak. Mohla si vybrať slobodne no on bol rozhodnutý odísť.*

*Kitta mlčky s mokrými lícami sledovala čo sa tam dialo a takmer jej srdce zamrelo, keď videla, že Cudzinec chcel odísť a nepomôcť. Znova spustila plač, pričom sa pritlačila mužovi viac do boku a s obavou nakúkala na vlčicu, ktorá strnulo zostala stáť a pôsobila dojmom, že skutočne nevie kam má ísť. Hľadela z Cudzinca na ňu a potom na Warrena, ktorý iba zaťal sánky a nič nepovedal. Cítila jeho ruku na svojom pliecku a pritom ju palcom pohládzal, akoby sa pokúšal utíšiť jej plač, no nedalo sa.* A.. Amicam.. *zašepkala cez plač a natiahla k vlčici hlavu. Tá však len stála a hľadela na Cudzinca, ktorý ostal stáť a čakal, či sa k nemu pripojí. Malá netušila čo bolo medzi nimi, ani prečo k nemu Amicam stále obracala hlavu, vyhľadávala jeho pohľad a reagovala na všetky jeho činy, akoby sa poznali, ale nechcela o ňu prísť. Nebola pre ňu nejaké zvieratko, ktoré si len obľúbila, alebo zachránila jej život v osade a ona sa o ňu starala.
Akte prvýkrát naozaj netušila, či sa Tristan správa dobre. Nespoznávala ho. Stal sa jedným z tých ľudí, ktorými opovrhovala celý svoj život. Jednoduchý lovec, ktorému nezáleží na ničom, len na ňom samotnom a to, čo jemu vyhovuje najviac. Musela si jednostaj pripomínať, že je to on. Pripomínať si, kto sa ukrýva pod tou hrubou škrupinou, ktorou sa obalil, netušiac prečo. A teraz chcel jednoducho odísť a vrátiť jej to, ako mu dala predtým ona na výber. Z ich rozhovoru rozumela to, čo bolo najdôležitejšie, nerozumela jedinému. Jeho správaniu. A teraz si ona mala vybrať medzi mužom, ktorému bolo tak veľmi zaviazaná a dievčatkom, ktoré ju udržiavalo pri živote.
Pozrela sa na jej vystretú rúčku a následne znova k Tristanovi, ktorý čakal, čo si vyberie. A ona si jednoducho musela zvoliť. Urobila krok smerom k malej Kitte a vtlačila jej svoj ňufák do dlane. To známe gesto, ktoré nie raz urobila aj pri ňom. Akte si vybrala a neplánovala na tom nič meniť. Videla, ako si dieťa placho vydýchlo, hoci Aktin pohľad bol plný smútku. Nato sa obrátila a pobehla za ním. Počula ako sa Kitta prekvapene nadýchla, ale ona sa neobzrela. Len agresívne zavrčala na Tristana a zahryznúc sa mu do nohavíc, ho ťahala stranou do lesa. Potrebovali sa porozprávať!
Warren sa mlčky pozeral na to divadlo a keď malú opustila aj vlčica, zo svojej výšky sa na ňu pozrel.* To nič, Kitta, bolo to tak písané vo hviezdach, *klamal tak ako sa len dalo, aby ju snáď nejako upokojil,* muselo to jednoducho tak byť, vieš? Ostali sme sami. *Len netušil, čo bude s Gharom. Sám nemohol.*

(( ale si mi pekne zavarila!   ))

Tristan

/nech je to zaujímavejšie :D/

*Nechal sa Akte zatiahnuť hlbšie do lesa a zastavil sa až vtedy, keď si bol istý, že sa Warrenovi aj malej Kitte stratili z dohľadu.* Pochop, že nemáme čas zachraňovať Ghara.* Prehovoril skôr než by sa mohla premeniť a tvár sa mu skrivila v odmietavom úškľabku, tak nepodobnom všetkému, čím kedysi bol.* Sme len traja, pretože Kittu do toho môžeš započítať len ťažko a aj keby sme sa na to podujali, môžu ťa zraniť alebo zabiť. Mojou úlohou nie je pomáhať ti v tom, ale len ťažko ťa môžem zdržiavať, ak si sa už rozhodla.* Chrbtom sa sťažka oprel o kmeň najbližšieho stromu a niekoľkými nenápadnými pokusmi sa snažil vytriasť si z pravej ruky chvenie. Na pokožke dlaní cítil prehlbujúce sa stopy po nechtoch, preto rýchlo siahol pod kožený kabátec a vo vnútornom vrecku nahmatal plátené vrecúško. Už len obyčajná myšlienka na jeho obsah ho dokázala upokojiť, takže ho  bezmyšlienkovite vytiahol, strčil doň prst a bruškom palca si prášok rozotrel po špičke jazyka. Úľava prišla okamžite. Trvalo len sekundu, kým vrecúško znovu zmizlo pod jeho kabátcom a jeho tvár nadobudla zvyčajný neprístupný výraz aj keď jediné zdravé oko sa mu lesklo viac než zvyčajne.*



*Medzi lístím v korunách stromov sa mihol tieň. Pohyboval sa tak rýchlo a nenápadne, že aj ten najlepší pozorovateľ by len ťažko určil či išlo o siluetu dravého vtáka alebo iného lesného tvora. Vietor, ktorý až dovtedy povieval medzi konármi a spôsoboval všadeprítomný šum lístia náhle utíchol a spolu s ním aj ostatné okolité zvuky. Všetko až na pobavený smiech, ktorý sa striedavo ozýval na rôznych miestach vysoko nad zemou. K nohám dievčatka sa akoby priamo zo vzduchu prikotúľala prázdna šiška a nová vlna smiechu zaznela spoza jej a mužovho chrbta.* Sami samučičkí. Naozaj?* Meter nad zemou, zavesený na lianovitom povraze, visel dolu hlavou zvláštny tvor. Až keď urobil elegantný obrat a nohami sa dotkol zeme, bolo poznať, že je to človek. Vo vzpriamenom postoji bol oveľa vyšší, štíhlejší a z umazanej bledej tváre sa dali rozoznať chlapčenské črty. Oči mu pod hustou šticou ryšavých vlasov nebolo takmer vidieť, ale široký uvoľnený úsmev hovoril za všetko. Necítil sa byť prítomnosťou dvojice nijako ohrozený. Z celého jeho postoja sálalo prirodzené sebavedomie, ktoré môže nadobudnúť len ten, kto sa vo svojom prostredí pohybuje už príliš dlho na to, aby nevedel, čo si voči nemu môže dovoliť. Zľahka sa pohojdával na nohách dopredu a dozadu a pri jednom z tých pohybov mu štica červených vlasov padla dozadu. Jeho oči mali nezvyčajne zlatú farbu a upreli sa priamo na uslzenú tvár dievčatka.* Zaujímavé.* prehovoril akoby sa rozprával sám so sebou a jednou rukou siahol pod plášť, ktorý mu zakrýval plecia.*

(( No fasa ))

Akte

*Ten chlap ju čím ďalej tým viacej začínal privádzať do šialenstva, ktorého hlavným príznakom bol hnev a chuť uhryznúť ho do rozkroku, aby konečne prestal byť tak odporne sebeckí. Preboha, však ona je Arathi! A on kňaz, mních, alebo čokoľvek, to je jedno, ale rovnako vznešené ako jej rasa! Teda to si aspoň o ňom sprvu myslela. Teraz si ani trochu nie je istá a vlastne, nerozumela vlastným pohnútkam, prečo by mala jednoducho dbať na neho. Ak sa rozhodol konať akokoľvek, len nie tak, aby aspoň trochu urobil podľa toho ako ona chcela, mala ho teda jednoducho nechať ísť.
Aj tak to už nebol človek, ktorého kedysi poznala. Jednoducho už sa tam na ňu díval niekto iný a keď videla ako niečo užil, len znechutene zavrčala a urobila od neho krok spiatky. Nebol dôvod, aby tam zostávala. Všetko samé nenávistné, hlavne úbohé reči o tom prečo nie a ani jedna veta o tom, prečo áno.  Asi zabudol, ak vôbec niekedy vedel, to nepísané pravidlo, že mláďatá treba VŽDY a za každých podmienok ochraňovať. Chcel ju nechať v rukách jediného muža. A pritom... Chcela mu povedať o tom, že dokážu to, lebo zabudol na tú jednu jedinú vec, ktorou im mohla skutočne pomôcť.*

Kitta a Warren

*Stála tam vedľa Warrena a stále ho pritom držala. Nemohla uveriť tomu čo sa udialo a že Amicam sa skutočne rozhodla opustiť ich. Mal pravdu. Ostali sami. Až do toho okamihu, kedy sa tam ozval smiech. Pochybne pozrela na neho, či to azda on sa smeje a keď jej padla na hlavu nejaká bukvica, alebo šiška, či čo to bolo, prekvapene vyvalila oči do vzduchu. Vtedy už Warren akoby tušil čo sa deje a automaticky si Kittu začal tlačiť za zadok. Celý sa napol ako struna a Kitte sa chcelo znova začať plakať. Len chvíľu tam nebola vlčica a Cudzinec a už sa tam ocitol nejaký blázon, čo im chcel ublížiť.* Čo chceš? Kto si? *Pípla spoza Warrena, ktorý len pozorne sledoval tvár mladíka a pritom sa stále snažil Kittu ukryť za svoj zadok, ale to dievča bolo ako živé striebro a keď sa nepozeralo z jednej strany, potom z druhej. Akoby nemala žiaden pud sebazáchovy. Ani len netušil, že nebol  jediný, komu už toto s malou Kittou napadlo. Chystal sa otvoriť ústa a prehovoriť, keď sa spoza mladého muža ozvalo hlasné, výhražné vrčanie a keď sám naklonil hlavu do strany, videl tam vlčicu pripravenú skočiť po neznámom, prikrčenú pri zemi, s prednými labami naširoko roztiahnutými od seba, hlavou pri zemi, vycerenými tesákmi a ostro vztýčeným chvostom. Teraz netušil kto bol vo väčšom nebezpečenstve. Či oni s malou, alebo mladík.*

Tristan

*Akte sa nemusela premeniť na to, aby v jej očiach videl sklamanie. Mal však zvláštny pocit, akoby sa ho to viac netýkalo. Biely prášok mu obostrel myseľ aj konanie priesvitnou hmlou, takže by sa pokojne mohol vznášať mimo svoje telo a len tak ho z výšky pozorovať.* Je mi to ľúto.* Už keď tie slová vyslovil, vedel, že prehral. Svoj boj so sebou, so svojím svedomím, s Akte. Za istých okolností, po mnohých a mnohých veciach, ktoré musel vykonať dávno predtým, než ju našiel, bolo ľahšie striasť sa svojej minulosti a zabudnúť na to, kým býval. Biely prášok mu v tom pomáhal.* Je mi to ľúto.* Zopakoval a urobil od Akte krok dozadu. Vedel, že ona sa už rozhodla.* Keď sa budeš chcieť vrátiť späť na Altru, loď je ukrytá za vodopádom v jaskyni dva dni smerom na východ. Nájdeš ju ľahko, to údolie Kittiny ľudia nazývajú Akhrab.* Vedel, že vzdialenosť medzi nimi sa zväčšuje aj jeho zásluhou. Nakoniec sa zvrtol a jednoducho odišiel. Myslel si, že mu to pôjde ťažšie, ale hmla, ktorá mu obostierala mozog držala od jeho vedomia všetky zlé myšlienky.*



*Nezdalo sa, že by chlapca prítomnosť vlčice zvlášť rozrušila. Len zodvihol jednu ruku ako pri obrane a druhú veľmi opatrne vytiahol spod plášťa, kam ju strčil predtým. Medzi prstami sa mu neobjavila zbraň, ale obyčajný kúsok látky. Podľa farby a štruktúry tkaniny bolo zrejmé, že ju pravdepodobne odtrhol z lemu svojho plášťa a teraz mu slúžila ako kapesník.* Volám sa Han.* prehovoril a veľkolepo pritom mávol okolo seba.* A bývam tu.* Šikovne hodil látku vzduchom smerom k mužovi no inak sa ani len nepohol.* Práve som obedoval, keď ste ma vyrušili, ale...* potuteľne sa usmial akoby im to veľkoryso odpúšťal a pokračoval.*...počul som, že máte blízky vzťah k hviezdam. Som ochotný pomôcť vám, ak mi prezradíte, čo sa v nich ešte píše. Napríklad o Návštevníkoch.* Chlapcova tvár odrazu nadobudla dychtivý výraz, jeho zlaté oči zažiarili. Očividne veril každému svojmu slovu a nikto by ho nedokázal presvedčiť o opaku. Pri tom všetkom sa však pohyboval a konal s rozvahou dospelého muža. Vlčicu nijako neprovokoval, dokonca sa zdalo, že jej ochranný pud rešpektuje. Na Kittu, okrem toho, že jej poskytol svoj kapesník, viac nepozrel. Oveľa viac ho zaujímal muž, ktorý poznal reč hviezd.*

/veru tak /

(( preboha to čo si mi sem dala za tvora???   ))

*Nikto z nich asi netušil čo sa to tam vlastne deje. Vlčica sa pokojne upokojila, hoci s istým druhom napätia stále stála na mieste a hľadela na osoby blízko seba. Malá Kitta sa natiahla po kapesník, ktorý jej ryšavý mladík hodil a utrela si ním líčka. Ona tušila, že im nič nehrozí. O to viac, keď je tam Amicam, ktorá ju určite vždy a všade ochráni. Warrena však načisto zaujali slová, ktoré boli adresované nemu.* Ja som Warren, toto je Kitta a hento je.. *Pozrel na malú.* Amicam. *Doplnila ho a s radosťou sa pozrela na vlčicu, ktorá zostávala stáť v úctivej vzdialenosti od nich, strnulá, v postoji akoby bola skôr vypchatá a nie živá.* O ktorých návštevníkoch chceš vedieť viac? *Spýtal sa ho Warren. Kedysi sa ho snažili naučiť čítať z hviezd, ale on tam vždy videl len somariny, ktoré netušil ako opísať, aj keď jemu sa zdali skutočne normálne. Možno ich len zle vykladal.* A prečo ťa to tak zaujíma? *Dodal, keď si všimol ako malá vykročila pokojne popri mladíkovi smerom k vlčici. Tá sa však zachovala celkom prapodivne. V momente ako k nej malá natiahla ruku, aby sa jej dotkla, vlčica na ňu výhražne zavrčala a ustúpila od nej niekoľko krokov preč, čo dieťa nie že vystrašilo, ale natoľko prekvapilo, že sa nezmohlo na nič, iba neveriacky pohľad na priateľku, ktorá odmietla jej dotyk a nazlostene si urobila znova niekoľko metrový odstup. Akoby sa to zviera na ňu hnevalo za odchod Cudzinca preč. Naozaj prapodivný pohľad.*

Han

*Z miesta, kde stál, pozoroval dianie okolo seba. Možno navonok pôsobil roztržitým dojmom, ale pod hustou šticou ryšavých vlasov, ktoré mu padali do čela, sa ukrýval bystrý pohľad. Všimol si, že každého z prítomných trápi nejaká strata. Počul všetko o mužovi menom Ghar a o tom, ako sa Warren snažil presvedčiť druhého muža, aby im pomohol. Ibaže mužove pohyby boli strojené, netrpezlivé a jeho oči mali nezdravý horúčkovitý lesk.* O Návštevníkoch z hviezd. Videl som ich len párkrát, pretože svet, z ktorého pochádzajú sa tomu nášmu nijako nepodobá. Cestujú v útrobách obrovských vtákov, ktorých bruchá sa lesknú ako striebro a dokážu na nich kedykoľvek zase odletieť.* Odvetil Han hoci jeho pozornosť už zaujalo správanie dievčaťa a vlčice. Všimol si, prekvapený výraz na detskej tvári, keď vlčica výhražne zavrčala a malá sa zarazila uprostred pohybu. Potom Hanov pohľad zaujala už len vlčica a zvláštna kresba na jej srsti, ktorá sa nepodobala ničomu, čo kedy videl na tele zvieraťa. Rozhodol sa mlčať a zvrátiť chvíľu napätého ticha.* Ak chceme zachrániť vášho priateľa, mali by sme vyraziť. Po ceste mi môžeš rozprávať o hviezdach a o tom, čo ešte hovoria o iných svetoch.* Veľkoryso kývol rukou a zhodil si z hlavy kapucňu. Keď sa mu látka v záhyboch naskladala na pleciach, vystúpil do popredia ohyb luku a tulec so šípmi, ktorý mal zavesený na chrbte.*

Warren, Kitta a Akte

*Warren si celý čas viac všímal a vnímal mladíka a jeho slová, než správanie Kitty a vlčice, hoci postrehol ten zvláštny moment, ktorý sa medzi nimi udial a prirodzený strach mu nedovoľoval celkom sa uvoľniť, keď zviera nepoznal. Stále akosi automaticky vzhliadal k nej, s obavou či sa predsa len nerozhodla urobiť niečo, čo by ich nesmierne bolelo. Iba malá ostala akoby zaseknutá v tej chvíli kedy ju priateľka odmietla a dokonca na ňu výhražne zavrčala. Pôsobila dojmom, že ich ani nevníma, iba neveriacky hľadela pred seba a rúčku mala stále vystretú pred seba. Nakoniec keď Han vykročil, urobil tak aj Warren a vystretú ruku dievčatka chytil do svojej a potiahol so sebou. Vlčica ešte aj v tej chvíli si urobila odstup, akoby každým svojim kúskom tela, gestom, ukazovala a kričala "Za všetko môžete vy!" A ktovie, možno aj mohli...* Neviem o nich veľa. Sú to jednoducho bytosti ako my, len z iných planét, iných kultúr. Tie ich oceľové vtáky sú iba lode. Nie také, ako máme my na vode, ale také, čo lietajú po oblohe a dokážu navštevovať iné planéty. *Netušil čo mladík chcel počuť. Ani sám ich nepoznal.*

Han

*Kráčal na čele skupinky ako vodca, za ktorého ho nikto nezvolil. Jednoducho sa do tej pozície menoval sám, ale prirodzenosť s akou sa pohyboval a ráznosť pri napredovaní boli jasným dôkazom, že správna cesta mu nie je neznáma. Celý, od hlavy až k pätám, bol zvláštnym zjavom. Mladík, ktorý sa len tak z ničoho nič vynoril z korún stromov, ochotne sa zapojil do výpravy na záchranu muža, o ktorom nič nevedel a žiadal za to len jediné. Príbehy o Návštevníkoch. Zdalo sa, akoby bol nimi priam posadnutý. Striedavo upieral oči dopredu a potom na Warrena len preto, aby mu mohol položiť ďalšiu otázku.* Dokážeš ich privolať?* Zdalo sa, že Han na okamih zadržal dych. Niečo v jeho črtách, akási horúčkovitosť hraničiaca so strachom, prezrádzalo, že odpoveď považuje za rozhodujúcu. Možno od nej dokonca záviselo to, či sa neotočí na päte ako ten druhý muž a znovu sa nestratí v lese. Potom by na záchranu ich priateľa ostali len sami dvaja - len ťažko by do toho mohol započítať aj Kittu.*

*Kitta mlčky kráčala, hlávku klonila k zemi a vlčica rovnako v pochmúrnom postoji kráčala za nimi. Warren len celkom nerozumel otázkam a pohnútkam, ktoré Hana viedli k tomu, aby sa zapojil. Ale o dve ďalšie ruky navyše a tie sa hodili. Viedol ich smerom kde kotvili tí, čo držali Ghara a Warren očkom sledoval okolie. Obracal sa cez plece smerom k vlčici, či ich stále nasledovala a s prekvapením, hoci s menším prekvapením zisťoval, že tam stále bola a rovnako ako on, bolo vidieť, že je neustále pripravená a v strehu.* Chcel by si, aby ťa vzali so sebou? *Opýtal sa jednoducho na jeho otázkou ďalšou proti otázkou a teraz to bol on, čo sa zaujímal o odpoveď, ktorú mu mohol Han ponúknuť. Prečo by sa inak bol vypytoval na všetky tie veci ohľadne nich? Možno Cudzinec, ktorého tak oslovila Kitta, bol jedným z tých cudzincov, ktorí prišli z inej planéty. To on vôbec nevedel, ale keby tam bol, zaiste by prevzal Hanovu zvedavosť na seba. Ak bol však Cudzinec odinakiaľ, tak potom možno aj vlčica. Aspoň si tak domýšľal podľa toho zvláštneho vzťahu medzi nimi dvomi, aspoň čo si všimol.*

Han

*Han pri kráčaní špicou topánky kopol do kamienka a sledoval ako sa kotúľa po ceste. Odpovedať na Warrenovu otázku bez toho, aby prezradil svoje pohnútky, bolo veľmi zložité. Nakoniec sa rozhodol len pre čiastočnú pravdu a keď k nemu otočil tvár, zoširoka sa usmial.* Rozhodol som sa odísť od svojho kmeňa.* Prehovoril a ledabolo pritom mykol plecami, akoby mu na tom v skutočnosti nezáležalo.* Už som to tam nemohol vydržať.* Snažil sa, aby navonok tón jeho pôsobil nezaujato, ale keď nakoniec zastal a chytil Warrena za lakeť, v očiach mal zápalisté mladícke nadšenie.* Teba nikdy nezaujímali ostatné svety? Nikdy si nerozmýšľal či tam niekde ďaleko...* Han na sekundu vyvrátil pohľad k nebu a potom sa znovu sústredil na Warrena.*...nie je to, čo skutočne hľadáš?



Arrow

*Stopoval Hana už niekoľko dní. Poznal mladíkovu prirodzenú ostražitosť, preto sa držal v úzadí a nespozorovaný mu robil spoločnosť. Chvíľami bolo náročné udržať s ním krok, pretože sa neustále presúval z miesta na miesto a od okamihu, ako prvýkrát zachytil Hanovu stopu v Ulackej nížine, prešli spolu už stovky míľ rôznymi smermi. Arrowa táto hra pomaly začínala nudiť, ale chcel chlapcovi dopriať ešte pár dní slobody, predtým, než ho odvedie naspäť do mesta. Boh mu bol svedkom, že za to dostal od jeho otca pekné peniaze, a to ešte skôr, než by vôbec niečo vykonal. Povesť, ktorú mal medzi ľuďmi ho predchádzala a tí, ktorí sa rozhodli využiť jeho služby, mu s dôverou zverovali svoje úspory. Boli si istí, že Arrow nesklame ich nádeje a on to zatiaľ nikdy neurobil.
Keď sa Han pridal ku skupinke zahŕňajúcej jedného dospelého muža, dieťa a vlčicu, rozhodol sa konečne vystúpiť z tieňov. Približoval sa k nim v smere vetra tak, aby ho vlčica mohla zacítiť, ale nie príliš skoro, aby mal Han príležitosť utiecť. Z lesného porastu vystupoval neozbrojený a s dlaňami zodvihnutými vo vzduchu. Tulec so šípmi spolu s lukom mal pripevnený na chrbte a v prípade potreby by po ňom dokázal siahnuť dosť rýchlo na to, aby sa ubránil. Dokonale veril svojim schopnostiam a vôbec o sebe nepochyboval.* Princ Han, myslím, že vaše dobrodružstvo sa práve skončilo. Váš otec sa vás nevie dočkať.* Prehovoril pokojne, bez úsmevu, bez výrazu vo vážnej tvári. Pohľadom preskakoval z Hana na muža, ktorého držal za rameno a vlčicu. Jeho pozornosť zaujala o sekundu, dve dlhšie, než ostatní a potom sa od nej odvrátil, aj keď bol voči nej neustále ostražitý. Vedel, že je najsilnejším členom skupiny.*